Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/238/2021 1021201557 14. 04. 2026 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2026:1021201557.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: A. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX C., právne zastúpený: Advokátska kancelária HORVÁTH, s. r. o., so sídlom Slnečná 592/2, 924 01 Galanta, IČO: 56 059 108, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy Slovenskej republiky, so sídlom Námestie slobody 6, 811 05 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 31849/2021/OVOPP/74129-M, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznáva.
odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalovaný listom č. 07483/2021/SŽDD/41465 zo dňa 08.04.2021 (ďalej len „oznámenie o začatí konania“) oznámil (okrem iného) žalobcovi začatie konania vo veci nariadenia odstránenia drobnej stavby (pevného zariadenia umiestneného v ochrannom pásme dráhy) označenej ako „Kovová závora pevne spojená so zemou o šírke 9,00 m umiestnená v ochrannom pásme dráhy, železničnej trate D. – A., v žkm 13,933“ nelegálne umiestnenej v ochrannom pásme dráhy, a to na pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Železníc Slovenskej republiky, evidovanom ako parcela registra „E.“ F. G. XXX/X, katastrálne územie H., a na pozemku vo vlastníctve Slovenskej republiky, v správe Slovenského pozemkového fondu, evidovanom ako parcela registra „E“ F. G. XXX/X, katastrálne územie H., vo vlastníctve žalobcu (ďalej len „kovová závora vo vlastníctve žalobcu“). Žalovaný v oznámení o začatí konania konštatoval, že kovová závora vo vlastníctve žalobcu bola nelegálne umiestnená v ochrannom pásme dráhy v rozpore s § 6 ods. 1 písm. a) zákona č. 513/2009 Z. z. o dráhach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dráhach“) a zároveň bez písomného oznámenia – súhlasu príslušného povoľujúceho orgánu podľa § 57 ods. 2 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“). Žalovaný v oznámení o začatí konania taktiež konštatoval, že námietky a pripomienky možno uplatniť do 10 dní odo dňa doručenia tohto oznámenia s tým, že do podkladov možno nahliadnuť na vysunutom pracovisku žalovaného v Košiciach. 2. Žalobca sa k oznámeniu o začatí konania vyjadril podaním zo dňa 22.04.2021 tak, že navrhol konanie zastaviť z dôvodu absencie právomoci žalovaného konať v danej veci ako aj z dôvodu prebiehajúceho špecifikovaného súdneho konania vedeného na Okresnom súde Revúca.
3. Žalovaný rozhodnutím č. 07483/2021/SŽDD/51402 zo dňa 28.04.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) ako orgán verejnej správy vo veciach dráh podľa § 101 písm. a) zákona o dráhach a zároveň ako špeciálny stavebný úrad pre stavby dráh a na dráhe podľa § 102 ods. 1 písm. aa) zákona o dráhach a § 120 stavebného zákona nariadil žalobcovi odstránenie kovovej závory v jeho vlastníctve, a to do 30 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, a všetky jeho námietky v predmetnej právnej veci zamietol ako nedôvodné. 4. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaný konštatoval, že pri výkone štátneho stavebného dohľadu bolo preukázané, že drobná stavba, a to kovová závora vo vlastníctve žalobcu, ako pevné zariadenie znemožňujúce voľný prechod cez železničné priecestie, bola nelegálne umiestnená v ochrannom pásme dráhy v rozpore s § 57 ods. 2 stavebného zákona. K námietke nedostatku právomoci konať v predmetnej právnej veci podľa § 102 ods. 1 písm. aa) zákona o dráhach žalovaný uviedol, že v zákone o dráhach sú vymedzené aj ďalšie kompetencie, resp. právomoci, podľa ktorých žalovaný zisťuje zdroje ohrozovania dráhy a jej súčasti a nariaďuje ich odstránenie v zmysle § 102 ods. 1 písm. ae) tohto právneho predpisu. K skutočnosti, že na Okresnom súde Revúca prebiehalo civilné sporové konanie vo veci uloženia povinnosti na odstránenie kovovej závory vo vlastníctve žalobcu, žalovaný uviedol, že toto civilné sporové konanie nemalo súvislosť s vecou prejednávanou žalovaným. 5. Žalovaný rozhodnutím č. 31849/2021/OVOPP/74129-M (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu rozhodol tak, že potvrdil prvostupňové rozhodnutie a rozklad žalobcu zamietol. 6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že prvostupňové rozhodnutie bolo vydané v súlade s § 47 ods. 1 až ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Ďalej žalovaný konštatoval, že orgán verejnej správy nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. K námietke nedostatku svojej právomoci na konanie v predmetnej právnej veci žalovaný poukázal na § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. Žalovaný rozhodujúc o rozklade žalobcu dospel k záveru, že predmetná stavba je drobnou stavbou. Žalovaný sa nestotožnil s námietkou žalobcu, že by v predmetnej právnej veci bola daná prekážka litispendencie. Žalovaný sa však stotožnil so stanoviskom Dopravného úradu, že dotknutá drobná stavba ohrozuje bezpečnosť železničnej dopravy. II. Žaloba 7. Žalobca sa žalobou zo dňa 11.09.2021, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia (ďalej spolu len „rozhodnutie žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu“) a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie, pričom si zároveň uplatnil aj právo na náhradu trov konania. 8. Z hľadiska komplexnosti vád napadnutého rozhodnutia žalobca upozornil na fakt, že napadnuté rozhodnutie nebolo datované, t.j. na napadnutom rozhodnutí nebol uvedený dátum jeho vydania. Táto skutočnosť predstavovala zrejmý rozpor s § 47 ods. 5 správneho poriadku, podľa ktorého v písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie (okrem iného) dátum vydania rozhodnutia. Žalobcovi nebolo taktiež zrejmé, na základe čoho bol stanovený okruh subjektov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie podľa v ňom uvedeného rozdeľovníka doručované. 9. Žalobca upriamil pozornosť na § 47 ods. 2 správneho poriadku obsahujúci obligatórne náležitosti enunciátu rozhodnutia vydaného v rámci správneho konania, na ktoré sa vzťahoval všeobecný právny predpis o správnom konaní, a § 47 ods. 3 správneho poriadku zakotvujúci základné nároky na obsah odôvodnenia rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Umiestnenie textu týkajúceho sa námietok žalobcu obsiahnutých vo vyjadrení k oznámeniu o začatí konania (ďalej len „námietky žalobcu“) do výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia ako aj pokus žalovaného v prvostupňovom rozhodnutí o vysporiadanie sa s nimi bol v rozpore s vyššie uvedenými ustanoveniami správneho poriadku, ktorá skutočnosť bola obzvlášť zarážajúca, keďže konajúcim orgánom verejnej správy bol ústredný orgán štátnej správy. Odkaz žalovaného v tomto smere na príslušné ustanovenia stavebného
zákona bol vzhľadom na absenciu konkretizácie týchto zákonných ustanovení právne neprípustný. V dôsledku takéhoto odkazu bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné. Zároveň bolo absolútne nepochopiteľné, aký vplyv by malo nezahrnutie časti výroku prvostupňového rozhodnutia, týkajúcej sa pokusu žalovaného o vysporiadanie sa s námietkami žalobcu, do jeho enunciátu na jeho vykonateľnosť, ako sa to uvádzalo v napadnutom rozhodnutí. 10. K námietke žalobcu ohľadom jeho tvrdenia o nedostatku právomoci prvostupňového orgánu na prejednanie a rozhodnutie predmetnej právnej veci žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že jeho právomoc bola daná právnou úpravou ustanovenou v § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach, podľa ktorého je žalovaný oprávnený a povinný zisťovať zdroje ohrozovania dráhy a jej súčastí a nariaďovať ich odstránenie. Žalovaný na druhej strane s odkazom na § 88 stavebného zákona a § 102 ods. 1 písm. aa) zákona o dráhach uvádzal, že vzhľadom na zdroj ohrozovania v podobe drobnej stavby musel konať ako špeciálny stavebný úrad. Z uvedeného vyplývalo, že samotný žalovaný nemal jasno v tom, od ktorého ustanovenia odvodzoval svoju právomoc konať a rozhodnúť v predmetnej právnej veci. Žalobca už vo vyjadrení k oznámeniu o začatí konania namietal v prvom rade nedostatok právomoci žalovaného na konanie v predmetnej právnej veci, čo odôvodňoval odkazom na § 102 ods. 1 písm. aa) zákona o dráhach. V tejto súvislosti žalobca dodal, že kovová závora v jeho vlastníctve sa nachádzala v ochrannom pásme dráhy. Zároveň bolo nesporné, že táto kovová závora neslúžila na prevádzku dráhy ani na dopravu na dráhe, čo nespochybnil ani žalovaný. Vychádzajúc z existujúceho skutkového stavu v kontexte s § 102 ods. 1 písm. aa) zákona o dráhach bolo nesporné, že žalovaný nebol orgánom verejnej správy vybaveným dostatkom právomoci na prejednanie a rozhodovanie predmetnej právnej veci. Presvedčenie žalobcu o správnosti tohto právneho názoru potvrdzovala aj právna úprava ustanovená v § 120 ods. 1 stavebného zákona, ktorá nehovorila o stavbe v ochrannom pásme dráhy, pričom tam uvedený výpočet stavieb bol explicitný. Žalovaný sa na margo uvedenej námietky „zmohol“ výlučne na konštatovanie, že ide o účelové tvrdenie a zároveň odkázal na § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. V oznámení o začatí konania pritom žalovaný odvodzoval svoju právomoc od právnej úpravy ustanovenej v § 102 ods. 1 písm. aa) zákona o dráhach a nie od právnej úpravy ustanovenej v § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia ani nevyplývalo, aký zdroj ohrozovania dráhy, resp. jej súčasti mal žalovaný na mysli. 11. Kovová závora vo vlastníctve žalobcu nespĺňala definíciu drobnej stavby podľa § 55 ods. 2 písm. b) stavebného zákona, keďže neplnila doplnkovú funkciu k hlavnej stavbe a nemohla podstatne ovplyvniť životné prostredie. Žalobcovi preto nevznikla ani len ohlasovacia povinnosť podľa § 55 ods. 2 v spojení s § 57 ods. 1 stavebného zákona. Uvedené konštatovanie obsahovala aj písomnosť Obce Hucín č. 428/2017 zo dňa 28.12.2017, ktorú žalobca doručil žalovanému už v rámci správneho konania elektronickou poštou dňa 07.04.2021. Keďže kovová závora vo vlastníctve žalobcu nebola drobnou stavbou, neprichádzalo do úvahy ani nariadenie stavebného úradu (a už vôbec nie špeciálneho stavebného úradu) na jej odstránenie podľa § 88 ods. 1 písm. b) stavebného zákona. 12. Žalobca sa nemohol stotožniť ani s právnym názorom, že kovová závora v jeho vlastníctve bola nelegálne umiestnená v ochrannom pásme dráhy. Táto kovová závora totiž nespĺňala kvalifikačné predpoklady uvedené v § 6 ods. 1 písm. a) zákona o dráhach. Ak by sa mal osvojiť opačný právny názor, súhlas prevádzkovateľa dráhy a záväzné stanovisko špeciálneho stavebného úradu by bol podľa žalobcu nutný na umiestnenie akejkoľvek konštrukcie nachádzajúcej sa napr. v oplotenej záhrade v rámci intravilánu obce zasahujúcej do ochranného pásma dráhy. 13. Čo do námietky žalobcu týkajúcej sa prekážky litispendencie žalovaný argumentoval tým, že na súde prebiehajúce civilné sporové konanie o uloženie povinnosti odstrániť predmetnú kovovú závoru nemalo súvis s vecou vedenou žalovaným. Toto strohé konštatovanie žalovaného v prvostupňovom rozhodnutí bolo v rámci napadnutého rozhodnutia „rozvinuté“ tak, že žiadne konanie vo veci nariadenia odstránenia stavby podľa § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach sa nezačalo a ani sa nemohlo začať. Z pohľadu skúmania prekážky litispendencie bolo irelevantné, o aký právny titul bol právny nárok opretý. Podstatný bol predmet konania, ktorý bol v danom prípade totožný. Navyše bolo nutné zdôrazniť, že medzičasom, dňa 02.06.2021, t.j. zjavne v čase pred vydaním napadnutého rozhodnutia Okresný súd Revúca vydal v rámci civilného sporového konania uznesenie č.k. 7C/38/2020, ktorým civilné sporové konanie zastavil a vec postúpil I. H.. Postúpením veci I. H. dal súd nesporne najavo, že príslušným orgánom na konanie a rozhodovanie v predmetnej právnej veci bola Obec H. a nie žalovaný.
14. K vyjadreniu Dopravného úradu žalobca už v priebehu správneho konania uviedol, že toto vyjadrenie nepoukazovalo na porušenie žiadneho konkrétneho všeobecne záväzného právneho predpisu čo do bezpečnosti prechodu cez priecestie a opustenie nebezpečného pásma priecestia. Žalobca preto na popretie jeho skutkových tvrdení v priebehu správneho konania uviedol, že si nebol vedomý v súvislosti s osadením kovovej závory porušenia žiadneho relevantného právneho predpisu. K tomuto tvrdeniu žalobcu nezaujal žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí žiadny postoj. V napadnutom rozhodnutí sa potom k predmetnému tvrdeniu žalobcu žalovaný vyjadril len absolútne všeobecne bez odkazu na akékoľvek ustanovenie všeobecne záväzného právneho predpisu. Takýto postup bolo nutné považovať za flagrantné porušenie povinnosti žalovaného vysporiadať sa s námietkami účastníka konania. 15. Žalobca už v rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu uviedol, že pokiaľ išlo o vyjadrenie Dopravného úradu, kde sa konštatovalo, že predmetná kovová závora znemožňuje bezpečný prejazd cez priecestie a opustenie nebezpečného pásma priecestia, predmetná kovová závora bola osadená tak, aby zabránila prejazdu cez cestu vozidlám, ktoré prichádzali od hlavnej cesty. Z uvedeného potom logicky vyplývalo, že ak sa vozidlo nedostalo cez závoru, tak sa nemohlo ani ocitnúť v nebezpečnom pásme priecestia. Pred priecestím bola navyše osadená zvislá dopravná značka „STOP“ v oboch smeroch. Zo samotného kategorického označenia cesty ako účelovej komunikácie vyplývalo, že bola vybudovaná výhradne pre účely prístupu k stavbám, ktoré sa využívali na skladovanie umelých hnojív a na ich prípadnú aplikáciu leteckým postrekom tak, ako to bolo uvedené v kolaudačnom rozhodnutí zo dňa 09.01.1982. K uvedenému tvrdeniu nezaujal žalovaný žiadny postoj, čo bolo nutné považovať za porušenie jeho povinnosti vysporiadať sa s námietkami účastníka konania. 16. Ak už žalovaný začal správne konanie vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu, jeho úlohou bolo prihliadnuc na existujúci skutkový a právny stav konanie zastaviť v intenciách § 30 ods. 1 písm. e) a písm. g) správneho poriadku. 17. Tak prvostupňové rozhodnutie ako aj napadnuté rozhodnutie trpelo vadami, ktoré spočívali v porušení hmotnoprávneho predpisu. Tieto rozhodnutia pritom nespĺňali ani základné zákonom ustanovené obsahové nároky. Procesný postup pri vydávaní napadnutého rozhodnutia bol v priamom rozpore s princípmi tzv. dobrej verejnej správy, ktorá mala byť v právnom štáte bezprecedentne garantovaná. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe a ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 18. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 03.12.2021 navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. 19. Prvostupňové rozhodnutie ako aj napadnuté rozhodnutie boli v súlade s § 47 ods. 1 až ods. 3 správneho poriadku (obsahovali výrok, odôvodnenie a poučenie o opravnom prostriedku). Rozhodnutie, ktorým sa nariaďovalo odstránenie stavby, muselo do výroku poňať aj ďalšie náležitosti vzhľadom na príslušné ustanovenia stavebného zákona. Ak by tieto obsahové náležitosti neboli zahrnuté do výroku rozhodnutia, ktorým sa nariaďuje odstránenie stavby, napadnuté rozhodnutie by bolo nevykonateľné. Medzi takéto náležitosti patrilo v prípade rozhodnutia v stavebnom konaní (čo je aj rozhodnutie o odstránení stavby) tiež rozhodnutie o námietkach účastníkov konania. V tomto smere bolo nepochybné, že žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí v spojení s napadnutým rozhodnutím rozhodol o námietkach žalobcu tak, že ich zamietol a svoje rozhodnutie aj podrobne odôvodnil. 20. K žalobnej námietke, že žalovaný sa s námietkami žalobcu vysporiadal len povrchne, bolo potrebné uviesť, že orgán verejnej správy nemusel dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré mali pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňovali skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných žalobcom. Rozhodnutie však muselo obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dávalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky. K tomu bolo potrebné analogicky aplikovať judikatúru príslušných súdnych autorít, ktoré sa vo svojej aplikačnej praxi pomerne rozsiahlo venovali požiadavke odôvodnenia súdnych rozhodnutí. Aj Európsky súd pre ľudské práva už upozornil, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument, ktorý je z hľadiska súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci. V predmetnom správnom konaní bolo nepochybné, že žalovaný sa pomerne detailne zaoberal
námietkami účastníka konania, ktoré boli pre výsledok konania rozhodujúce a podstatné. Žalovaný zároveň v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia zrozumiteľne uviedol a vysvetlil, prečo bolo nevyhnutné rozhodnúť tak, ako to bolo uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia a napadnutého rozhodnutia. 21. Právomoc žalovaného konať v predmetnej právnej veci bola daná právnou úpravou ustanovenou v § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. Žalovaný bol podľa tejto právnej úpravy oprávnený a povinný zisťovať zdroje ohrozovania dráhy a jej súčastí a nariaďovať ich odstránenie. Keďže v tomto prípade zdrojom ohrozovania dráhy bola drobná stavba, a to kovová závora, bolo potrebné konať v režime podľa § 88 stavebného zákona, a teda žalovaný musel konať ako špeciálny stavebný úrad podľa § 102 ods. 1 písm. aa) zákona o dráhach. Z dikcie § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach bolo nepochybné, že žalovaný mal túto právomoc, pričom žalovaný v napadnutom rozhodnutí aj uviedol ustanovenie § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. Z uvedených dôvodov bolo zrejmé, že právomoc žalovaného v tejto veci bola daná zákonom a námietka žalobcu bola v tomto smere nedôvodná. Z týchto dôvodov neobstála ani námietka, že žalovaný mal zastaviť konanie podľa § 30 ods. 1 písm. e) správneho poriadku. Bolo nepochybné, že žalovaný bol príslušný na konanie vo veci podľa § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. 22. K žalobnej námietke, že kovová závora vo vlastníctve žalobcu nespĺňala definíciu drobnej stavby podľa § 55 ods. 2 písm. b) stavebného zákona, bolo potrebné uviesť, že drobnú stavbu definoval § 139b ods. 7 písm. a) stavebného zákona ako stavbu, ktorá mala doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu, a ktorá nemohla podstatným spôsobom ovplyvniť životné prostredie, pričom jej zastavaná plocha nepresahovala 25 m2 a výšku 5 m. Z administratívneho spisu vyplývalo, že kovová závora vo vlastníctve žalobcu túto definíciu jednoznačne spĺňala, keďže bola účelovo umiestnená k stavbe dráhy, a to k železničnému priecestiu, pričom vytvárala bariéru zabraňujúcu prechodu a prejazdu cez železničné priecestie bez súhlasu prevádzkovateľa dráhy v rozpore s § 6 ods. 1 zákona o dráhach. Kovová závora vo vlastníctve žalobcu teda bola drobnou stavbou vo vzťahu k stavbe dráhy na úseku železničného priecestia. O povahe závory ako drobnej stavby pritom nemal pochybnosti ani Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako to vyplývalo s jeho rozsudku sp. zn. 8Sžo/132/2015. 23. K žalobnej námietke, že kovová závora vo vlastníctve žalobcu nespĺňala kvalifikačné predpoklady podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o dráhach, bolo potrebné uviesť, že s touto námietkou sa žalovaný vysporiadal vo svojom rozhodnutí vo veci odstránenia tejto kovovej závory. Gramatickým a logickým výkladom bolo jednoznačne možné dospieť k záveru, že kvalifikačná podmienka zameniteľnosti so svetelnými signalizačnými zariadeniami slúžiacimi na chod a bezpečnosť dopravy na dráhe alebo možnosti oslnenia vodiča koľajového vozidla sa vzťahovala výlučne k svetelným zariadeniam. 24. Konanie o odstránenie drobnej stavby bolo konaním, v ktorom právomoc a kompetencie žalovaného boli dané príslušnými ustanoveniami zákona o dráhach a stavebným zákonom. Pokiaľ žalovaný skúmal v predmetnom správnom konaní aj otázku vzťahu vlastníka drobnej stavby k vlastníctvu pozemku, na ktorom bola postavená, konal tak z dôvodov, že príslušné ustanovenia stavebného zákona mu to ukladali. Žalovaný v žiadnom prípade v napadnutom rozhodnutí nerozhodoval o otázkach vyhradených do právomoci súdov. K namietanej prekážke litispendencie bolo potrebné uviesť, že z administratívneho spisu nevyplývalo, že by v predmetnej právnej veci bolo zistené, že v nej už začal konať iný príslušný orgán. Konanie vedené na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 7C/38/2020 o uloženie povinnosti odstrániť kovovú závoru vo vlastníctve žalobcu bolo civilným sporovým konaním vyvolaným právnickou osobou. Predmet tohto súdneho konania bol diametrálne odlišný od správneho konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu. V danom prípade išlo o konanie o odstránenie stavby podľa § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach, na ktoré bol príslušný výlučne žalovaný a nie súd. Až po právoplatnom skončení konania o odstránenie drobnej stavby bolo možné uvažovať o súdnom prieskume rozhodnutia vydaného v tomto konaní v rámci správneho súdnictva. Z uvedených dôvodov neobstála ani žalobná námietka, že žalovaný mal predmetné správne konanie zastaviť podľa § 30 ods. 1 písm. g) správneho poriadku, pretože žiadne konanie vo veci nariadenia odstránenia stavby podľa § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach sa na súde nezačalo a ani nemohlo začať. 25. Podľa § 103 ods. 1 písm. a) zákona o dráhach Dopravný úrad bol bezpečnostným orgánom pre železničné dráhy, špeciálne dráhy a lanové dráhy a pre železničné vozidlá. Bolo teda vo
výlučnej kompetencii Dopravného úradu posudzovať bezpečnosť dráh, a to aj vo vzťahu k predmetnej kovovej závore. Žalovaný sa v danom prípade stotožnil so stanoviskom Dopravného úradu, že túto drobnú stavbu bolo potrebné urýchlene odstrániť, pretože bezprecedentne ohrozovala bezpečnosť železničnej dopravy, keďže táto stavba bola osadená len z jednej strany od koľaje. Predmetná stavba tak zamedzovala bezpečnému pohybu cestných motorových vozidiel cez priecestie a bezpečnému opusteniu prechodového prierezu koľaje. V takom prípade mohlo dôjsť k nehode, pretože cestné motorové vozidlo uviazlo priamo v koľajisku a v jeho priechodovom priereze. Takéto svojvoľné konanie nebolo možné tolerovať a bolo potrebné urýchlene konať a nelegálnu drobnú stavbu kovovej závory odstrániť. V tejto súvislosti bolo možné dodať, že z administratívneho spisu bolo preukázané, že prevádzkovateľ dráhy neudelil súhlas s osadením predmetnej kovovej závory v ochrannom pásme dráhy a ani nemal v úmysle takýto súhlas udeliť. 26. K žalobnej námietke, že procesný postup pri vydávaní rozhodnutia žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu bol v priamom rozpore s princípmi tzv. dobrej verejnej správy, a že neaplikovaním minimálne základných pravidiel správneho konania zakotvených v § 3 správneho poriadku došlo k zneužitiu výkonnej moci v štáte, pričom žalovaný konal mimo mantinelov práva, bolo potrebné uviesť, že procesný postup pri vydávaní predmetného rozhodnutia bol zákonný a bol v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi normami v rámci zákonných mantinelov. Žalovaný správne hodnotil konanie žalobcu ako nezákonné a vyžadujúce zásah orgánu verejnej moci, a to spôsobom vyjadreným v rozhodnutí žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu. 27. Žalobca v replike zo dňa 29.12.2021 zotrval na stanovisku, že žaloba je dôvodná, a v zásade aj na žalobnej argumentácii. Žalovaný možnosť podať dupliku k replike žalobcu nevyužil. IV. Konanie na správnom súde 28. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/238/2021 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-5S/238/2021. 29. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 14.04.2026. V. Relevantné právne predpisy 30. Podľa § 5 ods. 1 zákona o dráhach, ochranné pásmo dráhy je priestor po oboch stranách obvodu dráhy vymedzený zvislými plochami vedenými v určenej vzdialenosti od hranice obvodu dráhy; zriaďuje sa na ochranu dráhy, jej prevádzky a dopravy na nej. 31. Podľa § 5 ods. 3 písm. a) zákona o dráhach, ak stavebné povolenie neurčuje inak, hranica ochranného pásma dráhy je pre železničnú dráhu 60 metrov od osi krajnej koľaje, najmenej však 30 metrov od vonkajšej hranice obvodu dráhy. 32. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o dráhach, v ochrannom pásme dráhy je zakázané bez súhlasu prevádzkovateľa dráhy a bez záväzného stanoviska špeciálneho stavebného úradu umiestňovať stavby, konštrukcie, vzdušné vedenia a svetelné zariadenia, ktoré by boli zameniteľné so svetelnými
signalizačnými zariadeniami slúžiacimi na chod a bezpečnosť dopravy na dráhe alebo by mohli oslniť vodiča koľajového vozidla. 33. Podľa § 101 písm. a) zákona o dráhach, orgánom verejnej správy vo veciach dráh je ministerstvo. 34. Podľa § 102 ods. 1 písm. aa) zákona o dráhach, ministerstvo je špeciálnym stavebným úradom pre stavby dráh a ich súčastí, pre stavby v obvode dráhy, ktoré neslúžia na prevádzku dráhy alebo na dopravu na dráhe, a pre stavby v ochrannom pásme dráhy, ktoré slúžia na prevádzku dráhy alebo na dopravu na dráhe, okrem mestských dráh. 35. Podľa § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach, ministerstvo zisťuje zdroje ohrozovania dráhy a jej súčastí a nariaďuje ich odstránenie, okrem mestských dráh. 36. Podľa § 103 ods. 1 písm. a) zákona o dráhach, Dopravný úrad je bezpečnostným orgánom pre železničné dráhy, špeciálne dráhy a lanové dráhy a pre železničné vozidlá. 37. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) stavebného zákona, stavebný úrad nariadi vlastníkovi stavby odstránenie stavby postavenej bez stavebného povolenia alebo v rozpore s ním alebo bez písomného oznámenia stavebného úradu podľa § 57 ods. 2 pri stavbách, ktoré treba ohlásiť; odstránenie stavby sa nenariadi iba v prípadoch, keď dodatočné povolenie stavby nie je v rozpore s verejnými záujmami. 38. Podľa § 120 ods. 1 stavebného zákona, pri stavbách letísk, stavbách v územných obvodoch letísk a stavbách leteckých pozemných zariadení, stavbách dráh a na dráhe, pri stavbách pozemných komunikácií, pri vodných stavbách a stavbách podliehajúcich integrovanému povoľovaniu a pri stavbách na povrchu, ktoré bezprostredne slúžia prevádzke banských diel a banských stavieb pod povrchom, a to ťažných vežiach, jamových budovách, strojovniach ťažných strojov a ventilátorovniach a pri stavbách skladov výbušnín vykonávajú pôsobnosť stavebného úradu s výnimkou právomoci vo veciach územného rozhodovania a vyvlastnenia orgány vykonávajúce štátnu správu na uvedených úsekoch podľa osobitných predpisov (ďalej len „špeciálne stavebné úrady“). 39. Podľa § 120 ods. 2 stavebného zákona, špeciálne stavebné úrady postupujú podľa tohto zákona, pokiaľ osobitné predpisy podľa odseku 1 neustanovujú inak; povoliť stavbu alebo jej zmenu možno len na základe záväzného stanoviska podľa § 140b vydaného miestne príslušným stavebným úradom, ktorý overuje dodržanie podmienok určených v územnom rozhodnutí. Ak sa územné rozhodnutie nevydáva, špeciálne stavebné úrady povolia stavbu alebo jej zmenu len na základe záväzného stanoviska miestne príslušného orgánu územného plánovania, ktorý overuje dodržanie zastavovacích podmienok určených územným plánom zóny alebo súlad s priestorovým usporiadaním územia a funkčným využívaním územia, ktoré je určené v územnom pláne obce. 40. Podľa § 30 ods. 1 písm. e) správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, nie je príslušným na konanie a vec nemožno postúpiť príslušnému orgánu.
ak zistí, že
41. Podľa § 30 ods. 1 písm. g) správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, pred podaním návrhu vo veci začal konať súd, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
ak zistí, že
42. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. 43. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 44. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
VI. Právne posúdenie veci správnym súdom 45. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky s tým, že správny súd nemal oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu vyhľadávať, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti tohto rozhodnutia uvedené v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia rozhodnutia žalovaného v uvedenej veci za žalobcu konkretizovať (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/7/2025 zo dňa 29.01.2026, ods. 34). 46. Správny súd s prihliadnutím k žalobným námietkam prvotne uvádza, že rozhodnutie orgánu verejnej správy sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo dňa 17.12.2002, publikovaný v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod publikačným číslom 122/2003, rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Asan/15/2021 zo dňa 28.02.2023, ods. 33.). Vady v rozhodnutí, či postupe orgánu verejnej správy sú dôvodom na zrušenie jeho rozhodnutia a vrátenie veci orgánu verejnej správy správnym súdom len vtedy, ak predstavujú ujmu na subjektívnych právach žalobcu a ak by zopakovanie procesu mohlo žalobcovi priniesť materiálne iný výsledok vo veci (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžik/1/2020 zo dňa 24.02.2022). Správne súdnictvo totiž v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Ssk/35/2022 zo dňa 31.01.2023) a v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa (napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 245/2016 zo dňa 19.04.2016). Inými slovami, úlohou správnych súdov nie je zabezpečovať účastníkom správneho súdneho konania vždy a po všetkých stránkach bezvadné rozhodnutia orgánov verejnej správy, ale ochrániť ich pred hmotnoprávnymi pochybeniami orgánov verejnej správy a pred takými vadami konania pred týmito orgánmi, ktoré by vo svojom dôsledku mohli mať vplyv na hmotnoprávne postavenie účastníkov správneho súdneho konania, resp. administratívneho konania. Z hľadiska týchto východísk bolo potrebné pristúpiť k posúdeniu dôvodnosti žalobných námietok, resp. k posúdeniu spôsobilosti žalobných námietok viesť k záveru o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie a prípadne aj prvostupňové rozhodnutie. 47. V nadväznosti na žalobnú námietku, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje dátum jeho vydania, správny súd uvádza, že ustanovenie § 47 ods. 5 správneho poriadku vymenúva formálne náležitosti, ktoré musí obsahovať každé písomné vyhotovenie rozhodnutia. K týmto formálnym náležitostiam písomného vyhotovenia rozhodnutia pritom patrí (okrem iného) dátum vydania rozhodnutia. Ak by ale písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahovalo predpísané formálne náležitosti, z právneho hľadiska by to nespôsobilo nulitu ani nezákonnosť predmetného rozhodnutia za predpokladu, že rozhodnutie vydal príslušný orgán verejnej správy (porovnaj napr. D., D., H., J., K., J., A., J., A., L.: Správny poriadok. Praha: C. H. M., 2022, s. 435–436, F., S.: Správny poriadok. Komentár. Šamorín: H., 2004, s. 204). Samotné neuvedenie dátumu vydania napadnutého rozhodnutia v jeho písomnom vyhotovení teda nespôsobuje nezákonnosť tohto rozhodnutia. Inými slovami, samotné neuvedenie dátumu vydania napadnutého rozhodnutia v jeho písomnom vyhotovení nezakladá dôvod na zrušenie tohto rozhodnutia.
48. V nadväznosti na žalobnú námietku, že žalobcovi nie je zrejmé, na základe čoho bol stanovený okruh subjektov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie doručované, správny súd uvádza, že všeobecnou správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany „len“ svojich verených subjektívnych práv, a že žalobca nijako nekonkretizoval, ako by vymedzenie okruhu subjektov, ktorým bolo napadnuté rozhodnutie doručované, mohlo zasiahnuť do jeho verejných subjektívnych práv. Predmetná žalobná námietka tak nemohla viesť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. 49. Pokiaľ ide o žalobnú námietku týkajúcu sa tej okolnosti, že o námietkach žalobcu vznesených v priebehu správneho konania žalovaný rozhodol vo výroku prvostupňového rozhodnutia, resp. sa s nimi vysporiadal vo výroku prvostupňového rozhodnutia, správny súd v prvom rade uvádza, že žalobca nijako nekonkretizoval, ako sa táto okolnosť negatívne prejavila v jeho individuálnej sfére. Správny súd v uvedenej okolnosti nevzhliadol žiadny potenciálne negatívny dopad na individuálnu sféru žalobcu. V tejto súvislosti správny súd dodáva, že účelom písomného vyhotovenia rozhodnutia orgánu verejnej správy je v zásade komunikovať obsah rozhodnutia a dôvody rozhodnutia orgánu verejnej správy účastníkovi správneho konania. Orgán verejnej správy má samozrejme venovať náležitú pozornosť písomnému vyhotoveniu rozhodnutia, a to vrátane jeho formálnej stránky a rozlišovania výroku, odôvodnenia a poučenia rozhodnutia, avšak, ako to už bolo naznačené, vada písomného vyhotovenia rozhodnutia orgánu verejnej správy nezakladá automaticky dôvod na jeho zrušenie. Vzhľadom na uvedené, ak by sa aj bolo možné stotožniť so stanoviskom žalobcu, že žalovaný sa mal s jeho námietkami vznesenými v priebehu správneho konania vysporiadať mimo výroku prvostupňového rozhodnutia, nemohlo by to viesť k záveru, že napadnuté rozhodnutie a prípadne aj prvostupňové rozhodnutie je z tohto dôvodu potrebné zrušiť. Samotná okolnosť, že o námietkach žalobcu vznesených v priebehu správneho konania žalovaný rozhodol vo výroku prvostupňového rozhodnutia, resp. sa s nimi vysporiadal vo výroku prvostupňového rozhodnutia, nemala žiadny negatívny dopad na individuálnu sféru žalobu a ani nespôsobila nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia. 50. V nadväznosti na žalobné námietky týkajúce sa nedostatku právomoci žalovaného, správny súd poukazuje na § 101 písm. a) zákona o dráhach, podľa ktorého orgánom verejnej správy vo veciach dráh je (okrem iného) žalovaný a tiež na § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach, podľa ktorého ministerstvo zisťuje zdroje ohrozovania dráhy a jej súčastí a nariaďuje ich odstránenie, okrem mestských dráh. Je tak zrejmé, že žalovaný je orgánom verejnej správy s právomocou konať vo veciach odstránenia zdrojov ohrozovania dráhy a jej súčastí. Z rozhodnutia žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu pritom vyplýva, že v preskúmavanej právnej veci žalovaný konal ako orgán verejnej správy, ktorý zistil, že jeho rozhodnutím dotknutá stavba, t.j. kovová závora vo vlastníctve žalobcu, ohrozuje bezpečnosť železničnej dopravy, keďže je osadená len z jednej strany od koľaje, čím je zamedzené bezpečnému pohybu cestných motorových vozidiel cez priecestie a bezpečné opustenie prechodového prierezu koľaje. Vzhľadom k tomu môže dôjsť k nehode, pretože cestné motorové vozidlo uviazne priamo v koľajisku a v jeho priechodovom priereze (str. 8 napadnutého rozhodnutia). Nemôže byť pochybnosť o tom, že stavba, ktorá zamedzuje bezpečnému pohybu cestných motorových vozidiel cez priecestie a bezpečnému opusteniu prechodového prierezu koľaje, je zdrojom ohrozovania dráhy a jej súčastí. Žalovaný teda identifikoval kovovú závoru vo vlastníctve žalobcu ako zdroj ohrozovania dráhy a jej súčastí. Ak teda žalovaný nariadil odstránenie predmetnej stavby, t.j. kovovej závory vo vlastníctve žalobcu, konal v intenciách právnej úpravy ustanovenej v § 101 písm. a) a § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. Žalovaný pritom tieto právne normy výslovne uviedol vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. 51. V nadväznosti na žalobnú námietku, že z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia nevyplýva, aký zdroj ohrozovania dráhy, resp. jej súčastí má predstavovať kovová závora vo vlastníctve žalobcu, správny súd uvádza, že táto nebola dôvodná. Prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie o rozklade totiž tvoria jeden celok. Ak by teda aj žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí skutočne nevymedzil, aký zdroj ohrozovania dráhy, resp. jej súčastí ma predstavovať kovová závora vo vlastníctve žalobcu, tento nedostatok by mohol zhojiť žalovaný v rozhodnutí o rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu. V tejto súvislosti správny súd zároveň ale poukazuje na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia, v ktorom žalovaný konštatoval, že bolo zistené, že predmetná stavba, t.j. kovová závora vo vlastníctve žalobcu, znemožňuje voľný prechod cez železničné priecestie (str. 4 prvostupňového rozhodnutia). Stavba, ktorá znemožňuje voľný prechod cez železničné priecestie, rozhodne predstavuje zdroj ohrozovania dráhy, resp. jej súčastí. Žalovaný teda síce stručne, ale jasne vymedzil, v čom spočíva ohrozovania dráhy, resp. jej súčastí predmetnou stavbou, t.j. kovovou závorou vo vlastníctve žalobcu, a to už
v prvostupňovom rozhodnutí. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí navyše poukázal na vyjadrenie Dopravného úradu č. 02352/2021/OB-12 zo dňa 13.01.2021, v zmysle ktorého „závora nie je súčasťou priecestia, je však umiestnená v takej vzdialenosti za priecestím, že znemožňuje bezpečný prechod cez priecestie a opustenie nebezpečného pásma priecestia“ (str. 3 prvostupňového rozhodnutia). Z konštatovania žalovaného v prvostupňovom rozhodnutí, že bolo zistené, že predmetná stavba, t.j. kovová závora vo vlastníctve žalobcu, znemožňuje voľný prechod cez železničné priecestie, je zrejmé, že žalovaný pri svojom rozhodovaní vychádzal z uvedeného vyjadrenia Dopravného úradu. V napadnutom rozhodnutí potom žalovaný navyše konštatoval, že sa stotožňuje so stanoviskom Dopravného úradu, že predmetnú stavbu je potrebné urýchlene odstrániť, pretože bezprostredne ohrozuje bezpečnosť železničnej dopravy, keďže je osadená len z jednej strany od koľaje, čím je zamedzené bezpečnému pohybu cestných motorových vozidiel cez priecestie a bezpečné opustenie prechodového prierezu koľaje (str. 8 napadnutého rozhodnutia). 52. K námietke žalobcu, že v oznámení o začatí konania nebol uvedený odkaz na § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach, z ktorého potom žalovaný odvodzoval svoju právomoc konať a rozhodovať v predmetnej právnej veci, správny súd uvádza, že z § 18 správneho poriadku nijako nevyplýva, že by orgán verejnej správy mal v oznámení o začatí správneho konania vymedziť svoju právomoc (kompetenciu). Povinnosť uviesť takúto náležitosť § 18 správneho poriadku vo vzťahu k oznámeniu o začatí správneho konania neukladá, rovnako ako neukladá povinnosť uviesť ani iné konkrétne náležitosti. Vo všeobecnej rovine je však potrebné vychádzať zo základných pravidiel správneho konania a vo vzťahu k oznámeniu o začatí správneho konania je teda potrebné uplatniť obdobné požiadavky ako na návrh účastníka konania na začatie správneho konania. Z oznámenia o začatí správneho konania teda musí byť zrejmé, kto ho robí a akej veci sa týka, pretože len tak je zabezpečené právo účastníka konania účinne hájiť svoje práva v začatom správnom konaní (porovnaj napr. rozsudok českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 5A/73/2002 zo dňa 20.11.2003). Je tak zrejmé, že neuvedenie § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach v oznámení o začatí konania nemohlo viesť k záveru o nezákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu. 53. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s vyjadrením žalobcu k oznámeniu o začatí konania, v ktorom uviedol, že vyjadrenie Dopravného úradu č. 02352/2021/ OB-12 zo dňa 13.01.2021 nepoukazuje na porušenie žiadneho konkrétneho všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý by sa týkal bezpečnosti prechodu cez priecestie a opustenia nebezpečného pásma priecestia, správny súd uvádza, že táto nebola dôvodná. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí v nadväznosti na obdobnú námietku vznesenú žalobcom v jeho rozklade proti prvostupňovému rozhodnutiu reagoval argumentáciou, v ktorej jednoznačne vyjadril, že kovová závora vo vlastníctve žalobcu predstavuje zdroj ohrozovania dráhy a jej súčastí, čo ostatne vyplývalo aj z predmetného vyjadrenia Dopravného úradu. Žalovaný zároveň v napadnutom rozhodnutí citoval § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach a na túto právnu normu opakovane poukazoval. Z napadnutého rozhodnutia je tak zrejmé, že žalovaný považoval kovovú závoru vo vlastníctve žalobcu za zdroj ohrozovania dráhy a jej súčastí v kontexte § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. Odkaz na túto právnu normu v napadnutom rozhodnutí bol v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci dostatočný, keď zákonodarcom použitý pojem „zdroj ohrozovania dráhy a jej súčastí“ je pojmom s relatívne neurčitým obsahom, ktorý žalovanému umožňuje flexibilne reagovať na rôzne okolnosti, ktoré môžu nastať, a ktoré ohrozujú dráhy a jej súčasti. 54. Pokiaľ žalobca v žalobe namietal, že kovová závora v jeho vlastníctve bola osadená tak, aby zabránila prejazdu cez cestu vozidlám, ktoré prichádzali od hlavnej cesty, sám tým pripustil, že táto závora bránila bezpečnému prechodu cez priecestie. Ak žalobca v tejto súvislosti ďalej uvádzal, že keď sa vozidlo nedostane cez závoru, tak sa nemôže ocitnúť v nebezpečnom pásme priecestia, k tomu je potrebné poznamenať, že toto by mohlo platiť len vo vzťahu k vozidlám, ktoré by prichádzali zo smeru od hlavnej cesty, nie však už vo vzťahu k vozidlám, ktoré by prichádzali z opačného smeru. 55. V nadväznosti na žalobnú námietku, v zmysle ktorej sa žalobca nestotožnil s právnym názorom žalovaného, že kovová závora v jeho vlastníctve je nelegálne umiestnená v ochrannom pásme dráhy, správny súd uvádza, že táto nebola dôvodná. V preskúmavanej právnej veci bolo totiž podstatné a zrejmé to, že kovová závora vo vlastníctve žalobcu bola zdrojom ohrozovania dráhy a jej súčastí, ako to vysvetlil žalovaný vo svojom rozhodnutí, a to v stručnosti v prvostupňovom rozhodnutí a podrobnejšie
v napadnutom rozhodnutí. Žalovaný preto bol oprávnený nariadiť jej odstránenie v intenciách právnej úpravy ustanovenej v § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. 56. Aj keď v preskúmavanej právnej veci bolo podstatné posúdenie toho, či kovová závora vo vlastníctve žalobcu bola zdrojom ohrozovania dráhy a jej súčastí, správny súd považuje za vhodné vyjadriť sa aj k žalobnej námietke, že predmetná stavba, t.j. kovová závora vo vlastníctve žalobcu, nespĺňa definičné znaky drobnej stavby. V tomto smere správny súd odkazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo/132/2015 zo dňa 29.03.2018, z ktorého implicitne vyplýva, že táto súdna inštancia sa stotožnila so stanoviskom, že stavba závory je drobnou stavbou. Správny súd nevzhliadol žiadny dôvod, aby sa od tohto stanoviska odchýlil. 57. Pokiaľ ide o žalobcom namietané konštatovanie žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že „drobnú stavbu definuje § 139b ods. 7 písm. b) stavebného zákona ako stavbu, ktorá má doplnkovú funkciu pre hlavnú stavbu a ktorá nemôže podstatným spôsobom ovplyvniť životné prostredie, jej zastavaná plocha nepresahuje 25 m2 a výška 5m“ (str. 6 napadnutého rozhodnutia), je potrebné uviesť, že odkaz žalovaného na § 139b ods. 7 písm. b) stavebného zákona je zrejmým omylom žalovaného, keď nemôže byť žiadna rozumná pochybnosť o tom, že kovová závora vo vlastníctve žalobcu je prízemnou stavbou a nie podzemnou stavbou. Z citovanej textácie napadnutého rozhodnutia je ostatne zrejmé, že žalovaný tu mal na mysli vymedzenie drobnej stavby podľa § 139b ods. 7 písm. a) stavebného zákona, keď sám uvádza výšku stavby, ktorá je definičným znakov drobnej prízemnej stavby. Formálne nesprávny odkaz žalovaného na parafrázovanú právnu normu nedosahuje takú intenzitu, ktorá by v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci odôvodňovala zrušenie rozhodnutia žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu. 58. V nadväznosti na žalobnú námietku, že žalovaný mal konanie zastaviť z dôvodov podľa § 30 ods. 1 písm. e) a písm. g) správneho poriadku, správny súd uvádza, že táto nebola dôvodná. Ako to už bolo uvedené, žalovaný mal právomoc v preskúmavanej právnej veci konať a rozhodnúť, a preto poukaz žalobcu na § 30 ods. 1 písm. e) správneho poriadku nebol dôvodný. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na § 30 ods. 1 písm. g) správneho poriadku, správny súd pripomína, že podľa stanoviska prezentovaného v odbornej literatúre od účinnosti Správneho súdneho poriadku sa predmetné ustanovenie správneho poriadku javí ako nadbytočné, resp. v praxi neuplatniteľné, a to s odkazom na § 100 ods. 1 písm. e) SSP, podľa ktorého správny súd konanie uznesením preruší, ak „vo vzťahu k preskúmavanému rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy začalo správne konanie o mimoriadnom opravnom prostriedku, a to až do skončenia tohto konania“. Ak sa teda uvedené ustanovenie Správneho súdneho poriadku vyhodnotí ako osobitná právna úprava podľa § 30 ods. 1 písm. g) správneho poriadku, potom platí, že ustanovenie § 100 ods. 1 písm. e) SSP je „osobitnou právnou úpravou“ vo vzťahu k § 30 písm. g) správneho poriadku, a preto orgán verejnej správy nebude môcť konanie zastaviť, ale s odkazom na prednosť správneho konania pred uplatňovaním nástrojov správneho súdnictva bude musieť vo veci riadne konať (porovnaj napr. D., D., H., J., K., J., A., J., A., L.: Správny poriadok. Praha: C. H. M., 2022, s. 289). Správny súd sa s týmto stanoviskom v plnom rozsahu stotožňuje. 59. Nad rámec doposiaľ uvedeného správny súd k žalobcom namietanej prekážke litispendencie dodáva, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s konštatovaním žalovaného uvádzaným v napadnutom rozhodnutí, že v danom prípade išlo o konanie o odstránenie stavby podľa § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach, pričom na toto konanie bol príslušný výlučne žalovaný (str. 7 napadnutého rozhodnutia). Iný orgán ako žalovaný nemohol začať konanie v intenciách § 102 ods. 1 písm. ae) zákona o dráhach. Z týchto dôvodov skutočne nebolo možné uvažovať o prekážke litispendencie vo vzťahu ku konaniu vedenému na Okresnom súde Revúca pod sp. zn. 7C/38/2020. 60. K vyjadreniu žalobcu, že Okresný súd Revúca svojím rozhodnutím sp. zn. 7C/38/2020 zo dňa 02.06.2021, ktorým vec postúpil Obci H., dal najavo, že príslušným orgánom na konanie a rozhodovanie v predmetnej právnej veci je Obec H., správny súd uvádza, že v intenciách právnej úpravy ustanovenej v § 228 v spojení s § 234 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov toto rozhodnutie nebolo pre žalovaného záväzné. Žalovaný totiž nebol stranou v súdnom konaní, v ktorom bolo uvedené rozhodnutie Okresného súdu Revúca vydané, a ani sa nestal právnym nástupcom strany po právoplatnosti tohto rozhodnutia.
61. V nadväznosti na žalobné námietky týkajúce sa odôvodnenia rozhodnutia žalovaného správny súd uvádza, že v odôvodnení rozhodnutia má orgán verejnej správy uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Účelom odôvodnenia je zhrnúť a zhodnotiť všetky skutočnosti, ktoré sú podkladom pre výrok rozhodnutia. Preto orgán verejnej správy v odôvodnení rozhodnutia musí uviesť nielen hodnotenie dôkazov, ktoré vykonal, ale reagovať aj na pripomienky, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, i keď ich pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy, lebo odôvodnenie má poskytnúť skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia. V odôvodnení je nevyhnutné opísať podstatu veci, realizovať rozbor dôkazov a ostatných podkladov pre rozhodnutie, orgán verejnej správy musí reagovať na pripomienky a návrhy účastníkov konania, na ich vyjadrenia k podkladom rozhodnutia a musí sa vysporiadať aj s prípadnými rozpormi jednotlivých dôkazov. Následne sa musia uviesť závery o tom, ktoré skutočnosti sa považujú za nepochybne zistené, musí sa posúdiť ich právny význam a vysloviť úsudok o predmete konania a zdôvodniť použitie právnej normy a konkrétneho ustanovenia súvisiaceho s predmetom konania. Je však potrebné zdôrazniť, že vyššie uvedené požiadavky na odôvodnenie rozhodnutí predstavujú všeobecné východiská, pričom obsah, ako aj rozsah odôvodnenia sa môže od prípadu k prípadu líšiť v závislosti od kvality námietok, ako aj charakteru samotného konania. Zásadnou požiadavkou, ktorú možno vztiahnuť na všetky postupy pri odôvodňovaní rozhodnutí orgánov verejnej správy a v širšom zmysle orgánov verejnej moci vôbec, je však požiadavka primeranosti, a teda každé rozhodnutie musí byť primerane odôvodnené (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 18.12.2025, sp. zn. 6Svk/29/2025, ods. 34). Tejto požiadavke primeranosti odôvodnenie rozhodnutia žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu zodpovedá. Z predmetného rozhodnutia žalovaného je totiž zrejmé, v akej veci žalovaný rozhodoval ako aj to, ako žalovaný rozhodol. Z rozhodnutia žalovaného vo veci odstránenia kovovej závory vo vlastníctve žalobcu je tiež zrejmé, aký skutkový stav žalovaný vzal za základ svojho rozhodnutia a ako tento skutkový stav právne posúdil s tým, že bolo zrejmé aj to, ako sa vysporiadal s podstatnými argumentami žalobcu. V tejto súvislosti správny súd zdôrazňuje, že žalovaný bol povinný dať žalobcovi v rozhodnutí vo veci odstránenia kovovej závory v jeho vlastníctve odpoveď na tie otázky nastolené žalobcom, ktoré mali pre vec podstatný význam a na tieto otázky žalovaný v predmetnom rozhodnutí žalobcovi odpovede dal, a to v rozsahu primeranom skutkovým a právnym okolnostiam predmetnej právnej veci. 62. V nadväznosti na žalobné námietky týkajúce sa namietaného „povrchného“ vysporiadania sa prvostupňového rozhodnutia s námietkami žalobcu vznesenými v priebehu administratívneho konania správny súd pripomína, že administratívne konanie na prvom a druhom stupni tvorí jeden celok. Rozhodnutie o rozklade preto nemožno vnímať izolovane bez prihliadnutia k prvostupňovému rozhodnutiu orgánu verejnej správy. Naopak, rozhodnutie o rozklade a prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy je potrebné vnímať vo vzájomných súvislostiach a vo vzájomnom prepojení. Je potom zrejmé, že prvostupňové rozhodnutie a jeho odôvodnenie nie je možné vnímať izolovane bez prihliadnutia k napadnutému rozhodnutiu a jeho odôvodneniu. V tejto súvislosti je tiež potrebné zdôrazniť, že žalovanému nič nebránilo, aby odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia sám doplnil v rámci rozhodnutiu o rozklade, ktorú možnosť žalovaný aj sám využil. 63. Správny súd sa v podrobnostiach ďalej nezaoberal ďalšími námietkami uvedenými v žalobe, keď ich nepovažoval za majúce zásadný význam pre rozhodnutie v preskúmavanej právnej veci. Podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky z Ústavy SR ani Európskeho dohovoru o ľudských právach nemožno vyvodzovať, že dôvody uvedené súdom sa musia zaoberať zvlášť každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný pre svoju argumentáciu (mutatis mutandis rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 56/01). V súvislosti s riadnym odôvodnením je potrebné uviesť, že vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (o. i. veci García Ruiz proti Španielsku, rozsudok zo dňa 21.01.1999 týkajúci sa sťažnosti č. 30544/96, Ruiz Torija proti Španielsku, rozsudok zo dňa 09.12.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 18390/91, Van de Hurk proti Holandsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994, týkajúci sa sťažnosti č. 16034/90), nie je nutné, aby na každú žalobnú námietku bola daná súdom podrobná odpoveď. Podľa štandardnej judikatúry súdu reflektujúcej princíp riadneho chodu spravodlivosti musia súdne rozhodnutia v dostatočnej miere obsahovať dôvody, na ktorých sú založené. Povinnosť odôvodňovať rozhodnutie nemôže byť ponímaná v takom zmysle, že je potrebné vyporiadať sa s každým argumentom.
64. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol. 65. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 66. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.