Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Banskej Bystrici 6S/14/2024 0824100165 28. 05. 2025 JUDr. Katarína Kochan Morová ECLI:SK:SpSBB:2025:0824100165.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Kochan Morovej a členov senátu Mgr. Andreja Maukša a JUDr. Aleny Majerovej, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX. XX. XXXX, na území Slovenskej republiky prihlásený na adrese: C. XXX, D. E. D. F., štátna príslušnosť G. H. I., právne zastúpený: JUDr. Anna Žedényiová, advokátka so sídlom Palackého 85/5, Trenčín, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCPBB2-47-003/2024-SK zo dňa 21. 02. 2024, takto rozhodol: I. Rozhodnutie žalovaného Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica č. PPZ- HCPBB2-47-003/2024-SK zo dňa 21. 02. 2024 aj rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín č. PPZ-HCP-BB8-4352-015/2023-PC zo dňa 13. 12. 2023 ruší a vec vracia orgánu verejnej správy nižšieho stupňa na ďalšie konanie. II. Žalobca má voči žalovanému právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: Administratívne konanie a preskúmavané rozhodnutia 1. Žalobca dňa 18. 08. 2023 podal na Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trenčín (ďalej len „orgán verejnej správy prvého stupňa“ alebo „prvostupňový orgán“) žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky na neobmedzený čas. 2. Orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB8-4352-015/2023-PC zo dňa 13. 12. 2023 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) zamietol žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení vtedy účinnom (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“), a to predovšetkým na podklade nesúhlasného stanoviska Slovenskej informačnej služby (ďalej aj „SIS“) zo dňa 28. 08. 2023, vydaného v zmysle § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Prvostupňový orgán skonštatoval, že SIS v stanovisku k pobytu prihliada na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti a jej stanovisko predstavuje verejný záujem na neudelení pobytu, ktorý je nadradený záujmu súkromnému. Žiadateľ je rozvedený a na území Slovenskej republiky má maloleté dieťa. Zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky neovplyvní podnikateľské aktivity žiadateľa, správu majetku a nehnuteľností, ako ani rodinný a súkromný život, nakoľko prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenska republiky zostáva v platnosti a zamieta sa len žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ- HCP-BB2-47-003/2024-SK zo dňa 21. 02. 2024 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie zamietol. Žalovaný uviedol, že na základe stanoviska SIS, ktorá vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky pre žalobcu, pre prvostupňový orgán vyplýval jediný zákonný možný postup, a to v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, podľa ktorého policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok. Oprávnená osoba žalovaného, poverená na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami, sa dňa 14. 02. 2024 oboznámila s obsahom stanoviska SIS a konštatovala v písomnosti zo dňa 19. 02. 2024, že bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu žalobcovi, pretože je dôvodné podozrenie, že ohrozí bezpečnosť štátu. Pred vydaním prvostupňového rozhodnutia sa s obsahom stanoviska SIS oboznámila aj oprávnená osoba prvostupňového orgánu s rovnakým záverom. Podľa názoru žalovaného nesúhlasné stanovisko SIS postačovalo ako rozhodujúci podklad pre záver, že bol naplnený zákonný dôvod na zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu s dôrazom na to, že stanoviská štátnych orgánov sú v správnom konaní pre správny orgán dôkaznými prostriedkami, ktoré majú záväzný charakter. Ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré v prvostupňovom rozhodnutí orgán verejnej správy prvého stupňa aplikoval, je ustanovením kogentným a nepripúšťa odchýlenie od jeho vymedzenia v zákone. Uvedené ustanovenie striktne prikazuje policajnému útvaru zamietnuť žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak nastanú zákonné dôvody tak, ako to bolo aj v prípade žalobcu, pričom postačuje existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Žalovaný zdôraznil, že vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od SIS vylučuje § 2 ods. 7 zákona o Slovenskej informačnej službe. Zákon o pobyte cudzincov neustanovuje povinnosť SIS vzťahujúcu sa k obsahovým náležitostiam jej stanoviska poskytovaného podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, aby súčasťou jej nesúhlasného stanoviska bolo odôvodnenie. S ohľadom na charakter utajenia predmetných informácií podľa § 2 ods. 6 zákona o Slovenskej informačnej službe nie je možné, aby ich obsah bol bližšie špecifikovaný a prvostupňový orgán pri svojom rozhodnutí nedisponoval ani oprávnením, ktoré by mu umožnilo v rozhodnutí uviesť, akého konkrétneho konania sa žalobca dopustil, respektíve dopúšťa. Žalovaný poukázal na to, že splnomocnený zástupca žalobcu nepožiadal o sprístupnenie utajovanej písomnosti jej tvorcu - SIS, hoci o tomto práve bol poučený prvostupňovým orgánom. Práva žalobcu ako účastníka konania ani možnosť účinne sa hájiť neboli upreté ani dotknuté, pretože prvostupňový orgán neodňal žalobcovi možnosť vyjadriť sa k veci (pričom toto právo žalobca aj využil) aj napriek tomu, že neuviedol podrobnejší obsah utajovanej písomnosti. Je v kompetencii správnych súdov, aby sa s utajovanou písomnosťou oboznámili v čase preskúmavania rozhodnutia na základe podanej správnej žaloby, teda aby si správny súd ako oprávnená osoba za účelom zabezpečenia ochrany práv žalobcu a preverenia postupu žalovaného vyžiadal od SIS utajovaný registratúrny záznam k oboznámeniu sa s utajovanou skutočnosťou. Postup prvostupňového orgánu, pri ktorom zamietol žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na základe nesúhlasného stanoviska SIS aj bez jeho zdôvodnenia, bol zákonný a správny, nakoľko prvostupňový orgán nebol pôvodcom utajovanej informácie, a teda nerozhodoval o jej odtajnení a SIS na dožiadanie žiadne dôvody ani ich podstatu nešpecifikovala. Prvostupňový orgán a žalovaný sa zaoberali aj otázkou zásahu do rodinného a súkromného života žalobcu, pričom dospeli k záveru, že v prípade žalobcu je možné konštatovať, že zamietnutie jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu môže predstavovať určitý zásah do súkromného a rodinného života, avšak právo na rešpektovanie súkromného a rodinného života nie je právom absolútnym a na základe opodstatnených skutočností je možné doňho zasiahnuť (článok 8 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd). Takýto zásah bol odôvodnený v prípade žalobcu, kedy bolo nevyhnutné uprednostniť verejný záujem v záujme naliehavosti legitímneho cieľa, nakoľko spravodajská služba identifikovala skutočností, ktoré zakladali dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu. Prvostupňový orgán posudzoval aj skutočnosti ustanovené v § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, pričom dospel k záveru, že aj keď žalobca nespáchal žiadny trestný čin, predstavuje na základe stanoviska SIS isté možné nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu, preto rozhodol jediným možným zákonným spôsobom v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Správna žaloba a vyjadrenia účastníkov konania 4. Správnou žalobou, podanou v zákonnej lehote, sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového rozhodnutia. Žalobca namietal
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového rozhodnutia, ktorého nosným podkladom je stanovisko SIS, s ktorého obsahom sa žalobca ako účastník administratívneho konania nemohol oboznámiť. Žalobca poukázal na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2022 a sp. zn. PL. ÚS 8/2016 aj na mnohé rozhodnutia správnych súdov vo veciach preskúmania zákonnosti rozhodnutí orgánov cudzineckej polície o žiadostiach cudzincov o povolenie pobytu na území Slovenskej republiky a žiadal, aby správny súd zohľadnil právne názory v nich uvedené, nakoľko ide o obdobné prípady ako je prejednávaná vec. Namietal, že žalovaný a prvostupňový orgán už vyslovené názory súdov v obdobných veciach nerešpektovali, čím porušili zásadu uvedenú v § 3 ods. 5 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok). Žalobca dôvodil, že podľa uvedených nálezov Ústavného súdu SR aj uvedených súdnych rozhodnutí majú správne orgány povinnosť, ak aj nejaká časť administratívneho spisu podliehala utajeniu, prijať také postupy, opatrenia a úkony, aby účastník konania bol zo strany správneho orgánu oboznámený aspoň s podstatnými dôvodmi (dôkazmi), ktoré by mali tvoriť základ rozhodnutia o jeho žiadosti. Žalovaný aj prvostupňový orgán nesprístupnením dôvodov a dôkazov (prípadne utajovaných skutočností), na základe ktorých rozhodli, porušili právo žalobcu ako účastníka konania vyjadrené v § 33 ods. 1 a ods. 2 správneho poriadku, t. j. právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom a navrhovať dôkazy. Žalobca ako účastník konania sa nemohol vyjadriť pred vydaním rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR k stanovisku SIS ako rozhodujúcemu podkladu pre vydanie rozhodnutia, teda nemohol ani žiadnym konkrétnym spôsobom v tomto smere argumentovať a vyvrátiť skutočnosti, ktoré tvoria podklad rozhodnutia. Podľa názoru žalobcu nemožno prijať záver, že rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu vychádza zo spoľahlivo, presne a úplne zisteného skutočného stavu, o ktorom nie sú žiadne pochybnosti, a teda že doposiaľ vykonané dôkazy v dostatočnej miere odôvodňujú záver, že žalobca ako účastník konania predstavuje hrozbu pre SR, resp. ohrozí bezpečnosť SR, nakoľko správne orgány vychádzali len zo stanoviska SIS, ktorého obsah žalobca nepozná. Z odôvodnenia prvostupňového ani napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, ako žalovaný a prvostupňový orgán podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov posudzovali mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, keď vychádzali iba z abstraktného negatívneho stanoviska SIS bez bližšej špecifikácie dôvodov. Žalobca sa počas prechodného pobytu na území SR za účelom podnikania od roku 2018 až doteraz nedopustil žiadneho trestného činu, priestupku, resp. žiadneho protiprávneho alebo iného konania, z ktorého by bolo možné prijať odôvodnený záver, že by predstavoval hrozbu pre SR. Žalobca má na území SR partnerku - družku a maloleté dieťa a vedie riadny usporiadaný rodinný život. Prvostupňové aj napadnuté rozhodnutie je založené iba na negatívnom stanovisku SIS, pričom ak existujú reálne dôvody, pre ktoré žalobca predstavuje hrozbu ohrozenia verejného poriadku, bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia, žalobcu s týmito dôvodmi mali správne orgány oboznámiť, resp. si mali v rámci zákonnej požiadavky náležitého zistenia skutočného stavu zabezpečiť o tom dôkazy, ku ktorým by sa následne mal žalobca možnosť a právo vyjadriť, keďže rozhodnutie správneho orgánu musí vychádzať z náležite, presne a úplne zisteného skutočného stavu, o ktorom nie sú žiadne pochybnosti. Rozhodnutie žalovaného a prvostupňového orgánu je tak všeobecné, abstraktné a nekonkrétne, že žalobca ani nevie, proti čomu sa má brániť. 5. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na skutkových a právnych záveroch uvedených v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Zdôraznil, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci sp. zn. PL. ÚS 17/2022 rozhodoval výlučne o dvoch ustanoveniach zákona o pobyte cudzincov týkajúcich sa zamietnutia žiadosti pri prechodných a trvalých pobytoch, pričom vyslovil záver, že ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte nie sú v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Avšak ustanovenie § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ktoré sa týka zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, týmto nálezom ústavného súdu nebolo dotknuté. K námietkam žalobcu spochybňujúcim informácie, ktorých pôvodcom je SIS, žalovaný uviedol, že nie je v kompetencii prvostupňového orgánu ani žalovaného zasahovať SIS do spôsobu získania informácií, taktiež oba správne orgány nemajú dôvod spochybňovať relevantnosť a pravdivosť takto získaných informácií o žalobcovi. Zákon o pobyte cudzincov, regulujúci podmienky pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky, zveril právomoc SIS zaujať v rozsahu pôsobnosti, prihliadajúc najmä na bezpečnostné záujmy štátu, stanovisko k žiadosti zaslanej správnym orgánom. SIS je kompetentným orgánom na posudzovanie a vyhodnocovanie miery ohrozenia záujmov Slovenskej republiky. Vykonávanie dôkazov pochádzajúcich od SIS vylučuje § 2 ods. 7 zákona o Slovenskej informačnej službe, preto je podľa názoru žalovaného vylúčená aj možnosť vyjadrenia sa k nim. Takúto písomnosť, ktorej tvorcom je SIS, možno dokonca vnímať ako zákonnú podmienku, ktorá nepodlieha dokazovaniu, a teda je mimo režim čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Písomnosť
s určitým stupňom utajenia môže odtajniť, resp. sprístupniť len ten, kto takúto písomnosť vytvoril (v tomto prípade SIS), resp. súd, ale až po splnení zákonných podmienok. Ak by správny orgán utajovanú skutočnosť uvádzal, resp. by ju sprístupnil žalobcovi k nazretiu, došlo by zo strany správneho orgánu k porušeniu predpisov na úseku ochrany utajovaných skutočností. Odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí bolo dostačujúce, pretože zákon o pobyte cudzincov neprezumuje uvádzanie konkrétnych dôvodov v súvislosti s nesúhlasným stanoviskom SIS. Prvostupňový orgán pre svoje rozhodnutie a náležité zistenie skutkového stavu použil dôkaz dostatočne konkrétneho charakteru, ktorý bol získaný zákonným spôsobom, a to stanovisko SIS. Prvostupňový orgán dostatočne posúdil mieru ohrozenia bezpečnosti štátu zo strany žalobcu a skonštatoval, že z hľadiska bezpečnostného záujmu Slovenskej republiky je tento záujem nadradený nad záujmom práv a slobôd žalobcu. Bezpečnosť štátu je vždy a v každom prípade nadradená nad záujmy kohokoľvek, či už občana Slovenskej republiky alebo cudzinca, ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiava na základe udeleného pobytu, teda je povinnosťou SIS, aby sa na ochrane a bezpečnosti štátu podieľala. Prvostupňový orgán a žalovaný sa zaoberali aj otázkou zásahu do rodinného a súkromného života žalobcu, pričom dospeli k záveru, že v prípade žalobcu je možné konštatovať, že zamietnutie jeho žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu môže predstavovať určitý zásah do súkromného a rodinného života, avšak právo rešpektovania súkromného a rodinného života nie je právom absolútnym a na základe opodstatnených skutočností je možné do tohto práva zasiahnuť a obmedziť ho, čo pripúšťa aj Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Žalovaný pri rozhodovaní zvažoval vyváženosť záujmu verejnosti a ochrany práv väčšiny obyvateľov Slovenskej republiky v protiklade s ochranou práv na rodinný a súkromný život žalobcu. V danom prípade bolo nevyhnutné uprednostniť verejný záujem, a to v záujme naliehavosti legitímneho cieľa, nakoľko spravodajská služba, na základe vyhodnotenia informácií bezpečnostného charakteru, ktoré má k dispozícii, vyjadrila nesúhlas s udelením dlhodobého pobytu pre žalobcu, ktoré zakladali dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje hrozbu pre bezpečnosť štátu. V súvislosti s argumentom žalobcu ohľadom jeho života, ktorý vedie s družkou, žalovaný uviedol, že toto tvrdenie žalobca ničím nepodložil, neuviedol jej meno ani adresu, kde spolu žijú, je problematické bližšie zistiť, či s nejakou osobou vôbec nažíva v spoločnej domácnosti a vedie s ňou rodinný život, alebo je to iba jeho účelové tvrdenie. Čo sa týka maloletej dcéry žalobcu, žalobca s ňou nevedie žiadny rodinný život, žalobca žije na inej adrese ako maloletá, ktorá má aj iné priezvisko a v informačných systémoch má uvedeného ako otca osobu odlišnú od žalobcu. 6. V replike žalobca zopakoval podstatný obsah žalobných bodov a zdôraznil, že súdny prieskum zákonnosti žalobcom napadnutých administratívnych rozhodnutí má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcu vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za žalovaného a prvostupňový orgán administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo úlohou správnych orgánov konajúcich o žiadosti žalobcu. Náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia sú stanovené správnym poriadkom a zákon o pobyte cudzincov v rozhodnom znení neustanovuje žiadnu výnimku vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, a preto je zrejmé, že rozhodnutie musí obsahovať odôvodnenie v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku, avšak s ohľadom na charakter podkladov rozhodnutia je potrebné rešpektovať aj zákon o ochrane utajovaných skutočností. Úlohou orgánov verejnej správy v predmetnej veci bolo oboznámiť žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu, a to prípadne aj v súčinnosti s pôvodcom utajovanej skutočnosti SIS (po zistení jej stanoviska), avšak tým spôsobom, aby súčasne nedošlo k porušeniu povinností v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Orgány verejnej správy svojím postupom porušili princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, keďže žalobca nebol oboznámený aspoň s podstatou dôvodov, pre ktoré SIS nesúhlasí s tým, aby mu bol udelený dlhodobý pobyt, a teda žalobca sa v tomto prípade ani nemal možnosť kvalifikovane brániť a vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam. Napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie je v časti odôvodnenia rozhodnutia tak abstraktné, všeobecné, bez akejkoľvek výpovednej hodnoty, že v podstate žalobca ani nevie, proti čomu sa má brániť. Táto abstraktnosť a všeobecnosť robí rozhodnutia arbitrárne, nepreskúmateľné. 7. Žalovaný v duplike zotrval na svojej argumentácii uvedenej vo vyjadrení k správnej žalobe.
Konanie na správnom súde, právne posúdenie veci správnym súdom 8. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania a rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. 05. 2025, keďže účastníci nežiadali nariadenie pojednávania, ani správny súd nevzhliadol iný dôvod na nariadenie pojednávania podľa § 107 ods. 1 SSP. 9. Predmetom súdneho prieskumu v tejto veci je napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým bola zamietnutá žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Žalobca v správnej žalobe namietal najmä, že napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné, nakoľko žalobca sa z jeho odôvodnenia nedozvedel, aké konkrétne bezpečnostné záujmy štátu mal ohroziť alebo porušiť, pričom jediným podkladom rozhodnutia bolo stanovisko SIS, s ktorým žalobca nemal možnosť sa oboznámiť. Správny súd uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil ako opodstatnenú z nasledovných dôvodov. 10. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2016 zo dňa 12. 12. 2018 vyslovil nesúlad ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení (v zmysle ktorého policajný útvar uviedol v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky bez bližšieho odôvodnenia rozhodnutia o zamietnutí, prípadne zrušení určeného druhu pobytu) s čl. 46 ods. 1 a 2, č. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 4 Ústavy SR a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Ďalej správny súd poukazuje na závery nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil protiústavnosť ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov v príslušnom znení, a to jej rozpor s článkom 46 ods. 1 a 2 v spojení s článkom 13 ods. 4 Ústavy SR. V zmysle § 33 ods. 6 písm. o) zákona o pobyte cudzincov v znení do 13. 02. 2024 mal policajný útvar zamietnuť žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 (teda napríklad aj stanovisko Slovenskej informačnej služby) obsahovalo nesúhlas s udelením prechodného pobytu. Obdobne ustanovenie § 48 ods. 2 písm. h) v znení do 13. 02. 2024 ustanovovalo, že policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahovalo nesúhlas s udelením trvalého pobytu. 11. Správny súd vychádzal pri vyhodnocovaní dôvodnosti správnej žaloby v prejednávanej veci aj z argumentácie Ústavného súdu SR vo vyššie uvedených nálezoch, a to v rozsahu, ktorý je smerodajný aj pre postup orgánov verejnej správy pri posudzovaní žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu na území SR. Ústavný súd SR aj s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva zdôraznil, že účastníkovi konania je potrebné oznámiť aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemožno dotknutému účastníkovi konania oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí týkajúcich sa pobytu. Ústavný súd opakovane uviedol, že oboznámenie aspoň s podstatou dôvodov stanoviska spravodajských služieb, pre ktoré bol vyslovený nesúhlas s udelením žiadaného pobytu, by žiadateľovi umožnilo posúdiť, či je pre neho vôbec užitočné obrátiť sa na správny súd. Ústavný súd uznal, že v určitých prípadoch nie je možné právo na kontradiktórne konanie realizovať v absolútnom rozsahu a že rozsah realizácie tohto práva sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023 skonštatoval protiústavnosť takej právnej úpravy, v zmysle ktorej bola zamietnutá žiadosť o prechodný alebo trvalý pobyt, ak bolo v administratívnom konaní predložené orgánom cudzineckej a hraničnej polície nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby v utajovanom režime. 12. V prejednávanej veci rozhodli orgány verejnej správy o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu podľa § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, teda podľa inej právnej úpravy ako tej, ktorej ústavná udržateľnosť bola riešená v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023. Za podstatné ale správny súd považuje to, že aj v predmetnom administratívnom konaní rovnako prvostupňový orgán žiadal o stanovisko Slovenskú informačnú službu postupom podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov (ktorého protiústavnosť nebola v tomto náleze Ústavného súdu SR konštatovaná s tým, že regulačná podstata tohto ustanovenia spočíva výlučne v povinnosti správneho orgánu vyžiadať si stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, pričom oba orgány sú v prípade nesúhlasného stanoviska povinné zaslať policajnému útvaru v lehote 15 dní od doručenia žiadosti stanovisko, teda zákon o pobyte cudzincov nepredpokladá povinnosť spravodajských služieb formulovať rezultát stanoviska alternatívne súhlas – nesúhlas, ale nevylučuje
ani inú podobu stanoviska) a v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia uviedol len tú skutočnosť, že Slovenská informačná služba ako štátny orgán, ktorý plní úlohy vo veciach ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku, bezpečnosti štátu a ochrany zahraničnopolitických a hospodárskych záujmov štátu v rozsahu vymedzenom zákonom o Slovenskej informačnej službe, vydal nesúhlasné stanovisko s dlhodobým pobytom žalobcu po vyhodnotení informácií, ktorými disponuje so záverom, že žalobca môže ohroziť bezpečnosť Slovenskej republiky. Procesný postup a posúdenie veci je teda vo svojich dôsledkoch obdobné ako pri aplikácii ustanovení § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona o pobyte cudzincov, ktorých protiústavnosť ústavný súd vyslovil v náleze sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023. 13. Orgány verejnej správy v prejednávanej veci zamietli žiadosť žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu predovšetkým na základe toho, že Slovenská informačná služba vyjadrila nesúhlas s jeho dlhodobým pobytom, pretože existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Nie je sporné, že žalobcovi nebola oboznámená ani podstata dôvodov, pre ktoré nebol udelený súhlas s jeho dlhodobým pobytom a neboli sprístupnené žiadne skutočnosti, ktoré boli dôvodom pre zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt, teda žalobca sa z obsahu preskúmavaných rozhodnutí dozvedel len to, že Slovenská informačná služba na základe vyhodnotenia informácií, ktoré má k dispozícii, neudelila súhlas s jeho dlhodobým pobytom. Správny súd pri vyhodnocovaní žalobných námietok žalobcu, vychádzajúc aj z argumentácie Ústavného súdu SR uvedenej vo vyššie zmieňovaných nálezoch, dospel k záveru, že napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie je nepreskúmateľné. 14. V zmysle § 120 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov sa na konanie podľa tohto zákona použije správny poriadok, ak zákon o pobyte cudzincov alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Náležitosti pre odôvodnenie rozhodnutia sú stanovené v § 47 správneho poriadku a keďže zákon o pobyte cudzincov neustanovuje žiadnu výnimku vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia, musí rozhodnutie obsahovať odôvodnenie v zmysle § 47 ods. 3 správneho poriadku. S ohľadom na charakter podkladov rozhodnutia, najmä vo vzťahu k stanovisku SIS, ktoré podlieha režimu utajenia, je však potrebné rešpektovať aj ustanovenia zákona o ochrane utajovaných skutočností. Správny súd, zohľadňujúc aj závery vyslovené vo vyššie uvedených nálezoch Ústavného súdu SR, považoval napadnuté rozhodnutie žalovaného i prvostupňové rozhodnutie za nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k objasneniu, aké bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky žalobca ohrozuje alebo porušuje. Vychádzajúc z požiadavky preskúmateľnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy je potrebné, aby orgán verejnej správy uviedol minimálne vo vzťahu ku ktorému záujmu podľa § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov má žalobca predstavovať riziko, čím by mohlo dôjsť k ohrozeniu bezpečnosti štátu. Stanovisko SIS je podkladom pre rozhodnutia orgánov verejnej správy a preto sú to orgány verejnej správy, ktoré musia skutočnosti v stanovisku uvedené vyhodnotiť (v súlade s kritériami uvedenými v § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov), čo znamená, že musia podliehať hodnoteniu a úvahám orgánov verejnej správy a orgán verejnej správy musí v prvom rade byť tým subjektom, ktorý účastníkovi konania v rámci svojej zákonnej kompetencie v rozhodnutí odôvodní, aký rozsah z utajovanej informácie je možné sprístupniť, a či vôbec, a to prípadne aj v spolupráci s pôvodcom utajovanej skutočnosti a orgánmi, do ktorých kompetencie patrí vyhodnocovanie bezpečnostných rizík. V dôsledku absencie odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí v uvedenom smere sú tieto rozhodnutia nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Taktiež nemožno považovať odôvodnenie preskúmavaných rozhodnutí za vyhovujúce požiadavke podľa § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar, ktorý postupuje podľa odseku 2 písm. b), posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah väzieb s krajinou pôvodu. Prvostupňový orgán aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach nevykonali náležité posúdenie a odôvodnenie skutočností uvedených v § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov v konkrétnostiach týkajúcich sa žalobcu, ale použili len všeobecné formulácie aplikovateľné v podstate na akýkoľvek prípad, najmä týkajúce sa možného zásahu do súkromného a rodinného života a všeobecného uprednostňovania verejného záujmu spočívajúceho v bezpečnosti štátu. 15. Ako už bolo uvedené, na administratívne konanie vo veciach pobytu cudzincov podľa zákona o pobyte cudzincov sa vzťahuje správny poriadok, ktorý zakotvením základných zásad správneho konania a procesných oprávnení účastníka konania zabezpečuje realizáciu práva zakotveného v čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným
dôkazom. Ako konštatoval Ústavný súd SR aj Najvyšší správny súd SR, právo na vyjadrenie sa ku všetkým vykonaným dôkazom ako súčasť práva na spravodlivý proces je úzko prepojené so zásadou kontradiktórnosti konania, ktorej aspekty sú súčasťou zásady ústnosti, ale aj princípu rovnosti pred súdom výslovne zaručenom v podobe individuálneho verejného práva v čl. 47 ods. 3 Ústavy SR. Obsahom zásady kontradiktórnosti je, aby sa stranám sporu umožnilo oboznámiť sa a mať možnosť vyjadriť sa - podať stanovisko ku všetkým dôkazom, ktoré boli predložené protistranou alebo ktoré boli obstarané a vykonané z iniciatívy orgánu verejnej správy, pred ktorým sa vedie konanie. Aj súdy vyššej súdnej autority v odôvodnení vyššie zmieňovaných rozhodnutí pripustili, že právo na kontradiktórne konanie nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitosti konkrétneho prípadu. Zároveň však uviedli, že jeho dôležitosť je umocnená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie, pričom toto platí aj v prípade, pokiaľ záväzný podklad rozhodnutia tvoria utajované informácie v zmysle zákona č. 215/2004 Z. z o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o ochrane utajovaných skutočností“). Aj v prejednávanej veci bolo nosným podkladom pre rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktoré predstavovalo informácie so stupňom utajenia „Vyhradené“ a s obsahom ktorého sa oboznámili len príslušní zamestnanci orgánu verejnej správy prvého stupňa a žalovaného a žalobcovi ani jeho právnemu zástupcovi neboli z obsahu týchto informácií sprístupnené žiadne skutočnosti. 16. Niet pochýb o tom, že informácie, ktoré sú obsahom vyjadrenia Slovenskej informačnej služby, boli utajovanou skutočnosťou s príslušným stupňom utajenia. Nemožno spochybniť, že v prípade sprístupnenia utajovaných skutočností nepovolanej osobe by mohlo dôjsť aj k zmareniu aktivít vykonávaných v súvislosti s dotknutou osobou, ktorej sa informácie týkajú, a zároveň by mohlo dôjsť aj k odhaleniu používaných foriem, metód a prostriedkov získavania informácií. Preto možno akceptovať, že nie vždy do úvahy prichádza úplné a presné oboznámenie účastníka konania s podkladom rozhodnutia, ktorý má podobu utajeného režimu, čo možno odôvodniť práve zabezpečením ochrany záujmov týkajúcich sa národnej bezpečnosti a verejného poriadku. Je preto potrebné, aby v kontexte konkrétneho prípadu s ohľadom na zabezpečenie ochrany utajovaných skutočností, boli zvolené také postupy a realizované také úkony, ktorých preskúmateľnosť je obmedzená tak, aby sa zachovaný cieľ - zabezpečenie určitej miery kontradiktórnosti konania, mohol dosiahnuť aj bez ohrozenia bezpečnostných záujmov štátu, a aby nevznikali s tým spojené ujmy. 17. Pokiaľ orgány verejnej správy rozhodli o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu výlučne s odkazom na nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby obsahujúce spravodajské informácie, na ktoré sa vzťahuje režim utajenia podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností a žalobcu, prípadne jeho právneho zástupcu, neupovedomili aspoň o podstatnom obsahu týchto informácií, prípadne nezdôvodnili konkrétnymi okolnosťami tohto prípadu (teda nielen všeobecnými formuláciami) prečo nie je možné v určitom rozsahu sprístupniť informácie, ktoré sú dôvodom pre zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt, takýto postup je v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku, ktoré zabezpečujú realizáciu práva na kontradiktórne konanie (najmä § 3 ods. 2, § 33 ods. 2). 18. Správny súd prisvedčil aj žalobnej námietke, že v správnom konaní boli porušené procesné práva žalobcu, čoho dôsledkom bolo vydanie nezákonných rozhodnutí, keďže orgány verejnej správy žalobcovi reálne neumožnili sa oboznámiť s dôvodmi stanoviska SIS a relevantne sa v priebehu správneho konania k nemu vyjadriť. Z administratívneho spisu bolo zistené, že orgán verejnej správy prvého stupňa žalobcovi dňa 17. 10. 2023 doručil listinu označenú ako výzva pred vydaním rozhodnutia o zamietnutí žiadosti, v ktorej mu oznámil, že SIS vyjadrila nesúhlasné stanovisko k udeleniu dlhodobého pobytu pre žalobcu a že sa s týmto stanoviskom oboznámila oprávnená osoba prvostupňového orgánu. Zároveň bol žalobca vyzvaný, aby sa v lehote 10 dní vyjadril k podkladom pre vydanie rozhodnutia vo veci zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu. Žalobca sa k výzve vyjadril podaním zo dňa 18. 10. 2023, v ktorom argumentoval, že stanovisko SIS nie je súčasťou spisu a prvostupňový orgán žalobcovi neoznámil ani podstatné dôvody, ktoré by mali tvoriť základ budúceho rozhodnutia, preto sa žalobca k tomuto rozhodujúcemu podkladu rozhodnutia nemôže vyjadriť a navrhovať dôkazy, čím mu prvostupňový orgán odníma možnosť účinne oponovať prvostupňovému orgánu, resp. SIS, že jeho pobyt nie je v záujme Slovenskej republiky. Následne prvostupňový orgán žiadal SIS o konkretizovanie dôvodov nesúhlasného stanoviska k pobytu žalobcu, ktoré napĺňajú skutkovú podstatu § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov. SIS v reakcii na žiadosť uviedla, že zákon jej neukladá povinnosť uvádzať konkrétne dôvody nesúhlasného stanoviska a tieto neozrejmila. Následne prvostupňový orgán
vydal prvostupňové rozhodnutie. V priebehu konania pred orgánom verejnej správy prvého stupňa žalobca nemal reálnu možnosť oboznámiť sa s podkladom prvostupňového rozhodnutia a účinne sa voči nemu brániť, nakoľko nepoznal ani podstatu dôvodov nesúhlasného stanoviska SIS. Počas odvolacieho konania sa oprávnená osoba žalovaného oboznámila so stanoviskom SIS a konštatovala v úradnom zázname z 19. 02. 2024, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ohrozí bezpečnosť štátu. Následne 21. 02. 2024 bolo vydané napadnuté rozhodnutie. Ani z postupu žalovaného nemožno vyvodiť, že by konal v súlade s § 3 ods. 2 správneho poriadku, teda že by postupoval v úzkej súčinnosti so žalobcom a že by mu dal príležitosť, aby mohol svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia a uplatniť svoje návrhy. 19. Úlohou orgánov verejnej správy v predmetnej veci bolo oboznámiť žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, ktoré viedli k zamietnutiu jeho žiadosti o udelenie prechodného pobytu a to prípadne aj v súčinnosti s pôvodcom utajovanej skutočnosti SIS (po zistení jej stanoviska), avšak tým spôsobom, aby súčasne nedošlo k porušeniu povinností v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Ústavný súd SR vo svojich nálezoch opakovane konštatoval, že je nedostačujúce, ak sa môže s utajovanou skutočnosťou, ktorá je dôvodom pre zamietnutie alebo zrušenie pobytu cudzinca, oboznámiť súd alebo advokát. Žalobca nemal reálnu možnosť, aby sa vyjadril k podkladu rozhodnutia – stanovisku SIS. Uvedené procesné pochybenia prvostupňového orgánu aj žalovaného správny súd považoval za tak závažné porušenie povinností uložených im ustanovením § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku (t. j. práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie a navrhovať dôkazy), že tieto pochybenia mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. 20. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu orgánmi verejnej správy, keďže napadnuté rozhodnutie žalovaného ako i prvostupňové rozhodnutie sú založené v podstate len na jedinom dôkaze, a to je nesúhlasné stanovisko SIS s udelením prechodného pobytu, s touto žalobnou námietkou sa správny súd nestotožnil. Z administratívneho spisu je zrejmé, že orgány verejnej správy pri rozhodovaní o žiadosti žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu mali k dispozícii aj iné listiny, vrátane listín predložených žalobcom spolu so žiadosťou, hoci ako rozhodujúci podklad preskúmavaných rozhodnutí bolo brané nesúhlasné stanovisko SIS vydané podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. Nemožno teda uzavrieť, že by prvostupňový orgán a žalovaný vychádzali len z jediného podkladu pri vydávaní svojich rozhodnutí. 21. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe žiadal, aby sa priamo správny súd oboznámil s obsahom utajovanej informácie v režime „Vyhradené“ a preskúmal, či obsahuje dostatočné dôvody na to, aby mohla zakladať dôvodné podozrenie, že by žalobca ohrozoval alebo mohol ohroziť bezpečnosť štátu. Správny súd v tomto prípade nevzhliadol dôvod na takýto procesný postup. Podľa správneho súdu musí byť v prvom rade realizované právo na kontradiktórne konanie, čo aj v obmedzenom rozsahu, so zohľadnením potreby zabezpečenia ochrany utajovaných informácií (prípadne zdôvodnenie, prečo nie je možné tieto informácie sprístupniť). Následne musí byť zabezpečené právo na vyjadrenie sa k týmto podkladom rozhodnutia účastníkovi konania (pričom účastník konania musí mať možnosť vyjadriť sa ku konkrétnym skutočnostiam, nie len napr. ku všeobecnému konštatovaniu o možnosti ohrozenia bezpečnosti štátu), a potom ako je účastníkovi konania daná možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, musí orgán verejnej správy vykonať posúdenie veci. Až následne správny súd preskúmava zákonnosť tohto rozhodnutia orgánu verejnej správy. Nie je vylúčené, že pri tomto prieskume sa správny súd oboznámi s podkladom, ktorým je informácia v utajovanom režime. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 17/2022 zo dňa 13. 12. 2023, v ktorom ústavný súd uviedol: „Ako naznačila Národná rada i vláda, správne súdy v takýchto veciach majú „suplovať obhajobu“ a musia tak namiesto nej overiť vierohodnosť a presvedčivosť skutkových tvrdení. Avšak napriek tomu nemožno pripustiť, aby pod rúškom utajovaných informácií, o ktorých relevancii si nie je možné vytvoriť úsudok, bolo svojvoľne a bez spoľahlivých skutkových dôvodov nakladané s osudmi ľudí (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Azs/259/2019-28 zo dňa 12. 03. 2020, bod 22). Právo na obhajobu nie je dostatočne zaručené iba prístupom súdu k utajovaným skutočnostiam a nemôže nahradiť prístup k informáciám v spise dotknutou osobou, ak sa nemôže oboznámiť ani s podstatou dôvodov, na ktorých sa rozhodnutie zakladá (k tomu viac aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 22. 09. 2022 vo veci GM proti Országos Idegenrendeszeti Főigazgatóság C-159/21)“.
22. Ďalej správny súd považuje za potrebné poukázať aj na to, že orgány verejnej správy v prejednávanej veci v odôvodnení svojich rozhodnutí uviedli, že v tomto prípade je zamietaná len žiadosť žalobcu o dlhodobý pobyt, a že zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt na území Slovenskej republiky nijako neovplyvní podnikateľské aktivity žalobcu a nakladanie s jeho majetkom, ani rodinný a súkromný život žalobcu, pretože prechodný pobyt na účel podnikania na území Slovenskej republiky zostáva v platnosti a zamieta sa len žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu na území Slovenskej republiky (žalobca mal v čase začatia administratívneho konania udelené oprávnenie na prechodný pobyt na účely podnikania, ktorého platnosť bola predĺžená podľa § 131k ods. 1 zákona o pobyte cudzincov). Zároveň bolo uvedené, že žalobca sa nevyhosťuje, nezakazuje sa mu pobyt na území Slovenskej republiky a nijako ho toto rozhodnutie neobmedzuje na slobode pohybu a pobytu, pretože ide len o zamietnutie žiadosti o dlhodobý pobyt. V tejto časti je rozhodnutie určitým spôsobom zmätočné, pretože nie je zrejmé, prečo ak žalobca podľa orgánov verejnej správy oboch stupňov predstavuje určité bezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku a nebol mu preto udelený súhlas s dlhodobým pobytom, tak na druhej strane orgány verejnej správy akceptovali, že sa na území Slovenskej republiky mohol zdržiavať na účely realizácie jeho oprávnenia na prechodný pobyt. 23. Správny súd dospel k záveru o nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, keďže uznal ako dôvodné žalobné námietky žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia aj prvostupňového rozhodnutia, aj o procesných vadách, ktoré mali za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. Preto napadnuté rozhodnutie aj prvostupňové rozhodnutie zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a g) SSP a podľa § 191 ods. 4 SSP vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude úlohou orgánu verejnej správy prvého stupňa opätovne rozhodnúť o žiadosti žalobcu o udelenie prechodného pobytu, pričom bude postupovať v súlade s § 3 ods. 2 a § 33 ods. 1 a 2 správneho poriadku a následne vydá rozhodnutie spĺňajúce kritériá ustanovené v § 46 a § 47 ods. 3 správneho poriadku, pričom bude rešpektovať právny názor vyslovený správnym súdom v tomto rozsudku 24. O nároku žalobcu na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní plne úspešný, priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a na ich náhradu zaviazal žalovaného. Podľa § 175 ods. 2 SSP o výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je potrebné podať na Správny súd v Banskej Bystrici v lehote jedného mesiaca od doručenia rozsudku. O kasačnej sťažnosti rozhoduje Najvyšší správny súd Slovenskej republiky. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka - spisová značka, čo sa ním sleduje a podpis) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe v sociálnych veciach alebo vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.