Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 21Saz/2/2023 0923100723 28. 12. 2023 Mgr. Bc. Marián Haladej ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100723.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Mariánom Haladejom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. B. D., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 07801 Sečovce, Slovenská republika, právne zastúpený: Centrum právnej pomoci, so sídlom Námestie slobody 12, 810 00 Bratislava, IČO: 30 798 841, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 41 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nitra, Rázusova 7, 949 01 Nitra, Slovenská republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA11-5752-027/2023-AV zo dňa 28.11.2023, takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č PPZ-HCP-BA11-5752-027/2023-AV zo dňa 28.11.20.23 o zaistení žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. B. D., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov C., A. XX, XXXXX C.. Slovenská republika. II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby bezodkladne prepustil zo zaistenia žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. B. D., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, Bitúnková 14, 07801 Sečovce. Slovenská republika. III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v plnom rozsahu odôvodnenie: 1. Žalobou zo dňa 05.12.2023, predloženou žalovanému dňa 08.12.2023 a doručenou dňa 21.12.2023 Správnemu súdu v Košiciach, sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. PPZHCP-BA11-5752-027/2023-AV z 28.11.2023 (ďalej len „žalované rozhodnutie“), ktorým bolo zaistenie žalobcu predĺžené pre účely výkonu administratívneho vyhostenia podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), aby bolo toto rozhodnutie žalovaného zrušené a žalobca bol prepustený na slobodu. Administratívne konanie 2. Dňa 29.09.2023 bol žalobca o 09:30 hod. prevzatý Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nitra po tom, ako bol dňa 29.09.2023 o 05:34 hod. zadržaný hliadkou obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v obci Hrkovce. Keďže žalobca nevedel hodnoverne preukázať svoju totožnosť ani oprávnenie k pobytu na území Slovenskej republiky, bol predvedený za účelom ďalších procesných úkonov. Toho istého dňa bolo zároveň voči žalobcovi začaté konanie o zaistenie v zmysle zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov v platnom znení (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Žalobcu zaistil podľa § 88 ods. 4
zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 29.11.2023. Následne vykonanou lustráciou v informačných systémoch (IS) POLDAT, CLK, ZOP, ECU, INO, MIGRA, EURODAC a AFIS bol o žalobcovi zistený záznam v systéme MIGRA. V rámci vypočutia v administratívnom konaní žalobca za prítomnosti do konania pribratého tlmočníka, uviedol, že poučeniam porozumel; bude vypovedať, pričom na kladené otázky uviedol, že nechce kontaktovať zastupiteľský úrad; uviedol, že nemá splnomocnenú osobu na právne úkony, ktorú by chcel prizvať ku konaniu; nie je členom žiadnej politickej strany; nevie preukázať žiadne údaje o svojej osobe; nikdy nebol trestaný ani nikdy neslúžil v armáde; je si vedomý, že na území Slovenskej republiky sa zdržiava nelegálne, keďže nemá žiadne oprávnenie k pobytu a nemá ani cestovný pas; na území Slovenskej republiky sa nechce zdržiavať, ani tu nechce požiadať o azyl, nemá tu žiadne ubytovanie a ani si ho tu nechce zabezpečovať, keďže jej cieľovou krajinou je Nemecko, kde sa chce zamestnať. Rovnako uviedol, že ak by sa vrátil do domovskej krajiny a to do Sýrie, bol by prinútený vstúpiť do armády a myslí si, že hrozí mu smrť. V priebehu konania bola zistená pozitívna lustrácia v systéme Eurodac - a to, že žalobca je žiadateľom o azyl v Cyperskej republike. Táto skutočnosť bola oznámená Dublinskému stredisku MV SR, ktoré začalo voči žalobcovi konanie podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“) - konanie o odsun do Cyperskej republiky. 3. Dňa 28.11.2023 po vypočutí žalobcu za prítomnosti pribraného tlmočníka, vydal žalovaný žalované rozhodnutie, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov, konkrétne podľa § 88 ods. 1 písm. c) vyššie uvedeného zákona, rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu prevozu podľa osobitného predpisu, pretože podľa žalovaného existuje značné riziko úteku žalobcu. Ako uviedol žalovaný vo svojom rozhodnutí, bolo zistené, že účastník konania bol žiadateľom v informačnom systéme EURODAC a to v Cyperskej republike pod č. CY1203000005237. Dňa 12.10.2023 žalovaný obdŕžal informáciu z Cyperskej republiky, že Cyperská republika v súlade s nariadením čl. 18 Dublinského nariadenia príjme žalobcu na svoje územie. (poznámka súdu uvedená skutočnosť vyplýva len zo samotného rozhodnutia, ale v administratívnom spise priamo táto odpoveď absentuje). Žalovaný svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na vyššie uvedený priebeh skutkového deja ohľadne času a okolnosti obmedzenia. Žalovaný skúmal, či trvajú dôvody zaistenia a to s ohľadom na skutočnosť, že dňa 12.10.2023 bola oznámená možnosť transferu do Cyperskej republiky a teda je potrebné predĺžiť dobu zaistenia a to najviac do 17.12.2023, rovnako uvádzal, že dôvod zaistenia je, že existuje značné riziko úteku. Žalovaný skúmal možnosti vyčerpania iných alternatív k zaisteniu, keďže zaistenie musí byť poslednou možnosťou prípustnou iba v prípade, ak tieto alternatívy nemožno uplatniť, na základe individuálneho posúdenia každého prípadu a to so záverom, že žalobcovi tieto alternatívne obmedzenia spočívajúce buď v možnosti uložiť povinnosť hlásiť svoj pobyt alebo v povinnosti zložiť peňažnú záruku, nemôže uložiť, pretože tieto povinnosti by nebol schopný reálne splniť lebo nevie a ani nechce preukázať zabezpečenie ubytovania na území Slovenskej republiky a takisto nedisponuje finančnými prostriedkami na zabezpečenie si ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky. Rovnako ako je uvedené, že záznam v informačnom systéme Eurodac je chápaný ako dôkaz, že existuje značné riziko ďalšieho úteku. Žalovaný na základe uvedeného mal preukázané, že žalobca utiekol z krajiny, kde mal povinnosť zotrvať až do rozhodnutia o jeho žiadosti o medzinárodnoprávnu ochranu. Žalovaný uvádza, že žalobca chce ďalej pokračovať do Nemecka a teda má za preukázané, že by v rámci prepustenia nezotrval na našom území. Počas zaistenia chcel žalovaný vykonávať úkony súvisiace s prípravou prevozu, materiálnym ako i personálnym zabezpečením transferu. V čase vydania rozhodnutia žalovaný nedisponoval rozhodnutím Dublinského strediska s prípadnou akceptáciou alebo zamietnutím transferu. Žalované rozhodnutie bolo oznámené žalobcovi dňa 28.11.2023, ktorý ho odmietol podpísať. V rovnaký deň nadobudlo aj žalované rozhodnutie právoplatnosť. Žalobca o následkoch odmietnutia prevzatia rozhodnutia nebol náležite poučený. Konanie pred správnym súdom 4. Proti rozhodnutiu o predĺžení zaistenia žalobcu podal žalobca v zákonnej lehote dňa 08.12.2023 správnu žalobu zo dňa 05.12.2023 a v nej správnemu súdu navrhol zrušiť toto rozhodnutie a nariadiť jeho bezodkladné prepustenie zo zaistenia. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania vo výške 155,04 eur. 5. V správnej žalobe namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia. Má za to, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne neposúdil prípustnosť zásahu do osobnej slobody žalobcu, rovnako nesúhlasí so
zaistením žalobca z dôvodu, že držanie žalobcu v zaistení je v rozpore s Dublinským nariadením III a ustálenou rozhodovacou praxou všeobecných súdov vo veciach zaisťovania cudzincov za účelom odovzdania do iného členského štátu, pričom rozhodnutie o zaistení, na základe ktorého je žalobca držaný v zaistení nie je riadne zdôvodnené. Zaistenie žalobcu považuje za rozpor s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a v rozpore s čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III. Taktiež považuje súčasné zaistenie (pozn. trvanie zaistenia) za nezákonné, nakoľko už uplynula lehota zaistenia, ktorá môže trvať už iba 6 týždňov. Žalobca je zaistený nezákonne a rozhodnutie považuje za arbitrárne. 6. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 11.12.2023 k správnej žalobe uviedol, že vec posúdil správne, skutkový stav veci bol dostatočne zistený a voči konaniu cudzinca boli uplatnené legitímne, zákonom stanovené sankcie. Žalované rozhodnutie bolo podľa vyjadrenia žalovaného vydané zákonne, prostriedok zaistenia použil podľa možnosti využitia na nevyhnutný čas. Účel zaistenia používa žalovaný na odsun podľa Dublinského nariadenia a doba zaistenia je priamo úmerná k vybaveniu všetkých potrebných náležitostí spojených s prípadným odsunom. Žalovaný uvádza, že rozhodnutie Dublinského strediska o akceptovaní prevzatia Cyperskou republikou bolo žalobcovi vyhlásené dňa 10.11.2023 a odkazuje na možnosť podať správnu žalobu, kde požiadal o odkladný účinok voči rozhodnutiu Dublinského strediska, čim žalobca sťažil realizáciu transferu. Žiadal žalobu zamietnuť ako neopodstatnenú, bez nároku na náhradu trov konania. 7. V rámci prípravy pojednávania si správny súd vyžiadal, vzhľadom na potrebu rozhodnúť o žalobe v zákonnej lehote, informáciu z útvaru, v ktorom je žalobca zaistený. Emailovou odpoveďou zo dňa 27.12.2023 bolo zistené, že žalobca je naďalej zaistený. 8. Na rozhodnutie o správnej žalobe nariadil správny súd na deň 28.12.2023 so začiatkom o 10:30 hod. pojednávanie, na ktorom sa nezúčastnil žalobca ani jeho zástupca, ktorí svoju neúčasť na ňom ospravedlnil už v správnej žalobe a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti. Rovnako tak, sa tohto pojednávania nezúčastnil ani zástupca žalovaného, pričom svoju neúčasť žalovaný ospravedlnil v podaní doručenom správnemu súdu dňa 27.12.2023 plnením iných služobných povinností. Neprítomná bola aj verejnosť. Zo zápisnice o pojednávaní konanom dňa 28.12.2023 vyplýva, že boli splnené podmienky vyplývajúce z ust. § 137 ods. 3, veta druhá SSP a preto správny súd v tento deň vyhlásil rozsudok vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli Správneho súdu v Košiciach. Relevantné právne predpisy 9. Podľa ust. § 2 ods. 1 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, na účely tohto zákona sa rozumie neoprávneným pobytom zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou. 10. Podľa ust. § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. 11. Podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. 12. Podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 12. Podľa ust. § 88 ods. 4 vety prvej zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
13. Podľa ust. § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 14. Podľa čl. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom; b) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby preto, že sa nepodrobila rozhodnutiu vydanému súdom podľa zákona, alebo preto, aby sa zaručilo splnenie povinnosti ustanovenej zákonom; c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní; d) iné pozbavenie slobody maloletého na základe zákonného rozhodnutia na účely výchovného dohľadu alebo jeho zákonné pozbavenie slobody na účely jeho predvedenia pred príslušný orgán; e) zákonné držanie osôb, aby sa zabránilo šíreniu nákazlivej choroby, alebo duševne chorých osôb, alkoholikov, narkomanov alebo tulákov; f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. 15. Podľa čl. 15 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len „návratová smernica“) pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. 16. V zmysle článku 28 Dublinského nariadenia III 1. Členské štáty nezaistia osobu len z toho dôvodu, že v súvislosti s ňou prebieha konanie podľa tohto nariadenia. 2. Ak existuje značné riziko úteku, členské štáty môžu dotknutú osobu zaistiť na účely zabezpečenia konania o odovzdaní v súlade s týmto nariadením, a to na základe individuálneho posúdenia a len vtedy, ak je zaistenie primeraným opatrením a nie je možné účinne uplatniť iné, miernejšie alternatívne donucovacie opatrenia. 3. Zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie trvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych postupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť nesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto nariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch týždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje sa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj povinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod. Ak je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do zodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od implicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby iným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa článku 27 ods. 3. Ak žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo ak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť dlhšie zaistená. Články 21, 23, 24 a 29 sa naďalej zodpovedajúcim spôsobom uplatňujú. 17. Podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v platnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
18. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 19. Podľa ustanovenia § 206 ods. 3 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „SSP“) správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 20. Podľa § 221 ods. 1 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 21. Podľa § 225 ods. 1 SSP správna žaloba podľa § 221 ods. 1 musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 22. Podľa § 225 ods. 3 SSP správna žaloba sa podáva žalovanému. 23. Podľa § 227 ods. 1 SSP žalovaný je povinný predložiť správnu žalobu do piatich pracovných dní od jej podania správnemu súdu spolu so svojím vyjadrením k nej a s administratívnym spisom. Právny názor správneho súdu 24. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 28.11.2023 o predĺžení zaistenia žalobcu, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to v právnych medziach vznesených žalobných námietok a na pojednávaní konanom dňa 28.12.2023 dospel k záveru že podaná žaloba je dôvodná a žalované rozhodnutie je postihnuté takou vadou, ktorá ho robí nezákonným a táto vada je takého charakteru, že je neprípustné aj ďalšie zotrvanie žalobcu v zaistení. 25. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z toho potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 26. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaného bolo rozhodnuté o predĺžení zaistenia žalobcu a to do 17.12.2023 v súvislosti so zabezpečovaním úkonov súvisiacich s výkonom jeho transferu do Cyperskej republiky. Zaistenie v konaní o administratívnom vyhostení je prísne normatívne obmedzené. Žalovaný nemôže držať cudzinca v zaistení v zdĺhavom konaní o administratívnom vyhostení bez vydania rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Reálnosť (realizovateľnosť účelu zaistenia) odovzdania je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia. Námietka žalobcu, že žalovaný má povinnosť skúmať vo svojom rozhodnutí prípadné prekážky a obmedzenia odovzdania, je dôvodná. Je to práve aj povinnosťou žalovaného vo svojom rozhodnutí skúmať, či existujú potenciálne prekážky odovzdania, resp. túto skutočnosť uviesť vo svojom rozhodnutí, že nevidí také prekážky, pre ktoré transfer nie je možné uskutočniť. Rovnako žalovaný bol taktiež povinný nielen poukazovať na právnu úpravu zaisťovania žalobcu za účelom jeho odovzdania v zmysle Dublinského nariadenia III, ale aj on sa mal zaoberať i dôsledkami uskutočniteľnosti predpokladaného postupu, aké sú prijímacie podmienky pre utečencov na území Cyperskej republiky (napr. či vzhľadom na možný nedostatok ubytovacích kapacít sa môže stať žalobca bezdomovcom a pod.). Žalovaný však tieto skutočnosti nezisťoval, tak ako to vyplýva z administratívneho spisu, čím nedostatočne zistil skutkový stav veci a v tomto smere je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a preto táto námietka žalobcu je dôvodná. 27. Rovnako konštatuje správny súd, že od odpovede Dublinského strediska zo dňa 12.10.2023 nevykonával podľa administratívneho spisu žalovaný, až do rozhodovania o žalovanom rozhodnutí, t.j. do dňa 28.11.2023 žiadne relevantné úkony. Rovnako súd konštatuje, že v administratívnom spise sa nenachádza záznam alebo odpoveď alebo iná listina preukazujúca tvrdenie žalovaného o skutočnosti,
kedy bola doručená odpoveď Dublinského strediska a kedy bola táto oznámená žalobcovi, uvedené je zrejmé len z rozhodnutia a teda aj v tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné. Z administratívneho spisu teda nepochybne chýbajú relevantné skutočnosti súvisiace s dĺžkou zaistenia, ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia, ktorý bol v tomto prípade daný konkrétnym účelom ( napríklad nie sú uvedené správy, úradné záznamy, dožiadania a pod. preukazujúce, aké konkrétne kroky v súvislosti so zabezpečení transferu sa vykonávali počas zaistenia), až do vydania rozhodnutia, teda od 12.10.2023 do 28.11.2023 V danom období podľa administratívneho spisu bol vykonaný iba jeden úkon a to žiadosť o zaslanie stanoviska. Samotné zaistenie má byť po celý čas efektívne. Zaistením sa zasahuje do základných ľudských práv a tento zásah má byť vždy účelný a efektívny. Správny súd si je vedomý náročnosti agendy, nedostatku personálnych kapacít žalovaného a komplikácií s tým vzniknutých, táto skutočnosť však nemôže byť na ťarchu žalobcu tak, že počas zaistenia sa úkony, pre ktorý je zaistený vykonávajú neefektívne a neúčelne, v rozpore s účelom zaistenia. Obdobný právny názor uvedený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 10 SZa 25/2015 zo dňa zo dňa 11.1.2016 cit: „Za účelom zabezpečenia prípravy alebo prevozu navrhovateľky podľa dublinského nariadenia je potrebné, aby odporca zaujal stanovisko jednak k tomu, či je Maďarsko ochotné a schopné navrhovateľku prijať, pretože od postoja Maďarska závislý samotný účel zaistenia, nakoľko jeho reálnosť (realizovateľnosť) je vždy nevyhnutnou podmienkou zákonnosti zaistenia, a taktiež je povinnosťou odporcu skúmať aj podmienky do akých má byť takto zaistená osoba vrátená a či takýmto vrátením (odovzdaním) osoby nedôjde k porušeniu princípu non-refoulememt, najmä ak je zjavné, že podmienky, v ktorých bude takáto osoba po vrátení do Maďarska držaná najmä vzhľadom k preplnenosti tamojších stredísk pre utečencov, ktoré môžu tiež dosiahnuť intenzitu neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru, rovnako tak aj v prípade, že by hrozilo, že hoci daná osoba požiadala v Maďarsku o azyl, bude z Maďarska vrátená do d'alšej krajiny, kde by jej takéto nebezpečenstvo vážnej ujmy hrozilo. Bez zaujatia stanoviska k vyššie uvedeným skutočnostiam nie je možné dať jednoznačnú odpoveď na základnú otázku, a tou bolo, či by v prípade zistenia takýchto skutočností nešlo o prekážky, ktoré by fakticky aj právne bránili vrátiť takúto osobu do dotknutej krajiny a tým pádom by neprichádzalo do úvahy ani zaistenie pre účel, o ktorom je vopred známe, že ho nebude možné realizovať. “ 28. Správny súd námietku žalobcu ohľadom nedodržania lehoty 6 týždňov v zmysle čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia III, nemohol objektívne preskúmať. Rovnako nemohol ani preskúmať správnosť zaistenia vzhľadom na absenciu akéhokoľvek dôkazu, kedy Cyperská republika akceptovala prijatie. Ak by aj vychádzal zo skutočností uvedených v žalovanom rozhodnutí, v ktorom, ako uvádza žalovaný sa o tejto skutočnosti dozvedel dňa 12.10.2023, teda lehota 6 týždňov uplynula dňa 23.11.2023. V danom prípade teda je zrejmé, že lehota na zaistenie už mala uplynúť. Na podporu uvedeného správny súd odkazuje na závery uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Szak/8/2021 zo dňa 25.05.2021, v ktorom zaujal stanovisko k výkladu tzv. dublinských lehôt zaistenia, kde uvádza, že článok Dublinského nariadenia upravujúci lehoty na podanie dožiadania o prevzatie (1 mesiac) ako aj lehotu na vykonanie odovzdania (6 týždňov), pričom následkom nedodržania týchto lehôt správnym orgánom má za následok povinnosť prepustiť osobu zo zaistenia. Tým sú upravené maximálne lehoty zaistenia cudzinca v jednotlivých fázach procesu odovzdania. Dublinské nariadenie má v súlade čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Nie je preto rozhodujúce , že zákon o pobyte cudzincov upravuje lehotu zaistenia v dlhšom trvaní. Pokiaľ ide o výklad ustanovenia článku 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia, z jeho dikcie nemožno vyvodiť, že by samotné zakotvenie odvolania alebo opravného prostriedku, prípadne nadobudnutie vykonateľnosti rozhodnutia o odovzdaní predstavovalo „tretiu udalosť“, od ktorej je potrebné počítať šesťtýždňovú lehotu na odovzdanie zaistenej osoby. Uvedené nevyplýva ani z rozsudku Súdneho dvora zo dňa 13.08.2017 vo veci C-60/16, v zmysle ktorého, v prípade výkladu daného ustanovenia (čl. 28 ods. 3 tretí pododsek Dublinského nariadenia) sa uplatňuje jedna z dvoch udalostí upravených týmto ustanovením, a to na jednej strane (implicitné alebo výslovné) akceptovanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť na druhej strane zánik odkladného účinku odvolania alebo preskúmania proti rozhodnutiu o odovzdaní. 29. V rámci prípravy prejednania veci si správny súd vyžiadal informáciu, či zaistenie žalobcu naďalej trvá. V čase rozhodovania správneho súdu však bolo zistené, že dňa 27.12.2023, teda deň pred pojednávaním bol žalobca stále zaistený žalovaným, čo zistil z emailového dopytu na útvar, kde bol žalobca zaistený.
30. Pre posúdenie oprávnenosti pozbavenia osobnej slobody jednotlivca, mal žalovaný skúmať, či realizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia naďalej trvá a to nielen formálne, uvedením všeobecných dôvodov, ale konkretizovaním faktov, ktoré opodstatňujú jeho zaistenie. Žalovaný vo svojej obrane k žalobe odkazoval iba na správanie žalobcu, ktorý využil svoje zákonne právo na podanie žaloby na preskúmanie rozhodnutia Dublinského strediska zo dňa 04.11.2023 a to nemôže byť na ťarchu žalobcu a jeho ponechanie v ďalšom zaistení. 31. S ohľadom na intenzitu zásahu do osobnej slobody žalobcu, ktoré je realizované zaistením je totiž nevyhnutné dôsledné individuálne posúdenie účelnosti zaistenia aj v kontexte skutočnej potreby zaistenia a správnej aplikácii Dublinského nariadenia v konkrétnom prípade a zohľadnením konkrétnych podmienok. Rozhodnutie o predĺžení zaistenia je neúčelné a neefektívne, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a v tomto smere je jeho rozhodnutie aj nepreskúmateľné. Správny súd sa s tvrdením žalovaného o potrebe všeobecného záujmu nad striktným dodržiavaním všeobecne záväzných právnych predpisov, v danom prípade dokonca medzinárodných dohovorov o ochrane ľudských práv a týmto ospravedlňovať porušovanie práv absolútnej povahy, nemôže stotožniť. 32. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, vychádzajúc zo zisteného skutkového stavu, že žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou opomenul potrebu posúdenia zaistenia v kontexte ochrany záujmov žalobcu, potreby účelnosti zaistenia a skutočnosti, že samotné zaistenie predstavuje síce zákonnom dovolený spôsob, akým sa môže zasiahnuť do základných ľudských práv, ale samotný zákon uvádza, že je nevyhnutné počas celej doby zaistenia skúmať nevyhnutnosť a efektivitu zaistenia, teda, či nie je možné použiť, aj iné miernejšie prostriedky, resp. či účel zaistenia je naďalej potrebný. Správny súd nemôže neopomenúť skutočnosť, že hoc účel zaistenia spočiatku bol oprávnený, žalovaný mal vykonávať úkony smerujúce k transferu do Cyperskej republiky, tieto však musia byť vykonávane efektívne, tak ako to uvádza i nariadenie a zaistenia nesmie presiahnuť lehotu 6 týždňov a po uplynutí tejto doby, je potrebné bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia. 33. Rovnako správny súd konštatuje že došlo k porušeniu procesnej lehoty na predloženie žaloby spolu s administratívny spisom podľa § 227 ods. 1 SSP. 34. V kontexte všetkých týchto skutočností, správny súd preskúmal žalované rozhodnutie a po preskúmaní žalovaného rozhodnutia toto zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia. 35. Podľa § 167 odsek 1 zákona cˇ. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok, správny súd prizná žalobcovi vocˇi žalovanému právo na úplnú alebo cˇiastocˇnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. 36. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi v celom rozsahu, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci samej (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu (§ 443 ods. 1 v spojení s § 444 ods. 1 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 1, 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Sťažnostné body podľa písm. g) až i) sťažovateľ vymedzí tak, že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podanie pred správnym súdom (§ 440 ods. 1, 2 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie II. stupňa; ak ide o konanie o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP; ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).