Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Košiciach 1Saz/6/2023 0923100604 27. 11. 2023 JUDr. Dana Bystrianská ECLI:SK:SpSKE:2023:0923100604.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Košiciach, sudkyňou JUDr. Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobkyne: mal. A. B., nar.: XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, štátna príslušnosť uvádzaná účastníčkou konania: Sýrska arabská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, so sídlom Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce, zastúpenej zákonným zástupcom C. B., nar.: XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, štátna príslušnosť uvádzaná účastníčkou konania: Sýrska arabská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, so sídlom Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce, právne zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, so sídlom Bitúnková č. 8, 940 01 Nové Zámky, v konaní o preskúmanie rozhodnutia č. PPZ-HCP-BA12-8760-015/2023-AV zo dňa 26. októbra 2023 a o prepustenie zo zaistenia, takto rozhodol: I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-8760-015/2023-AV zo dňa 26. októbra 2023 týkajúce sa žalobkyne - mal. A. B., nar.: XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, štátna príslušnosť uvádzaná účastníčkou konania: Sýrska arabská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, so sídlom Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce. II. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladné prepustenie žalobkyne - mal. A. B., nar.: XX. XX. XXXX, štátna príslušnosť: Turecká republika, štátna príslušnosť uvádzaná účastníčkou konania: Sýrska arabská republika, bez cestovného dokladu, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, so sídlom Bitúnková č. 14, 078 01 Sečovce. III. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobkyňa, ktorá je maloletá za účasti zákonného zástupcu, právne zastúpená Centrom právnej pomoci sa správnou žalobou zo dňa 09. 11. 2023, doručenou Správnemu súdu v Košiciach dňa 20. 11. 2023, domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného - Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky č. PPZ-HCP-BA12-8760-015/2023-AV zo dňa 26. 10. 2023, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“) v znení neskorších prepisov, a to podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 26. 01. 2024. Žalobkyňa zároveň žiadala, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bola bezodkladne prepustená zo zaistenia a bola jej priznaná náhrada trov konania.
I. Administratívne rozhodnutie 2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-8760-015/2023-AV zo dňa 26. 10. 2023, zaistil žalobkyňu dňa 26. 10. 2023 podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v znení neskorších predpisov, na účel administratívneho vyhostenia, v súlade s ustanovením § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26. 01. 2024 a žalobkyňu umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov. 3. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa bola dňa 26. 10. 2023 v čase o 20 : 15 hod. zadržaná hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v meste Šahy. Nakoľko žalobkyňa nevedela ani po poskytnutí potrebnej súčinnosti hodnoverným spôsobom preukázať svoju totožnosť, hliadka ju predviedla dňa 26. 10. 2023 o 08 : 40 hod. na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky (ďalej aj OCP PZ Nové Zámky) k ďalším úkonom podľa zákona o pobyte cudzincov. 4. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch bolo zistené, že žalobkyňa nedisponuje žiadnym oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Vzhľadom na to, že žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky oprávnený pobyt žalovaný vydal dňa 26. 10. 2023 podľa ustanovenia § 82 odsek 1 písmeno b) zákona o pobyte cudzincov rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne č. PPZ-HCP-BA12-8760-010/2023-AV (ďalej aj rozhodnutie o administratívnom vyhostení), pričom v predmetnom rozhodnutí nebola žalobkyni určená lehota na vycestovanie a bol zároveň vylúčený odkladný účinok. 5. Dňa 26. 10. 2023 bola žalobkyňa správnym orgánom v zmysle ust. § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov vyzvaná, aby sa vyjadrila k zisteniam správneho orgánu v zápisnici o vyjadrení účastníka konania podľa § 22 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní vedenej pod č. PPZ-HCPBA12-8760-014/2023-AV. K podkladom rozhodnutia i k spôsobu jej zaistenia sa žalobkyňa nevyjadrila a ani nenavrhla ich doplnenie. 6. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že z vyjadrení žalobkyne je nepochybné, že nemohla konať podľa § 89 odsek 1 písmená a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko žalobkyňa nevie preukázať zabezpečené ubytovanie a taktiež nespĺňa podmienku finančného zabezpečenia ďalšieho pobytu na území Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, že zaistení boli aj maloletí súrodenci žalobkyne a rodičia z tých istých dôvodov. 7. Dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26. 01. 2024 žalovaný odôvodnil tým, že stanovená doba zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá presne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Žalovaný v spolupráci s ÚPZC bude vykonávať všetky potrebné úkony smerujúce k vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Dôležitým faktorom od ktorého sa bude odvíjať dĺžka zaistenia účastníka konania je jej spolupráca pri úkonoch smerujúcich k vystaveniu náhradného cestovného dokladu. Taktiež sa bude zabezpečovať pokrytie nákladov na samotné vyhostenie. 8. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že v prípade žalobkyne, ktorá je štátnym príslušníkom Tureckej republiky, ktorý nedisponuje cestovným dokladom a odmieta spoluprácu s pracovníkmi útvaru policajného zaistenia pre cudzincov je potrebné vykonať úkony ako: - overenie totožnosti žalobkyne (prostredníctvom konzulárneho odboru Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky (ďalej len „KO MZVaEZ SR") na zastupiteľskom úrade krajiny, z ktorej pochádza žalobkyňa; (uvedené úkony zaberú najviac času, nakoľko komunikácia s KO MZVaEZ SR býva v mnohých prípadoch komplikovaná. Po odolaní žiadosti sa veľakrát stáva, že ÚPZP neobdrží odpoveď, je adresovaná ďalšia žiadosť na zastupiteľský úrad krajiny z ktorej cudzinec pochádza a zisťuje sa či im bola žiadosť cez KO MZVaEZ SR doručená. Z aplikačnej praxe vyplýva, že komunikácia z uvedenými úradmi je zdĺhavá a celý proces môže zabrať aj 8 týždňov),
- ak sa zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza účastník konania nachádza mimo územia Slovenskej republiky a je potrebné, aby pracovníci zastupiteľského úradu vykonali osobný pohovor so zaisteným cudzincom mala byť vykonaná eskorta žalobkyne priamo na zastupiteľský úrad krajiny, z ktorej pochádza (v mnohých prípadoch mimo územia Slovenskej republiky) na účel vykonania pohovoru; avšak v súčasnej dobe neexistuje žiadny právny podklad k tomu, aby bola takáto eskorta zaisteného cudzinca za účelom pohovoru na zastupiteľskom úrade možná. Taktiež nie je možné ani vycestovanie pracovníkov zastupiteľského úradu na územie Slovenskej republiky, - v prípade kladnej odpovede a po vykonaní uvedených úkonov sa odovzdáva žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu žalobkyni prostredníctvom KO MZVaEZ SR zastupiteľskému úradu krajiny, z ktorej pochádza; - -následne ak sú na základe zaslaných žiadosti vybavené požadované doklady pristúpi sa k vybavovaniu leteniek cez zmluvnú spoločnosť (čaká sa na odpoveď); 9. Žalovaný s poukazom na povinnosti podľa ustanovenia § 90 odsek 1 písmeno d) zákona o pobyte cudzincov ďalej uviedol, že v prípade, že zistí nové skutočnosti bude postupovať tak, aby žalobkyni nevznikla jej zaistením žiadna bezdôvodná ujma. 10. Mal za to, že zaistenie žalobkyne pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody osoby proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Samotný základ pre začiatok konania o reálnom vyhostení z územia Slovenskej republiky podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru č. 209/1992 Zb. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor) je nevyhnutná existencia rozhodnutia o administratívnom vyhostení z územia Slovenskej republiky. Žalovaný považuje túto podmienku za splnenú, čoho dôkazom je nespochybniteľná existencia vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobkyne pod č. PPZ-HCPBA12-8760-010/2023-AV zo dňa 26. 10. 2023 vydaného Oddelením cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, v ktorom bol účastníkovi konania uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu tri roky. K výkonu administartívneho vyhostenia priamo slúži inštitút zaistenie cudzinca. 11. Žalovaný konštatoval, že počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný práva vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru žalobkyni neupiera a plne ich rešpektuje. Žalobkyňa nemá na území Slovenskej republiky žiadnych rodinných príslušníkov, žalovaný konal v jej záujme a nebola jej spôsobená ujma, ktorá by mala za následok ohrozenie na jeho živote, zdraví a sociálnej existencii. 12. Žalovaný taktiež poukázal na to, že umiestňovaní maloletej žalobkyne do Útvaru policajného zaistenia Sečovce sa zaoberal aj Dohovorom o právach dieťaťa, kde sa v čl. 9 pod názvom Odlúčenie od rodičov uvádza nasledovné: „Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa.“ Žalovaný mal za to, že maloletú žalobkyňu umiestnil spoločne s jej matkou v jednom zariadení, chránil najlepšie záujmy maloletých detí a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Zároveň žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že do uvedeného zariadenia sa v samostatnom konaní umiestňuje aj otec maloletých detí. Tým, že správny orgán nerozdelil rodinu, dodržal zároveň aj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, teda právo na rodinný život. Poukazujúc na záujmy maloletých detí v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, aj keď je umiestnenie maloletých detí v ÚPZC D. spolu s ich matkou síce zásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru správneho orgánu je jeho rozhodnutie v záujme maloletého dieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej kurately, čo by podľa názoru žalovaného bolo horším zásahom do jeho práv. Žalovaný na základe získaných informácii od ÚPZC Sečovce konštatoval, že ÚPZC Sečovce je zariadením, v ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. ÚPZC Sečovce je zariadením prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia Slovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice.
13. Žalovaný uzavrel, že na základe šetrení ako ja z listinných dôkazov dospel k záveru, že zaistením žalobkyne nie sú porušené jej práva účastníčky konania s ohľadom na platnú legislatívu a jej prepustenie by znamenalo nedodržiavanie zákona štátu, na ktorého výsostnom území sa účastníčka konania nachádza a pokračovanie v páchaní priestupku na úseku pobytu. Na základe vyššie uvedeného žalovaný mal za to, že uprednostnenie verejného záujmu je dostatočne odôvodnené s ohľadom na zásah do práv účastníčky konania ako maloletého dieťaťa. II. Súdne konanie Správna žaloba, vyjadrenie žalovaného k žalobe 14. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 09. 11. 2023, doručenou Správnemu súdu v Košiciach dňa 20. 11. 2023, domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného - Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky č. PPZ-HCP-BA12-8760-015/2023-AV zo dňa 26. 10. 2023. Žalovaný podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov rozhodol o zaistení žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia s tým, že stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 26. 01. 2024. Žalobkyňa zároveň žiadala, aby správny súd nariadil žalovanému, aby bola bezodkladne prepustená zo zaistenia a bola jej priznaná náhrada trov konania. 15. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-8760-010/2023-AV zo dňa 26. 10. 2023 (ďalej aj „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) podľa ust. § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Keďže rodina žalobkyne nemá dostatok finančných prostriedkov ani platný cestovný doklad k vycestovaniu, rozhodol žalovaný o jej zaistení. 16. V žalobe menovaná ďalej uviedla, že samostatnými rozhodnutiami žalovaného boli zaistení aj rodičia žalobkyne: E. F., nar. XX. XX. XXXX, a C. B., nar. XX. XX. XXXX, a jej maloletí súrodenci: G. B., nar. XX. XX. XXXX, G. B., nar. XX. XX. XXXX, B. B., nar. XX. XX. XXXX, H. B., nar. XX. XX. XXXX, H. B., nar. XX. XX. XXXX, ktorí sa rovnako obrátili so žalobou na súd. Žalobkyňa zdôraznila, že jej zaistenie a zaistenie jej rodiny nemožno posudzovať bez vzájomných súvislosti, a preto v zastúpení zákonným zástupcom v záujme zachovania celistvosti rodiny a v súlade s čl. 8 Európskeho dohovoru navrhla, aby správny súd posudzoval ich zaistenie vo vzájomných súvislostiach. 17. Žalobkyňa namietala, že s napadnutým rozhodnutím žalovaného nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, dospel na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre jeho nedostatočné odôvodnenie. 18. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na to, že ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu žalobkyne v zmysle výroku a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalobkyňa ďalej uviedla, že v konaní pred správnym orgánom došlo k závažnej procesnej vade zapríčinenej zrejme nesprávnym tlmočením, ktorá zapríčinila nesprávne skutkové zistenie skutkového stavu žalovaným.Uviedla, že je kurdskej národnosti, ale nie štátnym príslušníkom Tureckej republiky, ale Sýrskej arabskej republiky z mesta Afrin. Rodičia maloletej žalobkyne utiekli počas vojnového konfliktu v Sýrii do Turecka, kde žili niekoľko rokov v oblasti nedávno postihnutej zemetrasením. Tri deti sa im narodili ešte v Sýrii, tri na území Turecka. Splnomocnenému zástupcovi uviedla, že do krajiny pôvodu sa nechce vrátiť, pretože sa obáva o svoj život. Je kurdskej národnosti a zo strany znepriatelených rodín im hrozí nebezpečenstvo. Popísala situáciu Kurdov v Turecku, ale aj v Sýrii či Iraku, na ktorú poukazujú všeobecne dostupné správy ľudskoprávnych organizácií, výskumy etnografov a politológov, či bežne
dostupné spravodajstvo. Žalovaný však podľa jej názoru napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch poukazujúcich na formálny súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti jej zaistenia. 19. Ďalej žalobkyňa argumentovala tým, že rozhodnutie o administratívnom vyhostení (pozn. ktoré predchádzalo preskúmavanému rozhodnutiu) je nepreskúmateľné, nevykonateľné a nezákonné, v rozpore s § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosť určenia krajiny vyhostenia), nakoľko v ňom absentuje krajina, do ktorej má byť vyhostená. Poukázala pritom na to, že účelom a zmyslom ustanovenia § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov (povinnosť určenia krajiny vyhostenia) je, aby mal cudzinec účinnú možnosť obrany voči návratu do konkrétnej krajiny a aby mohol efektívne namietať konkrétne okolnosti či prekážky, ktoré by bránili jeho návratu do tej, ktorej krajiny, či už domovskej alebo napr. krajiny tranzitu. Poukázala tiež na to, že rovnako ani v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia žalovaný neuviedol, kam konkrétne ju mieni vyhostiť a v tomto smere ani nerozvinul konkrétnu správnu úvahu týkajúcu sa účelnosti jej zaistenia a možnosti reálneho zrealizovania jej vyhostenia. Z napadnutého rozhodnutia (ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení) nie je tiež zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyne. 20. Podľa názoru žalobkyne preskúmavané rozhodnutie trpí vadou nedostatočného odôvodnenia aj v časti stanovenej dĺžky zaistenia. Keďže žalovaný neuviedol konkrétnu krajinu, kam má byť vyhostená, nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia. Jej vyhostenie do inej tretej krajiny nie je podľa jej názoru realizovateľné, nakoľko prechádzala územím tretích krajín bez oprávnenia k pobytu a aj bez zadržania a preto neexistuje ani najmenší predpoklad pre zrealizovanie účelu zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia. 21. Žalobkyňa zdôraznila, že z napadnutého rozhodnutia, ani z rozhodnutia o administratívnom vyhostení nie je zrejmé, ako konkrétne skúmal a vyhodnocoval žalovaný jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu, ku ktorej konkrétnej krajine, aké konkrétne správy o bezpečnostnej situácii, prípadne iné dôkazy si za tým účelom zaobstaral, aby mohol dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcu. V tejto súvislosti poukázala na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v jeho rozsudku spis. zn. 1 Sža/31/2014 zo dňa 02. 09. 2014, kedy uviedol, že odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený. V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Keďže napadnuté rozhodnutie závažným spôsobom zasahuje do právnych pomerov žalobkyne, najmä do základných práv a slobôd chránených nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 1 Sža/34/2010). 22. Ďalej žalobkyňa poukázala na to, že žalovaný vo vzťahu k jej vyhostiteľnosti iba v rozhodnutí o vyhostení skonštatoval, že v zmysle ustanovenia § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. preskúmal prekážky administratívneho vyhostenia s tým, že žalobkyňu nie je možné vyhostiť do krajiny pôvodu, preto podľa § 77 ods. 1 cit. zákona v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená. V ďalšom sa však nezaoberal tým, v akých podmienkach sa bude žalobkyňa nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobkyne z týchto krajín do krajín pôvodu ((rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 10Szak/11/2016 zo dňa 17. 10. 2016). Zdôraznila, že logickým predpokladom zaistenia cudzinca je, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je potrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne možný (rozsudok Najvyššieho súdu SR spis. zn. 9Sža/23/2010).
23. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa svoje zaistenie považuje za nezákonné a napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné. Nedostatky riadneho odôvodnenia rozhodnutia nemôžu byť konvalidované príp. dodatočným vysvetlením, resp. doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, resp. absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správnych orgánov v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov. Taktiež vyhostenie žalobkyne do prípadne inej tretej krajiny, než je jej domovská krajina, nie je realizovateľné, nakoľko žalobkyňa prechádzala územím iných krajín bez oprávnenia k pobytu a aj bez zadržania, pričom v jej veci readmisné konanie začaté nebolo, a preto neexistuje predpoklad pre zrealizovanie účelu zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia. Vzhľadom na vyššie uvedené žalobkyňa považuje jej zaistenie za neúčelné a tým aj za nezákonné. 24. Ďalej žalobkyňa namietala, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je pokiaľ ide posudzovanie „záujmu dieťaťa“ je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou Európskeho súdu pre ľudské práva, a kasačného súdu a správnych súdov vo veci obmedzovania osobnej slobody rodín s maloletými deťmi ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí nezaujal právnu úvahu k posúdeniu prípustnosti zásahu do osobnej slobody maloletej osoby ako zraniteľnej osoby v zmysle § 88 ods. 8 a § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov a v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe správnych súdov. 25. Argumentovala tým, že žalovaný je v každom prejednávanom prípade limitovaný aj nadnárodnými a medzinárodnými právnymi predpismi v oblasti ochrany ľudských práv pre maloletých majúcimi prednosť pred zákonom o pobyte cudzincov. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na rozhodovaciu prax všeobecných súdov ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu opakovane zdôrazňujúcu obozretné posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi, pričom výnimkou nie sú ani prípady, keď majú detenčné zariadenia vytvorené samostatné priestory zaistenia pre rodiny s deťmi. ÚPZC D. síce zabezpečuje zaisteným deťom stravu vo väčšom rozsahu ako iným dospelým osobám, potrebnú lekársku starostlivosť a vychádzky na dvor v obmedzenom čase, no inak sa priestory a podmienky zaistenia nijako neodlišujú od priestorov, na ktorých sú umiestnení dospelí cudzinci. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Muskhadziyeva a ďalší proti Belgicku. 26. Žalobkyňa poukázala aj na ustálené právne závery judikatúry ESĽP, ako aj na závery rozsudku Krajského súdu v Košiciach spis. zn. 9Sp/19/2016 z ktorého vyplýva, že: „v prípade, ak by z napadnutého rozhodnutia vyplývalo, že boli týmto rozhodnutím zaistené aj maloleté deti navrhovateľky, bolo by povinnosťou odporcu sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadať aj s touto skutočnosťou. Teda zohľadniť ich postavenie a posudzovanie ich prípadu zo strany odporcu z hľadiska medzinárodných dohovorov týkajúcich sa práv dieťaťa, zohľadnenie ich postavenia ako zraniteľnej osoby v zmysle § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, ako aj zdôvodnenie týkajúce sa možných alternatív zaistenia. Z napadnutého rozhodnutia, vzhľadom na daný nedostatok, nevyplýva, že sa odporca zaoberal dopadom svojho rozhodnutia na záujem maloletých detí a ako tento vo svojom rozhodnutí zohľadnil. Keďže daný nedostatok, ako aj nedostatok v tom, že odporca ani v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa nevysporiadal s otázkou maloletých detí, bude povinnosťou správneho orgánu v ďalšom konaní, v prípade ak zváži, že je potrebné zaistenie navrhovateľky v zmysle príslušných zákonných ustanovení, aby dané náležite aj odôvodnil a jasne a zrozumiteľne vo výroku nového rozhodnutia identifikoval aj osoby, ktorých sa zaistenie týka.“ 27. Žalobkyňa uviedla, že jej zaistenie ako maloletého dieťaťa nie je v jej najlepšom záujme a je v rozpore s čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa. Zaistenie je zároveň v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, pretože účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia odpadol, nie je prípustné zrealizovať vyhostenie žalobkyne do Sýrie a ani reálne možné do Turecka, pretože nie je jeho občiankou. 28. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 13. 11. 2023, ktoré bolo správnemu súdu doručené dňa 20. 11. 2023 s tým, že po opätovnom preskúmaní všetkých dostupných dôkazov možno konštatovať, že preskúmavané rozhodnutie je plne v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby správny súd žalobu žalobkyne zamietol a preskúmavané rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdil.
III. Relevantná právna úprava a posúdenie veci súdom 29. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia [§ 221 až § 230 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“)], preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 27. 09. 2023, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu i administratívneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok, ako aj procesným postupom žalovaného a dospel k záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného rozhodnutia žalovaného podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP a bezodkladného prepustenia žalobkyne zo zaistenia. 30. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 31. Súd z dôvodu prehľadnosti opakuje, že žalobkyňa bola preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistená dňa 26. 10. 2023 z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia žalobkyne na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 26. 01. 2024 a rozhodol o jej umiestnení do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Sečovciach. 32. Podľa § 2 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, pre účely tohto zákona štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky, ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 veta prvá zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie. Podľa článku 8 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa článku 8 ods. 2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné. Podľa čl. 15 ods. 1 veta druhá Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou. Podľa čl. 17 ods. 1 Návratovej smernice (Zaistenie maloletých osôb a rodín), v prípade maloletých osôb bez sprievodu a rodín s maloletými osobami sa zaistenie môže použiť len ako posledná možnosť a na čo najkratšie obdobie. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Podľa čl. 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 206 ods. 4 Správneho súdneho poriadku, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. IV. Právny záver správneho súdu 33. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou a včas, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, oboznámil sa s obsahom súdneho i administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 61. Z citovaného ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vyplýva, že základným predpokladom zaistenia žalobcu, je existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, resp. o uloženom treste vyhostenia. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení žalobkyne vyplýva, že podkladom pre jej zaistenie bolo vykonateľné rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení, ktorým bol žalobcovi zároveň uložený zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov. Účelom zaistenia v súlade s citovaným zákonným ustanovením je realizácia administratívneho vyhostenia. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné.
Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie o tom musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 62. Podľa čl. 1 Dohovoru o právach dieťaťa na účely tohto Dohovoru sa dieťaťom rozumie každá ľudská bytosť mladšia ako osemnásť rokov, pokiaľ podľa právneho poriadku, ktorý sa na dieťa vzťahuje, nie je plnoletosť dosiahnutá skôr. 63. Podľa čl. 3 bodov 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa (1) záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. (2) Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, sa zaväzujú zabezpečiť dieťaťu takú ochranu a starostlivosť, aká je nevyhnutná pre jeho blaho, pričom berú ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov, zákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za neho zodpovedných, a robia pre to všetky potrebné zákonodarné a správne opatrenia. 64. Súd zdôrazňuje, že podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody žalobcu. 65. Žalobkyňa v konaní namietala účelnosť a efektívnosť jej zaistenia, nakoľko sa v rozhodnutí žalovaný nezaoberal skúmaním a vyhodnotením existencie prekážok vyhostenia. Nie je zrejmé ako žalovaný skúmal a vyhodnocoval jednotlivé prekážky vyhostenia a vo vzťahu, ku ktorej konkrétnej krajine s tým, že nie je možné skúmať vyhostiteľnosť, nakoľko ani nie je zrejmé, kam mieni žalovaný žalobcu vyhostiť. 66. Podľa konštantnej judikatúry kasačného súdu vo veciach zaistenia cudzincov (napr. spis. zn.1SZa/7/2016, spis. zn. 1SZa/9/2016) žalovaný správny orgán je v rámci rozhodovania o zaistení povinný skúmať, či zaistením osoby bol naplnený účel, vyplývajúci z príslušných zákonných ustanovení, a či rozhodnutím o zaistení nedošlo k neprimeranému zásahu do práv účastníka chránených inými právnymi predpismi. Nevyhnutným predpokladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení cudzinca je v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov preukázanie existencie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. Rovnako tak v rozhodnutí o zaistení nesmie absentovať dôvodnosť zásadného zásahu do jeho osobnej slobody. Povinnosťou žalovaného je preto odôvodniť rozhodnutie o zaistení tiež z hľadiska účelnosti zaistenia uvedenej v § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca, a to z toho dôvodu, aby sa predchádzalo svojvôli pri zaistení. Preto žalovaný musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. Ak nie je cudzinec vyhostiteľný, nie je jeho zaistenie ani efektívne, ani účelné. 67. Vychádzajúc z rozhodnutia žalovaného o administratívnom vyhostení žalobkyne č. PPZ-HCPBA12-8760-010/2023-AV zo dňa 26. 10. 2023, v tomto nie je uvedené, kam má byť žalobkyňa vyhostená. Zároveň však nemožno poprieť legálnu úpravu, keď zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 pripúšťa za splnenia tam uvedených podmienok možnosť neurčiť krajinu, do ktorej má byť cudzinec vyhostený. Uvedená skutočnosť tak sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení, resp. napadnutého rozhodnutia o zaistení. Preto nemožno úspešne argumentovať tým, že každé rozhodnutie o zaistení cudzinca na účely výkonu administratívneho vyhostenia, keď cudzinec nebol administratívne vyhostený do konkrétnej krajiny, je potrebné a priori považovať za nezákonné a nepreskúmateľné z dôvodu nepreukázania podmienky potenciálnej vyhostiteľnosti. Takýto záver by popieral platnú právnu úpravu (vrátane Dohovoru) a nevyplýva ani z judikatúry kasačného súdu, či ústavného súdu, ktorá zachovanie, či porušenie princípu vyhostiteľnosti akcentuje vždy v okolnostiach konkrétneho prípadu (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj NS SR) spis. zn. 10SZa/6/2016 a spis. zn.10Szak/6/2018).
68. V tejto súvislosti dáva správny súd do pozornosti právny názor NS SR vyjadrený v rozsudku spis. zn. 1Szak/4/2020 zo dňa 10. 01. 2020, podľa ktorého: „Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený síce zákon č. 404/2011 Z. z. v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, avšak takýto údaj absentuje aj v rozhodnutí o zaistení, ktoré je predmetom tohto konania. Preto logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku zaistenia navrhovateľa, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia. Pokiaľ teda rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené aj z tohto, vyššie uvedeného hľadiska, je z pohľadu kasačného súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné“. 69. Z napadnutého rozhodnutia ako aj následného vyjadrenia žalovaného je zrejmé, že za naplnenie účelu zaistenia považoval žalovaný iba samotné rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne zo dňa 26. 10. 2023. Žalovaný však opomenul skúmať vyhostiteľnosť žalobkyne. Napadnuté rozhodnutie o zaistení síce obsahuje citáciu viacerých právnych predpisov, avšak so všeobecným konštatovaním, bez konkrétneho zhrnutia vo vzťahu k osobe žalobkyne. Žalovaný pritom sám ustálil štátnu príslušnosť žalobkyne: Turecká republika a žiadnym spôsobom ju v konaní o administratívnom vyhostení alebo v konaní o zaistení nespochybňoval. Žalovaný sa nezaoberal tým, či bude žalobca vyhostený do Tureckej republiky, a to ani z pohľadu všeobecnej situácie v krajine jej pôvodu. Za tohto stavu mal žalovaný pred vydaním rozhodnutia o zaistení žalobkyne povinnosť predbežne posúdiť, či je administratívne vyhostenie, vycestovanie alebo odovzdanie cudzinca aspoň potenciálne možné. 70. V tejto súvislosti správny súd poznamenáva, že administratívny spis žalovaného neposkytuje žiadne podklady, na základe ktorých by bolo možné hodnotiť účelnosť a efektivitu zaistenia žalobkyne, nakoľko dokumentuje iba skutkový stav veci ku dňu vydania rozhodnutia o zaistení a podanie správnej žaloby. Rovnako ani sprievodný list k žalobe a vyjadrenie k nej neobsahuje žiadne nové informácie o aktivite žalovaného a ďalších zainteresovaných orgánov (Útvar policajného zaistenia pre cudzincov) po vydaní rozhodnutia o zaistení. V rozhodnutí obsiahnutá identifikácia úkonov, ktoré je v prípade zaisteného potrebné vykonať (pre úspešnú realizáciu administratívneho vyhostenia - pre ktorý dôvod je držaný v zaistení), poskytuje súdu v prípade preskúmania zákonnosti rozhodnutia, vzhľadom na počiatočné štádium zaistenia v čase vypracovania napadnutého rozhodnutia iba informáciu o predpokladanej aktivite žalovaného, čo dáva súdu možnosť hodnotiť efektívnosť takéhoto zaistenia len do budúcnosti. Avšak v aktuálnom konaní súd posudzoval správnu žalobu v čase, keď bola žalobkyňa v zaistení už takmer jeden a pol mesiaca (z pôvodne stanovených troch mesiacov zaistenia). V takomto pokročilom štádiu pobytu v zaistení je pre posúdenie účelnosti a efektívnosti zaistenia (mať zaisteného k dispozícii pre účel výkonu administratívneho vyhostenia) nevyhnutné hodnotiť doposiaľ vykonané kroky žalovaného smerujúce k naplneniu tohto účelu. V aktuálnom konaní zistená pasivita žalovaného preto viedla správny súd k záveru o tom, že zotrvanie žalobkyne v zaistení, by nebolo legitímne zdôvodnené a vykazovalo by znaky samoúčelnosti. 71. Naviac vyššie uvedené platí o to viac, že maloletá žalobkyňa je zraniteľnou osobou, ktorú možno zaistiť podľa § 88 ods. 8 druhá veta zákona o pobyte cudzincov len v nevyhnutnom prípade, a na čo najkratší čas. 72. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody, a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. 73. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku spis. zn. 10 Sza/12/2016 zo dňa 14. 06. 2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom [čo je aj prípad žalobcu - pozn. správneho súdu] v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa, nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania
na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. 74. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19. 01. 2012 vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12. 10. 2006 vo veci I. I. a J. I. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19. 01. 2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07). Uvedené závery možno aplikovať aj na prípad žalobkyne, ktorá je v sprievode svojich rodičov. 75. Administratívny spis, ani samotné napadnuté rozhodnutie pritom neobsahuje žiadne podklady/ dôvody, ktoré by zdôrazňovali naliehavosť zaistenia žalobkyne ako zraniteľnej osoby, pričom doposiaľ nespochybnená vybavenosť Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce takýmto dôvodom nie je. Samotná skutočnosť, že žalobkyni bolo vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení je základnou a logickou podmienkou pre aplikáciu dôvodu zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Navyše, neoprávnený pobyt (a až absurdne vyznievajúce konštatovanie o absentujúcej spolupráci u žalobkyni a dokladu totožnosti nakoľko žalobkyňa je maloletým dieťaťom), by v zmysle vyššie citovaných záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, resp. ESĽP, nemal byť kladený na ťarchu žalobcu. K uvedenému preto musia v zmysle § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov pristúpiť ďalšie okolnosti odôvodňujúce nevyhnutnosť zaistenia. Tieto však neboli žalovaným prezentované v napadnutom rozhodnutí, a napokon pre správny súd ani z obsahu administratívneho spisu nevyplývajú. 76. Za vyššie uvedených okolností správny súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (účelnosť a efektívnosť zaistenia, tiež jeho nevyhnutnosť podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov) a zotrvanie žalobkyne v zaistení, by predstavovalo porušenie jeho práv, zaručených jej v článku 3 ods.1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa. Z uvedeného dôvodu správny súd podľa § 230 ods. 1 písm. a) SSP napadnuté rozhodnutie zrušil a nariadil okamžité, bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia. 77. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.