Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 1S/46/2024 0724101020 28. 05. 2026 Mgr. Marián Štulajter ECLI:SK:SpSBB:2026:0724101020.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Štulajtera (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Dariny Štoffovej v právnej veci žalobcu: Železničná spoločnosť Slovensko, a.s., so sídlom Rožňavská 1, 832 72 Bratislava, IČO: 35 914 939, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia, so sídlom Grösslingova 5, 811 09 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia žalovaného č. 1394001024/2482-15537/2024 zo dňa 29. apríla 2024, takto rozhodol: Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie 1. Slovenskej inšpekcii životného prostredia, Inšpektorátu životného prostredia Banská Bystrica, odboru inšpekcie ochrany vôd (ďalej aj ako „orgán verejnej správy prvého stupňa“) bolo dňa 8. novembra 2021 oznámené mimoriadne zhoršenie vôd, ktoré spôsobil žalobca v Rušňovom depe Prievidza v k. ú. A. pri stáčaní motorovej nafty do skladovacej nádrže č. 2, pričom následne došlo k úniku cca. 1939 litrov motorovej nafty do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami. Výsledky riešenia mimoriadneho zhoršenia vôd boli popísané v Protokole č. 1 z riešenia mimoriadneho zhoršenia vôd zo dňa 8. novembra 2021 (ďalej ako „Protokol 1“) a v Protokole č. 2 z riešenia mimoriadneho zhoršenia vôd MZV č. 6343/42-4/2022-11021/2022 zo dňa 25. marca 2022 (ďalej ako „Protokol č. 2“). Orgán verejnej správy prvého stupňa dňa 8. novembra 2021 cca. o 13:30 hod. vykonal vizuálnu obhliadku miesta vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd za prítomnosti pracovníkov žalobcu, kde bolo zistené, že na stáčacom mieste v Rušňovom depe Prievidza došlo pri stáčaní motorovej nafty zo železničnej cisterny do skladovacej dvojplášťovej nádrže č. 2 k úniku nafty do pôdy. Skladovacie nádrže sú zabezpečené svetelnou signalizáciou maximálnej hladiny a stáčanie nafty zo železničnej cisterny sa vykonáva v manuálnom režime a automatickom režime. Stáčanie nafty do skladovacej nádrže č. 2 vykonával pracovník žalobcu v manuálnom režime, čo je uvedené aj v Zápise z podania vysvetlenia havarijného úniku nafty, ktorý bol orgánu verejnej správy prvého stupňa odovzdaný pracovníkom žalobcu. Počas stáčania obsluha vykonávala neustále kontrolu železničnej cisterny a stáčacej šachty, ale nesledovala zapnutie svetelnej signalizácie na riadiacom paneli a následne obsluha neskoro vypla čerpadlo na stáčanie motorovej nafty. Okamžite vykonanou obhliadkou vstupných betónových dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2 obsluha stáčania zistila, že predné vstupné betónové dómy skladovacích nádrží č. 1 a č. 2 ako aj zadný vstupný betónový dóm skladovacej nádrže č. 2 boli naplnené motorovou naftou a následne motorová nafta unikala netesnými otvormi popri polyetylénových chráničkách v betónových stenách z predných vstupných dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2. do prostredia súvisiaceho s
podzemnými vodami (do pôdy). V ten istý deň bola vykonaná vizuálna obhliadka hydrogeologického vrtu EP-5, ktorý je vybudovaný v severozápadnej časti naftového hospodárstva Rušňového depa Prievidza vo vzdialenosti cca. 2 m od skladovacích nádrží č. 1 a č. 2. Vizuálnou obhliadkou podzemnej vody v hydrogeologickom vrte nebola zistená prítomnosť uniknutej motorovej nafty. V blízkosti miesta vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd nepreteká žiadny vodný tok, ani tam nie sú situované kanalizačné šachty. Pri obhliadke hydrogeológom bolo zistené, že vzhľadom na rýchly sanačný zásah od vzniku úniku nafty do pôdy bolo znečistenie naviazané na povrchovú vrstvu hlín a priesak znečistenia bol len maximálne cca. do 0,5 m. Výsledky analýz vzoriek pôdy potvrdili skutočnosť, že vzhľadom na rýchly sanačný zásah sa znečistenie nedostalo do podzemných vôd a na hladine podzemnej vody v jednotlivých vrtoch sa nenachádzala voľná fáza ropnej látky. Orgán verejnej správy prvého stupňa podľa § 41 ods. 10 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Vodný zákon“) dňa 8. novembra 2021 vydal žalobcovi príkazy na vykonanie bezprostredných opatrení na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd a opatrenia na odstránenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd. Žalobca zabezpečil ručný odkop kontaminovanej zeminy, pričom celkovo bolo odkopaných 10,12 ton zeminy, ktorá bola odovzdaná na zneškodnenie. Na miesto vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd bola navezená nová zemina. 2. Orgán verejnej správy prvého stupňa zaslal žalobcovi Upovedomenie o začatí správneho konania č. 10266/42-4/2022-36780/2022 zo dňa 21. októbra 2022, pričom mu bola podľa § 73 ods. 5 Vodného zákona a § 33 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“) daná možnosť písomne sa vyjadriť k podkladom rozhodnutia a spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť ich doplnenie. Žalobca sa písomne vyjadril listom č. 87155S7338/2022 zo dňa 31. októbra 2022, pričom nevzniesol žiadne námietky. 3. Orgán verejnej správy prvého stupňa dňa 23. januára 2023 vydal Rozhodnutie č. 1394300223/10266-47246 (ďalej ako „rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa“), ktorým uložil žalobcovi podľa § 75 ods. 9 v spojení s § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona pokutu vo výške 10 000,00 eur za mimoriadne zhoršenie vôd podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona, ktoré žalobca spôsobil dňa 8. novembra 2021 v k. ú. A. v Rušňovom depe Prievidza v dôsledku nedodržania technologického postupu pri stáčaní motorovej nafty zo železničnej cisterny do skladovacej nádrže č. 2, čím došlo k preplneniu skladovacej nádrže č. 2 a následnému úniku cca. 1 939 litrov motorovej nafty do predných vstupných betónových dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2. Motorová nafta ďalej unikla otvormi v betónových stenách vstupných dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2 do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) v k. ú. A., čo je porušenie § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona. V odôvodnení rozhodnutia orgán verejnej správy popísal jednotlivé skutkové okolnosti, priebeh administratívneho konania a skonštatoval, že žalobca zaobchádzal so znečisťujúcou látkou podľa § 39 ods. 1 Vodného zákona, pričom únikom znečisťujúcej látky (motorová nafta) do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) došlo zo strany žalobcu k porušeniu povinnosti podľa § 39 ods. 2 písm. b) Vodného zákona, nakoľko ten, kto zaobchádza so znečisťujúcimi látkami, je povinný používať len také zariadenia, technologické postupy alebo iné spôsoby zaobchádzania so znečisťujúcimi látkami, ktoré sú vhodné aj z hľadiska ochrany vôd. Podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa ďalej došlo aj k porušeniu povinnosti podľa § 39 ods. 2 písm. e) Vodného zákona, nakoľko ten, kto zaobchádza so znečisťujúcimi látkami, je povinný vybudovať a riadne prevádzkovať účinné kontrolné systémy na včasné zistenie úniku znečisťujúcich látok. Únikom znečisťujúcej látky (motorová nafta) do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa došlo k naplneniu znakov mimoriadneho zhoršenia vôd podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona. Riešením mimoriadneho zhoršenia vôd podľa § 41 Vodného zákona bolo podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa preukázané, že žalobca porušil § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona. 4. K stanoveniu výšky pokuty orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že pokutu podľa § 74 ods. 1 písm. i) v spojitosti s § 75 ods. 9 Vodného zákona možno uložiť do výšky 165 000,00 eur. Najnižšiu pokutu možno uložiť vo výške 700,00 eur. Žalobca si podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa nesplnil svoju zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona, pričom túto skutočnosť vyhodnotil ako priťažujúcu. Skladovacie nádrže č. 1 a č. 2 sú zabezpečené svetelnou signalizáciou maximálnej hladiny na riadiacom paneli, avšak podľa predloženého návodu musí obsluha pri manuálnom režime stáčania motorovej nafty sledovať výšku hladiny v skladovacej
nádrži a manuálne vypnúť čerpadlo pri dosiahnutí maximálnej hladiny v skladovacej nádrži. Pracovník žalobcu stáčal motorovú naftu zo železničnej cisterny do skladovacej nádrže č. 2 v manuálnom režime, pričom vykonával len kontrolu železničnej cisterny. Zapnutie svetelnej signalizácie na riadiacom paneli vzdialenom cca. 15 m od stáčacieho miesta nesledoval a následne neskoro vypol čerpadlo na stáčanie nafty, čím došlo k preplneniu skladovacej nádrže č. 2 a k následnému úniku motorovej nafty zo vstupných dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2 do pôdy. Žalobca tak nepoužíval zariadenia a technologické postupy, ktoré sú vhodné aj z hľadiska ochrany vôd. Orgán verejnej správy prvého stupňa vyhodnotil zistený stav ako priťažujúcu okolnosť. Ďalej prihliadol na rozsah vzniknutého mimoriadneho zhoršenia vôd, keď v dôsledku úniku motorovej nafty do pôdy došlo k jej znečisteniu v značnom rozsahu (nameraná koncentrácia NEL-IR v kontaminovanej zemine bola až 74 900 mg/kg sušiny, pričom v Prílohe č. 12 Smernice Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z 28. januára 2015 č. 1/2015–7 je uvedené intervenčné kritérium pre priemysel 1 000 mg/kg sušiny /kritická hodnota, ktorej prekročenie predpokladá vysokú pravdepodobnosť ohrozenia ľudského zdravia a životného prostredia/). Žalobca doposiaľ nespôsobil žiadne mimoriadne zhoršenie vôd na prevádzke Rušňové depo Prievidza a ani mu nebola uložená pokuta za porušenie ustanovení Vodného zákona, čo podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa predstavuje poľahčujúcu okolnosť. Ďalej orgán verejnej správy prvého stupňa zohľadnil skutočnosť, že žalobca sám nahlásil únik motorovej nafty na havarijný telefón inšpekcie životného prostredia, ako aj na to, že vykonal všetky uložené bezprostredné opatrenia na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd a opatrenia na odstránenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd, pričom uhradil náklady vo výške 7 245,76 eur. Orgán verejnej správy prvého stupňa taktiež prihliadal aj na výsledky geologického prieskumu životného prostredia, ktorý vypracoval hydrogeológ RNDr. Ján Antal, HYDRANT s.r.o. Bratislava, podľa ktorého sa únik motorovej nafty do pôdy vzhľadom na rýchly sanačný zásah nedostal do podzemných vôd a na hladine podzemnej vody v jednotlivých vrtoch sa nenachádzala voľná fáza ropnej látky. Žalobca sa síce pričinil o odstránenie príčin a následkov mimoriadneho zhoršenia vôd, avšak vykonané opatrenia ho nezbavujú zodpovednosti za protiprávny stav zistený v čase vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd. Odstránenie nedostatkov pri riešení mimoriadneho zhoršenia vôd je povinnosťou žalobcu a nie je okolnosťou, ktorá by ho mohla zbaviť zodpovednosti za zistené porušenie Vodného zákona. Povinnosť vykonať opatrenia na nápravu vyplývajú žalobcovi priamo z § 41 ods. 5 Vodného zákona. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že prihliadal aj na proporcionalitu uloženej pokuty vo vzťahu k najvyššej možnej výške (165 000,00 eur). Stanovená výška pokuty 10 000,00 eur je v dolnej hranici rozpätia podľa § 75 ods. 9 Vodného zákona. Ďalej orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že pri určovaní výšky pokuty prihliadal na skutočnosť, že sankcia má spĺňať preventívnu aj represívnu funkciu, pričom na to, aby sankcia plnila svoju preventívnu funkciu, jej výška musí byť stanovená tak, aby sa žalobca vyvaroval do budúcnosti porušenia zákona. 5. O odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy prvého stupňa rozhodol žalovaný Rozhodnutím č. 1394001024/2482-15537/2024 zo dňa 29. apríla 2024 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný popísal skutkové okolnosti predmetnej veci, priebeh administratívneho konania, podstatný obsah rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa a obsah odvolania žalobcu. Žalovaný skonštatoval, že žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by spochybnili stav zistený v rámci riešenia mimoriadneho zhoršenia vôd, pričom uviedol svoje skutkové zistenia na podklade obsahu administratívneho spisu. Riešením mimoriadneho zhoršenia vôd bolo podľa žalovaného jednoznačne preukázané, že žalobca ako prevádzkovateľ Rušňového depa Prievidza a pôvodca mimoriadneho zhoršenia vôd zaobchádzal so znečisťujúcou látkou (motorovou naftou) v rozpore s § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona. Konaním žalobcu došlo k naplneniu znakov skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona v spojení s § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona s následkom vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona. 6. K odvolacej námietke žalobcu, že z jeho strany nedošlo k porušeniu povinnosti podľa § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona, žalovaný uviedol, že orgán verejnej správy prvého stupňa riadne zistil a preveril skutkový stav veci. Dňa 8. novembra 2021 pracovník žalobcu vykonával stáčanie motorovej nafty v manuálnom režime zo železničnej cisterny do skladovacej podzemnej dvojplášťovej nádrže na motorovú naftu, pričom z predloženého dokumentu „Návod na obsluhu ovládania stáčania a výdaja PHM v ZSSK Prievidza“ je zrejmé, že stáčanie motorovej nafty zo železničnej cisterny môže prebiehať aj v manuálnom režime, avšak obsluha stáčania musí sledovať stav výšky hladiny motorovej
nafty v nádrži, a teda po zapnutí svetelnej signalizácie musí okamžite manuálne vypnúť čerpadlo na stáčanie, čo je skonštatované v Protokole 2. Obsluha preto nedodržala technologický postup a riadne neprevádzkovala účinný kontrolný systém na včasné zistenie úniku znečisťujúcej látky, nakoľko počas stáčania obsluha vykonávala len kontrolu železničnej cisterny a stáčacej šachty a nekontrolovala výšku hladiny motorovej nafty v nádrži, ani nesledovala zapnutie svetelnej signalizácie na riadiacom paneli, v dôsledku čoho neskoro zaregistrovala svetelnú signalizáciu dosiahnutia maximálnej hladiny motorovej nafty na nádrži č. 2, oneskorene manuálne vypla čerpadlo a zastavila stáčanie motorovej nafty, čím došlo k preplneniu skladovacej nádrže č. 2 a následnému nekontrolovateľnému úniku tejto znečisťujúcej látky (motorová nafta) až do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) v množstve 1 939 litrov znečisťujúcej látky (motorová nafta). Došlo tak k naplneniu znakov mimoriadneho zhoršenia vôd podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona. Motorová nafta je látka ropného charakteru s vysokou schopnosťou kontaminácie vôd už pri nízkych koncentráciách, čo môže predstavovať v mnohých prípadoch najzávažnejšie znečistenie podzemných vôd, resp. prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami, nakoľko 1 liter ropných látok môže kontaminovať až 1 000 000 litrov vody. Tvrdenie žalobcu, že mohlo dôjsť k nepredvídateľnej technickej poruche pri prepínaní nádrží na stáčanie pohonných hmôt, nie je podľa žalovaného možné akceptovať. Obe skladovacie nádrže na motorovú naftu majú nainštalované zariadenie na signalizáciu maximálnej hladiny, čo potvrdil aj žalobca. Tvrdenie, že pracovník obsluhy nastavil stáčanie motorovej nafty do skladovacej nádrže č. 1 a nie do nádrže č. 2, je z hľadiska vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd irelevantné, nakoľko pracovník obsluhy mal v zmysle predloženého návodu v manuálnom režime stáčania sledovať stav výšky hladiny motorovej nafty v nádrži a nielen sa spoliehať, že v skladovacej nádrži je dostatočne voľný objem na stočenie motorovej nafty zo železničnej cisterny. K poukazu žalobcu, že k mimoriadnemu zhoršeniu vôd nedošlo úmyselným zavinením, ale bolo spôsobené nedbanlivostne, žalovaný uviedol, že zodpovednosť za správny delikt je koncipovaná vo Vodnom zákone ako objektívna zodpovednosť a neposudzuje sa, či k porušeniu povinnosti došlo na základe zavineného úmyselného alebo nedbanlivostného konania páchateľa. Okolnosti vysvetľujúce nesplnenie povinnosti nemajú právny význam. Zavinenie nie je pojmovým znakom správneho deliktu právnickej osoby. K vyvodeniu zodpovednosti stačí preukázanie porušenia alebo nesplnenia povinnosti stanovenej zákonom alebo uloženej na jeho základe. Tvrdenie žalobcu, že vzhľadom k jeho rýchlemu zásahu nedošlo k akémukoľvek znečisteniu podzemných vôd, je z pohľadu naplnenia znakov skutkovej podstaty správneho deliktu bezpredmetné, nakoľko ako už z definície pojmu „mimoriadne zhoršenie vôd“ vyplýva, na naplnenie jeho pojmových znakov postačuje ohrozenie kvality vôd, ku ktorému jednoznačne došlo únikom znečisťujúcej látky (motorová nafta) do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami. Sám žalobca podľa žalovaného poukazovaním na zlyhanie ľudského faktora priznal, že došlo k nekontrolovateľnému úniku znečisťujúcej látky. 7. K argumentácii žalobcu, že znečistenie bolo naviazané len na povrchovú vrstvu hlín a priesak znečistenia bol len maximálne do hĺbky cca 0,5 m, pričom nedošlo k akémukoľvek znečisteniu podzemných vôd, žalovaný uviedol, že ju považuje za zavádzajúcu. Žalovaný skonštatoval, že nespochybňuje závery výsledkov hydrogeologického prieskumu. Z týchto výsledkov však jednoznačne vyplýva, že došlo ku kontaminácii prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) v okolí skladovacích nádrží na motorovú naftu, pričom z miesta vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd bolo odťažených až 10,12 ton kontaminovanej zeminy. Súčasne v odobratej vzorke kontaminovanej zeminy bolo zistené niekoľkonásobné prekročenie koncentrácie znečisťujúcej látky stanovenej v horninovom prostredí, nakoľko vzorka Z-1 vykazovala až 74 900 mg/kg sušiny pre ukazovateľ NEL - IR, pričom hodnota intervenčného kritéria ITp (priemysel) pre ukazovateľ NEL - IR je 1 000 mg/kg sušiny. Z § 3 ods. 3 Vodného zákona vyplýva, že pod pojmom „podzemné vody“ sa rozumejú všetky vody nachádzajúce sa pod povrchom zeme, ktoré sú v bezprostrednom kontakte s pôdou, pričom sa tým myslí aj predmetná „povrchová vrstva pôdy do hĺbky 0,5 m“, na ktorú poukazuje žalobca. Podzemnými vodami sú všetky vody nachádzajúce sa pod povrchom zeme v pásme nasýtenia a v bezprostrednom kontakte s pôdou alebo s pôdnym podložím. Ustanovenia Vodného zákona vo vzťahu k ochrane podzemných vôd a od vôd priamo závislých vodných ekosystémov sú zákonodarcom koncipované hlavne ako preventívne opatrenia. Preto je podľa žalovaného možné uložiť pokutu za porušenie povinností aj v prípade, ak nedošlo k škodlivým následkom a práve pokuta uložená za takýto správny delikt plní najmä preventívnu funkciu. Žalobca mal zabezpečiť splnenie všetkých povinností tak, ako to určuje Vodný zákon, čo však vzhľadom k uvedenému v čase riešenia mimoriadneho zhoršenia vôd nebolo preukázané. 8. K námietke žalobcu, že ihneď vykonal uložené opatrenia, vo veľmi krátkom čase a vo vlastnej réžii odstránil všetku kontaminovanú zeminu z miesta vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd a zároveň prijal
ďalšie preventívne opatrenia, žalovaný uviedol, že podľa § 41 ods. 5 Vodného zákona je pôvodca mimoriadneho zhoršenia vôd povinný vykonať bezprostredné opatrenia na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd, ako aj opatrenia na odstránenie jeho škodlivých následkov. Tvrdenie žalobcu, že vykonal všetky bezprostredné opatrenia na odstránenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd, pričom nenastali žiadne škodlivé následky, je v danej veci nespochybniteľné, avšak táto povinnosť vyplýva žalobcovi priamo z ustanovení Vodného zákona. Odstránenie a zneškodnenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd nezbavuje žalobcu zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu, pričom Vodný zákon neupravuje takéto konanie ako liberačný dôvod. 9. K námietkam žalobcu vo vzťahu k výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že poukaz žalobcu na neprimeranú výšku pokuty vzhľadom na historické porovnanie uloženia sankcie za obdobne vzniknuté mimoriadne zhoršenie vôd pri inom subjekte je tendenčný a zavádzajúci. Orgán verejnej správy prvého stupňa podľa žalovaného žiadnym spôsobom nevybočil z ústavných a zákonných hľadísk pre ukladanie pokuty, práve naopak, výška uloženej pokuty vychádza zo zodpovedne zisteného a dostatočne preukázaného skutkového stavu, pričom orgán verejnej správy prvého stupňa postupoval pri ukladaní pokuty v súlade s princípom proporcionality a primeranosti tak, aby bol dosiahnutý optimálny preventívny a represívny účinok uloženej pokuty. Už orgán verejnej správy prvého stupňa po preštudovaní podkladov predložených žalobcom mal vedomosť o plánovanej investícii žalobcu na zásadnú rekonštrukciu naftového hospodárstva Rušňového depa Prievidza (výmena starých podzemných skladovacích nádrží za nadzemné s vizuálnou kontrolou), pričom túto skutočnosť zohľadnil aj vo výške uloženej pokuty. Orgán verejnej správy prvého stupňa uložil žalobcovi pokutu len vo výške 10 000,00 eur, t. j. v dolnej hranici možnej sadzby v rámci zákonom prípustného rozpätia, čo predstavuje iba 6 % z maximálne možnej výšky zákonom stanovenej pokuty 165 000,00 eur. Orgán verejnej správy prvého stupňa nemohol postupovať inak ako uložením pokuty v súlade s ustanoveniami Vodného zákona. Zodpovednosť žalobcu bola orgánom verejnej správy prvého stupňa spoľahlivo zistená a dostatočne preukázaná. Podľa žalovaného niet pochybností o naplnení znakov skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona, za ktorý orgán verejnej správy uloží pokutu podľa § 75 ods. 9 Vodného zákona. Orgán verejnej správy prvého stupňa pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty v súlade s § 76 ods. 1 Vodného zákona prihliadal najmä na škodlivé následky porušenia povinnosti, na okolnosti, za ktorých sa povinnosti porušili a ako sa účastník konania pričinil o odstránenie alebo zmiernenie škodlivých následkov. Taktiež prihliadal na rozsah vzniknutého mimoriadneho zhoršenia vôd ako aj skutočnosť, že uniknutá motorová nafta je znečisťujúca látka ropného charakteru s vysokou schopnosťou kontaminácie vôd už pri nízkych koncentráciách, čo môže predstavovať v mnohých prípadoch najzávažnejšie znečistenie podzemných vôd, resp. prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami. Súčasne zobral do úvahy, že zo strany žalobcu išlo o prvé porušenie právnych predpisov na úseku životného prostredia spôsobené havarijnou situáciou, ako aj na to, že vykonal všetky uložené bezprostredné opatrenia na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd a opatrenia na odstránenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd a plánoval pristúpiť k rekonštrukcii naftového hospodárstva v dotknutej lokalite. Preto bola žalobcovi uložená pokuta v dolnej hranici zákonom stanoveného rozpätia. Žalovaný považoval uloženú pokutu a jej výšku za primeranú a zákonnú, zdôvodnenie výšky pokuty orgánom verejnej správy prvého stupňa za náležité, dostatočné a v súlade s Vodným zákonom. Správna žaloba 10. Žalobca sa správnou žalobou podanou v zákonom stanovenej lehote domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa. Žalobca v správnej žalobe stručne popísal priebeh administratívneho konania a uviedol, že ako prevádzkovateľ dopravy na železničnej infraštruktúre má svoje rušňové depá a zariadenia, v ktorých potrebuje nevyhnutne uskladňovať motorovú naftu na zabezpečenie prevádzky osobnej dopravy. Za týmto účelom využíva príslušné zariadenia na stáčanie, skladovanie a výdaj nafty, ktoré boli vybudované a nainštalované v súlade s Vodným zákonom. Žalobca mal v čase úniku nafty technologicky vhodné zariadenia naftového hospodárstva na ochranu životného prostredia, ktoré motorovú naftu nielen uskladňovali, ale mali aj dvojaký systém stáčania a svetelný výstražný systém varovania proti preplneniu nádrží naftou, teda nielen manuálny systém, ale aj automatický, ktorý je možné pracovníkmi žalobcu nastaviť podľa potreby v danom okamihu. Okrem toho má žalobca vypracovaný aj príslušný adekvátny prevádzkový poriadok naftového hospodárstva, aby nedochádzalo k žiadnym únikom, čo potvrdil aj samotný orgán verejnej správy prvého stupňa. V rozhodnutí orgánu verejnej správy prvého stupňa sa neuvádza ako dôvod úniku nafty do prostredia nezabezpečenie vhodného zariadenia na stáčanie, výdaj
a skladovanie nafty, ale individuálne zlyhanie zamestnanca žalobcu pri dodržaní predpísaného postupu na odčerpávanie nafty v danom čase a na danom mieste. Podľa žalobcu tak došlo k neúmyselnej chybe zamestnanca pri manipulácii so systémom, ktorý je dostatočne zabezpečený a spoľahlivý. 11. Žalobca ďalej v správnej žalobe uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí skonštatoval, že pri mimoriadnom zhoršení vôd došlo k úniku cca. 1 939 litrov znečisťujúcej látky (motorová nafta) do pôdy. Žalobca tvrdil, že nedošlo k úniku cca. 1 939 litrov znečisťujúcej látky do pôdy ako uviedol žalovaný, ale len do predných vstupných betónových dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2. Žalobca stihol z betónových dómov skladovacích nádrží po úniku odčerpať cca. 400 litrov znečisťujúcej látky ešte pred príchodom inšpekcie životného prostredia. Zo samotného vyjadrenia hydrogeológa B. C. D. vyplýva, že nedošlo k mimoriadnemu zhoršeniu vôd a rýchlym zásahom žalobcu sa znečistenie nedostalo do podzemných vôd. Na hladine podzemnej vody v jednotlivých vrtoch sa nenachádzala voľná fáza ropnej látky. Žalobca ďalej tvrdil, že v oblasti násypu okolo naftových nádrží bolo identifikované aj staršie znečistenie po mimoriadnom zhoršení vôd z roku 2009, keď pracovisko Rušňového depa Prievidza vlastnila spoločnosť ZSSK Cargo a.s. a žalobca z vlastnej iniciatívy a na vlastné náklady odťažil aj vrstvu starého znečistenia. Pred zasypaním novou vrstvou zeminy žalobca aplikoval biodegradačný prostriedok a z preventívnych dôvodov inštaloval fóliu. Celkovo bolo odkopaných 10,12 ton zeminy a žalobca vynaložil celkové náklady pri odstraňovaní následkov vyše 7 200,00 eur. Žalobca uviedol, že správnou žalobou sa nechce zbaviť zodpovednosti za protiprávny stav zistený v čase vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd, ako opisuje žalovaný orgán v napadnutom rozhodnutí, ale tvrdí, že ochranu životného prostredia neberie na ľahkú váhu a preventívne sa snažil zabrániť ďalšiemu zhoršeniu vôd. 12. Vzhľadom na uvedené mal žalobca za to, že z jeho strany nedošlo k porušeniu povinnosti podľa § 39 ods. 2 písm. b) Vodného zákona a ani k porušeniu § 39 ods. 2 písm. e) Vodného zákona, keďže žalobca mal v čase úniku znečisťujúcich látok a aj stále má vybudované a riadne prevádzkované účinné zariadenia a kontrolné systémy, čoho dôkazom je podľa žalobcu aj „skutočnosť, že počas celej doby prevádzkovania zariadenia nedošlo k žiadnemu úniku znečisťujúcej látky ani k žiadnemu inému podobnému stavu, čo žalovaný taktiež sám vyhodnotil a potvrdil“. Žalovaný mal podľa žalobcu skúmať, či naozaj išlo o závažné ohrozenie kvality vôd v zmysle § 41 ods. 1 Vodného zákona a taktiež postup žalobcu, ktorý rýchlo realizoval protihavarijné opatrenia, sanačné práce a nápravné opatrenia. Následne mal žalovaný podľa žalobcu odôvodniť, prečo považuje dané ohrozenie kvality vôd za závažné v zmysle § 41 ods. 1 Vodného zákona. Ak nedošlo k mimoriadnemu zhoršeniu vôd (závažnému ohrozeniu kvality vôd) podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona, podľa žalobcu nemohol orgán verejnej správy uložiť pokutu podľa § 75 ods. 9 Vodného zákona za mimoriadne zhoršenie vôd. Žalobca uviedol, že v danom prípade k určitému ohrozeniu mohlo dôjsť, ale rýchlym zásahom žalobcu bolo ohrozenie odvrátené a k mimoriadnemu zhoršeniu vôd (závažnému ohrozeniu kvality vôd) nedošlo. Podľa názoru žalobcu je preukázané, že nedošlo k závažnému ohrozeniu kvality vôd a k naplneniu znakov mimoriadneho zhoršenia vôd v zmysle § 41 ods. 1 Vodného zákona. 13. Žalobca namietal, že orgán verejnej správy pri ukladaní pokuty nepostupoval v súlade s § 3 ods. 5 Správneho poriadku najmä z dôvodu, že dňa 25. septembra 2009 v Rušňovom depe Prievidza, ktoré vtedy patrilo spoločnosti ZSSK Cargo a.s., orgán verejnej správy prvého stupňa Rozhodnutím č. 134302110/3773-15321/Ryb uložil spoločnosti ZSSK Cargo a.s. pokutu vo výške 3 000,00 eur za porušenie povinností pri zaobchádzaní so škodlivými látkami, v dôsledku čoho tieto unikli do pôdy a podzemných vôd a spôsobili mimoriadne zhoršenie vôd. Porušenie povinností bolo zapríčinené obsluhou pri stáčaní nafty a celkovo vytieklo 14 206 litrov nafty do pôdy a prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami. Žalobca poukázal na skutočnosť, že pre zlyhanie ľudského faktora vzniklo mimoriadne zhoršenie vôd na rovnakom mieste, z tej istej príčiny a s horšími následkami, pričom bola uložená pokuta vo výške vo výške 3 000,00 eur „pri rovnako platných sankciách“. 14. Žalobca namietal, že odôvodnenie určenia výšky pokuty je veľmi vágne, keď žalovaný skonštatoval, že pri určení výšky pokuty boli zohľadnené následky protiprávneho konania „spočívajúce v potencionálnom porušení povinnosti“. Podľa žalobcu zákonodarca určil zákonné rozmedzie sadzieb práve z dôvodu, aby v konkrétnom prípade bolo možné sankciu individualizovať, pričom konkrétna výška sankcie by mala zodpovedať zisteným skutočnostiam a musí byť riadne odôvodnená. Žalobca tvrdil, že ten istý následok by musel byť zohľadnený aj pri pokute v nižšej výške (resp. akejkoľvek výške) s tým,
že ukladanie pokút za porušenie povinností podľa Vodného zákona má práve predchádzať následku, ktorým je „porušenie povinnosti a ohrozenie v zmysle zákona o vodách“. 15. Žalobca v správnej žalobe vyjadril nesúhlas s konštatovaním žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že poukazovanie žalobcu na neprimeranú výšku pokuty vzhľadom na historické porovnanie uloženia sankcie za obdobne vzniknuté mimoriadne zhoršenie vôd pri inom právnom subjekte považuje za tendenčné a zavádzajúce. Žalobca tvrdil, že žalovaný musí konkrétnu výšku pokuty odôvodniť konkrétnymi skutočnosťami, čo v danom prípade podľa jeho názoru jednoznačne absentuje, keďže nie je uvedený ani jeden dôvod, prečo je „zákonné“ uložiť pokutu v niekoľkonásobne vyššej výške ako je minimálna zákonná sadzba a v dvojnásobne vyššej výške ako bola pokuta v minulosti v obdobnom prípade uložená „pri horšom porušení a ohrození“. Takýmito dôvodmi by podľa žalobcu nepochybne bolo opakované porušenie povinností, závažnejšie ohrozenie ako bolo v uvádzanom obdobnom prípade a pod., avšak ani jedna takáto skutočnosť nebola preukázaná. 16. Žalobca nepovažoval odôvodnenie rozhodnutia žalovaného za dostačujúce, keď podľa jeho názoru neposkytuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia, pričom z neho nie je zrejmé, na základe zhodnotenia akých skutočností a akej úvahy žalovaný uložil sankciu v danej výške a ako zohľadnil špecifiká na strane žalobcu. Podľa žalobcu nie je zrejmé, či žalovaný zohľadnil nielen okolnosti svedčiace v neprospech žalobcu, ale aj okolnosti svedčiace v jeho prospech. Žalovaný podľa žalobcu nezohľadnil fakt, že žalobca si priznal chybu a nešlo o úmyselné konanie. Aj keď sa jedná o objektívnu zodpovednosť, žalobca bol toho názoru, že je potrebné zohľadniť, či žalobca konal úmyselne, opakovane alebo ide len o nedbanlivosť, ktorá bola daná nepozornosťou príslušného zamestnanca. Podľa žalobcu ďalej nebolo zohľadnené, že ide o jeho prvé pochybenie, že ide o ojedinelý exces, žalobca „porušenie“ okamžite sám nahlásil, na vlastné náklady „vynaložil odkop kontaminovanej zeminy“. Uvedené podľa názoru žalobcu neodôvodňuje uloženie pokuty vo výške tak, ako bolo rozhodnuté. Z rozhodnutia žalovaného nie je podľa žalobcu zrejmé, prečo aj s poukazom na skutočnosti svedčiace v prospech žalobcu bolo nevyhnutné uložiť pokutu vo výške 10 000,00 eur. Žalobca namietal, že žalovaný nezdôvodnil, prečo by preventívny účinok v danom prípade, najmä s poukazom na to, že išlo o prvé porušenie zákona zo strany žalobcu, nemala aj pokuta nižšej výšky. Podľa žalobcu aj nižšia pokuta má preventívny účinok, pričom by zároveň neprimerane nezaťažila hospodárenie žalobcu (Rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 21S/60/2015). Žalobca poukázal na Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžo/253/2010, podľa ktorého uloženie vysokej sankcie v správnom konaní vyžaduje, aby správny orgán svoje rozhodnutie podrobne zdôvodnil s uvedením konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú uloženie sankcie v určitej výške, pričom všeobecné konštatovanie protiprávnosti konania a rozsahu jeho následkov bez bližšej špecifikácie nie je dostatočné na uloženie pokuty. 17. Žalobca považoval výšku uloženej pokuty vzhľadom na okolnosti prípadu, závažnosť porušenia zákona, resp. jeho následok, za zjavne neprimeranú, čím bola podľa jeho názoru porušená zásada proporcionality. Žalobca preto žiadal správny súd, aby uplatnil sankčnú moderáciu uloženej pokuty a zmenil rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa tak, že táto sa ukladá vo výške 1 000,00 eur. 18. Alternatívne žalobca vzhľadom na uvedené žiadal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň žiadal, aby mu správny súd priznal právo na náhradu trov konania. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe 19. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 3. decembra 2024 uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že v dôsledku nedodržania technologického postupu pri stáčaní motorovej nafty zo železničnej cisterny do skladovacej nádrže č. 2 došlo k preplneniu skladovacej nádrže č. 2 a následnému úniku cca. 1 939 litrov motorovej nafty do predných vstupných betónových dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2, pričom motorová nafta ďalej unikla otvormi v betónových stenách vstupných dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2 do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) v k. ú. A.. Žalovaný nespochybňuje, že ku skutku došlo individuálnym zlyhaním zamestnanca žalobcu, avšak konanie zamestnanca sa považuje za konanie právnickej osoby podľa § 16 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov. Dokument „Návod na obsluhu ovládania stáčania a výdaja PHM v ZSSK Prievidza“ je podľa žalovaného potrebné považovať za
technologický postup, ktorý je nutné dodržiavať pri manipulácii so znečisťujúcimi látkami. Zároveň dodržiavanie predmetného dokumentu predstavuje riadnu prevádzku účinných kontrolných systémov, ktorá je vyžadovaná v zmysle ustanovenia § 39 ods. 2 písm. e) Vodného zákona. Podľa žalovaného jednoznačne došlo k porušeniu § 39 ods. 2 písm. b) Vodného zákona ako aj § 39 ods. 2 písm. e) Vodného zákona a k naplneniu znakov skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že nebolo preukázané závažné ohrozenie kvality vôd a naplnenie znakov mimoriadneho zhoršenia kvality vôd v zmysle § 41 ods. 1 Vodného zákona. Podľa § 62 ods. 3 Vodného zákona pri pochybnostiach, či ide o mimoriadne zhoršenie vôd, rozhodne inšpekcia. Vyjadrenie hydrogeológa B. C. D., že nedošlo k mimoriadnemu zhoršeniu vôd a rýchlym zásahom žalobcu sa znečistenie nedostalo do podzemných vôd, nie je možné akceptovať, nakoľko rozhodnúť, či išlo o mimoriadne zhoršenie kvality vôd alebo nie, je oprávnená iba Slovenská inšpekcia životného prostredia. Žalovaný mal za to, že skutok bol vymedzený jednoznačne popisom udalosti, pričom bol uvedený tak, aby jeho jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty iného správneho deliktu, za ktorý bola žalobcovi uložená sankcia. 20. K namietanej výške uloženej pokuty žalovaný uviedol, že výška pokuty bola riadne zdôvodnená orgánom verejnej správy prvého stupňa, pričom žalovaný sa s ňou stotožnil. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že pri určení výšky pokuty prihliadal aj na to, že žalobca doposiaľ nespôsobil žiadne mimoriadne zhoršenie vôd na prevádzke Rušňové depo Prievidza a ani mu nebola uložená pokuta za porušenie ustanovení Vodného zákona, čo predstavuje poľahčujúcu okolnosť. Orgán verejnej správy prvého stupňa taktiež prihliadol na to, že žalobca sám nahlásil únik motorovej nafty na havarijný telefón inšpekcie, vykonal všetky uložené bezprostredné opatrenia na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd a opatrenia na odstránenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd, rovnako aj na výsledky geologického prieskumu životného prostredia, ktorý vypracoval hydrogeológ B. C. D., HYDRANT s.r.o. Bratislava, z ktorého záverov vyplynulo, že únik motorovej nafty do pôdy sa vzhľadom na rýchly sanačný zásah nedostal do podzemných vôd a na hladine podzemnej vody v jednotlivých vrtoch sa nenachádzala voľná fáza ropnej látky. Orgány verejnej správy tak podľa žalovaného zohľadnili aj poľahčujúce okolnosti. Výška uloženej pokuty bola určená na základe voľnej úvahy v medziach zákonných limitov, pričom bola riadne zdôvodnená. Neexistuje žiadna zákonná ani podzákonná právna úprava, ktorá by upravila konkrétnu výšku sankcie za správny delikt za konkrétnych podmienok s konkrétnymi poľahčujúcimi alebo priťažujúcimi okolnosťami, nakoľko takýto stav nedokáže obsiahnuť žiadna právna úprava. Žalobca podľa žalovaného neuviedol, prečo sa domnieva, že práve pokuta vo výške 1 000,00 eur je zodpovedajúca k povahe spáchaného protiprávneho skutku. Výška uloženej sankcie je vecou voľnej úvahy, pričom žalovaný uviedol citáciu z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžo/11/2013. 21. K návrhu žalobcu na vykonanie sankčnej moderácie správnym súdom žalovaný uviedol, že v takom prípade je potrebné vykonať dokazovanie, avšak žalobca neuviedol žiadne nové dôkazy, ktoré by navrhol správnemu súdu vykonať. Žalobca nepreukázal likvidačnú povahu uloženej sankcie a pokiaľ ide o primeranosť výšky sankcie k povahe skutku, žalovaný mal za to, že výška uloženej sankcie zodpovedá závažnosti spáchaného deliktu. Žalovaný preto žiadal návrh žalobcu na vykonanie sankčnej moderácie zamietnuť. 22. Žalovaný považoval napadnuté rozhodnutie za preskúmateľné a riadne odôvodnené, keďže sa v ňom riadne vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré boli predmetom odvolacieho konania. Žalovaný a orgán verejnej správy prvého stupňa v odôvodnení svojich rozhodnutí riadne popísali zistený skutkový stav veci, pričom určili, ktoré konkrétne ustanovenia Vodného zákona boli konaním žalobcu porušené. 23. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný žiadal, aby správny súd správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 24. Žalobca nevyužil právo podať repliku k vyjadreniu žalovaného k správnej žalobe. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 25. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný súd podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“) a miestne príslušný súd podľa § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej
správy prvého stupňa vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že správna žaloba je nedôvodná. Správny súd vec prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože účastníci konania nežiadali o nariadenie pojednávania, pričom nariadenie pojednávania si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP. Oznámenie o verejnom vyhlásení rozsudku bolo zverejnené na úradnej tabuli tunajšieho súdu dňa 25. marca 2026. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 28. mája 2026 (§ 137 ods. 3 SSP). 26. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP (1) V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. (2) Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 27. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ďalej nie je ustanovené inak. 28. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 29. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 30. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 31. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. 32. Podľa § 198 ods. 1 SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. 33. Podľa § 3 ods. 3 Vodného zákona podzemnými vodami sú všetky vody nachádzajúce sa pod povrchom zeme v pásme nasýtenia a v bezprostrednom kontakte s pôdou alebo s pôdnym podložím vrátane podzemných vôd slúžiacich ako médium na akumuláciu, transport a exploatáciu zemského tepla z horninového prostredia (ďalej len „geotermálna voda“). Podzemnými vodami zostávajú podzemné vody aj po ich odkrytí prirodzeným prepadom ich nadložia, banskou činnosťou, činnosťou vykonávanou banským spôsobom alebo vykonaním inej obdobnej činnosti. 34. Podľa § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona ten, kto zaobchádza so znečisťujúcimi látkami, je povinný dodržiavať osobitné predpisy, ktoré ustanovujú, za akých podmienok možno s takýmito látkami zaobchádzať z hľadiska ochrany kvality povrchových vôd a podzemných vôd. Ak zaobchádzanie so znečisťujúcimi látkami z hľadiska ochrany vôd neupravujú osobitné predpisy, je ten, kto s takýmito látkami
zaobchádza, povinný urobiť potrebné opatrenia, aby pri zaobchádzaní s nimi nevnikli do povrchových vôd alebo do podzemných vôd alebo neohrozili ich kvalitu. Takýmito opatreniami sú najmä: b) používať len také zariadenia, technologické postupy alebo iné spôsoby zaobchádzania so znečisťujúcimi látkami, ktoré sú vhodné aj z hľadiska ochrany vôd, e) vybudovať a riadne prevádzkovať účinné kontrolné systémy na včasné zistenie úniku znečisťujúcich látok, na pravidelné hodnotenie výsledkov sledovania a oznamovať výsledky orgánu štátnej vodnej správy. 35. Podľa § 41 ods. 1, 4 a 5 Vodného zákona (1) Mimoriadne zhoršenie kvality vôd alebo mimoriadne ohrozenie kvality vôd (ďalej len „mimoriadne zhoršenie vôd“) je náhle, nepredvídané a závažné zhoršenie alebo závažné ohrozenie kvality vôd spôsobené vypúšťaním odpadových vôd alebo osobitných vôd bez povolenia alebo spôsobené neovládateľným únikom znečisťujúcich látok, ktoré sa prejavujú najmä zafarbením alebo zápachom vody, tukovým povlakom, vytváraním peny na hladine, výskytom uhynutých rýb alebo výskytom znečisťujúcich látok v prostredí súvisiacom s povrchovou vodou alebo podzemnou vodou. (4) Za pôvodcu mimoriadneho zhoršenia vôd sa považuje ten, kto prevádzkoval zariadenie v čase, keď mimoriadne zhoršenie vôd vzniklo a keď sa preukázala príčinná súvislosť s jeho prevádzkovaním. (5) Pôvodca mimoriadneho zhoršenia vôd je povinný vykonať bezprostredné opatrenia na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd, ako aj opatrenia na odstránenie jeho škodlivých následkov. 36. Podľa § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona orgán štátnej vodnej správy uloží pokutu právnickej osobe alebo fyzickej osobe-podnikateľovi, ktorá porušuje povinnosti ustanovené v § 39 pri zaobchádzaní so znečisťujúcimi látkami. 37. Podľa § 75 ods. 9 Vodného zákona ak nepovoleným vypúšťaním odpadových vôd alebo nedovoleným zaobchádzaním so znečisťujúcimi látkami dôjde k mimoriadnemu zhoršeniu vôd, pokutu možno uložiť do 165 000 eur. Najnižšiu pokutu možno uložiť vo výške najnižšej pokuty pre správny delikt, v dôsledku ktorého došlo k mimoriadnemu zhoršeniu vôd. 38. Podľa § 76 ods. 1 Vodného zákona pri ukladaní pokuty podľa § 75 ods. 3 až 7 a 9 sa prihliada najmä na škodlivé následky porušenia povinností, na okolnosti, za ktorých sa povinnosti porušili, a ako sa právnická osoba alebo fyzická osoba-podnikateľ pričinili o odstránenie alebo zmiernenie škodlivých následkov. 39. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, vrátane postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v správnej žalobe a § 195 SSP, keďže sa jedná o správnu žalobu vo veciach správneho trestania. Správne súdnictvo je ovládané dispozičnou zásadou, čo znamená, že určenie rozsahu a obsahu prieskumu správneho súdu patrí žalobcovi (§ 134 ods. 1 SSP). Správny súd je viazaný jednak rozsahom a jednak dôvodmi nezákonnosti, ktoré boli v správnej žalobe uplatnené, pričom žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby (t. j. v lehote dvoch mesiacov od oznámenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, proti ktorému správna žaloba smeruje). Žalobca musí v zákonom stanovenej lehote uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body), a to v zmysle § 182 ods. 1 písm. e) SSP. Výnimkou z tejto zásady je správna žaloba vo veciach správneho trestania, kde v zmysle § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby v prípadoch vymedzených písm. a) až e) daného ustanovenia. Správny súd ďalej v prípade správnej žaloby vo veciach správneho trestania podľa § 197 SSP vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, pričom môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný. 40. Správnou žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorým orgán verejnej správy prvého stupňa ktorým uložil žalobcovi podľa § 75 ods. 9 v spojení s § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona pokutu vo výške 10 000,00 eur za mimoriadne zhoršenie vôd podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona, ktoré žalobca spôsobil dňa 8. novembra 2021 v k. ú. A. v Rušňovom depe Prievidza v dôsledku nedodržania technologického postupu pri stáčaní motorovej nafty zo železničnej cisterny do skladovacej nádrže č. 2, čím došlo k preplneniu skladovacej nádrže č. 2 a následnému úniku cca. 1 939 litrov motorovej nafty do predných
vstupných betónových dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2. Motorová nafta ďalej unikla otvormi v betónových stenách vstupných dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2 do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) v k. ú. A., čo je porušenie § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona. 41. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa nad rozsah žalobcom uplatnených žalobných dôvodov v správnej žalobe podľa § 195 SSP, pričom v tomto ohľade nezistil žiadnu vadu napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorá by mala vplyv na ich zákonnosť. 42. Žalobca v správnej žalobe namietal, že z jeho strany nedošlo k porušeniu povinností podľa § 39 ods. 2 písm. b) a c) Vodného zákona, keďže žalobca mal v čase úniku znečisťujúcich látok a aj stále má vybudované a riadne prevádzkované účinné zariadenia a kontrolné systémy. Tvrdil, že príslušné zariadenia na stáčanie, skladovanie a výdaj nafty boli vybudované v súlade s Vodným zákonom, sú technologicky vhodné, pričom mali aj dvojaký systém stáčania nafty a svetelný výstražný systém varovania proti preplneniu nádrží naftou. Žalobca má tiež vypracovaný aj príslušný adekvátny prevádzkový poriadok naftového hospodárstva. Takto formulované tvrdenia však správny súd nemôže vyhodnotiť ako dôvodnú žalobnú námietku spochybňujúcu zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, keďže predstavujú len vyjadrenie nesúhlasu so záverom konajúcich orgánov verejnej správy prezentovaním vlastného hodnotenia skutkových okolností predmetnej veci. Orgány verejnej správy nespochybnili, že žalobca mal vybudované a prevádzkoval účinné zariadenia a kontrolné systémy naftového hospodárstva s dvojakým systémom stáčania nafty a svetelným výstražným systémom varovania proti preplneniu nádrží naftou, rovnako ani skutočnosť, že žalobca má vypracovaný aj príslušný adekvátny prevádzkový poriadok naftového hospodárstva. Ako však uviedol žalovaný na str. 11 a 12 napadnutého rozhodnutia, z predloženého dokumentu „Návod na obsluhu ovládania stáčania a výdaja PHM v ZSSK Prievidza“ je zrejmé, že stáčanie motorovej nafty môže prebiehať aj v manuálnom režime, avšak obsluha stáčania musí sledovať stav výšky hladiny motorovej nafty v nádrži, a teda po zapnutí svetelnej signalizácie musí okamžite manuálne vypnúť čerpadlo na stáčanie, čo je skonštatované v Protokole 2. Tým, že obsluha nedodržala technologický postup a riadne neprevádzkovala účinný kontrolný systém na včasné zistenie úniku znečisťujúcej látky, nakoľko nekontrolovala výšku hladiny motorovej nafty v nádrži, ani nesledovala zapnutie svetelnej signalizácie na riadiacom paneli, v dôsledku čoho oneskorene vypla čerpadlo a zastavila stáčanie motorovej nafty, čím došlo k preplneniu skladovacej nádrže č. 2 a následnému nekontrolovateľnému úniku motorovej nafty až do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda), došlo k porušeniu povinností podľa § 39 ods. 2 písm. b) a c) Vodného zákona. Správny súd sa stotožňuje so závermi konajúcich orgánov verejnej správy. V zmysle § 39 ods. 2 písm. b) Vodného zákona bol žalobca povinný používať len také zariadenia, technologické postupy alebo iné spôsoby zaobchádzania so znečisťujúcimi látkami, ktoré sú vhodné aj z hľadiska ochrany vôd. Z právnej úpravy § 39 ods. 2 písm. b) Vodného zákona vyplýva, že nestačí, ak žalobca má vybudované, resp. zavedené zariadenia a technologické postupy, ktoré sú vhodné z hľadiska ochrany vôd, ale musí ich aj aktívne používať tak, aby pri zaobchádzaní so znečisťujúcimi látkami (v danom prípade motorová nafta) tieto nevnikli do povrchových alebo podzemných vôd alebo neohrozili ich kvalitu. Pri manuálnom režime stáčania motorovej nafty z cisterny do skladovacej nádrže je správnym technologickým postupom v zmysle „Návodu na obsluhu ovládania stáčania a výdaja PHM v ZSSK Prievidza“, ktorý je súčasťou administratívneho spisu, taký postup, pri ktorom obsluha sleduje stav hladiny v nádrži a sama vypne čerpadlo. Nedodržaním uvedeného technologického postupu tak žalobca porušil § 39 ods. 2 písm. b) Vodného zákona (z tohto hľadiska je irelevantné, že pochybenie nastalo u konkrétneho zamestnanca žalobcu), pričom v priamej príčinnej súvislosti s týmto porušením povinnosti došlo k mimoriadnemu závažnému ohrozeniu kvality vôd spôsobenému únikom znečisťujúcej látky (motorová nafta) do pôdy (prostredie súvisiace s podzemnými vodami), čo napĺňa znaky mimoriadneho zhoršenia vôd podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona. Rovnako v zmysle § 39 ods. 2 písm. e) Vodného zákona je žalobca povinný vybudovať a riadne prevádzkovať účinné kontrolné systémy na včasné zistenie úniku znečisťujúcich látok. Opätovne je potrebné skonštatovať, že v zmysle zákona nestačí, ak žalobca má vybudovaný účinný kontrolný systém na včasné zistenie úniku znečisťujúcich látok, ale ho musí aj riadne prevádzkovať. Pod riadne prevádzkovanie účinného kontrolného systému na včasné zistenie úniku znečisťujúcich látok nemožno podradiť situáciu, keď zamestnanec žalobcu nesledoval zapnutie svetelnej signalizácie dosiahnutia maximálnej hladiny motorovej nafty v skladovacej nádrži, a preto žalobca porušil svoju zákonnú povinnosť v zmysle § 39 ods. 2 písm. e) Vodného zákona, pričom v priamej príčinnej súvislosti s týmto porušením povinnosti došlo k mimoriadnemu zhoršeniu vôd
podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona. Poukazovanie žalobcu v správnej žalobe na individuálne zlyhanie zamestnanca pri manipulácii so systémom, ktorý je dostatočne zabezpečený a spoľahlivý, tak nie je spôsobilé spochybniť záver, že žalobca porušil svoje zákonné povinnosti podľa § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona. Správny súd pre doplnenie poznamenáva, že ak žalobca disponoval takým systémom, ktorý umožňuje elimináciu, resp. podstatné zníženie rizika zlyhania ľudského faktora (automatický režim stáčania motorovej nafty), pre riadne splnenie povinností podľa § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona ho aj mal používať. Ako správne skonštatoval žalovaný v napadnutom rozhodnutí, vyvodzovanie zodpovednosti za správny delikt podľa § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona je založené na princípe tzv. objektívnej zodpovednosti, pri ktorej sa skúma len naplnenie znakov skutkovej podstaty správneho deliktu a nie aj zavinenie konkrétnej fyzickej osoby. Keďže Vodný zákon neupravuje žiadny osobitný liberačný dôvod pre zbavenie sa zodpovednosti za správny delikt podľa § 74 ods. 1 písm. i) Vodného zákona, je poukaz žalobcu v správnej žalobe na individuálne zlyhanie jeho zamestnanca pri manipulácii s inak funkčným a zabezpečeným systémom bezpredmetný. 43. Námietka žalobcu v správnej žalobe, že nebolo preukázané, že došlo k závažnému ohrozeniu kvality vôd a k naplneniu znakov mimoriadneho zhoršenia vôd v zmysle § 41 ods. 1 Vodného zákona, keďže žalobca rýchlym zásahom ohrozenie vôd odvrátil, a preto žalobcovi nemohla byť udelená pokuta podľa § 75 ods. 9 Vodného zákona, je nedôvodná. Mimoriadne zhoršenie vôd (kvalifikačné kritérium podľa § 75 ods. 9 Vodného zákona) je v § 41 ods. 1 Vodného zákona definované nielen ako náhle, nepredvídané a závažné zhoršenie vôd, ale aj ako závažné ohrozenie kvality vôd. Nemusí teda aj skutočne dôjsť zhoršeniu vôd, ale v zmysle zákonného vymedzenia postačuje už len závažné ohrozenie kvality vôd. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v tomto ohľade uviedol, že došlo k preplneniu skladovacej nádrže č. 2 a k následnému nekontrolovateľnému úniku znečisťujúcej látky (motorová nafta) až do prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) v množstve 1 939 litrov, pričom motorová nafta je látka ropného charakteru s vysokou schopnosťou kontaminácie vôd už pri nízkych koncentráciách, čo môže predstavovať v mnohých prípadoch najzávažnejšie znečistenie podzemných vôd, resp. prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami, nakoľko 1 liter ropných látok môže kontaminovať až 1 000 000 litrov vody. Zo záverov hydrogeologického prieskumu podľa žalovaného vyplynulo, že došlo ku kontaminácii prostredia súvisiaceho s podzemnými vodami (pôda) v okolí skladovacích nádrží na motorovú naftu, pričom z miesta vzniku mimoriadneho zhoršenia vôd bolo odťažených až 10,12 ton kontaminovanej zeminy, súčasne v odobratej vzorke kontaminovanej zeminy bolo zistené niekoľkonásobné prekročenie koncentrácie znečisťujúcej látky stanovenej v horninovom prostredí. Záver žalovaného, že došlo k naplneniu znakov mimoriadneho zhoršenia vôd podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona, má oporu v zistenom skutkovom stave. Tým, že sa uniknutá motorová nafta dostala do pôdy, došlo k závažnému ohrozeniu kvality vôd (motorová nafta ako vysokokontaminujúca ropná látka, ktorej koncentrácia bola v odobratej vzorke niekoľkonásobne prekročená proti hodnote intervenčného kritéria ITp pre ukazovateľ NEL – IR /74 900 mg na kg sušiny oproti 1 000 mg na kg sušiny/), keďže ako žalovaný zdôvodnil, z § 3 ods. 3 Vodného zákona vyplýva, že pod pojmom „podzemné vody“ sa rozumejú všetky vody nachádzajúce sa pod povrchom zeme, ktoré sú v bezprostrednom kontakte s pôdou, pričom sa tým myslí aj povrchová vrstva pôdy do hĺbky 0,5 m, na ktorú poukazoval žalobca. Odôvodnenie žalovaného považuje správny súd za dostatočné a logicky konzistentné, pričom len samotný nesúhlas žalobcu so závermi žalovaného nepostačuje na konštatovanie o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. 44. Bezpredmetná je aj obrana žalobcu, že vzhľadom k jeho rýchlemu zásahu nedošlo k akémukoľvek znečisteniu podzemných vôd. Orgány verejnej správy nespochybnili závery hydrogeologického prieskumu, podľa ktorého vzhľadom na rýchly sanačný zásah od vzniku úniku nafty do pôdy bolo znečistenie naviazané na povrchovú vrstvu hlín a priesak znečistenia bol len maximálne cca. do 0,5 m, pričom výsledky analýz vzoriek pôdy potvrdili skutočnosť, že znečistenie sa nedostalo do podzemných vôd a na hladine podzemnej vody v jednotlivých vrtoch sa nenachádzala voľná fáza ropnej látky. Ako už bolo uvedené, pre naplnenie zákonných znakov mimoriadneho zhoršenia vôd podľa § 41 ods. 1 Vodného zákona postačí už aj závažné ohrozenie kvality vôd spôsobené neovládateľným únikom znečisťujúcich látok a nemusí dôjsť k ich skutočnému zhoršeniu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že tvrdenie žalobcu, že k znečisteniu podzemných vôd pre jeho rýchly sanačný zásah nedošlo, je z pohľadu naplnenia znakov skutkovej podstaty správneho deliktu bezpredmetné, keďže pokutu za porušenie povinností je možné uložiť aj v prípade, ak nedošlo k škodlivým následkom, pričom práve pokuta uložená za takýto správny delikt plní najmä preventívnu funkciu. Správny súd sa rovnako stotožňuje s konštatovaním žalovaného, ktorý v napadnutom rozhodnutí ohľadom rýchleho sanačného zásahu
žalobcu uviedol, že podľa § 41 ods. 5 Vodného zákona je pôvodca mimoriadneho zhoršenia vôd povinný vykonať bezprostredné opatrenia na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd, ako aj opatrenia na odstránenie jeho škodlivých následkov, a teda vykonanie opatrení na odstránenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd vyplýva žalobcovi priamo z ustanovení Vodného zákona ako jeho zákonná povinnosť, pričom odstránenie a zneškodnenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd nezbavuje žalobcu zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe tvrdil, že nedošlo k úniku cca. 1 939 litrov znečisťujúcej látky do pôdy ako uviedol žalovaný, ale len do predných vstupných betónových dómov skladovacích nádrží č. 1 a č. 2, keďže žalobca stihol z betónových dómov skladovacích nádrží po úniku odčerpať cca. 400 litrov znečisťujúcej látky ešte pred príchodom inšpekcie životného prostredia, takéto tvrdenie je z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 74 ods. 1 písm. i) v spojení s § 75 ods. 9 Vodného zákona bezpredmetné. Skutková podstata predmetného správneho deliktu, za ktorý bola žalobcovi uložená pokuta, neobsahuje množstvo, resp. objem znečisťujúcej látky, v súvislosti s ktorou došlo k porušeniu povinností podľa § 39 Vodného zákona a k mimoriadnemu zhoršeniu vôd, ako kvalifikačné kritérium. Len samotná skutočnosť, že žalovaný uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že do pôdy unikla motorová nafta v inom objeme ako to tvrdí žalobca, nemá z uvedeného dôvodu vplyv na zákonnosť jeho rozhodnutia. 45. Námietka žalobcu vo vzťahu k nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného z dôvodu, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného nie je podľa žalobcu dostačujúce, keď neposkytuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia, pričom z neho nie je zrejmé, na základe zhodnotenia akých skutočností a akej úvahy žalovaný uložil sankciu v danej výške a ako zohľadnil špecifiká na strane žalobcu, nie je dôvodná. Orgán verejnej správy prvého stupňa na str. 7 až 9 svojho rozhodnutia, ako aj žalovaný na str. 15 až 17 správnou žalobou napadnutého rozhodnutia, podrobne zdôvodnili výšku uloženej pokuty, pričom pri jej ukladaní sa riadili § 76 ods. 1 Vodného zákona, keď prihliadli na škodlivé následky porušenia povinností, na okolnosti, za ktorých sa povinnosti porušili, a ako sa žalobca pričinil o odstránenie alebo zmiernenie škodlivých následkov. Orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol, že žalobca si nesplnil svoju zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 39 ods. 2 písm. b) a e) Vodného zákona, pričom túto skutočnosť vyhodnotil ako priťažujúcu. Orgán verejnej správy prvého stupňa taktiež prihliadol na rozsah vzniknutého mimoriadneho zhoršenia vôd, keď v dôsledku úniku motorovej nafty do pôdy došlo k jej znečisteniu v značnom rozsahu, pričom nameraná koncentrácia NELIR v kontaminovanej zemine bola až 74 900 mg/kg sušiny, pričom v Prílohe č. 12 Smernice Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z 28. januára 2015 č. 1/2015–7 je uvedené intervenčné kritérium pre priemysel 1 000 mg/kg sušiny ako kritická hodnota, ktorej prekročenie predpokladá vysokú pravdepodobnosť ohrozenia ľudského zdravia a životného prostredia. Orgán verejnej správy taktiež prihliadol na skutočnosť, že žalobca doposiaľ nespôsobil žiadne mimoriadne zhoršenie vôd na prevádzke Rušňové depo Prievidza a ani mu nebola uložená pokuta za porušenie ustanovení Vodného zákona, čo podľa orgánu verejnej správy prvého stupňa predstavuje poľahčujúcu okolnosť. Rovnako zohľadnil aj skutočnosť, že žalobca sám nahlásil únik motorovej nafty na havarijný telefón inšpekcie životného prostredia, ako aj na to, že vykonal všetky uložené bezprostredné opatrenia na zneškodnenie mimoriadneho zhoršenia vôd a opatrenia na odstránenie škodlivých následkov mimoriadneho zhoršenia vôd, a ďalej na výsledky geologického prieskumu, podľa ktorého sa únik motorovej nafty do pôdy vzhľadom na rýchly sanačný zásah nedostal do podzemných vôd a na hladine podzemnej vody v jednotlivých vrtoch sa nenachádzala voľná fáza ropnej látky. Skutočnosť, že žalobca sa pričinil o odstránenie príčin a následkov mimoriadneho zhoršenia vôd, nemohol orgán verejnej správy vyhodnotiť ako poľahčujúcu okolnosť, keďže povinnosť vykonať opatrenia na nápravu vyplývajú žalobcovi priamo z § 41 ods. 5 Vodného zákona. Žalovaný doplnil, že zohľadnená bola aj vedomosť o plánovanej investícii žalobcu na zásadnú rekonštrukciu naftového hospodárstva Rušňového depa Prievidza (výmena starých podzemných skladovacích nádrží za nadzemné s vizuálnou kontrolou). Podľa žalovaného orgán verejnej správy prvého stupňa uložil žalobcovi pokutu len vo výške 10 000,00 eur, t. j. v dolnej hranici možnej sadzby v rámci zákonom prípustného rozpätia, čo predstavuje iba 6 % z maximálne možnej výšky zákonom stanovenej pokuty 165 000,00 eur. Z uvedeného podľa správneho súdu vyplýva, že orgány verejnej správy pri stanovení výšky pokuty uviedli skutočnosti, na základe ktorých dospeli k záveru o výške uloženej pokuty, zohľadnili okolnosti na strane žalobcu, pričom na základe ich zhodnotenia pristúpili k uloženiu pokuty v dolnej hranici zákonom povolenej sadzby. Tvrdenie žalobcu v správnej žalobe, že nie je zrejmé, či žalovaný zohľadnil nielen okolnosti svedčiace v neprospech žalobcu, ale aj okolnosti svedčiace v jeho prospech, je tak v rozpore s obsahom napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ žalobca namietal, že odôvodnenie určenia výšky pokuty je veľmi vágne, žalovaný nezohľadnil
skutočnosť, že žalobca si priznal chybu a nešlo o úmyselné konanie, že išlo o ojedinelý exces, pričom žalobca predmetnú udalosť sám nahlásil a vykonal sanačné opatrenia s tým, že preventívny účinok by mala aj nižšia pokuta, táto bola uložená „v niekoľkonásobne vyššej výške ako je minimálna zákonná sadzba“, jedná sa len o vyjadrenie nesúhlasu žalobcu s odôvodnením stanovenia výšky pokuty a jeho subjektívneho názoru, čo nemôže byť dôvodom pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a orgánu verejnej správy. Správny súd v tomto ohľade taktiež zdôrazňuje, že podľa § 27 ods. 2 SSP pri rozhodnutí, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Stanovenie výšky pokuty je práve rozhodovaním orgánu verejnej správy na základe zákonom povolenej správnej úvahy, do ktorej nemôže správny súd vstupovať. Keďže výška pokuty udelenej žalobcovi v predmetnej veci nevybočuje z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, správny súd nemôže v tomto ohľade prehodnocovať závery žalovaného a orgánu verejnej správy prvého stupňa. 46. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že orgány verejnej správy pri ukladaní pokuty nepostupovali v súlade s § 3 ods. 5 Správneho poriadku z dôvodu, že dňa 25. septembra 2009 v Rušňovom depe Prievidza, ktoré vtedy patrilo spoločnosti ZSSK Cargo a.s., orgán verejnej správy prvého stupňa Rozhodnutím č. 134302110/3773-15321/Ryb uložil spoločnosti ZSSK Cargo a.s. pokutu vo výške 3 000,00 eur za porušenie povinností pri zaobchádzaní so škodlivými látkami, v dôsledku čoho tieto unikli do pôdy a podzemných vôd a spôsobili mimoriadne zhoršenie vôd, pričom pre zlyhanie ľudského faktora vzniklo mimoriadne zhoršenie vôd na rovnakom mieste, z tej istej príčiny a s horšími následkami, správny súd konštatuje, že na základe tejto námietky nemôže vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa. Správny súd uvádza, že vo všeobecnosti možno skonštatovať, že na dodržiavaní zákonnej zásady rovnakého rozhodovania v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch (§ 3 ods. 5 druhá veta Správneho poriadku) je potrebné bezpodmienečne trvať, nakoľko to vyžaduje zachovanie právnej istoty účastníkov konaní pred orgánmi verejnej správy, pričom princíp právnej istoty patrí medzi základné princípy demokratického a právneho štátu, v ktorom je právo a rozhodovanie orgánov verejnej moci predvídateľné. Správny súd však nemohol vykonať súdny prieskum vo vzťahu k uvedeným tvrdeniam žalobcu. Žalobca poukazoval na Rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa č. 134302110/3773-15321/Ryb zo dňa 17. mája 2010, ktorého kópiu priložil k správnej žalobe. Správny súd sa oboznámil s obsahom daného rozhodnutia, pričom vo vzťahu k stanoveniu výšky pokuty pre spoločnosť Železničná spoločnosť Cargo Slovakia a.s., Drieňová 24, 820 09 Bratislava, IČO: 35 914 921 orgán verejnej správy prvého stupňa uviedol len to, že pokuta bola stanovená vo výške 3 000,00 eur s prihliadnutím na skutočnosti, za akých došlo k úniku ropnej látky, rozsahu znečisteného územia a ako sa pôvodca mimoriadneho zhoršenia vôd pričinil o odstránenie následkov mimoriadneho zhoršenia vôd. Z takto všeobecne formulovaných dôvodov pre rozhodnutie o výške pokuty nemožno dospieť k záveru, že rozhodné skutkové okolnosti danej veci boli obdobné, resp. relevantné aj pre určenie výšky pokuty pre žalobcu v predmetom preskúmavanom prípade, keďže správny súd ich z obsahu daného rozhodnutia nepozná. Na to, aby správny súd mohol dospieť k záveru o porušení precedenčnej zásady podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, muselo by mu byť zrejmé, v čom mal byť skutkový stav totožný, resp. relevantný aj pre posudzovanú vec a v čom konkrétne sa konajúce orgány verejnej správy v predmetnej preskúmavanej veci odklonili od rozhodovania v iných skutkovo podobných veciach. Poukaz žalobcu na iné rozhodnutie, ktorého odôvodnenie nie je dostatočné, nepostačuje pre súdny prieskum napadnutého rozhodnutia žalovaného a rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa pre namietané porušenie precedenčnej zásady. 47. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe poukazoval na rozhodnutia súdov Slovenskej republiky, pričom uviedol len vybranú časť z ich odôvodnení, správny súd uvádza, že súdne rozhodnutia nepredstavujú v právnom systéme Slovenskej republiky prameň práva a sú záväzné len v tej individuálnej veci, v ktorej boli vydané. Rozhodnutia súdov môžu slúžiť ako argumentačná podpora, avšak bez toho, aby žalobca konkretizoval, či je skutkový a právny stav v daných veciach zhodný, resp. obdobný s predmetnou prejednávanou vecou, a to, ako sú v nich uvedené závery aplikovateľné na skutkový a právny stav prejednávanej veci, je takéto poukázanie bezpredmetné. Nepostačuje na rozhodnutia súdov len poukázať a stotožniť sa s nimi. Aby bolo poukázanie na ne zo strany žalobcu relevantné, žalobca by musel ozrejmiť ich právny a skutkový základ, najmä ich blízkosť s prejednávanou vecou, predmet, sporné ustanovenia zákona, relevantné právne závery a konkrétne dôsledky ich vplyvu na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Výňatky z odôvodnení súdnych rozhodnutí takéto kritériá nespĺňajú.
48. Správny súd zároveň zamietol návrh žalobcu na vykonanie sankčnej moderácie uloženej pokuty, podľa ktorého žalobca považoval výšku uloženej pokuty za zjavne neprimeranú vzhľadom na okolnosti prípadu, závažnosť porušenia zákona, resp. jeho následok, čím bola podľa jeho názoru porušená zásada proporcionality, pričom žiadal, aby správny súd zmenil výšku pokuty tak, že táto je 1 000,00 eur. Podľa § 198 ods. 1 písm. a) SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter. Žalobca v správnej žalobe len tvrdil, že výška uloženej pokuty je zjavne neprimeraná, bola porušená zásada proporcionality a je v rozopre s § 3 ods. 5 Správneho poriadku. Ako už správny súd uviedol v bode 46. tohto rozsudku, porušenie precedenčnej zásady nemožno zo strany správneho súdu vyhodnotiť. Navyše, SSP výslovne upravuje dôvody, pre ktoré môže správny súd pristúpiť k sankčnej moderácii, a to len pre jej neprimeranosť povahe skutku alebo jej likvidačný charakter. Svoje tvrdenie o neprimeranosti uloženej pokuty žalobca v obsahu správnej žaloby podporil len vyjadrením nesúhlasu s posúdením konajúcich orgánov verejnej správy ako je uvedené vyššie. Správny súd v rámci posúdenia v zmysle § 198 ods. 1 SSP nedospel k záveru o neprimeranosti uloženej pokuty, keďže táto je uložená v dolnej hranici zákonom upravenej sadzby, pričom predstavuje len 6,06 % z maximálne možnej výšky ustanovenej zákonom. 49. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím orgánu verejnej správy prvého stupňa a konania, ktoré im predchádzalo, z dôvodov uvedených v správnej žalobe, dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná, a preto ju podľa § 190 SSP zamietol. 50. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého má právo na náhradu trov konania v správnom súdnictve len taký žalobca, ktorý bol v konaní celkom alebo sčasti úspešný. Žalobca nebol v konaní úspešný, preto mu správny súd právo na náhradu trov konania pred správnym súdom nepriznal. Správny súd zároveň nezistil podmienky pre priznanie náhrady trov konania žalovanému. 51. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Rozsudok správneho súdu nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku, ak sa rozhodlo o správnej žalobe vo veciach správneho trestania (§ 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť musí by podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia Správneho súdu v Banskej Bystrici oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal (§ 444 ods. 1 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom(§ 449 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosti podľa ods. 1 neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná, alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 449 ods. 2 písm. a) SSP). Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Poznámka: Písomné vyhotovenie rozsudku nepodpísala členka senátu JUDr. Alena Antalová z dôvodu jej ospravedlnenej neprítomnosti na súde v čase jeho podpisovania (§ 141 SSP).