Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/4/2022 z 23. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave BA-2S/4/2022 1022200031 23. 04. 2026 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2026:1022200031.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LL.M. a členov senátu JUDr. Ingridy Hudecovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Róberta Jakubáča, PhD., v právnej veci žalobcu: Československá obchodná banka, a.s., IČO: 36 854 140, so sídlom: Žižkova 11, 811 02 Bratislava, právne zastúpeného: Allen Overy Shearman Sterling s.r.o., IČO: 35 857 897, so sídlom: A. B. X, C. X, XXX XX D., substitučne právne zastúpeného: PS legal, s.r.o., IČO: 56 019 882, so sídlom: A. B. X, C. X, XXX XX D., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, IČO: 00 151 866, so sídlom: Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SL-OLVS-2021/003894-002 zo dňa 09.11.2021, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Súd žalovanému voči žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Finančná spravodajská jednotka (ďalej aj „prvostupňový orgán“) vykonal u žalobcu ako povinnej osoby podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 297/2008 Z. z.“) kontrolu dodržiavania zákona č. 297/2008 Z. z. v súlade s § 29 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., za kontrolované obdobie od 01.01.2016 do 15.11.2019 (ďalej len „vykonaná kontrola“). 2. Na základe výsledkov vykonanej kontroly prvostupňový orgán rozhodnutím č. PPZ-FSJ2-36-030/2019-KPO zo dňa 11.06.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobcu za vinného zo spáchania 33 skutkov, založených na skutkových základoch uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia (body 1. až 33.), spáchaných v období od 01.01.2016 do 15.11.2019 vo vzťahu k 33 klientom, právne kvalifikovaných nasledovne: - v bode 1. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 2. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného

do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 3. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 4. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 5. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 6. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 7. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 8. ako nesplnenie povinnosti podľa § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. s tým, že konanie začaté pre nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018 bolo zastavené; - v bode 9. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 10. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 11. ako nesplnenie povinnosti podľa § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 12. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 13. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 14. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 15. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 16. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 17. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008

Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 18. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 19. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 2 písm. a), ods. 3, § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 20. ako nesplnenie povinnosti podľa § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iného správneho deliktu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 21. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 22. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 23. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 10 ods. 2 písm. a) v spojení s § 12 ods. 1, § 10 ods. 2 písm. c) v spojení s § 10 ods. 1 písm. d) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, § 14 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 24. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 25. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 26. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 1, § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 27. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. d) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018, § 14 ods. 1, ods. 2 písm. a), písm. b), ods. 3, § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. účinného do 14.03.2018; - v bode 28. ako nesplnenie povinnosti podľa § 15 písm. a), § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. s tým, že konanie začaté pre nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 12 ods. 1 veta prvá, ods. 2 veta prvá s poukazom na § 10 ods. 1 písm. c), písm. e), písm. g), § 14 ods. 2 písm. a), písm. b) zákona č. 297/2008 Z. z. bolo zastavené; - v bode 29. ako nesplnenie povinnosti podľa § 14 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3, § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 30. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 6 v spojení s § 10 ods. 1 písm. d), § 10 ods. 4, § 12 ods. 1, ods. 2 písm. c), § 14 ods. 2 písm. a), ods. 3 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 31. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 14 ods. 2 písm. a), ods. 3 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.; - v bode 32. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 14 ods. 1, ods. 2 písm. a), ods. 3, § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.;

- v bode 33. ako nesplnenie povinnosti podľa § 10 ods. 4, § 14 ods. 2 písm. a), písm. b) ods. 3 zákona č. 297/2008 Z. z., čím sa dopustil spáchania iných správnych deliktov v súbehu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z., za čo žalobcovi podľa § 33 ods. 2, § 33a ods. 1, ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. uložil úhrnnú pokutu vo výške 1 500 000 Eur a sankciu zverejnenia právoplatného rozhodnutia o uložení pokuty za správny delikt na webovom sídle prvostupňového orgánu po dobu 5 rokov. 3. Žalovaný, konajúci prostredníctvom ministra vnútra Slovenskej republiky, ako vecne príslušný rozkladový orgán podľa § 61 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) rozhodnutím č. SL-OLVS-2021/003894-002 zo dňa 09.11.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) zamietol rozklad žalobcu podaný proti prvostupňovému rozhodnutiu a prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne a dostatočne odôvodnené potvrdil. II. Žaloba 4. Správnou žalobou vo veciach správneho trestania (ďalej len „žaloba“), podanou podľa § 194 a nasl. zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), v zákonom stanovenej lehote dňa 10.01.2022 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím prvostupňového orgánu (ďalej spolu aj „preskúmavané rozhodnutia“, ďalej spolu len „správne orgány“ alebo aj „žalovaný“). 5. Žalobca v žalobe výslovne uviedol, že uznáva, že napriek úprimnej snahe o dosiahnutie súladu so zákonom došlo na jeho strane k určitým porušeniam predpisov týkajúcim sa boja proti legalizácii príjmov z trestnej činnosti a financovaniu terorizmu, preto žalobou nežiadal súd o zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vyjadril presvedčenie, že výška uloženej pokuty je v hrubom nepomere k povahe a závažnosti jeho konania. Podľa jeho názoru žalovaný uložil pokutu v rámci zákonom stanovených hraníc, ale správnu úvahu aplikoval svojvoľne, v rozpore s kritériami stanovenými zákonom a so základnými zásadami správneho trestania. Žalobca preto súd požiadal o aplikáciu sankčnej moderácie. 6. Vo vzťahu k trestu v nadväznosti na uvedené namietal, že žalovaný uložil úhrnný trest mechanicky, bez zohľadnenia okolností daného prípadu, ktoré sú špecifické. Nezohľadnil kľúčovú okolnosť, že podstatná časť sankcionovaného konania žalobcu sa odohrala za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy, ktorá bola pre žalobcu priaznivejšia. V priebehu kontrolovaného obdobia totiž 15.03.2018 nadobudla účinnosť zásadná novela zákona č. 297/2008 Z. z., ktorá zvýšila maximálnu výšku pokuty až na 5 000 000 Eur, žalovaný však všetky skutky žalobcu, vrátane tých, ku ktorým došlo počas účinnosti priaznivejšej právnej úpravy, potrestal prísnejšou sadzbou účinnou v čase vydania preskúmavaných rozhodnutí. Postup žalovaného je podľa žalobcu v rozpore so základnými zásadami správneho trestania, najmä s princípom, že trestanie podľa neskoršieho zákona nemôže byť v neprospech páchateľa. Ďalšie zásadné pochybenie žalovaného pri určovaní výšky pokuty podľa žalobcu spočíva v tom, že namiesto absorpčnej zásady v skutočnosti aplikoval kumulačnú zásadu, keď závažnosť konania a výšku pokuty odvodzoval takmer výlučne od kvantity skutkov. Žiaden zo skutkov sám osebe nevykazuje vysokú mieru závažnosti, závažnými sa stávajú len z dôvodu ich sčítania (kumulácie). Žalovaný skutky sčítal a vykonal kumuláciu trestov, čím konal v rozpore s účelom absorpčnej zásady, ktorá má zmierniť potrestanie páchateľa, ktorý sa dopustil viacnásobného protiprávneho konania, avšak bez toho, aby bol varovaný predchádzajúcim odsudzujúcim rozhodnutím. 7. Žalovaný podľa žalobcu ďalej nesprávne zohľadnil kritériá pre určenie výšky pokuty stanovené zákonom č. 297/2008 Z. z., keďže nesprávne vyhodnotil závažnosť žalobcovho konania a údajnú recidívu, a vôbec nevzal do úvahy poľahčujúce okolnosti, najmä súčinnosť pri kontrole, vykonanie opatrení na nápravu, nedostatok negatívnych následkov žalobcovho konania, dobrú vieru žalobcu a snahu o čo najlepšie plnenie zákonných povinností. Žalobca je finančná inštitúcia, ktorej úlohou je predovšetkým poskytovať služby svojim klientom, nedisponuje vyšetrovacími ani represívnymi štátno-mocenskými právomocami oproti správnym orgánom. Úloha žalobcu pri prevencii páchania vybraných druhov trestnej činnosti je len podporná, doplnková. Zákon č. 297/2008 Z. z. predstavuje novú právnu oblasť, ktorá sa dynamicky vyvíja, a opomenutia/konania, za ktoré je žalobca sankcionovaný, nie

sú jasne a jednoznačne vymedzené v zákone ako správne delikty. Žalovaný dokonca vyhodnocuje ako závažné porušenie zákona také konanie, ktoré sám prostredníctvom ústnej spätnej väzby a školenia poskytnutého žalobcovi vyžadoval od žalobcu. Konanie, ktoré nie je jednoznačne reprobované zákonom ani praxou správnych orgánov, nemôže byť považované za závažné porušenie zákona. Podľa žalobcu je neprimerané odôvodňovať exemplárnu výšku sankcie potrebou odradiť povinné osoby od páchania ďalších deliktov. 8. Podľa žalobcu je tvrdenie žalovaného, že pokuta vo výške 1 500 000 Eur bola uložená na spodnej hranici, je nepravdivé, keďže spodná hranica pokuty je v tomto prípade 0 Eur. Navyše, pri hornej hranici pokuty 5 000 000 Eur predstavuje aj pokuta uložená v spodnej polovici zákonného rozmedzia mimoriadne závažný zásah do práv a prvom chránených záujmov žalobcu. Excesívnosť pokuty podľa žalobcu preukazuje aj fakt, že jej výška absolútne vybočuje z rámca pokút uložených žalovaným v minulosti, ale aj z celkového rámca pokút ukladaných za správne delikty v našom právnom prostredí. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na to, že za celé obdobie 3 rokov predchádzajúcich uloženiu pokuty žalobcovi žalovaný uložil pokuty v súhrnnej výške 138 300 Eur, pričom priemerná výška uloženej pokuty bola 7 278,95 Eur. Pokuta uložená žalobcovi dosahuje takmer výšku maximálneho peňažného trestu, ktorý možno uložiť za najzávažnejšie trestné činy. 9. Vzhľadom na uvedené žalobca požiadal, aby súd v súlade s § 198 SSP znížil pokutu, pretože žalobcovi bola uložená vo výške zjavne neprimeranej povahe a závažnosti jeho konania. Zároveň požiadal o zmenu sankcie zverejnenia rozhodnutia, keďže tento trest bol zavedený až s účinnosťou od 15.03.2018, preto žalovaný konal v rozpore s princípom zákazu retroaktivity, keď trest uložil aj vo vzťahu ku konaniu uskutočnenému pred zavedením tohto druhu trestu. Keďže zákonne uloženú časť trestu zverejnenia rozhodnutia nie je možné oddeliť od nezákonne uloženej časti, tento trest nemal byť uložený vôbec. Žalobca preto požiadal, aby súd v rámci zákonnej moderácie od tohto trestu upustil v plnom rozsahu. 10. Žalobca mal za to, že existujú dôvody pre zmenu výšky uloženej sankcie s ohľadom na to, že je zjavne neprimeraná povahe skutku, preto požiadal o zmiernenie a zmenu uloženej sankcie. 11. V ďalšej časti žaloby sa žalobca zameral na podrobnejšie odôvodnenie svojich žalobných námietok. Uloženie úhrnného trestu v rozpore so základnými zásadami správneho trestania odôvodňoval tým, že žalovaný pri určení výšky pokuty nezohľadnil, že k prevažnej časti konania žalobcu došlo za účinnosti skoršieho priaznivejšieho zákona, teda pred 15.03.2018, keďže ku skutkom došlo celkovo v období od 01.01.2016 do 15.11.2019. Miernejšia právna úprava umožňovala postihnúť žalobcu pokutou v maximálnej výške 165 969 Eur, teda prísnosť postihu sa zvýšila viac než 30-násobne. Žalovaný tak porušil zákaz retroaktivity, aplikoval analógiu v neprospech páchateľa a úhrnný trest uložil mechanicky, bez zohľadnenia zvláštností prípadu, a teda v rozpore so zásadou individualizácie trestu. Žalobca dodal, že z celkového počtu 33 klientov, ktorých sa napadnuté rozhodnutie týka, sa iba pri 12tich sankcionované konanie odohralo výlučne za účinnosti prísnejšej právnej úpravy po 15.03.2018, pričom vo vzťahu k jednému z týchto klientov bolo konanie čiastočne zastavené. Naopak, pri 12-tich klientoch sa sankcionované konanie odohralo výlučne počas účinnosti menej prísnej právnej úpravy, pri zostávajúcich klientoch ku konaniu došlo sčasti pred a sčasti po 15.03.2018. Napriek tomu boli tieto skutky pre účely určenia výšky pokuty posudzované v plnom rozsahu podľa neskoršej, prísnejšej právnej úpravy. Pod rúškom uloženia úhrnného trestu uplatnením absorpčnej zásady teda žalovaný potrestal skutky spáchané pred účinnosťou novely prísnejším trestom, než dovoľovala právna úprava účinná v čase ich spáchania. Tvrdenie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že väčšina správnych deliktov bola spáchaná po 15.03.2018, je podľa žalobcu nepravdivé a nepodložené. Prevažná časť zbiehajúcich sa správnych deliktov bola uskutočnená z časového a finančného hľadiska za účinnosti miernejšej právnej úpravy. Došlo tak k porušeniu zásady zákazu retroaktivity v neprospech žalobcu. Na zmiernenie tejto neprimeranej tvrdosti je preto podľa žalobcu potrebné pri určovaní výšky pokuty zodpovedajúcim spôsobom sankciu výrazne znížiť. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na český priestupkový zákon, ako aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Rohlena proti Českej republike č. 59552/08 zo dňa 18.04.2013. 12. Žalobca zhrnul, že základné princípy správneho trestania nemôžu byť považované za dodržané, ak sa pri ukladaní trestu nezohľadní fakt, že prevažná časť konania páchateľa bola uskutočnená za účinnosti miernejšieho zákona. V takomto prípade je aplikácia neskoršieho zákona páchateľovi

na ujmu a vedie k prísnejšiemu výsledku, ako keby bolo konanie posudzované osobitne. Žalobca v čase konania nemohol predvídať, že by mu za konanie mohla byť uložená tak vysoká sankcia, čo je v rozpore s princípom legitímnych očakávaní žalobcu. Poukázal aj na to, že analógia bola použitá v jeho neprospech, čo je neprípustné. 13. Ďalej žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie nesprávne označuje konanie žalobcu za pokračovací správny delikt. Toto rozhodnutie sa prvýkrát objavilo až v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný nevykonal skutočnú revíziu postupu prvostupňového orgánu, ale naopak prišiel s novými argumentami, ktoré sa v prvostupňovom rozhodnutí nenachádzajú, čo popiera zmysel dvojinštančnosti konania. Žalobca sa tak nemal možnosť vyjadriť k týmto záverom a stratil možnosť proti nim podať opravný prostriedok, čo zvýrazňuje potrebu sankčnej moderácie zo strany súdu. Vo vzťahu k právnej kvalifikácii konania ako pokračovacieho správneho deliktu žalobca vyjadril názor, že jeho konanie nenapĺňa požadované definičné znaky, pretože chýba objektívna a subjektívna súvislosť čiastkových útokov. Otázka, či jednotlivé konania predstavujú osobitné správne delikty alebo sú čiastkovými útokmi pokračovacieho správneho deliktu, má pritom zásadný význam pre otázku pôsobnosti zákona, zodpovednosti, premlčania a iné, pričom ak by nešlo o pokračovací delikt, prekluzívna lehota by začala plynúť pri každom jednotlivom skutku, čiastkovom útoku. Jediné, čo skutky spája, je jedna kontrola žalovaného. Koncept pokračovacieho trestného činu bol pritom podobne ako absorpčná zásada zavedený za účelom zmiernenia dopadu príliš prísneho trestania opakovaných skutkov, teda v prospech páchateľa. 14. Ďalšou námietkou žalobcu bolo uloženie trestu zverejnenia rozhodnutia v rozpore so zákazom retroaktivity. Žalobca opätovne poukázal na to, že väčšina skutkov bola spáchaná za účinnosti predchádzajúcej úpravy, pričom tento trest bol zavedený až s účinnosťou od 15.03.2018. Žalovaný tak porušil aj zásady trestného konania. Podľa žalobcu je nesprávny záver, že úhrnný trest pohlcuje aj skutky, ktoré boli spáchané pred účinnosťou novej právnej úpravy. Zodpovednosť aj otázka druhu trestu sa musí posudzovať individuálne vo vzťahu ku každému zo zbiehajúcich sa deliktov. Žalovaný mal tento trest uložiť len vo vzťahu ku konaniu, ku ktorému došlo po 15.03.2018. Vo vzťahu k ostatným skutkom bol uložený nezákonne, preto nemal byť v spoločnom konaní uložený vôbec. 15. V ďalšej časti žalobnej argumentácie sa žalobca zameral na zdôvodnenie zjavnej neprimeranosti výšky pokuty, ktorá nezodpovedá závažnosti konania žalobcu. Za zásadné považoval nezohľadnenie všetkých kritérií a individuálnych okolností danej veci, predovšetkým miery závažnosti konania žalobcu a poľahčujúce okolnosti. Žalovaný mal podľa žalobcu obrovský priestor na uplatnenie správnej úvahy, čomu musí zodpovedať aj kvalita odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí síce deklaroval, že vzal zákonné kritériá § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. do úvahy, avšak ani len v abstraktnej rovine nevysvetlil, ako ich zohľadnil v konečnej výške pokuty. Ich zohľadnenie teda len formálne deklaroval. Takýto spôsob správnej úvahy je netransparentný a nepreskúmateľný a vytvára priestor pre svojvôľu. 16. Podľa žalobcu žalovaný nesprávne posúdil závažnosť konania žalobcu, ktorá nie je bližšie špecifikovaná v žiadnom predpise. Žalobca zdôraznil zásadu in dubio mitius, ktorá mala byť aplikovaná v jeho prospech. Odôvodnenie vysokej závažnosti konania žalovaným je podľa žalobcu nedostatočné, príliš všeobecné a trpí zásadnými chybami. Žalovaný nevzal do úvahy, že väčšina skutkov bola spáchaná za predchádzajúcej právnej úpravy, jednak vychádzal výlučne zo súčtu konaní, pričom sami osebe jednotlivé skutky nevykazujú vysokú mieru závažnosti. Žalobca v tejto súvislosti oponoval žalovanému, že svojím konaním narušil plnenie jeho úloh v súvislosti so zákonom č. 297/2008 Z. z. Žalobca vysvetlil, že pri drvivej väčšine posudzovaných klientov (28) bez zbytočného odkladu oznámil neobvyklé obchodné operácie, a to opakovane. Neobvyklé obchodné operácie, ktorých neohlásenie žalovaný žalobcovi vytýka, predstavovali typovo podobné obchody vo vzťahu k tým istým klientom, ktorých podozrivé operácie už predtým boli nahlásené. Nahlásenie ďalších typovo podobných operácií neposkytuje žalovanému žiadnu pridanú hodnotu na zabezpečenie plnenia jeho úloh. Žalobca zdôraznil, že garantom funkčného nastavenia systému boja proti praniu špinavých peňazí je práve žalovaný, ktorý nesie primárnu zodpovednosť za výsledok, a túto zodpovednosť nemôže prenášať na žalobcu, ktorý nedisponuje vyšetrovacími ani represívnymi právomocami na zabráneniu trestnej činnosti. Podľa žalobcu je však podstatný aj fakt, že od prvostupňového orgánu dostal inštrukciu, že nemá hlásiť typovo podobné operácie pri klientovi, pri ktorom už takúto operáciu nahlásil, čím narušil legitímne

očakávanie žalobcu. Za týmto účelom žalobca navrhol vykonať výsluch svedkov, ktorí môžu dosvedčiť obsah inštrukcie žalovaného voči žalobcovi. 17. Žalobca zdôraznil úplný nedostatok spätnej väzby, ktorú dostával od žalovaného v súvislosti s nahlásenými operáciami. V kontrolovanom období žalobca nahlásil až 2008 neobvyklých operácií, pričom tak urobil aj vo vzťahu k väčšine klientov uvedených vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Napriek tomu žalovaný vo vzťahu k týmto klientom žiadnu spätnú väzbu neposkytol. Na základe spätnej väzby pritom povinná osoba dokáže získavať know-how a lepšie vyhodnocovať podobné situácie v budúcnosti. Podľa žalobcu porušenie jeho povinností nemalo systémový charakter, keďže mu neboli vytknuté žiadne nedostatky programu vlastnej činnosti povinnej osoby, ktorým sa riadil. Ani väčší počet problematických klientov podľa žalobcu sám osebe nevypovedá o systémovom charaktere neplnenia jeho povinností. Žalobca poukázal na to, že kontrolované obdobie bolo mimoriadne dlhé a žalovaný neskúmal náhodnú vzorku klientov, ale cielenú skupinu problematických osôb. Táto vzorka však nemá výpovednú hodnotu, keďže z relevantných štatistík vyplýva, že žalobca má v oblasti boja proti legalizácii príjmov nadpriemerné výsledky. Navyše nenahlásenie typovo podobných operácií je dôsledkom zmätočnosti inštrukcie žalovaného. 18. Žalobca taktiež poukázal na to, že žalovaný hodnotí ako závažné také konanie žalobcu, ktoré nie je jasne vymedzené v zákone ako delikt. Zákon č. 297/2008 Z. z. nevyžaduje okamžité ukončenie obchodného vzťahu s klientom bez výpovednej doby. Takéto pravidlo nevyplýva ani zo žiadneho metodického usmernenia. Ide teda o rozpor so zásadou nullum crimen sine lege. Ak právna norma nie je naformulovaná tak, že vedie k naplneniu účelu zákona, nemožno to pričítať na ťarchu adresáta právnej normy. Správny orgán nemôže právnu normu dotvoriť v neprospech jednotlivca, zvlášť ak ide o správne trestanie. Žalobca v drvivej väčšine prípadov obchodný vzťah s klientom ukončil, avšak s výpovednou lehotou. Okamžité ukončenie vzťahu je najviac drastickou sankciou, ktorú môže banka vo vzťahu ku klientovi uplatniť. Takéto opatrenie môže klientovi spôsobiť škodu, zničiť biznis, ako aj dôveryhodnosť banky. Banka by mala dosahovať vysoký stupeň pravdepodobnosti podvodného konania, ak má pristúpiť k takémuto opatreniu. 19. Žalobca uzavrel, že ak odhliadne od podľa neho vágnych a ničím nepodložených tvrdení žalovaného o systémovom charaktere porušení zákona a marení jeho úloh zo strany žalobcu, vychádza najavo, že jediným konkrétnym a hmatateľným dôvodom na kvalifikáciu závažnosti konania je množstvo skutkov a kumulovaný objem finančných prostriedkov. Žalovaný tak opätovne uplatnil zásadu kumulačnú, nie absorpčnú. Z napadnutého rozhodnutia pritom nie je možné ani zistiť, ktorý skutok žalovaný považoval za najzávažnejší. Táto okolnosť je pritom dôležitá pre ukladanie určitej výšky sankcie. 20. Žalovaný taktiež nezohľadnil neúmyselnú povahu skutkov a konanie v dobrej viere, ako ani absenciu zavinenia žalobcu a nápravu zistených nedostatkov, počet ohlásených operácií a následky konania, a ich intenzitu. Žalovaný sa ani nepokúsil preukázať akékoľvek porušenie či ohrozenie záujmov chránených zákonom č. 297/2008 Z. z. Žalobca zdôraznil aj skutočnosť, že jeho konanie nesmerovalo k dosiahnutiu prospechu, plnenie povinností podľa zákona č. 297/2008 Z. z. predstavuje plnenie povinností vo verejnom záujme, ktoré pre žalobcu predstavujú veľkú finančnú, administratívnu a personálnu záťaž. Uvedené pochybenie žalovaného prispelo k uloženiu tak vysokej pokuty, preto žalobca žiadal, aby súd zohľadnil poľahčujúcu okolnosť, a to, že jeho konanie nemalo závažný negatívny dopad na záujem chránený zákonom. 21. Žalovaný podľa žalobcu nezohľadnil ani úroveň súčinnosti pri kontrole, keďže táto skutočnosť nebola v preskúmavaných rozhodnutiach špecifikovaná. Žalovaný neuviedol ani to, akým spôsobom vzal do úvahy predchádzajúce uloženie sankcie a aký malo vplyv na výšku sankcie. Nezohľadnil charakter tohto porušenia ani časový rámec, pričom išlo o skutkovo aj právne odlišné prípady s dlhým časovým odstupom. Žalovaný napokon nezdôvodnil ani dĺžku trvania protiprávneho konania a jeho vplyv na výšku pokuty. Dĺžka konania by nemala byť vnímaná ako priťažujúca okolnosť, keďže dĺžka kontrolovaného obdobia nepredstavuje dĺžku trvania protiprávneho konania žalobcu. 22. Napokon žalobca vyjadril názor, že v danej veci by postačovala aj sankcia v nižšej výške za účelom jej preventívnej funkcie. Výška sankcie odporuje princípu legitímnych očakávaní, ktoré boli vytvorené doterajšou praxou správnych orgánov. Výška pokuty je zjavne excesívna, neprimeraná povahe a závažnosti skutku, absolútne vybočuje nielen z rámca pokút ukladaných žalovaným, ale aj

ukladaných v tomto právnom prostredí, najmä vo vzťahu k porušeniu pravidiel hospodárskej súťaže. Žalobca svojím konaním nedosiahol žiadny prospech. Na zabezpečenie plnenia úloh zákona č. 297/2008 Z. z. vynakladá značné zdroje a svoje povinnosti si plní, navyše bol sankcionovaný len za dva typy protiprávneho konania. 23. Na základe uvedeného žalobca navrhol preskúmavané rozhodnutia zmeniť tak, že súd žalobcovi uloží pokutu vo výške 150 000 Eur a upustí od uloženia sankcie zverejnenia rozhodnutia s priznaním úplnej náhrady trov konania žalobcovi. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu 24. V rámci reakcie na súdom doručenú žalobu sa žalovaný vyjadril podaním doručeným krajskému súdu dňa 31.03.2022. Mal za to, že nie je dôvod na zmenu druhu ani výšky sankcie, nakoľko pri uložení sankcie nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, sankcia je primeraná povahe spáchaných správnych deliktov a pre žalobcu nemá likvidačný charakter. Žalovaný zdôraznil, že legalizácia príjmu z trestnej činnosti a financovanie terorizmu je hrozba, ktorej eliminácia si vyžaduje dôkladné opatrenia. Konanie, ktorým sú ohrozované finančné záujmy, stabilita a integrita finančného systému, sa vo všeobecnosti považuje za spoločensky nebezpečné. Boj proti legalizácii a financovaniu terorizmu je významným spoločenským záujmom chráneným zákonom, ktorý ukladá povinným osobám povinnosť venovať pozornosť obchodným transakciám, posudzovať, vyhodnocovať ich možnú neobvyklosť a plniť ďalšie povinnosti v zmysle zákona. Len riadnym a komplexným plnením všetkých povinností môže byť účel zákona naplnený. 25. Podľa žalovaného bolo vykonaným dokazovaním bez pochybností preukázané, že žalobca nevykonal zvýšenú starostlivosť vo vzťahu ku klientom, nevenoval osobitnú pozornosť vysoko rizikovým obchodom, nezistil pôvod finančných prostriedkov, čo malo za následok, že nemohol zabezpečiť uplatnenie ďalších preventívnych opatrení. V danom prípade sa jednalo z hľadiska legalizácie a financovania terorizmu o vysoko rizikové obchody, kde bolo nevyhnutné ich identifikovať a zisťovať ich účel, resp. zabrániť ich možnému vykonaniu. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal aj na medializované kauzy, v ktorých sa riešila trestná činnosť súvisiaca s financovaním protizákonných praktík. Podľa žalovaného žalobca svojím protizákonným postupom závažne ohrozil záujem chránený zákonom a zároveň zmaril plnenie úloh žalovaného na tomto úseku. 26. Žalovaný nesúhlasil s argumentáciou žalobcu v jej jednotlivých bodoch žaloby, poprel žalobcom vytýkané nedostatky vo vzťahu k uloženej sankcii a poukázal na vágnosť vymedzenia niektorých žalobných námietok. Tvrdenia žalobcu označil za účelové a zavádzajúce, najmä vo vzťahu k posudzovaniu trestnosti, pre ktorú je podstatný moment spáchania správneho deliktu. Podľa žalovaného bolo v konaní preukázané, že žalobca spáchal za účinnosti neskoršej právnej úpravy správne delikty v celkovo 21 bodoch výroku prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný poukázal na finančný rozsah obchodov, ktoré boli posudzované a dodal, že sankciu podstatným spôsobom zmiernil. 27. Žalovaný vo vzťahu k ďalším žalobným námietkam uviedol, že všetky správne delikty posudzoval podľa toho zákona, ktorý bol účinný v čase, kedy k porušeniu povinností došlo. Správne delikty boli postihnuteľné v oboch právnych úpravách. Aplikácia absorpčnej zásady bola podľa žalovaného taktiež správna s poukazom na § 41 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), kedy prísnejší trest pohlcuje trest miernejší. Argumentácii žalobcu podľa žalovaného chýba akákoľvek elementárna logika, keďže páchateľ správneho deliktu nemôže legitímne očakávať, že ak naďalej pácha protiprávnu činnosť, tak za takéto pokračovanie mu bude uložená spätne priaznivejšia sankcia. Za použitia tejto logiky by páchatelia boli skôr motivovaní v protiprávnej činnosti pokračovať. Podľa žalovaného ak bol uložený jediný spoločný trest za všetky čiastkové útoky namiesto viacerých samostatných trestov za každý z nich, bolo to v prospech žalobcu. 28. Žalovaný poprel tvrdenia žalobcu o neprimeranosti sankcie a o nezohľadnení všetkých skutočností, kritérií a okolností danej veci. Zdôraznil, že neexistuje žiaden dôvod, pre ktorý by pokuta mala byť uložená výlučne v medziach, ktoré pripúšťala stará právna úprava. Podľa žalovaného žalobca bagatelizuje protiprávne konanie, ktorého sa dopustil v rámci kontrolovaného obdobia, pričom vôbec nepripustil závažnosť zistených porušení, ich následky ani systémový charakter.

29. Zníženie pokuty v zmysle návrhu žalobcu žalovaný považoval za absolútne neprimerané, nezodpovedajúce zisteniam, rozsahu porušenia zákonných povinností, následkom ani veľkosti a povahe podnikateľskej činnosti žalobcu. Pokuta musí byť pre páchateľa citeľná v jeho majetkovej sfére a byť spôsobilá do budúcnosti odradiť ho od porušovania povinností, preto žalovaný vzal do úvahy aj obrat žalobcu za posledné roky. Žalobcom navrhovaná pokuta by bola neprimerane nízka. Žalovaný zdôraznil, že len na poplatkoch za realizáciu transakcií žalobca získal nepomerne vyššiu sumu, len pri 3 klientoch za 11 mesiacov banka účtovala poplatky za zrýchlené platby v celkovej výške 103 500 Eur. Je podľa žalovaného vylúčené, že by pokuta vo výške 150 000 Eur mala pre žalobcu nejaký odradzujúci účinok. Takisto sankcia zverejnenia rozhodnutia bola uložená v súlade so zákonom a predstavuje dôležitý nástroj na plnenie preventívnej funkcie sankcie. 30. Žalobca na vyjadrenie žalovaného reagoval podaním doručeným súdu dňa 31.05.2022 (replika), v ktorom zotrval na svojej žalobnej argumentácii, ktorú čiastočne zopakoval, a k argumentácii žalovaného uviedol, že ide o snahu dodatočne napraviť nedostatky napadnutého rozhodnutia, čo je vylúčené. Poprel získanie majetkového prospechu nad rámec platného cenníka poplatkov a zdôraznil, že odmeňovanie zamestnancov poverených touto agendou nie je naviazané na objem ani finančnú hodnotu transakcií klientov. Podľa žalobcu z jeho strany bolo plnenie úloh v rámci systému boja proti praniu špinavých peňazí riadne zabezpečené a on sám si úlohy na tomto úseku plnil. Podľa žalobcu vyjadrenie žalovaného neodstránilo pochybnosti o správnosti uloženia pokuty a jej primeranosti, naopak, potvrdilo, že žalovaný pri jej ukladaní postupoval neobjektívne a zaujato, nesprávne aplikoval základné princípy správneho trestania, pričom sa dodatočne snaží tieto nedostatky napraviť v rámci správneho súdneho konania. 31. Podľa žalobcu prístup žalovaného prejavený v jeho vyjadrení v plnom rozsahu potvrdzuje odôvodnenosť návrhu na vykonanie sankčnej moderácie. Žalobca preto opätovne požiadal o zníženie podľa neho neprimerane prísnej pokuty tak, ako navrhol v žalobe. IV. Relevantná právna úprava 32. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 33. Podľa § 6 ods. 2 písm. b) SSP správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach správneho trestania. 34. Podľa § 194 ods. 1 SSP správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 35. Podľa § 194 ods. 2 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 36. Podľa § 195 SSP správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. 37. Podľa § 197 SSP správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, môže doplniť dokazovanie vykonané orgánom verejnej správy, a to aj na návrh účastníka konania, ktorým však nie je viazaný.

38. Podľa § 198 ods. 1 SSP správny súd môže na základe výsledkov ním vykonaného dokazovania na návrh žalobcu rozsudkom a) zmeniť druh alebo výšku sankcie, aj keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy, ak táto sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter, b) upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci. 39. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 40. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne. 41. Podľa § 1 zákona č. 297/2008 Z. z. tento zákon upravuje práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb pri predchádzaní a odhaľovaní legalizácie príjmov z trestnej činnosti (ďalej len "legalizácia") a financovania terorizmu. 42. Podľa § 2 zákona č. 297/2008 Z. z. (1) Legalizáciou sa na účely tohto zákona rozumie úmyselné konanie, ktoré spočíva v a) zmene povahy majetku alebo prevode majetku s vedomím, že tento majetok pochádza z trestnej činnosti alebo z účasti na trestnej činnosti, s cieľom utajenia alebo zakrytia nezákonného pôvodu majetku alebo s cieľom napomáhania osobe, ktorá sa podieľa na páchaní takejto trestnej činnosti, aby sa vyhla právnym dôsledkom svojho konania, b) utajení alebo zakrytí pôvodu alebo povahy majetku, umiestnenia alebo premiestnenia majetku, vlastníckeho práva alebo iného práva k majetku s vedomím, že tento majetok pochádza z trestnej činnosti alebo z účasti na trestnej činnosti, c) nadobudnutí, držbe, užívaní a požívaní majetku s vedomím, že tento majetok pochádza z trestnej činnosti alebo z účasti na trestnej činnosti, d) účasti na konaní podľa písmen a) až c), a to aj vo forme spolčenia, napomáhania, podnecovania a navádzania, ako aj v pokuse o takéto konanie. (2) Vedomosť, úmysel alebo účel, ktorý sa vyžaduje v konaniach uvedených v odseku 1, môže vyplynúť z objektívnych skutkových okolností, najmä z povahy neobvyklej obchodnej operácie. (3) Legalizácia je zakázaná. 43. Podľa § 3 zákona č. 297/2008 Z. z. (1) Financovaním terorizmu sa na účely tohto zákona rozumie poskytnutie alebo zhromažďovanie finančných prostriedkov alebo majetku s úmyslom použiť ich, alebo s vedomím, že sa majú použiť, úplne alebo sčasti, na a) spáchanie trestného činu založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny alebo trestného činu terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme, b) financovanie každodenných potrieb osoby, u ktorej je možné predpokladať, že má v úmysle spáchať alebo spáchala trestný čin terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme, c) spáchanie trestného činu krádeže, trestného činu vydierania alebo trestného činu falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky alebo podnecovania, napomáhania alebo navádzania osoby na spáchanie takého trestného činu alebo na jeho pokus s cieľom spáchať trestný čin založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny alebo trestný čin terorizmu a niektorých foriem účasti na terorizme, alebo d) spáchanie činov podľa medzinárodných zmlúv, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, ktorými je Slovenská republika viazaná. (2) Vedomosť, úmysel alebo účel, ktorý sa vyžaduje v konaniach uvedených v odseku 1, môže vyplynúť z objektívnych skutkových okolností, najmä z povahy neobvyklej obchodnej operácie. (3) Financovanie terorizmu je zakázané. 44. Podľa § 4 zákona č. 297/2008 Z. z. (1) Neobvyklou obchodnou operáciou je právny úkon alebo iný úkon, ktorý nasvedčuje tomu, že jeho vykonaním môže dôjsť k legalizácii alebo financovaniu terorizmu. (2) Neobvyklou obchodnou operáciou je najmä obchod,

a) ktorý vzhľadom na svoju zložitosť, nezvyčajne vysoký objem finančných prostriedkov alebo inú svoju povahu zjavne vybočuje z bežného rámca alebo povahy určitého druhu obchodu alebo obchodu určitého klienta, b) ktorý vzhľadom na svoju zložitosť, nezvyčajne vysoký objem finančných prostriedkov alebo inú svoju povahu nemá žiaden zrejmý ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel, c) pri ktorom sa klient odmieta identifikovať alebo poskytnúť údaje potrebné na vykonanie starostlivosti povinnou osobou podľa § 10, § 11 a 12, d) pri ktorom klient odmieta poskytnúť informácie o pripravovanom obchode alebo sa snaží poskytnúť čo najmenej informácií alebo poskytne také informácie, ktoré môže povinná osoba veľmi ťažko alebo len s veľkými nákladmi preveriť, e) pri ktorom klient žiada o jeho vykonanie na základe projektu, ktorý vyvoláva pochybnosti, f) pri ktorom sú použité finančné prostriedky nízkej menovitej hodnoty v neprimerane vysokom objeme, g) s klientom, u ktorého možno predpokladať, že vzhľadom na jeho zamestnanie, postavenie alebo inú charakteristiku nie je alebo nemôže byť vlastníkom potrebných finančných prostriedkov, h) pri ktorom objem finančných prostriedkov, s ktorými klient disponuje, je v zjavnom nepomere k povahe alebo rozsahu jeho podnikateľskej činnosti alebo ním deklarovaným majetkovým pomerom, i) pri ktorom je odôvodnený predpoklad, že finančné prostriedky alebo majetok má byť použitý alebo bol použitý na financovanie terorizmu, j) pri ktorom je odôvodnený predpoklad, že jeho konečným užívateľom výhod je osoba, ktorá zhromažďuje alebo poskytuje finančné prostriedky alebo majetok za účelom financovania terorizmu, k) ktorý je realizovaný z krajiny, alebo do krajiny, na území ktorej pôsobia teroristické organizácie, alebo ktorá poskytuje finančné prostriedky alebo inú podporu teroristickým organizáciám, l) pri ktorom je odôvodnený predpoklad, že klientom alebo konečným užívateľom výhod je osoba, na ktorú sa vzťahuje medzinárodná sankcia podľa osobitného predpisu, alebo osoba, ktorá môže byť vo vzťahu k tejto osobe, alebo m) pri ktorom je odôvodnený predpoklad, že jeho predmetom je alebo má byť vec alebo služba, ktorá môže súvisieť s vecou alebo službou, na ktorú sa vzťahuje medzinárodná sankcia podľa osobitného predpisu. 45. Podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. povinnou osobou na účely tohto zákona je banka. 46. Podľa § 29 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. kontrolu plnenia a dodržiavania povinností povinných osôb ustanovených týmto zákonom vykonáva finančná spravodajská jednotka. 47. Podľa § 33 ods. 7 zákona č. 297/2008 Z. z. na konanie o správnych deliktoch sa vzťahuje správny poriadok. 48. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. základná starostlivosť povinnej osoby vo vzťahu ku klientovi zahŕňa a) identifikáciu klienta a overenie jeho identifikácie, b) identifikáciu konečného užívateľa výhod a prijatie primeraných opatrení na overenie informácií týkajúcich sa identifikácie konečného užívateľa výhod vrátane opatrení na zistenie vlastníckej štruktúry a riadiacej štruktúry klienta, ktorý je právnickou osobou alebo združením majetku; pri identifikácii konečného užívateľa výhod sa povinná osoba nesmie spoliehať výlučne na údaje získané z registra právnických osôb, podnikateľov a orgánov verejnej moci (ďalej len "register právnických osôb"), ak na základe hodnotenia rizík podľa § 20a existuje riziko legalizácie alebo financovania terorizmu, c) získanie informácií o účele a plánovanej povahe obchodu alebo obchodného vzťahu, d) zistenie, či klient alebo konečný užívateľ výhod klienta je politicky exponovanou osobou alebo sankcionovanou osobou, e) v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu zistenie pôvodu finančných prostriedkov alebo majetku pri obchode alebo obchodnom vzťahu, f) zistenie, či klient koná vo vlastnom mene, g) vykonávanie priebežného monitorovania obchodného vzťahu vrátane preskúmania konkrétnych obchodov vykonaných počas trvania obchodného vzťahu na účel zistenia, či vykonávané obchody sú v súlade s poznatkami povinnej osoby o klientovi, jeho obchodnom profile a prehľade možných rizík spojených s klientom, a zabezpečenie aktualizácie dokumentov, údajov alebo informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii o klientovi. 49. Podľa § 10 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. povinná osoba určí rozsah starostlivosti vo vzťahu ku klientovi primerane s ohľadom na riziko legalizácie alebo financovania terorizmu. Povinná osoba je pri posudzovaní rizika legalizácie alebo financovania terorizmu povinná vyhodnotiť a zohľadniť rizikové faktory uvedené v hodnotení rizík podľa § 20a. Povinná osoba je povinná pri kontrole

preukázať, že rozsah starostlivosti, ktorú vykonala vo vzťahu ku klientovi, je primeraný v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu. 50. Podľa § 10 ods. 6 zákona č. 297/2008 Z. z. povinná osoba overuje platnosť a úplnosť identifikačných údajov a informácií podľa odseku 1 v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu aj počas trvania obchodného vzťahu a zaznamenáva ich zmeny. 51. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. povinná osoba je povinná vykonať zvýšenú starostlivosť, ak na základe posúdenia rizík podľa § 10 ods. 4 predstavuje niektorý z klientov, niektorý z druhov obchodu alebo niektorý konkrétny obchod vyššie riziko legalizácie alebo financovania terorizmu. Zvýšenú starostlivosť povinná osoba vykoná vždy pri cezhraničnom korešpondenčnom vzťahu banky a finančnej inštitúcie s partnerskou inštitúciou z tretieho štátu, pri obchode alebo obchodnom vzťahu s politicky exponovanou osobou alebo s osobou usadenou v krajine, ktorú Európska komisia určila za vysokorizikovú. 52. Podľa § 12 ods. 2 veta prvá zákona č. 297/2008 Z. z. pri zvýšenej starostlivosti povinná osoba vykoná okrem základnej starostlivosti aj ďalšie opatrenia v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu. 53. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. povinná osoba je povinná posudzovať, či je pripravovaný alebo vykonávaný obchod neobvyklý. 54. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. povinná osoba je povinná venovať osobitnú pozornosť a) všetkým zložitým obchodom, nezvyčajne veľkým obchodom, všetkým obchodom s nezvyčajnou povahou alebo obchodom, ktoré nemajú zrejmý ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel, pričom povinná osoba je povinná v čo najväčšej možnej miere preskúmať účel týchto obchodov, b) každému riziku legalizácie alebo financovania terorizmu, ktoré môže vzniknúť z druhu obchodu, konkrétneho obchodu alebo nových technologických postupov pri vykonávaní obchodov, ktoré môžu podporovať anonymitu, a je povinná prijať náležité opatrenia, ak je to potrebné na zabránenie ich použitia na účely legalizácie a financovania terorizmu. 55. Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 297/2008 Z. z. povinná osoba je povinná o obchodoch podľa odseku 2 písm. a) urobiť písomný záznam, ktorý je povinná mať k dispozícii pri kontrole podľa § 29; písomný záznam musí obsahovať informácie odôvodňujúce výsledok posudzovania obchodu. 56. Podľa § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. povinná osoba je povinná odmietnuť uzavretie obchodného vzťahu, ukončiť obchodný vzťah alebo odmietnuť vykonanie konkrétneho obchodu, ak povinná osoba nemôže vykonať starostlivosť vo vzťahu ku klientovi v rozsahu podľa § 10 ods. 1 písm. a) až e). 57. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. povinná osoba je povinná ohlásiť finančnej spravodajskej jednotke neobvyklú obchodnú operáciu alebo pokus o jej vykonanie bez zbytočného odkladu. Povinná osoba bez zbytočného odkladu ohlási finančnej spravodajskej jednotke aj odmietnutie vykonania požadovanej neobvyklej obchodnej operácie podľa § 15. 58. Podľa § 33 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. finančná spravodajská jednotka môže uložiť právnickej osobe a fyzickej osobe - podnikateľovi pokutu do 1 000 000 eur, ktorá nesplní alebo poruší niektorú z povinností ustanovených týmto zákonom v § 10 ods. 1 až 4 a 6, § 12, § 14 až 17, § 19 ods. 2 až 4, § 21, § 24 ods. 1 a 2, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak. 59. Podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. finančná spravodajská jednotka môže uložiť banke alebo finančnej inštitúcii pokutu do 5 000 000 eur, ak nesplní alebo poruší niektorú z povinností ustanovených v odseku 1. 60. Podľa § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. pri určovaní výšky pokuty finančná spravodajská jednotka prihliada na závažnosť, dĺžku trvania protiprávneho konania a jeho následky, ak ich možno určiť, úroveň súčinnosti poskytnutej povinnou osobou pri kontrole, veľkosť a povahu podnikateľskej činnosti povinnej osoby a opakované neplnenie alebo porušovanie povinností ustanovených týmto zákonom alebo na jeho základe.

61. Podľa § 33a ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. Finančná spravodajská jednotka môže uložiť právnickej osobe a fyzickej osobe - podnikateľovi popri pokute za správne delikty uvedené v § 33 ods. 1 a 2 aj sankciu zverejnenia právoplatného rozhodnutia o uložení sankcie za správny delikt s prihliadnutím k povahe a závažnosti, ako aj k okolnostiam spáchaného správneho deliktu. 62. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 základná starostlivosť povinnej osoby vo vzťahu ku klientovi zahŕňa a) identifikáciu klienta a overenie jeho identifikácie, b) v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu identifikácia konečného užívateľa výhod a prijatie primeraných opatrení na overenie jeho identifikácie, vrátane opatrení na zistenie vlastníckej štruktúry a riadiacej štruktúry klienta, ktorý je právnickou osobou alebo združením majetku, c) získanie informácií o účele a plánovanej povahe obchodného vzťahu, d) vykonávanie priebežného monitorovania obchodného vzťahu, vrátane preskúmania konkrétnych obchodov vykonaných počas trvania obchodného vzťahu na účel zistenia, či vykonávané obchody sú v súlade s poznatkami povinnej osoby o klientovi, jeho podnikateľskom profile a prehľade možných rizík spojených s klientom, a v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu zisťovanie pôvodu finančných prostriedkov a zabezpečenie aktualizácie dokumentov, údajov alebo informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii o klientovi. 63. Podľa § 10 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 povinná osoba určí rozsah starostlivosti vo vzťahu ku klientovi primerane s ohľadom na riziko legalizácie alebo financovania terorizmu. Riziko legalizácie alebo financovania terorizmu na účely tohto zákona posudzuje povinná osoba v závislosti od klienta, druhu obchodu, obchodného vzťahu alebo konkrétneho obchodu. Povinná osoba je povinná pri kontrole preukázať, že rozsah starostlivosti, ktorú vykonala vo vzťahu ku klientovi, je primeraný v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu. 64. Podľa § 12 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 povinná osoba je povinná vykonať zvýšenú starostlivosť, ak podľa informácií, ktoré má k dispozícii, predstavuje niektorý z klientov, niektorý z druhov obchodu alebo niektorý konkrétny obchod vyššie riziko legalizácie alebo financovania terorizmu. Pri zvýšenej starostlivosti povinná osoba vykoná okrem základnej starostlivosti aj ďalšie opatrenia v závislosti od rizika legalizácie alebo financovania terorizmu. 65. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 povinná osoba je povinná posudzovať, či je pripravovaný alebo vykonávaný obchod neobvyklý. 66. Podľa § 14 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 povinná osoba je povinná venovať osobitnú pozornosť a) všetkým zložitým, nezvyčajne veľkým obchodom a všetkým obchodom s nezvyčajnou povahou, ktoré nemajú zrejmý ekonomický účel alebo zrejmý zákonný účel, pričom povinná osoba je povinná v čo najväčšej možnej miere preskúmať účel týchto obchodov, b) každému riziku legalizácie alebo financovania terorizmu, ktoré môže vzniknúť z druhu obchodu, konkrétneho obchodu alebo nových technologických postupov pri vykonávaní obchodov, ktoré môžu podporovať anonymitu, a je povinná prijať náležité opatrenia, ak je to potrebné na zabránenie ich použitia na účely legalizácie a financovania terorizmu. 67. Podľa § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 povinná osoba je povinná odmietnuť uzavretie obchodného vzťahu, ukončiť obchodný vzťah alebo odmietnuť vykonanie konkrétneho obchodu, ak povinná osoba nemôže vykonať starostlivosť vo vzťahu ku klientovi v rozsahu podľa § 10 ods. 1 písm. a) až c) z dôvodov na strane klienta. 68. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 povinná osoba je povinná ohlásiť finančnej spravodajskej jednotke neobvyklú obchodnú operáciu alebo pokus o jej vykonanie bez zbytočného odkladu. Povinná osoba bez zbytočného odkladu ohlási finančnej spravodajskej jednotke aj odmietnutie vykonania požadovanej neobvyklej obchodnej operácie podľa § 15. 69. Podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 Finančná spravodajská jednotka uloží právnickej osobe a fyzickej osobe-podnikateľovi pokutu do 165 969 eur, ktorá nesplní alebo poruší niektorú z povinností ustanovenú týmto zákonom v § 10 ods. 1 až 4, 6 až 11, § 11 ods. 3, § 12, § 14 až 17 a § 20.

70. Podľa § 2 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší. 71. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. 72. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery za trestné činy podľa § 213, § 233, § 237, § 254, § 261, § 262, § 266, § 276 ods. 4, § 277 ods. 4, § 277a ods. 3, § 326, § 330 a 334, ktorých spáchaním dochádza k poškodzovaniu finančných záujmov Európskej únie súd prihliada aj na to, aby trest zabezpečil ochranu finančných záujmov Európskej únie. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. 73. Podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich. 74. Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin. V. Posúdenie veci správnym súdom 75. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 2S/4/2022, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu, kde je vedená pod sp. zn. BA-2S/4/2022. 76. Správny súd vec preskúmal na pojednávaní nariadenom v súlade s § 107 ods. 1 písm. a) SSP na deň 23.04.2026, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobcu. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní

ospravedlnil podaním zo dňa 20.04.2026 s tým, že udelil súhlas na prejednanie a rozhodnutie veci v jeho neprítomnosti, súd preto s poukazom na § 114 SSP vykonal pojednávanie v jeho neprítomnosti. Zároveň správny súd podľa § 110 ods. 1 písm. b) SSP vylúčil verejnosť na časť pojednávania, ktorá predchádzala verejnému vyhláseniu rozsudku z dôvodu ochrany bankového tajomstva. 77. Predmetom tohto konania bolo posúdenie zákonnosti preskúmavaných rozhodnutí v časti, v ktorej bola žalobcovi podľa § 33 ods. 1, ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. uložená úhrnná pokuta vo výške 1 500 000 Eur a podľa § 33a ods. 1, ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. sankcia zverejnenia právoplatného rozhodnutia o uložení pokuty spočívajúca v uverejnení výrokovej časti právoplatného rozhodnutia o uložení pokuty na webovom sídle prvostupňového orgánu po dobu 5 rokov, a to za súbežné správne delikty porušenia povinností na úseku ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a ochrany pred financovaním terorizmu, ktoré predstavovali 33 skutkov spáchaných v období od 01.01.2016 do 15.11.2019. 78. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím prvostupňového orgánu, vrátane konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v rozsahu dôvodov uplatnených v žalobe a pri zohľadnení možnej existencie tzv. vád trestania v zmysle § 195 SSP, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 79. Správny súd po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho a administratívneho spisu, v prvom rade skúmal možnú existenciu tzv. vád trestania, upravených v § 195 SSP, podľa ktorého správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav predstavujúci základ rozhodnutia je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, ďalej ak ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti, uplynutia prekluzívnej alebo premlčacej lehoty, ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, alebo ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy rozhodujúceho orgánu. Správny súd na tomto mieste konštatuje, že vo vzťahu k vymedzeným vadám trestania, ktoré je povinný súd skúmať ex offo aj nad rámec žalobných bodov, nezistil ich existenciu, a teda ani nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí a potrebu ich zrušenia z týchto dôvodov. 80. Správny súd ďalej konštatuje, že pokiaľ ide o uplatnené žalobné dôvody, v rámci ktorých žalobca spochybnil len primeranosť sankcie uloženej podľa § 33 ods. 1, ods. 2, § 33a ods. 1, ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a v rámci žalobného petitu žiadal o jej zmenu prostredníctvom sankčnej moderácie podľa § 198 SSP, a súčasne, výslovne – tak v žalobe, ako aj na ústnom pojednávaní pred správnym súdom – pritom vylúčil možnosť zrušenia preskúmavaných rozhodnutí, takýmto návrhom bol správny súd pri rozhodovaní viazaný a v zmysle zásady iudex ne eat ultra petita partium musel z neho vychádzať. V tejto súvislosti je potrebné dodať, že „neviazanosť správneho súdu rozsahom žaloby v zmysle uvádzacej vety § 195 SSP znamená, že správny súd bude môcť pri zistení dôvodov vymedzených v písmenách a) až e) tohto ustanovenia zrušiť aj iné bezprostredne súvisiace výroky napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia než tie, ktoré boli napadnuté správnou žalobou (§ 182 ods. 1 písm. c)). Neznamená to však, že môže správny súd nahrádzať činnosť žalobcu (v tomto prípade sťažovateľa) a dopĺňať účel podania správnej žaloby, prípadne korigovať jeho úmysly tak aby bola zachovaná lehota na podanie jeho žaloby, prípadne aby mal postavenie opomenutého účastníka konania, keď to sám sťažovateľ konkrétne bližšie nešpecifikoval. Uvedené dôvody vymedzené v § 195 majú tak v zásade povahu vád, ktorých obsiahnutie v preskúmavanom rozhodnutí alebo opatrení orgánu verejnej správy majú za následok jeho nezákonnosť. Avšak postup správneho súdu v tomto smere bude primárne vždy závislý od uplatneného kasačného alebo moderačného žalobného návrhu (§ 182 ods. 1 písm. h) SSP)...“ (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ďalej len „NSS SR“, sp. zn. 4Sfk/17/2021 zo dňa 01.12.2023, bod 38.). 81. Sankčná moderácia je procesný inštitút v konaní o správnych žalobách vo veciach správneho trestania, ktorého aplikácia prináleží výlučne správnemu súdu a ktorého podstata spočíva v tom, že pri zachovaní výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy o uznaní viny, ktorý zostáva nezmenený, dôjde

zo strany správneho súdu k moderácii (úprave) uloženej sankcie v prospech žalobcu. Správny súd poukazuje na sformovanú judikatúru v otázke sankčnej moderácie, v zmysle ktorej platí, že „Súd, hoc konajúci v plnej jurisdikcii nepreberá na seba právomoc a zodpovednosť správneho orgánu, ktorého rozhodnutie preskúmava. Správne súdnictvo nie je pokračovaním správneho konania a rovnako súd nie je správnym orgánom, ktorý by mohol a mal vyhľadávať dôvody zákonnosti alebo nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, pokiaľ tieto dôvody nepovažoval v priebehu administratívneho konania za relevantné konajúci orgán.“ (R 100/2013). „Ak v správnom konaní o postihu za správny delikt nebola preukázaná vyššia miera negatívnych dôsledkov protiprávneho konania u sankcionovanej osoby (závažnosť, dĺžka konania a následky), môže súd využiť moderačné oprávnenie a znížiť výšku uloženej sankcie tak, aby bola primeraná okolnostiam prípadu a súčasne zodpovedala aj požiadavke generálnej prevencie.“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Sžo 16/2009 z 09.09.2010). „Ak správny orgán pri ukladaní pokuty dostatočne prihliadol k závažnosti porušenia právnej povinnosti sankcionovaného subjektu, miere jeho zavinenia, ako aj k okolnostiam, ktoré viedli k porušeniu povinností, a jeho postup bol v súlade s pravidlami logického myslenia a správny orgán dospel k úvahe zákonným procesným postupom, nemôže správny súd z rovnakých skutočností vyvodzovať iné alebo opačné závery ako správny orgán.“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5 A 149/2002 z 15.10.2003). „Rozsudok, v ktorom správny súd uplatnil sankčnú moderáciu podľa § 198 SSP a fakticky tým vstúpil do správnej úvahy orgánu verejnej správy, musí obsahovať riadne a najmä presvedčivé odôvodnenie, v čom spočíva "neprimeranosť" alebo "likvidačný charakter" sankcie, ktoré sú zákonnými limitmi sankčnej moderácie.“ (R 107/2026, právna veta). „V súhrne je potrebné doplniť, že sankčná moderácia, ktorou disponujú správne súdy podľa príslušných ustanovení SSP, by z dôvodu jej podstaty mala byť uplatňovaná obozretne, a to práve vzhľadom na to, že sa ňou fakticky vstupuje do správneho uváženia, ktorým disponujú orgány verejnej správy, a ktoré má inak relatívne obmedzenú možnosť súdneho prieskumu. Aj preto sú zákonné limity sankčnej moderácie viazané na súdom vykonané dokazovanie a jej predpoklady sú vymedzené zákonnými kategóriami ako "neprimeranosť" a "likvidačný charakter". Riadne a najmä presvedčivé odôvodnenie toho, že aspoň jedna z týchto skutočností vo veci nastala, resp. bola identifikovaná, pritom zaťažuje súd, ktorý sankčnú moderáciu uplatňuje.“ (R 107/2026, bod 89.). 82. Sankčná moderácia môže spočívať v úprave (zmene) druhu sankcie (miernejšia namiesto prísnejšej) alebo jej výšky (nižšia namiesto vyššej) alebo v upustení od jej uloženia. Sankčnú moderáciu možno aplikovať len za súčasného (kumulatívneho) splnenia troch podmienok, a to podanie návrhu žalobcom, vykonanie dokazovania zo strany súdu a splnenie zákonom stanovených predpokladov upravených v § 198 SSP. Podmienkou pre zmenu sankcie je preukázanie, že sankcia je neprimeraná povahe skutku alebo by mala pre žalobcu likvidačný charakter [§ 198 písm. a) SSP], podmienkou pre upustenie od uloženia sankcie je skutočnosť, že účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci [§ 198 písm. b) SSP]. 83. Pokiaľ ide o zmenu druhu alebo výšky sankcie, ktoré v danej veci navrhol žalobca, likvidačnosť sankcie žalobca v prejednávanej veci netvrdil a táto skutočnosť sa v konaní ani nepreukázala, preto súd v tejto časti k sankčnej moderácii nepristúpil. Správny súd sa následne zameral na skúmanie primeranosti sankcie v kontexte žalobcom uplatnených žalobných námietok a v kontexte vyššie uvedených judikatórnych premís. Pokiaľ ide o upustenie od uloženia sankcie, upustenie žalobca navrhoval len vo vzťahu k sankcii podľa § 33a ods. 1, ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z., správny súd sa preto zameral aj na skúmanie skutočnosti, či vo vzťahu k tejto sankcii je možné účel správneho trestania dosiahnuť len samotným prejednaním veci. Dospel však k záveru, že žalobca neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktoré by moderáciu uloženej sankcie ako celku podľa § 198 ods. 1 písm. a), písm. b) SSP odôvodňovali. 84. „Pod neprimeranou sankciou k povahe skutku je nutné rozumieť takú sankciu, ktorá bola určená v rozpore so zásadou individualizácie sankcie, t. j. žalobcovi bol uložený nespravodlivý druh sankcie alebo jej výška. Dôvody takéhoto pochybenia zo strany žalovaného orgánu verejnej správy môžu byť rôzne, ale primárne sú založené na nesprávnom vyhodnotení potreby uloženia príslušnej sankcie vo vzťahu k spáchanému skutku. Neprimeranosť sankcie k povahe skutku je v zásade neurčitým právnym pojmom, ktorý nemôže byť normatívne presne vymedzený. Práve preto obsah tohto pojmu bude vždy závislý od okolností konkrétneho prípadu, pričom právna veda a judikatúra majú mať snahu vymedziť aspoň všeobecné axiómy, ktoré by sa v tomto smere mali zohľadňovať. Neprimeranosť sankcie môže mať objektívny i subjektívny rozmer. Musí však ísť o vyššiu intenzitu neprimeranosti a nestačí len jej „bežný“

rozsah, ktorý nie je možné jednoznačne identifikovať. Pri posudzovaní tejto otázky sa posudzujú všetky relevantné skutočnosti. Správny súd by mal v objektívnej rovine prihliadnuť na povahu a závažnosť spáchaného deliktu a význam chráneného záujmu a súčasne zohľadniť aj subjektívne okolnosti týkajúce sa osoby páchateľa, spôsobu spáchania, pri priestupku formy zavinenia a pohnútky, u spolupáchateľov mieru účasti atď. Významným ukazovateľom v tomto zmysle sú majetkové pomery páchateľa a dosah uloženej sankcie na jeho pracovnú činnosť či zamestnanie, alebo podnikanie, plnenie záväzkov alebo finančnú a sociálnu situáciu atď. (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu č. j. 1 Afs 1/2012 z 3. apríla 2012). Pod neprimeranou sankciou sa pritom v zásade rozumie druh a výška sankcie, ktorá navonok nie je v rozpore so zákonom, teda vo všeobecnosti za príslušný správny delikt v širšom zmysle bolo možné takúto sankciu v predmetnej výške uložiť. To nakoniec potvrdzuje aj znenie § 198 ods. 1 písm. a), v ktorom je explicitne uvedené, že tento dôvod sankčnej moderácie sa vzťahuje na prípad, keď orgán verejnej správy pri jej uložení nevybočil zo zákonného rámca správnej úvahy. A contrario to súčasne znamená, že ak správny súd zistí, že orgán verejnej správy uložil sankciu v rozpore so zákonom (uložil inú sankciu, než zákon pripúšťal, alebo uložil sankciu v inej než zákonom ustanovenej výške), je oprávnený rozhodnúť len kasačným a nie aj moderačným spôsobom. Túto skutočnosť by preto mal vziať žalobca vždy do úvahy pri formulovaní svojho žalobného návrhu, ktorým je správny súd vo veciach správneho trestania viazaný. Nesprávne naformulovaná správna žaloba spolu s takýmto žalobným návrhom totiž môže viesť k situácii, keď by správny súd správnu žalobu s moderačným petitom musel zamietnuť, aj keby zistil, že výrok o sankcii je v rozpore so zákonom.“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2018, s. 1021.). „Pri menej závažných správnych deliktoch v širšom zmysle prichádza v rámci sankčnej moderácie aj možnosť upustenia od uloženia sankcie za kumulatívneho splnenia dvoch podmienok, a to, že účel správneho trestania možno dosiahnuť aj samotným prejednaním veci a upustiť od potrestania mohol v preskúmavanom rozhodnutí aj orgán verejnej správy (§ 198 ods. 2)...“ (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Praha, C. H. Beck, 2018, s. 1022.). 85. Pri skúmaní primeranosti sankcie správny súd vychádzal z odôvodnenia preskúmavaných rozhodnutí, teda z toho, akým spôsobom sa s uložením sankcie (pokuty a zverejnenia rozhodnutia) vysporiadali správne orgány. Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (časť „F. Uloženie úhrnného trestu a použitie absorpčnej zásady“) vyplýva, že pri ukladaní sankcie žalovaný vychádzal z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (čl. 6 ods. 1), z Odporúčania výboru ministrov z 13.02.1991, ako aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), napr. vo veci Neumeister v. Rakúsko z júla 1976, teda vychádzal z toho, že trestanie za správne delikty musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy, a je potrebné vychádzať aj z Ústavy Slovenskej republiky a z Trestného zákona. Žalovaný poukázal na § 41 ods. 1 Trestného zákona a doplnil, že pri súbehu správnych deliktov je potrebné použiť absorpčnú zásadu, ktorej podstata tkvie v absorpcii sadzieb, teda že prísnejší trest pohlcuje miernejší. Zbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, teda tým, ktorý má najvyššiu sadzbu. Žalovaný vysvetlil, že podstatou úhrnného trestu je, že páchateľovi musí byť za zbiehajúcu sa trestnú činnosť uložený vždy len jediný a jednotný trest, ktorý môže vnútorne pozostávať z viacerých druhov trestov, avšak vždy ide o trest za najťažší zo zbiehajúcich sa trestných činov. Úhrnný trest sa nelíši od trestu ukladaného za jeden správny delikt, pričom je podľa žalovaného bez významu, či niektoré zo zbiehajúcich sa deliktov boli spáchané za účinnosti zákona č. 297/2008 Z. z. v znení do 14.03.2018 a niektoré za jeho účinnosti v znení od 15.03.2018. Žalovaný zhrnul, že v danom prípade boli jednou kontrolou zistené viaceré porušenia zákona, a preto bolo namieste uložiť sankciu za všetky spáchané delikty vo viacčinnom súbehu. Za najprísnejšie postihnuteľné pritom považoval správne delikty v skutkových vetách pod bodmi 1., 3., 4., 7., 8., 9., 18. až 20., 22. až 33., preto žalobcovi uložil úhrnnú pokutu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného od 15.03.2018, ktorý umožňoval uložiť pokutu až do výšky 5 000 000 Eur. Za ostatné správne delikty bolo možné uložiť pokutu len do výšky 165 969 Eur s poukazom na § 33 ods. 1 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z. v znení do 14.03.2018, ktoré podľa žalovaného plnili len zostrovaciu funkciu. 86. V rámci časti „G. Odôvodnenie výšky pokuty“ žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia ďalej uviedol, že zmyslom a účelom právnej úpravy správnych deliktov je sankcionovať protiprávne konanie, ktoré negatívne vplýva na záujem chránený zákonom, v tomto prípade predchádzať a odhaľovať legalizáciu príjmov z trestnej činnosti a financovanie terorizmu. Typová závažnosť správnych deliktov spáchaných v oblasti legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu je podľa žalovaného s ohľadom na stanovenú hornú hranicu možnej pokuty hodnotená ako veľmi

vysoká, a to vzhľadom na významný spoločenský záujem chránený zákonom. Zistené porušenie povinností je iným správnym deliktom právnickej osoby, kde nemožno hovoriť o zavinení (úmysel, nedbanlivosť). Za zistené porušenie zákona v tomto prípade zodpovedá právnická osoba ako celok, pretože zavinenie nie je pojmovým znakom skutkovej podstaty správneho deliktu a predpokladom vzniku zodpovednosti za túto kategóriu správneho deliktu, pri ktorej sa preukazuje len porušenie právnej povinnosti, keďže ide o tzv. objektívnu zodpovednosť, ktorá je absolútna. Žalovaný konštatoval, že takéto konanie, ktorým sú ohrozované finančné záujmy, stabilita a integrita finančného systému sa vo všeobecnosti považuje za spoločensky nebezpečné. Žalovaný ďalej konštatoval, že správne delikty, ktorých sa žalobca dopustil, hodnotí ako závažné. Ako najzávažnejšie vyhodnotil porušenie povinností podľa § 10, § 12, § 14, § 15 a § 17 zákona č. 297/2008 Z. z., ktoré považoval za rozhodujúce pre stanovenie výšky pokuty. Závažnosť týchto deliktov podľa žalovaného reflektoval aj samotný zákonodarca pomocou maximálnej výšky pokuty s tým, že ju možno uložiť špeciálnemu subjektu, teda banke alebo finančnej inštitúcii, rovnako tak sankciu zverejnenia rozhodnutia podľa § 33a ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. Závažnosť nesplnenia povinností podľa žalovaného spočívala v tom, že žalobca ako povinná osoba v kontrolovanom období nevykonával základnú ani zvýšenú starostlivosť vo vzťahu ku klientom v rozsahu ustanovenom zákonom, neposudzoval obchody z hľadiska ich obvyklosti alebo neobvyklosti, nevenoval osobitnú pozornosť obchodom a každému riziku legalizácie a financovania terorizmu, neukončil obchodný vzťah s okamžitou účinnosťou alebo počas výpovednej lehoty neodmietol vykonanie konkrétnych obchodov, neohlásil bez zbytočného odkladu neobvyklú obchodnú operáciu napriek tomu, že tieto operácie napĺňali takéto atribúty. Žalovaný závažnosť konania videl v tom, že nevykonanie kompletnej a zvýšenej starostlivosti pri uzatváraní, resp. počas obchodného vzťahu, je podľa neho pochybením zásadného významu, nakoľko sa jedná o prvotnú povinnosť žalobcu. Závažnosť je podľa žalovaného zvýraznená ustanovením § 15 písm. a) zákona č. 297/2008 Z. z., ktorý ukladá povinnej osobe dokonca povinnosť odmietnuť nového klienta alebo odmietnuť uskutočnenie konkrétnej obchodnej operácie v prípade, ak nie je vo vzťahu k nemu možné vykonať základnú starostlivosť. Pri vykonávaní základnej starostlivosti povinná osoba nesmie vstúpiť do obchodného vzťahu s klientom, pokiaľ spoľahlivo nezistí všetky relevantné okolnosti, ktoré sa ho týkajú. Povinná osoba si určí Program obsahujúci rozsah a spôsob plnenia zákonných povinností a tieto je následne povinná vykonávať. Ďalšia postupnosť plnenia povinností bez vykonania príslušnej starostlivosti, resp. jej komplexného rozsahu, tak podľa žalovaného dostáva trhlinu, ktorá značne zvyšuje riziko legalizácie a financovania terorizmu. 87. Žalovaný ďalej vysvetlil, že žalobca nevykonal zvýšenú starostlivosť, nevenoval osobitnú pozornosť príslušným obchodom, neposudzoval ich v zmysle Programu, nezistil pri nich pôvod finančných prostriedkov, čo malo za následok, že nemohol zabezpečiť uplatnenie ďalších preventívnych opatrení na zníženie miery rizika legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu. Žalobca nevenoval osobitnú pozornosť príslušným obchodom a každému riziku legalizácie, ktoré môže vzniknúť z jeho druhu napriek tomu, že išlo o obchody s nezvyčajne vysokým objemom finančných prostriedkov, ktoré nemali spravidla zrejmý ekonomický účel. Objem týchto finančných prostriedkov bol v zjavnom nepomere k povahe a rozsahu podnikateľskej činnosti klientov a nimi deklarovaným majetkovým pomerom. Zároveň išlo o vysoko rizikové obchody, navyše ak boli finančné prostriedky v obchodnom vzťahu generované v zahraničí, je osobitne relevantná úroveň predikatívnych trestných činov legalizácie príjmov z trestnej činnosti. Žalovaný zdôraznil, že v danom prípade sa nejednalo o marginálnosť spáchaných správnych deliktov, ale o systémový charakter porušení. Žalovaný v rámci ilustrácie závažnosti konania žalobcu a jeho následkov použil príklad jedného z klientov (skutok v bode 1.), kedy došlo k takej situácii, že klient od oznámenia skutočnosti o ukončení obchodného vzťahu zintenzívnil množstvo vkladov v hotovosti a ich následné bezhotovostné prevody do konkrétneho štátu v zahraničí, a to v celkovej výške 34 596 090 Eur. Konanie žalobcu tak malo presne opačný efekt k sledovanému účelu chráneného zákonom, teda zabránenie legalizácie, čiže klienta informácia o vypovedaní zmluvy neodradila od vykonávania obchodov, ale naopak ho to podnietilo k vykonávaniu väčšieho množstva opakovaných neobvyklých operácií počas výpovednej doby, ktoré žalobca mal následne odmietať a hlásiť žalovanému, čo však neurobil. Uvedeným postupom potom žalobca počas výpovednej doby umožnil do finančného systému vstup finančných prostriedkov a ich následné rozvrstvenie v celkovej výške 215 646 788,20 Eur a 59 913 859,80 USD, ktorých účel ani pôvod nezistil a vystavil sa tak riziku zneužitia na legalizáciu príjmov z trestnej činnosti. Nesplnením ďalších povinností potom žalobca nielenže neumožnil prevenciu eliminácie možného rizika legalizácie príjmov, ale následkom takéhoto porušenia neumožnil žalovanému plnenie jeho hlavných úloh na tomto úseku, najmä zvolenie adekvátneho postupu vrátane zistenia skutočností nasvedčujúcich trestnej činnosti a ich odstúpenie orgánom činným v trestnom konaní. Závažnosť je podľa žalovaného o to väčšia, že sa jedná

o neodkladné a neopakovateľné úkony, preto bola ochrana záujmu chráneného zákonom ohrozená. Z uvedených dôvodov je neohlásenie neobvyklej obchodnej operácie bez zbytočného odkladu jedným z najzávažnejších správnych deliktov, keďže v prípade neohlásenia sa takéto konanie zodpovedných osôb môže považovať za trestný čin legalizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 234 Trestného zákona. Žalovaný zdôraznil, že prihliadol aj na to, že žalobca ohlásil iba niekoľko transakcií, pričom neobvyklé obchodné operácie pri posudzovaní 23 klientov v hodnote 381 885 743,22 Eur a 44 061 538,80 USD neohlásil. 88. Žalovaný ďalej uviedol, že pri určovaní výšky pokuty vychádzal zo základných rovín pôsobenia sankcie – individuálnej a generálnej prevencie, a to vo vzťahu k spáchanému deliktu, dĺžke jeho trvania, ako aj objektu a ekonomickej situácii žalobcu. Objektom je pritom záujem spoločnosti na zabránení legalizácie príjmov z trestnej činnosti a financovania terorizmu. Podľa žalovaného plnenie povinností na tomto úseku povinnou osobou, teda aj žalobcom, zohráva nezastupiteľnú úlohu, nakoľko chráni ohrozované finančné záujmy a zabezpečuje stabilitu a integritu finančného systému nielen v Slovenskej republike, ale aj na úrovni celej eurozóny. Len riadnym a komplexným plnením všetkých povinností vo svojej súvislosti môže byť podľa žalovaného naplnený účel zákona. V súvislosti s následkami žalovaný poukázal na to, že k naplneniu skutkovej podstaty posudzovaných správnych deliktov dochádza bez ohľadu na skutočnosť, či dôjde k vzniku škody alebo nie. Škodlivé je už len samotné ohrozenie finančného systému. Z hľadiska spôsobu spáchania ide v prípade týchto neplnení povinností o nekonanie tam, kde mala povinná osoba povinnosť konať. Podľa žalovaného u žalobcu malo neplnenie povinností systémový charakter, keďže rovnaké nedostatky boli zistené skoro pri 30 klientoch. V tomto prípade podľa žalovaného teda nemožno hovoriť o ojedinelosti ani marginálnosti, preto táto skutočnosť bola zohľadnená pri určovaní druhu sankcie a výšky pokuty. Žalovaný dodal, že pri určovaní výšky pokuty vychádzal aj z jednotlivých kreditných hotovostných a bezhotovostných transakcií, ktoré predstavujú vysoký objem finančných prostriedkov v hodnote spolu 601 212 459,62 Eur a 74 838 893,04 USD, pri ktorých nebol zistený ich pôvod. Poukázal na to, že prijaté finančné prostriedky boli vo väčšine prípadov okamžite po pripísaní klientmi preposielané na iné zahraničné účty, medzi viacerými krajinami, nachádzajúcimi sa na sankčnej mape EÚ, ako aj v Zozname rizikových krajín a štátov vydanom žalobcom. Predmetné transakcie boli smerované do oblastí, kde pravdepodobne nemožno predpokladať, že by tam mali klienti obchodné záujmy, čo podľa žalovaného môže nasvedčovať tomu, že tieto činnosti sú vykonávané s cieľom zahmliť skutočný pôvod finančných prostriedkov a zneprehľadniť ich toky (2. fáza prania špinavých peňazí). 89. Žalovaný ďalej zohľadnil poskytnutú súčinnosť pri kontrole, ale aj predchádzajúce sankcionovanie rozhodnutím č. PPZ-NKA-FSJ2-11-020/2013 zo dňa 20.11.2014, právoplatným 08.12.2014, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 5 000 Eur za porušenie ustanovení § 10, § 14, § 15, § 20 zákona č. 297/2008 Z. z. spočívajúcich v nevypracovaní obligatórnych náležitostí Programu, nedostatočnej identifikácii klienta, neoverení informácií od klientov, nevykonaní starostlivosti vo vzťahu ku klientom, nezistení pôvodu finančných prostriedkov, nepreskúmaní účelu obchodov a neodmietnutí uzatvorenia obchodných vzťahov, teda prihliadol aj na opakované neplnenie a porušovanie zákonných povinností žalobcu. Podľa žalovaného je zrejmé, že sankcia uložená v roku 2014 nesplnila svoju preventívnu funkciu, keďže žalobcu neviedla k tomu, aby sa vyvaroval opakovaného protiprávneho konania „pro futuro“. Skutočnosť, že žalobca bol sankcionovaný za porušenie zákona č. 297/2008 Z. z., podľa žalovaného zvyšuje závažnosť zistených porušení. Žalovaný prihliadol aj na poskytnutú súčinnosť pri kontrole, na veľkosť a povahu predmetu podnikateľskej činnosti a zaoberal sa aj majetkovými pomermi žalobcu okrem iného aj vo vzťahu k jeho čistému zisku. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na čl. 59 ods. 3 písm. a) tzv. IV. AML smernice, kde v prípade úverovej alebo finančnej inštitúcie môžu príslušné orgány uplatniť aj maximálnu administratívnu peňažnú sankciu až vo výške 10 % celkového ročného obratu podľa poslednej dostupnej konsolidovanej účtovnej závierky, čo u žalobcu predstavuje pokutu vo výške 24 358 900 Eur. Z uvedeného, ako aj z analýzy majetkových pomerov žalobcu potom podľa žalovaného vyplýva, že uloženie pokuty vo výške 1 500 000 Eur je absolútne primerané a pokuta nemá likvidačný charakter. Žalovaný konštatoval, že bral do úvahy aj špecifiká konkrétneho prípadu a proporcionalitu uloženej pokuty vo vzťahu k najvyššej možnej pokute a veľkosti podnikateľského subjektu. Finančný postih nemôže byť neprimerane mierny vo vzťahu k závažnosti protiprávneho konania a jeho následkom, a nevyhnutne v sebe musí obsahovať aj represívnu zložku. Na to, aby sankcia plnila svoju preventívnu funkciu, jej výška musí byť stanovená tak, aby sa v budúcnosti vyvarovala porušovania zákonných povinností. Žalovaný v tejto súvislosti prihliadol aj na záverečnú Správu z 5. kola vzájomného hodnotenia Moneyvalu, kde v kapitole č. 6.1 je uvedené, že orgány dohľadu

by mali prehodnotiť kritériá uplatňovania sankcií, pretože vzhľadom na veľkosť finančného sektora v Slovenskej republike a na riziká krajiny nie sú dostatočne odradzujúce. Zároveň vychádzal z uznesenia vlády Slovenskej republiky č. 207 zo dňa 07.05.2019, úloha č. C 16, kde je stanovené zabezpečenie ukladanie pokút v takom rozsahu, aby tieto boli účinné, primerané a zároveň odradzujúce. 90. Žalovaný v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia napokon dodal, že potreba sankcionovať protiprávne konania vyplýva aj z práva EÚ, konkrétne z nariadení alebo smerníc, ktoré sú následne transponované do právneho poriadku. Podľa žalovaného Súdny dvor EÚ vo svojich aktoch vždy zdôrazňuje povinnosť členských štátov postihovať porušenie povinností plynúcich z úniového práva dostatočne efektívnymi sankciami a zaistiť ich „užitočný účinok“. Uložená sankcia má byť odradzujúca tak z hľadiska recidívy dotknutého subjektu, ako aj zo strany iných subjektov. Pokuta musí byť citeľná v majetkovej oblasti, nesmie ísť o zanedbateľnú sankciu s ohľadom na systémové nesplnenie alebo porušovanie povinností. Takýto účinok potom môže vyvolať iba postih zodpovedajúci významu chráneného záujmu. Uloženie pokuty a zverejnenie rozhodnutia sú podľa žalovaného v tomto konkrétnom prípade primerané a plnia všetky funkcie trestu. Po zvážení všetkých skutočností, najmä charakteru neplnenia povinností, dĺžky trvania protiprávneho stavu (kontrolované obdobie), závažnosti konania vzhľadom na výšku obchodov v hodnote niekoľko stoviek miliónov Eur, pri ktorých nebolo preukázané zistenie pôvodu finančných prostriedkov, ako aj s ohľadom na aspekt preventívneho pôsobenia zákona a generálnej prevencie, žalovaný uložil sankciu zverejnenia rozhodnutia a pokuty vo výške 1 500 000 Eur, čo zodpovedá 30 % zákonom ustanovenej sadzby, čo je menej ako 1/3 sadzby, tak, aby pokuta nemala likvidačný, ale preventívny charakter. Žalovaný dodal, že vzal do úvahy aj zásadu legitímnych očakávaní, v súlade s ktorou by sa nemal neodôvodnene odchyľovať od sankcií uložených za obdobné porušenia v skôr prejednávaných veciach. Žalovaný však konštatoval, že v jeho rozhodovacej činnosti zatiaľ v praxi neexistujú uložené sankcie za obdobné prípady, s ktorými by mohol predmetnú vec porovnávať, pretože doposiaľ v žiadnom prípade banky alebo finančnej inštitúcie neboli v súbehu zistené také závažné nedostatky plnenia zákonných povinností, ktoré by sa týkali tak vysokého objemu finančných prostriedkov (viac ako 20 miliárd slovenských korún). Zároveň zohľadnil skutočnosť, že súbeh trestných činov sa podľa trestného práva považuje za jednu z priťažujúcich okolností. Žalovaný konštatoval, že pokutu uložil na spodnej hranici, čo zodpovedá primeranej výške nepresahujúcej 1/3 sadzby. Pokuta je podľa neho uložená odôvodnene, v adekvátnej výške, je primeraná a voči žalobcovi splní svoju represívnu aj preventívnu funkciu. Žalovaný tiež zdôraznil, že vysoký počet spáchaných deliktov považuje za skutočnosť, ktorá žalobcovi priťažuje a zvyšuje nebezpečnosť jeho konania, teda úvaha ohľadom úhrnného trestu tak mohla smerovať až k hornej hranici sadzby uloženej sankcie. Žalobca je profesionálnym subjektom pôsobiacim na finančnom trhu cca 13 rokov, patrí medzi väčšie banky, preto podľa žalovaného nemožno prehliadnuť jeho systémové pochybenia, ktorými naplnil skutkové podstaty celkom vysokého počtu správnych deliktov. Žalovaný uloženú sankciu ako celok považoval za najefektívnejší prostriedok, ktorý zaistí splnenie generálne preventívneho i represívneho účelu sankcie. Dodal, že sankciu považuje za primeranú okolnostiam, za ktorých boli správne delikty spáchané. Napokon zdôraznil potrebu eurokonformného výkladu právnych predpisov, keď v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ je v súlade s únijným právom požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že obchody, ktoré uskutoční, nebudú viesť k jeho účasti na legalizácii príjmu z trestnej činnosti alebo financovania terorizmu. 91. Napadnutým rozhodnutím žalovaný prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a námietky žalobcu nepovažoval za opodstatnené. Vo vzťahu k uloženej sankcii sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím a konštatoval, že v danom prípade bolo jednoznačne preukázané, že zo strany žalobcu došlo k spáchaniu viacerých správnych deliktov vo viacčinnom súbehu, za ktoré zákon ukladá rovnaký druh sankcie – pokutu. Podľa žalovaného prvostupňový orgán nepochybil, ak žalobcovi uložil úhrnnú pokutu podľa § 33 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. účinného od 15.03.2018, pričom za najprísnejšie postihnuteľné posúdil správne delikty spáchané po 15.03.2018. Ostatné správne delikty boli pohltené prísnejšou sadzbou. Podľa žalovaného páchateľ správneho deliktu nemôže legitímne očakávať, že ak naďalej vykonáva protiprávnu činnosť, za ktorú v priebehu času zákonodarca zvýšil trestnú sadzbu, že mu za takéto pokračovanie bude spätne uložená priaznivejšia sankcia účinná pred zvýšením. 92. Z výsledku kontroly je podľa žalovaného zrejmé, že žalobca v takejto protiprávnej činnosti pokračoval aj po účinnosti novely zákona č. 297/2008 Z. z. po 15.03.2018. Dodal, že z trestnoprávnej teórie vyplýva,

že trestnosť sadzieb sa predovšetkým zvyšuje v tých prípadoch, keď dovtedajšie sadzby postihov páchateľov dostatočne neodrádzajú. Za použitia zmiernenej logiky žalobcu by páchatelia boli motivovaní práve naopak, a to pokračovať v páchaní správnych deliktov z dôvodu, aby boli v prípade odhalenia sankcionovaní podľa priaznivejšej právnej normy, s čím sa podľa žalovaného nemožno stotožniť. V súvislosti so „skokovým“ zvýšením hornej hranice sadzby pokuty žalovaný dodal, že toto zvýšenie bolo vykonané na základe práva EÚ, konkrétne tzv. AML smernice, ktorej zámerom bola diferenciácia výšky administratívneho postihu vzhľadom na subjekt, konkrétne banky a finančné inštitúcie. Navyše išlo o skutky, resp. správne delikty trestné aj v čase ich spáchania. Prvostupňový orgán posudzoval trestnosť konania, resp. jeho opomenutia podľa právnej úpravy účinnej v čase ich spáchania, za čo bola uložená jedna úhrnná pokuta. Žalovaný v súvislosti s výškou uloženej pokuty zdôraznil, že výška neohlásených finančných prostriedkov v prejednávanej veci bola 381 885 743,22 Eur a 44 061 538,80 USD (teda spolu 433 754 985 Eur), a výška finančných prostriedkov, pri ktorých žalobca nezisťoval ich pôvod bola 601 212 459,62 Eur a 74 838 893,04 USD (teda spolu 689 312 803 Eur). Žalovaný taktiež konštatoval, že prvostupňový orgán riadne prihliadal na zákonné kritériá podľa § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z., pričom sa s nimi aj riadne vysporiadal. Vzal do úvahy závažnosť konania, jeho následky, dĺžku protiprávneho konania, ako aj úroveň súčinnosti, veľkosť a povahu podnikateľskej činnosti, jej majetkové pomery a opakované neplnenie a porušovanie povinností. Žalovaný konštatoval, že po zvážení všetkých skutočností vrátane dĺžky trvania protiprávneho stavu, systémový charakter pochybení, ako aj výšku obchodov, za účelom splnenia preventívnej funkcie sankcie, žalovaný považoval výšku uloženej pokuty za adekvátnu a odôvodnenú. K sankcii zverejnenia rozhodnutia žalovaný v napadnutom rozhodnutí dodal, že podstatou úhrnného trestu je uloženie jedného trestu za zbiehajúcu sa trestnú činnosť. Úhrnný trest sa v podstate navonok vôbec nelíši od trestu ukladaného za jeden správny delikt, pričom je podľa žalovaného bez významu, či niektoré zo zbiehajúcich sa správnych deliktov boli spáchané za účinnosti do 14.03.2018 alebo po tomto dátume, čo je v súlade s § 41 ods. 1 Trestného zákona. Táto sankcia bola podľa žalovaného dostatočne odôvodnená prvostupňovým rozhodnutím. 93. V nadväznosti na dôvody a úvahy uvedené v preskúmavaných rozhodnutiach, ktoré správne orgány viedli k uloženiu sankcie žalobcovi tak, ako boli popísané v predchádzajúcich častiach tohto rozsudku, má správny súd za to, že pri jej ukladaní správne orgány dostatočne prihliadali na všetky relevantné skutočnosti vrátane zákonom stanovených kritérií pre ukladanie výšky pokuty v zmysle § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. a tiež na individuálne okolnosti danej veci. Uložená sankcia bola výsledkom logickej a dostatočne odôvodnenej úvahy správnych orgánov, zahŕňajúcej i jej primeranosť a absenciu likvidačného charakteru, s čím sa správny súd stotožňuje, preto nemal dôvod odchýliť sa od týchto záverov a meniť druh ani výšku uloženej sankcie na základe žalobcom uplatnenej sankčnej moderácie. 94. Rozhodujúce pre správny súd v prejednávanej veci bola skutočnosť, že žalobca sa dopustil 33 skutkov vo vzťahu k 33 rôznym klientom, porušil viacero dôležitých povinností na úseku zákona č. 297/2008 Z. z. a dopustil sa viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh), a to opakovaným, nesporne pokračovacím konaním v priebehu celého kontrolovaného obdobia od 01.01.2016 do 15.11.2019, pričom jeho konanie summa summarum dosiahlo výšku neohlásených finančných prostriedkov spolu 433 754 985 Eur a výšku finančných prostriedkov bez zistenia ich pôvodu spolu 689 312 803 Eur, čím je daná zároveň závažnosť jeho konania. Žalobca v žalobe žiadny zo skutkov nepoprel, priznal pochybenia, ktoré sa mu kládli za vinu, je teda nepochybné, že skutky sa stali a že ich spáchal práve žalobca, a to na úseku, ktorý predstavuje jeden z významných pilierov fungovania finančného systému štátu a jeho finančnej bezpečnosti a ktorý je predmetom ochrany nielen na vnútroštátnej, ale aj na európskej a medzinárodnej úrovni. 95. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na európske nástroje ochrany pred financovaním terorizmu a legalizáciou príjmov z trestnej činnosti, ktoré sa v priebehu času sformovali, konkrétne bola vydaná smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1640 z 31.05.2024 o mechanizmoch, ktoré majú členské štáty zaviesť na predchádzanie využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, ktorou sa mení smernica (EÚ) 2019/1937 a mení a zrušuje smernica (EÚ) 2015/849 (ďalej len „smernica č. 2024/1640“), ktorou sa okrem iného zrušila pôvodná smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2015/849 z 20.05.2015 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu, účinná aj v čase spáchania posudzovaných skutkov v predmetnej veci. Ďalej bolo na európskej úrovni prijaté nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1620 z 31.05.2024, ktorým sa zriaďuje Úrad pre boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu a ktorým sa menia nariadenia (EÚ) č.

1093/2010, (EÚ) č. 1094/2010 a (EÚ) č. 1095/2010 (ďalej len „nariadenie č. 2024/1620“), a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2024/1624 z 31.05.2024 o predchádzaní využívaniu finančného systému na účely prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu (ďalej len „nariadenie č. 2024/1624“) a iné súvisiace predpisy, pričom tieto právne akty EÚ tvoria komplexnú úpravu postupov finančných a nefinančných inštitúcií vo vzťahu ku klientom pri prevencii finančnej kriminality. Úrad pre boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu je orgán, ktorého úlohou je zefektívniť dohľad nad finančným sektorom v celej EÚ. 96. Pre lepšie pochopenie dôležitosti danej problematiky a jej významu na celoeurópskej úrovni správny súd poukazuje na niektoré časti zavedenej komplexne úpravy: Podľa bodu 1 Preambuly smernice č. 2024/1640 táto smernica „predstavuje hlavný právny nástroj na predchádzanie využívaniu finančného systému Únie na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu. V uvedenej smernici sa stanovuje komplexný právny rámec, ktorý ďalej posilňuje smernica Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/843, a to riešením nových rizík a zvýšením transparentnosti skutočného vlastníctva. Bez ohľadu na výsledky v rámci uvedeného právneho rámca, zo skúseností vyplýva, že by sa smernica (EÚ) 2015/849 mala ďalej zlepšiť s cieľom primerane zmierňovať riziká a účinne odhaľovať pokusy páchateľov trestnej činnosti zneužiť finančný systém Únie na účely trestnej činnosti a podporiť integritu vnútorného trhu.“ Podľa bodu 3 Preambuly „Pri vykonávaní smernice (EÚ) 2015/849 sa zistili významné rozdiely v postupoch a prístupoch príslušných orgánov v rámci Únie, ako aj nedostatočne účinné mechanizmy cezhraničnej spolupráce. Je preto vhodné vymedziť jasnejšie požiadavky, ktoré by mali prispieť k bezproblémovej spolupráci v rámci Únie a zároveň umožniť členským štátom zohľadniť špecifiká ich národných systémov.“ „Pranie špinavých peňazí a financovanie terorizmu sa často uskutočňujú v medzinárodnom kontexte. Opatrenia prijaté na úrovni Únie, ktoré neberú do úvahy medzinárodnú koordináciu a spoluprácu, by mali veľmi obmedzený účinok. Opatrenia, ktoré v tejto oblasti prijala Únia, by preto mali byť v súlade s ostatnými opatreniami prijatými na medzinárodnej úrovni, pričom by mali byť aspoň rovnako prísne. V činnosti Únie by sa mali aj naďalej zohľadňovať najmä odporúčania Finančnej akčnej skupiny (ďalej len „FATF“) a nástroje iných medzinárodných orgánov činných v boji proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu. So zreteľom na posilnenie efektívnosti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu by sa relevantné právne akty Únie mali v príslušných prípadoch zosúladiť s medzinárodnými normami boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu a šíreniu zbraní, ktoré skupina FATF prijala vo februári 2012 (ďalej len „revidované odporúčania FATF“) a s neskoršími zmenami týchto noriem...Členské štáty majú aj naďalej najlepšie predpoklady na to, aby identifikovali, posudzovali a pochopili riziká prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, ktoré ich priamo ovplyvňujú, a prijímali rozhodnutia o tom, ako tieto riziká zmierňovať. Preto by mal každý členský štát podniknúť vhodné kroky, aby náležite identifikoval, posúdil a pochopil riziká prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, ako aj riziká nevykonávania a obchádzania cielených finančných sankcií, a vymedziť súdržnú vnútroštátnu stratégiu s cieľom zaviesť opatrenia na zmiernenie týchto rizík. Takéto vnútroštátne posúdenie rizika by sa malo pravidelne aktualizovať a malo by obsahovať opis inštitucionálnej štruktúry a postupov režimu členského štátu na boj proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, ako aj vyčlenených ľudských a finančných zdrojov, a to v rozsahu, v akom sú tieto informácie dostupné. V záujme zachovania neustáleho chápania rizík by členské štáty mali pravidelne aktualizovať svoje vnútroštátne posúdenie rizika a mali by mať aj možnosť dopĺňať ho cielenými aktualizáciami a posúdeniami rizík spojených s konkrétnymi odvetviami, výrobkami alebo službami. Právne subjekty a právne zoskupenia môžu pre páchateľov trestných činov predstavovať spôsob, ako sa skrývať za zdanlivou legitimitou, a preto by sa mohli zneužívať na pranie nelegálnych príjmov, či už na vnútroštátnej alebo cezhraničnej úrovni. V záujme zmiernenia uvedených rizík je dôležité, aby členské štáty chápali riziká spojené s právnymi subjektmi a právnymi zoskupeniami, ktoré sa nachádzajú na ich území, či už preto, že subjekty sú tam usadené, alebo preto, že správcovia účelovo zriadených trustov alebo osoby zastávajúce rovnocenné pozície v podobných právnych zoskupeniach sú tam usadení či majú bydlisko, alebo odtiaľ právne usporiadanie spravujú. V prípade právnych zoskupení je tiež vzhľadom na právo zriaďovateľa, pokiaľ ide o voľbu práva, ktorým sa riadi zoskupenie, rovnako dôležité, aby členské štáty chápali riziká spojené s právnymi zoskupeniami, ktoré môžu byť zriadené podľa ich práva, bez ohľadu na to, či ich právo výslovne upravuje, alebo ich zriadenie má svoj pôvod v zmluvnej slobode zmluvných strán a je uznané vnútroštátnymi súdmi. Vzhľadom na integrovanú povahu medzinárodného finančného systému a otvorenosť hospodárstva Únie sa riziká neviažu iba na právne subjekty a právne zoskupenia, ktoré sa nachádzajú na území Únie. Preto je dôležité, aby si Únia a jej členské štáty boli vedomé rizík spojených so zahraničnými právnymi

subjektmi a zahraničnými právnymi zoskupeniami. Takéto posudzovanie rizika nemusí byť zamerané na každý jednotlivý zahraničný právny subjekt alebo zahraničné právne zoskupenie, ktoré majú dostatočné prepojenie s Úniou, či už na základe nadobudnutia nehnuteľností alebo zadania zákazky na základe postupu verejného obstarávania, alebo z dôvodu transakcií s povinnými subjektmi, ktoré im umožňujú prístup k finančnému systému a hospodárstvu Únie. Posúdenie rizika by však malo Únii a jej členským štátom umožniť pochopiť, aký typ zahraničných právnych subjektov a zahraničných právnych zoskupení má takýto prístup k finančnému systému a hospodárstvu Únie a aké druhy rizík sa s týmto prístupom spájajú. Výsledky posúdenia rizika by sa mali včas sprístupniť povinným subjektom, aby mohli identifikovať, pochopiť, riadiť a zmierňovať vlastné riziká. Uvedené výsledky sa môžu vymieňať v súhrnnej forme a môžu sa sprístupniť verejnosti a nemali by zahŕňať utajované skutočnosti ani osobné údaje...“ (body 5, 14 až 17 Preambuly smernice č. 2024/1640). Podľa čl. 1 nariadenia č. 2024/1620 „Cieľom úradu je chrániť verejný záujem, stabilitu a integritu finančného systému Únie a riadne fungovanie vnútorného trhu, a to: a) predchádzaním využívaniu finančného systému Únie na účely prania špinavých peňazí a financovania terorizmu; b) prispievaním k identifikácii a posudzovaniu rizík a hrozieb prania špinavých peňazí a financovania terorizmu na celom vnútornom trhu, ako aj rizík a hrozieb pochádzajúcich z krajín mimo Únie, ktoré ovplyvňujú alebo majú potenciál ovplyvniť vnútorný trh; c) zabezpečovaním vysokokvalitného dohľadu v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu na celom vnútornom trhu; d) prispievaním ku konvergencii dohľadu v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu na celom vnútornom trhu; e) prispievaním k harmonizácii postupov pri odhaľovaní podozrivých transakcií alebo činností finančnými spravodajskými jednotkami (ďalej len „jednotky FIU“); f) podporovaním a koordinovaním výmeny informácií medzi jednotkami FIU navzájom a medzi jednotkami FIU a inými príslušnými orgánmi.“ 97. Podľa bodu 6 a nasl. nariadenia č. 2024/1624 „Harmonizácia v relevantnej oblasti trestného práva umožňuje na úrovni Únie rozhodný a ucelený prístup k predchádzaniu praniu špinavých peňazí a súvisiacim predikatívnym trestným činom vrátane korupcie a k boju proti nim. Vďaka takémuto prístupu môžu zároveň členské štáty, ktoré prijali širší prístup k vymedzeniu trestnej činnosti, ktorá predstavuje predikatívny trestný čin prania špinavých peňazí, uplatňovať takýto prístup. V súlade so smernicou (EÚ) 2018/1673 by sa preto za trestnú činnosť na účely uvedenej smernice a tohto nariadenia mala tiež považovať každá trestne postihnuteľná účasť na páchaní predikatívneho trestného činu prania špinavých peňazí, ktorá je trestná v súlade s vnútroštátnym právom. Technológie sa neustále vyvíjajú a ponúkajú súkromnému sektoru príležitosti na vývoj nových produktov a systémov na výmenu finančných prostriedkov alebo hodnoty. Na jednej strane ide o pozitívny jav, ale na druhej strane to môže viesť k vzniku nových rizík prania špinavých peňazí a financovania terorizmu, keďže páchateľom trestnej činnosti sa neustále darí nachádzať spôsoby, ako využiť zraniteľné miesta na ukrývanie a presúvanie finančných prostriedkov z nezákonnej činnosti po celom svete. Poskytovatelia služieb kryptoaktív a platformy hromadného financovania sú vystavené zneužívaniu nových kanálov na pohyb peňazí z nezákonnej činnosti a majú dobré predpoklady na to, aby takéto pohyby dokázali odhaľovať a mohli zmierňovať riziká... Pokrok v inováciách, ako je vývoj metaverza, súčasne poskytuje nové spôsoby páchania trestnej činnosti a prania príjmov z takejto činnosti. Je preto dôležitá obozretnosť, pokiaľ ide o riziká spojené s poskytovaním inovačných produktov alebo služieb, či už na úrovni Únie, na vnútroštátnej úrovni, alebo na úrovni povinných subjektov. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahuje toto nariadenie, zohrávajú kľúčovú úlohu ako strážcovia prístupu do finančného systému Únie, a preto by mali prijať všetky nevyhnutné opatrenia potrebné na splnenie požiadaviek tohto nariadenia s cieľom zabrániť páchateľom trestnej činnosti v praní príjmov z ich nezákonných aktivít alebo vo financovaní terorizmu. Mali by sa zaviesť aj opatrenia na zmiernenie akéhokoľvek rizika nevykonania alebo obchádzania cielených finančných sankcií...O podozrivých transakciách vrátane pokusov o transakcie a iných informáciách, ktoré sú relevantné z hľadiska prania špinavých peňazí, súvisiacich predikatívnych trestných činov a financovania terorizmu, by mala byť informovaná jednotka FIU, ktorá by mala pôsobiť ako jediná centrálna národná jednotka na prijímanie a analyzovanie ohlásených podozrení a podávanie správ o výsledkoch svojich analýz príslušným orgánom. Ohlasovať by sa mali všetky podozrivé transakcie vrátane pokusov o transakcie bez ohľadu na výšku transakcie a odkaz na podozrenia by sa mal vykladať tak, že zahŕňa podozrivé transakcie, činnosti, správanie a modely transakcií. Ohlasované informácie by mohli obsahovať aj informácie založené na limitoch. S cieľom podporiť povinné subjekty pri odhaľovaní podozrení by úrad AMLA mal vydať usmernenia týkajúce sa ukazovateľov podozrivej činnosti alebo správania. Vzhľadom na vyvíjajúce sa rizikové prostredie by sa uvedené usmernenie malo pravidelne preskúmavať a nemalo by mať vplyv na usmernenia alebo ukazovatele týkajúce sa rizík prania špinavých peňazí a financovania terorizmu vydávané jednotkami

FIU, ani na metódy identifikované na vnútroštátnej úrovni. Poskytnutie informácií jednotke FIU v dobrej viere zo strany povinného subjektu alebo zamestnanca či riaditeľa takéhoto subjektu by nemalo predstavovať porušenie žiadneho obmedzenia týkajúceho sa poskytovania informácií a povinný subjekt ani jeho riaditelia či zamestnanci by nemali niesť zodpovednosť žiadneho druhu. Povinné subjekty by mali zaviesť komplexné režimy ohlasovania zahŕňajúce všetky podozrenia bez ohľadu na hodnotu alebo vnímanú závažnosť súvisiacej trestnej činnosti. Mali by si uvedomovať očakávania jednotiek FIU a mali by v čo najväčšej miere prispôsobiť svoje detekčné systémy a analytické procesy kľúčovým rizikám, ktoré ovplyvňujú členský štát, v ktorom sú usadené, a v potrebných prípadoch by mali svoju analýzu prednostne zamerať na riešenie týchto kľúčových rizík...Transakcie by sa mali posudzovať na základe informácií, o ktorých povinný subjekt vie alebo o ktorých by mal vedieť. Patria sem relevantné informácie od agentov, distribútorov a poskytovateľov služieb. Ak povinnému subjektu nie je známy alebo zrejmý základný predikatívny trestný čin, úloha identifikácie a ohlasovania podozrivých transakcií sa plní účinnejšie tak, že sa pozornosť zameria na odhaľovanie podozrení a rýchle predkladanie hlásení. V týchto prípadoch povinný subjekt nemusí špecifikovať predikatívny trestný čin pri ohlasovaní podozrivej transakcie jednotke FIU, ak ho nepozná. Ak však sú uvedené informácie k dispozícii, mali by sa do hlásenia zahrnúť. Povinné subjekty ako strážcovia prístupu k finančnému systému Únie by takisto mali mať možnosť predložiť hlásenie, ak vedia alebo majú podozrenie, že finančné prostriedky sa použili alebo použijú na páchanie trestnej činnosti, ako je nákup nezákonného tovaru, a to aj vtedy, keď z informácií, ktoré majú k dispozícii, nevyplýva, že použité finančné prostriedky pochádzajú z nezákonných zdrojov. Rozdiely medzi členskými štátmi v povinnostiach ohlasovania podozrivých transakcií by mohli zhoršiť problémy s plnením požiadaviek v oblasti boja proti praniu špinavých peňazí a financovaniu terorizmu, s ktorými sa stretávajú povinné subjekty pôsobiace alebo vykonávajúce činnosti cezhranične. Okrem toho štruktúra a obsah hlásení o podozrivých transakciách majú vplyv na kapacitu jednotiek FIU vykonávať analýzu a na povahu tejto analýzy a takisto majú dosah na schopnosti jednotiek FIU spolupracovať a vymieňať si informácie. S cieľom uľahčiť povinným subjektom plnenie ich ohlasovacích povinností a umožniť účinnejšie fungovanie analytických činností a spolupráce jednotiek FIU by mal úrad AMLA vypracovať návrh vykonávacích technických predpisov, v ktorých sa stanoví spoločný vzor na ohlasovanie podozrivých transakcií, ktorý sa má používať ako jednotný základ v celej Únii. Jednotkám FIU by sa malo umožniť rýchlo získať od ktoréhokoľvek povinného subjektu všetky potrebné informácie súvisiace s ich funkciami. Ich voľný a rýchly prístup k informáciám je dôležitý na zabezpečenie toho, aby bolo možné náležite sledovať toky peňazí a odhaľovať nezákonné siete a toky v ranom štádiu. Potreba jednotiek FIU získať od povinných subjektov ďalšie informácie na základe podozrenia týkajúceho sa prania špinavých peňazí alebo financovania terorizmu by mohla byť vyvolaná predchádzajúcim hlásením o podozrivej transakcii poskytnutým jednotke FIU, ale mohla by byť vyvolaná aj inými prostriedkami, napríklad vlastnou analýzou jednotky FIU, spravodajskými informáciami poskytnutými príslušnými orgánmi alebo informáciami, ktoré má iná jednotka FIU. Jednotky FIU by preto v rámci svojich funkcií mali mať možnosť získať informácie od ktoréhokoľvek povinného subjektu aj bez predchádzajúceho ohlásenia. Pre analytickú prácu jednotiek FIU sú rozhodujúce najmä záznamy o finančných transakciách a prevodoch vykonaných prostredníctvom bankového účtu, platobného účtu alebo účtu kryptoaktív. V dôsledku nedostatočnej harmonizácie však úverové inštitúcie a finančné inštitúcie v súčasnosti poskytujú jednotkám FIU záznamy o transakciách v rôznych formátoch, ktoré nie je ľahké použiť na analýzu. Vzhľadom na cezhraničnú povahu analytických činností jednotiek FIU rozdiely vo formátoch a ťažkosti pri spracúvaní záznamov o transakciách bránia výmene informácií medzi jednotkami FIU a rozvoju cezhraničných finančných analýz. Úrad AMLA by preto mal vypracovať návrh vykonávacích technických predpisov, v ktorých sa stanoví spoločný vzor na poskytovanie záznamov o transakciách úverovými inštitúciami a finančnými inštitúciami jednotkám FIU, ktorý sa má používať ako jednotný základ v celej Únii.“ 98. Z uvedených citácií je zrejmé, akú podstatnú úlohu pri prevencii trestnej činnosti a čistoty finančného systému zohrávajú nielen finančné spravodajské jednotky, ale aj povinné osoby, osobitne bankové inštitúcie, ktoré primárne majú prístup k informáciám ohľadom toku finančných prostriedkov, transakcií a údajov o klientoch. Význam povinných osôb je v tomto smere nezastupiteľný, preto sa správny súd nestotožňuje so smerovaním argumentácie žalobcu, ktorou je bagatelizovanie a zľahčovanie jeho úlohy v systéme prevencie prania špinavých peňazí a financovania terorizmu ako závažných negatívnych spoločenských javov. Žalobca ako povinná osoba je v poradí prvým článkom v celom systéme prevencie, od úrovne a plnenia povinností ktorého sa odvíja celá ďalšia postupnosť krokov, úkonov, a od ktorého priamo závisí plnenie úloh finančných spravodajských jednotiek ako v poradí ďalších článkov v tomto systéme, ktoré môžu svoje úlohy realizovať až po tom, ako majú dostatok informácií a podkladov

na to, aby mohli konať. V tomto kontexte je potrebné taktiež zdôrazniť, že úlohou tohto systému nie je len predchádzať týmto negatívnym javom, ale aj zisťovať a identifikovať pochybenia, ktoré by mohli predstavovať páchanie trestnej činnosti či správnych deliktov, kde následne plní úlohu aj preventívna a represívna povaha ukladaných sankcií a trestov. Cez prizmu uvedených skutočností je potom jednoznačne možné súhlasiť so žalovaným, ktorý konanie žalobcu vyhodnotil ako závažné, s ohľadom na porušený záujem chránený zákonom, na počet skutkov, resp. počet správnych deliktov a ich charakter, ako aj s ohľadom na dĺžku protiprávneho konania a objemu finančných prostriedkov, ktoré „pretiekli“ systémom a ktoré mohli predstavovať nástroj prania špinavých peňazí či financovania terorizmu, s čím sa správny súd v plnom rozsahu stotožňuje. Je priam absurdné, ak žalobca svoj diel spoločenskej zodpovednosti za prevenciu v danej oblasti a plnenia povinností podľa zákona č. 297/2008 Z. z. prenáša výlučne na prvostupňový orgán či orgány činné v trestnom konaní bez toho, aby si uvedomoval vlastnú dôležitosť v celom systéme, v postavení subjektu práva, ktorého úlohy na finančnom a bankovom úseku sú upravené zákonom a tieto je povinný plniť v súlade so zákonom a na jeho základe, teda je zároveň garantom zákonnosti v tomto smere. Osobitné postavenie bánk a finančných inštitúcií pri plnení povinností podľa zákona č. 297/2008 Z. z. zákonodarca vyjadril aj tým, že v právnej úprave účinnej od 15.03.2018 (zavedenej zákonom č. 52/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, ďalej aj „novela“) zakotvil v ustanovení § 33 ods. 2 osobitnú (kvalifikovanú) skutkovú podstatu správneho deliktu so zvýšenou maximálnou sadzbou pokuty pre jeho páchateľa, ktorým je špeciálny subjekt – banka či finančná inštitúcia. Podľa Dôvodovej správy k novele, B. Osobitná časť, K čl. I., K bodom 85 (§ 33): „Ustanovenie o správnych deliktoch bolo upravené tak, že horná hranica pokuty 1 000 000 eur, resp. 5 000 000 eur bola ustanovená presne v intenciách IV. AML Smernice, a to tak v súvislosti s rozsahom porušení, ktoré majú byť sankcionované v rámci uvedeného rozpätia, ako aj v súvislosti s ustanovením subjektov, ktoré podliehajú vyššiemu postihu (do 5 000 000 eur, ak ide o banky a finančné inštitúcie)...“. Účel zákona č. 297/2008 Z. z. je vyjadrený v § 1, a naň nadväzujú aj ustanovenia § 2 a § 3, ktoré jednak vymedzujú, jednak zakazujú legalizáciu a financovanie terorizmu. 99. Žalobca sa dopustil 33 skutkov, ktorých právna kvalifikácia je uvedená vo výroku prvostupňového rozhodnutia (viď zhrnutie v bode 2. tohto rozsudku) ako porušenie konkrétne vymedzených povinností s následkom spáchania správnych deliktov. Správny súd zastáva názor, že z vymedzenia skutkov v skutkových vetách je zrejmá ich presná identifikácia v zmysle požiadaviek, ktoré už boli opakovane judikované, napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 8Sžo/28/2007 zo dňa 01.09.2008, v ktorom NS SR vyslovil, že „výrok rozhodnutia o postihu za iný správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade aj evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, poruší ustanovenie § 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní.“ (ZSP 69/2008). Obdobne NS SR judikoval, že „vadou, ktorá má za následok následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v rozhodnutí nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia ...“ (R 51/2011). 100. Podľa § 122 ods. 10 Trestného zákona „za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin“. Podľa rozsudku NS SR sp. zn. 5 Sž 21-22/2011 zo dňa 15.12.2011 (právna veta): „Keďže administratívne trestanie má aj podľa štrasburskej judikatúry trestnoprávny charakter, treba vychádzať z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50) a analogicky aj z Trestného zákona. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych deliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za pokračovací delikt. Pri pokračovacom správnom delikte pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť „analogiae legis“§ 122 ods. 10 zákona č. 300/2005 Z. z. Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre triedenie trestných činov z časového hľadiska, t. j. správny orgán uloží za viaceré čiastkové útoky jednu sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt. Rozhodujúcim znakom pokračovania v trestnom čine je, že jednotlivé útoky, z ktorých každý napĺňa znaky toho istého trestného činu sú po subjektívnej stránke spojené jedným a tým istým zámerom páchateľa v tom význame, že už od počiatku zamýšľa aspoň v hrubých rysoch aj ďalšie útoky, a že po objektívnej stránke sa jednotlivé

útoky javia ako postupné realizovanie tohto jediného zámeru. Pokračovanie v trestnom čine pritom vyžaduje aj blízku súvislosť v čase a predmete útoku. Aj keď časovú súvislosť nemožno presne ohraničiť, spravidla pôjde o niekoľko dní, týždňov, či mesiacov. Spomenutá časová súvislosť je z objektívneho hľadiska najvýznamnejšia.“ Na základe uvedeného správny súd nemá pochybnosti o správnosti právnej kvalifikácie skutkov ako pokračovacích správnych deliktov, nakoľko tieto napĺňajú pojmové znaky § 122 ods. 10 Trestného zákona s poukazom na to, že v prípade prejednávaných správnych deliktov ide primárne o objektívnu zodpovednosť, a teda sa subjektívna stránka konania žalobcu neskúma. Všetky skutky žalobcu sú tvorené pokračovacími čiastkovými útokmi, ktoré spája tak objektívna súvislosť v čase (obdobie vykonanej kontroly), spôsob spáchania (obdobné konanie vo vzťahu k rôznym klientom), predmet útoku v zmysle zákona č. 297/2008 Z. z. i rovnaký páchateľ. Z popisu skutkov je zrejmé, že každý z nich prebiehal v určitom časovom období, ktoré bolo žalovaným jednoznačne vymedzené a od ktorého sa odvíjal aj ich pokračovací charakter s tým, že došlo k viacčinnému súbehu správnych deliktov, ktoré by bolo možné len ťažko vymedziť ako samostatné skutky. Takáto právna kvalifikácia je navyše v prospech žalobcu, keďže v zmysle trestnoprávnych zásad platí, že trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin (správny delikt). Opačné posúdenie by zakladalo vyššiu závažnosť konania a prísnejší trest pre žalobcu. 101. V súvislosti so žalobnými námietkami správny súd v tomto kontexte poznamenáva, že charakter skutkov ako pokračovacích jednoznačne vyplýva z ich popisu v skutkovej vete výroku prvostupňového rozhodnutia, preto sa správny súd nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že táto právna kvalifikácia sa prvýkrát objavila až v napadnutom rozhodnutí, prekvapivo. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v tejto súvislosti neuvádza žiadne nové argumenty, ktoré by mohli mať vplyv na možnosť žalobcu sa brániť a uplatniť svoje právo na obhajobu v súvislosti s právnou kvalifikáciou skutkov, ktoré právo mu bolo zachované. 102. Pokiaľ ide o žalobcom namietané porušenie zásady nullum crimen sine lege (žiaden trestný čin bez zákona), v tomto smere správny súd poukazuje na rozsudok NSS SR sp. zn. 6Asan/11/2021 z 15. 11. 2022 (bod 23. a nasl.), podľa ktorého „...kasačný súd upriamuje pozornosť na princíp legality (zákonnosti) zakotvený v Čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“), ktorý znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu s Ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania štátnymi orgánmi, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach. V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych sankcií princíp legality zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude potrestaný inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/55/2014 zo dňa 26. novembra 2015)...Článok 7 ods. 1 Dohovoru, ako aj Čl. 49 Ústavy teda zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti)...Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (k tomu pozri aj - Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25.05.1993, ako aj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 476/2016 zo 17. januára 2018, zverejnený v Zbierke nálezov a rozhodnutí Ústavného súdu pod č. 9/2018)...Sankcionovať možno iba také konanie, ktorého znaky sú vyjadrené prostredníctvom skutkovej podstaty v zákone, pričom možno súčasne uplatniť iba taký systém sankcií, ktorý stanoví zákon. Predmetné taktiež vyplýva z Odporúčania výboru ministrov Rady č. 91/1 o správnych sankciách, ako aj z konštantnej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. ZSP 69/2008 (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/118/2013 zo dňa 01.07.2014).“ Správny súd zastáva názor, že v danej veci nedošlo k porušeniu uvedenej zásady, keďže priestupky a iné správne delikty v oblasti ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a pred financovaním terorizmu sú jasne zadefinované v § 33 zákona č. 297/2008 Z. z. a boli ako správne delikty označené aj samotným zákonodarcom, pričom ich objektívna stránka spočíva v porušení alebo nesplnení povinností vyplývajúcich zo zákona č. 297/2008 Z. z. s tým, že za takýto delikt sa ukladá pokuta (§ 33) alebo sankcia zverejnenia rozhodnutia (§ 33a), prípadne sankcia odobratia oprávnenia na podnikateľskú alebo inú samostatnú zárobkovú činnosť (§ 34). Povinnosti konkrétnych subjektov sú pritom v zákona č. 297/2008 Z. z. jasne zadefinované. Je teda zrejmé, že v danom prípade bola podmienka uplatnenia zásady nullum crimen sine lege splnená, keďže zákon č. 297/2008 Z. z. vo vzťahu k prejednávaným skutkom umožňoval žalobcovi ako adresátovi právnej normy zistiť, aké jeho konanie či opomenutie zakladá jeho zodpovednosť za správny delikt a akou sankciou môže byť za takéto konanie potrestaný, pričom znenie zákona je jednoznačné a nenavodzuje žiadne pochybnosti. V tejto súvislosti nedošlo ani

k použitiu neprípustnej analógie, keďže analógiou sa spravidla vypĺňa právna medzera, čo však nie je prípad prejednávanej veci. 103. Sankcia bola žalobcovi uložená podľa § 33 ods. 1, ods. 2, § 33a ods. 1, ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. ako úhrnná pokuta vo výške 1 500 000 Eur a sankcia zverejnenia právoplatného rozhodnutia o uložení pokuty na webovom sídle prvostupňového orgánu po dobu 5 rokov. Správny súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, vyjadreným v preskúmavaných rozhodnutiach, že na predmetnú vec sa s ohľadom na skutočnosť, že ide o vec správneho trestania, musia vzťahovať aj základné zásady trestania upravené v Trestnom zákone, konkrétne v súvislosti s ukladaním úhrnnej sankcie ustanovenie § 41 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého „ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu najvyššia z nich.“ Ak teda žalovaný ukladal žalobcovi sankciu za viac správnych deliktov, správne aplikoval úhrnnú sankciu (pokutu) za všetky z nich. Za základ pokuty správne považoval správne delikty najprísnejšie trestné, t. j. tie, ktoré sú označené v § 33 ods. 1, ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z. a ktorých sa žalobca preukázateľne dopustil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. V zmysle uvedeného ustanovenia Trestného zákona žalovaný postupoval aj pri súbežnom ukladaní trestu zverejnenia rozhodnutia, ako iného druhu trestu, ktorý bolo možné uložiť na základe zbiehajúcich sa správnych deliktov, čo umožňovalo ustanovenie § 33a ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. Inými slovami, žalovaný bol oprávnený uložil aj sankciu v podobe pokuty, aj sankciu v podobe zverejnenia rozhodnutia, pričom pri ukladaní pokuty musel vychádzať z najvyššej sadzby 5 000 000 Eur, ktorú priniesla neskoršia právna úprava zákona č. 297/2008 Z. z. účinná od 15.03.2018, keďže ako najzávažnejšie správne delikty boli posúdené práve tie, na ktoré sa vzťahovala úprava účinná od 15.03.2018. 104. Žalovaný v danej veci teda aplikoval tzv. absorpčnú zásadu (tzv. pohlcujúcu), ktorej podstata spočíva v tom, že pri súbehu viacerých trestných činov (správnych deliktov) sa páchateľovi neukladá súčet trestov za každý z nich zvlášť, ale ukladá sa iba jeden tzv. úhrnný trest podľa najprísnejšej trestnej sadzby, pričom prísnejší trest absorbuje (pohlcuje) tie miernejšie. Absorpčná zásada je zásada uplatňovaná v prospech páchateľa a jej účelom je zabezpečenie primeranosti trestu. Jej aplikáciu v správnom práve možno odôvodniť s poukazom na ustálenú judikatúru, podľa ktorej „Pri súbehu viacerých správnych deliktov (viacčinný súbeh) je potrebné použiť "analogiae legis" tzv. absorpčnú zásadu. Za viaceré delikty správny orgán uloží sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný.“ (R 2/2014). Táto zásada bola následne správne aplikovaná aj v danej veci zo strany žalovaného a zároveň je možné konštatovať, že splnila svoj účel, keďže žalobca ako páchateľ 33 skutkov a viacerých správnych deliktov, za ktorý aj každý samostatne by bolo možné uložiť mu sankciu, dostal jediný úhrnný trest (pokutu) vo výške 1 500 000 Eur, teda samostatné tresty boli absorbované jedným, ktorého základom bola najprísnejšia výška pokuty 5 000 000 Eur. 105. Pokiaľ ide o skutočnosť, že viacčinný súbeh správnych deliktov, kladených za vinu žalobcovi, je tvorený skutkami spáchanými tak za skoršej právnej úpravy zákona č. 297/2008 Z. z. v znení účinnom do 14.03.2018 (ďalej aj „skoršia úprava“) ako aj následne neskoršej právnej úpravy označeného zákona v znení účinnom od 15.03.2018 (ďalej aj „neskoršia úprava“), táto podľa názoru správneho súdu nemá vo vzťahu k ukladaniu úhrnného trestu v zmysle vyššie uvedených trestnoprávnych zásad relevanciu. V prejednávanej veci nebolo sporné, že časť skutkov žalobcu bolo spáchaných za skoršej úpravy a časť za neskoršej úpravy, túto skutočnosť nespochybňoval ani sám žalobca, ani žalovaný, to, na čom sa vo svojich záveroch účastníci nezhodli, bol počet tých – ktorých skutkov spáchaných za účinnosti skoršej alebo neskoršej právnej úpravy. Bez ohľadu na sporný počet tých - ktorých skutkov je však významné len to, že za skutky spáchané za neskoršej úpravy bolo jednoznačne a bez pochybností možné uložiť pokutu až do výšky 5 000 000 Eur, pričom zároveň išlo o najprísnejšiu sadzbu pokuty. Žalovaný tak postupoval v súlade so zákonom, ak túto zákonom stanovenú maximálnu výšku pokuty vzal do úvahy ako základ ukladanej sankcie v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona a uložil jeden úhrnný trest pokuty a súčasne popri ňom aj sankciu zverejnenia rozhodnutia. Správny súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že aj v prípade spáchania čo i len jedného skutku za neskoršej úpravy by bolo možné uložiť trest s maximálnou výškou pokuty až do 5 000 000 Eur (horná hranica ukladanej pokuty). Podľa názoru správneho súdu je preto neopodstatnená námietka žalobcu, že došlo k porušeniu zásady retroaktivity v jeho neprospech, keďže došlo k uloženiu úhrnného trestu za všetky skutky spoločne, pri aplikácii neskoršej úpravy

ako tej prísnejšej, a to tak vo vzťahu k pokute, ako aj vo vzťahu k sankcii zverejnenia rozhodnutia, ktorú umožňovala uložiť neskoršia úprava, a takýto postup je v súlade so zákonom, s trestnoprávnymi zásadami i so zásadami správneho trestania. 106. V súvislosti s ukladaním trestu a aplikáciou trestnoprávnych zásad na danú vec správny súd poukazuje aj na § 2 ods. 1 Trestného zákona, podľa ktorého „trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Ak v čase medzi spáchaním činu a vynesením rozsudku nadobudnú účinnosť viaceré zákony, trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona, ktorý je pre páchateľa priaznivejší.“ Pokračovacie trestné činy sú potom zadefinované v § 122 ods. 10 Trestného zákona, podľa ktorého „za pokračovací trestný čin sa považuje, ak páchateľ pokračoval v páchaní toho istého trestného činu. Trestnosť všetkých čiastkových útokov sa posudzuje ako jeden trestný čin, ak všetky čiastkové útoky toho istého páchateľa spája objektívna súvislosť v čase, spôsobe ich páchania a v predmete útoku, ako aj subjektívna súvislosť, najmä jednotiaci zámer páchateľa spáchať uvedený trestný čin“, pričom je treba dodať, že pokračovací trestný čin je dokonaný, keď je ukončený (dokonaný) jeho posledný čiastkový útok. Aplikujúc uvedené na prejednávanú vec, keďže správne delikty žalobcu majú jednoznačne pokračovací charakter (čo vyplýva zo skutkových viet vyjadrených vo výroku prvostupňového rozhodnutia a tomu zodpovedajúcich skutkových zistení, ktoré mutatis mutandis predstavujú naplnenie § 122 ods. 10 Trestného zákona), za spáchanie skutku je potrebné považovať okamih ukončenia protiprávneho konania napĺňajúceho znaky konkrétneho správneho deliktu. Inými slovami, ak k začatiu protiprávneho konania došlo za účinnosti skoršej úpravy, ale k ukončeniu až za neskoršej úpravy, je možné konštatovať, že k spáchaniu skutku ako jedného celku došlo za účinnosti neskoršej úpravy a v tomto prípade nie je možné aplikovať druhú vetu ustanovenia § 2 ods. 1 Trestného zákona, ktoré hovorí o aplikácii priaznivejšej právnej úpravy. Skutky nie je možné posudzovať podľa skoršej úpravy, ak boli spáchané až za účinnosti neskoršej úpravy, pretože takýto postup by bol v rozpore so zákonom a s trestnoprávnymi zásadami, a v konečnom dôsledku by neumožňoval uloženie spravodlivého trestu. Voľba priaznivejšej právnej úpravy by prichádzala do úvahy len vtedy, ak by novela nadobudla účinnosť v časovom rozpätí medzi spáchaním skutkov a vydaním rozhodnutia správneho orgánu, čo v tomto prípade nebolo splnené pri všetkých skutkoch, resp. správnych deliktoch, preto nebolo možné v rámci ukladania trestu v danej veci aplikovať výlučne skoršiu úpravu, ktorá obsahovala zásadne rozdielne výšky pokút. Správnemu súdu nedá v tejto súvislosti nepoznamenať, že žalobcovi nič nebránilo v tom, aby po zmene právnej úpravy, ktorej neznalosť nikoho neospravedlňuje (ignorantia legis non excusat), upustil od protiprávneho konania a ukončil tak pokračovacie správne delikty, čím by dosiahol uloženie menej prísnej sankcie podľa skoršej úpravy za skutky spáchané výlučne za účinnosti skoršej úpravy. Ak tak neučinil, musí znášať následky svojho konania, pretože z porušovania zákona nemôže vzniknúť právo (ex iniuria ius non oritur). V tejto súvislosti nemožno hovoriť ani o existencii legitímnych očakávaní žalobcu, že bude potrestaný podľa skoršej úpravy. Ako správne uviedol aj žalovaný vo svojom vyjadrení, takéto ponímanie zásad správneho trestania by mohlo viesť skôr k opačnému efektu, a to k nadobudnutiu motivácie pokračovať v protiprávnom konaní, čo je neprípustné. 107. Správny súd vzhľadom na uvedené nesúhlasí s argumentáciou žalobcu, že žalovaný aplikoval kumulačnú zásadu namiesto absorpčnej, keďže z preskúmavaných rozhodnutí je jednoznačné, že žalovaný postupoval v zmysle § 41 ods. 1 Trestného zákona a uložil jednotný trest za všetky skutky, resp. správne delikty spolu, práve aplikáciou absorpčnej zásady, kedy prísnejší trest „pohltil“ tresty miernejšie. Ak by žalovaný použil kumulačnú zásadu, trest žalobcu by bol podstatne vyšší, s ohľadom na viacčinný súbeh správnych deliktov spáchaných 33 skutkami. Žalovaný v súvislosti s aplikáciou zásad pre ukladanie úhrnného trestu neopomenul ani určiť, ktoré zo spáchaných správnych deliktov sú najzávažnejšie, od čoho sa odvíjalo určenie maximálnej výšky ukladanej pokuty, keďže touto skutočnosťou sa zaoberal v bode 181. prvostupňového rozhodnutia, čo správny súd považuje za dostatočné. Ak žalobca tvrdí, že žalovaný všetky skutky „hodil do jedného vreca“ a neurčil, ktorý z nich je najzávažnejší, je potrebné pripomenúť, že § 41 ods. 1 Trestného zákona, upravujúci podmienky pre ukladanie úhrnného trestu, nepoužíva pojem skutok, ale pojem trestný čin (správny delikt), čo je zásadný rozdiel, najmä vo vzťahu k určovaniu najprísnejšej trestnosti. Ak by sa správne delikty posudzovali osobitne, bolo by postavenie žalobcu menej výhodné. 108. Ad marginem správny súd nesúhlasí ani s obranou žalobcu, že z jeho strany nedošlo v súvislosti so spáchanými skutkami k získaniu žiadneho prospechu, predovšetkým s ohľadom na to, že banka ako finančná inštitúcia a jej prosperita sú priamo závislé od počtu klientov, vykonaných operácií a

služieb, ktoré sú spoplatnené, preto je zrejmé, že z toho hľadiska je takéto tvrdenie žalobcu pravdivé len čiastočne. Skutočnosť, že výška finančných prostriedkov, ktoré „pretiekli“ systémom v dôsledku porušenia povinností žalobcu, nepredstavuje jeho priamy majetkový prospech, na tom nič nemení. Správny súd však zastáva názor, že ak banka pred svojimi zákonnými povinnosťami a povinnosťami vyplývajúcimi z práva EÚ, ktorých nesplnenie má významné spoločenské následky, uprednostní vlastný prospech z klienta, takéto konanie nie je v právnom štáte aprobovateľné. Nerešpektovanie zákona a priama či nepriama potenciálna podpora negatívnych finančných spoločenských javov sú významne spôsobilé ohroziť dôveryhodnosť a dobré meno banky, na rozdiel od straty zákazníkov v dôsledku plnenia zákonnej povinnosti. 109. Na margo namietanej povinnosti okamžite ukončiť zmluvný vzťah s klientom správny súd podotýka, že banka je povinná plniť všetky svoje zákonné povinnosti, nie však len pro forma, ale tak, aby boli účinné a dosiahli zákonodarcom sledovaný účel. Ak sledovaný účinok nie je dosiahnutý uskutočneným opatrením, je potrebné zvažovať iné, efektívnejšie, čo napokon vyplýva aj z právnej úpravy zákona č. 297/2008 Z. z., ktorá pracuje s pojmami riziko a potreba jeho vyhodnotenia, neobvyklá obchodná operácia, ktorej znaky sú zadefinované zákonom, primeranosť, náležité opatrenia, ďalšie opatrenia v závislosti od rizika a iné (por. napr. § 4, § 10 ods. 4, § 12 ods. 2 zákona č. 297/2008 Z. z.). Žalobca je zo zákona povinný uskutočňovať takúto úvahu vo vzťahu k rizikám a realizovať opatrenia, ktoré sú náležité, teda dosahujú určitú efektivitu. 110. Podľa názoru správneho súdu žalovaný dostatočne preukázal porušenie záujmov chránených zákonom č. 297/2008 Z. z., a to práve vyčíslením objemu finančných prostriedkov, ktoré potenciálne mohli byť zdrojom legalizácie príjmov z trestnej činnosti či financovania terorizmu, pričom táto suma je enormná. Spochybňovanie a bagatelizovanie závažnosti vlastného konania zo strany žalobcu je v tomto smere nenáležité a nemôže byť dôvodom pre zníženie výšky uloženej pokuty, resp. sankcie ako celku. V kontexte s námietkou žalobcu, že plnenie zákonných povinností pre neho predstavuje predovšetkým veľkú finančnú, administratívnu a personálnu záťaž si správny súd, parafrázujúc Platóna, už len dovolí poznamenať, že zákon nie je len svojvoľným „pravidlom hry“, ale formálnym a materiálnym vyjadrením rozumu, ktoré zabezpečuje, že sa ľudské konanie približuje k „dokonalému dobru“ ako vyššej spoločenskej hodnote. 111. Správny súd ďalej podotýka, že získanie majetkového prospechu či jeho absencia ani skutočnosť, či ide alebo nejde o systémový charakter porušení, pri právnej kvalifikácii skutkov ani pri zohľadňovaní kritérií pre uloženie pokuty podľa § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. nehrajú rolu, ide o zohľadnenie individuálnych okolností danej veci, nie je preto opodstatnená žalobná argumentácia, ktorá túto skutočnosť bez ďalšieho popiera. Žalovaný v rozpore s tvrdením žalobcu zohľadnil aj všetky kritériá pre ukladanie sankcie určené zákonom a v súlade so zásadami správneho trestania, konkrétne v zmysle § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. prihliadol na závažnosť, dĺžku trvania protiprávneho konania a jeho následky, úroveň súčinnosti, veľkosť a povahu podnikateľskej činnosti žalobcu ako povinnej osoby a opakované neplnenie alebo porušovanie povinností ustanovených týmto zákonom, čo vplýva z preskúmavaných rozhodnutí (str. 197 nasl. prvostupňového rozhodnutia, bod 248. a nasl. napadnutého rozhodnutia). Správny súd podotýka, že ak žalovaný nepristúpil k číselnému vyjadreniu každej zohľadnenej skutočnosti v nadväznosti na konečnú výšku pokuty, takúto povinnosť mu zákon neukladá, navyše konečná výška uloženej pokuty a sankcia ako celok je odrazom komplexného posúdenia individuálnych okolností veci, ktoré sú navzájom prepojené a nie je možné ich oddeľovať. 112. Pokiaľ ide o poľahčujúce okolnosti, zákon č. 297/2008 Z. z. ich neupravuje osobitne tak, ako je to v Trestnom zákone (§ 36). Žalobca v žalobe uviedol, že žalovaný nezohľadnil súčinnosť pri kontrole, vykonanie opatrení na nápravu, nedostatok negatívnych následkov žalobcovho konania, dobrú vieru a snahu o čo najlepšie plnenie zákonných povinností. Správny súd však zistil, že súčinnosť žalobcu pri kontrole žalovaný zohľadnil, čo vyplýva z bodu 194. prvostupňového rozhodnutia, hoci túto skutočnosť bližšie nerozviedol. Povinnosť zohľadniť túto okolnosť vyplýva žalovanému priamo z § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. Pokiaľ ide o ostatné žalobcom namietané poľahčujúce okolnosti, tieto v zmysle označeného ustanovenia nie sú pre posúdenie výšky pokuty relevantné. Žalovaný preto nepochybil, ak ich v konaní nezohľadnil. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že v prejednávanej veci mali aj tak prevažujúci charakter priťažujúce okolnosti na strane žalobcu (závažnosť konania daná okrem iného významom záujmu chráneného zákonom, ako aj počtom skutkov, existenciou viacčinného

súbehu správnych deliktov, opakované porušovanie tých istých povinností, dĺžka protiprávneho konania, následky v podobe veľkého objemu finančných prostriedkov, ktoré systémom v dôsledku porušenia povinností žalobcu „pretiekli“, predchádzajúca sankcia). Navyše správny súd podotýka, že dobrá viera a snaha o čo najlepšie plnenie povinností nie sú v tomto konaní preukázateľné, zvlášť ak žalobca v žalobe a vo svojich podaniach adresovaných súdu opakovane zľahčoval a relativizoval svoju úlohu v systéme ochrany pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a pred financovaním terorizmu, a teda aj plnenie svojich zákonných povinností, ktorých sa v prejednávanej veci dopustil 33 skutkami a dlhodobým konaním. Pokiaľ ide o vykonanie opatrení na nápravu, zosúladenie vlastnej činnosti so zákonom a náprava spáchaných porušení je samozrejmosťou a zákonnou povinnosťou žalobcu, nie nadštandardom, ktorý by mal byť považovaný za poľahčujúcu okolnosť. 113. Správny súd zastáva názor, že uložená pokuta, resp. sankcia ako celok nie je excesívna tak, ako to namietal žalobca. Má za to, že pokuta v uloženej výške spolu so sankciou zverejnenia rozhodnutia na dobu 5 rokov je primeraná povahe a závažnosti skutkov, ktorých sa žalobca dopustil, ako aj skutočnosti, že niektoré skutky boli spáchané za účinnosti skoršej úpravy. Trest v podobe pokuty vo výške 1 500 000 Eur bol uložený v dolnej polovici maximálne prípustnej sadzby a tvoril z nej 30 %, čo je aj podľa názoru správneho súdu primerané a racionálne s ohľadom na charakter a závažnosť, ako aj následky protiprávnej činnosti žalobcu v objeme neohlásených finančných prostriedkov spolu 433 754 985 Eur a finančných prostriedkov bez zistenia ich pôvodu spolu 689 312 803 Eur. Najmä, ak v tomto prípade ide o kvalifikovanú skutkovú podstatu, ktorá je trestaná prísnejšie oproti § 33 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., vzťahujúceho sa na fyzické a právnické osoby pri totožnom okruhu porušených povinností, s maximálnou výškou pokuty 1 000 000 Eur. Navyše je potrebné poznamenať, že v dôsledku európskej legislatívy došlo aj k ďalším, neskorším zmenám zákona č. 297/2008 Z. z., ktoré sa síce na žalobcu v čase spáchania skutkov nevzťahovali, ale ktoré, pre ilustráciu sprísňovania sankcií voči bankám a finančným inštitúciám, v súčasnosti umožňujú uložiť banke alebo finančnej inštitúcii za nesplnenie alebo porušenie niektorej z povinností ustanovených v § 33 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. pokutu do 5 000 000 Eur alebo do 10 % z celkového ročného obratu podľa poslednej riadnej účtovnej závierky, podľa toho, ktorá z týchto hodnôt je vyššia. 114. Podľa názoru správneho súdu by nižšia výška ukladanej pokuty v danej veci nebola spôsobilá zabezpečiť preventívnu a zároveň represívnu funkciu ukladanej sankcie, a to aj s ohľadom na finančnú situáciu žalobcu tak, ako ju zistil žalovaný ku dňu vydania preskúmavaných rozhodnutí. Správny súd je toho názoru, že žalobcom navrhovaná výška sankcie 150 000 Eur by bola absolútne neprimeraná, nedostatočná, len symbolická a nemotivovala by žalobcu zmeniť svoj prístup k plneniu zákonných povinností. 115. Ak žalobca argumentoval tým, že žalovaný ukladal v rovnakom období v iných veciach nižšie sankcie, táto argumentácia žalobcu zostala len v rovine nepreukázaných tvrdení. Nad rámec uvedeného správny súd poukazuje na to, že druh a výška uloženej sankcie predovšetkým odráža individuálne okolnosti konkrétnej veci, pričom nie je možné porovnávať situácie, pri ktorých by mohli byť skutkové okolnosti odlišné, čím sa však žalobca, poukazujúc vo svojej argumentácii výlučne na čísla, nezaoberal. Výška uložených pokút však sama osebe nemá požadovanú výpovednú hodnotu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti žalovaného. Navyše je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že v minulosti opakovane dochádzalo k zmene právnej úpravy zákona č. 297/2008 Z. z., podstatná zmena v sadzbách pokút prišla s novelou účinnou od 15.03.2018, teda v tomto prechodnom období alebo v období mu blízkom ani nebolo možné relevantne porovnávať rozhodovanie žalovaného čo do výšky ukladanej pokuty. 116. Pokiaľ ide o sankciu zverejnenia rozhodnutia podľa § 33a ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z., správny súd považuje jej uloženie za súladné so zákonom a s trestnoprávnymi zásadami ukladania úhrnného trestu, najmä § 41 ods. 1 Trestného zákona, ktorý umožňuje uložiť popri treste za najprísnejší správny delikt aj iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa správnych deliktov, čo žalovanému umožnilo ustanovenie § 33a ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. Súd sa preto nestotožňuje s právnym názorom žalobcu, že došlo k porušeniu zákazu retroaktivity či neprípustnej analógie vo vzťahu k ukladaniu tohto druhu sankcie. Správny súd zastáva názor, že závažnosť konania žalobcu, spočívajúca v počte skutkov a správnych deliktov, ktorých sa dopustil pokračovacím konaním vo viacčinnom súbehu, dĺžka trvania protiprávneho konania, recidíva, a predovšetkým následok v podobe enormného objemu finančných prostriedkov, ktoré prešli finančným systémom a mohli byť príčinou

porušenia záujmu chráneného zákonom, ako aj s ohľadom na verejný záujem, ktorý sa plnením povinností na strane povinných osôb sleduje a ktorý je významným záujmom nielen vnútroštátnym, ale aj na úrovni EÚ, ako celok odôvodňujú záver, že len samotné prejednanie veci nie je postačujúce. Účinok individuálnej a generálnej prevencie a represie podľa správneho súdu v tejto veci môže byť dosiahnutý len súbežným uložením sankcie pokuty a sankcie zverejnenia rozhodnutia po dobu piatich rokov, ktorá doba je proporcionálna a adekvátna pre oboznámenie sa verejnosti s rozhodnutím a zároveň na výstrahu pred páchaním ďalej protiprávnej činnosti tak zo strany žalobcu, ako aj iných subjektov. 117. Rezultujúc uvedené, správny súd má za to, že správne orgány pri ukladaní sankcie ako celku dostatočne prihliadli na závažnosť porušenia povinností žalobcu, ako aj okolnosti, ktoré k porušeniu viedli, vrátane povahy skutkov, pričom ich postup bol v súlade s pravidlami logického myslenia a bol preskúmavanými rozhodnutiami dostatočne a presvedčivo odôvodený, preto správny súd nepovažoval za dôvodné pristúpiť k sankčnej moderácii. Súd zdôrazňuje, že sankčná moderácia predstavuje zásadný zásah do právoplatných rozhodnutí správnych orgánov a ich úvah, ktoré v otázke sankcie má súd nahrádzať, a je skutočne výnimočným inštitútom, preto musí byť uplatňovaná obozretne (R 107/2026), pričom podľa názoru správneho súdu okolnosti pre jej aplikáciu v prejednávanej veci nenastali. Podľa súdu nie je v tomto prípade dôvod ani na zmenu druhu či výšky uloženej pokuty, ani na upustenie od sankcie zverejnenia rozhodnutia, keďže uložená sankcia je primeraná povahe a závažnosti skutkov. Správny súd zastáva názor, že účel správneho trestania v danej veci, ktorým je pôsobiť na žalobcu preventívne a represívne, a to práve majetkovým postihom, ktorý na účely jeho finančných pomerov, zistených žalovaným (bod 169. prvostupňového rozhodnutia) bude citeľný práve vo výške 1 500 000 Eur, a tiež zverejnením rozhodnutia o zistených porušeniach zákona a o uložení sankcie, ktoré sa dostane aj do povedomia širokej verejnosti, nie je možné dosiahnuť iba samotným prejednaním veci ani inou výškou pokuty. 118. Správny súd preto nevzhliadol dôvody pre postup podľa § 198 ods. 1 SSP a uloženú sankciu ako celok považuje za primeranú a uloženú v súlade so zákonom. 119. Vzhľadom na uvedené správny súd žalobu ako nedôvodnú postupom podľa § 190 SSP zamietol. 120. Pokiaľ ide o žalobcom navrhnutý dôkaz výsluchom svedkov E. F., E. D. a C. G., ktorí mali dosvedčiť obsah inštrukcie žalovaného žalobcovi, správny súd týmto návrhom v zmysle § 197 SSP nebol viazaný. Jeho vykonanie nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie v danej veci s poukazom na skutkový stav zistený v rozsahu potrebnom pre vydanie preskúmavaných rozhodnutí, preto návrhu žalobcu nevyhovel a navrhnutý dôkaz nevykonal. 121. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP (a contrario) SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvod, pre ktorý by bolo možné od žalobcu takúto náhradu spravodlivo požadovať. 122. Toto rozhodnutie prijal správny súd v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.