Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 6Sf/54/2024 0824100716 29. 04. 2026 JUDr. Katarína Kochan Morová ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100716.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobcu: FRH RKM, k.s., Partizánska cesta 580/19, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 50 980 378, zastúpeného: Advokátska kancelária NOVÁK s.r.o., Ladislava Hudeca 15326/2A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 53 556 798, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 381441/2024 zo dňa 31. 07. 2024, takto rozhodol: I. Správnu žalobu zamieta. II. Žalobcovi ani žalovanému náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: Administratívne konanie a napadnuté rozhodnutie 1. Mesto Zvolen (ďalej len „správca dane“ alebo „orgán verejnej správy prvého stupňa“) rozhodnutím č. 152562/2024 zo dňa 21. 02. 2024 podľa § 99e ods. 1 zákona č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o miestnych daniach“) a zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový poriadok“) vyrubilo žalobcovi daň z nehnuteľností v sume 1 550,07 eur za zdaňovacie obdobie 2024. V odôvodnení rozhodnutia správca dane uviedol, že vyrubil daň z nehnuteľností na rok 2024 v zmysle podaného daňového priznania v súlade so Všeobecne záväzným nariadením mesta Zvolen č. 230 o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady v znení neskorších predpisov (ďalej aj „VZN č. 230“). 2. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 381441/2024 zo dňa 31. 07. 2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že správca dane vyrubil žalobcovi daň z nehnuteľností na rok 2024 vo výške 1 550,07 eur, z toho daň z pozemkov v sume 174,47 eur, výšku ktorej žalobca v odvolaní nenamietal. Predmetom odvolania bola daň z bytov, konkrétne druh stavby: nebytové priestory podľa § 14 zákona o miestnych daniach vo výške 1 375,60 eur. Správca dane daň vyrubil na základe priznania k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje na rok 2019, ktoré podal žalobca správcovi dane dňa 18. 02. 2019, ktorým si priznal daň z nebytových priestorov v bytovom dome so súpisným číslom XXXX, evidovanom na pozemku parc. č. 1318/24, k. ú. A., popis stavby: Slobodáreň TU, v celkovej výmere 1 448,00 m2. Ročná sadzba dane zo stavieb bola určená v zmysle § 5 ods. 2 písm. c) Všeobecne
záväzného nariadenia mesta Zvolen č. 230 o dani z nehnuteľností za nebytový priestor, ktorý neslúži na podnikanie a inú zárobkovú činnosť vo výške 0,95 eur za každý aj začatý m2 zastavanej plochy. Na vyrubenie dane z nehnuteľností je rozhodujúci stav k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. K námietke žalobcu v odvolaní, že podal dodatočné daňové priznanie dňa 31. 01. 2024 a viackrát upozorňoval správcu dane, že stavba nie je bytový dom, žalovaný poukázal na ustanovenie § 99c ods. 2 zákona o miestnych daniach, v zmysle ktorého je daňovník povinný podať dodatočné daňové priznanie, ak zistí, že v priznaní k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo k niektorej z nich, alebo v čiastkovom priznaní k týmto daniam alebo k niektorej z nich, neuviedol správne údaje na vyrubenie dane najneskôr do 4 rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať priznanie k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje alebo niektorej z nich, alebo čiastkové priznanie k týmto daniam alebo niektorej z nich. Dodatočným priznaním nemožno meniť účel využitia stavby. Pre čiastkové daňové priznanie platí rovnaká lehota ako pre daňové priznanie, čiže do 31. 01. 2024. Podáva sa na rovnakom vzorovom tlačive, na ktorom daňový subjekt vyznačí, že ide o čiastkové daňové priznanie. V čiastkovom priznaní je daňový subjekt povinný uviesť len zmeny oproti dovtedy podanému priznaniu k dani z nehnuteľností. Žalovaný zistil, že stavba so súpisným číslom XXXX, evidovaná na pozemku, číslo parcely 1318/24, zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX, katastrálne územie A. (ďalej aj „predmetná stavba“), je v zdaňovacom období roku 2024 predmetom dane z bytov a nebytových priestorov podľa § 14 zákona o miestnych daniach. Ak dôjde k zmene účelu využitia stavby, daňovník je povinný podať čiastkové priznanie k dani z nehnuteľností príslušnému správcovi dane v lehote podľa § 99a ods. 1 zákona o miestnych daniach. Zmenu účelu využitia stavby správca zohľadní pri vyrubení dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie r. 2025 za predpokladu, že uvedená zmena účelu využitia stavby v čiastkovom daňovom priznaní bude korešpondovať s údajmi uvedenými v katastri nehnuteľností. Žalovaný uzavrel, že správca dane vydal prvostupňové rozhodnutie správne, keď pri predmete dane – byty a nebytové priestory (§ 14 zákona o miestnych daniach) vychádzal z podaného daňového priznania rok 2019 a z platného VZN č. 230 nasledovne: nebytové priestory 1448 m2 x sadzba dane 0,95 eura = 1375,60 eur.
Správna žaloba 3. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia napadnutého rozhodnutia, ako aj prvostupňového rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania. 4. Žalobca namietal, že napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ohľadne toho, že: a) žalobca dodatočným daňovým priznaním podľa § 99c ods. 2 zákona o miestnych daniach menil účel využitia stavby; b) nebytové priestory v predmetnej stavbe sú v zdaňovacom období roku 2024 predmetom dane z bytov a nebytových priestorov podľa § 14 zákona o miestnych daniach. 5. Žalobca uviedol, že je vlastníkom nebytových priestorov nachádzajúcich sa v predmetnej stavbe, v ktorej sa nenachádzajú žiadne byty. Poukázal na znenie § 14 ods. 1 a § 4 písm. c) zákona o miestnych daniach, ako aj na poznámku pod čiarou, v zmysle ktorej bytovým domom sa rozumie bytový dom podľa § 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o vlastníctve bytov“). Podľa § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom od 01. 02. 2020 do 31. 03. 2024 platilo, že bytovým domom sa na účely tohto zákona rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty. V predmetnej stavbe sa v súlade s výpisom z listu vlastníctva nenachádza žiadny byt, preto táto stavba nespĺňa definíciu bytového domu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov. Nebytové priestory v predmetnej stavbe tak nie sú predmetom dane z bytov podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o miestnych daniach. 6. Žalobca v roku 2019 podal daňové priznanie k dani z nehnuteľností podľa § 4 písm. c) v spojení s § 13 a nasl. zákona o miestnych daniach, nakoľko mal za to, že nebytové priestory v predmetnej stavbe sú predmetom dane podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Keďže zákon o miestnych daniach definuje predmet dane podľa § 14 ods. 1 ako byty a nebytové priestory v bytovom dome, v ktorom aspoň jeden byt alebo nebytový priestor nadobudli do vlastníctva fyzické osoby alebo
právnické osoby, pričom predmetná stavba nie je bytovým domom, nemôže byť nebytový priestor v takejto stavbe predmetom dane podľa § 14 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Žalobca preto podľa § 99c ods. 2 zákona o miestnych daniach podal dodatočné daňové priznanie, nakoľko zistil, že v pôvodne podanom daňovom priznaní boli uvedené nesprávne údaje, keď podal daňové priznanie k dani z bytov a nebytových priestorov podľa § 13 zákona o miestnych daniach a nie k dani zo stavieb podľa § 9 a nasl. zákona o miestnych daniach. 7. Žalobca poukázal na znenie § 10 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach a poznámku pod čiarou k tomuto zákonnému ustanoveniu (v znení účinnom do 31. 03. 2025), v zmysle ktorej stavbami na bývanie sa rozumejú stavby podľa ustanovenia § 43b ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Podľa § 43b ods. 1 a 2 stavebného zákona bytové budovy sú stavby, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie. Medzi bytové budovy patria a) bytové domy (t. j. budova určená na bývanie pozostávajúca zo štyroch a z viacerých bytov so spoločným hlavným vstupom z verejnej komunikácie), b) rodinné domy, c) ostatné budovy na bývanie, napríklad detské domovy, študentské domovy, domovy dôchodcov a útulky pre bezdomovcov. V súlade s § 10 ods. 3 písm. a) zákona o miestnych daniach je síce potrebné aplikovať aj negatívne vymedzenie predmetu dane zo stavby, podľa ktorého predmetom dane zo stavieb nie sú stavby s bytmi alebo nebytovými priestormi, ktoré sú predmetom dane z bytov, čo však neplatí vo vzťahu k predmetnej stavbe, ktorá nie je bytovým domom a nebytové priestory v nej sa nachádzajúce nie sú predmetom dane z bytov. Aj z popisu predmetnej stavby na príslušnom liste vlastníctva ako „SLOBODÁREŇ TU“ je zrejmé, že predmetná stavba je ostatnou budovou na bývanie, nakoľko z hľadiska charakteru stavby zodpovedá definícii podľa § 43b ods. 1 písm. c) stavebného zákona (študentské domovy, útulky). 8. Žalobca tak dodatočným daňovým priznaním nemenil účel využívania nebytového priestoru ani účel využívania stavby, tento účel sa nikdy nemenil a žalobca od počiatku nadobudol do vlastníctva nebytové priestory v ostatnej budove na bývanie, opravil len nesprávne uvedené údaje, keď pôvodne nesprávne zaradil nebytové priestory v stavbe pod predmet dane z bytov, hoci podľa správnosti mal podať daňové priznanie k dani zo stavieb ako spoluvlastník predmetnej stavby, ktorá je ostatnou budovou na bývanie a predmetom dane zo stavieb podľa ustanovenia § 10 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach. Súčasne nie je zrejmé, akým iným spôsobom mal žalobca postupovať, keď zistil, že sa pri podaní daňového priznania k dani z nehnuteľností mýlil pri výklade právneho predpisu (zákona o miestnych daniach) a podal daňové priznanie vo vzťahu k nesprávnej dani. Išlo o omyl zistiteľný aj samotným správcom dane, nakoľko k jeho identifikácii je potrebný výlučne list vlastníctva a zákon o miestnych daniach. Správca dane na omyl žalobcu neupozornil, voči podanému daňovému priznaniu nijako nenamietal, hoci bolo nesprávne podané vo vzťahu k dani z bytov, pričom správne malo byť podané k dani zo stavieb. Správca dane namietal až dodatočné daňové priznanie, a to z formálnych dôvodov. Žalobca vyjadril domnienku, že pokiaľ by jeho omyl pri podaní daňového priznania k dani z bytov a následné podanie dodatočného daňového priznania k dani zo stavieb viedol k vyrubeniu vyššej dane, správca dane by uvedenú skutočnosť namietal už pri podaní daňového priznania, resp. v prípade dodatočného daňového priznania by nepochybne nerozporoval právo žalobcu podať dodatočné daňové priznanie. Zjednodušene povedané, ak by z dodatočného daňového priznania vyplývala vyššia daň, tak by správca dane nenamietal. Samotná výška vyrubenej dane však nemá vplyv na správne a právne posúdenie daňovej povinnosti žalobcu vo vzťahu k druhu dane, ktorú má titulom vlastníctva nehnuteľnosti uhrádzať, t. j. či mu vznikla daňová povinnosť k dani z bytov alebo k dani zo stavieb. 9. Podľa žalobcu sú rozhodnutia žalovaného a správcu dane nezákonné, pretože skutkový stav, ktorý vzal žalovaný a správca dane za základ svojho rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom, nakoľko predmetná stavba nie je bytovým domom, ale stavbou podľa § 43b ods. 1 písm. c) stavebného zákona, t. j. ostatnou budovou na bývanie. Súčasne obidve rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď dodatočné daňové priznanie žalobcu posúdili ako zmenu účelu využitia nebytového priestoru stavby a nie ako opravu daňového priznania, ktoré bolo pôvodne podané k dani z bytov, hoci nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu nespadajú pod predmet dane z bytov, ako ho definuje § 14 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Vyjadrenia účastníkov konania
10. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe argumentoval rovnako ako v napadnutom rozhodnutí. Uviedol, že správca dane vyrubil daň z bytov na základe priznania k dani z nehnuteľností, k dani za psa, k dani za predajné automaty a k dani za nevýherné hracie prístroje (ďalej len ,,priznanie k dani z nehnuteľnosti“), ktoré podal žalobca správcovi dane dňa 18. 02. 2019 a ktorým si priznal daň z bytov a z nebytových priestorov v bytovom dome B. C. D. XXXX/X, C.. Žalobca podal dňa 31. 01. 2024 spätne za roky 2020, 2021, 2022 a 2023 dodatočné daňové priznanie, v ktorom predmetnú stavbu zaradil medzi stavby ostatné a listom požiadal o vrátenie preplatku. Ak dôjde k zmene účelu využitia stavby, daňovník je povinný podať čiastkové priznanie k dani z nehnuteľností príslušnému správcovi dane v lehote podľa § 99a ods. 1 zákona o miestnych daniach. Zmenu účelu využitia stavby správca dane zohľadní pri vyrubení dane z nehnuteľností na zdaňovacie obdobie roka 2025, ak uvedená zmena účelu využitia stavby v čiastkovom daňovom priznaní bude korešpondovať s údajmi uvedenými v katastri nehnuteľností. 11. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný nesprávne aplikuje § 99c ods. 2 zákona o miestnych daniach na skutkový stav veci. Od roku 2019 nedošlo k zmene účelu využitia stavby, účel využitia stavby je po celú dobu nezmenený, len žalobca ako daňovník v rokoch 2020, 2021, 2022 a 2023 mylne podal daňové priznanie k dani z bytov, nakoľko sa nesprávne domnieval, že je vlastníkom nebytových priestorov v bytovom dome. Žalobca tak podaním dodatočného daňového priznania nemenil účel využitia stavby, ale predmet dane ako takej, nakoľko ide o úplne inú kategórie dane. V predmetnej stavbe sa v súlade s výpisom z listu vlastníctva nenachádza žiadny byt, preto táto stavba nespĺňa definíciu bytového domu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 2 zákona o vlastníctve bytov. Nebytové priestory v predmetnej stavbe tak nie sú predmetom dane z bytov podľa ustanovenia § 14 ods. 1 zákona o miestnych daniach. Účel využitia stavby sa nemenil odkedy sa žalobca stal vlastníkom nebytových priestorov v stavbe a údaje uvedené v katastri nehnuteľností žalovaný ignoruje. V opačnom prípade by nemohol žalovaný posúdiť ako zákonné rozhodnutie, ktorým bol žalobca zaviazaný k úhrade dane z nebytových priestorov v bytovom dome, hoci žalobca nie je vlastníkom nebytových priestorov v bytovom dome, ale nebytových priestorov v stavbe, ktorá nie je bytovým domom. V súlade s listom vlastníctva je žalobca povinný platiť daň zo stavieb spoločne s druhým spoluvlastníkom predmetnej stavby. Žalobca vo vzťahu k výkladu zákona o miestnych daniach v kontexte definície bytového domu v zmysle zákona o bytoch a nebytových priestoroch zdôraznil, že dane je možné ukladať a vyberať len zákonom alebo na základe zákona, pričom je neprípustné, aby predmet zdanenia, teda to, čo má byť zdanené a odňaté z majetkovej sféry daňového subjektu, bolo určené akýmkoľvek iným spôsobom mimo moci zákonodarnej, napríklad mocou výkonnou (viď. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 5Afs/45/2011). Ďalej k aplikácii princípu in dubio mitius poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07. Žalobca zdôraznil, že právne predpisy je potrebné vykladať in dubio contra fiscum, teda v pochybnostiach v neprospech správcu dane. Posúdenie veci správnym súdom 12. Správny súd vo veci na žiadosť žalobcu nariadil pojednávanie na 29. 04. 2026, na ktorom vyhlásil rozsudok. Na pojednávaní sa účastníci konania vyjadrili v zhode s obsahom ich písomných prednesov. 13. Správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, v rozsahu a z dôvodov správnej žaloby (§ 134 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu nie je dôvodná, preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 14. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach patrí daň z nehnuteľností medzi miestne dane, ktoré môže ukladať obec. Podľa § 4 zákona o miestnych daniach; daň z nehnuteľností zahŕňa a) daň z pozemkov, b) daň zo stavieb, c) daň z bytov a z nebytových priestorov v bytovom dome (ďalej len „daň z bytov“). Poznámka pod čiarou k § 4 písm. c) zákona o miestnych daniach odkazuje na § 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (v znení zákona č. 151/1995 Z. z.). 15. Podľa § 2 ods. 1, 2, 3 zákona o vlastníctve bytov v znení účinnom do 31. 03. 2024; (1) Bytom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. (2) Bytovým domom (ďalej len "dom") sa na účely tohto zákona rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako tri byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v tomto zákone vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov
a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. (3) Nebytovým priestorom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie; nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu ani spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu. 16. Podľa § 9 zákona o miestnych daniach; (1) Daňovníkom dane zo stavieb je vlastník stavby alebo správca stavby vo vlastníctve štátu, alebo správca stavby vo vlastníctve obce, alebo správca stavby vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len „vlastník stavby“). (2) Pri stavbách spravovaných Slovenským pozemkovým fondom, ktoré sú v nájme, je daňovníkom nájomca. (3) Ak nemožno určiť daňovníka podľa odsekov 1 a 2, daňovníkom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá stavbu skutočne užíva. (4) Ak je stavba v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane zo stavieb je každý spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak sa všetci spoluvlastníci dohodnú, daňovníkov dane zo stavieb zastupuje jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky svojho podielu na dani. Ak je stavba v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, daňovníkom dane zo stavieb sú obaja manželia, ktorí ručia za daň spoločne a nerozdielne. 17. Podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 31. 03. 2025; predmetom dane zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení: stavby na bývanie a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu. Podľa § 10 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach v znení účinnom od 01. 04. 2025; predmetom dane zo stavieb sú stavby na území Slovenskej republiky v tomto členení: stavby na bývanie s najviac tromi bytmi a drobné stavby, ktoré majú doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu. Poznámka pod čiarou k uvedenému zákonnému ustanoveniu v znení účinnom do 31. 03. 2025 k pojmu stavby na bývanie odkazuje na § 43b ods. 1 písm. a) a b) stavebného zákona č. 50/1976 Zb. Podľa § 43b ods. 1 stavebného zákona v znení účinnom do 31. 03. 2025 bytové budovy sú stavby, ktorých najmenej polovica podlahovej plochy je určená na bývanie. Medzi bytové budovy patria a) bytové domy, b) rodinné domy, c) ostatné budovy na bývanie, napríklad detské domovy, študentské domovy, domovy dôchodcov a útulky pre bezdomovcov. 18. Podľa § 10 ods. 2, 3, 4 zákona o miestnych daniach v znení účinnom do 31. 03. 2025; (2) Predmetom dane zo stavieb sú stavby, ktoré majú jedno alebo viac nadzemných podlaží alebo podzemných podlaží, spojené so zemou pevným základom alebo ukotvené pilótami. Na daňovú povinnosť nemá vplyv skutočnosť, že stavba sa prestala užívať. (3) Predmetom dane zo stavieb nie sú stavby a) s bytmi alebo nebytovými priestormi, ktoré sú predmetom dane z bytov, b) priehrad, vodovodov, kanalizácií, zariadení na ochranu pred povodňami a rozvodov tepelnej energie. (4) Na zaradenie stavby podľa odseku 1 je rozhodujúci účel jej využitia k 1. januáru zdaňovacieho obdobia. 19. Podľa § 13 ods. 1, 2 zákona o miestnych daniach; (1) Daňovníkom dane z bytov je vlastník bytu alebo nebytového priestoru alebo správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve štátu, správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve obce, alebo správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len "vlastník bytu"). (2) Ak sú byty alebo nebytové priestory v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane z bytov je každý spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Ak sa všetci spoluvlastníci dohodnú, daňovníkov dane z bytov zastupuje jeden z nich a ostatní spoluvlastníci za daň ručia do výšky svojho podielu na dani. Ak je byt alebo nebytový priestor v bytovom dome v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, daňovníkom dane z bytov sú obaja manželia, ktorí ručia za daň spoločne a nerozdielne. 20. Podľa § 14 zákona o miestach daniach; (1) Predmetom dane z bytov v bytovom dome, v ktorom aspoň jeden byt alebo nebytový priestor nadobudli do vlastníctva fyzické osoby alebo právnické osoby, sú byty a nebytové priestory. (2) Byt alebo časť bytu v bytovom dome, ktorý sa k 1. januáru zdaňovacieho obdobia využíva na iný účel ako bývanie, sa na účely tohto zákona považuje za nebytový priestor. 21. Podľa § 15 zákona o miestach daniach; základom dane z bytov je výmera podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru v m2. 22. Spornou otázkou v prejednávanej veci je, či v prípade žalobcu, ktorý je vlastníkom nebytových priestorov v budove, ktorá má zadefinovaný druh stavby - 20 iná budova (kód druhu stavby uvedený na liste vlastníctva), podľa vyhlášky Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky č. 461/2009
Z. z., ktorou sa vykonáva katastrálny zákon, bola správne vyrubená daň z nehnuteľnosti za rok 2024, keď správca dane aj žalovaný postupovali podľa § 99e ods. 1 a § 14 zákona o miestnych daniach v spojení s VZN č. 230 a uplatnili režim dane z bytov. 23. Zákon o miestnych daniach ako jeden z druhov daní uvádza daň z nehnuteľností [§ 2 ods. 1 písm. a) zákona o miestnych daniach]. Daň z nehnuteľností sa v zmysle § 4 tohto zákona ďalej člení na daň z pozemkov, daň zo stavieb a daň z bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, pričom pre poslednú z uvedených daní zákonodarca zavádza legislatívnu skratku „daň z bytov“. V rámci § 4 zákona o miestnych daniach pri dani z bytov odkazuje v poznámke pod čiarou na definíciu obsiahnutú v zákone o vlastníctve bytov, konkrétne na ustanovenie § 2. Podľa tohto ustanovenia v znení účinnom do 31. 03. 2024 sa bytovým domom na účely zákona o vlastníctve bytov rozumie budova, v ktorej je viac ako polovica podlahovej plochy určená na bývanie a má viac ako 3 byty a v ktorej byty a nebytové priestory sú za podmienok ustanovených v zákone o vlastníctve bytov vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve jednotlivých vlastníkov a spoločné časti domu a spoločné zariadenia tohto domu sú súčasne v podielovom spoluvlastníctve vlastníkov bytov a nebytových priestorov. Bytom sa na účely tohto zákona rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu trvalo určené na bývanie a môžu na tento účel slúžiť ako samostatné bytové jednotky. Nebytovým priestorom sa na účely zákona o vlastníctve bytov rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie; nebytovým priestorom nie je príslušenstvo bytu ani spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu. 24. Pre zodpovedanie žalobcom nastolených otázok je primárne potrebné poukázať na povahu poznámok pod čiarou v právnom predpise. Poznámky pod čiarou nedisponujú normatívnou záväznosťou a je potrebné na ne nahliadať ako na ich interpretačnú pomôcku (viď. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/35/2022 zo dňa 23. 11. 2023, bod 28.; uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 176/2013). Preto správny súd okrem gramatického výkladu dotknutých ustanovení zákona o miestnych daniach aplikoval aj iné výkladové postupy. 25. Pokiaľ žalobca namietal, že mala byť v jeho prípade vyrubená daň zo stavieb a malo byť zohľadnené spoluvlastníctvo budovy, táto žalobná námietka nie je dôvodná. Podľa § 9 ods. 1 zákona o miestnych daniach je daňovníkom dane zo stavieb vlastník stavby alebo správca stavby vo vlastníctve štátu, alebo správca stavby vo vlastníctve obce, alebo správca stavby vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len „vlastník stavby“). Podľa § 9 ods. 4 zákona o miestnych daniach platí, že ak je stavba v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane zo stavieb je každý spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu; ak je stavba v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, daňovníkom dane zo stavieb sú obaja manželia, ktorí ručia za daň spoločne a nerozdielne. V § 10 zákona o miestnych daniach je vymedzený predmet dane zo stavieb tak, že sú pod písmenami a) až i) rozčlenené stavby na území Slovenskej republiky podľa ich druhu, resp. funkcie. Z listu vlastníctva č. XXXX, k. ú. A., obec Zvolen vyplýva, že žalobca je vlastníkom nebytových priestorov v budove Slobodáreň TU v podiele 1/1 a je spoluvlastníkom spoločných častí a zariadení domu, príslušenstva a pozemku, na ktorom sa budova nachádza. Žalobca nemohol byť daňovníkom dane zo stavieb, pretože nie je vlastníkom stavby ani spoluvlastníkom stavby. Preto podľa správneho súdu v prípade žalobcu nebolo možné aplikovať režim dane zo stavieb. 26. Pri dani z bytov zákon o miestnych daniach vymedzuje predmet dane v ustanovení § 14 zákona o miestnych daniach. Zákon stanovuje, že predmetom dane z bytov v bytovom dome, v ktorom aspoň jeden byt alebo nebytový priestor nadobudli do vlastníctva fyzické osoby alebo právnické osoby, sú byty a nebytové priestory. V zmysle § 13 ods. 1 zákona o miestnych daniach je daňovníkom dane z bytov vlastník bytu alebo nebytového priestoru alebo správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve štátu, správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve obce, alebo správca bytu alebo nebytového priestoru vo vlastníctve vyššieho územného celku (ďalej len „vlastník bytu“). Podľa § 13 ods. 2 zákona o miestnych daniach platí, že ak sú byty alebo nebytové priestory v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, daňovníkom dane z bytov je každý spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu; ak je byt alebo nebytový priestor v bytovom dome v podielovom spoluvlastníctve manželov, daňovníkom dane z bytov sú obaja manželia, ktorí ručia za daň spoločne a nerozdielne.
27. Tak ako aj žalobca uvádza v správnej žalobe, je v tomto prípade potrebné prihliadnuť aj na ustanovenie § 10 ods. 3 písm. a) zákona o miestnych daniach, v zmysle ktorého predmetom dane zo stavieb nie sú stavby s bytmi alebo nebytovými priestormi, ktoré sú predmetom dane z bytov. 28. Správny súd popri gramatickom výklade uvedených ustanovení, na ktoré odkazuje v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozhodnutia, aplikoval aj teleologický a systematický výklad, z ktorých podľa správneho súdu plynie, že úmyslom zákonodarcu bolo aplikovať daň z bytov a nebytových priestorov v takom prípade, ak sa tieto nachádzajú v stavbách, v ktorých byty a nebytové priestory, a to aspoň jeden z nich, nadobudli do vlastníctva fyzické osoby alebo právnické osoby. Pokiaľ by išlo o stavbu s bytmi a nebytovými priestormi, v ktorých ani jeden byt alebo nebytový priestor by nebol vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve fyzických alebo právnických osôb, potom by takáto stavba bola predmetom dane zo stavieb a daňovníkom by bol vlastník, resp. spoluvlastník budovy. Pokiaľ ale čo len jeden byt alebo nebytový priestor v budove nadobudli do vlastníctva alebo spoluvlastníctva fyzické osoby alebo právnické osoby, potom už nemožno aplikovať režim dane zo stavieb, ale daň z bytov, čo vyplýva aj z § 10 ods. 3 zákona o miestnych daniach. Ak by sme pripustili výklad, v zmysle ktorého ak je nebytový priestor v bytovom dome, tak podlieha dani z bytov, ale ak je v nebytovom dome, tak nepodlieha dani z bytov (a súčasne by neboli splnené podmienky ani na aplikáciu režimu dane zo stavieb), malo by to za následok, že nebytový priestor v nebytovom dome by sa nikdy nestal predmetom miestnej dane, čo nebolo úmyslom zákonodarcu, pretože v § 17 zákona o miestnych daniach sú taxatívne vymenované prípady oslobodenia od dane a takýto prípad tam vymedzený nie je. 29. Nie je pritom sporné, že budova, v ktorej sa nachádzajú nebytové priestory vo vlastníctve žalobcu, nie je bytovým domom. Možno uznať argumentáciu žalobcu, že takáto budova by v zmysle § 43b ods. 1 písm. c) stavebného zákona bola ostatnou budovou na bývanie, ako napr. detské domovy, študentské domovy, domovy dôchodcov a útulky pre bezdomovcov. Takáto budova by mohla byť predmetom dane zo stavieb v zmysle § 10 ods. 1 písm. i) zákona o miestnych daniach ako ostatná stavba neuvedená v § 10 ods. 1 písm. a) až h) zákona o miestnych daniach, ale takémuto režimu by mohla podliehať len v tom prípade, že by bola vo vlastníctve jednej fyzickej alebo právnickej osoby alebo v spoluvlastníctve fyzických alebo právnických osôb. Nemožno sa stotožniť s tvrdením žalobcu, že ako vlastník nebytových priestorov v stavbe je zároveň spoluvlastníkom stavby (spolu s ďalším vlastníkom nebytových priestorov v tejto stavbe). Žalobca nie je vlastníkom ani spoluvlastníkom budovy, ale vlastníkom nebytových priestorov v takejto budove, nemôže byť preto aplikovaný režim dane zo stavieb. 30. Správny súd ešte poukazuje na to, že základom dane pri dani zo stavieb podľa § 11 zákona o miestnych daniach je výmera zastavanej plochy v m2 (zastavanou plochou sa rozumie pôdorys stavby na úrovni najrozsiahlejšej nadzemnej časti stavby, pričom sa do zastavanej plochy nezapočítava prečnievajúca časť strešnej konštrukcie stavby). Oproti tomu pri dani z bytov (ktorá zahŕňa aj daň z nebytových priestorov) je základom dane výmera podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru v m2, čo žalobca v tomto prípade aj reálne vlastní - vlastní nebytový priestor s určitou rozlohou a nevlastní spoluvlastnícky podiel na stavbe v spoluvlastníctve s iným spoluvlastníkom. Ďalej je potrebné poukázať na to, že pri dani zo stavieb, ktoré sú v spoluvlastníctve viacerých daňovníkov, je daňovníkom dane zo stavieb každý spoluvlastník podľa výšky svojho spoluvlastníckeho podielu. Keďže žalobca nie je spoluvlastníkom stavby, nebolo by možné vypočítať ani jeho podiel na dani zo stavieb podľa spoluvlastníckeho podielu. 31. Správny súd záverom považuje za potrebné uviesť, že rozhodujúce pri aplikácii dotknutých ustanovení právnych predpisov bolo, že žalobca nie je vlastníkom ani spoluvlastníkom stavby, ale je vlastníkom nebytových priestorov a úmyslom zákonodarcu bolo podriadiť režimu dane zo stavieb len tie stavby, ktoré sú vo vlastníctve, resp. spoluvlastníctve fyzických a právnických osôb a pokiaľ už nejaký byt alebo nebytový priestor v stavbe je vo vlastníctve alebo spoluvlastníctve fyzických alebo právnických osôb, je režim dane zo stavieb vylúčený a nastupuje režim dane z bytov (ktorý zahŕňa aj nebytové priestory). Aj keď zákon o miestnych daniach odkazuje na definície obsiahnuté v iných právnych predpisoch (zákon o vlastníctve bytov a stavebný zákon), podľa správneho súdu bolo potrebné nielen prihliadnuť na tieto odkazy, ktoré sú interpretačnou pomôckou a nie sú vlastným normatívnym textom právneho predpisu, ale aj nahliadať na dotknuté ustanovenia právneho predpisu podľa ich systematického rozčlenenia so zohľadnením úmyslu zákonodarcu.
32. Pokiaľ žalobca v replike poukazoval na potrebu aplikácie zásady in dubio pro mitius, správny súd v prejednávanej veci nedospel k záveru o potrebe aplikácie tohto princípu. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/9/2025 zo dňa 25. 11. 2025, v zmysle záverov ktorého pri posúdení aplikácie princípov „in dubio mitius“, respektíve „in dubio libertate“ je rozhodujúca existencia vzájomne si konkurujúcich interpretačných alternatív, ktoré z hľadiska záverov predstavujú kvalitatívne a argumentačne alternatívne východiská na porovnateľnej úrovni, z ktorých je skutočne možné vyvodiť nejednoznačnosť právnej úpravy. Tomu musí zodpovedať aj nejednoznačná textácia zákona, ktorá tieto interpretácie umožňuje. Podľa správneho súdu v prejednávanej veci neboli zistené dve vzájomne si konkurujúce interpretačne alternatívy, a preto správny súd nevzhliadol potrebu aplikácie uvedeného princípu. 33. Pokiaľ by aj žalovaný a správca dane v rozhodnutiach uviedli nesprávnu argumentáciu vo vzťahu k žalobcom podanému dodatočnému daňovému priznaniu, keď podľa nich išlo o prípad, kedy žalobca mal podať čiastkové daňové priznanie a nesprávne vyhodnotili, že bolo úmyslom žalobcu ohlásiť zmenu účelu užívania stavby, tak ani tento čiastkový nesprávny prístup zo strany daňových orgánov a nesprávna argumentácia nebola spôsobilá privodiť záver o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, pretože podstatné bolo to, že bol aplikovaný správny režim dane z nehnuteľností. 34. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového rozhodnutia v rozsahu žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP) dospel správny súd k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 35. Podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konaní nebol úspešný. Správny súd nepriznal náhradu trov ani vo veci úspešnému žalovanému, pretože v súlade s § 168 SSP nezistil v predmetnej veci také dôvody, pre ktoré by to bolo možné spravodlivo požadovať. 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. 1. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej Bystrici v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.