Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/50/2021 1021200421 31. 07. 2026 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2026:1021200421.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej (spravodajkyne), v právnej veci žalobcu: Železnice Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, 813 61 Bratislava, IČO: 31 364 501, proti žalovanému: Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, 821 09 Bratislava, IČO: 31 797 903, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 2008-9000/2021 zo dňa 08.03.2021, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Žalovaný začal z vlastného podnetu podľa § 171 ods. 4 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní v relevantnom znení (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní“) konanie o preskúmanie úkonov žalobcu ako obstarávateľa po uzavretí zmluvy v súvislosti so zákazkou „Poskytovanie podpory a údržby prevádzky systému SAP a rozvoja produktov SAP“, zadávanou postupom priameho rokovacieho konania podľa § 98 ods. 1 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní, ktorej oznámenie o dobrovoľnej transparentnosti ex ante bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie č. 2020/S 025 dňa 05.02.2020 pod č. 057909 a vo Vestníku verejného obstarávania č. 33/2020 dňa 06.02.2020 pod č. 8633-DES. Výsledkom tohto verejného obstarávania bolo uzavretie Zmluvy o podpore prevádzky a vývoja informačného systému SAP č. 7006/2020/5400/025 zo dňa 02.04.2020 medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou TORY CONSULTING, a. s. ako poskytovateľom. 2. Po preskúmaní dokumentácie žalobcu vydal žalovaný ako prvostupňový správny orgán rozhodnutie č. 4823-6000/2020-OD/4 zo dňa 14.01.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 175 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní rozhodol, že žalobca porušil § 98 ods. 1 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní, keď nepreukázal splnenie podmienok na použitie priameho rokovacieho konania, pričom toto porušenie malo vplyv na výsledok verejného obstarávania. Prvostupňový správny orgán vychádzal zo záveru, že priame rokovacie konanie predstavuje výnimočný postup, ktorého použitie je podmienené kumulatívnym splnením troch podmienok, a to existenciou technických dôvodov vylučujúcich hospodársku súťaž, neexistenciou primeranej alternatívy alebo náhrady a súčasne tým, že chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania. Žalovaný konštatoval, že samotná skutočnosť, že informačný systém bol dlhodobo vyvíjaný jedným dodávateľom a tento dodávateľ disponoval osobitným know-how, nepreukazovala existenciu technických dôvodov odôvodňujúcich použitie priameho rokovacieho konania. Zároveň uviedol, že žalobca nepreukázal neexistenciu primeranej alternatívy alebo náhrady a ani to, že absencia
hospodárskej súťaže nebola výsledkom jeho predchádzajúceho postupu pri budovaní informačného systému od roku 2005. Prvostupňový správny orgán teda dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania splnenia zákonných podmienok na použitie priameho rokovacieho konania, pričom poukázal na reštriktívny výklad výnimiek zo súťažných postupov vyplývajúci z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. 3. Na základe odvolania podaného žalobcom rozhodovala o veci Rada Úradu pre verejné obstarávanie ako druhostupňový orgán, ktorá rozhodnutím č. 2008-9000/2021 zo dňa 08.03.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Stotožnila sa so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového správneho orgánu. Uviedla, že žalobca ani predloženými znaleckými posudkami nepreukázal existenciu technických dôvodov odôvodňujúcich použitie priameho rokovacieho konania, keď samotné osobitné know-how dodávateľa ani dlhodobý vývoj informačného systému nezakladali výlučnosť jedného hospodárskeho subjektu, ktorý by mohol zákazku realizovať. Rada sa stotožnila aj so záverom, že žalobca nepreukázal neexistenciu primeranej alternatívy alebo náhrady a s tým, že absencia hospodárskej súťaže bola dôsledkom predchádzajúceho spôsobu budovania informačného systému, čím nebola splnená ani tretia zákonná podmienka použitia priameho rokovacieho konania. Zdôraznila, že výnimky z povinnosti uplatniť súťažné postupy je potrebné vykladať reštriktívne a dôkazné bremeno spočíva na obstarávateľovi. II. Správna žaloba 4. Žalobca sa včas podanou správnou žalobou zo dňa 01.04.2021 doručenou Krajskému súdu v Bratislave domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. 5. Žalobca predovšetkým namietal, že napadnuté rozhodnutia vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď žalovaný nesprávne dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na použitie priameho rokovacieho konania. Žalobca uviedol, že ešte pred použitím priameho rokovacieho konania postup konzultoval so zástupcami žalovaného, riadil sa ich odporúčaniami a na overenie správnosti svojho postupu si zabezpečil dva znalecké posudky, a to znalecký posudok Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 104/2019 a znalecký posudok znalca A. B. C. A., D. č. 13/2019. Uviedol, že tieto znalecké posudky dostatočne preukazovali splnenie zákonných podmienok na použitie priameho rokovacieho konania a nemal dôvod spochybňovať ich odborné závery. 6. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný postupoval v rozpore so zásadou právnej istoty a legitímnych očakávaní. Poukázal na to, že ešte pred uzavretím zmluvy zverejnil odôvodnenie použitia priameho rokovacieho konania a oznámenie o dobrovoľnej transparentnosti ex ante, pričom žalovaný prostredníctvom odboru dohľadu požadoval doplnenie určitých informácií, ktoré žalobca v stanovenej lehote poskytol. Keďže žalovaný následne neprijal žiadne opatrenia smerujúce k zastaveniu alebo zrušeniu priameho rokovacieho konania, žalobca bol oprávnený vychádzať z toho, že žalovaný považoval splnenie podmienok za dostatočne preukázané. V tejto súvislosti poukázal aj na predchádzajúcu rozhodovaciu činnosť žalovaného, najmä na rozhodnutie žalovaného o zrušení predbežného opatrenia č. 272-7000/2012-OK/4 zo dňa 17.04.2012, v ktorom žalovaný pri obdobnej zákazke uznal splnenie podmienok na použitie rokovacieho konania bez zverejnenia. Namietal preto, že napadnuté rozhodnutia predstavovali nepredvídateľnú zmenu rozhodovacej praxe žalovaného a boli v rozpore so zásadou legitímnych očakávaní a princípom právnej istoty. 7. Vo vzťahu k prvej zákonnej podmienke použitia priameho rokovacieho konania žalobca namietal, že žalovaný nesprávne vyhodnotil existenciu technických dôvodov vylučujúcich hospodársku súťaž. Tvrdil, že žalovaný nepostupoval v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, keď namiesto posúdenia logickej správnosti a odôvodnenosti znaleckých posudkov priamo spochybnil odborné závery znalcov bez toho, aby ich vyvrátil iným relevantným odborným dôkazom alebo vlastným znaleckým posudkom. Žalobca pritom poukazoval na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Krajského súdu v Brne, podľa ktorej správny orgán nemôže bez odborného podkladu nahrádzať závery znalcov vlastnými úvahami. 8. Žalobca ďalej namietal, že technickým dôvodom odôvodňujúcim použitie priameho rokovacieho konania bolo osobitné know-how spoločnosti TORY CONSULTING, a. s., ktoré táto spoločnosť
nadobudla počas dlhoročného vývoja a podpory informačného systému SAP od roku 2005. Tvrdil, že takéto osobitné know-how predstavuje technický dôvod výslovne predpokladaný bodom 50 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ (ďalej len „smernica 2014/24/EÚ). Podľa žalobcu žalovaný svojvoľne odmietol uznať osobitné know-how ako technický dôvod, hoci tento záver nemal oporu v právnych predpisoch ani vo vykonanom dokazovaní. 9. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne uzavrel, že absenciu hospodárskej súťaže vytvoril samotný žalobca. Tvrdil, že všetky predchádzajúce zákazky boli zadávané zákonným spôsobom a v súlade s právnymi predpismi platnými v čase ich zadania, pričom aj žalovaný v roku 2012 uznal zákonnosť obdobného postupu. Namietal preto, že nemožno konštatovať, že hospodárska súťaž bola vylúčená umelým zúžením parametrov verejného obstarávania. Žalobca zároveň uviedol, že si objektívne nemohol zabezpečiť širšie licenčné oprávnenia alebo sublicencie, keďže ich udelenie záviselo od vôle dodávateľa a neexistoval právny prostriedok, ktorým by mohol dodávateľa prinútiť na uzavretie zmluvy s požadovaným obsahom. Poukázal pritom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5 Afs 43/2012, podľa ktorého samotná existencia licenčných obmedzení automaticky neznamená účelové vytvorenie stavu výlučnosti. Ďalej tvrdil, že neexistencia hospodárskej súťaže nebola spôsobená absenciou sublicenčných práv, ale objektívnou technickou špecifickosťou informačného systému SAP budovaného pre potreby žalobcu od roku 2005, čo podľa neho jednoznačne potvrdzovali oba znalecké posudky. 10. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný sa vôbec nezaoberal otázkou existencie primeranej alternatívy, keďže už predtým nesprávne uzavrel, že neboli splnené prvé dve podmienky. Tvrdil, že primeraná alternatíva na relevantnom trhu neexistovala a jej vytvorenie by znamenalo neprimerané finančné náklady, duplicitu už vynaložených verejných prostriedkov, potrebu opätovne obstarať funkčný informačný systém a nehospodárne nakladanie s verejnými financiami. V tejto súvislosti poukázal na závery oboch znaleckých posudkov, ako aj na judikatúru Krajského súdu v Brne, podľa ktorej nemožno verejného obstarávateľa nútiť obstarávať plnenie, ktorým už disponuje, iba z dôvodu vytvorenia hospodárskej súťaže. Žalobca ďalej namietal, že pri výklade § 98 zákona o verejnom obstarávaní žalovaný nezohľadnil základné princípy verejného obstarávania, najmä princíp hospodárnosti a efektívnosti podľa § 10 ods. 2 zákona o verejnom obstarávaní. Tvrdil, že použitie iného postupu by viedlo k nehospodárnemu a neúčelnému vynaloženiu verejných prostriedkov a k potrebe opätovne financovať už existujúci a funkčný informačný systém. 11. Napokon žalobca poukázal aj na to, že po uverejnení oznámenia o dobrovoľnej transparentnosti ex ante žiadny hospodársky subjekt nepodal revízne postupy ani nenamietal použitie priameho rokovacieho konania, čo podľa jeho názoru potvrdzovalo, že na relevantnom trhu neexistoval iný subjekt schopný poskytnúť požadované plnenie. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania 12. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 23.06.2021 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Vo vzťahu k znaleckým posudkom uviedol, že žalobca nimi nepreukázal splnenie zákonných podmienok na použitie priameho rokovacieho konania. Zdôraznil, že znalecké posudky predstavovali iba jeden z dôkazov, ktoré bol oprávnený hodnotiť podľa vlastnej správnej úvahy, pričom znalci neboli oprávnení podávať výklad právnych predpisov ani posudzovať splnenie podmienok ustanovených zákonom o verejnom obstarávaní. 13. Žalovaný zdôraznil, že výnimky zo súťažných postupov je potrebné vykladať reštriktívne a ich použitie prichádza do úvahy len vo výnimočných objektívne odôvodnených prípadoch. Podľa jeho názoru žalobca nepreukázal, že z technických dôvodov neexistovala hospodárska súťaž, ani že neexistovala primeraná alternatíva alebo náhrada. Zároveň zastával názor, že prípadná absencia hospodárskej súťaže bola dôsledkom dlhodobého postupu samotného žalobcu, ktorý od roku 2005 neumožnil zapojenie iných hospodárskych subjektov do rozvoja a podpory informačného systému SAP, čím sám vytvoril stav, na ktorý sa následne odvolával. Poukázal tiež na licenčné ustanovenia uzatvorených zmlúv, z ktorých podľa jeho názoru vyplývalo, že žalobca mohol do budúcnosti zabezpečiť poskytovanie služieb aj prostredníctvom iných subjektov.
14. Žalobca v replike zo dňa 21.07.2021 nad rámec správnej žaloby uviedol, že žalovaný nesprávne interpretoval jeho argumentáciu týkajúcu sa porušenia princípov právnej istoty a predvídateľnosti rozhodovania, keď jeho tvrdenia neopieral len o rozhodnutie z roku 2012, ale aj o ďalšiu rozhodovaciu prax žalovaného podľa zákona o verejnom obstarávaní. Zároveň poukázal na to, že žalovaný mal ešte pred uzavretím zmluvy k dispozícii podklady na posúdenie splnenia podmienok použitia priameho rokovacieho konania, napriek tomu kontrolu nezačal. 15. Žalovaný v duplike zo dňa 02.09.2021 zotrval na argumentácii uvedenej vo vyjadrení k žalobe. IV. Relevantná právna úprava 16. Podľa prechodného ustanovenia § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v aktuálne platnom a účinnom znení, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 17. Podľa § 119 prvá veta zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v relevantnom znení (ďalej len „SSP“) správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. 18. Podľa § 10 ods. zákona o verejnom obstarávaní verejný obstarávateľ a obstarávateľ sú povinní pri zadávaní zákaziek, koncesií a pri súťaží návrhov postupovať podľa tohto zákona. 19. Podľa § 98 ods. 1 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní priame rokovacie konanie môže obstarávateľ použiť len vtedy, ak tovar, stavebné práce alebo služby môže poskytnúť len určitý hospodársky subjekt, ak z technických dôvodov neexistuje hospodárska súťaž a za predpokladu, že neexistuje ani žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada a chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania. 20. Podľa čl. 32 ods. 1 smernice Európskeho parlamentu a Rady EÚ č. 2014/24/EÚ o verejnom obstarávaní (ďalej len „smernica 2014/24/EÚ“) v osobitných prípadoch a za osobitných okolností stanovených v odsekoch 2 až 5 môžu členské štáty stanoviť, že verejní obstarávatelia môžu zadávať verejné zákazky na základe rokovacieho konania bez predchádzajúceho zverejnenia. 21. Podľa čl. 32 ods. 2 písm. b) smernice 2014/24/EÚ rokovacie konanie bez predchádzajúceho zverejnenia sa pri verejných zákazkách na uskutočnenie stavebných prác, verejných zákazkách na dodanie tovaru a verejných zákazkách na poskytnutie služieb môže použiť v týchto prípadoch: ak práce, tovar alebo služby dokáže dodať iba jeden konkrétny hospodársky subjekt, a to z ktoréhokoľvek z týchto dôvodov: i) cieľom obstarávania je vytvorenie alebo nadobudnutie jedinečného umeleckého diela alebo umeleckého výkonu; ii) z technických dôvodov neexistuje hospodárska súťaž; iii) ochrana výlučných práv vrátane práv duševného vlastníctva. Výnimky stanovené v bodoch ii) a iii) sa uplatňujú len v prípadoch, keď neexistuje žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada a chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov obstarávania. V. Právne posúdenie veci správnym súdom 22. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 07.06.2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie senátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“) a následne v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025 bola vec náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu 10S správneho súdu.
23. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná, bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP) napadnuté rozhodnutie, ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 119 SSP), za splnenia procesných podmienok (§ 107 ods. 1 písm. a) SSP) vec prejednal bez nariadenia pojednávania, a po preskúmaní veci dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 24. Na základe žalobných námietok bolo predmetom súdneho prieskumu v prejednávanej veci posúdenie zákonnosti záveru žalovaného, podľa ktorého žalobca porušil § 98 ods. 1 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní, keď nepreukázal splnenie podmienok na použitie priameho rokovacieho konania, pričom toto porušenie malo vplyv na výsledok verejného obstarávania. 25. Žalobca v priebehu správneho konania a rovnako aj v rámci žalobných námietok tvrdil, že v predmetnej veci boli splnené všetky tri podmienky na použitie priameho rokovacieho konania podľa § 98 ods. 1 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní. Svoje tvrdenia opieral predovšetkým o dva znalecké posudky, ktoré podľa jeho názoru jednoznačne preukazovali existenciu technických dôvodov vylučujúcich hospodársku súťaž, neexistenciu primeranej alternatívy alebo náhradného riešenia, ako aj skutočnosť, že predmetný stav nebol výsledkom jeho vlastného postupu. Zdôrazňoval, že informačný systém bol dlhodobo budovaný ako komplexné riešenie, ktorého jednotlivé moduly sú navzájom úzko integrované, pričom jeho prevádzka si vyžaduje osobitné know-how, znalosť architektúry systému, integračných väzieb, kompatibility a interoperability. Tvrdil, že takéto know-how je neprenosné a disponuje ním výlučne pôvodný dodávateľ, ktorý systém vytváral od roku 2005. Zároveň poukazoval na závery znalcov, podľa ktorých na relevantnom trhu neexistuje iný hospodársky subjekt schopný zabezpečiť predmetné plnenie, pričom prípadné vytvorenie nového riešenia alebo rozdelenie zákazky by bolo spojené s neprimeranými technickými rizikami a výraznými ekonomickými nákladmi. Žalobca zároveň namietal, že úrad nemohol závery znaleckých posudkov spochybniť vlastnými úvahami bez vykonania rovnocenného odborného dokazovania prostredníctvom znaleckého posudku. 26. Správny súd k žalobným námietkam v prvom rade uvádza, že účelom právnej úpravy verejného obstarávania je zabezpečiť hospodárne, efektívne, transparentné a nediskriminačné nakladanie s verejnými prostriedkami, vytvoriť podmienky pre čestnú hospodársku súťaž medzi hospodárskymi subjektmi a predchádzať obchádzaniu pravidiel verejného obstarávania. Právna úprava verejného obstarávania je svojou povahou založená na transpozícii smerníc Európskej únie upravujúcich postupy zadávania verejných zákaziek a súťaženia o verejné zdroje. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť otvorenie vnútroštátnych trhov hospodárskej súťaži, rovnosť príležitostí dodávateľov a racionálne nakladanie s verejnými prostriedkami. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie tieto zásady dôsledne vykladá a rozvíja, pričom jej závery sú interpretačným východiskom aj pre vnútroštátne správne orgány a súdy pri aplikácii zákona o verejnom obstarávaní. 27. Ustanovenie § 98 ods. 1 písm. b) zákona č. 343/2015 Z. z. predstavuje transpozíciu článku 32 ods. 2 písm. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ, ktorý umožňuje použitie tohto mimoriadneho postupu len vo výnimočných prípadoch, ak predmet zákazky môže objektívne plniť iba určitý hospodársky subjekt, neexistuje rozumná alternatíva ani náhrada a absencia hospodárskej súťaže nie je výsledkom umelého zúženia podmienok obstarávania zo strany verejného obstarávateľa. Použitie priameho rokovacieho konania podľa § 98 ods. 1 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní predstavuje výnimku zo základného princípu zabezpečenia hospodárskej súťaže. Výklad splnenia podmienok preto musí byť reštriktívny, pričom dôkazné bremeno o splnení všetkých zákonných podmienok spočíva na obstarávateľovi. 28. Podmienky na použite priameho rokovacieho konania podľa § 98 ods. 1 zákona o verejnom obstarávaní musia byť splnené kumulatívne. Týmito podmienkami sú: (i) služby môže poskytnúť len určitý hospodársky subjekt, ak ide o výhradné práva, (ii) neexistuje ani žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada a (iii) chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania.
29. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že účelom článku 32 ods. 2 písm. b) smernice 2014/24/EÚ je zabrániť situáciám, keď sa verejný obstarávateľ vlastným postupom dostane do faktickej závislosti od jediného dodávateľa, v dôsledku čoho už nie je schopný zabezpečiť hospodársku súťaž pri následných zákazkách na údržbu, rozvoj alebo modernizáciu existujúceho riešenia (tzv. vendor lockin). Ide o stav, keď je verejný obstarávateľ z technických, právnych alebo ekonomických dôvodov viazaný na pôvodného dodávateľa, napríklad preto, že tento disponuje výhradnými právami k softvéru, zdrojovým kódom, technickou dokumentáciou alebo špecifickým know-how potrebným na ďalší rozvoj informačného systému. Samotná existencia takejto závislosti však ešte použitie priameho rokovacieho konania neodôvodňuje. Rozhodujúce je, či ide o objektívne nevyhnutný stav, alebo o dôsledok predchádzajúcich rozhodnutí verejného obstarávateľa, ktorý si pri obstarávaní pôvodného riešenia nezabezpečil podmienky umožňujúce zachovanie hospodárskej súťaže aj pri budúcich zákazkách. Práve z tohto dôvodu sa na základe článku 32 ods. 2 písm. b) smernice 2014/24/EÚ výslovne vyžaduje, aby neexistencia možnosti hospodárskej súťaže nebola výsledkom zúženia parametrov verejného obstarávania zo strany obstarávateľa. Súdny dvor sa k tejto otázke už opakovane vyjadril a to napr. v rozsudku z 28.05.2020, vo veci Informatikgesellschaft für Software Entwicklung, C-796/18, v ktorom uviedol, že „ak verejný obstarávateľ plánuje vyhlásiť verejné obstarávanie s cieľom zabezpečiť údržbu, prispôsobenie alebo vývoj softvéru získaného od hospodárskeho subjektu, musí zabezpečiť, aby potenciálnym záujemcom a uchádzačom poskytol dostatok informácií umožňujúcich rozvoj efektívnej hospodárskej súťaže na sekundárnom trhu údržby, prispôsobovania alebo vývoja uvedeného softvéru“. Z uvedeného vyplýva, že samotná existencia technickej závislosti od pôvodného dodávateľa alebo existencia výhradných práv ešte sama osebe na použitie priameho rokovacieho konania nepostačuje. Obstarávateľ musí preukázať, že táto situácia nevznikla v dôsledku jeho vlastných predchádzajúcich rozhodnutí alebo nastavenia zmluvných vzťahov, ktorými v minulosti vylúčil alebo podstatne obmedzil budúcu hospodársku súťaž. 30. Takéto závery vyplývajú aj z novšej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, ktorá sa týka informačných systémov a závislosti verejného obstarávateľa od pôvodného dodávateľa a hoci formálne vychádza z výkladu článku 31 smernice 2004/18/ES (teda predchádzajúcej právnej úpravy), jej závery sú použiteľné aj pri výklade novej právnej úpravy účinnej v čase zadávania predmetnej zákazy (článku 32 smernice 2014/24/EÚ). Podľa rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Česká republika proti Generální finanční ředitelství zo dňa 09.01.2025, C-578/23, „...použitie rokovacieho konania bez predchádzajúceho uverejnenia oznámenia o vyhlásení zadávacieho konania (pozn. priame rokovacie konanie) nemôže byť odôvodnené odvolaním sa na technickú osobitosť softvéru používaného vo vnútroštátnom správnom orgáne, ktorý je predmetom zákazky na dodanie tovaru, pokiaľ neexistujú dôkazy preukazujúce, že boli vykonané seriózne prieskumy s cieľom identifikovať subjekty odlišné od dodávateľa, ktorému bola zákazka zadaná, ktoré môžu predložiť vhodný softvér. Verejný obstarávateľ je preto povinný urobiť všetko, čo možno od neho rozumne očakávať, aby sa vyhol uplatneniu článku 31 bodu 1 písm. b) smernice 2004/18 s cieľom využiť konanie, ktoré je viac otvorené hospodárskej súťaži. Bolo by nezlučiteľné s touto požiadavkou, ak by sa takémuto verejnému obstarávateľovi umožnilo uplatniť toto ustanovenie, hoci mu možno pripísať vytvorenie alebo zachovanie situácie výlučnosti, na ktorú sa na tento účel odvoláva, najmä z dôvodu, že na dosiahnutie výsledku sledovaného dotknutou zákazkou tento verejný obstarávateľ nemusel vytvoriť takúto situáciu výlučnosti alebo že disponoval skutočnými a ekonomicky primeranými prostriedkami na ukončenie takejto situácie. Z toho vyplýva, že na účely uplatnenia článku 31 bodu 1 písm. b) smernice 2004/18 musí verejný obstarávateľ preukázať na jednej strane, že sú splnené dve kumulatívne podmienky uvedené v bode 26 tohto rozsudku , a na druhej strane, že existenciu technických a umeleckých dôvodov alebo dôvodov súvisiacich s ochranou výlučných práv spojených s predmetom zákazky mu nemožno pripísať.“. 31. Súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca preukazoval splnenie podmienok na použitie priameho rokovacieho konania dvoma znaleckými posudkami, a to znaleckým posudkom Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline č. 104/2019 a znaleckým posudkom znalca A. B. C. A., D. č. 13/2019. Predmetom znaleckého skúmania bolo posúdenie viacerých navzájom súvisiacich odborných otázok, ktoré mali preukázať existenciu technických dôvodov odôvodňujúcich použitie priameho rokovacieho konania. Znalci sa zaoberali predovšetkým otázkou, či technické riešenie informačného systému SAP vytvoreného pre žalobcu vykazuje také špecifické technické vlastnosti, ktoré objektívne znemožňujú jeho podporu, údržbu a ďalší rozvoj iným hospodárskym subjektom. Posudzovali, či rozsah integrácie jednotlivých modulov informačného systému, ich vzájomné technické
väzby, kompatibilita, interoperabilita a prepojenie s ďalšími informačnými systémami žalobcu umožňujú prevzatie poskytovania predmetných služieb iným dodávateľom bez vzniku závažných technických rizík. Rovnako skúmali, či existujú technické okolnosti, ktoré spôsobujú, že iný hospodársky subjekt nie je schopný dosiahnuť požadovaný výsledok pri zachovaní bezpečnej a nepretržitej prevádzky informačného systému žalobcu ako správcu kritickej infraštruktúry. Znalci sa v súvislosti s tým zaoberali otázkou existencie primeranej alternatívy alebo náhradného riešenia. Posudzovali, či je z technického, časového a ekonomického hľadiska možné zabezpečiť podporu a ďalší rozvoj informačného systému prostredníctvom iného dodávateľa, aké riziká by takýto postup prinášal, či by bolo možné zachovať požadovanú mieru spoľahlivosti, bezpečnosti a funkčnosti systému a či by prípadná zmena dodávateľa neviedla k neprimeraným technickým komplikáciám, zvýšenej chybovosti zásahov, výpadkom prevádzky alebo potrebe opätovného osvojovania si rozsiahlych technických poznatkov o systéme. Na základe vykonanej analýzy dospeli k záveru, že takáto primeraná alternatíva neexistuje, keďže pokračovanie poskytovania služieb iným hospodárskym subjektom by bolo spojené s významnými technickými, časovými a ekonomickými rizikami. 32. Ďalším okruhom znaleckého skúmania bola otázka existencie osobitného know-how spoločnosti TORY CONSULTING, a. s. Znalci posudzovali, či toto know-how predstavuje súbor špecifických odborných poznatkov, skúseností a technických zručností získaných počas vývoja informačného systému od roku 2005, či je nevyhnutné na zabezpečenie jeho ďalšej podpory a rozvoja, či je prenositeľné na iný hospodársky subjekt a či ním disponuje aj iný subjekt pôsobiaci na relevantnom trhu. V tejto súvislosti hodnotili aj význam skúseností získaných pri tvorbe zákazníckych modulov, integračných procesoch, konfigurácii systému, poznaní zdrojového kódu, integračných väzieb a komunikácie s ostatnými informačnými systémami žalobcu. Znalci dospeli k záveru, že uvedeným súborom poznatkov disponuje výlučne spoločnosť TORY CONSULTING, a. s., pričom podľa ich názoru ide o know-how, ktoré nemožno bez ďalšieho preniesť na iný hospodársky subjekt. 33. Žalovaný sa v prvostupňovom aj v napadnutom rozhodnutí s obsahom a závermi oboch znaleckých posudkov podrobne vysporiadal. Pri hodnotení znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline žalovaný dospel k záveru, že zo znaleckého posudku nevyplynul konkrétny technický aspekt, ktorý by výlučne z technických dôvodov znemožňoval inému hospodárskemu subjektu predmet zákazky plniť. Žalovaný poukázal na to, že znalecký ústav svoje závery opieral najmä o unikátnosť informačného systému, jeho vytvorenie podľa individuálnych potrieb žalobcu, dlhodobé budovanie systému súčasným poskytovateľom a tvrdenie, že na relevantnom trhu neexistuje primeraná náhrada. Tieto skutočnosti však podľa žalovaného nepreukazovali technickú nemožnosť plnenia zákazky iným subjektom. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že samotná existencia špecifického informačného systému, jeho dlhodobý vývoj jedným dodávateľom ani nadobudnuté knowhow nepreukazujú, že predmet zákazky nemôže poskytnúť iný hospodársky subjekt. Podľa úradu nemožno osobitné know-how získané pri vývoji systému automaticky považovať za technický dôvod vylučujúci hospodársku súťaž. 34. Pri posudzovaní existencie technických dôvodov, pre ktoré neexistuje hospodárska súťaž sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s argumentáciou žalobcu založenou na unikátnosti informačného systému, jeho technickej komplikovanosti, požiadavkách na kompatibilitu a interoperabilitu jednotlivých modulov, potrebe zachovať technickú kvalitu, stabilitu a nízku chybovosť systému, ako aj na osobitnom know-how spoločnosti TORY CONSULTING, a. s. Nespochybnil, že informačný systém žalobcu bol technicky náročný, rozsiahly a prispôsobený jeho individuálnym potrebám. Rovnako nespochybnil potrebu zabezpečiť jeho kompatibilitu, interoperabilitu, spoľahlivosť, bezpečnosť a kontinuálnu prevádzku. Dospel však k záveru, že tieto vlastnosti sú typické pre veľké množstvo informačných systémov vyrobených na mieru a samy osebe nepreukazujú existenciu takej technickej prekážky, ktorá by objektívne znemožňovala inému hospodárskemu subjektu predmet zákazky realizovať. Žalovaný pri posúdení tejto otázky rozlišoval medzi technickou náročnosťou prevzatia systému iným dodávateľom a technickou nemožnosťou takéhoto prevzatia. Podľa jeho názoru zákon nevyžadoval preukázanie, že plnenie predmetu zákazky iným subjektom by bolo komplikované, náročné alebo spojené s potrebou nadobudnúť nové znalosti, ale že by bolo z objektívnych technických dôvodov nemožné. Žalobca (a ani samotné znalecké posudky) však podľa žalovaného neidentifikoval konkrétnu technickú vlastnosť systému, technické obmedzenie alebo technickú prekážku, ktorá by vylučovala, aby služby podpory, údržby a rozvoja systému poskytoval iný hospodársky subjekt. Žalovaný pri posúdení tejto otázky tiež poukázal na to, že znalosti získané pri vývoji, implementácii, testovaní, podpore a údržbe
informačných systémov mohol nadobudnúť aj iný dodávateľ, ak by mu bol umožnený prístup k systému a jeho dokumentácii. Žalovaný nepoprel závery znalcov o technickej náročnosti alebo komplikovanosť informačného systému. Nepovažoval ich však za dôkazy spôsobilé preukázať rozhodujúcu podmienku na použitie priameho rokovacieho konania, a teda to, že predmet zákazky môže z technických dôvodov realizovať iba jeden konkrétny hospodársky subjekt. Závery znalcov podľa žalovaného preukazovali najmä výhody pokračovania spolupráce s pôvodným dodávateľom, technickú a organizačnú náročnosť zmeny dodávateľa a riziká spojené s prevzatím systému iným subjektom. Žalovaný preto dospel k záveru, že žalobca ani prostredníctvom oboch znaleckých posudkov nepreukázal splnenie prvej zákonnej podmienky, teda že z technických dôvodov neexistuje hospodárska súťaž. 35. Pokiaľ ide o znalecký posudok A. B. C. A., D., žalovaný dôvody súvisiace s integrovateľnosťou, kompatibilitou a interoperabilitou informačného systému nepovažoval za dôvody preukazujúce neexistenciu hospodárskej súťaže, dospel k záveru, že takéto vlastnosti sú vlastné každému alebo veľkému množstvu informačných systémov. Druhú skupinu dôvodov, ktoré znalec označil ako dôvody na nemožnosť zadať zákazku inému subjektu a to požiadavky na vnútornú kvalitu systému, jeho stabilitu, nízku chybovosť, predchádzanie dátovému zahlteniu a zabezpečenie technickej kvality počas celého životného cyklu systému žalovaný vyhodnotil ako požiadavky na kvalitu obstarávaných služieb, nie ako objektívne technické dôvody, pre ktoré by žiadny iný subjekt nemohol predmet zákazky poskytnúť. Znalec ďalej odvodzoval výlučnosť súčasného poskytovateľa od jedinečnosti architektúry systému a od špecifického technologického a procesného know-how spoločnosti TORY CONSULTING, a. s. Žalovaný však dospel k záveru, že znalec neidentifikoval konkrétnu technickú prekážku špecifickú pre informačný systém žalobcu, ktorá by inému hospodárskemu subjektu technicky znemožňovala plnenie predmetu zákazky. Žalovaný preto uzavrel, že ani tento znalecký posudok nepreukázal existenciu technických dôvodov v intenzite vyžadovanej § 98 ods. 1 písm. b) bodom 2 zákona o verejnom obstarávaní. 36. K preukazovaniu splnenia podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania prostredníctvom znaleckého dokazovania súd pripomína, že úlohou znalca je poskytnúť orgánu verejnej moci odborné poznatky potrebné na posúdenie skutkových otázok, na ktorých zodpovedanie sa vyžadujú osobitné znalosti z príslušného vedného, technického alebo iného odborného odvetvia. V prípade znaleckého skúmania informačných systémov tak znalec môže posudzovať najmä technické vlastnosti existujúceho informačného systému, jeho architektúru, vnútornú štruktúru, spôsob prepojenia jednotlivých komponentov, použité technológie, dátové a aplikačné väzby, mieru kompatibility, technickú zastaranosť, možnosti migrácie, integrácie alebo ďalšieho rozvoja, ako aj technické riziká spojené so zásahom do existujúceho riešenia. Predmetom znaleckého dokazovania môžu byť aj otázky, či je určitý technický postup uskutočniteľný, aké technické predpoklady si vyžaduje, prípadne aké dôsledky môže mať z hľadiska funkčnosti, bezpečnosti alebo kontinuity prevádzky informačného systému. 37. Do odbornej činnosti znalca však nepatrí posudzovanie otázky, či sa na relevantnom trhu nachádza iný hospodársky subjekt schopný poskytnúť požadovaný predmet plnenia. Takáto otázka nie je otázkou technickej povahy týkajúcou sa vlastností konkrétneho informačného systému, ale otázkou existencie a štruktúry trhu, dostupnosti potenciálnych dodávateľov, ich personálnych, technických a ekonomických kapacít, obchodnej stratégie a ochoty uchádzať sa o konkrétnu zákazku. Jej zodpovedanie si nevyžaduje znalecké skúmanie informačného systému, ale zisťovanie reálnej situácie na trhu v určitom čase a to prostredníctvom prieskumu trhu resp. trhových konzultácií. Znalec v odbore informačných technológií preto nemôže na základe samotného preskúmania technického riešenia spoľahlivo uzavrieť, že na trhu neexistuje iný subjekt schopný zabezpečiť požadované plnenie. Môže pomenovať technické podmienky, ktoré by takýto subjekt musel splniť, identifikovať potrebné znalosti, oprávnenia, prístup k dokumentácii, zdrojovým kódom, rozhraniam alebo iným technickým prostriedkom a posúdiť mieru technickej náročnosti prevzatia alebo rozvoja systému. Z týchto zistení však nemožno bez ďalšieho vyvodiť záver o neexistencii hospodárskej súťaže, ani o tom, že požadované plnenie je objektívne schopný zabezpečiť iba doterajší dodávateľ. 38. Súd preto nepovažuje za nezákonný záver žalovaného, podľa ktorého sa na prijatie záveru o tom, že predmet plnenia nie je schopný poskytnúť iný hospodársky subjekt, vyžaduje zisťovanie skutočností, ktoré znalec zo samotného technického posúdenia informačného systému zistiť nemôže. Muselo by byť overené najmä to, aké subjekty na trhu pôsobia, aké obdobné systémy prevádzkujú alebo rozvíjajú, akými kapacitami disponujú, či by boli schopné získať potrebné technické znalosti alebo personálne zdroje a za akých podmienok by vedeli predmet zákazky realizovať. Ide teda o skutkové zisťovanie
vykonávané prostredníctvom prípravných trhových konzultácií, prieskumu trhu, oslovenia potenciálnych dodávateľov alebo iného transparentného postupu, ktorým možno získať informácie priamo od subjektov pôsobiacich na relevantnom trhu, ktoré zisťuje obstarávateľ. Žalobca takým spôsobom nepostupoval. Súd preto nezistil nezákonnosť v závere žalovaného, že žalobca splnenie podmienok pre použitie priameho rokovacieho konania v danom prípade nepreukázal. Znalec nie je oprávnený pri zisťovaní okruhu potenciálnych dodávateľov vystupovať namiesto obstarávateľa a jeho úlohou nie je ani hodnotiť, či konkrétne hospodárske subjekty spĺňajú podmienky účasti alebo či majú záujem o realizáciu zákazky. Takéto zisťovanie nepredstavuje odbornú znaleckú činnosť v odbore informačných technológií, ale súčasť prípravy verejného obstarávania a posúdenia podmienok hospodárskej súťaže (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu súd SR sp. zn. 1Sžfk/41/2019 zo dňa 27.10.2020). Súd preto neprisvedčil argumentácii žalobcu, že žalovaný mal vyvrátiť závery znaleckých posudkov vykonaním ďalšieho znaleckého dokazovania alebo mal z týchto znaleckých posudkov vychádzať a túto žalobnú námietku považoval za nedôvodnú. Súd nezistil nezákonnosť ani v záveroch žalovaného, podľa ktorých úrad mohol posúdiť, či závery znalcov skutočne odpovedali na rozhodujúcu otázku, či existoval konkrétny technický dôvod objektívne vylučujúci plnenie zákazky iným hospodárskym subjektom a to bez toho, aby bolo vykonané ďalšie znalecké dokazovanie. Takéto posúdenie nepredstavovalo neprípustné odborné prehodnocovanie znaleckých záverov, ale hodnotenie ich relevancie, presvedčivosti a použiteľnosti na preukázanie zákonných podmienok priameho rokovacieho konania. 39. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí posúdil aj podmienku, podľa ktorej chýbajúca hospodárska súťaž nesmie byť výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania. Vychádzal pritom z toho, že pojem umelého zúženia parametrov je potrebné vykladať vo vzťahu k predchádzajúcemu konaniu alebo opomenutiu obstarávateľa, ktoré vytvorilo závislosť od jediného dodávateľa. Žalovaný z uvedeného vyvodil, že výlučné postavenie spoločnosti TORY CONSULTING, a. s., nespočívalo v objektívnych technických dôvodoch, ale bolo dôsledkom dlhodobého poskytovania služieb tejto spoločnosti a nedostatočného zmluvného zabezpečenia prístupu žalobcu k zdrojovým kódom, dokumentácii a ďalším podkladom potrebným na otvorenie hospodárskej súťaže. Skutočnosť, že žalobca si takéto oprávnenia zabezpečil až v zmluve uzatvorenej v preskúmavanom priamom rokovacom konaní, podľa žalovaného potvrdzovala, že prekážky vstupu iných dodávateľov neboli neodstrániteľnou vlastnosťou informačného systému, ale dôsledkom predchádzajúceho postupu žalobcu. Závislosť od pôvodného dodávateľa preto podľa žalovaného nebola nevyhnutným dôsledkom technickej povahy systému, ale dôsledkom predchádzajúceho zmluvného nastavenia. Žalovaný preto uzavrel, že žalobca nepreukázal ani splnenie podmienky, podľa ktorej chýbajúca hospodárska súťaž nebola výsledkom umelého zúženia parametrov verejného obstarávania. Podľa žalovaného tak absenciu hospodárskej súťaže nevytvorili objektívne technické vlastnosti systému, ale predchádzajúci postup žalobcu, ktorý dlhodobo zadával služby tomu istému poskytovateľovi a nevytvoril podmienky na vstup iných hospodárskych subjektov. 40. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti poukazoval na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 5 Afs 43/2012 zo dňa 11. januára 2013, správny súd považuje za potrebné uviesť, že uvedené rozhodnutie predstavuje skoršiu etapu vývoja judikatúry vo vzťahu k podmienkam použitia priameho rokovacieho konania z dôvodu existencie výhradných práv v oblasti informačných systémov. Závery obsiahnuté v tomto rozhodnutí nemožno aplikovať na posudzovanú vec, keďže následná rozhodovacia prax správnych súdov, reflektujúca aj vývoj práva Európskej únie a transpozíciu smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ, významne precizovala kritériá posudzovania existencie tzv. vendor lock-in. Neskoršia judikatúra už nevychádza výlučne z posúdenia, či zadávateľ stav exkluzivity vytvoril účelovo alebo vedome, ale vyžaduje posúdenie, či zadávateľ mohol vzniku takéhoto stavu predísť, či mohol rozumne predvídať potrebu budúcich nadväzujúcich plnení, akým spôsobom nastavil zmluvné a licenčné podmienky pri obstaraní pôvodného informačného systému a či prijal primerané opatrenia smerujúce k zabráneniu vzniku závislosti od jediného dodávateľa (porovnaj vyššie uvedený rozsudok Súdneho dvora vo veci Česká republika proti Generální finanční ředitelství, C-578/23, zo dňa 09.01.2025). Súd v prejednávanej veci považoval za rozhodujúce, že stav faktickej závislosti žalobcu od spoločnosti TORY CONSULTING, a. s. bol výsledkom spôsobu, akým žalobca v priebehu predchádzajúcich rokov zabezpečoval jeho vývoj, podporu a rozvoj. Ako vyplýva zo samotnej žaloby, žalobca od roku 2005 dlhodobo zabezpečoval tieto plnenia prostredníctvom toho istého dodávateľa, pričom si v predchádzajúcich zmluvných vzťahoch nezabezpečil v dostatočnom rozsahu prístup k zdrojovým kódom, technickej dokumentácii a ďalším podkladom potrebným na to, aby podporu a rozvoj systému mohol v budúcnosti prevziať aj iný hospodársky subjekt. Práve postupným
sústreďovaním znalostí o architektúre systému, jeho integračných väzbách a zákazníckych úpravách u jediného dodávateľa tak vznikol stav, ktorý žalobca následne označoval za technický dôvod vylučujúci hospodársku súťaž. Za významnú súd považoval aj skutočnosť, že širšie oprávnenia umožňujúce prístup k systému a jeho ďalší rozvoj si žalobca zabezpečil až v zmluve uzatvorenej na základe preskúmavaného priameho rokovacieho konania. Súd sa preto stotožnil s posúdením tejto okolnosti zo strany žalovaného v napadnutom rozhodnutí, že existujúci stav výlučnosti nebol neodstrániteľnou vlastnosťou samotného informačného systému, ale bol dôsledkom predchádzajúceho zmluvného nastavenia vzťahov žalobcu s pôvodným dodávateľom. V zmysle vyššie uvedenej judikatúry, za umelé zúženie parametrov pritom nemožno považovať iba vedomé alebo účelové konanie obstarávateľa smerujúce k vylúčeniu hospodárskej súťaže, ale aj taký jeho predchádzajúci postup alebo opomenutie, ktorým vytvoril alebo zachoval stav výlučnosti, hoci mal reálnu možnosť prijať primerané opatrenia na zachovanie hospodárskej súťaže pri budúcich nadväzujúcich plneniach. Súd preto dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že chýbajúca hospodárska súťaž vznikla nezávisle od jeho predchádzajúceho postupu, a preto nepreukázal splnenie tretej kumulatívnej podmienky podľa § 98 ods. 1 písm. b) bodu 2 zákona o verejnom obstarávaní. Právne posúdenie otázky umelého zúženia parametrov verejného obstarávania žalovaným, vyplývajúce z napadnutého rozhodnutia, je v súlade s výkladom smernice 2014/24/EÚ a v súlade s vyššie uvedenou judikatúrou Súdneho dvora. Súd z týchto dôvodov neprisvedčil ani žalobnej námietke nesprávneho právneho posúdenia otázky umelého zúženia parametrov verejného obstarávania. 41. Súd neprisvedčil ani argumentácii žalobcu, podľa ktorej existencia osobitného know-how spoločnosti TORY CONSULTING, a. s. sama osebe odôvodňovala použitie priameho rokovacieho konania s poukazom na bod 50 preambuly smernice 2014/24/EÚ. Súd nespochybňuje, že podľa uvedeného bodu preambuly môže osobitné know-how predstavovať jeden z technických dôvodov, pre ktoré hospodárska súťaž neexistuje, a uvedené ustanovenie preto predstavuje relevantné interpretačné východisko pri výklade článku 32 ods. 2 písm. b) smernice 2014/24/EÚ. Z bodu 50 preambuly však nemožno vyvodiť, že samotné preukázanie existencie osobitného know-how určitého dodávateľa postačuje na použitie rokovacieho konania bez predchádzajúceho zverejnenia. Podmienky použitia tohto postupu vyplývajú priamo z článku 32 ods. 2 písm. b) smernice 2014/24/EÚ, podľa ktorého sa výnimka založená na technických dôvodoch uplatní iba vtedy, ak neexistuje žiadna primeraná alternatíva alebo náhrada a zároveň chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov obstarávania. Aj keby teda osobitné know-how pôvodného dodávateľa bolo možné v konkrétnom prípade považovať za technický dôvod v zmysle bodu 50 preambuly smernice 2014/24/EÚ (čo však žalobca nepreukázal), obstarávateľ musí preukázať aj splnenie ostatných kumulatívnych podmienok článku 32 ods. 2 písm. b) tejto smernice, vrátane toho, že stav výlučnosti nevznikol v dôsledku jeho vlastného predchádzajúceho postupu alebo opomenutia, ktorým vytvoril alebo zachoval závislosť od jediného dodávateľa. Bod 50 preambuly preto nemožno vykladať izolovane od článku 32 ods. 2 písm. b) smernice 2014/24/EÚ ani tak, že existencia osobitného know-how zbavuje obstarávateľa povinnosti preukázať, že chýbajúca hospodárska súťaž nie je výsledkom umelého zúženia parametrov obstarávania. 42. Žalobca v súvislosti s neexistenciou primeranej alternatívy alebo náhrady poukazoval aj na to, že žalovaný nezohľadnil princípy hospodárnosti a efektívnosti vyplývajúce zo záverov znaleckého posudku A. B. C. A., D., v ktorom sa znalec zaoberal časovou a finančnou náročnosťou vytvorenia alternatívneho informačného systému. Znalcovi bola položená otázka, či k existujúcemu informačnému systému SAP žalobcu existuje alternatívne riešenie alebo náhrada, a v prípade kladnej odpovede mal uviesť všetky technicky možné alternatívy. Znalec dospel k záveru, že na relevantnom trhu neexistuje iný alternatívny informačný systém, ktorý by bolo možné bez ďalšieho použiť namiesto existujúceho systému žalobcu, keďže išlo o informačný systém vytvorený osobitne pre podmienky fungovania Železníc Slovenskej republiky a právneho prostredia Slovenskej republiky. Ako teoreticky možné riešenie znalec posudzoval vytvorenie nového alternatívneho informačného systému. Uviedol, že vývoj takéhoto systému by trval takmer štyri roky a jeho vytvorenie by k rozhodujúcemu dátumu stálo približne 10,611 milióna eur bez DPH. Zároveň konštatoval, že žalobca nemohol zostať počas takéhoto obdobia bez plnenia úloh zabezpečovaných prostredníctvom existujúceho systému SAP. Náklady na vytvorenie nového systému označil za duplicitné, pretože žalobca by opätovne financoval funkcionality, ktoré už mal vytvorené, zaplatené a používal ich. Vynaloženie uvedených finančných prostriedkov preto znalec považoval za rozporné so zásadami účelnosti a efektívnosti a vytvorenie nového informačného systému nepovažoval za primeranú alternatívu k pokračovaniu prevádzky a rozvoja existujúceho systému. Znalcovi bola následne položená aj otázka, aby pri každom identifikovanom alternatívnom riešení alebo náhrade
uviedol predpokladané výdavky a časovú náročnosť ich zabezpečenia, a to tak vo vzťahu k zachovaniu aktuálnych funkcionalít informačného systému SAP, ako aj ku koncepcii jeho ďalšieho rozvoja, a aby jednotlivé alternatívy posúdil z hľadiska hospodárnosti. Na túto otázku znalec odpovedal, že iné riešenie, ktoré by bolo možné považovať za primeranú alternatívu, neexistuje. Znalec tiež uviedol, že iné hospodárske subjekty by na získanie potrebného know-how a technických prostriedkov na prevzatie podpory a rozvoja existujúceho systému potrebovali najmenej dva roky. Takéto obdobie považoval za neprijateľné vzhľadom na potrebu nepretržitej podpory a rozvoja systému. Žalobca z uvedených záverov vyvodzoval, že zmena dodávateľa alebo vytvorenie náhradného riešenia by neznamenali iba technicky a organizačne náročný prechod, ale vyvolali by aj neprimerané časové a finančné náklady. Argumentoval, že vytvorenie alternatívneho systému by viedlo k opakovanému zaplateniu plnení, ktorými už disponoval, zatiaľ čo prevzatie existujúceho systému iným poskytovateľom by vyžadovalo dlhé obdobie nadobúdania potrebných znalostí, počas ktorého nebolo možné ponechať systém bez podpory. Žalobca preto tieto okolnosti považoval za dôkaz, že neexistovalo riešenie schopné zabezpečiť rovnaký alebo obdobný výsledok bez neprimeraných ťažkostí a nákladov. 43. Súd v tejto súvislosti uvádza, že za znaleckú činnosť v tomto prípade nie je možné považovať ani otázku určenia nákladov, ktoré by bolo potrebné vynaložiť na vybudovanie úplne nového informačného systému, pokiaľ znalec nemal k dispozícii presne vymedzené funkčné a technické požiadavky na takéto nové riešenie. Náklady na vytvorenie informačného systému nezávisia len od technického stavu existujúceho systému, ale aj od posúdenia možností prípadným záujemcom, jeho technickými schopnosťami a know how, a aj od ďalších obchodných a zmluvných podmienok. Aj v prípade, ak znalec disponuje odbornými skúsenosťami s vývojom informačných systémov, jeho odhad nákladov nemôže nahradiť cenové ponuky trhu. Cena požadovaného riešenia je výsledkom pôsobenia viacerých faktorov vrátane konkurenčného prostredia, obchodnej politiky dodávateľov, dostupnosti odborných kapacít a konkrétneho rozdelenia rizík medzi objednávateľa a dodávateľa. Ide preto o skutočnosti, ktoré sa spravidla zisťujú prieskumom trhu alebo súťažným postupom. Súd preto nezistil nezákonnosť v záveroch žalovaného, že znalecký posudok mohol byť relevantným podkladom pre zistenie technického stavu informačného systému, miery jeho previazanosti s existujúcim dodávateľom, technických prekážok migrácie alebo rizík spojených so zmenou riešenia, nemohol však sám preukázať, že na trhu neexistoval iný subjekt schopný poskytnúť požadované plnenie, ani to, že vytvorenie alternatívneho riešenia bolo ekonomicky vylúčené. Súd sa preto stotožnil so závermi žalovaného, podľa ktorých samotný znalecký posudok nebol spôsobilým dôkazným prostriedkom na preukázanie ekonomickej neprimeranosti alternatívneho riešenia. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne, keď dospel k záveru, že znalecké posudky nepreukazujú splnenie zákonných podmienok ustanovených v § 98 ods. 1 písm. b) bod 2 zákona o verejnom obstarávaní a nie sú ani dôvodom na poúdenie postupu žalobcu z ohľadom na princíp hospodárnosti. Súd preto ako nedôvodnú posúdil aj žalobnú námietku smerujúcu k tomu, že žalovaný postupoval nezákonne, keď na posúdenie veci neaplikoval zásadu hospodárnosti a efektívnosti. 44. Súd sa ďalej zaoberal námietkou porušenia zásady legitímnych očakávaní, ktorou žalobca argumentoval, že ešte pred začatím predmetného verejného obstarávania komunikoval so žalovaným, ktorý bol oboznámený s dôvodmi plánovaného použitia priameho rokovacieho konania, pričom žalovaný mu v súvislosti s tým zaslal dodatočné otázky, na ktoré žalobca zaslal odpovede dňa 05.02.2020. Súd nespochybňuje, že uvedená komunikácia, ako aj predchádzajúci postup žalovaného vo vzťahu k obdobným zákazkám mohli byť z pohľadu žalobcu okolnosťami, ktoré zohľadnil pri voľbe ďalšieho postupu. Tieto skutočnosti však samy osebe nepostačovali na založenie legitímneho očakávania, že žalovaný považoval zákonné podmienky na použitie priameho rokovacieho konania za splnené. Zo samotnej skutočnosti, že žalovaný so žalobcom komunikoval alebo si od neho vyžiadal doplňujúce informácie, totiž nevyplývalo záväzné ani konečné posúdenie zákonnosti zamýšľaného postupu verejného obstarávania. Zákon o verejnom obstarávaní neupravuje postup, na základe ktorého by bol Úrad pre verejné obstarávanie oprávnený pred uskutočnením verejného obstarávania záväzne potvrdiť splnenie podmienok na použitie konkrétneho postupu zadávania zákazky. Ich splnenie bolo predmetom následného výkonu dohľadu v zákonom ustanovenom konaní a na základe skutkových okolností zistených v tomto konaní. Pokiaľ žalobca poukazoval aj na predchádzajúcu rozhodovaciu prax žalovaného, súd prihliadol na to, že princíp ochrany legitímnych očakávaní síce chráni dôveru jednotlivca v určitú mieru stability a predvídateľnosti postupu orgánov verejnej moci, nemožno ho však vykladať tak, že by zakladal nárok na zachovanie určitého právneho posúdenia bez ohľadu na konkrétne skutkové a právne okolnosti posudzovanej veci. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Shk/3/2022 zo dňa 19.06.2025, podľa ktorého legitímne očakávania nemožno absolutizovať a nemožno z nich vyvodzovať bezpodmienečnú nemennosť rozhodovacej činnosti verejnej správy. Predchádzajúci postup správneho orgánu nebráni tomu, aby správny orgán v konkrétnej veci po preskúmaní všetkých rozhodujúcich okolností dospel k odlišnému právnemu záveru. Rovnako je možné poukázať aj na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ, vo veci Írsko proti Komisii, C 339/00, bod 81, z ktorého vyplýva, že ochrana legitímnych očakávaní sa nemôže opierať o predchádzajúcu nečinnosť alebo nesprávny postup správneho orgánu. 45. Zároveň nemožno opomenúť ani to, že žalobca zaslal svoje odpovede na dodatočné otázky žalovaného k splneniu podmienok na priame rokovacie konanie až dňa 05.02.2020, pričom oznámenie o dobrovoľnej transparentnosti bolo uverejnené v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 05.02.2020 a vo Vestníku verejného obstarávania dňa 06.02.2020. Žalobcom uvedenú komunikáciu k splneniu podmienok na priame rokovacie konanie preto nemožno považovať za predchádzajúce posúdenie zákonnosti zamýšľaného postupu zo strany žalovaného, keďže v čase doručenia odpovedí už žalobca svoj postup navonok realizoval jeho zverejnením. Súd preto neprisvedčil ani žalobnej námietke porušenia ochrany legitímnych očakávaní žalobcu vo vzťahu k posúdeniu splnenia zákonných podmienok pre priame rokovacie konanie. 46. Na základe vyššie uvedeného správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu v medziach žalobných bodov, neprisvedčil námietkam žalobcu a vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení zákonov dospel k záveru o nedôvodnosti žaloby a podľa § 190 SSP ju zamietol. 47. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania nepriznal, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať, pričom takéto dôvody súd nevzhliadol. 48. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP v spojení s § 145 ods. 2 písm. b/ SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.