Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16Sa/12/2023 1023200749 23. 06. 2026 JUDr. Marek Michaláč ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200749.4
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 16Sa/12/2023 Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Marekom Michaláčom v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. C. XX, XXX XX D., práv. zast.: JUDr. Maroš Piľa, MPA, advokát so sídlom Podzáhradná 2, 821 06 Bratislava, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, so sídlom Trnavská cesta 52, 826 45 Bratislava, IČO: 00 607 223, v konaní o správnej žalobe vo veci správneho trestania, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. E./XXXX/XXXX zo dňa 14. marca 2023, takto rozhodol: 16Sa/12/2023 I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 16Sa/12/2023 I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) ako správny orgán príslušný podľa § 6 ods. 3 písm. l) a § 56 ods. 5 v spojení s prílohou č. 1 bod 1 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon č. 355/2007 Z. z.“), § 55 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) v konaní o priestupku na úseku verejného zdravotníctva vydal podľa § 56 ods. 3 zákona o priestupkoch v spojení s § 77 zákona o priestupkoch ako aj § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) dňa 13.10.2022 pod č. F. rozhodnutie, ktorým žalobcu uznal vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona o priestupkoch v znení účinnom do 27.07.2021, ktorého sa dopustil tým, že dňa 15.03.2021 v čase o 12:27 hod. sa nachádzal na verejnosti v exteriéri počas cestnej kontroly na Vajnorskej ulici č. 127/A v Bratislave bez prekrytia horných dýchacích ciest, čím konal v rozpore s § 1 ods. 1 vyhlášky Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky č. 111/2021 V.v. SR, ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest (ďalej len „Vyhláška č. 111“) a ktorou boli nariadené opatrenia podľa § 5 ods. 4 písm. k) a § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. v súvislosti so zabránením vzniku a šíreniu ochorení spôsobených novým koronavírusom. Za vyššie uvedené žalobcovi prvostupňový správny orgán uložil pokutu podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007
Z. z. vo výške 50,- eur. Žalobcovi bola podľa § 79 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. a § 1 písm. a) Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 411/2006 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupku v znení neskorších predpisov, uložená aj povinnosť uhradiť trovy konania o priestupku v znení Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky 531/2008 Z. z. vo výške 16,- eur (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 2. Uvedené porušenie zákona bolo zistené a zdokumentované príslušníkmi Obvodného oddelenia Policajného zboru Bratislava Nové Mesto – východ pri vykonávaní kontroly zameranej na dodržiavanie opatrení vo svojom obvode, kedy zastavili vozidlo žalobcu, ktorý bol vyzvaný na nasadenie rúška na tvár alebo na iné prekrytie horných dýchacích ciest pri blízkom kontakte s príslušníkmi, čo on omietol s odôvodnením, že nič také nemusí, pretože to považuje za nezákonné. Po vystúpení z vozidla bol žalobca opakovane vyzvaný na prekrytie horných dýchacích ciest, čo žalobca odmietol, zo strany polície bol riadne poučený a následne mu bola uložená bloková pokuta. Neskôr spisový materiál bol odstúpený prvostupňovému správnemu orgánu, ktorý žalobcovi dňa 01.12.2021 pod č. F./G. vydal rozkaz za spáchaný priestupok a uložil mu pokutu vo výške 50,- eur s poukazom na § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. a § 13 ods. 2 zákona o priestupkoch s povinnosťou ju uhradiť do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia na účet prvostupňového správneho orgánu. 3. Voči predmetnému rozkazu podal žalobca v zákonnej lehote odpor, v ktorom nepopiera zaznamenaný skutkový stav zastavenie vozidla hliadkou dňa 15.03.2021 v čase o 12:27 hod. na Vajnorskej ulici č. 127/A v Bratislave, kedy sa mimo svojho vozidla zdržiaval cca 30 sekúnd bez prekrytia horných dýchacích ciest, na čo ho vyzvali príslušníci polície na ich prekrytie, čo odmietol. Je však toho názoru, že vyhlášky a opatrenia Úradu verejného zdravotníctva nemajú všeobecnú záväznosť, poukázal na ustanovenia Ústavy SR, okrem iných aj v tom zmysle, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Uvedené opatrenia a vyhlášky sú podľa jeho názoru právne neakceptovateľné, fakticky sa im však priznáva postavenie zákona a tým dochádza ku svojvoľnému obmedzeniu základných ľudských práv a slobôd zaručených ústavou SR, konkrétne osobnej slobody (čl. 17) a slobody pohybu a pobytu (čl. 23). Súčasne zákon č. 400/2015 Z. z. neumožňuje tvorbu právnych predpisov podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z. a vyhlášku ako všeobecne záväzný právny predpis prikazuje vyhlasovať a uverejňovať v Zbierke zákonov a nie vo Vestníku vlády, ktorý nie je publikačným nástrojom všeobecne záväzných právnych predpisov a kde sa neuverejňujú predpisy Úradu verejného zdravotníctva a Regionálnych úradov verejného zdravotníctva (ďalej aj ako „ÚVZ“ a „RÚVZ“). Povinnosti sa v Slovenskej republike ukladajú zákonom s poukazom na č. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR a v slovenských zákonoch neexistuje povinnosť prekrytia dýchacích ciest. Ďalej podľa názoru žalobcu formulácia vo Vyhláške č. 111 „za účelom riadneho prekrytia dýchacích ciest“ nie je skutkovou podstatou podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. a tiež poukazuje na formuláciu v tomto písmene ustanovenia zákona „používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok“ a táto formulácia nemá nikde zadefinovaný svoj význam. Žalobca považuje za protiústavné, aby akýkoľvek orgán administratívne, dokonca trestne, stíhal niekoho na základe podzákonnej právnej normy. Opatrenie ÚVZ nemožno považovať za realizáciu zmocnenia úradu na povinnosť prekrývania horných dýchacích ciest a úrad týmto prekračuje zákonné oprávnenie a zároveň ani nedisponuje zákonnou kompetenciou. Predmetné konanie o priestupku navrhol z vyššie uvedených dôvodov zastaviť, nakoľko sa domnieva, že skutok nie je priestupkom. 4. Po ústnom prejednaní veci prvostupňový správny orgán dňa 13.10.2022 pod č. F. vydal rozhodnutie, v zmysle ktorého na rovnakom skutkovom a právnom základe ako v uloženom rozkaze uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 27.07.2021, uložil mu na základe § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. pokutu vo výške 50,- eur s povinnosťou ju uhradiť do 30 dní odo dňa právoplatnosti na účet RÚVZ a zároveň povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 16,- eur podľa § 79 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. a § 1 písm. a) Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky č. 411/2006 Z. z., ktorou sa ustanovuje paušálna suma trov konania o priestupku v znení neskorších predpisov, uložená aj povinnosť uhradiť trovy konania o priestupku v znení Vyhlášky Ministerstva vnútra Slovenskej republiky 531/2008 Z. z.. 5. Proti vydanému prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca prostredníctvom zástupcu opravný prostriedok. V odvolaní nad rámec uvedených skutočností v už podanom odpore uviedol, že v čase spáchania priestupku dňa 15.03.2021 bola v Slovenskej republike prijímaná „legislatívna smršť“ v súvislosti s obmedzením šírenia pandémie COVID-19. V danom čase platil na celom území núdzový
stav ale aj zákaz vychádzania, ktorý bol predlžovaný do 14.05.2021 a boli vo forme odporúčaní pre hlavného hygienika SR ako najvyššieho predstaviteľa ÚVZ prijímané vyhlášky ÚVZ, aj predmetná Vyhláška č. 111 publikovaná vo Vestníku vlády pod čiastkou 46/2021 dňa 11.03.2021 s účinnosťou od 15.03.2021. Rovnako ako v odpore aj v odvolaní žalobca zastáva právny názor, že sankciu možno uložiť výhradne na základe zákona č. 355/2007 Z. z. v znení účinnom do 14.06.2021. Prvostupňový správny orgán vo výrokovej časti rozhodnutia (ako aj v odôvodnení) uviedol, že rozhodoval na základe novely zákona č. 252/2021 Z. z. v znení účinnom do 27.06.2021. Opätovne poukázal na závažné porušenie ústavných princípov a základných zásad ukladania sankcií, porušenie princípu nullum crimen sine lege. Považuje za absurdné, že sankcia za domnelý priestupok bola uložená za kumulatívneho uplatnenia dvoch rôznych právnych predpisov, navyše nerovnakej právnej sily. Poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn.: PL ÚS 8/94 zo dňa 06.10.1994. Pri publikačnej povahe Vestníka vlády SR, kde sa zverejňujú aj vyhlášky ÚVZ neplatí nevyvrátiteľná domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov tak ako v Zbierke zákonov SR. 6. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako druhostupňový orgán verejnej správy vydal dňa 14.03.2023 rozhodnutie č. E./XXXX/XXXX (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietnuté, pričom prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. 7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný zhrnul dovtedajší priebeh administratívneho konania a obsah odvolania žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Uviedol, že žalobca v podanom odvolaní spáchanie priestupku žiadnym spôsobom nepoprel a taktiež neuviedol žiadne skutočnosti, z ktorých by bolo zrejmé, že sa priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. nedopustil; zároveň zo strany žalobcu nebolo preukázané, že sa na neho vzťahovala niektorá z výnimiek podľa § 2 ods. 2 vyhlášky ÚVZ SR č. 111 z povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest. Konštatoval, že žalobca mal za to, že jeho nariadenia sú nezmyselné, absurdné s dvojkoľajnou právnou úpravou nerovnakej právnej sily, kde pri vyhlasovaní vyhlášok vo Vestníku vlády neplatí nevyvrátiteľná domnienka o znalosti ako je tomu pri všeobecne záväzných právnych predpisov vyhlasovaných v Zbierke zákonov SR. V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že žalobca svojim konaním nerešpektoval nariadenú povinnosť prekryť si horné dýchacie cesty v exteriéri podľa vyhlášky ÚVZ SR č. 111. Žalobca mal v súlade v tom čase platnými právnymi predpismi povinnosť sa podrobiť nariadeným opatreniam bez ohľadu na to, či s nimi súhlasil alebo nie. Nakoľko žalobca nepreukázal zdravotné problémy, ktoré by ho zbavovali povinnosti na prekrytie horných dýchacích ciest ani žiadne iné výnimky, svojím správaním ohrozil verejné zdravie, čím sa dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva. 8. K námietke, že vo výrokovej časti mala byť použitá právna úprava v znení účinnom do 27. júla 2021, keďže mala byť účinná skoršia novela č. 319/2020 Z. z., je irelevantná a to nielen vzhľadom na predmet konania, ale aj na skutočnosť, že správny orgán tým len podotkol a zdôraznil, že účastník konania sa dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa ustanovenia § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., ktoré bolo účinné či už 15.03.2021 alebo 14.06.2021 či 27.07.2021. Žalovaný správne konštatoval účinnosť, keďže dňom 28.07.2021 bolo predmetné ustanovenie § 56 ods. 1 písm. f) pozmenené. 9. K domnienke žalobcu, že vyhlášky ÚVZ SR nie sú všeobecne záväznými právnymi predpismi (ďalej aj ako „VZPP“) z dôvodu absencie ch zverejnenia v Zbierke zákonov SR uviedol, že Ústava SR neuvádza, že štátnym publikačným nástrojom pre VZPP ministerstiev a iných štátnych orgánov je striktne Zbierka zákonov SR, teda že nie je možný iný spôsob publikácie pre VZPP. Ďalej uviedol, že žalobca mal za to, že vydávané nariadenia sú nezákonné pre ich rozpor s ústavou a medzinárodnými dohovormi. K tomuto tvrdeniu žalobcu konštatoval, že jeho právomoc nariaďovať opatrenia je ustanovená v § 5 ods. 4 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., podľa ktorého: „Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky nariaďuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 a opatrenia pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4, ak ich treba vykonať v rozsahu presahujúcom územnú pôsobnosť regionálneho úradu verejného zdravotníctva.„ V tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že v zmysle § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. on alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariadi opatrenie, ktorým je používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok - bližšiu špecifikáciu týchto preventívnych a iných ochranný pomôcok potom dáva vyhláška ÚVZ SR č. 111 vydaná podľa § 5 ods. 4 písm. k) v spojení s § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., ktorými sa podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. nariadili opatrenia pri ohrození verejného zdravia k povinnosti prekrytia
horných dýchacích ciest. Vyhlášky nemusia v zmysle ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu byť publikované v Zbierke zákonov SR, pretože tento zákon má vlastný režim publikácie rozhodnutí. Ďalej žalovaný poukázal na to, že v predmetnej oblasti nie je oprávnený zaoberať sa zákonnosťou vyhlášok či zákonnosťou publikácie vyhlášok vo Vestníku vlády, pri ich vydávaní postupoval v súlade s právnymi predpismi. 10. K tvrdeniu žalobcu o úmyselnom a zlomyseľnom konaní príslušníka polície, ktorý vyzval žalobcu na vystúpenie vozidla, čím ho mal úmyselne nabádať k spáchaniu priestupku, žalovaný uvádza, že ide o špekulatívnu domnienku s cieľom sa vyhnúť sankcii. Ide o bežnú prax, na ktorú sú príslušníci OO PZ oprávnení zo zákona, navyše žalobca sa na danom mieste nachádzal bez prekrytie horných dýchacích ciest, čo aj sám potvrdil a tým sa ku spáchaniu priestupku sám priznal. 11. Tvrdenie žalobcu o tom, že v čase kontroly sa bezprostredne vracal z diagnostického vyšetrenia na ochorenie COVID-19, považuje žalovaný opäť len o špekulatívne tvrdenie s úmyslom vyhnúť sa sankcii, ničím ho nepodložil a zo strany žalobcu toto tvrdenie bolo prednesené až pri odvolaní, teda ani pri samotnej kontrole ani počas konania túto skutočnosť žalobca nenamietol. Navyše aj predloženie takéhoto dôkazu by bolo právne irelevantné, pretože nepredložil žiadnu výnimku zo zdravotných a iných dôvodoch a mal povinnosť si prekryť horné dýchacie cesty v súlade s vyhláškou č. 111 vydanou na základe § 59b zákona č. 355/2007 Z. z.. II. Žaloba a jej dôvody 12. Žalobca v správnej žalobe doručenej Krajskému súdu v Bratislave dňa 18.05.2023 namietal, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Poukázal aj na nesprávne doručovanie v správnom konaní, keď napadnuté rozhodnutie bolo doručované len žalobcovi a nie splnomocnenému právnemu zástupcovi žalobcu. Žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vrátiť vec prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Opätovne namietal, že predmetná vyhláška žalovaného č. 111 nemá všeobecnú záväznosť, pretože nebola zverejnená v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pričom bola zverejnená len vo Vestníku vlády Slovenskej republiky – z uvedeného dôvodu bol preto toho názoru, že predmetná vyhláška nie je vykonateľná voči jednotlivcovi a nie je možné na jej základe ukladať jednotlivcovi žiadne povinnosti, ktorých plnenie by bolo možné vynucovať. Poukázal na to, že Vestník vlády nie je legálnym štátnym publikačným nástrojom, nakoľko nebol ustanovený zákonom (na rozdiel od Zbierky zákonom SR). Namietal aj neexistenciu všeobecne záväzného právneho základu pre uloženie pokuty. Rovnako tak opätovne poukázal na chybnú aplikáciu procesného predpisu čo sa týka novelizácii, že správny orgán aplikoval neskoršie znenie právneho predpisu. Podotkol, že žalobca sa dňa spáchania priestupku vracal z diagnostického vyšetrenia na COVID-19 s negatívnym výsledkom, nebol vedený v evidencii pozitívnych osôb. Rovnako tak poukázal na „legislatívnu smršť“ počas obdobia pandémie aj na podzákonnej úrovni, na dvojkoľajnosť právnej úpravy ich formálnej publikácie a zverejňovania čo malo dôsledky v právnej neistote, svojvôli pri prijímaní vyhlášok ÚVZ SR a popretie čl. 46 ods. 2 Ústavy SR. Je toho názoru, že pri publikačnej povahe Vestníka vlády neplatí nevyvrátiteľná domnienka tak ako je tomu pri publikovaní právnych predpisov v Zbierke zákonov SR. Žalobca ďalej uviedol, že v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní plánuje podať rozklad na Ministerstvo zdravotníctva SR. III. Vyjadrenie žalovaného 13. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 16.05.2023 označil obe vydané rozhodnutia za súladné so zákonom, ktoré vychádzajú zo spoľahlivo zisteného stavu veci, sú zrozumiteľné a správny orgán počas celého trvania konania plne rešpektoval predpisy hmotného aj procesného práva. Pridržiava sa v plnom rozsahu na argumentáciu obsiahnutú v rozhodnutiach. Podotkol, že správny súd nie je oprávnený právomocou na rozhodnutie o súlade právnych predpisov, ktoré prináleží Ústavnému súdu SR. K prieskumu vyhlášok pred správnymi súdmi žalovaný uvádza, že právna veda aj súdna prax jednotne vylučujú prieskum v správnom súdnom konaní vyhlášok ÚVZ SR a poukázal na uznesenie sp. zn. 1KO/36/2020 Kompetenčného senátu Najvyššieho súdu SR, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL
ÚS 8/2021, ktorý rozhodol, že vyhlášky vydávané úradmi verejného zdravotníctva môžu byť vyhlasované publikáciou vo Vestníku vlády - Ústavný súd Slovenskej republiky pri rozhodovaní vychádzal z čl. 123 Ústavy SR, podľa ktorého „ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Orgány štátnej správy môžu na základe zákonného splnomocnenia vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ktoré sa musia vyhlásiť spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Žalovaný je toho názoru, že pri vydávaní vyhlášok a nariadení postupoval na základe právnych predpisov. Svoje tvrdenie oprel o nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL ÚS 10/2021 (ako aj nález sp. zn. PL ÚS 11/2021), ktorým ústavný súd uznal, že ÚVZ SR v súvislosti s pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva je ústredným orgánom štátnej správy s normotvornou právomocou. Vydávanie vyhlášok v súlade so zákonom č. 355/2007 Z. z. nie je v rozpore s ani čl. 123 Ústavy SR, čl. 122 a dokonca ani s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, keď ÚVZ SR je po materiálnej stránke ústredným orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva (PL ÚS 17/2014). Ústavný súd Slovenskej republiky odvolávajúc sa aj na nález ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 prijatím návrhu na ďalšie konanie podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy vopred a definitívne uznal, že on je v súvislosti s tzv. pandemickou normotvorbou na úseku verejného zdravotníctva ústredným orgánom štátnej správy nadaným normotvornou právomocou. Konštatoval, že aj na tomto mieste je možné sa ďalej odvolať na právne závery ústavného súdu komunikované v náleze sp. zn. PL ÚS 17/2014 z 22. júna 2016 (publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu pod č. 4/2016). Ustanovenia zákona č. 355/2007 Z. z. a vydávané jeho vyhlášky plne korešpondujú a konvenujú čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 122 a čl. 123 ústavy, keďže on ako po materiálnej stránke ústredný orgán štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydáva všeobecne záväzné právne predpisy (nazvané vyhlášky) na základe zákonného splnomocnenia (čl. 123 ústavy), ktoré určuje normotvorcovi medze tejto normotvorby – v tejto súvislosti poukázal na čl. 123 prvú vetu Ústavy Slovenskej republiky. Konštatoval, že aj samotný Ústavný súd Slovenskej republiky kladie na ochranu verejného zdravia osobitný dôraz, čo vyplýva aj z úvodu rozhodnutia sp. zn. PL ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021. Bol teda toho názoru, že žalobca tak svojím konaním porušil vyššie uvedenú povinnosť podľa § 51 ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z., a to tým, že porušil opatrenie podľa § 48 ods. 4 písm. r) nariadené a špecifikované vo vyhláške ÚVZ SR č. 111 a teda svojim protiprávnym konaním naplnil skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. Poukázal aj na rozhodnutie Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-31S/146/2022 zo dňa 23.11.2023, ktorý žalobu zamietol a ktorého predmet konania bol obdobný ako v tomto prípade, t. j. rozhodovanie o preskúmanie zákonnosti žalovaného na úseku verejného zdravotníctva uloženia pokuty v čase protipandemických opatrení porušením povinností v zmysle platnej vyhlášky. IV. Replika žalobcu 14. V replike zo dňa 29.09.2024 sa žalobca venoval najmä dvom okruhom, ktoré uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe. Žalobca nespochybňuje vyhlášky ÚVZ SR ako také, ale spochybňuje oprávnenie ukladať sankcie na základe týchto vyhlášok. Napáda nezákonnosť vydaného administratívneho rozhodnutia, teda konkrétneho individuálneho správneho aktu. Sankcie možno ukladať len výhradne na základe zákona a zákon o priestupkoch je odkazovacou normou na osobitný zákon na úseku verejného zdravotníctva, ktorým je zákon č. 355/2007 Z. z. v tomto prípade v znení novely č. 319/2020 Z. z. účinný do 14.06.2021, by skutková podstata priestupku ukladaná žalobcovi za neprekrytie horných dýchacích ciest mala byť upravená aj v ustanovení § 56 zákona č. 355/2007 Z. z. (časť priestupky). Táto úprava sa v tomto a ani v inom zákone nenachádza. Poznamenal, že výroková časť prvostupňového rozhodnutia trpí závažnými a neodstrániteľnými vadami. Správny orgán ponechal výber na žalobcu, aby si sám najprv vybral medzi dvoma ustanoveniami zákona o verejnom zdraví a to § 4 písm. a) alebo § 48 ods. 4, pričom ak by si žalobca vybral, že sankcia mu je uložená podľa § 48 ods. 4, tak mal ďalších štrnásť alternatív, čo je neprípustné z dôvodu nejednoznačnosti rozhodnutia na základe akého ustanovenia správny orgán rozhodol. Zároveň § 48 neupravuje sankcie, ale „len“ spôsob, ako príslušný orgán pri ohrození zdravia nariaďuje takéto opatrenia. Zákon č. 355/2007 Z. z. neupravuje sankciu za neprekrytie horných dýchacích ciest a teda nemožno nikoho za porušenie neexistujúcej povinnosti sankcionovať. Vyhláška č. 111 ako podzákonná norma sankciu upravuje, ale podľa žalobcu ide o nepochopenie zákonnosti ukladania sankcií správnymi orgánmi na úseku verejného zdravia prostredníctvom vyhlášok. Trvá na tom, že výrok prvostupňového rozhodnutia trpí nezákonnosťou z dôvodu nepreskúmateľnosti a ničotnosti administratívneho rozhodnutia. Žalobca opakovane zopakoval
svoje námietky ohľadom porušenia ústavných princípov a základných práv žalobcu pri ukladaní sankcie. Navyše dôvodom na zrušenie napádaného rozhodnutie je aj nedoručenie právnemu zástupcovi žalobcu. Žalobca na námietku žalovaného, že vyhlášky ÚVZ SR nemusia byť v zmysle ústavného zákona č. 227/2002 Z. z. publikované v Zbierke zákonov a majú samostatný režim, uviedol, že s tým nesúhlasí a podľa neho žalovaný bagatelizuje a kriví právo tvrdením: ...“pretože vyhlášky sú formálne aj prakticky dostupné adresátom právnych noriem“. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca sa mal v čase kontroly vracať z diagnostického vyšetrenia na ochorenie COVID-19 s negatívnym výsledkom a šlo len o špekulatívne tvrdenia žalobcu, pretože nebol predložený žiaden dôkaz, uvádza, že žalovaný ako správny orgán zabudol na svoje kompetencie, pretože práve regionálne úrady verejného zdravotníctva nariaďovali tzv. testovanie na ochorenie COVID-19, o čom mali viesť evidenciu. Teda žalovaný má k databáze prístup, alebo si mal vyžiadať prístup do databázy NCZI a overiť si informácie, čo tiež žalobca považuje za porušenie § 3 a § 4 správneho poriadku. Žalobca s poukazom na tvrdenie žalovaného, že po materiálnej stránke je ústredným orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva, poukazuje na zákon 575/2001 Z. z. a žalovaný nemá postavenie ústredného orgánu štátnej správy, nakoľko sa v zákone nenachádza. V. Duplika žalovaného 15. V duplike zo dňa 22.01.2025 sa žalovaný pridržiava argumentov, ktorý vyslovil už v napadnutom rozhodnutí, ako aj vo vyjadrení k žalobe zo dňa 16.05.2025. Žalobu žalobcu považoval za nedôvodnú a navrhol ju v celom rozsahu zamietnuť. VI. Relevantná právna úprava 16. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 17. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 18. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 19. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP; správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 20. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 21. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 22. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 23. Podľa článku 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. 24. Podľa článku 40 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na ochranu zdravia.
25. Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z., úrad verejného zdravotníctva alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva pri ohrození verejného zdravia nariaďuje opatrenia, ktorými sú: používanie preventívnych a iných ochranných pomôcok. 26. Podľa § 56 ods. 1 písm. í) zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopusti ten, kto nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) až ab) zákona. 27. Podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. prvá veta za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1 659 eur a v blokovom konaní do 99 eur, ak odsek 2 alebo odsek 4 neustanovuje inak. 28. Podľa § 56 ods. 5 zákona č. 355/2007 Z. z. priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g), ak odsek 4 neustanovuje inak. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis. 29. Podľa § 57 ods. 43 zákona č. 355/2007 Z. z. orgán verejného zdravotníctva pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania. Pri opakovanom porušení možno pokutu zvýšiť až na dvojnásobok. 30. Podľa § 57 ods. 43 zákona č. 355/2007 Z. z., orgán verejného zdravotníctva pri určení výšky pokuty prihliada na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky protiprávneho konania. Pri opakovanom porušení možno pokutu zvýšiť až na dvojnásobok. 31. Podľa § 59b ods. 1 zákona č. 355/2007 Z. z., ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom. 32. Podľa § 59b ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 ministerstvom zdravotníctva sa vzťahuje osobitný právny predpis o tvorbe a vyhlasovaní právnych predpisov; tento predpis sa nevzťahuje na všeobecne záväzné právne predpisy vydávané podľa odseku 1 úradom verejného zdravotníctva a regionálnym úradom verejného zdravotníctva. 33. Podľa § 59b ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., všeobecne záväzný právny predpis úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva vydávaný podľa odseku 1 sa označuje názvom vyhláška a nadobúda platnosť dňom vyhlásenia vo Vestníku vlády Slovenskej republiky. 34. Podľa § 59b ods. 4 zákona č. 355/2007 Z. z., vyhláška úradu verejného zdravotníctva a regionálneho úradu verejného zdravotníctva nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia, ak v nej nie je ustanovený neskorší deň nadobudnutia účinnosti. 35. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky ÚVZ č. 111: Podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) používať preventívne ochranné pomôcky, ktorými sú rúško, respirátor bez výdychového ventilu, šál, alebo šatka a to na verejnosti v exteriéroch alebo na verejnosti v priestoroch interiérov budov, ak táto vyhláška neustanovuje inak. 36. Podľa § 1 ods. 2 vyhlášky ÚVZ č. 111: Podľa§ 48 ods. 4 písm. r) zákona sa všetkým osobám nariaďuje za účelom riadneho prekrytia horných dýchacích ciest (nos a ústa) používať preventívnu ochrannú pomôcku, ktorou je respirátor alebo obdobný prostriedok (vždy bez výdychového ventilu) naplňujúci minimálne všetky technické podmienky a požiadavky pre filtračnú polomasku s klasifikáciou najmenej FFP2 podľa normy STN EN 149+A1 a to na verejnosti v priestoroch interiérov budov alebo v prostriedkoch verejnej dopravy. VII. Posúdenie veci správnym súdom
37. 35. Správny súd v Bratislave v prvom rade uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Ustanovenie § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch uvádza, že správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. Citované ustanovenie zároveň uvádza: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Výkon súdnictva prešiel z krajských súdov na novozriadené správne súdy odo dňa 1. júna 2023 vo všetkých veciach, v ktorých je od tohto dátumu daná právomoc správnych súdov. 38. 37. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane jeho postupu v administratívnom konaní, a to v rozsahu žalobných bodov, ako aj z hľadísk uvedených v ust. § 195 písm. a) až e) SSP, keďže žaloba je správnou žalobou vo veciach správneho trestania (ust. § 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol na nariadenom pojednávaní dňa 23.06.2026. 39. Na pojednávaní žalobca zotrval na podanej žalobe ako aj doterajších námietkach voči napadnutému rozhodnutiu. Má za to, že sankcia za domnelý priestupok bola uložená za kumulatívneho uplatnenia dvoch rôznych právnych predpisov (nerovnakej právnej sily). Žiada napadnuté druhostupňové rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť pre nezákonnosť a to: nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť, zmätočnosť. 40. Žalovaný na ústnom pojednávaní zotrval na svojom písomnom vyjadrení a navrhol žalobu zamietnuť. Uviedol, že žalobné námietky nesmerujú proti zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ale v podstate spochybňujú právomoc Úradu verejného zdravotníctva SR vydávať všeobecne záväzné právne predpisy a ich súlad s Ústavou SR, čo je otázka patriaca do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ďalej poukázal na to, že oprávnenie Úradu verejného zdravotníctva SR vydávať vyhlášky vyplýva zo zákona č. 355/2007 Z. z., pričom ich povahu ako všeobecne záväzných právnych predpisov, ako aj spôsob ich vyhlasovania vo Vestníku vlády SR, potvrdil vo svojej rozhodovacej činnosti Ústavný súd Slovenskej republiky. Z týchto dôvodov žalovaný považoval napadnuté rozhodnutie za zákonné a navrhol správnu žalobu zamietnuť. 41. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného (č. E./ F./ XXXX zo dňa 14.03.2023), ktorým bolo odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietnuté a prvostupňové rozhodnutie potvrdené. Prvostupňový správny orgán podľa § 6 ods. 3 písm. l) a § 56 ods. 5 v spojení s prílohou č. 1 bod 1 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 55 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v konaní o priestupku na úseku verejného zdravotníctva, ktorého sa dopustil žalobca podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 77 zákona č. 372/1990 Zb. ako aj § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., ktorého sa dopustil dňa 15.03.2021 tým, že v čase o 12.27 hod. sa nachádzal na verejnosti v exteriéri počas cestnej kontroly na Vajnorskej ulici č. 127/A v Bratislave bez prekrytia horných dýchacích ciest. Svojim konaním žalobca porušil § 1 ods. 1 vyhlášky č. 111/2021 V. v., predmetnou vyhláškou boli nariadené opatrenia podľa § 5 ods. 4 písm. k) a § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/2007 Z. z. v súvislosti so zabránením vzniku a šíreniu ochorení spôsobených novým koronavírusom. Za spáchaný priestupok bola žalobcovi uložená pokuta podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. vo výške 50 eur a podľa § 79 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. v spojení s § 1 písm. a) vyhlášky MV SR č. 411/2006 Z. z. bol povinný uhradiť trovy konania vo výške 16 eur. 42. Tunajší súd je toho názoru, že správna žaloba žalobcu ako aj ním vznesené námietky a argumentácia voči žalovanému rozhodnutiu smerujú najmä proti ústavnosti všeobecne záväzných právnych predpisov, najmä zákona č. 355/2007 Z.z., vyhlášok žalovaného (najmä Vyhlášky č. 111) hlavne pre neústavnosť splnomocnenia plynúceho z ust. § 59b zákona č. 355/2007 Z.z., pre obmedzovanie základných práv a slobôd právnym predpisom nižšej právnej sily než zákon, pre nesúlad s princípom právnej istoty a nesúlad s ústavným spôsobom publikácie právnych predpisov.
43. Správny súd v nadväznosti na uvedené považuje za potrebné skonštatovať, že predmetom tohto konania nie je a ani nemôže byť preskúmanie zákonnosti a ústavnosti predmetných vyhlášok Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, ale predmetom tohto konania je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného. 44. Vzhľadom na to, že nezákonnosť napadnutého rozhodnutia bola namietaná z dôvodu jeho vydania na základe neústavných právnych predpisov, správny súd bol povinný vyhodnotiť, či nebol dôvod na postup v zmysle § 100 ods. 1 písm. b) SSP, podľa ktorého „správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu“. Pokiaľ ide o uvedené žalobné námietky, tieto boli predmetom viacerých konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, ktorý k oprávneniam žalovaného a regionálnych úradov verejného zdravotníctva, napr. v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/2021 uviedol nasledovné (body 60 až 66 nálezu): 45. „60. Článok 123 ústavy ustanovuje, že autoritami, ktoré môžu prijímať všeobecne záväzné právne predpisy na vykonanie zákona, môžu byť len orgány štátnej správy. Ústavný súd tak musí ustáliť, či ÚVZ a RÚVZ sú orgánmi štátnej správy. Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú podľa § 3 ods. 1 písm. b) a c) zákona o ochrane verejného zdravia orgánmi verejného zdravotníctva. Tento pojem je však podľa § 1 písm. f) cit. zákona len legislatívnou skratkou pre „orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva“, teda ÚVZ aj RÚVZ sú orgánmi štátnej správy (pre oblasť verejného zdravotníctva) [§ 1 písm. f) zákona o ochrane verejného zdravia: Tento zákon ustanovuje opatrenia orgánov štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva (ďalej len „orgány verejného zdravotníctva“)]. 46. 61. Skutočnosť, že zákon o ochrane verejného zdravia (§ 5 ods. 1, § 6 ods. 1) označuje ÚVZ aj RÚVZ zároveň za rozpočtové organizácie, je z tohto hľadiska nepodstatná, pretože tým je určené len ich rozpočtové postavenie na rozdiel napríklad od príspevkového hospodárenia. Ide o kategóriu hospodársku, nie o kategóriu typu právnej entity. Rozpočtovými organizáciami sú v zásade všetky štátne orgány vrátane ministerstiev (§ 21 ods. 1 a 10 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov), napriek tomu nikdy nebol sporný ich status orgánov štátnej správy. Zamieňanie jednotlivých vlastností verejnoprávnych entít samotných a taktiež verejnoprávnych a súkromnoprávnych entít navzájom (nositeľ moci, rozpočtová organizácia, právna subjektivita) súvisí s teoreticky nedôslednou zmenou konceptu organizácii na štátne orgány a právnické osoby (porov. napr. II. ÚS 80/09, II. ÚS 152/2016, PL. ÚS 19/2017 – poľovnícka komora). 47. 62. Úrad verejného zdravotníctva a RÚVZ boli riadne zriadené zákonom v súlade s čl. 122 ústavy, podľa ktorého sa zákonom zriaďujú ústredné orgány a miestne orgány štátnej správy, a tiež v súlade s čl. 86 písm. e) ústavy, podľa ktorého do pôsobnosti národnej rady patrí zriaďovať zákonom ministerstvá a ostatné orgány štátnej správy. Ústavný súd už v čase pred prijatím posudzovanej novely, zákona č. 286/2020 Z. z., ktorým boli zavedené vyhlášky ÚVZ, v senátnom náleze sp. zn. IV. ÚS 249/2021 nepochyboval, že ÚVZ je orgánom štátnej správy: Podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona o ochrane zdravia úrad verejného zdravotníctva je rozpočtová organizácia štátu s pôsobnosťou pre územie Slovenskej republiky, pričom tento úrad riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik, ktorého vymenúva a odvoláva na návrh ministra zdravotníctva vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva. K povahe tohto subjektu ústavný súd dodáva, že pojem „rozpočtová organizácia štátu“ znamená spôsob financovania a iné okolnosti, ktoré nie sú pre riešenú problematiku podstatné. Zároveň však ide o „úrad“, teda orgán štátnej správy, ktorý je zriadený zákonom [aj keď nie je ústredným orgánom štátnej správy, keďže tak nie je označený v § 21 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Je teda vybavený právomocou na vydávanie právnych aktov, a to pokiaľ ide o vydávanie všeobecne záväzných právnych predpisov, na základe čl. 123 ústavy (vydáva ich len na základe zákonov a v ich medziach, pričom z hľadiska označeného ustanovenia ide o „iný“ orgán štátnej správy, teda iný než ministerstvo). 48. 63. K postaveniu úradu verejného zdravotníctva ako dekoncentrovaného orgánu štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie a jeho pozícii z hľadiska ústavy možno uviesť, že ústava na viacerých miestach zdôrazňuje osobitné postavenie „ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy“, ktorým sa odlišujú od všetkých ostatných orgánov štátnej správy. Z čl. 80 ods. 1 (právo poslanca interpelovať člena vlády alebo vedúceho ústredného orgánu štátnej správy) a čl. 85 (právo žiadať účasť
vedúceho ústredného orgánu štátnej správy na schôdzi národnej rady) možno vyvodiť, že ústredné orgány štátnej správy sú v priamom vzťahu demokratickej zodpovednosti voči volenému parlamentu práve preto, že stoja na čele hierarchie orgánov štátnej správy. Z čl. 60 ods. 2 písm. a) ústavy (Kontrolná pôsobnosť najvyššieho kontrolného úradu sa vzťahuje v rozsahu uvedenom v odseku 1 na vládu Slovenskej republiky, ministerstvá a ostatné ústredné orgány štátnej správy Slovenskej republiky a na orgány im podriadené) možno napríklad vyvodiť, že iné orgány štátnej správy sú spravidla podriadené niektorému ústrednému orgánu štátnej správy (ministerstvu alebo inému takému orgánu). Z uvedených ustanovení ústavy možno potom vyabstrahovať záver, že orgány štátnej správy sa vždy členia na najvyššie, ktoré ústava označuje ako „ústredné“, a ostatné, ktoré sú týmto orgánom podriadené a ktoré sa na niektorých miestach označujú ako „miestne“, a na iné orgány štátnej správy, ktoré sa osobitným prívlastkom neoznačujú. K dekoncentrovaným orgánom štátnej správy s pôsobnosťou pre celé územie patrí napríklad aj Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Ústredné riaditeľstvo Slovenskej obchodnej inšpekcie alebo Dopravný úrad. Už v čase prijatia ústavy existovala napríklad Štátna plavebná správa v Bratislave s pôsobnosťou pre celé územie, ktorá nebola ústredným orgánom štátnej správy, ale výslovne bola oprávnená vydávať vyhlášky (§ 2 zákona č. 26/1964 Zb. o vnútrozemskej plavbe). Právny poriadok pozná tento typ orgánov štátnej správy, ku ktorému patrí aj úrad verejného zdravotníctva a ústava ich nevylučuje. 49. 64. Z ústavy, ako bolo už uvedené, vyplýva, že jednotlivé orgány štátnej správy sú priamo alebo sprostredkovane podriadené orgánu s demokratickou legitimitou, typicky ministerstvu. Ide o vzťahy nadriadenosti a podriadenosti v rámci exekutívnej moci, a nie o vzťahy deľby moci medzi jednotlivými mocami. K pozícii úradu verejného zdravotníctva je z tejto perspektívy potrebné uviesť, že ministerstvo zdravotníctva ako vládny ústredný orgán štátnej správy podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia určuje zásadné smery a priority štátnej zdravotnej politiky na úseku verejného zdravia a kontroluje výkon verejného zdravotníctva v Slovenskej republike. Podľa § 5 ods. 2 hlavného hygienika vymenúva a odvoláva vedúci služobného úradu ministerstva zdravotníctva na návrh ministra zdravotníctva a úrad verejného zdravotníctva riadi a za jeho činnosť zodpovedá hlavný hygienik Slovenskej republiky. Úrad verejného zdravotníctva je podľa § 5 ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zapojený finančnými vzťahmi na rozpočet ministerstva (nemá teda vlastnú rozpočtovú kapitolu). Úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú na základe týchto zákonných ustanovení síce v pozícii nepriamej podriadenosti ministerstvu zdravotníctva, avšak nepochybne ako integrálna súčasť štruktúry výkonnej moci. Zverenie kompetencie nariaďovať vyhlášky úradu verejného zdravotníctva je v zásade vecou koncepcie verejného zdravotníctva, ktorú určuje demokratický zákonodarca. 50. 65. Na základe čl. 123 ústavy je potom napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia právnym základom, ústavou požadovaným zákonným splnomocnením, na základe ktorého môžu ÚVZ a RÚVZ vydávať všeobecne záväzné právne predpisy. Zároveň toto ustanovenie určuje aj medze, v rámci ktorých môžu tieto orgány štátnej správy všeobecne záväzné právne predpisy vydávať. Ide o nariadenie opatrení podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 zákona o ochrane verejného zdravia, a to buď na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, čím je zároveň daná normatívna povaha týchto opatrení (na rozdiel od konania o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach konkrétnych fyzických a právnických osôb, kde orgány štátnej správy na úseku verejného zdravia postupujú podľa všeobecných predpisov o správnom konaní, a to aj pri nariaďovaní opatrení podľa § 12 a § 48 ods. 4 – § 59 ods. 1). 51. 66. Ústavný súd preto konštatuje, že úrad verejného zdravotníctva a regionálne úrady verejného zdravotníctva sú zákonom zriadené orgány štátnej správy oprávnené vydávať všeobecne záväzné právne predpisy (vyhlášky ÚVZ).“ 52. Vo vyššie citovanom náleze sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril aj k otázke právnej záväznosti vyhlášok ÚVZ SR (žalovaného), hoci nie sú vyhlasované v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (body 74 až 80 nálezu): 53. „74. Ústava na viacerých miestach ustanovovala a ustanovuje, že právne predpisy majú byť vyhlásené spôsobom, ktorý ustanoví zákon (čl. 87 ods. 5, čl. 120 ods. 3, čl. 123). Pri zákonoch podmieňuje vyhlásením ich platnosť. Pri žiadnom druhu predpisu ústava neustanovuje priamo spôsob vyhlásenia ani platformu vyhlásenia. Ústava od času jej prijatia nepredpisovala ani jednotný spôsob
vyhlásenia právnych predpisov, ani jednotný publikačný nástroj. Možno sa domnievať, že dôvodom bolo vznikanie nového štátu a pravdepodobne formulačná nadväznosť na ústavný zákon č. 143/1968 Zb. o československej Federácii (čl. 45 ods. 3). 54. 75. Znenie čl. 87 ods. 4, čl. 120 a čl. 123 ústavy v platnom znení zveruje úpravu spôsobu vyhlásenia právnych predpisov prijímaných národnou radou (čl. 87 ods. 4), vládou (čl. 120) a orgánmi štátnej správy (čl. 123) zákonu, teda norme prijatej národnou radou podľa čl. 86 písm. a) ústavy. „Národná rada sa môže rozhodnúť, či zriadi jeden alebo viac publikačných nástrojov, či a ako upraví ich vydávanie (elektronicky či listinne), ako sa budú právne predpisy do nich zaraďovať. Toto svoje rozhodnutie môže národná rada rovnako, teda zákonom, aj zmeniť.“ Prijatím zákona č. 400/2015 Z. z. sa národná rada rozhodla, že právne predpisy vymedzené v § 1 [„Tento zákon upravuje základné pravidlá tvorby všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorými sú (...) vyhlášky iných orgánov štátnej správy (...) a ich vyhlasovanie v Zbierke zákonov.“] a v § 12 tohto zákona sa budú vydávať v elektronickej a v listinnej podobe v publikačnom prostriedku – Zbierke zákonov Slovenskej republiky. To však nevylučovalo a nevylučuje, aby národná rada prijatím iného zákona toto svoje rozhodnutie zmenila alebo zrušila, ako sa to stalo prijatím napadnutej úpravy v § 59b zákona o ochrane verejného zdravia, ktorá výslovne vylúčila Zbierku zákonov z tvorby a vyhlasovania vyhlášok (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2) a výslovne stanovila, že vyhlášky sa budú vyhlasovať uverejnením vo Vestníku vlády (napadnuté ustanovenie § 59b ods. 3 a 5). Zákon č. 400/2015 Z. z. je (ako uvádza navrhovateľ) predĺženou rukou ústavy (body 7 a 43 a 83), ústavný súd však dodáva, že v nižšej právnej sile zákona a s možnosťou jeho zmeny. Podľa aktuálneho právneho stavu je zákonom, ktorý ustanovuje spôsob vyhlásenia prijatých zákonov (čl. 87 ods. 4) a nariadení vlády (čl. 120) zákon č. 400/2015 Z. z. Článok 123 ústavy, ktorý upravuje normotvorbu orgánov štátnej správy je z hľadiska spôsobu vyhlasovania predpisov vykonaný viacerými zákonmi. Vyhlasovanie noriem ministerstiev, ostatných ústredných orgánov štátnej správy a iných orgánov štátnej správy vykonáva zákon č. 400/2015 Z. z. Vo zvyšnej časti (normotvorba ďalších iných orgánov štátnej správy) je čl. 123 ústavy vykonaný jednak ustanovením § 5 zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy, ako aj napadnutými ustanoveniami § 59b ods. 2, 3 a 5 zákona o ochrane verejného zdravia (možno ešte dodať, že na základe čl. 56 ods. 1 ústavy môže Národná banka Slovenska vydávať všeobecné právne predpisy, ktoré sa na základe zákona publikujú v Zbierke zákonov a vo Vestníku Národnej banky Slovenska). Vyhlasovanie vyhlášok ÚVZ je tak upravené zákonom stanoveným spôsobom. 55. 76. Ústava Zbierku zákonov výslovne zmieňuje, ale nie v súvislosti s normotvorbou. Zbierka zákonov je výslovne uvedená iba v čl. 115 ods. 3 ako miesto, kde má byť uverejnené rozhodnutie prezidenta o poverení vykonávania pôsobnosti vlády do vymenovania novej vlády, ak táto stratí dôveru v národnej rade. 56. 77. Z uvedeného vyplýva, že ústava explicitne neustanovuje, že sa vyhlášky (iných) správnych orgánov majú vyhlasovať, resp. publikovať v Zbierke zákonov. V referenčnom čl. 123 je stanovené, že iné orgány štátnej správy môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom. Napadnuté ustanovenie § 59b ods. 1 zákona o ochrane verejného zdravia zreteľne splnomocnilo orgány štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva vydávať všeobecne záväzné právne predpisy („Ak je potrebné nariadiť opatrenia podľa § 12 alebo § 48 ods. 4 na celom území Slovenskej republiky, určitej časti jej územia alebo pre skupinu inak ako jednotlivo určených osôb, nariaďuje ich ministerstvo zdravotníctva [§ 4 ods. 1 písm. g)], úrad verejného zdravotníctva [§ 5 ods. 4 písm. k)] alebo regionálny úrad verejného zdravotníctva [§ 6 ods. 3 písm. e)] všeobecne záväzným právnym predpisom“) a zároveň v právnej sile zákona stanovil spôsob publikácie. Ústavná podmienka výhrady zákona z čl. 123 bola tak splnená. 57. 78. Ústava teda nevylučuje viacero publikačných nástrojov. Z koncepčného hľadiska, teda mimo ústavný prieskum možno uviesť, že obidva publikačné nástroje majú vo vzťahu ku publikácii vyhlášok ÚVZ odlišné vlastnosti. Voľbou koncepcie publikácie v Zbierke zákonov by sa akcentoval význam vyhlášok, ich celoštátne pôsobenie a ich vzťah k ľudským právam. Na druhej strane normotvorba vyhlášok musí operatívne reagovať na meniace sa podmienky (z týchto dôvodov napadnuté ustanovenie § 59b ods. 2 vylučuje pri tvorbe vyhlášok aplikáciu zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov) a úrad verejného zdravotníctva je vláde nepriamo podriadená zložka exekutívy – dekoncentrovaný orgán štátnej správy s celoslovenskou pôsobnosťou, čomu viac vyhovuje publikácia vo Vestníku vlády. Z hľadiska evidenčnej funkcie zbierok môže byť rozumné uverejňovať vo Vestníku vlády všetky normy ÚVZ – celoštátne aj regionálne (porov. napr. vyhlášku Regionálneho úradu verejného
zdravotníctva so sídlom v Nitre č. 1/2021 V. v., ktorou sa nariaďujú opatrenia pri ohrození verejného zdravia pre okres Nitra) a neštiepiť ich medzi Zbierku zákonov a Vestník vlády. Zákonodarca si v demokratickom procese vybral jednu z týchto koncepcií a v dôvodovej správe ju riadne vysvetlil (porov. bod 54). Z hľadiska už zmieneného vývoja publikačného práva (body 67 – 70) možno uviesť, že zmyslom zbierky nie je jednota zbierky, ale idea jednoty štátu. Tá zaiste nie je oslabená, ak má štát dve zbierky, ktorých obsah sa vzájomne dopĺňa. Zbierka môže byť dvojkoľajná, pretože ide stále o jednu trať. Ústavný súd tým nespochybňuje istú exkluzivitu Zbierky zákonov. 58. 79. Vestník vlády nie je novou publikačnou platformou pre právne predpisy, pretože má zákonný základ od 1. júla 1992 (bod 73). Zákonodarca teda nezvolil úplne nový nástroj, ktorý by mohol komplikovať orientáciu v právnom poriadku. Tým, že zákony, zvlášť zákon č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej správy a čl. V zákona č. 295/1992 Zb. o niektorých opatreniach v miestnej samospráve a v štátnej správe Vestník vlády poznajú, tak má Vestník vlády zákonnú oporu, aj keď podrobnejšia právna úprava je stanovená uznesením vlády (aktuálne zásady vydávania Vestníka vlády Slovenskej republiky schválené uznesením vlády č. 180/2021 7. apríla 2021uverejnené pod č. 185/2021 V. v.). Vo vzťahu k preskúmavanému § 59b zákona o ochrane verejného zdravia vyplýva priamo zo samotného napadnutého zákona, aký všeobecne záväzný právny predpis má byť vyhlásený – vyhláška (§ 59b ods. 3), ďalej ako nadobúda platnosť a účinnosť (§ 59b ods. 3 a 4), a čo je osobitne dôležité, že vyhlásenie sa uskutočňuje uverejnením (§ 59b ods. 5). Podľa ústavného súdu sú takto strohým, ale v zásade dostatočným spôsobom splnené ústavné požiadavky vyhlásenia „spôsobom, ktorý ustanoví zákon“. Ústavný súd nad rámec ústavného prieskumu dodáva, že by považoval za vhodné podrobnejšie ustanoviť kontúry tvorby a spôsobu vyhlasovania noriem vo Vestníku vlády, a to predpisom s právnou silou zákona. Pre prerokúvanú vec je relevantné, že Vestník vlády je zákonným publikačným nástrojom komunikujúcim právne normy navonok, a nie obežníkom niektorého z ministerstiev. 59. 80. Oficiálna zbierka má podľa teórie vychádzajúcej z ústavného textu plniť tri funkcie: (a) funkciu normotvornú – na základe publikácie sa norma stáva platnou, (b) funkciu informačnú – adresáti práva musia mať možnosť oboznámiť sa s tým, čo je právom, a (c) funkciu evidenčnú, ktorej zmyslom je prehľadnosť v usporiadaní právnych predpisov. Ako podporu doterajšej argumentácie možno konštatovať, že Vestník vlády tieto požiadavky spĺňa. Vestník vlády sa na základe čl. 1 ods. 4 a čl. 3 ods. 1 uznesenia vlády čl. 185/2021 uverejňuje na internetovej stránke ministerstva vnútra, kde je riadne dohľadateľný. Z praktických skúseností vyplýva, že cez obvyklé internetové vyhľadávače sa zadaním slov „vestník vlády“ možno dostať priamo k Vestníku vlády, kým zadaním slov „Zbierka zákonov“ sa užívateľ niekedy presmeruje na elektronickú stránku, a až následne na stránku „slov-lexu“, ktorý je podľa § 12 zákona č. 400/2015 Z. z. webovým sídlom zbierky. Pri zadaní hesla „vyhlášky ÚVZ“ internetový vyhľadávač nájde vyhlášky na stránke úradu verejného zdravotníctva. Navrhovateľ tiež argumentuje tým, že technicky by boli splnené kritéria ústavy v čl. 123 ústavy aj vtedy, ak by každý predpis disponoval svojou vlastnou zbierkou. Tento argument však neobstojí v prípade riadne dostupných predpisov v dvoch rozumne rozlíšených tradičných zbierkach, teda v situácii, keď sú splnené zároveň kritériá čl. 123 aj čl. 1 ods. 1 ústavy.“ 60. Z citovaného znenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, s ktorým sa správny súd plne stotožňuje bez potreby ďalšieho odôvodnenia vyplýva, že žalobné námietky v tejto súvislosti neboli dôvodné a ani nezakladajú dôvod na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov. 61. Podľa názoru súdu nie je dôvodná ani námietka žalobcu, že príslušník Obvodného oddelenia Policajného zboru konal úmyselne a zlomyseľne tým, že žalobcu vyzval na vystúpenie z vozidla s cieľom naviesť ho na spáchanie priestupku. Súd považuje takéto tvrdenie za ničím nepodloženú špekulatívnu domnienku, ktorá nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Výzva policajta na opustenie vozidla predstavuje štandardný služobný postup, na ktorý sú príslušníci Policajného zboru oprávnení podľa zákona, najmä pri výkone služobných oprávnení súvisiacich s objasňovaním a prejednávaním priestupkov. Súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že samotný žalobca uviedol, že sa v rozhodnom čase nachádzal na danom mieste bez prekrytých horných dýchacích ciest, čím potvrdil skutkové okolnosti, ktoré boli predmetom priestupkového konania. Z úradného záznamu Policajného zboru navyše vyplýva, že žalobca bol opakovane vyzvaný na prekrytie horných dýchacích ciest aj po vystúpení z vozidla, avšak túto výzvu odmietol rešpektovať z dôvodu svojho presvedčenia, že takúto povinnosť nemá.
62. Súd ďalej uvádza, že predmetom tohto konania nie je preskúmavanie zákonnosti postupu príslušníkov Policajného zboru pri výkone ich služobných oprávnení. Rovnako posúdenie tvrdení žalobcu o možnom naplnení skutkovej podstaty trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona nepatrí do právomoci správneho súdu v tomto konaní, ale do pôsobnosti príslušných orgánov činných v trestnom konaní. 63. Pokiaľ žalobca namietal, že sa v čase policajnej kontroly vracal z diagnostického vyšetrenia na ochorenie COVID-19, súd túto obranu nepovažuje za dôvodnú. Žalobca uvedené tvrdenie ničím nepreukázal a uplatnil ho až v odvolacom konaní, pričom počas samotnej kontroly ani v priebehu prvostupňového konania túto skutočnosť nenamietal. Navyše, ani prípadné preukázanie absolvovania diagnostického vyšetrenia by samo osebe nemalo vplyv na posúdenie veci, keďže žalobca nepreukázal splnenie podmienok niektorej zo zákonných výnimiek z povinnosti mať v exteriéri prekryté horné dýchacie cesty. 64. Súd preto dospel k záveru, že žalobca bol v čase, keď sa nachádzal mimo vozidla, povinný mať prekryté horné dýchacie cesty v súlade s vyhláškou č. 111 vydanou na základe splnomocnenia podľa § 59b zákona č. 355/2007 Z. z., pričom v konaní nebolo preukázané, že by sa na neho vzťahovala niektorá zo zákonných výnimiek. 65. Súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku žalobcu, že prvostupňový správny orgán pochybil tým, že rozhodnutie nedoručoval priamo žalobcovi, ale výlučne jeho splnomocnenému zástupcovi. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol v čase vydania rozhodnutia riadne zastúpený na základe plnomocenstva udeleného dňa 10.08.2022 na zastupovanie v celom konaní a na dobu neurčitú. Za tejto procesnej situácie bolo doručenie rozhodnutia splnomocnenému zástupcovi plne v súlade so zákonom. 66. Súd zároveň poukazuje na to, že hoci správne orgány v niektorých prípadoch z dôvodu posilnenia právnej istoty doručujú písomnosti popri zástupcovi aj samotnému účastníkovi konania, takýto postup predstavuje iba fakultatívnu prax, nie zákonnú povinnosť. Rozhodujúce účinky doručenia, vrátane začiatku plynutia procesných lehôt, sú viazané na doručenie zástupcovi účastníka konania. Skutočnosť, akým spôsobom splnomocnený zástupca následne oboznámi zastúpeného s obsahom doručeného rozhodnutia, je otázkou ich vzájomného právneho vzťahu a nemá vplyv na zákonnosť doručovania zo strany správneho orgánu. 67. V tejto súvislosti správny súd ešte poukazuje aj na rozsudok Nejvyššího správního soudu ČR, č. k. 7 A 125/2001-39, z ktorého vyplýva záver súdu o tom, že nedoručenie rozhodnutia podľa správneho poriadku zástupcovi účastníka konania na základe plnomocenstva na celé konanie nemusí byť vždy nevyhnutne podstatnou vadou konania, ak však pochybenie prvostupňového správneho orgánu pri doručovaní sťažilo účastníkovi konania možnosť účinnej a zákonom zaručenej obrany v správnom konaní, ktoré zároveň nebolo v priebehu správneho konania zo strany správneho orgánu nijako zhojené (odvolanie bolo napriek nemožnosti využitia celej zákonnej lehoty na podanie odvolania posúdené odvolacím orgánom ako oneskorené), tak ide o takú vadu, ktorá mala vplyv na zákonnosť rozhodnutia a odôvodňuje jeho zrušenie. V predmetnom prípade podľa právneho názoru tunajšieho súdu, neprišiel žalobca konaním žalovaného k ujme na svojich právach tým, že žalované rozhodnutie nebolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu, ale iba žalobcovi a teda nejedná sa o podstatnú vadu konania z dôvodu ktorej by mal Správny súd žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť. Napokon žalobca ani v konaní konkrétne neuviedol, aké jeho práva mali byť týmto procesným postupom žalovaného postihnuté a akú ujmu mal týmto utrpieť. 68. Na základe uvedeného dospel súd k záveru, že žalobné námietky nie sú dôvodné. Zo spisového materiálu vyplýva, že žalovaný pri rozhodovaní vo veci konal zákonne. Súd zároveň konštatuje, že žaloba nesmeruje proti vecnej správnosti skutkových záverov správnych orgánov ani proti samotnému obsahu napadnutého rozhodnutia, ale predovšetkým proti tvrdeným procesným pochybeniam pri jeho vydaní. Preskúmaním administratívneho spisu však súd nezistil také porušenie procesných predpisov, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd preto považuje napadnuté rozhodnutie za vecne správne a zákonné. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca sa dopustil priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., keď vedome nerešpektoval povinnosť ustanovenú vyhláškou č. 111/2021 a počas cestnej kontroly na Vajnorskej ulici č. 127/A v Bratislave sa na
verejnom priestranstve nachádzal bez prekrytých horných dýchacích ciest, hoci nepreukázal existenciu žiadnej zo zákonných výnimiek z tejto povinnosti. 69. Za týchto okolností súd nenašiel dôvod spochybniť skutkové ani právne závery správnych orgánov. Nestotožnil sa preto s námietkami žalobcu, keďže spáchanie priestupku bolo preukázané zákonným procesným postupom a na základe dôkazov, ktoré vytvárali dostatočný podklad pre vydanie napadnutého rozhodnutia, žalobca samotný zistený skutkový stav ani nespochybňoval. Správne orgány v konaní postupovali zákonne, objektívne zistili skutkový stav, svoje rozhodnutia riadne v logických súvislostiach odôvodnili, súd nezistil žiadnu vadu, ktorá by mohla mať vplyv na ich zákonnosť, žalobné námietky neodôvodňovali ich zrušenie, preto žalobu podľa § 194 ods. 2 SSP v spojení s § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 70. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva. Poučenie: 16Sa/12/2023 Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia [§ 493e v spojení s § 443 ods. 2 písm. a) a § 145 ods. 2 písm. c) SSP]. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok [§ 446 ods. 2 písm. c) SSP] V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).