Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. TN-13S/37/2023 z 6. 2. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Banskej Bystrici TN-13S/37/2023 3023200146 06. 02. 2025 JUDr. Katarína Petráň Vinczeová ECLI:SK:SpSBB:2025:3023200146.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu Mgr. Denisy Slivovej a JUDr. Petra Molčana v právnej veci žalobcu: Teximp, s.r.o., so sídlom Ľ. Štúra 1680/36, 018 61 Beluša, IČO: 36 395 145, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Kvetoslava Kolínová, s.r.o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 240 997, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so sídlom Masarykova 1887/10, 040 01 Košice, IČO: 00 166 405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/ 2023/2972, O-54/2022 zo dňa 22.03.2023, takto rozhodol: Správny súd v Banskej Bystrici žalobu z a m i e t a . Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: Administratívne konanie Prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu 1) Inšpektorát práce Trenčín (ďalej aj len „prvostupňový správny orgán“ alebo „inšpektorát práce“) podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Zákon o inšpekcii práce“) rozhodnutím č. IPTN/IPTN_PRAV ODD/ROZ/2023/983, 227/2022/ 2.0/P zo dňa 11.01.2023 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 2.000,- Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) Zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej aj len „Zákon o nelegálnej práci“) spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 02.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 03.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 06.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 07.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 08.09.2021 v čase od 07:30 hod. do 16:00 hod., dňa 09.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 10.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 14.09.2021 v čase od 07:30 hod. do 13:43 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej aj len „p. B.“ alebo „kontrolovaná osoba“), ktorá na základe uzatvorenej Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021 vykonávala závislú prácu – administratívna pracovníčka, na pracovisku Ľ C. XXXX/XX, XXX XX D. a neprihlásil ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov) na prihlásenie do tohto registra, nakoľko do predmetného registra bola A. B., nar. XX.XX.XXXX prihlásená dňa 14.09.2021 v rozhodujúcom čase 13:44 hod.

2) Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v období od 30.06.2022 do 19.07.2022 vykonal výkon inšpekcie práce u žalobcu na pracovisku Ľ C. XXXX/XX, XXX XX D.. O výsledku výkonu inšpekcie práce bol spísaný protokol č. ITN-33-33-2.3/P-A22,24,25-22 zo dňa 19.07.2022 (ďalej aj len „protokol“). Obsah protokolu bol dňa 19.07.2022 prerokovaný s E. F. D., štatutárnym orgánom žalobcu. Menovaný ku všetkým zisteným skutočnostiam a nedostatkom uvedeným v protokole uviedol, že s nimi súhlasí a porozumel im. Protokol prevzal dňa 19.07.2022, čo potvrdil aj svojím podpisom. 3) Inšpektorát práce pri výkone inšpekcie práce zistil jedno porušenie právnych predpisov zo strany žalobcu, za ktoré sa viedlo správne konanie, a to porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci, ku ktorému došlo vyššie opísaným spôsobom. 4) Dňa 18.11.2022 žalobca prevzal oznámenie o začatí správneho konania o uložení pokuty. K začatiu správneho konania o uložení pokuty sa žalobca vyjadril, pričom vo vyjadrení poukázal na to, že prvostupňovému správnemu orgánu predložil všetky požadované kópie dokladov potrebných na vykonanie inšpekcie práce tak, ako to uvádza dokument –Oznámenie o vykonaní inšpekcie práce zo dňa 30.06.2022 a taktiež poskytol i všetku potrebnú súčinnosť. Vo vyjadrení ďalej žalobca objasnil, že p. B. u neho pracuje na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021. Uviedol, že prijal všetky potrebné opatrenia, aby predišiel podobným situáciám v budúcnosti. Taktiež poukázal na to, že na základe poverenia č. 10583-1/2022 zo dňa 05.09.2022 u neho vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica kontrolu plnenia povinností zamestnávateľa podľa zákona č. 461/2003 Z. z., pričom dňa 05.10.2022 vydala Protokol o výsledku kontroly č. XXX-XXXXXXXXXX-XXXX/XX za kontrolované obdobie od 01.01.2019 do 30.06.2022, v ktorom uviedla, že žalobca nesplnil povinnosť uvedenú v ustanovení § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. tým, že prihlásila/odhlásila do/z registra poistencov oneskorene zamestnancov. Vzhľadom na výsledky kontroly Sociálnej poisťovne jej žalobca dňa 17.10.2022 zaslal dokument, v ktorom prijal opatrenia na odstránenie zistených nedostatkov, a to aby zamestnanci boli odhlasovaní a prihlasovaní z/do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia v Sociálnej poisťovni v zákonných lehotách a údaje uvedené v mesačnom výkaze poistného a príspevkov zodpovedali registrácii s ohľadom na obdobie vylúčenia a prerušenia poistenia. Zároveň žalobca doplnil, že sa zaviazal dodržiavať tieto opatrenia aj smerom do budúcnosti, aby nedochádzalo k porušovaniu zákonov. Žalobca zdôraznil, že si je vedomý svojho pochybenia, avšak upriamil pozornosť na skutočnosť, že porušenie bezodkladne odstránil prijatými opatreniami. Táto skutočnosť mala pre spoločnosť sama o sebe preventívne pôsobenie, aby riadne dodržiavali a kládli dôraz na zákonné lehoty, ako aj na ďalšie zákonné povinnosti. V podanom vyjadrení žalobca taktiež zdôraznil, že nebolo v jeho úmysle porušovať, či obchádzať zákonné lehoty pri prihlásení p. B. do registra Sociálnej poisťovne, pričom išlo zo strany žalobcu o administratívnu chybu. Žalobca tiež poukázal na dôležitú skutočnosť, a to že v jeho prípade išlo o ojedinelý, prvý prípad porušenia zákonnej povinnosti, čo deklaroval predloženým Záznamom Inšpektorátu práce Trenčín zo dňa 18.06.2015 a tiež Záznamom Inšpektorátu práce Bratislava zo dňa 27.05.2016, pričom v týchto prípadoch bola vykonaná inšpekcia práce bez zistenia nedostatkov. Uviedol, že p. B. pracovala u neho na základe riadne uzatvorenej pracovnej zmluvy a následne bola i prihlásená do registra Sociálnej poisťovne. Rovnako tak boli riadne a včas odvádzané aj všetky platby poistného na účet Sociálnej poisťovne. U žalobcu, ako uviedol, nevykonávajú zamestnanci prácu nelegálne, ale pracujú na základe riadne uzatvorených pracovných zmlúv. Hoci u žalobcu nedostatok vznikol, p. B. prihlásil do registra Sociálnej poisťovne ešte pred vykonaním samotnej inšpekcie práce. Žalobcu poukázal i na to, že v minulosti nebol účastníkom v žiadnom správnom konaní, ktorým by mu bola uložená sankcia. Vzhľadom k všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam požiadal o prehodnotenie uloženia pokuty, resp. o prehodnotenie jej výšky. 5) Prvostupňový správny orgán sa podrobne zaoberal celým obsahom vyjadrenia žalobcu, pričom prejavil porozumie pre vzniknutú situáciu za ktorej došlo k vzniku porušenia jeho zákonnej povinnosti, že nešlo o úmysel žalobcu vedome porušiť právny predpis a tiež prihliadol aj na to, že žalobca ihneď ako zistil daný nedostatok, vykonal nápravné opatrenia a nedostatok odstránil, a to ešte pred začatím výkonu inšpekcie práce. O uvedom svedčí aj tá skutočnosť, že ú. Vyhničková bola do registra Sociálnej poisťovne skutočne prihlásená dňa 14.09.2021, pričom inšpekcia práce začala u žalobcu až dňa 30.06.2022. V čase začatia výkonu inšpekcie práce bol teda predmetný nedostatok odstránený. Aj uvedené svedčí o tom, že žalobca naozaj nemal v úmysle porušiť žiadne zákonné ustanovenie,

avšak aj napriek tomu v dôsledku administratívneho pochybenia, nie vedomého a úmyselného k takému pochybeniu došlo. 6) Prvostupňový správny orgán tiež plne prihliadol na ten fakt, že u žalobcu neboli zistené v predchádzajúcom období žiadne porušenia, o čom svedčia aj výkony inšpekcii práce z Inšpektorátu práce Trenčín v roku 2015 a Inšpektorátu práce Bratislava v roku 2016. Prvostupňový správny orgán ďalej uviedol, že aj napriek zohľadneniu všetkých týchto a ďalších poľahčujúcich skutočností nemohol v zmysle zákona upustiť od uloženia sankcie, nakoľko mu to zákon neumožňuje. Taktiež nie je v zákone uvedená žiadna výnimka, v prípade naplnenia ktorej by správny orgán upustil od uloženia sankcie, resp. by ju uložil v čo najnižšej možnej výške. Totiž, podľa ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 Zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania v rozsahu od 2.000,- Eur do 200.000,- Eur a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5.000,- Eur. Uvedené ustanovenie je koncipované na povinnosti uložiť sankciu, čo vyplýva i z formulácie „uloží“, teda nie „môže uložiť,“ prípadne „má oprávnenie uložiť“, či iné, avšak ide o výslovnú a striktne stanovenú povinnosť uloženia sankcie. Ak by inšpektorát práce sankciu neuložil, sám by porušil uvedené ustanovenie, nakoľko aj inšpektorát práce má povinnosť sa daným ustanovením riadiť. Súčasne nie je v inom ustanovení uvedená výnimka z povinnosti uloženia sankcie, na ktorú by správny orgán prihliadol a sankciu neuložil. 7) Prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o uložení pokuty vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 02.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 03.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 06.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 07.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 08.09.2021 v čase od 07:30 hod. do 16:00 hod., dňa 09.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 10.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 14.09.2021 v čase od 07:30 hod. do 13:43 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby – p. B., ktorá vykonávala pre žalobcu prácu ako administratívna pracovníčka na pracovisku G. C. XXX/ XX, XXX XX D., a to na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021 a žalobca ju neprihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov) na prihlásenie do tohto registra, keďže do predmetného registra bola kontrolovaná osoba prihlásená až dňa 14.09.2021 v rozhodujúcom čase 13:44 hod. Prvostupňový Správny orgán v predmetnom prípade vychádzal z Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako zamestnávateľom a p. B., ktorá nadobudla status zamestnankyne. V bode 2. uvedenej pracovnej zmluvy je obsiahnutá dojednaná práca – druh práce – administratívna pracovníčka. V bode 1 predmetnej pracovnej zmluvy je uvedené, že pracovný pomer vznikol dňa 01.09.2021 a je dohodnutý na dobu jedného roka, a to na zastupovanie počas materskej dovolenky. 8) Prvostupňový správny orgán vychádzal pri rozhodovaní ďalej z predloženého písomného dokladu „Kniha príchodov a odchodov“ zaznamenávajúceho čas výkonu práce p. B.. Konkrétne z Knihy príchodov a odchodov vyplýva, že p. B. vykonávala prácu v dňoch dňa 02.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 03.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 06.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 07.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 08.09.2021 v čase od 07:30 hod. do 16:00 hod., dňa 09.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 10.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 14.09.2021 v čase od 07:30 hod. do 13:43 hod. Žalobca p. B. prihlásil do registra Sociálnej poisťovne dňa 14.09.2021 v čase o 13:44 hod., čo potvrdzuje aj registračný list zamestnankyne. Prvostupňový správny orgán mal za to, že menovaná práce pre žalobcu vykonávala tak, ako je zaznačené v knihe príchodov a odchodov. Samotný výkon práce nebol ani zo strany žalobcu spochybnený. Prvostupňový správny orgán zdôraznil, že vzhľadom k výkonu práce zamestnankyne odo dňa 02.03.2021 a následného prihlásenia až dňa 14.09.2021 došlo k prekročeniu lehoty, ktorá určuje maximálnu lehotu na prihlásenie zamestnanca do registra Sociálnej poisťovne. V kontexte uvedeného prvostupňový právny orgán poukázal na ustanovenie § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci, v zmysle ktorého nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra.

9) Prvostupňový správny orgán zohľadňujúc všetky vyššie uvedené skutočností konštatoval, že má za to, že bolo preukázané, že fyzická osoba – A. B., nar. XX.XX.XXXX vykonávala pre žalobcu závislú prácu (odo dňa 02.09.2021), pričom využívaním závislej práce fyzickej osoby kumulatívne s opomenutím splnenia prihlasovacej povinnosti voči Sociálnej poisťovni (neprihlásením do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra), došlo k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania. 10) Prvostupňový správny orgán dospel k záveru, že protiprávny stav na pracovisku žalobcu nastal a po istý čas i trval. Vychádzajúc pri rozhodovaní práve z tohto protiprávneho stavu, kedy kontrolovaná osoba vykonávala prácu pre žalobcu na podklade uzatvoreného pracovnoprávneho vzťahu, avšak nebola prihlásená do príslušného registra Sociálnej poisťovne, berúc na zreteľ tieto skutočnosti považoval prvostupňový správny orgán sankčný postih za legitímny, dostatočne skutkovo i právne podložený. 11) Prvostupňový správny orgán zdôraznil, že v priebehu konania sa nevyskytli žiadne skutočnosti, ktoré by zodpovednosť žalobcu vylučovali alebo znižovali. Výkon inšpekcie práce bol vykonávaný v zmysle zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a bol zameraný na kontrolu dodržiavania vybraných ustanovení č. 124/2006 Z. z. v znení neskorších predpisov v časti kontroly systému riadenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na kontrolu vybraných ustanovení zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov v časti kontroly náležitostí uzatvárania pracovných zmlúv a dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a na kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania podľa ustanovení Zákona o nelegálnej práci. 12) Predmetom hlavnej činnosti žalobcu je sprostredkovateľská činnosť, montáž a opravy meracej a regulačnej techniky a ďalšie činnosti v zmysle príslušného výpisu z obchodného registra. Žalobca v čase výkonu inšpekcie práce realizoval predmet svojej činnosti prostredníctvom 17 zamestnancov. 13) Prvostupňový správny orgán ďalej poukázal na to, že zmysle ustanovenia § 19 ods. 6 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov inšpektorát práce pri ukladaní pokuty zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada aj na závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, počet nelegálne zamestnávaných fyzických osôb, skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, opakované zistenie toho istého nedostatku. 14) Prvostupňový správny orgán v zmysle Zákona o inšpekcii práce pri ukladaní pokuty za toto porušenie právneho predpisu zohľadnil jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliadol v súlade s ustanovením § 19 ods. 6 vyššie citovaného zákona na: a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov – prvostupňový správny orgán k závažnosti správneho deliktu uviedol, že porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania je vážnym porušením právnych predpisov, žalobca si nesplnil vo vzťahu k jednej fyzickej osobe včas povinnosti voči orgánom štátnej správy, čím sa dopustil nežiaduceho spoločensko–ekonomického opomenutia konania. Poznamenal, že cieľom zákonodarcu pri stanovení zákazu nelegálneho zamestnávania bolo chrániť nielen spoločnosť pred nelegálnou prácou a nelegálnym zamestnávaním, ale aj chrániť fyzické osoby, pre ktoré nelegálna práca prináša sociálnu neistotu, pričom uvedený chránený objekt bol v dôsledku protiprávneho konania žalobcu narušený; prvostupňový správny orgán vyhodnotil túto skutočnosť v neprospech žalobcu, zároveň však u žalobcu prvostupňový správny orgán vyhodnotil poľahčujúce okolnosti, a to že žalobca odstránil nedostatok ešte pred začatím výkonu inšpekcie práce, pričom nešlo o úmyselné porušenie právnych predpisov, taktiež žalobca prihlásil zamestnankyňu do registra Sociálnej poisťovne spätne od 01.09.2022, a teda doplatil všetky odvody do Sociálnej poisťovne v zmysle zákona; b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa – žalobca v tomto prípade zamestnával 17 zamestnancov, teda išlo o malého zamestnávateľa, na čo prvostupňový správny orgán prihliadol pri uložení sankcie; čo sa týka rizík, v činnosti žalobcu nevzhliadol žiadne mimoriadne riziká;

c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb – žalobca sa v prejednávanom prípade dopustil porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania vo vzťahu k jednej fyzickej osobe – A. B., nar. XX.XX.XXXX, pričom nelegálne zamestnávanie bolo zistené v mesiaci september 2021; d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku – prvostupňový správny orgán zobral do úvahy skutočnosť, že išlo o administratívne ojedinelé pochybenie, pričom ide o okolnosť na ktorú bolo potrebné prihliadnuť a vyhodnotiť ju poľahčujúco pre uloženie sankcie; e) opakované zistenie toho istého nedostatku – v prejednávanom prípade sa nejednalo o opakované zistenie toho istého nedostatku, čo prvostupňový správny orgán vyhodnotil v prospech žalobcu. 15) Po zhodnotení všetkých kritérií mal prvostupňový správny orgán za to, že výška pokuty je primeraná, nakoľko plní funkciu výchovnú aj represívnu a má postihovať protiprávne konanie, preto je žiaduce, aby bola citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, inak sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Uložená pokuta plní tiež preventívnu úlohu, musí mať silu odradiť účastníka konania od protiprávneho postupu, príp. zanedbania plnenia povinností. 16) V závere rozhodnutia prvostupňový správny orgán vo vzťahu k výške uloženej pokuty konštatoval, že ju uložil v najnižšej možnej výške akú mu zákon umožňoval uložiť. Nižšiu sankciu nebolo možné uložiť a taktiež nebolo možné ani upustiť od uloženia sankcie za správny delikt. Prvostupňový správny orgán tiež plne prihliadol na spoluprácu žalobcu, ktorú poskytol inšpektorom práce počas celého výkonu inšpekcie práce. K zabezpečeniu toho, aby v budúcnosti nedochádzalo zo strany žalobcu k opakovaniu takýchto prípadov, je nevyhnutné uloženie pokuty v navrhovanej výške, jednak z dôvodu postihu takéhoto konania, ale zároveň aj z dôvodu potreby a nevyhnutnosti preventívneho pôsobenia orgánov inšpekcie práce. Pri určovaní výšky pokuty mal prvostupňový správny orgán za to, že dostatočne prihliadal na práva žalobcu, ale zároveň dodržal aj svoju povinnosť chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb – zamestnancov a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Správny poriadok“). Podľa názoru prvostupňového správneho orgánu takto určená pokuta je dostatočne odôvodnená, nevybočuje z medzí ustanovených zákonom a plní svoj výchovný aj represívny účel. Pokuta, ktorú bol povinný inšpektorát práce za tieto nedostatky uložiť až do výšky 200.000,- Eur, je v navrhovanej a uloženej výške iba minimálna a inšpektorát práce ju považoval za primeranú zisteniam inšpekcie práce a konaniu žalobcu. Uloženie pokuty je podľa presvedčenia prvostupňového správneho orgánu odôvodnené zistenými nedostatkami a je prostriedkom do budúcnosti, aby žalobca dodržiaval príslušné právne predpisy. 17) Proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote dňa 25.01.2023 odvolanie. Žalobca v podanom odvolaní konštatoval, že prvostupňovému správnemu orgánu poskytol potrebnú súčinnosť pri výkone kontroly. Ďalej uviedol, že p. B. bola prihlásená do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia ešte pred vykonaním samotnej kontroly. Z uvedeného vyplýva, že žalobca nemal záujem nelegálne zamestnávať p. B., ani utajovať jej pracovný pomer pred orgánmi verejnej správy a vyhnúť sa tak daňovým a odvodovým povinnostiam, ktoré boli riadne a včas uhrádzané. Žalobca ďalej namietal, že nebola spísaná zápisnica s p. B., neprebehol jej výsluch, či skutočne vykonávala závislú prácu tak, ako to je uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia. V danej veci nebolo podľa žalobcu vykonané náležité dokazovanie. Žalobca doplnil, že sa inšpektori práce nemali uspokojiť iba s pracovnou zmluvou, ale mali vykonať náležité dokazovanie. Zdôraznil, že skutočnosti zistené počas výkonu inšpekcie práce neboli následne verifikované prostredníctvom ústneho pojednávania s poskytnutím možnosti žalobcu klásť otázky kontrolovanej zamestnankyni. Prvostupňový správny orgán teda žalobcovi odňal práva v zmysle Správneho poriadku. Žalobca tiež namietal, že prvostupňový správny orgán nezisťoval, či boli znaky závislej práce naplnené v zmysle zákona Zákonníka práce. K výške sankcie žalobca uviedol, že nie je možné tvrdiť, že sankcia u neho splnila výchovnú a represívnu funkciu. Zároveň doplnil poľahčujúce okolnosti, ktoré majú tiež vplyv na uloženie sankcie, t.j. riadne plnenie si svojich povinností vo všetkých oblastiach, nikdy nebol účastníkom žiadneho správneho konania a nikdy mu nebola uložená sankcia. Druhostupňové rozhodnutie správneho orgánu

18) O odvolaní žalobcu voči prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol žalovaný rozhodnutím č. NIP/ NIP_PO/BEZ/2023/2972, O-54/2022 zo dňa 22.03.2023 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu v plnom rozsahu zamietol a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdil. 19) Žalovaný mal za to, že v zmysle ustanovenia § 59 ods. 1 Správneho poriadku preskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu a po zhodnotení právneho a skutkového stavu uzavrel, že prvostupňový správny orgán jednoznačne preukázal v napadnutom rozhodnutí, že žalobca porušil v uvedenom čase, na uvedenom mieste, pri plnení svojej činnosti a vyššie popísaným spôsobom zákaz nelegálneho zamestnávania. Žalovaný považoval z výroku prvostupňového rozhodnutia za zrejmé, že na základe akého ustanovenia právneho predpisu bolo rozhodnuté, správny delikt je skutkovo vymedzený tak, aby nedošlo k jeho zameneniu s iným deliktom a jeho právne posúdenie, vyjadrené konštatovaním o porušení zákazu nelegálneho zamestnávania vychádza z riadne popísaného skutku a z preukázaného skutočného stavu veci vyplývajúceho z odôvodnenia. Taktiež je z výroku rozhodnutia zrejmé, ako sa vo veci rozhodlo. Žalovaný sa stotožnil so správnou úvahou prvostupňového správneho orgánu, že si žalobca v čase výkonu inšpekcie práce nesplnil svoju zákonnú povinnosť prihlásiť kontrolovanú zamestnankyňu do registra Sociálnej poisťovne do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu, a to lehoty podľa § 231 ods.1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov na prihlásenie zamestnanca do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia (lehota siedmich dní plynie od začatia výkonu činnosti zamestnanca – k prihláseniu do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia sociálnej poisťovne došlo 14.09.2021 o 13:44 hod., pričom lehota na splnenie prihlasovacej povinnosti začala plynúť 02.09.2021 a uplynula dňa 09.09.2021). Je teda preukázané, že žalobca sa dopustil správneho deliktu tak, ako je to popísané vo výroku prvostupňového rozhodnutia, teda je zrejmé, že žalobca sa dopustil porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania podľa § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci. Vzhľadom na uvedené mal žalovaný za to, že prvostupňové rozhodnutie netrpí vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. 20) V ďalšom texte napadnutého rozhodnutia žalovaný poukázal na to, že žalobca ani počas výkonu inšpekcie práce, ani počas správneho konania výkon práce zamestnankyne nespochybnil. Mal za to, že p. B. skutočne začala vykonávať prácu na základe pracovnej zmluvy odo dňa 02.09.2021, pričom k jej prihláseniu došlo dňa 14.09.2021. Zdôraznil, že kontrolovaná osoba bola prihlásená od 01.09.2021, dátum vzniku poistenia je obsiahnutý na registračnom liste. Uvedené je súladné s Pracovnou zmluvou zo dňa 29.08.2021, podľa ktorej vznikol pracovný pomer odo dňa 01.09.2021. Niet teda pochýb o tom, že p. B. aj v zmysle vyššie uvedeného bola oneskorene prihlásená do registra Sociálnej poisťovne. Čo sa týka zaplatenia príslušných odvodov, žalovaný konštatoval, že nemohol na zaplatenie odvodov prihliadnuť tým spôsobom, že sankciu neuloží. Uvedené oprávnenie zákonné ustanovenia inšpektorátu práce neumožňujú. Žalovaný k ďalšej argumentácii žalobcu konštatoval, že porušenie dokazujú priamo doklady, ktoré žalobca predložil. Taktiež, žalobca ani vo vyjadrení k začatiu správneho konania nenamietal výkon práce p. B.. Vo svojom vyjadrení k začatiu konania dokonca uviedol, že si je vedomý porušenia, pričom bezodkladne porušenie odstránil. Taktiež žalovaný konštatoval, že nemal dôvod spochybňovať doklady, ktoré žalobca predložil. O výkone práce odo dňa 02.09.2021 (štvrtok) nevznikli také pochybnosti, že by vyvstala potreba overenia skutočností, ktoré sú uvedené na dokladoch predložených žalobcom. V súvislosti s námietkou vykonania ústneho pojednávania žalovaný uviedol, že počas výkonu inšpekcie práce nevznikol dôvod na nariadenie ústneho pojednávania. V prípade žalobcu nariadenie ústneho pojednávania nevyžadovala ani povaha danej veci a tiež to neustanovoval osobitný zákon. 21) Žalovaný mal za to, že prvostupňový správny orgán mal na základe podkladov získaných počas výkonu inšpekcie práce za preukázané porušenie ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci tak, ako je uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Pokiaľ by žalobca porušenie namietal počas výkonu inšpekcie práce, alebo v správnom konaní, prípadne by vznikla akákoľvek pochybnosť o výkone práce p. B., správny orgán by ústne pojednávanie nariadil a vykonal, resp. by inak vykonal dokazovanie v danej veci. Žalovaný sa s postupom inšpektorátu práce stotožnil a túto námietku považoval za irelevantnú. 22) Žalovaný k námietke spochybnenia výkonu závislej práce p. B. uviedol, že výkon jej práce vyplýva z dokladov, ktoré boli predložené. Tieto doklady predložil priamo žalobca, pričom vo vyjadrení k začatiu správneho konania uviedol, že si uvedomuje, že k pochybeniu z jeho strany došlo. Žalovaný dodal, že aj evidencia pracovného času kontrolovanej zamestnankyne potvrdzuje, že závislú prácu vykonávala.

Taktiež bola do registra prihlásená spätne od 01.09.2021. Žalovaný sa stotožnil s postupom inšpektorátu práce a túto námietku považoval za špekulatívnu so snahou vyhnúť sa pokute. 23) Čo sa týka argumentu žalobcu ohľadom výšky uloženej pokuty, žalovaný konštatoval, že inšpektorát práce uložil najnižšiu pokutu, akú mu zákon umožnil, pričom zvážil všetky okolnosti daného správneho deliktu, kde zvažoval aj závažnosť konania a tak isto aj fakt, že žalobca sa dopustil prvého správneho deliktu podobnej povahy. 24) Žalovaný majúc na zreteli všetky vyššie opísané skutočnosti dospel k záveru, že v prejednávanom prípade je potrebné stotožniť sa s právnym názorom prvostupňového správneho orgánu, ktorý vo veci žalobcu rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia a v jeho odôvodnení. Keďže žalobca vo svojom odvolaní podľa názoru žalovaného neuviedol relevantné skutočnosti ani dôkazy, ktoré by mali vplyv na zistený skutkový stav, nemal dôvod na vydanie zmeny prvostupňového rozhodnutia o uložení pokuty. Správna žaloba – žalobné body 25) Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne v zákonnej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového rozhodnutia z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d), e), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj len „SSP“), ich zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie a rozhodnutie, eventuálne ich zmeny tak, že sa podľa § 198 ods. 1 písm. b) SSP upustí od uloženia pokuty vo výške 2.000,Eur. Zároveň si uplatnil právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 26) Žalobca po opísaní priebehu administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového, ako aj napadnutého rozhodnutia uviedol, že mu nie je zrejmé, prečo inšpektori práce nevypočuli p. B.. Žalobca spochybnil postup žalovaného, a to v tom smere, že nie je zrejmé na podklade čoho inšpektori práce založili výrok o vine za spáchaný delikt, ak nebola priamo vypočutá osoba, ktorá mala vykonať nelegálnu prácu a byť nelegálne zamestnaná, a teda neexistuje žiadna zápisnica o podaní informácie. H. B. potom nemohla nijakým spôsobom ozrejmiť svoju prítomnosť na pracovisku, a rovnako tak sa vyjadriť aj k ostatným skutočnostiam týkajúcim sa výkonu nelegálnej práce. Podľa názoru žalobcu neobstojí vyjadrenie žalovaného, že porušenie dokazujú priamo doklady, ktoré boli v konaní predložené, nakoľko v tomto smere absentuje jeden z podstatných dôkazov, a to výpoveď p. B.. 27) V prejednávanej veci žalobca správnemu orgánu vytýka, že inšpektori práce nezisťovali či išlo naozaj o výkon závislej práce tak, ako ju vymedzuje Zákonníka práce, a teda či boli naplnené znaky závislej práca, a to: - vzťah nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, - osobne vykonávaná zamestnancom pre zamestnávateľa, - podľa pokynov zamestnávateľa, - v mene zamestnávateľa, - v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. V tomto smere žalobca konštatoval, že sa nesnažil meniť svoje vyjadrenia, ale upozornil na tú skutočnosť, že ho rozhodnutie žalovaného v tomto smere nepresvedčilo o správnosti a zákonnosti postupu žalovaného, ako ani o správnosti a zákonnosti postupu prvostupňového správneho orgánu. 28) Žalobca je toho názoru, že hoci žalovaný konštatoval, že nevznikli dôvody na nariadenie ústneho pojednávania, pričom si to nevyžadovala povaha veci a ani to neustanovoval osobitný zákon, práve nariadenie ústneho pojednávania by mohlo celú vec ozrejmiť. Keďže sa tak neudialo, nedošlo k zadováženiu všetkých relevantných a rozhodujúcich skutočností potrebných na správne rozhodnutie. Na základe uvedeného má teda žalobca za to, že inšpektori práce nedodržali postup v zmysle Správneho poriadku, a teda zistené skutočnosti neverifikovali výsluchom kontrolovanej osoby (§ 35 Správneho poriadku) prostredníctvom ústneho pojednávania (§ 21 Správneho poriadku) s poskytnutím možnosti žalobcu klásť kontrolovanej osobe otázky a vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom a podkladu rozhodnutia (§ 33 Správneho poriadku). 29) Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Asan/11/2020 zo dňa 24.02.2022 z obsahu ktorého vyplýva, že „ak

orgány verejnej správy nevypočuli v rámci konania o administratívnom trestaní účastníka konania ani zainteresované osoby a v predmetnej veci taktiež nebolo nariadené ústne pojednávanie, došlo k nastoleniu takej vady v konaní, ktorá mala za následok vydanie nezákonného rozhodnutia“. Z uvedeného dôvodu má žalobca za to, že ani samotný protokol o kontrole nemôže byť dostačujúcim pre potreby úplne zisteného skutkového stavu veci. 30) V ďalšom texte žaloby žalobca zdôraznil, že p B. bola do registra poistencov a sporiteľov dôchodkového sporenia sociálnej poisťovne prihlásená ešte pred výkonom samotnej kontroly, teda mimo obdobia výkonu inšpekcie. Taktiež poukázal na to, že sám prvostupňový správny orgán vo svojom rozhodnutí na jednej strane konštatoval, že si je vedomý toho, že odvody boli za p. B. riadne a včas odvádzané, avšak na strane druhej mu zákon neumožňuje túto skutočnosť vyhodnotiť ako poľahčujúcu okolnosť, čo by mohlo mať za následok neuloženie pokuty. Vychádzajúc z uvedeného sa žalobcovi javí rozhodnutie žalovaného ako nesprávne a toto nemôže bez ďalšieho zakladať vinu žalobcu. Žalobca poukázal na to, že prijal všetky potrebné opatrenia včas a v čase kontroly nedošlo k porušeniu zákazu nelegálneho zamestnávania. Je teda zrejmé, že sa žalobca nepokúšal obísť platné právneho predpisy, ani ich porušovať. 31) Vzhľadom ku skutočnosti, že žiadnemu subjektu nebola spôsobená škoda, nemožno bez ďalšieho podľa názoru žalobcu vyvodiť jeho vinu a za jeho správanie mu uložiť pokutu. Takýto postup vníma žalobca ako šikanózny, ak sa voči nemu má vyvodiť vina a následne mu má byť uložená pokuta za to, že si svoju povinnosť splnil, pričom tým nespôsobil žiadnu škodu, a to všetko pred vykonaním samotnej kontroly. Žalobca teda nebol motivovaný výkonom inšpekcie k tomu, aby si riadne plnil svoje povinnosti, ale urobil tak sám a dobrovoľne. Podľa názoru žalobcu nemožno bez ďalšieho za takého konanie uložiť pokutu tak, ako ju uložil prvostupňový správny orgán. Žalobca považuje takýto postup za nespravodlivý, a to najmä vzhľadom na subjekty, ktoré úmyselne obchádzajú a porušujú zákaz nelegálneho zamestnávania, čo sa neskôr snažia v procese výkonu inšpekcie zhojiť dodatočnými úkonmi. Zároveň podľa žalobcu nemožno v tomto prípade hovoriť o výchovnom, resp. represívnom pôsobení takto uloženej pokuty. Takáto argumentácia by bola pre žalobcu pochopiteľná, ak by k zisteniu nedostatku prišlo počas výkonu inšpekcie, a tento nedostatok bol odstránený až počas výkonu inšpekcie. Ak však žalobca sám a dobrovoľne napravil stav, ktorý vznikol, nie je mu zrejmé, prečo by uložená pokuta mala mať či už výchovné alebo represívne pôsobenie. 32) Žalobca taktiež dodal, že na základe napadnutého rozhodnutia pokutu vo výške 2.000,- Eur síce uhradil, ale konal tak len z opatrnosti, keďže sa chcel vyhnúť prípadnému vymáhaniu danej pokuty prostredníctvom exekučného konania a chcel tak predísť aj zbytočnému navyšovaniu výšky pokuty ďalšími trovami, vzhľadom ku skutočnosti, že podanie správnej žaloby samo o sebe nemá odkladná účinok. Rovnako považoval žalobca za potrebné zdôrazniť, že uvedeným konaním nepotvrdil správnosť, ani výšku uloženej pokuty a takého jeho konanie nemožno vykladať ani ako uznanie záväzku uhradiť danú pokutu. 33) Žalobca ďalej citoval z obsahu rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo 81/2007 zo dňa 16.04.2007 a sp. zn. 5Sžo/81/2010 zo dňa 31.01.2011, ktoré sa týkajú práva účastníka správneho konania na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Taktiež má žalobca za to, že žalovaný ako aj prvostupňový správny orgán postupovali v rozpore s § 3 ods. 4 a 5, § 32 ods. 1 a 2, 33 ods. 1 a 2, § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. 34) V závere správnej žaloby žalobca zdôraznil, že sa mu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia javí ako nepresvedčivé. Medzi skutkovými zisteniami žalovaného a prvostupňového správneho orgánu a právnym posúdením neexistuje podľa názoru žalobcu logický vzťah. Nestačí len odkaz na citáciu zákona, či jeho ustanovenia, ale správny orgán je povinný obsah právnej normy aj vyložiť, aby účastník konania pochopil vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením. Žalobca má za to, že sa správny orgán musí vysporiadať so všetkými hľadiskami, ktoré sú významné pre uloženie pokuty ako takej, inak by takého rozhodnutie bolo nepreskúmateľné. Žalobca je toho presvedčenia, že uvedené platí aj pre tento prípad. 35) S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti podľa § 198 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku žalobca navrhol, aby správny súd eventuálne na základe vykonaného dokazovania

rozsudkom upustil od uloženia sankcie vo výške 2.000,- Eur, keďže účel bol dosiahnutý samotným prejednaním veci. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe (duplika) 36) Žalovaný v podaní zo dňa 11.09.2023 v prvom rade uviedol, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu považuje za skutkovo aj právne správne a v celom rozsahu sa s ním stotožňuje. Okrem toho mal za to, že správne orgány na oboch stupňoch postupovali v priebehu celého konania v súlade so Správnym poriadkom a platnými právnymi predpismi, rešpektovali plne všetky práva žalobcu, vysporiadali sa s jeho námietkami a k jeho vyjadreniam zaujali v napadnutých rozhodnutiach relevantné stanovisko. Žalovaný uviedol, že tak on, ako i prvostupňový správny orgán po dôslednom posúdení všetkých získaných relevantných dôkazov spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti nepochybne preukázali spáchanie deliktu zo strany žalobcu kladenému mu za vinu. 37) Vo vzťahu k samotnému spáchanému správnemu deliktu žalovaný podotkol, že žalobca kontrolovanú osobu prihlásil do príslušného registra Sociálnej poisťovne až dňa 14.09.2021 v rozhodujúcom čase 13.44 hod., t. j. po uplynutí siedmich dní od začatia výkonu pracovnej činnosti menovanej. Zároveň žalovaný poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 294/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 82/2005 Z. z. (účinnosť zákona od 01.01.2018), v ktorej sa uvádza, že týmto zákonom sa navrhuje „na účely nelegálneho zamestnávania z nelegálneho zamestnávania eliminovať určité situácie oneskoreného ohlásenia vzniku pracovnoprávneho vzťahu a štátnozamestnaneckého pomeru do príslušného registra Sociálnej poisťovne, aby sa vylúčili prípady, keď zamestnávateľ túto povinnosť, sám a bez zistenia nesplnenia tejto povinnosti kontrolnými orgánmi, splnil len s malým oneskorením. Zamestnávateľ je povinný splniť si prihlasovaciu povinnosť v lehote siedmich dní od uplynutia lehoty na splnenie povinnosti podľa § 231 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (napr. do začatia výkonu činnosti zamestnanca), najneskôr však do začatia výkonu kontroly nelegálneho zamestnávania začatej pred uplynutím tejto sedemdňovej lehoty. To znamená, že ak príde kontrolný orgán po čase, kedy zamestnanec začal vykonávať svoju činnosť, no v lehote siedmich dní a zistí, že zamestnávateľ si ešte nesplnil prihlasovaciu povinnosť, konštatuje nelegálne zamestnávanie. Ak si však zamestnávateľ splní oznamovaciu povinnosť v lehote uvedených siedmich dní a stihne tak spraviť pred výkonom kontroly, kontrolný orgán nemôže konštatovať nelegálne zamestnávanie. Ak si zamestnávateľ splní túto povinnosť až po lehote siedmich dní alebo si ju nesplní vôbec, v takom prípade nebude chránený a kontrolný orgán, bez ohľadu na čas výkonu kontroly, konštatuje porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, a to aj spätne.“ Žalovaný podotkol, že v prejednávanom prípade bola naplnená skutková podstata správneho deliktu nelegálneho zamestnávania. V danom prípade žalobca využíval závislú prácu p. B., mal s ňou založený pracovnoprávny vzťah a nesporne bolo preukázané, že si ako zamestnávateľ nesplnil povinnosť podľa osobitného predpisu, ktorou bola povinnosť žalobcu ako zamestnávateľa túto zamestnankyňu prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra. Podľa žalovaného je nesporné, že túto povinnosť žalobca porušil, keďže z dokladov vyplýva, že kontrolovanú zamestnankyňu prihlásil až po 7 dňoch od začatia výkonu činnosti, t. j. nie do siedmich dní od začatia výkonu činnosti zamestnankyne. 38) K žalobe namietaným skutočnostiam žalovaný ďalej uviedol, že pri posúdení vyššie uvedeného správneho deliktu vychádzal najmä z predloženej Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021 a taktiež z registračného listu FO – prihláška do Sociálnej poisťovne zo dňa 14.09.2021, avšak nemožno opomenúť ani ďalší v prejednávanej veci nie menej dôležitý podklad, a to evidenciu pracovného času za mesiac september 2021 (kniha príchodov a odchodov). Všetky tieto doklady boli prvostupňovým správnym orgánom obstarané vo vzťahu Ku kontrolovanej zamestnankyni. Žalovaný konštatoval, že z vyššie uvedených dôkazov vyplýva, že p. B. vykonávala pre žalobcu závislú prácu odo dňa 02.09.2021 (začiatok výkonu činnosti), čo bezpochyby potvrdzuje predložená dochádzka za mesiac september 2021, v zmysle ktorej dotknutá fyzická osoba v tento deň pracovala, t.j. začala vykonávať činnosť v prospech zamestnávateľa, a to v čase od 07.25 hod. do 16.00 hod. Žalovaný zároveň poukázal na skutočnosť, že z registračného listu FO – prihláška do Sociálnej poisťovne zo dňa 14.09.2021 je zrejmé, že žalobca dotknutú zamestnankyňu v tento deň spätne prihlásil do príslušného registra Sociálnej poisťovne ku dňu 01.09.2021, teda ku dňu, kedy mala menovaná skutočne začať vykonávať závislú

prácu (tento deň bol v pracovnej zmluve zo dňa 29.08.2021 dojednaný ako deň nástupu do práce), ale nakoľko bol tento deň sviatkom, p. B. začala skutočne vykonávať prácu až dňa 02.09.2021. Žalovaný má za to, že vyššie uvedené doklady svedčia o tom, že menovaná vykonávala pre žalobcu závislú prácu v zmysle predloženej Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021 ako administratívna pracovníčka. 39) Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadne naplnenia znakov závislej práce, žalovaný uviedol, že nevidí dôvod, prečo by si žalobca evidoval pracovný čas osoby, s ktorou má riadne uzatvorený pracovný pomer, ak pre neho táto osoba nevykonáva závislú práce v zmysle pracovnej zmluvy, ktorú aj predložil pri výkone inšpekcie práce. Žalovaný má za to, že tieto námietky sú dodatočnou účelovou argumentáciou žalobcu. Žalovaný považoval za vhodné doplniť, že inšpektor práce dňa 19.07.2022 prerokoval osobne protokol o výsledku inšpekcie práce č: ITN-33-33-2.3/P-A22,24,25-22 zo dňa 19.07.2022 s E. F. D., konateľom žalobcu, pričom ho podrobne oboznámil so skutočnosťami, ktoré boli pri výkone inšpekcie práce zistené, a teda aj s porušením zákazu nelegálneho zamestnávania, a to, že došlo k prekročeniu lehoty na prihlásenie do registra Sociálnej poisťovne, pričom E. F. D. uviedol, že protokolu porozumel a súhlasil s ním. Taktiež ani počas správneho konania nedošlo k žiadnym pochybnostiam o výkone práce p. B., nakoľko sa žalobca vo vyjadrení k začatiu správneho konania zo dňa 24.11.2022, vyjadril, že si je vedomý porušenia na jeho strane a toto bezodkladne odstránil prijatými opatreniami. Taktiež doplnil, že jeho úmyslom nebolo porušovať alebo obchádzať zákonné lehoty pri prihlásení p. B. do registra Sociálnej poisťovne. Žalovaný zastáva názor, že inšpekcia práce, ako aj rozhodovanie v rámci správneho konania bolo vykonané objektívnym posúdením dokladov predložených žalobcom. Správny orgán sa zaoberal všetkými dokladmi, ktoré žalobca predložil do vydania rozhodnutia. 40) Ohľadom námietky žalobcu, v spojení s ktorou poukázala na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Asan/11/2020 zo dňa 24. 02. 2022 a podotkol, že samotný protokol nemôže byť postačujúcim pre potreby úplne zisteného skutkového stavu veci, žalovaný uviedol, že je zrejmé, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nebolo založené iba na protokole o výsledku inšpekcie práce, aj keď tento bol jedným z podkladov pre vydanie rozhodnutia, ale bolo založené aj na ďalších relevantných dôkazoch. Naviac uvedený rozsudok sa týka porušenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) zákona č. 82/2005 Z. z. a pojednáva o nedostatočne obstaraných dôkazoch v súvislosti s týmto porušením. Žalovaný zastáva názor, že závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku sp. zn. 10Asan/11/2020 zo dňa 24.02.2022 nesúvisia s prejednávaným prípadom a nie sú na tento prípad aplikovateľné. 41) Pokiaľ ide námietku žalobcu vykonať výsluch p. B., žalovaný uviedol, že v posudzovanom prípade prihliadajúc pritom na všetky skutkové zistenia získané v priebehu samotného výkonu inšpekcie práce, nemá za to, že by bolo potrebné pristúpiť k vykonávaniu ďalších dôkazov, keďže tak prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný, počas konania disponovali dostatočnými relevantnými dôkazmi, nevykazujúcimi rozpory v jednotlivých skutkových okolnostiach a smerujúcimi k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci, nepochybne preukazujúcimi jednotlivé zistenia ohľadne skutku. V danom prípade by podľa žalovaného ďalšie doplňujúce dokazovanie neviedlo k účinnejšiemu objasneniu zisteného skutkového stavu, keďže skutkový stav bol náležite a presne zistený počas prebiehajúcej inšpekcie práce. V tejto súvislosti žalovaný zároveň zastáva názor, že v danom prípade nevyvstala potreba nariadenia ústneho pojednávania za účelom presného a úplného zistenia skutočného stavu veci. V tejto spojitosti žalovaný dal akcent na dikciu ustanovenia § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Z tejto zákonnej konštrukcie je nepochybné, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy (takéto prípady upravuje napríklad stavebný zákon, zákon o priestupkoch, predpisy o pozemkových úpravách a pod.), avšak takáto právna situácia v prejednávanom prípade nenastala. Teda vo všetkých ostatných prípadoch správny orgán má len zákonnú možnosť, nie však zákonnú povinnosť, nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. Z takejto zákonnej úpravy je teda zrejmé, že správny orgán nariadi ústne pojednávanie za predpokladu, ak si to bude vyžadovať povaha veci, teda v tých prípadoch, v ktorých ústne pojednávanie bude mať svoje opodstatnenie a bude nevyhnutné na splnenie účelu konania, predovšetkým, ak ústne pojednávanie bude môcť prispieť k objasneniu skutkových okolností prípadu.

42) V kontexte vyššie uvedenej námietky žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/49/2021 zo dňa 25.10.2022, v ktorom bolo obsiahnuté pomerne rozsiahle vyjadrenie k potrebe nariadenia ústneho pojednávania. 43) V ďalšom texte vyjadrenia k správnej žalobe žalovaný poukázal na skutočnosť, že z celého predloženého žurnalizovaného správneho spisu je zrejmé, že oba správne orgány v preskúmavanom prípade disponovali dostatočnými a relevantnými dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi spáchanie zisteného deliktu. Zistili skutočný stav veci, a teda zistili všetky skutočnosti, ktoré sú podľa príslušného hmotnoprávneho predpisu právne významné. Na základe uvedeného je žalovaný toho presvedčenia, že tak rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, ako i rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, zo správneho právneho posúdenia veci a obe rozhodnutia boli vydané za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného hodnotenia dôkazov v intenciách § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2 a § 46 Správneho poriadku. 44) Žalovaný ohľadom námietok žalobcu vzťahujúcich sa k vyvodenia viny žalobcu a uloženia pokuty, ktorá podľa názoru žalobcu v danom prípade nemá výchovné, ani represívne pôsobenie poukázal na uplatňovanie inštitútu objektívnej zodpovednosti za správne delikty v danom administratívno – deliktuálnom konaní, na základe ktorého kontrolovanému subjektu (v danom prípade žalobcovi so statusom zamestnávateľa) vzniká zodpovednosť za správny delikt už tým, že k samotnému porušeniu právneho predpisu zo strany kontrolovaného subjektu došlo, a to bez ohľadu na jeho následné odstránenie a bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, alebo o opomenutie. Žalovaný zároveň doplnil, že keďže sa jedná o objektívnu zodpovednosť žalobcu za zistený správny delikt, žalobca sa môže z tejto zodpovednosti vyviniť len za predpokladu, že predloží relevantné dôkazy preukazujúce, že zistený správny delikt vôbec nespáchal, avšak v prejednávanom prípade takýto dôkaz, ktorý by osvedčoval uvedenú skutočnosť žalobcom predložený nebol. 45) Žalovaný má za to, že z predloženého administratívneho spisu je zrejmé, že správne orgány svoje závery týkajúce sa porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania opreli o dôkazy poskytujúce dostatočnú skutkovú oporu tvrdeniu o využívaní závislej práce fyzickej osoby, s ktorou mal žalobca uzatvorený pracovný pomer, a to bez včasnej registrácie zamestnankyne do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia Sociálnej poisťovne do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (ust. § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o sociálnom poistení) na prihlásenie do tohto registra. V zmysle vyššie uvedeného žalovaný poukázal na formuláciu § 19 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce, v zmysle ktorého je inšpektorát práce povinný v prípade zistenia správneho deliktu pokutu uložiť. Zákonodarca použitím imperatívnej formulácie „uloží“ nedáva správnemu orgánu priestor, aby ani v prípade, ak dospeje k záveru o „bagateľnosti“ správneho deliktu sankciu vôbec neuložil, a teda má povinnosť páchateľa potrestať aj prípade, ak sa spoločenská nebezpečnosť konania s ohľadom na jeho následky javí ako nepatrná (k tomu viď napr. Košičiarová, S.: Princípy správneho trestania. Plzeň: I. J., 2017. s. 196). Iný postup správneho orgánu by mal za následok konanie nielen ultra, ale aj contralegem a nerešpektoval by vôľu zákonodarcu (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 387/2018 zo dňa 05. 09. 2018). 46) V kontexte uvedeného žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobcovi bola uložená sankcia vo výške 2.000,- Eur, t.j. na spodnej hranici zákonnej sadzby. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol: „Čo sa týka zaplatenia príslušných odvodov, správny orgán nemohol na zaplatenie príslušných odvodov prihliadnuť tým spôsobom, že sankciu neuloží a zaplatenie odvodov vyhodnotí ako poľahčujúcu skutočnosť. Uvedené oprávnenie zákonné ustanovenia inšpektorátu práce neumožňujú.“ Žalovaný nekonštatoval, že zaplatenie príslušných odvodov nie je možné vyhodnotiť ako poľahčujúcu okolnosť vo vzťahu k výške uloženej sankcie, ale že samotné odstránenie nedostatku žalobcu nezbavuje zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu a nemôže mať za následok neuloženie sankcie. Žalovaný vo vzťahu k tejto námietke ďalej uviedol, že toto tvrdenie správneho orgánu je vyjadrením zákonodarcu, a to obligatórne sankcionovať porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, kedy stanovil správnemu orgánu povinnosť uložiť pokutu v zmysle § 19 ods. 2 písm. a) bod 1. Zákona o inšpekcii práce vo výške od 2.000,- Eur, resp. 5.000,- Eur do 200.000,- Eur za preukázané porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania. 47) Žalovaný ďalej k námietkam žalobcu, ktoré sa týkali odôvodnenia uloženej sankcie uviedol, že má za to, že tak z jeho strany, ako aj zo strany prvostupňového správneho orgánu bola výška uloženej sankcie

náležite zdôvodnená, čo do dôvodu a čo do výšky s prihliadnutím pritom na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich mu z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. 1 a § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce. 48) Žalovaný v ďalšom texte svojho vyjadrenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1S/36/2021 zo dňa 07.04.2022 v zmysle ktorého: „S prihliadnutím na zásadu legality striktne limitujúcu uplatňovanie verejnej moci orgánmi verejnej správy je možné uzavrieť, že pokiaľ zákonodarca neupravil v právnom predpise priestor pre správne uváženie o vyvodení zodpovednosti inak než vo vzťahu k výške sankcie, teda buď výslovne neumožnil od uloženia sankcie upustiť, alebo toto neumožnil aspoň implicitne napr. použitím formulácie „môže uložiť“ (a teda nemusí), konajúce správne orgány v zásade nemali inú možnosť než sankciu uložiť, rešpektujúc pri tom zákonom stanovené rozpätie limitujúce výšku ukladanej sankcie.“ 49) Žalovaný má za to, že prvostupňový správny orgán uložením pokuty vo výške 2.000,- Eur sledoval predovšetkým jej výchovný a represívny význam, ktorý však v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sž-oKs 56/2006: „...musí mať silu odradiť od nezákonného postupu aj iné právnické osoby, ktoré sú nositeľmi rovnakých zákonných povinností. Takýto účinok však môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu včas a vecne správne vyvodený. Ak ide o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne teda musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku.“ Žalovaný v danej súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžp 27/2011 v ktorom súd judikoval, že uložená pokuta má vo sfére vinného zo správneho deliktu naplniť úlohu preventívnovýchovnú, ale aj represívnu, z toho dôvodu je žiaduce, aby bola citeľná aj v majetkovej sfére páchateľa správneho deliktu. Nemôže sa jednať o sankciu v zanedbateľnej výške, v opačnom prípade sa nedá predpokladať, že by splnila svoj účel. Uložená pokuta plní taktiež preventívnu úlohu (tzv. generálne pôsobenie) aj vo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností, ktorých musí mať silu odradiť od protiprávneho postupu. Ak sa jedná o finančný postih, nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, nevyhnutne tak musí v sebe obsahovať aj represívnu zložku. Právne normy pripúšťajú voľnú úvahu, striktne a jednoznačne neurčujú ako má správny orgán v konkrétnom prípade rozhodnúť, ale umožňujú, aby sám hľadal v rámci zákonom poskytnutého priestoru riešenie. Ukladanie pokút za správne delikty podlieha správnemu uváženiu (diskrečná právomoc), v ktorom správny orgán v rámci zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu v stanovených limitoch uplatňuje svoju právomoc a určuje výšku sankcie. 50) V danom prípade na základe uváženia a v súlade s § 3 ods. 5 Správneho poriadku, správny orgán dbal o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, a preto pri určení výšky pokuty uloženej za zistené a preukázané porušenie povinností rozhodoval v takom rozpätí, ako aj v obdobných prípadoch. Na základe uvedeného sa žalovaný domnieva, že sankcia uložená vo výške 2.000,- Eur za spáchanie vyššie uvedeného deliktu je primeraná a uložená na spodnej hranici zákonnej sadzby, uložená v súlade s princípom legitímneho očakávania zakotveného v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku, plniaca preventívnu a výchovnú funkciu, a keďže je citeľná aj v majetkovej sfére žalobcu plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť žalobcu od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. 51) Pokiaľ sa jedná o námietku súvisiacu s nedostatočnosťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, s touto sa žalovaný taktiež nestotožnil. Uviedol, že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie týchto rozhodnutí, akými úvahami boli žalovaný, ako aj prvostupňový správny orgán vedení pri hodnotení získaných dôkazov a ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali; že z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu je zrejmé aj to, aký postoj zaujali, resp. akým spôsobom sa vo svojich rozhodnutiach vyrovnali s namietanými argumentáciami a aké relevantné závery urobili o tom, do akej miery mala/nemala namietaná argumentácia žalobcu vplyv na právne posúdenie danej veci. 52) Žalovaný v závere svojho vyjadrenia podotkol, že žalobca ani v konaní vedenom na druhom stupni neuviedol také relevantné skutočnosti a nedoplnil také relevantné dôkazy, s ktorými by sa žalovaný nebol vysporiadal a s ktorými by bol žalobca preukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie jeho subjektívnych práv, alebo preukázal, že žalovaný svojím postupom porušil základné zásady správneho

konania, najmä zásadu materiálnej pravdy, vyhľadávaciu zásadu, zásadu práva na obhajobu a že by pri hodnotení dôkazov porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov v intenciách ustanovenia § 34 ods. 5 Správneho poriadku. S odkazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol, aby správny súd v zmysle § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Replika žalobcu 53) Na dupliku žalovaného reagoval žalobca vo svojom podaní zo dňa 29.09.2023. Žalobca mal opakovane za to, že nakoľko správny orgán nevypočul p. B., nemohol bez ďalšieho konštatovať, že bol preukázaný výkon jej závislej práce, a teda že boli naplnenie znaky závislej práce, tak ako to sám konštatuje. Túto skutočnosť podľa vyjadrenia žalobcu nepreukazujú ani dôkazy uvádzané žalovaným, ktoré neboli žiadnym spôsobom verifikované. H. B. bola odňatá možnosť vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania a nelegálnej práce. Podľa presvedčenia žalobcu existujú odôvodnené pochybnosti, či dôkazy uvádzané žalovaným umožňujú začať správne konanie, resp. či tieto dôkazy obstoja pri preukazovaní viny žalobcu. Vyššie uvedené pochybenie správneho orgánu podľa vyjadrenia žalobcu spôsobuje, že žalovaným predkladané dôkazy nie sú bez ďalšieho v plnom rozsahu spôsobilé založiť legitímnu vinu žalobcu, o ktorej by neexistovali odôvodnené pochybnosti. Žalobca zdôraznil, že podanie vysvetlenia a zaznamenanie zistení pri výkone kontroly sú neopakovateľnými úkonmi, ktoré by mali byť podrobne preukázané. V tomto smere ďalej uviedol, že prihlásil p. B. do registra Sociálnej poisťovne pred výkonom samotnej kontroly, teda celkom jednoznačne nemal v úmysle porušovať zákaz nelegálneho zamestnávania či nelegálnej práce, zatajovať pracovnoprávny vzťah s p. B., či inak sa vyhýbať plneniu zákonom uložených povinností. 54) Žalobca je toho presvedčenia, že žalovaný vzhľadom na nedostatočne zistený skutkový stav, ktorý nebol verifikovaný žiadnym zo spôsobov predpokladaných Správnym poriadkom, nemôže bez ďalšieho konštatovať, že žalobca nedodržal sedemdňovú lehotu na prihlásenie p. B. do registra Sociálnej poisťovne, keďže nemá jednoznačne ustálený okamih kedy zamestnanec začal vykonávať svoju činnosť. Vzhľadom na takúto skutočnosť preto žalovaný podľa vyjadrenia žalobcu nemôže bez ďalšieho konštatovať nelegálne zamestnávanie. Rovnako tak žalobca uviedol, že Sociálna poisťovňa, pobočka Považská Bystrica nezistila žiadne pochybenie týkajúce sa plnenia povinností týkajúcich sa predkladania výkazov poistného a príspevkov na starobné dôchodkové sporenie a správnosti vykazovania vymeriavacích základov. 55) V ďalšom texte žalobca poukázal na skutočnosť, že samotné prihlásenie do Sociálnej poisťovne možno považovať skôr za administratívny úkon súvisiaci zo zamestnaním zamestnanca, nakoľko pracovnoprávny vzťah ním nevzniká, len sa oznamuje jednej inštitúcii. Uviedol, že sám žalovaný konštatoval, že p. B. bola prihlásená do Sociálnej poisťovne, teda v tomto smere si žalobca riadne splnil všetky odvodové a daňové povinnosti voči štátnemu rozpočtu, a pri výkone kontroly nebol porušovaný zákaz nelegálneho zamestnávania. Žalobca zdôraznil, že túto skutočnosť považuje za významnú a dôležitú pre účely súdneho konania na správnom súde. Rovnako tak zdôraznil, že žalovaný sa doposiaľ nedopustil porušenia platných právnych predpisov a ich porušenie ani nemal v úmysle. Vzhľadom ku skutočnosti, že nebola spôsobená žiadna škoda, považoval žalobcu rozhodnutie žalovaného za nespravodlivé a prísne, nakoľko absentuje akýkoľvek úmysel žalobcu konať protiprávne, nemal k takémuto konaniu žiadnu pohnútku. Samotné prejednanie tejto veci je pre žalobcu podľa jeho názoru dostatočné. 56) Žalobca je i naďalej toho presvedčenia, že pokuta uložená žalovaným zasahuje do jeho základných práv, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že nespôsobil žiadnu škodu, keďže p. B. prihlásil do registra Sociálnej poisťovne a riadne odvádzal všetky odvody. 57) Aj napriek tomu, že žalovaný zastáva názor, že závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vyslovené v rozsudku sp. zn. 10Asan/11/2020 zo dňa 24.02.2022 nesúvisia s prejednávaným prípadom, žalobca i naďalej trvá na tom, že závere vyslovené vo vyššie uvedenom rozhodnutí sú všeobecné a týkajú sa postupu inšpektorov práce v každom jednom prípade, a teda nemožno konštatovať, že by sa dané rozhodnutie netýkalo aj tohto prípadu. Žalobca opätovne zdôraznil, že žalovaný nemôže zakladať vinu žalobcu na tom, že sa dostatočne nevyvinil z obvinení, resp. že nepreukázal opak.

58) V závere podanej repliky žalobca opätovne poukázal na to, že sa mu javí ako zjavne nespravodlivé, ak si prvostupňový správny orgán uvedomoval, že žalobca nespôsobil žiadnu škodu a v čase vykonávania kontroly neporušoval žiadne platné právne predpisy, avšak aj napriek tomu vyslovil názor, že nie je možné danú pokutu neuložiť. V tomto smere žalobca odkazujúc na ustanovenie § 198 ods. 1 písm. b) zákona č. 162/2015 Z.z. apeloval na eventualitu odpustenia uloženia pokuty, majúc za to, že samotné prejednanie veci je pre žalobcu dostatočné. 59) Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti žalobca zotrval na skutkových a právnych tvrdeniach obsiahnutých v podanej žalobe a túto považoval i naďalej za dôvodnú. 60) Na repliku žalobcu žalovaný ďalej nereagoval. Konanie pred správnym súdom a relevantná právna úprava 61) Správny súd v Banskej Bystrici v prvom rade konštatuje, že bol zriadený zákonom č. 151/2022 Z. z., pričom podľa § 3 ods. 3 písm. a) uvedeného zákona výkon súdnictva od 1. júna 2023 prešiel z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Banskej Bystrici, Krajského súdu v Trenčíne a Krajského súdu v Žiline na Správny súd v Banskej Bystrici. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej iba ako „správy súd“) teda ako správny súd vecne a miestne príslušný vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 107 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“), pretože nezistil žiaden z dôvodov podľa § 107 ods. 1 písm. a) až e) SSP, pre ktorý by mal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu dňa 12.12.2024 v súlade s § 137 ods. 4 SSP. Súd rozsudok následne verejne vyhlásil dňa 06.02.2025. 62) Správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného vrátane jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia, ako aj postup orgánov verejnej správy v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP, § 183 SSP), ako aj z hľadísk uvedených v § 195 písm. a) až e) SSP, keďže žaloba je správnou žalobou vo veciach správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP), vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 v spojení s § 493e SSP), pričom dospel k záveru, že je nedôvodná, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol. 63) Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 64) Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 65) Podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP, v správnej žalobe sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za nezákonné (ďalej len "žalobné body"). 66) Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 67) Podľa § 191 ods. 1 SSP správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,

g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. 68) Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o inšpekcii práce“), inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním 1. pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie, 2. právnych predpisov, ktoré upravujú štátnozamestnanecké vzťahy, 3. právnych predpisov a ostatných predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci vrátane predpisov upravujúcich faktory pracovného prostredia, 4. právnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, 5. záväzkov, ktoré vyplývajú z kolektívnych zmlúv, 6. osobitného predpisu zamestnávateľom v rozsahu jeho povinností uzatvoriť zamestnávateľskú zmluvu a platiť a odvádzať príspevky na doplnkové dôchodkové sporenie za zamestnanca vykonávajúceho práce zaradené orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva do tretej kategórie alebo štvrtej kategórie podľa osobitného predpisu, a za zamestnanca, ktorý vykonáva práce tanečného umelca alebo hudobného umelca, ktorý vykonáva profesiu hráča na dychový nástroj, 7. osobitného predpisu zamestnávateľom, ktorý ustanovuje povinnosti pri vysielaní zamestnancov na výkon prác pri poskytovaní služieb. 69) Podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 Zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce uloží pokutu zamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2 000 eur do 200 000 eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej 5 000 eur 70) Podľa § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 71) Podľa § 21 ods. 3 veta prvá Zákona o inšpekcii práce, na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 72) Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o nelegálnej práci“), právnická osoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3. Fyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3. 73) Podľa § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci, nelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je podnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah alebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a neprihlásila ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra, najneskôr však do začatia kontroly nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, ak kontrola začala do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu na prihlásenie do tohto registra. 74) Podľa § 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, zamestnávateľ je povinný prihlásiť prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové poistenie a na poistenie v

nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca v právnom vzťahu na základe ním určenej dohody podľa § 227a, na dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti zamestnanca, odhlásiť zamestnanca do ôsmich dní od zániku týchto poistení okrem zániku povinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah podľa § 20 nevznikol. 75) Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“), závislá práca je práca vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. 76) Podľa § 42 ods. 1 Zákonníka práce, pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. 77) Podľa § 226 ods. 2 Zákonníka práce, dohoda o vykonaní práce sa uzatvára písomne, inak je neplatná. 78) Podľa § 228 ods. 1 Zákonníka práce, dohodu o brigádnickej práci študentov je zamestnávateľ povinný uzatvoriť písomne, inak je neplatná. 79) Podľa § 228a ods. 2 Zákonníka práce, dohodu o pracovnej činnosti je zamestnávateľ povinný uzatvoriť písomne, inak je neplatná. 80) Podľa § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 81) Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 82) Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 83) Správnym trestaním sa na účely správneho súdneho poriadku rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie (§ 194 ods. 1 SSP). Deliktom je protiprávne konanie, ktorého znaky sú uvedené v zákone, za ktoré orgán verejnej správy, resp. správny orgán ukladá sankcie ustanovené administratívno-právnou formou. 84) Predmetom Zákona o inšpekcii práce je ochrana zamestnancov pri práci a výkon štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, taktiež zákon vymedzuje pôsobnosť orgánov štátnej správy v oblasti inšpekcie práce a ich pôsobnosť pri výkone dohľadu podľa osobitného predpisu a ustanovuje práva a povinnosti inšpektora práce a povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby (§ 1 citovaného zákona). Vykonávanie inšpekcie práce zabezpečuje podľa § 7 ods. 3 Zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce ako orgán štátnej správy v oblasti inšpekcie práce, a to prostredníctvom inšpektorov práce (§ 7 ods. 12 citovaného zákona). Ustanovenie § 12 ods. 1 citovaného zákona vymedzuje oprávnenia inšpektora práce pri samotnom výkone inšpekcie a ustanovenie § 12 ods. 2 upravuje jeho oprávnenia v nadväznosti na výsledky inšpekcie práce. Výsledky a závery inšpekcie sú zhrnuté v protokole o výsledku inšpekcie, ktorého náležitosti stanovuje § 14 citovaného zákona. Následne na podklade zistení zachytených v protokole o výsledku inšpekcie práce správny orgán zaháji správne konanie vo veci uloženia pokuty. Protokol predstavuje v následne začatom správnom konaní jeden z dôkazných prostriedkov, nezbavuje však správny orgán povinnosti vykonať v začatom správnom konaní riadne dokazovanie, výsledky tohto dokazovania vyhodnotiť a vec v súlade so zákonom posúdiť

85) Predmetom prieskumu v danej veci je rozhodnutie žalovaného č. NIP/NIP_PO/BEZ/ 2023/2972, O-54/2022 zo dňa 22.03.2023, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu práce Trenčín č. IPTN/IPTN_PRAV ODD/ROZ/2023/983, 227/2022/2.0/P zo dňa 11.01.2023, ktorým bola žalobcovi podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 Zákona o inšpekcii práce uložená pokuta vo výške 2 000,- Eur za porušenie povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. b) Zákona o nelegálnej práci spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ porušil zákaz nelegálneho zamestnávania tým, že dňa 02.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 03.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 06.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 07.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 08.09.2021 v čase od 07:30 hod. do 16:00 hod., dňa 09.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 10.09.2021 v čase od 07:25 hod. do 16:00 hod., dňa 14.09.2021 v čase od 07:30 hod. do 13:43 hod. využíval závislú prácu fyzickej osoby A. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorá na základe uzatvorenej Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021 vykonávala závislú prácu – administratívna pracovníčka, na pracovisku Ľ C. XXXX/XX, XXX XX D. a neprihlásil ju do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia do siedmich dní od uplynutia lehoty podľa osobitného predpisu (§ 231 ods. 1 písm. b) bod 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov) na prihlásenie do tohto registra, nakoľko do predmetného registra bola p. B. prihlásená dňa 14.09.2021 v rozhodujúcom čase 13:44 hod. Uvedené bolo zistené v období 03.06.2022 – 19.07.2022 počas výkonu inšpekcie práce podľa Zákona o inšpekcii práce u žalobcu. 86) Žalobca bol teda sankcionovaný za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, keď využíval závislú prácu svojej zamestnankyne p. B., s ktorou mal založený pracovnoprávny vzťah a ktorú neprihlásil v zákonnej lehote do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia. Pracovný pomer s vyššie uvedenou zamestnankyňou vznikol na základe Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021, a to odo dňa 01.09.2021, pričom bol dohodnutý na dobu určitú, konkrétne na dobu jedného roka ako zastupovanie počas materskej dovolenky. K reálnemu začiatku pracovnej činnosti p. B. došlo dňa 02.09.2021 o 07.25 h. do 16:00 h (keďže 01.09.2021 bol sviatok). Žalobca dotknutú zamestnankyňu prihlásil do príslušného registra Sociálnej poisťovne až dňa 14.09.2021 v čase o 13.44 hod., t.j. až po uplynutí siedmich dní od začatia výkonu pracovnej činnosti menovanej. 87) Správny súd ďalej zdôrazňuje, že preskúmavané správne konanie je ovládané zásadou materiálnej pravdy (§ 3 ods. 4 Správneho poriadku), ktorá vyjadruje požiadavku úplného a presne zisteného skutočného stavu. Správny orgán by mal teda zistiť všetky podstatné skutočnosti, ktoré majú pre vec rozhodujúci význam. V rozhodnutí musí správny orgán uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie a akými úvahami sa pri ich hodnotení spravoval. Taktiež sa musí vysporiadať s otázkou, prečo nevykonal všetky dôkazy, ktoré predložil žalobca. Len rozhodnutie, ktoré vychádza z riadne zisteného skutkového stavu je presvedčivé. 88) Z obsahu administratívneho spisu ako i odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že správny orgán pri dokazovaní vychádzal najmä zo žalobcom predloženej Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021, z registračného listu FO – prihláška do Sociálnej poisťovne zo dňa 14.09.2021, ako aj z evidenciu pracovného času dotknutej zamestnankyne za mesiac september 2021 (kniha príchodov a odchodov), pričom vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že došlo k porušeniu povinnosti zo strany žalobcu. Nepovažoval sa nutné vykonať ďalšie dokazovanie. Žalovaný sa ako odvolací orgán po vykonaní všetkých zabezpečených dôkazov, ktoré vyhodnotil stotožnil so správnou úvahou prvostupňového správneho orgánu, a to že žalobca využíval závislú prácu dotknutej zamestnankyne vyššie opísaným spôsobom. 89) Správny súd má z obsahu administratívneho spisu, hodnotiac vyššie uvedené dôkazy za preukázané, že kontrolovaná zamestnankyňa p. B. vykonávala pre žalobcu závislú prácu odo dňa 02.09.2021, čo bezpochyby potvrdzuje i predložená dochádzka za mesiac september 2021, v zmysle ktorej dotknutá fyzická osoba v tento deň pracovala, t. j. začala vykonávať činnosť v prospech zamestnávateľa, a to v čase od 07.25 hod. do 16.00 hod. Zároveň mal správny súd z registračného listu FO – prihláška do Sociálnej poisťovne zo dňa 14.09.2021 za preukázané, že žalobca dotknutú zamestnankyňu v tento deň spätne prihlásil do príslušného registra Sociálnej poisťovne ku dňu 01.09.2021, t.j. ku dňu, kedy mala dotknutá osoba skutočne začať vykonávať závislú prácu vychádzajúc z obsahu Pracovnej zmluvy zo dňa 29.08.2021.

90) Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadne naplnenia znakov závislej práce, túto vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Žalobca si evidoval pracovný čas osoby, s ktorou uzatvoril pracovný pomer. Je nepravdepodobné, že by tak žalobca učinil, keby pre neho preverovaná osoba nevykonávala závislú prácu v zmysle pracovnej zmluvy. V kontexte uvedeného správny súd tak ako i žalovaný poukazuje i na to, že inšpektor práce dňa 19.07.2022 prerokoval osobne protokol o výsledku inšpekcie práce č: ITN-33-33-2.3/P-A22,24,25-22 zo dňa 19.07.2022 s Ing. Jánom Bednárom, t.j. konateľom žalobcu, ktorého podrobne oboznámil so všetkými skutočnosťami, ktoré boli pri výkone inšpekcie práce zistené, pričom E. F. D. uviedol, že protokolu porozumel a súhlasil s ním. Taktiež ani počas správneho konania nedošlo k žiadnym pochybnostiam o výkone práce p. B., keďže žalobca vo vyjadrení k začatiu správneho konania zo dňa 24.11.2022 uviedol, že si je vedomý porušenia na jeho strane a toto bezodkladne odstránil prijatými opatreniami. Taktiež zdôraznil, že jeho úmyslom nebolo porušovať alebo obchádzať zákonné lehoty pri prihlásení p. B. do registra Sociálnej poisťovne. Správny súd má teda za to, že rozhodnutia vydané v správnom konaní boli vydané na základe objektívneho posúdenia dokladov predložených žalobcom. Opak preukázaný nebol. 91) Vo vzťahu k námietke žalobcu, v spojení s ktorou poukázal na obsah rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Asan/11/2020 zo dňa 24.02.2022 a podotkol, že samotný protokol nemôže byť postačujúcim pre potreby úplne zisteného skutkového stavu veci, sa správny súd taktiež stotožnil s vyjadrením žalovaného, ktorý poukázal na to, že tak napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nebolo založené iba na protokole o výsledku inšpekcie práce č: ITN-33-33-2.3/P-A22,24,25-22 zo dňa 19.07.2022, aj keď tento bol jedným z podkladov pre vydanie rozhodnutia, ale bolo založené aj na ďalších, a to už vyššie spomínaných dôkazoch. Navyše uvedený rozsudok sa týka porušenia § 3 ods. 2 v nadväznosti na § 2 ods. 2 písm. a) Zákona o nelegálnej práci a pojednáva o nedostatočne obstaraných dôkazoch v súvislosti s týmto porušením. Závery vyslovené v predmetnom rozsudku nie sú teda aplikovateľné na prejednávaný prípad. 92) Pokiaľ ide o námietku žalobcu ohľadom nevykonania výsluchu p. B. správny súd konštatuje, že v posudzovanej veci, prihliadajúc na všetky skutkové zistenia získané v priebehu samotného výkonu inšpekcie práce nemá za to, že by bolo potrebné pristúpiť k vykonávaniu ďalších dôkazov, keďže tak prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný, počas konania disponovali dostatočnými relevantnými dôkazmi, nevykazujúcimi rozpory v jednotlivých skutkových okolnostiach a smerujúcimi k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci, nepochybne preukazujúcimi jednotlivé zistenia ohľadne skutku. V danom prípade by ďalšie doplňujúce dokazovanie neviedlo k účinnejšiemu objasneniu zisteného skutkového stavu. V tejto spojitosti tak ako i žalovaný poukazuje správny súd na ustanovenie § 21 ods. 1 prvá veta Správneho poriadku, v zmysle ktorého správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Z tejto zákonnej konštrukcie je nepochybné, že správny orgán má obligatórnu zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie len za predpokladu, ak to ustanovujú osobitné právne predpisy (napr. Stavebný zákon), avšak takáto právna situácia v prejednávanom prípade nenastala. Teda vo všetkých ostatných prípadoch správny orgán má len zákonnú možnosť, nie však zákonnú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie v každom začatom správnom konaní. 93) V kontexte vyššie uvedeného správny súd rovnako ako žalovaný poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Ssk/49/2021 zo dňa 25. 10. 2022, ktorý uviedol: „V súvislosti s podstatnou a vzhľadom na obsah kasačnej sťažnosti aj jedinou námietkou súvisiacou s nariadením ústneho pojednávania za účelom prejednania veci, najvyšší správny súd považuje za potrebné uviesť, že správne konanie sa v predmetnej veci riadilo Správnym poriadkom na aplikáciu ktorého priamo odkazuje § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. Podľa Správneho poriadku môže správne konanie prebiehať v dvoch formách, a to v ústnej forme a forme písomnej. Podľa vyššie citovaného §21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Správny poriadok teda rozlišuje obligatórne ústne pojednávanie a fakultatívne ústne pojednávanie. Obligatórne sa ústne pojednávanie nariadi vtedy, ak to ustanovuje osobitný predpis [(napríklad § 74 ods. 1 veta prvá zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, prípadne § 113 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)]. Inak správny orgán nariadi ústne pojednávanie iba v prípade, ak si to vyžaduje povaha veci. V danom prípade však tak prvostupňový správny orgán, ako aj správny orgán odvolací, mali riadne a bezpečne preukázané porušenie právnych predpisov upravujúcich zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania zo strany žalobcu, a preto v danej veci ani nevyvstala potreba objasniť

vec na ústnom pojednávaní. Pokiaľ si správne orgány zvolili písomnú formu správneho konania, tieto postupovali v súlade s príslušnými ustanoveniami Správneho poriadku. Vychádzajúc z právnej úpravy ustanovenej v § 19 v spojení s § 21 ods. 3 zákona č. 125/2006 Z. z. zákonodarca výslovne nestanoví Inšpektorátu práce povinnosť vo veci administratívneho trestania nariadenie ústneho pojednávania. Z týchto dôvodov pokiaľ správne orgány v danom prípade nenariadili ústne pojednávanie nepostupovali v konaní v rozpore so zákonom, a teda nezaťažili konanie takou vadou, ktorá by mohla mať sama osebe za následok nezákonnosť rozhodnutia, a na ktorú by musel súd v procese súdneho prieskumu prihliadať z úradnej povinnosti.“ „Inak povedané, ústne prejednanie veci sa nevyžaduje, ak neexistujú žiadne pochybnosti čo do zistenia skutkového stavu veci, žiadne pochybnosti o dôveryhodnosti získaných dôkazov, prípadne žiadne iné sporné skutočnosti vyvolávajúce potrebu prejednania veci za osobnej účasti obvineného a súčasne za predpokladu, že obvinený mal možnosť sa riadne oboznámiť a následne sa písomne vyjadriť k podkladom pre vydanie rozhodnutia, ako aj k spôsobu ich zisťovania. Neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (pozri napríklad rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Jusilla proti Fínsku z 30. novembra 2006, číslo sťažnosti 73053/01, prípadne Suhadolc proti Slovinsku zo 17. mája 2011, číslo sťažnosti 57655/08,Sancakli proti Turecku z 15. mája 2018, číslo sťažnosti 1385/07, VarelaAssalino proti Portugalsku z25. apríla 2002, číslo sťažnosti 64336/01).“ 94) Správny súd hodnotiac obsah administratívneho spisu konštatuje, že tak prvostupňový správny orgán ako i žalovaný v danom prípade disponovali dostatočnými a relevantnými dôkazmi jednoznačne preukazujúcimi spáchanie zisteného deliktu, pričom vydali rozhodnutia, ktoré vychádzali z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, zo správneho právneho posúdenia veci a boli vydané za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy a zásady voľného hodnotenia dôkazov v intenciách § 3 ods. 1, 2, 3 a 4, § 32 ods. 1, § 33 ods. 1 a 2 a § 46 Správneho poriadku. 95) Ohľadom námietky žalobcu, že vzhľadom na skutočnosť, že žiadnemu subjektu nebola spôsobená škoda, nemožno bez ďalšieho vyvodiť vinu žalobcu a za jeho správanie mu uložiť pokutu, tvrdiac, že v danom prípade nemožno hovoriť o výchovnom, či represívnom pôsobení, takto uloženej pokuty, správny súd vyhodnotil i túto žalobnú námietku ako nedôvodnú. 96) Správny súd v kontexte vyššie uvedenej námietky konštatuje, že porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania, za ktoré správny orgán uložil pokutu, patrí medzi správne delikty postihované bez ohľadu na zavinenie. Ide o tzv. inštitút objektívnej zodpovednosti za správne delikty, pri ktorej správny orgán preukazuje len porušenie právnej povinnosti zo strany účastníka konania, nie zavinenie. Správnym deliktom právnickej osoby je protiprávne konanie právnickej osoby, ktorého znaky ustanovuje zákon, a za ktoré ukladá správny orgán sankciu ustanovenú administratívnoprávnou normou. To znamená, že zamestnávateľ je zodpovedný už tým, že k porušeniu došlo, bez ohľadu na to, či ide o zavinené alebo nezavinené konanie, alebo o opomenutie. Teda pre vznik objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt je úplne nepodstatné, či k pochybeniu došlo zavinením určitých okolností, zavinením zamestnancov zamestnávateľa, alebo iných subjektov ako zamestnávateľa a ani okolnosť, že zamestnávateľ následne dodatočne odstránil zistený nedostatok. Na úseku nelegálneho zamestnávania sa tak jedná o správny delikt právnickej osoby alebo fyzickej osoby postihovaný bez ohľadu na zavinenie, pre ktorý je príznačná tzv. objektívna zodpovednosť, pri ktorej sa preukazuje len porušenie právnej povinnosti a nie zavinenie. Správny súd zároveň dopĺňa, že keďže sa jedná o objektívnu zodpovednosť žalobcu za zistený správny delikt, žalobca sa môže z tejto zodpovednosti vyviniť len za predpokladu, že predloží relevantné dôkazy preukazujúce, že zistený správny delikt vôbec nespáchal, avšak v prejednávanom prípade takýto dôkaz, ktorý by osvedčoval uvedenú skutočnosť žalobcom predložený nebol. 97) Pokiaľ ide o námietku žalobcu vzťahujúcu sa k uloženej sankcii vo výške 2.000,- Eur, ktorá sa žalobcovi javí vzhľadom na prejednávanú vec ako neprimeraná správny súd poukazuje na to, že v zmysle § 19 ods. 2 Zákona o inšpekcii práce je inšpektorát práce povinný v prípade zistenia správneho deliktu pokutu uložiť. Zákonodarca nedáva správnemu orgánu priestor, aby sankciu vôbec neuložil, a teda má povinnosť páchateľa potrestať aj prípade, ak sa spoločenská nebezpečnosť konania s ohľadom na jeho následky javí ako nepatrná. Správny súd zdôrazňuje, že žalobcovi bola práve vychádzajúc z charakteru prejednávanej veci uložená sankcia na spodnej hranici zákonnej sadzby. Správny súd má ďalej za to, že tak prvostupňový správny orgán, ako i žalovaný výšku uloženej sankcie náležite odôvodnili, a to čo

do dôvodu, ako i jej výšky s prihliadnutím pritom na osobitosti a špecifiká daného prípadu a za plnej akceptácie zákonných kritérií plynúcich z ustanovenia § 19 ods. 2 písm. a) bod. 1 a § 19 ods. 6 Zákona o inšpekcii práce. Predmetná pokuta bola podľa názoru správneho súdu uložení v súlade s princípom legitímneho očakávania zakotveného v ustanovení § 3 ods. 5 Správneho poriadku, plniaca preventívnu a výchovnú funkciu, a zároveň plniaca i svoju represívnu funkciu s následkom odradiť žalobcu od jeho ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Z vyššie uvedeného dôvodu vyhodnotil správny súd i túto námietku žalobcu ako nedôvodnú. 98) Pokiaľ sa jedná o námietku žalobcu súvisiacu s nedostatočnosťou odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, vo vzťahu k tejto námietke správny súd konštatuje, že sa s ňou nemožno stotožniť, keďže z odôvodnenia tak rozhodnutia žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu je zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti a skutkové okolnosti boli podkladom pre vydanie týchto rozhodnutí, akými úvahami boli správne orgány vedené pri hodnotení získaných dôkazov a ako použili správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodovali. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu ako i žalovaného je zároveň zrejmé aj to, aký postoj zaujali k námietkam žalobcu a aké závery urobili o tom do akej miery mala tá ktorá námietky vplyv na právne posúdenie prejednávanej veci. 99) Záverom správny súd konštatuje, že nemohol vyhovieť ani návrhu žalobcu na sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP. V § 198 ods. 2 SSP je stanovený limit pre rozhodovanie správneho súdu o sankčnej moderácii, v zmysle ktorého správny súd môže rozhodnúť len tak, ako mohol rozhodnúť orgán verejnej správy v administratívnom konaní. Správny súd teda môže uložiť len takú sankciu a v takej výške, ako umožňoval zákon orgánu verejnej správy, čo platí rovnako aj pre možnosť upustenia od potrestania. Keďže bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 2.000,- Eur, teda na spodnej hranici možnej sadzby podľa § 19 ods. 2 písm. a) bod 1 Zákona o inšpekcii práce, nemá správny súd priestor na zníženie uloženej pokuty. Zároveň nie je možné ani upustiť od uloženia pokuty, pretože vyššie uvedený zákon takúto možnosť ani neupravuje. Žalobcovi tak nie je ani teoreticky možné uložiť miernejšiu sankciu, a preto postup podľa § 198 SSP vôbec neprichádza do úvahy. Z tohto dôvodu sú zjavne neopodstatnené námietky žalobcu o neprimerane prísnom postihu. 100) S poukazom na vyššie uvádzané dôvody dospel správny súd k záveru, že rozhodnutie žalovaného je zákonné a preto žalobu v súlade s § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 101) O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario), podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech. Nakoľko žalobca v konaní úspešný nebol, správny súd mu náhradu trov konania nepriznal. Rovnako správny súd nepriznal náhradu trov konania ani žalovanému keďže mal za to, že neboli splnené podmienky pre jej priznanie podľa § 168 SSP, t.j. výnimočnosť situácie. 102) Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia. Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený vyššie pod písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.