Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/166/2020 z 24. 4. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave 2Shs/1/2025 1020200998 24. 04. 2026 JUDr. Michaela Machová, Ph.D. ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 1Shs/1/2025 Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D. a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej (spravodajkyne), v právnej veci žalobcov: 1/ Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., IČO: 36 455 385, so sídlom Požiarnická 5, Stropkov, zastúpeného: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, 2/ AUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., IČO: 31 443 036, so sídlom Nitrianska 1, Trnava, zastúpeného: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, 3/ DOVE, s.r.o., IČO: 36 465 224, so sídlom MOTOCENTRUM - areál 3052, Poprad – Východ, zastúpeného: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, 4/ HÍLEK a spol., a.s., IČO: 36 239 542, so sídlom Vajanského 24, Senica, zastúpeného: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, 5/ AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., IČO: 31 641 377, so sídlom A. Jiráska 2945/2, Lučenec, zastúpeného: Nosko & Partners s. r. o., IČO: 36 860 107, so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava, 6/ Auto Gábriel, s.r.o. Košice, IČO: 31 699 090, so sídlom Osloboditeľov 963/70, Košice - mestská časť Barca, zastúpeného: NOVICKÝ advokátska kancelária s.r.o., IČO: 47 197 919, so sídlom Františkánska 5, Košice, 7/ Autoprofit, s.r.o., IČO: 36 239 763, so sídlom Šaľská 743/2, Galanta, zastúpeného: Advokátska kancelária Andrea Oršulová s. r. o., IČO: 47 238 747, so sídlom Tabaková 2942/5, Bratislava, 8/ G A L I M E X s.r.o., IČO: 31 559 093, so sídlom Sučianska 5470/49, Martin, zastúpeného: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., IČO: 50 711 776, so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin, 9/ A R A V E R a.s., IČO: 00 679 291, so sídlom M. R. Štefánika 26, Trenčín, zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, 10/ DS – CAR, s.r.o., IČO: 36 233 510, so sídlom Hlavná 21, Dunajská Streda, zastúpeného: Nomus s.r.o., IČO: 54 489 750, so sídlom Havlíčkova 16, Bratislava, 11/ AUTOMAX PLUS s.r.o., IČO: 46 569 022, so sídlom Sládkovičova 127/632, Považská Bystrica, 12/ AUTONOVO, a.s., IČO: 35 796 693, so sídlom Zvolenská cesta 40, Banská Bystrica, zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, 13/ PO CAR, s.r.o., IČO: 31 693 989, so sídlom Petrovianska 11565/1, Prešov, zastúpeného Nomus s.r.o., IČO: 54 489 750, so sídlom Havlíčkova 16, , Bratislava, 14/ Auto Unicom, s.r.o., IČO: 36 033 031, so sídlom Strážska cesta 8325/53, Zvolen, zastúpeného: Advokátska kancelária Holčík, s. r. o., IČO: 57 428 051, so sídlom Námestie SNP 27, Zvolen, 15/ Auto Unicom Zvolen, s.r.o., IČO: 46 326 651, so sídlom Strážska cesta 9169, Zvolen, zastúpeného advokátom: Mgr. Ianko Troiak, IČO: 45 022 429, so sídlom Dukelských hrdinov 34, Zvolen, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej republiky, IČO: 00 699 063, so sídlom Plátennícka 2, Bratislava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1/ Porsche Slovakia, spol. s r.o., IČO: 31 362 788, so sídlom Vajnorská 160, Bratislava, zastúpeného: HAVEL & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom Žižkova 9, Bratislava, 2/ Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o., IČO: 31 319 459, so sídlom Dolnozemská 7, Bratislava, zastúpeného: HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom Žižkova 9, Bratislava, 3/ BOAT a.s., IČO: 35 756 764, so sídlom Vajnorská 167, Bratislava, zastúpeného advokátkou JUDr. Slávkou Winkler Gajdošovou, IČO: 31 814 174, so sídlom Májkova 1, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, takto

rozhodol: 1Shs/1/2025 rozhodol : I. Správny súd návrh žalobcov v 9. až 13. rade na prerušenie konania z a m i e t a . II. Správny súd rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.05.2020 v tej časti výroku „Bod I. výrokovej časti zostáva nezmenený.“, ktorá sa vzťahuje na bod I. písm. B. výroku rozhodnutia žalovaného č. 2020/DOH/POK/1/2 zo dňa 03.02.2020; a vo výroku, ktorým zmenila rozhodnutie žalovaného č. 2020/DOH/POK/1/2 zo dňa 03.02.2020 v bode II., z r u š u j e a vec v tejto časti v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. III. Správny súd žaloby žalobcov v 1. až 13. rade a žalobcu v 15. rade z a m i e t a . IV. Súd p r i z n á v a žalobcovi v 14. rade voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania. V. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, voči žalobcom v 1. až 13. rade a žalobcovi v 15. rade n e p r i z n á v a . VI. Ďalším účastníkom konania v 1. až 3. rade súd nárok na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, n e p r i z n á v a . odôvodnenie: 1Shs/1/2025 I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia 1. Porsche Slovakia, spol. s r.o. (ďalší účastník konania v 1. rade, ďalej len „Porsche Slovakia“ alebo „importér“) je importérom vozidiel značky Volkswagen (VW). 2. Žalobcovia v 1. až 15. rade a ďalší účastníci konania v 2. rade Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o. (ďalej aj len „PIASK“), a v 3. rade BOAT, a.s. (ďalej len „BOAT“) sú predajcami vozidiel značky VW. 3. Žalovanému Protimonopolnému úradu SR (ďalej aj len „úrad“) boli dňa 24.6.2015 doručené žiadosti o zhovievavosť podľa § 38d zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v relevantnom znení (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“) a to od importéra vozidiel Porsche Slovakia a predajcu vozidiel PIASK. 4. Na základe skutočností uvedených v žiadostiach o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK žalovaný vykonal v dňoch 18.4.2016 až 20.4.2016 podľa § 22a zákona o ochrane hospodárskej súťaže inšpekcie v priestoroch žalobcov HÍLEK a spol., a.s. (ďalej len „HÍLEK“) a A R A V E R a.s. (ďalej len „ARAVER“). Žalovaný začal správne konanie vo veci podozrenia z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže na základe informácií získaných v rámci programu zhovievavosti žiadateľov o neuloženie pokuty. 5. Dňa 4.10.2016 a 15.12.2016 boli žalovanému predložené ďalšie žiadosti o zníženie pokuty (o zhovievavosť) podľa § 38d ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a to od žalobcu v 7. rade Autoprofit, s.r.o a od ďalšieho účastníka konania BOAT. BOAT svoju žiadosť doplnil podaniami zo dňa 4.1.2018 a 8.8.2018.

6. Úrad ako prvostupňový správny orgán po zrušení jeho v poradí prvého rozhodnutia vydal dňa 3.2.2020 rozhodnutie č. 2020/DOH/POK/1/2 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol, že konanie všetkých žalobcov a ďalších účastníkov konania, spočívajúce v účasti na dohode o výške maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom, vo vecnom a územnom rozdelení trhu a zákazníkov, vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii postupu pri predkladaní ponúk do verejných obstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných súťaží, je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu predaja nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen na území Slovenskej republiky prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou, ktorá je podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a), písm. c) a písm. f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže a podľa čl. 101 ods. 1 písm. a) a písm. c) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) zakázaná. 7. Za uvedené konanie boli žalobcom a ďalšiemu účastníkovi konania BOAT uložené pokuty v rozpätí od 89 494,00 EUR do 1 564 878,00 EUR. Žalobcovi ARAVER bol uložený tiež zákaz účasti vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži na dobu troch rokov od právoplatnosti rozhodnutia. Spoločnostiam PIASK a Porsche Slovakia pokuty uložené neboli z dôvodu aplikácie programu zhovievavosti. 8. Úrad vyhodnotil konanie žalobcov a ďalších účastníkov konania ako jeden trvajúci správny delikt, pričom deň vzniku posudzovanej dohody určil na 05.11.2010, kedy sa uskutočnila konferencia v Hronseku, deň ukončenia dohody ustálil na 26.1.2016. V prípade žalobcu Auto Unicom, s.r.o., bola účasť na posudzovanej dohode ohraničená obdobím od 05.11.2010 do 17.5.2012, a preto na jeho konanie aplikoval zákon o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom do 30.6.2014. Na vec bol v súlade s Nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“) aplikovaný aj čl. 101 ZFEÚ. 9. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že predmetná dohoda medzi účastníkmi konania existovala najneskôr od roku 2011. Jej obsahom mali byť vzájomné dohody týkajúce sa stanovenia maximálnych zliav pri operatívnom lízingu a veľkoobchodnom predaji, ktoré sa neskôr rozšírili aj na predaj maloobchodným zákazníkom. Súčasťou dohody malo byť aj rozdelenie trhu medzi účastníkmi, a to jednak na základe územného princípu, jednak podľa vopred určených zákazníkov. Účastníci dohody na základe takto rozdelených zákazníkov koordinovali svoj postup vo verejnom obstarávaní, obchodných verejných súťažiach, ako aj v iných obdobných procesoch. 10. Na podporu svojich tvrdení žiadatelia o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK predložili emailovú komunikáciu medzi účastníkmi dohody. Úrad tieto dôkazy vyhodnotil a dospel k záveru, že predložené podklady a informácie dostatočne preukazujú fungovanie predmetnej dohody v rozsahu opísanom v žiadosti o neuloženie pokuty. V rámci inšpekcií vykonaných v priestoroch podnikateľov HÍLEK a ARAVER úrad zabezpečil ďalšie podklady a informácie, ktoré podľa žalovaného potvrdzovali, resp. dopĺňali skutočnosti uvedené v žiadostiach žiadateľov o zhovievavosť 1 a 2. Tieto zistenia následne potvrdil aj žalobca v 7. rade Autoprofit ako ďalší žiadateľ o zhovievavosť a tiež žiadateľ o zhovievavosť BOAT. 11. Pri posudzovaní veci úrad vychádzal predovšetkým z e-mailov, ktoré si medzi sebou vymieňali importér a predajcovia navzájom, ako aj z podkladov k oficiálnym akciám importéra v rokoch 2008-2015, na ktorých sa zúčastňovali predajcovia (zápisy a dôkazy o stretnutiach predajcov, vrátane konferencie v Hronseku a ďalších stretnutí distribučnej siete, tabuľky maximálnych zliav a ďalších dokumentov obsahujúce koordinované cenové informácie), z vyhlásení žiadateľov o zhovievavosť, ktoré obsahovali informácie o fungovaní dohody, a z dôkazov získaných v priebehu inšpekcie u žalobcov HÍLEK a ARAVER, vyhlásení účastníkov konania, a ďalších podporných dôkazov týkajúcich sa fungovania trhu a správania účastníkov. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že jednotlivé dôkazy sa navzájom dopĺňali a vytvárali ucelený obraz o existencii koordinovaného správania. Vychádzal z toho, že v kartelových veciach je typická absencia priamych dôkazov, a preto je prípustné vychádzať aj zo súboru nepriamych dôkazov a indícií. Žalovaný zároveň v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že účastníci

konania nepredložili také dôkazy ani vysvetlenia, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť závery vyplývajúce z vykonaného dokazovania. 12. Žalovaný vyhodnotil posudzovanú dohodu ako horizontálnu, teda uzatvorenú medzi predajcami vozidiel ako vzájomnými konkurentami na relevantnom trhu. Postavenie importéra, ktorý podniká na inom stupni distribučného reťazca vyhodnotil ako jeho účasť na dohode, ktorá spočívala v tom, že importér prostredníctvom svojich zamestnancov napomáhal fungovaniu niektorých aspektov protisúťažnej dohody. Úrad ďalej vyhodnotil fungovanie dohody tak, že dohoda upravovala len vzťahy predajcov na horizontálnej úrovni, pomoc importéra (Porsche Slovakia) však založila jeho zodpovednosť za účasť na dohode predajcov vozidiel. 13. V rozkladovom konaní došlo druhostupňovým rozhodnutím Rady Protimonopolného úradu SR (ďalej aj len „Rada PMÚ“) č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v časti k zmene prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k výške uložených pokút, pričom bod I. časť A a B výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, ktorým úrad konštatoval porušenie § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a), c) a f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže a čl. 101 ZFEÚ zostal nezmenený. Rada Protimonopolného úradu v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že skutkové zistenia a právne posúdenie veci v časti týkajúcej sa existencie dohody obmedzujúcej hospodársku súťaž sú správne, avšak rozhodnutie vykazuje nedostatky v časti týkajúcej sa uloženia pokút, ktoré odôvodňovali jeho zmenu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v relevantnom znení (ďalej len „správny poriadok“). Rada PMÚ zmenila výrok o uložení pokút prvostupňového rozhodnutia tak, že došlo k zníženiu výšky jednotlivých pokút o 5% po zohľadnení situácie spôsobenej šírením vírusu COVID-19 a u niektorých žalobcov došlo k zníženiu pokuty aj na základe úpravy relevantného obratu po predložení súvisiacich dokladov v rámci konania o rozklade. 14. Pokiaľ ide o skutkový stav, Rada PMÚ konštatovala, že prvostupňový orgán svoje skutkové závery oprel o dostatočne presný a koherentný súbor dôkazov. Zdôraznila, že v súťažných veciach, najmä pri karteloch, ktoré sú typicky realizované v utajení, nie je možné požadovať výlučne priame dôkazy, ale postačuje súbor nepriamych dôkazov a indícií, ktoré v ich celkovom hodnotení vedú k jednoznačnému záveru o existencii protisúťažného konania. Zároveň poukázala na to, že jednotlivé dôkazy je potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach, pričom postačuje, ak ako celok spĺňajú požiadavku presvedčivosti. Rada PMÚ uviedla, že pre konštatovanie porušenia súťažných pravidiel nie je nevyhnutné preukázať formálne uzavretie dohody, ale postačuje preukázanie koordinovaného správania a vedomej účasti na protisúťažnej praktike, pričom absencia dištancovania sa od takéhoto konania môže zakladať zodpovednosť účastníka. 15. Vo vzťahu k uloženiu pokút Rada PMÚ konštatovala, že úrad ako prvostupňový orgán síce aplikoval relevantné kritériá na určenie výšky pokuty, najmä závažnosť porušenia, dĺžku jeho trvania a existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, avšak nedostatočne vysvetlil, akým spôsobom tieto kritériá premietol do konkrétnej výšky pokuty. Rada PMÚ preto pristúpila k zmene výroku prvostupňového rozhodnutia v časti sankcií, pričom v odôvodnení rozhodnutia uviedla metodiku výpočtu pokút, vrátane jednotlivých krokov, ktoré viedli k určeniu základnej výšky pokuty, následne zohľadnila závažnosť konania účastníkov protisúťažnej dohody ako kartelového konania patriaceho medzi najzávažnejšie porušenia súťažného práva, osobitne posúdila dĺžku účasti jednotlivých podnikateľov na porušení, a následne aplikovala poľahčujúce a priťažujúce okolnosti vo vzťahu ku každému účastníkovi individuálne. II. Správne žaloby II.1 Žaloby žalobcov v 1. až 4. rade (Š-AUTOSERVIS Vranov, AUTOCOMODEX TRNAVA, DOVE, HÍLEK)

16. Žalobcovia sa včas podanými žalobami domáhali preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci na ďalšie konanie. Žalobcovia súčasne navrhli sankčnú moderáciu.

17. Žalobcovia v prvom rade namietali nedostatočne zistený skutkový stav, najmä porušenie zásady hodnotenia dôkazov v ich súhrne a vo vzájomných súvislostiach a to, že skutkové závery nemajú oporu v administratívnom spise. Námietky žalobcov v 1. až 4. rade smerujúce proti zistenému skutkovému stavu 18. Žalobcovia tvrdili, že úrad nepredložil ani jediný dôkaz, ktorým by preukázal, že sa niektorý zo žalobcov zúčastnil čo i len jedného stretnutia, na ktorom sa mali dohadovať ceny alebo rozdelenie trhu, že by mu boli z týchto stretnutí zasielané informácie, že by sa zúčastňoval výberových konaní alebo že by krycími ponukami porušoval súťažné právo či právo verejného obstarávania. 19. Žalobca Š-AUTOSERVIS Vranov poukázal na to, že v administratívnom konaní predložil vlastnú analýzu, podľa ktorej sa v 82 % prípadov ceny predaných vozidiel nezhodovali s údajne dojednanými tabuľkami a 40 % vozidiel predal mimo svojho regiónu, čo podľa neho preukazovalo, že o údajnej dohode nielenže nevedel, ale ju ani neuplatňoval. Ďalej uviedol, že sa nezúčastnil žiadneho stretnutia, z týchto stretnutí mu neboli poskytované informácie a ako retailový dealer nemal ani dôvod zaujímať sa o informácie z fleetového segmentu, pretože tie pre jeho obchodnú činnosť neboli relevantné. Tvrdil, že mu neboli doručené žiadne „toxické“ e-maily, z ktorých by vedel usudzovať, že došlo k protisúťažnému konaniu ostatných dealerov, a preto sa nemal od čoho dištancovať. Súčasne poukázal na to, že pri retailovom predaji sa cena tvorí v individuálnom obchodnom rozhovore so zákazníkom a že s ohľadom na ochranu osobných údajov jeho zamestnanci nesmeli poskytovať údaje o retailových zákazníkoch. 20. Žalobcovia ďalej tvrdili, že v priebehu konania nebolo preukázané, že by v praxi údajnú dohodu plnili, a nepotvrdila sa ani len ich pasívna účasť. Uviedli, že zo samotného faktu, že určitý predajca bol adresátom e-mailu alebo bol uvedený v kópii e-mailu, nemožno vyvodiť, že takýto predajca mal vedomosť o tom, že e-mailu predchádzala protisúťažná dohoda, že sa takýto e-mail dostal do jeho dispozície ako adresáta alebo že sa na základe zaslania takéhoto e-mailu zúčastnil kolúzneho konania. Tvrdili, že ak chce žalovaný založiť zodpovednosť žalobcov na tvrdení, že boli pasívnymi účastníkmi, musí preukázať, že im bol doručený protisúťažný e-mail a rovnako musí preukázať, že sa s obsahom takéhoto e-mailu oboznámili. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas. 21. Žalobcovia ďalej namietali nedôveryhodnosť dodatočných vysvetlení a vyhlásení žiadateľov o zhovievavosť, ktoré si úrad osvojil. Žalobcovia tvrdili, že rozpory medzi jednotlivými žiadosťami a ich následnými doplneniami boli natoľko zásadné, že ich nebolo možné preklenúť len tým, že si úrad vyžiadal ústne vysvetlenia od samotných žiadateľov o zhovievavosť. Takýto postup považovali za nesprávny. 22. Ďalej namietali, že pri odstraňovaní rozporov úrad nevykonal navrhované výsluchy, neumožnil individuálne vypočutie kľúčových svedkov za účasti právnych zástupcov ostatných účastníkov konania, ale bez ďalšieho prijal vysvetlenia tých subjektov, ktoré mali zjavný záujem zachovať si výhody z programu zhovievavosti. Podľa žalobcov žiadatelia o zhovievavosť menili svoje tvrdenia účelovo s cieľom odstrániť námietky ostatných účastníkov, minimalizovať vlastnú účasť na porušení a maximalizovať závažnosť účasti iných. Poukázali na to, že na odstránenie rozporov by postačovalo vykonať výsluch p. A., B., C. a D.. Za obzvlášť problematické označili dodatočné vysvetlenie, podľa ktorého mal v prípade e-mailu adresovaného spoločnosti BOAT E. A. konať vo vlastnom súkromnom záujme, pričom túto verziu označovali za absurdnú vzhľadom na postavenie pána A. (zamestnanec importéra Porsche Slovakia). V tejto súvislosti uvádzali judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej vyhlásenie podnikateľa obvineného z účasti na karteli, ktorého správnosť spochybňuje niekoľko ďalších podobne obvinených podnikov, nemožno považovať za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého sa tieto podniky dopustili, ak nie je podporené ďalšími dôkazmi. 23. Žalobcovia tiež poukázali na to, že importér bol vo vzťahu k predajcom v pozícii dominantného partnera, ktorý určuje podmienky spolupráce, pričom zľavy si predajcovia nemohli svojvoľne určiť, keďže výška zliav bola naviazaná na importérsku podporu, importér teda priamo ovplyvňoval výšku zliav a nedodržiavanie tejto zľavovej politiky vedel účinne sankcionovať nepriznaním podpory importéra, t. j. kompenzácie za poskytnutú zľavu. Tvrdili, že ak správnym orgánom chýbali dôkazy o uplatňovaní sankcií, mali si od Porsche Slovakia vyžiadať kompletné e-maily p. A. z obdobia, keď za importéra konal, a to minimálne za roky 2011 až 2016. Žalobcovia zdôrazňovali, že individuálne podpory v procese

cenotvorby dosahovali až 6 %, mohli byť poskytované vo forme dobropisov alebo priamym znížením ceny vo faktúre a neboli viazané na objektívne, vopred známe kritériá, ale na individuálne rozhodovanie importéra v komunikácii s dealerom. Práve preto podľa nich mohli slúžiť aj ako nástroj ekonomického nátlaku. Tvrdili, že tým, že úrad vyžadoval od ostatných účastníkov konania, aby sami predložili dôkazy o týchto podporách, zmaril významnú časť dokazovania. 24. Žalobcovia namietali, že importér nebol neutrálnym pozorovateľom ani administratívnym asistentom, ale dominantným subjektom, ktorý určoval podmienky spolupráce v distribučnej sieti. Dôkazom mal byť list importéra zo dňa 02.10.2012, ktorý predložili k podaným žalobám, a ktorý mal obsahovať pokyn importéra „nenarušiť zľavovú politiku pri individuálnych a firemných zákazníkoch – nenúkať existujúcim zákazníkom s už dohodnutými podmienkami“. Žalobcovia z tohto listu vyvodzovali, že importér priamo vstupoval do cenovej disciplíny siete a nešlo len o sprostredkovanie komunikácie medzi dealermi. 25. Stretnutie v Hronseku a jeho údajné závery boli podľa žalobcov v skutočnosti súčasťou širšieho nastavenia vzťahov vo fleetovom segmente, v ktorom sa riešila správa veľkoodberateľských zmlúv a viazané bonusy, a nie regionálne delenie trhu v retailovom predaji. Poukázali na to, že úrad bol uvedený do omylu tvrdením, že jednopercentná zľava uvedená v dôkazoch č. 10 a 11 prvostupňového rozhodnutia slúžila na segmentáciu trhu medzi dealermi, hoci podľa nich išlo o podporu súvisiacu s veľkoodberateľskými zmluvami. 26. Žalobcovia namietali, že úrad ohraničoval účasť jednotlivých účastníkov len prvým a posledným emailom, v ktorom figurovali, bez ohľadu na to, či medzi tým vôbec mali kontakt s ďalšou komunikáciou, čím podľa nich postupoval diskriminačne a nesprávne posúdil trvanie ich účasti. Žalobca v 1. rade uviedol, že úrad sám vo výzve zo dňa 17.09.2018 konštatoval, že nedisponuje dôkazmi o tom, že by tento žalobca implementoval dohodu vo verejnom obstarávaní alebo v obdobnej súťaži. 27. Žalobcovia namietali aj to, že úrad ignoroval ekonomické aspekty týkajúce sa participácie účastníkov konania na posudzovanej dohode, na ktoré poukazovali počas celého konania. Tvrdili, že konkurencieschopnejšie ponuky a poskytovanie väčších zliav mimo Bratislavy predstavujú bežnú prax. Podľa ich názoru ekonomickým motívom protisúťažných praktík a donucovania zo strany importéra mohla byť kontrola siete predajcov, úspora nákladov importéra, maximalizácia zisku importéra aj PIASK a v konečnom dôsledku aj ich spoločnej materskej spoločnosti, obmedzovanie poskytovaných zliav mimo akčného rádia Porsche Slovakia a PIASK a udržanie vlastnej konkurencieschopnosti. Poukazovali aj na to, že žiadatelia o zhovievavosť ovládali viac ako 60 % trhu, a preto podľa nich neobstálo tvrdenie žiadateľov o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK, ktoré si úrad osvojil, že importér nemá záujem na obmedzovaní zliav. Naopak, podľa žalobcov je importér Porsche Slovakia ako samostatne ekonomicky fungujúci subjekt vedený výlučne maximalizáciou zisku a ten môže dosiahnuť za predpokladu, že nedôjde k vzájomnej kanibalizácii jeho predajcov. Argument, že motívom importéra je mať čo najviac predajcov, považovali žalobcovia za rozporný s realitou a uvádzali, že za posledných 10 rokov sa nezvýšil počet predajcov značky VW. Podľa ich názoru má importér práve záujem na obmedzenej a geograficky striktne rozdelenej distribučnej sieti, pretože čím menší konkurenčný boj medzi predajcami, tým nižšia nutnosť poskytovania podpory zo strany importéra a tým vyšší zisk importéra. Uvádzali, že úrad túto realitu úplne ignoroval. Súčasne poukazovali aj na historickú prax, keď skupina importéra protisúťažne obmedzovala obchod medzi Talianskom a Rakúskom. 28. Za ďalšiu podstatnú okolnosť žalobcovia považovali e-mailovú komunikáciu nachádzajúcu sa v administratívnom spise, ktorá podľa nich indikovala existenciu donucovacích praktík zo strany importéra. Tvrdili, že v e-mailovej komunikácii predajcovia namietali porušovanie údajnej dohody a pomerne promptne sa ospravedlňovali, resp. poskytovali vysvetlenia svojim konkurentom a zasielali ich v kópii aj importérovi. Z toho vyvodzovali otázku, či v prípade, ak by skutočne existovala dohoda, nemala byť uvedená e-mailová komunikácia interpretovaná skôr ako vyjadrenie obáv predajcov z možných sankcií, ktoré by im importér mohol uložiť za porušenie dohody. Súčasne namietali aj prepojenie medzi Porsche Slovakia, PIASK a BOAT prostredníctvom p. D.. 29. Ďalšiu časť žalobnej argumentácie tvorili námietky týkajúce sa porušenia zásady prezumpcie neviny. Žalobcovia tvrdili, že ak existujú pochybnosti, musia svedčiť v prospech podnikateľa, ktorému je určené rozhodnutie konštatujúce porušenie súťažného práva a zodpovednosť zaň. Podľa ich názoru bol žalovaný povinný vziať túto zásadu do úvahy, zaujať k dokazovaniu aktívnejší prístup a vykonať

dôkazy navrhované účastníkmi konania. Zdôrazňovali, že zásada prezumpcie neviny sa uplatňuje aj v konaniach o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré môžu viesť k uloženiu vysokých pokút, a preto mal žalovaný zabezpečiť také dôkazy, ktoré môžu právne dostatočne preukázať existenciu skutočností svedčiacich o porušení súťažných pravidiel práve zo strany jednotlivých žalobcov. Podľa ich názoru však úrad napriek zásadným pochybnostiam súvisiacim s postavením importéra, jeho donucovacími praktikami, zaujal neobjektívny prístup. Osobitne vytýkali úradu, že sa bránil obtiažnosťou ďalšieho dokazovania, hoci vzhľadom na závažnosť vytýkaného porušenia a na likvidačný potenciál sankcie mal postupovať podstatne aktívnejšie a dôslednejšie. V tejto súvislosti poukazovali najmä na to, že výsluch E. F. A. nepredstavoval zložitý ani časovo náročný dôkaz, a napriek tomu úrad požiadal o vysvetlenie adresáta jeho e-mailu, ale odmietol vypočuť samotného odosielateľa, hoci práve on mohol najlepšie objasniť obsah a význam predmetnej komunikácie. 30. Žalobcovia nesúhlasili s kvalifikáciou horizontálneho kartelu s importérom v postavení administratívneho asistenta. Tvrdili, že účelom importéra bolo len získať výhody z programu zhovievavosti a že sa v žiadnom prípade nezúčastnili na kartelovej dohode vymedzenej v napadnutom rozhodnutí. Žalobcovia tiež tvrdili, že ak by sa preukázalo, že importér dohodu nielen navrhol, ale ju aj vynucoval, nemohol by splniť podmienky pre zhovievavosť, čo by následne dopadlo aj na zákonnosť celej ďalšej dôkaznej bázy. Na podporu tejto argumentácie poukazovali aj na tvrdenie zo žiadosti o zhovievavosť predloženej zo stany BOAT, podľa ktorého akékoľvek návrhy cenových dohôd na stretnutí v Hronseku boli dielom PIASK a importéra Porsche Slovakia. Námietky žalobcov v 1. až 4. rade k nesprávnemu právnemu posúdeniu a ostatné námietky 31. Ďalšia časť žalobnej argumentácie smerovala proti záveru o jedinom a nepretržitom porušení zákona. Žalobcovia poukazovali na ustálenú judikatúru, podľa ktorej musia byť na preukázanie účasti na jedinom a nepretržitom porušení splnené tri podmienky, a to (i) existencia všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ, (ii) úmyselná účasť podniku na tomto pláne a (iii) skutočnosť, že mal preukázanú alebo predpokladanú vedomosť o protiprávnom správaní ostatných účastníkov. Namietali, že pokiaľ ide o existenciu všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ, úrad síce tvrdil, že podniky sledovali obsahom a realizáciou údajnej dohody hospodársky cieľ spočívajúci v skreslení vývoja cien prostredníctvom dohodnutých maximálnych zliav a v rozdelení trhu, avšak tento abstrahoval od relevantných ekonomických aspektov. Podľa žalobcov je trh, a teda aj dopyt, značne koncentrovaný v Bratislave a jej okolí, kde je sústredená kúpna sila a realizovaná drvivá väčšina obchodov. Tvrdili, že záujemcovia o kúpu motorového vozidla navštevujú predajne mimo Bratislavy vtedy, pokiaľ chcú kúpiť osobné motorové vozidlo lacnejšie, pričom rozhodujúcim faktorom pri kúpe nového osobného motorového vozidla je cena, zákazníci smerujúci do prevádzok mimo Bratislavy podľa nich štandardne akceptujú len ponuky s nižšími cenami, a preto musia byť predajne mimo Bratislavy konkurencieschopné poskytovaním väčších zliav. Z toho žalobcovia vyvodzovali, že ak by mal niekto záujem na obmedzovaní zliav, boli by to práve predajcovia v Bratislave, t. j. PIASK a BOAT, pretože ostatní predajcovia ich mohli ohrozovať „podliezaním ceny“. Naopak, jedine predajcovia mimo Bratislavy, najmä tí s predajňami blízko Bratislavy, by fixáciou zliav stratili jediný účinný nástroj konkurencie v boji o zákazníka, a preto podľa žalobcov nemali ekonomickú motiváciu dohadovať sa na zľavách. Tvrdili, že nemohol existovať spoločný všeobecný plán medzi údajnými účastníkmi posudzovanej dohody, ktorý by sledoval jednotný spoločný cieľ. 32. Žalobcovia tiež namietali porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Uviedli, že v zmysle ustálenej judikatúry je zásada rovnakého zaobchádzania porušená vtedy, ak sa s porovnateľnými situáciami zaobchádza rozdielne, alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, pokiaľ také zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené, pričom poukazovali na rozsudok Všeobecného súdu zo dňa 30.09.2009 vo veci T-161/05, Hoechst proti Komisii. Tvrdili, že žalovaný voči niektorým účastníkom konania postupoval neobjektívne a uvedenú zásadu porušil tým, že si osvojoval všetko, čo predkladali a tvrdili (a následne opravovali) žiadatelia o zhovievavosť a akékoľvek námietky ostatných účastníkov úrad označil v rozhodnutí za subjektívne a bez ďalšieho na ne neprihliadal. Poukázali tiež na to, že prístup úradu bol rozdielny aj v tom zmysle, akú váhu prisudzoval z pohľadu účasti na posudzovanej dohode a zodpovednosti za účasť na nej napr. v súvislosti s tabuľkou zliav. Poukázali na to, že úrad na jednej strane pripisuje v rozhodnutí tabuľke so zľavami zásadný význam a považuje ju za dôkaz o účasti na karteli, hoci v niektorých prípadoch išlo len o pasívne prijatie emailovej správy. Na strane druhej, úlohu importéra pri tvorbe tabuľky v rozhodnutí vôbec neberie do úvahy a osvojuje si koncept

o importérovi „administratívnom asistentovi“, ktorý poskytoval iba „určitú administratívnu podporu“. V tejto súvislosti žalobcovia poukázali na to, že tabuľky o množstevných zľavách mal Porsche Slovakia vypracované dávno pred údajným porušovaním hospodárskej súťaže, tieto sú aj ako dôkaz predložené žalobcom Autoprofit v žiadosti o účasť na programe zhovievavosti z 3.10.2016. Tieto tabuľky podľa žalobcov importér Porsche Slovakia upravoval 19.02.2010 a 28.10.2011, kde znížil početnosť nároku na veľkoodberateľské zľavy zo 40 ks na 11 ks, ale hlavne zaviedol individuálne podpory. Tieto fakty Porsche Slovakia podľa žalobcov úradu zamlčal. Podľa žalobcov, importér bol ten, kto určoval celú stratégiu predaja, rozhodoval o udelení podpory importéra – čiže marketingovej a finančnej podpory v súvislosti s predajom vozidiel konečnému zákazníkovi vo fleetovom predaji. 33. Žalobcovia zároveň namietali, že napadnuté rozhodnutia sa opierajú o nezákonné dôkazy získané na základe inšpekcie v spoločnostiach HÍLEK a ARAVER. Tvrdili, že nezákonnosť inšpekcie je daná tým, že bola vykonaná na základe nezákonnej žiadosti o zhovievavosť. Podľa ich názoru z nezákonného základu nemohol úrad odvodzovať zákonnosť ďalšieho postupu, pričom žalovaný sa s touto námietkou náležite nevysporiadal. Súčasne poukázali na to, že žalovaný sa odvolával aj na nezákonne odobraté dôkazy predstavujúce obsah telekomunikačných správ, hoci na odobratie a použitie obsahu takýchto správ musel disponovať súhlasom súdu, ktorým nedisponoval, a napriek tomu obsah telekomunikačných správ použil ako dôkaz. Namietali nezákonnosť použitia e-mailovej komunikácie a zásah do telekomunikačného tajomstva. 34. Ďalšia časť žalobných námietok sa týkala uložených pokút, ich neprimeranosti, nedostatku individualizácie a ich likvidačného charakteru. Žalobcovia namietali, že preukázali príčinnú súvislosť medzi uložením pokuty a nutnosťou podať návrh na konkurz. Žalobca AUTOCOMODEX TRNAVA uviedol, že zaplatenie pokuty by viedlo k jeho úpadku a k povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu, a že uložením pokuty nedochádza k naplneniu účelu správneho trestania, ale naopak k narušeniu hospodárskej súťaže prostredníctvom eliminácie menších subjektov a posilnenia dominantných účastníkov trhu. Žalobca DOVE, s. r. o. rovnako namietal neprimeranosť a likvidačný charakter uloženej pokuty, uvádzal, že správny orgán nesprávne vyhodnotil jeho ekonomickú situáciu, najmä audítorské správy a účtovné podklady, z ktorých podľa neho vyplýva, že zaplatenie pokuty by viedlo k jeho úpadku a k povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu. HÍLEK v tejto súvislosti namietal, že medzi uložením pokuty a jeho odchodom z trhu existuje priama, nepodmienená a neprerušená príčinná súvislosť, pričom záver Rady PMÚ o nepreukázaní tejto súvislosti označil za špekulatívny, účelový a nepodložený. 35. Žalobca Š-AUTOSERVIS Vranov osobitne namietal, že úrad ignoroval hospodársky kontext preverovaného obdobia, teda svetovú finančnú krízu a následne aj nastupujúcu krízu súvisiacu s COVID-19, ďalej nízku približne trojpercentnú maržovosť odvetvia, obmedzenie financovania zásob zo strany bánk a osobitne špecifiká regiónu, v ktorom podnikal, teda Prešovskej župy, konkrétne okresov Vranov nad Topľou a Humenné. Podľa tohto žalobcu išlo o región s nízkou kúpyschopnosťou, kde sa kúpa nového vozidla spravidla vníma ako luxusný statok a dopyt po nových vozidlách je mimoriadne citlivý na hospodárske výkyvy. Záver Rady PMÚ, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím uloženou pokutou a odchodom žalobcu z trhu nebola preukázaná, označil za špekulatívny. 36. Žalobcovia poukázali na to, že správne trestanie v súťažnom práve má sledovať prevenciu, obnovenie súťažného stavu, nie ekonomickú likvidáciu sankcionovaného subjektu. Zároveň namietali, že v postupe žalovaného nemožno identifikovať žiadnu mieru individualizácie sankcie a postup pri výpočte pokút je len schematický, keďže žalovaný nebral do úvahy kontext prípadu, ani osobitné okolnosti. Tvrdili, že v konečnom dôsledku tak na trhu zostanú dominovať iba žiadatelia o zhovievavosť, najmä Porsche Slovakia a PIASK, ktorí už aj dnes trhu významne dominujú. V tejto súvislosti poukazovali aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ, napríklad rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.12.1998 vo veci C-185/95, Baustahlgewebe, podľa ktorej sú na určenie výšky pokuty relevantné trhové podiely podniku, ktoré definujú vplyv podniku na trhu. 37. Žalobcovia tvrdili, že ich podiel na trhu bol marginálny, kým podiel žiadateľov o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK predstavoval viac ako 60 %, pričom žalovaný sa týmto aspektom nezaoberal a pokutu vyčíslil nesprávne. Súčasne tvrdili, že Porsche Slovakia a PIASK mali ekonomickú motiváciu vykonštruovať koncept dohody, ktorý podsunuli žalovanému.

38. Žalobcovia navrhovali nasledovné vykonanie dôkazov v súdnom konaní: vykonanie dôkazov oboznámením sa s administratívnym spisom a dôkazmi v ňom obsiahnutými, ako aj s tými dôkazmi, ktoré úrad nevykonal (výsluchy navrhovaných svedkov). Nevypočutie týchto osôb považovali za zásadnú procesnú vadu, keďže bez ich výsluchu podľa nich nebolo možné odstrániť rozpory a objektívne posúdiť tvrdenia žiadateľov o zhovievavosť. II.2 Žaloba žalobcu v 5. rade (AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY) 39. Žalobca v 5. rade sa včas podanou žalobou domáhal zrušenia prvostupňového a napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. Námietky žalobcu v 5. smerujúce proti zistenému skutkovému stavu 40. Žalobca namietal, že úrad porušil povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď si neobstaral potrebné podklady pre rozhodnutie a dôkazy nevyhodnotil vo vzájomných súvislostiach, ani v celkovom kontexte. Tvrdil, že rozhodnutie je založené na neodôvodnených predpokladoch, nezákonne získaných dôkazoch a nekonzistentných záveroch, pričom z neho vyplýva aj neobjektívny prístup správneho orgánu k žiadateľom o zhovievavosť oproti ostatným účastníkom konania. 41. Žalobca ďalej namietal nesprávne skutkové závery úradu týkajúce sa jeho účasti na údajnej dohode, keď uviedol, že sa nedopustil protisúťažného konania, neuzatvoril dohodu obmedzujúcu súťaž a nebol si vedomý existencie takejto dohody. Tvrdil, že správny orgán nesprávne interpretoval jednotlivé dôkazy, najmä e-mailovú komunikáciu a účasť na stretnutiach, pričom z týchto dôkazov nemožno vyvodiť jeho vedomú účasť na karteli. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na to, že z dôkazov nevyplýva existencia dohody, ani jeho vedomosť o nej. Tvrdil, že úrad vyvodil závery bez dostatočného skutkového základu a bez logického odôvodnenia, pričom ignoroval alternatívne vysvetlenia skutkového stavu. Žalobca tvrdil, že sa na konferencii v Hronseku nezúčastnil a nebola mu ani doručená pozvánka na túto konferenciu. Vo vzťahu k nemu žalovaný určil dátum začatia porušovania na deň 02.02.2011, kedy mu mala byť zaslaná tabuľka s maximálnymi zľavami, ktorá obsahovala aj poznámku o poskytovaní zľavy o 1% nižšej pre zákazníka z iného regiónu. Žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného, že na základe tohto mailu žalobca získal vedomosť o existencii dohody o regionálnom rozdelení trhu a výške aplikovaných zliav. Namietal, že je objektívne nemožné, aby prejavil vôľu participovať na žalovaným tvrdenej dohode obmedzujúcej súťaž, keď o nej a o záveroch na nej prijatých nemal absolútne žiadnu vedomosť, a to i napriek tomu, že mu bol ako jednému z adresátov adresovaný e-mail zo dňa 02.02.2011, ktorý sa mal odvolávať na závery z konferencie v Hronseku. Žalobca namietal, že keďže nemal vedomosť o tom, čo malo byť predmetom konferencie v Hronseku, nemožno z jeho nevedomosti vyvodiť jeho vedomosť, súhlas a vôľu byť viazaný dojednaniami z konferencie v Hronseku alebo podieľať sa na nejakej dohode, k uzavretiu ktorej malo dôjsť práve na tejto konferencii. 42. Žalobca zdôraznil, že nerealizoval obchody s fleetovými zákazníkmi a s veľkoodberateľmi, neobchodoval v rámci operatívnych leasingov a nezúčastnil sa verejných obstarávaní, a preto sa ho tabuľka pre veľkoodberateľov a leasingové spoločnosti, ktorá bola zaslaná e-mailom zo dňa 02.02.2011, nedotýkala, a nikdy v jej zmysle nepostupoval a ani nevedel, s čím poznámka uvádzaná v tabuľke súvisela alebo že by sa ho vôbec dotýkala. Žalovaný účasť žalobcu na dohode opiera iba o dva dôkazy: e-mail zo dňa 18.3.2013 (dôkaz č. 51) a reakcia na e-mail zo dňa 3.10.2013 (dôkaz č. 63), ktoré vyhodnotil za aktívnu komunikáciu žalobcu. Oba tieto dôkazy sú datované viac ako dva roky po dátume, ktorý žalovaný určil ako rozhodný začiatok protisúťažného konania žalobcu. Žalobca uviedol, že ak by malo byť jeho konanie považované za protisúťažné, čo výslovne poprel, neobstojí zistenie žalovaného, že rozhodným dátumom vo vzťahu k nemu je 02.02.2011. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaným vytýkané e-mailové správy neboli adresované výlučne žalobcovi, ale jeho e-mailovú adresu uviedol odosielateľ spolu s ostatnými adresátmi v mailing liste, pričom žalobca nemá objektívnu možnosť zabrániť akémukoľvek odosielateľovi e-mailovej správy uviesť jeho e-mailovú adresu ako adresáta. Z výlučne pasívneho prijatia e-mailovej správy, na ktorej zaslanie žalobca nedal podnet ani si ju nevyžiadal, nemožno vyvodiť, že sa dostatočne nedištancoval od dohody a napomáhal jej realizácii. 43. Žalobca spochybňoval dôveryhodnosť žiadateľov o zhovievavosť, keď uviedol, že ich tvrdenia sú rozporné, účelové a nepodporené ďalšími dôkazmi, pričom správny orgán tieto rozpory odstránil len prostredníctvom ich vlastných vysvetlení bez vykonania ďalšieho dokazovania. Tvrdil, že dodatočné

vysvetlenia žiadateľov o zhovievavosť majú obmedzenú dôkaznú hodnotu, keďže sú motivované snahou zachovať si výhody programu zhovievavosti a minimalizovať vlastnú zodpovednosť. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na to, že vyhlásenia účastníkov kartelu nemôžu byť postačujúcim dôkazom, ak nie sú podporené ďalšími dôkazmi, a že dôkazná hodnota takýchto vyhlásení závisí od ich vierohodnosti, pôvodu a okolností ich vzniku. Tvrdil, že tieto podmienky v posudzovanom prípade splnené neboli. 44. Žalobca ďalej namietal, že úrad nezákonne odmietol návrhy na doplnenie dokazovania ako zbytočné alebo nehospodárne, čím porušil svoje povinnosti pri zisťovaní skutkového stavu. 45. Žalobca poukázal na to, že správny orgán nesprávne posúdil ekonomickú motiváciu účastníkov a ignoroval reálne fungovanie trhu a vzťahov medzi importérom a predajcami. Tvrdil, že existuje alternatívne ekonomické vysvetlenia správania účastníkov, ktoré správny orgán nezohľadnil. Žalobca zároveň poukazoval na to, že konanie nebolo preukázané bez dôvodných pochybností, a preto by sa mali uplatniť zásady trestného práva vrátane zásady in dubio pro reo, pričom zdôraznil, že v prípade pochybností nemožno vyvodiť zodpovednosť za správny delikt. Námietky žalobcu v 5. rade k právnemu posúdeniu a ostatné námietky 46. Žalobca ďalej tvrdil, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k postaveniu importéra a žiadateľov o zhovievavosť, a preto dospel k nesprávnym právnym záverom. Úrad podľa žalobcu nesprávne kvalifikoval posudzované konanie ako horizontálnu kartelovú dohodu, hoci podľa jeho názoru skutkové okolnosti nasvedčujú skôr vertikálnemu vzťahu determinovanému postavením importéra. 47. Žalobca zároveň namietal nezákonnosť dôkazov získaných inšpekciou, keď uviedol, že inšpekcia bola vykonaná na základe nezákonnej žiadosti o zhovievavosť a že dôkazy získané jej prostredníctvom sú nezákonné, pričom z nezákonného základu nemožno odvodiť zákonnosť ďalšieho postupu správneho orgánu. 48. Žalobca uviedol, že pokuta má pre neho likvidačný charakter, najmä v kontexte ekonomických dopadov pandémie COVID-19, a že jej uloženie nie je v súlade so zásadou proporcionality. Žalobca uviedol, že ak by sa správny súd nestotožnil s jeho argumentáciou a mal by za to, že sa dopustil protiprávneho konania, navrhol mu aplikovať sankčnú moderáciu vo vzťahu k výške uloženej pokuty tak, aby bola primeraná zásade generálnej prevencie. Žalobca považoval sankciu uloženú správnymi orgánmi za neprimerane vysokú, v rozpore so zásadou proporcionality, individualizácie trestania a zákazom likvidačného charakteru pokút. Žalobca namietal, že žalovaný pri určení výšky pokuty s výnimkou jednej poľahčujúcej okolnosti a výnimočnej situácie spôsobenej COVID-19 vôbec nezohľadnil závažnosť porušenia vzhľadom na spôsob, akým sa žalobca mal porušenia zákona dopustiť, dopad správania žalobcu na trh a veľkosť a význam žalobcu na trhu (žalobca je najmenším predajcom vozidiel zn. Volkswagen na trhu spomedzi všetkých účastníkov konania a jeho správanie nie je spôsobilé ovplyvniť trh s týmito vozidlami), žalobca sa nikdy predtým nedopustil správneho deliktu vo veci hospodárskej súťaže, s úradom v rámci správneho konania spolupracoval. II.3 Žaloba žalobcu v 6. rade (Auto Gábriel) 49. Žalobca sa včas podanou žalobou domáha domáhal zrušenia prvostupňového a napadnutého rozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, alternatívne navrhoval sankčnú moderáciu. Námietky žalobcu v 6. rade ku skutkovému stavu 50. Žalobca uviedol, že správne orgány založili svoje rozhodnutia na nedostatočne zistenom skutkovom stave, keď dôkazy neboli vykonané v potrebnom rozsahu, neboli hodnotené vo vzájomných súvislostiach a správny orgán sa nevysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami účastníkov konania. Namietal, že skutkové závery nemajú oporu v administratívnom spise a že rozhodnutie vychádza najmä z tvrdení žiadateľov, ktorých vierohodnosť je spochybnená ich vlastnými rozpormi a motiváciou získať výhody v rámci programu zhovievavosti. Žalobca poukázal na rozpory medzi jednotlivými žiadateľmi o zhovievavosť, najmä medzi tvrdeniami PIASK a Porsche Slovakia a následnými tvrdeniami BOAT,

ktorý svoje vyjadrenia v priebehu konania menil a prispôsoboval, pričom úrad tieto rozpory neodstránil riadnym dokazovaním, ale ich akceptoval bez kritického vyhodnotenia. Vo vzťahu k vlastnej účasti na dohode žalobca uviedol, že úrad nepreukázal jeho účasť na väčšine stretnutí ani jeho zapojenie do jednotlivých aspektov dohody, pričom okrem konferencie v Hronseku nebolo preukázané, že by sa zúčastnil ďalších stretnutí alebo aktívne participoval na dohode. Žalobca tiež namietal nesprávne hodnotenie dôkazov týkajúcich sa údajnej dohody, keď uviedol, že jednotlivé dôkazy (e-maily, zápisy zo stretnutí) nepreukazujú konkrétny obsah dohody ani jeho vedomú účasť, pričom správny orgán z nich vyvodil závery, ktoré z nich logicky nevyplývajú. 51. Žalobca namietal porušenie práva na obhajobu, keď úrad nevyhovel návrhom na vykonanie dôkazov, najmä návrhom na výsluch konkrétnych svedkov – zamestnancov importéra a prepojených spoločností, pričom dokazovanie obmedzil len na vysvetlenia poskytnuté žiadateľmi o zhovievavosť ako podnikateľskými subjektmi. Žalobca poukázal na to, že takýto postup znemožnil overenie vierohodnosti ich tvrdení a porušil zásadu kontradiktórnosti konania. 52. Žalobca ďalej namietal, že úrad odmietol vykonať dôkazy navrhnuté účastníkmi, najmä ekonomické analýzy (prehľady predajov, výšky poskytovaných zliav a regionálneho správania predajcov), ktoré mali preukazovať, že údajná dohoda nebola dodržiavaná, resp. že žalobca konal nezávisle. Žalobca v tejto súvislosti namietal, že správny orgán selektívne hodnotil dôkazy a ignoroval dôkazy svedčiace v prospech účastníkov, čím porušil zásadu objektívnosti a nestrannosti. 53. Žalobca namietal nesprávnu kvalifikáciu konania ako horizontálnej dohody, keď poukázal na postavenie importéra ako dominantného subjektu v distribučnom reťazci a na ekonomickú závislosť predajcov od importéra. Tvrdil, že skutkové okolnosti nasvedčujú existencii vertikálnych vzťahov a prípadného nátlaku zo strany importéra, ktorý mal byť iniciátorom alebo koordinátorom správania predajcov. Žalobca poukázal na konkrétne tvrdenia žiadateľa o zhovievavosť BOAT, podľa ktorého cenové dohody boli presadzované zo strany importéra a s ním majetkovo prepojenej spoločnosti PIASK. Žalobca tvrdil, že predajcovia boli vystavení ekonomickému tlaku a závislosti, čo malo vylučovať ich autonómne rozhodovanie. Zároveň poukázal na historickú prax skupiny Volkswagen, za ktorú bola uložená sankcia Európskou komisiou, ako na okolnosť podporujúcu tvrdenie o riadiacej úlohe importéra. Žalobca namietal, že správny orgán tieto skutočnosti nevyhodnotil a bez dostatočného odôvodnenia dospel k záveru o existencii horizontálnej dohody medzi predajcami, pričom ignoroval alternatívne vysvetlenia skutkového stavu. Námietky žalobcu v 6. rade k právnemu posúdeniu a ostatné námietky 54. Žalobca ďalej namietal nesprávne posúdenie existencie jedného trvajúceho správneho deliktu, keď poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej je potrebné pre takýto záver preukázať existenciu spoločného plánu, úmyselnú účasť podniku a vedomosť o správaní ostatných účastníkov. Tvrdil, že tieto podmienky neboli splnené a že jednotlivé konania mali byť posudzované samostatne, prípadne ako viaceré delikty. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na odlišnú rozhodovaciu prax žalovaného v iných veciach, kde obdobné konania boli posudzované ako samostatné delikty, čím namietal nejednotnosť rozhodovacej praxe správneho orgánu. 55. Žalobca zároveň namietal nezákonnosť získania dôkazov, keď uviedol, že inšpekcie boli vykonané na základe všeobecných a nedostatočne odôvodnených poverení, bez súhlasu súdu, čím došlo k zásahu do základných práv, najmä práva na nedotknuteľnosť obydlia, listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ. Namietal, že elektronická komunikácia bola získaná v rozpore s ochranou telekomunikačného tajomstva a tieto dôkazy preto nemali byť použité. 56. Žalobca zároveň namietal nedostatočné preukázanie začiatku a ukončenia údajného protiprávneho konania vo vzťahu ku každému účastníkovi a ku každému aspektu dohody, pričom poukázal na to, že niektoré dôkazy (napr. e-mail určujúci koniec konania) sa ho ani netýkali a neboli mu doručené. 57. Žalobca namietal aj nesprávne posúdenie dohody ako obmedzenia hospodárskej súťaže na základe cieľa, keď poukázal na to, že neboli preukázané konkrétne dopady na trh ani reálne účinky konania účastníkov, pričom správny orgán rezignoval na skúmanie účinkov s poukazom na kategorizáciu dohody ako tzv. „hardcore“ kartelu.

58. Žalobca napokon namietal aj výšku uloženej pokuty, ktorú považoval za neprimeranú, nedostatočne odôvodnenú a nezohľadňujúcu individuálne okolnosti prípadu, pričom poukázal aj na nedostatky metodiky jej výpočtu, ktoré boli konštatované aj Radou PMÚ v zrušujúcom rozhodnutí. Zároveň sa domáhal sankčnej moderácie, keď tvrdil, že uložená pokuta nezodpovedá zásade proporcionality a neplní spravodlivo represívnu ani preventívnu funkciu. II.4 Žaloba žalobcu v 7. rade (Autoprofit) 59. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, alternatívne navrhoval moderáciu uloženej sankcie. Námietky žalobcu v 7. rade smerujúce proti zistenému skutkovému stavu 60. Žalobca namietal, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu jeho účasti na protisúťažnom konaní v rozsahu, v akom mu bola pripísaná, keďže neboli predložené presné a súladné dôkazy, ktoré by odôvodňovali záver o jeho účasti na karteli. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyvodzoval, že dôkazné bremeno nesie správny orgán a že porušenie súťažného práva musí byť preukázané právne dostatočnými dôkazmi, pričom nestačia domnienky ani nepriame úvahy. Žalobca namietal, že žalovaný sa nezaoberal otázkou, či sa 25 e-mailov s údajným protisúťažným charakterom dostalo do jeho dispozičnej sféry a či sa mohol aktívne brániť voči doručovaniu nevyžiadaných správ. Ďalej namietal, že prostredníctvom ekonomickej analýzy preukázal, že sa tvrdenou dohodou neriadil a tiež skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané doručenie e-mailov, ktoré žalovaný považuje za dôkaz preukázania účasti žalobcu na tvrdenej dohode, ani účasť na ďalších stretnutiach. Uviedol, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu neexistenciu určitej skutočnosti, kedy treba aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu. 61. Za nezákonné dôkazy je podľa žalobcu možné považovať dôkazy predložené žiadateľmi o zhovievavosť 1 až 4 (Porsche Slovakia, PIASK, BOAT a Autoprofit) vo forme e-mailovej komunikácie. Pri týchto dôkazoch žalovaný nezistil ich originalitu, autenticitu, vierohodnosť a neporušiteľnosť. Takisto možno za nezákonné dôkazy považovať dôkazy zo zariadení zamestnancov spoločnosti ARAVER - p. F. (SD karta, obsah pevného disku, obsah mailovej schránky (p. C. a p. G. (obsah mailových schránok). Dátové nosiče boli odnesené do priestorov žalovaného a z nich boli následne s časovým odstupom (v čase, keď zamestnancom žalovaného už uplynula lehota na vykonanie inšpekcie) pomocou kľúčových slov selektované relevantné dokumenty. Ak je táto činnosť výkonom inšpekcie, na jej vykonávanie musia mať zamestnanci žalovaného písomné poverenie platné počas celej doby výkonu činnosti. Pokiaľ by takýmto poverením nedisponovali, išlo by o inšpekciu vykonanú v rozpore so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže. Podľa názoru žalobcu to, či žalovaný vykonáva inšpekčnú činnosť alebo nie, nemôže byť závislé iba od toho, v akých priestoroch sa inšpekčná činnosť vykonáva. V prípade vyhľadávania dôkazov zo zapečatených nosičov v priestoroch žalovaného ide o pokračovanie inšpekcie, tak ako to vyplýva z čl. 20 ods. 2 písm. d) Nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého úradníci a iné sprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené zapečatiť prevádzkové priestory a obchodné knihy alebo záznamy na takú dobu trvania a v takom rozsahu, v akom sú potrebné pre inšpekciu. Žalobca ďalej poukázal na to že Porsche Slovakia a PIASK ovládajú viac ako 60% relevantného trhu predaja vozidiel Volkswagen a pri rozdelení zvyšného podielu rovnomerne medzi ostatných predajcov je trhový podiel jedného predajcu približne 3%. Už len z uvedeného podľa žalobcu absentuje logický záver, prečo by účastníci pristúpili k tvrdenej dohode, potvrdili ňou majoritný podiel dvoch majetkovo prepojených spoločností a zároveň by si sami takto sťažili ďalší rast. Vychádzajúc z uvedených záverov je konštatovanie žalovaného o existencii všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ nelogické. 62. Žalobca namietal, že žalovaný vykladal získané dôkazy hlavne v prospech žiadateľov o zhovievavosť a prispôsoboval ich potrebám Porsche Slovakia a PIASK. Tvrdil, že žalovaný porušil zásadu posudzovať dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a porušil zásadu in dubio pro reo. Žalovaný podľa žalobcu dostatočným spôsobom nepreukázal porušenie súťažného práva ako konštatuje v rozhodnutí a od ktorého odvíja aj určenie výšky pokuty.

63. Žalobca nesúhlasil s ustálením začiatku tvrdenej protisúťažnej dohody na 5.11.2010, kedy sa uskutočnila konferencia v Hronseku, a poukázal na rozpory a absenciu dôkazov. Žalobca poprel svoju účasť na tvrdenej dohode. Predmetnej konferencie (na oficiálnej časti) sa zúčastnila len jeho zamestnankyňa H. I., ktorá však nebola na žiadnom stretnutí týkajúcom sa posudzovanej dohody. Žalobca tiež namieta určenie konca dohody na 26.1.2016. Komunikácia, od ktorej žalovaný odvíja ukončenie dohody, bola len medzi spoločnosťami ARAVER a AUTOCOMODEX; ostatní účastníci o nej nemali vedomosť. Námietky žalobcu v 7. rade k právnemu posúdeniu a ostatné námietky 64. Žalobca namietal, že mu žalovaný neposkytol dostatočnú lehotu na zvolenie nového právneho zástupcu po odvolaní plnej moci pôvodnému právnemu zástupcovi. Žalobca poukázal na to, že dňa 30.4.2020 odvolal plnú moc pôvodnému právnemu zástupcovi spoločnosti a v podaní adresovanom žalovanému uviedol aj dôvody, pre ktoré tak urobil. Podľa názoru žalobcu Rada PMÚ nepostupovala v súlade s § 17 ods. 1 správneho priadku, ktorý umožňuje účastníkom konania byť v konaní zastúpený advokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia. Tvrdil, že Rada PMÚ mu odňala základné právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca uviedol, že vo svojej žiadosti zo dňa 30.4.2020 o poskytnutie primeranej lehoty na zvolenie nového právneho zástupcu a na prípravu a prevzatie zastúpenia a vykonanie procesného úkonu vysvetlil situáciu, v ktorej sa ocitol po tom, čo pre vznik kolízie záujmov s ďalšími účastníkmi konania a ich spoločným právnym zástupcom bol nútený odvolať mu plnú moc. Žalobca poukázal na to, že Rada PMÚ mu poskytla neprimerane krátku lehotu tri dni, ktorá mu reálne neumožnila zvoliť si nového právneho zástupcu, jeho právnemu zástupcovi oboznámiť sa s rozsiahlym spisom a vyjadriť sa pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Pôvodný právny zástupca žalobcu v prvej fáze potom, čo mu žalobca oznámil nové podstatné skutočnosti, ktoré získal z rozhovoru s p. D. a ktoré žiadal zahrnúť do svojej obrany, rešpektoval jeho požiadavku a aj vyjadril snahu zahrnúť ich do vyjadrenia pred rozhodnutím prvostupňového orgánu. Neskôr pôvodný právny zástupca svoje stanovisko zmenil a nové informácie označil za toxické voči ďalším účastníkom konania, ktorých tiež zastupoval. 65. Žalobca namietal aj nečinnosť žalovaného a uplynutie lehoty na uloženie pokuty, ktoré odôvodňoval tým, že medzi doručením žiadosti o neuloženie pokuty zo strany žiadateľov o zhovievavosť 1 a 2 (24.6.2015) až do oznámenia žalovaného zo dňa 1.6.2016 ubehlo takmer 12 mesiacov, inšpekcie v priestoroch žalobcov HÍLEK a ARAVER sa uskutočnili v dňoch 18.4.2016 až 20.4.2016, samotné konanie vo veci začal úrad až na základe oznámenia zo dňa 1.6.2016. Žalovaný mal podľa žalobcu minimálne od 8.9.2015 dostatok podkladov pre začatie konania vrátane identifikácie účastníkov. Takýmto (ne)konaním si žalovaný podľa žalobcu účelovo predĺžil subjektívnu lehotu na uloženie sankcie v zmysle § 38c ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, podľa názoru žalobcu lehota na uloženie pokuty uplynula najneskôr 20.4.2020, ktorú žalovaný zmeškal. 66. Žalobca namietal, že zaradenie do programu zhovievavosti bolo nezákonné, pretože importér Porsche Slovakia nie je na rovnakej pozícii ako ostatní predajcovia motorových vozidiel, tak ako to vyžaduje § 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Žalobca uviedol, že z distribučnej zmluvy aj z prvého prvostupňového rozhodnutia úradu zo dňa 25.8.2017 č. 21/2017/ODK-2017/KH/R/2/022 vyplýva, že medzi importérom a ostatnými predajcami existuje vertikálny vzťah. Udelením imunity importérovi v rámci programu zhovievavosti došlo zo strany žalovaného k nesprávnemu úradnému postupu, rozpornému s § 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Žalobca poukazoval na nátlak zo strany importéra aj PIASK a tvrdil, že predajcovia sú v postavení silnej ekonomickej závislosti voči importérovi, ktorý využil svoje postavenie na presadenie svojich záujmov. Ďalej uviedol, že predajcovia sú nútení dodržiavať podmienky určené importérom pod rizikom sankcie. Žalobca preukazoval nátlak zo strany importéra e-mailom zo dňa 9.1.2017 (zamestnanci importéra p. C., A. a D.), e-mailom zo dňa 14.2.2007 a 19.10.20010 (zamestnanec importéra p. D.), záznamom z internej porady PIASK zo dňa 10.11.2011 a e-mailom zo dňa 2.2.2011 (štruktúra rabatov) a zo dňa 24.7.2012 („opatrenie: do objasnenia situácie vám nebudeme vyplácať a priznávať žiadne nové veľkoodberateľské podpory“). 67. Žalobca zároveň namietal nesprávne určenie dĺžky jeho účasti na protisúťažnom konaní, keďže podľa jeho názoru neboli preukázané žiadne skutkové okolnosti odôvodňujúce jeho účasť po 14.01.2015.

68. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného sa opiera o dôkazy (e-mailovú komunikáciu), ktoré boli nezákonne získané počas inšpekcie vykonanej v dňoch 18.4.2016 až 20.4.2016 u žalobcov HÍLEK a A R A V E R. Poverenia na vykonanie inšpekcie boli podľa jeho názoru koncipované všeobecne a zamestnanci úradu tak mohli prehľadávať čokoľvek, čo sa týkalo predaja vozidiel značky Volkswagen. Takýmto postupom úradu došlo k nedodržaniu zásady legitimity, proporcionality a zásahu do práv dotknutých subjektov. Za nezákonne získané dôkazy je možné považovať samotný obsah e-mailovej komunikácie získaný pri inšpekcii, ktorá podlieha pod telekomunikačné tajomstvo. Poukázal na § 63 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v relevantnom znení (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“), ktorý upravuje rozsah telekomunikačného tajomstva. Žalobca namietal, že žalovaný pri vykonávaní inšpekcie nedisponoval súhlasom dotknutej osoby alebo sudcu. 69. Žalobca ďalej namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, keďže správny orgán neobstaral a nevyhodnotil dôkazy v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie skutkového stavu a dôkazy neposudzoval vo vzájomných súvislostiach. Tvrdil, že skutkové závery sú založené najmä na tvrdeniach žiadateľov o zhovievavosť, ktoré sú rozporné, účelové a nepodporené ďalšími dôkazmi. 70. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, že žalovaný kvalifikoval konanie ako jedno pokračujúce porušenie súťažného práva, hoci nepreukázal splnenie podmienok pre toto posúdenie. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru Všeobecného súdu Európskej únie, z ktorej vyvodzoval, že na preukázanie jedného pokračujúceho porušenia je potrebné preukázať existenciu spoločného plánu, úmyselnú účasť podniku na tomto pláne a jeho vedomosť o správaní ostatných účastníkov, pričom tieto podmienky podľa jeho názoru neboli splnené. Žalobca namietal, že žalovaný nesprávne subsumoval jednotlivé skutky pod jeden celok v podobe komplexnej dohody, hoci nepreukázal ich vzájomnú prepojenosť, jednotný cieľ ani jeho vedomosť o celkovom konaní. Tvrdil, že neexistuje dôkaz o tom, že by sa zúčastnil koordinácie vo verejných obstarávaniach alebo inej formy bid-riggingu, pričom vykonané dôkazy podľa neho preukazujú nanajvýš výmenu informácií, nie dohodu obmedzujúcu hospodársku súťaž. Žalobca zároveň namietal porušenie zásady in dubio pro reo, keď žalovaný vyvodil jeho zodpovednosť napriek existencii pochybností o jeho účasti na tvrdenom protisúťažnom konaní. V tejto súvislosti poukazoval aj na judikatúru slovenských súdov, konkrétne na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2018, sp. zn. 2S/273/2017. 71. Žalobca namietal tiež nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, keďže závery žalovaného o rozsahu, trvaní a charaktere protisúťažného konania nemajú oporu v dôkazoch a nie sú dostatočne odôvodnené. 72. Žalobca namietal, že žalovaný na posudzovanú dohodu nesprávne aplikoval čl. 101 ZFEÚ z dôvodu, že bez bližšieho skúmania nie je možné automaticky posúdiť vplyv tvrdenej dohody na obchod medzi členskými štátmi. Aplikáciu čl. 101 ZFEÚ je podľa žalobcu potrebné posudzovať podľa konkrétnych podmienok danej dohody; žalobca uviedol, že tvrdenou dohodou nie je obmedzený prienik iných subjektov z ďalších členských štátov, neexistuje žiadna dohoda účastníkov brániaca zahraničným predajcom predávať vozidlá na území SR, ani možnosť zákazníkov zo SR zabezpečiť si vozidlo za lepšiu cenu zo zahraničia. 73. Nesprávny postup pri určení výšky pokuty je podľa názoru žalobcu ďalším pochybením žalovaného, pretože porušil zásadu proporcionality a individualizácie v trestaní. Pri učení výšky pokuty vychádzal z obdobia porušovania od 5.11.2010 do 26.1.2016 bez toho, aby zohľadnil reálne trhové podiely účastníkov, hoci to vyžaduje judikatúra a to rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 17.12.1998 vo veci C-185/95 P, Baustahlgewebe. Žalobca namietal, že aj keď žalovaný posúdil dohodu ako cieľovú, mal sa zaoberať reálnou situáciou na trhu a skutočným dopadom na trh v zmysle § 38 ods. 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Nie je zrejmé, ako žalovaný dospel k miere závažnosti konania účastníkov vo výške 3%, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne. Zdôraznil, že nie je možné paušalizovať a určiť každému účastníkovi rovnaké percento závažnosti a k nemu následne pripočítavať/ odpočítavať priťažujúce/poľahčujúce okolnosti. 74. Žalobca namietal aj vady výroku prvostupňového rozhodnutia v časti I. spočívajúce v nedostatočnom vymedzení skutku, ktorý neobsahuje miesto a spôsob spáchania správneho deliktu. Žalobca poukázal na to, že úrad v tejto časti výroku len konštatoval, že malo dôjsť k porušeniam zákona o ochrane

hospodárskej súťaže, nekonkretizuje však, na akej konkrétnej výške maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom sa mali dohodnúť; na akom vecnom rozdelení trhu a zákazníkov, na akej konkrétnej výmene citlivých obchodných informácií, na akej konkrétnej koordinácií postupu pri predkladaní ponúk do verejných obstarávaní, obchodných verejných súťažiach alebo iných obdobných súťažiach (s výnimkou spoločností ARAVER a AUTONOVO) sa účastníci mali dohodnúť. V dôsledku toho nie je zrejmé, za aké konkrétne konanie mu bola uložená sankcia. 75. Žalobca vo vzťahu k sankcii namietal nesprávny výpočet pokuty, keď žalovaný zahrnul do relevantného obratu aj položky, ktoré podľa jeho názoru nemali byť zohľadnené, najmä reexporty a prefinancovanie skladových zásob, čím došlo k nadhodnoteniu základu pre výpočet pokuty. 76. Napokon namietal neprimeranosť uloženej pokuty, keď uviedol, že sankcia je neprimerane prísna, nezodpovedá jeho postaveniu ani rozsahu jeho účasti na konaní a nie je v súlade so zásadou proporcionality. Žalobca ďalej namietal nesprávne určenie dĺžky trvania deliktu pre účely výpočtu pokuty, keďže jeho účasť nemala byť posudzovaná až do 26.01.2016, čo malo viesť k použitiu nižšieho koeficientu trvania. Žalobca namietal, že žalovaný nezohľadnil poľahčujúce okolnosti, najmä jeho obmedzenú účasť na jednotlivých častiach tvrdeného konania, a zároveň nesprávne aplikoval pravidlá programu zhovievavosti, keď priznané zníženie pokuty nepovažoval za primerané rozsahu jeho spolupráce. II.5 Žaloby žalobcov v 8. až 13. rade (GALIMEX, ARAVER, DS – CAR, AUTOMAX PLUS, AUTONOVO, PO CAR) 77. Žalobcovia sa včas podanou žalobou domáhali preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím, vrátenia veci úradu na ďalšie konanie. Navrhovali tiež moderáciu uložených pokút. Námietky žalobcov v 8. až 13. rade ku skutkovému stavu 78. Žalobcovia poukázali na to, že za začiatok domnelej dohody nemožno považovať konferenciu v Hronseku (5.11.2010), pretože vyjadrenia žiadateľov o zhovievavosť sú v tomto ohľade rozporuplné (oficiálna a neoficiálna časť konferencie), vzájomne si odporujúce a dodatočne boli vyvrátené. Žalobcovia namietali, že žalovaný sám účelovo doplnil skutkový stav použitím nejasnej a ničím nepodloženej dedukcie faktov bez akýchkoľvek dôkazov o správnosti takéhoto výkladu jednotlivých skutočností a rozporuplných vyjadrení žiadateľov o zhovievavosť a súčasne bez overenia a preukázania autenticity, originality, vierohodnosti a neporušiteľnosti nimi predložených dôkazov. Žalobcovia poukazovali na to, že p. D. (v tom čase zamestnanec importéra) v pozvánke na konferenciu v Hronseku neapeloval na potrebu účasti každého predajcu a v programe konferencie neuviedol politiku štruktúry zliav. Žalobcovia namietali, ako mohol žalovaný na základe zápisu z internej porady PIASK deklarovať závery o jednej trvajúcej kartelovej dohode medzi všetkými účastníkmi konferencie v Hronseku, a to aj takými, ktorí sa konferencie v Hronseku nezúčastnili. Žalobcovia poukázali na to, že žiaden iný dôkaz o tejto otázke sa v administratívnom spise nenachádza a na to, že žiadateľ BOAT uviedol, že na konferencii v Hronseku nedošlo k žiadnemu protisúťažnému konaniu. 79. Žalobcovia namietali, že skutkový stav bol zistený na základe dôkazov vo forme e-mailovej komunikácie predloženej zo strany spoločností PIASK, Porsche Slovakia a BOAT len vo fotokópiách bez následnej kontroly originality a neporušiteľnosti zo strany žalovaného. Žalobcovia namietali, že z uvedeného dôvodu v administratívnom konaní navrhovali vykonanie dokazovania originálom poštového servera jednotlivých žiadateľov o zhovievavosť alebo notárskou zápisnicou o notárskom overení dokumentov predložených do konania z hľadiska kontroly originality, autenticity, vierohodnosti a neporušiteľnosti predložených dôkazov. Rovnako navrhli vykonanie dokazovania o odoslaní (zo strany odosielateľa) a prijatí (zo strany adresáta) sporného e-mailu, dokazovanie záznamom z počítačových serverov žiadateľov o zhovievavosť a ich porovnanie so záznamami z počítačových serverov ostatných účastníkov konania, a to s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas. Namietali, že odoslanie e-mailu z elektronickej schránky odosielateľa ešte neznamená, že bol príjemcovi skutočne doručený a dostal sa do jeho dispozície. Žalobcovia namietali, že žalovaný navrhované dôkazy na preukázanie uvedených tvrdení nevykonal.

80. Žalobcovia v žalobách ďalej tvrdili, že na žiadnu e-mailovú komunikáciu nereagovali, nakoľko o nej nevedeli. Na druhej strane, ak by aj hypoteticky žalobcovia mali e-maily k dispozícií, bez informácií z údajných stretnutí a dohôd, ktoré mali na týchto stretnutiach vzniknúť, a bez ďalších informácií o predávanom automobile (vystavené, predvádzacie, náhradné vozidlá) a spôsobe predaja (individuálny zákazník, veľkoodberateľ, predaj cez operatívny leasing), nemohli na podklade hromadne zasielaných e-mailov za posudzované obdobie dedukovať existenciu protisúťažného konania. 81. Žalobcovia namietali, že úrad odmietol vykonať dokazovanie oboznámením sa s nimi predloženými ekonomickými analýzami, ktorými preukazovali neuzatvorenie dohody. Poukázali na to, že žalovaný tiež ignoroval ich návrh na doplnenie dokazovania vyžiadaním si prehľadu individuálnych podpôr poskytnutých jednotlivým predajcom zo strany importéra za obdobie 11/2010 až 1/2016 pre predaje nových osobných a úžitkových vozidiel značky Volkswagen, z ktorých by bolo zrejmé, ktorý predajca sa uchádzal o udelenie individuálnej podpory importéra a ktorému predajcovi udelil importér individuálnu podporu a z ktorej podskupiny ju importér udelil (či išlo o maržový systém, mimomaržový systém alebo veľkoodberateľskú podporu) a v akej výške mu bola podpora poskytnutá. 82. Ďalšia námietka sa týkala určenia údajného konca porušovania na základe e-mailovej komunikácie zo dňa 26.1.2016 medzi spoločnosťami AUTOCOMODEX a ARAVER. Namietali, že uvedený email nemá protisúťažný charakter, nešlo o zákazníka spoločnosti AUTOCOMODEX z dôvodu domnelého regionálneho rozdelenia trhu, ale z dôvodu, že tento zákazník kúpil auto od spoločnosti AUTOCOMODEX už dvakrát a oslovil ju aj tretí raz, preto ho p. J. (H.) vnímala ako svojho zákazníka a jej výčitka podľa žalobcov potvrdzuje tvrdý konkurenčný boj medzi predajcami a nie protisúťažné konanie. 83. Žalobcovia zároveň poukázali na to, že vo vzťahu k ostatným žalobcom (okrem ARAVER) je evidovaná ako posledná e-mailová komunikácia zo dňa 14.1.2015, čo je časový rozdiel viac ako 12 mesiacov. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie Všeobecného súdu z 24.03.2011 vo veci T-382/06, Tomkins plc proti Komisii: v prípade dostatočne dlhej doby, kedy tento podnikateľ nebol aktívny, nekontaktoval ostatných účastníkov kartelu, nereagoval na iniciatívy, môže neaktivita založiť domnienku, že jeho pôsobenie v karteli bolo ukončené; dĺžka obdobia neaktivity potrebnej na založenie domnienky ukončenia účasti na karteli by mala byť posudzovaná individuálne v každom prípade fungovania kartelu, počas domnelého obdobia porušovania od 5.11.2010 do 26.1.2016 (63 mesiacov), existujú značné časové rozstupy spolu v trvaní 44 mesiacov (12 mesiacov, 20 mesiacov, 12 mesiacov) popierajúce neprerušené trvanie domnelej kartelovej dohody a ktoré zároveň popierajú charakterizovanie jednej trvajúcej kartelovej dohody. 84. Žalobcovia poukázali na to, že žalovaný nepreukázal splnenie podmienok jednej trvajúcej kartelovej dohody v zmysle judikatúry, že (i) uvedený podnik mal zámer prispieť vlastným správaním k naplneniu spoločných cieľov sledovaných všetkými zúčastnenými a že (ii) vedel o skutočnom správaní, ktoré plánovali alebo vykonali iné podniky pri výkone rovnakých zámerov, alebo ich mohol rozumne predpokladať a (iii) bol pripravený prevziať toto riziko. Podľa žalobcov z dokazovania vyplýva, že žiadatelia o zhovievavosť ovládali spolu viac ako 60 % trhu, pričom jediný spoločne sledovaný ekonomický cieľ možno pripísať práve spoločnostiam Porsche Slovakia a PIASK, nie žalobcom. Tvrdili, že žalobcovia žiadnu kartelovú dohodu neuzatvorili, nezúčastňovali sa údajných protisúťažných stretnutí s výnimkou importérom oficiálne organizovanej konferencie v Hronseku (ktorej protisúťažný charakter podľa žalobcov nebol preukázaný). Poukázali na to, že v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ak existuje spor o existencii porušenia, Komisia musí dokázať porušenia, ktoré zistila, a predložiť dôkazy, ktoré sú schopné právne preukázať existenciu okolností predstavujúcich porušenie. 85. V súvislosti s dôveryhodnosťou výpovedí žiadateľov o zhovievavosť poukázali na rozhodnutie Všeobecného súdu vo veci z 16.11.2005, vo veci T-120/04, Peróxidos Orgánicos, SA, rozsudok ESĽP vo veci H. proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 45084/14 a namietali, že tvrdenia žiadateľov neboli podporené dôkazmi, žalovaný neakceptoval dôkazy, ktoré preukazovali opak, odmietol vykonať ďalšie dokazovanie a nevysporiadal sa s rozpornými vyjadreniami žiadateľov: napríklad v pôvodnom znení žiadosti BOAT uviedla, že iniciátorom domnelej kartelovej dohody bol importér v spojení so spoločnosťou PIASK a následne už menil skutkové tvrdenia v dôsledku „rozpamätania“ sa p. D. o skutočnom a pravdivom slede udalostí.

86. Žalobcovia poukázali na dôvod, pre ktorý importér v spojení so spoločnosťou PIASK vytvorili tabuľku maximálnych zliav, rozoslali ju do distribučnej siete predajcov Volkswagen prostredníctvom e-mailu od p. F. a vyžadovali účasť na dohode pod hrozbou nátlaku (BOAT a Autoprofit). Uviedli, že zo strany spoločnosti Porsche Slovakia a PIASK bol pôvodný systém marže obchodníka a veľkoodberateľskej podpory importéra nahradený systémom maximálnej zľavy (množstevnej zľavy) a podpory predaja importéra. Nakoľko PIASK výrazne stratil z objemu predajov (na úkor BOAT, HÍLEK, atď.), importér vstúpil do nezávislého rozhodovania autorizovaných predajcov cez obmedzenie cenovej vojny, vynucovanie dodržiavania stanovených maximálnych zliav a protežovanie PIASK cez individuálne podpory. 87. Vo vzťahu k dokazovaniu žalobcovia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžhk/1/2017 zo dňa 20.2.2020, v zmysle ktorého, ak má byť určitý dôkaz, ktorého prípustnosť môže byť v konaní diskutabilná, použitý v správnom konaní, je potrebné vykonať test prípustnosti, test legality, test legitimity a test proporcionality. V rámci testu prípustnosti dôkazu by si mal správny orgán zodpovedať na zásadné otázky: (i) či bol dôkaz zabezpečený už v pôvodnom konaní zákonným spôsobom, (ii) či má správny orgán k dispozícii dôkaz v takej podobe, aby mohol overiť jeho autenticitu a pravosť, (iii) či má správny orgán zákonnú možnosť preverovať zákonnosť a autenticitu dôkazu, (iv) či bude možné dôkaz zákonne realizovať aj v správnom konaní, a to aj s ohľadom na hmotnoprávny objekt regulácie, ktorý mal byť správnym deliktom porušený. Negatívna odpoveď na ktorúkoľvek z uvedených otázok neumožní správnemu orgánu dospieť k jednoznačnému záveru o prípustnosti dôkazu v konaní o správnom delikte. 88. Žalobcovia namietali, že žalovaný nezákonne odmietol vykonanie dokazovania výsluchom navrhovaných svedkov: p. D., p. A., p. A., p. K., p. L., p. F., p. C., p. F., p. F., p. F., p. C., p. M., p. D., p. C., p. K., p. N., p. C., p. D., p. A., p. C., p. A., p. C., p. M., p. B. a p. K.. 89. Na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas žalobcovia poukázali aj v súvislosti s nedištancovaním sa od dohody a možnosťou vyvrátenia domnienky účasti na zosúladenom postupe prostredníctvom verejného dištancovania sa, oznámenia dohody správnym orgánom a dôkazu o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej dotknuté obmedzenie. Žalobcami predložené ekonomické analýzy sú podľa žalobcov rovnocenným dôkazom ako verejné dištancovanie sa od protisúťažnej dohody, či oznámenie správnemu orgánu, čo však úrad ani Rada PMÚ nezohľadnili a zaťažili konanie vadou nezákonnosti. 90. Žalobcovia namietali aj izolovaný výsluch (podanie ústneho vysvetlenia) žiadateľov Porsche Slovakia, BOAT, Autoprofit. Tvrdili, že mali byť na podanie ústneho vysvetlenia predvolaní, resp. upovedomení o ňom, tak aby mohli klásť otázky žiadateľom o zhovievavosť otázky, no žalovaný im to neumožnil. Osamotené vypočúvanie spolupracujúcich spoluobvinených priznávajúcich sa k spáchaniu správneho deliktu podľa žalobcov predstavuje vážny zásah do práva ostatných účastníkov konania na spravodlivé konanie, do základného práva na súdnu ochranu a do práva na obhajobu. Podľa názoru žalobcov odstránenie rozporov, hoci aj o už tvrdených skutočnostiach alebo ich bližšie ozrejmenie, sa má považovať za nové skutočnosti a tvrdenia. Žalovaný teda nemal postupovať podľa § 22 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ale podľa § 40 ods. 3 v spojení s § 37 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a § 3 ods. 1, § 44 ods. 2 a § 21 ods. 2 správneho poriadku. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2017, sp. zn. 3To/8/2016, podľa ktorého pri výpovedi kajúcnikov je potrebné zobrať do úvahy možnosť existencie nečestných motívov (napr. prísľub výhod v súdnom procese), pričom práve tieto motívy umožňujú označiť takúto výpoveď za nevierohodnú až falošnú z dôvodu, že kajúcnik spravidla sleduje výpoveďou zánik vlastnej zodpovednosti, resp. zbavenie sa viny. Príkladom takejto výpovede je výpoveď kajúcnika, ktorý v nej s cieľom dosiahnuť nižší trest prekrúca svoje doterajšie tvrdenia a usvedčuje iného spoluobvineného. Námietky žalobcov v 8. až 13. rade k právnemu posúdeniu a ostatné námietky 91. Žalobcovia namietali vyhodnotenie údajnej protisúťažnej dohody ako horizontálnej, podľa ich názoru však ide o vertikálnu dohodu. Importér je vždy vo vzťahu k distribútorom vo vertikálnom postavení, nikdy nie v rovnocennom horizontálnom postavení, čo vedie k tomu, že importér nemohol splniť zákonné predpoklady na udelenie imunity v rámci programu zhovievavosti podľa § 38d zákona o ochrane hospodárskej súťaže, pretože program zhovievavosti sa v zmysle tohto ustanovenia vzťahuje len na horizontálne dohody, nie na vertikálne ani na vertikálno-horizontálne dohody. Poukázali na to, že to bol

práve p. A. ako zástupca importéra Porsche Slovakia, ktorý vyvíjal ekonomický nátlak na spoločnosť BOAT. Pokiaľ by bolo preukázané, že Porsche Slovakia (importér) donucoval ostatných predajcov k dodržiavaniu tejto dohody, viedlo by to k odobratiu imunity, mohlo by to viesť ku konaniu podľa § 25 ods. 4 zákon o ochrane hospodárskej súťaže iba so spoločnosťou Porsche Slovakia ako jediným subjektom zodpovedným za domnelú kartelovú dohodu a súčasne k zastaveniu správneho konania voči žalobcom a zvyšným účastníkom konania, prípadne by to mohlo viesť k podstatnému zníženiu uložených sankcií. Postup žalovaného, ktorým udelil spoločnosti Porsche Slovakia a PIASK imunitu, je podľa žalobcov nesprávnym úradným postupom v rozpore s § 38d a v § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. 92. Žalobcovia ďalej namietali nezákonnosť inšpekcie v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK a porušenie telekomunikačného tajomstva. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci vedenej pod sp. zn. 5Sžnz/2/2015 a rozhodnutie ESĽP zo dňa 2.10.2014 vo veci DELTA PEKÁRNY proti Českej republike, č. sťažnosti 97/11. Podľa názoru žalobcov došlo k vytvoreniu digitálno-forenzných kópií pevných diskov dotknutých osôb v celosti, ktoré obsahovali aj súkromnú korešpondenciu a komunikáciu s advokátom spoločnosti ARAVER. Poverenie na vykonanie inšpekcie však obsahuje len strohé poučenie, že na takéto informácie sa neprihliada. Žalovaný nedisponoval súhlasom sudcu, tak ako to vyžaduje § 22a ods. 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Okrem toho, žalovaný mal v dispozícii kópie diskov neprimerane dlhý čas a vrátil ich spoločnosti ARAVER až dňa 23.6.2016, teda viac ako dva mesiace po vykonaní inšpekcie. Neprimerane široký rozsah použitých kľúčových slov, podľa ktorých sa vyhľadávali informácie na diskoch, môže viesť k neprípustnej fishing expedition. Okrem toho, žalovaný vykonal inšpekciu v ešte nezačatom správnom konaní. Podľa názoru žalobcov žalovaný v čase vykonania inšpekcie disponoval dostatočným množstvom dôkazov, na základe ktorých mohol začať správne konanie aj skôr, no urobil tak až 1.6.2016. 93. Ďalšou námietkou žalobcovia tvrdili porušenie telekomunikačného tajomstva. Žalobcovia poukázali na § 55 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. a) a b), ods. 2 a ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách s tým, že spoločnosti ARAVER a HÍLEK nikdy neudelili žalovanému súhlas na oboznamovanie sa s informáciami tvoriacimi telekomunikačné tajomstvo a žalovaný nedisponoval ani súhlasom sudcu podľa § 63 ods. 6 a ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách. Ochrana obsahu prenášaných správ sa podľa žalobcov nekončí doručením e-mailu do e-mailovej schránky príjemcu, ale je nutné ju vykladať v širšom rozsahu s dôrazom na ochranu súkromia a zachovanie listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ. Žalobcovia namietali, že žalovaný nerozlišuje medzi informáciami nachádzajúcimi sa na dátovom nosiči, za ktorý možno považovať prehľadávaný počítač podnikateľa/ zamestnanca podnikateľa pri vykonávaní inšpekcie a informáciami nachádzajúcimi sa v počítačovej sieti, resp. na počítačovom serveri. Ide totiž o dva rozličné pojmy a rozličný charakter informácií. E-mailová komunikácia sa nenachádzala na nosičoch podnikateľa, teda sa nenachádzala v počítačovom systéme podnikateľov ARAVER a HÍLEK, ale v mailovej schránke, teda na počítačovom serveri podnikateľov. Žalovaný preto mohol počas inšpekcie zaistiť len počítačové údaje majúce povahu „veci“ nachádzajúcej sa na technickom nosiči informácií (počítač, mobilný telefón, CD, DVD, USB, kľúč alebo harddisk počítača). Z obsahu zaistenej e-mailovej dokumentácie je zrejmé, že v tejto sú zaznamenané jednak údaje vzťahujúce sa na užívateľa a rovnako i údaje vzťahujúce sa na konkrétny prenos informácií - meno a priezvisko komunikujúcich strán a s ním súvisiaca e-mailová adresa a údaje o dátume a čase vykonania prenosu. 94. Podľa žalobcov nie je zo zaistenej e-mailovej dokumentácie zrejmé, či obsahovala aj e-mail ako dátovú (elektronickú správu) správu, ktorá bola počas vytvárania pasívna, alebo v režime po uložení konceptu e-mailu alebo v priebehu odosielania na MTA (Mail Transfer Agent) odosielateľa, prípadne počas prenosu medzi MTA (Mail Transfer Agent) odosielateľa a MTA (Mail Transfer Agent) príjemcu, či v priebehu sťahovania z MTA (Mail Transfer Agent) príjemcu, prípadne počas zobrazovania e-mailu na cieľovom serveri MTA (Mail Transfer Agent), kedy je e-mail ako elektronická dátová správa vždy pod právnou ochranou telekomunikačného tajomstva, tak ako to analogicky vyplýva aj z uznesenia Najvyššieho súdu ČR zo dňa 15.12.2000, sp. zn. 7/Tz/9/2000. V prípade pochybností nemožno vylúčiť, že zaistená e-mailová dokumentácia obsahovala aj e-maily ako elektronické dátové správy, a preto podliehajú ústavnoprávnej ochrane telekomunikačného tajomstva ako prepravovanej elektronickej správy (listové tajomstvo, korešpondencia a tajomstvo iných písomností a záznamov, ktoré zakotvuje čl. 22 Ústavy SR, čl. 8 Dohovoru a čl. 7 Charty základných práv Európskej únie). Podliehajú tiež ústavnoprávnej ochrane zákazu zhromažďovania súkromných údajov v zmysle čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2 a ods. 3 Ústavy SR, čl. 7 a čl. 8 Charty základných práv EÚ a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a tak ich použitie zo strany žalovaného je nezákonné a ústavne nekonformné. 95. Žalobcovia namietali aj neúplnosť výroku napadnutého rozhodnutia druhostupňového orgánu. Výrok I napadnutého rozhodnutia podľa žalobcov neobsahuje dostatočné vymedzenie skutku v mieste a spôsobe spáchania deliktu. Z výroku rozhodnutia nevyplýva, na akej konkrétnej výške maximálnych zliav sa mali dohodnúť, na akom vecnom rozdelení trhu a zákazníkov, na akej konkrétnej výmene citlivých obchodných informácií a na akej konkrétnej koordinácii postupu pri súťažiach alebo iných obchodných súťažiach sa údajne dohodli. Ďalším namietaným nedostatkom výroku rozhodnutia je to, že žalovaný opomenul rozhodnúť o neuložení pokuty Porsche Slovakia a PIASK. Takisto absentuje výrok, že spoločnostiam BOAT a Autoprofit neukladá zákaz účasti vo verejnom obstarávaní podľa § 38h ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. 96. Ďalšia námietka smerovala k tomu, že žalovaný nedodržal zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia vyplývajúcu z § 30 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a subjektívnu zákonnú 4-ročnú prekluzívnu lehotu na rozhodnutie o uložení pokút v zmysle § 38c ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorá mala byť počítaná (i) odo dňa 31.8.2015, kedy žalovaný získal od Porsche Slovakia a PIASK dôkazy týkajúce sa správneho deliktu, (ii) odo dňa 8.9.2015, kedy žalovaný získal doplnenie žiadosti o leniency 1-2, či (iii) odo dňa 17.12.2015, kedy žalovaný získal od Porsche Slovakia a PIASK doplnenie žiadosti o zhovievavosť ústnym výsluchom do zápisnice dňa 17.12.2015, prípadne najneskôr (iv) odo dňa 18.4.-20.4.2016, kedy žalovaný vykonal inšpekciu v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK. Žalovaný podľa žalobcov rozhodol oneskorene a nezákonne, čo by malo byť dôvodom pre zrušenie oboch napádaných rozhodnutí a pre zastavenie konania z dôvodu márneho uplynutia zákonnej subjektívnej prekluzívnej lehoty, ku ktorému došlo dňa 3.6.2020. 97. Podľa názoru žalobcov bol nesprávne určený okruh účastníkov konania, a to v prípade Auto Unicom a Auto Unicom Zvolen, AUTOMAX v konkurze a AUTOMAX PLUS. Žalovaný podľa žalobcov nesprávne posúdil ekonomické nástupníctvo a jeho závery sú svojvoľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. 98. Žalobcovia ďalej namietali, že úrad postupoval nesprávne keď na danú vec aplikoval čl. 101 ZFEÚ, keďže nebol preukázaný vplyv na obchod medzi členskými štátmi. 99. Žalobcovia namietali, že považujú za porušenie ich práva na spravodlivý proces nevyhovenie návrhu na prerušenie konania v administratívnom konaní a podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v znení: „Má sa čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy vykladať v tom zmysle, že zásada práva na obhajobu je porušená, ak ústredný orgán štátnej správy na úseku ochrany a podpory hospodárskej súťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) v štádiu po začatí súťažno-správneho konania a potom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a v dôsledku uvedeného aj k odtajneniu celého administratívneho spisu, izolovane a osamotene vypočúva žiadateľov o leniency k podstatným skutkovým otázkam týkajúcich sa protisúťažného konania, ktorého prešetrovanie je predmetnom daného súťažno-správneho konania, bez oboznámenia ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti účasti ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní žiadateľov o leniency?“. Podľa názoru žalobcov žalovaný nebol oprávnený si sám zodpovedať otázku, čím porušil čl. 27 Nariadenia č. 1/2003. 100. Žalobcovia ďalej uviedli, že došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a zásady rovnosti zbraní. Tvrdili, že správny orgán poskytol žiadateľom o zhovievavosť zvýhodnené postavenie, umožnil im poskytovať doplňujúce vysvetlenia bez účasti ostatných účastníkov konania a následne tieto tvrdenia použil ako dôkaz proti ostatným účastníkom, čím došlo k porušeniu práva na obhajobu. 101. Žalobcovia v doplnení žaloby zo dňa 30.7.2020 poukázali na ekonomické analýzy predaja vozidiel Volkswagen za obdobia rokov 2010-2016. 102. Ďalšia námietka smerovala k neúplnosti administratívneho spisu z dôvodu absencie komunikácie medzi žalovaným a Európskou komisiou, ktorá mala byť vedená v súlade s právom Európskej únie, čo podľa žalobcov predstavuje porušenie zásady legality a transparentnosti konania.

103. Žalobcovia namietali nezákonnosť napadnutého rozhodnutia aj z dôvodu existencie pochybností o nestrannosti jeho členov, pričom zároveň tvrdili, že o námietkach zaujatosti ktoré vzniesli v administratívnom konaní nebolo rozhodované zákonným spôsobom a že vady rozhodovania o zaujatosti sa následne preniesli aj do meritórneho rozhodnutia. Vo vzťahu k predsedovi Rady PMÚ O. G. A. žalobcovia tvrdili, že existoval osobný konflikt medzi ním a zástupcom žalobcov, advokátom JUDr. Ondrejom Urbanom, MBA, keďže predseda Rady PMÚ mal na uvedeného advokáta opakovane podávať sťažnosti založené podľa žalobcu na nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich tvrdeniach. Takýto konflikt podľa žalobcov objektívne vyvolával pochybnosti o schopnosti predsedu Rady PMÚ rozhodovať vo veci nestranne vo vzťahu k subjektom zastupovaným týmto advokátom. Súčasne žalobcovia poukázali na podané trestné oznámenie voči O. G. A. a na podania adresované Úradu na ochranu osobných údajov týkajúce sa postupu PMÚ, pričom tvrdili, že aj tieto okolnosti mohli ovplyvniť jeho postoj k účastníkom konania a ich obhajobe. Žalobcovia zároveň namietali, že O. G. A. sa nemal zúčastniť rozhodovania o vlastnej zaujatosti, resp. sa mal zdržať hlasovania, pričom argumentovali analógiou s rozhodovaním o vylúčení sudcov. Podľa žalobcu tak vznikla procesná vada spočívajúca v tom, že o zaujatosti nerozhodoval úplne nestranný orgán. Vo vzťahu k O. D. D. žalobcovia namietali jednak jeho osobu z dôvodu verejne známeho trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku a legalizácie príjmov z trestnej činnosti, pričom tvrdili, že táto okolnosť objektívne spochybňuje jeho nestrannosť a dôveryhodnosť pri rozhodovaní v správnom trestaní. Zároveň poukázali na to, že o jeho zaujatosti rozhodoval predseda PMÚ, ktorého samotného žalobcovia považovali za zaujatého, a preto podľa žalobcu išlo o nezákonný postup, keď „zaujatý rozhodoval o zaujatosti iného“. Žalobcovia ďalej namietali, že o doplnení námietky zaujatosti nebolo samostatne rozhodnuté, hoci podľa ich názoru išlo obsahovo o nové námietky zaujatosti obsahujúce ďalšie skutkové okolnosti. Poukázali na to, že Rada PMÚ mala najprv procesne rozhodnúť o všetkých vznesených námietkach zaujatosti a až následne rozhodovať vo veci samej. II.6 Žaloba žalobcu v 14. rade (Auto Unicom) 104. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci úradu na ďalšie konanie. 105. Žalobca v prvom rade namietal zánik zodpovednosti žalobcu za správny delikt v dôsledku márneho uplynutia prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty. Žalobca tvrdil, že bol napadnutým rozhodnutím ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch tým, že bol sankcionovaný napriek tomu, že jeho deliktuálna zodpovednosť už zanikla v dôsledku márneho uplynutia objektívnej osemročnej prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty. Vychádzal pritom z toho, že žalovaný mu účasť na posudzovanej dohode určil za obdobie od 05.10.2010 do 17.05.2012, a preto na jeho konanie aplikoval hmotnoprávne ustanovenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom do 30.06.2014. Žalobca poukázal na to, že podľa § 38 ods. 8 uvedeného zákona možno pokuty uložiť najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu zákona, pričom pri pokračovacom alebo trvajúcom správnom delikte začne lehota plynúť odo dňa, keď došlo k porušeniu naposledy. 106. Žalobca následne namietal, že ak mal zákon porušiť najneskôr dňa 17.05.2012, pokuta mu nemohla byť zákonne uložená rozhodnutím, ktoré mu bolo doručené až dňa 31.05.2020 a právoplatnosť nadobudlo až dňa 01.06.2020. Hoci si bol vedomý toho, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa 15.05.2020, teda ešte v priebehu osemročnej objektívnej lehoty, za rozhodujúce nepovažoval samotné vydanie rozhodnutia, ale až okamih jeho právoplatnosti. 107. Žalobca poukázal na rozsudky správnych súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré podľa jeho názoru podporujú výklad, že konanie o správnom delikte musí byť v zákonnej lehote právoplatne skončené. 108. Druhým žalobným dôvodom bola námietka, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s obranou žalobcu založenou na inštitúte ekonomického nástupníctva. Žalobca namietal, že žalovaný sa dostatočne nezaoberal jeho argumentáciou, podľa ktorej prípadnú zodpovednosť za konanie týkajúce sa značky Volkswagen mala niesť spoločnosť Auto Unicom Zvolen, a to aj za obdobie pred svojím vznikom, respektíve za obdobie pred uzavretím zmluvy o predaji časti podniku. Tvrdil, že dňom 18.05.2012 prešli na spoločnosť Auto Unicom Zvolen všetky činnosti akýmkoľvek spôsobom sa týkajúce značky

Volkswagen, a preto mu nebolo zrejmé, z akého dôvodu mal byť účastníkom konania práve on, keď podľa neho išlo o zrejmý prípad úplného ekonomického nástupníctva.

II.7 Žaloba žalobcu v 15. rade (Auto Unicom Zvolen) 109. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci úradu na ďalšie konanie. 110. Žalobca poukázal na to, že obe napadnuté rozhodnutia sú po formálnej aj materiálnej stránke neudržateľné a nepreskúmateľné, a to aj vo vzťahu k individualizácii sankcie. 111. Žalobca v žalobe uviedol, že už v rozklade namietal viacero okolností súvisiacich s výškou pokuty, ktoré podľa neho úrad ani Rada PMÚ riadne nevyhodnotili. Ďalej namietal, že dopad jedného druhu porušenia na „relevantný trh“ nemožno stotožňovať s tým, že súčasne ovplyvnil aj iné aspekty súťaže, a že ide o všeobecné úvahy bez riadneho preukázania reálneho dopadu na trh. 112. Žalobca tiež namietal, že úrad pri výpočte pokuty do obratu nesprávne zahrnul obrat z predaja vozidiel do zahraničia, pričom podľa žalobcu nešlo o relevantný obrat na domácom trhu, lebo išlo o predaj do zahraničia sprostredkovaný tretími osobami, teda subjektami, ktoré vozidlá ďalej vyviezli. 113. Žalobca sa ohradil voči tomu, ako úrad a Rada PMÚ posudzovali otázku zníženia obratu, respektíve nezníženia hodnoty predaja ako základu pre výpočet pokuty. Žalobca tvrdil, že niektoré predaje, ktoré boli zahrnuté do obratu relevantného pre určenie pokuty, mali byť zohľadnené odlišne. K tomu žalobca v žalobe namietal, že Rada PMÚ v bode 756. svojho rozhodnutia uviedla, že v jeho prípade uznala odôvodnenosť argumentu o hodnote predaja pri určitých predajoch, kde prišlo k fakturácii konečnému zákazníkovi a súčasne k zohľadneniu predajných priamych a nepriamych predajov. Zároveň však v napadnutom rozhodnutí bolo uvedené, že žalobca napriek výzve pred vydaním druhostupňového rozhodnutia nepredložil doklady k preukázaniu relevantného obratu. Žalobca tvrdil, že takáto výzva mu doručená nebola. 114. V ďalšej časti žaloby žalobca napadol spôsob, akým rada a PMÚ odmietli jeho obranu založenú na likvidačnom charaktere sankcie. Žalobca namietal, že z verejne dostupných údajov finstat.sk týkajúcich sa jeho spoločnosti je zrejmé, že uložená pokuta môže mať likvidačný dopad. Tieto údaje mali dokazovať už dlhodobejšie nepriaznivé hospodárske výsledky, nízke ziskové marže a celkovo malú ekonomickú silu žalobcu. 115. Žalobca namietal, že úrad a Rada PMÚ boli povinní zistiť objektívnu pravdu a zabezpečiť si aj iné dôkazy a podklady, nielen zotrvať na formalistickom stanovisku, že ním predložené dôkazy k preukázaniu likvidačného charakteru pokuty nepostačujú. Uviedol, že úrad ho neupozornil, že podklady považuje za nedostatočné, nevyzval ho primeraným spôsobom na ich doplnenie, a s jeho námietkami sa nevysporiadal dôsledne. Namietal, že mal znížiť pokutu aj v prípade, ak sa preukáže, že uloženie plnej sumy pokuty by priamo viedlo k obchodnému podnikaniu z trhu, pričom poukázal na to, že likvidačný účinok pokuty nemusí spočívať len v okamžitom zániku spoločnosti, ale aj v odstránení podnikateľa z konkurenčného prostredia, v strate schopnosti ďalej súťažiť na relevantnom trhu, v zásadnom oslabení jeho podnikania a vo vytlačení z hospodárskej súťaže. Uviedol, že z ekonomického hľadiska je potrebné posúdiť, či účastník konania materiálne dokáže pokutu zniesť v konkrétnom momente, sledovať pokles jeho likvidity, dopad na cash-flow, schopnosť ďalej fungovať na trhu a na jeho existujúce záväzky a rezervy. Zdôraznil, že úrad sa podľa jeho názoru obmedzil na paušálne tvrdenie, že podnikanie žalobcu je stabilné a že zo všeobecných údajov nevyplýva jeho zánik, pričom vôbec nehodnotil, aký dopad bude mať vymoženie takejto pokuty v konkrétnej hospodárskej situácii na jeho ďalšie fungovanie. 116. Žalobca rovnako namietal, že tvrdenie úradu o trojročnom trvaní porušovania je samo osebe nespôsobilé odôvodniť výšku sankcie, ak nie je preukázaný skutočný rozsah jeho účasti a ak nie sú riadne zistené konkrétne dopady na jeho hospodársku situáciu. Žalobca namietal, že v administratívnom

spise neexistuje jediný priamy alebo nepriamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval jeho účasť na nejakých dlhodobých dohodách v rozsahu tvrdenom úradom. 117. Žalobca zároveň uviedol, že nikdy nekonal za účelom uzavretia zakázanej dohody, nikdy nebol súčasťou tajnej dohody a nikdy mu nebola doručená alebo predložená tabuľka či iný dokument, z ktorého by bolo možné vyvodiť jeho vedomosť o kartelovom správaní. Tvrdil, že sám si dojednával ceny, zľavy aj obchodné podmienky individuálne so zákazníkmi podľa aktuálnej situácie. Poukázal na to, že úrad vopred účelovo nastavil dokazovanie tak, aby viedlo k potvrdeniu protisúťažného konania a následne bez objektívneho vyhodnotenia všetkých okolností stanovili aj výšku pokuty. III. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania III.1 Vyjadrenie žalovaného 118. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol žaloby žalobcov v 1. až 15. rade zamietnuť a odkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. 119. Uviedol, že pri dokazovaní v oblasti protisúťažných postupov a dohôd je potrebné prihliadať na osobitnú povahu týchto konaní. Poukázal na to, že činnosti, ktoré tvoria obsah protisúťažných postupov a dohôd, sa často uskutočňujú ilegálne, stretnutia sa konajú tajne a súvisiaca dokumentácia je obmedzená na minimum. Aj v prípade, ak sa žalovanému podarí získať napríklad zápis zo stretnutia, takýto zápis býva podľa žalovaného spravidla úlomkovitý a kusý. Z uvedeného dôvodu je podľa žalovaného často potrebné rekonštruovať niektoré podrobnosti dedukciou z určitého množstva zhôd okolností a nepriamych dôkazov, ktoré pri posúdení ako celku môžu predstavovať dôkaz o porušení práva hospodárskej súťaže. 120. Žalovaný ďalej uviedol, že v predmetnom konaní vychádzal z informácií a podkladov získaných zo žiadostí o zhovievavosť podľa § 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, z inšpekcií vykonaných v priestoroch podnikateľov HÍLEK a ARAVER, ako aj zo zhromaždených informácií a podkladov podľa § 22 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti žalovaný osobitne zdôraznil napríklad šifrovaný e-mail zo dňa 25.01.2013, ktorý mal obsahovať návrh na výšku zliav. 121. Vo vzťahu k námietkam žalobcov, podľa ktorých bola dohoda nesprávne posúdená ako horizontálna, žalovaný najskôr vymedzil rozdiel medzi horizontálnou a vertikálnou dohodou. Uviedol, že horizontálne dohody sú dohodami medzi vzájomnými konkurentmi, zatiaľ čo vertikálne dohody existujú medzi podnikateľmi pôsobiacimi na odlišných stupňoch distribučného reťazca, napríklad vo vzťahu dodávateľ – odberateľ. Podľa žalovaného posúdenie toho, či ide o horizontálnu alebo vertikálnu dohodu, závisí od povahy dohody vyplývajúcej zo súboru dôkazov preukazujúcich konkrétne správanie importéra. Žalovaný považoval za zrejmé, že importér môže mať ekonomický záujem tak na vertikálnej, ako aj na horizontálnej dohode, avšak jeho správanie a motiváciu je potrebné preukazovať súborom dôkazov, a nie tvrdeniami a hypotézami účastníkov konania založenými na tom, ako situáciu sami vnímajú. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na závery uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, podľa ktorých podnikateľ Porsche Slovakia síce pôsobí na trhu motorových vozidiel najmä ako importér značiek Volkswagen na území Slovenskej republiky, motorové vozidlá nakupuje od svojej materskej spoločnosti, dováža ich na územie Slovenskej republiky a následne ich predáva autorizovaným predajcom tvoriacim jeho autorizovanú predajnú sieť. Títo predajcovia potom zabezpečujú predaj konečnému zákazníkovi, ktorému podnikateľ Porsche Slovakia, až na niektoré výnimky, vozidlá priamo nepredáva. Žalovaný zároveň uviedol, že existujú aj výnimky, pri ktorých má importér Porsche Slovakia odlišné postavenie a vo vzťahu k zákazníkovi vystupuje ako uchádzač snažiaci sa ponúknuť najvýhodnejšiu ponuku; v tejto pozícii podľa žalovaného súperí s predajcami ostatných výrobcov vozidiel. Z obsahu e-mailovej komunikácie žalovaný dospel k záveru, že posudzovaná dohoda sa uplatňovala na úrovni predajcov, ktorí sa dohodli na pravidlách uplatňovaných pri predaji vozidiel, teda na horizontálnej úrovni. Podľa žalovaného predajcovia medzi sebou intenzívne komunikovali bez účasti importéra. Žalovaný zároveň uviedol, že žalobcovia nepredložili dôkazy, ktoré by vyvrátili jeho závery o existencii horizontálnej dohody. 122. Žalovaný ďalej uviedol, že medzi podnikateľmi patriacimi do jednej ekonomickej skupiny, akými sú importér Porsche Slovakia a predajca PIASK, nemôže existovať dohoda obmedzujúca súťaž. Zároveň poukázal na to, že zákon predpokladá možnosť podať žiadosť o neuloženie pokuty tak, že pokrýva

viacerých podnikateľov patriacich do tej istej ekonomickej skupiny. Ďalší dvaja leniency žiadatelia, BOAT a Autoprofit, podľa žalovaného podali svoje žiadosti samostatne. 123. K námietkam žalobcov smerujúcim proti zákonnosti inšpekcií vykonaných u spoločností ARAVER a HÍLEK žalovaný uviedol, že tieto námietky vzniesli aj žalobcovia, ktorých sa uvedené inšpekcie priamo netýkali. Žalovaný zotrval na tom, že pri výkone inšpekcií postupoval v súlade s § 22a zákona o ochrane hospodárskej súťaže. V povereniach bol podľa neho detailne identifikovaný predmet inšpekcie spolu s dôvodmi jej vykonania a počas inšpekcií boli zachované zákonné práva spoločností ARAVER a HÍLEK. 124. Žalovaný ďalej uviedol, že pasivita účastníkov dohody, ktorí sa na dohode aktívne nezúčastňovali, avšak o nej vedeli, ich nezbavuje zodpovednosti. Podľa žalovaného z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že v takom prípade je potrebné verejné dištancovanie sa od dohody alebo oznámenie dohody žalovanému. 125. K námietke žalobcov týkajúcej sa nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia žalovaný poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 459/2017 a I. ÚS 56/01, rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžp/10/2011 a 5Sžh/2/2015, ako aj na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach García Ruiz proti Španielsku a Ruiz Torija proti Španielsku. Z tejto judikatúry podľa žalovaného vyplýva, že správny orgán nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. 126. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou žalobcov o možnom porušení telekomunikačného tajomstva pri výkone inšpekcie podľa § 63 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách. Uviedol, že sa s touto námietkou vysporiadal už v administratívnom konaní, pričom zopakoval, že získavanie a zhromažďovanie dôkazov v podobe e-mailovej komunikácie je bežným postupom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžh/1/2016 a 3Sžh/2/2016 a na rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/94/2015, 2S/273/2017 a 6S/106/2015. 127. Podľa žalovaného počas inšpekcie ani počas následného prehľadávania pevných diskov v priestoroch úradu nezasahoval do obsahu prenášaných správ a nekontroloval obsah prenášaných správ. Prehľadával len správy, ktoré už boli podnikateľovi doručené, otvorené a uložené v jeho zariadeniach alebo na nosičoch. Z uvedeného dôvodu žalovaný uviedol, že v priebehu inšpekcií vykonaných v priestoroch žalobcov ARAVER a HÍLEK neporušil telekomunikačné tajomstvo a dôkazy spočívajúce v e-mailovej komunikácii získal v súlade s právnymi predpismi. 128. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžhk/1/2017 zo dňa 20.02.2020 vo veci Chemkostav, žalovaný uviedol, že toto rozhodnutie sa netýkalo rovnakej veci, aká je predmetom tohto konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenej veci podľa žalovaného posudzoval prípustnosť dôkazu, konkrétne prepisu odposluchov zabezpečených orgánmi činnými v trestnom konaní, od ktorých žalovaný následne tieto prepisy získal. Išlo o prepis záznamu odposluchov a SMS správ získaných použitím informačno-technických prostriedkov, ktorý podlieha osobitnému režimu a musí spĺňať kritériá podľa zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním. 129. Žalovaný zdôraznil, že v predmetnej veci nezískal telekomunikačné tajomstvo. Uviedol, že právo oboznamovať sa s informáciami podnikateľov, ktoré súvisia s ich podnikateľskou činnosťou, mu vyplýva priamo zo zákona, a to na účel zabezpečenia verejného záujmu na ochrane hospodárskej súťaže. Poukázal pritom na § 22a ods. 5 písm. d) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, podľa ktorého majú zamestnanci úradu v priebehu inšpekcie právo zabezpečiť si prístup ku všetkým informáciám uloženým v akejkoľvek elektronickej podobe na dátových nosičoch podnikateľa alebo ku ktorým má podnikateľ prístup v súvislosti so svojou činnosťou. Podľa žalovaného toto znenie jednoznačne vylučuje reštriktívny výklad predkladaný žalobcami, podľa ktorého by malo ísť iba o údaje zachytené na nejakom nosiči. Žalovaný uviedol, že môže ísť aj o údaje nachádzajúce sa mimo priestorov podnikateľa. Na účely prístupu k takýmto údajom podľa neho nie je potrebný súhlas súdu pre iné priestory, keďže žalovaný získava prístup v priestoroch podnikateľa, u ktorého vykonáva inšpekciu. Postup počas inšpekcie preto žalovaný považoval za zákonný a dôkazy získané počas inšpekcie za získané v súlade so zákonom.

130. Vo vzťahu k spracúvaniu osobných údajov žalovaný uviedol, že o podmienkach ich spracúvania informuje na svojom webovom sídle a zároveň aj v rámci zavedených interných postupov informuje svojich zamestnancov o všetkých relevantných skutočnostiach súvisiacich s plnením ich pracovných povinností, vrátane možného poskytovania osobných údajov tretím stranám. 131. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodnutie vydal ešte pred uplynutím prekluzívnej lehoty podľa § 38c ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a že napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 03.06.2020, teda v súlade so zákonom. Osobitne vo vzťahu k žalobcovi Auto Unicom, žalovaný uviedol, že Rada PMÚ si splnila zákonnú povinnosť a pokutu mu uložila pred uplynutím objektívnej prekluzívnej lehoty, a to druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 15.05.2020. 132. Žalovaný poukázal na to, že o vydaní druhostupňového rozhodnutia informoval účastníkov správneho konania e-mailom a v ten istý deň im druhostupňové rozhodnutie odoslal do elektronických schránok. Podľa žalovaného sa teda rozhodnutie dostalo do sféry účastníkov konania v zákonom stanovenej lehote. 133. Podľa názoru žalovaného žalobca Auto Unicom nekonal v súlade so zásadou „práva patria bdelým“, keď si rozhodnutie Rady PMÚ neprevzal. Rozhodnutie mu bolo doručené až dňa 31.05.2020 fikciou a právoplatnosť nadobudlo dňa 01.06.2020. 134. Žalovaný bol ďalej presvedčený, že konal v súlade so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže, ktorý nevyžaduje, aby bolo v rozhodnutí uvedené samostatné rozhodnutie vo výroku o neuložení alebo znížení trestu. Z tohto dôvodu podľa žalovaného nebol povinný samostatným výrokom rozhodnúť, že importérovi Porsche Slovakia a spoločnosti PIASK neukladá pokutu. 135. Pri ukladaní pokuty žalovaný podľa svojho vyjadrenia vychádzal z Metodického pokynu, podľa ktorého sa základná suma pokuty určí ako súčin relevantného obratu a percenta určeného na základe závažnosti porušovania zákona, a to v rozsahu do 30 %. Tento súčin sa následne prenásobí počtom rokov, počas ktorých dochádzalo k porušovaniu zákona, a potom sa vyhodnotí existencia priťažujúcich a poľahčujúcich okolností. Nakoniec je podľa žalovaného potrebné zhodnotiť, či nedošlo k prekročeniu hranice 10 % z celkového obratu. 136. Žalovaný uviedol, že Rada PMÚ určila relevantný obrat individuálne vo vzťahu ku každému účastníkovi konania. Pri výpočte relevantného obratu vychádzala z údajov za roky 2011 až 2015 v členení podľa cieľovej skupiny zákazníkov, a to za operatívny lízing, fleetové predaje, retailové predaje podnikateľom a retailové predaje fyzickým osobám – nepodnikateľom. Ak bol účastník súčasťou dohody, ale nerealizoval napríklad fleetový predaj, tento predaj nebol zahrnutý do jeho obratu. Podľa žalovaného tým bolo zabezpečené, že relevantný obrat dostatočne odrážal podiel daného podnikateľa na dohode. Rovnako platilo, že ak niektorú formu predaja uskutočňoval v menšej miere ako ostatní, táto skutočnosť sa odrazila v jeho obrate, keďže podiel predaja za túto formu predaja bol nižší. Žalovaný uviedol, že odrátal aj obrat týkajúci sa zahraničných predajov, teda reexportu, pretože nešlo o predaj konečnému spotrebiteľovi. Na druhej strane však v relevantnom obrate zohľadnil obrat za predaj áut do zahraničia konečným spotrebiteľom. 137. Žalovaný ďalej uviedol, že pokuty boli uložené v súlade so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže a žalobcovia nepreukázali skutočnosti odôvodňujúce zníženie pokuty z dôvodu neschopnosti zaplatiť pokutu. Samotná deklarácia zlej finančnej situácie alebo straty podnikateľa podľa žalovaného nie je dostatočným dôvodom na zníženie pokuty. Žalovaný zdôraznil, že ukladaná pokuta vždy predstavuje zásah do majetkovej sféry sankcionovaného subjektu a vždy odčerpá časť zisku, čo vyplýva z preventívno-represívnej funkcie sankcie. 138. Podľa žalovaného Rada PMÚ pri ukladaní pokuty zohľadnila aj situáciu na trhu spôsobenú ochorením COVID-19 a znížila pokuty uložené v prvostupňovom rozhodnutí žalovaného o 5 %. Žalovaný ďalej uviedol, že príčinná súvislosť medzi pokutou a odchodom spoločnosti z trhu sa nepovažuje za preukázanú, ak má podnikateľ vážne finančné problémy, pre ktoré by z trhu odišiel aj bez uloženej pokuty, alebo ak by bola pokuta v porovnaní s obratom neprimerane nízka. Podľa žalovaného by znižovanie pokút mohlo viesť k riziku zvýhodňovania firiem najmenej prispôsobených trhovým podmienkam, mohlo by spôsobiť zmenu správania podnikateľov a pôsobiť ako stimul k tomu, aby podnikatelia umelo vytvárali

podmienky nedostatočnej likvidity a finančných problémov s cieľom vyhnúť sa pokute. Žalovaný pritom poukázal na to, že zárukou neexcesívnej pokuty je maximálna hranica 10 % z obratu. 139. Žalovaný uzavrel, že skutkový stav považuje za riadne zistený, žalobcami navrhované doplnenie dokazovania považoval vzhľadom na zistený skutkový stav za nadbytočné, keďže podľa neho nemalo prínos pre objektívne objasnenie skutkového stavu veci. Okrem toho uviedol, že výsluch štatutárnych zástupcov účastníkov konania v postavení svedkov nie je možný. 140. Žalovaný napokon poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veciach T-133/07, T-25/95, T-68/09, C-403/04 P a C-405/04 P, C-423/08 P a C-42/92 P. III.2 Vyjadrenia ďalších účastníkov konania III.2.1 Vyjadrenie ďalších účastníkov 1. a 2. (Porsche Slovakia a PIASK) 141. Ďalší účastníci konania Porsche Slovakia a PIASK v písomnom vyjadrení súhlasili s návrhom žalobcov na zníženie uložených pokút. Uviedli, že vzhľadom na situáciu na trhu vykonali v roku 2015 komplexné interné vyšetrovanie. Vyšetrovanie odhalilo takmer 60 problematických e-mailov a dokumentov preukazujúcich rôzne typy horizontálnej spolupráce medzi predajcami motorových vozidiel značky Volkswagen. Tieto závery vyšetrovania ich viedli k podaniu žiadostí o zhovievavosť. 142. Podľa názoru ďalších účastníkov je práve žiadosť Porsche Slovakia (podporená takmer 60 dôkazmi) najspoľahlivejším dôkazom a najlepším obrazom skutočného priebehu relevantných udalostí. 143. Ďalší účastník konania Porsche Slovakia poukázal a to, že je importérom vozidiel značky Volkswagen, jeho primárnym cieľom bol vždy maximálny obrat dosiahnutý z predaja týchto vozidiel a ich čo najvyšší možný podiel na slovenskom trhu. Poukázal tiež na to, že žalobcovia sú predajcami pôsobiacimi v predajnej sieti. Sú samostatnými podnikateľmi (s výnimkou spoločnosti PIASK, ktorá patrí do rovnakej skupiny ako spoločnosť Porsche Slovakia), vo svojom rozhodovacom procese sú úplne nezávislí a sledujú vlastné obchodné ciele. Po 20 rokoch pôsobenia v distribučnej sieti Volkswagen, vďaka ktorej rástli a boli evidentne úspešní, je nelogické, že v súčasnosti žalobcovia tvrdia, že spoločnosť Porsche Slovakia ich diskriminuje, núti k (alebo proti) určitým krokom a vytvára tak obraz využívania nátlaku voči nim. Snaha o vytvorenie takéhoto obrazu je v rozpore so skutočnosťou, keďže všetci súčasní predajcovia chcú zostať súčasťou distribučnej siete a so spoločnosťou Porsche Slovakia prednedávnom uzavreli nové zmluvy v rámci všeobecného dojednávania nových zmlúv s predajcami Volkswagen v Európe. 144. Ďalší účastníci konania trvali na tom, že splnili všetky podmienky pre priznanie plnej imunity, keďže Spoločnosti Porsche Slovakia a PIASK patria do tej istej skupiny, takže dohody medzi nimi sú pokryté doktrínou jednej ekonomickej jednotky, a preto nepatria do pôsobnosti práva hospodárskej súťaže a sú v súlade s právnymi predpismi. 145. Ďalší účastník Porsche Slovakia poukázal na to, že vyjadrenia žalobcov o údajnej diskriminácii prostredníctvom zmluvných dojednaní a vyplácania podpôr nesúvisí s dohodou. Aj keď medzi jednotlivými dojednaniami môžu existovať určité rozdiely, ktoré sú založené na objektívnych obchodných dôvodoch a osobitnom vyjednávaní s konkrétnym predajcom, všeobecne spoločnosť Porsche Slovakia pristupuje ku každému predajcovi rovnako bez akejkoľvek diskriminácie vo vzťahu k distribučným zmluvám či podporám. Distribučné zmluvy sú pre všetkých predajcov rovnaké a dohodnuté zmeny platia aj pre všetky obchodné vzťahy medzi predajcami a importérom. Okrem toho má importér, spoločnosť Porsche Slovakia, jasné pravidlá pre výpočet veľkoodberateľskej podpory; nie je možné uprednostniť konkrétneho predajcu alebo sa mu vyhrážať. Preto spoločnosť Porsche Slovakia nemohla mať motiváciu alebo podnet k začatiu alebo organizácii dohody či vynucovaniu účasti predajcov na nej. 146. K e-mailu od pána A., ktorý bol predložený ako údajný dôkaz preukazujúci, že spoločnosť Porsche Slovakia nútila spoločnosť BOAT k účasti na dohode, sa Porsche Slovakia vyjadrila, že tento e-mail od pána A. sa týka nesprávneho výpočtu veľkoodberateľskej podpory (t.j. platieb spoločnosti Porsche Slovakia ako importéra predajcom ako podporu ich predaja), ktorú mala dostať spoločnosť BOAT od spoločnosti Porsche Slovakia. Zástupcovia spoločnosti Porsche Slovakia v tomto konkrétnom

prípade mali v úmysle vysvetliť spoločnosti BOAT pravidlá týkajúce sa veľkoodberateľskej podpory a jej význam a trvať na dodržiavaní pravidiel poskytovania tejto podpory. U predajcov často dochádza k nesprávnemu výpočtu vlastnej marže na konkrétne vozidlo. Obchodní zástupcovia predajcov niekedy nesprávne urobia výpočet s vyššou východiskovou maržou, než je skutočne uplatniteľná na konkrétne vozidlo v konkrétnom čase, preto aj pri poskytnutí veľkoodberateľskej podpory predajú nakoniec vozidlo pod náklady. Zvyčajne to predajca zistí až po predaji vozidla alebo po tom, ako ho účtovník na túto chybu upozorní. Následne takýto predajca kontaktuje spoločnosť Porsche Slovakia so žiadosťou o poskytnutie dodatočného bonusu - dodatočnej veľkoodberateľskej podpory, na ktorú podľa štandardných pravidiel nemá nárok. Zástupcovia spoločnosti BOAT vo svojom ústnom vysvetlení potvrdili, že spoločnosť Porsche Slovakia ju nikdy nenútila k uzatvoreniu alebo dodržiavaniu dohody a že e-mail od pána A. sa zaoberal inou témou. 147. Ďalší účastníci sa vyjadrili aj k navrhovaným výsluchom svedkov, považovali ich za nadbytočné a neprípustné, a uviedli, že žalovaný nepochybil, keď tieto dôkazy nevykonal. III.2.2 Vyjadrenie ďalšieho účastníka 3. (BOAT) 148. Ďalší účastník konania 3. v písomnom vyjadrení k správnym žalobám žalobcov 1. až 15. rade uviedol, že sa nevzdáva svojho účastníctva v konaní. III.3 Repliky a ďalšie vyjadrenia žalobcov 149. Žalobcovia v 1. až 15. rade v písomných replikách k vyjadreniu žalovaného a ďalších účastníkov konania zotrvali na argumentoch uvedených v ich žalobách. Jednotliví žalobcovia v písomných vyjadreniach k správnym žalobám ostatných žalobcov zotrvali na argumentoch prezentovaných v nimi podaných žalobách. 150. Žalobcovia v 1. až 4., 6., 9. a 12. rade v písomných vyjadreniach k vyjadreniu ďalších účastníkov konania zopakovali argumenty uvedené v žalobách a trvali na tom, že importér nemohol podať žiadosť o zhovievavosť. Zdôraznili nátlak importéra na predajcov pri predaji vozidiel značky VW a zvýhodňovanie PIASK na úkor ostatných predajcov.

III.4 Konanie pred krajským súdom a kasačným súdom, návrh na položenie prejudiciálnej otázky 151. O žalobách žalobcov v 1. až 15. rade už v tejto veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 2S/166/2020. 152. Žalobcovia v 9. až 13. rade na pojednávaní dňa 14.6.2021 krajskému súdu navrhli, aby Súdnemu dvoru EÚ podal prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ v nasledovnom znení: „Má sa čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy vykladať v tom zmysle, že zásada práva na obhajobu je porušená, ak ústredný orgán štátnej správy na úseku ochrany a podpory hospodárskej súťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) v štádiu po začatí súťažno-správneho konania a potom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a v dôsledku uvedeného aj k odtajneniu celého administratívneho spisu, izolovane a osamotene vypočúva žiadateľov o leniency k podstatným skutkovým otázkam týkajúcim sa protisúťažného konania, ktorého prešetrovanie je predmetnom daného súťažno-správneho konania, bez oboznámenia ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti účasti ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní žiadateľov o leniency?“ Položenie rovnakej otázky Súdnemu dvoru EÚ navrhli žalobcovia aj žalovanému v administratívnom konaní. 153. Krajský súd o žalobách žalobcov v 1. až 15. rade rozhodol rozsudkom č. k. 2S/166/2020 - 1820 zo dňa 29.06.2021, ktorým napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, návrh žalobcov v 9. rade až 13. rade na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ zamietol. Krajský súd dospel záveru, že uzatvorená dohoda bola vertikálna a nie dohoda horizontálna, keďže jej účastníkom bol importér Porsche Slovakia na inej

úrovni distribučného reťazca ako žalobcovia. Ďalším dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia bola skutočnosť, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal výsluchy svedkov a to pána A. z Porsche Slovakia a pána D. zo spoločnosti PIASK, ktorých súd považoval za kľúčových na objasnenie skutkového stavu, fungovania zosúladeného postupu posudzovanej dohody k vzťahu k postaveniu importéra, fungovaniu ekonomickej skupiny, do ktorej mali patriť Porsche Slovakia a PIASK. Ďalším dôvodom pre posúdenie nedostatočne zisteného skutkového stavu zo strany krajského súdu bola skutočnosť, že žalovaný na účely skutkových zistení vychádzal z kópií e-mailov predložených žiadateľmi o zhovievavosť. Krajský súd považoval za významné verifikovať, od koho a komu boli e-maily zasielané, od ktorých konkrétnych účastníkov prišli reakcie na odoslané e-maily, či boli niektoré vymazané a teda tým preukázať fungovanie protisúťažnej dohody ako takej a zapojenie jednotlivých účastníkov. Krajský súd v rozsudku ďalej poukázal na to, že žalovaný môže tieto informácie vyžiadať od hostingovej spoločnosti, ktorá poskytuje podnikateľovi služby webových stránok a elektronickej pošty. Podľa záverov krajského súdu mal žalovaný doplniť dokazovanie prostredníctvom ekonomických analýz, ktorými žalobcovia preukazovali, že poskytovali zľavy prevyšujúce tvrdenú dohodu. Krajský súd poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas, v súvislosti s ktorým uviedol, že jedným zo spôsobov ako môže podnikateľ vyvrátiť domnienku svojej účasti na zosúladenom postupe je dôkaz o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej dohodnuté obmedzenie. Podľa záverov krajského súdu, žalovaný zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu tým, že žalobcami predložené ekonomické analýzy považoval za nadbytočné. Krajský súd ďalej uviedol, že je potrebné doplniť zistenie skutkového stavu o to, kto inicioval a kontroloval dohodu, aké boli sankcie za nedodržanie zo strany importéra, či existoval nátlak na určitý pomer zliav v regiónoch a aké bolo rozloženie úloh pri koordinovaní posudzovanej dohody, či ide o kompletnú komunikáciu medzi účastníkmi posudzovanej dohody, pričom až na základe tohto objasnenia krajského súdu bolo možné pristúpiť k uloženiu konkrétnych sankcií. Súd neprisvedčil námietkam nesprávne formulovaného výroku napadnutého rozhodnutia a absencii výroku o neuloženie sankcií Porsche Slovakia a PIASK. Krajský súd sa vzhľadom na svoje závery o nedostatočne zistenom skutkovom stave nezaoberal námietkou neprimerane vysokých pokút a námietkou posúdenia konania ako jedného deliktu. Námietka o poskytnutí nedostatočnej lehoty na zvolenie si právneho zástupcu bola vyhodnotená ako nedôvodná. Súd zároveň posudzoval námietky smerujúce proti existencii jednej ekonomickej skupiny importéra Porsche Slovakia a PIASK, pričom tento záver súd považoval za predčasný z dôvodu, že žalovaný sa v rozhodnutí nevysporiadal s preukázaním ich vzájomnej kontroly. Význam tohto posúdenia súd videl v aplikovaní programu zhovievavosti. Súd zároveň prisvedčil žalobnej námietke žalobcu v 14. rade, ktorá smerovala k tomu, že došlo k preklúzii práva vydať rozhodnutie vo vzťahu k tomuto žalobcovi a to z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie mu bolo doručené až po uplynutí prekluzívnej lehoty. 154. Žalovaný voči tomuto rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd SR rozsudkom zo dňa 30.04.2025 pod sp. zn. 3Shk/3/2022 tak, že rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že súd sa pri posúdení toho či ide o horizontálnu alebo vertikálnu dohodu, nezaoberal ich vymedzením z pohľadu práva EÚ a dopadom na prejednávanú vec. Kasačný súd tiež poukázal na to, že vertikálna dohoda, ak obmedzuje hospodársku súťaž, je rovnako sankcionovaná pokutou. Podľa kasačného súdu krajský súd redukoval právny význam zmeny určenia charakteru dohody tak, že ho spojil len s možnosťou použitia programu o zhovievavosti. Kasačný súd prisvedčil kasačnému sťažovateľovi, že tieto závery majú dopad na celkové posúdenie veci, nároky na zistenie skutkového stavu aj právnu argumentáciu. Kasačný súd ďalej uviedol, že posúdenie charakteru posudzovanej dohody je aktuálne sporné. K záverom krajského súdu ohľadne nedostatočne zisteného skutkového stavu ďalej uviedol, že pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že na účely zistenia skutkového stavu je potrebné doplniť dokazovanie prostredníctvom serverov žiadateľov o zhovievavosť, toto je potrebné bližšie odôvodniť v kontexte už vykonaných dôkazov, vrátane tých, ktoré boli zistené z vykonanej inšpekcie, riadne zdôvodniť prečo nie sú zistenia, ktoré vyplynuli z dosiaľ zabezpečených dôkazov dostatočné pre rozhodnutie vo veci a to opäť s odkazom na charakter dohody, ktorý je vo veci sporný. Vo vzťahu k použitiu rozsudku súdneho dvora vo veci Eturas kasačný súd dal za pravdu sťažovateľovi, že v tejto veci išlo o špecifickú situáciu a to špecifický spôsob doručovania správ v rezervačnom systéme spolu s neexistenciou tajného stretnutia. Pokiaľ ide o potrebu zohľadniť pri rozhodovaní ekonomické analýzy predložené žalobcami kasačný súd prisvedčil žalovanému, že krajský súd nedostatočne vysvetlil, prečo je uvedené podstatné pre posúdenie veci a to vzhľadom na cieľ dohody a zistenú skutkovú situáciu a tiež otáznu výpovednú hodnotu vo vzťahu k teritoriálnemu rozdeleniu trhu. Kasačný súd neprisvedčil kasačnej námietke sťažovateľa vo vzťahu k uplynutiu prekluzívnej lehoty u žalobcu v

14. rade. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj kasačnú námietku k predčasnosti posúdenia jednej ekonomickej skupiny importéra a PIASK. Kasačný súd poukázal na § 9 ods. 4 a § 38d ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktoré stanovuje kritériom pre určenie jednej ekonomickej skupiny pre účely programu zhovievavosti. Kasačný súd ďalej poukázal na rozporuplnosť záverov správneho súdu, ktorý na jednej strane jednoznačne urobil záver o vertikálnom charaktere dohody vzhľadom na účasť importéra a súčasne zaviazal na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov bývalých zamestnancov žiadateľov o program zhovievavosti. Podľa kasačného súdu by predmetné výsluchy slúžili na objasnenie postavenia importéra, čo je podľa kasačného súdu vo vnútornom rozpore s ďalšou časťou odôvodnenia krajského súdu, keďže krajský súd na základe dôkazov v administratívnom spise vyslovil záver o vertikálnom charaktere dohody a sám postavenie importéra vo vzťahu k ostatným účastníkom dohody vyhodnotil, a na druhej strane považoval za podstatné zistenie ďalších skutočností k tejto otázke, o ktorej už urobil záver. IV. Relevantná právna úprava 155. Podľa čl. 101 ZFEÚ nasledujúce sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom: všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, najmä tie, ktoré: a) priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky; b) obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície; c) rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania; d) uplatňujú nerovnaké podmienky pri rovnakých plneniach voči ostatným obchodným partnerom, čím ich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú; e) podmieňujú uzatváranie zmlúv s ostatnými zmluvnými stranami prijatím dodatočných záväzkov, ktoré svojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv. 156. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy (pozn. teraz čl. 101 ZFEÚ), ktoré nespĺňajú podmienky článku 81 ods. 3 zmluvy, sú zakázané bez toho, aby bolo potrebné predchádzajúce rozhodnutie. 157. Podľa čl. 2 Nariadenia č. 1/2003 vo všetkých vnútroštátnych konaniach alebo konaniach spoločenstva, ktoré sa týkajú uplatňovania článkov 81 a 82 Zmluvy (teraz čl. 101, čl. 102 ZFEÚ), bremeno dokazovania porušenia článku 81 ods. 1 alebo článku 82 Zmluvy znáša strana alebo orgán, ktorý túto námietku vzniesol. 158. Podľa čl. 3 ods. 1 prvá veta Nariadenia č. 1/2003 ak orgány hospodárskej súťaže členských štátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 Zmluvy na také dohody, rozhodnutia alebo zosúladené postupy. 159. Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaže obrat na účely tohto zákona je súčet tržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru bez nepriamych daní, ku ktorému sa pripočíta finančná pomoc poskytnutá podnikateľovi. Pri združení podnikateľov sa k obratu združenia podnikateľov okrem súčtu podľa predchádzajúcej vety pripočíta aj súčet prijatých príspevkov členov tohto združenia. Obrat podnikateľa vyjadrený v cudzej mene sa prepočíta na eurá, pričom na prepočet cudzej meny na eurá sa použije priemer referenčných výmenných kurzov určených a vyhlásených Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktoré sú platné pre príslušné účtovné obdobie. 160. Podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže dohoda a zosúladený postup podnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za následok obmedzovanie súťaže (ďalej len "dohoda obmedzujúca súťaž"), sú zakázané, ak tento zákon neustanovuje inak. 161. Podľa § 4 ods. 4 písm. a), písm. c) a písm. f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže zakázaná je najmä dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá spočíva v priamom alebo nepriamom určení cien tovaru alebo iných obchodných podmienok (písm. a), rozdelení trhu alebo zdrojov zásobovania (písm. c), koordinácii

podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou (písm. f). 162. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže v súvislosti s plnením úloh podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu má úrad právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich zamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa, kontrolných orgánov podnikateľa alebo od členov týchto orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len "zamestnanci podnikateľa"), ako aj od iných fyzických osôb a právnických osôb informácie a podklady, ktoré sú nevyhnutné pre činnosť úradu bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, vyhotovovať z nich kópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka, vyžadovať písomné vysvetlenie alebo ústne vysvetlenie s možnosťou vyhotovenia si jeho zvukového záznamu. Tieto subjekty sú povinné takéto informácie a podklady úradu bezplatne poskytnúť v lehote určenej úradom; v prípade utajovaných skutočností za dodržania podmienok ustanovených osobitným predpisom. 163. Podľa § 22a ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže pri plnení úloh podľa tohto zákona majú zamestnanci úradu, ako aj osoby poverené plnením úloh patriacich do pôsobnosti úradu (ďalej len "zamestnanci úradu") právo na základe písomného poverenia (ďalej len "poverenie") vstupovať do všetkých priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním podnikateľa, s cieľom vykonať inšpekciu. 164. Podľa § 22a ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže zamestnanci úradu sú oprávnení vyhotoviť kópie akýchkoľvek informácií v listinnej podobe, všetkých počítačových údajov a podkladov uložených v akejkoľvek elektronickej podobe na dátovom nosiči podľa odseku 5 písm. d). 165. Podľa § 22a ods. 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže ak je dôvodné podozrenie, že sa v iných priestoroch alebo dopravných prostriedkoch podnikateľa, ako uvedených v odseku 1, ako aj v súkromných priestoroch alebo súkromných dopravných prostriedkoch súčasných alebo bývalých zamestnancov podnikateľa nachádzajú podklady alebo dokumenty, ktoré súvisia s činnosťou alebo konaním podnikateľa, na základe ktorých možno preukázať obmedzenie súťaže, úrad môže vykonať inšpekciu v týchto priestoroch na základe súhlasu súdu s inšpekciou vydaného na návrh úradu. Súhlas súdu s inšpekciou doručí úrad osobe, u ktorej sa inšpekcia vykoná, pri začatí inšpekcie. Ak osoba, u ktorej sa má inšpekcia vykonať, nie je prítomná, úrad súhlas súdu s inšpekciou odovzdá na poštovú prepravu najneskôr do 24 hodín po vykonaní inšpekcie spolu s odpisom zápisnice o vykonaní inšpekcie. 166. Podľa § 38 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad za porušenie ustanovení § 4 ods. 1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10 ods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého obrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur. 167. Podľa § 38 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad za porušenie zákazu dohody obmedzujúcej súťaž uloží podnikateľovi pokutu do 10% z obratu podľa § 3 ods. 5 za predchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d neustanovuje inak. 168. Podľa § 38 ods. 3 zákon o ochrane hospodárskej súťaže úrad pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania. Úrad pri posudzovaní závažnosti porušovania berie do úvahy jeho povahu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu. Okrem týchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty prihliada prípadne aj na iné skutočnosti, najmä na opakované porušovanie, odmietnutie spolupracovať s úradom, postavenie ako vodcu alebo iniciátora porušovania alebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi. 169. Podľa § 38c ods. 1 a ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže predchádzajúcim účtovným obdobím na účely § 38 a 38a je účtovné obdobie, za ktoré bola zostavená posledná účtovná závierka (ods. 1). Pokuty podľa § 38 ods. 1 a 2, § 38a a § 38b môže úrad uložiť do štyroch rokov od začatia konania, najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení tohto zákona, k porušeniu ustanovení osobitného predpisu, k nesplneniu podmienky alebo k porušeniu povinnosti alebo záväzku uloženého rozhodnutím úradu (ods. 4).

170. Podľa § 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad účastníkovi dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 alebo podľa ustanovení osobitného predpisu, ktorej účastníci podnikajú na rovnakej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, neuloží na jeho žiadosť pokutu, ak tento účastník dohody ako prvý z vlastného podnetu predloží rozhodujúci dôkaz o takom porušení alebo ako prvý požiada o rezerváciu poradia a predloží takýto dôkaz v lehote určenej úradom a splní podmienky účasti na programe zhovievavosti (písm. a), alebo informáciu a dôkaz, ktorý je rozhodujúci pre vykonanie inšpekcie podľa § 22a, ktorou sa má získať rozhodujúci dôkaz umožňujúci preukázať takéto porušenie, alebo ako prvý požiada o rezerváciu poradia a predloží takúto informáciu a dôkaz v lehote určenej úradom a splní podmienky účasti na programe zhovievavosti (písm. b/). 171. Podľa § 38d ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad môže na žiadosť účastníka dohody obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods.1 alebo podľa ustanovení osobitného predpisu, ktorej účastníci podnikajú na rovnakej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, znížiť pokutu, ktorú by úrad uložil podľa § 38 ods. 1, až do výšky 50%, ak účastník dohody z vlastného podnetu poskytne úradu dôkaz s významnou pridanou hodnotou k dôkazom, ktorými už úrad disponuje, ktorý v spojení s informáciami a dôkazmi už dostupnými úradu umožní preukázať porušenie zákazu podľa § 4 ods. 1 alebo osobitného predpisu, a ak tento účastník dohody splní podmienky účasti na programe zhovievavosti. 172. Podľa § 38d ods. 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže podmienkou účasti na programe zhovievavosti na základe žiadosti podľa odseku 1 je, že žiadateľ skončil účasť na dohode obmedzujúcej súťaž najneskôr v čase, keď poskytol dôkaz podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b), okrem účasti na dohode obmedzujúcej súťaž so súhlasom úradu, ak je to nevyhnutné na zachovanie efektivity inšpekcií (písm. a), nedonútil iného podnikateľa zúčastniť sa na dohode obmedzujúcej súťaž (písm. b), poskytol úradu všetky jemu dostupné dôkazy a riadne spolupracoval s úradom počas celého prešetrovania a konania (písm. c), neoboznámil s podaním žiadosti a jej obsahom iných účastníkov dohody (písm. d). 173. Podľa § 38d ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže podmienky účasti na programe zhovievavosti podľa odsekov 3 a 4 všetkých žiadateľov patriacich do jednej ekonomickej skupiny, ktorí podali spoločnú žiadosť, sa považujú za splnené, iba ak tieto podmienky splní každý z týchto žiadateľov. Na účely určenia, či žiadatelia patria do rovnakej ekonomickej skupiny, úrad vychádza zo vzťahov priamej alebo nepriamej kontroly podľa § 9 ods. 4. 174. Podľa § 9 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže kontrola podľa odseku 1 písm. b) je možnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na činnosť podnikateľa, najmä prostredníctvom vlastníckych práv alebo iných práv (písm. a), práv, zmlúv alebo na základe iných skutočností, ktoré umožňujú vykonávať rozhodujúci vplyv na zloženie, hlasovanie alebo rozhodovanie orgánov podnikateľa (písm. b). V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 175. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny súd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety dňa 06.06.2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do senátu 2S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“). V súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025 bola vec náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu 10S správneho súdu. 176. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná (§ 6, § 7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v relevantnom znení, ďalej len „SSP“), bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods.1 SSP), obsahovala zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho spisu, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP), ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, zohľadňujúc § 195 SSP, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo

skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 197 SSP), za splnenia procesných podmienok (§107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal na pojednávaní dňa 24.03.2026 a dospel k záveru o čiastočnej dôvodnosti žaloby vo vzťahu k žalobcovi v 14. rade a vo zvyšnej časti žalôb k záveru o ich nedôvodnosti. 177. Súd k právnemu posúdeniu veci uvádza, že vzhľadom na rozsiahle žalobné námietky a počet žalobcov sa v nasledujúcom právnom posúdení veci zaoberá zosumarizovanými námietkami žalobcov v 1. až v 15. rade, a to v prvom rade námietkami proti správnosti skutkových zistení žalovaného a následne námietkami voči právnemu posúdeniu veci a ostatnými námietkami žalobcov. V.1 K namietanému nesprávne zistenému skutkovému stavu 178. Žalobcovia v podaných žalobách namietali, že správny orgán im v napadnutom rozhodnutí pripísal účasť na dohode obmedzujúcej hospodársku súťaž, hoci neboli preukázané konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by takýto záver odôvodňovali. Uviedli, že záver o ich účasti na protisúťažnom konaní nevyplýva z jednoznačných a priamych dôkazov, ale je výsledkom konštrukcie správneho orgánu, ktorý z jednotlivých, podľa nich nesúvisiacich, indícií vyvodil záver o existencii dohody bez toho, aby boli splnené požiadavky na jej preukázanie. Namietali, že skutkové zistenia úradu sú založené prevažne na dedukciách, ktoré nemajú oporu v riadne vykonanom dokazovaní. Podľa ich tvrdení úrad nahradil nedostatok priamych dôkazov vlastnými úvahami o možnom priebehu komunikácie a koordinácie medzi účastníkmi trhu, pričom jednotlivé dôkazy nehodnotil objektívne ani vo vzájomných súvislostiach, ale interpretoval ich selektívne v neprospech žalobcov, čím dospel k záverom, ktoré z jednotlivých dôkazov nevyplývajú. 179. Žalobcovia zároveň namietali nezákonnosť dôkazov, z ktorých správny orgán vychádzal, najmä pokiaľ ide o listinné dôkazy a elektronickú komunikáciu. V tejto súvislosti zdôrazňovali, že na takto získané dôkazy nemožno prihliadať, a ak by boli z dokazovania vylúčené, skutkový stav by neumožňoval dospieť k záveru o existencii protisúťažnej dohody, ani o ich účasti na nej. Žalobcovia namietali aj nedostatočné overenie pravosti listinných dôkazov predložených žiadateľmi o zhovievavosť, poukazovali na to, že predmetné e-maily boli správnemu orgánu predložené len vo forme výtlačkov, bez toho, aby bolo overené, či skutočne pochádzajú z príslušných e-mailových serverov, či boli riadne doručené v rámci serverovej infraštruktúry žalobcov, a či ich autenticita bola objektívne verifikovaná, napríklad prostredníctvom prevádzkovateľov serverov alebo iným hodnoverným spôsobom. Namietali, že takéto overenie malo byť zabezpečené aj formou notárskeho osvedčenia. 180. Žalobcovia tiež namietali, že žalovaný pri posúdení skutkového stavu postupoval v rozpore so zásadou in dubio pro reo a prezumpciou neviny a vychádzal z tvrdení žiadateľov o zhovievavosť (žalobca v 7. rade a ďalší účastníci konania v 1. až 3. rade), v ktorých sa nachádzali významné rozpory, v rozpore s právom žalobcov na obhajobu im neumožnil vykonať výsluchy štatutárnych zástupcov žiadateľov o zhovievavosť a svedkov (najmä p. D., zamestnanca PIASK a p. A. zamestnanca importéra Porsche Slovakia). Namietali, že v žiadosti o zhovievavosť v prípade Porsche Slovakia a PIASK boli podané nimi splnomocnenou advokátskou kanceláriou a samotní žiadatelia o zhovievavosť neboli vypočutí za prítomnosti žalobcov tak, aby im mohli klásť otázky. Namietali tiež, že úrad sa odmietol zaoberať nimi predkladanými ekonomickými analýzami, ktoré podľa nich vyvrátili uzatvorenie protisúťažnej dohody, keďže z nich vyplývalo, že sa tvrdenou dohodou neriadili. 181. Súd sa na podklade týchto žalobných námietok (i) v prvom rade zaoberal tým, či žalovaný postupoval zákonne, keď z vykonaných dôkazov dospel k záveru, že došlo k uzatvoreniu protisúťažnej dohody, či existovali dôvodné pochybnosti o účasti jednotlivých žalobcov na dohode obmedzujúcej súťaž spôsobilé vyvrátiť závery žalovaného, a teda či bola uplatnená zásada prezumpcie neviny (ii) v druhom kroku súd posudzoval zákonnosť záveru žalovaného ohľadne horizontálneho charakteru dohody, teda či išlo o dohodu uzatvorenú medzi predajcami navzájom na horizontálnej úrovni alebo išlo o dohodu uzatvorenú na jednej strane s importérom (Porsche Slovakia) a na druhej strane s predajcami a následne (iii) v treťom kroku súd posudzoval, či žalovaný postupoval nezákonne keď na zistenie skutkového stavu použil listinné dôkazy predložené zo strany žiadateľov o zhovievavosť bez overenia ich pravosti prostredníctvom serverov, odmietol vykonať žalobcami navrhované výsluchy a zohľadniť nimi predkladané ekonomické analýzy a vychádzal z tvrdení žiadateľov o zhovievavosť bez toho, aby vykonal ich výsluch ako účastníkov konania alebo svedkov za účasti žalobcov.

V.1.1 K námietkam nepreukázania účasti žalobcov na dohode, použitiu nepriamych dôkazov a k aplikácii prezumpcie neviny 182. Z napadnutého a prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalovaný založil zistenie o existencii protisúťažnej dohody najmä na listinných dôkazoch, ktoré predložili žiadatelia o zhovievavosť a na dôkazoch zabezpečených pri inšpekciách v spoločnostiach HÍLEK a ARAVER. Týmito listinnými dôkazmi bola e-mailová komunikácia medzi žalobcami a ďalšími účastníkmi konania a zápisy z porád spoločnosti PIASK. 183. Na posudzovanú vec a teda prejednávaný správny delikt bol aplikovaný článok 101 ZFEÚ, súd preto pri poúdení veci zohľadnil aj príslušnú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Správny súd k námietkam žalobcov vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu v prvom rade uvádza, že Súdny dvor EÚ vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že posudzovanie a preukazovanie kartelových dohôd je vo väčšine prípadov obtiažne. Je bežné, že protisúťažné konanie a dohody sa odohrávajú tajne a súvisiaca dokumentácia je obmedzená na minimum, z toho vyplýva, že aj keď sa objavia písomnosti preukazujúce protiprávne kontakty medzi hospodárskymi subjektami, tieto sú obvykle útržkovité a roztrúsené, takže je potrebné niektoré skutočnosti rekonštruovať dedukciou, preto vo väčšine prípadov musí byť existencia protisúťažného konania alebo dohody vyvodená z určitého počtu zhodujúcich sa skutočností a nepriamych dôkazov, ktoré vo svojom celku môžu predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, ak neexistuje iné logické vysvetlenie (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 25.01.2007 v spojených veciach C-403/04 P a C-405/04 P, Sumitomo Metal Industries Ltd a Nippon Steel Corp., rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 29.01.2015, sp. zn. 8 Afs 25/2012). 184. Súdny dvor v rozhodnutiach tiež uvádza, že vzhľadom na represívny charakter sankcií ukladaných v oblasti hospodárskej súťaže sa na tieto konania uplatňuje zásada prezumpcie neviny, ktorá vyžaduje, aby správny orgán uniesol dôkazné bremeno predložením takých dôkazov, ktoré sú dostatočne presné, spoľahlivé a konzistentné, a ktoré umožňujú bez rozumných pochybností dospieť k záveru o existencii porušenia (rozsudok Všeobecného súdu z 17. mája 2013, Trelleborg Industrie a Trelleborg proti Komisii, T-147/09 a T-148/09, bod 50). Zásada prezumpcie neviny teda spočíva v tom, že v prípade pretrvávajúcich pochybností je potrebné rozhodnúť v prospech účastníka konania. 185. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej vyplýva, že dôkazné bremeno preukázania porušenia článku 101 ZFEÚ spočíva na správnom orgáne, ktorý je povinný predložiť dostatočne presné a vzájomne konzistentné dôkazy, schopné založiť pevné presvedčenie o tom, že k porušeniu došlo (rozsudok Súdneho dvora z 8. júla 1999 vo veci C-49/92 P, Anic Partecipazioni, bod 86; rozsudok z 19. decembra 2013 v spojených veciach C-239/11 P, C-489/11 P a C-498/11 P, Siemens a i., bod 217). Zároveň však judikatúra reflektuje špecifický charakter protisúťažných dohôd, ktoré, ako je uvedené vyššie, sa realizujú najmä utajene, bez formálnej dokumentácie, pričom dostupné dôkazy majú spravidla fragmentárny a nepriamy charakter. Z tohto dôvodu podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je nevyhnutné, aby každý jednotlivý dôkaz samostatne preukazoval všetky aspekty porušenia; postačuje, ak súbor dôkazov posudzovaný ako celok vytvára ucelený a logický obraz o existencii protisúťažného konania (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-407/08 P, Knauf Gips, bod 47; rozsudok Všeobecného súdu vo veci T-385/06, Aalberts Industries a proti Komisii, bod 45). 186. Súdny dvor EÚ v rozsudkoch ďalej opakovane uvádza, že v podmienkach typických pre kartelové dohody možno existenciu porušenia vyvodiť zo súboru zhôd a nepriamych dôkazov, ktoré (posudzované vo vzájomných súvislostiach) umožňujú v neprítomnosti iného hodnoverného vysvetlenia dospieť k záveru o porušení pravidiel hospodárskej súťaže (vyššie uvedený rozsudok vo veci C-204/00 P, Aalborg Portland, body 55 až 57; rozsudok z 17. septembra 2015 vo veci C-634/13 P, Total Marketing Services, bod 23; rozsudok Všeobecného súdu z 27. júna 2012 vo veci T-439/07, Coats Holdings proti Komisii, bod 42). Z uvedeného vyplýva, že od správneho orgánu nemožno požadovať predloženie priamych dôkazov o každom jednotlivom kontakte medzi účastníkmi dohody ani úplnú rekonštrukciu všetkých mechanizmov jej fungovania, pričom fragmentárne dôkazy môžu byť doplnené logickými závermi umožňujúcimi rekonštruovať relevantné skutkové okolnosti (rozsudok Všeobecného súdu z 12.07.2011 vo veci T-113/07, Toshiba proti Komisii, bod 82). 187. Vo vzťahu k posúdeniu dôkazov súd poukazuje tiež na judikatúru súdneho dvora, najmä rozsudok vo veci Aalborg Portland, C-204/00 P, bod 78 a nasl., z ktorého vyplýva, že bremeno preukázať porušenie

článku 101 ods. 1 ZFEÚ síce nesie strana alebo orgán, ktorý ho namieta, avšak „skutkové dôkazy však môžu byť takej povahy, že od druhej strany vyžadujú, aby predložila vysvetlenie alebo odôvodnenie, pričom v opačnom prípade je dovolené vyvodiť záver, že dôkazné bremeno bolo unesené.“. 188. V rozsudku zo dňa 04.06.2009 vo veci C-8/08, T-Mobile Netherlands bod 51, 52, 53 vo vzťahu k predloženiu dôkazu opaku zo strany subjektu, ktorý bol účastníkom komunikácie s protisúťažným obsahom Súdny dvor uviedol: „Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž podlieha domnienke, ktorá má byť vyvrátiteľná, že podniky zúčastňujúce sa na zosúladenom postupe a zostávajúce aktívne na trhu berú do úvahy informácie vymenené so svojimi konkurentmi pri určovaní svojho správania na tomto trhu...“ Bod 52: „Súdny dvor konštatoval, že takýto zosúladený postup spadá pod článok 81 ods. 1 ES (teraz článok 101 ZFEÚ) aj v prípade absencie protisúťažných účinkov na trhu.“, Bod 53: „V tejto súvislosti prináleží vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti posúdil, či uvedená domnienka bola v danom prípade vyvrátená predložením dôkazu o opaku.“ 189. Rovnako Súdny dvor opakovane zdôrazňuje, že by bolo neprimerané požadovať preukázanie konkrétneho mechanizmu fungovania dohody, keďže v opačnom prípade by sa podnik dopúšťajúci sa porušenia mohol vyhnúť sankcii poukazom na neurčitosť dôkazov o fungovaní nezákonnej dohody, hoci jej existencia a protisúťažný cieľ boli dostatočne preukázané (rozsudok Všeobecného súdu z 12.12.2014 vo veci T-558/08, Eni proti Komisii, bod 36). 190. Zo skutkových zistení úradu vyplýva, že svoje závery o existencii protisúťažnej dohody vyvodil zo skutočnosti, že náznaky dohody medzi predajcami existovali už pred kľúčovým stretnutím v Hronseku, a to na základe e-mailovej komunikácie z mája 2010, na účely správneho konania a preukázania začiatku protisúťažného konania však úrad určil ako rozhodujúci moment až konferenciu predajcov, ktorá sa konala 05.11.2010 v Hronseku, tento dátum považoval za preukázaný začiatok porušovania pre väčšinu účastníkov. Samotná existencia dohody a jej udržiavanie bola podľa skutkových záverov úradu preukazovaná dôkazmi týkajúcimi sa dlhšieho časového obdobia, preto bola dohoda posudzovaná ako jeden trvajúci správny delikt. Žalovaný na základe dôkazov dospel k záveru, že aktívnu úlohu pri vytváraní tabuliek so zľavami mala predovšetkým spoločnosť PIASK ako jeden z predajcov vozidiel. Pred konferenciou v Hronseku v novembri 2010 zamestnanec Porsche Slovakia (importér) komunikoval so zamestnancami PIASK o tabuľke veľkoodberateľských zliav, ktorú PIASK zaslalo importérovi a zamestnanec importéra ju následne pripomienkoval. Po konferencii v Hronseku bola táto tabuľka doplnená o stĺpec maximálnych zliav. Túto skutočnosť žalovaný oprel aj o zápis z internej porady oddelenia predaja PIASK zo dňa 10.11.2010, z ktorého vyplývalo, že na porade bola prezentovaná tabuľka s pravidlami pre poskytovanie zliav dohodnutými na konferencii v Hronseku, pričom podľa textu zápisu mala platiť „mimo VO a zazmluvnených klientov“, teda pre všetkých nových klientov okrem veľkoodberateľov so zľavou podľa odobratého množstva. Žalovaný zároveň identifikoval ďalšie konkrétne stretnutia predajcov vozidiel: stretnutie predajcov v máji 2011, stretnutie v hoteli Sitno vo Vyhniach dňa 20.06.2012, stretnutia predajcov v priestoroch podnikateľa ARAVER v roku 2012 a 13.02.2013, ako aj ďalšie stretnutie dňa 19.03.2013 na neznámom mieste. 191. Prítomnosť zástupcov žalobcov na stretnutí v Hronseku úrad zistil na základe prezenčnej listiny, podľa ktorej sa na konferencii, s výnimkou žalobcov I. L., H. P. J., HÍLEK, AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY a AUTOMAX PLUS, zúčastnili všetci ostatní predajcovia a teda ostatní žalobcovia a ďalší účastníci konania v 2. a 3. rade. Detaily o tomto stretnutí poskytli žiadatelia o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK (ďalší účastníci konania v 1. a 2. rade), pričom ich tvrdenia neskôr potvrdil aj žiadateľ o zhovievavosť BOAT (ďalší účastník konania v 3. rade). Úrad dospel k záveru, že samotnú konferenciu zorganizoval zástupca PIASK (p. D.), ktorý predajcom zaslal e-mailové pozvánky na stretnutie v Hronseku s avizovaným programom zameraným na "politiku štruktúry zliav" a "úpravu množstevných zliav". Dôkazom o obsahu dohody bol interný zápis zo zasadnutia spoločnosti PIASK, konaného len päť dní po konferencii v Hronseku. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva že v zápise bolo uvedené, že "V Hronseku prebehla 05.11.2010 konferencia, kde boli doporučené maximálne zľavy" a ďalej "Pre klientov z iného regiónu platí zľava -1% !!! - pre zabezpečenie regionálneho predaja". Tento interný dokument korešpondoval s tvrdeniami žiadateľov o zhovievavosť a podľa záverov žalovaného priamo potvrdzoval dohodu o maximálnych zľavách aj o rozdelení trhu. Výstupom dohody bola konkrétna tabuľka maximálnych zliav pre jednotlivé modely vozidiel, platná od 08.11.2010, ktorá presne špecifikovala dohodnuté sadzby ako napríklad 2 % pre model Polo alebo 6 % pre modely Golf, Passat a Touareg.

192. Uzatvorenie protisúťažnej dohody žalovaný ďalej ustálil najmä z e-mailovej komunikácie medzi jej účastníkmi. Vo vzťahu k zapojeniu jednotlivých žalobcov na posudzovanej dohode a k samotnému preukázaniu jej existencie žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí uviedol priebeh e-mailovej komunikácie, z ktorej dospel k záveru, že všetci žalobcovia boli adresátmi mailov s protisúťažným obsahom, v ktorých dochádzalo k výmene citlivých informácií. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí zosumarizoval jednotlivé dôkazy v kapitole 5 v bodoch 85 až 92. Dôkazy sú označené číselne a chronologicky zoradené ako dôkazy 1. až 83. Súd na účely záverov o zistenom skutkovom stave z tejto e-mailovej komunikácie uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí uvádza vo vzťahu k účasti jednotlivých žalobcov na nej tieto dôkazy: pán F. z ARAVER opakovane kritizoval iných predajcov za poskytovanie zliav zákazníkom z jeho regiónu, čo mal žalovaný za zistené aj z jeho emailu pánovi F. z BOAT zo dňa 27.07.2012. ARAVER sa tiež aktívne podieľal na koordinácii ponúk; pán G. napríklad 09.06.2014 žiadal od BOAT, aby sa nezúčastnil súťaže pre Finančnú správu. Spoločnosť H. tiež organizovala stretnutia predajcov, ako napríklad v komunikácii označenú "chlebíčkovú párty" v Nitre. Z dôkazov ďalej žalovaný dospel k záveru, že spoločnosť BOAT (ďalší účastník konania v 3. rade) fungovala ako poskytovateľ krycích ponúk. Dôkazy proti nej zahŕňajú množstvo emailov, kde na žiadosť PIASK, ARAVER či AUTOCOMODEX poskytovala ponuky s vopred dohodnutými nízkymi zľavami alebo bez zliav, aby zákazku získal vopred určený víťaz. F. F. z BOAT sa v emaile z 19.11.2012 sťažoval zamestnancom PIASK a Porsche Slovakia na porušovanie dohodnutých zliav a navrhoval stretnutie. Zároveň rešpektoval alokáciu zákazníkov, čo dokazuje email z 28.01.2013, kde informuje PIASK o presmerovaní zákazníka Novartis. AUTOCOMODEX TRNAVA sa tiež aktívne zapájal do komunikácie a sťažoval sa na porušovanie dohôd, ako ukazuje email pani J. z 09.03.2011. HÍLEK dňa 16.04.2013 žiadal od ostatných predajcov ponuky pre zákazníka SEPS, aby si ho udržal vo svojom regióne. Autoprofit sa preukázateľne zúčastňoval na poskytovaní krycích ponúk, čo dokazuje jeho emailová komunikácia s PIASK z 17.08.2011. Z e-mailovej komunikácie vyplýva, že spoločnosť Autoprofit bola opakovane, napríklad 17.08.2011 a 16.03.2012, požiadaná inými predajcami o vypracovanie ponuky s presne stanovenou nízkou zľavou 1 %, čo aj následne potvrdila a vykonala. Zároveň bola konfrontovaná, keď sama dohodu porušila, ako dokazuje e-mail zo 4. apríla 2012, v ktorom sa jej iný predajca pýtal na dôvod poskytnutia vysokej zľavy zákazníkovi mimo svojho regiónu. Spoločnosť sa tiež aktívne zapájala do výmeny informácií o výsledkoch tendrov, napríklad keď 1. marca 2013 v hromadnej konverzácii o nedodržaní dohôd zdieľala protokol zo svojej účasti v elektronickej aukcii. Pán Q. z PO CAR už 22.05.2010 v e-mailoch celej sieti predajcov vysvetľoval porušenie "nami dohodnutej dohody". Spoločnosť DOVE sa prejavila návrhom na spoločný postup voči zákazníkom a zaslaním šifrovaného emailu o výškach zliav z 25.01.2013. H. R. bol kritizovaný za porušenie regionálneho princípu, za čo sa ospravedlnil a sľúbil nápravu, (jeho emailová komunikácia s ARAVER z 21.01.2014). AUTOCENTRUM C. sa v emaile z 18.03.2013 sťažoval na nedodržiavanie pravidiel a pýtal sa na možnosti vyšších zliav. Spoločnosť R. bola do protisúťažnej e-mailovej komunikácie zapojená predovšetkým ako príjemca, no konala aj aktívne. Ako príjemca dostala napríklad 13.02.2013 pozvánku na stretnutie dílerov v Nitre a 01.03.2013 bola v kópii e-mailu s predmetom "TAK TAKTO SA DODRŽIAVAJÚ DOHODY!!!", ktorý sa týkal sťažnosti na nedodržiavanie prijatých dohôd. Z prehľadu e-mailovej komunikácie uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí vyplýva, že R. sa zúčastňoval aj aktívne, keď 12.10.2011 najprv prijal e-mail od p. Pondelu zo spoločnosti ARAVER, ktorým ho žiadal o zaslanie krycej ponuky bez zľavy a následne, len o 40 minút neskôr, túto požadovanú ponuku skutočne odoslal. Podľa zistení Protimonopolného úradu SR bola spoločnosť DS-CAR opakovane zapojená do kartelovej dohody, a to predovšetkým ako príjemca rozsiahlej e-mailovej komunikácie s protisúťažným obsahom, pričom úrad zaevidoval viac ako 25 takýchto prípadov. Spoločnosť bola pravidelne súčasťou hromadných e-mailov, v ktorých si predajcovia vymieňali citlivé informácie, koordinovali svoje postupy a sťažovali sa na porušovanie spoločných dohôd. Dňa 13.02.2013 napríklad dostala pozvánku na stretnutie v Nitre, známe ako "chlebíčková párty", a následne 01.03.2013 bola aj príjemcom sťažnosti na nedodržanie dohôd prijatých na tomto stretnutí. V apríli 2013 bola zase príjemcom žiadosti od iného predajcu o poskytnutie krycej ponuky pre zákazníka SEPS, aby sa zabezpečilo, že zákazník zostane v pôvodnom regióne. Jej zapojenie nebolo len pasívne, čo dokazuje e-mail z 12.01.2015, kde zástupca DS-CAR aktívne reagoval na informáciu o neštandardne vysokej zľave na vozidlo Touareg a špekuloval o jej pôvode. Hoci spoločnosť DS-CAR vo svojej obhajobe tvrdila, že z obsahu e-mailov nemohla vedieť o ich protisúťažnej povahe, úrad toto tvrdenie odmietol a konštatoval, že prijímanie takýchto správ bez jasného dištancovania sa zakladá účasť na dohode. Podľa zistení Protimonopolného úradu SR bola spoločnosť Autonovo jedným z aktívnych účastníkov kartelovej dohody, pričom sa zapájala do e-mailovej komunikácie nielen ako príjemca, ale aj ako iniciátor a odosielateľ správ s protisúťažným obsahom. Kľúčovým dôkazom o jej aktívnej úlohe

bol e-mail z 27.05.2013, v ktorom zamestnankyňa Autonovo priamo žiadala ostatných predajcov, aby konkrétnemu zákazníkovi neposkytovali vyššiu zľavu, než aká bola "dohoda v sieti". Spoločnosť tiež aktívne monitorovala dodržiavanie dohôd a sťažovala sa na ich porušovanie, ako dokazuje e-mail z 09.03.2015, kde poukazovala na dva prípady, v ktorých jej zákazníci dostali od konkurencie podstatne vyššie zľavy, než boli dohodnuté. Okrem toho sa Autonovo podieľalo aj na koordinácii ponúk v súťažiach, napríklad keď 08.10.2013 prijalo žiadosť od iného predajcu neponúkať v tendri zľavu vyššiu ako 7 %, aby sa predišlo cenovej vojne. Zároveň bola spoločnosť Autonovo pravidelným príjemcom ďalších správ, vrátane pozvánok na kartelové stretnutia a sťažností na konanie iných predajcov. Spoločnosť I. - H. L. mala najpasívnejšiu úlohu, keďže sa ani nezúčastnila kľúčovej konferencie v Hronseku a dôkazy svedčia len o tom, že bola adresátom emailovej komunikácie, z ktorej vyplýval jej protisúťažný charakter. 193. Súd sa vzhľadom na posúdenie otázky preklúzie Auto Unicom uvedenej v bode 356. zaoberal vyhodnotením jeho účasti na dohode len z pohľadu nástupníctva vo vzťahu k žalobcovi Auto Unicom Zvolen. Úrad dospel k záveru, že Auto Unicom bol účastníkom kartelovej dohody od jej samotného začiatku, teda od stretnutia v Hronseku dňa 5. novembra 2010. Jeho účasť na dohode trvala až do 17. mája 2012. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca Auto Unicom k tomuto dátumu predal časť svojho podniku zameranú na predaj a servis vozidiel značky Volkswagen spoločnosti Auto Unicom Zvolen a sám sa následne stal predajcom inej značky vozidiel. Dôkazom o zapojení pôvodnej spoločnosti Auto Unicom do dohody je okrem jej účasti v sieti predajcov aj to, že bola priamym adresátom emailovej komunikácie súvisiacej s koordináciou. Príkladom je email z 26.05.2011, v ktorom pán F. z PIASK preposielal zástupcom Porsche Slovakia a viacerým predajcom, vrátane Auto Unicom, list s požiadavkami predajcov na importéra, čo dokazuje jej zapojenie do koordinovaných aktivít. Nástupnícka spoločnosť, Auto Unicom Zvolen prevzala aktivity súvisiace so značkou Volkswagen od 18.05.2012. Prepojenie medzi oboma firmami bolo aj personálne, keďže v čase prevodu bola E. O. C. konateľkou a spoločníčkou v oboch spoločnostiach. Protimonopolný úrad zohľadnil dĺžku účasti tejto spoločnosti na dohode až od dôkazu o jej aktívnej účasti na dohode, t. j. až od 25.01.2013, kedy bol tomuto žalobcovi doručený šifrovaný e-mail s obsahom, ktorý bol vyhodnotený ako protisúťažný, pričom žalobca Auto Unicom Zvolen sa od jeho obsahu nedištancoval. Auto P. J. sa do e-mailovej komunikácie zapojil aj aktívne, keď odpovedal na e-mail od pani C. (spoločnosť PIASK) s predmetom „Cenová ponuka pre p. Sz. – VW Touareg Mountain“, v ktorom p. C. vyjadrila nespokojnosť s ponukou, ktorú dostal zákazník od iného predajcu. Na tento e-mail reagoval pán F. (spoločnosť ARAVER): „na strednom slovensku to bude zvolen alebo banska bystrica“. Následne na to priamo reagoval pán I. za spoločnosť Auto Unicom Zvolen, pričom poprel, že by takúto ponuku poskytli. Dôkazy proti obom spoločnostiam podľa záverov úradu spočívajú v tom, že počas obdobia, v ktorom pôsobili ako autorizovaní predajcovia Volkswagenu, boli súčasťou siete, v rámci ktorej prebiehala rozsiahla protisúťažná komunikácia. Vzťahujú sa na ne všetky kľúčové dôkazy preukazujúce existenciu samotného kartelu. Medzi ne patrí najmä pozvánka na stretnutie v Hronseku, kde sa mali riešiť zľavy, prezentácia z tohto stretnutia s odporúčanými maržami, ako aj početné emaily, ktoré dokazujú dohodu o cenách a rozdelení trhu, napríklad priame priznanie "džentlmenskej dohody" zo strany ARAVERu alebo ospravedlnenie za porušenie "nami dohodnutej dohody" od spoločnosti PO CAR. Tieto dôkazy sa vzťahujú na spoločnosť Auto Unicom v prvom období a na spoločnosť Auto Unicom Zvolen v druhom období, úrad zodpovednosť za účasť na karteli vyvodil v súlade s princípom ekonomického nástupníctva s poukazom na judikatúru a to rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžhpu/2/2014 zo dňa 31.03.2015, z ktorého vyplýva, že zodpovednosť za protisúťažné konanie prechádza na nástupnícku spoločnosť, pokiaľ táto pokračuje v ekonomickej aktivite pôvodného porušiteľa a ten svoju činnosť ukončil (obdobne rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-280/06, ETI a i, rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-297/98, SCA Holding v. Komisia). Súd preto nezistil nezákonnosť v závere žalovaného pri posúdení otázky ekonomického nástupníctva Auto Unicom Zvolen. 194. Jedným z pomerne nosných dôkazov o existencii protisúťažnej dohody je šifrovaný e-mail z 25.01.2013 s predmetom „Návrh“, ktorý poslal pán Q. zo spoločnosti DOVE všetkým ostatným predajcom (a teda všetkým žalobcom v rade 1. až 15 a ďalším účastníkom konania PIASK a BOAT). Text e-mailu sa tváril ako ponuka na ubytovanie a znel: „Na základe včerajšieho návrhu na stretnutie v Tatrách posielam možnosti turistického ubytovania: 1. Malá izba /iba dva typy/ - maximálne 3 postele, 2. Väčšia izba – maximálne 7 postelí, 3. Izba pre operatívne stretnutia tímov – maximálne 10 miest, 4. Izba pre víťazný tím označená ako HIT mesiaca – minimálny zostatok 5 postelí.“ Úrad však dospel k záveru, že v skutočnosti nešlo o ponuku ubytovania, ale o zašifrované oznámenie o dohodnutých výškach zliav. Pri dešifrovaní tejto správy sa úrad opieral o vysvetlenie, ktoré mu poskytol žiadateľ o zhovievavosť BOAT, ktorý poskytol presný kľúč k tejto komunikácii. Podľa tohto kľúča "malá izba" s "3 posteľami" znamenala

malé vozidlá s maximálnou zľavou 3 %, "väčšia izba" so "7 posteľami" označovala väčšie vozidlá so zľavou 7 %, "izba pre operatívne stretnutia" predstavovala ponuky pre operatívne lízingy so zľavou 10 % a "izba pre víťazný tím" sa týkala akciových vozidiel s minimálnou maržou 5 %. Túto interpretáciu podľa záverov úradu navyše potvrdil aj ďalší dôkaz, keď len 34 minút po odoslaní šifrovanej správy poslal pán F. zo spoločnosti ARAVER svojim zamestnancom interný e-mail, v ktorom už priamo uviedol dekódované pokyny o 3 % a 7 % zľavách pre jednotlivé kategórie vozidiel. Zo samotného použitia šifry úrad dospel k záveru, že si účastníci dohody plne uvedomovali nezákonnosť svojho konania. 195. Vzhľadom na vyššie uvedené judikatórne závery Súdneho dvora EÚ uvedené vyššie v bode 187 a 188 o tom, že druhá strana (domnelý účastník protisúťažnej dohody) má predložiť dôkaz opaku alebo vysvetlenie, ktoré by bolo spôsobilé spochybniť úradom zhromaždené dôkazy o existencii protisúťažnej dohody, sa súd zaoberal tým, aké vysvetlenie e-mailovej komunikácie a vzájomných stretnutí bolo zo strany žalobcov predložené prípadne či bol predložený dôkaz opaku a či bol postup žalovaného pri posúdení tohto vysvetlenia zákonný najmä s ohľadom na zásadu prezumpcie neviny. 196. Kľúčovou časťou obrany žalobcov k stretnutiu v Hronseku bolo tvrdenie, že stretnutie v Hronseku vnímali ako oficiálne a zvolané importérom, keďže pozvánky posielal pán O. D., ktorého spájali so spoločnosťou Porsche Slovakia. Úrad však dospel k záveru o nedôvodnosti tejto obrany, keďže pán D. bol v čase konania stretnutia v skutočnosti zamestnancom spoločnosti PIASK, teda jedného z predajcov, a nie importéra Porsche Slovakia. Voči samotnej tabuľke zliav, ktorá bola výsledkom stretnutia v Hronseku sa žalobcovia bránili tvrdeniami, že im bola nanútená zo strany spoločnosti PIASK, ktorej zamestnanec sa mal lživo tváriť ako zástupca importéra. Niektorí žalobcovia argumentovali, že tabuľku v praxi nikdy neuplatňovali a boli len pasívnymi príjemcami e-mailov. Úrad tieto argumenty nepovažoval za spôsobilé spochybniť jeho závery a to z dôvodu, že žalobcovia ako skúsení predajcovia ako profesionáli museli vedieť, s kým komunikujú (v prípade p. D. ako zamestnanca PIASK), a že aj pasívna vedomosť o karteli bez jasného dištancovania sa od neho zakladá účasť na protisúťažnom konaní. 197. Vo vzťahu k vyššie uvedenej e-mailovej komunikácii sa žalobcovia ďalej bránili tvrdením, že nešlo o e-maily s protisúťažným obsahom, poukázali na to, že medzi sebou mali dlhoročné osobné a priateľské vzťahy. E-mailová komunikácia bola podľa nich len výsledkom ich neformálnych vzťahov. Používanie familiárnych oslovení, zdanlivo príkrych vyjadrení alebo "vtipkovanie" malo byť interpretované v kontexte týchto priateľských vzťahov, nie ako dôkaz o existencii kartelu. E-maily, v ktorých si "vyčítali" predaj inému zákazníkovi, prezentovali ako snahu o kolegiálne riešenie bežných obchodných sporov. Argumentovali, že cieľom nebolo vynucovať dohodu, ale skôr si ujasniť situáciu a predísť nedorozumeniam, ktoré by mohli poškodiť ich dlhodobú spoluprácu. Tvrdili, že výmena informácií o cenách, zľavách alebo zákazníkoch je v automobilovom sektore bežná, tvrdili, že sa vzájomne informovali o trhových podmienkach, aby si udržali prehľad, a nešlo o koordináciu cien. 198. Toto vysvetlenie e-mailovej komunikácie úrad nepovažoval za také, ktoré by mohlo spochybniť zistené skutkové závery. Úrad pri posúdení tohto vysvetlenia vychádzal z toho, že aj keď medzi konkurentmi môžu existovať neformálne vzťahy, obsah ich komunikácie jednoznačne prekročil hranice bežnej obchodnej a priateľskej konverzácie. Žalovaný sa nestotožnil s tým, že výrazy ako "dôrazne žiadam vysvetlenie", nabádanie, aby konkurent "nesúťažil cenou", alebo diskusie o presnej výške zliav v krycích ponukách nie sú súčasťou štandardnej komunikácie medzi konkurentmi, ak by neexistovala spoločná dohoda, žiaden podnikateľ by nemal dôvod "dôrazne žiadať vysvetlenie" od svojho konkurenta, prečo predal tovar nejakému zákazníkovi alebo prečo mu poskytol určitú zľavu. Samotná existencia takejto požiadavky podľa záverov prvostupňového rozhodnutia preukazuje existenciu spoločných pravidiel, ktorých dodržiavanie sa vynucovalo. Úrad zdôraznil, že v trhovom prostredí je základom súťaže práve neistota o budúcich krokoch konkurenta. Vylúčenie tejto neistoty prostredníctvom koordinácie cien a rozdelenia trhu je presnou definíciou kartelovej dohody. Argumenty o "kolegialite" a "priateľstve" v tomto kontexte podľa záverov napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím neobstoja, pretože ich výsledkom bolo obmedzenie súťaže na úkor zákazníka. 199. Ďalším dôkazom, z ktorého úrad vychádzal pri zistení skutkového stavu bolo stretnutie, ktoré sa konalo v priestoroch spoločnosti ARAVER dňa 13.02.2013. Podľa záverov úradu, pozvánky na toto stretnutie odoslal zamestnanec spoločnosti ARAVER, pán F., a to zástupcom spoločností PIASK, AUTOCOMODEX, GALIMEX, AUTONOVO, H. R., Autoprofit, BOAT, HÍLEK a DS-CAR. Na stretnutí sa okrem pána F. a pána A. za spoločnosť ARAVER zúčastnili aj zástupcovia pozvaných firiem: pán F.,

pani C., pán D. a B. F. za spoločnosť PIASK, J. J. za spoločnosť DS-CAR, pán F. za spoločnosť BOAT, pani D. a H. M. za spoločnosť Autoprofit, pani I. za spoločnosť H. R., E. A. D. za spoločnosť GALIMEX, Mgr. Ján Suja za spoločnosť AUTONOVO a F. F. za spoločnosť AUTOMAX PLUS. Jeden z účastníkov, pán F. zo spoločnosti BOAT, opísal charakter tohto stretnutia v e-mailovej odpovedi súkromnej osobe, ktorá sa ho pýtala na výsledok stretnutia. Protisúťažný charakter stretnutia bol podľa skutkových záverov žalovaného v prvostupňovom rozhodnutí preukázaný reťazcom dôkazov, počnúc samotnou pozvánkou, v ktorej sa písalo o potrebe "v kľude sa „porozprávať o politike“ pri chlebíčkoch a malinovke", cez e-mail z toho istého dňa potvrdzujúci, že stretnutie bolo "neoficiálne a hlavne tajné a rýchle", až po neskoršiu komunikáciu, kde sa účastníci odkazovali na dohody z "chlebíčkovej párty". Zo záverov žalovaného ďalej vyplýva, že konkrétnym výstupom stretnutia bola nová tabuľka zliav, ktorú následne vypracoval pán F. zo spoločnosti PIASK a rozoslal ju do siete predajcov. V priebehu správneho konania sa účastníci bránili najmä tvrdením, že stretnutie v Nitre bolo v skutočnosti oficiálnym stretnutím organizovaným importérom a jeho účel bol plne v súlade so zákonom. Úrad tieto argumenty odmietol. K námietke o neúčasti všetkých predajcov úrad v rozhodnutí uviedol, že pre existenciu dohody nie je potrebná účasť všetkých konkurentov a že samotná skutočnosť, že si účastníci medzi sebou posielali informácie o "tajnom a rýchlom" stretnutí, je dôkazom ich zosúladeného postupu. Úrad tieto tvrdenia v rámci konania vyhodnotil ako účelové a nepravdivé, keďže (i) pán O. D. bol v čase konania stretnutia v Nitre, nebol zamestnancom importéra Porsche Slovakia, ale bol zamestnancom spoločnosti PIASK, (ii) v konaní sa nepreukázalo, že by na stretnutie bol pozvaný alebo sa ho zúčastnil akýkoľvek zástupca spoločnosti Porsche Slovakia, a (iii) rovnako sa nepreukázalo, že by importér toto stretnutie organizoval. 200. Súd z napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu zistil, že žalovaný pri zisťovaní skutkového stavu vychádzal hlavne z nepriamych dôkazov. Ako je uvedené vyššie, k použitiu výlučne nepriamych dôkazov na účely preukazovania účasti na protisúťažnej dohody v tomto type konaní dochádza pomerne často, vzhľadom na snahu podnikateľských subjektov uzatvorenie takejto dohody utajiť. Nepriame dôkazy predstavujú v konaniach o ochrane hospodárskej súťaže plnohodnotný a legitímny dôkazný prostriedok, ktorého osobitosť spočíva v tom, že nepreukazujú rozhodujúce skutočnosti priamo, ale umožňuje k nim dospieť prostredníctvom logického úsudku založeného na vzájomných väzbách medzi jednotlivými zistenými okolnosťami. Hodnotenie nepriamych dôkazov nemôže byť vykonávané izolovane, ale vyžaduje komplexné posúdenie všetkých vykonaných dôkazov v ich vzájomnej súvislosti, pričom rozhodujúca je ich vnútorná konzistentnosť, vzájomná previazanosť a schopnosť vytvoriť ucelený, logicky uzavretý a presvedčivý obraz skutkového stavu. Skutočnosť, že jednotlivé nepriame dôkazy samostatne nepreukazujú existenciu protisúťažnej dohody preto nebráni tomu, aby úrad dospel ku skutkovým záverom o existencii kartelovej dohody, pokiaľ v ich súhrne tvoria súvislý reťazec indícií, ktorý objektívne prijatý skutkový záver odôvodňuje. 201. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a administratívneho spisu dospel k záveru, že skutkové zistenia o tom, že žalobcovia sa podieľali na protisúťažnej dohode ako takej, ktorej cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a záver žalovaného o existencii protisúťažnej dohody nie je nezákonný. Žalovaný tieto závery vyvodil zo súboru navzájom sa dopĺňajúcich nepriamych dôkazov a to e-mailovej komunikácie, dôkazoch o osobných stretnutiach predajcov a vyhlásení predložených v rámci programu zhovievavosti. Z vyššie uvedenej e-mailovej komunikácie vyplýva, že výmena citlivých informácií prebiehala medzi všetkými predajcami a títo sa do komunikácie aj aktívne zapájali alebo bola preukázaná ich účasť na stretnutí v Hronseku, prípadne na stretnutí organizovaného zo strany ARAVER, s výnimkou žalobcu I. L., ktorému bolo na základe zabezpečených dôkazov zistené (len) pasívne prijímanie e-mailov s protisúťažným obsahom. 202. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora v bodoch 183 až 189 správny súd dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval nezákonne, keď zhromaždené dôkazy vyhodnotil ako potvrdenie existencie protisúťažnej dohody. Súd pri tomto posúdení zohľadnil skutočnosť, že žalobcovia neposkytli iné rozumné vysvetlenie uvedenej emailovej komunikácie a obsahu vzájomných stretnutí, ktoré by bolo spôsobilé tento záver žalovaného vyvrátiť. Žalovaný sa so všetkými námietkami žalobcov voči obsahu tejto komunikácie náležite vysporiadal. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a administratívneho spisu dospel k záveru, že skutkové závery, z ktorých žalovaný vychádzal, nie sú výsledkom izolovaných úvah ani konštrukcií bez opory v dôkazoch, ale vyplývajú zo súboru vzájomne sa dopĺňajúcich a navzájom sa potvrdzujúcich dôkazov vykonaných v priebehu správneho konania. Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že žalovaný nevyvodil existenciu protisúťažného konania len na základe domnienok či hypotéz, ale oprel svoje závery

o konkrétne listinné dôkazy, komunikáciu medzi účastníkmi, ako aj ďalšie podklady, ktoré v ich vzájomnej súvislosti vytvárajú ucelený a logicky konzistentný obraz o existencii a fungovaní protisúťažnej dohody. Namietaná absencia priameho dôkazu preto sama osebe nevedie k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. 203. Pokiaľ ide o posúdenie spoločného protisúťažného cieľa dohody, správny súd konštatuje, že žalovaný tento cieľ vyvodil z konkrétneho obsahu komunikácie medzi účastníkmi konania, ako aj z charakteru ich vzájomných stretnutí. Z týchto podkladov vyplýva, že komunikácia smerovala k zosúlaďovaniu obchodného správania účastníkov, najmä pokiaľ ide o cenovú politiku a poskytovanie zliav, čím sa eliminovala neistota, ktorá je prirodzenou súčasťou hospodárskej súťaže. Opakované kontakty a výmena informácií tak nesledovali individuálne, od seba oddelené záujmy jednotlivých subjektov, ale prejavovali spoločnú vôľu koordinovať svoje správanie na trhu, a teda dosiahnuť spoločný cieľ spočívajúci v obmedzení súťažného tlaku. 204. Súd sa osobitne zaoberal posúdením preukázania účasti na dohode vo vzťahu k žalobcovi v 1. rade I. L. a to z nasledovných dôvodov. Zo zabezpečených dôkazov nevyplývala účasť žalobcu v 1. rade na niektorom stretnutí a zo zabezpečenej e-mailovej komunikácie nevyplývalo jeho aktívne zapojenie do nej - odpovedaním na e-mail alebo iniciovaním e-mailu. Súd sa preto zaoberal tým, či tomuto žalobcovi bola účasť na protisúťažnom konaní preukázaná najmä s ohľadom na zásadu prezumpcie neviny. Z administratívneho spisu a prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobcovi I. L. bolo doručených päť e-mailov, ktoré úrad považoval za dôkaz jeho účasti na kartelovej dohode. Prvým bol e-mail z 19.05.2011 s predmetom "SharanTT", v ktorom pani J. zo spoločnosti AUTOCOMODEX vyčítala inému predajcovi porušenie dohody a v kópii ho poslala všetkým predajcom. V prípade žalobcu I. L. stanovil úrad začatie porušovania na dátum 19.5.2011, keďže sa jedná o prvý dôkaz o tom, že tento žalobca mal najneskôr od tohto dátumu vedomosť o existencii posudzovanej dohody a to prinajmenšom čo sa týka jej aspektu o poskytovaní maximálnych zliav a výmeny informácií. Druhý e-mail nasledoval dňa 26.05.2011, keď pán Q. zo spoločnosti DOVE poslal všetkým predajcom správu s predmetom "FW: F. S.", kde navrhoval spoločný postup a "potrestanie" zákazníkov, ktorí si pýtali ponuky od viacerých firiem. Tretím bol vyššie spomenutý šifrovaný e-mail z 25.01.2013, ktorý pán Q. poslal všetkým predajcom s predmetom "Návrh", pričom úrad ho vyhodnotil ako oznámenie o dohodnutých zľavách. Štvrtý e-mail z 13.02.2013 s predmetom "FW: Touareg" obsahoval sťažnosť na poskytnutú zľavu a odkazoval na spoločné stretnutia, pričom bol v kópii odoslaný všetkým predajcom. Piaty relevantný e-mail z 18.03.2013 s predmetom "???" poslala pani C. z AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY všetkým ostatným predajcom a sťažovala sa v ňom na porušovanie regionálnych pravidiel dohody. 205. Správny súd v súvislosti s posúdením účasti žalobcu v 1. rade na dohode, u ktorého z dôkazov vyplýva len pasívne prijímanie e-mailov bez aktívnej účasti na komunikácii predajcov, poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej už samotná výmena strategických informácií medzi konkurentmi môže predstavovať zosúladený postup, ak je spôsobilá odstrániť neistotu o ich budúcom správaní na trhu. V už spomenutom rozsudku vo veci C-8/08, T-Mobile Netherlands (najmä body 32 až 33) Súdny dvor uviedol, že podniky, ktoré si vymieňajú takéto informácie, vedome nahrádzajú riziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou. Rovnako v rozsudku vo veci C-49/92 P, Commission v Anic Partecipazioni (najmä body 121 až 123) Súdny dvor vyslovil, že podnik, ktorý sa zúčastní výmeny informácií medzi konkurentmi a zostáva aktívny na trhu, sa považuje za podnik, ktorý tieto informácie zohľadňuje pri svojom správaní, pokiaľ nepreukáže opak. 206. V súvislosti s posúdením účasti žalobcu v 1. rade na protisúťažnej dohode súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp.zn. 8 Asf 25/2012, z ktorého vyplýva, že pokiaľ je preukázaná existencia kartelovej dohody a zároveň účasť podniku aspoň na niektorých stretnutiach, ktoré ju tvorili, dôkazné bremeno sa presúva na tento podnik, ak tvrdí, že sa na dohode nechcel podieľať. K tomuto presunu dochádza až po tom, čo je existencia samotnej dohody preukázaná. Z tohto rozsudku ďalej vyplýva, že takýto postup nie je v rozpore s požiadavkou, aby správny orgán preukázal skutkové okolnosti deliktu. 207. Správny súd preto preskúmal zákonnosť záveru žalovaného, že žalobca bol s obsahom predmetnej komunikácie oboznámený alebo sa o ňom mohol dozvedieť. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že e-mailová komunikácia bola žalobcovi opakovane adresovaná v rámci jeho podnikateľskej činnosti, pričom išlo o komunikáciu obsahovo nadväzujúcu na osobné kontakty medzi účastníkmi a

zapadajúcu do širšieho mechanizmu výmeny informácií medzi predajcami. Žalobca sa voči skutkovým záverom úradu bránil tým, že sa s týmito e-mailmi neoboznámil, keďže dal interný pokyn zamestnancom, aby e-maily s potenciálne protisúťažným obsahom neotvárali. 208. Správny súd nezistil nezákonnosť v závere žalovaného o tom, že tvrdenia žalobcu sú nepresvedčivé. Pokiaľ žalobca poukazoval na interný pokyn zamestnancom, aby e-maily s potenciálne protisúťažným obsahom neotvárali, správny súd konštatuje, že žalovaný sa s týmto tvrdením žalobcu náležite vysporiadal keď uviedol, že z týchto e-mailov z textu označenia predmetu správy a bez toho, aby došlo k otvoreniu tejto správy a jej prečítaniu, nemohlo byť vopred zrejmé, že ide o správu s protisúťažným obsahom. Preto je možné s poukazom na judikatúru súdneho dvora prijať záver o konkludentnom súhlase žalobcu v 1. rade s dohodou, keďže žalobca nepreukázal, že by sa od predmetnej komunikácie akýmkoľvek spôsobom dištancoval navonok, napríklad tým, že by odmietol jej prijímanie, požiadal o vyradenie zo zoznamu adresátov alebo upozornil odosielateľov, že si neželá byť účastníkom takejto komunikácie. Žalobca v 1. rade mal zároveň možnosť preukázať svoje tvrdenia o tom, že jeho zamestnanci uvedené maily neotvárali a teda sa do jeho dispozičnej sféry nedostali. 209. Žalobca v 1. rade tiež namietal, že dôkazom o tom, že o dohode nevedel, je aj to, že pri predaji vozidiel poskytoval vyššie zľavy ako vyplývali z dohody, poukázal pri tom na závery vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas. Súd však na tento prípad neaplikoval závery uvedeného rozsudku a to vzhľadom na odlišnú skutkovú situáciu od tej, ktorá bola posudzovaná vo veci Eturas. Podrobnejšie právne posúdenie k tejto námietke je uvedené v bode 267 odôvodnenia. 210. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne, keď aj u žalobcu v 1. rade dospel k záveru o jeho preukázanej účasti na dohode obmedzujúcej súťaž, keďže žalobca neposkytol alternatívne vysvetlenie celej komunikácie okrem tvrdenia, že predmetné správy sa nedostali do jeho dispozičnej sféry. Účasť žalobcu na dohode nie je spôsobilá vyvrátiť ani žalobcom predložená analýza jeho správania na trhu, z ktorej má vyplývať, že neposkytoval zľavy v rozsahu zodpovedajúcom tvrdenej dohode, keďže podľa judikatúry Súdneho dvora napr. v rozsudku z 07.01.2004 vo veci C-204/00, Aalborg Portland a i., pre naplnenie znakov zosúladeného postupu nie je nevyhnutné preukázať, že podnik konal úplne v súlade s komunikovanými informáciami alebo že jeho správanie bolo identické so správaním ostatných účastníkov. Odlišnosti v konkrétnom správaní môžu svedčiť nanajvýš o čiastočnej odchýlke od koordinácie. 211. Žalobca v 7. rade na podporu svojich tvrdení, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal porušenie zákona dostatočne presvedčivými dôkazmi poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-593/18 P, ABB Ltd a ABB AB. Súd v súvislosti s tým uvádza, že práve z tohto rozsudku vplýva, že dôkazná situácia v danej veci posudzovanej Súdnym dvorom bola porovnateľná s tou, ktorá sa týka žalobcov v predmetnej veci, teda založená na tvrdeniach žiadateľov o zhovievavosť a na emailovej komunikácii poskytnutej týmito žiadateľmi. Súdny dvor v uvedenom rozsudku poukázal na fakt, že v podmienkach typických pre kartelové dohody možno existenciu porušenia vyvodiť zo súboru zhôd a nepriamych dôkazov, ktoré posudzované vo vzájomných súvislostiach umožňujú v neprítomnosti iného hodnoverného vysvetlenia dospieť k záveru o porušení pravidiel hospodárskej súťaže. 212. Žalobcovia v 8. až 13. rade namietali, že žalovaný nemohol na základe zápisu z internej porady PIASK vyvodiť závery o jednej trvajúcej kartelovej dohode medzi všetkými účastníkmi a to aj takými, ktorí sa konferencie v Hronseku nezúčastnili, a poukázali na to, že žiaden iný dôkaz o tejto otázke sa v administratívnom spise nenachádza. K týmto námietkam správny súd uvádza, že z vyššie uvedenej ustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v protisúťažných veciach nemožno od orgánu ochrany hospodárskej súťaže požadovať rekonštrukciu všetkých detailov kartelovej dohody, ani preukázanie každej čiastkovej interakcie medzi účastníkmi izolovane, keďže takéto dohody sa typicky uskutočňujú tajne a s minimálnou dokumentáciou (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 12.07.2011 vo veci T-113/07, Toshiba proti Komisii, bod 82 a tam citovanú judikatúru). Z toho rozhodnutia ďalej vyplýva, že keďže protisúťažné dohody sú známe tým, že sú zakázané, nemožno od Komisie požadovať, aby predložila dokumenty výslovne potvrdzujúce kontakty medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Fragmentárne a sporadické dôkazné prvky, ktoré môže mať Komisia k dispozícii, musia byť v každom prípade schopné byť doplnené závermi, ktoré umožňujú zrekonštruovať relevantné okolnosti. Rozhodujúce teda je, či skutkový stav ako celok vyplýva zo súboru navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktoré v ich vzájomnej

súvislosti umožňujú spoľahlivo dospieť k záveru o existencii koordinovaného postupu a vedomej účasti jednotlivých subjektov. Vedomosť a zapojenie do protisúťažnej dohody aj u tých účastníkov, ktorí sa konkrétneho stretnutia v Hronseku nezúčastnili, je podľa záverov úradu preukázaná aj ďalšími nepriamymi dôkazmi, najmä rozsiahlym súborom e-mailovej komunikácie. Ako vyplýva z judikatúry a to práve z rozhodnutia, na ktoré poukazujú samotní žalobcovia (rozhodnutie Všeobecného súdu z 24.03.2011 vo veci T-382/06, Tomkins plc proti Komisii), skutočnosť, že určitý subjekt nebol prítomný na jednotlivom stretnutí, preto sama osebe nevylučuje jeho účasť na jednotnom a pokračujúcom porušení, ak z ostatných dôkazov vyplýva jeho vedomé zapojenie do spoločného protisúťažného cieľa. Súd preto nezistil nezákonnosť v skutkových záveroch úradu o existencii dohody napriek neúčasti niektorých žalobcov na niektorých stretnutiach a najmä na stretnutí v Hronseku. 213. Žalobca v 9. rade ARAVER v konaní namietal aj to, že prípadné konanie vykazujúce znaky porušenia pravidiel hospodárskej súťaže nemožno pričítať samotnej spoločnosti ARAVER, ale malo ísť výlučne o individuálne konanie bývalého zamestnanca spoločnosti p. F., realizované bez vedomia a súhlasu vedenia spoločnosti. V tejto súvislosti žalobca uvádzal, že spoločnosť nedala žiadnemu zo svojich zamestnancov pokyn ani súhlas na konanie v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže alebo s právnym poriadkom Slovenskej republiky či Európskej únie. Súčasne poukazoval na to, že vedenie spoločnosti nemalo vedomosť o skutkoch, ktoré mu žalovaný kládol za vinu, pričom navrhoval vykonanie výsluchu bývalého zamestnanca p. F., ako aj výsluch štatutárnych zástupcov spoločnosti za účelom objasnenia uvedených skutočností. Žalobca teda svoju obranu založil aj na tvrdení, že prípadné protisúťažné konanie predstavovalo exces individuálne konajúceho zamestnanca, ktorý nebol prejavom vôle ani vedomej obchodnej politiky samotného žalobcu. 214. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej sa zodpovednosť za protisúťažné konanie posudzuje na úrovni samotného podniku ako hospodárskej jednotky, a nie podľa individuálneho zavinenia konkrétnej fyzickej osoby konajúcej v jeho mene. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 18.07.2013 vo veci C-68/12, Slovenská sporiteľňa uviedol, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie dohody obmedzujúcej súťaž nie je nevyhnuté preukázať osobné konanie štatutárneho zástupcu podniku alebo osobitný súhlas tohto zástupcu v podobe splnomocnenia s konaním svojho zamestnanca, ktorý sa zúčastnil na protisúťažnom stretnutí. 215. Súdny dvor ďalej uviedol, že pojem „podnik“ v práve hospodárskej súťaže označuje hospodársku jednotku, aj keď je z právneho hľadiska tvorená viacerými fyzickými alebo právnickými osobami, pričom konanie osôb konajúcich v rámci tejto hospodárskej jednotky je možné pričítať samotnému podniku. Z uvedeného vyplýva, že pre vznik zodpovednosti podnikateľa za porušenie čl. 101 ZFEÚ a zákona o ochrane hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce, či štatutárne orgány mali osobnú vedomosť o každom jednotlivom úkone zamestnanca, ani to, či išlo o konanie formálne schválené vedením spoločnosti. Rozhodujúce je, že dotknutá osoba konala v rámci činnosti a organizačnej štruktúry podniku a jej konanie bolo objektívne spôsobilé napĺňať hospodársku činnosť podnikateľa na trhu. Správny súd preto nepovažoval obranu žalobcu založenú na tvrdenom excese zamestnanca za dôvod vylučujúci zodpovednosť žalobcu za zistené protisúťažné konanie. 216. Súd sa ďalej pri prieskume správnosti skutkových záverov žalovaného zaoberal otázkou, či správne orgány v prvostupňovom a napadnutom rozhodnutí priznali dôkazom, ktoré poskytli žiadatelia o zhovievavosť vyššiu váhu ako ostatným dôkazom, ktoré úrad použil na preukázanie viny žalobcov, a to (i) vzhľadom na žalobcami tvrdenú spornosť využitia programu zhovievavosti pre účastníka dohody, ktorý nepôsobil na rovnakom stupni distribučného reťazca, (ii) keďže súd nepovažoval zaradenie Porsche Slovakia do programu zhovievavosti za takú otázku, ktorej posúdenie by mohlo mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia pre nezákonnosť vo vzťahu k subjektívnym právam žalobcov (body 280 až 285 tohto rozsudku), a (iii) keďže správne orgány na účely zistenia skutkového stavu vychádzali aj z vyjadrení žiadateľov o zhovievavosť. 217. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora (napríklad v už spomenutom rozsudku v rozsudku z 07.01.2004 vo veci C-204/00, Aalborg Portland a i.), samotné vyhlásenie účastníka kartelu spravidla nepostačuje na preukázanie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, pokiaľ nie je podporené ďalšími objektívnymi dôkazmi. Zároveň však platí, že ak takéto vyhlásenia vykazujú dostatočnú mieru presnosti a sú podporené ďalšími dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, môžu významne prispieť k preukázaniu

existencie dohody. Judikatúra Súdneho dvora teda vychádza z toho, že vyhlásenia podané v rámci programu zhovievavosti môžu predstavovať významný dôkazný prostriedok, avšak nemožno im priznať automaticky vyššiu dôkaznú silu oproti ostatným dôkazom. Súdny dvor opakovane zdôraznil, že dôkazná hodnota takýchto vyhlásení závisí od ich konkrétneho obsahu, presnosti, vierohodnosti a miery ich potvrdenia ďalšími dôkazmi, Súdny dvor tiež poukazuje na potrebu ich obozretného posudzovania, keďže podnikateľ poskytujúci informácie môže byť motivovaný snahou dosiahnuť priaznivejšie procesné postavenie. 218. Súd z napadnutého rozhodnutia nezistil, že by žalovaný pripísal tvrdeniam žiadateľov o zhovievavosť vyššiu silu ako iným zabezpečeným dôkazom. Žalovaný všetky tvrdenia žiadateľov o zhovievavosť preskúmal, pristupoval k nim s potrebnou obozretnosťou, podrobil ich kritickému posúdeniu v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora a len v rozsahu, v akom boli tieto tvrdenia potvrdené alebo podporené inými dôkaznými prostriedkami (dôkazmi zabezpečenými počas inšpekcie), z nich vyvodzoval skutkové závery. V.1.2 K namietaným rozporom vo vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť 219. Na účely správnosti zistenia skutkového stavu sa súd ďalej zaoberal žalobnými námietkami, ktorými boli tvrdené rozpory vo vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť, na základe ktorých žalobcovia spochybňovali vierohodnosť týchto vyhlásení. Namietané nezrovnalosti sa týkali predovšetkým okolností stretnutia v Hronseku, postavenia a úlohy importéra Porsche Slovakia a spoločnosti PIASK pri fungovaní dohody, ako aj dôveryhodnosti následných doplňujúcich vysvetlení jednotlivých žiadateľov. 220. Pokiaľ ide o priebeh konferencie v Hronseku, pôvodné tvrdenia viacerých žiadateľov sa zhodovali v tom, že k protisúťažnej dohode o cenách došlo počas takzvanej "neoficiálnej" časti stretnutia. Podľa týchto prvotných výpovedí mal zástupca importéra dokonca aktívne napomôcť vzniku dohody tým, že jej podmienky spísal do tabuľky a tú následne distribuoval medzi zúčastnených predajcov. Tento počiatočný konsenzus bol však neskôr narušený protichodným tvrdením spoločnosti BOAT, ktorá vo svojom doplnení žiadosti o zhovievavosť z 04.01.2018 uviedla, že zástupcovia importéra boli po skončení oficiálnej časti konferencie vyzvaní, aby opustili zasadaciu miestnosť. Naopak, spoločnosť PIASK vo svojom ústnom vysvetlení z 22.02.2018 tvrdila, že stretnutie vôbec nebolo rozdelené na oficiálnu a neoficiálnu časť a diskusie o cenách vznikali živelne a neplánovane už počas oficiálnej prezentácie importéra. Správny orgán uvedené rozpory nevyhodnotil ako popretie samotnej existencie komunikácie o zľavách, ale ako rozdielne subjektívne vnímanie priebehu stretnutia jednotlivými účastníkmi, vzhľadom na časový odstup podania vysvetlení (v roku 2016) a konania stretnutia v Hronseku (v roku 2011). Rozhodujúce pritom bolo, že záver o existencii dohody v Hronseku nebol založený výlučne na týchto rozporných vyjadreniach, ale bol podporený aj ďalšími objektívnymi dôkazmi, najmä e-mailovou komunikáciou a dokumentmi obsahujúcimi už konkrétne „dohodnuté maximálne zľavy“, ktoré boli medzi predajcami následne distribuované. Správny orgán preto logicky uzavrel, že hoci sa jednotliví účastníci rozchádzali v opise presného priebehu stretnutia, podstatný skutkový záver o koordinácii maximálnych zliav zostal podporený inými vykonanými dôkazmi. 221. Druhý okruh rozporov sa týkal iniciatívy a nátlaku pri formovaní dohody. Žalobca Autoprofit (žiadateľ o zhovievavosť 3), uviedol, že k dohode musel pristúpiť v dôsledku nátlaku zo strany importéra. Spoločnosť BOAT, ktorá bola žiadateľom o zhovievavosť č. 4 vo svojom pôvodnom vyhlásení z 15.12.2016 tvrdila, že cenové dohody boli presadzované najmä zo strany spoločností Porsche Slovakia a PIASK. V neskoršom doplnení však túto iniciatívu pripísala už výlučne spoločnosti PIASK. Úrad sa s týmito rozpormi vysporiadal tak, že neprijal ani jednu z prezentovaných subjektívnych verzií, ale vyhodnotil ich vo svetle listinných dôkazov. Na základe rozsiahlej e-mailovej komunikácie dospel k záveru, že spoločnosť PIASK mala aktívnejšiu úlohu pri rozposielaní tabuliek zliav a pri koordinácii medzi predajcami, zatiaľ čo vo vzťahu k importérovi Porsche Slovakia nebolo preukázané, že by prostredníctvom sankcií alebo ekonomického nátlaku zabezpečoval dodržiavanie dohody. 222. Správny súd považuje pri posúdení uvedených rozporov v tvrdeniach žiadateľov o zhovievavosť za podstatné, že úrad nezaložil svoje skutkové závery výlučne na vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť. Z odôvodnenia rozhodnutí vyplýva, že ich vyhlásenia boli len jedným z dôkazných prostriedkov, ktoré správny orgán konfrontoval s ďalšími dôkazmi, najmä s e-mailovou komunikáciou medzi predajcami, podkladmi zabezpečenými pri inšpekciách, dokumentáciou k jednotlivým verejným obstarávaniam a

internými materiálmi účastníkov konania. Existencia týchto listinných dôkazov umožnila správnemu orgánu odstrániť alebo preklenúť rozpory v subjektívnych výpovediach jednotlivých žiadateľov o zhovievavosť. Čo sa týka úlohy PIASK a Porsche Slovakia, úrad na základe ďalších, najmä listinných dôkazov, dospel k záveru, že hlavným iniciátorom dohody bola spoločnosť PIASK, úlohu importéra, spoločnosti Porsche Slovakia, označil za podpornú, nie však iniciujúcu alebo donucovaciu. Úrad konštatoval, že importér o dohode vedel, toleroval ju a napomáhal jej, avšak tvrdenia o priamom nátlaku odmietol ako nepodložené, keďže neboli doložené žiadnymi relevantnými dôkazmi. Úrad tak uzavrel, že napriek nejasnostiam vo výpovediach išlo o preukázanú horizontálnu dohodu medzi predajcami. 223. Súd považuje za rozhodujúce, že aj napriek určitým rozdielom v jednotlivých vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť zostali základné skutkové okolnosti vo všetkých podstatných bodoch podporené objektívnymi listinnými dôkazmi, najmä rozsiahlym súborom e-mailovej komunikácie medzi predajcami obsahujúcej žiadosti o krycie ponuky, koordináciu výšky zliav, rozdeľovanie zákazníkov a následnú kontrolu dodržiavania dohodnutých pravidiel. Preto nemožno dospieť k záveru, že by rozpory medzi vyhláseniami žiadateľov o zhovievavosť boli spôsobilé spochybniť skutkové závery žalovaného z prvostupňového a napadnutého rozhodnutia. 224. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku, že správny orgán nekriticky preberal meniace sa vyjadrenia jednotlivých žiadateľov o zhovievavosť. Z administratívneho spisu vyplýva, že v prípadoch nejasností alebo rozporov správny orgán vyžadoval dodatočné vysvetlenia a tieto následne hodnotil v kontexte ostatných vykonaných dôkazov. Samotná skutočnosť, že niektorí účastníci s odstupom času svoje pôvodné tvrdenia čiastočne modifikovali alebo dopĺňali, ešte sama osebe neznamená ich absolútnu nedôveryhodnosť, najmä ak sa tieto rozpory týkali prevažne subjektívneho vnímania úlohy jednotlivých osôb. 225. Správny súd preto dospel k záveru, že správny orgán sa s rozpormi medzi jednotlivými žiadateľmi vysporiadal dostatočne, logicky a presvedčivo, pričom svoje skutkové závery neoprel izolovane o subjektívne tvrdenia jednotlivých účastníkov, ale o vzájomne sa dopĺňajúci súbor dôkazov. Skutočnosť, že jednotliví žiadatelia o zhovievavosť opisovali niektoré okolnosti fungovania dohody alebo úlohu jednotlivých subjektov odlišne, nebola spôsobilá spochybniť samotnú existenciu koordinácie medzi predajcami, ktorá bola v rozhodujúcej miere preukázaná ďalšími dôkazmi nachádzajúcimi sa v administratívnom spise. V.1.3 K námietkam proti posúdeniu dohody ako horizontálnej 226. Krajský súd v skoršom rozsudku v tejto veci posudzoval otázku, či ide o horizontálnu alebo žalobcami namietanú vertikálnu dohodu spolu s otázkou nezákonnosti použitia programu zhovievavosti, pričom dospel k záveru, že dohoda mala vertikálny charakter. Kasačný súd vo vzťahu k posúdeniu tejto otázky uviedol, že súd sa mal zaoberať aj právom Európskej únie a jeho prípadným dopadom na prejednávanú vec. Podľa kasačného súdu krajský súd redukoval právny význam zmeny určenia charakteru dohody na posúdenie možnosti použitia programu zhovievavosti a prisvedčil kasačnému sťažovateľovi, že tieto závery majú dopad na celkové posúdenie veci, na nároky na zistenie skutkového stavu ako aj právnu argumentáciu. 227. Správny súd preto pristúpil k opätovnému posúdeniu tejto námietky žalobcov, podľa ktorej má byť predmetná dohoda posúdená ako dohoda vertikálna, keďže bola uzatvorená so subjektom, ktorý nepodniká na rovnakej úrovni distribučného reťazca (importér vozidiel Porsche Slovakia) ako ostatní účastníci tejto dohody (predajcovia vozidiel) a plnenie tejto dohody mal vynucovať importér, ktorý využíval svoje dominantné postavenie prostredníctvom podpory predaja. Podpora predaja mala spočívať v ekonomickom nátlaku, ktorý Porsche Slovakia mohol vyvíjať prostredníctvom dobropisovania bonusov za predaj vozidiel. 228. Žalobné námietky súvisiace s tvrdeným vertikálnym charakterom dohody boli predkladané v dvoch rovinách. (i) Žalobcovia námietkami smerujúcimi k posúdeniu dohody ako vertikálnej poukazovali na nátlak zo strany importéra na uzatvorenie protisúťažnej dohody, čím sa bránili zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu. (ii) Druhá rovina tejto argumentácie spočívala v poukázaní na nezákonnosť programu zhovievavosti, ktorý sa má podľa § 38d ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže aplikovať pre prípad horizontálnych dohôd a zároveň nemôže byť aplikovaný pre

podnikateľa, ktorý iného donúti k uzatvoreniu kartelovej dohody. Z toho potom žalobcovia vyvodzovali nezákonnosť použitia programu zhovievavosti, a tým aj dôkazov, ktoré boli uplatnením tohto programu získané. 229. Ako vyplýva z predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu a tiež kasačného súdu, zákon o ochrane hospodárskej súťaže pri definovaní samotného protisúťažného konania (§ 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže) nerozlišuje medzi horizontálnym a vertikálnym typom dohody a to ani vo vzťahu k určeniu zodpovednosti za spáchanie právneho deliktu a ani v súvislosti s posúdením poľahčujúcich okolností pri rozhodovaní o výške pokuty (§ 38 ods. 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže). Pre posúdenie otázky zodpovednosti za správny delikt podľa § 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce, či sa jedná o dohodu vertikálnu alebo horizontálnu, podstatné je naplnenie znakov skutkovej podstaty tohto správneho deliktu, ktorými sú: (i) zosúladený postup (ii) s cieľom alebo následkom obmedzovania súťaže (iii) spočívajúci najmä v priamom alebo nepriamom určení cien tovaru alebo iných obchodných podmienok, v záväzku obmedzenia alebo kontroly výroby, odbytu, v rozdelení trhu, alebo v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní v obchodnej verejnej súťaži. 230. Rovnako medzi vertikálnymi a horizontálnymi dohodami nerozlišuje ani znenie článku 101 ZFEÚ. Podľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ sú s vnútorným trhom nezlučiteľné a zakázané všetky dohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu. Na to, aby sa na dohodu vzťahoval zákaz uvedený v tomto ustanovení, musí mať „za cieľ alebo následok“ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu. 231. Rozlišovanie medzi vertikálnymi a horizontálnymi dohodami je možné nájsť v tzv. soft law a to s poukazom na Usmernenia Európskej komisie (ďalej len „Komisia“) k vertikálnym obmedzeniam (2022/C 248/01) a Usmernenia Komisie o uplatňovaní článku 101 ZFEÚ na dohody o horizontálnej spolupráci (2011/C 11/01), z ktorých vyplýva, že horizontálna dohoda je na účely posudzovania protisúťažných dohôd dohoda uzatvorená medzi subjektami, ktoré sú vzájomnými konkurentami na trhu, teda podnikajúcimi na rovnakej úrovni distribučného reťazca a vertikálne dohody sú uzatvorené medzi subjektami, ktoré pôsobia na rozdielnych úrovniach distribučného reťazca, a teda nie sú vzájomnými konkurentami na trhu. 232. Posúdením dohôd obmedzujúcich súťaž, uzatvorených medzi subjektami, ktoré nie sú vzájomnými konkurentami na trhu sa viac krát v rámci rozhodovacej činnosti zaoberal Súdny dvor Európskej únie. Súd poukazuje najmä na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 14.03.2013, vo veci C-32/11, Allianz a i., bod 43, podľa ktorého „skutočnosť že ide o vertikálne vzťahy v rámci uzatvorenej dohody, nijako nevylučuje možnosť, že dotknutá dohoda vo veci samej je obmedzovaním hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa, hoci vertikálne dohody sú svojou povahou často menej škodlivé pre hospodársku súťaž ako horizontálne dohody a môžu mať za určitých okolností rovnako obzvlášť vysoký obmedzujúci potenciál. Súdny dvor už vo viacerých prípadoch rozhodol, že vertikálna dohoda mala za cieľ obmedzovanie hospodárskej súťaže (pozri rozsudky z 13.07.1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64, 58/64 Zb. s. 429, z 01.02.1978, Miller Internatonal Schallplatten/Komieisa, 19/77, Zb. s. 131, z 03.07.1985, Binon 243/83, Zb. s. 2015, z 13.11.2011, Pierre FBRE Dermo – Cosmetique, C -439/09, Zb. s. I-19419, bod 34)“. 233. Rozlišovanie medzi horizontálnymi a vertikálnymi dohodami má význam z pohľadu posudzovania výnimiek zo zákazu dohôd, ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu a teda výnimiek podľa článku 101 ods. 3 ZFEÚ. Európska komisia preto vytvorila Usmernenia o vertikálnych obmedzeniach (2022/C 248/01) ako interpretačný nástroj vzhľadom na to, že samotný článok 101 ZFEÚ obsahuje všeobecnú, veľmi širokú normu, ktorá zakazuje dohody obmedzujúce hospodársku súťaž, avšak neobsahuje konkrétne kritériá pre posudzovanie rôznych typov dohôd. Usmernenia vo vzťahu k vertikálnym dohodám preto rozlišujú medzi dohodami, ktoré spravidla nespadajú pod zákaz, a naopak medzi tzv. „hardcore restrictions“, ktorými je (hoci vertikálne) určovanie minimálnych predajných cien, pričom tieto dohody sú považované za závažné obmedzenia hospodárskej súťaže. Aj zo samotných usmernení priamo vyplýva, že kvalifikácia dohody ako vertikálnej neznamená, že nemôže mať rovnaké protisúťažné účinky ako horizontálna dohoda. Práve naopak, z usmernení Komisie vyplýva, že aj vertikálne vzťahy môžu byť využité ako nástroj na obmedzenie hospodárskej súťaže, napríklad prostredníctvom

dohôd o minimálnych cenách. Ak vertikálna dohoda obsahuje závažné obmedzenia alebo vedie k zosúladeniu správania medzi konkurentmi, musí byť posudzovaná rovnako prísne ako horizontálne dohody. Usmernenia tak fakticky potvrdzujú prístup judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorého rozhodujúci nie je typ dohody, ale jej obsah, účel (ciele) a účinky na hospodársku súťaž. 234. Súdny dvor opakovane zdôraznil, že právo hospodárskej súťaže EÚ nerozlišuje medzi týmito typmi dohôd, ale rozhodujúce je, či ide o koordináciu správania, ktorá porušuje pravidlá hospodárskej súťaže spoluprácou medzi podnikmi (porovnaj rozsudok zo dňa 29.06.2023 vo veci C-211/22, Super Bock Bebidas, bod 31). V tomto zmysle preto nie je pre posúdenie toho, či došlo k protisúťažnej dohode relevantné, či je dohoda označená ako vertikálna alebo horizontálna, pokiaľ jej obsah a účel smerujú k stanovovaniu cien alebo inému obmedzeniu hospodárskej súťaže, keďže takéto konanie patrí medzi najzávažnejšie porušenia práva hospodárskej súťaže a spravidla napĺňa znaky obmedzenia hospodárskej súťaže podľa cieľa. 235. V súvislosti s posúdením účasti importéra Porsche Slovakia na posudzovanej dohode je možné poukázať tiež na rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 2015, AC-Treuhand AG, C-194/14, v ktorom súd posudzoval účasť (spoluúčasť) subjektu na horizontálnej kartelovej dohode, ktorý nemal vo vzťahu k ďalším účastníkom dohody (výrobcovia) konkurenčné postavenie, mal postavenie konzultanta a bol posúdený ako účastník tejto kartelovej dohody výrobcov. Súdny dvor v tomto rozhodnutí poukázal na to, že „z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že znenie článku 81 ods.1 ES vo všeobecnosti odkazuje na všetky dohody a zosúladené postupy, ktoré vo svojich horizontálnych alebo vertikálnych vzťahoch narušujú hospodársku súťaž na spoločnom trhu bez ohľadu na trh, na ktorom strany pôsobia, ako aj na skutočnosť, že predmetné dohody sa vzťahujú iba na obchodné správanie jednej z nich (pozri v tomto zmysle rozsudky LTM, 56/65, EU:C:1966:38, s. 358; Consten a Grundig/Komisia, 56/64 a 58/64, EU:C:1966:41, s. 492, ako aj 493; Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80, EU:C:1983:158, body 72 až 80; Binon, 243/83, EU:C:1985:284, body 39 až 47, ako aj Javico, C-306/96, EU:C:1998:173, body 10 až 14).“ (bod 35 uvedeného rozsudku). Súdny dvor v danej veci posudzoval, či subjekt, ktorý nie je v konkurenčnom postavení k ostatným účastníkom kartelovej dohody, môže byť zodpovedný za porušenie článku 81 ods. 1 Európskeho spoločenstva (ES) (pozn. teraz článok 101 ZFEÚ), ak aktívne a vedome prispieva k vykonávaniu kartelu a k jeho pokračovaniu medzi výrobcami aktívnymi na trhu odlišnom od trhu, na ktorom uvedený podnik pôsobí. Súdny dvor v rozsudku (bod 27) ďalej uviedol, že pokiaľ ide o článok 81 ods. 1 ES, nič v znení tohto ustanovenia nenasvedčuje, že v ňom uvedený zákaz sa vzťahuje len na strany takýchto dohôd alebo zosúladených postupov, ktoré pôsobia na trhoch, ktoré sú nimi dotknuté. 236. Súd v súvislosti s posúdením samotnej zodpovednosti za správny delikt v prípade subjektu, ktorý kartelovú dohodu uzatvoril pod nátlakom silnejšej strany a posúdenia tejto okolnosti ako poľahčujúcej, poukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.06.2005, v spojených veciach C-189/02 P, C-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02, Dansk Rorindustri A/S a i., ktoré sa týkalo otázky, či je možné preukázaný nátlak na uzatvorenie kartelovej dohody považovať za poľahčujúcu okolnosť na účely rozhodnutia o výške sankcie a zároveň veľkosť podniku pre účely primeranosti pokuty. Súdny dvor (bod 365 a nasledujúce) uviedol, že z právnej úpravy nevyplýva, že by sa mala ako poľahčujúca okolnosť zohľadňovať existencia nátlaku na uzatvorenie kartelovej dohody ako potlačujúcu okolnosť a to s odôvodnením, že daný subjekt „mohol radšej oznámiť nátlak, ktorého bol objektom, príslušným orgánom a podať na Komisiu sťažnosť, ako sa zúčastniť na karteli.“. V bode 370 tohto rozsudku Súdny dvor ďalej uvádza, že „Existencia takéhoto nátlaku totiž nič nemení na skutočnosti a závažnosti porušenia spáchaného odvolateľom.“. Povinnosť zohľadniť túto okolnosť ako poľahčujúcu nevyplýva ani z § 38 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. 237. Súd na základe podaných žalobných námietok posudzoval, či dôkazy zabezpečené v administratívnom konaní a dôkazy predložené zo strany žalobcov preukazujú, že dohoda bola uzatvorená na jednej strane medzi importérom a na druhej strane s predajcami, pričom dodržiavanie tejto dohody kontroloval, sankcionoval, monitoroval a vynucoval výlučne importér. To by nasvedčovalo o existencii vertikálnej dohody, ktorá (ako je uvedené vyššie) je tiež dohodou protisúťažnou s možnosťou postihu všetkých strán tejto dohody bez ohľadu na existenciu nátlaku. 238. Na účely posúdenia správnosti skutkových zistení uvedených v napadnutom rozhodnutí súd uvádza, že z veľkej časti úradom zhromaždených dôkazov o vzájomnej komunikácii vyplýva, že

prebiehala medzi predajcami bez účasti importéra Porsche Slovakia a zároveň aj bez účasti s ním majetkovo prepojeného predajcu PIASK, čo žalovaný ustálil z nasledovných e-mailov, v ktorých Porsche Slovakia a ani PIASK neboli adresátmi, odosielateľmi a neboli ani ako adresáti v kópii týchto mailov (označené číslami tak ako sú uvedené v kapitole 5 prvostupňového rozhodnutia): - Dôkaz 12 (28.01.2011): Interná komunikácia v rámci spoločnosti ARAVER, kde p. F. inštruuje podriadeného, aby nestornoval obchod a s výkrikom „NEBUDEME podliezať jedna prevádzka druhu!“ reaguje na ponuky od konkurencie. - Dôkaz 15 (05.04.2011): Zástupca ARAVER (p. C.) informuje zástupkyňu AUTOCOMODEX (p. J.), že jej zákazníkovi nedali lepšiu ponuku, pretože „v rámci džentlmenskej dohody sme vás nepodliezli“. - Dôkaz 16 (04. 05.2011): Zástupca ARAVER (p. Tkáčik) píše priamo zákazníkovi, že mu nemôže dať lepšiu ponuku, pretože: „Nechcem podliezať kolegov z BA, viem dať 7% ...“. - Dôkaz 20 (26.05.2011): Zástupca spoločnosti DOVE (p. Q.) posiela všetkým predajcom návrh, ako spoločne postupovať voči zákazníkom, ktorí žiadajú ponuky od viacerých predajcov, a navrhuje ich „potrestať“ iba symbolickou zľavou 0,1 %. - Dôkaz 25 (12.10.2011): Zástupca ARAVER (p. Pondela) žiada zástupcu spoločnosti GALIMEX (p. Kužela) o vypracovanie krycej ponuky bez zľavy, ktorú potrebuje do súťaže. - Dôkaz 27 (09.11.2011): Zástupca ARAVER (p. Tkáčik) žiada zástupcu spoločnosti BOAT (p. D.) o zaslanie krycej ponuky so slovami, že stačí zmeniť hlavičku a preposlať. - Dôkaz 45 (07.02.2013): Zástupca BOAT (p. Pavlov) informuje súkromnú osobu o tajnom stretnutí vedúcich predaja v Nitre, kde sa dohodli podmienky pre veľkoodbery, pričom zdôrazňuje, že to bolo „neoficialne a hlavne tajné a rýchle“. - Dôkaz 70 (09.06.2014): Zástupca ARAVER (p. Tkáčik) píše zástupcovi BOAT (p. D.) v súvislosti so súťažou Finančnej správy, aby to „neriešil“, čo viedlo k tomu, že BOAT do súťaže nepredložil ponuku. - Dôkaz 80 (26.01.2016): Interná komunikácia v ARAVER, kde si preposielajú e-mail od zástupkyne AUTOCOMODEX, ktorá sa sťažuje na vysokú zľavu poskytnutú jej zákazníkovi zo strany predajcu v Nitre (pravdepodobne ARAVER). 239. V ďalšej časti súd uvádza komunikáciu medzi predajcami, pri ktorej rovnako nefiguroval importér Porsche Slovakia, ale táto komunikácia zahŕňala aj predajcu PIASK ako odosielateľa alebo adresáta alebo bol uvedený ako adresát v kópii e-mailu: - Dôkaz 4 (13.09.2010 a 16.09.2010): p. C. (PIASK) žiada p. G. (BOAT) o vypracovanie a zaslanie krycej ponuky so zľavou 1 % pre konkrétneho zákazníka ref-b8f8fa99. - Dôkaz 13 (02.02.2011): p. F. (PIASK) posiela všetkým predajcom tabuľku s novými zľavami, ktorá obsahuje pravidlo „Pre ponuky z iného regiónu 1 % nižšia zľava“. - Dôkaz 14 (09.03.2011): p. J. (AUTOCOMODEX) sa sťažuje ostatným predajcom vrátane PIASK na „kradnutie“ zákazníka z jej regiónu. - Dôkaz 18 (23.05.2011): p. F. (PIASK) posiela p. F. (ARAVER) zápis zo stretnutia predajcov, kde diskutovali spoločný postup. - Dôkaz 21 (06.06.2011): p. F. (PIASK) posiela p. F. (ARAVER) informácie o elektronickej aukcii. - Dôkaz 22 (17.08.2011): p. C. (PIASK) žiada p. G. (BOAT) o vypracovanie krycej ponuky bez zľavy. - Dôkaz 23 (17.08.2011): p. C. (PIASK) žiada p. M. (Autoprofit) o vypracovanie krycej ponuky so zľavou 1 %. - Dôkaz 26 (19.10.2011): p. Pondela (ARAVER) sa sťažuje p. F. (PIASK) na porušenie dohody o regionálnom rozdelení, pretože PIASK dal vyššiu zľavu jeho zákazníkovi. - Dôkaz 29 (07.02.2012): Interná komunikácia v PIASK, kde p. K. konštatuje, že konkurenčný predajca BOAT ponúkol zákazníkovi „o vyše 3% viac ako znela dohoda medzi dealermi“. - Dôkaz 30 (21.02.2012): p. F. (ARAVER) vyčíta p. J. (AUTOCOMODEX) predaj vozidla klientovi z jeho regiónu, pričom kópiu posiela aj PIASK. - Dôkaz 31 (viacero dátumov v priebehu rokov 2011-2012): Séria e-mailov, kde p. C. (PIASK) opakovane žiada iných predajcov (BOAT, Autoprofit, AUTOCOMODEX) o vypracovanie krycích ponúk s presne špecifikovanou zľavou. - Dôkaz 32 (04.04.2012): p. F. (ARAVER) sa sťažuje p. D. (Autoprofit) na 9% zľavu poskytnutú v jeho regióne, pričom sa predpokladá, že skrytú kópiu dostal aj p. F. (PIASK). - Dôkaz 35 (22.06.2012): p. F. (ARAVER) žiada p. F. (PIASK), aby nedával ponuku do súťaže pre konkrétneho zákazníka, lebo to majú s ním dohodnuté.

- Dôkaz 39 (20.09.2012): p. F. (PIASK) upozorňuje kolegov a p. F. (BOAT) na zákazníka, ktorý bude žiadať extra zľavu, lebo už má ponuku 8 % od BOATu. - Dôkaz 40 (19.11.2012): p. F. (BOAT) sa sťažuje zamestnancom PIASK, že dávajú 8% zľavu na nový Golf a navrhuje stretnutie. - Dôkaz 41 (viacero dátumov 2013): Séria e-mailov, kde p. G. (BOAT) žiada zamestnancov F. (L., C., C.) o vypracovanie krycích ponúk. - Dôkaz 43 (28.01.2013): p. G. (BOAT) oznamuje p. L. (PIASK), že mu poslal klienta, ktorý patrí do regiónu PIASK, čím potvrdzuje rozdelenie. - Dôkaz 44 (07.02.2013): p. F. (ARAVER) pozýva zástupcov viacerých dílerov vrátane PIASK na stretnutie „o politike“. - Dôkaz 46 (12.02.2013): V e-mailovej diskusii o ponuke pre zákazníka reaguje aj p. F. (PIASK). - Dôkaz 47 (13.02.2013): p. F. (PIASK) reaguje na sťažnosť od AUTOCOMODEX a zdôrazňuje, že stretnutia sú na to, aby si mohli zavolať a vysvetliť situáciu. - Dôkaz 49 (26.02.2013): p. F. (ARAVER) žiada o dodržanie pravidiel v elektronickej aukcii, pričom medzi príjemcami je aj PIASK. - Dôkaz 50 (01.03.2013): V rozsiahlej e-mailovej debate o porušení dohody v aukcii sa aktívne zúčastňujú aj zástupcovia PIASK (C., F.) ref-0742d92f, ref-fd5ab599. - Dôkaz 54 (16.04.2013): p. F. (HÍLEK) žiada o vypracovanie ponuky so zľavou do 7 %, pričom medzi príjemcami je aj PIASK. - Dôkaz 55 (17.04.2013): p. D. (BOAT) zasiela p. K. (PIASK) cenovú ponuku. - Dôkaz 56 (16.05.2013): p. F. (ARAVER) adresuje p. F. (PIASK) výčitku: „Taketo ponuky davate do Trencina?“. - Dôkaz 59 (11.06.2013): p. G. (ARAVER) žiada o pomoc v súťaži, pričom medzi príjemcami je aj PIASK. 240. Súd sa pri posúdení zaoberal aj vyhodnotením e-mailov žalovaným, v ktorých bol zapojený importér Porsche Slovakia: - Dôkaz 2 (14.02.2007): E-mail od p. D. (v tom čase zamestnanec Porsche Slovakia) majiteľom a riaditeľom prevádzok s výzvou na prepočet rentability a zváženie výšky zliav s ohľadom na minimálnu maržu 5 %. - Dôkaz 33 (11.06.2012): Pozvánka od p. T. (Porsche Slovakia) adresovaná všetkým kľúčovým predajcom na „pracovné stretnutie LNF“ v hoteli Sitno vo Vyhniach. - Dôkaz 36 (24.07.2012): E-mail od p. A. (Porsche Slovakia) adresovaný p. C. (BOAT), v ktorom žiada o stretnutie a oznamuje pozastavenie vyplácania veľkoodberateľských podpôr až do objasnenia situácie. - Dôkaz 37 (25.07.2012): E-mail od p. C. (Porsche Slovakia) všetkým predajcom, v ktorom oznamuje, že tendra pre Západoslovenskú energetiku sa zúčastní priamo importér, keďže ide strategického partnera. - Dôkaz 75 (12.01.2015): V hromadnej diskusii o sťažnosti zákazníka na vysokú zľavu reaguje aj p. C. (Porsche Slovakia) s komentárom: „Nikto ti nemoze dat tolko zľavy ako sám zákazník. Pokiaľ nevidíš ponuku never nicomu.“. - Dôkaz 76 (14.01.2015): Spoločnosť Porsche Slovakia je medzi príjemcami sťažnosti od p. Šimkovej (Auto Gábriel) na konkurenčnú ponuku s 13% zľavou. - Dôkaz 81 (25.10.2016): Komunikácia, kde konateľ Porsche Slovakia (p. C.) preposiela konateľovi ARAVER e-mail od jeho podriadeného (p. Pondelu) s kritickým komentárom a žiadosťou o stretnutie. - Dôkaz 100 (27.10.2010): E-mail od p. D. (v tom čase Porsche Slovakia), ktorým preposiela pozvánku na konferenciu v Hronseku (termín 05.11.2010), kde sa mali riešiť veľkoodberateľské zľavy a politika predaja. 241. Protimonopolný úrad sa s komunikáciou, v ktorej figuroval importér Porsche Slovakia, vysporiadal, pričom vo vzťahu k postaveniu importéra uzavrel, že o dohode bol informovaný a napomáhal jej fungovaniu. Žalovaný dospel k záveru o nepreukázaní skutočnosti, že importér Porsche Slovakia dohodu organizoval alebo donucoval predajcov k jej dodržiavaniu alebo nedodržiavanie dohody akokoľvek sankcionoval. Úrad posúdil rolu importéra ako facilitačnú, nie donucovaciu, a dohodu vyhodnotil ako primárne horizontálnu medzi samotnými predajcami. 242. E-mail od pána A. (v tom čase zamestnanec Porsche Slovakia) z 24.07.2012 (Dôkaz 36), v ktorom pohrozil spoločnosti BOAT pozastavením veľkoodberateľských podpôr, úrad nevyhodnotil ako dôkaz nátlaku, s odôvodnením, že samotný príjemca, pán C. z BOAT, pri ústnom vysvetlení poprel, že by to vnímal ako nátlak súvisiaci s kartelom, a označil to za súkromný záujem pána A.. Uvedený e-mail zo

dňa 24.07.2012 zástupcu importéra Porsche Slovakia mal predmet správy: „Ekonomická hospodárnosť obchodnej politiky“ a obsahoval žiadosť o stretnutie „F. C., prosime Vas o stretnutie s panom A. a panom K.. Navrhnite termin, ktorý Vam vyhovuje. Tema: Ekonomická hospodárnosť obchodnej politiky“ a nasledujúce oznámenie: „Opatrenie: Do objasnenia situácie Vam nebudeme vyplácat a priznávat žiadne nove veľkoodberateľské podpory.“ Na túto správu reagoval zamestnanec spoločnosti BOAT, pán F., ktorý sa v odpovedi ospravedlnil za pochybenie pri počítaní marže. Štatutárny zástupca spoločnosti BOAT, p. C. pri podaní vysvetlenia dňa 26.01.2018 poprel, že by e-mail vnímal ako nátlak zo strany importéra na dodržiavanie kartelu. Keďže samotný príjemca správy nepotvrdil, že by išlo o vynucovanie protisúťažnej dohody, a keďže kontext e-mailu sa mohol týkať aj legitímneho obchodného sporu o správnosť počítania marže, úrad konštatoval, že nemá za preukázané, že by tento e-mail bol snahou importéra donútiť predajcu k dodržiavaniu kartelu. Úrad pri posúdení tiež poukázal na to, že ostatné e-maily, kde bol importér zahrnutý, preukazovali jeho vedomosť o dianí. Keď bol napríklad v roku 2015 zahrnutý v kópii sťažností na vysoké zľavy (Dôkaz 75, 76), alebo keď jeho zástupca komentoval sťažnosť zákazníka, pre úrad to potvrdzovalo, že importér bol informovaný o tom, že si predajcovia navzájom strážia ceny, nebol však predložený žiaden o dôkaz o tom, že by dohodu aktívne nevynucoval. 243. Rovnako e-mail, v ktorom importér oznámil, že sa sám zúčastní tendra pre strategického partnera Západoslovenskú energetiku (ZSE) (Dôkaz 37), úrad nepovažoval za súčasť kartelovej dohody, ale za výkon obchodnej politiky importéra. Konanie importéra v prípade tendra nebolo vyhodnotené ako prejav protisúťažnej dohody, ale ako legitímny výkon jeho zmluvného práva. Zo záverov úradu vyplýva, že článok 15 distribučnej zmluvy, ktorú mal importér uzatvorenú s predajcami, explicitne vyhradzoval právo importéra uzatvárať priame obchody so strategicky dôležitými zákazníkmi. Títo zákazníci boli definovaní v prílohe k zmluve. Keďže spoločnosť ZSE patrila do tejto kategórie strategických zákazníkov, konanie importéra, ktorý sa rozhodol zúčastniť tendra priamo, bolo v súlade so zmluvou. Úrad zároveň poukázal na to, že takáto prax je v súlade s európskym súťažným právom, konkrétne s nariadením Komisie (EÚ) č. 330/2010. 244. Žalobcovia v 8. rade až 13. ďalej poukázali na to, že nátlak importéra vyplýva z textu listu zo dňa 09.01.2007, ktorý v priebehu administratívneho konania predložil žalobca GALIMEX. Tento dokument bol predložený ako dôkaz, ktorý mal preukazovať jednostranný nátlak zo strany importéra Porsche Slovakia na ostatných predajcov, a teda preukazovať nesprávnosť záveru o horizontálnom charaktere dohody a s tým súvisiacu nesprávnu aplikáciu programu zhovievavosti. Z toho žalobcovia vyvodzovali, že na účely zistenia skutkového stavu nie je možné použiť dôkazy predložené žiadateľmi o zhovievavosť. Žalobca R. tvrdil, že list, ktorého autormi mali byť zamestnanci spoločnosti Porsche Slovakia, páni C., A. a D., mu bol doručený e-mailom a dokazoval, že importér priamo nabádal a usmerňoval predajcov v otázkach cenotvorby. Z textu listu vplývalo, že bol adresovaný „obchodným partnerom, riaditeľom a vedúcim predaja“. Ďalší text bol v nasledovnom znení: „na začiatku jesene sme sa na našom operatívnom stretnutí v Mýte pod Ďumbierom bavili o zľavách pri predaji osobných vozidiel VW. Situácia v tom čase bola chaotická a pre vás neakceptovateľná. Vstúpili sme do toho procesu. Z minimálnej zostatkovej marže, z ktorej je nutné pokryť prevádzkové náklady, mzdové náklady, marketingové a reklamné aktivity vašich prevádzok sme dospeli k maximálnej odporúčanej zľave 10%. Až na pár prípadov, ktoré sme okamžite po avíze z vašej strany riešili, drvivá väčšina z vás túto hranicu dodržiavala. ...konkurencia sa zvýšila. Je potrebné sa zoči voči postaviť k tomuto problému, neschovávať sa za výhovorky (dodávateľ, známeho známy... a nemať pocit, že je potrebné predať za každú cenu a hocikde, teda aj do vzdialeného regiónu. Zmyslom tohto listu je vyzvať ľudí, ktorí majú kompetencie a ovplyvňujú predaj a cenové ponuky, aby mali na mysli hranicu rentabilitu predaja, ktorá je zohľadnená v max. odporúčanej zľave 10% pre bežné veľkoodbery (už s našim veľkoodberateľským príspevkom)... ...z toho nepriamo vyplýva výška zľavy pre jednotlivý predaj....viac medzi sebou komunikujte...a takisto máte možnosť upozorniť nás ...možno použiť vzorec na výpočet maximálnej odporúčanej zľavy pre veľkoodbery, ktorý je minimálna zostatková marža pre predajcu je 5% plus naša podpora... Chceme len upozorniť na pre vás nepriaznivú situáciu a prispieť k jej zlepšeniu.“ 245. Ako vyplýva z prvostupňového rozhodnutia, žalobca predložil text tohto listu v anonymizovanej podobe, bez hlavičky e-mailu a teda bez možnosti zistenia kedy mal byť tento list odoslaný. Obsahom listu bolo upozornenie na nerentabilnú situáciu v oblasti poskytovania zliav a odkaz na operatívne stretnutie, kde sa údajne dospelo k „maximálnej odporúčanej zľave 10%“. List ďalej vyzýval predajcov, aby mali na mysli hranicu rentability, nepredávali za každú cenu do vzdialených regiónov a aby medzi sebou viac komunikovali. Úrad v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že k listu nebol doložený e-mail,

dokument neobsahoval e-mailovú hlavičku a neboli v ňom uvedení konkrétni adresáti, čo znemožnilo jeho preverenie; úrad tiež zohľadnil skutočnosť, že list bol datovaný na január 2007, teda takmer štyri roky pred obdobím, pre ktoré úrad mal dostatočne preukázané fungovanie dohody, avšak aj za predpokladu autenticity by obsah listu nepreukazoval nátlak, ale mal by povahu odporúčania bez hrozby sankcií. 246. Súd v tomto posúdení predloženého listu zo dňa 09.01.2007 v napadnutom rozhodnutí nezistil nezákonnosť. Tento text je síce možné vyhodnotiť ako nabádanie na uzatvorenie protisúťažnej dohody, výmenu informácií a komunikáciu o odporúčaných maximálnych zľavách, z textu listu však nie je rozpoznateľný nátlak (priamy ani nepriamy) alebo vynucovanie uzatvorenia dohody alebo uplatňovania odporúčaných zliav pod hrozbou sankcií. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne keď tento dokument vyhodnotil tak, že nepreukazuje ani vertikálny charakter dohody a ani donútenie k uzatvoreniu dohody. 247. Žalobcovia v 1. až 4 rade na preukázanie nátlaku importéra k žalobám predložili listy importéra z 08.08.2012 a z 02.10.2012. Tieto listy neboli v administratívnom konaní predložené a preto ich úrad v preskúmavanom rozhodnutí neposudzoval. Ani z obsahu týchto listov však súd nezistil existenciu nátlaku importéra na uzatvorenie kartelovej dohody alebo jej vynucovanie. Z obsahu listov vyplýva, že spoločnosť Porsche Slovakia ako importér vozidiel značky Volkswagen, vytvorila autorizovaným predajcom interné obchodné programy týkajúce sa konkrétnych modelov Passat a Jetta, (dokument „Exkluzívna ponuka Passat a Jetta pre TAXI“ zo dňa 08.08.2012 a dokument „Exkluzívna ponuka Passat a Jetta pre firemných zákazníkov“). Z programu TAXI zo dňa 08.08.2012 vyplýva, že jeho cieľom bolo poskytnúť atraktívne podmienky pre taxi segment, zvýšiť predaje modelov Passat a Jetta a zároveň „nenarušiť zľavovú politiku pri individuálnych a firemných zákazníkoch“. Program bol určený pre držiteľov koncesie na taxi službu, pričom vozidlá mali byť minimálne jeden rok používané na účely taxislužby. Dokument obsahoval konkrétne zvýhodnené ceny vozidiel, pravidlá fakturácie, určenie spracovateľskej marže predajcu vo výške stanoveného percenta z akciovej ceny modelu, ako aj podmienku, že vozidlá budú mimo bonusového systému a program nebude komunikovaný navonok, ale len osobným kontaktom. Na tento dokument nadväzoval interný postup podpísaný E. F. A., ktorý upravoval mechanizmus realizácie programu, spôsob oznamovania objednávok a požadované podklady od predajcov. Z dokumentu „Exkluzívna ponuka Passat a Jetta pre firemných zákazníkov“ zo dňa 02.10.2012 vyplýva obdobný systém zvýhodnených podmienok pre firemných zákazníkov. Medzi cieľmi programu bolo uvedené získanie nových firemných zákazníkov, etablovanie sa v nových spoločnostiach, dosiahnutie silného záveru roka a zároveň „nenarušiť zľavovú politiku pri individuálnych a firemných zákazníkoch – nenúkať existujúcim zákazníkom už dohodnuté podmienky“. Dokument obsahoval konkrétne ceny modelov, podmienky programu, limitovaný počet vozidiel, časové obmedzenie programu do 31.12.2012, ako aj pravidlo, podľa ktorého spracovateľská marža predajcu predstavovala určité percento z akciovej ceny modelu, pričom doplnková výbava bola plnomaržová. Z uvedených dokumentov vyplýva, že importér Porsche Slovakia poskytol osobitné obchodné programy pre konkrétne modely vozidiel a pre vybrané segmenty zákazníkov, nastavenie predaja a pravidlá komunikácie týchto programov, pričom zároveň deklaroval záujem zachovať existujúcu zľavovú politiku vo vzťahu k individuálnym a firemným zákazníkom. Súd preto dospel k záveru, že ani uvedený obsah listov nepreukazuje nátlak importéra na predajcov na uzatvorenie kartelovej dohody tak, aby mohol byť posúdený ako nátlak podľa § 38d ods. 3 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže. 248. Súd z obsahu rozsiahlej e-mailovej komunikácie a ďalších dôkazov, ktoré slúžili na zistenie skutkového stavu nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by predmetná dohoda mala vertikálny charakter. Za vertikálnu by bolo možné považovať takú dohodu, ktorá by bola uzatvorená medzi importérom na jednej strane a jednotlivými predajcami na strane druhej, pričom by spočívala v stanovení minimálnych predajných cien (v tomto prípade maximálnych zliav) a zároveň by bola presadzovaná, monitorovaná a sankcionovaná výlučne zo strany importéra. Pre porovnanie skutkových okolností typických pre vertikálne dohody súd poukazuje (okrem vyššie uvedeného rozsudku Súdneho dvora vo veci C-211/22, Super Bock Bebidas) napríklad na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 12.03.2025 sp. zn. 4 As 146/2024, v ktorom súd posudzoval vertikálnu dohodu medzi výrobcom a jednotlivými predajcami, pričom jej dodržiavanie kontroloval výlučne výrobca a z jej porušenia vyvodzoval konkrétne sankcie voči jednotlivým predajcom, resp. sankciami hrozil. 249. V prejednávanej veci žalobcov však o taký prípad nešlo. Z dôkazov uvedených o. i. v bodoch 238 a 239 vyplýva, že komunikácia týkajúca sa dohody prebiehala na úrovni samotných predajcov, a to bez preukázania vplyvu importéra na jej dodržiavanie. Zo zabezpečených dôkazov je zrejmá správnosť

záverov ohľadne skutočnosti, že jednotliví predajcovia si navzájom plnenie dohody kontrolovali a zároveň si medzi sebou vytýkali jej porušovanie. Zo skutkových zistení tiež vyplýva, že odosielateľom spomenutého šifrovaného mailu o dohodnutých maximálnych zľavách nebol importér Porsche Slovakia a ani s ním majetkovo prepojený predajca PIASK, ale ním bol žalobca DOVE. Súd zároveň zohľadnil aj skutočnosť, že stretnutia predajcov boli iniciované aj zo strany žalobcu ARAVER. Súd preto nezistil nezákonnosť v závere žalovaného, že pokiaľ by išlo o dohodu vynucovanú a kontrolovanú výlučne importérom, taká horizontálna komunikácia medzi predajcami, aká vyplýva zo zabezpečených e-mailov, by nemala racionálny dôvod. 250. Súd tiež poukazuje na to, že žalobcovia na jednej strane tvrdia, že dohodu vynucoval importér, ktorý na nich vyvíjal nátlak, zároveň však ekonomickými analýzami predkladajú dôkaz o tom, že dohodu nedodržiavali a poskytovali vyššie zľavy. Žalobcovia však o uplatnení konkrétnej sankcie zo strany importéra nepredložili žiaden dôkaz. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne keď skutočnosť, že žalobcovia nepredložili žiaden dôkaz o uplatnenej sankcii alebo o konkrétnom nátlaku, toto vyhodnotil ako nepreukázanie vertikálneho charakteru dohody. 251. Súd nezistil nezákonnosť v posúdení postavenia importéra ako účastníka protisúťažnej horizontálnej dohody predajcov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí toto posúdenie účasti importéra Porsche Slovakia riadne odôvodnil a primerane zohľadnil všetky zistené skutkové okolnosti. Z dôkazov zabezpečených v administratívnom spise vyplýva, že jednotliví predajcovia, ktorí sú vzájomnými konkurentami na trhu, takúto dohodu medzi sebou uzatvorili (s vedomím a určitou účasťou importéra), vzájomne si vymieňali informácie za účelom jej fungovania a navzájom jej dodržiavanie kontrolovali. Zo zabezpečených dôkazov (e-mailov) je zrejmé, že komunikácia o tejto dohode, vzájomné vytýkanie si nedodržiavania dohody, prebiehalo medzi jednotlivými predajcami aj bez priameho zapojenia importéra a žiaden z dôkazov pritom nepreukazuje jednostranné vynucovanie dohody zo strany importéra. Aby dohoda mohla byť posudzovaná ako výlučne vertikálna, musela by byť vynucovaná výlučne zo strany importéra, ako účastníka dohody na jednej strane vo vzťahu k predajcom vozidiel na strane druhej. Záver žalovaného, podľa ktorého ide o horizontálnu dohodu uzavretú medzi podnikateľmi, ktorí sú navzájom konkurentmi na relevantnom trhu (pričom na tejto dohode sa zúčastnil aj importér, ktorý však nevystupuje ako konkurent vo vzťahu k ostatným predajcom), nevykazuje znaky nezákonnosti a je v súlade s obsahom zabezpečených dôkazov aj obsahom administratívneho spisu. V.1.4 K námietkam proti zamietnutiu návrhov na doplnenie dokazovania výsluchmi svedkov, žiadateľov o zhovievavosť a ekonomickými analýzami 252. Správny súd sa ďalej zaoberal žalobnými námietkami, ktorými žalobcovia namietali porušenie ich práva na obhajobu spočívajúcimi v tom, že žalovaný nevykonal nimi navrhované výsluchy svedkov, prostredníctvom ktorých mali žalobcovia preukazovať najmä vertikálny charakter posudzovanej dohody, existenciu a uplatňovanie sankčných mechanizmov zo strany importéra, ako aj poukazovať na tvrdené nezrovnalosti vo vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť, ktorých chceli podrobiť vzájomnej konfrontácii. Žalobcovia namietali, že v priebehu správneho konania došlo k závažnému porušeniu ich práva na obhajobu a práva na spravodlivý proces, pričom sa opierali o judikatúru ESĽP. Ďalšou námietkou bola nezákonnosť izolovaného vypočutia zástupcov žiadateľov o zhovievavosť, ktoré sa uskutočnilo bez prítomnosti a vedomosti žalobcov a ich právnych zástupcov. Žalobcovia poukázali na to, že žiadatelia o zhovievavosť sú "spoluobvinení" a podľa judikatúry ESĽP, musí byť obvinenému poskytnutá možnosť konfrontovať svedkov svedčiacich proti nemu a zúčastniť sa na ich výsluchu. Odsúdenie založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovediach, ku ktorým sa obvinený nemohol vyjadriť a spochybniť ich, podľa žalobcov predstavuje porušenie práva na obhajobu, ktoré je nezlučiteľné so zárukami spravodlivého procesu. 253. Pokiaľ ide o návrhy žalobcov na doplnenie dokazovania, v rámci administratívneho konania boli zo strany žalobcov navrhované najmä výsluchy: E. O. D., v minulosti zamestnanec Porsche Slovakia a následne riaditeľ prevádzok PIASK Zlaté Piesky a PIASK Vajnorská, E. B. C. ako konateľ Porsche Slovakia, J. A. ako bývalý vedúci značky Volkswagen pre osobné vozidlá v Porsche Slovakia, F. A. ako bývalý manažér fleetových predajov osobných a úžitkových vozidiel v Porsche Slovakia, S. B. ako konateľ PIASK, Franz Fruhwirth ako bývalý konateľ Porsche Slovakia, E. A. C. a U. U. L. ako bývalí konatelia PIASK a E. Q. F. ako vedúci predaja v ARAVER. Žalobcovia odôvodňovali tieto návrhy tým, že chcú priamo klásť otázky každému účastníkovi konania, ktorého zamestnanec podal svedeckú výpoveď

alebo čestné vyhlásenie v žiadosti o zhovievavosť a priamo obvinil ostatných účastníkov z účasti na kartelovej dohode; požadovali tiež osobitné poučenie predvolaných svedkov a zástupcov žiadateľov o zhovievavosť o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí tieto návrhy posúdil a navrhované výsluchy svedkov nevykonal s poukazom na dostatočne objasnený skutkový stav a s odôvodnením, že vypočutie týchto osôb na pojednávaní za prítomnosti všetkých účastníkov by neprinieslo žiadne nové poznatky, ktoré by mohli ovplyvniť závery o zistenom skutkovom stave. 254. Námietky žalobcov smerujúce k porušeniu ich práva na obhajobu z dôvodu nevykonania navrhovaných výsluchov svedkov a účastníkov konania súd posudzoval v kontexte osobitostí dokazovania v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, kde je preukazovanie existencie protisúťažných dohôd spravidla založené na súbore nepriamych a listinných dôkazov, pričom súčasne zohľadnil, že ide o vec správneho trestania, na ktoré dopadajú požiadavky aplikácie základných zásad Trestného poriadku a Trestného zákona. Z tohto dôvodu súd posudzoval predmetné námietky aj z hľadiska dodržania týchto základných zásad, najmä pokiaľ ide o právo na obhajobu, a to s prihliadnutím nielen na relevantnú judikatúru vnútroštátnych súdov v trestných veciach, ale aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. 255. Vo vzťahu k judikatúre ESĽP je možné poukázať práve na rozhodnutia, ktorými argumentujú samotní žalobcovia a to na rozsudok zo dňa 24.11.1986 vo veci Unterpertinger v. Austria (sťažnosť č. 9120/80). V tomto prípade ESĽP posudzoval situáciu, keď vnútroštátny súd založil odsudzujúci rozsudok na prečítaných výpovediach svedkov (rodinných príslušníkov), ktorí na hlavnom pojednávaní odmietli vypovedať a obvinený ich nemal možnosť osobne vypočuť ani dať vypočuť. Súd zdôraznil, že právo obvineného vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti nemu predstavuje jeden zo základných aspektov práva na spravodlivý proces. Zároveň však výslovne uviedol, že použitie takýchto výpovedí ako dôkazného prostriedku nie je samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 Dohovoru. Porušenie Dohovoru nastáva až vtedy, ak je rozhodnutie založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na takýchto dôkazoch, pričom obvinený nemal možnosť ich spochybniť kontradiktórnym spôsobom. V predmetnej veci ESĽP dospel k záveru o porušení čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru práve preto, že výpovede absentujúcich svedkov mali rozhodujúci význam pre uznanie viny. 256. Na uvedené závery nadviazal ESĽP v ďalšom rozhodnutí, na ktoré poukázali žalobcovia a to v rozhodnutí Luca v. Italy (sťažnosť č. 33354/96, rozsudok zo dňa 27.02.2001). V danej veci išlo o situáciu, keď bol sťažovateľ uznaný vinným na základe výpovede spoluobvineného z prípravného konania, ktorý na hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať. Súd v tomto rozhodnutí zdôraznil, že pojem „svedok“ má autonómny význam a zahŕňa aj spoluobvineného, pokiaľ jeho výpoveď slúži ako dôkaz proti inému obvinenému. Kľúčovým záverom bolo, že použitie takejto výpovede je prípustné len za predpokladu, že nie je jediným alebo rozhodujúcim dôkazom, na ktorom je založené odsúdenie. V prípade Luca teda ESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru, keďže odsúdenie bolo založené v rozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú sťažovateľ nemal možnosť vypočuť ani dať vypočuť. 257. Z uvedenej judikatúry ESĽP teda vyplýva, že právo na výsluch svedka (alebo účastníka konania) nie je absolútne a jeho porušenie nemožno vyvodiť automaticky z toho, že určitý dôkaz nebol vykonaný kontradiktórnym spôsobom. Rozhodujúce je posúdenie významu takéhoto dôkazu pre skutkové závery, na ktorých je založené rozhodnutie. 258. K námietkam smerujúcim proti nevykonaniu výsluchu osôb zo stany Komisie sa Súdny dvor vyjadril v už spomenutom rozsudku Aarlborg Portland, bod 200, podľa ktorého: „Keďže konanie pred komisiou má výlučne administratívnu povahu, komisia nie je povinná poskytnúť dotknutému podniku možnosť krížového výsluchu konkrétneho svedka ani analyzovať jeho výpoveď vo fáze vyšetrovania. Pokiaľ ide o Európsky súd pre ľudské práva ten sám osebe nestanovuje pravidlá dokazovania ako také (pozri rozsudok vo veci Mantovanelli v France, bod 34).“. 259. Vo vzťahu k námietkam žalobcov smerujúcim k porušeniu ich práva na obhajobu, spravodlivý proces a nesprávne zistenému skutkovému stavu z dôvodu nevyhoveniu návrhu na vypočutie svedkov súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ, v ktorom súd uvedenú judikatúru ESĽP zohľadnil. Ide o rozsudok z 22.10.2020, vo veci C 702/19 P, Silver Plastics GmbH & Co. KG, Johannes Reifenhäuser Holding GmbH & Co. KG, v ktorom Súdny dvor posudzoval odvolacie námietky, podľa ktorých malo

dôjsť k porušeniu práva na obhajobu, spravodlivý proces, práva na konfrontáciu z dôvodu nevypočutia zamestnanca žiadateľa o zhovievavosť, ktorého tvrdenia boli v žiadosti o zhovievavosť obsiahnuté. V uvedenom rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že „Hoci z bodu 36 napadnutého rozsudku vyplýva, že pán V. bol jedným zo zdrojov vyhlásení urobených na základe zhovievavosti spoločnosťou Linpac, jeho bývalým zamestnávateľom, z ktorých Komisia osobitne vychádzala v spornom rozhodnutí, nič to nemení na tom, že vyhlásenia tohto podniku boli urobené na vlastnú zodpovednosť s vedomím prípadných negatívnych dôsledkov predloženia nepresných dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013, Siemensa i./Komisia, C 239/11 P, C 489/11 P a C 498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 138). Preto skutočnosť, že pán V. bol jedným zo zdrojov týchto vyhlásení, či dokonca ich hlavným zdrojom, nepostačuje na to, aby bol kvalifikovaný ako svedok v neprospech obhajoby“. Súdny dvor ďalej uviedol, že „Ani tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého vzhľadom na to, že Komisia vykonala výsluch pána W. pred prijatím sporného rozhodnutia bez prítomnosti zástupcov odvolateliek, bol Všeobecný súd povinný predvolať pána W. ako svedka, aby mohli odvolateľky samé vykonať jeho výsluch, nemôže uspieť.“ 260. Vo vzťahu k judikatúre ESĽP Súdny dvor ďalej vo vyššie uvednom rozsudku uviedol, že „Rozsudok ESĽP z 18.12.2018, Murtazaliyev v. Rusko, nemôže spochybniť predchádzajúce úvahy. Hoci uvedený súd v bode 164 tohto rozsudku uviedol, že odôvodnenie súdov, na ktoré bol podaný návrh na výsluch svedkov, musí zodpovedať dôvodom uvedeným na podporu tohto návrhu, to znamená, že musí byť rovnako rozvinuté a podrobné ako tieto dôvody, pričom v bode 165 uvedeného rozsudku dodal, že vzhľadom na to, že ESĽP nevyžaduje predvolanie alebo výsluch každého svedka v prospech obhajoby, vnútroštátne súdy nemajú povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý návrh podaný v tomto zmysle obhajobou, avšak musia primerane odôvodniť svoje rozhodnutia.“ 261. Vzhľadom na požiadavku primeraného použitia zásad Trestného poriadku pre danú vec súd poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR v trestných veciach. Napríklad z rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 22.07.2025 sp. zn. 2Tdo/34/2025 vyplýva že: „Najvyšší súd konštantne a v súlade so svojou judikatúrou (R 7/2011, R 116/2014) uvádza, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva v navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a najneskôr pred meritórnym rozhodnutím buď tomuto návrhu vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3 Trestného poriadku ), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného poriadku ). Tak ako nie je možné úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo, nemožno za porušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu považovať ani obsah a rozsah vlastnej úvahy súdov nižšej inštancie o voľbe použitých dôkazných prostriedkov.“ 262. Rovnako napríklad aj v rozhodnutí č. k. III. ÚS 407/2024-12 Ústavný súd SR k sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, v zmysle ktorého každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe, poukázal na judikatúru ESĽP. Uviedol, že „Vo všeobecnosti platí, že vnútroštátnym súdom prináleží posúdiť dôkazy, ktoré im boli predložené, ako aj relevantnosť dôkazov, ktoré chcú predložiť obžalovaní. Článok 6 ods. 3 písm. d) dohovoru im ponecháva právomoc, aby posúdili, či je vhodné predvolať svedkov, ako všeobecné pravidlo. Nevyžaduje sa v ňom účasť a vypočutie každého svedka v prospech obžalovaného; jeho základným cieľom, ako naznačujú slová „za rovnakých podmienok“, je úplná „rovnosť zbraní“ v tejto veci (Perna proti Taliansku [GC], 2003, § 29; Murtazaliyeva proti Rusku [VK], 2018, § 139; Solakov proti bývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, 2001, § 57). 15. Vo veci Murtazaliyeva proti Rusku [VK], 2018 (§ 158) ESĽP sformuloval trojkrokový test na posúdenie toho, či bolo dodržané právo predvolať svedka obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, a teda: (1) či bola žiadosť o výsluch svedka dostatočne odôvodnená a relevantná vo vzťahu k predmetu obvinenia; (2) či vnútroštátne súdy zvážili relevantnosť tohto svedectva a poskytli dostatočné dôvody na svoje rozhodnutie nevypočuť svedka na súde; a 3) či vnútroštátne rozhodnutie vnútroštátnych súdov nevypočuť svedka narušilo celkovú spravodlivosť konania.“ 263. V preskúmavanej veci správny súd zistil, že skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal, nebol založený výlučne a ani v rozhodujúcej miere na vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť a ani v nich obsiahnutých tvrdeniach ich zamestnancov. Žalovaný výsluchy samotných zamestnancov žiadateľov o zhovievavosť nevykonal a tieto ich vyhlásenia, ktoré v listinnej podobe predložili žiadatelia o zhovievavosť nepoužil ako dôkazy na účely zistenia skutkového stavu (bod 417 prvostupňového

rozhodnutia). Žalovaný mal k dispozícii listinné dôkazy o tom, že medzi predajcami prebiehala komunikácia o zľavách a zákazníkoch, o stretnutiach predajcov, súd preto nezistil nezákonnosť v závere žalovaného, že výsluch navrhovaných osôb by nemohol spochybniť existenciu zistení založených na už zabezpečených dôkazoch. Navrhovaní svedkovia pôsobili práve v spoločnostiach Porsche Slovakia a PIASK, teda v subjektoch, ktorých interné materiály a komunikácia boli súčasťou spisu. Ak účastníci navrhovali týchto svedkov preto, aby sa z ich výsluchu prípadne potvrdilo, že komunikácia mala legitímny obchodný charakter, že tabuľka mala iný účel, prípadne že e-mailová komunikácia neznamenala koordináciu medzi predajcami, takéto výpovede by samy osebe nemohli vyvrátiť skutkové závery vyplývajúce zo zabezpečených dôkazov. 264. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že skutkový stav vo vzťahu k uzatvoreniu a existencii posudzovanej dohody bol žalovaným zistený v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci a opiera sa o dostatočný, ucelený a logicky previazaný súbor dôkazov. Z obsahu spisu je zrejmé, že kľúčovým dôkazom boli najmä rozsiahle e-mailové komunikácie medzi predajcami vozidiel navzájom, predložené žiadateľmi o zhovievavosť a zabezpečené v rámci inšpekcie aj do dvoch predajcov - žalobcov, ako aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré v ich vzájomnej súvislosti poskytujú konzistentný a presvedčivý obraz o koordinácii správania na trhu. Vyhlásenia žiadateľov o zhovievavosť pritom žalovaný použil len ako podporný dôkaz, ktorého význam spočíval v doplnení a vysvetlení už existujúcich listinných dôkazov. Ich vyhlásenia nepredstavovali ani jediný, ani rozhodujúci dôkaz o účasti žalobcov na protisúťažnej dohode. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, z ktorej vyplýva, že skutočnosť, že podkladom pre vyhlásenia žiadateľov o zhovievavosť sú tvrdenia ich zamestnancov o existencii protisúťažnej dohody, sama osebe neznamená, že ide o svedkov, ktorých je správny orgán povinný vypočuť, ani že ich nevypočutie by zakladalo porušenie práva na obhajobu. Právo na obhajobu totiž nemožno vykladať ako absolútne právo na vykonanie každého navrhnutého dôkazu, ale ako právo na spravodlivé konanie ako celok, v rámci ktorého je správny orgán oprávnený odmietnuť vykonanie dôkazov, ktoré nepovažuje za potrebné, pokiaľ skutkový stav už bol dostatočne objasnený. 265. Keďže v posudzovanom prípade žalovaný vychádzal z rozsiahlej e-mailovej komunikácie nachádzajúcej sa v spise, podporenej ďalšími listinnými dôkazmi (zápisy z interných porád PIASK, prezenčná listina zo stretnutia v Hronseku), jeho postup, ktorým zamietol vykonanie navrhovaných výsluchov svedkov, nemožno považovať za nezákonný. Takýto postup je zároveň v súlade aj s judikatúrou súdov v oblasti trestného práva, podľa ktorej k porušeniu práva na obhajobu ani zásad spravodlivého procesu nedochádza v prípade, ak rozhodnutie vychádza z dostatočne presvedčivého súboru dôkazov a nevyhovenie návrhu na vykonanie ďalších dôkazov je riadne odôvodnené. Žalovaný sa s návrhmi žalobcov na výsluchy svedkov náležite vysporiadal a svoje rozhodnutie odôvodnil. Správny súd preto uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. 266. V súvislosti so žalobnými námietkami, že žalovaný neuskutočnil výsluch žiadateľov o zhovievavosť ale namiesto toho využil inštitút podania vysvetlenia, správny súd zhodne s predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu v tejto veci uvádza, že správny poriadok ani zákon o ochrane hospodárskej súťaže výslovne neupravujú povinnosť správneho orgánu vykonávať dokazovanie výlučne prostredníctvom výsluchu svedkov, ani neukladajú povinnosť vykonať takýto dôkaz vždy, ak to účastník konania navrhne. Právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, keď správny orgán je povinný zistiť skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a jednotlivé dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Z uvedeného zároveň vyplýva, že právny poriadok nestanovuje žiadnu formálnu hierarchiu dôkazných prostriedkov ani nepriznáva niektorému z nich vyššiu dôkaznú silu, pričom rozhodujúci je ich obsah, presvedčivosť a vzájomná konzistentnosť. Skutočnosť, že správny orgán vychádzal aj z listinných podkladov alebo vyjadrení osôb získaných v rámci podania vysvetlenia, bez toho, aby tieto osoby vypočul ako svedkov, preto sama osebe nepredstavuje porušenie procesných práv žalobcov. 267. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcov, podľa ktorej žalovaný potupoval nezákonne, keď na účely zisťovania skutkového stavu nevychádzal aj z nimi predkladaných ekonomických analýz. Z týchto analýz podľa žalobcov vyplýva, že v praxi tvrdenú dohodu neuplatňovali a preukazujú aj skutočnosť, že sa na dohode nezúčastnili. Žalobcovia namietali, že žalovaný tento dôkaz odmietol, a z toho dôvodu postupoval nezákonne. Žalobcovia ďalej s poukazom na závery Súdneho dvora EÚ v rozsudku zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas, namietali, že v prípade elektronického

doručovania správ, z ktorých môže vyplývať protisúťažný obsah, je možné neúčasť na dohode preukázať aj tým, že preukážu poskytovanie vyšších zliav ako vyplývali z ich elektronickej komunikácie. Správny súd v súvislosti s predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu v tejto veci a rozhodnutím kasačného súdu posúdil priliehavosť použitia záverov tohto rozsudku na prejednávanú vec. Podľa tohto rozsudku, „článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ správca elektronického informačného systému, ktorého účelom je umožniť cestovným kanceláriám predávať na ich internetových stránkach zájazdy v rámci jednotného rezervačného systému, zašle týmto hospodárskym subjektom prostredníctvom systému osobnej elektronickej pošty správu, ktorou im oznamuje, že zľavy na produkty predávané prostredníctvom uvedeného systému budú obmedzené a že po rozoslaní tohto oznámenia sa v systéme uskutočnia technické zmeny nevyhnutné na zavedenie uvedeného opatrenia, možno sa od okamihu, keď uvedené hospodárske subjekty mali vedomosť o oznámení zaslanom správcom systému, domnievať, že sa zúčastnili zosúladeného postupu v zmysle uvedeného ustanovenia, pokiaľ sa verejne nedištancovali od tohto postupu alebo ho neoznámili správnym orgánom, alebo nepredložili iné dôkazy na účely vyvrátenia tejto domnienky, ako napríklad dôkaz o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej dotknuté obmedzenie.“ Z tohto rozsudku ďalej vyplýva, že samotná existencia alebo rozoslanie informácie ešte nepostačuje na preukázanie účasti na zosúladenom postupe, pokiaľ nie je preukázané, že podnik o jej obsahu vedel alebo sa o ňom mohol dozvedieť (porov. najmä body 36 až 38), pričom ak je takáto vedomosť preukázaná, možno predpokladať jeho účasť, pokiaľ nepreukáže opak (porov. bod 44). Ako konštatoval kasačný súd, skutkové okolnosti vo veci Eturas nie sú porovnateľné so skutkovými okolnosťami v prejednávanej veci. V danom prípade Súdny dvor EÚ posudzoval špecifický prípad doručovania správ prostredníctvom elektronického informačného systému, bez súčasnej existencie stretnutí účastníkov dohody a ďalších dôkazov, pričom na otvorenie a prečítanie správy sa vyžadoval vstup do osobitnej rubriky tohto elektronického informačného systému, zároveň nebola tvrdená žiadna iná komunikácia medzi jednotlivými podnikmi navzájom. V prípade Eturas teda nešlo o doručovanie adresnej e-mailovej komunikácie. Na rozdiel od situácie riešenej vo veci Eturas, kde išlo o jednorazové vloženie správy do informačného systému, v posudzovanom prípade žalobcov ide o opakovanú adresnú e-mailovú komunikáciu medzi konkrétnymi podnikateľmi. 268. Súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a to rozsudok z 16.11.2000 vo veci C-291/98 P, Sarrió SA v Commission (bod 50), podľa ktorého účasť podniku na stretnutiach s protisúťažným cieľom má v skutočnosti účinok vytvárania alebo posilňovania kartelu a že samotná skutočnosť, že podnik následne nekoná v súlade s výsledkami týchto stretnutí, ho nezbavuje zodpovednosti za jeho účasť na karteli, pokiaľ sa od obsahu týchto stretnutí verejne nedištancoval. Podľa uvedeného rozsudku, keďže nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že by sa podnik verejne dištancoval, nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani tým, že sa následne fakticky neriadil výsledkami dohody. Rovnako je možné poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora z 07.01.2004 v spojených veciach C-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Aalborg Portland (bod 84), podľa ktorého „skutočnosť, že sa podnik nezachoval na trhu v súlade s tým, čo bolo dohodnuté na stretnutiach, nemá žiadny vplyv na jeho zodpovednosť za účasť na karteli, pokiaľ sa od týchto stretnutí verejne nedištancoval.“. 269. Skutočnosť, že žalobcovia v konkrétnych prípadoch neposkytovali zľavy v rozsahu zodpovedajúcom tvrdenej koordinácii, sama osebe, vzhľadom na skutkové závery o existencii dohody vyplývajúcej z rozsiahlej e-mailovej komunikácie nevyvracia existenciu protisúťažnej dohody. Ekonomické analýzy správania žalobcov môžu preukazovať odchýlku od vzájomnej koordinácie, ktorá bola napokon aj potvrdená v e-mailovej komunikácii pri sťažnostiach niektorých žalobcov na nedodržanie dohody, avšak nemôžu spochybniť samotnú existenciu mechanizmu výmeny informácií a koordinácie, ktorý bol preukázaný inými dôkazmi (najmä e-mailovou komunikáciou a dôkazmi o stretnutiach účastníkov). Správny súd zároveň považuje za podstatné, že žalovaný postavenia jednotlivých účastníkov pri dohode a mieru ich pasivity zohľadnil pri ukladaní sankcie, keď prihliadol aj na mieru účasti jednotlivých subjektov na posudzovanom konaní. V prípade subjektov, ktoré vystupovali skôr v pasívnej úlohe, žalovaný túto skutočnosť zohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť, a to konkrétne znížením základnej výšky pokuty o 10 %. 270. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne keď odmietol vykonať dokazovanie prostredníctvom ekonomických analýz predložených žalobcami, ktoré mali preukazovať neuplatnenie dohodnutých zliav pri predaji vozidiel. Súd preto aj túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.

V.1.5 K námietkam nezákonnosti použitia listinných dôkazov bez overenia ich pravosti 271. Ďalšie námietky žalobcov vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu smerovali proti použitiu listinných dôkazov (výtlačkov e-mailov), ktoré boli predložené zo strany žiadateľov o zhovievavosť bez overenia ich pravosti a notárskeho osvedčenia, že pochádzajú zo serverov žiadateľov. 272. Vo vzťahu k použitiu listinných dôkazov bez overenia ich pravosti žalobcovia argumentovali rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.02.2020 sp. zn. 8Sžhk/1/2017, v ktorom sa súd zaoberal otázkou, či je možné v správnom konaní použiť ako dôkaz prepisy z odpočúvaní a SMS správ, ktoré boli pôvodne získané v trestnom konaní a boli kľúčovým dôkazom. Najvyšší súd dospel k záveru, že takýto dôkaz je v správnom konaní neprípustný a nezákonný. Najvyšší súd vo svojom rozsudku potvrdil, že Protimonopolný úrad pochybil, pretože nevedel preukázať zákonnosť pôvodu týchto dôkazov, keďže nepredložil súhlas príslušného sudcu na použitie odpočúvania v pôvodnom konaní. Okrem toho úrad disponoval iba textovými prepismi a nie originálnymi zvukovými nahrávkami, čo znemožnilo overiť, či je obsah prepisov autentický a či sa zhoduje so skutočnosťou. Súd zdôraznil, že dôkazy získané prostredníctvom informačno-technických prostriedkov sú striktne viazané na účel, na ktorý boli povolené, a ich použitie v inom type konania podlieha veľmi prísnym zákonným podmienkam, ktoré v danom prípade neboli splnené. 273. V posudzovanej veci však nejde o použite dôkazov získaných z iného konania, ktorých pravosť nebolo možné overiť. Súd poukazuje na to, že podľa správneho poriadku (§ 37 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, § 32 správneho poriadku) je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a na ten účel obstaráva potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom ako podklady môžu slúžiť najmä podania účastníkov, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Už z tejto formulácie vyplýva, že zákon nevymedzuje uzavretý okruh dôkazných prostriedkov a ani nestanovuje formálne požiadavky na ich podobu. Podľa § 34 ods. 1 správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Zákon teda nevyžaduje konkrétny druh dôkazu ani jeho formu, ale kladie dôraz na jeho spôsobilosť prispieť k objasneniu veci a na jeho zákonnosť. Otázka, či ide o originál alebo kópiu listiny, sa premieta do hodnotenia dôkazu, nie do jeho prípustnosti. Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. To znamená, že ak je predložená len kópia, správny orgán musí zvážiť jej vierohodnosť, pravosť a presvedčivosť. V danom prípade bola vierohodnosť predložených dôkazov (výtlačkov e-mailovej komunikácie medzi predajcami) potvrdená dôkazmi zabezpečenými v rámci inšpekcií v spoločnostiach ARAVER a HÍLEK. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne, keď tieto námietky účastníkov smerujúce k použitiu listinných dôkazov bez overenia ich pravosti zamietol, keďže neboli podložené relevantnými skutočnosťami spôsobilými spochybniť hodnotu tých dôkazov, ktoré boli použité na zistenie skutkového stavu. Súd preto ani týmto žalobným námietkam neprisvedčil. V.2 K námietke smerujúcej proti zákonnosti programu zhovievavosti, posúdenie existencie jednej ekonomickej skupiny Porsche Slovakia a PIASK 274. Žalobcovia namietali, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesprávneho uplatnenia programu zhovievavosti voči importérovi Porsche Slovakia z dôvodu, že nepodnikal na rovnakom stupni distribučného reťazca ako predajcovia a zároveň vyvíjal nátlak na uzatvorenie protisúťažnej dohody. Žalobcovia tvrdili, že úrad program zhovievavosti uplatnil nezákonne z dôvodu, že sa má vzťahovať na dohody, ktorej účastníci podnikajú na rovnakej úrovni distribučného reťazca (§ 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže), čo v danom prípade voči Porsche Slovakia splnené nebolo. Zároveň namietali, že s poukazom na § 38d ods. 3 písm. b) program voči Porsche Slovakia nebolo možné použiť, nakoľko Porsche Slovakia mala vo vzťahu k žalobcom mocenské postavenie. 275. Krajský súd tejto námietke nesprávnosti aplikovania programu zhovievavosti prisvedčil a to z dvoch dôvodov. (i) Prvým dôvodom bol záver súdu o vertikálnom charaktere dohody (pozri body 226 až 251 tohto odôvodnenia). (ii) Druhým dôvodom bolo, že žalovaný posúdil existenciu jednej ekonomickej skupiny Porsche Slovakia (importér) a PIASK (predajca) predčasne, keďže sa nezaoberal splnením podmienok podľa § 9 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.

276. Súd však po vrátení veci zo strany kasačného súdu pri opätovnom prejednaní veci z podaných žalôb zistil, že žalobcovia námietku nesprávnosti posúdenia existencie jednej ekonomickej skupiny Porsche Slovakia a PIASK nevzniesli. Žalobcovia naopak tvrdili, že Porsche Slovakia a PIASK do jednej ekonomickej skupiny patria, pričom poukazovali na ich spoločný ekonomicky previazaný vplyv na trhu. Žalovaný voči záveru krajského súdu ohľadne tejto otázky vzniesol kasačnú námietku, v ktorej však neargumentoval tým, že posúdenie jednej ekonomickej skupiny nebolo súčasťou žalobných námietok. Kasačný súd prisvedčil krajskému súdu, že záver žalovaného o tom, že Porsche Slovakia a PIASK patria do jednej ekonomickej skupiny je predčasný, keďže žalovaný ho neodôvodnil splnením podmienok pre záver ohľadne existencie jednej ekonomickej skupiny podľa § 9 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ale len stručne poukázal na ich majetkovú previazanosť prostredníctvom rovnakej materskej spoločnosti. 277. Vzhľadom na posúdenie otázky jednej ekonomickej skupiny žiadateľov o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK kasačným súdom sa správny súd touto otázkou opätovne zaoberal napriek tomu, že táto námietka z podaných žalôb nevyplýva. 278. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia a tiež z rozsudku krajského súdu, otázka posúdenia žiadateľov o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK ako subjektov patriacich do jednej ekonomickej skupiny má podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže v tomto prípade význam výlučne pre posúdenie správnosti (zákonnosti) uplatnenia programu zhovievavosti. 279. Program zhovievavosti (§ 38d zákona o ochrane hospodárskej súťaže) predstavuje osobitný nástroj úradu na odhaľovanie kartelových dohôd, v rámci ktorého môže podnikateľ, ktorý sa zúčastnil na protisúťažnej dohode, získať úplné odpustenie pokuty alebo jej zníženie, ak dobrovoľne oznámi úradu existenciu tejto dohody a poskytne mu významné informácie a dôkazy o jej fungovaní; podmienkou pritom je najmä to, že takýto podnikateľ musí s úradom aktívne spolupracovať, ukončiť svoju účasť na dohode a nedonútil iné subjekty k účasti na dohode. Rozsah zhovievavosti úradu je jeho diskrečnou právomocou a závisí od poradia, v akom sa podnikatelia prihlásia, ako aj od hodnoty nimi poskytnutých dôkazov, čo má zároveň zásadný vplyv na ukladanie pokút. Prvému účastníkovi, ktorý poskytne rozhodujúce dôkazy o existencii kartelu, úrad pokutu neuloží. V tomto prípade boli prvými podnikateľmi spoločne importér Porsche Slovakia a s ním majetkovo prepojený predajca vozidiel PIASK (ďalší účastníci konania v 1. a 2. rade). Ďalší účastníci dohody môžu dosiahnuť zníženie pokuty v závislosti od poradia a prínosu ich spolupráce a to až do výšky 50%. Vzhľadom na ustanovenie § 38d ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ak by tieto subjekty neboli považované za subjekty patriace do jednej ekonomickej skupiny, nemohol by byť voči v poradí druhému žiadateľovi o zhovievavosť uplatnený program zhovievavosti v rozsahu 100% a teda by mu úrad nemohol neuložiť pokutu. Úrad však oboch týchto žiadateľov o zhovievavosť vzhľadom na ich prepojenie prostredníctvom rovnakej materskej spoločnosti posúdil ako subjekty patriace do jednej ekonomickej skupiny a spoločnosti Porsche Slovakia pokutu neuložil. 280. S ohľadom na uvedený význam posúdenia tejto otázky pre zaradenie Porsche Slovakia a PIASK musel súd v prvom rade posúdiť, či otázka jednej ekonomickej skupiny žiadateľov o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK môže mať vplyv na subjektívne práva žalobcov a ich právne postavenie, a teda vplyv na určenie zodpovednosti žalobcov za spáchanie správneho deliktu a tiež výšku uloženej sankcie. 281. Pri posúdení otázky, či žalobcovia môžu úspešne vzniesť námietku nesprávnej aplikácie programu zhovievavosti, a teda neuloženie pokuty spoločnostiam, ktoré boli v tomto programe nezákonne zaradené, súd vychádzal z judikatúry súdov, podľa ktorej konanie o správnom delikte má verejnoprávnu povahu, pričom iný účastník konania sa nemôže vo svoj prospech dovolávať toho, že voči ďalšiemu subjektu nebola vyvodená zodpovednosť za správny delikt (porovnaj napríklad uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 02.06.2011, sp. zn. IV. ÚS 228/2011). 282. Súd poukazuje tiež na judikatúru v oblasti súťažného práva, a to rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 29.01.2015 sp. zn. 8 Afs 25/2012, podľa ktorého „Především soud zdůrazňuje, že posouzení viny a případné uložení sankce v rámci správního trestání má čistě veřejnoprávní povahu a odehrává se výlučně ve vztahu státu a obviněného. Třetí osoba (ať již jiný obviněný, poškozený nebo jiná osoba) nemá subjektivní právo domáhat se zahájení řízení o správním

deliktu s jiným subjektem nebo požadovat uznání jeho viny (srov. např. rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 11. 3. 2008, čj. 8 As 46/2007 – 98, kterým byla pro nedostatek aktivní legitimace odmítnuta žaloba, kterou se žalobce dožadoval vyslovení viny druhého účastníka dopravní nehody, nebo rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 31. 10. 2007, čj. 2 As 46/2006 – 100, č. 2276/2011 Sb. NSS, který se zabýval obdobnou otázkou ve vztahu k námitce poškozeného). Pokud správní orgán opomene přibrat do řízení některou další osobu, která by potenciálně mohla být také uznána vinnou ze spáchání posuzovaného deliktu, nezasáhne tím nijak do veřejných subjektivních práv účastníka, s nímž je řízení vedeno. Jeli totiž určitému subjektu uložena pokuta v souladu se zákonem, opomenutí postihu jiného mu není ku prospěchu (srov. rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 24. 4. 2013, čj. 2 Afs 50/2012 – 241). Obdobně v rozsudku čj. 5 Afs 7/2011 – 619 Nejvyšší správní soud uzavřel, že „nezahájení správního řízení s jinými soutěžiteli nemůže být taktéž skutečností, které by se mohli stěžovatelé dovolávat ve svůj prospěch. Předmětem posouzení v projednávané věci není chování jiných soutěžitelů. Případné protiprávní chování jiných subjektů je pro posouzení zákonnosti rozkladového rozhodnutí irelevantní.“ Na obdobných východiscích je založena také unijní judikatura, podle které se podnik nemůže vyhnout sankci pouze z toho důvodu, že jinému podniku pokuta uložená nebyla [viz např. rozsudek Soudního dvora ze dne 31. 3. 1993, Ahlström Osakeyhtiö („Celulóza II“), spojené věci C-89/85 a další, bod 197]. Z tohoto závěru vyšel také Tribunál v rozsudku Peróxidos Orgánicos a zdůraznil, že dodržování zásady rovného zacházení musí být v souladu s dodržováním zásady legality, což znamená, že nikdo nemůže ve svůj prospěch uplatňovat protiprávnost, k níž došlo ve prospěch jiné osoby. Případná protiprávnost, ke které došlo ve vztahu k jinému podniku, který není účastníkem tohto řízení, nemůže vést k závěru o existenci diskriminace, a tedy protiprávnosti ve vztahu k podniku, který předmětnou námitku uplatňuje. Takový postup by znamenal zakotvení zásady „rovného zacházení v rámci protiprávnosti“ (rozsudek Tribunálu ze dne 16. 11. 2006, Peróxidos Orgánicos, T-120/04, bod 77). 211. Stěžovatelům b) a d) neplyne z žádného právního předpisu právo na to, aby žalovaný uznal vinu společnosti LPD. Posouzení, zda se společnost LPD (nebo její právní předchůdkyně) podílela na zakázané dohodě, nemůže jakkoliv ovlivnit výrok o vině stěžovatelů b) a d). Stěžovatelům proto nesvědčí právo domáhat se, aby žalovaný dále pátral po případné existenci této společnosti za účelem možného uznání viny a uložení pokuty. Nezahájením řízení s touto společností nemohlo dojít ke zkrácení práv stěžovatelů b) a d). V napadeném rozhodnutí bylo právně dostatečným způsobem prokázáno, že se stěžovatelé b) a d) účastnili posuzované kartelové dohody (viz dále body 222 a násl. a 279 a násl.), nemohou se proto dovolávat toho, že s jinými soutěžiteli bylo zacházeno výhodněji či protiprávně, aby zpochybnili zjištění o své vině“ (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, č. k. 8 As 46/2007 – 98 a č. k. 2 Afs 50/2012 – 241). 283. Súd pri posúdení tejto otázky zohľadňoval aj uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania a nediskriminácie. V súvislosti s tým je možné poukázať aj na Rozsudok Všeobecného súdu Súdneho dvora z 12.07.2018 vo veci ABB Ltd a ABB AB, T-445/14, podľa ktorého (body 183 a nasl.), „Podľa ustálenej judikatúry zásada rovnakého zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa porovnateľné situácie neposudzovali odlišne a aby sa rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ takéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudky z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia, T-372/10, EU:T:2012:325, bod 85 a tam citovanú judikatúru, a z 19. januára 2016, Mitsubishi Electric/ Komisia, T-409/12, EU:T:2016:17, bod 108 a tam citovanú judikatúru). Súd pripomenul, že ak sa podnik svojím konaním dopustil porušenia článku 101 ZFEÚ, nemôže sa vyhnúť sankcii z dôvodu, že inému hospodárskemu subjektu pokuta uložená nebola. Podnik, ktorému bola uložená pokuta za účasť na karteli v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, nemôže požadovať zrušenie alebo zníženie tejto pokuty z dôvodu, že iný účastník toho istého kartelu nebol sankcionovaný za časť alebo za celú svoju účasť na tomto karteli (pozri rozsudok z 9. marca 2017, Samsung SDI a Samsung SDI (Malaysia)/ Komisia, C-615/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:190, body 37 a 38 a tam citovanú judikatúru). Súdny dvor tak potvrdil judikatúru citovanú účastníkmi konania, podľa ktorej zásada rovnakého zaobchádzania musí byť zosúladená so zásadou zákonnosti, a preto sa osoba nemôže na podporu svojho nároku odvolávať na nezákonný akt, ktorý bol vykonaný v prospech tretej osoby. Prípadný nezákonný postup vo vzťahu k inému podniku, ktorý nie je účastníkom tohto konania, nemôže viesť k záveru súdu Európskej únie, že vo vzťahu k žalobcom došlo k diskriminácii, a teda k nezákonnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo 16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T-120/04, EU:T:2006:350, bod 77). V prejednávanej veci, aj keby sa Komisia dopustila možného nezákonného postupu tým, že nevyvodila zodpovednosť voči spoločnosti Nexans France ako právnemu nástupcovi [confidential] za obdobie pred 13. novembrom 2000, Súd sa domnieva, s prihliadnutím na judikatúru uvedenú v bodoch 184 a 185 vyššie, že takýto

možný nezákonný postup, ktorý nie je predmetom tohto konania, nemôže za žiadnych okolností viesť k záveru, že žalobcovia boli vystavení diskriminácii, a teda nezákonnému zaobchádzaniu.“ 284. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a východiská judikatúry, súd dospel k záveru, že význam posúdenia jednej ekonomickej skupiny Porsche Slovakia a PIASK je podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže v tomto prípade obmedzený výlučne na otázku aplikácie programu zhovievavosti vo vzťahu k Porsche Slovakia a PIASK (ďalší účastníci konania v 1. a 2. rade), teda na posúdenie, či jednému z nich mala alebo nemala byť uložená pokuta. Táto otázka však nesmeruje k posúdeniu zodpovednosti samotných žalobcov za spáchanie správneho deliktu a jej posúdenie nemá vplyv na subjektívne práva žalobcov. Z prípadného pochybenia úradu pri posúdení postavenia iného subjektu nemožno vyvodzovať nezákonnosť rozhodnutia vo vzťahu k tým žalobcom, u ktorých bola účasť na zakázanej dohode dostatočne preukázaná. 285. Toto platí aj na účely posúdenia správnosti aplikácie programu zhovievavosti vo vzťahu k žalobnej námietke odôvodnenej žalobcami tvrdeným donútením k uzatvoreniu dohody zo strany importéra Porsche Slovakia. Žalobcovia nemajú právo domáhať sa toho, aby iný účastník dohody bol tiež uznaný vinným, resp. aby mu bola uložená pokuta alebo aby mu nebol poskytnutý priaznivejší režim podľa programu zhovievavosti. Takýto postup nie je ani porušením zásady rovnosti alebo zákazu diskriminácie. 286. Súd preto dospel k záveru, že aj keď bolo v napadnutom rozhodnutí zaradenie importéra do jednej ekonomickej skupiny s iným žiadateľom o zhovievavosť nedostatočne odôvodnené, takáto okolnosť nemala vplyv na subjektívne práva žalobcov, na posúdenie ich zodpovednosti za správny delikt, a preto nie je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Otázkou použitia dôkazov získaných v rámci programu zhovievavosti sa súd zaoberá v bode 217 a 218 tohto rozsudku, pričom dospel k záveru, že aj prípadné nesprávne použitie programu zhovievavosti nemá vplyv na závery úradu o zistenom skutkovom stave. 287. V rámci námietok proti zákonnosti programu zhovievavosti bolo žalobcami uvádzané aj porušenie programu zhovievavosti zo strany PIASK a to e-mailom zo 07.12.2017. Pokiaľ ide o vyhodnotenie tohto emailu ako nesúvisiaceho s predchádzajúcou komunikáciou medzi účastníkmi konania, súd sa stotožňuje s posúdením tejto otázky zo strany krajského súdu v skoršom rozsudku v tejto veci. Uvedený e-mail sa obsahovo líši od e-mailov predložených k žiadostiam o zhovievavosť, nejde o výčitky medzi predajcami o dodržaní alebo nedodržaní zliav konečným spotrebiteľom alebo dohadovanie stretnutí predajcov. Email pána M. sa týka poskytnutia zľavy ZŤP pri nákupe dvoch motorových vozidiel značky VW a bol preposlaný na všeobecné mailové adresy predajcov (tak ako ich predtým zaslal žiadateľ o ZŤP zľavu), nie na konkrétnych zástupcov predajcov. Z uvedeného dôvodu nebol nezákonný záver žalovaného o tom, že tento e-mail nemožno považovať za pokračovanie v posudzovanej dohode, ani za neukončenie protisúťažného konania zo strany PIASK. V.3 K posúdeniu dohody ako cieľovej a namietanému nepreukazovaniu dopadov dohody na trh 288. Žalobcovia zároveň namietali, že nebol dostatočne preukázaný cieľový charakter dohody a mali byť posudzované jej dopady na príslušný trh. Súd v súvislosti s posúdením týchto žalobných námietok v prvom rade poukazuje na potrebu rozlišovania medzi dohodami obmedzujúcimi hospodársku súťaž podľa cieľa (tzv. cieľové dohody) a podľa účinku (tzv. efektové dohody), ktorá predstavuje v judikatúre Súdneho dvora ustálené interpretačné východisko pre aplikáciu čl. 101 ods. 1 ZFEÚ. Ide o dve formy porušenia hospodárskej súťaže, ktoré sa vzájomne nevylučujú, avšak majú odlišné dôsledky z hľadiska rozsahu posudzovania. Toto rozlíšenie sa odráža aj v právnej úprave podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže (§ 4 ods. 1). V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, dohoda má protisúťažný cieľ vtedy, ak už zo svojej povahy vykazuje taký stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž, že nie je potrebné skúmať jej konkrétne účinky na relevantný trh. Ako vyplýva najmä z rozsudkov vo veci C-67/13 P, Groupement des cartes bancaires a vo veci C-8/08, T-Mobile Netherlands, ide o také formy koordinácie medzi podnikmi, pri ktorých existuje dostatočne spoľahlivá a ustálená skúsenosť, že sú samy osebe škodlivé pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže, ako napríklad dohody o cenách, rozdelení trhu alebo obmedzení výroby. Naopak, ak dohoda takýto stupeň škodlivosti nevykazuje, jej posúdenie musí prebehnúť podľa účinku, teda prostredníctvom analýzy jej konkrétnych dopadov na hospodársku súťaž. V takom prípade je správny orgán povinný posúdiť, či dohoda mala alebo je spôsobilá mať negatívne účinky na relevantný trh, pričom musí zohľadniť najmä štruktúru trhu, hospodárske postavenie

účastníkov a ďalšie relevantné ekonomické okolnosti (porovnaj rozsudok vo veci C-209/07, Beef Industry Development Society). 289. V rozsudku vo veci C-228/18, Budapest Bank Súdny dvor vo vzťahu k cieľovým dohodám zdôraznil, že kvalifikácia dohody ako cieľovej si vyžaduje posúdenie jej dostatočnej miery škodlivosti, pričom toto posúdenie musí vychádzať z analýzy obsahu dohody, jej cieľov a hospodárskeho a právneho kontextu, v ktorom bola uzavretá. Nestačí teda len identifikovať existenciu určitej formy koordinácie; je nevyhnutné posúdiť, či konkrétna dohoda patrí medzi tie typy koordinácie, ktoré sú vzhľadom na skúsenosť a svoj kontext spôsobilé narušiť hospodársku súťaž. 290. Z uvedeného teda vyplýva, že rozdiel medzi „cieľovou“ a „efektovou“ dohodou spočíva v tom, že pri cieľovej dohode sa síce posudzuje jej škodlivosť, neposudzujú sa však jej konkrétne účinky na trh, zatiaľ čo pri efektovej dohode je takéto posúdenie nevyhnutné. Pri cieľovej dohode je vždy potrebné posúdiť jej dostatočný stupeň škodlivosti, teda či ide o taký typ koordinácie medzi podnikmi, ktorý je vzhľadom na svoj obsah, cieľ a kontext spôsobilý obmedziť hospodársku súťaž. 291. Z judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že určité zosúladené postupy medzi podnikmi samy osebe a vzhľadom na obsah ich ustanovení, ciele, ktoré sledujú, ako aj hospodársky a právny kontext, do ktorého patria, vykazujú dostatočný stupeň škodlivosti z hľadiska hospodárskej súťaže na to, aby bolo možné dospieť k záveru, že preskúmanie ich účinkov na trh nie je nevyhnutné, keďže určité formy koordinácie medzi podnikmi možno považovať za škodlivé pre riadne fungovanie normálnej hospodárskej súťaže už z dôvodu ich samotnej povahy (pozri rozsudok vo veci C-307/18, Generics UK a i., bod 67). Medzi tieto zosúladené postupy, ktoré môžu patriť do kategórie obmedzení z hľadiska cieľa, patria napríklad dohody o rozdelení trhov. Takéto dohody totiž predstavujú obzvlášť závažné porušenia hospodárskej súťaže (pozri rozsudky z 05.12.2013 vo veci C-449/11 P, Solvay Solexis, bod 82, ako aj rozsudok zo 04.09.2014 vo veci C-408/12 P, YKK a i., bod 26), pretože samy osebe majú cieľ obmedzujúci hospodársku súťaž a patria do kategórie dohôd výslovne zakázaných článkom 101 ods. 1 ZFEÚ, keďže takýto cieľ nemožno odôvodniť prostredníctvom analýzy hospodárskeho kontextu, do ktorého dotknuté protisúťažné správanie patrí (pozri rozsudok z 20.01.2016 vo veci C-373/14 P, Toshiba Corporation, bod 28). 292. Posúdenie stupňa škodlivosti na hospodársku súťaž vzhľadom na ustanovenia a ciele dohody podľa uvedenej judikatúry neznamená, že sa pri tzv. cieľových dohodách preukazujú dopady a konkrétne účinky na trh. V prejednávanej veci žalovaný v napadnutom rozhodnutí a rovnako aj v prvostupňovom rozhodnutí tieto účinky škodlivosti samotnej dohody na hospodársku súťaž posúdil. Z rozhodnutí vyplýva, že predmetom dohody bola cena a súťažné správanie účastníkov dohody a preto patrí medzi tzv. hardcore kartely. Žalovaný dohodu posúdil ako dohodu spočívajúcu v koordinácii cenovej politiky prostredníctvom určenia maximálnych zliav, v regionálnom rozdelení trhu a zákazníkov, ako aj v koordinácii účasti vo verejných obstarávaniach a obchodných súťažiach (tzv. bid-rigging), pričom takéto konanie podľa žalovaného svojou povahou zasahuje základné parametre hospodárskej súťaže, najmä cenu a slobodu podnikateľov nezávisle určovať svoje obchodné podmienky, z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že ide o praktiky typovo zaradené medzi ťažké kartely. Žalovaný dohodu vyhodnotil tak, že vykazuje dostatočný stupeň škodlivosti už zo svojej povahy. Súd preto konštatuje, že žalovaný sa posúdením škodlivosti dohody zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil, aké konkrétne negatívne dopady tento typ správania prináša pre hospodársku súťaž a zákazníkov. Žalovaný pri tomto posúdení predmetnej dohody poukázal na to, že jej škodlivosť spočívala najmä v (i) odstránení neistoty a tlaku na ceny s tým, že v bežnom konkurenčnom prostredí si podnikatelia nie sú istí, aké kroky urobí ich konkurencia, čo ich núti súťažiť (napríklad cenou alebo kvalitou), cieľom bolo túto neistotu odstrániť, udržať si svojich zákazníkov a zachovať si stabilnú cenovú hladinu, ktorá by inak bola pod tlakom konkurencie, (ii) obmedzení výberu a znevýhodnení zákazníka, pričom žalovaný dohodu posúdil ako poškodzujúcu zákazníkov tým, že si predajcovia rozdelili trh (regionálne aj podľa existujúcich zákazníkov), zákazník bol fakticky nútený nakupovať u vopred určeného predajcu, ponuky od iných predajcov boli pre neho úmyselne nastavené ako cenovo nevýhodné, čím zákazník stratil možnosť slobodného výberu a získania lepšej ceny, (iii) narušení súťaže vo verejnom obstarávaní koordináciou a podávaním len zdanlivo konkurenčných (krycích) ponúk účastníci úplne eliminovali súťaž vo verejných tendroch, tým zabezpečili, že zákazky získal vopred dohodnutý subjekt, pravdepodobne za pre obstarávateľa menej výhodných podmienok, ako by boli dosiahnuté v skutočnej súťaži.

293. Súd preto nezistil pochybenie žalovaného v posúdení dohody ako cieľovej, a preto neprisvedčil ani žalobným námietkam, podľa ktorých mal žalovaný preukazovať jej následky a dopady pre hospodársku súťaž. V.4 K jednému trvajúcemu deliktu a k posúdeniu trvania dohody u jednotlivých žalobcov 294. Žalobcovia ďalšími žalobnými námietkami spochybňovali dĺžku trvania svojej účasti na posudzovanej dohode, pričom namietali spôsob, akým žalovaný určil začiatok a ukončenie ich účasti a tiež skutočnosť, že vzhľadom na dlhší časový odstup medzi jednotlivými čiastkovými porušeniami pravidiel protisúťažného konania nemožno hovoriť o jednom trvajúcom delikte ale o viacerých samostatných deliktoch. 295. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konanie účastníkov vyhodnotil ako jeden trvajúci správny delikt, keďže išlo o jedno dlhotrvajúce porušenie súťažných pravidiel. Jednotlivé aspekty dohody (dohoda o cenách, rozdelenie trhu, dohoda o účasti v obchodných súťažiach) teda neboli posudzované ako samostatné delikty, ale ako súčasť jedného trvajúceho deliktu, pretože boli podľa záverov žalovaného spojené sledovaním jednotného cieľa a týkali sa rovnakých tovarov. Posúdenie záveru o jednom trvajúcom správnom delikte je preto neoddeliteľne spojené s posúdením správnosti záverov žalovaného o spoločnom cieli dohody. 296. Úrad pri tomto posúdení konštatoval, že konanie účastníkov napĺňa znaky takzvaného ťažkého kartelu, ktorý je svojou povahou považovaný za cieľovú dohodu. Spoločný protisúťažný cieľ považoval úrad za preukázaný na konkrétnych zisteniach o správaní účastníkov, ktoré sú pre ťažké kartely typické. Išlo predovšetkým o určovanie cien, ktoré sa prejavovalo v spoločných dohodách o maximálnej výške zliav poskytovaných zákazníkom. Ďalším kľúčovým prejavom podľa úradu bolo regionálne rozdelenie trhu, keď zákazníkom z iného regiónu úmyselne ponúkali menej výhodné podmienky a trh si delili aj podľa zákazníkov, kedy existujúcim zákazníkom iného predajcu cielene poskytovali horšie ponuky, aby ich odradili od zmeny dodávateľa. Podľa úradu tiež účastníci dohody koordinovali svoje postupy aj vo verejných obstarávaniach a obchodných súťažiach, kde si vopred určovali víťaza a ostatní predkladali len krycie ponuky. Úrad zistil spoločný cieľ účastníkov dohody najmä na základe e-mailovej komunikácie medzi nimi, pričom poukázal na to, že táto komunikácia slúžila ako nástroj na organizáciu a udržiavanie kartelu. Z jej obsahu bolo zrejmé, že dochádzalo k výmene citlivých obchodných informácií, ktoré by si v konkurenčnom prostredí podnikatelia nikdy nezdieľali. Zo záverov žalovaného vyplýva, že existoval systém vzájomnej kontroly a presadzovania dohody, pričom ak jeden z predajcov zistil, že iný porušil dohodu (napríklad poskytol vyššiu zľavu, než bolo povolené), riešil to tak, že buď informoval ostatných členov kartelu, alebo priamo kontaktoval "vinníka" so žiadosťou o vysvetlenie a nápravu. Práve tento systém vzájomného "stráženia sa" a aktívneho presadzovania spoločných pravidiel viedol žalovaného k záveru, že išlo o spoločný cieľ, toto konanie preukazovalo existenciu spoločnej vôle a jednotného plánu, ktorého cieľom bolo obmedziť súťaž a ktorého dodržiavanie všetci spoločne sledovali a vynucovali. 297. Z povahy trvajúceho správneho deliktu vyplýva, že jeho trvanie sa neurčuje izolovane vo vzťahu ku každému jednotlivému účastníkovi podľa existencie individuálnych dôkazov o jeho aktivite, ale vychádza z celkového trvania protisúťažnej dohody ako jednotného celku, na ktorej sa jednotliví účastníci podieľali. Toto vyplýva aj z právnej úpravy spolupáchateľstva v trestnom práve, podľa ktorej subjektívna stránka spolupáchateľstva je založená na existencii spoločného úmyslu všetkých zúčastnených páchateľov spáchať trestný čin. Podľa ustálenej judikatúry v trestných veciach, o spoločné konanie ide aj vtedy, ak niektorý zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil len niektorý zo znakov skutkovej podstaty trestného činu, ktorá je potom len súhrnom týchto konaní alebo aj v prípade, ak je konanie každého zo spolupáchateľov aspoň článkom reťaze, pričom jednotlivé činnosti - články reťaze - smerujú k priamemu vykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho skutkovú podstatu a pôsobia súčasne (R 36/1973). Nie je teda nevyhnutné, aby každý zo spolupáchateľov svojím vlastným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty daného trestného činu. Postačuje, ak konanie každého z nich tvorí dôležitý článok v reťazi, a až súhrn týchto čiastkových konaní vedie k spáchaniu trestného činu. 298. Z toho dôvodu ani z pohľadu zodpovednosti za trvajúci správny delikt nie je rozhodujúce, ktorý konkrétny dôkaz predstavuje najneskorší zachytený prejav účasti toho-ktorého žalobcu, ale rozhodujúce je, či bol preukázaný jeho podiel na dohode ako takej v rámci jej celkového trvania. Uvedený prístup korešponduje s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sa účasť podniku na karteli posudzuje

v rámci jedného komplexného a trvajúceho porušenia, ktoré môže pozostávať z viacerých čiastkových konaní a prejavov, pričom preukázanie účasti nevyžaduje preukázanie nepretržitej aktivity počas celého obdobia jeho trvania. Podľa tejto judikatúry postačuje, ak sa preukáže, že dotknutý podnik vedel alebo musel vedieť o celkovom protisúťažnom cieli a svojím správaním k nemu prispel, hoci aj pasívne, napríklad tým, že sa od jeho obsahu verejne nedištancoval alebo prijímal informácie s vedomím ich protisúťažného účelu (porovnaj napr. rozsudky vo veciach C-49/92 P, Anic Partecipazioni, C-204/00 P, Aalborg Portland). 299. Rozlíšenie medzi tým, či ide o viacero samostatných porušení alebo o jedno trvajúce porušenie nie je v práve Európskej únie upravené, tieto pojmy boli upresnené ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. O jedno trvajúce porušenie ide v prípade, keď sa viaceré podniky zúčastnili na porušení pozostávajúcom z nepretržitého správania sledujúceho jediný ekonomický cieľ, ktorým je skresliť hospodársku súťaž, alebo tiež z individuálnych porušení vzájomne spojených rovnakým cieľom a rovnakými subjektmi (tie isté dotknuté podniky, ktoré sú si vedomé, že sa podieľajú na spoločnom cieli) (rozsudok Súdu prvého stupňa z 08.07.2008 T 53/03, vo veci BPB proti Komisii, bod 257). Okrem toho sa podľa ustálenej judikatúry pojem jediné porušenie môže vzťahovať na právnu kvalifikáciu určitého protisúťažného správania spočívajúceho v dohodách, zosúladených postupoch a v rozhodnutiach združení podnikov (pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20.04.1999 vo veci T 305/94 Limburgse Vinyl Maatschappij a i./Komisia, body 696 až 698; a z 20.03.2002 vo veci T 9/9920, HFB a i proti Komisii, bod 186). 300. Správny súd v súvislosti s námietkou žalobcov, podľa ktorej nemožno posudzované konanie kvalifikovať ako jeden trvajúci, resp. jednotný a pokračujúci správny delikt z dôvodu existencie dlhších časových odstupov medzi jednotlivými prejavmi koordinácie uvádza, že podľa ustálenej judikatúry súdov Európskej únie existencia časových medzier medzi jednotlivými prejavmi protisúťažného konania sama osebe nevylučuje existenciu jednotného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ, pokiaľ jednotlivé akty zostávajú súčasťou spoločného celkového plánu sledujúceho jednotný protisúťažný cieľ. Koncept jednotného a pokračujúceho porušenia bol aprobovaný Všeobecným súdom v rozsudku zo dňa 17.12.1991 vo veci T-6/89, Enichem Anic SpA v Commission, bod 204, v ktorom súd uviedol, že by bolo „umelé rozdeľovať takéto kontinuálne konanie charakterizované jednotným cieľom tým, že by sa posudzovalo ako pozostávajúce z viacerých samostatných porušení“. Všeobecný súd zároveň uviedol, že predmetné mechanizmy predstavovali „súčasť série krokov uskutočňovaných dotknutými podnikmi pri sledovaní jednotného hospodárskeho cieľa“. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 08.07.1999 vo veci C-49/92 P, Anic Partecipazioni SpA, bod 8, vychádzal z toho, že jednotné a pokračujúce porušenie je charakterizované existenciou objektívnej väzby medzi jednotlivými prejavmi konania, teda existenciou spoločného cieľa, ako aj subjektívnej väzby spočívajúcej vo vedomosti účastníkov o ich participácii na širšom koordinovanom postupe. 301. Správny súd súčasne poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 06.12.2012 vo veci C-441/11 P, Verhuizingen Coppens NV, bod 42, podľa ktorého ani obmedzená účasť podniku na jednotlivých aspektoch protisúťažného konania nevylučuje jeho zodpovednosť za jednotné a pokračujúce porušenie, pokiaľ si bol vedomý protiprávnych konaní ostatných účastníkov sledujúcich spoločný cieľ. 302. Okrem vyššie uvedeného je možné poukázať aj na rozsudok všeobecného súdu z 17.05.2013 v spojených veciach T-147/09 a T-148/09, Trelleborg Industrie SAS, v ktorom súd v súvislosti s posúdením jedného trvajúceho deliktu v prvom rade pripomenul, že, „vo väčšine prípadov sa existencia protisúťažného postupu alebo dohody musí vydedukovať z určitého množstva zhodných okolností a nepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného koherentného vysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže. Takéto nepriame dôkazy a zhodné okolnosti, ak sa posúdia ako celok, umožňujú odhaliť nielen existenciu protisúťažných správaní a dohôd, ale aj dĺžku pokračujúceho protisúťažného správania a obdobie, počas ktorého sa dohoda uzavretá v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže uplatňovala“. V súvislosti s chýbajúcim dôkazom o existencii konania počas určitého obdobia súd uviedol, že pokiaľ ide o chýbajúci dôkaz o realizácii tejto dohody počas určitých období, skutočnosť, že dôkaz o porušení nebol predložený za určité stanovené obdobia, nebráni tomu, aby sa porušenie chápalo ako existujúce počas celého obdobia, pokiaľ by takýto záver vyplýval z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov. Súd v tomto rozsudku ďalej uviedol, že Komisia môže predpokladať, že porušenie – alebo účasť spoločnosti na porušení – sa

neprerušilo, hoci Komisia nemá dôkazy o porušení počas určitých konkrétnych období, pokiaľ rôzne činnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a spadajú do rámca jediného a pokračujúceho porušenia, pričom takýto záver musí vyplývať z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov preukazujúcich existenciu spoločného plánu. Ak sú tieto podmienky splnené, Komisii to umožňuje uložiť pokutu za celé zohľadňované obdobie porušenia a moment, od ktorého začína plynúť premlčacia lehota, teda deň, keď sa pokračujúce porušenie skončilo. Súd ďalej uviedol, že spoločnosti obvinené z tajnej dohody však môžu túto domnienku vyvrátiť uvedením nepriamych alebo priamych dôkazov preukazujúcich, že porušenie – alebo ich účasť na porušení – počas týchto období nepokračovalo. 303. K skončeniu účasti jednotlivých žalobcov na dohode by bolo možné dospieť v prípade, ak by sa jednotliví žalobcovia od tejto dohody verejne dištancovali a teda by mohli u ostatných účastníkov vyvolať dojem, že s výsledkami tejto dohody nesúhlasia a nebudú sa nimi riadiť. Obdobne túto otázku posudzoval Najvyšší súd Českej republiky napríklad v rozsudku zo dňa 31. 3. 2010, č. k. 1 Afs 58/2009 – 541, v ktorom dospel k záveru, že ak sa podnik zúčastní – hoci aj pasívne – stretnutia súťažiacich subjektov, ktoré sleduje protisúťažný cieľ, a od jeho obsahu sa verejne nedištancuje, môže tým u ostatných účastníkov vyvolať oprávnený dojem, že s výsledkami takého stretnutia súhlasí a bude sa nimi riadiť, za takých okolností možno jeho účasť považovať za účasť na kartelovej dohode, ktorá z týchto stretnutí vyplýva. Uvedené závery korešpondujú s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora. 304. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 8 Asf 25/2012 ďalej vyplýva, že pokiaľ je preukázaná existencia kartelovej dohody a zároveň účasť podniku aspoň na niektorých stretnutiach, ktoré ju tvorili, dôkazné bremeno sa presúva na tento podnik, ak tvrdí, že sa na dohode nechcel podieľať. 305. Z už spomenutého rozsudku Súdneho dvora vo veci Anic Partecipazioni (bod 83) ďalej vyplýva, že ak podnik svojím konaním prispel k realizácii protisúťažného konania ako celku, môže niesť zodpovednosť aj za správanie ostatných účastníkov, a to počas celej doby svojej účasti. Podmienkou je, že o ich konaní vedel alebo ho mohol rozumne predpokladať a bol pripravený niesť s tým spojené riziko. Zároveň platí, že skutočnosť, že podnik sa zúčastnil len obmedzeného počtu stretnutí alebo zohrával menej významnú úlohu, nevylučuje jeho zodpovednosť za účasť na karteli; tieto okolnosti možno zohľadniť len pri určovaní výšky sankcie. Zároveň, ak sa podnik zúčastnil stretnutia s protisúťažným obsahom a bez výhrad prijal jeho výsledky, nesie zodpovednosť, pokiaľ nepreukáže, že ostatným účastníkom oznámil odlišný postoj. Nestačí pritom len vnútorný nesúhlas; musí ísť o jasne komunikovaný postoj smerom k ostatným účastníkom (rozsudok v už uvedenej veci Aalborg Portland, bod 82). Pasívne správanie, spočívajúce napríklad v mlčaní alebo neoznámení nesúhlasu príslušným orgánom, môže byť vyhodnotené ako podpora trvania protiprávneho konania a zakladať zodpovednosť za účasť na karteli (rozsudok vo veci Aalborg Portland, bod 84). 306. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval nezákonne, keď vychádzal z celkového obdobia existencie dohody ako jednotného deliktu a neviazal ukončenie účasti jednotlivých žalobcov výlučne na existenciu konkrétneho individuálneho dôkazu o ich najneskoršej aktivite. Takto určené trvanie účasti jednotlivých žalobcov súd nepovažuje za nezákonné, keďže zodpovedá povahe posudzovaného deliktu, je v súlade so zabezpečenými dôkazmi a nevykazuje znaky nesprávneho právneho posúdenia. 307. Súd sa ďalej osobitne zaoberal námietkami smerujúcimi proti posúdeniu dohody ako jedného trvajúceho deliktu v súvislosti s časťou dohody týkajúcej sa postupov v obchodných súťažiach a verejných obchodných súťažiach. Bid-rigging, teda koordinácia ponúk v súťažiach, predstavuje jednu z najzávažnejších foriem horizontálnych dohôd obmedzujúcich súťaž. Ide o praktiku, pri ktorej sa konkurenti namiesto súťaženia dohodnú na spoločnom postupe v rámci verejného obstarávania alebo inej súťaže, čím eliminujú súťažný tlak a poškodzujú obstarávateľa. Úrad v tomto prípade neposúdil prejavy bid-riggingu ako sériu samostatných deliktov, ale ako neoddeliteľnú súčasť jednej komplexnej a dlhotrvajúcej kartelovej dohody. Úrad dospel k záveru, že koordinácia v súťažiach bola len jedným z viacerých aspektov dohody, popri dohodách o cenách a rozdelení trhu, ktorými účastníci konania sledovali jeden spoločný ekonomický cieľ – obmedzenie súťaže a udržanie si trhových podielov a ziskov. 308. V rámci posudzovania tejto časti dohody úrad preskúmal viacero súťaží, pričom tender pre spoločnosť ZSE z hodnotenia vylúčil, keďže uznal, že v danom prípade išlo o strategického partnera importéra, na ktorého sa vzťahovali osobitné zmluvné podmienky, a nie pravidlá kartelu. Protisúťažné

konanie však bolo jednoznačne preukázané v iných prípadoch, a to najmä na základe zaistenej emailovej komunikácie. V súťaži pre spoločnosť Business Lease si účastníci po skončení elektronickej aukcie vymieňali informácie o výsledkoch, pričom zástupca spoločnosti ARAVER, pán F., v e-maile s predmetom "TAK TAKTO SA DODRŽIAVAJÚ DOHODY!!!" priamo spojil konanie v tendri so sľubmi, ktoré si dali na stretnutí označovanom ako "chlebíčková párty". Pri tendri pre spoločnosť Emerson ten istý zástupca spoločnosti ARAVER žiadal ostatných o dodržanie pravidiel, pretože zákazník bol z jeho regiónu, čo preukazuje uplatňovanie dohody o rozdelení trhu v praxi. Obzvlášť usvedčujúci bol e-mail týkajúci sa tendra pre spoločnosť SEPS, kde zástupca spoločnosti HÍLEK žiadal ostatných predajcov o vypracovanie ponuky s konkrétnou zľavou a otvorene im ponúkol, že v budúcnosti na oplátku pôjde s cenou podľa ich pokynov. V prípade súťaže pre Hydromeliorácie, š.p., zástupca spoločnosti ARAVER priamo požiadal e-mailom zástupcu spoločnosti BOAT o poskytnutie krycej ponuky zaslaním naskenovaného podpisu a pečiatky na pripravený dokument. Podobne v súťaži pre Transpetrol žiadal zástupca ARAVER ostatných, aby nereagovali na súťaž, pretože on má tohto klienta "podchyteného". 309. Účastníci konania sa voči týmto dôkazom bránili najmä všeobecnými námietkami a argumentom, že úrad by mal každý tender posudzovať ako samostatný delikt, odvolávajúc sa na inú aplikačnú prax v minulosti. Úrad túto argumentáciu odmietol s odôvodnením, že na rozdiel od iných prípadov, v tomto konaní bola preukázaná existencia jednej zastrešujúcej dohody, ktorej súčasťou bola aj koordinácia v súťažiach. 310. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a Všeobecného súdu EÚ potvrdila doktrínu jedného trvajúceho alebo pokračujúceho deliktu, ktorá umožňuje súťažným orgánom, aby za určitých podmienok posúdili sériu zdanlivo samostatných protisúťažných konaní, akými môžu byť aj jednotlivé prípady koordinácie ponúk v súťažiach, ako jeden správny delikt. Pre uplatnenie tohto prístupu je kľúčové preukázať existenciu jedného spoločného cieľa, a úmysel jednotlivých účastníkov prispieť k tomuto spoločnému cieľu. V rozsudku vo veci T-53/03, BPB plc. proti Komisii Všeobecný súd v bodoch 255 až 260 podrobne vysvetlil, že aj keď sa prejavy kartelu môžu v čase meniť alebo sa týkajú rôznych aspektov, ako sú ceny, rozdelenie trhu či koordinácia v tendroch, stále môžu byť považované za súčasť jedného celkového plánu, pokiaľ smerujú k jedinému ekonomickému cieľu – narušeniu hospodárskej súťaže. 311. Pri posudzovaní otázky, či išlo o jedno trvajúce protisúťažné konanie, správny súd vychádzal z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Všeobecného súdu, podľa ktorej môže byť viacero čiastkových konaní alebo jednotlivých prejavov koordinácie posudzovaných ako jediné a pokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ v prípade, ak sú súčasťou celkového plánu sledujúceho spoločný hospodársky cieľ. Rozhodujúce pritom nie je, či každý jednotlivý kontakt medzi podnikmi obsahuje identický obsah alebo či dochádzalo ku koordinácii bez časových prerušení, ale to, či jednotlivé akty objektívne sledovali rovnaký protisúťažný cieľ a boli súčasťou jednej hospodárskej stratégie. 312. V prejednávanej veci správny súd považuje za podstatné, že žalovaný dospel k záveru o jednom spoločnom cieli dohody zo zabezpečenej e-mailovej komunikácie, interných podkladov, koordinácie pri poskytovaní zliav, ako aj zo spôsobu fungovania komunikácie medzi účastníkmi konania. Cieľom predmetnej koordinácie bolo podľa záverov úradu dosahovanie stabilných a predvídateľných marží pri predaji vozidiel a eliminácia agresívneho cenového súťaženia medzi jednotlivými distribútormi. Práve uvedený spoločný cieľ predstavuje jednotiaci prvok jednotlivých kontaktov, vrátane správania účastníkov dohody v obchodných súťažiach. Obdobne bola vec posúdená aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 21. septembra 1989 v spojených veciach C-46/87 a C-227/88, Hoechst AG proti Komisii Európskych spoločenstiev, na ktorý poukazujú samotní žalobcovia v 1. až 4. rade. 313. Súd preto ako nedôvodnú posúdil aj námietku smerujúcu proti posúdeniu časti dohody týkajúcej sa bid-riggingu ako jedného trvajúceho deliktu, súd považuje aj tento záver žalovaného za zákonný, vychádzajúci z judikatúry a založený na dôkazoch nachádzajúcich sa v administratívnom spise. V.5 K námietkam nesprávne formulovaného výroku rozhodnutia 314. Na základe žalobných námietok smerujúcich proti správnosti a určitosti výroku prvostupňového a napadnutého rozhodnutia sa súd zaoberal aj posúdením, či je výrok rozhodnutia dostatočne určitý s ohľadom na požiadavky vyplývajúce z aplikácie základných zásad Trestného poriadku a to zásady, že nik nemôže byť opakovane postihnutý za ten istý skutok (ne bis in idem) a práva žalobcov na

obhajobu. Právo na obhajobu ako základná zásada Trestného poriadku je premietnutá aj v § 206 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého musí byť obvinenie vyjadrené skutkovou vetou, ktorá obsahuje opis konania, jeho čas, miesto a spôsob tak, aby bolo zrejmé, čo je predmetom obvinenia. Práve skutková veta v trestnom konaní určuje rozsah dokazovania a rámec obhajoby (§ 34 Trestného poriadku). Skutok, ktorým sa mal subjekt dopustiť porušenia povinnosti musí byť preto vymedzený konkrétne, jednoznačne a nezameniteľne. Právna kvalifikácia sama osebe neumožňuje obvinenému pochopiť rozsah a povahu konania, ktoré sa mu kladie za vinu; tento rozsah určuje vždy skutkový opis. Označenie konania len opisným alebo hodnotiacim pojmom neumožňuje identifikovať podstatu konania, ktoré je sankcionované, pokiaľ z výroku rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutkové okolnosti. Výrok rozhodnutia musí obsahovať popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne tiež uvedením iných skutočností tak, aby nemohol byť zamenený s iným a aby nemohlo dôjsť k neprípustnému opakovanému postihu za jedno konanie. (porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/11/2025 zo dňa 27.08.2025). Ak je skutková veta vo výroku formulovaná tak, že nie je možné jednoznačne identifikovať konanie, ktoré je predmetom sankcie, má táto vada za následok nielen nemožnosť preskúmania zákonnosti rozhodnutia, ale aj zásah do práva na obhajobu, keďže účastník nemôže konkrétne namietať, popierať ani dokazovať skutkové tvrdenia, ktoré nie sú určite vymedzené. 315. Pri posúdení otázky dostatočnej určitosti výroku rozhodnutia týkajúcej sa správneho deliktu, ktorým je protisúťažná dohoda, je potrebné zohľadniť aj vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora, ktorá vychádza z toho, že protisúťažné dohody sa uzatvárajú v utajení a príslušný orgán často pristupuje k vyšetrovaniu s odstupom niekoľkých rokov od jej uzatvorenia, preto nemožno požadovať, aby boli presne popísané jednotlivé konkrétne aspekty dohody a mechanizmus jej fungovania. Súd preto zohľadnil tieto okolnosti veci a posudzoval určitosť výroku vo vzťahu k tomu, či žalobcom bolo zachované ich práv na obhajobu, teda z výroku rozhodnutia mohli vedieť, čo sa im kladie za vinu a tiež či je výrok dostatočne určitý tak, aby nebol zamenený s iným (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu z dne 30. 12. 2009, č. k. 8 Afs 56/2007 - 479). 316. Vo výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené miesto spáchania (sídla žalobcov v 1. až 15. rade a sídlo ďalších účastníkov v 1. až 3. rade), spôsob spáchania: konanie spočívajúce v účasti na dohode o výške maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom, vo vecnom a územnom rozdelení trhu a zákazníkov, vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii postupu pri predkladaní ponúk do verejných obstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných súťaží, je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu predaja nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen na území Slovenskej republiky prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koordinácie podnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou, ktorá je podľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a/, písm. c/ a písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 101 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ ZFEÚ zakázaná, čas skutku bol u každého účastníka konania určený osobitne. 317. I keď výrok nepopisuje presný mechanizmus fungovania dohody a výšku dohodnutých zliav, obsahuje všetky podstatné náležitosti a to určenie miesta, času aj spôsobu konania a spĺňa základnú požiadavku na nezameniteľnosť skutku s iným skutkom. Súd preto túto žalobnú námietku posúdil ako nedôvodnú. 318. Nedôvodná je aj námietka žalobcov, že žalovaný vo výroku rozhodnutia výslovne neuviedol, že importérovi Porsche Slovakia a PIASK neukladá pokutu ani zákaz účasti vo verejnom obstarávaní. Súd aj v tejto súvislosti poukazuje na to, že táto žalobná námietka nesmeruje k ochrane subjektívnych práv žalobcov (pozri bod 284 tohto rozsudku). Nad rámec toho súd uvádza, že zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže nevyplýva povinnosť úradu výrokom rozhodnúť o neuložení pokuty. V.6 K námietke neposkytnutia dostatočnej lehoty na zvolenie si právneho zástupcu v administratívnom konaní 319. Žalobca v 6. rade, H. R., namietal, že v administratívnom konaní mu nebola poskytnutá dostatočne primeraná lehota na zabezpečenie nového právneho zastúpenia po odvolaní plnej moci pôvodnému

právnemu zástupcovi. Tvrdil, že lehota troch dní poskytnutá Radou PMÚ pred vydaním druhostupňového rozhodnutia bola neprimerane krátka a zasiahla do jeho práva na obhajobu. 320. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca dňa 30.4.2020 odvolal plnú moc pôvodnému právnemu zástupcovi a v podaní adresovanom žalovanému uviedol dôvody, pre ktoré tak urobil. Rada PMÚ o jeho žiadosti rozhodla dňa 04.05.2020 tak, že mu predĺžila lehotu na predloženie vyjadrenia k výzve pred vydaním druhostupňového rozhodnutia do 07.05.2020 vrátane. Rada PMÚ uviedla, že napriek tomu, že o zaslaní vyjadrenia k výzve pred vydaním druhostupňového rozhodnutia, bol žalobca informovaný prostredníctvom jeho pôvodného právneho zástupcu už dňa 02.04.2020, k zmene právneho zástupcu a k žiadosti o poskytnutie ďalšej primeranej lehoty žalobca pristúpil až takmer po mesiaci, čo objektívne nezdôvodnil a v tejto lehote si ani nezvolil nového právneho zástupcu. Rada PMÚ vychádzala z toho že skutočnosti vedúce k zmene právneho zástupcu vyplývajúce z listu zo dňa 30.04.2020 boli žalobcovi v 6. rade H. R. známe už v čase pred vydaním výzvy pred vydaním druhostupňového rozhodnutia (minimálne od 13.02.2020). 321. Správny súd tento postup Rady PMÚ nepovažuje za nezákonný. Žalobca vedel o názorovom konflikte medzi ním a jeho právnym zástupcom dokonca ešte pred 02.04.2020, kedy mu bola doručená výzva Rady PMÚ na vyjadrenie pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Je pravdou, že účastník konania má právo dať sa zastúpiť právnym zástupcom podľa § 17 ods. 1 správneho poriadku, ak však účastník konania vie o zásadných rozdielnych názoroch medzi ním a jeho právnym zástupcom, je povinný to riešiť vo vlastnom záujme tak, aby neohrozoval priebeh administratívneho konania, najmä za situácie, keď sám namieta neprimeranú dĺžku administratívneho konania, ku ktorej ďalšiemu predĺženiu by svojím postupom nepochybne prispel. Žalovaný poskytol žalobcovi lehotou troch dní na zvolenie si nového právneho zástupcu, vedomý si toho, že žalobca už dlhodobejšie mal vedomosť o rozporoch v názoroch s jeho pôvodným právnym zástupcom (od 13.2.2020) a mohol si už skôr zvoliť iného právneho zástupcu, čo neurobil a svoj postup neodôvodnil. Súd preto aj túto žalobnú námietku nepovažoval za dôvodnú. V.7 K ovplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi 322. Žalobcovia ďalšími žalobnými námietkami namietali, že v danom prípade nejde o dohodu, ktorá ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ. 323. Úrad v rozhodnutí vychádzal z čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže, podľa ktorého sú orgány hospodárskej súťaže členských štátov pri uplatňovaní vnútroštátneho súťažného práva na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, povinné aplikovať aj čl. 101 ZFEÚ. Úrad zároveň poukázal na soft law a to Oznámenie Komisie o pojme vplyvu na obchod medzi členskými štátmi (2004/ C 101/07), podľa ktorého dohody predstavujúce tzv. ťažké kartely, najmä cenové dohody, dohody o rozdelení trhu a kolúzie vo verejnom obstarávaní, sú spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi už svojou samotnou povahou. 324. Úrad ďalej poukázal na to, že pri takýchto dohodách nie je rozhodujúce, či zasahujú územie viacerých členských štátov alebo len územie jediného členského štátu, pričom skutočnosť, že pre možnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi postačuje aj dohoda týkajúca sa len územia jedného členského štátu, bola podľa úradu potvrdená Súdom prvej inštancie vo viacerých rozhodnutiach, konkrétne v rozsudku Súdu prvej inštancie vo veci Publishers Association v Commission of the European Communities, v ktorom sa súd odvolával na rozhodnutie NV Nederlandsche Banden Industrie Michelin v Commission a na rozhodnutie Belasco v Commission. Úrad v tejto súvislosti konštatoval, že ide o porušenia súťažného práva, ktoré sú vnímané ako najťažšie porušenia, keďže sa priamo dotýkajú základnej podstaty princípov jednotného trhu a snahy zabrániť jeho narušeniu. 325. Úrad dospel k záveru, že posudzovaná dohoda v sebe súčasne zahŕňala prvky dohody o určovaní cien a iných obchodných podmienok, dohody o rozdelení trhu, ako aj prvky koluzívneho správania spočívajúceho v koordinácii správania podnikateľov najmä v procese verejného obstarávania, pričom takáto dohoda predstavuje v zmysle zaužívanej judikatúry tzv. ťažký kartel. Na základe uvedeného úrad uzavrel, že posudzovaná dohoda bola spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, a preto bol zároveň povinný pri jej posudzovaní aplikovať aj čl. 101 ZFEÚ.

326. Pri posúdení tejto otázky súd vychádzal z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ a tiež aj z vyššie uvedeného soft law, ktorým je v tomto prípade Oznámenie Komisie o pojme vplyvu na obchod medzi členskými štátmi (2004/C 101/07), prostredníctvom ktorého Európska komisia poskytuje výkladové usmernenia k aplikácii článku 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ. Hoci tieto usmernenia nie sú právne záväzné, predstavujú výklad Komisie, ktorý je v aplikačnej praxi rešpektovaný a ktorý je v súlade s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie. Podľa týchto usmernení sa kritérium vplyvu na obchod medzi členskými štátmi nevykladá reštriktívne, ale s dôrazom na schopnosť posudzovaného konania zasiahnuť do obchodných tokov v rámci vnútorného trhu. V bodoch 24 až 26 Komisia zdôrazňuje, že nie je potrebné preukazovať skutočný dopad na obchod medzi členskými štátmi, ale postačuje, ak je dohoda alebo konanie „spôsobilé mať takýto vplyv“, teda ak existuje dostatočná pravdepodobnosť, že by mohlo ovplyvniť obchodné toky medzi členskými štátmi. V bode 32 sa ďalej uvádza, že kritérium vplyvu na obchod je splnené aj vtedy, ak možno predpokladať, že by sa obchod medzi členskými štátmi vyvíjal odlišne v neprítomnosti posudzovaného konania. V bodoch 34 a nasl. Komisia rozvádza, že ide najmä o situácie, keď konanie ovplyvňuje štruktúru hospodárskej súťaže na trhu, ktorý nie je izolovaný od trhu iných členských štátov, a tým aj smerovanie obchodných tokov. 327. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že skutočnosť, že predmetom kartelovej dohody je predaj výrobkov len v jednom členskom štáte, nestačí na to, aby sa dala vylúčiť možnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi. Súdny dvor tak rozhodol, že kartel s pôsobnosťou na celom území jedného členského štátu má vo svojej podstate za následok podporu oddeľovania vnútroštátnych trhov, čím sa narúša hospodárske prelínanie sledované Zmluvou o FEÚ (pozri rozsudky z 26.11.1975 vo veci 73/74, Groupement des fabricants de papiers peints de Belgique, body 25 a 26, ako aj z 16.07.2015 vo veci C-172/14, ING Pensii, bod 49). Súdny dvor tiež rozhodol, že aj kartel vzťahujúci sa len na časť územia členského štátu môže za určitých okolností ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (pozri rozsudok 03.12.1987 vo veci 136/86, Aubert, 136/86, bod 18). 328. Posudzovaná dohoda medzi predajcami motorových vozidiel o obmedzení maximálnej výšky poskytovaných zliav predstavuje koordináciu cenovej politiky, teda zásah do jedného zo základných parametrov hospodárskej súťaže. Cenové podmienky predaja priamo ovplyvňujú rozhodovanie spotrebiteľov a obchodné stratégie podnikov, vrátane rozhodnutí o nákupe alebo dodávkach vozidiel medzi členskými štátmi. Ak teda dohoda medzi účastníkmi konania vedie k obmedzeniu cenovej súťaže prostredníctvom stanovenia maximálnych zliav, dochádza tým k zmene podmienok hospodárskej súťaže na dotknutom trhu. V súlade s bodmi 24 až 26 oznámenia Komisie preto nie je potrebné preukazovať konkrétny realizovaný cezhraničný obchod, ale postačuje, že predmetné konanie je spôsobilé takýto obchod ovplyvniť. 329. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval nezákonne keď posudzované konanie vyhodnotil ako spôsobilé (aspoň potenciálne) ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 101 ZFEÚ, pričom tento záver je v súlade s výkladom podaným v oznámení Komisie 2004/C 101/07, ako aj s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, a preto nepostupoval nezákonne, keď na danú vec aplikoval článok 101 ZFEÚ. Súd preto aj túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú. V.8 K námietkam nezákonnosti inšpekcie a porušeniu telekomunikačného tajomstva 330. Ďalšie žalobné námietky smerovali voči nezákonnosti inšpekcie v priestoroch žalobcov ARAVER a HÍLEK v dňoch 18.04.2016-20.04.2016. Žalobcovia namietali neurčitý predmet inšpekcie, čo podľa nich viedlo k tzv. fishing expedition úradu. Ďalej namietali nedovolený výkon inšpekcie pred začatím konania, nezákonnosť inšpekcie z dôvodu, že nebol udelený predchádzajúci súhlas súdu a porušenie telekomunikačného tajomstva. Žalobcovia argumentovali tiež porušením základných práv a slobôd, pričom poukázali na už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci DELTA PEKÁRNY proti Českej republike zo dňa 02.10.2014, v ktorom súd konštatoval zásah do práv chránených článkom 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý garantuje právo na rešpektovanie obydlia, súkromného života a korešpondencie. Žalobcovia namietali, že rovnako ako v českom právnom poriadku v čase rozhodovania, ani slovenská právna úprava neposkytuje účinný prostriedok nápravy, ktorým by bolo možné súdne napadnúť a preskúmať samotný priebeh, dôvody, rozsah a primeranosť vykonanej inšpekcie. Podľa žalobcov z rozhodnutia ESĽP vyplýva, že právne záruky proti svojvoľným zásahom

štátu nie sú dostatočné, pokiaľ chýba vopred udelený súhlas súdu na inšpekciu a zároveň nie je zabezpečená ani účinná následná súdna kontrola. 331. Súd na základe týchto námietok smerujúcich proti zákonnosti inšpekcie posúdil najprv (i) okruh námietok týkajúcich sa tzv. fishing expedition úradu, (ii) námietky nedostatočnej súdnej ochrany pri výkone inšpekcie a následne (iii) otázky namietaného porušenia telekomunikačného tajomstva. V.8.1 K námietkam tzv. fishing expediton 332. Správny súd vo všeobecnosti uvádza, že k tzv. „fishing expedition“ pri výkone inšpekcie orgánu hospodárskej súťaže dochádza v prípadoch, ak poverenie na vykonanie inšpekcie nie je dostatočne určité a konkrétne, teda ak z neho nemožno identifikovať predmet a účel inšpekcie, okruh preverovaného konania ani relevantný trh v rozsahu umožňujúcom kontrolovanému subjektu pochopiť rozsah zásahu do jeho práv a zároveň preskúmať zákonnosť výkonu inšpekčných oprávnení. Za neprípustnú sa považuje inšpekcia, keď orgán hospodárskej súťaže vykonáva plošné a neurčité vyhľadávanie dôkazov bez existencie dostatočne konkretizovaného podozrenia z porušenia súťažného práva, resp. keď prostredníctvom neurčito formulovaného poverenia fakticky získava neobmedzený priestor na preverovanie akéhokoľvek obchodného správania kontrolovaného subjektu bez vecného a časového ohraničenia. Požiadavka určitého vymedzenia predmetu inšpekcie pritom sleduje jednak ochranu práv kontrolovaného subjektu, jednak zabezpečenie súdnej preskúmateľnosti proporcionality a zákonnosti samotného zásahu. Žalobcovia namietali, že vykonaná inšpekcia takouto neprípustnou fishing expedition bola. 333. Súd k týmto námietkam v prvom rade uvádza, že vymedzenie predmetu a účelu miestneho šetrenia v poverení musí predovšetkým určiť rozsah povinností a súčinnosti kontrolovaného subjektu vo vzťahu k žalovanému a zároveň mu zaručiť právo na obhajobu (porovnaj rozsudok Súdneho dvora zo dňa 17.10.1989 v spojených veciach C-97/87 a C-99/87, Dow Chemical Ibérica SA a ďalší, bod 26). Analogicky (k povinnostiam Komisie pri výkone inšpekcie) je možné poukázať na judikatúru Všeobecného súdu, podľa ktorej rozhodnutie podľa čl. 20 nariadenia č. 1/2003, ktorým Komisia nariaďuje kontrolu obdobnú inšpekcii podľa § 22a zákona o ochrane hospodárskej súťaže, musí vymedzovať „predpoklady a domnienky, ktoré chce Komisia overiť“ (rozsudok Všeobecného súdu zo dňa 06.09.2013 v spojených veciach T-289/11, T-290/11 a T-521/11, Deutsche Bahn AG a ďalší, bod 75). Komisia musí opísať „charakteristické znaky predpokladaného protiprávneho konania tak, že uvedie domnelý relevantný trh a povahu predpokladaných obmedzení hospodárskej súťaže, ako aj odvetvie, ktorého sa týka údajné protiprávne konanie, ktoré je predmetom vyšetrovania, vysvetlí spôsob, akým sa podnik údajne podieľal na protiprávnom konaní, a uvedie predmet vyšetrovania a skutočnosti, ktoré majú byť overené“ (bod 77). Zároveň je povinná v rozhodnutí podrobne uviesť, že má „k dispozícii poznatky a závažné nepriame dôkazy vecnej povahy, na základe ktorých má podozrenie, že podnik, ktorého sa kontrola týka, sa dopustil protiprávneho konania“ (bod 172). Na druhej strane však platí, že „Komisia nemá povinnosť oznamovať adresátovi takéhoto rozhodnutia všetky informácie, ktoré má k dispozícii o domnelých protiprávnych konaniach, ani presne vymedziť relevantný trh, ani vykonať presnú právnu kvalifikáciu týchto protiprávnych konaní, ani uviesť obdobie, počas ktorého k týmto protiprávnym konaniam dochádzalo“ (rozsudok Súdu prvého stupňa zo dňa 08.03.2007 vo veci T-339/04, France Télécom SA, bod 58). 334. Odôvodnenie poverenia pritom ohraničuje právomoci zverené zamestnancom žalovaného, a preto môžu zaisťovať len také dôkazy, ktoré sa týkajú predmetu inšpekcie (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 18.06.2015 vo veci C-583/13 P Deutsche Bahn AG a ďalší proti Komisii, bod 60). 335. Súdny dvor ďalej napríklad v rozhodnutí vo veci Nexans a Nexans France proti Komisii, C-37/13 P uviedol, že Komisia má v zásade povinnosť čo najpresnejšie uviesť, čo je predmetom konania a akých skutočností sa má kontrola týkať, hoci nie je nevyhnutné, aby rozhodnutie presne vymedzovalo relevantný trh alebo obsahovalo presnú právnu kvalifikáciu domnelých protiprávnych konaní alebo obdobie, počas ktorého mali byť tieto protiprávne konania páchané (porovnaj bod 36 uvedeného rozsudku). Povinnosť oznámiť súťažiteľovi pred začatím miestneho šetrenia právny dôvod a účel šetrenia má v prípade Komisie zabezpečiť nielen to, že zamýšľané šetrenie je odôvodnené, ale predovšetkým umožniť súťažiteľom uvedomiť si rozsah ich povinnosti súčinnosti pri zachovaní ich práva

na obhajobu. Účelom tejto úpravy je preto nepochybne zabrániť vykonávaniu šetrení bez konkrétneho podozrenia, teda tzv. „fishing expedition“. 336. Európska judikatúra žalovanému neukladá povinnosť vymedziť predmet šetrenia vo forme úplne uzavretého a taxatívneho výpočtu. Súdny dvor opakovane judikoval, že vyšetrovacie právomoci súťažných orgánov majú široký rozsah a stratili by svoju účinnosť, ak by sa tieto orgány museli „obmedziť len na požadovanie predloženia dokumentov alebo spisov, o existencii ktorých by mali už vopred vedomosť. Takéto oprávnenie naopak zahŕňa možnosť vyhľadávať rôzne poznatky a informácie, ktoré ešte nie sú známe alebo úplne identifikované. Bez takejto možnosti by Komisia nemohla zhromažďovať poznatky a informácie nevyhnutné pre vyšetrovanie v prípade, ak by sa stretla s odmietnutím súčinnosti alebo obštrukčným prístupom zo strany dotknutých podnikov“ (rozsudok Súdneho dvora zo dňa 31.09.1989 v spojených veciach C-46/87 a C-227/88, Hoechst AG, body 26 a 27). 337. Rozhodujúce pre posúdenie námietok ohľadne tzv. fishing expedition je, či rozhodnutie o inšpekcii obsahuje dostatočne konkrétne vymedzenie predmetu a účelu kontroly, najmä pokiaľ ide o povahu podozrivého konania a či samotný výkon inšpekcie prebehol v medziach tohto rámca. K nezákonnosti inšpekcie by došlo tiež v prípade, ak by úrad prekročil rámec stanovený v rozhodnutí o inšpekcii, napríklad by skúmal dokumenty zjavne nesúvisiace s predmetom vyšetrovania alebo rozširoval zisťovanie na iné podozrenia. Súd preto skúmal jednak splnenie formálnych náležitostí poverenia na vykonanie inšpekcie, ktoré sú upravené v § 22a ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a ďalej skúmal, či je predmet inšpekcie dostatočne určitý tak, že úradu umožnil vykonať inšpekciu na konkrétny účel. 338. Správny súd, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, konkrétne s povereniami na vykonanie inšpekcií č. IP-28/2016 až IP-37/2016, všetky zo dňa 30.03.2016, zistil, že tieto dokumenty obsahujú všetky zákonom vyžadované náležitosti. V povereniach bol riadne označený zamestnanec oprávnený na výkon inšpekcie, miesto a čas jej výkonu (všetky priestory a dopravné prostriedky podnikateľov HÍLEK a ARAVER, so začiatkom medzi 18. a 26.04.2016 v rozsahu maximálne troch pracovných dní). Žalovaný v povereniach podrobne špecifikoval predmet inšpekcie, pričom uviedol, že na základe získaných podkladov má podozrenie o účasti podnikateľov na zakázanej dohode obmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a článku 101 ZFEÚ. Táto dohoda sa mala týkať trhu predaja osobných a ľahkých úžitkových vozidiel značky VOLKSWAGEN na území Slovenskej republiky v období od roku 2008. Žalovaný ďalej detailne opísal viaceré formy možného protisúťažného správania, vrátane cenových dohôd (určenie maximálnych zliav), územného rozdelenia trhu (určenie medziregionálnych zliav), koordinácie postupu vo verejných obstarávaniach (tzv. krycie ponuky) a výmeny citlivých obchodných informácií. Poverenia na vykonanie inšpekcie obsahovali podrobné odôvodnenie týkajúce sa povahy podozrení, vrátane opisu nepovolených kontaktov medzi konkurentmi, výmeny informácií o cenotvorbe, rozdeľovania trhu a koordinácie v súťažiach. Žalovaný popísal tiež obsah komunikácie, vzájomné kontrolovanie, nepreberanie zákazníkov a dohodu kvalifikoval ako horizontálnu. V povereniach je vymedzený relevantný trh a časový rámec porušovania (roky 2008 až 2015, resp. až do momentu inšpekcie). Úrad v povereniach odôvodnil aj svoje podozrenia voči konkrétnym spoločnostiam, definoval účel inšpekcie (získanie ďalších dôkazov o existencii, charaktere a fungovaní dohody) a špecifikoval hľadané dôkazy (digitálne aj listinné). Zároveň opísal kompetencie inšpektorov a poučil podnikateľov o ich právach a povinnostiach, o možnej sankcii za nesúčinnosť a o možnosti domáhať sa ochrany na správnom súde prostredníctvom žaloby proti inému zásahu. 339. Súd preto dospel k záveru, že poverenia na vykonanie inšpekcie boli formulované podrobne. Predmet, čas, hľadané dôkazy, odôvodnenie a poučenia spĺňali požiadavky určitosti, zrozumiteľnosti a detailnosti, čím žalovaný predišiel vykonaniu náhodnej inšpekcie bez konkrétneho podozrenia, tzv. „fishing expedition“. Poverenia obsahovali všetky atribúty vyžadované zákonom o ochrane hospodárskej súťaže ako aj judikatúrou Všeobecného súdu (napr. vo veciach Nexans France a Deutsche Bahn) a Súdneho dvora EÚ (vo veci Nexans France). V.8.2 K námietkam nedostatočnej súdnej ochrany voči nezákonnej inšpekcii 340. Vo vzťahu k namietanej nedostatočnej súdnej ochrane v súvislosti s inšpekciou a namietaným porušením čl. 8 a čl. 6 Dohovoru, resp. porušením Charty základných práv EÚ, súd rovnako ako bolo uvedené v skoršom rozsudku krajského súdu v tejto veci uvádza, že k otázke vplyvu a

intenzity zásahu inšpekcie do právnej sféry kontrolovaného subjektu sa vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva. ESĽP ustálil, že výkon inšpekčných právomocí, či už vnútroštátnym orgánom alebo Komisiou, predstavuje zásah do práva dotknutého podniku na rešpektovanie jeho súkromného života, obydlia a korešpondencie, ako to vyplýva napríklad z rozhodnutí zo dňa 15. 2. 2011 vo veci Harju proti Fínsku (sťažnosť č. 56716/09,) a Heino proti Fínsku (sťažnosť č. 56715/09). Z rozhodnutia vyplýva, že ESĽP kladie osobitný dôraz na dôsledné preskúmanie existujúcich procesných záruk, a to najmä v prípadoch, keď je možné inšpekciu vykonať bez predchádzajúceho súhlasu súdu. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že absenciu predchádzajúceho súdneho povolenia je možné kompenzovať komplexným a dôsledným súdnym preskúmaním uskutočneným po vykonaní inšpekcie. Samotná skutočnosť, že nebol vydaný predchádzajúci súdny príkaz na vykonanie inšpekcie, nespôsobuje nezákonnosť takéhoto zásahu v zmysle článku 8 Dohovoru. 341. Žalobcovia v súvislosti s prejednávanou vecou poukazujú na už spomenuté rozhodnutie ESĽP vo veci Delta Pekárny, a.s. Súd však poukazuje na to, že toto rozhodnutie zohľadňoval aj Súdny dvor EÚ napr. v rozsudku z 18.06.2015, vo veci C-583/13 P, Deutsche Bahn. Podľa tohto rozsudku (bod 31), „podľa ESĽP existencia súdneho preskúmania ex post umožňuje kompenzovať chýbajúci predchádzajúci súdny príkaz a predstavuje tak základnú záruku na zabezpečenie zlučiteľnosti predmetného opatrenia o nariadení inšpekcie s článkom 8 Dohovoru (pozri najmä ESĽP, rozsudok Delta Pekárny a.s. v. Česká republika, č. 97/11, § 83, 87 a 92, z 2. októbra 2014).“. Súdny dvor preto dospel k záveru, že „základné právo na nedotknuteľnosť obydlia, ktoré je chránené článkom 8 EDĽP, nebolo porušené v dôsledku chýbajúceho predchádzajúceho súdneho povolenia a nepreukázalo nijaké porušenie článku 7 Charty. Súdny dvor v tomto rozsudku zároveň uviedol, že napriek chýbajúcemu predchádzajúcemu súdnemu preskúmaniu nebolo porušené ani právo na účinnú súdnu ochranu podľa článku 47 Charty a v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Rovnako bola v súvislosti z rozsudkom ESĽP vo veci Delta Pekárny posúdená otázka nezákonnosti inšpekcie a s tým súvisiaca otázka použiteľnosti dôkazov v nej získaných v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 21.12.2017, č. k. 5 As 256/2016 – 256. 342. Súd rovnako ako v skoršom rozsudku krajského súdu konštatuje, že v danej veci nešlo o inšpekciu iných ako podnikateľských priestorov v zmysle § 22a ods. 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a preto nebol potrebný predchádzajúci súhlas súdu. Podľa zákona sa pre výkon inšpekcie v podnikateľských priestoroch súhlas súdu nevyžaduje (§ 22a ods. 1 až 7 zákona o ochrane hospodárskej súťaže). Preto ani túto námietku žalobcov nebolo možné považovať za dôvodnú. 343. Žalobcovia ďalej namietali, že aj následnú súdnu kontrolu je potrebné posúdiť ako nedostatočnú, nakoľko súdny prieskum prichádza do úvahy až s dlhším časovým odstupom, ktorý nezabezpečí dostatočnú ochranu práv kontrolovaných subjektov. 344. Ako je uvedené vyššie, v súlade s judikatúrou ESĽP a Súdneho dvora, primeranú súdnu ochranu bolo možné žalobcom poskytnúť aj dodatočne, v rámci žaloby podanej proti inému zásahu podľa § 252 SSP. Súd konštatuje, že žalobcovia, v ktorých priestoroch bola vykonaná inšpekcia, HÍLEK a ARAVER sa bezprostredne po vykonaní inšpekcie neobrátili na správny súd so žalobou proti inému zásahu, hoci tak mohli urobiť. Nepodanie žaloby odôvodňovali nimi predpokladanou neúspešnosťou takejto žaloby. Ostatní žalobcovia podali žalobu na Krajský súd v Bratislave až dňa 24.07.2019 (inšpekcia prebehla v apríli 2016), teda po márnom uplynutí lehoty na jej podanie. 345. Ďalšia následná súdna ochrana je žalobcom poskytnutá v rámci tohto súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, a to v rámci podaných žalobných námietok, na základe ktorých súd posudzuje vhodnosť a rozsah inšpekcie, ako aj skutkové okolnosti, ktoré žalovaného viedli k jej vykonaniu. Ak by súd v tomto konaní dospel k záveru o nezákonnosti inšpekcie, takto získané dôkazy by na účely zistenia skutkového stavu nebolo možné použiť. 346. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v samotnom poverení na vykonanie inšpekcie je možné ustáliť, že úrad mal dostatok podkladov na vykonanie inšpekcie a podozrenie o protisúťažnom konaní žalobcov bolo dostatočne odôvodnené. Posúdenie primeranosti vykonanej inšpekcie sa odvíja od skutkových okolností a podkladov založených v spise. Týmito podkladmi boli výtlačky e-mailov a tvrdenia žiadateľov o zhovievavosť, ktoré bolo potrebné náležite overiť. Súd preto dospel k záveru, že vykonanie samotnej inšpekcie bolo vzhľadom na skutkové okolnosti primerané. Dôkazy zaistené pri inšpekcii neprekračovali

rámec podozrenia, na preverenie ktorého boli zamerané. Súd preto vo vzťahu k inšpekciám vykonaným v priestoroch žalobcov ARAVER a HÍLEK dospel k záveru, že hoci vykonanie inšpekcie nepodliehalo predchádzajúcemu súdnemu povoleniu, dodatočne umožnená ex post kontrola je dostatočne efektívna a to zo z dôvodu, že ak by súd v tomto konaní dospel k záveru o nezákonnosti inšpekcie, toto by sa prejavilo v posúdení skutkového stavu vylúčením dôkazov získaných v rámci vykonanej inšpekcie a mohlo by viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia. 347. Napokon sa súd vysporiadal aj s námietkou, že žalovaný vykonal inšpekciu ešte pred začatím správneho konania. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže v žiadnom ustanovení nepodmieňuje vykonanie inšpekcie predchádzajúcim začatím konania. Z tohto dôvodu vykonanie inšpekcie pred začatím konania nespôsobuje nezákonnosť takto získaných dôkazov. V štádiu pred začatím konania sú zárukou opodstatnenosti inšpekcie práve zákonom vyžadované náležitosti poverenia, jeho podrobné odôvodnenie a možnosť následného súdneho preskúmania, ktoré boli v danom prípade splnené. V.8.3 K námietkam porušenia telekomunikačného tajomstva 348. Žalobcovia v 8. až 13. rade vo svojej žalobnej argumentácii tvrdili, že počas inšpekcie, ktorá sa uskutočnila v dňoch 18. až 20. apríla 2016 v priestoroch podnikateľov HÍLEK a ARAVER, došlo k závažnému porušeniu telekomunikačného tajomstva. Podľa názoru žalobcov inšpektori úradu v rámci tohto zásahu získali prístup k informáciám, dokumentom a dátam, ktoré podliehajú osobitnému režimu právnej ochrany. Poukazovali na zákon o elektronických komunikáciách, ktorý chráni obsah prenášaných správ. 349. Tajomstvo prepravovaných elektronických správ je upravené v § 63 zákona o elektronických komunikáciách, podľa ktorého je predmetom telekomunikačného tajomstva obsah prenášaných správ. Telekomunikačné tajomstvo je povinný zachovávať každý, kto príde s jeho predmetom do styku pri poskytovaní sietí a služieb, pri používaní služieb, náhodne alebo inak. Podstatné pri tomto ustanovení je to, že vo vzťahu k správam je chránený obsah prenášanej správy, teda monitorovanie komunikácie v čase jej prenosu (napríklad odposluchy hovorov). V prípade vykonanej inšpekcie však išlo o e-maily nachádzajúce sa na prehliadaných diskoch elektronických zariadení v priestoroch žalobcov ARAVER a HÍLEK, nešlo teda o monitorovanie správ v procese ich prenosu, ktoré by podliehali súhlasu súdu s poukazom na § 63 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách. 350. Žalobcovia v podaných žalobách argumentovali tým, že žalovaný nevyhodnotil, či išlo už o doručené alebo odoslané správy alebo o správy v procese prenosu, ktoré sú chránené tajomstvom. Žalobcovia poukazovali na technické detaily fungovania e-mailovej komunikácie v súvislosti s „MTA“ (Mail Transfer Agent). Žalobcovia v podstate tvrdili, že v prípade odoslania e-mailu je tento najprv doručený na server odosielateľa, teda na jeho (MTA). Tento server správu spracuje, prípadne ju dočasne zaradí do fronty, a následne ju prepošle na MTA príjemcu. Až tento cieľový server uloží správu do elektronickej schránky, odkiaľ si ju môže príjemca stiahnuť do svojho koncového zariadenia. Žalobcovia argumentovali tým, že počas celej tejto reťaze udalostí – od momentu, keď e-mail opustí koncové zariadenie odosielateľa a je prijatý prvým MTA až po okamih, kým je finálne stiahnutý a uložený v koncovom zariadení príjemcu – si správa zachováva charakter "dopravovanej správy". Žalobcovia tvrdili, že nemôže byť vylúčené, že úrad nezasiahol do komunikácie, ktorá bola v jednej z týchto chránených fáz "prenosu“ a preto si mal úrad zaobstarať súhlas súdu vopred, jeho postup pri zaistení e-mailovej komunikácie je potrebné považovať za procesne nezákonný a takto získané dôkazy za nepoužiteľné v ďalšom konaní. 351. Súd nepovažoval argumentáciu žalobcov za dôvodnú. Každý e-mail zaistený počas inšpekcie obsahuje hlavičku s metaúdajmi, na základe ktorých je možné určiť, kedy bola správa doručená na server a uložená do schránky. Keďže žiaden z mailov, ktoré úradu slúžili na zistenie skutkového stavu nemá dátum odoslania a prijatia v čase inšpekcie alebo v čase krátko pred inšpekciou a emaily sú z obdobia niekoľkých rokov pred inšpekciou, je to dôkazom, že neboli prostredníctvom MTA a serverov prepravované práve v čase vykonávanej inšpekcie. Súd zároveň poukazuje na § 22a zákona o ochrane hospodárskej súťaže, podľa ktorého majú zamestnanci úradu právo odňať nosiče, na ktorých sú zaznamenané informácie s cieľom vyhotoviť si kópie alebo získať k informáciám prístup.

352. Súd preto ani námietku smerujúcu k porušenia telekomunikačného tajomstva prepravovaných správ nepovažoval za dôvodnú. V.9 K námietke márneho uplynutia zákonnej prekluzívnej lehoty vo veci rozhodnúť 353. Žalobcovia namietali uplynutie prekluzívnej lehoty na uloženie pokút. Poukazovali tiež na skutočnosť, že žalovaný začal konanie o uložení sankcie oneskorene, takmer rok po obdržaní žiadostí o zhovievavosť, hoci dostatočnými informáciami o porušení zákona disponoval už skôr. Súd týmto žalobným námietkam žalobcov s výnimkou námietky žalobcu v 14. rade neprisvedčil. 354. Súd k týmto námietkam uvádza, že zákon o ochrane hospodárskej súťaže výslovne neupravuje, od kedy plynie objektívna prekluzívna lehota pri trvajúcich správnych deliktoch. Ako bolo uvedené vyššie, konanie jednotlivých žalobcov bolo posúdené ako jeden trvajúci správny delikt spočívajúci v účasti žalobcov na jedinom a pokračujúcom protisúťažnom konaní, správny súd pri výklade otázky začiatku plynutia objektívnej lehoty prihliadol na trestnoprávnu úpravu trváceho trestného činu obsiahnutú v § 122 ods. 12 Trestného zákona. Z povahy takéhoto deliktu vyplýva, že trvá až do okamihu ukončenia protiprávneho stavu, pričom až od tohto momentu začína plynúť premlčacia doba (porovnaj napr. Burda, E., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie. Praha : C. H. Beck, 2010). 355. Uvedený výklad zároveň korešponduje aj s judikatúrou súdov Európskej únie týkajúcou sa jediného a pokračujúceho porušenia súťažného práva (single and continuous infringement), podľa ktorej sa účasť podniku na karteli posudzuje ako jeden celok trvajúci až do ukončenia jeho účasti na protiprávnom konaní (porovnaj rozsudok Súdneho dvora z 07.01.2004 vo veci C-204/00 P, Aalborg Portland). Objektívna osemročná lehota na uloženie pokuty začala jednotlivým žalobcom plynúť odo dňa ukončenia ich účasti na posudzovanom protisúťažnom konaní, teda odo dňa uvedeného v napadnutom rozhodnutí ako deň skončenia ich účasti na dohode (pre všetkých žalobcov k 26.01.2016, s výnimkou žalobcu v 14. rade). Vo vzťahu ku všetkým žalobcom, s výnimkou žalobcu v 14. rade, správny súd dospel k záveru, že objektívna osemročná lehota na uloženie pokuty neuplynula. 356. V prípade žalobcu v 14. rade sa správny súd stotožnil do závermi uvedenými v predchádzajúcom rozsudku krajského súdu, ktoré boli potvrdené aj rozsudkom kasačného súdu. U žalobcu v 14. rade došlo k právoplatnému uloženiu pokuty až po márnom uplynutí objektívnej lehoty ustanovenej zákonom, ktorá v jeho prípade začala plynúť od dátumu, ktorý úrad posúdil ako jeho ukončenie účasti na dohode dňa 17.05.2012 v dôsledku prechodu činnosti týkajúcej sa na predmetnej dohody (predaj vozidiel značky VW) na iný subjekt (žalobcu v 15. rade). Súd v plnom rozsahu poukazuje na rozsudok kasačného súdu v tejto veci, podľa ktorého je v súlade s judikatúrou (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž/21/2001, publikované ako R 11/2004, ako aj ďalšie rozhodnutia sp. zn. 2Sžp/19/2012, sp. zn. 7Asan/2/2019) nevyhnutné, aby rozhodnutie správneho orgánu bolo pred uplynutím prekluzívnej lehoty nielen vydané, ale aby v prekluzívnej lehote aj nadobudlo právoplatnosť. Pre žalobcu v 14. rade sa protiprávny stav skončil dňa 17.05.2012, prekluzívna lehota uplynula dňa 17.05.2020, teda v nedeľu. Rada PMÚ svoje rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku vydala dňa 15.05.2020, teda v piatok a to 2 dni pred uplynutím prekluzívnej lehoty. Žalobca rozhodnutie prevzal až po jej uplynutí. Podľa záverov kasačného súdu, s ktorými sa správny súd stotožňuje a je nimi viazaný, skutočnosť, že žalobca v 14. rade si v úložnej lehote rozhodnutie neprevzal, nepredstavuje také konanie žalobcu, ktoré by vykazovalo znaky zneužívajúceho konania a preto možno dospieť k záveru o márnom uplynutí objektívnej prekluzívnej lehoty na rozhodnutie o uložení pokuty. Súd preto žalobe žalobcu v 14. rade vyhovel a napadnuté rozhodnutie v časti výroku týkajúcej sa žalobcu v 14. rade zrušil a vec vrátil Rade PMÚ na ďalšie konanie (výrok II. tohto rozsudku). 357. V prípade ostatných žalobcov je posledným dňom objektívnej prekluzívnej lehoty deň 26.1.2024, preto je ich námietka nedôvodná. Rovnako je nedôvodná ich námietka, že ak prekluzívna lehota uplynula žalobcovi v 14. rade, spôsobuje to zánik práva úradu rozhodnúť o pokute aj voči nim. Plynutie prekluzívnej lehoty sa posudzuje individuálne u každého subjektu, ktorý sa na spáchaní správneho deliktu zúčastnil, osobitne v prípade, pokiaľ mali určenú inú dobu ukončenia účasti na dohode. 358. Súd zhodne s tým, ako je táto otázka posúdená v predchádzajúcom rozsudku krajského súdu, považuje za nedôvodnú aj námietku žalobcov o uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty v dôsledku

oneskoreného začatia sankčného konania. Žalobcovia tvrdili, že žalovaný začal správne konanie až takmer po 12 mesiacoch od podania žiadostí o zhovievavosť. Súd poukazuje na to, že zákon o ochrane hospodárskej súťaže neupravuje lehotu na začatie konania, tak ako to upravuje napríklad zákon č. 474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií v § 28 ods. 15 prvá veta („konanie o uložení pokuty možno začať do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti“) alebo zákon č. 488/2013 Z.z. o diaľničnej známke v § 10a ods. 8 prvá veta („konanie o uložení pokuty možno začať do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti“), prípadne zákon č. 91/2019 Z.z. o neprimeraných podmienkach v obchode s potravinami v § 14 ods. 9 („konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa postúpenia protokolu podľa § 12 ods. 7, najneskôr do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti“). Preto bolo na žalovanom, aby sankčné konanie a rozhodnutie o pokute v oblasti ochrany hospodárskej súťaže realizoval a právoplatne skončil do posledného dňa lehoty vyplývajúcej z § 38c ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, teda vo štvorročnej subjektívnej a osemročnej objektívnej prekluzívnej lehote. Súd preto ani túto žalobnú námietku nepovažoval za dôvodnú. Pre úplnosť súd uvádza, že v prejednávanej veci nedošlo k uplynutiu ani subjektívnej 4- ročnej lehoty od začatia správneho konania. Správne konanie bolo začaté dňa 3.6.2016, napadnuté rozhodnutie bolo všetkým žalobcom doručené pred uplynutím subjektívnej prekluzívnej lehoty, právoplatnosť nadobudlo dňa 1.6.2020. V.10 K námietkam zaujatosti uplatneným v správnom konaní 359. Súd sa na podklade žalobných námietok zaoberal aj zákonnosťou prvostupňového a napadnutého rozhodnutia v tom smere, či nedošlo k vydaniu rozhodnutia, ktoré by bolo výsledkom konania osoby zaujatej voči účastníkovi konania, jeho právnemu zástupcovi alebo osoby, ktorá má pomer k veci. Žalobcovia v 8. až 13. rade argumentovali existenciou pochybností o nestrannosti členov úradu a Rady PMÚ, pričom zároveň tvrdili, že o námietkach zaujatosti, ktoré vzniesli v administratívnom konaní nebolo rozhodované zákonným spôsobom a vady rozhodovania o zaujatosti sa následne preniesli aj do meritórneho rozhodnutia. 360. Vo vzťahu k predsedovi PMÚ, O. G. A. žalobcovia tvrdili, že existoval osobný konflikt medzi ním a zástupcom žalobcov, advokátom O. W. P., MBA, keďže predseda PMÚ mal na uvedeného advokáta opakovane podávať sťažnosti založené podľa žalobcu na nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich tvrdeniach. Takýto konflikt podľa žalobcov objektívne vyvolával pochybnosti o schopnosti predsedu PMÚ SR rozhodovať vo veci nestranne vo vzťahu k subjektom zastupovaným týmto advokátom. Súčasne žalobcovia poukázali na podané trestné oznámenie voči O. G. A. a na podania adresované Úradu na ochranu osobných údajov týkajúce sa postupu úradu, pričom tvrdili, že aj tieto okolnosti mohli ovplyvniť jeho postoj k účastníkom konania a ich obhajobe. Žalobcovia zároveň namietali, že O. G. A. sa nemal zúčastniť rozhodovania o vlastnej zaujatosti, resp. sa mal zdržať hlasovania, pričom argumentovali analógiou s rozhodovaním o vylúčení sudcov. Podľa žalobcu tak vznikla procesná vada spočívajúca v tom, že o zaujatosti nerozhodoval úplne nestranný orgán. 361. Vo vzťahu k O. D. D. ako členovi Rady PMÚ žalobcovia namietali jednak jeho osobu z dôvodu verejne známeho trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku a legalizácie príjmov z trestnej činnosti, pričom tvrdili, že táto okolnosť objektívne spochybňuje jeho nestrannosť a dôveryhodnosť pri rozhodovaní v správnom trestaní. Zároveň poukázali na to, že o jeho zaujatosti rozhodoval predseda PMÚ (ktorý je zo zákona zároveň predsedom Rady PMÚ), ktorého samotného žalobcovia považovali za zaujatého, a preto podľa žalobcu išlo o nezákonný postup, keď „zaujatý rozhodoval o zaujatosti iného“. Žalobcovia ďalej namietali, že o doplnení námietky zaujatosti nebolo samostatne rozhodnuté, hoci podľa ich názoru išlo o obsahovo nové námietky zaujatosti. Poukázali na to, že Rada PMÚ mala najprv procesne rozhodnúť o všetkých vznesených námietkach zaujatosti a až následne rozhodovať vo veci samej. 362. Podľa § 9 ods. 1 správneho poriadku je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený zamestnanec správneho orgánu, o ktorom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom. Uvedené ustanovenie sleduje zabezpečenie nestranného a objektívneho výkonu verejnej správy a predstavuje procesnú záruku ochrany účastníka konania pred rozhodovaním osobou, ktorej vzťah k veci alebo k účastníkom by mohol objektívne spochybňovať jej schopnosť rozhodovať nezaujato.

363. K argumentácii žalobcov týkajúcej sa zaujatosti uvedených osôb, ktorá mala smerovať k vydaniu nezákonných rozhodnutí súd uvádza, že je možné analogicky vychádzať z ustálenej judikatúry týkajúcej sa námietky zaujatosti podanej proti sudcovi, podľa ktorej samotné podanie trestného oznámenia, sťažnosti alebo iného podnetu účastníkom konania voči sudcovi automaticky nezakladá dôvod zaujatosti. Pri posudzovaní zaujatosti je potrebné vychádzať z objektívnych okolností konkrétneho prípadu a nemožno pripustiť, aby si účastník konania vlastnou procesnou aktivitou mohol vytvárať dôvod na vylúčenie osoby rozhodujúcej vo veci (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.08.2010 sp. zn. 2 Ndob 39/2010). Najvyšší súd SR zároveň zdôraznil, že námietka zaujatosti nemôže byť založená len na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch účastníka, pretože v opačnom prípade by účastník mohol účelovo podávať trestné oznámenia alebo iné podania s cieľom dosiahnuť, aby jeho vec prejednával „iný, vhodnejší“ sudca. Najvyšší súd SR v ďalších rozhodnutiach na uvedenú judikatúru nadviazal. V rozhodnutí sp. zn. 3 Nc 3/2017 súčasne konštatoval, že samotné podanie disciplinárneho podnetu ešte nevylučuje sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Až v prípade, ak by sudca v dôsledku takéhoto podania stratil schopnosť zachovať požadovaný nadhľad a zo všetkých okolností prípadu by bolo zrejmé, že už nedokáže pristupovať nezaujato k stranám alebo ich zástupcom, mohli by byť splnené podmienky jeho vylúčenia. 364. Rovnako Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Nc/5/2021 zopakoval, že samotná skutočnosť, že účastník alebo jeho zástupca inicioval voči sudcovi určité konanie, nie je bez ďalšieho dôvodom jeho vylúčenia. Súd uviedol, že ak by už samotné podanie sťažnosti, civilnej žaloby, trestného oznámenia alebo disciplinárneho podnetu automaticky viedlo k vylúčeniu sudcu, došlo by tým k popretiu princípu objektívnej nestrannosti a umožnilo by to účastníkom manipulovať so zložením súdu. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 528/2016 konštatoval, že samotné podanie trestného oznámenia bez pristúpenia ďalších relevantných okolností nemôže viesť k vylúčeniu sudcu. 365. Správny súd považuje za podstatné, že žalobca nepreukázal, že by sa tvrdený konfliktný vzťah akýmkoľvek konkrétnym spôsobom prejavil v obsahu napadnutého rozhodnutia alebo v procesnom postupe úradu alebo Rady PMÚ. Žalobca ostal v rovine všeobecných tvrdení a hypotetických úvah o možnom negatívnom postoji rozhodujúcich osôb, pričom neidentifikoval konkrétne úkony alebo závery, z ktorých by bolo možné objektívne vyvodiť stratu nestrannosti. 366. Pokiaľ žalobca namietal aj samotný spôsob rozhodovania o námietkach zaujatosti, správny súd uvádza, že rozhodnutia o námietkach zaujatosti majú procesnú povahu a prípadné pochybenie pri rozhodovaní o námietke zaujatosti je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia v prípade, ak by bola zistená zaujatosť zamestnanca správneho orgánu alebo jeho člena, ktorý sa podieľal na prejednávaní veci a rozhodovaní. Ako je uvedené vyššie, žalobca túto zaujatosť zamestnancov úradu resp. členov Rady PMÚ nepreukázal. 367. Z uvedených dôvodov správny súd považoval za nedôvodné žalobné námietky smerujúce proti zákonnosti rozhodovania o zaujatosti, ktoré mali podľa žalobcov spôsobiť nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. V.11 K posúdeniu primeranosti výšky uložených pokút, k námietkam likvidačného charakteru pokút a k návrhom na sankčnú moderáciu 368. Žalobcovia poukazovali na likvidačný charakter uložených pokút. Argumentovali predloženými účtovnými závierkami, zlou ekonomickou situáciou spôsobenou šírením vírusu COVID-19, ďalej tým, že hrubé marže v odvetví predaja automobilov sa pohybujú na nízkej úrovni (3-5 %), poukázali na to, že negenerujú dostatok príjmov na úhradu takto vysokej pokuty a uviedli, že pokuty by mohli spôsobiť hromadné prepúšťanie, plošné zníženie platov, respektíve ukončenie zmlúv s väčšinou externých subdodávateľov. Poukázali tiež na hospodárske straty spôsobené prepadom predajov v roku 2020. Žalobcovia DOVE a AUTOCOMODEX na účely preukázania likvidačného účinku pokút v administratívnom konaní predložili správy audítora. Žalobca v 6. rade H. R. poukázal tiež na aktivity spoločností organizujúcich hromadné žaloby o náhradu škody. Navrhol, aby súd znížil mieru závažnosti a pokutu vymeral na úrovni 0,1 % z relevantného obratu, čo by predstavovalo sumu 7 407,32 eur. Žalobca v 7. rade Autoprofit poukázal aj na riziko spustenia špirály okamžitej splatnosti všetkých jeho úverových záväzkov v dôsledku povinnosti uhradiť pokutu. Žalobca v 8. rade GALIMEX poukázal na to, že uložená pokuta je likvidačná, pretože uložená pokuta je vyššia ako jeho celkový zisk, ktorý dosiahol

za predaj vozidiel značky Volkswagen za posledné dva roky (2018 a 2019). Zaplatenie pokuty by podľa jeho tvrdenia mohlo viesť až k jeho odchodu z trhu. Poukázal na kritický stav jeho okamžitej likvidity k 30.06.2020, ktorý podľa neho jednoznačne preukazuje, že pokuta má pre neho likvidačný charakter, pretože nemá dostatok pohotových finančných prostriedkov na jej úhradu. 369. Vo vzťahu k posúdeniu námietok likvidačného charakteru pokút súd v prvom rade poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.12.2019 sp. zn. IV. ÚS 147/2019, podľa ktorého „Likvidačný charakter pokuty znamená jej potenciál finančne zlikvidovať subjekt. V prípade právnickej osoby ide o zničenie majetkovej základne pre jej ďalšiu podnikateľskú činnosť. Likvidačný charakter pokuty je teda možné skúmať vo vzťahu k majetkovým pomerom fyzickej či právnickej osoby. Subjekt, ktorý sa domáha moderácie pokuty pre jej likvidačný charakter, musí tvrdiť a preukázať likvidačný dopad pokuty na jeho majetkovú základňu.“. Je teda v prvom rade na žalobcoch, aby tvrdený likvidačný účinok pokuty preukázali. 370. Súd po preskúmaní podkladov, ktoré žalobcovia predložili v administratívnom konaní na účely preukázania likvidačného účinku pokút, resp. dokladov, na ktoré poukazovali, zistil, že Rada PMÚ nepostupovala nezákonne, keď dospela k záveru, že žalobcovia príčinnú súvislosť medzi stratou majetkovej základne alebo hrozbou straty majetkovej základne, ktorá by viedla k ukončeniu činnosti na trhu a výškou uložených pokút nepreukázali. 371. Žalobca DOVE v správnom konaní na účely preukázania likvidačného charakteru pokuty predložil správu E. O. A., audítora zo dňa 04.04.2019. Súd z obsahu tejto správy zistil, že k zhoršeniu ekonomickej situácie žalobcu došlo bez ohľadu na uloženú pokutu. Žalobca nepreukázal, že by zaúčtovanie pokuty malo vplyv na posúdenie schopnosti spoločnosti pokračovať vo svojej prevádzke alebo k strate jej podstatného majetku, ktorý by znemožnil pokračovať vo fungovaní spoločnosti. Z predloženej správy a účtovnej závierky žalobcu vyplýva, že majetok tohto žalobcu tvoria okrem iného budovy, ktorých účtovná hodnota je znížená o odpisy, správa audítora nezohľadňuje aktuálnu všeobecnú hodnotu tohto majetku a všetky údaje boli posudzované k určitému dátumu bez zohľadnenia reálneho toku disponibilných finančných prostriedkov podniku (cash flow spoločnosti), ktoré má pre posúdenie schopnosti zaplatiť pokuty rovnako zásadný význam. Rada PMÚ preto nepostupovala nezákonne, keď v rozhodnutí uviedla, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi uloženou pokutou a zlou hospodárskou situáciou podniku. 372. Rovnako, ani zo správy audítora predloženej žalobcom AUTOCOMODEX v správnom konaní nevyplýva príčinná súvislosť medzi uloženou pokutou a zlou finančnou situáciou žalobcu. Uvedené preukazuje samotná tabuľka obsiahnutá v tejto správe a to ukazovatele v stĺpci k 30.11.2018 a ukazovatele k 30.11.2019. Z údajov k likvidite spoločnosti je zrejmé, že likvidita bola ku koncu roku 2019 po zaúčtovaní pokuty práve lepšia ako likvidita v roku 2018 pred zaúčtovaním pokuty. 373. Druhostupňový orgán sa s námietkami k likvidačnému charakteru pokút náležite vysporiadal, poukázaním aj na skutočnosť, že zákon stanovuje hranicu 10 percent z celkového obratu spoločnosti a toto zákonné kritérium má samo osebe zabrániť uloženiu pokuty likvidačného charakteru. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že Rada PMÚ sa likvidačným charakterom pokút zaoberala a v rozhodnutí v tabuľke uviedla, že pokuty u žalobcov predstavujú od 0,79 % až 2,32 % z celkového obratu jednotlivých žalobcov, s výnimkou žalobcu ARAVER, u ktorého pokuta predstavuje 4,11 % z jeho celkového obratu za rok 2019. Všetkým žalobcom bola uložená pokuta v dolnej polovici zákonom ustanovenej sadzby (10% celkového obratu). Súd poukazuje na to, že sankcie predstavujú relatívne nízke percento celkového obratu jednotlivých žalobcov. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne, keď dospel k záveru, že žalobcovia nepreukázali neschopnosť pokuty zaplatiť a to najmä príčinnú súvislosť medzi uloženou pokutou a prípadným odchodom spoločnosti z trhu ukončením jej podnikateľskej činnosti. Správny súd zároveň poukazuje na to, že samotná skutočnosť, že uložená pokuta môže žalobcom spôsobovať určité ekonomické ťažkosti alebo (hoci aj výrazne) negatívne zasiahnuť do ich hospodárenia, ešte sama osebe neznamená, že ide o pokutu likvidačného charakteru. Pri sankciách ukladaných za správne delikty je prirodzené a zákonom predpokladané, že predstavujú citeľný zásah do majetkovej sféry sankcionovaného subjektu, keďže len taká sankcia môže plniť svoju represívnu a preventívnu funkciu. Pokuta, ktorá by sa hospodárenia sankcionovaného subjektu nijako citeľne nedotkla, by totiž spravidla nebola spôsobilá naplniť účel správneho trestania.

374. Správny súd k návrhom žalobcov na moderáciu pokuty poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa ktorej ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci diskrečnej právomoci správneho orgánu a zákonom stanoveného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom upravených limitoch, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu musí byť aj náležite odôvodnené (porovnaj rozsudok NSS SR sp. zn. 8Sžo/37/2012). Pokuty nesmú byť ukladané ľubovoľne, ale výlučne v rámci správneho uváženia, ktoré musí byť preskúmateľné (porovnaj rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3SžoKS/64/2006 a sp. zn. 5SžO/204/2010). Tomuto zodpovedá aj povinnosť podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, podľa ktorej musí byť z rozhodnutia zrejmé, ktoré skutočnosti boli považované za preukázané a akými úvahami sa správny orgán riadil (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž 71/01, publikované pod č. R 109/2002). 375. Súd v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na sankčnú moderáciu poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR z 11.12.2019 sp. zn. IV. ÚS 147/2019, podľa ktorého „Úlohou správneho súdnictva nie je nahrádzanie kompetencií správnych orgánov – teda rozhodovanie vo veci, ale zabezpečenie kontroly nad ich rozhodovaním (pozri čl. 46 ods. 2 ústavy). V prípadoch, keď správny súd rozhoduje v plnej jurisdikcii (teda napríklad pri moderácii pokuty, pozn.), to znamená, že správny súd nevstupuje do úvahy správneho orgánu automaticky, ale len keď je uložená sankcia zjavne neprimeraná, či dokonca likvidačná (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 163/2010 z 2. júna 2011 alebo rozsudok sp. zn. 2 Sž-o-KS 56/2006 z 18. apríla 2007). Musí teda ísť o vyššiu mieru neprimeranosti.“. Tento záver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.11.2017 sp. zn. 3 Sžh/2/2016, podľa ktorého: „Správny súd nesmie svojvoľne zasahovať do zákonnej úvahy správneho orgánu, a preto je moderácia sankcie prípustná len v prípadoch, keď je uložená sankcia zjavne neprimeraná povahe skutku a jeho dôsledkom. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci diskrečnej právomoci správneho orgánu, ktorý v zákonom stanovených medziach uplatňuje svoju právomoc a určuje výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania a musí byť riadne odôvodnené. Ak správny súd dospeje k záveru, že správna úvaha správneho orgánu je v súlade so zákonom a pravidlami logického uvažovania, neprislúcha mu, aby vlastnou úvahou nahrádzal rozhodovaciu právomoc správneho orgánu, keďže by tým neoprávnene zasahoval do právomoci exekutívy (porovnaj nález III. ÚS 479/2011).“ 376. Určenie výšky pokuty v rámci zákonom stanoveného rozpätia je síce vecou voľného uváženia správneho orgánu, to však neznamená, že môže byť uložená ľubovoľne. Voľná úvaha predstavuje myšlienkový proces, v rámci ktorého správny orgán zvažuje závažnosť porušenia, jeho následky, dobu trvania a ďalšie relevantné okolnosti tak, aby uložená sankcia spĺňala nielen represívnu, ale aj preventívnu funkciu. 377. Vzhľadom na aplikáciu čl. 101 ZFEÚ súd na účely posúdenia návrhov na sankčnú moderáciu poukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej (porovnaj napr. rozsudok zo dňa 27.04.2017, vo veci C-413/08 P, Lafarge) má mať pokuta dostatočný odradzujúci účinok. Ďalej je možné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Af 13/2017, podľa ktorého sa úhrada pokuty vždy negatívne odrazí v niektorej oblasti hospodárenia spoločnosti, zamýšľaným účinkom pokuty je však jej citeľnosť a to z dôvodu, aby odradila súťažiteľov od porušenia zákona, pričom len tak môže pokuta plniť funkciu preventívnu a represívnu. 378. Z judikatúry ďalej vyplýva, že k výraznému znižovaniu ukladaných pokút za protisúťažné konanie môže dochádzať len pri aplikácii programu zhovievavosti, vo vzťahu k subjektom, ktoré prispejú k odhaleniu protisúťažného správania podnikateľov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.11.2017 sp. zn. 3 Sžh/2/2016). 379. Z napadnutého rozhodnutia súd zistil, že Rada PMÚ pri uložení pokuty hodnotila protiprávne konanie podľa kritérií určených v § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. V napadnutom rozhodnutí poukázala na to, že sa riadila vlastným interným predpisom a to metodickým pokynom, ktorý eurokonformným spôsobom zohľadňuje všeobecne akceptované a aplikované pravidlá pri ukladaní sankcií za daný typ správnych deliktov. Žalovaný postupoval tak, že stanovil závažnosť porušenia na úroveň 3% z relevantného obratu, takto vypočítanú sumu prenásobil koeficientom podľa dĺžky trvania porušenia u každého žalobcu a následne upravil túto „základnú“ výšku pokuty o poľahčujúce

a priťažujúce okolnosti. Úrad pri určení relevantného obratu vychádzal z obratu dosiahnutého žalobcami za predaj nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen konečnému spotrebiteľovi na území Slovenskej republiky. Do relevantného obratu úrad zahrnul aj predaje vozidiel zahraničným konečným zákazníkom, pričom obrat týkajúci sa zahraničných predajov konečnému zákazníkovi nepovažoval za obrat dosahovaný mimo územia Slovenskej republiky. Rada PMÚ zároveň u všetkých žalobcov zohľadnila nepriaznivú situáciu spôsobenú šírením vírusu COVID-19 tak, že jednotlivé vypočítané sumy pokút boli znížené o 5 percent. 380. Žalobca v 10. rade namietal nesúlad rozhodnutia o uloženej pokute s predchádzajúcou rozhodovacou praxou žalovaného v obdobných protisúťažných veciach. Tvrdil, že uložená pokuta predstavuje v pomere k jeho obratu neprimerane prísny zásah, ktorý nezodpovedá závažnosti jemu vytýkaného konania, ani miere jeho účasti na posudzovanej dohode. Žalobca osobitne poukazoval na rozhodovaciu prax žalovaného vo veci tzv. „Danubiaservice“, rozhodnutie č. 21/2017/ODK-2017/KH/ R/2/022 zo dňa 25.08.2017, v ktorom boli podľa jeho tvrdenia za závažné horizontálne protisúťažné konanie uložené pokuty predstavujúce iba približne 0,04 % obratu spoločnosti Porsche Inter Auto Slovakia a približne 0,02 % obratu spoločnosti ŠKODA AUTO Slovensko, zatiaľ čo v jeho prípade mala uložená pokuta predstavovať podstatne vyšší podiel z obratu. Žalobca z uvedeného vyvodzoval, že žalovaný pri ukladaní pokuty nerešpektoval zásadu proporcionality ani požiadavku konzistentnosti správneho trestania, keď bez dostatočného vecného odôvodnenia pristúpil k výrazne prísnejšiemu sankcionovaniu žalobcu oproti svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi. Správny súd uvádza, že uvedené rozhodnutie nie je z hľadiska posudzovania výšky sankcie porovnateľné s prejednávanou vecou. Z obsahu predmetného rozhodnutia vyplýva, že úrad v uvedenej veci neposudzoval konanie účastníkov ako jeden trvajúci správny delikt, resp. jedno jednotné a pokračujúce protisúťažné konanie sledujúce spoločný cieľ počas celého obdobia jeho trvania, ale konanie pri konkrétnych verejných obstarávaniach posudzoval ako samostatné skutky viazané na konkrétne obchodné súťaže konkrétneho časového obdobia. Tomu zodpovedá aj samotná štruktúra výrokovej časti uvedeného rozhodnutia. V prejednávanej veci však žalovaný vyhodnotil konanie žalobcov ako jeden trvajúci správny delikt, resp. jedno jednotné a pokračujúce porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré bolo charakterizované spoločným protisúťažným cieľom, jednotným mechanizmom koordinácie, personálnou a komunikačnou prepojenosťou účastníkov, ako aj kontinuitou ich postupu smerujúceho k dlhodobému udržiavaniu koordinovaného správania na relevantnom trhu. Právna povaha posudzovaného deliktu, jeho rozsah, dĺžka trvania, intenzita zásahu do hospodárskej súťaže sú preto podstatne odlišné od skutkových okolností vo veci „Danubiaservice“. 381. Správny súd sa zaoberal tiež žalobnou námietkou, podľa ktorej žalobca v 7. rade poukazoval na už spomenutý rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-185/95 P, Baustahlgewebe GmbH a z neho vyvodzoval, že pri určovaní výšky pokuty je rozhodujúci vplyv spoločnosti na trhu. Uvedenú argumentáciu správny súd nepovažoval za dôvodnú, keďže z citovaného rozhodnutia (body 138. a 139.) takýto záver nevyplýva. Súdny dvor v tomto Prípade v bode 138. uviedol, že ekonomická sila podniku môže mať vplyv na posúdenie závažnosti porušenia, keď v danom prípade bol podnik posúdený ako podnik s rozhodujúcim vplyvom na trhu. Následne v bode 139. Súdny dvor uviedol, že „Pri určovaní výšky pokuty je prípustné prihliadať jednak na celkový obrat podniku, ktorý predstavuje síce približný a nepresný, avšak relevantný ukazovateľ veľkosti podniku a jeho ekonomickej sily ako aj na podiel obratu dosiahnutého z tovarov, ktorých sa porušenie týkalo čo poskytuje údaje o rozsahu porušenia.“ Rada PMÚ pri rozhodovaní o výške pokuty zohľadňovala právne relevantný obrat podniku a výšku pokuty zohľadnila aj v pomere k celkovému obratu v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ. 382. Správny súd sa v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia zaoberal aj spôsobom, akým žalovaný pri ukladaní pokút zohľadnil jednotlivé poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ako aj tým, či úvahy žalovaného pri určení konkrétnej výšky sankcie zodpovedajú požiadavkám riadneho výkonu správnej úvahy a to najmä preskúmateľnosti rozhodnutia. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel správny súd k záveru, že žalovaný sa všetkými relevantnými okolnosťami veci podrobne zaoberal, svoje úvahy zrozumiteľne, logicky a presvedčivo vysvetlil a pri určovaní výšky sankcií nevybočil z medzí správnej úvahy ustanovených zákonom. 383. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný pri ukladaní pokút individuálne posudzoval postavenie jednotlivých účastníkov konania, rozsah ich účasti na protisúťažnom konaní, dobu jeho trvania, závažnosť porušenia, ako relevantný obrat.

384. U žalobcu Š – AUTOSERVIS Vranov bolo zo základnej pokuty uplatnené celkové 40 % zníženie z titulu poľahčujúcich okolností. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 187 065,45 €. U žalobcu ARAVER úrad vychádzal z relevantného obratu za rok 2018, ktorý bol v druhostupňovom rozhodnutí upravený na základe námietky k odpočtu položiek za neautorizované predaje a predvádzacie vozidlá. Základná suma pokuty bola navýšená o 5 % z dôvodu priťažujúcich okolností. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 1 305 526,10 €. Priťažujúcou okolnosťou bola organizácia stretnutí predajcov vozidiel a poskytnutie priestorov na jej uskutočnenie. U žalobcu H. R. úrad vychádzal z relevantného obratu za rok 2018, zo základnej sumy pokuty 1 146 653 € bolo uplatnené 30 % zníženie z dôvodu poľahčujúcich okolností. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 762 524,15 €. U žalobcu Auto Unicom bolo úradom uplatnené 30 % zníženie ako poľahčujúca okolnosť, keďže úrad nedisponoval dôkazmi o implementácii dohody v časti verejného obstarávania. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 85 019,30 €. U žalobcu AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY bol v napadnutom rozhodnutí obrat znížený o re-export a predvádzacie vozidlá. Zo základnej sumy pokuty 129 521 € bolo uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po finálnom 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 86 130,80 €. U žalobcu AUTOCOMODEX TRNAVA úrad vychádzal z relevantného obratu za rok 2018, v napadnutom rozhodnutí bolo akceptované odpočítanie obratov za predvádzacie a neautorizované vozidlá. Základná suma pokuty bola 421 811 €. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 400 720,45 €. U žalobcu AUTOMAX PLUS bolo zo základnej sumy pokuty 164 170 € uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po finálnom 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 109 173,05 €. U žalobcu AUTONOVO úrad vychádzal z relevantného obratu za rok 2018 pričom bola zohľadnená námietka odpočtu za predaj neautorizovaným predajcom. Základná suma pokuty bola po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 výsledná stanovená na 690 806,75 €. U žalobcu Autoprofit bola žiadosť o úpravu obratu zo strany Rady PMÚ akceptovaná, nebola však uplatnená z dôvodu nepredloženia potrebných údajov zo strany žalobcu a to napriek výzve Rady PMÚ na vyjadrenie k podkladom pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Zo základnej sumy pokuty bolo uplatnené 30 % zníženie v rámci programu zhovievavosti. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 619 070,35 €. U žalobcu DOVE bol v napadnutom rozhodnutí znížený relevantný obrat, keďže pôvodne nebola odpočítaná položka za predvádzacie vozidlá. Zo základnej sumy pokuty 249 537 € bolo uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 165 941,25 €. U žalobcu DS – CAR bolo zo základnej sumy pokuty 667 570 € uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 443 934,05 €. U žalobcu GALIMEX úrad vychádzal z relevantného obratu, ktorý bol upravený po uznaní námietky. Zo základnej sumy pokuty 922 237 € bolo uplatnené celkové 40 % zníženie z titulu poľahčujúcich okolností. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 525 674,90 €. U žalobcu PO CAR bol obrat opravený z dôvodu duplicitného započítania. Zo základnej sumy pokuty 572 636 € bolo uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 380 802,75 €. 385. U žalobcu Auto Unicom Zvolen žiadosť o úpravu obratu nebola akceptovaná pre nepredloženie údajov. Zo základnej sumy pokuty 251 599,00 € bolo uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 167 313,05 €. Žalobca Auto Unicom Zvolen v žalobe poukazoval na to, že nie je pravdou, že úrad ho vyzval, aby predložil doklady, ktoré by umožnili posúdiť relevantný obrat a k žalobe priložil výzvu zasielanú žalovaným v rámci prvostupňového konania. Súd po preverení administratívneho spisu zistil, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nepoukazoval na výzvu zasielanú v rámci prvostupňového konania, ale na výzvu zo dňa 02.04.2020 zasielanú v rámci konania o rozklade, doručenú žalobcovi Auto Unicom Zvolen dňa 18.04.2020, pričom z obsahu tejto výzvy je možné jednoznačne konštatovať, že žalobca konania Auto Unicom Zvolen bol pred vydaním napadnutého rozhodnutia (druhostupňového) vyzvaný nasledovne: „ ...... Žalobca Auto Unicom Zvolen tiež namietal, že sa ho týka aj bod 788 rozhodnutia, keď prefinancovanie skladu cez VWFS skresľuje obrat jeho duplicitou. V tomto prípade účastník konania spája dve veci, keďže v bode 788 rieši úrad v týchto prípadoch zníženie relevantného obratu o obraty za predaje tzv. predvádzacích vozidiel. Rada úradu však aj v tomto prípade akceptuje, že je odôvodnené postupovať takto aj v prípade tohto účastníka konania, keďže úrad takýto odpočet urobil u iných

účastníkov konania. Rada úradu tak urobí v prípade, že tento účastník konania predloží údaje potrebné k tomuto odpočtu.“. Tejto žalobnej námietke preto súd neprisvedčil. 386. Súd neprisvedčil ani žalobnej námietke žalobcu Auto Unicom Zvolen, podľa ktorej mal byť relevantný obrat znížený o predaje vozidiel do zahraničia. Správny súd nezistil nezákonnosť v postupe žalovaného pri nezohľadnení relevantného obratu o obraty dosiahnuté z predaja vozidiel do zahraničia s odôvodnením, že nejde o obrat dosahovaný mimo územia Slovenskej republiky. V prípade predajov vozidiel do zahraničia ide o obrat podnikateľov pôsobiacich na území Slovenskej republiky realizovaný vo vzťahu ku konečným zákazníkom, pričom v konaní zároveň nebolo preukázané, že by zahraničné predaje boli z posudzovaného protisúťažného konania vylúčené. Pokiaľ teda účastníci konania realizovali predaj vozidiel zo svojho podnikania vykonávaného na území Slovenskej republiky, samotná skutočnosť, že konečný zákazník pochádzal zo zahraničia, bez ďalšieho neodôvodňovala vylúčenie takéhoto obratu. 387. V prípade žalobcu HÍLEK druhostupňový orgán v bode 825 napadnutého rozhodnutia uviedol, že úrad u tohto žalobcu omylom uplatnil 30 % zníženie pokuty z titulu poľahčujúcej okolnosti hoci tieto poľahčujúce okolnosti neboli v prvostupňovom rozhodnutí zistené, rada PMÚ ďalej uviedla, že tento rozpor bolo potrebné opraviť tak, že táto suma nie je odrátaná. Zo základnej sumy pokuty 467 290 € sa teda neuplatnili žiadne ďalšie zníženia ani zvýšenia a po aplikovaní finálneho 5 % zníženia z dôvodu pandémie COVID-19 bola konečná pokuta stanovená na 443 925,50 eur, čo predstavuje zníženie z pôvodne uloženej sumy pokuty 937 984,00 eur. Vzhľadom na to, že ide o zníženie pokuty tomuto žalobcovi, hoci toto zníženie nie je vyčíslené v súlade s tým, ako to vyplýva z textu bodu 825 napadnutého rozhodnutia, súd toto nepovažoval za dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, keďže ide o zníženie v prospech žalobcu. 388. Žalobca v 5. rade AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY namietal, že úrad ako poľahčujúcu okolnosť nezohľadnil jeho spoluprácu v administratívnom konaní. Správny súd k tejto námietke uvádza, že samotné poskytovanie požadovaných informácií, podkladov vo vyžiadanom rozsahu, poskytovanie všeobecnej súčinnosti nemožno považovať za poľahčujúcu okolnosť. Povinnosť poskytovať úradu požadované informácie a súčinnosť totiž vyplýva priamo zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže, a preto riadne plnenie zákonných povinností samo osebe nezakladá dôvod na zmiernenie sankcie. Za poľahčujúcu okolnosť by bolo možné považovať len takú nadštandardnú spoluprácu účastníka konania, ktorá by nad rámec jeho zákonných povinností významným spôsobom prispela k odhaleniu alebo objasneniu protiprávneho konania, prípadne k odstráneniu jeho škodlivých následkov. Takéto okolnosti však v posudzovanej veci u žalobcu v 5. rade zistené neboli. 389. Pokiaľ žalobca v 7. rade, spoločnosť AUTOPROFIT, namietal, že žalovaný neprimerane zohľadnil jeho prínos v rámci programu zhovievavosti, keď mu priznal zníženie pokuty len vo výške 30 %, správny súd v tomto smere nezistil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zo zákonnej úpravy programu zhovievavosti vyplýva, že posúdenie hodnoty predložených dôkazov, významu poskytnutej súčinnosti, ako aj rozsahu zníženia pokuty patrí do správnej úvahy úradu, ktorý je oprávnený individuálne vyhodnotiť mieru prínosu jednotlivých žiadateľov o zhovievavosť k objasneniu protisúťažného konania. Skutočnosť, že jednému žiadateľovi bolo priznané zníženie pokuty vo výške 30 % a inému žiadateľovi vyššie zníženie vo výške 50 % (spoločnosti BOAT), sama osebe neznamená porušenie zásady rovnakého zaobchádzania ani arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Úrad rozdiel v rozsahu priznanej redukcie odôvodnil rozdielnou hodnotou a významom predložených dôkazov a rozsahom poskytnutej súčinnosti. Uvedený postup zároveň nie je v rozpore ani so znením § 38d zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorý umožňuje správnemu orgánu znížiť pokutu až do výšky 50%. Správny súd nezistil, že by žalovaný pri rozhodnutí o znížení pokuty o 30 % za prínos žalobcom predložených dôkazov vybočil zo zákonných medzí správnej úvahy. 390. Správny súd sa zároveň pri posúdení primeranosti uložených pokút zaoberal tiež námietkami žalobcov smerujúcimi k tvrdenému dominantnému postaveniu importéra, resp. k tvrdeniam, že importér mal predmetnú dohodu organizovať, koordinovať alebo vynucovať. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že aj keby bolo preukázané, že importér zohrával pri koordinácii jednotlivých účastníkov významnú alebo iniciatívnu úlohu, samo osebe by to neznamenalo dôvod na zníženie pokuty uloženej žalobcom ako ostatným účastníkom protisúťažného konania. Ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozsudku, z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že skutočnosť, že určitý

účastník kartelu vystupoval ako organizátor, iniciátor alebo koordinátor dohody, sama osebe nezbavuje ostatných účastníkov zodpovednosti za ich vlastnú účasť na protisúťažnom konaní a ani nepredstavuje poľahčujúcu okolnosť vo vzťahu k nim. Rovnako ani právna úprava ochrany hospodárskej súťaže takúto okolnosť výslovne nepovažuje za poľahčujúcu okolnosť, ktorá by mala vplyv na výšku sankcie. Táto okolnosť sa naopak posudzuje ako priťažujúca v prípade, že by niektorý žalobca iniciátorom bol (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/7/2021, bod 50). Správny súd preto dospel k záveru, že ani prípadné preukázanie intenzívnejšej úlohy importéra v rámci koordinácie protisúťažného konania by samo osebe nemalo vplyv na výšku pokút uložených žalobcom, keďže každý z účastníkov niesol samostatnú zodpovednosť za vlastné vedomé zapojenie sa do protisúťažného konania. 391. Súd dospel k záveru, že žalovaný zároveň prihliadal aj na existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, pričom ich význam a vplyv na konečnú výšku sankcie v rozhodnutí podrobne vysvetlil. Správny súd v tomto smere nezistil žiadnu zjavne neprimeranú, arbitrárnu alebo vnútorné rozpornú úvahu žalovaného. 392. Správny súd preto považuje uložené pokuty za primerané povahe a závažnosti zisteného protisúťažného konania, pričom nezistil dôvody pre moderáciu sankcie ani pre záver, že by žalovaný pri ukladaní pokút postupoval v rozpore so zásadou proporcionality alebo individualizácie trestu. Súd preto konštatuje, že jednotlivé pokuty, ako výsledok správnej úvahy (pri ktorej má aj správny súd stanovené zákonné limity v rámci súdneho prieskumu) boli uložené vo výške zodpovedajúcej zákonnému rozpätiu stanovenému pre relevantný obrat a zohľadňujú požiadavky na represívny a preventívny účinok sankcie. To platí aj pre uložený zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu 3 rokov od právoplatnosti rozhodnutia pre žalobcu ARAVER, uloženie zákazu je v súlade so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže a vychádza z charakteru konania žalobcu. Súd ani pri uložení tohto zákazu nezistil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súd z uvedených dôvodov k sankčnej moderácii pokút podľa § 198 SSP nepristúpil, pretože nezistil existenciu dôvodov na takýto postup – neprimeranosť sankcií k povahe skutku ani likvidačný charakter sankcií voči žiadnemu zo žalobcov. V.12 K návrhu žalobcov v 9. až 13. rade na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie 393. Žalobcovia 9. až 13. navrhli správnemu súdu podať Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ v nasledovnom znení: „Má sa čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy vykladať v tom zmysle, že zásada práva na obhajobu je porušená, ak ústredný orgán štátnej správy na úseku ochrany a podpory hospodárskej súťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) v štádiu po začatí súťažnosprávneho konania a potom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a v dôsledku uvedeného aj k odtajneniu celého administratívneho spisu, izolovane a osamotene vypočúva žiadateľov o leniency k podstatným skutkovým otázkam týkajúcich sa protisúťažného konania, ktorého prešetrovanie je predmetnom daného súťažno-správneho konania, bez oboznámenia ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti účasti ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní žiadateľov o leniency?“ 394. Súd tento návrh žalobcov považoval za návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP). Správny súd nie je súdom poslednej inštancie, a teda nemá povinnosť predkladať Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky. Okrem toho však súd posúdil dôvodnosť predmetného návrhu žalobcov a dospel k záveru, že návrh žalobcov na prerušenie konania nebol dôvodný. Zodpovedanie položenej otázky nebolo pre súd potrebné, keďže navrhovaná otázka sa týka čl. 27 Nariadenia č. 1/2003, ktorý upravuje procesný postup Európskej Komisie a nie postupov vnútroštátneho orgánu, ktorým je úrad. Zároveň, ak mali žalobcovia na mysli posúdenie postupov úradu, ktoré sú v otázke uvedené, potom sa táto otázka vzťahuje výlučne na vnútroštátnu právnu úpravu. Úlohou súdneho dvora Európskej únie v prejudiciálnou konaní je podať výklad práva Európskej únie, posúdenie vnútroštátnej právnej úpravy a jej aplikácie patrí do právomoci vnútroštátnych súdov . Súd preto tento návrh žalobcov na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný vo výroku I. tohto rozsudku. 395. Z rovnakých dôvodov súd nezistil ani namietanú nezákonnosť postupu žalovaného, ktorý v administratívnom konaní identickú otázku Súdnemu dvoru EÚ nepodal. V.13 K námietke nesprístupnenia komunikácie úradu s Komisiou

396. Súd neprisvedčil ani žalobnej námietke, ktorou žalobcovia v 8 až 13. rade namietali, že im nebola sprístupnená časť administratívneho spisu obsahujúca komunikáciu medzi úradom a Európskou komisiou. Správny súd uvádza, že samotná existencia komunikácie medzi vnútroštátnym súťažným orgánom a Komisiou v rámci mechanizmov spolupráce podľa Nariadenia č. 1/2003 neznamená, že ide o podklady rozhodnutia, s ktorými musí byť účastník konania oboznámený. 397. Z administratívneho spisu ani z obsahu napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že by žalovaný založil svoje skutkové alebo právne závery na žalobcovi nesprístupnených stanoviskách Európskej komisie alebo že by také stanoviská boli vydané. Komunikácia medzi úradom a Komisiou predstavuje súčasť inštitucionálnej spolupráce medzi orgánmi ochrany hospodárskej súťaže, ktorej účelom je zabezpečenie koordinovaného uplatňovania čl. 101 a 102 ZFEÚ, a nie vytváranie podkladov vo vzťahu ku konkrétnemu účastníkovi konania. 398. Správny súd zároveň poukazuje na to, že právo účastníka oboznámiť sa s administratívnym spisom smeruje k zabezpečeniu možnosti efektívnej obhajoby vo vzťahu k podkladom, z ktorých správny orgán vychádzal pri rozhodovaní o vine a sankcii. Nemožno ho však vykladať tak, že účastníkovi musí byť sprístupnená každá komunikácia medzi správnymi orgánmi, ktorá nemá povahu dôkazu použitého proti nemu. Žalobca pritom ani konkrétne neuviedol, akým spôsobom mala absencia tejto komunikácie zasiahnuť do jeho práva na obhajobu, ani aký dopad mala mať táto skutočnosť na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V.14 K návrhom žalobcov na dokazovanie na pojednávaní 399. K návrhom žalobcov na vykonanie dokazovania na pojednávaní (výsluchy v administratívnom konaní navrhovaných a úradom nevypočutých svedkov a oboznámenie sa s ekonomickými analýzami) súd uvádza, že tieto dôkazy nevykonal, keďže ich nepovažoval za relevantné ani spôsobilé ovplyvniť posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v medziach správneho súdnictva. Predmetom preskúmania v tomto konaní nie je zisťovanie skutkového stavu v plnom rozsahu (s poukazom na § 197 SSP), ani dokazovanie okolností, ale výlučne posúdenie toho, či si žalovaný zabezpečil dostatok dôkazov na zistenie skutkového stavu a či bol skutkový stav zistený dostatočne tak, aby mohol byť podkladom pre vydané rozhodnutie. VI. Sumarizácia 400. Správny súd dodáva, že nie je jeho povinnosťou zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami ale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí, čo má za to, že splnil. V tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie, ale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná odpoveď; plnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napríklad rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko, rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS 726/2016, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/150/2009). 401. Vzhľadom na uvedené správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, neprisvedčil námietkam žalobcov v 1. až 13. rade a žalobcu v 15. rade a tieto žaloby ako nedôvodné podľa § 190 SSP vo výroku III. tohto rozsudku zamietol. 402. Súd prisvedčil žalobnej námietke uplynutia objektívnej prekluzívnej lehoty žalobcovi v 14.rade a napadnuté rozhodnutie v časti výroku, ktorý sa dotýka žalobcu v 14. rade zrušil a vec vrátil Rade PMÚ na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou Rady PMÚ opätovne vec posúdiť, pričom právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v tejto zrušujúcej časti rozsudku, je žalovaný v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 veta prvá SSP), vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom zdôvodní. VII. Náhrada trov konania

403. O trovách konania žalobcu v 14. rade vrátane trov kasačného konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v zmysle zásady úspechu a v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu. 404. O trovách konania žalovaného vrátane trov kasačného konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania voči žalobcom v 1. rade až 13. rade a voči žalobcovi v 15. rade nepriznal, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať, pričom takéto dôvody súd nevzhliadol. 405. Správny súd nepriznal nárok na náhradu trov konania vrátane trov kasačného konania ďalším účastníkom konania v 1. až 3. rade a to v zmysle § 169 SSP, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by im vznikli trovy konania v súvislosti s plnením povinností uložených súdom. 406. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. c/ SSP v znení účinnom do 30.6.2023 v spojení s § 493e SSP v aktuálne platnom a účinnom znení). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.