Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/42/2023 1023200256 25. 03. 2026 JUDr. Lucia Tóth ECLI:SK:SpSBA:2026:1023200256.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Martina Hraboša v právnej veci žalobcu: Národná diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom: Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35 919 001, proti žalovanému: Úrad na ochranu oznamovateľov, so sídlom Námestie slobody 29, 811 06 Bratislava, za účasti: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX/XX, XXX XX B., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného sp. zn. UOO/2022/00282, č. r. UOO/2022/001872 zo dňa 09.12.2022, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. III. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania e p r i z n á v a.
n
odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Ďalšia účastníčka konania (ďalej len „chránená oznamovateľka“) pracovala u žalobcu E. F. G. H.. Počas výkonu kontroly u žalobcu boli týmto odborom zistené viaceré porušenia zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a porušenia interných predpisov žalobcu. Na základe závažných zistení bol vypracovaný Návrh správy z kontroly č. XXXX/XXXX/ XXXXX zo dňa 22.12.2020, ktorý chránená oznamovateľka predložila zamestnávateľovi/žalobcovi a voči ktorému neboli podané námietky. Správa z kontroly bola prerokovaná s riaditeľmi kontrolovaných úsekov spoločnosti dňa 04.03.2021. Na základe výsledkov z kontroly následne zamestnávateľ/žalobca podal trestné oznámenie. Po podaní trestného oznámenia bola chránená oznamovateľka kontaktovaná zamestnancami I. H. E. a bola požiadaná o poskytnutie súčinnosti, t. j. o predloženie predmetnej správy a všetkej súvisiacej dokumentácie týkajúcej sa kontroly. Po podaní oznámenia až do 30.11.2021 mal podľa vyjadrenia chránenej oznamovateľky žalobca obmedziť komunikáciu s jej osobou. Na stretnutí dňa 30.11.2021 jej generálny riaditeľ A. F. J. komunikoval nespokojnosť členov vedenia s jej prácou a s ich žiadosťou o okamžité skončenie pracovného pomeru. Generálny riaditeľ jej mal ponúknuť inú pracovnú pozíciu, ktorá predstavovala jej pracovnú degradáciu, čo neprijala. Od 01.12.2021 bola chránená oznamovateľka uznaná za dočasne práceneschopnú. 2. Dňa 31.01.2022 predstavenstvo žalobcu rozhodlo o organizačnej zmene na Odbore kontroly spočívajúcej v jeho zrušení a súčasne vo vytvorení nového Odboru vnútornej kontroly a riadenia rizík účinnej od 01.02.2022. Žalobca sa v súvislosti s touto organizačnou zmenou rozhodol ponúknuť
novovytvorené pracovné miesto vedúceho Odboru vnútornej kontroly a riadenia rizík 2 zamestnancom, a to: chránenej oznamovateľke a zamestnancovi A. I. H.. Žalobca prostredníctvom Odboru ľudských zdrojov doručil dňa 31.01.2022 o 17:43 hod. formou e-mailovej správy vybratým zamestnancom ponuku s návrhom na prijatie pracovného miesta vedúceho odboru vnútornej kontroly a riadenia rizík, s tým, že pracovné miesto malo byť obsadené zamestnancom, ktorý na e-mailovú adresu odpovie ako prvý v poradí. Chránenej oznamovateľke bol e-mail zaslaný na súkromnú e-mailovú adresu v čase jej práceneschopnosti. A. I. H. odpovedal na e-mail o 17:54 hod., chránená oznamovateľka až o 19:02 hod. Vzhľadom na to, že chránená oznamovateľka reagovala na e-mailovú správu až ako druhá v poradí, novovytvorené miesto bolo ponúknuté A. I. H.. 3. Dňa 15.03.2022 bolo žalobcovi doručené od Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej republiky Oznámenia o poskytnutí ochrany č. F. K. XX/XX/XXXX- X zo dňa 08.03.2022 (ďalej len „Oznámenie zo dňa 08.03.2022“) spolu s Opatrením o poskytnutí ochrany č. F. K. XX/XX/XXXX-X zo dňa 08.03.2022 (ďalej len „Opatrenie zo dňa 08.03.2022“) podľa § 7 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o oznamovateľoch“). 4. Žalobca následne ponúkol dňa 09.05.2022, 20.06.2022 a 17.08.2022, chránenej oznamovateľke iné pracovné pozície, ktoré neprijala. 5. Žalobca listom zo dňa 20.09.2022 označeným ako „Žiadosť o udelenie súhlasu úradu na ochranu oznamovateľov protispoločenskej činnosti na vykonanie pracovnoprávneho úkonu“ požiadal o udelenie súhlasu žalovaného podľa § 7 zákona o oznamovateľoch na vykonanie pracovnoprávneho úkonu voči chránenej oznamovateľke, a to výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č. 311/2021 Z. z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“). 6. Dňa 12.12.2022 bolo žalobcovi doručené rozhodnutie sp. zn. UOO/2022/00282, č. r. UOO/2022/001872 zo dňa 09.12.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o udelenie súhlasu s navrhovaným pracovnoprávnym úkonom. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že spôsob realizácie organizačnej zmeny a ponukovej povinnosti vo vzťahu k chránenej oznamovateľke indikoval, že organizačná zmena a následný proces ponukovej povinnosti boli vykonané so zámerom zbaviť chránenú oznamovateľku vedúcej pozície, a to práve v súvislosti s oznámením výsledku kontroly a následným podaním trestného oznámenia. Zamestnávateľ nepreukázal, že navrhovaná výpoveď nemala žiadnu príčinnú súvislosť s oznámením, na základe ktorej bol zamestnankyni udelený status chránenej oznamovateľky. Nápadne nevýhodné podmienky pri plnení ponukovej povinnosti sa javili ako snaha postihnúť chránenú oznamovateľku a dokončiť odvetné opatrenia začaté organizačnou zmenou. II. Žaloba 7. Žalobou doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.02.2023 sa žalobca domáhal preskúmania a zrušenia napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie konanie. 8. Žalobca v prvom rade namietal, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre jeho nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu žalovaným bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Z dikcie § 7 ods. 5 zákona o oznamovateľoch, ako aj z vyjadrenia žalovaného v napadnutom rozhodnutí, vyplýva, že cieľom správneho konania o udelenie súhlasu na pracovnoprávny úkon je posúdenie správneho orgánu, či medzi navrhovaným pracovnoprávnym úkonom zo strany zamestnávateľa, teda žalobcu, a kvalifikovaným oznámením chránenej oznamovateľky je príčinná súvislosť. 9. Z napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, ktorý úkon chránenej oznamovateľky žalovaný považoval za kvalifikované oznámenie pre účely rozhodovania o udelení súhlasu, ani či okolnosti súvisiace s kontrolou Odboru kontroly, majú súvis s trestnou vecou uvedenou v Opatrení zo dňa 08.03.2022. Žalovaný vychádzal iba z vyjadrenia zamestnankyne zo dňa 13.10.2022.
10. V súlade s § 7 ods. 5 zákona o oznamovateľoch mal žalovaný pri rozhodovaní posudzovať, či navrhovaný pracovnoprávny úkon zamestnávateľa voči chránenej oznamovateľke má príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením. Žalovaný má právomoc skúmať navrhovaný pracovnoprávny úkon zamestnávateľa (žalobcu) len z hľadiska, či zamestnávateľ (žalobca) preukázal, že navrhovaný pracovnoprávny úkon má alebo nemá príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením. Z dôkazov predložených žalobcom vyplývalo, že Žiadosť o udelenie súhlasu na pracovnoprávny úkon výpovede podľa § 63 ods. ods. 1 písm. b) Zákonníka práce vyplynula z rozhodnutia zamestnávateľa (žalobcu) o organizačnej zmene zo dňa 31.01.2022 účinnej od 01.02.2022 v spojení s odmietnutím pracovných ponúk inej vhodnej práce zo strany chránenej oznamovateľky podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce. Žalobca prerokoval organizačnú zmenu so zástupcami zamestnancov už dňa 20.01.2022. Žalobca zároveň zdôraznil, že ponuková povinnosť zamestnávateľa je hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru podľa § 63 ods. 2 Zákonníka práce a má sa posudzovať v čase dania výpovede, k čomu zatiaľ nedošlo. Žalobca taktiež poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúce sa aplikácie § 63 ods. 2 Zákonníka práce a posudzovania splnenia tam uvedených podmienok. Žalovaný konal nad rámec svojej právomoci, keď skúmal splnenie tejto hmotnoprávnej podmienky výpovede, ktorá v tom čase ešte neexistovala. Splnenie tejto podmienky majú posudzovať príslušné súdy. Uvedeným postupom žalovaný vec nesprávne právne posúdil a za základ napadnutého rozhodnutia vzal skutkový stav, ktorý z administratívneho spisu nevyplynul. III. Vyjadrenia žalovaného 11. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe zo dňa 26.01.2024 uviedol, že nie je úlohou žalovaného skúmať v správnom konaní podľa § 7 zákona o oznamovateľoch podrobnosti o obsahu či charaktere kvalifikovaného oznámenia. Opatrenie prokurátora o poskytnutí ochrany je tak pre zamestnávateľa ako aj pre žalovaného významné z hľadiska vzniku povinnosti žiadať pred vykonaním pracovnoprávneho úkonu súhlas žalovaného. V rámci rozhodovania o súhlase s pracovnoprávnym úkonom je to práve žalobca, ktorý bol zaťažený dôkazným bremenom preukázania, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nie je odvetou za podané oznámenie. Cieľom takejto dôkaznej povinnosti je vo všeobecnosti odstránenie pochybnosti o tom, že plánuje urobiť pracovnoprávny úkon voči chránenému oznamovateľovi bez zámeru postihnúť ho za oznámenie o protispoločenskej činnosti. Dokazovanie žalovaného slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných zo strany zamestnávateľa. Žalovaný podľa § 34 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov nedokazoval status chránenej oznamovateľky, pretože táto skutočnosť bola žalovanému preukázaná z úradnej činnosti. 12. V rámci posudzovania príčinnej súvislosti medzi pracovnoprávnym úkonom a oznámením, žalovaný posudzuje nielen formálne splnenie podmienok na vykonanie príslušných pracovnoprávnych úkonov, ale aj širšie okolnosti, ktoré sprevádzajú príslušný pracovnoprávny úkon, obsah odôvodnenia potreby vykonať pracovnoprávny úkon voči chránenému oznamovateľovi zo strany zamestnávateľa a rovnako aj jeho legitímnosť, ktorá je spojená s naplnením zákonných podmienok vymedzených v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“). Z uvedeného dôvodu tak žalovaný v rámci posúdenia unesenia obráteného dôkazného bremena, ale aj z dôvodu riadneho zistenia skutkového stavu veci, má povinnosť posudzovať aj rovinu práv a povinnosti zmluvných strán vyplývajúcich z uzatvoreného pracovného pomeru a dôvodu skončenia pracovného pomeru chráneného oznamovateľa. 13. Z preskúmania zisteného skutkového stavu vyplynulo, že chránená oznamovateľka vo všeobecnej rovine v skutočnosti prijala hneď prvú pracovnú ponuku, ktorú jej zamestnávateľ ponúkol dňa 31.01.2022. Išlo pritom o pracovnú ponuku takmer totožnú s jej predošlou pracovnou pozíciou. Žalobca teda formálne považoval ponúknuté pracovné miesto za vhodné aj pre chránenú oznamovateľku. Avšak pri hlbšom preskúmaní naplnenia ponukovej povinnosti vyplynulo, že zamestnávateľ v konečnom dôsledku mohol túto povinnosť realizovať účelovo, pretože formálnu ponuku zaslal neštandardne prostredníctvom e-mailovej komunikácie na súkromný e-mail chránenej oznamovateľky, a to v období jej práceneschopnosti. Vzhľadom na skutočnosť, že tú istú pracovnú pozíciu žalobca ponúkol aj inému zamestnancovi formou e-mailovej komunikácie na jeho pracovný e-mail, pričom tento zamestnanec nebol práceneschopný a reagoval na uvedenú ponuku pár minút po jej obdržaní, žalovaný vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že takýto postup nebol realizovaný v súvislosti s oznámením a teda, že nešlo
o postih za oznámenie. Uvedené zistené skutočnosti boli v rámci predmetného správneho konania zásadné, keďže vznikla otázka a zároveň pochybnosť, prečo zamestnávateľ realizoval ponukovú povinnosť zo dňa 31.01.2022 voči oznamovateľke za zjavne iných, menej výhodných podmienok ako voči druhému zamestnancovi, ktorý nebol oznamovateľom protispoločenskej činnosti. 14. Úlohou konania o udelenie súhlasu s pracovnoprávnym úkonom je preventívna ochrana, aby nedochádzalo k účelovým zásahom do práv zamestnanca/chráneného oznamovateľa. Žalovaný musí posúdiť, či zamestnávateľ voči oznamovateľovi nepostupuje diskriminačne, prípadne či nenastali iné skutkové a právne okolnosti, ktoré spochybňujú konanie zamestnávateľa. Tento postup je nevyhnutý pre naplnenie účelu konania o udelenie súhlasu s pracovnoprávnym úkonom. Žalovaný preto neprekročil zákonom zverenú časť verejnej moci. IV. Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov 15. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 4S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn.: BA-1S/42/2023. Na základe dodatku č. 4/2024 k rozvrhu práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 účinného od 21.05.2024, senát 4S koná a rozhoduje v zložení predsedníčka senátu JUDr. Lucia Tóth a členovia senátu Mgr. Milada Artnerová a JUDr. Martin Hraboš. 16. Správny súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu žalobných dôvodov a dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a s odkazom na § 190 SSP ju zamietol. 17. O žalobe rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobca, žalovaný ani ďalšia účastníčka konania netrvali na nariadení pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 25.03.2026 (§137 ods. 4 SSP). 18. Podľa § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 19. Podľa bodu 44 preambuly Smernice 1937/2019 zo dňa 23.10.2019 (ďalej len „Smernica“), malo by existovať úzke prepojenie medzi nahlásením a nepriaznivým zaobchádzaním, ktorému je priamo alebo nepriamo vystavená nahlasujúca osoba, aby sa takéto nepriaznivé zaobchádzanie považovalo za odvetné opatrenie a v dôsledku toho môže nahlasujúca osoba v súvislosti s tým požívať právnu ochranu. V záujme účinnej ochrany nahlasujúcich osôb ako prostriedku na zlepšenie presadzovania práva Únie je potrebné stanoviť široké vymedzenie pojmu odvetné opatrenie, ktoré zahŕňa akékoľvek konanie alebo opomenutie, ku ktorým dochádza v pracovnom kontexte a ktoré týmto osobám spôsobujú ujmu. Táto smernica by však nemala brániť zamestnávateľom, aby prijímali rozhodnutia súvisiace so zamestnaním, ktoré nesúvisia s nahlásením alebo zverejnením informácií. 20. Podľa bodu 93 preambuly Smernice 1937/2019, odvetné opatrenia budú pravdepodobne prezentované ako opodstatnené z iných dôvodov, ako je nahlasovanie, a pre nahlasujúce osoby môže byť veľmi ťažké preukázať prepojenie medzi nahlasovaním a odvetnými opatreniami, zatiaľ čo páchatelia odvetných opatrení môžu mať väčšiu moc a zdroje na zdokumentovanie prijatých opatrení a odôvodnenia. Preto ak nahlasujúca osoba prima facie preukáže, že nahlásila porušenia alebo zverejnila informácie v súlade s touto smernicou a utrpela ujmu, dôkazné bremeno by sa malo preniesť na osobu,
ktorá prijala škodlivé opatrenia a ktorá by mala byť povinná preukázať, že prijaté opatrenia neboli nijako spojené s nahlásením alebo so zverejnením informácií. 21. Podľa § 7 ods. 1 zákona o oznamovateľoch, zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči chránenému oznamovateľovi, ktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis. Súhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. 22. Podľa § 7 ods. 5 zákona o oznamovateľoch, úrad udelí súhlas s navrhovaným pracovnoprávnym úkonom zamestnávateľa voči chránenému oznamovateľovi, len ak zamestnávateľ preukáže, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, inak žiadosť o udelenie súhlasu zamietne. 23. Úlohou Smernice ako aj zákona o oznamovateľoch, je poskytnutie ochrany čo najširšej skupine oznamovateľov protispoločenskej činnosti, a to v prípade vzniku akýchkoľvek pochybnosti o postupe zamestnávateľa voči chráneným oznamovateľom. Táto úloha priamo napĺňa verejný záujem na ochrane spoločnosti a riadnom fungovaní štátu, ako aj ochranu finančných prostriedkov Slovenskej republiky a Európskej únie. Je dôležité, aby žalovaný disponoval kompetenciami ako aj prostriedkami, prostredníctvom ktorých môže túto úlohu, resp. spoločenskú požiadavku, napĺňať. Správny súd postupoval v prejednávanom prípade v súlade s účelom a cieľmi Smernice, z ktorej pre Slovenskú republiku vyplýva povinnosť poskytnúť chráneným oznamovateľom primeranú a čo najširšiu ochranu pred odvetnými opatreniami v súvislosti s oznámením protispoločenskej činnosti. 24. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Žalobca poukázal na to, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, či ochrana poskytnutá chránenej oznamovateľke na základe Oznámenia zo dňa 08.03.2022 bol poskytnutá v súvislosti s konaním zamestnankyne, ktoré žalovaný považoval za kvalifikované oznámenie pre účely rozhodovania o udelení súhlasu, ani či okolnosti súvisiace s kontrolou odboru, ktorého bola chránená oznamovateľka vedúcou, majú súvis s trestnou vecou uvedenou v Opatrení zo dňa 08.03.2022. K uvedenému tvrdeniu správny súd uvádza, že ochrana podľa § 7 zákona o oznamovateľoch bola chránenej oznamovateľke poskytnutá Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a nie žalovaným. Žalovaný pri posudzovaní žiadosti o vydanie súhlasu k pracovnoprávnemu úkonu neskúma a ani nemá kompetenciu skúmať podmienky poskytnutej ochrany a obsah kvalifikovaného oznámenia a nezisťuje aké konkrétne trestné konanie vedú orgány činné v trestnom konaní na základe oznámenia chráneného oznamovateľa. Je úlohou prokurátora, aby posúdil, či v prípade oznámenia, ktoré urobil oznamovateľ, ide o kvalifikované oznámenie, s ktorým zákon spája možnosť poskytnutia ochrany. Z Opatrenia zo dňa 08.03.2022 vyplýva, že prokurátor, na základe žiadosti chránenej oznamovateľky, posúdil ňou poskytnuté informácie ako kvalifikované oznámenie, ktoré mohlo prispieť alebo prispelo k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti a poskytol jej ochranu u konkrétneho zamestnávateľa/žalobcu. Poskytnutá ochrana sa tak vzťahovala k žalobcovi ako zamestnávateľovi. Samotné poskytnutie ochrany nespochybnil ani samotný žalobca, keď práve z uvedeného dôvodu požiadal žalovaného o udelenie súhlasu s pracovno-právnym úkonom. 25. Tvrdenie žalobcu, že úlohou žalovaného bolo výlučne preskúmať, či navrhovaný pracovnoprávny úkon žalobcu voči chránenej oznamovateľke má príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, keďže k samotnej výpovedi ešte nedošlo, je nesprávne. Správny súd súhlasí s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie žalobcu o organizačnej zmene nie je pracovnoprávnym úkonom, ale iba jednou zo skutočnosti, ktoré sú hmotnoprávnymi predpokladmi pre samotný pracovnoprávny úkon – výpoveď podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Následná ponuková povinnosť zamestnávateľa je taktiež hmotnoprávnou podmienkou platnosti skončenia pracovného pomeru a má sa posudzovať v čase doručenia výpovede. Splnenie týchto podmienok posudzuje príslušný súd v civilnom súdnom konaní. Je nutné však dodať, že civilný súd skúma materiálne naplnenie podmienok, za ktorých zamestnávateľ môže zamestnancovi dať výpoveď, zatiaľ čo žalovaný skúma charakter a príčiny tohto pracovno-právneho úkonu. Môže teda vzniknúť aj situácia, ak hmotnoprávne podmienky pre výpoveď sú z pohľadu Zákonníka práce splnené, a teda v prípade nechráneného zamestnanca zamestnávateľ môže pristúpiť k výpovedi,
avšak z pohľadu skúmania tohto úkonu žalovaným, sa tento môže javiť ako neštandardný a mať charakter odvetného opatrenia. Rozsah posudzovania žiadosti o udelenie súhlasu s pracovnoprávnym úkonom nie je v zákone presne špecifikovaný, a je možné prijať záver, že sa tu prelínajú viaceré právne normy, ktoré žalovaný musí brať do úvahy. Na posúdenie, či zo strany zamestnávateľa nedošlo k neadekvátnym postupom, resp. odvetným opatreniam, je nutné skúmať pracovno-právny úkon aj z pohľadu noriem pracovného práva. Posúdiť plánovaný pracovno-právny úkon, na ktorý si žalobca vyžiadal súhlas žalovaného, nie je možné bez širšieho zohľadnenia aj hmotnoprávnych podmienok, ktoré sú predpokladom tohto pracovnoprávnemu úkonu. Inak povedané, nie je možné oddeliť posúdenie príčinnej súvislosti medzi kvalifikovaným oznámením a pracovnoprávnym úkonom, ktorého sa žiadosť o súhlas týka, bez posúdenia povinností vyplývajúcich zamestnávateľovi zo Zákonníka práce, prípadne iných zákonov upravujúcich obdobné vzťahy ako zamestnanec – zamestnávateľ (služobný úrad – štátny zamestnanec). Žalovaný bol povinný posúdiť, či postup zamestnávateľa v každom kroku, od oznámenia protispoločenskej činnosti, bol štandardný a adekvátny, nebol namierený proti chránenej oznamovateľke a nepredstavoval odvetné opatrenie. Práve v situácii, ak by bola zúžená právomoc žalovaného iba na prieskum samotného navrhovaného pracovnoprávneho úkonu, bez posudzovania dôvodov a postupu, ktoré k nemu smerovali, výsledkom by bolo obmedzenie jeho činnosti iba na posudzovanie splnenia hmotnoprávnych podmienok. Správny súd sa tak nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný prekročil svoju právomoc, konal v rozpore s čl. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s § 3 ods. 1 Správneho poriadku a s § 7 ods. 5 zákona o ochrane oznamovateľov. 26. S úlohou žalovaného posúdiť navrhovaný pracovnoprávny úkon, ako aj postup zamestnávateľa, ktorý mu predchádzal, korešponduje povinnosť zamestnávateľa preukázať, že takýto postup nebol dôsledkom odvetných opatrení. Z uvedeného vyplýva, že to bol práve žalobca, ktorý mal uniesť dôkazné bremeno a preukázať, že postup voči oznamovateľke pri rušení jej pracovného miesta a následnej ponuky ďalších pracovných miest, bol štandardný a nediskriminačný, a to tak v zmysle pracovnoprávnych predpisov ako aj interných postupov. Žalobca však svoje dôkazné bremeno v tomto smere neuniesol. Ako vyplýva z administratívneho spisu, ako aj napadnutého rozhodnutia, žalobca prijal organizačnú zmenu dňa 31.01.2022, účinnú od 01.02.2022. Už tieto časové súvislosti vyvolávajú oprávnené pochybnosti o dôvodnosti takejto urýchlenej organizačnej zmeny. Žalobca zaslal e-mailovú správu dvom zamestnancom, ktorých vyhodnotil ako osoby, ktoré spĺňajú požiadavky na vedúcu pozíciu novovzniknutého odboru, pričom tento e-mail bol zaslaný v neštandardnej podobe, v čase 17:43 hod., na súkromnú e-mailovú adresu oznamovateľky v období jej práceneschopnosti. Zaslanie e-mailovej správy v čase pracovnej neschopnosti chránenej oznamovateľky na súkromnú e-mailovú adresu, s upozornením, že pracovnú pozíciu získa zamestnanec, ktorý bude reagovať ako prvý v poradí, nie je možné vyhodnotiť ako štandardný postup v pracovno-právnom vzťahu. Ani samotný žalobca vo vyjadrení zamestnávateľa k výzve žalovaného zo dňa 07.11.2022, na otázku, či už v minulosti obsadil pozíciu vedúceho zamestnanca prostredníctvom e-mailovej ponuky, s jediným kritériom „kto bude reagovať na túto ponuku ako prvý v poradí“ neuviedol žiaden iný prípad, kedy by takto postupoval. Naopak mal za to, že obaja oslovení zamestnanci mali rovnakú možnosť reagovať, t. j. nachádzali sa v rovnakej situácii, s čím však nemožno súhlasiť. Ani samotné odôvodnenie, že u žalobcu majú zamestnanci určenú pružnú pracovnú dobu v čase od 6:30 hod. do 18:30 hod., neznamená, že zamestnanec je povinný byť k dispozícii zamestnávateľovi, alebo si kontrolovať e-mail (dokonca súkromný e-mail) počas celej tejto doby, ale primárne by tak malo byť v rámci určeného pevného pracovného času, pričom v posudzovanom prípade bola chránená oznamovateľka dokonca uznaná za práceneschopnú. Žalobca počas administratívneho konania nepredložil dôkazy, z ktorých by bolo možné prijať záver, že takýto postup voči jeho zamestnancov bol bežný, resp. žeby vyplýval z nejakého interného predpisu. Neobstojí tak námietka žalobcu, že pracovnoprávny úkon má byť vykonaný v súvislosti s odmietnutím ďalších pracovných ponúk chránenou oznamovateľkou, keď tieto ponuky boli uskutočnené až ako dôsledok uskutočnenej organizačnej zmeny a s tým súvisiacou neštandardnou emailovou komunikáciou. Žalobca teda nepreukázal, že jeho postup voči chránenej oznamovateľke bol štandardný a adekvátny, čím neuniesol svoje dôkazné bremeno, ktoré mu vyplýva z § 7 ods. 5 zákona o oznamovateľoch. 27. Správny súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že zákon o oznamovateľoch nebráni zamestnávateľom vykonať potrebné organizačné zmeny ako také, avšak je ich povinnosťou pri takejto zmene postupovať transparentne a štandardne, aby svojim postupom nevyvolali žiadne pochybnosti, ktoré by mohli viesť k záveru, že takáto zmena je odvetným opatrením voči chránenému oznamovateľovi protispoločenskej činnosti.
28. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol. 29. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, na základe ktorého možno spravodlivo od žalobcu požadovať, aby žalovanému nahradil trovy konania. Správny súd nepriznal náhradu trov konania ani ďalšej účastníčke konania podľa § 169 SSP, pretože jej neuložil takú povinnosť, v dôsledku ktorej by jej v konaní vznikli trovy. 30. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 1 mesiaca od jeho doručenia /§ 443 ods. 1 v spojení s § 493e SSP /. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).