{"guid": "1a8b4fb1-859f-4642-948b-3a9aa1158e0c:b6ef0601-41fc-4ae7-800d-49d49ae5f445", "ecli": "ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100411.4", "spisova_znacka": "17Saz/3/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Košiciach sp. zn. 17Saz/3/2024 z 19. 9. 2024", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Košiciach z 19. septembra 2024, sp. zn. 17Saz/3/2024, ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100411.4", "identifikacne_cislo": "0924100411", "sud": {"guid": "sud_178", "nazov": "Správny súd v Košiciach", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-kosiciach"}, "sudca": "JUDr. Pavol Dorič, PhD.", "sudca_id": 977, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-pavol-doric-phd-977", "datum_vydania": "2024-09-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "nazov": "§ 229 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-229", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-229"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77.odsek-1", "nazov": "§ 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-77.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81.odsek-1", "nazov": "§ 81 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-81"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81.odsek-2", "nazov": "§ 81 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-81"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81.odsek-4", "nazov": "§ 81 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-81.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-81"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-82.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-82"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-229", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-77", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-81", "/SK/ZZ/2011/404#paragraf-82"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b6ef0601-41fc-4ae7-800d-49d49ae5f445", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100411.4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100411.4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSKE:2024:0924100411.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Košiciach\n17Saz/3/2024\n0924100411\n19. 09. 2024\nJUDr. Pavol Dorič, PhD.\nECLI:SK:SpSKE:2024:0924100411.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Košiciach v konaní pred sudcom JUDr. Pavlom Doričom, PhD., v právnej veci žalobcu:\nA. B., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Tadžickej republiky, s cudzineckým pasom vydaným v\nSlovenskej republike pod č. C. XXXXXXX, naposledy bytom D. D. XX, B., toho času umiestnený v Útvare\npolicajného zaistenia pre cudzincov E., F. XX, XXX XX E., právne zastúpený: Centrum právnej pomoci,\nkancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 11 Košice, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej\na cudzineckej polície Policajného zboru Prešov, G. XX, XXX XX D., v konaní o správnej žalobe vo veci\nadministratívneho vyhostenia, proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa\n17.05.2024, takto\nrozhodol:\nI. Žalobu z a m i e t a.\nII. Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcovi právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobou zo dňa 27.06.2024 a Správnemu súdu v Košiciach (ďalej len „správny súd“) doručenou\n27.06.2024, sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného (Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej\npolície PZ Prešov) č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 a vec vrátiť na ďalšie konanie.\nNapadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie, považoval za nezákonné z\ndôvodu ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) Správneho súdneho poriadku, a aby mu bol priznaný\nnárok na náhradu trov konania.\nAdministratívne konanie\n2. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV zo dňa 20.03.2024 žalovaný rozhodol, že žalobcu\nadministratívne vyhosťuje z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej\nvety zákona o pobyte cudzincov, bez určenia lehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a\nžalobcovi uložil zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov\nna dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu.\n3. Žalovaný vo svojom rozhodnutí sumarizoval na strane žalobcu zistené skutkové okolnosti, podľa\nktorých žalobca mienil 02.03.2022 vstúpiť na územie Slovenskej republiky na hraničnom priechode\nVyšné Nemecké, pri ktorej príležitosti bolo zistené, že na žalobcu bola v pátracom systéme INTERPOL\nvydaná platná požiadavka v rámci medzinárodného pátrania, s vydaným medzinárodným zatýkacím\nrozkazom vydaným 02.03.2018 súdom I. Somoni kraja, mesta Dušanbe, pre skutok kvalifikovaný ako\ntrestný čin organizovanej kriminálnej skupiny, podľa § 307 časť 1 Trestného zákona Tadžikistanu,\npreto bol žalobca následne umiestnený v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia\nslobody v Košiciach, kde žalobca 04.05.2022 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky\n\nz dôvodu obavy o svoj život, pretože je členom Demokratickej politickej skupiny 24 [uvedené žalobca\nuviedol do zápisnice č. ČAS: PPZ-HCP-PO6-1-012/2022-AZ]. Rozhodnutím č. MUPO-168/2022-Ž z\n28.10.2022 Migračný úrad Ministerstva vnútra SR rozhodol jednako o neudelení azylu žalobcovi, ako aj o\nneposkytnutí mu doplnkovej ochrany, pričom žalobca proti tomuto rozhodnutiu nepodal v zákonnej lehote\nsprávnu žalobu, takže cit. „Konanie o udelenie azylu na území Slovenskej republiky bolo právoplatne\nukončené dňa 02.01.2023.“, od ktorého momentu mal žalobca neoprávnený pobyt na území Slovenskej\nrepubliky, respektíve Schengenského priestoru, pretože nemal pri sebe doklady, ani platné vízum alebo\npovolenie k pobytu, ktoré by oprávňovali vstúpiť alebo sa zdržiavať na území Slovenskej republiky\nalebo Schengenského priestoru, pričom žalobca ostal naďalej umiestnený v Ústave na výkon väzby a\nÚstave na výkon trestu odňatia slobody v Košiciach. Následne Najvyšší súd SR rozhodnutím sp.zn.\n1Tost/31/2023 z 24.01.2024 [v administratívnom spise evidované pod č. PPZ-HCP-PO9-3/2024-AV]\nrozhodol, že vydanie žalobcu do Tadžickej republiky nie je prípustné a súčasne žalobcu prepustil z\nvydávacej väzby. Potom bol žalobca 24.01.2024 predvedený na OCP PZ Košice v súvislosti s konaním\no administratívnom vyhostení, pričom potom, ako pri kontrole dokladov bolo zistené, že žalobca má\nudelený trvalý pobyt na území Ukrajiny, mu pod č. EC-ECKE1-240124-124-TJK8603119514-----01, na\njeho žiadosť bolo udelené dočasné útočisko na území Slovenskej republiky a žalobca bol 24.01.2024\nprepustený na slobodu a nasledujúci deň odišiel do Nemecka. V Nemecku sa zdržiaval do 20.03.2024,\nkedy bol žalobca transferovaný (dublinský transfer) späť na územie Slovenskej republiky z územia\nNemecka, po tom, ako jeho prevzatie 08.02.2024 akceptovalo Dublinské stredisko Migračného úradu\nMinisterstva vnútra SR pod č. MU-DS-48/2024-DŹ, a to podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a\nRady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského\nštátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej\nkrajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov. Po prevzatí žalobcu na územie\nSlovenskej republiky bolo lustráciou v informačnom systéme IS CLK zistené, že na osobu žalobcu\nsú vytvorené dva platné pátracie záznamy v Schengenskom informačnom systéme - Osoba (SIS2);\nv prvom prípade sa jednalo o pátrací záznam vytvorený Francúzskom z 22.04.2022, kde dôvodom\npátrania je „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín (čl. 24)“\ns evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej hranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a\nna vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej vyhostenia z územia schengenského\npriestoru“, súčasne s poznámkou, že účastník konania je násilný, pričom Migračný úrad Ministerstva\nvnútra SR prostredníctvom národnej ústredne SIRENE zistil, že žalobcovi bol udelený súdny zákaz\nvstupu na územie Francúzska do 25.04.2062 (na dobu 40 rokov) z dôvodu, že cit. „osoba je príbuzná\nradikálnemu islamu a predstavuje hrozbu pre verejnú bezpečnosť.“ Druhý záznam bol vytvorený\nNemeckom z 28.09.2018, kde dôvodom pátrania „Odopretie vstupu alebo pobytu v schengenskom\npriestore občanom tretích krajín (čl. 24)“, s evidovaným opatrením, ktoré sa má vykonať na vonkajšej\nhranici cit. „odoprieť vstup do krajiny“ a na vnútrozemí cit. „odovzdať osobu orgánom OCP za účelom jej\nvyhostenia z územia schengenského priestoru“, súčasne s poznámkou, že dôvodom zákazu vstupu je\nvážna bezpečnostná hrozba; v zázname je zaevidovaná informácia súvisiaca s trestným činom terorizmu\npod č. TE-RI-INT/741311/2021 s poznámkou, že účastník konania je ozbrojený, násilný, zapojený do\naktivít súvisiacich s terorizmom. Na základe uvedených skutočností žalovaný 20.03.2024 začal konanie\nvo veci administratívneho vyhostenia žalobcu z územia SR.\n4. Žalovaný svoje rozhodnutie o administratívnom vyhostení odôvodnil tým, že žalobcu nevyhostili\ndo domovského štátu t.j. do Tadžickej republiky z dôvodu rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n1Tost/31/2023 z 24.01.2024; že do zápisnice č. PPZ- HCP-PO93-012/2024-AV žalobca uviedol, že\nsa chce vrátiť na územie Ukrajiny, kde má platné povolenie na trvalý pobyt a na svoj návrat chce\nvyužiť Medzinárodnú organizáciu pre migráciu (IOM); že žalobca nemá na území Slovenskej republiky\nžiadne rodinné väzby, existenciou ktorých sa zaoberal aj Migračný úrad Ministerstva vnútra SR v rámci\nazylovej procedúry a podľa záverov ktorého, žalobca nemá na území SR takých rodinných príslušníkov\ns ktorými by bolo možné realizovať poskytnutie akejkoľvek formy medzinárodnej ochrany; že žalobca\nnemal dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie si živobytia na území SR; že nie je schopný\nzaobstarať si vlastný cestovný doklad potrebný na legálne vycestovanie z územia Slovenskej republiky\na že vzhľadom k existujúcim záznamom Francúzskej republiky a Nemeckej republiky v schengenskom\ninformačnom systéme SIS II, predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.\n5. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20.03.2024 žalovaný rozhodol o zaistení žalobcu\ndňom 20.03.2024 podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov pre účel výkonu jeho\n\nadministratívneho vyhostenia s určením doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do\n20.07.2024, pričom žalobca bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov.\n6. Z dôvodu žalobcom podaného odvolania proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZHCP-PO9-3-015/2024AV z 20.03.2024 o administratívnom vyhostení žalobcu s poukazom na vyjadrenie Veľvyslanectva\nUkrajiny č. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa ktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na\nsvoje územie z bezpečnostných dôvodov a tiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie\nUkrajiny, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov svojim rozhodnutím\nč. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024 zmenilo rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCPPO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024, a to vo výroku týkajúcom sa miesta administratívneho vyhostenia\nžalobcu, keď časť výroku nasledujúcu za slovami cit. „... administratívne vyhosťuje...“ z pôvodného jeho\nznenia cit. „... z územia Slovenskej republiky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona\no pobyte cudzincov“ zmenil na nové znenie cit. „... z územia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1\nZoPC“, t.j. nešpecifikoval krajinu administratívneho vyhostenia žalobcu a v ostatnej časti prvostupňové\nrozhodnutie potvrdil.\n7. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí o odvolaní okrem iného uviedol, že odvolaciemu orgánu ku dňu\nvydania rozhodnutia o odvolaní file_0.jpg\nfile_1.wmf\nbola známa skutočnosť, že Štátna migračná služba Ukrajiny nesúhlasí s readmisiou žalobcu na\nUkrajinu, z dôvodu, že žalobca je vedený v databáze osôb, ktoré majú zakázaný vstup na územie\nUkrajiny. Uvedenú skutočnosť' uviedol aj splnomocnený zástupca žalobcu v doplnení odvolania zo dňa\n16.05.2024. Z vyššie uvedených skutočností bolo potrebné zmeniť' výrok napadnutého rozhodnutia\nv časti určenia krajiny vyhostenia. ďalej. Ďalej žalovaný uviedol, že má za to a stotožňuje sa so\nsplnomocneným zástupcom žalobcu, že žalobcu nie je možné vyhostiť' do domovskej krajiny a rovnako\ntak do krajiny, kde má zákaz vstupu (Ukrajina). Odvolací orgán má zákonnú možnosť' a zvážil vyhostenie\nz územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny.\n8. Pre úplnosť veci správny súd dodáva, že správna žaloba žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného o\nzaistení č. PPZ-HCP-PO9-3-019/2024-AV z 20.03.2024 bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu\nsp. zn. 1 Saz/3/2024 z 18.04.2024 [založený na dôvodoch, že jednako poskytnutie dočasného útočiska\nžalobcovi na území Slovenskej republiky nie je prekážkou jeho vyhostiteľnosti z územia Slovenskej\nrepubliky a jednako na žalobcom nepreukázanom tvrdení, že po vydaní na Ukrajinu by mal byť následne\nvydaný do Tadžikistanu s dodatkom, že Ukrajina po dobu 4 rokov, t.j. od vydania zatykača na žalobcu\nv roku 2018 do doku 2022, kedy žalobca sám opustil jej územie nekonala vo veci zaistenia žalobcu\nči jeho vydania; že žalobca sa sám pred žalovaným slobodne vyjadril, že chce odísť na Ukrajinu a že\nUkrajina je signatár medzinárodných dohovorov na úseku ochrany ľudských práv]. Kasačná sťažnosť\nžalobcu proti rozsudku správneho súdu sp. zn. 1 Saz/3/2024 z 18.04.2024 bola zamietnutá rozsudkom\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Szak/2/2024 z 12.06.2024 [založený na\nzávere o nedôvodnosti žalobcom tvrdenej neúčelnosti jeho zaistenia z dôvodov, (I) žeby jemu poskytnuté\ndočasné útočisko malo byť prekážkou jeho vyhostenia (nie je); (II) že ho nie je možné administratívne\nvyhostiť z územia Slovenskej republiky na Ukrajinu vzhľadom na vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny\nč. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa ktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie\nz bezpečnostných dôvodov a tiež preto, že sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, keďže\nna túto informáciu už reagovalo Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Policajného zboru Prešov,\nktoré svojim rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo 17.05.2024 rozhodlo o administratívnom\nvyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny jeho vyhostenia, takže zaistenie\nžalobcu je stále dôvodným, pretože stále môže byť vyhostený do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu,\nktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá\nho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú\nmedzinárodnú ochranu a (III) že žalobca v kasačnej sťažnosti dostatočne nešpecifikoval ani po skutkovej\na ani po právnej stránke podobnosť správnym súdom v konaní sp. zn. 1Saz/3/2024 prejednávanej veci\ns inou najvyšším súdom už judikovanou vecou, od záverov ktorých sa podľa žalobcu mal správny súd\nodkloniť].\n\n9. Dňa 22.03.2024 žalovaný zaslal Migračnému úradu Ministerstva vnútra SR žiadosť PPZ-HCPPO9-3-029/2024-AV o zrušenie žalobcovi priznaného dočasného útočiska podľa § 33 písm. c) zákona\n480/2002 Z.z. o azyle (ďalej len „zákon o azyle“), o ktorej žiadosti Migračný úrad Ministerstva vnútra\nSR rozhodol rozhodnutím č. MU-PO-47-28/2024DÚ z 03.05.2024 tak, že žalobcovi zrušil poskytovanie\ndočasného útočiska na území Slovenskej republiky z dôvodu, že žalobcu možno odôvodnene považovať\nza nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky.\n10. Pre úplnosť veci správny súd dodáva, že správna žaloba žalobcu proti rozhodnutiu Migračného\núradu Ministerstva vnútra SR č. ČAS: MU-PO-47-28/2024-DÚ zo dňa 03.05.2024 o zrušení žalobcovi\ndočasného útočiska, bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn. 7Saz/1/2024 z 30.05.2024,\nproti ktorému nebola podaná kasačná sťažnosť. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV z\n18.07.2024 žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu do dva mesiace, t.j. do 20.09.2024 v súlade\ns § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že\nžalobca ostal umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov.\n11. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-083/2024-AV z 18.07.2024 žalovaný rozhodol o predĺžení\nzaistenia žalobcu o dva mesiace, t.j. do 20.09.2024 v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov na\núčel výkonu jeho administratívneho vyhostenia s tým, že žalobca ostal umiestnený v útvare policajného\nzaistenia pre cudzincov.\nSúdne konanie\n12. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 27.06.2024 prostredníctvom právneho zástupcu domáhal\nzrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa 17.05.2024.\n13. V žalobe žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe\nvykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie\nžalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že s\nrozhodnutím prvostupňového správneho orgánu žalobca nesúhlasil, a preto proti nemu podal odvolanie\nz dôvodu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom prekážok\nadministratívneho vyhostenia na Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalobca\npovažoval za nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným\nustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR\nmal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko.\n14. Podľa žalobcu všetky jeho obvinenia vychádzajú z jeho nezákonného a vyfabulovaného obvinenia\ntadžickými orgánmi v súvislosti s jeho opozičnou politickou aktivitou v Demokratickej politickej skupine 24\na nesúhlasu s politickým vedením Tadžikistanu, ktoré sa dopúšťa popierania základných ľudských práv\na slobôd v Tadžikistane. Akúkoľvek trestnú činnosť žalobca popiera, o to viac súvisiacu s terorizmom.\nZ dôvodu porušovania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane rozhodol Najvyšší súd o\nneprípustnosti extradície žalobcu do Tadžikistanu. Z týchto dôvodov žalobca zároveň nesúhlasí ani s\nuložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov schengenského priestoru. Z dôvodu\nexistencie prekážok administratívneho vyhostenia považuje aj uložený zákaz vstupu za nezákonný a\nneopodstatnený.\n15. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 16.5.2024 žalobca doplnil svoje odvolanie o nové skutkové okolnosti,\nktoré nastali v priebehu odvolacieho konania, keďže dňa 14.05.2024 nahliadnutím do spisu zariadenia\npre cudzincov v Sečovciach splnomocnený zástupca žalobcu zistil, že dňa 10.05.2024 bolo zariadeniu\npostúpené oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike č. 6139/24-500-62705, ktorým\nUkrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a taktiež preto, že žalobca\nmá zakázaný vstup na územie Ukrajiny, a preto nebude možné ani prípustné vyhostiť ho na Ukrajinu.\nUvedené oznámenie podľa žalobcu preukázalo, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu\nstratilo opodstatnenie a nikdy ho nebude možné vykonať. Vyhostenie žalobcu na územie inej tretej krajiny\nnie je možné a vyhostenie do domovskej krajiny nie je prípustné pre rozpor s čl. 3 Európskeho dohovoru,\nako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci vydania žalobcu. Po vyhodnotení odvolania\nžalobcu žalovaný zmenil napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu tak, že zmenil vo\n\nvýroku určenú krajinu vyhostenia Ukrajinu, na bližšie neurčenú krajinu podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte\ncudzincov.\n16. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný opakovane v napadnutom rozhodnutí uvádza, že žalobcu\nnemožno vyhostiť do domovskej krajiny ani už ani na Ukrajinu (strana 16. a 19. napadnutého\nrozhodnutia). Podľa žalovaného má avšak Tadžikistan bezvízový režim s 23 štátmi, pričom podľa\nžalovaného mal prioritne žalobca tvrdiť prekážky jeho administratívneho vyhostenia do iných tretích\nkrajín, a následne by bolo dôkazné bremeno rozložené medzi odvolací správny orgán a žalobcu.\nŽalobca s týmto záverom žalovaného nesúhlasí, pretože odvolanie bolo podané voči rozhodnutiu\no administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu. Konanie a zisťovanie prekážok vyhostenia bolo\nv priebehu konania pred prvostupňovým orgánom vedené iba vo vzťahu k Ukrajine, pričom pred\nžalovaným ako odvolacím správnym orgánom neboli ani žalobca ani jeho splnomocnený zástupca nijak\nvyzvaní resp. upovedomení, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia eventuálne vo vzťahu\nk iným 23 tretím krajinám a teda o zamýšľanej zmene prvostupňového rozhodnutia nemali žiadnu\nvedomosť. Týmto postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu v zmysle § 59,\n60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ teda žalovaný rozhodol o zmene krajiny vyhostenia,\nbolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii prekážok\nadministratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny.\n17. Žalobca ďalej zdôraznil, že nesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne orgány v cudzineckej\nagende (administratívne vyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka konania. Žalobca\nsamozrejme súhlasí s tým, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán nie sú v tejto veci orgánmi\nčinnými v trestnom konaní, no na údajnej trestnej činnosti žalobcu spojenej s terorizmom zakladajú svoje\nsprávne rozhodnutia a z tohto dôvodu rozhodujú o ukončení pobytov na území SR resp. schengenského\npriestoru. Tieto tvrdenia sú podstatou toho, prečo došlo vo veci žalobcu k jeho administratívnemu\nvyhosteniu, no žalobcovi neboli doposiaľ predložené konkrétne dôkazy, ktoré preukazujú, že sa mal\ndopustiť trestného činu súvisiaceho s terorizmom. Zároveň žalobca poukazuje na to, že po prepustení z\nextradičnej väzby nebol následne obmedzený na osobnej slobody pre účely prevzatia trestného stíhania\nna území SR Generálnou prokuratúrou SR, čo by bolo možné logicky očakávať u veľmi nebezpečnej\nosoby. Žalobca naďalej odmieta akékoľvek obvinenia z terorizmu.\n18. V závere žaloby žalobca navrhol priznať odkladný účinok správnej žalobe, o ktorom rozhodol správny\nsúd Uznesením č. k. 17Saz/3/2024-42 z 11.07.2024 tak, že zamietol návrh žalobcu na priznanie žalobe\nodkladného účinku.\n19. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 02.07.2024 uviedol, že má za to, že postupoval\nv konaní zákonným spôsobom a preskúmavané rozhodnutie je riadne a vyčerpávajúco odôvodnené.\nŽalobca v správnej žalobe zopakoval prevažne odvolacie námietky, ktorými sa žalovaný už zaoberal\nv preskúmavanom rozhodnutí. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli\npodkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu\núvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi\na námietkami žalobcu. Zároveň podľa žalovaného bolo nepochybne zistené, že dva členské štáty\nEurópskej únie (Francúzsko a Nemecko) vložili do Schengenského informačného systému (ďalej len „IS\nSIS II\"), zriadeného Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1861 z 28. novembra 2018\no zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému (SIS) v oblasti hraničných\nkontrol, o zmene Dohovoru, ktorým sa vykonáva Schengenská dohoda, a o zmene a zrušení nariadenia\n(ES) č. 1987/2006 zápisy týkajúce sa žalobcu. Z obsahu uvedených zápisov jednoznačne vyplýva, že\nuvedené členské štáty považujú žalobcu za nebezpečnú a násilnú osobu, ktorá je zapojená do aktivít\nsúvisiacich s terorizmom, radikálnym islamom a predstavuje vážnu hrozbu pre verejnú bezpečnosť a\nzároveň upozorňujú ostatné členské štáty na nebezpečnosť osoby.\n20. Žalovaný ďalej uviedol, že žalobca nemá na území Slovenskej republiky udelený žiadny druh pobytu,\npreto žalovaný nesúhlasí s tvrdením žalobcu v druhom odseku na tretej strane správnej žaloby, že\nsprávne orgány rozhodli o ukončení pobytov na území Slovenskej republiky, resp. schengenského\npriestoru. Ide o mylné a zavadzajúce tvrdenie. Žalobca na území Slovenskej republiky nemá žiadne\nrodinné ani súkromné väzby, odo dňa vstupu na územie Slovenskej republiky bol vo väzbe, následne\npo prepustení odišiel do Nemecka, odkiaľ bol vrátený späť na územie Slovenskej republiky a následne\nje umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce.\n\n21. Žalovaný ďalej zdôraznil, že dôvodom, pre ktorý bol žalobca vyhostený z územia Slovenskej\nrepubliky, zároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských\nštátov bolo to, že po zistení jednotlivých vyššie uvedených skutočností ako aj ostatných skutočností\nvyplývajúcich z konaní, ktorých bol žalobca účastníkom konania (vydávacie konanie, azylové konanie),\nktoré boli hodnotené jednotlivo a všetky vo vzájomnej súvislosti, a ktoré spolu vytvorili súhrn skutočností,\nktorých komplexným zhodnotením bolo výsledné určenie, že žalobca predstavuje vážnu hrozbu pre\nbezpečnosť štátu a prítomnosť osoby žalobcu na území Slovenskej republiky nie je vo verejnom záujme.\nZároveň žalovaný navrhol, aby správny súd správnu žalobu zamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil\na taktiež, aby nepriznal odkladný účinok správnej žalobe.\n22. Žalobca vo svojom podaní zo dňa 02.07.2024 doplnil dôkaz ku správnej žalobe predložením\nprehlásenia tadžického opozičného politického hnutia Skupina24 zo dňa 28.06.2024, ktoré potvrdzuje\nopozičné politické aktivity žalobcu a zároveň apeluje na slovenské orgány, aby nevyhostili žalobcu do\nTadžikistanu.\n23. K vyjadreniu žalovaného k žalobe sa žalobca vyjadril podaním zo dňa 01.08.2024 (replika),\nkde uviedol, že žalovaný žalobcovi a ani jeho splnomocnenému zástupcovi neoznámil, že zamýšľa\nzásadným spôsobom zmeniť prvostupňové rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení tak, že\nrozhodne o jeho vyhostení do 23 tretích krajín, ktoré majú s Tadžikistanom bezvízový režim (podľa\nodôvodnenia) a nekonal preto v úzkej súčinnosti s účastníkom konania, nedal mu žiadnu možnosť\nvyjadriť sa k existencii prípadných prekážok jeho administratívneho vyhostenia do týchto krajín. Žalobca\nsa o zmene rozhodnutia dozvedel až po doručení rozhodnutia žalovaného, a preto je argument\nžalovaného, že mal on sám uvádzať v konaní prekážky vyhostenia je nanajvýš nedôvodné. Žalobca v\npodanom odvolaní smeroval argumenty a námietky k pôvodnému prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým\nbol žalobca vyhosťovaný na územie Ukrajiny. Nemohol teda logicky uvádzať argumenty k možným\nprekážkam vyhostenia do nových 23 tretích bezvízových krajín, pretože tie boli žalobcovi oznámené až\nv doručenom druhostupňovom rozhodnutí bez akejkoľvek predošlej výzvy adresovanej žalobcovi, aby\nsa vyjadril k možným prekážkam vyhostenia do novo určených krajín.\n24. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a napadnuté rozhodnutie\nžalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie existenciu prekážok vyhostenia, a to\nani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy cudzincovi hrozí v prípade vyhostenia\ndo tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu, kde bude vystavený zaobchádzaniu v rozpore s čl. 3\nEurópskeho dohovoru. Žalobca sa stále bojí či už priameho alebo nepriameho vrátenia do Tadžikistanu.\nPodľa žalobcu nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným\ndodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom\npresahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi\na vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom\nodôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu\na zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte\ncudzincov. (cit. Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015, rozsudok\nSprávneho súdu v Košiciach sp. zn. 6Saz/11/2023 zo dňa 18.12.2023). V závere žalobca uviedol, že na\npodanej správnej žalobe trvá a navrhuje, aby Správny súd v Košiciach žalobe žalobcu vyhovel.\n25. Žalobca zároveň vo svojom podaní, doručenom správnemu súdu dňa 09.08.2024 doplnil dôkaz\nku správnej žalobe predložením prehlásenie tadžickej politickej skupiny Skupina24 zo dňa 02.08.2024,\no politických aktivitách žalobcu a perzekvovaní tadžickými orgánmi oponentov politického režimu.\n26. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 14.08.2024 (duplika), uviedol, že trvá na tom, že postupoval\nv konaní zákonným spôsobom a rozhodnutie o odvolaní č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo dňa\n17.05.2024 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) je riadne a vyčerpávajúco odôvodnené. Žalovaný v\npreskúmavanom rozhodnutí uviedol, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami\nbol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe\nktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami žalobcu. Je nevyhnutné uviesť, že výrok\nrozhodnutia je najdôležitejšou časťou rozhodnutia a len výrok je schopný nadobudnúť právoplatnosť\na vykonateľnosť. Výrok preskúmavaného rozhodnutia je jasne a zreteľne naformulovaný. Žalovaný\nnerozhodol o tom, že žalobcu vyhosťuje do 23 štátov. Ide o mylné a nepravdivé tvrdenie právneho\n\nzástupcu žalobcu a na tomto nepravdivom tvrdení založil svoju celú argumentáciu v replike. Takúto\nargumentáciu postavenú na nesprávnom východiskom základe žalovaný považuje v celom rozsahu\nza nedôvodnú. Právny zástupca žalobcu si zamenil jeden odsek odôvodnenia s výrokom rozhodnutia.\nPričom aj ten jeden odsek nesprávne interpretoval a účelovo predostrel súdu v znení v akom sa v\npreskúmavanom rozhodnutí neuvádza. Uvedený odsek pozostáva z troch viet a ani v jednej z nich nie\nje uvedené, že sa žalobca vyhosťuje výlučne a bez výnimky do 23 štátov. Žalovaný zmenou výroku\nreagoval na zistenie, že Štátna migračná služba Ukrajiny nesúhlasí s readmisiou účastníka konania\nna Ukrajinu a rovnako tak na totožnú odvolaciu námietku právneho zástupcu žalobcu o nemožnosti\nvyhostenia žalobcu na územie Ukrajiny, ktorej mimochodom vyhovel, čo uviedol aj v preskúmavanom\nrozhodnutí.\n27. Žalovaný ďalej v duplike uviedol, že k doplňujúcemu podaniu žalobcu žalovaný uvádza, že pri\nrozhodovaní sa neriadil tvrdeniami a žiadosťami tadžickej vlády. Obsah predloženej písomnosti (list\npolitického hnutia Skupina 24) sa týka žalobcu a skutočností, ktoré by mali brániť vydaniu, resp.\nvyhosteniu žalobcu do Tadžikistanu a že žalobca je neprávom tadžickými orgánmi vykresľovaný\nako bezpečnostná hrozba. Žalovaný uvádza, že preskúmavané rozhodnutie, jeho odôvodnenie sa\nneopiera o tvrdenia tadžickej vlády, ale o skutočnosti, ktoré sú uvedené v odôvodnení preskúmavaného\nrozhodnutia a obsah uvedenej písomnosti skutočne nespochybňuje zistenia, o ktoré sa opiera žalovaný\nv preskúmavanom rozhodnutí. Relevantnosti a výpovednej hodnote uvedenej písomnosti nepridáva\nfakt, že predstaviteľ zahraničného politického hnutia žiada slovenské štátne orgány o poskytnutie\nmedzinárodnej ochrany pre žalobcu. A navrhuje Správnemu súdu v Košiciach, aby správnu žalobu\nzamietol a rozhodnutie žalovaného potvrdil.\n28. Žalobca následne vo svojom podaní, doručenom správnemu súdu dňa 16.08.2024 doplnil dôkazy ku\nsprávnej žalobe o tom, že medzi Slovenskou republikou a Tadžickou republikou v súčasnosti už niekoľko\nmesiacov prebieha komunikácia ohľadom záruk, ako s ním bude zaobchádzané v prípade jeho návratu\nna územie Tadžikistanu. V komunikácii sa na niektorých miestach uvádza „extradícia“ (mimo pôsobnosti\nÚradu hraničnej a cudzineckej polície, upravená Trestným poriadkom SR a zverená do právomoci súdov\na ministra spravodlivosti, pričom vo veci žalobcu bola skončená rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp.\nzn. 1Tost/31/2023 z 24.01.2024 o neprípustnosti vydania žalobcu a rozhodnutím Ministra spravodlivosti\nSR č. S-MSSR-1211/2023/83/K09/RJ zo dňa 28.02.2024 o nepovolení vydania žalobcu), pričom na iných\nmiestach komunikácie je zrejmé, že aj Úrad hraničnej a cudzineckej polície komunikuje s tadžickým\nveľvyslanectvom ohľadom „zoznamu záruk“ ktoré sú nevyhnutné pre „návrat“, a teda nie je dostatočne\nzrejmé, či sa vo veci žalobcu jedná o prípravu extradície alebo administratívneho vyhostenia, a to napriek\ntomu, že naň v súčasnosti neexistuje právny titul (rozhodnutie súdu v extradičnom konaní o prípustnosti\nvydania alebo rozhodnutie akéhokoľvek útvaru hraničnej a cudzineckej polície o administratívnom\nvyhostení žalobcu na územie H., keďže žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozhodol o jeho vyhostení do\niných tretích krajín s bezvízovým režimom, keďže vo veci žalobcu musel rešpektovať stále právoplatné\nrozhodnutie Najvyššieho súdu SR aj ministra spravodlivosti o neprípustnosti vydania žalobcu do\nTadžikistanu.\n29. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 23.08.2024 k doplneniu dôkazov zo strany žalobcu uviedol,\nže ide o dôkazy, ktoré boli spracované takmer mesiac po vydaní preskúmavaného rozhodnutia a ktoré\nnespracovával žalovaný. V nadväznosti na to je potrebné ozrejmiť, že žalovaný nemá kompetenciu\nvykonávať bezodkladne potrebné opatrenia a úkony na výkon vyhostenia. Podľa § 90 ods. 2 písm. a)\n2 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) je to úlohou zariadenia, kde je zaistený cudzinec\numiestnený. Útvar policajného zaistenia pre cudzincov je samostatným policajným útvarom, so\nžalovaným nie je vo vzťahu nadriadenosti ani podriadenosti. K ďalším doplneným dôkazom žalovaný\nuvádza, že ide o písomnosti, ktorých adresátom ani odosielateľom nebol žalovaný. Obsah písomností\nžalovaný netvoril ani nevykonával aktivitu k ich vytváraniu. Ide o emailovú komunikáciu a korešpondenciu\niných štátnych orgánov, nie žalovaného. Nie je v kompetencii žalovaného hodnotiť postup Ministerstva\nspravodlivosti Slovenskej republiky.\n30. Žalobca následne vo svojom vyjadrení, doručenom správnemu súdu dňa 11.09.2024 doplnil dôkazy\nku správnej žalobe. Okrem iného žalobca uviedol, že žalovaný nepoprel vo svojom vyjadrení, že by\nhraničná a cudzinecká polícia pripravovala vyhostenie žalobcu do Tadžikistanu, a preto má žalobca\njednoznačne za to, že sa v jeho veci pripravuje jeho administratívne vyhostenie do krajiny pôvodu.\n\nPodľa žalobcu žalovaný v napadnutom rozhodnutí rozhodol o jeho vyhostení do iných tretích krajín\ns bezvízovým režimom, nakoľko vo veci žalobcu musel rešpektovať stále právoplatné rozhodnutie\nNajvyššieho súdu SR aj ministra spravodlivosti o neprípustnosti vydania žalobcu do Tadžikistanu.\nŽalobca je formálne na podklade napadnutého rozhodnutia žalovaného (a aj rozhodnutia o predĺžení\nzaistenia vydaného Oddelením hraničnej kontroly PZ Košice – letisko) utvrdzovaný v tom, že slovenské\norgány vykonávajú úkony smerom k príprave vyhostenia žalobcu do inej tretej krajiny (s bezvízovým\nrežimom s Tadžikistanom) na základe rozhodnutia žalovaného, pričom v skutočnosti slovenské orgány\nslužby hraničnej a cudzineckej polície fakticky a bez vedomia žalobcu odkomunikovali s Tadžikistanom\njeho návrat do krajiny pôvodu. V konaní o administratívnom vyhostení neboli vo vzťahu k Tadžikistanu\ndoposiaľ nikdy skúmané prekážky administratívneho vyhostenia, ba dokonca žalovaný vyslovene v\nnapadnutom rozhodnutí v jeho odôvodnení uviedol, že do krajiny pôvodu žalobca vyhostený byť nemôže.\nFaktické úkony žalovaného sú v priamom rozpore s deklarovaným postupom, pričom uvedený postup\nporušuje základné princípy právneho štátu a princíp legitímnych očakávaní účastníkov konania a\nsprávne súdy by mali žalobcovi proti takémuto konaniu poskytnúť súdnu ochranu. Uviedol, že z verejne\ndostupných zdrojov je preukázané, že tadžické orgány presadzovania práva nedodržiavajú základné\npráva a slobody občanov, hlavne politických aktivistov a ľudí s opozičnými názormi, ale nielen ich.\nZároveň žalobca ako dôkazy predložil list verejného ochrancu práv JUDr. Róberta Dobrovodského\nzo dňa 08.01.2024 č. 10584/2023 , ktorý bol adresovaný Ministrovi spravodlivosti SR, a v ktorom\npoukázal na to, že z verejne dostupných informácií je zrejmé, že situácia týkajúca sa ľudských práv\na politického prenasledovania aktivistov v Tadžikistane, je vážna. A ďalší dôkaz je odpoveď Národnej\nústredne SIRENE zo dňa 02.08.2024 (na žiadosť žalobcu) pritom tento orgán uviedol, že voči žalobcovi\nje evidovaný iba 1 záznam vytvorený Francúzskom, pričom bližšie informácie mu poskytnúť nevedel.\n31. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na 19.09.2024, na ktoré boli riadne predvolaní obidvaja\núčastníci konania, t. j. na strane žalobcu Centrum právnej pomoci, ako aj žalovaný, pričom sám žalobca\nsúhlasil s prejednaním veci bez jeho osobnej prítomnosti.\n32. Na pojednávaní prítomný zástupca žalobcu uviedol, že zotrváva na svojej správnej žalobe aj v\nnásledných vyjadreniach v celom rozsahu a žiada napadnuté žalované rozhodnutie žalovaného zrušiť a\nvec mu vrátiť na opätovné prejednanie. Zároveň trvá na tom, že všetky obvinenia, ktoré voči žalobcovi sú,\npramenia z jeho politických aktivít, ktoré viedol v Tadžikistane. Potvrdila to politická skupina 24, ktorá nám\nzaslala z ich úradnej emailovej adresy to potvrdenie, množstvo správ, ktoré sme citovali, aj predkladali,\npoukazuje na to, že tadžický autoritatívny režim perzekvuje osoby, ktoré sú politicky aktívne. V tejto veci\nnebolo jednoznačne doteraz preukázané, že tie obvinenia, ktoré voči nemu sú nie sú na perzekučnom\npodklade, a to sa vlastne žalobca snaží celý čas dokázať. Trestné konanie síce formálne na Slovensku\nbolo odovzdané Generálnej prokuratúre, ale doposiaľ nemal reálne možnosť, aby sa vyjadril k tým\nobvineniam. Keďže pre súd je rozhodujúci stav aj v čase vydania rozsudku, tak vzhľadom aj na tie\nnové skutočnosti navrhol, aby súd zrušil rozhodnutie a vrátil ho žalovanému na opätovné prejednanie.\nZároveň zo strany zástupcu žalobcu boli predložené listiny, a to listina Krajskej prokuratúry Košice zo dňa\n05.09.2024 týkajúca sa extradičného konania, žiadosti o poskytnutie informácií o veci žalobcu, potom\nmailová komunikácia zo dňa 05.09.2004, a zo dňa 12.09.2024, týkajúca sa jednak vydania náhradného\ncestovného dokladu vo veci žalobcu a komunikácie medzi Úradom hraničnej a cudzineckej polície a\nÚtvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach, a takisto výstrižok z novín ohľadom vyjadrenia\nministra k žalobcovi.\n33. Zástupca žalovaného uviedol, že trvá na správnosti a zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia. Trvá\nna všetkých svojich doterajších výrokoch a navrhuje správnemu súdu, aby správnu žalobu zamietol.\nPrávne východiská\n34. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) „Správne\nsúdy rozhodujú v konaniach o (d) správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho\nvyhostenia.“\n35. Podľa § 71 ods. 2 SSP „Ak žalobca pred podaním žaloby požiada Centrum právnej pomoci\no ustanovenie advokáta podľa osobitného predpisu, od podania takejto žiadosti do právoplatného\nrozhodnutia o nej neplynú lehoty ustanovené na podanie žaloby na správny súd.“\n\n36. Podľa § 135 ods. 2 písm. a) SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo\nvydania jeho rozhodnutia, ak (a) ide o konanie podľa § 6 ods. 2 písm. d) až f) a i) až k).“\n37. Podľa § 206 ods. 1 a 4 SSP „(1) Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely\ntohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt\ncudzincov.\n(4) „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“\n38. Podľa § 229 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom\nju zamietne.“\n39. Podľa § 2 ods. 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z.z.“)\n„Na účely tohto zákona sa rozumie (2) Cudzincom je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej\nrepubliky.\n(4) Štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani\nobčanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.“\n40. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. „Administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného\nútvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky\na je povinný opustiť územie Slovenskej republiky a územie členských štátov, s možnosťou určenia\nlehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa\nštátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského\nštátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto\nkrajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na\núzemie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o\nadministratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých\nčlenských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie.“\n41. Podľa § 81 ods. 1, 2 a 4 zákona č. 404/2011 Z.z. „(1) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do\nštátu, v ktorom by bol ohrozený jeho život z dôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k\nurčitej sociálnej skupine alebo pre politické presvedčenie alebo v ktorom by mu hrozilo mučenie, kruté,\nneľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie, alebo trest. Rovnako nemožno cudzinca administratívne\nvyhostiť do štátu, v ktorom mu bol uložený trest smrti alebo je predpoklad, že v prebiehajúcom trestnom\nkonaní mu taký trest môže byť uložený.\n(2) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť do štátu, v ktorom by bola ohrozená jeho sloboda z\ndôvodov jeho rasy, národnosti, náboženstva, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo pre politické\npresvedčenie; to neplatí, ak cudzinec svojím konaním ohrozuje bezpečnosť štátu alebo ak bol odsúdený\nza zločin a predstavuje nebezpečenstvo pre Slovenskú republiku.\n(4) Cudzinca nemožno administratívne vyhostiť ani do štátu, v ktorom mu hrozí nútený návrat do štátu\npodľa odseku 1 alebo odseku 2.“\n42. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. „Policajný útvar administratívne\nvyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.\n(2) Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak (a) predstavuje\nvážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.“\n43. Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody\ninak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre\nneschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“\n44. Podľa druhej vety čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Právne záväzné akty Európskych\nspoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky.“\n45. Podľa § 120 ods. 1 veta prvá zákona č. 404/2011 Z. z., ak nie je v tomto zákone alebo osobitnom\npredpise ustanovené inak, vzťahuje sa na konanie podľa tohto zákona všeobecný predpis o správnom\nkonaní.\n\n46. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\n47. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať spoľahlivo zisteného stavu veci a musí\nobsahovať predpísané náležitosti.\n48. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený hodnotení dôkazov, ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania.\n49. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č.\n480/2002 Z. z.“), sa dočasné útočisko poskytuje účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom,\nendemickým násilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným\nporušovaním ľudských práv krajine pôvodu; cudzincom sa na účely poskytovania dočasného útočiska\nrozumie štátny príslušník tretej krajiny podľa osobitného predpisu.\n50. Podľa § 36 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z., a odídenca primerane vzťahujú § 22 ods. 1, 2,\n4 až 8, § 23 ods. 1 až 5 a § 23d ods. 1 s tým, že ministerstvo odídenca po skončení pobytu v záchytnom\ntábore umiestni do humanitného centra.\n51. Podľa § 22 ods. 1 prvá veta zákona č. 480/2002 Z. z., žiadateľ je do rozhodnutia o žiadosti o udelenie\nazylu oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo osobitný predpis.\n52. Podľa § 60 písm. g) zákona č. 404/2011 Z. z., Policajný útvar zruší tolerovaný pobyt, ak bol štátny\npríslušník tretej krajiny administratívne vyhostený.\nOdôvodnenie rozhodnutia správnym súdom\n53. V žalobe žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, na základe\nvykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie\nžalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Ďalej žalobca v žalobe uviedol, že\nnesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne orgány v cudzineckej agende (administratívne\nvyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka konania a s rozhodnutím prvostupňového\nsprávneho orgánu žalobca nesúhlasil, a preto proti nemu podal odvolanie z dôvodu, že prvostupňový\nsprávny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom prekážok administratívneho vyhostenia na\nUkrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu žalobca považoval za nezákonné a v rozpore\ns § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným ustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje\nodídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR mal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko.\nPodľa žalobcu všetky jeho obvinenia vychádzajú z jeho nezákonného a vyfabulovaného obvinenia\ntadžickými orgánmi v súvislosti s jeho opozičnou politickou aktivitou v Demokratickej politickej skupine 24\na nesúhlasu s politickým vedením Tadžikistanu, ktoré sa dopúšťa popierania základných ľudských práv\na slobôd v Tadžikistane. Akúkoľvek trestnú činnosť žalobca popiera, o to viac súvisiacu s terorizmom.\nZ dôvodu porušovania základných ľudských práv a slobôd v Tadžikistane rozhodol Najvyšší súd o\nneprípustnosti extradície žalobcu do Tadžikistanu. Z týchto dôvodov žalobca zároveň nesúhlasí ani s\nuložením zákazu vstupu na územie SR a všetkých členských štátov schengenského priestoru. Z dôvodu\nexistencie prekážok administratívneho vyhostenia považuje aj uložený zákaz vstupu za nezákonný a\nneopodstatnený. Ďalej namietal, že postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu\nv zmysle § 59, 60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku, pretože pokiaľ žalovaný rozhodol o zmene krajiny\nvyhostenia, bolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii\nprekážok administratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny a žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav\nveci, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie\nexistenciu prekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy\ncudzincovi hrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu.\n\n54. Správny súd pre ozrejmenie veci uvádza, že rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV\nzo dňa 20.03.2024 žalovaný rozhodol, že žalobcu administratívne vyhosťuje z územia Slovenskej\nrepubliky na územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov, bez určenia\nlehoty na vycestovanie z územia Slovenskej republiky a žalobcovi uložil zákaz vstupu na územie\nSlovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 10 rokov, pričom žalovaný vylúčil\nodkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Z dôvodu žalobcom podaného odvolania proti\nrozhodnutiu žalovaného č. PPZHCP-PO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024 o administratívnom vyhostení\nžalobcu s poukazom na vyjadrenie Veľvyslanectva Ukrajiny č. 6139/24 500 62705 z 10.05.2024, podľa\nktorého Ukrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a tiež preto,\nže sťažovateľ má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície\nPolicajného zboru Prešov svojim rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO2-38-004/2024-Sk zo 17.05.2024 zmenilo\nrozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-PO9-3-015/2024-AV z 20.03.2024 a to vo výroku týkajúcom\nsa miesta administratívneho vyhostenia žalobcu, keď časť výroku nasledujúcu za slovami cit. „...\nadministratívne vyhosťuje...“ z pôvodného jeho znenia cit. „... z územia Slovenskej republiky na územie\nUkrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ zmenil na nové znenie cit. „... z územia\nSlovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC“, t.j. nešpecifikoval krajinu administratívneho vyhostenia\nžalobcu a v ostatnej časti prvostupňové rozhodnutie potvrdil.\n55. K námietke žalobcu, že prvostupňový správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav veci ohľadom\nprekážok administratívneho vyhostenia na Ukrajinu a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu\nžalobca považoval za nezákonné a v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a aj citovaným\nustanovením zákona o azyle, ktoré oprávňuje odídenca zdržiavať sa na území SR, keďže na území SR\nmal v tom čase poskytnuté dočasné útočisko, správny súd uvádza, že uvedenou skutočnosťou sa už\nzaoberal Najvyšší správny súd SR vo svojom rozsudku sp. zn. 6Szak/2/2024 zo dňa 12.06.2024, kde\nokrem iného uviedol, že:\n37.Najvyšší správny súd vyššie uvedený záver (ňom vyjadrený právny názor) žalobcu považuje za\nnesprávny a nasledovných dôvodov. Podľa § 36 ods. 2 zákona č. 480/2002 Z. z. sa odídenec (ktorému\nbolo poskytnuté dočasné útočisko) považuje cudzinca, ktorému sa udelil tolerovaný pobyt. Podľa § 36\nods. 1 prvá veta zákona č. Z. z. sa na neho primerane vzťahuje aj ustanovenie § 22 ods. 1 citovaného\nzákona, podľa ktorého je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky, ak tento zákon alebo\nosobitný predpis neustanovuje inak. Uvedené ustanovenie (§ 22 ods. 1 cit. zák.) príkladmo odkazuje\n(poznámkou č. 11a) na Trestný poriadok. Právo osoby zdržiavať sa na území Slovenskej republiky teda\nnie je neobmedzené ( status dočasného útočiska nevyhostiteľnosť) naopak, ustanovenia zákona (napr.\nexplicitne uvedený Trestný poriadok ale aj iná zákonná norma) môžu jeho právo zdržiavať sa na území\nSlovenskej republiky limitovať. V súlade s vyššie konštatovaným potom napríklad ustanovenie § 60 písm.\ng) zákona č. 404/2011 Z.z. za jeden z dôvodov zániku tolerovaného pobytu stanovuje administratívne\nvyhostenie štátneho príslušníka tretej krajiny (text „ štátny príslušník tretej krajiny administratívne\nvyhostený“). Zo znenia zákonnej úpravy (viď predošlá veta) je teda zrejmé, že procesu administratívneho\nvyhostenia nebráni skutočnosť, že subjekt, na ktorý sa toto vyhostenie vzťahuje má tolerovaný pobyt\nna území Slovenskej potom nemožno súvisiace zaistenie cudzinca považovať za neúčelné, pokiaľ ňom\nbolo rozhodnuté v súlade s aplikovateľným právnym predpisom. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 480/2002\nZ. z. sa dočasné útočisko poskytuje na účely ochrany cudzincov pred vojnovým konfliktom, endemickým\nnásilím, následkami humanitárnej katastrofy alebo sústavným, alebo hromadným porušovaním ľudských\npráv v ich krajine pôvodu. Vo svojej formu poskytovania ochrany adresnej avšak kde nosným kritériom\njej udelenia nie je ani tak osoba cudzinca ako skôr priestor, ktorý vyššie uvedených dôvodov opúšťa.\nNa druhej strane je vyhostenie navýsosť personalizovaný inštitút, čo je reflektované napr. v ustanovení\n§ 82 zákona č. 404/2011 Z. z., ktoré asociuje dôvody administratívneho vyhostenia výlučne s konaním/\nnekonaním tejto osoby. Zároveň ustanovenie § 81 cit. zák. explicitne nekvalifikuje status dočasného\nútočiska ako prekážku administratívneho vyhostenia, pričom najvyšší správny súd ani nevzhliadol takú\ninterpretáciu tejto normy, ktorá by mohla viesť k opačnému záveru. Z rovnakých dôvodov potom najvyšší\nsprávny súd neidentifikoval ani žalobcom tvrdený prvok prekvapivosti rozhodnutí žalovaného (viď str.\n5 posledný odsek kasačnej sťažnosti), kedy správny orgán, obrazne povedané, neodpovedal dvakrát\nrôzne na tú istú otázku, ale naopak rozhodoval dvoch samostatných a rôznych konaniach vychádzajúc\npritom z ním (v relevantnom čase) zisteného skutkového stavu.\n38.Vychádzajúc z vyššie uvedeného dospel najvyšší správny súd k záveru nedôvodnosti žalobcom\ntvrdenej neúčelnosti dôvodu, že ho pre udelený status dočasného útočiska nemožno z územia\nSlovenskej republiky administratívne vyhostiť.“\n\n56. Ďalšou námietkou žalobcu, je námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a to, že\nnapadnuté rozhodnutie žalovaného nie je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zisťovanie existenciu\nprekážok vyhostenia, a to ani v súvislosti so zákazom tzv. nepriameho non refoulement, kedy cudzincovi\nhrozí v prípade vyhostenia do tretej krajiny následný návrat do krajiny pôvodu, kde bude vystavený\nzaobchádzaniu v rozpore s čl. 3 Európskeho dohovoru. Podľa žalobcu sa s týmto žalovaný v napadnutom\nrozhodnutí nezaoberal s dodatkom žalobcu, že inak by žalovaný musel dospieť k tomu, že žalobca je\nfakticky nevyhostiteľným, pretože je medzinárodne hľadanou osobou a navyše nemá žiadnu väzbu k\nžiadnej z krajín, ktoré majú s Tadžikistanom, ktorý je jeho domovskou krajinou, bezvízový režim, a do\nktorých by podľa žalovaného mohol byť žalobca administratívne vyhostený.\n57. Podľa správneho súdu je predmetná námietka žalobcu neopodstatnenou a predčasnou z dôvodu,\nže žalovaný vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu si na základe objektívne\npreskúmateľného a tým transparentného (nezaujatého) kritéria, ktorým je existencia bezvízového režimu\nmedzi domovskou krajinou žalobcu (Tadžikistan), ktorej je žalobca štátnym príslušníkom a inými\nkrajinami, ustálil diapazón krajín, ktoré by tak žalobcu ako štátneho príslušníka Tadžikistanu eventuálne\nmohli prijať na svoje územie a teda na územie ktorých by žalobca mohol byť administratívne vyhostený.\nKeďže sa v zásade jedná o krajiny v ktorých, podľa všeobecnej vedomosti neprebieha otvorený\nozbrojený konflikt [okrem Ukrajiny, ktorá bola žalovaným pôvodne zahrnutá do množiny týchto krajín,\npretože žalobca sa pôvodne podľa svojho vlastného vyjadrenia chcel vrátiť na Ukrajinu, kde mal oficiálne\npovolený pobyt], z ktorého dôvodu, by na ich území mohol byť ohrozený život alebo zdravie žalobcu a\nnie sú všeobecne známe ani iné skutočnosti ohľadne týchto žalovaným ustálených krajín, ktoré by mohli\nmať za následok ohrozenie žalobcu na živote a na zdraví, čo by mohlo byť prekážkou jeho vyhostenia na\nich územie, žalovaný ani nemal dôvod sa vo svojom rozhodnutí bližšie týmito skutočnosťami zaoberať\na odôvodňovať ich. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení bol žalovaným ustálený okruh krajín,\nktoré by mohli žalobcu prijať na svoje územie ako štátneho príslušníka krajiny s ktorou majú bezvízový\nrežim, nie je všeobecne známou žiadna taká skutočnosť, ktorá by mohla kolidovať so statusom žalobcu\nv tejto krajine a kvôli ktorej by jeho vyhostenie do niektorej z týchto krajín bolo polemické, s čím by sa\nmal žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcu osobitne bližšie\nzaoberať. Správny súd uvádza, že z doteraz vykonaných úkonov vo veci administratívneho vyhostenia,\norgán útvaru zaistenia, ktorý je zodpovedný za výkon vyhostenia v tomto štádiu ustaľuje okruh krajín, do\nktorých by mohol byť žalobca vyhostený a pokiaľ nie je ustálená krajina, do ktorej by mohol byť žalobca\nvyhostený, je potom zbytočné polemizovať nad obavou možného vrátenia žalobcu do krajiny pôvodu z\ninej krajiny. Povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32 Správneho poriadku má žalovaný len v rozsahu\ndôvodov, ktoré účastník konania v priebehu správneho konania uviedol, pričom zo žiadneho ustanovenia\nzákona nemožno vyvodiť, že by žalovanému vznikla povinnosť, aby sám domýšľal právne relevantné\ndôvody predstavujúce možnú prekážku vyhostenia žalobcu podľa § 81 zákona č. 404/2011 Z.z. Podľa\nnázoru správneho súdu je žalobca povinný tvrdiť konkrétne skutočnosti svedčiace o existencii prekážok\njeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej má byť vyhostený, respektíve neprimeranosti\ndopadov tohto rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného života. V tomto smere možno tiež poukázať\nna rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 29.09.2021, sp. zn. 10Sžak/14/2020, ktorého\nzávery sú s ohľadom na ich vzťah k § 81 zákona č. 404/2011 Z.z. právne relevantné aj vo vzťahu\nku konaniu v danej prejednávanej veci. Podľa tohto rozsudku je cudzinec povinný tvrdiť konkrétne\nskutočnosti svedčiace o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia do krajiny, do ktorej\nmá byť vyhostený, respektíve neprimeranosti dopadov rozhodnutia do jeho súkromného a rodinného\nživota. Hoci správne orgány nesú zodpovednosť za riadne obstaranie podkladov pre rozhodnutie\n(§ 32 ods. 1 Správneho poriadku), s ohľadom na špecifiká daného správneho konania správne\norgány nie sú schopné vykonať náležité dokazovanie a zabezpečiť dôkazy v prospech cudzinca bez\npredchádzajúceho tvrdenia cudzinca o existencii prekážok jeho administratívneho vyhostenia, pretože je\nto predovšetkým sám cudzinec, kto disponuje relevantnými informáciami zo svojho života a kto najlepšie\nmôže objasniť z čoho plynie v krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, ohrozenie jeho života\nalebo slobody z dôvodov taxatívne vymedzených v § 81 ods. 1 a 2 zákona č. 404/2011 Z.z. Pokiaľ ide o\nbremeno tvrdenia v administratívnom konaní o vyhostení cudzinca pri posudzovaní existencie prekážok\nadministratívneho vyhostenia, to zaťažuje cudzinca, v ktorého vlastnom záujme je objasniť všetky\nokolnosti, pre ktoré nemôže byť administratívne vyhostený, respektíve prečo by malo byť jeho právo na\nrešpektovanie súkromného a rodinného života prevážiť nad inými záujmami a hľadiskami. Pokiaľ ide o\nbremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi cudzinca a správny orgán. Tvrdiť jednotlivé fakty\no existencii prekážok administratívneho vyhostenia je povinný primárne cudzinec, no správny orgán je\npovinný zabezpečiť k tvrdeniu cudzinca o existencii prekážok administratívneho vyhostenia maximálne\n\nmožné množstvo dôkazov a správ o krajine, do ktorej má byť administratívne vyhostený, a to tých, ktoré\npodporujú tvrdenia cudzinca ako aj tých, ktoré tvrdenia cudzinca vyvracajú.\n58. Podľa názoru správneho súdu doposiaľ vykonané úkony vo veci výkonu administratívneho\nvyhostenia žalobcu nenasvedčujú prima facie o žalobcom tvrdenej absolútnej jeho nevyhostiteľnosť a\nžalobcovi sa nepodarilo preukázať existenciu prekážok jeho vyhostenia. Za tohto stavu potom možno\npovažovať postup žalovaného za správny.\n59. V ďalšej námietke žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že prioritne mal žalobca tvrdiť\nprekážky jeho administratívneho vyhostenia do iných tretích krajín, a následne by bolo dôkazné bremeno\nrozložené medzi odvolací správny orgán a žalobcu, keďže odvolanie bolo podané voči rozhodnutiu\no administratívnom vyhostení žalobcu na Ukrajinu. Konanie a zisťovanie prekážok vyhostenia bolo\nv priebehu konania pred prvostupňovým orgánom vedené iba vo vzťahu k Ukrajine, pričom pred\nžalovaným ako odvolacím správnym orgánom neboli ani žalobca ani jeho splnomocnený zástupca nijak\nvyzvaní resp. upovedomení, aby sa vyjadrili k existencii prekážok vyhostenia eventuálne vo vzťahu\nk iným 23 tretím krajinám a teda o zamýšľanej zmene prvostupňového rozhodnutia nemali žiadnu\nvedomosť. Týmto postupom žalovaného došlo k porušeniu procesných práv žalobcu v zmysle § 59,\n60a a 33 ods. 2 Správneho poriadku. Pokiaľ teda žalovaný rozhodol o zmene krajiny vyhostenia,\nbolo jeho zákonnou povinnosťou dať žalobcovi aspoň príležitosť vyjadriť sa k existencii prekážok\nadministratívneho vyhostenia do inej tretej krajiny. K uvedenej námietke správny súd uvádza, že sám\nžalobca v žalobe uvádza, že dňa 16.05.2024 doplnil svoje odvolanie o nové skutkové okolnosti, ktoré\nnastali v priebehu odvolacieho konania, keďže dňa 14.05.2024 nahliadnutím do spisu zariadenia pre\ncudzincov v Sečovciach splnomocnený zástupca žalobcu zistil, že dňa 10.05.2024 bolo zariadeniu\npostúpené oznámenie Veľvyslanectva Ukrajiny v Slovenskej republike č. 6139/24-500-62705, ktorým\nUkrajina odmietla prijať žalobcu na svoje územie z bezpečnostných dôvodov a taktiež preto, že\nžalobca má zakázaný vstup na územie Ukrajiny, a preto nebude možné ani prípustné vyhostiť ho na\nUkrajinu. Uvedené podľa žalobcu preukázalo, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu stratilo\nopodstatnenie a nikdy ho nebude možné vykonať. Vyhostenie žalobcu na územie inej tretej krajiny nie je\nmožné a vyhostenie do domovskej krajiny nie je prípustné pre rozpor s čl. 3 Európskeho dohovoru, ako\nto vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vo veci vydania žalobcu. Správny súd v tejto súvislosti\nzároveň konštatuje, že žalobca v uvedenom odvolaní, podľa ktorých vyhostenie žalobcu na územie\ninej tretej krajiny nie je možné neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by žalobca nemohol\nbyť vyhostený do tej-ktorej krajiny. Po vyhodnotení odvolania žalobcu žalovaný zmenil napadnuté\nrozhodnutie prvostupňového správneho orgánu tak, že zmenil vo výroku určenú krajinu vyhostenia\nUkrajinu, na bližšie neurčenú krajinu podľa § 77 ods. 1 Zákona o pobyte cudzincov.\n60. Správny súd v tejto súvislosti neidentifikoval porušenie procesných práv žalobcu, keďže sám\nžalobca neuviedol žiadne konkrétne dôvody, pre ktoré by žalobca nemohol byť vyhostený do tej-ktorej\nkrajiny vzhľadom k tomu, že správny súd pri svojom rozhodovaní vo veciach zaistenia, nie je viazaný\nskutkovým stavom daným v čase rozhodovania správneho orgánu, ale skutkovým stavom daným v\nčase rozhodovania správneho súdu je na mieste poznamenať, že také relevantné skutočnosti, ktoré\nby boli prekážkou pre vyhostenie žalobcu do niektorej zo žalovaným ustáleného okruhu krajín žalobca\nneuviedol ani v konaní pred správnym súdom, hoc ak o nich vedel, tak učiniť mohol a mal. Správny\nsúd v tejto súvislosti uvádza, že zmenové rozhodnutie vo veci administratívneho vyhostenia žalobcu\nbolo vydané dňa 17.05.2024 a rozhodnutie o predĺžení zaistenia žalobcu dňa 18.07.2024, takže žalobca\nuž mal vedomosť o tom, ktoré krajiny budú ohľadom možného vyhostenia žalobcu oslovené, nakoľko\nich identifikoval vo svojom rozhodnutí zo dňa 17.05.2024 žalovaný. I napriek tomu žalobca žiadne\nrelevantné skutočnosti týkajúce sa možných prekážok vyhostenia do uvedených krajín neuvádzal. Pre\núplnosť správny súd uvádza konanie v obdobnej veci, avšak týkajúcej sa predĺženia zaistenia, že\npodľa rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-383/13 PPU (M. G., N. R. c/a 17 6Szak/3/2024\nStaatssecretaris van Veiligheid en Justitie) sa má článok 15 ods. 2 a 6 smernice Európskeho parlamentu\na Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na\núčely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, sa\nmá vykladať v tom zmysle, že ak sa v správnom konaní rozhodlo o predĺžení zaistenia, pričom bolo\nporušené právo byť vypočutý, vnútroštátny súd poverený posúdením zákonnosti tohto rozhodnutia by\nmal rozhodnúť o zrušení zaistenia len vtedy, ak usúdi, že vzhľadom na všetky skutkové a právne\nokolnosti každého jednotlivého prípadu toto porušenie skutočne zbavilo toho, kto ho namieta, možnosti\nlepšie uplatniť svoju obhajobu v takej miere, že toto správne konanie mohlo dospieť k inému výsledku.\n\n61. Pokiaľ ide o námietku žalobcu podľa ktorej nesúhlasí so záverom žalovaného, a to že správne\norgány v cudzineckej agende (administratívne vyhostenie) nemajú dokazovať trestnú činnosť účastníka\nkonania a dodáva, že samozrejme súhlasí s tým, že žalovaný a ani prvostupňový správny orgán nie\nsú v tejto veci orgánmi činnými v trestnom konaní, no na údajnej trestnej činnosti žalobcu spojenej s\nterorizmom zakladajú svoje správne rozhodnutia a z tohto dôvodu rozhodujú o ukončení pobytov na\núzemí SR resp. schengenského priestoru, a tieto tvrdenia sú podstatou toho, prečo došlo vo veci žalobcu\nk jeho administratívnemu vyhosteniu, no žalobcovi neboli doposiaľ predložené konkrétne dôkazy, ktoré\npreukazujú, že sa mal dopustiť trestného činu súvisiaceho s terorizmom. K uvedenej námietke správny\nsúd uvádza, že nie je v kompetencii správneho orgánu prejudikovať (predpovedať) a konštatovať danosť\ntrestnoprávnych následkov alebo pripísať trestnoprávny rozmer určitému konaniu žalobcu a na základe\ntoho dospieť k záveru, že žalobcu je potrebné administratívne vyhostiť, pretože prijatie tohto záveru\nje výlučne v kompetencii príslušných orgánov prokuratúry (t.j. iba v kompetencii orgánov prokuratúry\nje konštatovanie, že určité správanie osoby má aj trestnoprávny rozmer). Zároveň s ohľadom na\nskutočnosť, že z administratívneho spisu nevyplýva, žeby orgány prokuratúry voči žalobcovi konali a\nuvedené netvrdí ani žalobca, tak žalovaný vo svojom rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu\nani nemohol argumentovať tým, že konanie žalobcu je kvalifikované ako konanie s trestnoprávnymi\nnásledkami odôvodňujúce jeho administratívne vyhostenie, ako sa to mylne domnieva žalobca. Správny\nsúd sa tu stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že účelom a ani predmetom správneho konania vo veci\nadministratívneho vyhostenia nebolo vyšetrovať a dokazovať žalobcovi jeho trestnú činnosť. Uvedené\nje predmetom trestného konania. Význam správneho konania o administratívnom vyhostení spočíva v\nprijatí opatrení, ktorými ako uvádza žalovaný dôjde k ochrane bezpečnosti štátu, verejného poriadku, k\nochrane spoločnosti, plneniu povinností voči ostatným členským štátom v Európskej únii, dodržiavaniu\nprávnych predpisov Európskej únie, ktorými sa zabezpečuje vysoká úroveň bezpečnosti v priestore\nslobody, bezpečnosti a spravodlivosti Únie a taktiež správny orgán riadne plnil úlohy, ktoré vykonáva v\nzmysle zákona o PZ ako policajný útvar.\n62. Správny súd sa tu stotožňuje s vyjadrením žalovaného, že rozhodne nemožno ignorovať zistenie, že\ntak významné členské štáty Európskej únie akými sú Francúzsko a Nemecko vydali pre ostatné členské\nštáty upozornenie, že v prípade účastníka konania sa jedná o nebezpečnú, ozbrojenú, násilnú osobu,\nktorá vykonáva aktivity súvisiace s terorizmom, je v kontakte s radikálnym islamom. file_2.jpg\nfile_3.wmf\nA zároveň, v kontexte zistení MÚ MV SR pri rozhodovaní o udelení azylu a poskytnutí doplnkovej\nochrany, je účastník konania nevierohodnou osobou a uvádza nevierohodné dôvody. Vykonanie zápisov\ndo IS SIS II nie je bezúčelné. Účelom SIS II je, aby sa pomocou informácií, ktoré sa prenášajú týmto\nsystémom, zabezpečila vysoká úroveň bezpečnosti v priestore slobody, bezpečnosti a spravodlivosti\nÚnie vrátane udržiavania verejnej bezpečnosti a verejného poriadku a zaistenia bezpečnosti na území\nčlenských štátov a aby sa zabezpečilo uplatňovanie ustanovení tretej časti hlavy V kapitoly 2 Zmluvy o\nfungovaní Európskej únie, ktoré sa týkajú pohybu osôb na ich území. Dôležitosť' zriadenia a fungovania\nIS SIS II podčiarkuje aj to, že je zriadený formou nariadenia Európskeho parlamentu a Rady, pričom\nnariadenia, ako právne akty Európskej únie majú všeobecnú platnosť, sú závažné vo svojej celistvosti a\npriamo uplatniteľné v členských štátoch EÚ. Na uvedenej skutočnosti podľa správneho súdu nič nemení\nani žalobcom doložený dôkaz, a to odpoveď Národnej ústredne SIRENE zo dňa 02.08.2024 (na žiadosť\nžalobcu), kde tento orgán uviedol, že voči žalobcovi je evidovaný iba 1 záznam vytvorený Francúzskom.\nNezanedbateľnou skutočnosťou, svedčiacou o bezpečnostnej hrozbe žalobcu, je aj doba zákazu jeho\nvstupu na územie Francúzska, a to do 25.04.2062, t. j. na dobu 40 rokov. A v uvedenej veci ide o\nkonanie vo veci administratívneho vyhostenia založeného na dôvode plynúcom z § 82 ods. 2 písm.\na/ zákona č. 404/2011 Z.z. v zmysle ktorého „Policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho\npríslušníka tretej krajiny, ak predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok“.\nNavyše samotné konanie žalobcu dokresľuje jeho osobu ako nedôveryhodnú a nie je bez právneho\nvýznamu v preskúmavanej veci aj tá skutočnosť, že žalobcovi bolo dňa 24.01.2024 poskytnuté dočasné\nútočisko na území Slovenskej republiky ako odídencovi, a hneď nasledujúci deň odišiel z územia\nSlovenskej republiky do Nemecka, kde sa zdržiaval až do dňa 20.03.2024, kedy bol transferovaný späť\nna územie Slovenskej file_4.jpg\nfile_5.wmf\n\nrepubliky. Lustráciou v informačnom systéme Migra bolo ďalej zistené, že dňa 01. 02. 2024 bola\nDublinským strediskom MÚ MV SR prijatá žiadosť Nemecka o prevzatie žalobcu podľa čl. 18 (1 b)\nDublinského dohovoru. Následne dňa 08.02. 2024 Dublinské stredisko MÚ MV SR file_6.jpg\nfile_7.wmf\nakceptovalo uvedenú žiadosť pod č. MU-DS-48/2024-DŽ a dňa 20. 03. 2024 bol žalobca v zmysle\nDublinského dohovoru z Nemecka transferovaný späť na územie Slovenskej republiky.\n63. K žalobcom tvrdeným skutočnostiam o tom, že medzi Slovenskou republikou a Tadžickou\nrepublikou v súčasnosti už niekoľko mesiacov prebieha komunikácia ohľadom záruk, ako s ním bude\nzaobchádzané v prípade jeho návratu na územie Tadžikistanu, a že žalovaný nepoprel vo svojom\nvyjadrení, že by hraničná a cudzinecká polícia pripravovala vyhostenie žalobcu do Tadžikistanu, a\npreto má žalobca jednoznačne za to, že sa v jeho veci pripravuje jeho administratívne vyhostenie do\nkrajiny pôvodu, a k predloženým dôkazom – listami tadžického opozičného hnutia Skupina24, ktoré\npodporujú tvrdenie, že žalobca je od roku 2018 podporovateľom tohto hnutia, pre ktoré je perzekvovaný\ntadžickými orgánmi a neprávom vykresľovaný ako bezpečnostná hrozba, ktoré skutočností, ktoré\nby mali brániť vydaniu, resp. vyhosteniu žalobcu do Tadžikistanu a to, že žalobca je neprávom\ntadžickými orgánmi vykresľovaný za bezpečnostnú hrozbu, správny súd uvádza, že žalobca nie je\nvyhostený na územie Tadžickej republiky a obsah týchto dôkazov nespochybňuje zistenia správneho\norgánu, o ktoré sa opiera v napadnutom rozhodnutí. Správny súd tiež uvádza, že ako už bolo skôr\nuvedené, druhostupňovým rozhodnutím o administratívnom vyhostení žalovaný zmenil prvú vetu výroku\nprvostupňového rozhodnutia o administratívnom vyhostení tak, že znenie „z územia Slovenskej republiky\nna územie Ukrajiny podľa § 77 ods. 1 tretej vety zákona o pobyte cudzincov“ nahradil znením „z\núzemia Slovenskej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC.“. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z.\nmožno cudzinca vyhostiť do niektorej z nasledovných krajín: krajina pôvodu, krajina tranzitu, ktorákoľvek\ntretia krajina, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme,\nalebo územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú\nochranu. Bez ohľadu na vyššie opísané vyjadrenia a dôkazy doložené žalobcom, a bez ohľadu na\nNajvyšším súdom Slovenskej republiky judikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu, možno\nkonštatovať, že vyššie uvedená zmena rozhodnutia o administratívnom vyhostení vytvorila priestor pre\nvyhostenie žalobcu aj do iných krajín, čím aj jeho prípadná „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu, či do krajiny\npôvodu stratila na relevancii. Vzhľadom na vyššie uvedené, rovnako tak na relevancii stratila tá časť\nargumentácie žalobcu, ktorá pojednávala o jeho pochybnostiach o tom, že by bol žalobca priamo či\nnásledne vydaný do krajiny pôvodu.\n64. Správny súd nadôvažok uvádza, že je neprijateľné, aby žalobca vopred prejudikoval možný\nvýsledok jeho administratívneho vyhostenia. Vzhľadom k uvedenému mal správny súd aj túto námietku\nžalobcu za nedôvodnú, keďže aj z obsahu rozsudku vedenom na Správnom súde v Košiciach pod sp.\nzn. 15Saz/3/2024, ktorý sa takisto týka žalobcu, a ktorý rozhodoval vo veci rozhodnutia o predĺžení\nzaistenia žalobcu, a ktorý je súčasťou tohto súdneho spisu vyplýva, že vo veci administratívneho\nvyhostenia boli vykonané úkony smerujúce k jeho vykonaniu vo vzťahu ku 55 krajinám. Preto\nnemožno úspešne argumentovať tým, že keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej\nkrajiny, je potrebné a priori považovať takéto rozhodnutie za nezákonné a nepreskúmateľné z\ndôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu\núpravu, pričom dodržanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti je nevyhnutné posudzovať vždy v\nokolnostiach konkrétneho prípadu. Správny súd opätovne poukazuje na to, že v zmenovom rozhodnutí\no administratívnom vyhostení žalobcu zo dňa 17.05.2024 odvolací správny orgán síce nevymedzil\nkonkrétnu krajinu, do ktorej mal byť žalobca vyhostený, avšak z jeho odôvodnenia vyplýva istý okruh\ndo úvahy prichádzajúcich krajín, pričom otázkou určenia konkrétnej krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť\nako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, sa zaoberá orgán útvaru policajného zaistenia, ktorý je\nzodpovedný za výkon vyhostenia, pričom z doposiaľ vykonaných úkonov to nenasvedčuje o žalobcom\ntvrdenej nevyhostiteľnosti. A aj sám žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že: „Odvolací orgán má za\nto a stotožňuje sa so splnomocneným zástupcom účastníka konania, že účastníka konania nie je možné\nvyhostiť do domovskej krajiny a rovnako tak do krajiny, kde má zákaz vstupu (Ukrajina). Odvolací orgán\nmá zákonnú možnosť a zvážil vyhostenie z územia Slovenskej republiky bez určenia krajiny. file_8.jpg\n\nfile_9.wmf\nOdvolací orgán si je vedomý požiadavky na riadne odôvodnenie rozhodnutia aj v prípade, ak sa v\nrozhodnutí neurčí konkrétna krajina vyhostenia a preto uvádza nasledovné. Podľa údajov dostupných na\ninternetovej stránke visaindex.com držitelia cestovných pasov Tadžickej republiky majú bezvízový vstup\ndo uvedených 23 štátov: Antigua and Barbuda, Arménsko, Azerbajdžan, Barbados, Bielorusko, Cookove\nostrovy, Dominika, Gambia, Gruzínsko, Haiti, Kazachstan, Kirgizsko, Malajzia, Mikronézia, Moldavsko,\nNamíbia, Filipíny, Ruská federácia, Svätý Vincent a Grenadíny, Surinam, Turecko, Ukrajina, Uzbekistan.\nPodľa odvolacieho orgánu vzhľadom na geografickú, jazykovú, kultúrnu blízkosť a v záujme zachovania\nochrany života, zdravia a súkromného záujmu účastníka konania do úvahy možno vziať krajiny najmi,\nnie však výlučne, Arménsko, Azerbajdžan, Gruzínsko, Kazachstan, Kirgizsko, Moldavsko, Turecko a\nUzbekistan.“\n65. S ohľadom na Najvyšším súdom Slovenskej republiky v extradičnom konaní (sp. zn. 1Tost/31/2023)\njudikovanú „nevyhostiteľnosť“ žalobcu do krajiny pôvodu a tiež dodatočnú „nevyhostiteľnosť“ na Ukrajinu\nv dôsledku zmeny rozhodnutia o administratívnom vyhostení sa podľa názoru správneho súdu vytvoril\npriestor pre vyhostenie žalobcu do iných krajín. Tak následne postupoval aj žalovaný a určenie krajín,\ndo ktorých by mohol byť žalobca vyhostený, by malo podľa názoru správneho súdu vychádzať z\nracionálneho základu, ktorý žalovaný bližšie ozrejmil vo svojom rozhodnutí, určil príkladom okruh\njednotlivých do úvahy prichádzajúcich krajín a spôsob takéhoto určenia náležite odôvodnil. Za tohto\nstavu možno považovať rozhodnutie žalovaného za zákonné po zvážení všetkých okolností danej\nprejednávanej veci, ktoré ako celok podľa názoru správneho súdu je v medziach zákona a dokáže\nobstáť.\n66. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci, správny súd uvádza, že pre potreby obsahového\nvymedzenia pojmu „právne posúdenie“ možno bez ďalšieho poukázať na uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky zo dňa 14.03.2019, sp. zn. 3Cdo/27/2019, podľa ktorého cit.: „ (...) riešenie právnej\notázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej\nprávnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel,\nnormu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení (to znamená až po vyriešení skutkových\notázok) prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej\nnormy na posudzovaný prípad.“ (...). Správny súd túto námietku nepovažuje za dôvodnú, keďže nie\nje dostatočne konkretizovaná a za dostatočne konkrétny popis nemožno považovať iba vymedzenie\nvšeobecných princípov a statí, ktoré je možné aplikovať skoro na každú jednu prejednávanú vec.\n67. Správny súd ešte uvádza, že zákon o pobyte cudzincov umožňuje správnemu orgánu v zmysle § 77\nods. 1 uviesť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, avšak\niba za predpokladu, ak je možné takúto krajinu určiť. Žalovaný jasne a určito špecifikoval prečo túto\nkrajinu neurčil. Táto jeho správna úvaha nevybočuje z medzí. Keďže nebolo možné určiť krajinu kam\nmá byť žalobca vyhostený, nemožno ako dôvodnú uznať námietku žalobcu, že žalovaný nevyhodnotil\nnáležite možné prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu do krajiny pôvodu, ktorý nie je krajinou\nkam môže byť žalobca vyhostený.\n68. K otázke neurčenia krajiny v rozhodnutí o administratívnom vyhostení správny súd ešte dáva do\npozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 10 SZa 6/2016 zo dňa 18.03.2016 (taktiež v publikácii\nBerthotyová E.: Zaistenie cudzincov, str. 129), v ktorom kasačný súd uviedol, že pokiaľ žalovaný\nzaistil cudzinca na účel výkonu administratívneho vyhostenia a podkladom takéhoto rozhodnutia bolo\nrozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, v ktorom nebola určená krajina vyhostenia, nemožno sa\nstotožniť s námietkou navrhovateľa (cudzinca), že k jeho zaisteniu nemohlo dôjsť z dôvodu neurčenia\nkrajiny vyhostenia, pretože zákonodarca takúto možnosť, teda neurčenie krajiny vyhostenia, pripúšťa.\n69. Správny súd rovnako dáva do pozornosti správnym orgánom, že pri administratívnom vyhostení\nžalobcu musia postupovať tak, aby v prípade jeho vyhostenia z územia SR do inej krajiny tento nebol\nvystavený mučeniu alebo podrobený neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu,\nnakoľko takýto ich postup by bol v rozpore s článkom 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd.\n\n70. Preto správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného, v spojení s prvostupňovým rozhodnutím,\ndospel k záveru, že žalovaný postupoval v konaní o administratívnom vyhostení žalobcu zákonným\nspôsobom, skutočný stav bol zistený dostatočným spôsobom, v konaní aplikoval ustanovenia správneho\nprávneho predpisu a vydané rozhodnutie je v súlade so zákonom. Správne orgány pri odôvodňovaní\nsvojich správnych úvah nevybočili z medzí a hľadísk zákona.\n71. Preto správny súd správnu žalobu zo dňa 27.06.2024 podľa § 240 Správneho súdneho poriadku\nzamietol, majúc zato, že táto vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nie je dôvodná.\n72. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa cit. § 168 SSP, pretože žalobca nemal v konaní\nani len čiastočný úspech, avšak keďže v konaní úspešnému žalovanému nevznikli žiadne odôvodnené\ntrovy, úhradu ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd mu právo na ich\nnáhradu voči žalobcovi nepriznal tak, ako to je uvedené vo výroku II. tohto rozhodnutia.\nPoučenie:\nProti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v\nlehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti\nnemožno odpustiť.\nKasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej\nvydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods.\n2 písm. d) SSP).\nSťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné\npodania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho\nzamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/\nSSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania\na osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech\nV kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému\nsprávnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová\nznačka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj,\nkedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo\nzrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“)\na návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).\nPodanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci\nsamej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne\ndoručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak\nsa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na\ndodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie,\nktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.\nPodanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby\nsa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal\njeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví\nkópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.\nKasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo\npri rozhodovaní porušil zákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\n\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne\nrozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,\nf) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté.\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ\nuvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto\nprávneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje\npodania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie\nkasačnej sťažnosti.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}