{"guid": "03d9a93d-e72b-40e1-9aa2-01bd3e96bfb0:7e785368-1c71-4c47-a391-09a6f2734687", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6", "spisova_znacka": "BA-2S/166/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-2S/166/2020 z 24. 4. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 24. apríla 2026, sp. zn. BA-2S/166/2020, ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6", "identifikacne_cislo": "1020200998", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Michaela Machová, Ph.D.", "sudca_id": 996, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-michaela-machova-ph-d-996", "datum_vydania": "2026-04-24", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/136", "nazov": "zákon č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/136", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/136-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/1967/71", "nazov": "SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/71-1967"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/351", "nazov": "zákon č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/351", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/351-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "nazov": "§ 190 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-190", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-190"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-190"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7e785368-1c71-4c47-a391-09a6f2734687", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n2Shs/1/2025\n1020200998\n24. 04. 2026\nJUDr. Michaela Machová, Ph.D.\nECLI:SK:SpSBA:2026:1020200998.6\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\n1Shs/1/2025\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D.\na členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej (spravodajkyne), v právnej veci\nžalobcov: 1/ Š - AUTOSERVIS Vranov, s.r.o., IČO: 36 455 385, so sídlom Požiarnická 5, Stropkov,\nzastúpeného: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, 2/\nAUTOCOMODEX TRNAVA, spol. s r.o., IČO: 31 443 036, so sídlom Nitrianska 1, Trnava, zastúpeného:\nSCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, 3/ DOVE, s.r.o.,\nIČO: 36 465 224, so sídlom MOTOCENTRUM - areál 3052, Poprad – Východ, zastúpeného: SCHWARZ\nadvokáti s.r.o., IČO: 36 858 285, so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, 4/ HÍLEK a spol., a.s., IČO:\n36 239 542, so sídlom Vajanského 24, Senica, zastúpeného: SCHWARZ advokáti s.r.o., IČO: 36 858\n285, so sídlom Podbrezovská 40, Bratislava, 5/ AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY, spol. s r.o., IČO:\n31 641 377, so sídlom A. Jiráska 2945/2, Lučenec, zastúpeného: Nosko & Partners s. r. o., IČO:\n36 860 107, so sídlom Podjavorinskej 2, Bratislava, 6/ Auto Gábriel, s.r.o. Košice, IČO: 31 699 090,\nso sídlom Osloboditeľov 963/70, Košice - mestská časť Barca, zastúpeného: NOVICKÝ advokátska\nkancelária s.r.o., IČO: 47 197 919, so sídlom Františkánska 5, Košice, 7/ Autoprofit, s.r.o., IČO: 36\n239 763, so sídlom Šaľská 743/2, Galanta, zastúpeného: Advokátska kancelária Andrea Oršulová s.\nr. o., IČO: 47 238 747, so sídlom Tabaková 2942/5, Bratislava, 8/ G A L I M E X s.r.o., IČO: 31 559\n093, so sídlom Sučianska 5470/49, Martin, zastúpeného: AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., IČO: 50 711\n776, so sídlom M. R. Štefánika 25, Martin, 9/ A R A V E R a.s., IČO: 00 679 291, so sídlom M. R.\nŠtefánika 26, Trenčín, zastúpeného: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244\n895, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, 10/ DS – CAR, s.r.o., IČO: 36 233 510, so sídlom Hlavná 21,\nDunajská Streda, zastúpeného: Nomus s.r.o., IČO: 54 489 750, so sídlom Havlíčkova 16, Bratislava,\n11/ AUTOMAX PLUS s.r.o., IČO: 46 569 022, so sídlom Sládkovičova 127/632, Považská Bystrica, 12/\nAUTONOVO, a.s., IČO: 35 796 693, so sídlom Zvolenská cesta 40, Banská Bystrica, zastúpeného:\nURBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom Červeňova 15,\nBratislava, 13/ PO CAR, s.r.o., IČO: 31 693 989, so sídlom Petrovianska 11565/1, Prešov, zastúpeného\nNomus s.r.o., IČO: 54 489 750, so sídlom Havlíčkova 16, , Bratislava, 14/ Auto Unicom, s.r.o., IČO:\n36 033 031, so sídlom Strážska cesta 8325/53, Zvolen, zastúpeného: Advokátska kancelária Holčík, s.\nr. o., IČO: 57 428 051, so sídlom Námestie SNP 27, Zvolen, 15/ Auto Unicom Zvolen, s.r.o., IČO: 46\n326 651, so sídlom Strážska cesta 9169, Zvolen, zastúpeného advokátom: Mgr. Ianko Troiak, IČO: 45\n022 429, so sídlom Dukelských hrdinov 34, Zvolen, proti žalovanému: Protimonopolný úrad Slovenskej\nrepubliky, IČO: 00 699 063, so sídlom Plátennícka 2, Bratislava, za účasti ďalších účastníkov konania:\n1/ Porsche Slovakia, spol. s r.o., IČO: 31 362 788, so sídlom Vajnorská 160, Bratislava, zastúpeného:\nHAVEL & PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom Žižkova 9, Bratislava,\n2/ Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s r.o., IČO: 31 319 459, so sídlom Dolnozemská 7, Bratislava,\nzastúpeného: HAVEL & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 36 856 584, so sídlom Žižkova 9,\nBratislava, 3/ BOAT a.s., IČO: 35 756 764, so sídlom Vajnorská 167, Bratislava, zastúpeného advokátkou\nJUDr. Slávkou Winkler Gajdošovou, IČO: 31 814 174, so sídlom Májkova 1, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia Rady Protimonopolného úradu č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020, takto\n\nrozhodol:\n1Shs/1/2025\nrozhodol :\nI. Správny súd návrh žalobcov v 9. až 13. rade na prerušenie konania z a m i e t a .\nII. Správny súd rozhodnutie Rady Protimonopolného úradu Slovenskej republiky č. 2020/DOH/POK/R/15\nzo dňa 15.05.2020 v tej časti výroku „Bod I. výrokovej časti zostáva nezmenený.“, ktorá sa vzťahuje na\nbod I. písm. B. výroku rozhodnutia žalovaného č. 2020/DOH/POK/1/2 zo dňa 03.02.2020; a vo výroku,\nktorým zmenila rozhodnutie žalovaného č. 2020/DOH/POK/1/2 zo dňa 03.02.2020 v bode II., z r u š u j e\na vec v tejto časti v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.\nIII. Správny súd žaloby žalobcov v 1. až 13. rade a žalobcu v 15. rade z a m i e t a .\nIV. Súd p r i z n á v a žalobcovi v 14. rade voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania,\nvrátane trov kasačného konania.\nV. Žalovanému súd nárok na náhradu trov konania, vrátane trov kasačného konania, voči žalobcom v\n1. až 13. rade a žalobcovi v 15. rade n e p r i z n á v a .\nVI. Ďalším účastníkom konania v 1. až 3. rade súd nárok na náhradu trov konania, vrátane trov\nkasačného konania, n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1Shs/1/2025\nI. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia\n1. Porsche Slovakia, spol. s r.o. (ďalší účastník konania v 1. rade, ďalej len „Porsche Slovakia“ alebo\n„importér“) je importérom vozidiel značky Volkswagen (VW).\n2. Žalobcovia v 1. až 15. rade a ďalší účastníci konania v 2. rade Porsche Inter Auto Slovakia, spol. s\nr.o. (ďalej aj len „PIASK“), a v 3. rade BOAT, a.s. (ďalej len „BOAT“) sú predajcami vozidiel značky VW.\n3. Žalovanému Protimonopolnému úradu SR (ďalej aj len „úrad“) boli dňa 24.6.2015 doručené žiadosti\no zhovievavosť podľa § 38d zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže v relevantnom\nznení (ďalej len „zákon o ochrane hospodárskej súťaže“) a to od importéra vozidiel Porsche Slovakia\na predajcu vozidiel PIASK.\n4. Na základe skutočností uvedených v žiadostiach o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK žalovaný\nvykonal v dňoch 18.4.2016 až 20.4.2016 podľa § 22a zákona o ochrane hospodárskej súťaže inšpekcie\nv priestoroch žalobcov HÍLEK a spol., a.s. (ďalej len „HÍLEK“) a A R A V E R a.s. (ďalej len „ARAVER“).\nŽalovaný začal správne konanie vo veci podozrenia z porušenia pravidiel hospodárskej súťaže na\nzáklade informácií získaných v rámci programu zhovievavosti žiadateľov o neuloženie pokuty.\n5. Dňa 4.10.2016 a 15.12.2016 boli žalovanému predložené ďalšie žiadosti o zníženie pokuty (o\nzhovievavosť) podľa § 38d ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a to od žalobcu v 7. rade\nAutoprofit, s.r.o a od ďalšieho účastníka konania BOAT. BOAT svoju žiadosť doplnil podaniami zo dňa\n4.1.2018 a 8.8.2018.\n\n6. Úrad ako prvostupňový správny orgán po zrušení jeho v poradí prvého rozhodnutia vydal dňa\n3.2.2020 rozhodnutie č. 2020/DOH/POK/1/2 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým rozhodol,\nže konanie všetkých žalobcov a ďalších účastníkov konania, spočívajúce v účasti na dohode o výške\nmaximálnych zliav poskytovaných zákazníkom, vo vecnom a územnom rozdelení trhu a zákazníkov,\nvo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii postupu pri predkladaní ponúk do verejných\nobstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných súťaží, je dohodou obmedzujúcou\nsúťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu predaja nových osobných a\núžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen na území Slovenskej republiky prostredníctvom\npriameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koordinácie podnikateľov vo\nverejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v súvislosti s verejným\nobstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou, ktorá je podľa § 4 ods. 1 v\nspojení s § 4 ods. 4 písm. a), písm. c) a písm. f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže a podľa čl. 101\nods. 1 písm. a) a písm. c) Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len „ZFEÚ“) zakázaná.\n7. Za uvedené konanie boli žalobcom a ďalšiemu účastníkovi konania BOAT uložené pokuty v rozpätí\nod 89 494,00 EUR do 1 564 878,00 EUR. Žalobcovi ARAVER bol uložený tiež zákaz účasti vo\nverejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži na dobu troch rokov od\nprávoplatnosti rozhodnutia. Spoločnostiam PIASK a Porsche Slovakia pokuty uložené neboli z dôvodu\naplikácie programu zhovievavosti.\n8. Úrad vyhodnotil konanie žalobcov a ďalších účastníkov konania ako jeden trvajúci správny delikt,\npričom deň vzniku posudzovanej dohody určil na 05.11.2010, kedy sa uskutočnila konferencia v\nHronseku, deň ukončenia dohody ustálil na 26.1.2016. V prípade žalobcu Auto Unicom, s.r.o., bola účasť\nna posudzovanej dohode ohraničená obdobím od 05.11.2010 do 17.5.2012, a preto na jeho konanie\naplikoval zákon o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom do 30.6.2014. Na vec bol v súlade\ns Nariadením Rady (ES) č. 1/2003 zo dňa 16.12.2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže\nstanovených v článkoch 81 a 82 Zmluvy (ďalej len „Nariadenie č. 1/2003“) aplikovaný aj čl. 101 ZFEÚ.\n9. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že predmetná dohoda medzi účastníkmi konania\nexistovala najneskôr od roku 2011. Jej obsahom mali byť vzájomné dohody týkajúce sa stanovenia\nmaximálnych zliav pri operatívnom lízingu a veľkoobchodnom predaji, ktoré sa neskôr rozšírili aj na\npredaj maloobchodným zákazníkom. Súčasťou dohody malo byť aj rozdelenie trhu medzi účastníkmi, a\nto jednak na základe územného princípu, jednak podľa vopred určených zákazníkov. Účastníci dohody\nna základe takto rozdelených zákazníkov koordinovali svoj postup vo verejnom obstarávaní, obchodných\nverejných súťažiach, ako aj v iných obdobných procesoch.\n10. Na podporu svojich tvrdení žiadatelia o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK predložili emailovú komunikáciu medzi účastníkmi dohody. Úrad tieto dôkazy vyhodnotil a dospel k záveru, že\npredložené podklady a informácie dostatočne preukazujú fungovanie predmetnej dohody v rozsahu\nopísanom v žiadosti o neuloženie pokuty. V rámci inšpekcií vykonaných v priestoroch podnikateľov\nHÍLEK a ARAVER úrad zabezpečil ďalšie podklady a informácie, ktoré podľa žalovaného potvrdzovali,\nresp. dopĺňali skutočnosti uvedené v žiadostiach žiadateľov o zhovievavosť 1 a 2. Tieto zistenia následne\npotvrdil aj žalobca v 7. rade Autoprofit ako ďalší žiadateľ o zhovievavosť a tiež žiadateľ o zhovievavosť\nBOAT.\n11. Pri posudzovaní veci úrad vychádzal predovšetkým z e-mailov, ktoré si medzi sebou vymieňali\nimportér a predajcovia navzájom, ako aj z podkladov k oficiálnym akciám importéra v rokoch 2008-2015,\nna ktorých sa zúčastňovali predajcovia (zápisy a dôkazy o stretnutiach predajcov, vrátane konferencie\nv Hronseku a ďalších stretnutí distribučnej siete, tabuľky maximálnych zliav a ďalších dokumentov\nobsahujúce koordinované cenové informácie), z vyhlásení žiadateľov o zhovievavosť, ktoré obsahovali\ninformácie o fungovaní dohody, a z dôkazov získaných v priebehu inšpekcie u žalobcov HÍLEK\na ARAVER, vyhlásení účastníkov konania, a ďalších podporných dôkazov týkajúcich sa fungovania trhu\na správania účastníkov. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že jednotlivé dôkazy sa\nnavzájom dopĺňali a vytvárali ucelený obraz o existencii koordinovaného správania. Vychádzal z toho, že\nv kartelových veciach je typická absencia priamych dôkazov, a preto je prípustné vychádzať aj zo súboru\nnepriamych dôkazov a indícií. Žalovaný zároveň v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že účastníci\n\nkonania nepredložili také dôkazy ani vysvetlenia, ktoré by boli spôsobilé vyvrátiť závery vyplývajúce z\nvykonaného dokazovania.\n12. Žalovaný vyhodnotil posudzovanú dohodu ako horizontálnu, teda uzatvorenú medzi predajcami\nvozidiel ako vzájomnými konkurentami na relevantnom trhu. Postavenie importéra, ktorý podniká\nna inom stupni distribučného reťazca vyhodnotil ako jeho účasť na dohode, ktorá spočívala v tom,\nže importér prostredníctvom svojich zamestnancov napomáhal fungovaniu niektorých aspektov\nprotisúťažnej dohody. Úrad ďalej vyhodnotil fungovanie dohody tak, že dohoda upravovala len vzťahy\npredajcov na horizontálnej úrovni, pomoc importéra (Porsche Slovakia) však založila jeho zodpovednosť\nza účasť na dohode predajcov vozidiel.\n13. V rozkladovom konaní došlo druhostupňovým rozhodnutím Rady Protimonopolného úradu SR (ďalej\naj len „Rada PMÚ“) č. 2020/DOH/POK/R/15 zo dňa 15.5.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) v\nčasti k zmene prvostupňového rozhodnutia vo vzťahu k výške uložených pokút, pričom bod I. časť\nA a B výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, ktorým úrad konštatoval porušenie § 4 ods. 1\nv spojení s § 4 ods. 4 písm. a), c) a f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže a čl. 101 ZFEÚ zostal\nnezmenený. Rada Protimonopolného úradu v napadnutom rozhodnutí dospela k záveru, že skutkové\nzistenia a právne posúdenie veci v časti týkajúcej sa existencie dohody obmedzujúcej hospodársku\nsúťaž sú správne, avšak rozhodnutie vykazuje nedostatky v časti týkajúcej sa uloženia pokút, ktoré\nodôvodňovali jeho zmenu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v relevantnom znení (ďalej len „správny poriadok“). Rada PMÚ zmenila výrok o uložení pokút\nprvostupňového rozhodnutia tak, že došlo k zníženiu výšky jednotlivých pokút o 5% po zohľadnení\nsituácie spôsobenej šírením vírusu COVID-19 a u niektorých žalobcov došlo k zníženiu pokuty aj na\nzáklade úpravy relevantného obratu po predložení súvisiacich dokladov v rámci konania o rozklade.\n14. Pokiaľ ide o skutkový stav, Rada PMÚ konštatovala, že prvostupňový orgán svoje skutkové\nzávery oprel o dostatočne presný a koherentný súbor dôkazov. Zdôraznila, že v súťažných veciach,\nnajmä pri karteloch, ktoré sú typicky realizované v utajení, nie je možné požadovať výlučne priame\ndôkazy, ale postačuje súbor nepriamych dôkazov a indícií, ktoré v ich celkovom hodnotení vedú k\njednoznačnému záveru o existencii protisúťažného konania. Zároveň poukázala na to, že jednotlivé\ndôkazy je potrebné posudzovať vo vzájomných súvislostiach, pričom postačuje, ak ako celok spĺňajú\npožiadavku presvedčivosti. Rada PMÚ uviedla, že pre konštatovanie porušenia súťažných pravidiel\nnie je nevyhnutné preukázať formálne uzavretie dohody, ale postačuje preukázanie koordinovaného\nsprávania a vedomej účasti na protisúťažnej praktike, pričom absencia dištancovania sa od takéhoto\nkonania môže zakladať zodpovednosť účastníka.\n15. Vo vzťahu k uloženiu pokút Rada PMÚ konštatovala, že úrad ako prvostupňový orgán síce aplikoval\nrelevantné kritériá na určenie výšky pokuty, najmä závažnosť porušenia, dĺžku jeho trvania a existenciu\npoľahčujúcich a priťažujúcich okolností, avšak nedostatočne vysvetlil, akým spôsobom tieto kritériá\npremietol do konkrétnej výšky pokuty. Rada PMÚ preto pristúpila k zmene výroku prvostupňového\nrozhodnutia v časti sankcií, pričom v odôvodnení rozhodnutia uviedla metodiku výpočtu pokút, vrátane\njednotlivých krokov, ktoré viedli k určeniu základnej výšky pokuty, následne zohľadnila závažnosť\nkonania účastníkov protisúťažnej dohody ako kartelového konania patriaceho medzi najzávažnejšie\nporušenia súťažného práva, osobitne posúdila dĺžku účasti jednotlivých podnikateľov na porušení, a\nnásledne aplikovala poľahčujúce a priťažujúce okolnosti vo vzťahu ku každému účastníkovi individuálne.\nII. Správne žaloby\nII.1 Žaloby žalobcov v 1. až 4. rade\n(Š-AUTOSERVIS Vranov, AUTOCOMODEX TRNAVA, DOVE, HÍLEK)\n\n16. Žalobcovia sa včas podanými žalobami domáhali preskúmania zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia, jeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci na ďalšie konanie.\nŽalobcovia súčasne navrhli sankčnú moderáciu.\n\n17. Žalobcovia v prvom rade namietali nedostatočne zistený skutkový stav, najmä porušenie zásady\nhodnotenia dôkazov v ich súhrne a vo vzájomných súvislostiach a to, že skutkové závery nemajú oporu\nv administratívnom spise.\nNámietky žalobcov v 1. až 4. rade smerujúce proti zistenému skutkovému stavu\n18. Žalobcovia tvrdili, že úrad nepredložil ani jediný dôkaz, ktorým by preukázal, že sa niektorý zo\nžalobcov zúčastnil čo i len jedného stretnutia, na ktorom sa mali dohadovať ceny alebo rozdelenie trhu,\nže by mu boli z týchto stretnutí zasielané informácie, že by sa zúčastňoval výberových konaní alebo že\nby krycími ponukami porušoval súťažné právo či právo verejného obstarávania.\n19. Žalobca Š-AUTOSERVIS Vranov poukázal na to, že v administratívnom konaní predložil vlastnú\nanalýzu, podľa ktorej sa v 82 % prípadov ceny predaných vozidiel nezhodovali s údajne dojednanými\ntabuľkami a 40 % vozidiel predal mimo svojho regiónu, čo podľa neho preukazovalo, že o údajnej\ndohode nielenže nevedel, ale ju ani neuplatňoval. Ďalej uviedol, že sa nezúčastnil žiadneho stretnutia,\nz týchto stretnutí mu neboli poskytované informácie a ako retailový dealer nemal ani dôvod zaujímať sa\no informácie z fleetového segmentu, pretože tie pre jeho obchodnú činnosť neboli relevantné. Tvrdil, že\nmu neboli doručené žiadne „toxické“ e-maily, z ktorých by vedel usudzovať, že došlo k protisúťažnému\nkonaniu ostatných dealerov, a preto sa nemal od čoho dištancovať. Súčasne poukázal na to, že pri\nretailovom predaji sa cena tvorí v individuálnom obchodnom rozhovore so zákazníkom a že s ohľadom\nna ochranu osobných údajov jeho zamestnanci nesmeli poskytovať údaje o retailových zákazníkoch.\n20. Žalobcovia ďalej tvrdili, že v priebehu konania nebolo preukázané, že by v praxi údajnú dohodu\nplnili, a nepotvrdila sa ani len ich pasívna účasť. Uviedli, že zo samotného faktu, že určitý predajca\nbol adresátom e-mailu alebo bol uvedený v kópii e-mailu, nemožno vyvodiť, že takýto predajca mal\nvedomosť o tom, že e-mailu predchádzala protisúťažná dohoda, že sa takýto e-mail dostal do jeho\ndispozície ako adresáta alebo že sa na základe zaslania takéhoto e-mailu zúčastnil kolúzneho konania.\nTvrdili, že ak chce žalovaný založiť zodpovednosť žalobcov na tvrdení, že boli pasívnymi účastníkmi,\nmusí preukázať, že im bol doručený protisúťažný e-mail a rovnako musí preukázať, že sa s obsahom\ntakéhoto e-mailu oboznámili. V tejto súvislosti poukázali na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa\n21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas.\n21. Žalobcovia ďalej namietali nedôveryhodnosť dodatočných vysvetlení a vyhlásení žiadateľov o\nzhovievavosť, ktoré si úrad osvojil. Žalobcovia tvrdili, že rozpory medzi jednotlivými žiadosťami a ich\nnáslednými doplneniami boli natoľko zásadné, že ich nebolo možné preklenúť len tým, že si úrad vyžiadal\nústne vysvetlenia od samotných žiadateľov o zhovievavosť. Takýto postup považovali za nesprávny.\n22. Ďalej namietali, že pri odstraňovaní rozporov úrad nevykonal navrhované výsluchy, neumožnil\nindividuálne vypočutie kľúčových svedkov za účasti právnych zástupcov ostatných účastníkov konania,\nale bez ďalšieho prijal vysvetlenia tých subjektov, ktoré mali zjavný záujem zachovať si výhody\nz programu zhovievavosti. Podľa žalobcov žiadatelia o zhovievavosť menili svoje tvrdenia účelovo\ns cieľom odstrániť námietky ostatných účastníkov, minimalizovať vlastnú účasť na porušení a\nmaximalizovať závažnosť účasti iných. Poukázali na to, že na odstránenie rozporov by postačovalo\nvykonať výsluch p. A., B., C. a D.. Za obzvlášť problematické označili dodatočné vysvetlenie, podľa\nktorého mal v prípade e-mailu adresovaného spoločnosti BOAT E. A. konať vo vlastnom súkromnom\nzáujme, pričom túto verziu označovali za absurdnú vzhľadom na postavenie pána A. (zamestnanec\nimportéra Porsche Slovakia). V tejto súvislosti uvádzali judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej\nvyhlásenie podnikateľa obvineného z účasti na karteli, ktorého správnosť spochybňuje niekoľko ďalších\npodobne obvinených podnikov, nemožno považovať za postačujúci dôkaz o existencii porušenia, ktorého\nsa tieto podniky dopustili, ak nie je podporené ďalšími dôkazmi.\n23. Žalobcovia tiež poukázali na to, že importér bol vo vzťahu k predajcom v pozícii dominantného\npartnera, ktorý určuje podmienky spolupráce, pričom zľavy si predajcovia nemohli svojvoľne určiť, keďže\nvýška zliav bola naviazaná na importérsku podporu, importér teda priamo ovplyvňoval výšku zliav a\nnedodržiavanie tejto zľavovej politiky vedel účinne sankcionovať nepriznaním podpory importéra, t.\nj. kompenzácie za poskytnutú zľavu. Tvrdili, že ak správnym orgánom chýbali dôkazy o uplatňovaní\nsankcií, mali si od Porsche Slovakia vyžiadať kompletné e-maily p. A. z obdobia, keď za importéra\nkonal, a to minimálne za roky 2011 až 2016. Žalobcovia zdôrazňovali, že individuálne podpory v procese\n\ncenotvorby dosahovali až 6 %, mohli byť poskytované vo forme dobropisov alebo priamym znížením\nceny vo faktúre a neboli viazané na objektívne, vopred známe kritériá, ale na individuálne rozhodovanie\nimportéra v komunikácii s dealerom. Práve preto podľa nich mohli slúžiť aj ako nástroj ekonomického\nnátlaku. Tvrdili, že tým, že úrad vyžadoval od ostatných účastníkov konania, aby sami predložili dôkazy\no týchto podporách, zmaril významnú časť dokazovania.\n24. Žalobcovia namietali, že importér nebol neutrálnym pozorovateľom ani administratívnym asistentom,\nale dominantným subjektom, ktorý určoval podmienky spolupráce v distribučnej sieti. Dôkazom mal byť\nlist importéra zo dňa 02.10.2012, ktorý predložili k podaným žalobám, a ktorý mal obsahovať pokyn\nimportéra „nenarušiť zľavovú politiku pri individuálnych a firemných zákazníkoch – nenúkať existujúcim\nzákazníkom s už dohodnutými podmienkami“. Žalobcovia z tohto listu vyvodzovali, že importér priamo\nvstupoval do cenovej disciplíny siete a nešlo len o sprostredkovanie komunikácie medzi dealermi.\n25. Stretnutie v Hronseku a jeho údajné závery boli podľa žalobcov v skutočnosti súčasťou širšieho\nnastavenia vzťahov vo fleetovom segmente, v ktorom sa riešila správa veľkoodberateľských zmlúv\na viazané bonusy, a nie regionálne delenie trhu v retailovom predaji. Poukázali na to, že úrad bol\nuvedený do omylu tvrdením, že jednopercentná zľava uvedená v dôkazoch č. 10 a 11 prvostupňového\nrozhodnutia slúžila na segmentáciu trhu medzi dealermi, hoci podľa nich išlo o podporu súvisiacu s\nveľkoodberateľskými zmluvami.\n26. Žalobcovia namietali, že úrad ohraničoval účasť jednotlivých účastníkov len prvým a posledným emailom, v ktorom figurovali, bez ohľadu na to, či medzi tým vôbec mali kontakt s ďalšou komunikáciou,\nčím podľa nich postupoval diskriminačne a nesprávne posúdil trvanie ich účasti. Žalobca v 1. rade\nuviedol, že úrad sám vo výzve zo dňa 17.09.2018 konštatoval, že nedisponuje dôkazmi o tom, že by\ntento žalobca implementoval dohodu vo verejnom obstarávaní alebo v obdobnej súťaži.\n27. Žalobcovia namietali aj to, že úrad ignoroval ekonomické aspekty týkajúce sa participácie\núčastníkov konania na posudzovanej dohode, na ktoré poukazovali počas celého konania. Tvrdili, že\nkonkurencieschopnejšie ponuky a poskytovanie väčších zliav mimo Bratislavy predstavujú bežnú prax.\nPodľa ich názoru ekonomickým motívom protisúťažných praktík a donucovania zo strany importéra\nmohla byť kontrola siete predajcov, úspora nákladov importéra, maximalizácia zisku importéra aj PIASK\na v konečnom dôsledku aj ich spoločnej materskej spoločnosti, obmedzovanie poskytovaných zliav mimo\nakčného rádia Porsche Slovakia a PIASK a udržanie vlastnej konkurencieschopnosti. Poukazovali aj\nna to, že žiadatelia o zhovievavosť ovládali viac ako 60 % trhu, a preto podľa nich neobstálo tvrdenie\nžiadateľov o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK, ktoré si úrad osvojil, že importér nemá záujem na\nobmedzovaní zliav. Naopak, podľa žalobcov je importér Porsche Slovakia ako samostatne ekonomicky\nfungujúci subjekt vedený výlučne maximalizáciou zisku a ten môže dosiahnuť za predpokladu, že\nnedôjde k vzájomnej kanibalizácii jeho predajcov. Argument, že motívom importéra je mať čo najviac\npredajcov, považovali žalobcovia za rozporný s realitou a uvádzali, že za posledných 10 rokov sa nezvýšil\npočet predajcov značky VW. Podľa ich názoru má importér práve záujem na obmedzenej a geograficky\nstriktne rozdelenej distribučnej sieti, pretože čím menší konkurenčný boj medzi predajcami, tým nižšia\nnutnosť poskytovania podpory zo strany importéra a tým vyšší zisk importéra. Uvádzali, že úrad túto\nrealitu úplne ignoroval. Súčasne poukazovali aj na historickú prax, keď skupina importéra protisúťažne\nobmedzovala obchod medzi Talianskom a Rakúskom.\n28. Za ďalšiu podstatnú okolnosť žalobcovia považovali e-mailovú komunikáciu nachádzajúcu sa v\nadministratívnom spise, ktorá podľa nich indikovala existenciu donucovacích praktík zo strany importéra.\nTvrdili, že v e-mailovej komunikácii predajcovia namietali porušovanie údajnej dohody a pomerne\npromptne sa ospravedlňovali, resp. poskytovali vysvetlenia svojim konkurentom a zasielali ich v kópii\naj importérovi. Z toho vyvodzovali otázku, či v prípade, ak by skutočne existovala dohoda, nemala byť\nuvedená e-mailová komunikácia interpretovaná skôr ako vyjadrenie obáv predajcov z možných sankcií,\nktoré by im importér mohol uložiť za porušenie dohody. Súčasne namietali aj prepojenie medzi Porsche\nSlovakia, PIASK a BOAT prostredníctvom p. D..\n29. Ďalšiu časť žalobnej argumentácie tvorili námietky týkajúce sa porušenia zásady prezumpcie\nneviny. Žalobcovia tvrdili, že ak existujú pochybnosti, musia svedčiť v prospech podnikateľa, ktorému\nje určené rozhodnutie konštatujúce porušenie súťažného práva a zodpovednosť zaň. Podľa ich názoru\nbol žalovaný povinný vziať túto zásadu do úvahy, zaujať k dokazovaniu aktívnejší prístup a vykonať\n\ndôkazy navrhované účastníkmi konania. Zdôrazňovali, že zásada prezumpcie neviny sa uplatňuje aj v\nkonaniach o porušení pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré môžu viesť k uloženiu vysokých pokút, a preto\nmal žalovaný zabezpečiť také dôkazy, ktoré môžu právne dostatočne preukázať existenciu skutočností\nsvedčiacich o porušení súťažných pravidiel práve zo strany jednotlivých žalobcov. Podľa ich názoru\nvšak úrad napriek zásadným pochybnostiam súvisiacim s postavením importéra, jeho donucovacími\npraktikami, zaujal neobjektívny prístup. Osobitne vytýkali úradu, že sa bránil obtiažnosťou ďalšieho\ndokazovania, hoci vzhľadom na závažnosť vytýkaného porušenia a na likvidačný potenciál sankcie mal\npostupovať podstatne aktívnejšie a dôslednejšie. V tejto súvislosti poukazovali najmä na to, že výsluch\nE. F. A. nepredstavoval zložitý ani časovo náročný dôkaz, a napriek tomu úrad požiadal o vysvetlenie\nadresáta jeho e-mailu, ale odmietol vypočuť samotného odosielateľa, hoci práve on mohol najlepšie\nobjasniť obsah a význam predmetnej komunikácie.\n30.\nŽalobcovia nesúhlasili s kvalifikáciou horizontálneho kartelu s importérom v postavení\nadministratívneho asistenta. Tvrdili, že účelom importéra bolo len získať výhody z programu\nzhovievavosti a že sa v žiadnom prípade nezúčastnili na kartelovej dohode vymedzenej v napadnutom\nrozhodnutí. Žalobcovia tiež tvrdili, že ak by sa preukázalo, že importér dohodu nielen navrhol, ale ju aj\nvynucoval, nemohol by splniť podmienky pre zhovievavosť, čo by následne dopadlo aj na zákonnosť\ncelej ďalšej dôkaznej bázy. Na podporu tejto argumentácie poukazovali aj na tvrdenie zo žiadosti o\nzhovievavosť predloženej zo stany BOAT, podľa ktorého akékoľvek návrhy cenových dohôd na stretnutí\nv Hronseku boli dielom PIASK a importéra Porsche Slovakia.\nNámietky žalobcov v 1. až 4. rade k nesprávnemu právnemu posúdeniu a ostatné námietky\n31. Ďalšia časť žalobnej argumentácie smerovala proti záveru o jedinom a nepretržitom porušení\nzákona. Žalobcovia poukazovali na ustálenú judikatúru, podľa ktorej musia byť na preukázanie účasti\nna jedinom a nepretržitom porušení splnené tri podmienky, a to (i) existencia všeobecného plánu\nsledujúceho spoločný cieľ, (ii) úmyselná účasť podniku na tomto pláne a (iii) skutočnosť, že mal\npreukázanú alebo predpokladanú vedomosť o protiprávnom správaní ostatných účastníkov. Namietali,\nže pokiaľ ide o existenciu všeobecného plánu sledujúceho spoločný cieľ, úrad síce tvrdil, že podniky\nsledovali obsahom a realizáciou údajnej dohody hospodársky cieľ spočívajúci v skreslení vývoja\ncien prostredníctvom dohodnutých maximálnych zliav a v rozdelení trhu, avšak tento abstrahoval od\nrelevantných ekonomických aspektov. Podľa žalobcov je trh, a teda aj dopyt, značne koncentrovaný\nv Bratislave a jej okolí, kde je sústredená kúpna sila a realizovaná drvivá väčšina obchodov. Tvrdili,\nže záujemcovia o kúpu motorového vozidla navštevujú predajne mimo Bratislavy vtedy, pokiaľ chcú\nkúpiť osobné motorové vozidlo lacnejšie, pričom rozhodujúcim faktorom pri kúpe nového osobného\nmotorového vozidla je cena, zákazníci smerujúci do prevádzok mimo Bratislavy podľa nich štandardne\nakceptujú len ponuky s nižšími cenami, a preto musia byť predajne mimo Bratislavy konkurencieschopné\nposkytovaním väčších zliav. Z toho žalobcovia vyvodzovali, že ak by mal niekto záujem na obmedzovaní\nzliav, boli by to práve predajcovia v Bratislave, t. j. PIASK a BOAT, pretože ostatní predajcovia ich mohli\nohrozovať „podliezaním ceny“. Naopak, jedine predajcovia mimo Bratislavy, najmä tí s predajňami blízko\nBratislavy, by fixáciou zliav stratili jediný účinný nástroj konkurencie v boji o zákazníka, a preto podľa\nžalobcov nemali ekonomickú motiváciu dohadovať sa na zľavách. Tvrdili, že nemohol existovať spoločný\nvšeobecný plán medzi údajnými účastníkmi posudzovanej dohody, ktorý by sledoval jednotný spoločný\ncieľ.\n32. Žalobcovia tiež namietali porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Uviedli, že v zmysle\nustálenej judikatúry je zásada rovnakého zaobchádzania porušená vtedy, ak sa s porovnateľnými\nsituáciami zaobchádza rozdielne, alebo ak sa s rozdielnymi situáciami zaobchádza rovnako, pokiaľ také\nzaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené, pričom poukazovali na rozsudok Všeobecného súdu zo\ndňa 30.09.2009 vo veci T-161/05, Hoechst proti Komisii. Tvrdili, že žalovaný voči niektorým účastníkom\nkonania postupoval neobjektívne a uvedenú zásadu porušil tým, že si osvojoval všetko, čo predkladali\na tvrdili (a následne opravovali) žiadatelia o zhovievavosť a akékoľvek námietky ostatných účastníkov\núrad označil v rozhodnutí za subjektívne a bez ďalšieho na ne neprihliadal. Poukázali tiež na to, že\nprístup úradu bol rozdielny aj v tom zmysle, akú váhu prisudzoval z pohľadu účasti na posudzovanej\ndohode a zodpovednosti za účasť na nej napr. v súvislosti s tabuľkou zliav. Poukázali na to, že úrad\nna jednej strane pripisuje v rozhodnutí tabuľke so zľavami zásadný význam a považuje ju za dôkaz\no účasti na karteli, hoci v niektorých prípadoch išlo len o pasívne prijatie emailovej správy. Na strane\ndruhej, úlohu importéra pri tvorbe tabuľky v rozhodnutí vôbec neberie do úvahy a osvojuje si koncept\n\no importérovi „administratívnom asistentovi“, ktorý poskytoval iba „určitú administratívnu podporu“. V\ntejto súvislosti žalobcovia poukázali na to, že tabuľky o množstevných zľavách mal Porsche Slovakia\nvypracované dávno pred údajným porušovaním hospodárskej súťaže, tieto sú aj ako dôkaz predložené\nžalobcom Autoprofit v žiadosti o účasť na programe zhovievavosti z 3.10.2016. Tieto tabuľky podľa\nžalobcov importér Porsche Slovakia upravoval 19.02.2010 a 28.10.2011, kde znížil početnosť nároku na\nveľkoodberateľské zľavy zo 40 ks na 11 ks, ale hlavne zaviedol individuálne podpory. Tieto fakty Porsche\nSlovakia podľa žalobcov úradu zamlčal. Podľa žalobcov, importér bol ten, kto určoval celú stratégiu\npredaja, rozhodoval o udelení podpory importéra – čiže marketingovej a finančnej podpory v súvislosti\ns predajom vozidiel konečnému zákazníkovi vo fleetovom predaji.\n33. Žalobcovia zároveň namietali, že napadnuté rozhodnutia sa opierajú o nezákonné dôkazy\nzískané na základe inšpekcie v spoločnostiach HÍLEK a ARAVER. Tvrdili, že nezákonnosť inšpekcie\nje daná tým, že bola vykonaná na základe nezákonnej žiadosti o zhovievavosť. Podľa ich názoru z\nnezákonného základu nemohol úrad odvodzovať zákonnosť ďalšieho postupu, pričom žalovaný sa\ns touto námietkou náležite nevysporiadal. Súčasne poukázali na to, že žalovaný sa odvolával aj na\nnezákonne odobraté dôkazy predstavujúce obsah telekomunikačných správ, hoci na odobratie a použitie\nobsahu takýchto správ musel disponovať súhlasom súdu, ktorým nedisponoval, a napriek tomu obsah\ntelekomunikačných správ použil ako dôkaz. Namietali nezákonnosť použitia e-mailovej komunikácie a\nzásah do telekomunikačného tajomstva.\n34. Ďalšia časť žalobných námietok sa týkala uložených pokút, ich neprimeranosti, nedostatku\nindividualizácie a ich likvidačného charakteru. Žalobcovia namietali, že preukázali príčinnú súvislosť\nmedzi uložením pokuty a nutnosťou podať návrh na konkurz. Žalobca AUTOCOMODEX TRNAVA\nuviedol, že zaplatenie pokuty by viedlo k jeho úpadku a k povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu,\na že uložením pokuty nedochádza k naplneniu účelu správneho trestania, ale naopak k narušeniu\nhospodárskej súťaže prostredníctvom eliminácie menších subjektov a posilnenia dominantných\núčastníkov trhu. Žalobca DOVE, s. r. o. rovnako namietal neprimeranosť a likvidačný charakter uloženej\npokuty, uvádzal, že správny orgán nesprávne vyhodnotil jeho ekonomickú situáciu, najmä audítorské\nsprávy a účtovné podklady, z ktorých podľa neho vyplýva, že zaplatenie pokuty by viedlo k jeho úpadku\na k povinnosti podať návrh na vyhlásenie konkurzu. HÍLEK v tejto súvislosti namietal, že medzi uložením\npokuty a jeho odchodom z trhu existuje priama, nepodmienená a neprerušená príčinná súvislosť, pričom\nzáver Rady PMÚ o nepreukázaní tejto súvislosti označil za špekulatívny, účelový a nepodložený.\n35. Žalobca Š-AUTOSERVIS Vranov osobitne namietal, že úrad ignoroval hospodársky kontext\npreverovaného obdobia, teda svetovú finančnú krízu a následne aj nastupujúcu krízu súvisiacu s\nCOVID-19, ďalej nízku približne trojpercentnú maržovosť odvetvia, obmedzenie financovania zásob zo\nstrany bánk a osobitne špecifiká regiónu, v ktorom podnikal, teda Prešovskej župy, konkrétne okresov\nVranov nad Topľou a Humenné. Podľa tohto žalobcu išlo o región s nízkou kúpyschopnosťou, kde sa\nkúpa nového vozidla spravidla vníma ako luxusný statok a dopyt po nových vozidlách je mimoriadne\ncitlivý na hospodárske výkyvy. Záver Rady PMÚ, podľa ktorého príčinná súvislosť medzi napadnutým\nrozhodnutím uloženou pokutou a odchodom žalobcu z trhu nebola preukázaná, označil za špekulatívny.\n36. Žalobcovia poukázali na to, že správne trestanie v súťažnom práve má sledovať prevenciu,\nobnovenie súťažného stavu, nie ekonomickú likvidáciu sankcionovaného subjektu. Zároveň namietali, že\nv postupe žalovaného nemožno identifikovať žiadnu mieru individualizácie sankcie a postup pri výpočte\npokút je len schematický, keďže žalovaný nebral do úvahy kontext prípadu, ani osobitné okolnosti.\nTvrdili, že v konečnom dôsledku tak na trhu zostanú dominovať iba žiadatelia o zhovievavosť, najmä\nPorsche Slovakia a PIASK, ktorí už aj dnes trhu významne dominujú. V tejto súvislosti poukazovali aj\nna judikatúru Súdneho dvora EÚ, napríklad rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.12.1998 vo veci\nC-185/95, Baustahlgewebe, podľa ktorej sú na určenie výšky pokuty relevantné trhové podiely podniku,\nktoré definujú vplyv podniku na trhu.\n37. Žalobcovia tvrdili, že ich podiel na trhu bol marginálny, kým podiel žiadateľov o zhovievavosť\nPorsche Slovakia a PIASK predstavoval viac ako 60 %, pričom žalovaný sa týmto aspektom nezaoberal\na pokutu vyčíslil nesprávne. Súčasne tvrdili, že Porsche Slovakia a PIASK mali ekonomickú motiváciu\nvykonštruovať koncept dohody, ktorý podsunuli žalovanému.\n\n38. Žalobcovia navrhovali nasledovné vykonanie dôkazov v súdnom konaní: vykonanie dôkazov\noboznámením sa s administratívnym spisom a dôkazmi v ňom obsiahnutými, ako aj s tými dôkazmi,\nktoré úrad nevykonal (výsluchy navrhovaných svedkov). Nevypočutie týchto osôb považovali za zásadnú\nprocesnú vadu, keďže bez ich výsluchu podľa nich nebolo možné odstrániť rozpory a objektívne posúdiť\ntvrdenia žiadateľov o zhovievavosť.\nII.2 Žaloba žalobcu v 5. rade (AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY)\n39. Žalobca v 5. rade sa včas podanou žalobou domáhal zrušenia prvostupňového a napadnutého\nrozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.\nNámietky žalobcu v 5. smerujúce proti zistenému skutkovému stavu\n40. Žalobca namietal, že úrad porušil povinnosť riadne zistiť skutkový stav veci, keď si neobstaral\npotrebné podklady pre rozhodnutie a dôkazy nevyhodnotil vo vzájomných súvislostiach, ani v celkovom\nkontexte. Tvrdil, že rozhodnutie je založené na neodôvodnených predpokladoch, nezákonne získaných\ndôkazoch a nekonzistentných záveroch, pričom z neho vyplýva aj neobjektívny prístup správneho\norgánu k žiadateľom o zhovievavosť oproti ostatným účastníkom konania.\n41. Žalobca ďalej namietal nesprávne skutkové závery úradu týkajúce sa jeho účasti na údajnej dohode,\nkeď uviedol, že sa nedopustil protisúťažného konania, neuzatvoril dohodu obmedzujúcu súťaž a nebol\nsi vedomý existencie takejto dohody. Tvrdil, že správny orgán nesprávne interpretoval jednotlivé dôkazy,\nnajmä e-mailovú komunikáciu a účasť na stretnutiach, pričom z týchto dôkazov nemožno vyvodiť jeho\nvedomú účasť na karteli. V tejto súvislosti žalobca poukazoval na to, že z dôkazov nevyplýva existencia\ndohody, ani jeho vedomosť o nej. Tvrdil, že úrad vyvodil závery bez dostatočného skutkového základu a\nbez logického odôvodnenia, pričom ignoroval alternatívne vysvetlenia skutkového stavu. Žalobca tvrdil,\nže sa na konferencii v Hronseku nezúčastnil a nebola mu ani doručená pozvánka na túto konferenciu.\nVo vzťahu k nemu žalovaný určil dátum začatia porušovania na deň 02.02.2011, kedy mu mala byť\nzaslaná tabuľka s maximálnymi zľavami, ktorá obsahovala aj poznámku o poskytovaní zľavy o 1%\nnižšej pre zákazníka z iného regiónu. Žalobca nesúhlasil so záverom žalovaného, že na základe tohto\nmailu žalobca získal vedomosť o existencii dohody o regionálnom rozdelení trhu a výške aplikovaných\nzliav. Namietal, že je objektívne nemožné, aby prejavil vôľu participovať na žalovaným tvrdenej dohode\nobmedzujúcej súťaž, keď o nej a o záveroch na nej prijatých nemal absolútne žiadnu vedomosť, a to i\nnapriek tomu, že mu bol ako jednému z adresátov adresovaný e-mail zo dňa 02.02.2011, ktorý sa mal\nodvolávať na závery z konferencie v Hronseku. Žalobca namietal, že keďže nemal vedomosť o tom,\nčo malo byť predmetom konferencie v Hronseku, nemožno z jeho nevedomosti vyvodiť jeho vedomosť,\nsúhlas a vôľu byť viazaný dojednaniami z konferencie v Hronseku alebo podieľať sa na nejakej dohode,\nk uzavretiu ktorej malo dôjsť práve na tejto konferencii.\n42. Žalobca zdôraznil, že nerealizoval obchody s fleetovými zákazníkmi a s veľkoodberateľmi,\nneobchodoval v rámci operatívnych leasingov a nezúčastnil sa verejných obstarávaní, a preto sa ho\ntabuľka pre veľkoodberateľov a leasingové spoločnosti, ktorá bola zaslaná e-mailom zo dňa 02.02.2011,\nnedotýkala, a nikdy v jej zmysle nepostupoval a ani nevedel, s čím poznámka uvádzaná v tabuľke\nsúvisela alebo že by sa ho vôbec dotýkala. Žalovaný účasť žalobcu na dohode opiera iba o dva\ndôkazy: e-mail zo dňa 18.3.2013 (dôkaz č. 51) a reakcia na e-mail zo dňa 3.10.2013 (dôkaz č. 63),\nktoré vyhodnotil za aktívnu komunikáciu žalobcu. Oba tieto dôkazy sú datované viac ako dva roky po\ndátume, ktorý žalovaný určil ako rozhodný začiatok protisúťažného konania žalobcu. Žalobca uviedol,\nže ak by malo byť jeho konanie považované za protisúťažné, čo výslovne poprel, neobstojí zistenie\nžalovaného, že rozhodným dátumom vo vzťahu k nemu je 02.02.2011. Žalobca ďalej poukázal na to, že\nžalovaným vytýkané e-mailové správy neboli adresované výlučne žalobcovi, ale jeho e-mailovú adresu\nuviedol odosielateľ spolu s ostatnými adresátmi v mailing liste, pričom žalobca nemá objektívnu možnosť\nzabrániť akémukoľvek odosielateľovi e-mailovej správy uviesť jeho e-mailovú adresu ako adresáta. Z\nvýlučne pasívneho prijatia e-mailovej správy, na ktorej zaslanie žalobca nedal podnet ani si ju nevyžiadal,\nnemožno vyvodiť, že sa dostatočne nedištancoval od dohody a napomáhal jej realizácii.\n43. Žalobca spochybňoval dôveryhodnosť žiadateľov o zhovievavosť, keď uviedol, že ich tvrdenia sú\nrozporné, účelové a nepodporené ďalšími dôkazmi, pričom správny orgán tieto rozpory odstránil len\nprostredníctvom ich vlastných vysvetlení bez vykonania ďalšieho dokazovania. Tvrdil, že dodatočné\n\nvysvetlenia žiadateľov o zhovievavosť majú obmedzenú dôkaznú hodnotu, keďže sú motivované snahou\nzachovať si výhody programu zhovievavosti a minimalizovať vlastnú zodpovednosť. V tejto súvislosti\nžalobca poukazoval na to, že vyhlásenia účastníkov kartelu nemôžu byť postačujúcim dôkazom, ak nie\nsú podporené ďalšími dôkazmi, a že dôkazná hodnota takýchto vyhlásení závisí od ich vierohodnosti,\npôvodu a okolností ich vzniku. Tvrdil, že tieto podmienky v posudzovanom prípade splnené neboli.\n44. Žalobca ďalej namietal, že úrad nezákonne odmietol návrhy na doplnenie dokazovania ako zbytočné\nalebo nehospodárne, čím porušil svoje povinnosti pri zisťovaní skutkového stavu.\n45. Žalobca poukázal na to, že správny orgán nesprávne posúdil ekonomickú motiváciu účastníkov\na ignoroval reálne fungovanie trhu a vzťahov medzi importérom a predajcami. Tvrdil, že existuje\nalternatívne ekonomické vysvetlenia správania účastníkov, ktoré správny orgán nezohľadnil. Žalobca\nzároveň poukazoval na to, že konanie nebolo preukázané bez dôvodných pochybností, a preto by sa\nmali uplatniť zásady trestného práva vrátane zásady in dubio pro reo, pričom zdôraznil, že v prípade\npochybností nemožno vyvodiť zodpovednosť za správny delikt.\nNámietky žalobcu v 5. rade k právnemu posúdeniu a ostatné námietky\n46. Žalobca ďalej tvrdil, že správny orgán nedostatočne zistil skutkový stav vo vzťahu k postaveniu\nimportéra a žiadateľov o zhovievavosť, a preto dospel k nesprávnym právnym záverom. Úrad podľa\nžalobcu nesprávne kvalifikoval posudzované konanie ako horizontálnu kartelovú dohodu, hoci podľa\njeho názoru skutkové okolnosti nasvedčujú skôr vertikálnemu vzťahu determinovanému postavením\nimportéra.\n47. Žalobca zároveň namietal nezákonnosť dôkazov získaných inšpekciou, keď uviedol, že inšpekcia\nbola vykonaná na základe nezákonnej žiadosti o zhovievavosť a že dôkazy získané jej prostredníctvom\nsú nezákonné, pričom z nezákonného základu nemožno odvodiť zákonnosť ďalšieho postupu správneho\norgánu.\n48. Žalobca uviedol, že pokuta má pre neho likvidačný charakter, najmä v kontexte ekonomických\ndopadov pandémie COVID-19, a že jej uloženie nie je v súlade so zásadou proporcionality. Žalobca\nuviedol, že ak by sa správny súd nestotožnil s jeho argumentáciou a mal by za to, že sa dopustil\nprotiprávneho konania, navrhol mu aplikovať sankčnú moderáciu vo vzťahu k výške uloženej pokuty\ntak, aby bola primeraná zásade generálnej prevencie. Žalobca považoval sankciu uloženú správnymi\norgánmi za neprimerane vysokú, v rozpore so zásadou proporcionality, individualizácie trestania a\nzákazom likvidačného charakteru pokút. Žalobca namietal, že žalovaný pri určení výšky pokuty s\nvýnimkou jednej poľahčujúcej okolnosti a výnimočnej situácie spôsobenej COVID-19 vôbec nezohľadnil\nzávažnosť porušenia vzhľadom na spôsob, akým sa žalobca mal porušenia zákona dopustiť, dopad\nsprávania žalobcu na trh a veľkosť a význam žalobcu na trhu (žalobca je najmenším predajcom vozidiel\nzn. Volkswagen na trhu spomedzi všetkých účastníkov konania a jeho správanie nie je spôsobilé\novplyvniť trh s týmito vozidlami), žalobca sa nikdy predtým nedopustil správneho deliktu vo veci\nhospodárskej súťaže, s úradom v rámci správneho konania spolupracoval.\nII.3 Žaloba žalobcu v 6. rade (Auto Gábriel)\n49. Žalobca sa včas podanou žalobou domáha domáhal zrušenia prvostupňového a napadnutého\nrozhodnutia a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, alternatívne navrhoval sankčnú\nmoderáciu.\nNámietky žalobcu v 6. rade ku skutkovému stavu\n50. Žalobca uviedol, že správne orgány založili svoje rozhodnutia na nedostatočne zistenom skutkovom\nstave, keď dôkazy neboli vykonané v potrebnom rozsahu, neboli hodnotené vo vzájomných súvislostiach\na správny orgán sa nevysporiadal so všetkými relevantnými tvrdeniami účastníkov konania. Namietal,\nže skutkové závery nemajú oporu v administratívnom spise a že rozhodnutie vychádza najmä z\ntvrdení žiadateľov, ktorých vierohodnosť je spochybnená ich vlastnými rozpormi a motiváciou získať\nvýhody v rámci programu zhovievavosti. Žalobca poukázal na rozpory medzi jednotlivými žiadateľmi\no zhovievavosť, najmä medzi tvrdeniami PIASK a Porsche Slovakia a následnými tvrdeniami BOAT,\n\nktorý svoje vyjadrenia v priebehu konania menil a prispôsoboval, pričom úrad tieto rozpory neodstránil\nriadnym dokazovaním, ale ich akceptoval bez kritického vyhodnotenia. Vo vzťahu k vlastnej účasti\nna dohode žalobca uviedol, že úrad nepreukázal jeho účasť na väčšine stretnutí ani jeho zapojenie\ndo jednotlivých aspektov dohody, pričom okrem konferencie v Hronseku nebolo preukázané, že by\nsa zúčastnil ďalších stretnutí alebo aktívne participoval na dohode. Žalobca tiež namietal nesprávne\nhodnotenie dôkazov týkajúcich sa údajnej dohody, keď uviedol, že jednotlivé dôkazy (e-maily, zápisy zo\nstretnutí) nepreukazujú konkrétny obsah dohody ani jeho vedomú účasť, pričom správny orgán z nich\nvyvodil závery, ktoré z nich logicky nevyplývajú.\n51. Žalobca namietal porušenie práva na obhajobu, keď úrad nevyhovel návrhom na vykonanie\ndôkazov, najmä návrhom na výsluch konkrétnych svedkov – zamestnancov importéra a prepojených\nspoločností, pričom dokazovanie obmedzil len na vysvetlenia poskytnuté žiadateľmi o zhovievavosť ako\npodnikateľskými subjektmi. Žalobca poukázal na to, že takýto postup znemožnil overenie vierohodnosti\nich tvrdení a porušil zásadu kontradiktórnosti konania.\n52. Žalobca ďalej namietal, že úrad odmietol vykonať dôkazy navrhnuté účastníkmi, najmä ekonomické\nanalýzy (prehľady predajov, výšky poskytovaných zliav a regionálneho správania predajcov), ktoré\nmali preukazovať, že údajná dohoda nebola dodržiavaná, resp. že žalobca konal nezávisle. Žalobca v\ntejto súvislosti namietal, že správny orgán selektívne hodnotil dôkazy a ignoroval dôkazy svedčiace v\nprospech účastníkov, čím porušil zásadu objektívnosti a nestrannosti.\n53. Žalobca namietal nesprávnu kvalifikáciu konania ako horizontálnej dohody, keď poukázal na\npostavenie importéra ako dominantného subjektu v distribučnom reťazci a na ekonomickú závislosť\npredajcov od importéra. Tvrdil, že skutkové okolnosti nasvedčujú existencii vertikálnych vzťahov a\nprípadného nátlaku zo strany importéra, ktorý mal byť iniciátorom alebo koordinátorom správania\npredajcov. Žalobca poukázal na konkrétne tvrdenia žiadateľa o zhovievavosť BOAT, podľa ktorého\ncenové dohody boli presadzované zo strany importéra a s ním majetkovo prepojenej spoločnosti\nPIASK. Žalobca tvrdil, že predajcovia boli vystavení ekonomickému tlaku a závislosti, čo malo vylučovať\nich autonómne rozhodovanie. Zároveň poukázal na historickú prax skupiny Volkswagen, za ktorú\nbola uložená sankcia Európskou komisiou, ako na okolnosť podporujúcu tvrdenie o riadiacej úlohe\nimportéra. Žalobca namietal, že správny orgán tieto skutočnosti nevyhodnotil a bez dostatočného\nodôvodnenia dospel k záveru o existencii horizontálnej dohody medzi predajcami, pričom ignoroval\nalternatívne vysvetlenia skutkového stavu.\nNámietky žalobcu v 6. rade k právnemu posúdeniu a ostatné námietky\n54. Žalobca ďalej namietal nesprávne posúdenie existencie jedného trvajúceho správneho deliktu,\nkeď poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej je potrebné pre takýto záver preukázať\nexistenciu spoločného plánu, úmyselnú účasť podniku a vedomosť o správaní ostatných účastníkov.\nTvrdil, že tieto podmienky neboli splnené a že jednotlivé konania mali byť posudzované samostatne,\nprípadne ako viaceré delikty. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na odlišnú rozhodovaciu prax\nžalovaného v iných veciach, kde obdobné konania boli posudzované ako samostatné delikty, čím\nnamietal nejednotnosť rozhodovacej praxe správneho orgánu.\n55. Žalobca zároveň namietal nezákonnosť získania dôkazov, keď uviedol, že inšpekcie boli vykonané\nna základe všeobecných a nedostatočne odôvodnených poverení, bez súhlasu súdu, čím došlo k\nzásahu do základných práv, najmä práva na nedotknuteľnosť obydlia, listového tajomstva a tajomstva\ndopravovaných správ. Namietal, že elektronická komunikácia bola získaná v rozpore s ochranou\ntelekomunikačného tajomstva a tieto dôkazy preto nemali byť použité.\n56. Žalobca zároveň namietal nedostatočné preukázanie začiatku a ukončenia údajného protiprávneho\nkonania vo vzťahu ku každému účastníkovi a ku každému aspektu dohody, pričom poukázal na to, že\nniektoré dôkazy (napr. e-mail určujúci koniec konania) sa ho ani netýkali a neboli mu doručené.\n57. Žalobca namietal aj nesprávne posúdenie dohody ako obmedzenia hospodárskej súťaže na základe\ncieľa, keď poukázal na to, že neboli preukázané konkrétne dopady na trh ani reálne účinky konania\núčastníkov, pričom správny orgán rezignoval na skúmanie účinkov s poukazom na kategorizáciu dohody\nako tzv. „hardcore“ kartelu.\n\n58. Žalobca napokon namietal aj výšku uloženej pokuty, ktorú považoval za neprimeranú, nedostatočne\nodôvodnenú a nezohľadňujúcu individuálne okolnosti prípadu, pričom poukázal aj na nedostatky\nmetodiky jej výpočtu, ktoré boli konštatované aj Radou PMÚ v zrušujúcom rozhodnutí. Zároveň sa\ndomáhal sankčnej moderácie, keď tvrdil, že uložená pokuta nezodpovedá zásade proporcionality a\nneplní spravodlivo represívnu ani preventívnu funkciu.\nII.4 Žaloba žalobcu v 7. rade (Autoprofit)\n59. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia,\njeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na ďalšie\nkonanie, alternatívne navrhoval moderáciu uloženej sankcie.\nNámietky žalobcu v 7. rade smerujúce proti zistenému skutkovému stavu\n60. Žalobca namietal, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu jeho účasti\nna protisúťažnom konaní v rozsahu, v akom mu bola pripísaná, keďže neboli predložené presné a\nsúladné dôkazy, ktoré by odôvodňovali záver o jeho účasti na karteli. V tejto súvislosti poukazoval na\njudikatúru Súdneho dvora Európskej únie, z ktorej vyvodzoval, že dôkazné bremeno nesie správny\norgán a že porušenie súťažného práva musí byť preukázané právne dostatočnými dôkazmi, pričom\nnestačia domnienky ani nepriame úvahy. Žalobca namietal, že žalovaný sa nezaoberal otázkou, či sa 25\ne-mailov s údajným protisúťažným charakterom dostalo do jeho dispozičnej sféry a či sa mohol aktívne\nbrániť voči doručovaniu nevyžiadaných správ. Ďalej namietal, že prostredníctvom ekonomickej analýzy\npreukázal, že sa tvrdenou dohodou neriadil a tiež skutočnosť, že v konaní nebolo preukázané doručenie\ne-mailov, ktoré žalovaný považuje za dôkaz preukázania účasti žalobcu na tvrdenej dohode, ani účasť\nna ďalších stretnutiach. Uviedol, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukazoval reálnu\nneexistenciu určitej skutočnosti, kedy treba aplikovať negatívnu dôkaznú teóriu.\n61. Za nezákonné dôkazy je podľa žalobcu možné považovať dôkazy predložené žiadateľmi o\nzhovievavosť 1 až 4 (Porsche Slovakia, PIASK, BOAT a Autoprofit) vo forme e-mailovej komunikácie.\nPri týchto dôkazoch žalovaný nezistil ich originalitu, autenticitu, vierohodnosť a neporušiteľnosť. Takisto\nmožno za nezákonné dôkazy považovať dôkazy zo zariadení zamestnancov spoločnosti ARAVER - p.\nF. (SD karta, obsah pevného disku, obsah mailovej schránky (p. C. a p. G. (obsah mailových schránok).\nDátové nosiče boli odnesené do priestorov žalovaného a z nich boli následne s časovým odstupom (v\nčase, keď zamestnancom žalovaného už uplynula lehota na vykonanie inšpekcie) pomocou kľúčových\nslov selektované relevantné dokumenty. Ak je táto činnosť výkonom inšpekcie, na jej vykonávanie\nmusia mať zamestnanci žalovaného písomné poverenie platné počas celej doby výkonu činnosti.\nPokiaľ by takýmto poverením nedisponovali, išlo by o inšpekciu vykonanú v rozpore so zákonom\no ochrane hospodárskej súťaže. Podľa názoru žalobcu to, či žalovaný vykonáva inšpekčnú činnosť\nalebo nie, nemôže byť závislé iba od toho, v akých priestoroch sa inšpekčná činnosť vykonáva. V\nprípade vyhľadávania dôkazov zo zapečatených nosičov v priestoroch žalovaného ide o pokračovanie\ninšpekcie, tak ako to vyplýva z čl. 20 ods. 2 písm. d) Nariadenia č. 1/2003, podľa ktorého úradníci a iné\nsprevádzajúce osoby určené Komisiou na vykonávanie inšpekcie sú oprávnené zapečatiť prevádzkové\npriestory a obchodné knihy alebo záznamy na takú dobu trvania a v takom rozsahu, v akom sú potrebné\npre inšpekciu. Žalobca ďalej poukázal na to že Porsche Slovakia a PIASK ovládajú viac ako 60%\nrelevantného trhu predaja vozidiel Volkswagen a pri rozdelení zvyšného podielu rovnomerne medzi\nostatných predajcov je trhový podiel jedného predajcu približne 3%. Už len z uvedeného podľa žalobcu\nabsentuje logický záver, prečo by účastníci pristúpili k tvrdenej dohode, potvrdili ňou majoritný podiel\ndvoch majetkovo prepojených spoločností a zároveň by si sami takto sťažili ďalší rast. Vychádzajúc z\nuvedených záverov je konštatovanie žalovaného o existencii všeobecného plánu sledujúceho spoločný\ncieľ nelogické.\n62. Žalobca namietal, že žalovaný vykladal získané dôkazy hlavne v prospech žiadateľov o\nzhovievavosť a prispôsoboval ich potrebám Porsche Slovakia a PIASK. Tvrdil, že žalovaný porušil\nzásadu posudzovať dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach a porušil zásadu in dubio pro\nreo. Žalovaný podľa žalobcu dostatočným spôsobom nepreukázal porušenie súťažného práva ako\nkonštatuje v rozhodnutí a od ktorého odvíja aj určenie výšky pokuty.\n\n63. Žalobca nesúhlasil s ustálením začiatku tvrdenej protisúťažnej dohody na 5.11.2010, kedy sa\nuskutočnila konferencia v Hronseku, a poukázal na rozpory a absenciu dôkazov. Žalobca poprel\nsvoju účasť na tvrdenej dohode. Predmetnej konferencie (na oficiálnej časti) sa zúčastnila len jeho\nzamestnankyňa H. I., ktorá však nebola na žiadnom stretnutí týkajúcom sa posudzovanej dohody.\nŽalobca tiež namieta určenie konca dohody na 26.1.2016. Komunikácia, od ktorej žalovaný odvíja\nukončenie dohody, bola len medzi spoločnosťami ARAVER a AUTOCOMODEX; ostatní účastníci o nej\nnemali vedomosť.\nNámietky žalobcu v 7. rade k právnemu posúdeniu a ostatné námietky\n64. Žalobca namietal, že mu žalovaný neposkytol dostatočnú lehotu na zvolenie nového právneho\nzástupcu po odvolaní plnej moci pôvodnému právnemu zástupcovi. Žalobca poukázal na to, že dňa\n30.4.2020 odvolal plnú moc pôvodnému právnemu zástupcovi spoločnosti a v podaní adresovanom\nžalovanému uviedol aj dôvody, pre ktoré tak urobil. Podľa názoru žalobcu Rada PMÚ nepostupovala v\nsúlade s § 17 ods. 1 správneho priadku, ktorý umožňuje účastníkom konania byť v konaní zastúpený\nadvokátom alebo iným zástupcom, ktorého si zvolia. Tvrdil, že Rada PMÚ mu odňala základné právo\nna súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Žalobca\nuviedol, že vo svojej žiadosti zo dňa 30.4.2020 o poskytnutie primeranej lehoty na zvolenie nového\nprávneho zástupcu a na prípravu a prevzatie zastúpenia a vykonanie procesného úkonu vysvetlil\nsituáciu, v ktorej sa ocitol po tom, čo pre vznik kolízie záujmov s ďalšími účastníkmi konania a ich\nspoločným právnym zástupcom bol nútený odvolať mu plnú moc. Žalobca poukázal na to, že Rada PMÚ\nmu poskytla neprimerane krátku lehotu tri dni, ktorá mu reálne neumožnila zvoliť si nového právneho\nzástupcu, jeho právnemu zástupcovi oboznámiť sa s rozsiahlym spisom a vyjadriť sa pred vydaním\ndruhostupňového rozhodnutia. Pôvodný právny zástupca žalobcu v prvej fáze potom, čo mu žalobca\noznámil nové podstatné skutočnosti, ktoré získal z rozhovoru s p. D. a ktoré žiadal zahrnúť do svojej\nobrany, rešpektoval jeho požiadavku a aj vyjadril snahu zahrnúť ich do vyjadrenia pred rozhodnutím\nprvostupňového orgánu. Neskôr pôvodný právny zástupca svoje stanovisko zmenil a nové informácie\noznačil za toxické voči ďalším účastníkom konania, ktorých tiež zastupoval.\n65. Žalobca namietal aj nečinnosť žalovaného a uplynutie lehoty na uloženie pokuty, ktoré odôvodňoval\ntým, že medzi doručením žiadosti o neuloženie pokuty zo strany žiadateľov o zhovievavosť 1 a 2\n(24.6.2015) až do oznámenia žalovaného zo dňa 1.6.2016 ubehlo takmer 12 mesiacov, inšpekcie v\npriestoroch žalobcov HÍLEK a ARAVER sa uskutočnili v dňoch 18.4.2016 až 20.4.2016, samotné konanie\nvo veci začal úrad až na základe oznámenia zo dňa 1.6.2016. Žalovaný mal podľa žalobcu minimálne od\n8.9.2015 dostatok podkladov pre začatie konania vrátane identifikácie účastníkov. Takýmto (ne)konaním\nsi žalovaný podľa žalobcu účelovo predĺžil subjektívnu lehotu na uloženie sankcie v zmysle § 38c ods.\n4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, podľa názoru žalobcu lehota na uloženie pokuty uplynula\nnajneskôr 20.4.2020, ktorú žalovaný zmeškal.\n66. Žalobca namietal, že zaradenie do programu zhovievavosti bolo nezákonné, pretože importér\nPorsche Slovakia nie je na rovnakej pozícii ako ostatní predajcovia motorových vozidiel, tak ako to\nvyžaduje § 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Žalobca uviedol, že z distribučnej zmluvy\naj z prvého prvostupňového rozhodnutia úradu zo dňa 25.8.2017 č. 21/2017/ODK-2017/KH/R/2/022\nvyplýva, že medzi importérom a ostatnými predajcami existuje vertikálny vzťah. Udelením imunity\nimportérovi v rámci programu zhovievavosti došlo zo strany žalovaného k nesprávnemu úradnému\npostupu, rozpornému s § 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Žalobca poukazoval\nna nátlak zo strany importéra aj PIASK a tvrdil, že predajcovia sú v postavení silnej ekonomickej\nzávislosti voči importérovi, ktorý využil svoje postavenie na presadenie svojich záujmov. Ďalej uviedol,\nže predajcovia sú nútení dodržiavať podmienky určené importérom pod rizikom sankcie. Žalobca\npreukazoval nátlak zo strany importéra e-mailom zo dňa 9.1.2017 (zamestnanci importéra p. C., A. a\nD.), e-mailom zo dňa 14.2.2007 a 19.10.20010 (zamestnanec importéra p. D.), záznamom z internej\nporady PIASK zo dňa 10.11.2011 a e-mailom zo dňa 2.2.2011 (štruktúra rabatov) a zo dňa 24.7.2012\n(„opatrenie: do objasnenia situácie vám nebudeme vyplácať a priznávať žiadne nové veľkoodberateľské\npodpory“).\n67. Žalobca zároveň namietal nesprávne určenie dĺžky jeho účasti na protisúťažnom konaní,\nkeďže podľa jeho názoru neboli preukázané žiadne skutkové okolnosti odôvodňujúce jeho účasť po\n14.01.2015.\n\n68. Žalobca namietal, že rozhodnutie žalovaného sa opiera o dôkazy (e-mailovú komunikáciu), ktoré\nboli nezákonne získané počas inšpekcie vykonanej v dňoch 18.4.2016 až 20.4.2016 u žalobcov HÍLEK\na A R A V E R. Poverenia na vykonanie inšpekcie boli podľa jeho názoru koncipované všeobecne a\nzamestnanci úradu tak mohli prehľadávať čokoľvek, čo sa týkalo predaja vozidiel značky Volkswagen.\nTakýmto postupom úradu došlo k nedodržaniu zásady legitimity, proporcionality a zásahu do práv\ndotknutých subjektov. Za nezákonne získané dôkazy je možné považovať samotný obsah e-mailovej\nkomunikácie získaný pri inšpekcii, ktorá podlieha pod telekomunikačné tajomstvo. Poukázal na §\n63 ods. 1 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v relevantnom znení (ďalej len\n„zákon o elektronických komunikáciách“), ktorý upravuje rozsah telekomunikačného tajomstva. Žalobca\nnamietal, že žalovaný pri vykonávaní inšpekcie nedisponoval súhlasom dotknutej osoby alebo sudcu.\n69. Žalobca ďalej namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, keďže správny orgán neobstaral\na nevyhodnotil dôkazy v rozsahu potrebnom na spoľahlivé zistenie skutkového stavu a dôkazy\nneposudzoval vo vzájomných súvislostiach. Tvrdil, že skutkové závery sú založené najmä na tvrdeniach\nžiadateľov o zhovievavosť, ktoré sú rozporné, účelové a nepodporené ďalšími dôkazmi.\n70. Žalobca namietal nesprávne právne posúdenie veci spočívajúce v tom, že žalovaný kvalifikoval\nkonanie ako jedno pokračujúce porušenie súťažného práva, hoci nepreukázal splnenie podmienok\npre toto posúdenie. V tejto súvislosti poukazoval na judikatúru Všeobecného súdu Európskej únie,\nz ktorej vyvodzoval, že na preukázanie jedného pokračujúceho porušenia je potrebné preukázať\nexistenciu spoločného plánu, úmyselnú účasť podniku na tomto pláne a jeho vedomosť o správaní\nostatných účastníkov, pričom tieto podmienky podľa jeho názoru neboli splnené. Žalobca namietal, že\nžalovaný nesprávne subsumoval jednotlivé skutky pod jeden celok v podobe komplexnej dohody, hoci\nnepreukázal ich vzájomnú prepojenosť, jednotný cieľ ani jeho vedomosť o celkovom konaní. Tvrdil,\nže neexistuje dôkaz o tom, že by sa zúčastnil koordinácie vo verejných obstarávaniach alebo inej\nformy bid-riggingu, pričom vykonané dôkazy podľa neho preukazujú nanajvýš výmenu informácií, nie\ndohodu obmedzujúcu hospodársku súťaž. Žalobca zároveň namietal porušenie zásady in dubio pro\nreo, keď žalovaný vyvodil jeho zodpovednosť napriek existencii pochybností o jeho účasti na tvrdenom\nprotisúťažnom konaní. V tejto súvislosti poukazoval aj na judikatúru slovenských súdov, konkrétne na\nrozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.11.2018, sp. zn. 2S/273/2017.\n71. Žalobca namietal tiež nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, keďže\nzávery žalovaného o rozsahu, trvaní a charaktere protisúťažného konania nemajú oporu v dôkazoch a\nnie sú dostatočne odôvodnené.\n72. Žalobca namietal, že žalovaný na posudzovanú dohodu nesprávne aplikoval čl. 101 ZFEÚ z dôvodu,\nže bez bližšieho skúmania nie je možné automaticky posúdiť vplyv tvrdenej dohody na obchod medzi\nčlenskými štátmi. Aplikáciu čl. 101 ZFEÚ je podľa žalobcu potrebné posudzovať podľa konkrétnych\npodmienok danej dohody; žalobca uviedol, že tvrdenou dohodou nie je obmedzený prienik iných\nsubjektov z ďalších členských štátov, neexistuje žiadna dohoda účastníkov brániaca zahraničným\npredajcom predávať vozidlá na území SR, ani možnosť zákazníkov zo SR zabezpečiť si vozidlo za lepšiu\ncenu zo zahraničia.\n73. Nesprávny postup pri určení výšky pokuty je podľa názoru žalobcu ďalším pochybením žalovaného,\npretože porušil zásadu proporcionality a individualizácie v trestaní. Pri učení výšky pokuty vychádzal\nz obdobia porušovania od 5.11.2010 do 26.1.2016 bez toho, aby zohľadnil reálne trhové podiely\núčastníkov, hoci to vyžaduje judikatúra a to rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 17.12.1998 vo veci\nC-185/95 P, Baustahlgewebe. Žalobca namietal, že aj keď žalovaný posúdil dohodu ako cieľovú, mal\nsa zaoberať reálnou situáciou na trhu a skutočným dopadom na trh v zmysle § 38 ods. 3 zákona o\nochrane hospodárskej súťaže. Nie je zrejmé, ako žalovaný dospel k miere závažnosti konania účastníkov\nvo výške 3%, a preto je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné a arbitrárne. Zdôraznil, že nie je možné\npaušalizovať a určiť každému účastníkovi rovnaké percento závažnosti a k nemu následne pripočítavať/\nodpočítavať priťažujúce/poľahčujúce okolnosti.\n74. Žalobca namietal aj vady výroku prvostupňového rozhodnutia v časti I. spočívajúce v nedostatočnom\nvymedzení skutku, ktorý neobsahuje miesto a spôsob spáchania správneho deliktu. Žalobca poukázal\nna to, že úrad v tejto časti výroku len konštatoval, že malo dôjsť k porušeniam zákona o ochrane\n\nhospodárskej súťaže, nekonkretizuje však, na akej konkrétnej výške maximálnych zliav poskytovaných\nzákazníkom sa mali dohodnúť; na akom vecnom rozdelení trhu a zákazníkov, na akej konkrétnej\nvýmene citlivých obchodných informácií, na akej konkrétnej koordinácií postupu pri predkladaní ponúk do\nverejných obstarávaní, obchodných verejných súťažiach alebo iných obdobných súťažiach (s výnimkou\nspoločností ARAVER a AUTONOVO) sa účastníci mali dohodnúť. V dôsledku toho nie je zrejmé, za aké\nkonkrétne konanie mu bola uložená sankcia.\n75. Žalobca vo vzťahu k sankcii namietal nesprávny výpočet pokuty, keď žalovaný zahrnul do\nrelevantného obratu aj položky, ktoré podľa jeho názoru nemali byť zohľadnené, najmä reexporty a\nprefinancovanie skladových zásob, čím došlo k nadhodnoteniu základu pre výpočet pokuty.\n76. Napokon namietal neprimeranosť uloženej pokuty, keď uviedol, že sankcia je neprimerane prísna,\nnezodpovedá jeho postaveniu ani rozsahu jeho účasti na konaní a nie je v súlade so zásadou\nproporcionality. Žalobca ďalej namietal nesprávne určenie dĺžky trvania deliktu pre účely výpočtu\npokuty, keďže jeho účasť nemala byť posudzovaná až do 26.01.2016, čo malo viesť k použitiu\nnižšieho koeficientu trvania. Žalobca namietal, že žalovaný nezohľadnil poľahčujúce okolnosti, najmä\njeho obmedzenú účasť na jednotlivých častiach tvrdeného konania, a zároveň nesprávne aplikoval\npravidlá programu zhovievavosti, keď priznané zníženie pokuty nepovažoval za primerané rozsahu jeho\nspolupráce.\nII.5 Žaloby žalobcov v 8. až 13. rade\n(GALIMEX, ARAVER, DS – CAR, AUTOMAX PLUS, AUTONOVO, PO CAR)\n77. Žalobcovia sa včas podanou žalobou domáhali preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia,\njeho zrušenia spolu s prvostupňovým rozhodnutím, vrátenia veci úradu na ďalšie konanie. Navrhovali\ntiež moderáciu uložených pokút.\nNámietky žalobcov v 8. až 13. rade ku skutkovému stavu\n78. Žalobcovia poukázali na to, že za začiatok domnelej dohody nemožno považovať konferenciu\nv Hronseku (5.11.2010), pretože vyjadrenia žiadateľov o zhovievavosť sú v tomto ohľade rozporuplné\n(oficiálna a neoficiálna časť konferencie), vzájomne si odporujúce a dodatočne boli vyvrátené.\nŽalobcovia namietali, že žalovaný sám účelovo doplnil skutkový stav použitím nejasnej a ničím\nnepodloženej dedukcie faktov bez akýchkoľvek dôkazov o správnosti takéhoto výkladu jednotlivých\nskutočností a rozporuplných vyjadrení žiadateľov o zhovievavosť a súčasne bez overenia a preukázania\nautenticity, originality, vierohodnosti a neporušiteľnosti nimi predložených dôkazov. Žalobcovia\npoukazovali na to, že p. D. (v tom čase zamestnanec importéra) v pozvánke na konferenciu v Hronseku\nneapeloval na potrebu účasti každého predajcu a v programe konferencie neuviedol politiku štruktúry\nzliav. Žalobcovia namietali, ako mohol žalovaný na základe zápisu z internej porady PIASK deklarovať\nzávery o jednej trvajúcej kartelovej dohode medzi všetkými účastníkmi konferencie v Hronseku, a to aj\ntakými, ktorí sa konferencie v Hronseku nezúčastnili. Žalobcovia poukázali na to, že žiaden iný dôkaz o\ntejto otázke sa v administratívnom spise nenachádza a na to, že žiadateľ BOAT uviedol, že na konferencii\nv Hronseku nedošlo k žiadnemu protisúťažnému konaniu.\n79. Žalobcovia namietali, že skutkový stav bol zistený na základe dôkazov vo forme e-mailovej\nkomunikácie predloženej zo strany spoločností PIASK, Porsche Slovakia a BOAT len vo fotokópiách\nbez následnej kontroly originality a neporušiteľnosti zo strany žalovaného. Žalobcovia namietali,\nže z uvedeného dôvodu v administratívnom konaní navrhovali vykonanie dokazovania originálom\npoštového servera jednotlivých žiadateľov o zhovievavosť alebo notárskou zápisnicou o notárskom\noverení dokumentov predložených do konania z hľadiska kontroly originality, autenticity, vierohodnosti a\nneporušiteľnosti predložených dôkazov. Rovnako navrhli vykonanie dokazovania o odoslaní (zo strany\nodosielateľa) a prijatí (zo strany adresáta) sporného e-mailu, dokazovanie záznamom z počítačových\nserverov žiadateľov o zhovievavosť a ich porovnanie so záznamami z počítačových serverov ostatných\núčastníkov konania, a to s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci\nC-74/14, Eturas. Namietali, že odoslanie e-mailu z elektronickej schránky odosielateľa ešte neznamená,\nže bol príjemcovi skutočne doručený a dostal sa do jeho dispozície. Žalobcovia namietali, že žalovaný\nnavrhované dôkazy na preukázanie uvedených tvrdení nevykonal.\n\n80. Žalobcovia v žalobách ďalej tvrdili, že na žiadnu e-mailovú komunikáciu nereagovali, nakoľko o\nnej nevedeli. Na druhej strane, ak by aj hypoteticky žalobcovia mali e-maily k dispozícií, bez informácií\nz údajných stretnutí a dohôd, ktoré mali na týchto stretnutiach vzniknúť, a bez ďalších informácií o\npredávanom automobile (vystavené, predvádzacie, náhradné vozidlá) a spôsobe predaja (individuálny\nzákazník, veľkoodberateľ, predaj cez operatívny leasing), nemohli na podklade hromadne zasielaných\ne-mailov za posudzované obdobie dedukovať existenciu protisúťažného konania.\n81. Žalobcovia namietali, že úrad odmietol vykonať dokazovanie oboznámením sa s nimi predloženými\nekonomickými analýzami, ktorými preukazovali neuzatvorenie dohody. Poukázali na to, že žalovaný\ntiež ignoroval ich návrh na doplnenie dokazovania vyžiadaním si prehľadu individuálnych podpôr\nposkytnutých jednotlivým predajcom zo strany importéra za obdobie 11/2010 až 1/2016 pre predaje\nnových osobných a úžitkových vozidiel značky Volkswagen, z ktorých by bolo zrejmé, ktorý predajca sa\nuchádzal o udelenie individuálnej podpory importéra a ktorému predajcovi udelil importér individuálnu\npodporu a z ktorej podskupiny ju importér udelil (či išlo o maržový systém, mimomaržový systém alebo\nveľkoodberateľskú podporu) a v akej výške mu bola podpora poskytnutá.\n82. Ďalšia námietka sa týkala určenia údajného konca porušovania na základe e-mailovej komunikácie\nzo dňa 26.1.2016 medzi spoločnosťami AUTOCOMODEX a ARAVER. Namietali, že uvedený email nemá protisúťažný charakter, nešlo o zákazníka spoločnosti AUTOCOMODEX z dôvodu\ndomnelého regionálneho rozdelenia trhu, ale z dôvodu, že tento zákazník kúpil auto od spoločnosti\nAUTOCOMODEX už dvakrát a oslovil ju aj tretí raz, preto ho p. J. (H.) vnímala ako svojho zákazníka a jej\nvýčitka podľa žalobcov potvrdzuje tvrdý konkurenčný boj medzi predajcami a nie protisúťažné konanie.\n83. Žalobcovia zároveň poukázali na to, že vo vzťahu k ostatným žalobcom (okrem ARAVER) je\nevidovaná ako posledná e-mailová komunikácia zo dňa 14.1.2015, čo je časový rozdiel viac ako 12\nmesiacov. Žalobcovia poukázali na rozhodnutie Všeobecného súdu z 24.03.2011 vo veci T-382/06,\nTomkins plc proti Komisii: v prípade dostatočne dlhej doby, kedy tento podnikateľ nebol aktívny,\nnekontaktoval ostatných účastníkov kartelu, nereagoval na iniciatívy, môže neaktivita založiť domnienku,\nže jeho pôsobenie v karteli bolo ukončené; dĺžka obdobia neaktivity potrebnej na založenie domnienky\nukončenia účasti na karteli by mala byť posudzovaná individuálne v každom prípade fungovania kartelu,\npočas domnelého obdobia porušovania od 5.11.2010 do 26.1.2016 (63 mesiacov), existujú značné\nčasové rozstupy spolu v trvaní 44 mesiacov (12 mesiacov, 20 mesiacov, 12 mesiacov) popierajúce\nneprerušené trvanie domnelej kartelovej dohody a ktoré zároveň popierajú charakterizovanie jednej\ntrvajúcej kartelovej dohody.\n84. Žalobcovia poukázali na to, že žalovaný nepreukázal splnenie podmienok jednej trvajúcej\nkartelovej dohody v zmysle judikatúry, že (i) uvedený podnik mal zámer prispieť vlastným správaním\nk naplneniu spoločných cieľov sledovaných všetkými zúčastnenými a že (ii) vedel o skutočnom\nsprávaní, ktoré plánovali alebo vykonali iné podniky pri výkone rovnakých zámerov, alebo ich mohol\nrozumne predpokladať a (iii) bol pripravený prevziať toto riziko. Podľa žalobcov z dokazovania vyplýva,\nže žiadatelia o zhovievavosť ovládali spolu viac ako 60 % trhu, pričom jediný spoločne sledovaný\nekonomický cieľ možno pripísať práve spoločnostiam Porsche Slovakia a PIASK, nie žalobcom. Tvrdili,\nže žalobcovia žiadnu kartelovú dohodu neuzatvorili, nezúčastňovali sa údajných protisúťažných stretnutí\ns výnimkou importérom oficiálne organizovanej konferencie v Hronseku (ktorej protisúťažný charakter\npodľa žalobcov nebol preukázaný). Poukázali na to, že v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ak\nexistuje spor o existencii porušenia, Komisia musí dokázať porušenia, ktoré zistila, a predložiť dôkazy,\nktoré sú schopné právne preukázať existenciu okolností predstavujúcich porušenie.\n85. V súvislosti s dôveryhodnosťou výpovedí žiadateľov o zhovievavosť poukázali na rozhodnutie\nVšeobecného súdu vo veci z 16.11.2005, vo veci T-120/04, Peróxidos Orgánicos, SA, rozsudok ESĽP\nvo veci H. proti Slovenskej republike, č. sťažnosti 45084/14 a namietali, že tvrdenia žiadateľov neboli\npodporené dôkazmi, žalovaný neakceptoval dôkazy, ktoré preukazovali opak, odmietol vykonať ďalšie\ndokazovanie a nevysporiadal sa s rozpornými vyjadreniami žiadateľov: napríklad v pôvodnom znení\nžiadosti BOAT uviedla, že iniciátorom domnelej kartelovej dohody bol importér v spojení so spoločnosťou\nPIASK a následne už menil skutkové tvrdenia v dôsledku „rozpamätania“ sa p. D. o skutočnom a\npravdivom slede udalostí.\n\n86. Žalobcovia poukázali na dôvod, pre ktorý importér v spojení so spoločnosťou PIASK vytvorili\ntabuľku maximálnych zliav, rozoslali ju do distribučnej siete predajcov Volkswagen prostredníctvom\ne-mailu od p. F. a vyžadovali účasť na dohode pod hrozbou nátlaku (BOAT a Autoprofit). Uviedli,\nže zo strany spoločnosti Porsche Slovakia a PIASK bol pôvodný systém marže obchodníka a\nveľkoodberateľskej podpory importéra nahradený systémom maximálnej zľavy (množstevnej zľavy) a\npodpory predaja importéra. Nakoľko PIASK výrazne stratil z objemu predajov (na úkor BOAT, HÍLEK,\natď.), importér vstúpil do nezávislého rozhodovania autorizovaných predajcov cez obmedzenie cenovej\nvojny, vynucovanie dodržiavania stanovených maximálnych zliav a protežovanie PIASK cez individuálne\npodpory.\n87. Vo vzťahu k dokazovaniu žalobcovia poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n8Sžhk/1/2017 zo dňa 20.2.2020, v zmysle ktorého, ak má byť určitý dôkaz, ktorého prípustnosť môže byť\nv konaní diskutabilná, použitý v správnom konaní, je potrebné vykonať test prípustnosti, test legality, test\nlegitimity a test proporcionality. V rámci testu prípustnosti dôkazu by si mal správny orgán zodpovedať\nna zásadné otázky: (i) či bol dôkaz zabezpečený už v pôvodnom konaní zákonným spôsobom, (ii) či má\nsprávny orgán k dispozícii dôkaz v takej podobe, aby mohol overiť jeho autenticitu a pravosť, (iii) či má\nsprávny orgán zákonnú možnosť preverovať zákonnosť a autenticitu dôkazu, (iv) či bude možné dôkaz\nzákonne realizovať aj v správnom konaní, a to aj s ohľadom na hmotnoprávny objekt regulácie, ktorý\nmal byť správnym deliktom porušený. Negatívna odpoveď na ktorúkoľvek z uvedených otázok neumožní\nsprávnemu orgánu dospieť k jednoznačnému záveru o prípustnosti dôkazu v konaní o správnom delikte.\n88. Žalobcovia namietali, že žalovaný nezákonne odmietol vykonanie dokazovania výsluchom\nnavrhovaných svedkov: p. D., p. A., p. A., p. K., p. L., p. F., p. C., p. F., p. F., p. F., p. C., p. M., p. D., p.\nC., p. K., p. N., p. C., p. D., p. A., p. C., p. A., p. C., p. M., p. B. a p. K..\n89. Na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas žalobcovia poukázali\naj v súvislosti s nedištancovaním sa od dohody a možnosťou vyvrátenia domnienky účasti na\nzosúladenom postupe prostredníctvom verejného dištancovania sa, oznámenia dohody správnym\norgánom a dôkazu o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej dotknuté obmedzenie. Žalobcami\npredložené ekonomické analýzy sú podľa žalobcov rovnocenným dôkazom ako verejné dištancovanie\nsa od protisúťažnej dohody, či oznámenie správnemu orgánu, čo však úrad ani Rada PMÚ nezohľadnili\na zaťažili konanie vadou nezákonnosti.\n90. Žalobcovia namietali aj izolovaný výsluch (podanie ústneho vysvetlenia) žiadateľov Porsche\nSlovakia, BOAT, Autoprofit. Tvrdili, že mali byť na podanie ústneho vysvetlenia predvolaní, resp.\nupovedomení o ňom, tak aby mohli klásť otázky žiadateľom o zhovievavosť otázky, no žalovaný im to\nneumožnil. Osamotené vypočúvanie spolupracujúcich spoluobvinených priznávajúcich sa k spáchaniu\nsprávneho deliktu podľa žalobcov predstavuje vážny zásah do práva ostatných účastníkov konania na\nspravodlivé konanie, do základného práva na súdnu ochranu a do práva na obhajobu. Podľa názoru\nžalobcov odstránenie rozporov, hoci aj o už tvrdených skutočnostiach alebo ich bližšie ozrejmenie,\nsa má považovať za nové skutočnosti a tvrdenia. Žalovaný teda nemal postupovať podľa § 22 ods.\n2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ale podľa § 40 ods. 3 v spojení s § 37 ods. 1 zákona o\nochrane hospodárskej súťaže a § 3 ods. 1, § 44 ods. 2 a § 21 ods. 2 správneho poriadku. Poukázali\nna rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.5.2017, sp. zn. 3To/8/2016, podľa ktorého pri výpovedi\nkajúcnikov je potrebné zobrať do úvahy možnosť existencie nečestných motívov (napr. prísľub výhod\nv súdnom procese), pričom práve tieto motívy umožňujú označiť takúto výpoveď za nevierohodnú až\nfalošnú z dôvodu, že kajúcnik spravidla sleduje výpoveďou zánik vlastnej zodpovednosti, resp. zbavenie\nsa viny. Príkladom takejto výpovede je výpoveď kajúcnika, ktorý v nej s cieľom dosiahnuť nižší trest\nprekrúca svoje doterajšie tvrdenia a usvedčuje iného spoluobvineného.\nNámietky žalobcov v 8. až 13. rade k právnemu posúdeniu a ostatné námietky\n91. Žalobcovia namietali vyhodnotenie údajnej protisúťažnej dohody ako horizontálnej, podľa ich názoru\nvšak ide o vertikálnu dohodu. Importér je vždy vo vzťahu k distribútorom vo vertikálnom postavení, nikdy\nnie v rovnocennom horizontálnom postavení, čo vedie k tomu, že importér nemohol splniť zákonné\npredpoklady na udelenie imunity v rámci programu zhovievavosti podľa § 38d zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže, pretože program zhovievavosti sa v zmysle tohto ustanovenia vzťahuje len na\nhorizontálne dohody, nie na vertikálne ani na vertikálno-horizontálne dohody. Poukázali na to, že to bol\n\npráve p. A. ako zástupca importéra Porsche Slovakia, ktorý vyvíjal ekonomický nátlak na spoločnosť\nBOAT. Pokiaľ by bolo preukázané, že Porsche Slovakia (importér) donucoval ostatných predajcov k\ndodržiavaniu tejto dohody, viedlo by to k odobratiu imunity, mohlo by to viesť ku konaniu podľa § 25 ods.\n4 zákon o ochrane hospodárskej súťaže iba so spoločnosťou Porsche Slovakia ako jediným subjektom\nzodpovedným za domnelú kartelovú dohodu a súčasne k zastaveniu správneho konania voči žalobcom\na zvyšným účastníkom konania, prípadne by to mohlo viesť k podstatnému zníženiu uložených sankcií.\nPostup žalovaného, ktorým udelil spoločnosti Porsche Slovakia a PIASK imunitu, je podľa žalobcov\nnesprávnym úradným postupom v rozpore s § 38d a v § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej\nsúťaže.\n92. Žalobcovia ďalej namietali nezákonnosť inšpekcie v priestoroch podnikateľov ARAVER a HÍLEK\na porušenie telekomunikačného tajomstva. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci\nvedenej pod sp. zn. 5Sžnz/2/2015 a rozhodnutie ESĽP zo dňa 2.10.2014 vo veci DELTA PEKÁRNY\nproti Českej republike, č. sťažnosti 97/11. Podľa názoru žalobcov došlo k vytvoreniu digitálno-forenzných\nkópií pevných diskov dotknutých osôb v celosti, ktoré obsahovali aj súkromnú korešpondenciu a\nkomunikáciu s advokátom spoločnosti ARAVER. Poverenie na vykonanie inšpekcie však obsahuje len\nstrohé poučenie, že na takéto informácie sa neprihliada. Žalovaný nedisponoval súhlasom sudcu, tak\nako to vyžaduje § 22a ods. 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Okrem toho, žalovaný mal v\ndispozícii kópie diskov neprimerane dlhý čas a vrátil ich spoločnosti ARAVER až dňa 23.6.2016, teda\nviac ako dva mesiace po vykonaní inšpekcie. Neprimerane široký rozsah použitých kľúčových slov,\npodľa ktorých sa vyhľadávali informácie na diskoch, môže viesť k neprípustnej fishing expedition. Okrem\ntoho, žalovaný vykonal inšpekciu v ešte nezačatom správnom konaní. Podľa názoru žalobcov žalovaný\nv čase vykonania inšpekcie disponoval dostatočným množstvom dôkazov, na základe ktorých mohol\nzačať správne konanie aj skôr, no urobil tak až 1.6.2016.\n93. Ďalšou námietkou žalobcovia tvrdili porušenie telekomunikačného tajomstva. Žalobcovia poukázali\nna § 55 ods. 2, § 63 ods. 1 písm. a) a b), ods. 2 a ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách s tým, že\nspoločnosti ARAVER a HÍLEK nikdy neudelili žalovanému súhlas na oboznamovanie sa s informáciami\ntvoriacimi telekomunikačné tajomstvo a žalovaný nedisponoval ani súhlasom sudcu podľa § 63 ods. 6 a\nods. 7 zákona o elektronických komunikáciách. Ochrana obsahu prenášaných správ sa podľa žalobcov\nnekončí doručením e-mailu do e-mailovej schránky príjemcu, ale je nutné ju vykladať v širšom rozsahu\ns dôrazom na ochranu súkromia a zachovanie listového tajomstva a tajomstva dopravovaných správ.\nŽalobcovia namietali, že žalovaný nerozlišuje medzi informáciami nachádzajúcimi sa na dátovom nosiči,\nza ktorý možno považovať prehľadávaný počítač podnikateľa/ zamestnanca podnikateľa pri vykonávaní\ninšpekcie a informáciami nachádzajúcimi sa v počítačovej sieti, resp. na počítačovom serveri. Ide totiž o\ndva rozličné pojmy a rozličný charakter informácií. E-mailová komunikácia sa nenachádzala na nosičoch\npodnikateľa, teda sa nenachádzala v počítačovom systéme podnikateľov ARAVER a HÍLEK, ale v\nmailovej schránke, teda na počítačovom serveri podnikateľov. Žalovaný preto mohol počas inšpekcie\nzaistiť len počítačové údaje majúce povahu „veci“ nachádzajúcej sa na technickom nosiči informácií\n(počítač, mobilný telefón, CD, DVD, USB, kľúč alebo harddisk počítača). Z obsahu zaistenej e-mailovej\ndokumentácie je zrejmé, že v tejto sú zaznamenané jednak údaje vzťahujúce sa na užívateľa a rovnako\ni údaje vzťahujúce sa na konkrétny prenos informácií - meno a priezvisko komunikujúcich strán a s ním\nsúvisiaca e-mailová adresa a údaje o dátume a čase vykonania prenosu.\n94. Podľa žalobcov nie je zo zaistenej e-mailovej dokumentácie zrejmé, či obsahovala aj e-mail ako\ndátovú (elektronickú správu) správu, ktorá bola počas vytvárania pasívna, alebo v režime po uložení\nkonceptu e-mailu alebo v priebehu odosielania na MTA (Mail Transfer Agent) odosielateľa, prípadne\npočas prenosu medzi MTA (Mail Transfer Agent) odosielateľa a MTA (Mail Transfer Agent) príjemcu,\nči v priebehu sťahovania z MTA (Mail Transfer Agent) príjemcu, prípadne počas zobrazovania e-mailu\nna cieľovom serveri MTA (Mail Transfer Agent), kedy je e-mail ako elektronická dátová správa vždy\npod právnou ochranou telekomunikačného tajomstva, tak ako to analogicky vyplýva aj z uznesenia\nNajvyššieho súdu ČR zo dňa 15.12.2000, sp. zn. 7/Tz/9/2000. V prípade pochybností nemožno\nvylúčiť, že zaistená e-mailová dokumentácia obsahovala aj e-maily ako elektronické dátové správy, a\npreto podliehajú ústavnoprávnej ochrane telekomunikačného tajomstva ako prepravovanej elektronickej\nsprávy (listové tajomstvo, korešpondencia a tajomstvo iných písomností a záznamov, ktoré zakotvuje\nčl. 22 Ústavy SR, čl. 8 Dohovoru a čl. 7 Charty základných práv Európskej únie). Podliehajú tiež\nústavnoprávnej ochrane zákazu zhromažďovania súkromných údajov v zmysle čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods.\n2 a ods. 3 Ústavy SR, čl. 7 a čl. 8 Charty základných práv EÚ a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských\n\npráv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), a tak ich použitie zo strany žalovaného je nezákonné\na ústavne nekonformné.\n95. Žalobcovia namietali aj neúplnosť výroku napadnutého rozhodnutia druhostupňového orgánu.\nVýrok I napadnutého rozhodnutia podľa žalobcov neobsahuje dostatočné vymedzenie skutku v mieste\na spôsobe spáchania deliktu. Z výroku rozhodnutia nevyplýva, na akej konkrétnej výške maximálnych\nzliav sa mali dohodnúť, na akom vecnom rozdelení trhu a zákazníkov, na akej konkrétnej výmene\ncitlivých obchodných informácií a na akej konkrétnej koordinácii postupu pri súťažiach alebo iných\nobchodných súťažiach sa údajne dohodli. Ďalším namietaným nedostatkom výroku rozhodnutia je to, že\nžalovaný opomenul rozhodnúť o neuložení pokuty Porsche Slovakia a PIASK. Takisto absentuje výrok,\nže spoločnostiam BOAT a Autoprofit neukladá zákaz účasti vo verejnom obstarávaní podľa § 38h ods.\n1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.\n96. Ďalšia námietka smerovala k tomu, že žalovaný nedodržal zákonnú lehotu na vydanie rozhodnutia\nvyplývajúcu z § 30 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a subjektívnu zákonnú 4-ročnú prekluzívnu\nlehotu na rozhodnutie o uložení pokút v zmysle § 38c ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže,\nktorá mala byť počítaná (i) odo dňa 31.8.2015, kedy žalovaný získal od Porsche Slovakia a PIASK\ndôkazy týkajúce sa správneho deliktu, (ii) odo dňa 8.9.2015, kedy žalovaný získal doplnenie žiadosti o\nleniency 1-2, či (iii) odo dňa 17.12.2015, kedy žalovaný získal od Porsche Slovakia a PIASK doplnenie\nžiadosti o zhovievavosť ústnym výsluchom do zápisnice dňa 17.12.2015, prípadne najneskôr (iv)\nodo dňa 18.4.-20.4.2016, kedy žalovaný vykonal inšpekciu v priestoroch podnikateľov ARAVER a\nHÍLEK. Žalovaný podľa žalobcov rozhodol oneskorene a nezákonne, čo by malo byť dôvodom pre\nzrušenie oboch napádaných rozhodnutí a pre zastavenie konania z dôvodu márneho uplynutia zákonnej\nsubjektívnej prekluzívnej lehoty, ku ktorému došlo dňa 3.6.2020.\n97. Podľa názoru žalobcov bol nesprávne určený okruh účastníkov konania, a to v prípade Auto Unicom\na Auto Unicom Zvolen, AUTOMAX v konkurze a AUTOMAX PLUS. Žalovaný podľa žalobcov nesprávne\nposúdil ekonomické nástupníctvo a jeho závery sú svojvoľné a nepreskúmateľné pre nedostatok\ndôvodov a nezrozumiteľnosť.\n98. Žalobcovia ďalej namietali, že úrad postupoval nesprávne keď na danú vec aplikoval čl. 101 ZFEÚ,\nkeďže nebol preukázaný vplyv na obchod medzi členskými štátmi.\n99. Žalobcovia namietali, že považujú za porušenie ich práva na spravodlivý proces nevyhovenie\nnávrhu na prerušenie konania v administratívnom konaní a podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru\nEÚ v znení: „Má sa čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel\nhospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy vykladať v tom zmysle, že zásada práva na\nobhajobu je porušená, ak ústredný orgán štátnej správy na úseku ochrany a podpory hospodárskej\nsúťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) v štádiu po začatí súťažno-správneho konania a\npotom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred vydaním prvostupňového rozhodnutia a v dôsledku uvedeného\naj k odtajneniu celého administratívneho spisu, izolovane a osamotene vypočúva žiadateľov o leniency\nk podstatným skutkovým otázkam týkajúcich sa protisúťažného konania, ktorého prešetrovanie je\npredmetnom daného súťažno-správneho konania, bez oboznámenia ostatných účastníkov konania,\nresp. ich právnych zástupcov a bez možnosti účasti ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych\nzástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní žiadateľov o leniency?“. Podľa názoru žalobcov žalovaný\nnebol oprávnený si sám zodpovedať otázku, čím porušil čl. 27 Nariadenia č. 1/2003.\n100. Žalobcovia ďalej uviedli, že došlo k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania a zásady\nrovnosti zbraní. Tvrdili, že správny orgán poskytol žiadateľom o zhovievavosť zvýhodnené postavenie,\numožnil im poskytovať doplňujúce vysvetlenia bez účasti ostatných účastníkov konania a následne tieto\ntvrdenia použil ako dôkaz proti ostatným účastníkom, čím došlo k porušeniu práva na obhajobu.\n101. Žalobcovia v doplnení žaloby zo dňa 30.7.2020 poukázali na ekonomické analýzy predaja vozidiel\nVolkswagen za obdobia rokov 2010-2016.\n102. Ďalšia námietka smerovala k neúplnosti administratívneho spisu z dôvodu absencie komunikácie\nmedzi žalovaným a Európskou komisiou, ktorá mala byť vedená v súlade s právom Európskej únie, čo\npodľa žalobcov predstavuje porušenie zásady legality a transparentnosti konania.\n\n103. Žalobcovia namietali nezákonnosť napadnutého rozhodnutia aj z dôvodu existencie pochybností\no nestrannosti jeho členov, pričom zároveň tvrdili, že o námietkach zaujatosti ktoré vzniesli\nv administratívnom konaní nebolo rozhodované zákonným spôsobom a že vady rozhodovania o\nzaujatosti sa následne preniesli aj do meritórneho rozhodnutia. Vo vzťahu k predsedovi Rady PMÚ O.\nG. A. žalobcovia tvrdili, že existoval osobný konflikt medzi ním a zástupcom žalobcov, advokátom JUDr.\nOndrejom Urbanom, MBA, keďže predseda Rady PMÚ mal na uvedeného advokáta opakovane podávať\nsťažnosti založené podľa žalobcu na nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich tvrdeniach. Takýto konflikt\npodľa žalobcov objektívne vyvolával pochybnosti o schopnosti predsedu Rady PMÚ rozhodovať vo\nveci nestranne vo vzťahu k subjektom zastupovaným týmto advokátom. Súčasne žalobcovia poukázali\nna podané trestné oznámenie voči O. G. A. a na podania adresované Úradu na ochranu osobných\núdajov týkajúce sa postupu PMÚ, pričom tvrdili, že aj tieto okolnosti mohli ovplyvniť jeho postoj k\núčastníkom konania a ich obhajobe. Žalobcovia zároveň namietali, že O. G. A. sa nemal zúčastniť\nrozhodovania o vlastnej zaujatosti, resp. sa mal zdržať hlasovania, pričom argumentovali analógiou s\nrozhodovaním o vylúčení sudcov. Podľa žalobcu tak vznikla procesná vada spočívajúca v tom, že o\nzaujatosti nerozhodoval úplne nestranný orgán. Vo vzťahu k O. D. D. žalobcovia namietali jednak jeho\nosobu z dôvodu verejne známeho trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku\na legalizácie príjmov z trestnej činnosti, pričom tvrdili, že táto okolnosť objektívne spochybňuje jeho\nnestrannosť a dôveryhodnosť pri rozhodovaní v správnom trestaní. Zároveň poukázali na to, že o jeho\nzaujatosti rozhodoval predseda PMÚ, ktorého samotného žalobcovia považovali za zaujatého, a preto\npodľa žalobcu išlo o nezákonný postup, keď „zaujatý rozhodoval o zaujatosti iného“. Žalobcovia ďalej\nnamietali, že o doplnení námietky zaujatosti nebolo samostatne rozhodnuté, hoci podľa ich názoru išlo\nobsahovo o nové námietky zaujatosti obsahujúce ďalšie skutkové okolnosti. Poukázali na to, že Rada\nPMÚ mala najprv procesne rozhodnúť o všetkých vznesených námietkach zaujatosti a až následne\nrozhodovať vo veci samej.\nII.6 Žaloba žalobcu v 14. rade (Auto Unicom)\n104.\nŽalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého\na prvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci úradu na ďalšie konanie.\n105. Žalobca v prvom rade namietal zánik zodpovednosti žalobcu za správny delikt v dôsledku márneho\nuplynutia prekluzívnej lehoty na uloženie pokuty. Žalobca tvrdil, že bol napadnutým rozhodnutím\nukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch tým, že bol sankcionovaný napriek tomu,\nže jeho deliktuálna zodpovednosť už zanikla v dôsledku márneho uplynutia objektívnej osemročnej\nprekluzívnej lehoty na uloženie pokuty. Vychádzal pritom z toho, že žalovaný mu účasť na posudzovanej\ndohode určil za obdobie od 05.10.2010 do 17.05.2012, a preto na jeho konanie aplikoval hmotnoprávne\nustanovenia zákona o ochrane hospodárskej súťaže v znení účinnom do 30.06.2014. Žalobca poukázal\nna to, že podľa § 38 ods. 8 uvedeného zákona možno pokuty uložiť najneskôr do ôsmich rokov odo\ndňa, keď došlo k porušeniu zákona, pričom pri pokračovacom alebo trvajúcom správnom delikte začne\nlehota plynúť odo dňa, keď došlo k porušeniu naposledy.\n106. Žalobca následne namietal, že ak mal zákon porušiť najneskôr dňa 17.05.2012, pokuta mu\nnemohla byť zákonne uložená rozhodnutím, ktoré mu bolo doručené až dňa 31.05.2020 a právoplatnosť\nnadobudlo až dňa 01.06.2020. Hoci si bol vedomý toho, že napadnuté rozhodnutie bolo vydané dňa\n15.05.2020, teda ešte v priebehu osemročnej objektívnej lehoty, za rozhodujúce nepovažoval samotné\nvydanie rozhodnutia, ale až okamih jeho právoplatnosti.\n107. Žalobca poukázal na rozsudky správnych súdov a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nktoré podľa jeho názoru podporujú výklad, že konanie o správnom delikte musí byť v zákonnej lehote\nprávoplatne skončené.\n108. Druhým žalobným dôvodom bola námietka, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal s obranou\nžalobcu založenou na inštitúte ekonomického nástupníctva. Žalobca namietal, že žalovaný sa\ndostatočne nezaoberal jeho argumentáciou, podľa ktorej prípadnú zodpovednosť za konanie týkajúce sa\nznačky Volkswagen mala niesť spoločnosť Auto Unicom Zvolen, a to aj za obdobie pred svojím vznikom,\nrespektíve za obdobie pred uzavretím zmluvy o predaji časti podniku. Tvrdil, že dňom 18.05.2012\nprešli na spoločnosť Auto Unicom Zvolen všetky činnosti akýmkoľvek spôsobom sa týkajúce značky\n\nVolkswagen, a preto mu nebolo zrejmé, z akého dôvodu mal byť účastníkom konania práve on, keď\npodľa neho išlo o zrejmý prípad úplného ekonomického nástupníctva.\n\nII.7 Žaloba žalobcu v 15. rade (Auto Unicom Zvolen)\n109.\nŽalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého a\nprvostupňového rozhodnutia, ich zrušenia a vrátenia veci úradu na ďalšie konanie.\n110. Žalobca poukázal na to, že obe napadnuté rozhodnutia sú po formálnej aj materiálnej stránke\nneudržateľné a nepreskúmateľné, a to aj vo vzťahu k individualizácii sankcie.\n111. Žalobca v žalobe uviedol, že už v rozklade namietal viacero okolností súvisiacich s výškou pokuty,\nktoré podľa neho úrad ani Rada PMÚ riadne nevyhodnotili. Ďalej namietal, že dopad jedného druhu\nporušenia na „relevantný trh“ nemožno stotožňovať s tým, že súčasne ovplyvnil aj iné aspekty súťaže,\na že ide o všeobecné úvahy bez riadneho preukázania reálneho dopadu na trh.\n112. Žalobca tiež namietal, že úrad pri výpočte pokuty do obratu nesprávne zahrnul obrat z predaja\nvozidiel do zahraničia, pričom podľa žalobcu nešlo o relevantný obrat na domácom trhu, lebo išlo o\npredaj do zahraničia sprostredkovaný tretími osobami, teda subjektami, ktoré vozidlá ďalej vyviezli.\n113. Žalobca sa ohradil voči tomu, ako úrad a Rada PMÚ posudzovali otázku zníženia obratu, respektíve\nnezníženia hodnoty predaja ako základu pre výpočet pokuty. Žalobca tvrdil, že niektoré predaje, ktoré\nboli zahrnuté do obratu relevantného pre určenie pokuty, mali byť zohľadnené odlišne. K tomu žalobca\nv žalobe namietal, že Rada PMÚ v bode 756. svojho rozhodnutia uviedla, že v jeho prípade uznala\nodôvodnenosť argumentu o hodnote predaja pri určitých predajoch, kde prišlo k fakturácii konečnému\nzákazníkovi a súčasne k zohľadneniu predajných priamych a nepriamych predajov. Zároveň však\nv napadnutom rozhodnutí bolo uvedené, že žalobca napriek výzve pred vydaním druhostupňového\nrozhodnutia nepredložil doklady k preukázaniu relevantného obratu. Žalobca tvrdil, že takáto výzva mu\ndoručená nebola.\n114. V ďalšej časti žaloby žalobca napadol spôsob, akým rada a PMÚ odmietli jeho obranu založenú na\nlikvidačnom charaktere sankcie. Žalobca namietal, že z verejne dostupných údajov finstat.sk týkajúcich\nsa jeho spoločnosti je zrejmé, že uložená pokuta môže mať likvidačný dopad. Tieto údaje mali dokazovať\nuž dlhodobejšie nepriaznivé hospodárske výsledky, nízke ziskové marže a celkovo malú ekonomickú\nsilu žalobcu.\n115. Žalobca namietal, že úrad a Rada PMÚ boli povinní zistiť objektívnu pravdu a zabezpečiť si\naj iné dôkazy a podklady, nielen zotrvať na formalistickom stanovisku, že ním predložené dôkazy\nk preukázaniu likvidačného charakteru pokuty nepostačujú. Uviedol, že úrad ho neupozornil, že podklady\npovažuje za nedostatočné, nevyzval ho primeraným spôsobom na ich doplnenie, a s jeho námietkami sa\nnevysporiadal dôsledne. Namietal, že mal znížiť pokutu aj v prípade, ak sa preukáže, že uloženie plnej\nsumy pokuty by priamo viedlo k obchodnému podnikaniu z trhu, pričom poukázal na to, že likvidačný\núčinok pokuty nemusí spočívať len v okamžitom zániku spoločnosti, ale aj v odstránení podnikateľa z\nkonkurenčného prostredia, v strate schopnosti ďalej súťažiť na relevantnom trhu, v zásadnom oslabení\njeho podnikania a vo vytlačení z hospodárskej súťaže. Uviedol, že z ekonomického hľadiska je potrebné\nposúdiť, či účastník konania materiálne dokáže pokutu zniesť v konkrétnom momente, sledovať pokles\njeho likvidity, dopad na cash-flow, schopnosť ďalej fungovať na trhu a na jeho existujúce záväzky a\nrezervy. Zdôraznil, že úrad sa podľa jeho názoru obmedzil na paušálne tvrdenie, že podnikanie žalobcu\nje stabilné a že zo všeobecných údajov nevyplýva jeho zánik, pričom vôbec nehodnotil, aký dopad bude\nmať vymoženie takejto pokuty v konkrétnej hospodárskej situácii na jeho ďalšie fungovanie.\n116. Žalobca rovnako namietal, že tvrdenie úradu o trojročnom trvaní porušovania je samo osebe\nnespôsobilé odôvodniť výšku sankcie, ak nie je preukázaný skutočný rozsah jeho účasti a ak nie sú\nriadne zistené konkrétne dopady na jeho hospodársku situáciu. Žalobca namietal, že v administratívnom\n\nspise neexistuje jediný priamy alebo nepriamy dôkaz, ktorý by potvrdzoval jeho účasť na nejakých\ndlhodobých dohodách v rozsahu tvrdenom úradom.\n117. Žalobca zároveň uviedol, že nikdy nekonal za účelom uzavretia zakázanej dohody, nikdy nebol\nsúčasťou tajnej dohody a nikdy mu nebola doručená alebo predložená tabuľka či iný dokument, z ktorého\nby bolo možné vyvodiť jeho vedomosť o kartelovom správaní. Tvrdil, že sám si dojednával ceny, zľavy\naj obchodné podmienky individuálne so zákazníkmi podľa aktuálnej situácie. Poukázal na to, že úrad\nvopred účelovo nastavil dokazovanie tak, aby viedlo k potvrdeniu protisúťažného konania a následne\nbez objektívneho vyhodnotenia všetkých okolností stanovili aj výšku pokuty.\nIII. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania\nIII.1 Vyjadrenie žalovaného\n118. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení navrhol žaloby žalobcov v 1. až 15. rade zamietnuť a\nodkázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia.\n119. Uviedol, že pri dokazovaní v oblasti protisúťažných postupov a dohôd je potrebné prihliadať\nna osobitnú povahu týchto konaní. Poukázal na to, že činnosti, ktoré tvoria obsah protisúťažných\npostupov a dohôd, sa často uskutočňujú ilegálne, stretnutia sa konajú tajne a súvisiaca dokumentácia\nje obmedzená na minimum. Aj v prípade, ak sa žalovanému podarí získať napríklad zápis zo stretnutia,\ntakýto zápis býva podľa žalovaného spravidla úlomkovitý a kusý. Z uvedeného dôvodu je podľa\nžalovaného často potrebné rekonštruovať niektoré podrobnosti dedukciou z určitého množstva zhôd\nokolností a nepriamych dôkazov, ktoré pri posúdení ako celku môžu predstavovať dôkaz o porušení\npráva hospodárskej súťaže.\n120. Žalovaný ďalej uviedol, že v predmetnom konaní vychádzal z informácií a podkladov získaných\nzo žiadostí o zhovievavosť podľa § 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, z inšpekcií\nvykonaných v priestoroch podnikateľov HÍLEK a ARAVER, ako aj zo zhromaždených informácií a\npodkladov podľa § 22 ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. V tejto súvislosti žalovaný osobitne\nzdôraznil napríklad šifrovaný e-mail zo dňa 25.01.2013, ktorý mal obsahovať návrh na výšku zliav.\n121. Vo vzťahu k námietkam žalobcov, podľa ktorých bola dohoda nesprávne posúdená ako\nhorizontálna, žalovaný najskôr vymedzil rozdiel medzi horizontálnou a vertikálnou dohodou. Uviedol,\nže horizontálne dohody sú dohodami medzi vzájomnými konkurentmi, zatiaľ čo vertikálne dohody\nexistujú medzi podnikateľmi pôsobiacimi na odlišných stupňoch distribučného reťazca, napríklad vo\nvzťahu dodávateľ – odberateľ. Podľa žalovaného posúdenie toho, či ide o horizontálnu alebo vertikálnu\ndohodu, závisí od povahy dohody vyplývajúcej zo súboru dôkazov preukazujúcich konkrétne správanie\nimportéra. Žalovaný považoval za zrejmé, že importér môže mať ekonomický záujem tak na vertikálnej,\nako aj na horizontálnej dohode, avšak jeho správanie a motiváciu je potrebné preukazovať súborom\ndôkazov, a nie tvrdeniami a hypotézami účastníkov konania založenými na tom, ako situáciu sami\nvnímajú. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na závery uvedené v prvostupňovom rozhodnutí, podľa\nktorých podnikateľ Porsche Slovakia síce pôsobí na trhu motorových vozidiel najmä ako importér značiek\nVolkswagen na území Slovenskej republiky, motorové vozidlá nakupuje od svojej materskej spoločnosti,\ndováža ich na územie Slovenskej republiky a následne ich predáva autorizovaným predajcom tvoriacim\njeho autorizovanú predajnú sieť. Títo predajcovia potom zabezpečujú predaj konečnému zákazníkovi,\nktorému podnikateľ Porsche Slovakia, až na niektoré výnimky, vozidlá priamo nepredáva. Žalovaný\nzároveň uviedol, že existujú aj výnimky, pri ktorých má importér Porsche Slovakia odlišné postavenie\na vo vzťahu k zákazníkovi vystupuje ako uchádzač snažiaci sa ponúknuť najvýhodnejšiu ponuku; v\ntejto pozícii podľa žalovaného súperí s predajcami ostatných výrobcov vozidiel. Z obsahu e-mailovej\nkomunikácie žalovaný dospel k záveru, že posudzovaná dohoda sa uplatňovala na úrovni predajcov,\nktorí sa dohodli na pravidlách uplatňovaných pri predaji vozidiel, teda na horizontálnej úrovni. Podľa\nžalovaného predajcovia medzi sebou intenzívne komunikovali bez účasti importéra. Žalovaný zároveň\nuviedol, že žalobcovia nepredložili dôkazy, ktoré by vyvrátili jeho závery o existencii horizontálnej dohody.\n122. Žalovaný ďalej uviedol, že medzi podnikateľmi patriacimi do jednej ekonomickej skupiny, akými sú\nimportér Porsche Slovakia a predajca PIASK, nemôže existovať dohoda obmedzujúca súťaž. Zároveň\npoukázal na to, že zákon predpokladá možnosť podať žiadosť o neuloženie pokuty tak, že pokrýva\n\nviacerých podnikateľov patriacich do tej istej ekonomickej skupiny. Ďalší dvaja leniency žiadatelia, BOAT\na Autoprofit, podľa žalovaného podali svoje žiadosti samostatne.\n123. K námietkam žalobcov smerujúcim proti zákonnosti inšpekcií vykonaných u spoločností ARAVER\na HÍLEK žalovaný uviedol, že tieto námietky vzniesli aj žalobcovia, ktorých sa uvedené inšpekcie priamo\nnetýkali. Žalovaný zotrval na tom, že pri výkone inšpekcií postupoval v súlade s § 22a zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže. V povereniach bol podľa neho detailne identifikovaný predmet inšpekcie spolu s\ndôvodmi jej vykonania a počas inšpekcií boli zachované zákonné práva spoločností ARAVER a HÍLEK.\n124. Žalovaný ďalej uviedol, že pasivita účastníkov dohody, ktorí sa na dohode aktívne nezúčastňovali,\navšak o nej vedeli, ich nezbavuje zodpovednosti. Podľa žalovaného z judikatúry Súdneho dvora\nEurópskej únie vyplýva, že v takom prípade je potrebné verejné dištancovanie sa od dohody alebo\noznámenie dohody žalovanému.\n125. K námietke žalobcov týkajúcej sa nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia žalovaný poukázal na\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 459/2017 a I. ÚS 56/01, rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžp/10/2011 a 5Sžh/2/2015, ako aj na rozhodnutia\nEurópskeho súdu pre ľudské práva vo veciach García Ruiz proti Španielsku a Ruiz Torija proti\nŠpanielsku. Z tejto judikatúry podľa žalovaného vyplýva, že správny orgán nemusí dať odpoveď na\nvšetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,\nprípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.\n126. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou žalobcov o možnom porušení telekomunikačného tajomstva\npri výkone inšpekcie podľa § 63 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách. Uviedol, že sa\ns touto námietkou vysporiadal už v administratívnom konaní, pričom zopakoval, že získavanie a\nzhromažďovanie dôkazov v podobe e-mailovej komunikácie je bežným postupom. V tejto súvislosti\npoukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžh/1/2016 a 3Sžh/2/2016 a\nna rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/94/2015, 2S/273/2017 a 6S/106/2015.\n127. Podľa žalovaného počas inšpekcie ani počas následného prehľadávania pevných diskov v\npriestoroch úradu nezasahoval do obsahu prenášaných správ a nekontroloval obsah prenášaných správ.\nPrehľadával len správy, ktoré už boli podnikateľovi doručené, otvorené a uložené v jeho zariadeniach\nalebo na nosičoch. Z uvedeného dôvodu žalovaný uviedol, že v priebehu inšpekcií vykonaných v\npriestoroch žalobcov ARAVER a HÍLEK neporušil telekomunikačné tajomstvo a dôkazy spočívajúce v\ne-mailovej komunikácii získal v súlade s právnymi predpismi.\n128. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n8Sžhk/1/2017 zo dňa 20.02.2020 vo veci Chemkostav, žalovaný uviedol, že toto rozhodnutie sa netýkalo\nrovnakej veci, aká je predmetom tohto konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenej veci podľa\nžalovaného posudzoval prípustnosť dôkazu, konkrétne prepisu odposluchov zabezpečených orgánmi\nčinnými v trestnom konaní, od ktorých žalovaný následne tieto prepisy získal. Išlo o prepis záznamu\nodposluchov a SMS správ získaných použitím informačno-technických prostriedkov, ktorý podlieha\nosobitnému režimu a musí spĺňať kritériá podľa zákona č. 166/2003 Z. z. o ochrane pred odpočúvaním.\n129. Žalovaný zdôraznil, že v predmetnej veci nezískal telekomunikačné tajomstvo. Uviedol, že právo\noboznamovať sa s informáciami podnikateľov, ktoré súvisia s ich podnikateľskou činnosťou, mu vyplýva\npriamo zo zákona, a to na účel zabezpečenia verejného záujmu na ochrane hospodárskej súťaže.\nPoukázal pritom na § 22a ods. 5 písm. d) zákona o ochrane hospodárskej súťaže, podľa ktorého majú\nzamestnanci úradu v priebehu inšpekcie právo zabezpečiť si prístup ku všetkým informáciám uloženým\nv akejkoľvek elektronickej podobe na dátových nosičoch podnikateľa alebo ku ktorým má podnikateľ\nprístup v súvislosti so svojou činnosťou. Podľa žalovaného toto znenie jednoznačne vylučuje reštriktívny\nvýklad predkladaný žalobcami, podľa ktorého by malo ísť iba o údaje zachytené na nejakom nosiči.\nŽalovaný uviedol, že môže ísť aj o údaje nachádzajúce sa mimo priestorov podnikateľa. Na účely\nprístupu k takýmto údajom podľa neho nie je potrebný súhlas súdu pre iné priestory, keďže žalovaný\nzískava prístup v priestoroch podnikateľa, u ktorého vykonáva inšpekciu. Postup počas inšpekcie preto\nžalovaný považoval za zákonný a dôkazy získané počas inšpekcie za získané v súlade so zákonom.\n\n130. Vo vzťahu k spracúvaniu osobných údajov žalovaný uviedol, že o podmienkach ich spracúvania\ninformuje na svojom webovom sídle a zároveň aj v rámci zavedených interných postupov informuje\nsvojich zamestnancov o všetkých relevantných skutočnostiach súvisiacich s plnením ich pracovných\npovinností, vrátane možného poskytovania osobných údajov tretím stranám.\n131. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodnutie vydal ešte pred uplynutím prekluzívnej lehoty podľa § 38c\nods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a že napadnuté rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa\n03.06.2020, teda v súlade so zákonom. Osobitne vo vzťahu k žalobcovi Auto Unicom, žalovaný uviedol,\nže Rada PMÚ si splnila zákonnú povinnosť a pokutu mu uložila pred uplynutím objektívnej prekluzívnej\nlehoty, a to druhostupňovým rozhodnutím zo dňa 15.05.2020.\n132. Žalovaný poukázal na to, že o vydaní druhostupňového rozhodnutia informoval účastníkov\nsprávneho konania e-mailom a v ten istý deň im druhostupňové rozhodnutie odoslal do elektronických\nschránok. Podľa žalovaného sa teda rozhodnutie dostalo do sféry účastníkov konania v zákonom\nstanovenej lehote.\n133. Podľa názoru žalovaného žalobca Auto Unicom nekonal v súlade so zásadou „práva patria bdelým“,\nkeď si rozhodnutie Rady PMÚ neprevzal. Rozhodnutie mu bolo doručené až dňa 31.05.2020 fikciou a\nprávoplatnosť nadobudlo dňa 01.06.2020.\n134. Žalovaný bol ďalej presvedčený, že konal v súlade so zákonom o ochrane hospodárskej súťaže,\nktorý nevyžaduje, aby bolo v rozhodnutí uvedené samostatné rozhodnutie vo výroku o neuložení alebo\nznížení trestu. Z tohto dôvodu podľa žalovaného nebol povinný samostatným výrokom rozhodnúť, že\nimportérovi Porsche Slovakia a spoločnosti PIASK neukladá pokutu.\n135. Pri ukladaní pokuty žalovaný podľa svojho vyjadrenia vychádzal z Metodického pokynu, podľa\nktorého sa základná suma pokuty určí ako súčin relevantného obratu a percenta určeného na základe\nzávažnosti porušovania zákona, a to v rozsahu do 30 %. Tento súčin sa následne prenásobí počtom\nrokov, počas ktorých dochádzalo k porušovaniu zákona, a potom sa vyhodnotí existencia priťažujúcich\na poľahčujúcich okolností. Nakoniec je podľa žalovaného potrebné zhodnotiť, či nedošlo k prekročeniu\nhranice 10 % z celkového obratu.\n136. Žalovaný uviedol, že Rada PMÚ určila relevantný obrat individuálne vo vzťahu ku každému\núčastníkovi konania. Pri výpočte relevantného obratu vychádzala z údajov za roky 2011 až 2015 v\nčlenení podľa cieľovej skupiny zákazníkov, a to za operatívny lízing, fleetové predaje, retailové predaje\npodnikateľom a retailové predaje fyzickým osobám – nepodnikateľom. Ak bol účastník súčasťou dohody,\nale nerealizoval napríklad fleetový predaj, tento predaj nebol zahrnutý do jeho obratu. Podľa žalovaného\ntým bolo zabezpečené, že relevantný obrat dostatočne odrážal podiel daného podnikateľa na dohode.\nRovnako platilo, že ak niektorú formu predaja uskutočňoval v menšej miere ako ostatní, táto skutočnosť\nsa odrazila v jeho obrate, keďže podiel predaja za túto formu predaja bol nižší. Žalovaný uviedol, že\nodrátal aj obrat týkajúci sa zahraničných predajov, teda reexportu, pretože nešlo o predaj konečnému\nspotrebiteľovi. Na druhej strane však v relevantnom obrate zohľadnil obrat za predaj áut do zahraničia\nkonečným spotrebiteľom.\n137. Žalovaný ďalej uviedol, že pokuty boli uložené v súlade so zákonom o ochrane hospodárskej\nsúťaže a žalobcovia nepreukázali skutočnosti odôvodňujúce zníženie pokuty z dôvodu neschopnosti\nzaplatiť pokutu. Samotná deklarácia zlej finančnej situácie alebo straty podnikateľa podľa žalovaného nie\nje dostatočným dôvodom na zníženie pokuty. Žalovaný zdôraznil, že ukladaná pokuta vždy predstavuje\nzásah do majetkovej sféry sankcionovaného subjektu a vždy odčerpá časť zisku, čo vyplýva z\npreventívno-represívnej funkcie sankcie.\n138. Podľa žalovaného Rada PMÚ pri ukladaní pokuty zohľadnila aj situáciu na trhu spôsobenú\nochorením COVID-19 a znížila pokuty uložené v prvostupňovom rozhodnutí žalovaného o 5 %. Žalovaný\nďalej uviedol, že príčinná súvislosť medzi pokutou a odchodom spoločnosti z trhu sa nepovažuje za\npreukázanú, ak má podnikateľ vážne finančné problémy, pre ktoré by z trhu odišiel aj bez uloženej pokuty,\nalebo ak by bola pokuta v porovnaní s obratom neprimerane nízka. Podľa žalovaného by znižovanie\npokút mohlo viesť k riziku zvýhodňovania firiem najmenej prispôsobených trhovým podmienkam, mohlo\nby spôsobiť zmenu správania podnikateľov a pôsobiť ako stimul k tomu, aby podnikatelia umelo vytvárali\n\npodmienky nedostatočnej likvidity a finančných problémov s cieľom vyhnúť sa pokute. Žalovaný pritom\npoukázal na to, že zárukou neexcesívnej pokuty je maximálna hranica 10 % z obratu.\n139. Žalovaný uzavrel, že skutkový stav považuje za riadne zistený, žalobcami navrhované doplnenie\ndokazovania považoval vzhľadom na zistený skutkový stav za nadbytočné, keďže podľa neho nemalo\nprínos pre objektívne objasnenie skutkového stavu veci. Okrem toho uviedol, že výsluch štatutárnych\nzástupcov účastníkov konania v postavení svedkov nie je možný.\n140. Žalovaný napokon poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veciach T-133/07,\nT-25/95, T-68/09, C-403/04 P a C-405/04 P, C-423/08 P a C-42/92 P.\nIII.2 Vyjadrenia ďalších účastníkov konania\nIII.2.1 Vyjadrenie ďalších účastníkov 1. a 2. (Porsche Slovakia a PIASK)\n141. Ďalší účastníci konania Porsche Slovakia a PIASK v písomnom vyjadrení súhlasili s návrhom\nžalobcov na zníženie uložených pokút. Uviedli, že vzhľadom na situáciu na trhu vykonali v roku\n2015 komplexné interné vyšetrovanie. Vyšetrovanie odhalilo takmer 60 problematických e-mailov a\ndokumentov preukazujúcich rôzne typy horizontálnej spolupráce medzi predajcami motorových vozidiel\nznačky Volkswagen. Tieto závery vyšetrovania ich viedli k podaniu žiadostí o zhovievavosť.\n142. Podľa názoru ďalších účastníkov je práve žiadosť Porsche Slovakia (podporená takmer 60\ndôkazmi) najspoľahlivejším dôkazom a najlepším obrazom skutočného priebehu relevantných udalostí.\n143. Ďalší účastník konania Porsche Slovakia poukázal a to, že je importérom vozidiel značky\nVolkswagen, jeho primárnym cieľom bol vždy maximálny obrat dosiahnutý z predaja týchto vozidiel a\nich čo najvyšší možný podiel na slovenskom trhu. Poukázal tiež na to, že žalobcovia sú predajcami\npôsobiacimi v predajnej sieti. Sú samostatnými podnikateľmi (s výnimkou spoločnosti PIASK, ktorá patrí\ndo rovnakej skupiny ako spoločnosť Porsche Slovakia), vo svojom rozhodovacom procese sú úplne\nnezávislí a sledujú vlastné obchodné ciele. Po 20 rokoch pôsobenia v distribučnej sieti Volkswagen,\nvďaka ktorej rástli a boli evidentne úspešní, je nelogické, že v súčasnosti žalobcovia tvrdia, že spoločnosť\nPorsche Slovakia ich diskriminuje, núti k (alebo proti) určitým krokom a vytvára tak obraz využívania\nnátlaku voči nim. Snaha o vytvorenie takéhoto obrazu je v rozpore so skutočnosťou, keďže všetci súčasní\npredajcovia chcú zostať súčasťou distribučnej siete a so spoločnosťou Porsche Slovakia prednedávnom\nuzavreli nové zmluvy v rámci všeobecného dojednávania nových zmlúv s predajcami Volkswagen v\nEurópe.\n144. Ďalší účastníci konania trvali na tom, že splnili všetky podmienky pre priznanie plnej imunity, keďže\nSpoločnosti Porsche Slovakia a PIASK patria do tej istej skupiny, takže dohody medzi nimi sú pokryté\ndoktrínou jednej ekonomickej jednotky, a preto nepatria do pôsobnosti práva hospodárskej súťaže a sú\nv súlade s právnymi predpismi.\n145. Ďalší účastník Porsche Slovakia poukázal na to, že vyjadrenia žalobcov o údajnej diskriminácii\nprostredníctvom zmluvných dojednaní a vyplácania podpôr nesúvisí s dohodou. Aj keď medzi\njednotlivými dojednaniami môžu existovať určité rozdiely, ktoré sú založené na objektívnych obchodných\ndôvodoch a osobitnom vyjednávaní s konkrétnym predajcom, všeobecne spoločnosť Porsche Slovakia\npristupuje ku každému predajcovi rovnako bez akejkoľvek diskriminácie vo vzťahu k distribučným\nzmluvám či podporám. Distribučné zmluvy sú pre všetkých predajcov rovnaké a dohodnuté zmeny platia\naj pre všetky obchodné vzťahy medzi predajcami a importérom. Okrem toho má importér, spoločnosť\nPorsche Slovakia, jasné pravidlá pre výpočet veľkoodberateľskej podpory; nie je možné uprednostniť\nkonkrétneho predajcu alebo sa mu vyhrážať. Preto spoločnosť Porsche Slovakia nemohla mať motiváciu\nalebo podnet k začatiu alebo organizácii dohody či vynucovaniu účasti predajcov na nej.\n146. K e-mailu od pána A., ktorý bol predložený ako údajný dôkaz preukazujúci, že spoločnosť\nPorsche Slovakia nútila spoločnosť BOAT k účasti na dohode, sa Porsche Slovakia vyjadrila, že tento\ne-mail od pána A. sa týka nesprávneho výpočtu veľkoodberateľskej podpory (t.j. platieb spoločnosti\nPorsche Slovakia ako importéra predajcom ako podporu ich predaja), ktorú mala dostať spoločnosť\nBOAT od spoločnosti Porsche Slovakia. Zástupcovia spoločnosti Porsche Slovakia v tomto konkrétnom\n\nprípade mali v úmysle vysvetliť spoločnosti BOAT pravidlá týkajúce sa veľkoodberateľskej podpory a\njej význam a trvať na dodržiavaní pravidiel poskytovania tejto podpory. U predajcov často dochádza k\nnesprávnemu výpočtu vlastnej marže na konkrétne vozidlo. Obchodní zástupcovia predajcov niekedy\nnesprávne urobia výpočet s vyššou východiskovou maržou, než je skutočne uplatniteľná na konkrétne\nvozidlo v konkrétnom čase, preto aj pri poskytnutí veľkoodberateľskej podpory predajú nakoniec vozidlo\npod náklady. Zvyčajne to predajca zistí až po predaji vozidla alebo po tom, ako ho účtovník na túto chybu\nupozorní. Následne takýto predajca kontaktuje spoločnosť Porsche Slovakia so žiadosťou o poskytnutie\ndodatočného bonusu - dodatočnej veľkoodberateľskej podpory, na ktorú podľa štandardných pravidiel\nnemá nárok. Zástupcovia spoločnosti BOAT vo svojom ústnom vysvetlení potvrdili, že spoločnosť\nPorsche Slovakia ju nikdy nenútila k uzatvoreniu alebo dodržiavaniu dohody a že e-mail od pána A. sa\nzaoberal inou témou.\n147. Ďalší účastníci sa vyjadrili aj k navrhovaným výsluchom svedkov, považovali ich za nadbytočné\na neprípustné, a uviedli, že žalovaný nepochybil, keď tieto dôkazy nevykonal.\nIII.2.2 Vyjadrenie ďalšieho účastníka 3. (BOAT)\n148. Ďalší účastník konania 3. v písomnom vyjadrení k správnym žalobám žalobcov 1. až 15. rade\nuviedol, že sa nevzdáva svojho účastníctva v konaní.\nIII.3 Repliky a ďalšie vyjadrenia žalobcov\n149. Žalobcovia v 1. až 15. rade v písomných replikách k vyjadreniu žalovaného a ďalších účastníkov\nkonania zotrvali na argumentoch uvedených v ich žalobách. Jednotliví žalobcovia v písomných\nvyjadreniach k správnym žalobám ostatných žalobcov zotrvali na argumentoch prezentovaných v nimi\npodaných žalobách.\n150. Žalobcovia v 1. až 4., 6., 9. a 12. rade v písomných vyjadreniach k vyjadreniu ďalších účastníkov\nkonania zopakovali argumenty uvedené v žalobách a trvali na tom, že importér nemohol podať žiadosť o\nzhovievavosť. Zdôraznili nátlak importéra na predajcov pri predaji vozidiel značky VW a zvýhodňovanie\nPIASK na úkor ostatných predajcov.\n\nIII.4 Konanie pred krajským súdom a kasačným súdom, návrh na položenie prejudiciálnej otázky\n151. O žalobách žalobcov v 1. až 15. rade už v tejto veci rozhodoval Krajský súd v Bratislave v konaní\nvedenom pod sp. zn. 2S/166/2020.\n152. Žalobcovia v 9. až 13. rade na pojednávaní dňa 14.6.2021 krajskému súdu navrhli, aby Súdnemu\ndvoru EÚ podal prejudiciálnu otázku podľa čl. 267 ZFEÚ v nasledovnom znení: „Má sa čl. 27 nariadenia\nRady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra 2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených\nv čl. 81 a 82 Zmluvy vykladať v tom zmysle, že zásada práva na obhajobu je porušená, ak ústredný\norgán štátnej správy na úseku ochrany a podpory hospodárskej súťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej\nrepubliky) v štádiu po začatí súťažno-správneho konania a potom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred\nvydaním prvostupňového rozhodnutia a v dôsledku uvedeného aj k odtajneniu celého administratívneho\nspisu, izolovane a osamotene vypočúva žiadateľov o leniency k podstatným skutkovým otázkam\ntýkajúcim sa protisúťažného konania, ktorého prešetrovanie je predmetnom daného súťažno-správneho\nkonania, bez oboznámenia ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti\núčasti ostatných účastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní\nžiadateľov o leniency?“ Položenie rovnakej otázky Súdnemu dvoru EÚ navrhli žalobcovia aj žalovanému\nv administratívnom konaní.\n153. Krajský súd o žalobách žalobcov v 1. až 15. rade rozhodol rozsudkom č. k. 2S/166/2020\n- 1820 zo dňa 29.06.2021, ktorým napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec\nvrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie, návrh žalobcov v 9. rade až 13. rade na podanie\nprejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ zamietol. Krajský súd dospel záveru, že uzatvorená dohoda\nbola vertikálna a nie dohoda horizontálna, keďže jej účastníkom bol importér Porsche Slovakia na inej\n\núrovni distribučného reťazca ako žalobcovia. Ďalším dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia\nbola skutočnosť, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, keď nevykonal výsluchy svedkov a to\npána A. z Porsche Slovakia a pána D. zo spoločnosti PIASK, ktorých súd považoval za kľúčových\nna objasnenie skutkového stavu, fungovania zosúladeného postupu posudzovanej dohody k vzťahu k\npostaveniu importéra, fungovaniu ekonomickej skupiny, do ktorej mali patriť Porsche Slovakia a PIASK.\nĎalším dôvodom pre posúdenie nedostatočne zisteného skutkového stavu zo strany krajského súdu bola\nskutočnosť, že žalovaný na účely skutkových zistení vychádzal z kópií e-mailov predložených žiadateľmi\no zhovievavosť. Krajský súd považoval za významné verifikovať, od koho a komu boli e-maily zasielané,\nod ktorých konkrétnych účastníkov prišli reakcie na odoslané e-maily, či boli niektoré vymazané a\nteda tým preukázať fungovanie protisúťažnej dohody ako takej a zapojenie jednotlivých účastníkov.\nKrajský súd v rozsudku ďalej poukázal na to, že žalovaný môže tieto informácie vyžiadať od hostingovej\nspoločnosti, ktorá poskytuje podnikateľovi služby webových stránok a elektronickej pošty. Podľa záverov\nkrajského súdu mal žalovaný doplniť dokazovanie prostredníctvom ekonomických analýz, ktorými\nžalobcovia preukazovali, že poskytovali zľavy prevyšujúce tvrdenú dohodu. Krajský súd poukázal na\nrozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas, v súvislosti s ktorým uviedol,\nže jedným zo spôsobov ako môže podnikateľ vyvrátiť domnienku svojej účasti na zosúladenom postupe\nje dôkaz o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej dohodnuté obmedzenie. Podľa záverov\nkrajského súdu, žalovaný zaťažil konanie vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu tým, že\nžalobcami predložené ekonomické analýzy považoval za nadbytočné. Krajský súd ďalej uviedol,\nže je potrebné doplniť zistenie skutkového stavu o to, kto inicioval a kontroloval dohodu, aké boli\nsankcie za nedodržanie zo strany importéra, či existoval nátlak na určitý pomer zliav v regiónoch a\naké bolo rozloženie úloh pri koordinovaní posudzovanej dohody, či ide o kompletnú komunikáciu medzi\núčastníkmi posudzovanej dohody, pričom až na základe tohto objasnenia krajského súdu bolo možné\npristúpiť k uloženiu konkrétnych sankcií. Súd neprisvedčil námietkam nesprávne formulovaného výroku\nnapadnutého rozhodnutia a absencii výroku o neuloženie sankcií Porsche Slovakia a PIASK. Krajský\nsúd sa vzhľadom na svoje závery o nedostatočne zistenom skutkovom stave nezaoberal námietkou\nneprimerane vysokých pokút a námietkou posúdenia konania ako jedného deliktu. Námietka o poskytnutí\nnedostatočnej lehoty na zvolenie si právneho zástupcu bola vyhodnotená ako nedôvodná. Súd zároveň\nposudzoval námietky smerujúce proti existencii jednej ekonomickej skupiny importéra Porsche Slovakia\na PIASK, pričom tento záver súd považoval za predčasný z dôvodu, že žalovaný sa v rozhodnutí\nnevysporiadal s preukázaním ich vzájomnej kontroly. Význam tohto posúdenia súd videl v aplikovaní\nprogramu zhovievavosti. Súd zároveň prisvedčil žalobnej námietke žalobcu v 14. rade, ktorá smerovala\nk tomu, že došlo k preklúzii práva vydať rozhodnutie vo vzťahu k tomuto žalobcovi a to z dôvodu, že\nnapadnuté rozhodnutie mu bolo doručené až po uplynutí prekluzívnej lehoty.\n154. Žalovaný voči tomuto rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší\nsprávny súd SR rozsudkom zo dňa 30.04.2025 pod sp. zn. 3Shk/3/2022 tak, že rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd svoje rozhodnutie\nodôvodnil tým, že súd sa pri posúdení toho či ide o horizontálnu alebo vertikálnu dohodu, nezaoberal\nich vymedzením z pohľadu práva EÚ a dopadom na prejednávanú vec. Kasačný súd tiež poukázal\nna to, že vertikálna dohoda, ak obmedzuje hospodársku súťaž, je rovnako sankcionovaná pokutou.\nPodľa kasačného súdu krajský súd redukoval právny význam zmeny určenia charakteru dohody tak,\nže ho spojil len s možnosťou použitia programu o zhovievavosti. Kasačný súd prisvedčil kasačnému\nsťažovateľovi, že tieto závery majú dopad na celkové posúdenie veci, nároky na zistenie skutkového\nstavu aj právnu argumentáciu. Kasačný súd ďalej uviedol, že posúdenie charakteru posudzovanej\ndohody je aktuálne sporné. K záverom krajského súdu ohľadne nedostatočne zisteného skutkového\nstavu ďalej uviedol, že pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že na účely zistenia skutkového stavu je\npotrebné doplniť dokazovanie prostredníctvom serverov žiadateľov o zhovievavosť, toto je potrebné\nbližšie odôvodniť v kontexte už vykonaných dôkazov, vrátane tých, ktoré boli zistené z vykonanej\ninšpekcie, riadne zdôvodniť prečo nie sú zistenia, ktoré vyplynuli z dosiaľ zabezpečených dôkazov\ndostatočné pre rozhodnutie vo veci a to opäť s odkazom na charakter dohody, ktorý je vo veci sporný. Vo\nvzťahu k použitiu rozsudku súdneho dvora vo veci Eturas kasačný súd dal za pravdu sťažovateľovi, že\nv tejto veci išlo o špecifickú situáciu a to špecifický spôsob doručovania správ v rezervačnom systéme\nspolu s neexistenciou tajného stretnutia. Pokiaľ ide o potrebu zohľadniť pri rozhodovaní ekonomické\nanalýzy predložené žalobcami kasačný súd prisvedčil žalovanému, že krajský súd nedostatočne\nvysvetlil, prečo je uvedené podstatné pre posúdenie veci a to vzhľadom na cieľ dohody a zistenú\nskutkovú situáciu a tiež otáznu výpovednú hodnotu vo vzťahu k teritoriálnemu rozdeleniu trhu. Kasačný\nsúd neprisvedčil kasačnej námietke sťažovateľa vo vzťahu k uplynutiu prekluzívnej lehoty u žalobcu v\n\n14. rade. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj kasačnú námietku k predčasnosti posúdenia jednej ekonomickej\nskupiny importéra a PIASK. Kasačný súd poukázal na § 9 ods. 4 a § 38d ods. 6 zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže, ktoré stanovuje kritériom pre určenie jednej ekonomickej skupiny pre účely\nprogramu zhovievavosti. Kasačný súd ďalej poukázal na rozporuplnosť záverov správneho súdu,\nktorý na jednej strane jednoznačne urobil záver o vertikálnom charaktere dohody vzhľadom na účasť\nimportéra a súčasne zaviazal na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov bývalých zamestnancov\nžiadateľov o program zhovievavosti. Podľa kasačného súdu by predmetné výsluchy slúžili na objasnenie\npostavenia importéra, čo je podľa kasačného súdu vo vnútornom rozpore s ďalšou časťou odôvodnenia\nkrajského súdu, keďže krajský súd na základe dôkazov v administratívnom spise vyslovil záver o\nvertikálnom charaktere dohody a sám postavenie importéra vo vzťahu k ostatným účastníkom dohody\nvyhodnotil, a na druhej strane považoval za podstatné zistenie ďalších skutočností k tejto otázke, o ktorej\nuž urobil záver.\nIV. Relevantná právna úprava\n155. Podľa čl. 101 ZFEÚ nasledujúce sa zakazuje ako nezlučiteľné s vnútorným trhom: všetky\ndohody medzi podnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť\nobchod medzi členskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo\nskresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu, najmä tie, ktoré:\na) priamo alebo nepriamo určujú nákupné alebo predajné ceny alebo iné obchodné podmienky;\nb) obmedzujú alebo kontrolujú výrobu, odbyt, technický rozvoj alebo investície;\nc) rozdeľujú trhy alebo zdroje zásobovania;\nd) uplatňujú nerovnaké podmienky pri rovnakých plneniach voči ostatným obchodným partnerom, čím\nich v hospodárskej súťaži znevýhodňujú;\ne) podmieňujú uzatváranie zmlúv s ostatnými zmluvnými stranami prijatím dodatočných záväzkov, ktoré\nsvojou povahou alebo podľa obchodných zvyklostí nesúvisia s predmetom týchto zmlúv.\n156. Podľa čl. 1 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 dohody, rozhodnutia a zosúladené postupy v zmysle článku\n81 ods. 1 Zmluvy (pozn. teraz čl. 101 ZFEÚ), ktoré nespĺňajú podmienky článku 81 ods. 3 zmluvy, sú\nzakázané bez toho, aby bolo potrebné predchádzajúce rozhodnutie.\n157. Podľa čl. 2 Nariadenia č. 1/2003 vo všetkých vnútroštátnych konaniach alebo konaniach\nspoločenstva, ktoré sa týkajú uplatňovania článkov 81 a 82 Zmluvy (teraz čl. 101, čl. 102 ZFEÚ), bremeno\ndokazovania porušenia článku 81 ods. 1 alebo článku 82 Zmluvy znáša strana alebo orgán, ktorý túto\nnámietku vzniesol.\n158. Podľa čl. 3 ods. 1 prvá veta Nariadenia č. 1/2003 ak orgány hospodárskej súťaže členských\nštátov alebo vnútroštátne súdy uplatňujú vnútroštátne súťažné právo na dohody, rozhodnutia združení\npodnikov alebo zosúladené postupy v zmysle článku 81 ods. 1 Zmluvy, ktoré môžu ovplyvniť obchod\nmedzi členskými štátmi v zmysle uvedeného ustanovenia, uplatnia aj článok 81 Zmluvy na také dohody,\nrozhodnutia alebo zosúladené postupy.\n159. Podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane hospodárskej súťaže obrat na účely tohto zákona je súčet\ntržieb, výnosov alebo príjmov z predaja tovaru bez nepriamych daní, ku ktorému sa pripočíta finančná\npomoc poskytnutá podnikateľovi. Pri združení podnikateľov sa k obratu združenia podnikateľov okrem\nsúčtu podľa predchádzajúcej vety pripočíta aj súčet prijatých príspevkov členov tohto združenia. Obrat\npodnikateľa vyjadrený v cudzej mene sa prepočíta na eurá, pričom na prepočet cudzej meny na eurá sa\npoužije priemer referenčných výmenných kurzov určených a vyhlásených Európskou centrálnou bankou\nalebo Národnou bankou Slovenska, ktoré sú platné pre príslušné účtovné obdobie.\n160.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže dohoda a zosúladený postup\npodnikateľov, ako aj rozhodnutie združenia podnikateľov, ktoré majú za cieľ alebo môžu mať za\nnásledok obmedzovanie súťaže (ďalej len \"dohoda obmedzujúca súťaž\"), sú zakázané, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n161. Podľa § 4 ods. 4 písm. a), písm. c) a písm. f) zákona o ochrane hospodárskej súťaže zakázaná je\nnajmä dohoda obmedzujúca súťaž, ktorá spočíva v priamom alebo nepriamom určení cien tovaru alebo\niných obchodných podmienok (písm. a), rozdelení trhu alebo zdrojov zásobovania (písm. c), koordinácii\n\npodnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v\nsúvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou (písm.\nf).\n162. Podľa § 22 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže v súvislosti s plnením úloh podľa tohto\nzákona a podľa osobitného predpisu má úrad právo vyžadovať od podnikateľov, ako aj od vedúcich\nzamestnancov podnikateľa, štatutárnych orgánov podnikateľa, kontrolných orgánov podnikateľa alebo\nod členov týchto orgánov podnikateľa, alebo od iných zamestnancov podnikateľa (ďalej len \"zamestnanci\npodnikateľa\"), ako aj od iných fyzických osôb a právnických osôb informácie a podklady, ktoré sú\nnevyhnutné pre činnosť úradu bez ohľadu na nosič, na ktorom sú zaznamenané, vyhotovovať z nich\nkópie a výpisy alebo vyžadovať ich úradne overené preklady do slovenského jazyka, vyžadovať písomné\nvysvetlenie alebo ústne vysvetlenie s možnosťou vyhotovenia si jeho zvukového záznamu. Tieto\nsubjekty sú povinné takéto informácie a podklady úradu bezplatne poskytnúť v lehote určenej úradom;\nv prípade utajovaných skutočností za dodržania podmienok ustanovených osobitným predpisom.\n163. Podľa § 22a ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže pri plnení úloh podľa tohto zákona\nmajú zamestnanci úradu, ako aj osoby poverené plnením úloh patriacich do pôsobnosti úradu (ďalej\nlen \"zamestnanci úradu\") právo na základe písomného poverenia (ďalej len \"poverenie\") vstupovať do\nvšetkých priestorov a dopravných prostriedkov podnikateľa, ktoré súvisia s činnosťou alebo s konaním\npodnikateľa, s cieľom vykonať inšpekciu.\n164. Podľa § 22a ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže zamestnanci úradu sú oprávnení\nvyhotoviť kópie akýchkoľvek informácií v listinnej podobe, všetkých počítačových údajov a podkladov\nuložených v akejkoľvek elektronickej podobe na dátovom nosiči podľa odseku 5 písm. d).\n165. Podľa § 22a ods. 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže ak je dôvodné podozrenie, že\nsa v iných priestoroch alebo dopravných prostriedkoch podnikateľa, ako uvedených v odseku 1, ako\naj v súkromných priestoroch alebo súkromných dopravných prostriedkoch súčasných alebo bývalých\nzamestnancov podnikateľa nachádzajú podklady alebo dokumenty, ktoré súvisia s činnosťou alebo\nkonaním podnikateľa, na základe ktorých možno preukázať obmedzenie súťaže, úrad môže vykonať\ninšpekciu v týchto priestoroch na základe súhlasu súdu s inšpekciou vydaného na návrh úradu. Súhlas\nsúdu s inšpekciou doručí úrad osobe, u ktorej sa inšpekcia vykoná, pri začatí inšpekcie. Ak osoba, u\nktorej sa má inšpekcia vykonať, nie je prítomná, úrad súhlas súdu s inšpekciou odovzdá na poštovú\nprepravu najneskôr do 24 hodín po vykonaní inšpekcie spolu s odpisom zápisnice o vykonaní inšpekcie.\n166. Podľa § 38 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad za porušenie ustanovení § 4 ods.\n1, § 8 ods. 6, § 10 ods. 9, § 25 ods. 4 a § 29 ods. 5 uloží pokutu podnikateľovi do 10% z obratu podľa § 10\nods. 3 za predchádzajúce uzavreté účtovné obdobie a podnikateľovi, ktorý za predchádzajúce uzavreté\núčtovné obdobie dosiahol obrat do 330 eur alebo ktorý nemal žiadny obrat, alebo podnikateľovi, ktorého\nobrat nemožno vyčísliť, pokutu do 330 000 eur.\n167.\nPodľa § 38 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad za porušenie\nzákazu dohody obmedzujúcej súťaž uloží podnikateľovi pokutu do 10% z obratu podľa § 3 ods. 5 za\npredchádzajúce účtovné obdobie, ak § 38d neustanovuje inak.\n168. Podľa § 38 ods. 3 zákon o ochrane hospodárskej súťaže úrad pri ukladaní pokuty podľa\nodsekov 1 a 2 posudzuje závažnosť a dĺžku trvania porušovania. Úrad pri posudzovaní závažnosti\nporušovania berie do úvahy jeho povahu, prípadne dopad na trh a veľkosť relevantného trhu. Okrem\ntýchto kritérií úrad pri ukladaní pokuty prihliada prípadne aj na iné skutočnosti, najmä na opakované\nporušovanie, odmietnutie spolupracovať s úradom, postavenie ako vodcu alebo iniciátora porušovania\nalebo neplnenie dohody obmedzujúcej súťaž v praxi.\n169. Podľa § 38c ods. 1 a ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže predchádzajúcim účtovným\nobdobím na účely § 38 a 38a je účtovné obdobie, za ktoré bola zostavená posledná účtovná závierka\n(ods. 1). Pokuty podľa § 38 ods. 1 a 2, § 38a a § 38b môže úrad uložiť do štyroch rokov od začatia\nkonania, najneskôr do ôsmich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu ustanovení tohto zákona, k\nporušeniu ustanovení osobitného predpisu, k nesplneniu podmienky alebo k porušeniu povinnosti alebo\nzáväzku uloženého rozhodnutím úradu (ods. 4).\n\n170. Podľa § 38d ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad účastníkovi dohody obmedzujúcej\nsúťaž podľa § 4 ods. 1 alebo podľa ustanovení osobitného predpisu, ktorej účastníci podnikajú na\nrovnakej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, neuloží na jeho žiadosť pokutu, ak tento\núčastník dohody ako prvý z vlastného podnetu predloží rozhodujúci dôkaz o takom porušení alebo ako\nprvý požiada o rezerváciu poradia a predloží takýto dôkaz v lehote určenej úradom a splní podmienky\núčasti na programe zhovievavosti (písm. a), alebo informáciu a dôkaz, ktorý je rozhodujúci pre vykonanie\ninšpekcie podľa § 22a, ktorou sa má získať rozhodujúci dôkaz umožňujúci preukázať takéto porušenie,\nalebo ako prvý požiada o rezerváciu poradia a predloží takúto informáciu a dôkaz v lehote určenej\núradom a splní podmienky účasti na programe zhovievavosti (písm. b/).\n171. Podľa § 38d ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej súťaže úrad môže na žiadosť účastníka dohody\nobmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods.1 alebo podľa ustanovení osobitného predpisu, ktorej účastníci\npodnikajú na rovnakej úrovni výrobného alebo distribučného reťazca, znížiť pokutu, ktorú by úrad uložil\npodľa § 38 ods. 1, až do výšky 50%, ak účastník dohody z vlastného podnetu poskytne úradu dôkaz s\nvýznamnou pridanou hodnotou k dôkazom, ktorými už úrad disponuje, ktorý v spojení s informáciami a\ndôkazmi už dostupnými úradu umožní preukázať porušenie zákazu podľa § 4 ods. 1 alebo osobitného\npredpisu, a ak tento účastník dohody splní podmienky účasti na programe zhovievavosti.\n172. Podľa § 38d ods. 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže podmienkou účasti na programe\nzhovievavosti na základe žiadosti podľa odseku 1 je, že žiadateľ skončil účasť na dohode obmedzujúcej\nsúťaž najneskôr v čase, keď poskytol dôkaz podľa odseku 1 písm. a) alebo písm. b), okrem účasti na\ndohode obmedzujúcej súťaž so súhlasom úradu, ak je to nevyhnutné na zachovanie efektivity inšpekcií\n(písm. a), nedonútil iného podnikateľa zúčastniť sa na dohode obmedzujúcej súťaž (písm. b), poskytol\núradu všetky jemu dostupné dôkazy a riadne spolupracoval s úradom počas celého prešetrovania a\nkonania (písm. c), neoboznámil s podaním žiadosti a jej obsahom iných účastníkov dohody (písm. d).\n173. Podľa § 38d ods. 6 zákona o ochrane hospodárskej súťaže podmienky účasti na programe\nzhovievavosti podľa odsekov 3 a 4 všetkých žiadateľov patriacich do jednej ekonomickej skupiny, ktorí\npodali spoločnú žiadosť, sa považujú za splnené, iba ak tieto podmienky splní každý z týchto žiadateľov.\nNa účely určenia, či žiadatelia patria do rovnakej ekonomickej skupiny, úrad vychádza zo vzťahov priamej\nalebo nepriamej kontroly podľa § 9 ods. 4.\n174. Podľa § 9 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže kontrola podľa odseku 1 písm. b) je\nmožnosť vykonávať rozhodujúci vplyv na činnosť podnikateľa, najmä prostredníctvom vlastníckych práv\nalebo iných práv (písm. a), práv, zmlúv alebo na základe iných skutočností, ktoré umožňujú vykonávať\nrozhodujúci vplyv na zloženie, hlasovanie alebo rozhodovanie orgánov podnikateľa (písm. b).\nV. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom\n175. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správny\nsúd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v\nNitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.\njúna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa\npredchádzajúcej vety dňa 06.06.2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do\nsenátu 2S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“). V súlade s Rozvrhom\npráce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025 bola vec\nnáhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu 10S správneho\nsúdu.\n176. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná (§ 6, §\n7 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v relevantnom znení, ďalej len „SSP“), bola podaná\nvčas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods.1 SSP), obsahovala zákonom stanovené\nnáležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a administratívneho\nspisu, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach žalobného návrhu a podstatných žalobných bodov\n(§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP), ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu, zohľadňujúc §\n195 SSP, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135 ods. 1 SSP) a zo\n\nskutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 197 SSP), za splnenia procesných podmienok\n(§107 ods. 1 písm. a/ SSP) vec prejednal na pojednávaní dňa 24.03.2026 a dospel k záveru o čiastočnej\ndôvodnosti žaloby vo vzťahu k žalobcovi v 14. rade a vo zvyšnej časti žalôb k záveru o ich nedôvodnosti.\n177. Súd k právnemu posúdeniu veci uvádza, že vzhľadom na rozsiahle žalobné námietky a počet\nžalobcov sa v nasledujúcom právnom posúdení veci zaoberá zosumarizovanými námietkami žalobcov\nv 1. až v 15. rade, a to v prvom rade námietkami proti správnosti skutkových zistení žalovaného\na následne námietkami voči právnemu posúdeniu veci a ostatnými námietkami žalobcov.\nV.1 K namietanému nesprávne zistenému skutkovému stavu\n178. Žalobcovia v podaných žalobách namietali, že správny orgán im v napadnutom rozhodnutí\npripísal účasť na dohode obmedzujúcej hospodársku súťaž, hoci neboli preukázané konkrétne skutkové\nokolnosti, ktoré by takýto záver odôvodňovali. Uviedli, že záver o ich účasti na protisúťažnom konaní\nnevyplýva z jednoznačných a priamych dôkazov, ale je výsledkom konštrukcie správneho orgánu, ktorý\nz jednotlivých, podľa nich nesúvisiacich, indícií vyvodil záver o existencii dohody bez toho, aby boli\nsplnené požiadavky na jej preukázanie. Namietali, že skutkové zistenia úradu sú založené prevažne\nna dedukciách, ktoré nemajú oporu v riadne vykonanom dokazovaní. Podľa ich tvrdení úrad nahradil\nnedostatok priamych dôkazov vlastnými úvahami o možnom priebehu komunikácie a koordinácie medzi\núčastníkmi trhu, pričom jednotlivé dôkazy nehodnotil objektívne ani vo vzájomných súvislostiach, ale\ninterpretoval ich selektívne v neprospech žalobcov, čím dospel k záverom, ktoré z jednotlivých dôkazov\nnevyplývajú.\n179. Žalobcovia zároveň namietali nezákonnosť dôkazov, z ktorých správny orgán vychádzal, najmä\npokiaľ ide o listinné dôkazy a elektronickú komunikáciu. V tejto súvislosti zdôrazňovali, že na takto\nzískané dôkazy nemožno prihliadať, a ak by boli z dokazovania vylúčené, skutkový stav by neumožňoval\ndospieť k záveru o existencii protisúťažnej dohody, ani o ich účasti na nej. Žalobcovia namietali aj\nnedostatočné overenie pravosti listinných dôkazov predložených žiadateľmi o zhovievavosť, poukazovali\nna to, že predmetné e-maily boli správnemu orgánu predložené len vo forme výtlačkov, bez toho,\naby bolo overené, či skutočne pochádzajú z príslušných e-mailových serverov, či boli riadne doručené\nv rámci serverovej infraštruktúry žalobcov, a či ich autenticita bola objektívne verifikovaná, napríklad\nprostredníctvom prevádzkovateľov serverov alebo iným hodnoverným spôsobom. Namietali, že takéto\noverenie malo byť zabezpečené aj formou notárskeho osvedčenia.\n180. Žalobcovia tiež namietali, že žalovaný pri posúdení skutkového stavu postupoval v rozpore so\nzásadou in dubio pro reo a prezumpciou neviny a vychádzal z tvrdení žiadateľov o zhovievavosť (žalobca\nv 7. rade a ďalší účastníci konania v 1. až 3. rade), v ktorých sa nachádzali významné rozpory, v rozpore\ns právom žalobcov na obhajobu im neumožnil vykonať výsluchy štatutárnych zástupcov žiadateľov\no zhovievavosť a svedkov (najmä p. D., zamestnanca PIASK a p. A. zamestnanca importéra Porsche\nSlovakia). Namietali, že v žiadosti o zhovievavosť v prípade Porsche Slovakia a PIASK boli podané\nnimi splnomocnenou advokátskou kanceláriou a samotní žiadatelia o zhovievavosť neboli vypočutí za\nprítomnosti žalobcov tak, aby im mohli klásť otázky. Namietali tiež, že úrad sa odmietol zaoberať nimi\npredkladanými ekonomickými analýzami, ktoré podľa nich vyvrátili uzatvorenie protisúťažnej dohody,\nkeďže z nich vyplývalo, že sa tvrdenou dohodou neriadili.\n181. Súd sa na podklade týchto žalobných námietok (i) v prvom rade zaoberal tým, či žalovaný\npostupoval zákonne, keď z vykonaných dôkazov dospel k záveru, že došlo k uzatvoreniu protisúťažnej\ndohody, či existovali dôvodné pochybnosti o účasti jednotlivých žalobcov na dohode obmedzujúcej\nsúťaž spôsobilé vyvrátiť závery žalovaného, a teda či bola uplatnená zásada prezumpcie neviny (ii)\nv druhom kroku súd posudzoval zákonnosť záveru žalovaného ohľadne horizontálneho charakteru\ndohody, teda či išlo o dohodu uzatvorenú medzi predajcami navzájom na horizontálnej úrovni alebo išlo\no dohodu uzatvorenú na jednej strane s importérom (Porsche Slovakia) a na druhej strane s predajcami\na následne (iii) v treťom kroku súd posudzoval, či žalovaný postupoval nezákonne keď na zistenie\nskutkového stavu použil listinné dôkazy predložené zo strany žiadateľov o zhovievavosť bez overenia\nich pravosti prostredníctvom serverov, odmietol vykonať žalobcami navrhované výsluchy a zohľadniť\nnimi predkladané ekonomické analýzy a vychádzal z tvrdení žiadateľov o zhovievavosť bez toho, aby\nvykonal ich výsluch ako účastníkov konania alebo svedkov za účasti žalobcov.\n\nV.1.1 K námietkam nepreukázania účasti žalobcov na dohode, použitiu nepriamych dôkazov a k aplikácii\nprezumpcie neviny\n182. Z napadnutého a prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalovaný založil zistenie o existencii\nprotisúťažnej dohody najmä na listinných dôkazoch, ktoré predložili žiadatelia o zhovievavosť a\nna dôkazoch zabezpečených pri inšpekciách v spoločnostiach HÍLEK a ARAVER. Týmito listinnými\ndôkazmi bola e-mailová komunikácia medzi žalobcami a ďalšími účastníkmi konania a zápisy z porád\nspoločnosti PIASK.\n183. Na posudzovanú vec a teda prejednávaný správny delikt bol aplikovaný článok 101 ZFEÚ,\nsúd preto pri poúdení veci zohľadnil aj príslušnú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Správny súd k\nnámietkam žalobcov vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu v prvom rade uvádza, že Súdny dvor\nEÚ vo svojich rozhodnutiach konštatoval, že posudzovanie a preukazovanie kartelových dohôd je\nvo väčšine prípadov obtiažne. Je bežné, že protisúťažné konanie a dohody sa odohrávajú tajne\na súvisiaca dokumentácia je obmedzená na minimum, z toho vyplýva, že aj keď sa objavia písomnosti\npreukazujúce protiprávne kontakty medzi hospodárskymi subjektami, tieto sú obvykle útržkovité\na roztrúsené, takže je potrebné niektoré skutočnosti rekonštruovať dedukciou, preto vo väčšine prípadov\nmusí byť existencia protisúťažného konania alebo dohody vyvodená z určitého počtu zhodujúcich sa\nskutočností a nepriamych dôkazov, ktoré vo svojom celku môžu predstavovať dôkaz o porušení pravidiel\nhospodárskej súťaže, ak neexistuje iné logické vysvetlenie (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ zo\ndňa 25.01.2007 v spojených veciach C-403/04 P a C-405/04 P, Sumitomo Metal Industries Ltd a Nippon\nSteel Corp., rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR zo dňa 29.01.2015, sp. zn. 8 Afs 25/2012).\n184. Súdny dvor v rozhodnutiach tiež uvádza, že vzhľadom na represívny charakter sankcií ukladaných\nv oblasti hospodárskej súťaže sa na tieto konania uplatňuje zásada prezumpcie neviny, ktorá vyžaduje,\naby správny orgán uniesol dôkazné bremeno predložením takých dôkazov, ktoré sú dostatočne presné,\nspoľahlivé a konzistentné, a ktoré umožňujú bez rozumných pochybností dospieť k záveru o existencii\nporušenia (rozsudok Všeobecného súdu z 17. mája 2013, Trelleborg Industrie a Trelleborg proti\nKomisii, T-147/09 a T-148/09, bod 50). Zásada prezumpcie neviny teda spočíva v tom, že v prípade\npretrvávajúcich pochybností je potrebné rozhodnúť v prospech účastníka konania.\n185. Z judikatúry Súdneho dvora EÚ ďalej vyplýva, že dôkazné bremeno preukázania porušenia článku\n101 ZFEÚ spočíva na správnom orgáne, ktorý je povinný predložiť dostatočne presné a vzájomne\nkonzistentné dôkazy, schopné založiť pevné presvedčenie o tom, že k porušeniu došlo (rozsudok\nSúdneho dvora z 8. júla 1999 vo veci C-49/92 P, Anic Partecipazioni, bod 86; rozsudok z 19. decembra\n2013 v spojených veciach C-239/11 P, C-489/11 P a C-498/11 P, Siemens a i., bod 217). Zároveň však\njudikatúra reflektuje špecifický charakter protisúťažných dohôd, ktoré, ako je uvedené vyššie, sa realizujú\nnajmä utajene, bez formálnej dokumentácie, pričom dostupné dôkazy majú spravidla fragmentárny\na nepriamy charakter. Z tohto dôvodu podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je nevyhnutné, aby\nkaždý jednotlivý dôkaz samostatne preukazoval všetky aspekty porušenia; postačuje, ak súbor dôkazov\nposudzovaný ako celok vytvára ucelený a logický obraz o existencii protisúťažného konania (rozsudok\nSúdneho dvora EÚ vo veci C-407/08 P, Knauf Gips, bod 47; rozsudok Všeobecného súdu vo veci\nT-385/06, Aalberts Industries a proti Komisii, bod 45).\n186. Súdny dvor EÚ v rozsudkoch ďalej opakovane uvádza, že v podmienkach typických pre kartelové\ndohody možno existenciu porušenia vyvodiť zo súboru zhôd a nepriamych dôkazov, ktoré (posudzované\nvo vzájomných súvislostiach) umožňujú v neprítomnosti iného hodnoverného vysvetlenia dospieť k\nzáveru o porušení pravidiel hospodárskej súťaže (vyššie uvedený rozsudok vo veci C-204/00 P, Aalborg\nPortland, body 55 až 57; rozsudok z 17. septembra 2015 vo veci C-634/13 P, Total Marketing Services,\nbod 23; rozsudok Všeobecného súdu z 27. júna 2012 vo veci T-439/07, Coats Holdings proti Komisii,\nbod 42). Z uvedeného vyplýva, že od správneho orgánu nemožno požadovať predloženie priamych\ndôkazov o každom jednotlivom kontakte medzi účastníkmi dohody ani úplnú rekonštrukciu všetkých\nmechanizmov jej fungovania, pričom fragmentárne dôkazy môžu byť doplnené logickými závermi\numožňujúcimi rekonštruovať relevantné skutkové okolnosti (rozsudok Všeobecného súdu z 12.07.2011\nvo veci T-113/07, Toshiba proti Komisii, bod 82).\n187. Vo vzťahu k posúdeniu dôkazov súd poukazuje tiež na judikatúru súdneho dvora, najmä rozsudok\nvo veci Aalborg Portland, C-204/00 P, bod 78 a nasl., z ktorého vyplýva, že bremeno preukázať porušenie\n\nčlánku 101 ods. 1 ZFEÚ síce nesie strana alebo orgán, ktorý ho namieta, avšak „skutkové dôkazy však\nmôžu byť takej povahy, že od druhej strany vyžadujú, aby predložila vysvetlenie alebo odôvodnenie,\npričom v opačnom prípade je dovolené vyvodiť záver, že dôkazné bremeno bolo unesené.“.\n188. V rozsudku zo dňa 04.06.2009 vo veci C-8/08, T-Mobile Netherlands bod 51, 52, 53 vo vzťahu\nk predloženiu dôkazu opaku zo strany subjektu, ktorý bol účastníkom komunikácie s protisúťažným\nobsahom Súdny dvor uviedol: „Podľa judikatúry Súdneho dvora totiž podlieha domnienke, ktorá má byť\nvyvrátiteľná, že podniky zúčastňujúce sa na zosúladenom postupe a zostávajúce aktívne na trhu berú\ndo úvahy informácie vymenené so svojimi konkurentmi pri určovaní svojho správania na tomto trhu...“\nBod 52: „Súdny dvor konštatoval, že takýto zosúladený postup spadá pod článok 81 ods. 1 ES (teraz\nčlánok 101 ZFEÚ) aj v prípade absencie protisúťažných účinkov na trhu.“, Bod 53: „V tejto súvislosti\nprináleží vnútroštátnemu súdu, aby s prihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti posúdil, či uvedená\ndomnienka bola v danom prípade vyvrátená predložením dôkazu o opaku.“\n189. Rovnako Súdny dvor opakovane zdôrazňuje, že by bolo neprimerané požadovať preukázanie\nkonkrétneho mechanizmu fungovania dohody, keďže v opačnom prípade by sa podnik dopúšťajúci sa\nporušenia mohol vyhnúť sankcii poukazom na neurčitosť dôkazov o fungovaní nezákonnej dohody, hoci\njej existencia a protisúťažný cieľ boli dostatočne preukázané (rozsudok Všeobecného súdu z 12.12.2014\nvo veci T-558/08, Eni proti Komisii, bod 36).\n190. Zo skutkových zistení úradu vyplýva, že svoje závery o existencii protisúťažnej dohody vyvodil zo\nskutočnosti, že náznaky dohody medzi predajcami existovali už pred kľúčovým stretnutím v Hronseku,\na to na základe e-mailovej komunikácie z mája 2010, na účely správneho konania a preukázania\nzačiatku protisúťažného konania však úrad určil ako rozhodujúci moment až konferenciu predajcov,\nktorá sa konala 05.11.2010 v Hronseku, tento dátum považoval za preukázaný začiatok porušovania\npre väčšinu účastníkov. Samotná existencia dohody a jej udržiavanie bola podľa skutkových záverov\núradu preukazovaná dôkazmi týkajúcimi sa dlhšieho časového obdobia, preto bola dohoda posudzovaná\nako jeden trvajúci správny delikt. Žalovaný na základe dôkazov dospel k záveru, že aktívnu úlohu pri\nvytváraní tabuliek so zľavami mala predovšetkým spoločnosť PIASK ako jeden z predajcov vozidiel.\nPred konferenciou v Hronseku v novembri 2010 zamestnanec Porsche Slovakia (importér) komunikoval\nso zamestnancami PIASK o tabuľke veľkoodberateľských zliav, ktorú PIASK zaslalo importérovi a\nzamestnanec importéra ju následne pripomienkoval. Po konferencii v Hronseku bola táto tabuľka\ndoplnená o stĺpec maximálnych zliav. Túto skutočnosť žalovaný oprel aj o zápis z internej porady\noddelenia predaja PIASK zo dňa 10.11.2010, z ktorého vyplývalo, že na porade bola prezentovaná\ntabuľka s pravidlami pre poskytovanie zliav dohodnutými na konferencii v Hronseku, pričom podľa\ntextu zápisu mala platiť „mimo VO a zazmluvnených klientov“, teda pre všetkých nových klientov\nokrem veľkoodberateľov so zľavou podľa odobratého množstva. Žalovaný zároveň identifikoval ďalšie\nkonkrétne stretnutia predajcov vozidiel: stretnutie predajcov v máji 2011, stretnutie v hoteli Sitno vo\nVyhniach dňa 20.06.2012, stretnutia predajcov v priestoroch podnikateľa ARAVER v roku 2012 a\n13.02.2013, ako aj ďalšie stretnutie dňa 19.03.2013 na neznámom mieste.\n191.\nPrítomnosť zástupcov žalobcov na stretnutí v Hronseku úrad zistil na základe prezenčnej\nlistiny, podľa ktorej sa na konferencii, s výnimkou žalobcov I. L., H. P. J., HÍLEK, AUTOCENTRUM\nBYSTRIANSKY a AUTOMAX PLUS, zúčastnili všetci ostatní predajcovia a teda ostatní žalobcovia\na ďalší účastníci konania v 2. a 3. rade. Detaily o tomto stretnutí poskytli žiadatelia o zhovievavosť\nPorsche Slovakia a PIASK (ďalší účastníci konania v 1. a 2. rade), pričom ich tvrdenia neskôr potvrdil\naj žiadateľ o zhovievavosť BOAT (ďalší účastník konania v 3. rade). Úrad dospel k záveru, že samotnú\nkonferenciu zorganizoval zástupca PIASK (p. D.), ktorý predajcom zaslal e-mailové pozvánky na\nstretnutie v Hronseku s avizovaným programom zameraným na \"politiku štruktúry zliav\" a \"úpravu\nmnožstevných zliav\". Dôkazom o obsahu dohody bol interný zápis zo zasadnutia spoločnosti PIASK,\nkonaného len päť dní po konferencii v Hronseku. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva že v zápise\nbolo uvedené, že \"V Hronseku prebehla 05.11.2010 konferencia, kde boli doporučené maximálne\nzľavy\" a ďalej \"Pre klientov z iného regiónu platí zľava -1% !!! - pre zabezpečenie regionálneho\npredaja\". Tento interný dokument korešpondoval s tvrdeniami žiadateľov o zhovievavosť a podľa záverov\nžalovaného priamo potvrdzoval dohodu o maximálnych zľavách aj o rozdelení trhu. Výstupom dohody\nbola konkrétna tabuľka maximálnych zliav pre jednotlivé modely vozidiel, platná od 08.11.2010, ktorá\npresne špecifikovala dohodnuté sadzby ako napríklad 2 % pre model Polo alebo 6 % pre modely Golf,\nPassat a Touareg.\n\n192. Uzatvorenie protisúťažnej dohody žalovaný ďalej ustálil najmä z e-mailovej komunikácie medzi\njej účastníkmi. Vo vzťahu k zapojeniu jednotlivých žalobcov na posudzovanej dohode a k samotnému\npreukázaniu jej existencie žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí uviedol priebeh e-mailovej\nkomunikácie, z ktorej dospel k záveru, že všetci žalobcovia boli adresátmi mailov s protisúťažným\nobsahom, v ktorých dochádzalo k výmene citlivých informácií. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí\nzosumarizoval jednotlivé dôkazy v kapitole 5 v bodoch 85 až 92. Dôkazy sú označené číselne\na chronologicky zoradené ako dôkazy 1. až 83. Súd na účely záverov o zistenom skutkovom stave\nz tejto e-mailovej komunikácie uvedenej v prvostupňovom rozhodnutí uvádza vo vzťahu k účasti\njednotlivých žalobcov na nej tieto dôkazy: pán F. z ARAVER opakovane kritizoval iných predajcov za\nposkytovanie zliav zákazníkom z jeho regiónu, čo mal žalovaný za zistené aj z jeho emailu pánovi F.\nz BOAT zo dňa 27.07.2012. ARAVER sa tiež aktívne podieľal na koordinácii ponúk; pán G. napríklad\n09.06.2014 žiadal od BOAT, aby sa nezúčastnil súťaže pre Finančnú správu. Spoločnosť H. tiež\norganizovala stretnutia predajcov, ako napríklad v komunikácii označenú \"chlebíčkovú párty\" v Nitre.\nZ dôkazov ďalej žalovaný dospel k záveru, že spoločnosť BOAT (ďalší účastník konania v 3. rade)\nfungovala ako poskytovateľ krycích ponúk. Dôkazy proti nej zahŕňajú množstvo emailov, kde na žiadosť\nPIASK, ARAVER či AUTOCOMODEX poskytovala ponuky s vopred dohodnutými nízkymi zľavami alebo\nbez zliav, aby zákazku získal vopred určený víťaz. F. F. z BOAT sa v emaile z 19.11.2012 sťažoval\nzamestnancom PIASK a Porsche Slovakia na porušovanie dohodnutých zliav a navrhoval stretnutie.\nZároveň rešpektoval alokáciu zákazníkov, čo dokazuje email z 28.01.2013, kde informuje PIASK o\npresmerovaní zákazníka Novartis. AUTOCOMODEX TRNAVA sa tiež aktívne zapájal do komunikácie\na sťažoval sa na porušovanie dohôd, ako ukazuje email pani J. z 09.03.2011. HÍLEK dňa 16.04.2013\nžiadal od ostatných predajcov ponuky pre zákazníka SEPS, aby si ho udržal vo svojom regióne.\nAutoprofit sa preukázateľne zúčastňoval na poskytovaní krycích ponúk, čo dokazuje jeho emailová\nkomunikácia s PIASK z 17.08.2011. Z e-mailovej komunikácie vyplýva, že spoločnosť Autoprofit bola\nopakovane, napríklad 17.08.2011 a 16.03.2012, požiadaná inými predajcami o vypracovanie ponuky s\npresne stanovenou nízkou zľavou 1 %, čo aj následne potvrdila a vykonala. Zároveň bola konfrontovaná,\nkeď sama dohodu porušila, ako dokazuje e-mail zo 4. apríla 2012, v ktorom sa jej iný predajca pýtal\nna dôvod poskytnutia vysokej zľavy zákazníkovi mimo svojho regiónu. Spoločnosť sa tiež aktívne\nzapájala do výmeny informácií o výsledkoch tendrov, napríklad keď 1. marca 2013 v hromadnej\nkonverzácii o nedodržaní dohôd zdieľala protokol zo svojej účasti v elektronickej aukcii. Pán Q. z PO\nCAR už 22.05.2010 v e-mailoch celej sieti predajcov vysvetľoval porušenie \"nami dohodnutej dohody\".\nSpoločnosť DOVE sa prejavila návrhom na spoločný postup voči zákazníkom a zaslaním šifrovaného\nemailu o výškach zliav z 25.01.2013. H. R. bol kritizovaný za porušenie regionálneho princípu, za čo sa\nospravedlnil a sľúbil nápravu, (jeho emailová komunikácia s ARAVER z 21.01.2014). AUTOCENTRUM\nC. sa v emaile z 18.03.2013 sťažoval na nedodržiavanie pravidiel a pýtal sa na možnosti vyšších zliav.\nSpoločnosť R. bola do protisúťažnej e-mailovej komunikácie zapojená predovšetkým ako príjemca, no\nkonala aj aktívne. Ako príjemca dostala napríklad 13.02.2013 pozvánku na stretnutie dílerov v Nitre\na 01.03.2013 bola v kópii e-mailu s predmetom \"TAK TAKTO SA DODRŽIAVAJÚ DOHODY!!!\", ktorý\nsa týkal sťažnosti na nedodržiavanie prijatých dohôd. Z prehľadu e-mailovej komunikácie uvedenej\nv prvostupňovom rozhodnutí vyplýva, že R. sa zúčastňoval aj aktívne, keď 12.10.2011 najprv prijal e-mail\nod p. Pondelu zo spoločnosti ARAVER, ktorým ho žiadal o zaslanie krycej ponuky bez zľavy a následne,\nlen o 40 minút neskôr, túto požadovanú ponuku skutočne odoslal. Podľa zistení Protimonopolného úradu\nSR bola spoločnosť DS-CAR opakovane zapojená do kartelovej dohody, a to predovšetkým ako príjemca\nrozsiahlej e-mailovej komunikácie s protisúťažným obsahom, pričom úrad zaevidoval viac ako 25\ntakýchto prípadov. Spoločnosť bola pravidelne súčasťou hromadných e-mailov, v ktorých si predajcovia\nvymieňali citlivé informácie, koordinovali svoje postupy a sťažovali sa na porušovanie spoločných dohôd.\nDňa 13.02.2013 napríklad dostala pozvánku na stretnutie v Nitre, známe ako \"chlebíčková párty\", a\nnásledne 01.03.2013 bola aj príjemcom sťažnosti na nedodržanie dohôd prijatých na tomto stretnutí. V\napríli 2013 bola zase príjemcom žiadosti od iného predajcu o poskytnutie krycej ponuky pre zákazníka\nSEPS, aby sa zabezpečilo, že zákazník zostane v pôvodnom regióne. Jej zapojenie nebolo len pasívne,\nčo dokazuje e-mail z 12.01.2015, kde zástupca DS-CAR aktívne reagoval na informáciu o neštandardne\nvysokej zľave na vozidlo Touareg a špekuloval o jej pôvode. Hoci spoločnosť DS-CAR vo svojej\nobhajobe tvrdila, že z obsahu e-mailov nemohla vedieť o ich protisúťažnej povahe, úrad toto tvrdenie\nodmietol a konštatoval, že prijímanie takýchto správ bez jasného dištancovania sa zakladá účasť na\ndohode. Podľa zistení Protimonopolného úradu SR bola spoločnosť Autonovo jedným z aktívnych\núčastníkov kartelovej dohody, pričom sa zapájala do e-mailovej komunikácie nielen ako príjemca, ale\naj ako iniciátor a odosielateľ správ s protisúťažným obsahom. Kľúčovým dôkazom o jej aktívnej úlohe\n\nbol e-mail z 27.05.2013, v ktorom zamestnankyňa Autonovo priamo žiadala ostatných predajcov, aby\nkonkrétnemu zákazníkovi neposkytovali vyššiu zľavu, než aká bola \"dohoda v sieti\". Spoločnosť tiež\naktívne monitorovala dodržiavanie dohôd a sťažovala sa na ich porušovanie, ako dokazuje e-mail\nz 09.03.2015, kde poukazovala na dva prípady, v ktorých jej zákazníci dostali od konkurencie podstatne\nvyššie zľavy, než boli dohodnuté. Okrem toho sa Autonovo podieľalo aj na koordinácii ponúk v súťažiach,\nnapríklad keď 08.10.2013 prijalo žiadosť od iného predajcu neponúkať v tendri zľavu vyššiu ako 7 %,\naby sa predišlo cenovej vojne. Zároveň bola spoločnosť Autonovo pravidelným príjemcom ďalších správ,\nvrátane pozvánok na kartelové stretnutia a sťažností na konanie iných predajcov. Spoločnosť I. - H. L.\nmala najpasívnejšiu úlohu, keďže sa ani nezúčastnila kľúčovej konferencie v Hronseku a dôkazy svedčia\nlen o tom, že bola adresátom emailovej komunikácie, z ktorej vyplýval jej protisúťažný charakter.\n193. Súd sa vzhľadom na posúdenie otázky preklúzie Auto Unicom uvedenej v bode 356. zaoberal\nvyhodnotením jeho účasti na dohode len z pohľadu nástupníctva vo vzťahu k žalobcovi Auto Unicom\nZvolen. Úrad dospel k záveru, že Auto Unicom bol účastníkom kartelovej dohody od jej samotného\nzačiatku, teda od stretnutia v Hronseku dňa 5. novembra 2010. Jeho účasť na dohode trvala až\ndo 17. mája 2012. Z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobca Auto Unicom k tomuto dátumu\npredal časť svojho podniku zameranú na predaj a servis vozidiel značky Volkswagen spoločnosti Auto\nUnicom Zvolen a sám sa následne stal predajcom inej značky vozidiel. Dôkazom o zapojení pôvodnej\nspoločnosti Auto Unicom do dohody je okrem jej účasti v sieti predajcov aj to, že bola priamym adresátom\nemailovej komunikácie súvisiacej s koordináciou. Príkladom je email z 26.05.2011, v ktorom pán F.\nz PIASK preposielal zástupcom Porsche Slovakia a viacerým predajcom, vrátane Auto Unicom, list s\npožiadavkami predajcov na importéra, čo dokazuje jej zapojenie do koordinovaných aktivít. Nástupnícka\nspoločnosť, Auto Unicom Zvolen prevzala aktivity súvisiace so značkou Volkswagen od 18.05.2012.\nPrepojenie medzi oboma firmami bolo aj personálne, keďže v čase prevodu bola E. O. C. konateľkou a\nspoločníčkou v oboch spoločnostiach. Protimonopolný úrad zohľadnil dĺžku účasti tejto spoločnosti na\ndohode až od dôkazu o jej aktívnej účasti na dohode, t. j. až od 25.01.2013, kedy bol tomuto žalobcovi\ndoručený šifrovaný e-mail s obsahom, ktorý bol vyhodnotený ako protisúťažný, pričom žalobca Auto\nUnicom Zvolen sa od jeho obsahu nedištancoval. Auto P. J. sa do e-mailovej komunikácie zapojil aj\naktívne, keď odpovedal na e-mail od pani C. (spoločnosť PIASK) s predmetom „Cenová ponuka pre p.\nSz. – VW Touareg Mountain“, v ktorom p. C. vyjadrila nespokojnosť s ponukou, ktorú dostal zákazník\nod iného predajcu. Na tento e-mail reagoval pán F. (spoločnosť ARAVER): „na strednom slovensku to\nbude zvolen alebo banska bystrica“. Následne na to priamo reagoval pán I. za spoločnosť Auto Unicom\nZvolen, pričom poprel, že by takúto ponuku poskytli. Dôkazy proti obom spoločnostiam podľa záverov\núradu spočívajú v tom, že počas obdobia, v ktorom pôsobili ako autorizovaní predajcovia Volkswagenu,\nboli súčasťou siete, v rámci ktorej prebiehala rozsiahla protisúťažná komunikácia. Vzťahujú sa na ne\nvšetky kľúčové dôkazy preukazujúce existenciu samotného kartelu. Medzi ne patrí najmä pozvánka na\nstretnutie v Hronseku, kde sa mali riešiť zľavy, prezentácia z tohto stretnutia s odporúčanými maržami,\nako aj početné emaily, ktoré dokazujú dohodu o cenách a rozdelení trhu, napríklad priame priznanie\n\"džentlmenskej dohody\" zo strany ARAVERu alebo ospravedlnenie za porušenie \"nami dohodnutej\ndohody\" od spoločnosti PO CAR. Tieto dôkazy sa vzťahujú na spoločnosť Auto Unicom v prvom období\na na spoločnosť Auto Unicom Zvolen v druhom období, úrad zodpovednosť za účasť na karteli vyvodil\nv súlade s princípom ekonomického nástupníctva s poukazom na judikatúru a to rozsudok Najvyššieho\nsúdu SR sp.zn. 4Sžhpu/2/2014 zo dňa 31.03.2015, z ktorého vyplýva, že zodpovednosť za protisúťažné\nkonanie prechádza na nástupnícku spoločnosť, pokiaľ táto pokračuje v ekonomickej aktivite pôvodného\nporušiteľa a ten svoju činnosť ukončil (obdobne rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-280/06, ETI a i,\nrozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-297/98, SCA Holding v. Komisia). Súd preto nezistil nezákonnosť\nv závere žalovaného pri posúdení otázky ekonomického nástupníctva Auto Unicom Zvolen.\n194. Jedným z pomerne nosných dôkazov o existencii protisúťažnej dohody je šifrovaný e-mail\nz 25.01.2013 s predmetom „Návrh“, ktorý poslal pán Q. zo spoločnosti DOVE všetkým ostatným\npredajcom (a teda všetkým žalobcom v rade 1. až 15 a ďalším účastníkom konania PIASK a BOAT). Text\ne-mailu sa tváril ako ponuka na ubytovanie a znel: „Na základe včerajšieho návrhu na stretnutie v Tatrách\nposielam možnosti turistického ubytovania: 1. Malá izba /iba dva typy/ - maximálne 3 postele, 2. Väčšia\nizba – maximálne 7 postelí, 3. Izba pre operatívne stretnutia tímov – maximálne 10 miest, 4. Izba pre\nvíťazný tím označená ako HIT mesiaca – minimálny zostatok 5 postelí.“ Úrad však dospel k záveru, že v\nskutočnosti nešlo o ponuku ubytovania, ale o zašifrované oznámenie o dohodnutých výškach zliav. Pri\ndešifrovaní tejto správy sa úrad opieral o vysvetlenie, ktoré mu poskytol žiadateľ o zhovievavosť BOAT,\nktorý poskytol presný kľúč k tejto komunikácii. Podľa tohto kľúča \"malá izba\" s \"3 posteľami\" znamenala\n\nmalé vozidlá s maximálnou zľavou 3 %, \"väčšia izba\" so \"7 posteľami\" označovala väčšie vozidlá so\nzľavou 7 %, \"izba pre operatívne stretnutia\" predstavovala ponuky pre operatívne lízingy so zľavou 10\n% a \"izba pre víťazný tím\" sa týkala akciových vozidiel s minimálnou maržou 5 %. Túto interpretáciu\npodľa záverov úradu navyše potvrdil aj ďalší dôkaz, keď len 34 minút po odoslaní šifrovanej správy\nposlal pán F. zo spoločnosti ARAVER svojim zamestnancom interný e-mail, v ktorom už priamo uviedol\ndekódované pokyny o 3 % a 7 % zľavách pre jednotlivé kategórie vozidiel. Zo samotného použitia šifry\núrad dospel k záveru, že si účastníci dohody plne uvedomovali nezákonnosť svojho konania.\n195. Vzhľadom na vyššie uvedené judikatórne závery Súdneho dvora EÚ uvedené vyššie v bode 187\na 188 o tom, že druhá strana (domnelý účastník protisúťažnej dohody) má predložiť dôkaz opaku alebo\nvysvetlenie, ktoré by bolo spôsobilé spochybniť úradom zhromaždené dôkazy o existencii protisúťažnej\ndohody, sa súd zaoberal tým, aké vysvetlenie e-mailovej komunikácie a vzájomných stretnutí bolo zo\nstrany žalobcov predložené prípadne či bol predložený dôkaz opaku a či bol postup žalovaného pri\nposúdení tohto vysvetlenia zákonný najmä s ohľadom na zásadu prezumpcie neviny.\n196. Kľúčovou časťou obrany žalobcov k stretnutiu v Hronseku bolo tvrdenie, že stretnutie v Hronseku\nvnímali ako oficiálne a zvolané importérom, keďže pozvánky posielal pán O. D., ktorého spájali so\nspoločnosťou Porsche Slovakia. Úrad však dospel k záveru o nedôvodnosti tejto obrany, keďže pán\nD. bol v čase konania stretnutia v skutočnosti zamestnancom spoločnosti PIASK, teda jedného z\npredajcov, a nie importéra Porsche Slovakia. Voči samotnej tabuľke zliav, ktorá bola výsledkom stretnutia\nv Hronseku sa žalobcovia bránili tvrdeniami, že im bola nanútená zo strany spoločnosti PIASK, ktorej\nzamestnanec sa mal lživo tváriť ako zástupca importéra. Niektorí žalobcovia argumentovali, že tabuľku v\npraxi nikdy neuplatňovali a boli len pasívnymi príjemcami e-mailov. Úrad tieto argumenty nepovažoval za\nspôsobilé spochybniť jeho závery a to z dôvodu, že žalobcovia ako skúsení predajcovia ako profesionáli\nmuseli vedieť, s kým komunikujú (v prípade p. D. ako zamestnanca PIASK), a že aj pasívna vedomosť\no karteli bez jasného dištancovania sa od neho zakladá účasť na protisúťažnom konaní.\n197.\nVo vzťahu k vyššie uvedenej e-mailovej komunikácii sa žalobcovia ďalej bránili tvrdením,\nže nešlo o e-maily s protisúťažným obsahom, poukázali na to, že medzi sebou mali dlhoročné\nosobné a priateľské vzťahy. E-mailová komunikácia bola podľa nich len výsledkom ich neformálnych\nvzťahov. Používanie familiárnych oslovení, zdanlivo príkrych vyjadrení alebo \"vtipkovanie\" malo byť\ninterpretované v kontexte týchto priateľských vzťahov, nie ako dôkaz o existencii kartelu. E-maily, v\nktorých si \"vyčítali\" predaj inému zákazníkovi, prezentovali ako snahu o kolegiálne riešenie bežných\nobchodných sporov. Argumentovali, že cieľom nebolo vynucovať dohodu, ale skôr si ujasniť situáciu a\npredísť nedorozumeniam, ktoré by mohli poškodiť ich dlhodobú spoluprácu. Tvrdili, že výmena informácií\no cenách, zľavách alebo zákazníkoch je v automobilovom sektore bežná, tvrdili, že sa vzájomne\ninformovali o trhových podmienkach, aby si udržali prehľad, a nešlo o koordináciu cien.\n198. Toto vysvetlenie e-mailovej komunikácie úrad nepovažoval za také, ktoré by mohlo spochybniť\nzistené skutkové závery. Úrad pri posúdení tohto vysvetlenia vychádzal z toho, že aj keď medzi\nkonkurentmi môžu existovať neformálne vzťahy, obsah ich komunikácie jednoznačne prekročil hranice\nbežnej obchodnej a priateľskej konverzácie. Žalovaný sa nestotožnil s tým, že výrazy ako \"dôrazne\nžiadam vysvetlenie\", nabádanie, aby konkurent \"nesúťažil cenou\", alebo diskusie o presnej výške zliav\nv krycích ponukách nie sú súčasťou štandardnej komunikácie medzi konkurentmi, ak by neexistovala\nspoločná dohoda, žiaden podnikateľ by nemal dôvod \"dôrazne žiadať vysvetlenie\" od svojho konkurenta,\nprečo predal tovar nejakému zákazníkovi alebo prečo mu poskytol určitú zľavu. Samotná existencia\ntakejto požiadavky podľa záverov prvostupňového rozhodnutia preukazuje existenciu spoločných\npravidiel, ktorých dodržiavanie sa vynucovalo. Úrad zdôraznil, že v trhovom prostredí je základom súťaže\npráve neistota o budúcich krokoch konkurenta. Vylúčenie tejto neistoty prostredníctvom koordinácie cien\na rozdelenia trhu je presnou definíciou kartelovej dohody. Argumenty o \"kolegialite\" a \"priateľstve\" v tomto\nkontexte podľa záverov napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím neobstoja,\npretože ich výsledkom bolo obmedzenie súťaže na úkor zákazníka.\n199. Ďalším dôkazom, z ktorého úrad vychádzal pri zistení skutkového stavu bolo stretnutie, ktoré\nsa konalo v priestoroch spoločnosti ARAVER dňa 13.02.2013. Podľa záverov úradu, pozvánky na\ntoto stretnutie odoslal zamestnanec spoločnosti ARAVER, pán F., a to zástupcom spoločností PIASK,\nAUTOCOMODEX, GALIMEX, AUTONOVO, H. R., Autoprofit, BOAT, HÍLEK a DS-CAR. Na stretnutí sa\nokrem pána F. a pána A. za spoločnosť ARAVER zúčastnili aj zástupcovia pozvaných firiem: pán F.,\n\npani C., pán D. a B. F. za spoločnosť PIASK, J. J. za spoločnosť DS-CAR, pán F. za spoločnosť BOAT,\npani D. a H. M. za spoločnosť Autoprofit, pani I. za spoločnosť H. R., E. A. D. za spoločnosť GALIMEX,\nMgr. Ján Suja za spoločnosť AUTONOVO a F. F. za spoločnosť AUTOMAX PLUS. Jeden z účastníkov,\npán F. zo spoločnosti BOAT, opísal charakter tohto stretnutia v e-mailovej odpovedi súkromnej osobe,\nktorá sa ho pýtala na výsledok stretnutia. Protisúťažný charakter stretnutia bol podľa skutkových záverov\nžalovaného v prvostupňovom rozhodnutí preukázaný reťazcom dôkazov, počnúc samotnou pozvánkou,\nv ktorej sa písalo o potrebe \"v kľude sa „porozprávať o politike“ pri chlebíčkoch a malinovke\", cez e-mail\nz toho istého dňa potvrdzujúci, že stretnutie bolo \"neoficiálne a hlavne tajné a rýchle\", až po neskoršiu\nkomunikáciu, kde sa účastníci odkazovali na dohody z \"chlebíčkovej párty\". Zo záverov žalovaného\nďalej vyplýva, že konkrétnym výstupom stretnutia bola nová tabuľka zliav, ktorú následne vypracoval\npán F. zo spoločnosti PIASK a rozoslal ju do siete predajcov. V priebehu správneho konania sa účastníci\nbránili najmä tvrdením, že stretnutie v Nitre bolo v skutočnosti oficiálnym stretnutím organizovaným\nimportérom a jeho účel bol plne v súlade so zákonom. Úrad tieto argumenty odmietol. K námietke o\nneúčasti všetkých predajcov úrad v rozhodnutí uviedol, že pre existenciu dohody nie je potrebná účasť\nvšetkých konkurentov a že samotná skutočnosť, že si účastníci medzi sebou posielali informácie o\n\"tajnom a rýchlom\" stretnutí, je dôkazom ich zosúladeného postupu. Úrad tieto tvrdenia v rámci konania\nvyhodnotil ako účelové a nepravdivé, keďže (i) pán O. D. bol v čase konania stretnutia v Nitre, nebol\nzamestnancom importéra Porsche Slovakia, ale bol zamestnancom spoločnosti PIASK, (ii) v konaní sa\nnepreukázalo, že by na stretnutie bol pozvaný alebo sa ho zúčastnil akýkoľvek zástupca spoločnosti\nPorsche Slovakia, a (iii) rovnako sa nepreukázalo, že by importér toto stretnutie organizoval.\n200. Súd z napadnutého rozhodnutia a administratívneho spisu zistil, že žalovaný pri zisťovaní\nskutkového stavu vychádzal hlavne z nepriamych dôkazov. Ako je uvedené vyššie, k použitiu výlučne\nnepriamych dôkazov na účely preukazovania účasti na protisúťažnej dohody v tomto type konaní\ndochádza pomerne často, vzhľadom na snahu podnikateľských subjektov uzatvorenie takejto dohody\nutajiť. Nepriame dôkazy predstavujú v konaniach o ochrane hospodárskej súťaže plnohodnotný\na legitímny dôkazný prostriedok, ktorého osobitosť spočíva v tom, že nepreukazujú rozhodujúce\nskutočnosti priamo, ale umožňuje k nim dospieť prostredníctvom logického úsudku založeného na\nvzájomných väzbách medzi jednotlivými zistenými okolnosťami. Hodnotenie nepriamych dôkazov\nnemôže byť vykonávané izolovane, ale vyžaduje komplexné posúdenie všetkých vykonaných dôkazov\nv ich vzájomnej súvislosti, pričom rozhodujúca je ich vnútorná konzistentnosť, vzájomná previazanosť\na schopnosť vytvoriť ucelený, logicky uzavretý a presvedčivý obraz skutkového stavu. Skutočnosť, že\njednotlivé nepriame dôkazy samostatne nepreukazujú existenciu protisúťažnej dohody preto nebráni\ntomu, aby úrad dospel ku skutkovým záverom o existencii kartelovej dohody, pokiaľ v ich súhrne tvoria\nsúvislý reťazec indícií, ktorý objektívne prijatý skutkový záver odôvodňuje.\n201. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a administratívneho spisu\ndospel k záveru, že skutkové zistenia o tom, že žalobcovia sa podieľali na protisúťažnej dohode ako\ntakej, ktorej cieľom bolo obmedziť hospodársku súťaž, majú oporu vo vykonanom dokazovaní a záver\nžalovaného o existencii protisúťažnej dohody nie je nezákonný. Žalovaný tieto závery vyvodil zo súboru\nnavzájom sa dopĺňajúcich nepriamych dôkazov a to e-mailovej komunikácie, dôkazoch o osobných\nstretnutiach predajcov a vyhlásení predložených v rámci programu zhovievavosti. Z vyššie uvedenej\ne-mailovej komunikácie vyplýva, že výmena citlivých informácií prebiehala medzi všetkými predajcami\na títo sa do komunikácie aj aktívne zapájali alebo bola preukázaná ich účasť na stretnutí v Hronseku,\nprípadne na stretnutí organizovaného zo strany ARAVER, s výnimkou žalobcu I. L., ktorému bolo na\nzáklade zabezpečených dôkazov zistené (len) pasívne prijímanie e-mailov s protisúťažným obsahom.\n202. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora v bodoch 183 až 189 správny\nsúd dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval nezákonne, keď zhromaždené dôkazy vyhodnotil\nako potvrdenie existencie protisúťažnej dohody. Súd pri tomto posúdení zohľadnil skutočnosť, že\nžalobcovia neposkytli iné rozumné vysvetlenie uvedenej emailovej komunikácie a obsahu vzájomných\nstretnutí, ktoré by bolo spôsobilé tento záver žalovaného vyvrátiť. Žalovaný sa so všetkými námietkami\nžalobcov voči obsahu tejto komunikácie náležite vysporiadal. Správny súd po preskúmaní napadnutého\nrozhodnutia žalovaného a administratívneho spisu dospel k záveru, že skutkové závery, z ktorých\nžalovaný vychádzal, nie sú výsledkom izolovaných úvah ani konštrukcií bez opory v dôkazoch, ale\nvyplývajú zo súboru vzájomne sa dopĺňajúcich a navzájom sa potvrdzujúcich dôkazov vykonaných\nv priebehu správneho konania. Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že žalovaný nevyvodil\nexistenciu protisúťažného konania len na základe domnienok či hypotéz, ale oprel svoje závery\n\no konkrétne listinné dôkazy, komunikáciu medzi účastníkmi, ako aj ďalšie podklady, ktoré v ich\nvzájomnej súvislosti vytvárajú ucelený a logicky konzistentný obraz o existencii a fungovaní protisúťažnej\ndohody. Namietaná absencia priameho dôkazu preto sama osebe nevedie k nezákonnosti napadnutého\nrozhodnutia.\n203.\nPokiaľ ide o posúdenie spoločného protisúťažného cieľa dohody, správny súd konštatuje,\nže žalovaný tento cieľ vyvodil z konkrétneho obsahu komunikácie medzi účastníkmi konania, ako\naj z charakteru ich vzájomných stretnutí. Z týchto podkladov vyplýva, že komunikácia smerovala k\nzosúlaďovaniu obchodného správania účastníkov, najmä pokiaľ ide o cenovú politiku a poskytovanie\nzliav, čím sa eliminovala neistota, ktorá je prirodzenou súčasťou hospodárskej súťaže. Opakované\nkontakty a výmena informácií tak nesledovali individuálne, od seba oddelené záujmy jednotlivých\nsubjektov, ale prejavovali spoločnú vôľu koordinovať svoje správanie na trhu, a teda dosiahnuť spoločný\ncieľ spočívajúci v obmedzení súťažného tlaku.\n204. Súd sa osobitne zaoberal posúdením preukázania účasti na dohode vo vzťahu k žalobcovi v 1.\nrade I. L. a to z nasledovných dôvodov. Zo zabezpečených dôkazov nevyplývala účasť žalobcu v 1. rade\nna niektorom stretnutí a zo zabezpečenej e-mailovej komunikácie nevyplývalo jeho aktívne zapojenie do\nnej - odpovedaním na e-mail alebo iniciovaním e-mailu. Súd sa preto zaoberal tým, či tomuto žalobcovi\nbola účasť na protisúťažnom konaní preukázaná najmä s ohľadom na zásadu prezumpcie neviny.\nZ administratívneho spisu a prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalobcovi I. L. bolo doručených\npäť e-mailov, ktoré úrad považoval za dôkaz jeho účasti na kartelovej dohode. Prvým bol e-mail z\n19.05.2011 s predmetom \"SharanTT\", v ktorom pani J. zo spoločnosti AUTOCOMODEX vyčítala inému\npredajcovi porušenie dohody a v kópii ho poslala všetkým predajcom. V prípade žalobcu I. L. stanovil\núrad začatie porušovania na dátum 19.5.2011, keďže sa jedná o prvý dôkaz o tom, že tento žalobca\nmal najneskôr od tohto dátumu vedomosť o existencii posudzovanej dohody a to prinajmenšom čo sa\ntýka jej aspektu o poskytovaní maximálnych zliav a výmeny informácií. Druhý e-mail nasledoval dňa\n26.05.2011, keď pán Q. zo spoločnosti DOVE poslal všetkým predajcom správu s predmetom \"FW: F.\nS.\", kde navrhoval spoločný postup a \"potrestanie\" zákazníkov, ktorí si pýtali ponuky od viacerých firiem.\nTretím bol vyššie spomenutý šifrovaný e-mail z 25.01.2013, ktorý pán Q. poslal všetkým predajcom s\npredmetom \"Návrh\", pričom úrad ho vyhodnotil ako oznámenie o dohodnutých zľavách. Štvrtý e-mail\nz 13.02.2013 s predmetom \"FW: Touareg\" obsahoval sťažnosť na poskytnutú zľavu a odkazoval na\nspoločné stretnutia, pričom bol v kópii odoslaný všetkým predajcom. Piaty relevantný e-mail z 18.03.2013\ns predmetom \"???\" poslala pani C. z AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY všetkým ostatným predajcom a\nsťažovala sa v ňom na porušovanie regionálnych pravidiel dohody.\n205. Správny súd v súvislosti s posúdením účasti žalobcu v 1. rade na dohode, u ktorého z dôkazov\nvyplýva len pasívne prijímanie e-mailov bez aktívnej účasti na komunikácii predajcov, poukazuje na\njudikatúru Súdneho dvora Európskej únie, podľa ktorej už samotná výmena strategických informácií\nmedzi konkurentmi môže predstavovať zosúladený postup, ak je spôsobilá odstrániť neistotu o ich\nbudúcom správaní na trhu. V už spomenutom rozsudku vo veci C-8/08, T-Mobile Netherlands (najmä\nbody 32 až 33) Súdny dvor uviedol, že podniky, ktoré si vymieňajú takéto informácie, vedome nahrádzajú\nriziká hospodárskej súťaže praktickou spoluprácou. Rovnako v rozsudku vo veci C-49/92 P, Commission\nv Anic Partecipazioni (najmä body 121 až 123) Súdny dvor vyslovil, že podnik, ktorý sa zúčastní výmeny\ninformácií medzi konkurentmi a zostáva aktívny na trhu, sa považuje za podnik, ktorý tieto informácie\nzohľadňuje pri svojom správaní, pokiaľ nepreukáže opak.\n206. V súvislosti s posúdením účasti žalobcu v 1. rade na protisúťažnej dohode súd poukazuje aj\nna rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, sp.zn. 8 Asf 25/2012, z ktorého vyplýva, že pokiaľ je\npreukázaná existencia kartelovej dohody a zároveň účasť podniku aspoň na niektorých stretnutiach,\nktoré ju tvorili, dôkazné bremeno sa presúva na tento podnik, ak tvrdí, že sa na dohode nechcel podieľať.\nK tomuto presunu dochádza až po tom, čo je existencia samotnej dohody preukázaná. Z tohto rozsudku\nďalej vyplýva, že takýto postup nie je v rozpore s požiadavkou, aby správny orgán preukázal skutkové\nokolnosti deliktu.\n207.\nSprávny súd preto preskúmal zákonnosť záveru žalovaného, že žalobca bol s obsahom\npredmetnej komunikácie oboznámený alebo sa o ňom mohol dozvedieť. Z vykonaného dokazovania\nvyplýva, že e-mailová komunikácia bola žalobcovi opakovane adresovaná v rámci jeho podnikateľskej\nčinnosti, pričom išlo o komunikáciu obsahovo nadväzujúcu na osobné kontakty medzi účastníkmi a\n\nzapadajúcu do širšieho mechanizmu výmeny informácií medzi predajcami. Žalobca sa voči skutkovým\nzáverom úradu bránil tým, že sa s týmito e-mailmi neoboznámil, keďže dal interný pokyn zamestnancom,\naby e-maily s potenciálne protisúťažným obsahom neotvárali.\n208.\nSprávny súd nezistil nezákonnosť v závere žalovaného o tom, že tvrdenia žalobcu sú\nnepresvedčivé. Pokiaľ žalobca poukazoval na interný pokyn zamestnancom, aby e-maily s potenciálne\nprotisúťažným obsahom neotvárali, správny súd konštatuje, že žalovaný sa s týmto tvrdením žalobcu\nnáležite vysporiadal keď uviedol, že z týchto e-mailov z textu označenia predmetu správy a bez\ntoho, aby došlo k otvoreniu tejto správy a jej prečítaniu, nemohlo byť vopred zrejmé, že ide o správu\ns protisúťažným obsahom. Preto je možné s poukazom na judikatúru súdneho dvora prijať záver\no konkludentnom súhlase žalobcu v 1. rade s dohodou, keďže žalobca nepreukázal, že by sa od\npredmetnej komunikácie akýmkoľvek spôsobom dištancoval navonok, napríklad tým, že by odmietol\njej prijímanie, požiadal o vyradenie zo zoznamu adresátov alebo upozornil odosielateľov, že si neželá\nbyť účastníkom takejto komunikácie. Žalobca v 1. rade mal zároveň možnosť preukázať svoje tvrdenia\no tom, že jeho zamestnanci uvedené maily neotvárali a teda sa do jeho dispozičnej sféry nedostali.\n209. Žalobca v 1. rade tiež namietal, že dôkazom o tom, že o dohode nevedel, je aj to, že pri predaji\nvozidiel poskytoval vyššie zľavy ako vyplývali z dohody, poukázal pri tom na závery vyplývajúce z\nrozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas. Súd však na tento prípad\nneaplikoval závery uvedeného rozsudku a to vzhľadom na odlišnú skutkovú situáciu od tej, ktorá bola\nposudzovaná vo veci Eturas. Podrobnejšie právne posúdenie k tejto námietke je uvedené v bode 267\nodôvodnenia.\n210. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne, keď aj u žalobcu v 1. rade dospel k záveru o jeho\npreukázanej účasti na dohode obmedzujúcej súťaž, keďže žalobca neposkytol alternatívne vysvetlenie\ncelej komunikácie okrem tvrdenia, že predmetné správy sa nedostali do jeho dispozičnej sféry. Účasť\nžalobcu na dohode nie je spôsobilá vyvrátiť ani žalobcom predložená analýza jeho správania na\ntrhu, z ktorej má vyplývať, že neposkytoval zľavy v rozsahu zodpovedajúcom tvrdenej dohode, keďže\npodľa judikatúry Súdneho dvora napr. v rozsudku z 07.01.2004 vo veci C-204/00, Aalborg Portland\na i., pre naplnenie znakov zosúladeného postupu nie je nevyhnutné preukázať, že podnik konal\núplne v súlade s komunikovanými informáciami alebo že jeho správanie bolo identické so správaním\nostatných účastníkov. Odlišnosti v konkrétnom správaní môžu svedčiť nanajvýš o čiastočnej odchýlke\nod koordinácie.\n211. Žalobca v 7. rade na podporu svojich tvrdení, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno a\nnepreukázal porušenie zákona dostatočne presvedčivými dôkazmi poukázal na rozsudok Súdneho\ndvora vo veci C-593/18 P, ABB Ltd a ABB AB. Súd v súvislosti s tým uvádza, že práve z tohto rozsudku\nvplýva, že dôkazná situácia v danej veci posudzovanej Súdnym dvorom bola porovnateľná s tou, ktorá\nsa týka žalobcov v predmetnej veci, teda založená na tvrdeniach žiadateľov o zhovievavosť a na emailovej komunikácii poskytnutej týmito žiadateľmi. Súdny dvor v uvedenom rozsudku poukázal na fakt,\nže v podmienkach typických pre kartelové dohody možno existenciu porušenia vyvodiť zo súboru zhôd a\nnepriamych dôkazov, ktoré posudzované vo vzájomných súvislostiach umožňujú v neprítomnosti iného\nhodnoverného vysvetlenia dospieť k záveru o porušení pravidiel hospodárskej súťaže.\n212. Žalobcovia v 8. až 13. rade namietali, že žalovaný nemohol na základe zápisu z internej porady\nPIASK vyvodiť závery o jednej trvajúcej kartelovej dohode medzi všetkými účastníkmi a to aj takými,\nktorí sa konferencie v Hronseku nezúčastnili, a poukázali na to, že žiaden iný dôkaz o tejto otázke sa\nv administratívnom spise nenachádza. K týmto námietkam správny súd uvádza, že z vyššie uvedenej\nustálenej judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že v protisúťažných veciach nemožno od orgánu ochrany\nhospodárskej súťaže požadovať rekonštrukciu všetkých detailov kartelovej dohody, ani preukázanie\nkaždej čiastkovej interakcie medzi účastníkmi izolovane, keďže takéto dohody sa typicky uskutočňujú\ntajne a s minimálnou dokumentáciou (pozri rozsudok Všeobecného súdu z 12.07.2011 vo veci T-113/07,\nToshiba proti Komisii, bod 82 a tam citovanú judikatúru). Z toho rozhodnutia ďalej vyplýva, že keďže\nprotisúťažné dohody sú známe tým, že sú zakázané, nemožno od Komisie požadovať, aby predložila\ndokumenty výslovne potvrdzujúce kontakty medzi dotknutými hospodárskymi subjektmi. Fragmentárne\na sporadické dôkazné prvky, ktoré môže mať Komisia k dispozícii, musia byť v každom prípade schopné\nbyť doplnené závermi, ktoré umožňujú zrekonštruovať relevantné okolnosti. Rozhodujúce teda je, či\nskutkový stav ako celok vyplýva zo súboru navzájom sa dopĺňajúcich dôkazov, ktoré v ich vzájomnej\n\nsúvislosti umožňujú spoľahlivo dospieť k záveru o existencii koordinovaného postupu a vedomej účasti\njednotlivých subjektov. Vedomosť a zapojenie do protisúťažnej dohody aj u tých účastníkov, ktorí\nsa konkrétneho stretnutia v Hronseku nezúčastnili, je podľa záverov úradu preukázaná aj ďalšími\nnepriamymi dôkazmi, najmä rozsiahlym súborom e-mailovej komunikácie. Ako vyplýva z judikatúry\na to práve z rozhodnutia, na ktoré poukazujú samotní žalobcovia (rozhodnutie Všeobecného súdu z\n24.03.2011 vo veci T-382/06, Tomkins plc proti Komisii), skutočnosť, že určitý subjekt nebol prítomný na\njednotlivom stretnutí, preto sama osebe nevylučuje jeho účasť na jednotnom a pokračujúcom porušení,\nak z ostatných dôkazov vyplýva jeho vedomé zapojenie do spoločného protisúťažného cieľa. Súd preto\nnezistil nezákonnosť v skutkových záveroch úradu o existencii dohody napriek neúčasti niektorých\nžalobcov na niektorých stretnutiach a najmä na stretnutí v Hronseku.\n213. Žalobca v 9. rade ARAVER v konaní namietal aj to, že prípadné konanie vykazujúce znaky\nporušenia pravidiel hospodárskej súťaže nemožno pričítať samotnej spoločnosti ARAVER, ale malo\nísť výlučne o individuálne konanie bývalého zamestnanca spoločnosti p. F., realizované bez vedomia\na súhlasu vedenia spoločnosti. V tejto súvislosti žalobca uvádzal, že spoločnosť nedala žiadnemu\nzo svojich zamestnancov pokyn ani súhlas na konanie v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže\nalebo s právnym poriadkom Slovenskej republiky či Európskej únie. Súčasne poukazoval na to, že\nvedenie spoločnosti nemalo vedomosť o skutkoch, ktoré mu žalovaný kládol za vinu, pričom navrhoval\nvykonanie výsluchu bývalého zamestnanca p. F., ako aj výsluch štatutárnych zástupcov spoločnosti za\núčelom objasnenia uvedených skutočností. Žalobca teda svoju obranu založil aj na tvrdení, že prípadné\nprotisúťažné konanie predstavovalo exces individuálne konajúceho zamestnanca, ktorý nebol prejavom\nvôle ani vedomej obchodnej politiky samotného žalobcu.\n214. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie,\npodľa ktorej sa zodpovednosť za protisúťažné konanie posudzuje na úrovni samotného podniku ako\nhospodárskej jednotky, a nie podľa individuálneho zavinenia konkrétnej fyzickej osoby konajúcej v\njeho mene. Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 18.07.2013 vo veci C-68/12, Slovenská\nsporiteľňa uviedol, že článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že na konštatovanie\ndohody obmedzujúcej súťaž nie je nevyhnuté preukázať osobné konanie štatutárneho zástupcu podniku\nalebo osobitný súhlas tohto zástupcu v podobe splnomocnenia s konaním svojho zamestnanca, ktorý\nsa zúčastnil na protisúťažnom stretnutí.\n215. Súdny dvor ďalej uviedol, že pojem „podnik“ v práve hospodárskej súťaže označuje hospodársku\njednotku, aj keď je z právneho hľadiska tvorená viacerými fyzickými alebo právnickými osobami, pričom\nkonanie osôb konajúcich v rámci tejto hospodárskej jednotky je možné pričítať samotnému podniku. Z\nuvedeného vyplýva, že pre vznik zodpovednosti podnikateľa za porušenie čl. 101 ZFEÚ a zákona o\nochrane hospodárskej súťaže nie je rozhodujúce, či štatutárne orgány mali osobnú vedomosť o každom\njednotlivom úkone zamestnanca, ani to, či išlo o konanie formálne schválené vedením spoločnosti.\nRozhodujúce je, že dotknutá osoba konala v rámci činnosti a organizačnej štruktúry podniku a jej\nkonanie bolo objektívne spôsobilé napĺňať hospodársku činnosť podnikateľa na trhu. Správny súd\npreto nepovažoval obranu žalobcu založenú na tvrdenom excese zamestnanca za dôvod vylučujúci\nzodpovednosť žalobcu za zistené protisúťažné konanie.\n216. Súd sa ďalej pri prieskume správnosti skutkových záverov žalovaného zaoberal otázkou,\nči správne orgány v prvostupňovom a napadnutom rozhodnutí priznali dôkazom, ktoré poskytli žiadatelia\no zhovievavosť vyššiu váhu ako ostatným dôkazom, ktoré úrad použil na preukázanie viny žalobcov,\na to (i) vzhľadom na žalobcami tvrdenú spornosť využitia programu zhovievavosti pre účastníka dohody,\nktorý nepôsobil na rovnakom stupni distribučného reťazca, (ii) keďže súd nepovažoval zaradenie\nPorsche Slovakia do programu zhovievavosti za takú otázku, ktorej posúdenie by mohlo mať za následok\nzrušenie napadnutého rozhodnutia pre nezákonnosť vo vzťahu k subjektívnym právam žalobcov (body\n280 až 285 tohto rozsudku), a (iii) keďže správne orgány na účely zistenia skutkového stavu vychádzali\naj z vyjadrení žiadateľov o zhovievavosť.\n217. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora (napríklad v už spomenutom rozsudku v rozsudku\nz 07.01.2004 vo veci C-204/00, Aalborg Portland a i.), samotné vyhlásenie účastníka kartelu spravidla\nnepostačuje na preukázanie porušenia pravidiel hospodárskej súťaže, pokiaľ nie je podporené ďalšími\nobjektívnymi dôkazmi. Zároveň však platí, že ak takéto vyhlásenia vykazujú dostatočnú mieru presnosti\na sú podporené ďalšími dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, môžu významne prispieť k preukázaniu\n\nexistencie dohody. Judikatúra Súdneho dvora teda vychádza z toho, že vyhlásenia podané v rámci\nprogramu zhovievavosti môžu predstavovať významný dôkazný prostriedok, avšak nemožno im priznať\nautomaticky vyššiu dôkaznú silu oproti ostatným dôkazom. Súdny dvor opakovane zdôraznil, že dôkazná\nhodnota takýchto vyhlásení závisí od ich konkrétneho obsahu, presnosti, vierohodnosti a miery ich\npotvrdenia ďalšími dôkazmi, Súdny dvor tiež poukazuje na potrebu ich obozretného posudzovania,\nkeďže podnikateľ poskytujúci informácie môže byť motivovaný snahou dosiahnuť priaznivejšie procesné\npostavenie.\n218.\nSúd z napadnutého rozhodnutia nezistil, že by žalovaný pripísal tvrdeniam žiadateľov\no zhovievavosť vyššiu silu ako iným zabezpečeným dôkazom. Žalovaný všetky tvrdenia žiadateľov\no zhovievavosť preskúmal, pristupoval k nim s potrebnou obozretnosťou, podrobil ich kritickému\nposúdeniu v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z judikatúry Súdneho dvora a len v rozsahu, v akom\nboli tieto tvrdenia potvrdené alebo podporené inými dôkaznými prostriedkami (dôkazmi zabezpečenými\npočas inšpekcie), z nich vyvodzoval skutkové závery.\nV.1.2 K namietaným rozporom vo vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť\n219. Na účely správnosti zistenia skutkového stavu sa súd ďalej zaoberal žalobnými námietkami,\nktorými boli tvrdené rozpory vo vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť, na základe ktorých žalobcovia\nspochybňovali vierohodnosť týchto vyhlásení. Namietané nezrovnalosti sa týkali predovšetkým okolností\nstretnutia v Hronseku, postavenia a úlohy importéra Porsche Slovakia a spoločnosti PIASK pri fungovaní\ndohody, ako aj dôveryhodnosti následných doplňujúcich vysvetlení jednotlivých žiadateľov.\n220. Pokiaľ ide o priebeh konferencie v Hronseku, pôvodné tvrdenia viacerých žiadateľov sa zhodovali\nv tom, že k protisúťažnej dohode o cenách došlo počas takzvanej \"neoficiálnej\" časti stretnutia. Podľa\ntýchto prvotných výpovedí mal zástupca importéra dokonca aktívne napomôcť vzniku dohody tým, že jej\npodmienky spísal do tabuľky a tú následne distribuoval medzi zúčastnených predajcov. Tento počiatočný\nkonsenzus bol však neskôr narušený protichodným tvrdením spoločnosti BOAT, ktorá vo svojom\ndoplnení žiadosti o zhovievavosť z 04.01.2018 uviedla, že zástupcovia importéra boli po skončení\noficiálnej časti konferencie vyzvaní, aby opustili zasadaciu miestnosť. Naopak, spoločnosť PIASK vo\nsvojom ústnom vysvetlení z 22.02.2018 tvrdila, že stretnutie vôbec nebolo rozdelené na oficiálnu a\nneoficiálnu časť a diskusie o cenách vznikali živelne a neplánovane už počas oficiálnej prezentácie\nimportéra. Správny orgán uvedené rozpory nevyhodnotil ako popretie samotnej existencie komunikácie\no zľavách, ale ako rozdielne subjektívne vnímanie priebehu stretnutia jednotlivými účastníkmi, vzhľadom\nna časový odstup podania vysvetlení (v roku 2016) a konania stretnutia v Hronseku (v roku 2011).\nRozhodujúce pritom bolo, že záver o existencii dohody v Hronseku nebol založený výlučne na\ntýchto rozporných vyjadreniach, ale bol podporený aj ďalšími objektívnymi dôkazmi, najmä e-mailovou\nkomunikáciou a dokumentmi obsahujúcimi už konkrétne „dohodnuté maximálne zľavy“, ktoré boli medzi\npredajcami následne distribuované. Správny orgán preto logicky uzavrel, že hoci sa jednotliví účastníci\nrozchádzali v opise presného priebehu stretnutia, podstatný skutkový záver o koordinácii maximálnych\nzliav zostal podporený inými vykonanými dôkazmi.\n221. Druhý okruh rozporov sa týkal iniciatívy a nátlaku pri formovaní dohody. Žalobca Autoprofit\n(žiadateľ o zhovievavosť 3), uviedol, že k dohode musel pristúpiť v dôsledku nátlaku zo strany importéra.\nSpoločnosť BOAT, ktorá bola žiadateľom o zhovievavosť č. 4 vo svojom pôvodnom vyhlásení z\n15.12.2016 tvrdila, že cenové dohody boli presadzované najmä zo strany spoločností Porsche Slovakia\na PIASK. V neskoršom doplnení však túto iniciatívu pripísala už výlučne spoločnosti PIASK. Úrad sa\ns týmito rozpormi vysporiadal tak, že neprijal ani jednu z prezentovaných subjektívnych verzií, ale\nvyhodnotil ich vo svetle listinných dôkazov. Na základe rozsiahlej e-mailovej komunikácie dospel k\nzáveru, že spoločnosť PIASK mala aktívnejšiu úlohu pri rozposielaní tabuliek zliav a pri koordinácii\nmedzi predajcami, zatiaľ čo vo vzťahu k importérovi Porsche Slovakia nebolo preukázané, že by\nprostredníctvom sankcií alebo ekonomického nátlaku zabezpečoval dodržiavanie dohody.\n222. Správny súd považuje pri posúdení uvedených rozporov v tvrdeniach žiadateľov o zhovievavosť za\npodstatné, že úrad nezaložil svoje skutkové závery výlučne na vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť.\nZ odôvodnenia rozhodnutí vyplýva, že ich vyhlásenia boli len jedným z dôkazných prostriedkov, ktoré\nsprávny orgán konfrontoval s ďalšími dôkazmi, najmä s e-mailovou komunikáciou medzi predajcami,\npodkladmi zabezpečenými pri inšpekciách, dokumentáciou k jednotlivým verejným obstarávaniam a\n\ninternými materiálmi účastníkov konania. Existencia týchto listinných dôkazov umožnila správnemu\norgánu odstrániť alebo preklenúť rozpory v subjektívnych výpovediach jednotlivých žiadateľov o\nzhovievavosť. Čo sa týka úlohy PIASK a Porsche Slovakia, úrad na základe ďalších, najmä listinných\ndôkazov, dospel k záveru, že hlavným iniciátorom dohody bola spoločnosť PIASK, úlohu importéra,\nspoločnosti Porsche Slovakia, označil za podpornú, nie však iniciujúcu alebo donucovaciu. Úrad\nkonštatoval, že importér o dohode vedel, toleroval ju a napomáhal jej, avšak tvrdenia o priamom nátlaku\nodmietol ako nepodložené, keďže neboli doložené žiadnymi relevantnými dôkazmi. Úrad tak uzavrel, že\nnapriek nejasnostiam vo výpovediach išlo o preukázanú horizontálnu dohodu medzi predajcami.\n223. Súd považuje za rozhodujúce, že aj napriek určitým rozdielom v jednotlivých vyhláseniach\nžiadateľov o zhovievavosť zostali základné skutkové okolnosti vo všetkých podstatných bodoch\npodporené objektívnymi listinnými dôkazmi, najmä rozsiahlym súborom e-mailovej komunikácie medzi\npredajcami obsahujúcej žiadosti o krycie ponuky, koordináciu výšky zliav, rozdeľovanie zákazníkov a\nnáslednú kontrolu dodržiavania dohodnutých pravidiel. Preto nemožno dospieť k záveru, že by rozpory\nmedzi vyhláseniami žiadateľov o zhovievavosť boli spôsobilé spochybniť skutkové závery žalovaného\nz prvostupňového a napadnutého rozhodnutia.\n224. Správny súd nepovažuje za dôvodnú ani námietku, že správny orgán nekriticky preberal meniace\nsa vyjadrenia jednotlivých žiadateľov o zhovievavosť. Z administratívneho spisu vyplýva, že v prípadoch\nnejasností alebo rozporov správny orgán vyžadoval dodatočné vysvetlenia a tieto následne hodnotil\nv kontexte ostatných vykonaných dôkazov. Samotná skutočnosť, že niektorí účastníci s odstupom\nčasu svoje pôvodné tvrdenia čiastočne modifikovali alebo dopĺňali, ešte sama osebe neznamená ich\nabsolútnu nedôveryhodnosť, najmä ak sa tieto rozpory týkali prevažne subjektívneho vnímania úlohy\njednotlivých osôb.\n225.\nSprávny súd preto dospel k záveru, že správny orgán sa s rozpormi medzi jednotlivými\nžiadateľmi vysporiadal dostatočne, logicky a presvedčivo, pričom svoje skutkové závery neoprel\nizolovane o subjektívne tvrdenia jednotlivých účastníkov, ale o vzájomne sa dopĺňajúci súbor dôkazov.\nSkutočnosť, že jednotliví žiadatelia o zhovievavosť opisovali niektoré okolnosti fungovania dohody\nalebo úlohu jednotlivých subjektov odlišne, nebola spôsobilá spochybniť samotnú existenciu koordinácie\nmedzi predajcami, ktorá bola v rozhodujúcej miere preukázaná ďalšími dôkazmi nachádzajúcimi sa v\nadministratívnom spise.\nV.1.3 K námietkam proti posúdeniu dohody ako horizontálnej\n226. Krajský súd v skoršom rozsudku v tejto veci posudzoval otázku, či ide o horizontálnu alebo\nžalobcami namietanú vertikálnu dohodu spolu s otázkou nezákonnosti použitia programu zhovievavosti,\npričom dospel k záveru, že dohoda mala vertikálny charakter. Kasačný súd vo vzťahu k posúdeniu\ntejto otázky uviedol, že súd sa mal zaoberať aj právom Európskej únie a jeho prípadným dopadom\nna prejednávanú vec. Podľa kasačného súdu krajský súd redukoval právny význam zmeny určenia\ncharakteru dohody na posúdenie možnosti použitia programu zhovievavosti a prisvedčil kasačnému\nsťažovateľovi, že tieto závery majú dopad na celkové posúdenie veci, na nároky na zistenie skutkového\nstavu ako aj právnu argumentáciu.\n227. Správny súd preto pristúpil k opätovnému posúdeniu tejto námietky žalobcov, podľa ktorej má\nbyť predmetná dohoda posúdená ako dohoda vertikálna, keďže bola uzatvorená so subjektom, ktorý\nnepodniká na rovnakej úrovni distribučného reťazca (importér vozidiel Porsche Slovakia) ako ostatní\núčastníci tejto dohody (predajcovia vozidiel) a plnenie tejto dohody mal vynucovať importér, ktorý\nvyužíval svoje dominantné postavenie prostredníctvom podpory predaja. Podpora predaja mala spočívať\nv ekonomickom nátlaku, ktorý Porsche Slovakia mohol vyvíjať prostredníctvom dobropisovania bonusov\nza predaj vozidiel.\n228. Žalobné námietky súvisiace s tvrdeným vertikálnym charakterom dohody boli predkladané v dvoch\nrovinách. (i) Žalobcovia námietkami smerujúcimi k posúdeniu dohody ako vertikálnej poukazovali\nna nátlak zo strany importéra na uzatvorenie protisúťažnej dohody, čím sa bránili zodpovednosti\nza spáchanie správneho deliktu. (ii) Druhá rovina tejto argumentácie spočívala v poukázaní na\nnezákonnosť programu zhovievavosti, ktorý sa má podľa § 38d ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže aplikovať pre prípad horizontálnych dohôd a zároveň nemôže byť aplikovaný pre\n\npodnikateľa, ktorý iného donúti k uzatvoreniu kartelovej dohody. Z toho potom žalobcovia vyvodzovali\nnezákonnosť použitia programu zhovievavosti, a tým aj dôkazov, ktoré boli uplatnením tohto programu\nzískané.\n229. Ako vyplýva z predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu a tiež kasačného súdu, zákon\no ochrane hospodárskej súťaže pri definovaní samotného protisúťažného konania (§ 4 zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže) nerozlišuje medzi horizontálnym a vertikálnym typom dohody a to ani vo vzťahu\nk určeniu zodpovednosti za spáchanie právneho deliktu a ani v súvislosti s posúdením poľahčujúcich\nokolností pri rozhodovaní o výške pokuty (§ 38 ods. 3 zákona o ochrane hospodárskej súťaže).\nPre posúdenie otázky zodpovednosti za správny delikt podľa § 4 zákona o ochrane hospodárskej\nsúťaže nie je rozhodujúce, či sa jedná o dohodu vertikálnu alebo horizontálnu, podstatné je naplnenie\nznakov skutkovej podstaty tohto správneho deliktu, ktorými sú: (i) zosúladený postup (ii) s cieľom alebo\nnásledkom obmedzovania súťaže (iii) spočívajúci najmä v priamom alebo nepriamom určení cien tovaru\nalebo iných obchodných podmienok, v záväzku obmedzenia alebo kontroly výroby, odbytu, v rozdelení\ntrhu, alebo v koordinácii podnikateľov vo verejnom obstarávaní v obchodnej verejnej súťaži.\n230. Rovnako medzi vertikálnymi a horizontálnymi dohodami nerozlišuje ani znenie článku 101 ZFEÚ.\nPodľa článku 101 ods. 1 ZFEÚ sú s vnútorným trhom nezlučiteľné a zakázané všetky dohody medzi\npodnikmi, rozhodnutia združení podnikov a zosúladené postupy, ktoré môžu ovplyvniť obchod medzi\nčlenskými štátmi a ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie\nhospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu. Na to, aby sa na dohodu vzťahoval zákaz uvedený v\ntomto ustanovení, musí mať „za cieľ alebo následok“ vylučovanie, obmedzovanie alebo skresľovanie\nhospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu.\n231. Rozlišovanie medzi vertikálnymi a horizontálnymi dohodami je možné nájsť v tzv. soft law\na to s poukazom na Usmernenia Európskej komisie (ďalej len „Komisia“) k vertikálnym obmedzeniam\n(2022/C 248/01) a Usmernenia Komisie o uplatňovaní článku 101 ZFEÚ na dohody o horizontálnej\nspolupráci (2011/C 11/01), z ktorých vyplýva, že horizontálna dohoda je na účely posudzovania\nprotisúťažných dohôd dohoda uzatvorená medzi subjektami, ktoré sú vzájomnými konkurentami na trhu,\nteda podnikajúcimi na rovnakej úrovni distribučného reťazca a vertikálne dohody sú uzatvorené medzi\nsubjektami, ktoré pôsobia na rozdielnych úrovniach distribučného reťazca, a teda nie sú vzájomnými\nkonkurentami na trhu.\n232. Posúdením dohôd obmedzujúcich súťaž, uzatvorených medzi subjektami, ktoré nie sú vzájomnými\nkonkurentami na trhu sa viac krát v rámci rozhodovacej činnosti zaoberal Súdny dvor Európskej únie.\nSúd poukazuje najmä na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 14.03.2013, vo veci C-32/11, Allianz a i., bod\n43, podľa ktorého „skutočnosť že ide o vertikálne vzťahy v rámci uzatvorenej dohody, nijako nevylučuje\nmožnosť, že dotknutá dohoda vo veci samej je obmedzovaním hospodárskej súťaže z hľadiska cieľa,\nhoci vertikálne dohody sú svojou povahou často menej škodlivé pre hospodársku súťaž ako horizontálne\ndohody a môžu mať za určitých okolností rovnako obzvlášť vysoký obmedzujúci potenciál. Súdny dvor\nuž vo viacerých prípadoch rozhodol, že vertikálna dohoda mala za cieľ obmedzovanie hospodárskej\nsúťaže (pozri rozsudky z 13.07.1966, Consten a Grundig/Komisia, 56/64, 58/64 Zb. s. 429, z 01.02.1978,\nMiller Internatonal Schallplatten/Komieisa, 19/77, Zb. s. 131, z 03.07.1985, Binon 243/83, Zb. s. 2015,\nz 13.11.2011, Pierre FBRE Dermo – Cosmetique, C -439/09, Zb. s. I-19419, bod 34)“.\n233. Rozlišovanie medzi horizontálnymi a vertikálnymi dohodami má význam z pohľadu posudzovania\nvýnimiek zo zákazu dohôd, ktoré majú za cieľ alebo následok vylučovanie, obmedzovanie alebo\nskresľovanie hospodárskej súťaže v rámci vnútorného trhu a teda výnimiek podľa článku 101 ods. 3\nZFEÚ. Európska komisia preto vytvorila Usmernenia o vertikálnych obmedzeniach (2022/C 248/01)\nako interpretačný nástroj vzhľadom na to, že samotný článok 101 ZFEÚ obsahuje všeobecnú, veľmi\nširokú normu, ktorá zakazuje dohody obmedzujúce hospodársku súťaž, avšak neobsahuje konkrétne\nkritériá pre posudzovanie rôznych typov dohôd. Usmernenia vo vzťahu k vertikálnym dohodám preto\nrozlišujú medzi dohodami, ktoré spravidla nespadajú pod zákaz, a naopak medzi tzv. „hardcore\nrestrictions“, ktorými je (hoci vertikálne) určovanie minimálnych predajných cien, pričom tieto dohody\nsú považované za závažné obmedzenia hospodárskej súťaže. Aj zo samotných usmernení priamo\nvyplýva, že kvalifikácia dohody ako vertikálnej neznamená, že nemôže mať rovnaké protisúťažné\núčinky ako horizontálna dohoda. Práve naopak, z usmernení Komisie vyplýva, že aj vertikálne\nvzťahy môžu byť využité ako nástroj na obmedzenie hospodárskej súťaže, napríklad prostredníctvom\n\ndohôd o minimálnych cenách. Ak vertikálna dohoda obsahuje závažné obmedzenia alebo vedie k\nzosúladeniu správania medzi konkurentmi, musí byť posudzovaná rovnako prísne ako horizontálne\ndohody. Usmernenia tak fakticky potvrdzujú prístup judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorého rozhodujúci\nnie je typ dohody, ale jej obsah, účel (ciele) a účinky na hospodársku súťaž.\n234. Súdny dvor opakovane zdôraznil, že právo hospodárskej súťaže EÚ nerozlišuje medzi týmito\ntypmi dohôd, ale rozhodujúce je, či ide o koordináciu správania, ktorá porušuje pravidlá hospodárskej\nsúťaže spoluprácou medzi podnikmi (porovnaj rozsudok zo dňa 29.06.2023 vo veci C-211/22, Super\nBock Bebidas, bod 31). V tomto zmysle preto nie je pre posúdenie toho, či došlo k protisúťažnej\ndohode relevantné, či je dohoda označená ako vertikálna alebo horizontálna, pokiaľ jej obsah a účel\nsmerujú k stanovovaniu cien alebo inému obmedzeniu hospodárskej súťaže, keďže takéto konanie\npatrí medzi najzávažnejšie porušenia práva hospodárskej súťaže a spravidla napĺňa znaky obmedzenia\nhospodárskej súťaže podľa cieľa.\n235. V súvislosti s posúdením účasti importéra Porsche Slovakia na posudzovanej dohode je možné\npoukázať tiež na rozsudok Súdneho dvora z 22. októbra 2015, AC-Treuhand AG, C-194/14, v ktorom\nsúd posudzoval účasť (spoluúčasť) subjektu na horizontálnej kartelovej dohode, ktorý nemal vo vzťahu\nk ďalším účastníkom dohody (výrobcovia) konkurenčné postavenie, mal postavenie konzultanta a bol\nposúdený ako účastník tejto kartelovej dohody výrobcov. Súdny dvor v tomto rozhodnutí poukázal na to,\nže „z ustálenej judikatúry Súdneho dvora totiž vyplýva, že znenie článku 81 ods.1 ES vo všeobecnosti\nodkazuje na všetky dohody a zosúladené postupy, ktoré vo svojich horizontálnych alebo vertikálnych\nvzťahoch narušujú hospodársku súťaž na spoločnom trhu bez ohľadu na trh, na ktorom strany pôsobia,\nako aj na skutočnosť, že predmetné dohody sa vzťahujú iba na obchodné správanie jednej z nich\n(pozri v tomto zmysle rozsudky LTM, 56/65, EU:C:1966:38, s. 358; Consten a Grundig/Komisia, 56/64\na 58/64, EU:C:1966:41, s. 492, ako aj 493; Musique Diffusion française a i./Komisia, 100/80 až 103/80,\nEU:C:1983:158, body 72 až 80; Binon, 243/83, EU:C:1985:284, body 39 až 47, ako aj Javico, C-306/96,\nEU:C:1998:173, body 10 až 14).“ (bod 35 uvedeného rozsudku). Súdny dvor v danej veci posudzoval,\nči subjekt, ktorý nie je v konkurenčnom postavení k ostatným účastníkom kartelovej dohody, môže byť\nzodpovedný za porušenie článku 81 ods. 1 Európskeho spoločenstva (ES) (pozn. teraz článok 101\nZFEÚ), ak aktívne a vedome prispieva k vykonávaniu kartelu a k jeho pokračovaniu medzi výrobcami\naktívnymi na trhu odlišnom od trhu, na ktorom uvedený podnik pôsobí. Súdny dvor v rozsudku (bod 27)\nďalej uviedol, že pokiaľ ide o článok 81 ods. 1 ES, nič v znení tohto ustanovenia nenasvedčuje, že v ňom\nuvedený zákaz sa vzťahuje len na strany takýchto dohôd alebo zosúladených postupov, ktoré pôsobia\nna trhoch, ktoré sú nimi dotknuté.\n236. Súd v súvislosti s posúdením samotnej zodpovednosti za správny delikt v prípade subjektu, ktorý\nkartelovú dohodu uzatvoril pod nátlakom silnejšej strany a posúdenia tejto okolnosti ako poľahčujúcej,\npoukazuje na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 28.06.2005, v spojených veciach C-189/02 P,\nC-202/02 P, C-205/02 P až C-208/02 P a C-213/02, Dansk Rorindustri A/S a i., ktoré sa týkalo otázky,\nči je možné preukázaný nátlak na uzatvorenie kartelovej dohody považovať za poľahčujúcu okolnosť\nna účely rozhodnutia o výške sankcie a zároveň veľkosť podniku pre účely primeranosti pokuty. Súdny\ndvor (bod 365 a nasledujúce) uviedol, že z právnej úpravy nevyplýva, že by sa mala ako poľahčujúca\nokolnosť zohľadňovať existencia nátlaku na uzatvorenie kartelovej dohody ako potlačujúcu okolnosť\na to s odôvodnením, že daný subjekt „mohol radšej oznámiť nátlak, ktorého bol objektom, príslušným\norgánom a podať na Komisiu sťažnosť, ako sa zúčastniť na karteli.“. V bode 370 tohto rozsudku\nSúdny dvor ďalej uvádza, že „Existencia takéhoto nátlaku totiž nič nemení na skutočnosti a závažnosti\nporušenia spáchaného odvolateľom.“. Povinnosť zohľadniť túto okolnosť ako poľahčujúcu nevyplýva ani\nz § 38 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.\n237.\nSúd na základe podaných žalobných námietok posudzoval, či dôkazy zabezpečené v\nadministratívnom konaní a dôkazy predložené zo strany žalobcov preukazujú, že dohoda bola\nuzatvorená na jednej strane medzi importérom a na druhej strane s predajcami, pričom dodržiavanie\ntejto dohody kontroloval, sankcionoval, monitoroval a vynucoval výlučne importér. To by nasvedčovalo o\nexistencii vertikálnej dohody, ktorá (ako je uvedené vyššie) je tiež dohodou protisúťažnou s možnosťou\npostihu všetkých strán tejto dohody bez ohľadu na existenciu nátlaku.\n238. Na účely posúdenia správnosti skutkových zistení uvedených v napadnutom rozhodnutí súd\nuvádza, že z veľkej časti úradom zhromaždených dôkazov o vzájomnej komunikácii vyplýva, že\n\nprebiehala medzi predajcami bez účasti importéra Porsche Slovakia a zároveň aj bez účasti s ním\nmajetkovo prepojeného predajcu PIASK, čo žalovaný ustálil z nasledovných e-mailov, v ktorých Porsche\nSlovakia a ani PIASK neboli adresátmi, odosielateľmi a neboli ani ako adresáti v kópii týchto mailov\n(označené číslami tak ako sú uvedené v kapitole 5 prvostupňového rozhodnutia):\n- Dôkaz 12 (28.01.2011): Interná komunikácia v rámci spoločnosti ARAVER, kde p. F. inštruuje\npodriadeného, aby nestornoval obchod a s výkrikom „NEBUDEME podliezať jedna prevádzka druhu!“\nreaguje na ponuky od konkurencie.\n- Dôkaz 15 (05.04.2011): Zástupca ARAVER (p. C.) informuje zástupkyňu AUTOCOMODEX (p. J.), že\njej zákazníkovi nedali lepšiu ponuku, pretože „v rámci džentlmenskej dohody sme vás nepodliezli“.\n- Dôkaz 16 (04. 05.2011): Zástupca ARAVER (p. Tkáčik) píše priamo zákazníkovi, že mu nemôže dať\nlepšiu ponuku, pretože: „Nechcem podliezať kolegov z BA, viem dať 7% ...“.\n- Dôkaz 20 (26.05.2011): Zástupca spoločnosti DOVE (p. Q.) posiela všetkým predajcom návrh, ako\nspoločne postupovať voči zákazníkom, ktorí žiadajú ponuky od viacerých predajcov, a navrhuje ich\n„potrestať“ iba symbolickou zľavou 0,1 %.\n- Dôkaz 25 (12.10.2011): Zástupca ARAVER (p. Pondela) žiada zástupcu spoločnosti GALIMEX (p.\nKužela) o vypracovanie krycej ponuky bez zľavy, ktorú potrebuje do súťaže.\n- Dôkaz 27 (09.11.2011): Zástupca ARAVER (p. Tkáčik) žiada zástupcu spoločnosti BOAT (p. D.) o\nzaslanie krycej ponuky so slovami, že stačí zmeniť hlavičku a preposlať.\n- Dôkaz 45 (07.02.2013): Zástupca BOAT (p. Pavlov) informuje súkromnú osobu o tajnom stretnutí\nvedúcich predaja v Nitre, kde sa dohodli podmienky pre veľkoodbery, pričom zdôrazňuje, že to bolo\n„neoficialne a hlavne tajné a rýchle“.\n- Dôkaz 70 (09.06.2014): Zástupca ARAVER (p. Tkáčik) píše zástupcovi BOAT (p. D.) v súvislosti so\nsúťažou Finančnej správy, aby to „neriešil“, čo viedlo k tomu, že BOAT do súťaže nepredložil ponuku.\n- Dôkaz 80 (26.01.2016): Interná komunikácia v ARAVER, kde si preposielajú e-mail od zástupkyne\nAUTOCOMODEX, ktorá sa sťažuje na vysokú zľavu poskytnutú jej zákazníkovi zo strany predajcu v\nNitre (pravdepodobne ARAVER).\n239. V ďalšej časti súd uvádza komunikáciu medzi predajcami, pri ktorej rovnako nefiguroval importér\nPorsche Slovakia, ale táto komunikácia zahŕňala aj predajcu PIASK ako odosielateľa alebo adresáta\nalebo bol uvedený ako adresát v kópii e-mailu:\n- Dôkaz 4 (13.09.2010 a 16.09.2010): p. C. (PIASK) žiada p. G. (BOAT) o vypracovanie a zaslanie krycej\nponuky so zľavou 1 % pre konkrétneho zákazníka ref-b8f8fa99.\n- Dôkaz 13 (02.02.2011): p. F. (PIASK) posiela všetkým predajcom tabuľku s novými zľavami, ktorá\nobsahuje pravidlo „Pre ponuky z iného regiónu 1 % nižšia zľava“.\n- Dôkaz 14 (09.03.2011): p. J. (AUTOCOMODEX) sa sťažuje ostatným predajcom vrátane PIASK na\n„kradnutie“ zákazníka z jej regiónu.\n- Dôkaz 18 (23.05.2011): p. F. (PIASK) posiela p. F. (ARAVER) zápis zo stretnutia predajcov, kde\ndiskutovali spoločný postup.\n- Dôkaz 21 (06.06.2011): p. F. (PIASK) posiela p. F. (ARAVER) informácie o elektronickej aukcii.\n- Dôkaz 22 (17.08.2011): p. C. (PIASK) žiada p. G. (BOAT) o vypracovanie krycej ponuky bez zľavy.\n- Dôkaz 23 (17.08.2011): p. C. (PIASK) žiada p. M. (Autoprofit) o vypracovanie krycej ponuky so zľavou\n1 %.\n- Dôkaz 26 (19.10.2011): p. Pondela (ARAVER) sa sťažuje p. F. (PIASK) na porušenie dohody o\nregionálnom rozdelení, pretože PIASK dal vyššiu zľavu jeho zákazníkovi.\n- Dôkaz 29 (07.02.2012): Interná komunikácia v PIASK, kde p. K. konštatuje, že konkurenčný predajca\nBOAT ponúkol zákazníkovi „o vyše 3% viac ako znela dohoda medzi dealermi“.\n- Dôkaz 30 (21.02.2012): p. F. (ARAVER) vyčíta p. J. (AUTOCOMODEX) predaj vozidla klientovi z jeho\nregiónu, pričom kópiu posiela aj PIASK.\n- Dôkaz 31 (viacero dátumov v priebehu rokov 2011-2012): Séria e-mailov, kde p. C. (PIASK) opakovane\nžiada iných predajcov (BOAT, Autoprofit, AUTOCOMODEX) o vypracovanie krycích ponúk s presne\nšpecifikovanou zľavou.\n- Dôkaz 32 (04.04.2012): p. F. (ARAVER) sa sťažuje p. D. (Autoprofit) na 9% zľavu poskytnutú v jeho\nregióne, pričom sa predpokladá, že skrytú kópiu dostal aj p. F. (PIASK).\n- Dôkaz 35 (22.06.2012): p. F. (ARAVER) žiada p. F. (PIASK), aby nedával ponuku do súťaže pre\nkonkrétneho zákazníka, lebo to majú s ním dohodnuté.\n\n- Dôkaz 39 (20.09.2012): p. F. (PIASK) upozorňuje kolegov a p. F. (BOAT) na zákazníka, ktorý bude\nžiadať extra zľavu, lebo už má ponuku 8 % od BOATu.\n- Dôkaz 40 (19.11.2012): p. F. (BOAT) sa sťažuje zamestnancom PIASK, že dávajú 8% zľavu na nový\nGolf a navrhuje stretnutie.\n- Dôkaz 41 (viacero dátumov 2013): Séria e-mailov, kde p. G. (BOAT) žiada zamestnancov F. (L., C.,\nC.) o vypracovanie krycích ponúk.\n- Dôkaz 43 (28.01.2013): p. G. (BOAT) oznamuje p. L. (PIASK), že mu poslal klienta, ktorý patrí do\nregiónu PIASK, čím potvrdzuje rozdelenie.\n- Dôkaz 44 (07.02.2013): p. F. (ARAVER) pozýva zástupcov viacerých dílerov vrátane PIASK na\nstretnutie „o politike“.\n- Dôkaz 46 (12.02.2013): V e-mailovej diskusii o ponuke pre zákazníka reaguje aj p. F. (PIASK).\n- Dôkaz 47 (13.02.2013): p. F. (PIASK) reaguje na sťažnosť od AUTOCOMODEX a zdôrazňuje, že\nstretnutia sú na to, aby si mohli zavolať a vysvetliť situáciu.\n- Dôkaz 49 (26.02.2013): p. F. (ARAVER) žiada o dodržanie pravidiel v elektronickej aukcii, pričom medzi\npríjemcami je aj PIASK.\n- Dôkaz 50 (01.03.2013): V rozsiahlej e-mailovej debate o porušení dohody v aukcii sa aktívne zúčastňujú\naj zástupcovia PIASK (C., F.) ref-0742d92f, ref-fd5ab599.\n- Dôkaz 54 (16.04.2013): p. F. (HÍLEK) žiada o vypracovanie ponuky so zľavou do 7 %, pričom medzi\npríjemcami je aj PIASK.\n- Dôkaz 55 (17.04.2013): p. D. (BOAT) zasiela p. K. (PIASK) cenovú ponuku.\n- Dôkaz 56 (16.05.2013): p. F. (ARAVER) adresuje p. F. (PIASK) výčitku: „Taketo ponuky davate do\nTrencina?“.\n- Dôkaz 59 (11.06.2013): p. G. (ARAVER) žiada o pomoc v súťaži, pričom medzi príjemcami je aj PIASK.\n240. Súd sa pri posúdení zaoberal aj vyhodnotením e-mailov žalovaným, v ktorých bol zapojený\nimportér Porsche Slovakia:\n- Dôkaz 2 (14.02.2007): E-mail od p. D. (v tom čase zamestnanec Porsche Slovakia) majiteľom a\nriaditeľom prevádzok s výzvou na prepočet rentability a zváženie výšky zliav s ohľadom na minimálnu\nmaržu 5 %.\n- Dôkaz 33 (11.06.2012): Pozvánka od p. T. (Porsche Slovakia) adresovaná všetkým kľúčovým\npredajcom na „pracovné stretnutie LNF“ v hoteli Sitno vo Vyhniach.\n- Dôkaz 36 (24.07.2012): E-mail od p. A. (Porsche Slovakia) adresovaný p. C. (BOAT), v ktorom žiada o\nstretnutie a oznamuje pozastavenie vyplácania veľkoodberateľských podpôr až do objasnenia situácie.\n- Dôkaz 37 (25.07.2012): E-mail od p. C. (Porsche Slovakia) všetkým predajcom, v ktorom oznamuje, že\ntendra pre Západoslovenskú energetiku sa zúčastní priamo importér, keďže ide strategického partnera.\n- Dôkaz 75 (12.01.2015): V hromadnej diskusii o sťažnosti zákazníka na vysokú zľavu reaguje aj p. C.\n(Porsche Slovakia) s komentárom: „Nikto ti nemoze dat tolko zľavy ako sám zákazník. Pokiaľ nevidíš\nponuku never nicomu.“.\n- Dôkaz 76 (14.01.2015): Spoločnosť Porsche Slovakia je medzi príjemcami sťažnosti od p. Šimkovej\n(Auto Gábriel) na konkurenčnú ponuku s 13% zľavou.\n- Dôkaz 81 (25.10.2016): Komunikácia, kde konateľ Porsche Slovakia (p. C.) preposiela konateľovi\nARAVER e-mail od jeho podriadeného (p. Pondelu) s kritickým komentárom a žiadosťou o stretnutie.\n- Dôkaz 100 (27.10.2010): E-mail od p. D. (v tom čase Porsche Slovakia), ktorým preposiela pozvánku\nna konferenciu v Hronseku (termín 05.11.2010), kde sa mali riešiť veľkoodberateľské zľavy a politika\npredaja.\n241. Protimonopolný úrad sa s komunikáciou, v ktorej figuroval importér Porsche Slovakia, vysporiadal,\npričom vo vzťahu k postaveniu importéra uzavrel, že o dohode bol informovaný a napomáhal jej\nfungovaniu. Žalovaný dospel k záveru o nepreukázaní skutočnosti, že importér Porsche Slovakia\ndohodu organizoval alebo donucoval predajcov k jej dodržiavaniu alebo nedodržiavanie dohody\nakokoľvek sankcionoval. Úrad posúdil rolu importéra ako facilitačnú, nie donucovaciu, a dohodu\nvyhodnotil ako primárne horizontálnu medzi samotnými predajcami.\n242. E-mail od pána A. (v tom čase zamestnanec Porsche Slovakia) z 24.07.2012 (Dôkaz 36), v ktorom\npohrozil spoločnosti BOAT pozastavením veľkoodberateľských podpôr, úrad nevyhodnotil ako dôkaz\nnátlaku, s odôvodnením, že samotný príjemca, pán C. z BOAT, pri ústnom vysvetlení poprel, že by to\nvnímal ako nátlak súvisiaci s kartelom, a označil to za súkromný záujem pána A.. Uvedený e-mail zo\n\ndňa 24.07.2012 zástupcu importéra Porsche Slovakia mal predmet správy: „Ekonomická hospodárnosť\nobchodnej politiky“ a obsahoval žiadosť o stretnutie „F. C., prosime Vas o stretnutie s panom A. a\npanom K.. Navrhnite termin, ktorý Vam vyhovuje. Tema: Ekonomická hospodárnosť obchodnej politiky“ a\nnasledujúce oznámenie: „Opatrenie: Do objasnenia situácie Vam nebudeme vyplácat a priznávat žiadne\nnove veľkoodberateľské podpory.“ Na túto správu reagoval zamestnanec spoločnosti BOAT, pán F., ktorý\nsa v odpovedi ospravedlnil za pochybenie pri počítaní marže. Štatutárny zástupca spoločnosti BOAT, p.\nC. pri podaní vysvetlenia dňa 26.01.2018 poprel, že by e-mail vnímal ako nátlak zo strany importéra na\ndodržiavanie kartelu. Keďže samotný príjemca správy nepotvrdil, že by išlo o vynucovanie protisúťažnej\ndohody, a keďže kontext e-mailu sa mohol týkať aj legitímneho obchodného sporu o správnosť počítania\nmarže, úrad konštatoval, že nemá za preukázané, že by tento e-mail bol snahou importéra donútiť\npredajcu k dodržiavaniu kartelu. Úrad pri posúdení tiež poukázal na to, že ostatné e-maily, kde bol\nimportér zahrnutý, preukazovali jeho vedomosť o dianí. Keď bol napríklad v roku 2015 zahrnutý v kópii\nsťažností na vysoké zľavy (Dôkaz 75, 76), alebo keď jeho zástupca komentoval sťažnosť zákazníka,\npre úrad to potvrdzovalo, že importér bol informovaný o tom, že si predajcovia navzájom strážia ceny,\nnebol však predložený žiaden o dôkaz o tom, že by dohodu aktívne nevynucoval.\n243. Rovnako e-mail, v ktorom importér oznámil, že sa sám zúčastní tendra pre strategického partnera\nZápadoslovenskú energetiku (ZSE) (Dôkaz 37), úrad nepovažoval za súčasť kartelovej dohody, ale\nza výkon obchodnej politiky importéra. Konanie importéra v prípade tendra nebolo vyhodnotené ako\nprejav protisúťažnej dohody, ale ako legitímny výkon jeho zmluvného práva. Zo záverov úradu vyplýva,\nže článok 15 distribučnej zmluvy, ktorú mal importér uzatvorenú s predajcami, explicitne vyhradzoval\nprávo importéra uzatvárať priame obchody so strategicky dôležitými zákazníkmi. Títo zákazníci boli\ndefinovaní v prílohe k zmluve. Keďže spoločnosť ZSE patrila do tejto kategórie strategických zákazníkov,\nkonanie importéra, ktorý sa rozhodol zúčastniť tendra priamo, bolo v súlade so zmluvou. Úrad zároveň\npoukázal na to, že takáto prax je v súlade s európskym súťažným právom, konkrétne s nariadením\nKomisie (EÚ) č. 330/2010.\n244. Žalobcovia v 8. rade až 13. ďalej poukázali na to, že nátlak importéra vyplýva z textu listu\nzo dňa 09.01.2007, ktorý v priebehu administratívneho konania predložil žalobca GALIMEX. Tento\ndokument bol predložený ako dôkaz, ktorý mal preukazovať jednostranný nátlak zo strany importéra\nPorsche Slovakia na ostatných predajcov, a teda preukazovať nesprávnosť záveru o horizontálnom\ncharaktere dohody a s tým súvisiacu nesprávnu aplikáciu programu zhovievavosti. Z toho žalobcovia\nvyvodzovali, že na účely zistenia skutkového stavu nie je možné použiť dôkazy predložené žiadateľmi\no zhovievavosť. Žalobca R. tvrdil, že list, ktorého autormi mali byť zamestnanci spoločnosti Porsche\nSlovakia, páni C., A. a D., mu bol doručený e-mailom a dokazoval, že importér priamo nabádal a\nusmerňoval predajcov v otázkach cenotvorby. Z textu listu vplývalo, že bol adresovaný „obchodným\npartnerom, riaditeľom a vedúcim predaja“. Ďalší text bol v nasledovnom znení: „na začiatku jesene\nsme sa na našom operatívnom stretnutí v Mýte pod Ďumbierom bavili o zľavách pri predaji osobných\nvozidiel VW. Situácia v tom čase bola chaotická a pre vás neakceptovateľná. Vstúpili sme do toho\nprocesu. Z minimálnej zostatkovej marže, z ktorej je nutné pokryť prevádzkové náklady, mzdové náklady,\nmarketingové a reklamné aktivity vašich prevádzok sme dospeli k maximálnej odporúčanej zľave 10%.\nAž na pár prípadov, ktoré sme okamžite po avíze z vašej strany riešili, drvivá väčšina z vás túto hranicu\ndodržiavala. ...konkurencia sa zvýšila. Je potrebné sa zoči voči postaviť k tomuto problému, neschovávať\nsa za výhovorky (dodávateľ, známeho známy... a nemať pocit, že je potrebné predať za každú cenu a\nhocikde, teda aj do vzdialeného regiónu. Zmyslom tohto listu je vyzvať ľudí, ktorí majú kompetencie a\novplyvňujú predaj a cenové ponuky, aby mali na mysli hranicu rentabilitu predaja, ktorá je zohľadnená v\nmax. odporúčanej zľave 10% pre bežné veľkoodbery (už s našim veľkoodberateľským príspevkom)... ...z\ntoho nepriamo vyplýva výška zľavy pre jednotlivý predaj....viac medzi sebou komunikujte...a takisto\nmáte možnosť upozorniť nás ...možno použiť vzorec na výpočet maximálnej odporúčanej zľavy pre\nveľkoodbery, ktorý je minimálna zostatková marža pre predajcu je 5% plus naša podpora... Chceme len\nupozorniť na pre vás nepriaznivú situáciu a prispieť k jej zlepšeniu.“\n245. Ako vyplýva z prvostupňového rozhodnutia, žalobca predložil text tohto listu v anonymizovanej\npodobe, bez hlavičky e-mailu a teda bez možnosti zistenia kedy mal byť tento list odoslaný. Obsahom\nlistu bolo upozornenie na nerentabilnú situáciu v oblasti poskytovania zliav a odkaz na operatívne\nstretnutie, kde sa údajne dospelo k „maximálnej odporúčanej zľave 10%“. List ďalej vyzýval predajcov,\naby mali na mysli hranicu rentability, nepredávali za každú cenu do vzdialených regiónov a aby medzi\nsebou viac komunikovali. Úrad v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že k listu nebol doložený e-mail,\n\ndokument neobsahoval e-mailovú hlavičku a neboli v ňom uvedení konkrétni adresáti, čo znemožnilo\njeho preverenie; úrad tiež zohľadnil skutočnosť, že list bol datovaný na január 2007, teda takmer štyri roky\npred obdobím, pre ktoré úrad mal dostatočne preukázané fungovanie dohody, avšak aj za predpokladu\nautenticity by obsah listu nepreukazoval nátlak, ale mal by povahu odporúčania bez hrozby sankcií.\n246. Súd v tomto posúdení predloženého listu zo dňa 09.01.2007 v napadnutom rozhodnutí nezistil\nnezákonnosť. Tento text je síce možné vyhodnotiť ako nabádanie na uzatvorenie protisúťažnej dohody,\nvýmenu informácií a komunikáciu o odporúčaných maximálnych zľavách, z textu listu však nie je\nrozpoznateľný nátlak (priamy ani nepriamy) alebo vynucovanie uzatvorenia dohody alebo uplatňovania\nodporúčaných zliav pod hrozbou sankcií. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne keď tento dokument\nvyhodnotil tak, že nepreukazuje ani vertikálny charakter dohody a ani donútenie k uzatvoreniu dohody.\n247. Žalobcovia v 1. až 4 rade na preukázanie nátlaku importéra k žalobám predložili listy importéra\nz 08.08.2012 a z 02.10.2012. Tieto listy neboli v administratívnom konaní predložené a preto ich úrad\nv preskúmavanom rozhodnutí neposudzoval. Ani z obsahu týchto listov však súd nezistil existenciu\nnátlaku importéra na uzatvorenie kartelovej dohody alebo jej vynucovanie. Z obsahu listov vyplýva,\nže spoločnosť Porsche Slovakia ako importér vozidiel značky Volkswagen, vytvorila autorizovaným\npredajcom interné obchodné programy týkajúce sa konkrétnych modelov Passat a Jetta, (dokument\n„Exkluzívna ponuka Passat a Jetta pre TAXI“ zo dňa 08.08.2012 a dokument „Exkluzívna ponuka\nPassat a Jetta pre firemných zákazníkov“). Z programu TAXI zo dňa 08.08.2012 vyplýva, že jeho\ncieľom bolo poskytnúť atraktívne podmienky pre taxi segment, zvýšiť predaje modelov Passat a\nJetta a zároveň „nenarušiť zľavovú politiku pri individuálnych a firemných zákazníkoch“. Program bol\nurčený pre držiteľov koncesie na taxi službu, pričom vozidlá mali byť minimálne jeden rok používané\nna účely taxislužby. Dokument obsahoval konkrétne zvýhodnené ceny vozidiel, pravidlá fakturácie,\nurčenie spracovateľskej marže predajcu vo výške stanoveného percenta z akciovej ceny modelu,\nako aj podmienku, že vozidlá budú mimo bonusového systému a program nebude komunikovaný\nnavonok, ale len osobným kontaktom. Na tento dokument nadväzoval interný postup podpísaný\nE. F. A., ktorý upravoval mechanizmus realizácie programu, spôsob oznamovania objednávok a\npožadované podklady od predajcov. Z dokumentu „Exkluzívna ponuka Passat a Jetta pre firemných\nzákazníkov“ zo dňa 02.10.2012 vyplýva obdobný systém zvýhodnených podmienok pre firemných\nzákazníkov. Medzi cieľmi programu bolo uvedené získanie nových firemných zákazníkov, etablovanie\nsa v nových spoločnostiach, dosiahnutie silného záveru roka a zároveň „nenarušiť zľavovú politiku pri\nindividuálnych a firemných zákazníkoch – nenúkať existujúcim zákazníkom už dohodnuté podmienky“.\nDokument obsahoval konkrétne ceny modelov, podmienky programu, limitovaný počet vozidiel, časové\nobmedzenie programu do 31.12.2012, ako aj pravidlo, podľa ktorého spracovateľská marža predajcu\npredstavovala určité percento z akciovej ceny modelu, pričom doplnková výbava bola plnomaržová. Z\nuvedených dokumentov vyplýva, že importér Porsche Slovakia poskytol osobitné obchodné programy\npre konkrétne modely vozidiel a pre vybrané segmenty zákazníkov, nastavenie predaja a pravidlá\nkomunikácie týchto programov, pričom zároveň deklaroval záujem zachovať existujúcu zľavovú politiku\nvo vzťahu k individuálnym a firemným zákazníkom. Súd preto dospel k záveru, že ani uvedený obsah\nlistov nepreukazuje nátlak importéra na predajcov na uzatvorenie kartelovej dohody tak, aby mohol byť\nposúdený ako nátlak podľa § 38d ods. 3 písm. b) zákona o ochrane hospodárskej súťaže.\n248. Súd z obsahu rozsiahlej e-mailovej komunikácie a ďalších dôkazov, ktoré slúžili na zistenie\nskutkového stavu nezistil existenciu takých skutočností, ktoré by nasvedčovali tomu, že by predmetná\ndohoda mala vertikálny charakter. Za vertikálnu by bolo možné považovať takú dohodu, ktorá by bola\nuzatvorená medzi importérom na jednej strane a jednotlivými predajcami na strane druhej, pričom by\nspočívala v stanovení minimálnych predajných cien (v tomto prípade maximálnych zliav) a zároveň\nby bola presadzovaná, monitorovaná a sankcionovaná výlučne zo strany importéra. Pre porovnanie\nskutkových okolností typických pre vertikálne dohody súd poukazuje (okrem vyššie uvedeného rozsudku\nSúdneho dvora vo veci C-211/22, Super Bock Bebidas) napríklad na rozsudok Najvyššieho správneho\nsúdu ČR zo dňa 12.03.2025 sp. zn. 4 As 146/2024, v ktorom súd posudzoval vertikálnu dohodu\nmedzi výrobcom a jednotlivými predajcami, pričom jej dodržiavanie kontroloval výlučne výrobca a z jej\nporušenia vyvodzoval konkrétne sankcie voči jednotlivým predajcom, resp. sankciami hrozil.\n249. V prejednávanej veci žalobcov však o taký prípad nešlo. Z dôkazov uvedených o. i. v bodoch\n238 a 239 vyplýva, že komunikácia týkajúca sa dohody prebiehala na úrovni samotných predajcov, a to\nbez preukázania vplyvu importéra na jej dodržiavanie. Zo zabezpečených dôkazov je zrejmá správnosť\n\nzáverov ohľadne skutočnosti, že jednotliví predajcovia si navzájom plnenie dohody kontrolovali a\nzároveň si medzi sebou vytýkali jej porušovanie. Zo skutkových zistení tiež vyplýva, že odosielateľom\nspomenutého šifrovaného mailu o dohodnutých maximálnych zľavách nebol importér Porsche Slovakia\na ani s ním majetkovo prepojený predajca PIASK, ale ním bol žalobca DOVE. Súd zároveň zohľadnil\naj skutočnosť, že stretnutia predajcov boli iniciované aj zo strany žalobcu ARAVER. Súd preto nezistil\nnezákonnosť v závere žalovaného, že pokiaľ by išlo o dohodu vynucovanú a kontrolovanú výlučne\nimportérom, taká horizontálna komunikácia medzi predajcami, aká vyplýva zo zabezpečených e-mailov,\nby nemala racionálny dôvod.\n250. Súd tiež poukazuje na to, že žalobcovia na jednej strane tvrdia, že dohodu vynucoval importér,\nktorý na nich vyvíjal nátlak, zároveň však ekonomickými analýzami predkladajú dôkaz o tom, že\ndohodu nedodržiavali a poskytovali vyššie zľavy. Žalobcovia však o uplatnení konkrétnej sankcie zo\nstrany importéra nepredložili žiaden dôkaz. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne keď skutočnosť, že\nžalobcovia nepredložili žiaden dôkaz o uplatnenej sankcii alebo o konkrétnom nátlaku, toto vyhodnotil\nako nepreukázanie vertikálneho charakteru dohody.\n251.\nSúd nezistil nezákonnosť v posúdení postavenia importéra ako účastníka protisúťažnej\nhorizontálnej dohody predajcov. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí toto posúdenie účasti importéra\nPorsche Slovakia riadne odôvodnil a primerane zohľadnil všetky zistené skutkové okolnosti. Z dôkazov\nzabezpečených v administratívnom spise vyplýva, že jednotliví predajcovia, ktorí sú vzájomnými\nkonkurentami na trhu, takúto dohodu medzi sebou uzatvorili (s vedomím a určitou účasťou importéra),\nvzájomne si vymieňali informácie za účelom jej fungovania a navzájom jej dodržiavanie kontrolovali. Zo\nzabezpečených dôkazov (e-mailov) je zrejmé, že komunikácia o tejto dohode, vzájomné vytýkanie si\nnedodržiavania dohody, prebiehalo medzi jednotlivými predajcami aj bez priameho zapojenia importéra\na žiaden z dôkazov pritom nepreukazuje jednostranné vynucovanie dohody zo strany importéra. Aby\ndohoda mohla byť posudzovaná ako výlučne vertikálna, musela by byť vynucovaná výlučne zo strany\nimportéra, ako účastníka dohody na jednej strane vo vzťahu k predajcom vozidiel na strane druhej.\nZáver žalovaného, podľa ktorého ide o horizontálnu dohodu uzavretú medzi podnikateľmi, ktorí sú\nnavzájom konkurentmi na relevantnom trhu (pričom na tejto dohode sa zúčastnil aj importér, ktorý však\nnevystupuje ako konkurent vo vzťahu k ostatným predajcom), nevykazuje znaky nezákonnosti a je v\nsúlade s obsahom zabezpečených dôkazov aj obsahom administratívneho spisu.\nV.1.4 K námietkam proti zamietnutiu návrhov na doplnenie dokazovania výsluchmi svedkov, žiadateľov\no zhovievavosť a ekonomickými analýzami\n252. Správny súd sa ďalej zaoberal žalobnými námietkami, ktorými žalobcovia namietali porušenie\nich práva na obhajobu spočívajúcimi v tom, že žalovaný nevykonal nimi navrhované výsluchy svedkov,\nprostredníctvom ktorých mali žalobcovia preukazovať najmä vertikálny charakter posudzovanej dohody,\nexistenciu a uplatňovanie sankčných mechanizmov zo strany importéra, ako aj poukazovať na tvrdené\nnezrovnalosti vo vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť, ktorých chceli podrobiť vzájomnej konfrontácii.\nŽalobcovia namietali, že v priebehu správneho konania došlo k závažnému porušeniu ich práva na\nobhajobu a práva na spravodlivý proces, pričom sa opierali o judikatúru ESĽP. Ďalšou námietkou\nbola nezákonnosť izolovaného vypočutia zástupcov žiadateľov o zhovievavosť, ktoré sa uskutočnilo\nbez prítomnosti a vedomosti žalobcov a ich právnych zástupcov. Žalobcovia poukázali na to, že\nžiadatelia o zhovievavosť sú \"spoluobvinení\" a podľa judikatúry ESĽP, musí byť obvinenému poskytnutá\nmožnosť konfrontovať svedkov svedčiacich proti nemu a zúčastniť sa na ich výsluchu. Odsúdenie\nzaložené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na výpovediach, ku ktorým sa obvinený nemohol vyjadriť\na spochybniť ich, podľa žalobcov predstavuje porušenie práva na obhajobu, ktoré je nezlučiteľné so\nzárukami spravodlivého procesu.\n253. Pokiaľ ide o návrhy žalobcov na doplnenie dokazovania, v rámci administratívneho konania boli\nzo strany žalobcov navrhované najmä výsluchy: E. O. D., v minulosti zamestnanec Porsche Slovakia\na následne riaditeľ prevádzok PIASK Zlaté Piesky a PIASK Vajnorská, E. B. C. ako konateľ Porsche\nSlovakia, J. A. ako bývalý vedúci značky Volkswagen pre osobné vozidlá v Porsche Slovakia, F. A.\nako bývalý manažér fleetových predajov osobných a úžitkových vozidiel v Porsche Slovakia, S. B. ako\nkonateľ PIASK, Franz Fruhwirth ako bývalý konateľ Porsche Slovakia, E. A. C. a U. U. L. ako bývalí\nkonatelia PIASK a E. Q. F. ako vedúci predaja v ARAVER. Žalobcovia odôvodňovali tieto návrhy tým, že\nchcú priamo klásť otázky každému účastníkovi konania, ktorého zamestnanec podal svedeckú výpoveď\n\nalebo čestné vyhlásenie v žiadosti o zhovievavosť a priamo obvinil ostatných účastníkov z účasti na\nkartelovej dohode; požadovali tiež osobitné poučenie predvolaných svedkov a zástupcov žiadateľov\no zhovievavosť o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede. Žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí\ntieto návrhy posúdil a navrhované výsluchy svedkov nevykonal s poukazom na dostatočne objasnený\nskutkový stav a s odôvodnením, že vypočutie týchto osôb na pojednávaní za prítomnosti všetkých\núčastníkov by neprinieslo žiadne nové poznatky, ktoré by mohli ovplyvniť závery o zistenom skutkovom\nstave.\n254. Námietky žalobcov smerujúce k porušeniu ich práva na obhajobu z dôvodu nevykonania\nnavrhovaných výsluchov svedkov a účastníkov konania súd posudzoval v kontexte osobitostí\ndokazovania v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, kde je preukazovanie existencie protisúťažných\ndohôd spravidla založené na súbore nepriamych a listinných dôkazov, pričom súčasne zohľadnil, že ide o\nvec správneho trestania, na ktoré dopadajú požiadavky aplikácie základných zásad Trestného poriadku\na Trestného zákona. Z tohto dôvodu súd posudzoval predmetné námietky aj z hľadiska dodržania týchto\nzákladných zásad, najmä pokiaľ ide o právo na obhajobu, a to s prihliadnutím nielen na relevantnú\njudikatúru vnútroštátnych súdov v trestných veciach, ale aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva.\n255. Vo vzťahu k judikatúre ESĽP je možné poukázať práve na rozhodnutia, ktorými argumentujú\nsamotní žalobcovia a to na rozsudok zo dňa 24.11.1986 vo veci Unterpertinger v. Austria (sťažnosť\nč. 9120/80). V tomto prípade ESĽP posudzoval situáciu, keď vnútroštátny súd založil odsudzujúci\nrozsudok na prečítaných výpovediach svedkov (rodinných príslušníkov), ktorí na hlavnom pojednávaní\nodmietli vypovedať a obvinený ich nemal možnosť osobne vypočuť ani dať vypočuť. Súd zdôraznil, že\nprávo obvineného vypočúvať alebo dať vypočuť svedkov proti nemu predstavuje jeden zo základných\naspektov práva na spravodlivý proces. Zároveň však výslovne uviedol, že použitie takýchto výpovedí ako\ndôkazného prostriedku nie je samo osebe nezlučiteľné s čl. 6 Dohovoru. Porušenie Dohovoru nastáva\naž vtedy, ak je rozhodnutie založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere na takýchto dôkazoch, pričom\nobvinený nemal možnosť ich spochybniť kontradiktórnym spôsobom. V predmetnej veci ESĽP dospel\nk záveru o porušení čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru práve preto, že výpovede absentujúcich\nsvedkov mali rozhodujúci význam pre uznanie viny.\n256. Na uvedené závery nadviazal ESĽP v ďalšom rozhodnutí, na ktoré poukázali žalobcovia a to v\nrozhodnutí Luca v. Italy (sťažnosť č. 33354/96, rozsudok zo dňa 27.02.2001). V danej veci išlo o situáciu,\nkeď bol sťažovateľ uznaný vinným na základe výpovede spoluobvineného z prípravného konania, ktorý\nna hlavnom pojednávaní odmietol vypovedať. Súd v tomto rozhodnutí zdôraznil, že pojem „svedok“\nmá autonómny význam a zahŕňa aj spoluobvineného, pokiaľ jeho výpoveď slúži ako dôkaz proti inému\nobvinenému. Kľúčovým záverom bolo, že použitie takejto výpovede je prípustné len za predpokladu, že\nnie je jediným alebo rozhodujúcim dôkazom, na ktorom je založené odsúdenie. V prípade Luca teda\nESĽP konštatoval porušenie čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. d) Dohovoru, keďže odsúdenie bolo založené v\nrozhodujúcej miere na výpovedi osoby, ktorú sťažovateľ nemal možnosť vypočuť ani dať vypočuť.\n257. Z uvedenej judikatúry ESĽP teda vyplýva, že právo na výsluch svedka (alebo účastníka konania)\nnie je absolútne a jeho porušenie nemožno vyvodiť automaticky z toho, že určitý dôkaz nebol vykonaný\nkontradiktórnym spôsobom. Rozhodujúce je posúdenie významu takéhoto dôkazu pre skutkové závery,\nna ktorých je založené rozhodnutie.\n258. K námietkam smerujúcim proti nevykonaniu výsluchu osôb zo stany Komisie sa Súdny dvor vyjadril\nv už spomenutom rozsudku Aarlborg Portland, bod 200, podľa ktorého: „Keďže konanie pred komisiou\nmá výlučne administratívnu povahu, komisia nie je povinná poskytnúť dotknutému podniku možnosť\nkrížového výsluchu konkrétneho svedka ani analyzovať jeho výpoveď vo fáze vyšetrovania. Pokiaľ ide\no Európsky súd pre ľudské práva ten sám osebe nestanovuje pravidlá dokazovania ako také (pozri\nrozsudok vo veci Mantovanelli v France, bod 34).“.\n259. Vo vzťahu k námietkam žalobcov smerujúcim k porušeniu ich práva na obhajobu, spravodlivý\nproces a nesprávne zistenému skutkovému stavu z dôvodu nevyhoveniu návrhu na vypočutie svedkov\nsúd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ, v ktorom súd uvedenú judikatúru ESĽP zohľadnil. Ide\no rozsudok z 22.10.2020, vo veci C 702/19 P, Silver Plastics GmbH & Co. KG, Johannes Reifenhäuser\nHolding GmbH & Co. KG, v ktorom Súdny dvor posudzoval odvolacie námietky, podľa ktorých malo\n\ndôjsť k porušeniu práva na obhajobu, spravodlivý proces, práva na konfrontáciu z dôvodu nevypočutia\nzamestnanca žiadateľa o zhovievavosť, ktorého tvrdenia boli v žiadosti o zhovievavosť obsiahnuté. V\nuvedenom rozhodnutí Súdny dvor uviedol, že „Hoci z bodu 36 napadnutého rozsudku vyplýva, že pán V.\nbol jedným zo zdrojov vyhlásení urobených na základe zhovievavosti spoločnosťou Linpac, jeho bývalým\nzamestnávateľom, z ktorých Komisia osobitne vychádzala v spornom rozhodnutí, nič to nemení na tom,\nže vyhlásenia tohto podniku boli urobené na vlastnú zodpovednosť s vedomím prípadných negatívnych\ndôsledkov predloženia nepresných dôkazov (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. decembra 2013,\nSiemensa i./Komisia, C 239/11 P, C 489/11 P a C 498/11 P, neuverejnený, EU:C:2013:866, bod 138).\nPreto skutočnosť, že pán V. bol jedným zo zdrojov týchto vyhlásení, či dokonca ich hlavným zdrojom,\nnepostačuje na to, aby bol kvalifikovaný ako svedok v neprospech obhajoby“. Súdny dvor ďalej uviedol,\nže „Ani tvrdenie odvolateliek, podľa ktorého vzhľadom na to, že Komisia vykonala výsluch pána W.\npred prijatím sporného rozhodnutia bez prítomnosti zástupcov odvolateliek, bol Všeobecný súd povinný\npredvolať pána W. ako svedka, aby mohli odvolateľky samé vykonať jeho výsluch, nemôže uspieť.“\n260. Vo vzťahu k judikatúre ESĽP Súdny dvor ďalej vo vyššie uvednom rozsudku uviedol, že „Rozsudok\nESĽP z 18.12.2018, Murtazaliyev v. Rusko, nemôže spochybniť predchádzajúce úvahy. Hoci uvedený\nsúd v bode 164 tohto rozsudku uviedol, že odôvodnenie súdov, na ktoré bol podaný návrh na výsluch\nsvedkov, musí zodpovedať dôvodom uvedeným na podporu tohto návrhu, to znamená, že musí byť\nrovnako rozvinuté a podrobné ako tieto dôvody, pričom v bode 165 uvedeného rozsudku dodal, že\nvzhľadom na to, že ESĽP nevyžaduje predvolanie alebo výsluch každého svedka v prospech obhajoby,\nvnútroštátne súdy nemajú povinnosť poskytnúť podrobnú odpoveď na každý návrh podaný v tomto\nzmysle obhajobou, avšak musia primerane odôvodniť svoje rozhodnutia.“\n261. Vzhľadom na požiadavku primeraného použitia zásad Trestného poriadku pre danú vec súd\npoukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu SR v trestných veciach. Napríklad z rozsudku Najvyššieho\nsúdu SR zo dňa 22.07.2025 sp. zn. 2Tdo/34/2025 vyplýva že: „Najvyšší súd konštantne a v súlade\nso svojou judikatúrou (R 7/2011, R 116/2014) uvádza, že ak uplatnenie práva na obhajobu spočíva\nv navrhovaní dôkazov, zodpovedá mu povinnosť súdu zaoberať sa každým dôkazným návrhom a\nnajneskôr pred meritórnym rozhodnutím buď tomuto návrhu vyhovieť alebo ho odmietnuť (§ 272 ods. 3\nTrestného poriadku ), resp. rozhodnúť, že sa ďalšie dôkazy vykonávať nebudú (§ 274 ods. 1 Trestného\nporiadku ). Tak ako nie je možné úspešne podať dovolanie z dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c)\nTrestného poriadku na podklade toho, že sa návrhu na vykonanie dôkazu nevyhovelo, nemožno za\nporušenie práva na obhajobu v zmysle uvedeného dovolacieho dôvodu považovať ani obsah a rozsah\nvlastnej úvahy súdov nižšej inštancie o voľbe použitých dôkazných prostriedkov.“\n262. Rovnako napríklad aj v rozhodnutí č. k. III. ÚS 407/2024-12 Ústavný súd SR k sťažovateľom\nnamietanému porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru, v zmysle ktorého každý, kto je obvinený z\ntrestného činu, má právo vypočuť alebo dať vypočuť svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a\nvýsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako svedkov proti sebe, poukázal na\njudikatúru ESĽP. Uviedol, že „Vo všeobecnosti platí, že vnútroštátnym súdom prináleží posúdiť dôkazy,\nktoré im boli predložené, ako aj relevantnosť dôkazov, ktoré chcú predložiť obžalovaní. Článok 6 ods. 3\npísm. d) dohovoru im ponecháva právomoc, aby posúdili, či je vhodné predvolať svedkov, ako všeobecné\npravidlo. Nevyžaduje sa v ňom účasť a vypočutie každého svedka v prospech obžalovaného; jeho\nzákladným cieľom, ako naznačujú slová „za rovnakých podmienok“, je úplná „rovnosť zbraní“ v tejto\nveci (Perna proti Taliansku [GC], 2003, § 29; Murtazaliyeva proti Rusku [VK], 2018, § 139; Solakov proti\nbývalej Juhoslovanskej republike Macedónsko, 2001, § 57). 15. Vo veci Murtazaliyeva proti Rusku [VK],\n2018 (§ 158) ESĽP sformuloval trojkrokový test na posúdenie toho, či bolo dodržané právo predvolať\nsvedka obhajoby podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, a teda: (1) či bola žiadosť o výsluch svedka\ndostatočne odôvodnená a relevantná vo vzťahu k predmetu obvinenia; (2) či vnútroštátne súdy zvážili\nrelevantnosť tohto svedectva a poskytli dostatočné dôvody na svoje rozhodnutie nevypočuť svedka\nna súde; a 3) či vnútroštátne rozhodnutie vnútroštátnych súdov nevypočuť svedka narušilo celkovú\nspravodlivosť konania.“\n263. V preskúmavanej veci správny súd zistil, že skutkový stav, z ktorého žalovaný vychádzal,\nnebol založený výlučne a ani v rozhodujúcej miere na vyhláseniach žiadateľov o zhovievavosť\na ani v nich obsiahnutých tvrdeniach ich zamestnancov. Žalovaný výsluchy samotných zamestnancov\nžiadateľov o zhovievavosť nevykonal a tieto ich vyhlásenia, ktoré v listinnej podobe predložili žiadatelia\no zhovievavosť nepoužil ako dôkazy na účely zistenia skutkového stavu (bod 417 prvostupňového\n\nrozhodnutia). Žalovaný mal k dispozícii listinné dôkazy o tom, že medzi predajcami prebiehala\nkomunikácia o zľavách a zákazníkoch, o stretnutiach predajcov, súd preto nezistil nezákonnosť v závere\nžalovaného, že výsluch navrhovaných osôb by nemohol spochybniť existenciu zistení založených na\nuž zabezpečených dôkazoch. Navrhovaní svedkovia pôsobili práve v spoločnostiach Porsche Slovakia\na PIASK, teda v subjektoch, ktorých interné materiály a komunikácia boli súčasťou spisu. Ak účastníci\nnavrhovali týchto svedkov preto, aby sa z ich výsluchu prípadne potvrdilo, že komunikácia mala legitímny\nobchodný charakter, že tabuľka mala iný účel, prípadne že e-mailová komunikácia neznamenala\nkoordináciu medzi predajcami, takéto výpovede by samy osebe nemohli vyvrátiť skutkové závery\nvyplývajúce zo zabezpečených dôkazov.\n264. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia dospel k záveru,\nže skutkový stav vo vzťahu k uzatvoreniu a existencii posudzovanej dohody bol žalovaným zistený v\nrozsahu potrebnom pre rozhodnutie veci a opiera sa o dostatočný, ucelený a logicky previazaný súbor\ndôkazov. Z obsahu spisu je zrejmé, že kľúčovým dôkazom boli najmä rozsiahle e-mailové komunikácie\nmedzi predajcami vozidiel navzájom, predložené žiadateľmi o zhovievavosť a zabezpečené v rámci\ninšpekcie aj do dvoch predajcov - žalobcov, ako aj ďalšie listinné dôkazy, ktoré v ich vzájomnej súvislosti\nposkytujú konzistentný a presvedčivý obraz o koordinácii správania na trhu. Vyhlásenia žiadateľov o\nzhovievavosť pritom žalovaný použil len ako podporný dôkaz, ktorého význam spočíval v doplnení a\nvysvetlení už existujúcich listinných dôkazov. Ich vyhlásenia nepredstavovali ani jediný, ani rozhodujúci\ndôkaz o účasti žalobcov na protisúťažnej dohode. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na vyššie uvedenú\njudikatúru Súdneho dvora Európskej únie v oblasti ochrany hospodárskej súťaže, z ktorej vyplýva, že\nskutočnosť, že podkladom pre vyhlásenia žiadateľov o zhovievavosť sú tvrdenia ich zamestnancov o\nexistencii protisúťažnej dohody, sama osebe neznamená, že ide o svedkov, ktorých je správny orgán\npovinný vypočuť, ani že ich nevypočutie by zakladalo porušenie práva na obhajobu. Právo na obhajobu\ntotiž nemožno vykladať ako absolútne právo na vykonanie každého navrhnutého dôkazu, ale ako právo\nna spravodlivé konanie ako celok, v rámci ktorého je správny orgán oprávnený odmietnuť vykonanie\ndôkazov, ktoré nepovažuje za potrebné, pokiaľ skutkový stav už bol dostatočne objasnený.\n265.\nKeďže v posudzovanom prípade žalovaný vychádzal z rozsiahlej e-mailovej komunikácie\nnachádzajúcej sa v spise, podporenej ďalšími listinnými dôkazmi (zápisy z interných porád PIASK,\nprezenčná listina zo stretnutia v Hronseku), jeho postup, ktorým zamietol vykonanie navrhovaných\nvýsluchov svedkov, nemožno považovať za nezákonný. Takýto postup je zároveň v súlade aj s\njudikatúrou súdov v oblasti trestného práva, podľa ktorej k porušeniu práva na obhajobu ani zásad\nspravodlivého procesu nedochádza v prípade, ak rozhodnutie vychádza z dostatočne presvedčivého\nsúboru dôkazov a nevyhovenie návrhu na vykonanie ďalších dôkazov je riadne odôvodnené. Žalovaný\nsa s návrhmi žalobcov na výsluchy svedkov náležite vysporiadal a svoje rozhodnutie odôvodnil. Správny\nsúd preto uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.\n266. V súvislosti so žalobnými námietkami, že žalovaný neuskutočnil výsluch žiadateľov o zhovievavosť\nale namiesto toho využil inštitút podania vysvetlenia, správny súd zhodne s predchádzajúcim rozsudkom\nkrajského súdu v tejto veci uvádza, že správny poriadok ani zákon o ochrane hospodárskej súťaže\nvýslovne neupravujú povinnosť správneho orgánu vykonávať dokazovanie výlučne prostredníctvom\nvýsluchu svedkov, ani neukladajú povinnosť vykonať takýto dôkaz vždy, ak to účastník konania navrhne.\nPrávna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, keď správny orgán je povinný zistiť\nskutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie a jednotlivé dôkazy hodnotiť podľa svojej úvahy,\na to každý dôkaz jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. Z uvedeného zároveň vyplýva, že právny\nporiadok nestanovuje žiadnu formálnu hierarchiu dôkazných prostriedkov ani nepriznáva niektorému z\nnich vyššiu dôkaznú silu, pričom rozhodujúci je ich obsah, presvedčivosť a vzájomná konzistentnosť.\nSkutočnosť, že správny orgán vychádzal aj z listinných podkladov alebo vyjadrení osôb získaných\nv rámci podania vysvetlenia, bez toho, aby tieto osoby vypočul ako svedkov, preto sama osebe\nnepredstavuje porušenie procesných práv žalobcov.\n267. Správny súd sa ďalej zaoberal námietkou žalobcov, podľa ktorej žalovaný potupoval nezákonne,\nkeď na účely zisťovania skutkového stavu nevychádzal aj z nimi predkladaných ekonomických analýz.\nZ týchto analýz podľa žalobcov vyplýva, že v praxi tvrdenú dohodu neuplatňovali a preukazujú aj\nskutočnosť, že sa na dohode nezúčastnili. Žalobcovia namietali, že žalovaný tento dôkaz odmietol,\na z toho dôvodu postupoval nezákonne. Žalobcovia ďalej s poukazom na závery Súdneho dvora\nEÚ v rozsudku zo dňa 21.01.2016 vo veci C-74/14, Eturas, namietali, že v prípade elektronického\n\ndoručovania správ, z ktorých môže vyplývať protisúťažný obsah, je možné neúčasť na dohode\npreukázať aj tým, že preukážu poskytovanie vyšších zliav ako vyplývali z ich elektronickej komunikácie.\nSprávny súd v súvislosti s predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu v tejto veci a rozhodnutím\nkasačného súdu posúdil priliehavosť použitia záverov tohto rozsudku na prejednávanú vec. Podľa\ntohto rozsudku, „článok 101 ods. 1 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že pokiaľ správca\nelektronického informačného systému, ktorého účelom je umožniť cestovným kanceláriám predávať\nna ich internetových stránkach zájazdy v rámci jednotného rezervačného systému, zašle týmto\nhospodárskym subjektom prostredníctvom systému osobnej elektronickej pošty správu, ktorou im\noznamuje, že zľavy na produkty predávané prostredníctvom uvedeného systému budú obmedzené a\nže po rozoslaní tohto oznámenia sa v systéme uskutočnia technické zmeny nevyhnutné na zavedenie\nuvedeného opatrenia, možno sa od okamihu, keď uvedené hospodárske subjekty mali vedomosť o\noznámení zaslanom správcom systému, domnievať, že sa zúčastnili zosúladeného postupu v zmysle\nuvedeného ustanovenia, pokiaľ sa verejne nedištancovali od tohto postupu alebo ho neoznámili\nsprávnym orgánom, alebo nepredložili iné dôkazy na účely vyvrátenia tejto domnienky, ako napríklad\ndôkaz o systematickom uplatňovaní zľavy presahujúcej dotknuté obmedzenie.“ Z tohto rozsudku ďalej\nvyplýva, že samotná existencia alebo rozoslanie informácie ešte nepostačuje na preukázanie účasti na\nzosúladenom postupe, pokiaľ nie je preukázané, že podnik o jej obsahu vedel alebo sa o ňom mohol\ndozvedieť (porov. najmä body 36 až 38), pričom ak je takáto vedomosť preukázaná, možno predpokladať\njeho účasť, pokiaľ nepreukáže opak (porov. bod 44). Ako konštatoval kasačný súd, skutkové okolnosti\nvo veci Eturas nie sú porovnateľné so skutkovými okolnosťami v prejednávanej veci. V danom\nprípade Súdny dvor EÚ posudzoval špecifický prípad doručovania správ prostredníctvom elektronického\ninformačného systému, bez súčasnej existencie stretnutí účastníkov dohody a ďalších dôkazov,\npričom na otvorenie a prečítanie správy sa vyžadoval vstup do osobitnej rubriky tohto elektronického\ninformačného systému, zároveň nebola tvrdená žiadna iná komunikácia medzi jednotlivými podnikmi\nnavzájom. V prípade Eturas teda nešlo o doručovanie adresnej e-mailovej komunikácie. Na rozdiel od\nsituácie riešenej vo veci Eturas, kde išlo o jednorazové vloženie správy do informačného systému, v\nposudzovanom prípade žalobcov ide o opakovanú adresnú e-mailovú komunikáciu medzi konkrétnymi\npodnikateľmi.\n268. Súd v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru Súdneho dvora a to rozsudok z 16.11.2000 vo\nveci C-291/98 P, Sarrió SA v Commission (bod 50), podľa ktorého účasť podniku na stretnutiach s\nprotisúťažným cieľom má v skutočnosti účinok vytvárania alebo posilňovania kartelu a že samotná\nskutočnosť, že podnik následne nekoná v súlade s výsledkami týchto stretnutí, ho nezbavuje\nzodpovednosti za jeho účasť na karteli, pokiaľ sa od obsahu týchto stretnutí verejne nedištancoval.\nPodľa uvedeného rozsudku, keďže nebol predložený žiadny dôkaz o tom, že by sa podnik verejne\ndištancoval, nemôže sa zbaviť zodpovednosti ani tým, že sa následne fakticky neriadil výsledkami\ndohody. Rovnako je možné poukázať aj na rozsudok Súdneho dvora z 07.01.2004 v spojených veciach\nC-204/00 P, C-205/00 P, C-211/00 P, C-213/00 P, C-217/00 P a C-219/00 P, Aalborg Portland (bod 84),\npodľa ktorého „skutočnosť, že sa podnik nezachoval na trhu v súlade s tým, čo bolo dohodnuté na\nstretnutiach, nemá žiadny vplyv na jeho zodpovednosť za účasť na karteli, pokiaľ sa od týchto stretnutí\nverejne nedištancoval.“.\n269.\nSkutočnosť, že žalobcovia v konkrétnych prípadoch neposkytovali zľavy v rozsahu\nzodpovedajúcom tvrdenej koordinácii, sama osebe, vzhľadom na skutkové závery o existencii\ndohody vyplývajúcej z rozsiahlej e-mailovej komunikácie nevyvracia existenciu protisúťažnej dohody.\nEkonomické analýzy správania žalobcov môžu preukazovať odchýlku od vzájomnej koordinácie,\nktorá bola napokon aj potvrdená v e-mailovej komunikácii pri sťažnostiach niektorých žalobcov na\nnedodržanie dohody, avšak nemôžu spochybniť samotnú existenciu mechanizmu výmeny informácií\na koordinácie, ktorý bol preukázaný inými dôkazmi (najmä e-mailovou komunikáciou a dôkazmi\no stretnutiach účastníkov). Správny súd zároveň považuje za podstatné, že žalovaný postavenia\njednotlivých účastníkov pri dohode a mieru ich pasivity zohľadnil pri ukladaní sankcie, keď prihliadol aj\nna mieru účasti jednotlivých subjektov na posudzovanom konaní. V prípade subjektov, ktoré vystupovali\nskôr v pasívnej úlohe, žalovaný túto skutočnosť zohľadnil ako poľahčujúcu okolnosť, a to konkrétne\nznížením základnej výšky pokuty o 10 %.\n270. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne keď odmietol vykonať dokazovanie prostredníctvom\nekonomických analýz predložených žalobcami, ktoré mali preukazovať neuplatnenie dohodnutých zliav\npri predaji vozidiel. Súd preto aj túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.\n\nV.1.5 K námietkam nezákonnosti použitia listinných dôkazov bez overenia ich pravosti\n271. Ďalšie námietky žalobcov vo vzťahu k zisteniu skutkového stavu smerovali proti použitiu listinných\ndôkazov (výtlačkov e-mailov), ktoré boli predložené zo strany žiadateľov o zhovievavosť bez overenia\nich pravosti a notárskeho osvedčenia, že pochádzajú zo serverov žiadateľov.\n272. Vo vzťahu k použitiu listinných dôkazov bez overenia ich pravosti žalobcovia argumentovali\nrozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 20.02.2020 sp. zn. 8Sžhk/1/2017, v ktorom sa súd zaoberal\notázkou, či je možné v správnom konaní použiť ako dôkaz prepisy z odpočúvaní a SMS správ, ktoré\nboli pôvodne získané v trestnom konaní a boli kľúčovým dôkazom. Najvyšší súd dospel k záveru, že\ntakýto dôkaz je v správnom konaní neprípustný a nezákonný. Najvyšší súd vo svojom rozsudku potvrdil,\nže Protimonopolný úrad pochybil, pretože nevedel preukázať zákonnosť pôvodu týchto dôkazov, keďže\nnepredložil súhlas príslušného sudcu na použitie odpočúvania v pôvodnom konaní. Okrem toho úrad\ndisponoval iba textovými prepismi a nie originálnymi zvukovými nahrávkami, čo znemožnilo overiť,\nči je obsah prepisov autentický a či sa zhoduje so skutočnosťou. Súd zdôraznil, že dôkazy získané\nprostredníctvom informačno-technických prostriedkov sú striktne viazané na účel, na ktorý boli povolené,\na ich použitie v inom type konania podlieha veľmi prísnym zákonným podmienkam, ktoré v danom\nprípade neboli splnené.\n273. V posudzovanej veci však nejde o použite dôkazov získaných z iného konania, ktorých pravosť\nnebolo možné overiť. Súd poukazuje na to, že podľa správneho poriadku (§ 37 ods. 1 zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže, § 32 správneho poriadku) je správny orgán povinný zistiť presne a úplne skutočný\nstav veci a na ten účel obstaráva potrebné podklady pre rozhodnutie, pričom ako podklady môžu slúžiť\nnajmä podania účastníkov, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo\nznáme správnemu orgánu z jeho úradnej činnosti. Už z tejto formulácie vyplýva, že zákon nevymedzuje\nuzavretý okruh dôkazných prostriedkov a ani nestanovuje formálne požiadavky na ich podobu. Podľa §\n34 ods. 1 správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a\nobjasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Zákon teda nevyžaduje konkrétny\ndruh dôkazu ani jeho formu, ale kladie dôraz na jeho spôsobilosť prispieť k objasneniu veci a na jeho\nzákonnosť. Otázka, či ide o originál alebo kópiu listiny, sa premieta do hodnotenia dôkazu, nie do jeho\nprípustnosti. Podľa § 34 ods. 5 správneho poriadku správny orgán hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a\nto jednotlivo aj vo vzájomných súvislostiach. To znamená, že ak je predložená len kópia, správny orgán\nmusí zvážiť jej vierohodnosť, pravosť a presvedčivosť. V danom prípade bola vierohodnosť predložených\ndôkazov (výtlačkov e-mailovej komunikácie medzi predajcami) potvrdená dôkazmi zabezpečenými v\nrámci inšpekcií v spoločnostiach ARAVER a HÍLEK. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne, keď tieto\nnámietky účastníkov smerujúce k použitiu listinných dôkazov bez overenia ich pravosti zamietol, keďže\nneboli podložené relevantnými skutočnosťami spôsobilými spochybniť hodnotu tých dôkazov, ktoré boli\npoužité na zistenie skutkového stavu. Súd preto ani týmto žalobným námietkam neprisvedčil.\nV.2 K námietke smerujúcej proti zákonnosti programu zhovievavosti, posúdenie existencie jednej\nekonomickej skupiny Porsche Slovakia a PIASK\n274. Žalobcovia namietali, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné z dôvodu nesprávneho uplatnenia\nprogramu zhovievavosti voči importérovi Porsche Slovakia z dôvodu, že nepodnikal na rovnakom stupni\ndistribučného reťazca ako predajcovia a zároveň vyvíjal nátlak na uzatvorenie protisúťažnej dohody.\nŽalobcovia tvrdili, že úrad program zhovievavosti uplatnil nezákonne z dôvodu, že sa má vzťahovať\nna dohody, ktorej účastníci podnikajú na rovnakej úrovni distribučného reťazca (§ 38d ods. 1 zákona\no ochrane hospodárskej súťaže), čo v danom prípade voči Porsche Slovakia splnené nebolo. Zároveň\nnamietali, že s poukazom na § 38d ods. 3 písm. b) program voči Porsche Slovakia nebolo možné použiť,\nnakoľko Porsche Slovakia mala vo vzťahu k žalobcom mocenské postavenie.\n275. Krajský súd tejto námietke nesprávnosti aplikovania programu zhovievavosti prisvedčil a to z dvoch\ndôvodov. (i) Prvým dôvodom bol záver súdu o vertikálnom charaktere dohody (pozri body 226 až 251\ntohto odôvodnenia). (ii) Druhým dôvodom bolo, že žalovaný posúdil existenciu jednej ekonomickej\nskupiny Porsche Slovakia (importér) a PIASK (predajca) predčasne, keďže sa nezaoberal splnením\npodmienok podľa § 9 ods. 4 zákona o ochrane hospodárskej súťaže.\n\n276. Súd však po vrátení veci zo strany kasačného súdu pri opätovnom prejednaní veci z podaných\nžalôb zistil, že žalobcovia námietku nesprávnosti posúdenia existencie jednej ekonomickej skupiny\nPorsche Slovakia a PIASK nevzniesli. Žalobcovia naopak tvrdili, že Porsche Slovakia a PIASK do\njednej ekonomickej skupiny patria, pričom poukazovali na ich spoločný ekonomicky previazaný vplyv\nna trhu. Žalovaný voči záveru krajského súdu ohľadne tejto otázky vzniesol kasačnú námietku, v ktorej\nvšak neargumentoval tým, že posúdenie jednej ekonomickej skupiny nebolo súčasťou žalobných\nnámietok. Kasačný súd prisvedčil krajskému súdu, že záver žalovaného o tom, že Porsche Slovakia\na PIASK patria do jednej ekonomickej skupiny je predčasný, keďže žalovaný ho neodôvodnil splnením\npodmienok pre záver ohľadne existencie jednej ekonomickej skupiny podľa § 9 ods. 4 zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže, ale len stručne poukázal na ich majetkovú previazanosť prostredníctvom rovnakej\nmaterskej spoločnosti.\n277. Vzhľadom na posúdenie otázky jednej ekonomickej skupiny žiadateľov o zhovievavosť Porsche\nSlovakia a PIASK kasačným súdom sa správny súd touto otázkou opätovne zaoberal napriek tomu,\nže táto námietka z podaných žalôb nevyplýva.\n278. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia a tiež z rozsudku krajského súdu, otázka posúdenia\nžiadateľov o zhovievavosť Porsche Slovakia a PIASK ako subjektov patriacich do jednej ekonomickej\nskupiny má podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže v tomto prípade význam výlučne\npre posúdenie správnosti (zákonnosti) uplatnenia programu zhovievavosti.\n279. Program zhovievavosti (§ 38d zákona o ochrane hospodárskej súťaže) predstavuje osobitný\nnástroj úradu na odhaľovanie kartelových dohôd, v rámci ktorého môže podnikateľ, ktorý sa zúčastnil na\nprotisúťažnej dohode, získať úplné odpustenie pokuty alebo jej zníženie, ak dobrovoľne oznámi úradu\nexistenciu tejto dohody a poskytne mu významné informácie a dôkazy o jej fungovaní; podmienkou\npritom je najmä to, že takýto podnikateľ musí s úradom aktívne spolupracovať, ukončiť svoju účasť na\ndohode a nedonútil iné subjekty k účasti na dohode. Rozsah zhovievavosti úradu je jeho diskrečnou\nprávomocou a závisí od poradia, v akom sa podnikatelia prihlásia, ako aj od hodnoty nimi poskytnutých\ndôkazov, čo má zároveň zásadný vplyv na ukladanie pokút. Prvému účastníkovi, ktorý poskytne\nrozhodujúce dôkazy o existencii kartelu, úrad pokutu neuloží. V tomto prípade boli prvými podnikateľmi\nspoločne importér Porsche Slovakia a s ním majetkovo prepojený predajca vozidiel PIASK (ďalší\núčastníci konania v 1. a 2. rade). Ďalší účastníci dohody môžu dosiahnuť zníženie pokuty v závislosti od\nporadia a prínosu ich spolupráce a to až do výšky 50%. Vzhľadom na ustanovenie § 38d ods. 6 zákona\no ochrane hospodárskej súťaže, ak by tieto subjekty neboli považované za subjekty patriace do jednej\nekonomickej skupiny, nemohol by byť voči v poradí druhému žiadateľovi o zhovievavosť uplatnený\nprogram zhovievavosti v rozsahu 100% a teda by mu úrad nemohol neuložiť pokutu. Úrad však\noboch týchto žiadateľov o zhovievavosť vzhľadom na ich prepojenie prostredníctvom rovnakej materskej\nspoločnosti posúdil ako subjekty patriace do jednej ekonomickej skupiny a spoločnosti Porsche Slovakia\npokutu neuložil.\n280. S ohľadom na uvedený význam posúdenia tejto otázky pre zaradenie Porsche Slovakia a PIASK\nmusel súd v prvom rade posúdiť, či otázka jednej ekonomickej skupiny žiadateľov o zhovievavosť\nPorsche Slovakia a PIASK môže mať vplyv na subjektívne práva žalobcov a ich právne postavenie, a\nteda vplyv na určenie zodpovednosti žalobcov za spáchanie správneho deliktu a tiež výšku uloženej\nsankcie.\n281. Pri posúdení otázky, či žalobcovia môžu úspešne vzniesť námietku nesprávnej aplikácie programu\nzhovievavosti, a teda neuloženie pokuty spoločnostiam, ktoré boli v tomto programe nezákonne\nzaradené, súd vychádzal z judikatúry súdov, podľa ktorej konanie o správnom delikte má verejnoprávnu\npovahu, pričom iný účastník konania sa nemôže vo svoj prospech dovolávať toho, že voči ďalšiemu\nsubjektu nebola vyvodená zodpovednosť za správny delikt (porovnaj napríklad uznesenie Ústavného\nsúdu SR zo dňa 02.06.2011, sp. zn. IV. ÚS 228/2011).\n282.\nSúd poukazuje tiež na judikatúru v oblasti súťažného práva, a to rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky zo dňa 29.01.2015 sp. zn. 8 Afs 25/2012, podľa ktorého „Především\nsoud zdůrazňuje, že posouzení viny a případné uložení sankce v rámci správního trestání má čistě\nveřejnoprávní povahu a odehrává se výlučně ve vztahu státu a obviněného. Třetí osoba (ať již jiný\nobviněný, poškozený nebo jiná osoba) nemá subjektivní právo domáhat se zahájení řízení o správním\n\ndeliktu s jiným subjektem nebo požadovat uznání jeho viny (srov. např. rozsudek Nejvyššího správního\nsoudu ze dne 11. 3. 2008, čj. 8 As 46/2007 – 98, kterým byla pro nedostatek aktivní legitimace\nodmítnuta žaloba, kterou se žalobce dožadoval vyslovení viny druhého účastníka dopravní nehody, nebo\nrozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 31. 10. 2007, čj. 2 As 46/2006 – 100, č. 2276/2011 Sb.\nNSS, který se zabýval obdobnou otázkou ve vztahu k námitce poškozeného). Pokud správní orgán\nopomene přibrat do řízení některou další osobu, která by potenciálně mohla být také uznána vinnou\nze spáchání posuzovaného deliktu, nezasáhne tím nijak do veřejných subjektivních práv účastníka, s\nnímž je řízení vedeno. Jeli totiž určitému subjektu uložena pokuta v souladu se zákonem, opomenutí\npostihu jiného mu není ku prospěchu (srov. rozsudek Nejvyššího správního soudu ze dne 24. 4. 2013,\nčj. 2 Afs 50/2012 – 241). Obdobně v rozsudku čj. 5 Afs 7/2011 – 619 Nejvyšší správní soud uzavřel,\nže „nezahájení správního řízení s jinými soutěžiteli nemůže být taktéž skutečností, které by se mohli\nstěžovatelé dovolávat ve svůj prospěch. Předmětem posouzení v projednávané věci není chování jiných\nsoutěžitelů. Případné protiprávní chování jiných subjektů je pro posouzení zákonnosti rozkladového\nrozhodnutí irelevantní.“ Na obdobných východiscích je založena také unijní judikatura, podle které se\npodnik nemůže vyhnout sankci pouze z toho důvodu, že jinému podniku pokuta uložená nebyla [viz\nnapř. rozsudek Soudního dvora ze dne 31. 3. 1993, Ahlström Osakeyhtiö („Celulóza II“), spojené věci\nC-89/85 a další, bod 197]. Z tohoto závěru vyšel také Tribunál v rozsudku Peróxidos Orgánicos a\nzdůraznil, že dodržování zásady rovného zacházení musí být v souladu s dodržováním zásady legality,\ncož znamená, že nikdo nemůže ve svůj prospěch uplatňovat protiprávnost, k níž došlo ve prospěch\njiné osoby. Případná protiprávnost, ke které došlo ve vztahu k jinému podniku, který není účastníkem\ntohto řízení, nemůže vést k závěru o existenci diskriminace, a tedy protiprávnosti ve vztahu k podniku,\nkterý předmětnou námitku uplatňuje. Takový postup by znamenal zakotvení zásady „rovného zacházení\nv rámci protiprávnosti“ (rozsudek Tribunálu ze dne 16. 11. 2006, Peróxidos Orgánicos, T-120/04, bod\n77). 211. Stěžovatelům b) a d) neplyne z žádného právního předpisu právo na to, aby žalovaný uznal\nvinu společnosti LPD. Posouzení, zda se společnost LPD (nebo její právní předchůdkyně) podílela na\nzakázané dohodě, nemůže jakkoliv ovlivnit výrok o vině stěžovatelů b) a d). Stěžovatelům proto nesvědčí\nprávo domáhat se, aby žalovaný dále pátral po případné existenci této společnosti za účelem možného\nuznání viny a uložení pokuty. Nezahájením řízení s touto společností nemohlo dojít ke zkrácení práv\nstěžovatelů b) a d). V napadeném rozhodnutí bylo právně dostatečným způsobem prokázáno, že se\nstěžovatelé b) a d) účastnili posuzované kartelové dohody (viz dále body 222 a násl. a 279 a násl.),\nnemohou se proto dovolávat toho, že s jinými soutěžiteli bylo zacházeno výhodněji či protiprávně, aby\nzpochybnili zjištění o své vině“ (porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR, č. k. 8 As\n46/2007 – 98 a č. k. 2 Afs 50/2012 – 241).\n283. Súd pri posúdení tejto otázky zohľadňoval aj uplatnenie zásady rovnakého zaobchádzania\na nediskriminácie. V súvislosti s tým je možné poukázať aj na Rozsudok Všeobecného súdu Súdneho\ndvora z 12.07.2018 vo veci ABB Ltd a ABB AB, T-445/14, podľa ktorého (body 183 a nasl.), „Podľa\nustálenej judikatúry zásada rovnakého zaobchádzania alebo zákazu diskriminácie vyžaduje, aby sa\nporovnateľné situácie neposudzovali odlišne a aby sa rozdielne situácie neposudzovali rovnako, pokiaľ\ntakéto zaobchádzanie nie je objektívne odôvodnené (pozri rozsudky z 27. júna 2012, Bolloré/Komisia,\nT-372/10, EU:T:2012:325, bod 85 a tam citovanú judikatúru, a z 19. januára 2016, Mitsubishi Electric/\nKomisia, T-409/12, EU:T:2016:17, bod 108 a tam citovanú judikatúru). Súd pripomenul, že ak sa podnik\nsvojím konaním dopustil porušenia článku 101 ZFEÚ, nemôže sa vyhnúť sankcii z dôvodu, že inému\nhospodárskemu subjektu pokuta uložená nebola. Podnik, ktorému bola uložená pokuta za účasť na\nkarteli v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže, nemôže požadovať zrušenie alebo zníženie tejto\npokuty z dôvodu, že iný účastník toho istého kartelu nebol sankcionovaný za časť alebo za celú svoju\núčasť na tomto karteli (pozri rozsudok z 9. marca 2017, Samsung SDI a Samsung SDI (Malaysia)/\nKomisia, C-615/15 P, neuverejnený, EU:C:2017:190, body 37 a 38 a tam citovanú judikatúru). Súdny dvor\ntak potvrdil judikatúru citovanú účastníkmi konania, podľa ktorej zásada rovnakého zaobchádzania musí\nbyť zosúladená so zásadou zákonnosti, a preto sa osoba nemôže na podporu svojho nároku odvolávať\nna nezákonný akt, ktorý bol vykonaný v prospech tretej osoby. Prípadný nezákonný postup vo vzťahu k\ninému podniku, ktorý nie je účastníkom tohto konania, nemôže viesť k záveru súdu Európskej únie, že\nvo vzťahu k žalobcom došlo k diskriminácii, a teda k nezákonnosti (pozri v tomto zmysle rozsudok zo\n16. novembra 2006, Peróxidos Orgánicos/Komisia, T-120/04, EU:T:2006:350, bod 77). V prejednávanej\nveci, aj keby sa Komisia dopustila možného nezákonného postupu tým, že nevyvodila zodpovednosť\nvoči spoločnosti Nexans France ako právnemu nástupcovi [confidential] za obdobie pred 13. novembrom\n2000, Súd sa domnieva, s prihliadnutím na judikatúru uvedenú v bodoch 184 a 185 vyššie, že takýto\n\nmožný nezákonný postup, ktorý nie je predmetom tohto konania, nemôže za žiadnych okolností viesť k\nzáveru, že žalobcovia boli vystavení diskriminácii, a teda nezákonnému zaobchádzaniu.“\n284. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a východiská judikatúry, súd dospel k záveru, že význam\nposúdenia jednej ekonomickej skupiny Porsche Slovakia a PIASK je podľa zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže v tomto prípade obmedzený výlučne na otázku aplikácie programu zhovievavosti\nvo vzťahu k Porsche Slovakia a PIASK (ďalší účastníci konania v 1. a 2. rade), teda na posúdenie,\nči jednému z nich mala alebo nemala byť uložená pokuta. Táto otázka však nesmeruje k posúdeniu\nzodpovednosti samotných žalobcov za spáchanie správneho deliktu a jej posúdenie nemá vplyv na\nsubjektívne práva žalobcov. Z prípadného pochybenia úradu pri posúdení postavenia iného subjektu\nnemožno vyvodzovať nezákonnosť rozhodnutia vo vzťahu k tým žalobcom, u ktorých bola účasť na\nzakázanej dohode dostatočne preukázaná.\n285. Toto platí aj na účely posúdenia správnosti aplikácie programu zhovievavosti vo vzťahu k žalobnej\nnámietke odôvodnenej žalobcami tvrdeným donútením k uzatvoreniu dohody zo strany importéra\nPorsche Slovakia. Žalobcovia nemajú právo domáhať sa toho, aby iný účastník dohody bol tiež uznaný\nvinným, resp. aby mu bola uložená pokuta alebo aby mu nebol poskytnutý priaznivejší režim podľa\nprogramu zhovievavosti. Takýto postup nie je ani porušením zásady rovnosti alebo zákazu diskriminácie.\n286. Súd preto dospel k záveru, že aj keď bolo v napadnutom rozhodnutí zaradenie importéra do jednej\nekonomickej skupiny s iným žiadateľom o zhovievavosť nedostatočne odôvodnené, takáto okolnosť\nnemala vplyv na subjektívne práva žalobcov, na posúdenie ich zodpovednosti za správny delikt, a preto\nnie je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Otázkou použitia dôkazov získaných v rámci\nprogramu zhovievavosti sa súd zaoberá v bode 217 a 218 tohto rozsudku, pričom dospel k záveru,\nže aj prípadné nesprávne použitie programu zhovievavosti nemá vplyv na závery úradu o zistenom\nskutkovom stave.\n287. V rámci námietok proti zákonnosti programu zhovievavosti bolo žalobcami uvádzané aj porušenie\nprogramu zhovievavosti zo strany PIASK a to e-mailom zo 07.12.2017. Pokiaľ ide o vyhodnotenie tohto emailu ako nesúvisiaceho s predchádzajúcou komunikáciou medzi účastníkmi konania, súd sa stotožňuje\ns posúdením tejto otázky zo strany krajského súdu v skoršom rozsudku v tejto veci. Uvedený e-mail sa\nobsahovo líši od e-mailov predložených k žiadostiam o zhovievavosť, nejde o výčitky medzi predajcami\no dodržaní alebo nedodržaní zliav konečným spotrebiteľom alebo dohadovanie stretnutí predajcov. Email pána M. sa týka poskytnutia zľavy ZŤP pri nákupe dvoch motorových vozidiel značky VW a bol\npreposlaný na všeobecné mailové adresy predajcov (tak ako ich predtým zaslal žiadateľ o ZŤP zľavu),\nnie na konkrétnych zástupcov predajcov. Z uvedeného dôvodu nebol nezákonný záver žalovaného\no tom, že tento e-mail nemožno považovať za pokračovanie v posudzovanej dohode, ani za neukončenie\nprotisúťažného konania zo strany PIASK.\nV.3 K posúdeniu dohody ako cieľovej a namietanému nepreukazovaniu dopadov dohody na trh\n288. Žalobcovia zároveň namietali, že nebol dostatočne preukázaný cieľový charakter dohody a\nmali byť posudzované jej dopady na príslušný trh. Súd v súvislosti s posúdením týchto žalobných\nnámietok v prvom rade poukazuje na potrebu rozlišovania medzi dohodami obmedzujúcimi hospodársku\nsúťaž podľa cieľa (tzv. cieľové dohody) a podľa účinku (tzv. efektové dohody), ktorá predstavuje v\njudikatúre Súdneho dvora ustálené interpretačné východisko pre aplikáciu čl. 101 ods. 1 ZFEÚ. Ide o\ndve formy porušenia hospodárskej súťaže, ktoré sa vzájomne nevylučujú, avšak majú odlišné dôsledky\nz hľadiska rozsahu posudzovania. Toto rozlíšenie sa odráža aj v právnej úprave podľa zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže (§ 4 ods. 1). V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ, dohoda má\nprotisúťažný cieľ vtedy, ak už zo svojej povahy vykazuje taký stupeň škodlivosti pre hospodársku súťaž,\nže nie je potrebné skúmať jej konkrétne účinky na relevantný trh. Ako vyplýva najmä z rozsudkov vo veci\nC-67/13 P, Groupement des cartes bancaires a vo veci C-8/08, T-Mobile Netherlands, ide o také formy\nkoordinácie medzi podnikmi, pri ktorých existuje dostatočne spoľahlivá a ustálená skúsenosť, že sú samy\nosebe škodlivé pre riadne fungovanie hospodárskej súťaže, ako napríklad dohody o cenách, rozdelení\ntrhu alebo obmedzení výroby. Naopak, ak dohoda takýto stupeň škodlivosti nevykazuje, jej posúdenie\nmusí prebehnúť podľa účinku, teda prostredníctvom analýzy jej konkrétnych dopadov na hospodársku\nsúťaž. V takom prípade je správny orgán povinný posúdiť, či dohoda mala alebo je spôsobilá mať\nnegatívne účinky na relevantný trh, pričom musí zohľadniť najmä štruktúru trhu, hospodárske postavenie\n\núčastníkov a ďalšie relevantné ekonomické okolnosti (porovnaj rozsudok vo veci C-209/07, Beef Industry\nDevelopment Society).\n289. V rozsudku vo veci C-228/18, Budapest Bank Súdny dvor vo vzťahu k cieľovým dohodám zdôraznil,\nže kvalifikácia dohody ako cieľovej si vyžaduje posúdenie jej dostatočnej miery škodlivosti, pričom toto\nposúdenie musí vychádzať z analýzy obsahu dohody, jej cieľov a hospodárskeho a právneho kontextu,\nv ktorom bola uzavretá. Nestačí teda len identifikovať existenciu určitej formy koordinácie; je nevyhnutné\nposúdiť, či konkrétna dohoda patrí medzi tie typy koordinácie, ktoré sú vzhľadom na skúsenosť a svoj\nkontext spôsobilé narušiť hospodársku súťaž.\n290. Z uvedeného teda vyplýva, že rozdiel medzi „cieľovou“ a „efektovou“ dohodou spočíva v tom, že\npri cieľovej dohode sa síce posudzuje jej škodlivosť, neposudzujú sa však jej konkrétne účinky na trh,\nzatiaľ čo pri efektovej dohode je takéto posúdenie nevyhnutné. Pri cieľovej dohode je vždy potrebné\nposúdiť jej dostatočný stupeň škodlivosti, teda či ide o taký typ koordinácie medzi podnikmi, ktorý je\nvzhľadom na svoj obsah, cieľ a kontext spôsobilý obmedziť hospodársku súťaž.\n291. Z judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že určité zosúladené postupy medzi podnikmi samy\nosebe a vzhľadom na obsah ich ustanovení, ciele, ktoré sledujú, ako aj hospodársky a právny kontext,\ndo ktorého patria, vykazujú dostatočný stupeň škodlivosti z hľadiska hospodárskej súťaže na to, aby\nbolo možné dospieť k záveru, že preskúmanie ich účinkov na trh nie je nevyhnutné, keďže určité\nformy koordinácie medzi podnikmi možno považovať za škodlivé pre riadne fungovanie normálnej\nhospodárskej súťaže už z dôvodu ich samotnej povahy (pozri rozsudok vo veci C-307/18, Generics UK\na i., bod 67). Medzi tieto zosúladené postupy, ktoré môžu patriť do kategórie obmedzení z hľadiska\ncieľa, patria napríklad dohody o rozdelení trhov. Takéto dohody totiž predstavujú obzvlášť závažné\nporušenia hospodárskej súťaže (pozri rozsudky z 05.12.2013 vo veci C-449/11 P, Solvay Solexis, bod\n82, ako aj rozsudok zo 04.09.2014 vo veci C-408/12 P, YKK a i., bod 26), pretože samy osebe majú cieľ\nobmedzujúci hospodársku súťaž a patria do kategórie dohôd výslovne zakázaných článkom 101 ods.\n1 ZFEÚ, keďže takýto cieľ nemožno odôvodniť prostredníctvom analýzy hospodárskeho kontextu, do\nktorého dotknuté protisúťažné správanie patrí (pozri rozsudok z 20.01.2016 vo veci C-373/14 P, Toshiba\nCorporation, bod 28).\n292. Posúdenie stupňa škodlivosti na hospodársku súťaž vzhľadom na ustanovenia a ciele dohody\npodľa uvedenej judikatúry neznamená, že sa pri tzv. cieľových dohodách preukazujú dopady a konkrétne\núčinky na trh. V prejednávanej veci žalovaný v napadnutom rozhodnutí a rovnako aj v prvostupňovom\nrozhodnutí tieto účinky škodlivosti samotnej dohody na hospodársku súťaž posúdil. Z rozhodnutí\nvyplýva, že predmetom dohody bola cena a súťažné správanie účastníkov dohody a preto patrí\nmedzi tzv. hardcore kartely. Žalovaný dohodu posúdil ako dohodu spočívajúcu v koordinácii cenovej\npolitiky prostredníctvom určenia maximálnych zliav, v regionálnom rozdelení trhu a zákazníkov, ako\naj v koordinácii účasti vo verejných obstarávaniach a obchodných súťažiach (tzv. bid-rigging), pričom\ntakéto konanie podľa žalovaného svojou povahou zasahuje základné parametre hospodárskej súťaže,\nnajmä cenu a slobodu podnikateľov nezávisle určovať svoje obchodné podmienky, z napadnutého\nrozhodnutia vyplýva, že ide o praktiky typovo zaradené medzi ťažké kartely. Žalovaný dohodu\nvyhodnotil tak, že vykazuje dostatočný stupeň škodlivosti už zo svojej povahy. Súd preto konštatuje,\nže žalovaný sa posúdením škodlivosti dohody zaoberal a v odôvodnení rozhodnutia vysvetlil, aké\nkonkrétne negatívne dopady tento typ správania prináša pre hospodársku súťaž a zákazníkov. Žalovaný\npri tomto posúdení predmetnej dohody poukázal na to, že jej škodlivosť spočívala najmä v (i) odstránení\nneistoty a tlaku na ceny s tým, že v bežnom konkurenčnom prostredí si podnikatelia nie sú istí,\naké kroky urobí ich konkurencia, čo ich núti súťažiť (napríklad cenou alebo kvalitou), cieľom bolo\ntúto neistotu odstrániť, udržať si svojich zákazníkov a zachovať si stabilnú cenovú hladinu, ktorá by\ninak bola pod tlakom konkurencie, (ii) obmedzení výberu a znevýhodnení zákazníka, pričom žalovaný\ndohodu posúdil ako poškodzujúcu zákazníkov tým, že si predajcovia rozdelili trh (regionálne aj podľa\nexistujúcich zákazníkov), zákazník bol fakticky nútený nakupovať u vopred určeného predajcu, ponuky\nod iných predajcov boli pre neho úmyselne nastavené ako cenovo nevýhodné, čím zákazník stratil\nmožnosť slobodného výberu a získania lepšej ceny, (iii) narušení súťaže vo verejnom obstarávaní\nkoordináciou a podávaním len zdanlivo konkurenčných (krycích) ponúk účastníci úplne eliminovali súťaž\nvo verejných tendroch, tým zabezpečili, že zákazky získal vopred dohodnutý subjekt, pravdepodobne\nza pre obstarávateľa menej výhodných podmienok, ako by boli dosiahnuté v skutočnej súťaži.\n\n293. Súd preto nezistil pochybenie žalovaného v posúdení dohody ako cieľovej, a preto neprisvedčil ani\nžalobným námietkam, podľa ktorých mal žalovaný preukazovať jej následky a dopady pre hospodársku\nsúťaž.\nV.4 K jednému trvajúcemu deliktu a k posúdeniu trvania dohody u jednotlivých žalobcov\n294. Žalobcovia ďalšími žalobnými námietkami spochybňovali dĺžku trvania svojej účasti na\nposudzovanej dohode, pričom namietali spôsob, akým žalovaný určil začiatok a ukončenie ich účasti\na tiež skutočnosť, že vzhľadom na dlhší časový odstup medzi jednotlivými čiastkovými porušeniami\npravidiel protisúťažného konania nemožno hovoriť o jednom trvajúcom delikte ale o viacerých\nsamostatných deliktoch.\n295. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí konanie účastníkov vyhodnotil ako jeden trvajúci správny\ndelikt, keďže išlo o jedno dlhotrvajúce porušenie súťažných pravidiel. Jednotlivé aspekty dohody (dohoda\no cenách, rozdelenie trhu, dohoda o účasti v obchodných súťažiach) teda neboli posudzované ako\nsamostatné delikty, ale ako súčasť jedného trvajúceho deliktu, pretože boli podľa záverov žalovaného\nspojené sledovaním jednotného cieľa a týkali sa rovnakých tovarov. Posúdenie záveru o jednom\ntrvajúcom správnom delikte je preto neoddeliteľne spojené s posúdením správnosti záverov žalovaného\no spoločnom cieli dohody.\n296. Úrad pri tomto posúdení konštatoval, že konanie účastníkov napĺňa znaky takzvaného ťažkého\nkartelu, ktorý je svojou povahou považovaný za cieľovú dohodu. Spoločný protisúťažný cieľ považoval\núrad za preukázaný na konkrétnych zisteniach o správaní účastníkov, ktoré sú pre ťažké kartely typické.\nIšlo predovšetkým o určovanie cien, ktoré sa prejavovalo v spoločných dohodách o maximálnej výške\nzliav poskytovaných zákazníkom. Ďalším kľúčovým prejavom podľa úradu bolo regionálne rozdelenie\ntrhu, keď zákazníkom z iného regiónu úmyselne ponúkali menej výhodné podmienky a trh si delili aj\npodľa zákazníkov, kedy existujúcim zákazníkom iného predajcu cielene poskytovali horšie ponuky, aby\nich odradili od zmeny dodávateľa. Podľa úradu tiež účastníci dohody koordinovali svoje postupy aj vo\nverejných obstarávaniach a obchodných súťažiach, kde si vopred určovali víťaza a ostatní predkladali\nlen krycie ponuky. Úrad zistil spoločný cieľ účastníkov dohody najmä na základe e-mailovej komunikácie\nmedzi nimi, pričom poukázal na to, že táto komunikácia slúžila ako nástroj na organizáciu a udržiavanie\nkartelu. Z jej obsahu bolo zrejmé, že dochádzalo k výmene citlivých obchodných informácií, ktoré by si\nv konkurenčnom prostredí podnikatelia nikdy nezdieľali. Zo záverov žalovaného vyplýva, že existoval\nsystém vzájomnej kontroly a presadzovania dohody, pričom ak jeden z predajcov zistil, že iný porušil\ndohodu (napríklad poskytol vyššiu zľavu, než bolo povolené), riešil to tak, že buď informoval ostatných\nčlenov kartelu, alebo priamo kontaktoval \"vinníka\" so žiadosťou o vysvetlenie a nápravu. Práve tento\nsystém vzájomného \"stráženia sa\" a aktívneho presadzovania spoločných pravidiel viedol žalovaného\nk záveru, že išlo o spoločný cieľ, toto konanie preukazovalo existenciu spoločnej vôle a jednotného plánu,\nktorého cieľom bolo obmedziť súťaž a ktorého dodržiavanie všetci spoločne sledovali a vynucovali.\n297. Z povahy trvajúceho správneho deliktu vyplýva, že jeho trvanie sa neurčuje izolovane vo vzťahu ku\nkaždému jednotlivému účastníkovi podľa existencie individuálnych dôkazov o jeho aktivite, ale vychádza\nz celkového trvania protisúťažnej dohody ako jednotného celku, na ktorej sa jednotliví účastníci podieľali.\nToto vyplýva aj z právnej úpravy spolupáchateľstva v trestnom práve, podľa ktorej subjektívna stránka\nspolupáchateľstva je založená na existencii spoločného úmyslu všetkých zúčastnených páchateľov\nspáchať trestný čin. Podľa ustálenej judikatúry v trestných veciach, o spoločné konanie ide aj vtedy,\nak niektorý zo spolupáchateľov svojím konaním uskutočnil len niektorý zo znakov skutkovej podstaty\ntrestného činu, ktorá je potom len súhrnom týchto konaní alebo aj v prípade, ak je konanie každého zo\nspolupáchateľov aspoň článkom reťaze, pričom jednotlivé činnosti - články reťaze - smerujú k priamemu\nvykonaniu trestného činu a len vo svojom celku tvoria jeho skutkovú podstatu a pôsobia súčasne (R\n36/1973). Nie je teda nevyhnutné, aby každý zo spolupáchateľov svojím vlastným konaním naplnil všetky\nznaky skutkovej podstaty daného trestného činu. Postačuje, ak konanie každého z nich tvorí dôležitý\nčlánok v reťazi, a až súhrn týchto čiastkových konaní vedie k spáchaniu trestného činu.\n298. Z toho dôvodu ani z pohľadu zodpovednosti za trvajúci správny delikt nie je rozhodujúce, ktorý\nkonkrétny dôkaz predstavuje najneskorší zachytený prejav účasti toho-ktorého žalobcu, ale rozhodujúce\nje, či bol preukázaný jeho podiel na dohode ako takej v rámci jej celkového trvania. Uvedený prístup\nkorešponduje s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora, podľa ktorej sa účasť podniku na karteli posudzuje\n\nv rámci jedného komplexného a trvajúceho porušenia, ktoré môže pozostávať z viacerých čiastkových\nkonaní a prejavov, pričom preukázanie účasti nevyžaduje preukázanie nepretržitej aktivity počas celého\nobdobia jeho trvania. Podľa tejto judikatúry postačuje, ak sa preukáže, že dotknutý podnik vedel alebo\nmusel vedieť o celkovom protisúťažnom cieli a svojím správaním k nemu prispel, hoci aj pasívne,\nnapríklad tým, že sa od jeho obsahu verejne nedištancoval alebo prijímal informácie s vedomím ich\nprotisúťažného účelu (porovnaj napr. rozsudky vo veciach C-49/92 P, Anic Partecipazioni, C-204/00 P,\nAalborg Portland).\n299. Rozlíšenie medzi tým, či ide o viacero samostatných porušení alebo o jedno trvajúce porušenie nie\nje v práve Európskej únie upravené, tieto pojmy boli upresnené ustálenou judikatúrou Súdneho dvora.\nO jedno trvajúce porušenie ide v prípade, keď sa viaceré podniky zúčastnili na porušení pozostávajúcom\nz nepretržitého správania sledujúceho jediný ekonomický cieľ, ktorým je skresliť hospodársku súťaž,\nalebo tiež z individuálnych porušení vzájomne spojených rovnakým cieľom a rovnakými subjektmi (tie\nisté dotknuté podniky, ktoré sú si vedomé, že sa podieľajú na spoločnom cieli) (rozsudok Súdu prvého\nstupňa z 08.07.2008 T 53/03, vo veci BPB proti Komisii, bod 257). Okrem toho sa podľa ustálenej\njudikatúry pojem jediné porušenie môže vzťahovať na právnu kvalifikáciu určitého protisúťažného\nsprávania spočívajúceho v dohodách, zosúladených postupoch a v rozhodnutiach združení podnikov\n(pozri v tomto zmysle rozsudky Súdu prvého stupňa z 20.04.1999 vo veci T 305/94 Limburgse Vinyl\nMaatschappij a i./Komisia, body 696 až 698; a z 20.03.2002 vo veci T 9/9920, HFB a i proti Komisii,\nbod 186).\n300. Správny súd v súvislosti s námietkou žalobcov, podľa ktorej nemožno posudzované konanie\nkvalifikovať ako jeden trvajúci, resp. jednotný a pokračujúci správny delikt z dôvodu existencie dlhších\nčasových odstupov medzi jednotlivými prejavmi koordinácie uvádza, že podľa ustálenej judikatúry\nsúdov Európskej únie existencia časových medzier medzi jednotlivými prejavmi protisúťažného konania\nsama osebe nevylučuje existenciu jednotného a pokračujúceho porušenia článku 101 ZFEÚ, pokiaľ\njednotlivé akty zostávajú súčasťou spoločného celkového plánu sledujúceho jednotný protisúťažný cieľ.\nKoncept jednotného a pokračujúceho porušenia bol aprobovaný Všeobecným súdom v rozsudku zo dňa\n17.12.1991 vo veci T-6/89, Enichem Anic SpA v Commission, bod 204, v ktorom súd uviedol, že by\nbolo „umelé rozdeľovať takéto kontinuálne konanie charakterizované jednotným cieľom tým, že by sa\nposudzovalo ako pozostávajúce z viacerých samostatných porušení“. Všeobecný súd zároveň uviedol,\nže predmetné mechanizmy predstavovali „súčasť série krokov uskutočňovaných dotknutými podnikmi\npri sledovaní jednotného hospodárskeho cieľa“. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 08.07.1999 vo veci\nC-49/92 P, Anic Partecipazioni SpA, bod 8, vychádzal z toho, že jednotné a pokračujúce porušenie je\ncharakterizované existenciou objektívnej väzby medzi jednotlivými prejavmi konania, teda existenciou\nspoločného cieľa, ako aj subjektívnej väzby spočívajúcej vo vedomosti účastníkov o ich participácii na\nširšom koordinovanom postupe.\n301. Správny súd súčasne poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 06.12.2012 vo\nveci C-441/11 P, Verhuizingen Coppens NV, bod 42, podľa ktorého ani obmedzená účasť podniku\nna jednotlivých aspektoch protisúťažného konania nevylučuje jeho zodpovednosť za jednotné a\npokračujúce porušenie, pokiaľ si bol vedomý protiprávnych konaní ostatných účastníkov sledujúcich\nspoločný cieľ.\n302. Okrem vyššie uvedeného je možné poukázať aj na rozsudok všeobecného súdu z 17.05.2013\nv spojených veciach T-147/09 a T-148/09, Trelleborg Industrie SAS, v ktorom súd v súvislosti\ns posúdením jedného trvajúceho deliktu v prvom rade pripomenul, že, „vo väčšine prípadov sa existencia\nprotisúťažného postupu alebo dohody musí vydedukovať z určitého množstva zhodných okolností a\nnepriamych dôkazov, ktoré – posudzované ako celok – môžu v prípade neexistencie iného koherentného\nvysvetlenia predstavovať dôkaz o porušení pravidiel hospodárskej súťaže. Takéto nepriame dôkazy a\nzhodné okolnosti, ak sa posúdia ako celok, umožňujú odhaliť nielen existenciu protisúťažných správaní\na dohôd, ale aj dĺžku pokračujúceho protisúťažného správania a obdobie, počas ktorého sa dohoda\nuzavretá v rozpore s pravidlami hospodárskej súťaže uplatňovala“. V súvislosti s chýbajúcim dôkazom\no existencii konania počas určitého obdobia súd uviedol, že pokiaľ ide o chýbajúci dôkaz o realizácii tejto\ndohody počas určitých období, skutočnosť, že dôkaz o porušení nebol predložený za určité stanovené\nobdobia, nebráni tomu, aby sa porušenie chápalo ako existujúce počas celého obdobia, pokiaľ by\ntakýto záver vyplýval z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov. Súd v tomto rozsudku ďalej\nuviedol, že Komisia môže predpokladať, že porušenie – alebo účasť spoločnosti na porušení – sa\n\nneprerušilo, hoci Komisia nemá dôkazy o porušení počas určitých konkrétnych období, pokiaľ rôzne\nčinnosti tvoriace toto porušenie majú jediný cieľ a spadajú do rámca jediného a pokračujúceho porušenia,\npričom takýto záver musí vyplývať z objektívnych a zhodujúcich sa nepriamych dôkazov preukazujúcich\nexistenciu spoločného plánu. Ak sú tieto podmienky splnené, Komisii to umožňuje uložiť pokutu za celé\nzohľadňované obdobie porušenia a moment, od ktorého začína plynúť premlčacia lehota, teda deň,\nkeď sa pokračujúce porušenie skončilo. Súd ďalej uviedol, že spoločnosti obvinené z tajnej dohody\nvšak môžu túto domnienku vyvrátiť uvedením nepriamych alebo priamych dôkazov preukazujúcich, že\nporušenie – alebo ich účasť na porušení – počas týchto období nepokračovalo.\n303. K skončeniu účasti jednotlivých žalobcov na dohode by bolo možné dospieť v prípade, ak by\nsa jednotliví žalobcovia od tejto dohody verejne dištancovali a teda by mohli u ostatných účastníkov\nvyvolať dojem, že s výsledkami tejto dohody nesúhlasia a nebudú sa nimi riadiť. Obdobne túto otázku\nposudzoval Najvyšší súd Českej republiky napríklad v rozsudku zo dňa 31. 3. 2010, č. k. 1 Afs 58/2009\n– 541, v ktorom dospel k záveru, že ak sa podnik zúčastní – hoci aj pasívne – stretnutia súťažiacich\nsubjektov, ktoré sleduje protisúťažný cieľ, a od jeho obsahu sa verejne nedištancuje, môže tým u\nostatných účastníkov vyvolať oprávnený dojem, že s výsledkami takého stretnutia súhlasí a bude sa nimi\nriadiť, za takých okolností možno jeho účasť považovať za účasť na kartelovej dohode, ktorá z týchto\nstretnutí vyplýva. Uvedené závery korešpondujú s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora.\n304. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu ČR, sp. zn. 8 Asf 25/2012 ďalej vyplýva, že pokiaľ je\npreukázaná existencia kartelovej dohody a zároveň účasť podniku aspoň na niektorých stretnutiach,\nktoré ju tvorili, dôkazné bremeno sa presúva na tento podnik, ak tvrdí, že sa na dohode nechcel podieľať.\n305. Z už spomenutého rozsudku Súdneho dvora vo veci Anic Partecipazioni (bod 83) ďalej vyplýva,\nže ak podnik svojím konaním prispel k realizácii protisúťažného konania ako celku, môže niesť\nzodpovednosť aj za správanie ostatných účastníkov, a to počas celej doby svojej účasti. Podmienkou je,\nže o ich konaní vedel alebo ho mohol rozumne predpokladať a bol pripravený niesť s tým spojené riziko.\nZároveň platí, že skutočnosť, že podnik sa zúčastnil len obmedzeného počtu stretnutí alebo zohrával\nmenej významnú úlohu, nevylučuje jeho zodpovednosť za účasť na karteli; tieto okolnosti možno\nzohľadniť len pri určovaní výšky sankcie. Zároveň, ak sa podnik zúčastnil stretnutia s protisúťažným\nobsahom a bez výhrad prijal jeho výsledky, nesie zodpovednosť, pokiaľ nepreukáže, že ostatným\núčastníkom oznámil odlišný postoj. Nestačí pritom len vnútorný nesúhlas; musí ísť o jasne komunikovaný\npostoj smerom k ostatným účastníkom (rozsudok v už uvedenej veci Aalborg Portland, bod 82). Pasívne\nsprávanie, spočívajúce napríklad v mlčaní alebo neoznámení nesúhlasu príslušným orgánom, môže byť\nvyhodnotené ako podpora trvania protiprávneho konania a zakladať zodpovednosť za účasť na karteli\n(rozsudok vo veci Aalborg Portland, bod 84).\n306. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval nezákonne, keď vychádzal z celkového\nobdobia existencie dohody ako jednotného deliktu a neviazal ukončenie účasti jednotlivých žalobcov\nvýlučne na existenciu konkrétneho individuálneho dôkazu o ich najneskoršej aktivite. Takto určené\ntrvanie účasti jednotlivých žalobcov súd nepovažuje za nezákonné, keďže zodpovedá povahe\nposudzovaného deliktu, je v súlade so zabezpečenými dôkazmi a nevykazuje znaky nesprávneho\nprávneho posúdenia.\n307. Súd sa ďalej osobitne zaoberal námietkami smerujúcimi proti posúdeniu dohody ako jedného\ntrvajúceho deliktu v súvislosti s časťou dohody týkajúcej sa postupov v obchodných súťažiach\na verejných obchodných súťažiach. Bid-rigging, teda koordinácia ponúk v súťažiach, predstavuje jednu\nz najzávažnejších foriem horizontálnych dohôd obmedzujúcich súťaž. Ide o praktiku, pri ktorej sa\nkonkurenti namiesto súťaženia dohodnú na spoločnom postupe v rámci verejného obstarávania alebo\ninej súťaže, čím eliminujú súťažný tlak a poškodzujú obstarávateľa. Úrad v tomto prípade neposúdil\nprejavy bid-riggingu ako sériu samostatných deliktov, ale ako neoddeliteľnú súčasť jednej komplexnej\na dlhotrvajúcej kartelovej dohody. Úrad dospel k záveru, že koordinácia v súťažiach bola len jedným\nz viacerých aspektov dohody, popri dohodách o cenách a rozdelení trhu, ktorými účastníci konania\nsledovali jeden spoločný ekonomický cieľ – obmedzenie súťaže a udržanie si trhových podielov a ziskov.\n308. V rámci posudzovania tejto časti dohody úrad preskúmal viacero súťaží, pričom tender pre\nspoločnosť ZSE z hodnotenia vylúčil, keďže uznal, že v danom prípade išlo o strategického partnera\nimportéra, na ktorého sa vzťahovali osobitné zmluvné podmienky, a nie pravidlá kartelu. Protisúťažné\n\nkonanie však bolo jednoznačne preukázané v iných prípadoch, a to najmä na základe zaistenej emailovej komunikácie. V súťaži pre spoločnosť Business Lease si účastníci po skončení elektronickej\naukcie vymieňali informácie o výsledkoch, pričom zástupca spoločnosti ARAVER, pán F., v e-maile s\npredmetom \"TAK TAKTO SA DODRŽIAVAJÚ DOHODY!!!\" priamo spojil konanie v tendri so sľubmi,\nktoré si dali na stretnutí označovanom ako \"chlebíčková párty\". Pri tendri pre spoločnosť Emerson\nten istý zástupca spoločnosti ARAVER žiadal ostatných o dodržanie pravidiel, pretože zákazník bol\nz jeho regiónu, čo preukazuje uplatňovanie dohody o rozdelení trhu v praxi. Obzvlášť usvedčujúci\nbol e-mail týkajúci sa tendra pre spoločnosť SEPS, kde zástupca spoločnosti HÍLEK žiadal ostatných\npredajcov o vypracovanie ponuky s konkrétnou zľavou a otvorene im ponúkol, že v budúcnosti na oplátku\npôjde s cenou podľa ich pokynov. V prípade súťaže pre Hydromeliorácie, š.p., zástupca spoločnosti\nARAVER priamo požiadal e-mailom zástupcu spoločnosti BOAT o poskytnutie krycej ponuky zaslaním\nnaskenovaného podpisu a pečiatky na pripravený dokument. Podobne v súťaži pre Transpetrol žiadal\nzástupca ARAVER ostatných, aby nereagovali na súťaž, pretože on má tohto klienta \"podchyteného\".\n309. Účastníci konania sa voči týmto dôkazom bránili najmä všeobecnými námietkami a argumentom,\nže úrad by mal každý tender posudzovať ako samostatný delikt, odvolávajúc sa na inú aplikačnú prax\nv minulosti. Úrad túto argumentáciu odmietol s odôvodnením, že na rozdiel od iných prípadov, v tomto\nkonaní bola preukázaná existencia jednej zastrešujúcej dohody, ktorej súčasťou bola aj koordinácia v\nsúťažiach.\n310. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie a Všeobecného súdu EÚ potvrdila doktrínu jedného\ntrvajúceho alebo pokračujúceho deliktu, ktorá umožňuje súťažným orgánom, aby za určitých podmienok\nposúdili sériu zdanlivo samostatných protisúťažných konaní, akými môžu byť aj jednotlivé prípady\nkoordinácie ponúk v súťažiach, ako jeden správny delikt. Pre uplatnenie tohto prístupu je kľúčové\npreukázať existenciu jedného spoločného cieľa, a úmysel jednotlivých účastníkov prispieť k tomuto\nspoločnému cieľu. V rozsudku vo veci T-53/03, BPB plc. proti Komisii Všeobecný súd v bodoch 255 až\n260 podrobne vysvetlil, že aj keď sa prejavy kartelu môžu v čase meniť alebo sa týkajú rôznych aspektov,\nako sú ceny, rozdelenie trhu či koordinácia v tendroch, stále môžu byť považované za súčasť jedného\ncelkového plánu, pokiaľ smerujú k jedinému ekonomickému cieľu – narušeniu hospodárskej súťaže.\n311. Pri posudzovaní otázky, či išlo o jedno trvajúce protisúťažné konanie, správny súd vychádzal\nz ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a Všeobecného súdu, podľa ktorej môže byť\nviacero čiastkových konaní alebo jednotlivých prejavov koordinácie posudzovaných ako jediné a\npokračujúce porušenie článku 101 ZFEÚ v prípade, ak sú súčasťou celkového plánu sledujúceho\nspoločný hospodársky cieľ. Rozhodujúce pritom nie je, či každý jednotlivý kontakt medzi podnikmi\nobsahuje identický obsah alebo či dochádzalo ku koordinácii bez časových prerušení, ale to, či jednotlivé\nakty objektívne sledovali rovnaký protisúťažný cieľ a boli súčasťou jednej hospodárskej stratégie.\n312. V prejednávanej veci správny súd považuje za podstatné, že žalovaný dospel k záveru o jednom\nspoločnom cieli dohody zo zabezpečenej e-mailovej komunikácie, interných podkladov, koordinácie\npri poskytovaní zliav, ako aj zo spôsobu fungovania komunikácie medzi účastníkmi konania. Cieľom\npredmetnej koordinácie bolo podľa záverov úradu dosahovanie stabilných a predvídateľných marží pri\npredaji vozidiel a eliminácia agresívneho cenového súťaženia medzi jednotlivými distribútormi. Práve\nuvedený spoločný cieľ predstavuje jednotiaci prvok jednotlivých kontaktov, vrátane správania účastníkov\ndohody v obchodných súťažiach. Obdobne bola vec posúdená aj v rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa\n21. septembra 1989 v spojených veciach C-46/87 a C-227/88, Hoechst AG proti Komisii Európskych\nspoločenstiev, na ktorý poukazujú samotní žalobcovia v 1. až 4. rade.\n313. Súd preto ako nedôvodnú posúdil aj námietku smerujúcu proti posúdeniu časti dohody týkajúcej\nsa bid-riggingu ako jedného trvajúceho deliktu, súd považuje aj tento záver žalovaného za zákonný,\nvychádzajúci z judikatúry a založený na dôkazoch nachádzajúcich sa v administratívnom spise.\nV.5 K námietkam nesprávne formulovaného výroku rozhodnutia\n314. Na základe žalobných námietok smerujúcich proti správnosti a určitosti výroku prvostupňového\na napadnutého rozhodnutia sa súd zaoberal aj posúdením, či je výrok rozhodnutia dostatočne určitý\ns ohľadom na požiadavky vyplývajúce z aplikácie základných zásad Trestného poriadku a to zásady,\nže nik nemôže byť opakovane postihnutý za ten istý skutok (ne bis in idem) a práva žalobcov na\n\nobhajobu. Právo na obhajobu ako základná zásada Trestného poriadku je premietnutá aj v § 206 ods.\n1 Trestného poriadku, podľa ktorého musí byť obvinenie vyjadrené skutkovou vetou, ktorá obsahuje\nopis konania, jeho čas, miesto a spôsob tak, aby bolo zrejmé, čo je predmetom obvinenia. Práve\nskutková veta v trestnom konaní určuje rozsah dokazovania a rámec obhajoby (§ 34 Trestného\nporiadku). Skutok, ktorým sa mal subjekt dopustiť porušenia povinnosti musí byť preto vymedzený\nkonkrétne, jednoznačne a nezameniteľne. Právna kvalifikácia sama osebe neumožňuje obvinenému\npochopiť rozsah a povahu konania, ktoré sa mu kladie za vinu; tento rozsah určuje vždy skutkový\nopis. Označenie konania len opisným alebo hodnotiacim pojmom neumožňuje identifikovať podstatu\nkonania, ktoré je sankcionované, pokiaľ z výroku rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutkové okolnosti.\nVýrok rozhodnutia musí obsahovať popis skutku uvedením miesta, času a spôsobu spáchania, prípadne\ntiež uvedením iných skutočností tak, aby nemohol byť zamenený s iným a aby nemohlo dôjsť\nk neprípustnému opakovanému postihu za jedno konanie. (porov. rozsudok Najvyššieho správneho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/11/2025 zo dňa 27.08.2025). Ak je skutková veta vo výroku\nformulovaná tak, že nie je možné jednoznačne identifikovať konanie, ktoré je predmetom sankcie, má\ntáto vada za následok nielen nemožnosť preskúmania zákonnosti rozhodnutia, ale aj zásah do práva\nna obhajobu, keďže účastník nemôže konkrétne namietať, popierať ani dokazovať skutkové tvrdenia,\nktoré nie sú určite vymedzené.\n315. Pri posúdení otázky dostatočnej určitosti výroku rozhodnutia týkajúcej sa správneho deliktu,\nktorým je protisúťažná dohoda, je potrebné zohľadniť aj vyššie uvedenú judikatúru Súdneho dvora, ktorá\nvychádza z toho, že protisúťažné dohody sa uzatvárajú v utajení a príslušný orgán často pristupuje\nk vyšetrovaniu s odstupom niekoľkých rokov od jej uzatvorenia, preto nemožno požadovať, aby boli\npresne popísané jednotlivé konkrétne aspekty dohody a mechanizmus jej fungovania. Súd preto\nzohľadnil tieto okolnosti veci a posudzoval určitosť výroku vo vzťahu k tomu, či žalobcom bolo zachované\nich práv na obhajobu, teda z výroku rozhodnutia mohli vedieť, čo sa im kladie za vinu a tiež či je výrok\ndostatočne určitý tak, aby nebol zamenený s iným (porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu z\ndne 30. 12. 2009, č. k. 8 Afs 56/2007 - 479).\n316. Vo výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené miesto spáchania (sídla žalobcov v 1. až\n15. rade a sídlo ďalších účastníkov v 1. až 3. rade), spôsob spáchania: konanie spočívajúce v\núčasti na dohode o výške maximálnych zliav poskytovaných zákazníkom, vo vecnom a územnom\nrozdelení trhu a zákazníkov, vo výmene citlivých obchodných informácií a v koordinácii postupu pri\npredkladaní ponúk do verejných obstarávaní, obchodných verejných súťaží alebo iných obdobných\nsúťaží, je dohodou obmedzujúcou súťaž, ktorá mala za cieľ obmedzenie hospodárskej súťaže na trhu\npredaja nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen na území Slovenskej\nrepubliky prostredníctvom priameho alebo nepriameho určenia cien tovaru, rozdelenia trhu a koordinácie\npodnikateľov vo verejnom obstarávaní, v obchodnej verejnej súťaži alebo inej obdobnej súťaži, v\nsúvislosti s verejným obstarávaním, obchodnou verejnou súťažou alebo inou obdobnou súťažou, ktorá je\npodľa § 4 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 4 písm. a/, písm. c/ a písm. f/ zákona č. 136/2001 Z.z. a podľa čl. 101\nods. 1 písm. a/ a písm. c/ ZFEÚ zakázaná, čas skutku bol u každého účastníka konania určený osobitne.\n317. I keď výrok nepopisuje presný mechanizmus fungovania dohody a výšku dohodnutých zliav,\nobsahuje všetky podstatné náležitosti a to určenie miesta, času aj spôsobu konania a spĺňa základnú\npožiadavku na nezameniteľnosť skutku s iným skutkom. Súd preto túto žalobnú námietku posúdil ako\nnedôvodnú.\n318. Nedôvodná je aj námietka žalobcov, že žalovaný vo výroku rozhodnutia výslovne neuviedol, že\nimportérovi Porsche Slovakia a PIASK neukladá pokutu ani zákaz účasti vo verejnom obstarávaní.\nSúd aj v tejto súvislosti poukazuje na to, že táto žalobná námietka nesmeruje k ochrane subjektívnych\npráv žalobcov (pozri bod 284 tohto rozsudku). Nad rámec toho súd uvádza, že zo zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže nevyplýva povinnosť úradu výrokom rozhodnúť o neuložení pokuty.\nV.6 K námietke neposkytnutia dostatočnej lehoty na zvolenie si právneho zástupcu v administratívnom\nkonaní\n319. Žalobca v 6. rade, H. R., namietal, že v administratívnom konaní mu nebola poskytnutá dostatočne\nprimeraná lehota na zabezpečenie nového právneho zastúpenia po odvolaní plnej moci pôvodnému\n\nprávnemu zástupcovi. Tvrdil, že lehota troch dní poskytnutá Radou PMÚ pred vydaním druhostupňového\nrozhodnutia bola neprimerane krátka a zasiahla do jeho práva na obhajobu.\n320. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že žalobca dňa 30.4.2020 odvolal plnú moc\npôvodnému právnemu zástupcovi a v podaní adresovanom žalovanému uviedol dôvody, pre ktoré tak\nurobil. Rada PMÚ o jeho žiadosti rozhodla dňa 04.05.2020 tak, že mu predĺžila lehotu na predloženie\nvyjadrenia k výzve pred vydaním druhostupňového rozhodnutia do 07.05.2020 vrátane. Rada PMÚ\nuviedla, že napriek tomu, že o zaslaní vyjadrenia k výzve pred vydaním druhostupňového rozhodnutia,\nbol žalobca informovaný prostredníctvom jeho pôvodného právneho zástupcu už dňa 02.04.2020, k\nzmene právneho zástupcu a k žiadosti o poskytnutie ďalšej primeranej lehoty žalobca pristúpil až takmer\npo mesiaci, čo objektívne nezdôvodnil a v tejto lehote si ani nezvolil nového právneho zástupcu. Rada\nPMÚ vychádzala z toho že skutočnosti vedúce k zmene právneho zástupcu vyplývajúce z listu zo\ndňa 30.04.2020 boli žalobcovi v 6. rade H. R. známe už v čase pred vydaním výzvy pred vydaním\ndruhostupňového rozhodnutia (minimálne od 13.02.2020).\n321. Správny súd tento postup Rady PMÚ nepovažuje za nezákonný. Žalobca vedel o názorovom\nkonflikte medzi ním a jeho právnym zástupcom dokonca ešte pred 02.04.2020, kedy mu bola doručená\nvýzva Rady PMÚ na vyjadrenie pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Je pravdou, že účastník\nkonania má právo dať sa zastúpiť právnym zástupcom podľa § 17 ods. 1 správneho poriadku, ak však\núčastník konania vie o zásadných rozdielnych názoroch medzi ním a jeho právnym zástupcom, je\npovinný to riešiť vo vlastnom záujme tak, aby neohrozoval priebeh administratívneho konania, najmä za\nsituácie, keď sám namieta neprimeranú dĺžku administratívneho konania, ku ktorej ďalšiemu predĺženiu\nby svojím postupom nepochybne prispel. Žalovaný poskytol žalobcovi lehotou troch dní na zvolenie si\nnového právneho zástupcu, vedomý si toho, že žalobca už dlhodobejšie mal vedomosť o rozporoch v\nnázoroch s jeho pôvodným právnym zástupcom (od 13.2.2020) a mohol si už skôr zvoliť iného právneho\nzástupcu, čo neurobil a svoj postup neodôvodnil. Súd preto aj túto žalobnú námietku nepovažoval za\ndôvodnú.\nV.7 K ovplyvneniu obchodu medzi členskými štátmi\n322. Žalobcovia ďalšími žalobnými námietkami namietali, že v danom prípade nejde o dohodu, ktorá\novplyvňuje obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku 101 ods. 1 ZFEÚ.\n323. Úrad v rozhodnutí vychádzal z čl. 3 ods. 1 Nariadenia č. 1/2003 o vykonávaní pravidiel\nhospodárskej súťaže, podľa ktorého sú orgány hospodárskej súťaže členských štátov pri uplatňovaní\nvnútroštátneho súťažného práva na dohody, rozhodnutia združení podnikov alebo zosúladené postupy,\nktoré môžu ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, povinné aplikovať aj čl. 101 ZFEÚ. Úrad zároveň\npoukázal na soft law a to Oznámenie Komisie o pojme vplyvu na obchod medzi členskými štátmi (2004/\nC 101/07), podľa ktorého dohody predstavujúce tzv. ťažké kartely, najmä cenové dohody, dohody o\nrozdelení trhu a kolúzie vo verejnom obstarávaní, sú spôsobilé ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi\nuž svojou samotnou povahou.\n324. Úrad ďalej poukázal na to, že pri takýchto dohodách nie je rozhodujúce, či zasahujú územie\nviacerých členských štátov alebo len územie jediného členského štátu, pričom skutočnosť, že pre\nmožnosť ovplyvnenia obchodu medzi členskými štátmi postačuje aj dohoda týkajúca sa len územia\njedného členského štátu, bola podľa úradu potvrdená Súdom prvej inštancie vo viacerých rozhodnutiach,\nkonkrétne v rozsudku Súdu prvej inštancie vo veci Publishers Association v Commission of the European\nCommunities, v ktorom sa súd odvolával na rozhodnutie NV Nederlandsche Banden Industrie Michelin\nv Commission a na rozhodnutie Belasco v Commission. Úrad v tejto súvislosti konštatoval, že ide\no porušenia súťažného práva, ktoré sú vnímané ako najťažšie porušenia, keďže sa priamo dotýkajú\nzákladnej podstaty princípov jednotného trhu a snahy zabrániť jeho narušeniu.\n325. Úrad dospel k záveru, že posudzovaná dohoda v sebe súčasne zahŕňala prvky dohody o určovaní\ncien a iných obchodných podmienok, dohody o rozdelení trhu, ako aj prvky koluzívneho správania\nspočívajúceho v koordinácii správania podnikateľov najmä v procese verejného obstarávania, pričom\ntakáto dohoda predstavuje v zmysle zaužívanej judikatúry tzv. ťažký kartel. Na základe uvedeného úrad\nuzavrel, že posudzovaná dohoda bola spôsobilá ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi, a preto bol\nzároveň povinný pri jej posudzovaní aplikovať aj čl. 101 ZFEÚ.\n\n326. Pri posúdení tejto otázky súd vychádzal z ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ a tiež aj z vyššie\nuvedeného soft law, ktorým je v tomto prípade Oznámenie Komisie o pojme vplyvu na obchod medzi\nčlenskými štátmi (2004/C 101/07), prostredníctvom ktorého Európska komisia poskytuje výkladové\nusmernenia k aplikácii článku 101 ZFEÚ a 102 ZFEÚ. Hoci tieto usmernenia nie sú právne záväzné,\npredstavujú výklad Komisie, ktorý je v aplikačnej praxi rešpektovaný a ktorý je v súlade s judikatúrou\nSúdneho dvora Európskej únie. Podľa týchto usmernení sa kritérium vplyvu na obchod medzi členskými\nštátmi nevykladá reštriktívne, ale s dôrazom na schopnosť posudzovaného konania zasiahnuť do\nobchodných tokov v rámci vnútorného trhu. V bodoch 24 až 26 Komisia zdôrazňuje, že nie je potrebné\npreukazovať skutočný dopad na obchod medzi členskými štátmi, ale postačuje, ak je dohoda alebo\nkonanie „spôsobilé mať takýto vplyv“, teda ak existuje dostatočná pravdepodobnosť, že by mohlo\novplyvniť obchodné toky medzi členskými štátmi. V bode 32 sa ďalej uvádza, že kritérium vplyvu na\nobchod je splnené aj vtedy, ak možno predpokladať, že by sa obchod medzi členskými štátmi vyvíjal\nodlišne v neprítomnosti posudzovaného konania. V bodoch 34 a nasl. Komisia rozvádza, že ide najmä\no situácie, keď konanie ovplyvňuje štruktúru hospodárskej súťaže na trhu, ktorý nie je izolovaný od trhu\niných členských štátov, a tým aj smerovanie obchodných tokov.\n327. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že skutočnosť, že predmetom kartelovej dohody je predaj\nvýrobkov len v jednom členskom štáte, nestačí na to, aby sa dala vylúčiť možnosť ovplyvnenia obchodu\nmedzi členskými štátmi. Súdny dvor tak rozhodol, že kartel s pôsobnosťou na celom území jedného\nčlenského štátu má vo svojej podstate za následok podporu oddeľovania vnútroštátnych trhov, čím sa\nnarúša hospodárske prelínanie sledované Zmluvou o FEÚ (pozri rozsudky z 26.11.1975 vo veci 73/74,\nGroupement des fabricants de papiers peints de Belgique, body 25 a 26, ako aj z 16.07.2015 vo veci\nC-172/14, ING Pensii, bod 49). Súdny dvor tiež rozhodol, že aj kartel vzťahujúci sa len na časť územia\nčlenského štátu môže za určitých okolností ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi (pozri rozsudok\n03.12.1987 vo veci 136/86, Aubert, 136/86, bod 18).\n328. Posudzovaná dohoda medzi predajcami motorových vozidiel o obmedzení maximálnej výšky\nposkytovaných zliav predstavuje koordináciu cenovej politiky, teda zásah do jedného zo základných\nparametrov hospodárskej súťaže. Cenové podmienky predaja priamo ovplyvňujú rozhodovanie\nspotrebiteľov a obchodné stratégie podnikov, vrátane rozhodnutí o nákupe alebo dodávkach vozidiel\nmedzi členskými štátmi. Ak teda dohoda medzi účastníkmi konania vedie k obmedzeniu cenovej súťaže\nprostredníctvom stanovenia maximálnych zliav, dochádza tým k zmene podmienok hospodárskej súťaže\nna dotknutom trhu. V súlade s bodmi 24 až 26 oznámenia Komisie preto nie je potrebné preukazovať\nkonkrétny realizovaný cezhraničný obchod, ale postačuje, že predmetné konanie je spôsobilé takýto\nobchod ovplyvniť.\n329. Súd preto dospel k záveru, že žalovaný nepostupoval nezákonne keď posudzované konanie\nvyhodnotil ako spôsobilé (aspoň potenciálne) ovplyvniť obchod medzi členskými štátmi v zmysle článku\n101 ZFEÚ, pričom tento záver je v súlade s výkladom podaným v oznámení Komisie 2004/C 101/07,\nako aj s ustálenou judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie, a preto nepostupoval nezákonne, keď na\ndanú vec aplikoval článok 101 ZFEÚ. Súd preto aj túto žalobnú námietku vyhodnotil ako nedôvodnú.\nV.8 K námietkam nezákonnosti inšpekcie a porušeniu telekomunikačného tajomstva\n330. Ďalšie žalobné námietky smerovali voči nezákonnosti inšpekcie v priestoroch žalobcov ARAVER\na HÍLEK v dňoch 18.04.2016-20.04.2016. Žalobcovia namietali neurčitý predmet inšpekcie, čo podľa\nnich viedlo k tzv. fishing expedition úradu. Ďalej namietali nedovolený výkon inšpekcie pred začatím\nkonania, nezákonnosť inšpekcie z dôvodu, že nebol udelený predchádzajúci súhlas súdu a porušenie\ntelekomunikačného tajomstva. Žalobcovia argumentovali tiež porušením základných práv a slobôd,\npričom poukázali na už spomenutý rozsudok ESĽP vo veci DELTA PEKÁRNY proti Českej republike\nzo dňa 02.10.2014, v ktorom súd konštatoval zásah do práv chránených článkom 8 Európskeho\ndohovoru o ľudských právach, ktorý garantuje právo na rešpektovanie obydlia, súkromného života\na korešpondencie. Žalobcovia namietali, že rovnako ako v českom právnom poriadku v čase\nrozhodovania, ani slovenská právna úprava neposkytuje účinný prostriedok nápravy, ktorým by bolo\nmožné súdne napadnúť a preskúmať samotný priebeh, dôvody, rozsah a primeranosť vykonanej\ninšpekcie. Podľa žalobcov z rozhodnutia ESĽP vyplýva, že právne záruky proti svojvoľným zásahom\n\nštátu nie sú dostatočné, pokiaľ chýba vopred udelený súhlas súdu na inšpekciu a zároveň nie je\nzabezpečená ani účinná následná súdna kontrola.\n331. Súd na základe týchto námietok smerujúcich proti zákonnosti inšpekcie posúdil najprv (i) okruh\nnámietok týkajúcich sa tzv. fishing expedition úradu, (ii) námietky nedostatočnej súdnej ochrany pri\nvýkone inšpekcie a následne (iii) otázky namietaného porušenia telekomunikačného tajomstva.\nV.8.1 K námietkam tzv. fishing expediton\n332.\nSprávny súd vo všeobecnosti uvádza, že k tzv. „fishing expedition“ pri výkone inšpekcie\norgánu hospodárskej súťaže dochádza v prípadoch, ak poverenie na vykonanie inšpekcie nie je\ndostatočne určité a konkrétne, teda ak z neho nemožno identifikovať predmet a účel inšpekcie,\nokruh preverovaného konania ani relevantný trh v rozsahu umožňujúcom kontrolovanému subjektu\npochopiť rozsah zásahu do jeho práv a zároveň preskúmať zákonnosť výkonu inšpekčných oprávnení.\nZa neprípustnú sa považuje inšpekcia, keď orgán hospodárskej súťaže vykonáva plošné a neurčité\nvyhľadávanie dôkazov bez existencie dostatočne konkretizovaného podozrenia z porušenia súťažného\npráva, resp. keď prostredníctvom neurčito formulovaného poverenia fakticky získava neobmedzený\npriestor na preverovanie akéhokoľvek obchodného správania kontrolovaného subjektu bez vecného\na časového ohraničenia. Požiadavka určitého vymedzenia predmetu inšpekcie pritom sleduje jednak\nochranu práv kontrolovaného subjektu, jednak zabezpečenie súdnej preskúmateľnosti proporcionality\na zákonnosti samotného zásahu. Žalobcovia namietali, že vykonaná inšpekcia takouto neprípustnou\nfishing expedition bola.\n333. Súd k týmto námietkam v prvom rade uvádza, že vymedzenie predmetu a účelu miestneho\nšetrenia v poverení musí predovšetkým určiť rozsah povinností a súčinnosti kontrolovaného subjektu\nvo vzťahu k žalovanému a zároveň mu zaručiť právo na obhajobu (porovnaj rozsudok Súdneho\ndvora zo dňa 17.10.1989 v spojených veciach C-97/87 a C-99/87, Dow Chemical Ibérica SA a ďalší,\nbod 26). Analogicky (k povinnostiam Komisie pri výkone inšpekcie) je možné poukázať na judikatúru\nVšeobecného súdu, podľa ktorej rozhodnutie podľa čl. 20 nariadenia č. 1/2003, ktorým Komisia\nnariaďuje kontrolu obdobnú inšpekcii podľa § 22a zákona o ochrane hospodárskej súťaže, musí\nvymedzovať „predpoklady a domnienky, ktoré chce Komisia overiť“ (rozsudok Všeobecného súdu zo\ndňa 06.09.2013 v spojených veciach T-289/11, T-290/11 a T-521/11, Deutsche Bahn AG a ďalší, bod\n75). Komisia musí opísať „charakteristické znaky predpokladaného protiprávneho konania tak, že uvedie\ndomnelý relevantný trh a povahu predpokladaných obmedzení hospodárskej súťaže, ako aj odvetvie,\nktorého sa týka údajné protiprávne konanie, ktoré je predmetom vyšetrovania, vysvetlí spôsob, akým\nsa podnik údajne podieľal na protiprávnom konaní, a uvedie predmet vyšetrovania a skutočnosti, ktoré\nmajú byť overené“ (bod 77). Zároveň je povinná v rozhodnutí podrobne uviesť, že má „k dispozícii\npoznatky a závažné nepriame dôkazy vecnej povahy, na základe ktorých má podozrenie, že podnik,\nktorého sa kontrola týka, sa dopustil protiprávneho konania“ (bod 172). Na druhej strane však platí, že\n„Komisia nemá povinnosť oznamovať adresátovi takéhoto rozhodnutia všetky informácie, ktoré má k\ndispozícii o domnelých protiprávnych konaniach, ani presne vymedziť relevantný trh, ani vykonať presnú\nprávnu kvalifikáciu týchto protiprávnych konaní, ani uviesť obdobie, počas ktorého k týmto protiprávnym\nkonaniam dochádzalo“ (rozsudok Súdu prvého stupňa zo dňa 08.03.2007 vo veci T-339/04, France\nTélécom SA, bod 58).\n334. Odôvodnenie poverenia pritom ohraničuje právomoci zverené zamestnancom žalovaného, a preto\nmôžu zaisťovať len také dôkazy, ktoré sa týkajú predmetu inšpekcie (rozsudok Súdneho dvora zo dňa\n18.06.2015 vo veci C-583/13 P Deutsche Bahn AG a ďalší proti Komisii, bod 60).\n335. Súdny dvor ďalej napríklad v rozhodnutí vo veci Nexans a Nexans France proti Komisii,\nC-37/13 P uviedol, že Komisia má v zásade povinnosť čo najpresnejšie uviesť, čo je predmetom\nkonania a akých skutočností sa má kontrola týkať, hoci nie je nevyhnutné, aby rozhodnutie presne\nvymedzovalo relevantný trh alebo obsahovalo presnú právnu kvalifikáciu domnelých protiprávnych\nkonaní alebo obdobie, počas ktorého mali byť tieto protiprávne konania páchané (porovnaj bod 36\nuvedeného rozsudku). Povinnosť oznámiť súťažiteľovi pred začatím miestneho šetrenia právny dôvod\na účel šetrenia má v prípade Komisie zabezpečiť nielen to, že zamýšľané šetrenie je odôvodnené, ale\npredovšetkým umožniť súťažiteľom uvedomiť si rozsah ich povinnosti súčinnosti pri zachovaní ich práva\n\nna obhajobu. Účelom tejto úpravy je preto nepochybne zabrániť vykonávaniu šetrení bez konkrétneho\npodozrenia, teda tzv. „fishing expedition“.\n336.\nEurópska judikatúra žalovanému neukladá povinnosť vymedziť predmet šetrenia vo forme\núplne uzavretého a taxatívneho výpočtu. Súdny dvor opakovane judikoval, že vyšetrovacie právomoci\nsúťažných orgánov majú široký rozsah a stratili by svoju účinnosť, ak by sa tieto orgány museli „obmedziť\nlen na požadovanie predloženia dokumentov alebo spisov, o existencii ktorých by mali už vopred\nvedomosť. Takéto oprávnenie naopak zahŕňa možnosť vyhľadávať rôzne poznatky a informácie, ktoré\nešte nie sú známe alebo úplne identifikované. Bez takejto možnosti by Komisia nemohla zhromažďovať\npoznatky a informácie nevyhnutné pre vyšetrovanie v prípade, ak by sa stretla s odmietnutím súčinnosti\nalebo obštrukčným prístupom zo strany dotknutých podnikov“ (rozsudok Súdneho dvora zo dňa\n31.09.1989 v spojených veciach C-46/87 a C-227/88, Hoechst AG, body 26 a 27).\n337. Rozhodujúce pre posúdenie námietok ohľadne tzv. fishing expedition je, či rozhodnutie o\ninšpekcii obsahuje dostatočne konkrétne vymedzenie predmetu a účelu kontroly, najmä pokiaľ ide\no povahu podozrivého konania a či samotný výkon inšpekcie prebehol v medziach tohto rámca.\nK nezákonnosti inšpekcie by došlo tiež v prípade, ak by úrad prekročil rámec stanovený v rozhodnutí\no inšpekcii, napríklad by skúmal dokumenty zjavne nesúvisiace s predmetom vyšetrovania alebo\nrozširoval zisťovanie na iné podozrenia. Súd preto skúmal jednak splnenie formálnych náležitostí\npoverenia na vykonanie inšpekcie, ktoré sú upravené v § 22a ods. 2 zákona o ochrane hospodárskej\nsúťaže a ďalej skúmal, či je predmet inšpekcie dostatočne určitý tak, že úradu umožnil vykonať inšpekciu\nna konkrétny účel.\n338. Správny súd, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, konkrétne s povereniami na\nvykonanie inšpekcií č. IP-28/2016 až IP-37/2016, všetky zo dňa 30.03.2016, zistil, že tieto dokumenty\nobsahujú všetky zákonom vyžadované náležitosti. V povereniach bol riadne označený zamestnanec\noprávnený na výkon inšpekcie, miesto a čas jej výkonu (všetky priestory a dopravné prostriedky\npodnikateľov HÍLEK a ARAVER, so začiatkom medzi 18. a 26.04.2016 v rozsahu maximálne troch\npracovných dní). Žalovaný v povereniach podrobne špecifikoval predmet inšpekcie, pričom uviedol,\nže na základe získaných podkladov má podozrenie o účasti podnikateľov na zakázanej dohode\nobmedzujúcej súťaž podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane hospodárskej súťaže a článku 101 ZFEÚ.\nTáto dohoda sa mala týkať trhu predaja osobných a ľahkých úžitkových vozidiel značky VOLKSWAGEN\nna území Slovenskej republiky v období od roku 2008. Žalovaný ďalej detailne opísal viaceré formy\nmožného protisúťažného správania, vrátane cenových dohôd (určenie maximálnych zliav), územného\nrozdelenia trhu (určenie medziregionálnych zliav), koordinácie postupu vo verejných obstarávaniach (tzv.\nkrycie ponuky) a výmeny citlivých obchodných informácií. Poverenia na vykonanie inšpekcie obsahovali\npodrobné odôvodnenie týkajúce sa povahy podozrení, vrátane opisu nepovolených kontaktov medzi\nkonkurentmi, výmeny informácií o cenotvorbe, rozdeľovania trhu a koordinácie v súťažiach. Žalovaný\npopísal tiež obsah komunikácie, vzájomné kontrolovanie, nepreberanie zákazníkov a dohodu kvalifikoval\nako horizontálnu. V povereniach je vymedzený relevantný trh a časový rámec porušovania (roky 2008\naž 2015, resp. až do momentu inšpekcie). Úrad v povereniach odôvodnil aj svoje podozrenia voči\nkonkrétnym spoločnostiam, definoval účel inšpekcie (získanie ďalších dôkazov o existencii, charaktere\na fungovaní dohody) a špecifikoval hľadané dôkazy (digitálne aj listinné). Zároveň opísal kompetencie\ninšpektorov a poučil podnikateľov o ich právach a povinnostiach, o možnej sankcii za nesúčinnosť a o\nmožnosti domáhať sa ochrany na správnom súde prostredníctvom žaloby proti inému zásahu.\n339. Súd preto dospel k záveru, že poverenia na vykonanie inšpekcie boli formulované podrobne.\nPredmet, čas, hľadané dôkazy, odôvodnenie a poučenia spĺňali požiadavky určitosti, zrozumiteľnosti\na detailnosti, čím žalovaný predišiel vykonaniu náhodnej inšpekcie bez konkrétneho podozrenia, tzv.\n„fishing expedition“. Poverenia obsahovali všetky atribúty vyžadované zákonom o ochrane hospodárskej\nsúťaže ako aj judikatúrou Všeobecného súdu (napr. vo veciach Nexans France a Deutsche Bahn) a\nSúdneho dvora EÚ (vo veci Nexans France).\nV.8.2 K námietkam nedostatočnej súdnej ochrany voči nezákonnej inšpekcii\n340. Vo vzťahu k namietanej nedostatočnej súdnej ochrane v súvislosti s inšpekciou a namietaným\nporušením čl. 8 a čl. 6 Dohovoru, resp. porušením Charty základných práv EÚ, súd rovnako\nako bolo uvedené v skoršom rozsudku krajského súdu v tejto veci uvádza, že k otázke vplyvu a\n\nintenzity zásahu inšpekcie do právnej sféry kontrolovaného subjektu sa vo svojej rozhodovacej činnosti\nopakovane vyjadril aj Európsky súd pre ľudské práva. ESĽP ustálil, že výkon inšpekčných právomocí,\nči už vnútroštátnym orgánom alebo Komisiou, predstavuje zásah do práva dotknutého podniku na\nrešpektovanie jeho súkromného života, obydlia a korešpondencie, ako to vyplýva napríklad z rozhodnutí\nzo dňa 15. 2. 2011 vo veci Harju proti Fínsku (sťažnosť č. 56716/09,) a Heino proti Fínsku (sťažnosť č.\n56715/09). Z rozhodnutia vyplýva, že ESĽP kladie osobitný dôraz na dôsledné preskúmanie existujúcich\nprocesných záruk, a to najmä v prípadoch, keď je možné inšpekciu vykonať bez predchádzajúceho\nsúhlasu súdu. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že absenciu predchádzajúceho súdneho povolenia je\nmožné kompenzovať komplexným a dôsledným súdnym preskúmaním uskutočneným po vykonaní\ninšpekcie. Samotná skutočnosť, že nebol vydaný predchádzajúci súdny príkaz na vykonanie inšpekcie,\nnespôsobuje nezákonnosť takéhoto zásahu v zmysle článku 8 Dohovoru.\n341. Žalobcovia v súvislosti s prejednávanou vecou poukazujú na už spomenuté rozhodnutie\nESĽP vo veci Delta Pekárny, a.s. Súd však poukazuje na to, že toto rozhodnutie zohľadňoval aj\nSúdny dvor EÚ napr. v rozsudku z 18.06.2015, vo veci C-583/13 P, Deutsche Bahn. Podľa tohto\nrozsudku (bod 31), „podľa ESĽP existencia súdneho preskúmania ex post umožňuje kompenzovať\nchýbajúci predchádzajúci súdny príkaz a predstavuje tak základnú záruku na zabezpečenie zlučiteľnosti\npredmetného opatrenia o nariadení inšpekcie s článkom 8 Dohovoru (pozri najmä ESĽP, rozsudok\nDelta Pekárny a.s. v. Česká republika, č. 97/11, § 83, 87 a 92, z 2. októbra 2014).“. Súdny dvor preto\ndospel k záveru, že „základné právo na nedotknuteľnosť obydlia, ktoré je chránené článkom 8 EDĽP,\nnebolo porušené v dôsledku chýbajúceho predchádzajúceho súdneho povolenia a nepreukázalo nijaké\nporušenie článku 7 Charty. Súdny dvor v tomto rozsudku zároveň uviedol, že napriek chýbajúcemu\npredchádzajúcemu súdnemu preskúmaniu nebolo porušené ani právo na účinnú súdnu ochranu\npodľa článku 47 Charty a v článku 6 ods. 1 Dohovoru. Rovnako bola v súvislosti z rozsudkom ESĽP\nvo veci Delta Pekárny posúdená otázka nezákonnosti inšpekcie a s tým súvisiaca otázka použiteľnosti\ndôkazov v nej získaných v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo dňa 21.12.2017,\nč. k. 5 As 256/2016 – 256.\n342. Súd rovnako ako v skoršom rozsudku krajského súdu konštatuje, že v danej veci nešlo o\ninšpekciu iných ako podnikateľských priestorov v zmysle § 22a ods. 8 zákona o ochrane hospodárskej\nsúťaže a preto nebol potrebný predchádzajúci súhlas súdu. Podľa zákona sa pre výkon inšpekcie v\npodnikateľských priestoroch súhlas súdu nevyžaduje (§ 22a ods. 1 až 7 zákona o ochrane hospodárskej\nsúťaže). Preto ani túto námietku žalobcov nebolo možné považovať za dôvodnú.\n343. Žalobcovia ďalej namietali, že aj následnú súdnu kontrolu je potrebné posúdiť ako nedostatočnú,\nnakoľko súdny prieskum prichádza do úvahy až s dlhším časovým odstupom, ktorý nezabezpečí\ndostatočnú ochranu práv kontrolovaných subjektov.\n344. Ako je uvedené vyššie, v súlade s judikatúrou ESĽP a Súdneho dvora, primeranú súdnu ochranu\nbolo možné žalobcom poskytnúť aj dodatočne, v rámci žaloby podanej proti inému zásahu podľa § 252\nSSP. Súd konštatuje, že žalobcovia, v ktorých priestoroch bola vykonaná inšpekcia, HÍLEK a ARAVER\nsa bezprostredne po vykonaní inšpekcie neobrátili na správny súd so žalobou proti inému zásahu, hoci\ntak mohli urobiť. Nepodanie žaloby odôvodňovali nimi predpokladanou neúspešnosťou takejto žaloby.\nOstatní žalobcovia podali žalobu na Krajský súd v Bratislave až dňa 24.07.2019 (inšpekcia prebehla v\napríli 2016), teda po márnom uplynutí lehoty na jej podanie.\n345. Ďalšia následná súdna ochrana je žalobcom poskytnutá v rámci tohto súdneho prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia, a to v rámci podaných žalobných námietok, na základe ktorých súd posudzuje\nvhodnosť a rozsah inšpekcie, ako aj skutkové okolnosti, ktoré žalovaného viedli k jej vykonaniu. Ak by\nsúd v tomto konaní dospel k záveru o nezákonnosti inšpekcie, takto získané dôkazy by na účely zistenia\nskutkového stavu nebolo možné použiť.\n346. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v samotnom poverení na vykonanie inšpekcie je možné ustáliť,\nže úrad mal dostatok podkladov na vykonanie inšpekcie a podozrenie o protisúťažnom konaní žalobcov\nbolo dostatočne odôvodnené. Posúdenie primeranosti vykonanej inšpekcie sa odvíja od skutkových\nokolností a podkladov založených v spise. Týmito podkladmi boli výtlačky e-mailov a tvrdenia žiadateľov\no zhovievavosť, ktoré bolo potrebné náležite overiť. Súd preto dospel k záveru, že vykonanie samotnej\ninšpekcie bolo vzhľadom na skutkové okolnosti primerané. Dôkazy zaistené pri inšpekcii neprekračovali\n\nrámec podozrenia, na preverenie ktorého boli zamerané. Súd preto vo vzťahu k inšpekciám vykonaným\nv priestoroch žalobcov ARAVER a HÍLEK dospel k záveru, že hoci vykonanie inšpekcie nepodliehalo\npredchádzajúcemu súdnemu povoleniu, dodatočne umožnená ex post kontrola je dostatočne efektívna\na to zo z dôvodu, že ak by súd v tomto konaní dospel k záveru o nezákonnosti inšpekcie, toto by\nsa prejavilo v posúdení skutkového stavu vylúčením dôkazov získaných v rámci vykonanej inšpekcie\na mohlo by viesť k zrušeniu napadnutého rozhodnutia.\n347. Napokon sa súd vysporiadal aj s námietkou, že žalovaný vykonal inšpekciu ešte pred začatím\nsprávneho konania. Zákon o ochrane hospodárskej súťaže v žiadnom ustanovení nepodmieňuje\nvykonanie inšpekcie predchádzajúcim začatím konania. Z tohto dôvodu vykonanie inšpekcie pred\nzačatím konania nespôsobuje nezákonnosť takto získaných dôkazov. V štádiu pred začatím konania\nsú zárukou opodstatnenosti inšpekcie práve zákonom vyžadované náležitosti poverenia, jeho podrobné\nodôvodnenie a možnosť následného súdneho preskúmania, ktoré boli v danom prípade splnené.\nV.8.3 K námietkam porušenia telekomunikačného tajomstva\n348. Žalobcovia v 8. až 13. rade vo svojej žalobnej argumentácii tvrdili, že počas inšpekcie, ktorá\nsa uskutočnila v dňoch 18. až 20. apríla 2016 v priestoroch podnikateľov HÍLEK a ARAVER, došlo\nk závažnému porušeniu telekomunikačného tajomstva. Podľa názoru žalobcov inšpektori úradu v\nrámci tohto zásahu získali prístup k informáciám, dokumentom a dátam, ktoré podliehajú osobitnému\nrežimu právnej ochrany. Poukazovali na zákon o elektronických komunikáciách, ktorý chráni obsah\nprenášaných správ.\n349. Tajomstvo prepravovaných elektronických správ je upravené v § 63 zákona o elektronických\nkomunikáciách, podľa ktorého je predmetom telekomunikačného tajomstva obsah prenášaných správ.\nTelekomunikačné tajomstvo je povinný zachovávať každý, kto príde s jeho predmetom do styku pri\nposkytovaní sietí a služieb, pri používaní služieb, náhodne alebo inak. Podstatné pri tomto ustanovení\nje to, že vo vzťahu k správam je chránený obsah prenášanej správy, teda monitorovanie komunikácie\nv čase jej prenosu (napríklad odposluchy hovorov). V prípade vykonanej inšpekcie však išlo o e-maily\nnachádzajúce sa na prehliadaných diskoch elektronických zariadení v priestoroch žalobcov ARAVER\na HÍLEK, nešlo teda o monitorovanie správ v procese ich prenosu, ktoré by podliehali súhlasu súdu\ns poukazom na § 63 ods. 7 zákona o elektronických komunikáciách.\n350. Žalobcovia v podaných žalobách argumentovali tým, že žalovaný nevyhodnotil, či išlo\nuž o doručené alebo odoslané správy alebo o správy v procese prenosu, ktoré sú chránené\ntajomstvom. Žalobcovia poukazovali na technické detaily fungovania e-mailovej komunikácie v súvislosti\ns „MTA“ (Mail Transfer Agent). Žalobcovia v podstate tvrdili, že v prípade odoslania e-mailu je tento najprv\ndoručený na server odosielateľa, teda na jeho (MTA). Tento server správu spracuje, prípadne ju dočasne\nzaradí do fronty, a následne ju prepošle na MTA príjemcu. Až tento cieľový server uloží správu do\nelektronickej schránky, odkiaľ si ju môže príjemca stiahnuť do svojho koncového zariadenia. Žalobcovia\nargumentovali tým, že počas celej tejto reťaze udalostí – od momentu, keď e-mail opustí koncové\nzariadenie odosielateľa a je prijatý prvým MTA až po okamih, kým je finálne stiahnutý a uložený v\nkoncovom zariadení príjemcu – si správa zachováva charakter \"dopravovanej správy\". Žalobcovia tvrdili,\nže nemôže byť vylúčené, že úrad nezasiahol do komunikácie, ktorá bola v jednej z týchto chránených\nfáz \"prenosu“ a preto si mal úrad zaobstarať súhlas súdu vopred, jeho postup pri zaistení e-mailovej\nkomunikácie je potrebné považovať za procesne nezákonný a takto získané dôkazy za nepoužiteľné\nv ďalšom konaní.\n351. Súd nepovažoval argumentáciu žalobcov za dôvodnú. Každý e-mail zaistený počas inšpekcie\nobsahuje hlavičku s metaúdajmi, na základe ktorých je možné určiť, kedy bola správa doručená na\nserver a uložená do schránky. Keďže žiaden z mailov, ktoré úradu slúžili na zistenie skutkového stavu\nnemá dátum odoslania a prijatia v čase inšpekcie alebo v čase krátko pred inšpekciou a emaily sú\nz obdobia niekoľkých rokov pred inšpekciou, je to dôkazom, že neboli prostredníctvom MTA a serverov\nprepravované práve v čase vykonávanej inšpekcie. Súd zároveň poukazuje na § 22a zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže, podľa ktorého majú zamestnanci úradu právo odňať nosiče, na ktorých sú\nzaznamenané informácie s cieľom vyhotoviť si kópie alebo získať k informáciám prístup.\n\n352. Súd preto ani námietku smerujúcu k porušenia telekomunikačného tajomstva prepravovaných\nspráv nepovažoval za dôvodnú.\nV.9 K námietke márneho uplynutia zákonnej prekluzívnej lehoty vo veci rozhodnúť\n353. Žalobcovia namietali uplynutie prekluzívnej lehoty na uloženie pokút. Poukazovali tiež na\nskutočnosť, že žalovaný začal konanie o uložení sankcie oneskorene, takmer rok po obdržaní žiadostí\no zhovievavosť, hoci dostatočnými informáciami o porušení zákona disponoval už skôr. Súd týmto\nžalobným námietkam žalobcov s výnimkou námietky žalobcu v 14. rade neprisvedčil.\n354. Súd k týmto námietkam uvádza, že zákon o ochrane hospodárskej súťaže výslovne neupravuje, od\nkedy plynie objektívna prekluzívna lehota pri trvajúcich správnych deliktoch. Ako bolo uvedené vyššie,\nkonanie jednotlivých žalobcov bolo posúdené ako jeden trvajúci správny delikt spočívajúci v účasti\nžalobcov na jedinom a pokračujúcom protisúťažnom konaní, správny súd pri výklade otázky začiatku\nplynutia objektívnej lehoty prihliadol na trestnoprávnu úpravu trváceho trestného činu obsiahnutú v §\n122 ods. 12 Trestného zákona. Z povahy takéhoto deliktu vyplýva, že trvá až do okamihu ukončenia\nprotiprávneho stavu, pričom až od tohto momentu začína plynúť premlčacia doba (porovnaj napr. Burda,\nE., Čentéš, J., Kolesár, J., Záhora, J. a kol.: Trestný zákon. Všeobecná časť. Komentár. I. diel. 1. vydanie.\nPraha : C. H. Beck, 2010).\n355. Uvedený výklad zároveň korešponduje aj s judikatúrou súdov Európskej únie týkajúcou sa jediného\na pokračujúceho porušenia súťažného práva (single and continuous infringement), podľa ktorej sa účasť\npodniku na karteli posudzuje ako jeden celok trvajúci až do ukončenia jeho účasti na protiprávnom konaní\n(porovnaj rozsudok Súdneho dvora z 07.01.2004 vo veci C-204/00 P, Aalborg Portland). Objektívna\nosemročná lehota na uloženie pokuty začala jednotlivým žalobcom plynúť odo dňa ukončenia ich účasti\nna posudzovanom protisúťažnom konaní, teda odo dňa uvedeného v napadnutom rozhodnutí ako deň\nskončenia ich účasti na dohode (pre všetkých žalobcov k 26.01.2016, s výnimkou žalobcu v 14. rade). Vo\nvzťahu ku všetkým žalobcom, s výnimkou žalobcu v 14. rade, správny súd dospel k záveru, že objektívna\nosemročná lehota na uloženie pokuty neuplynula.\n356. V prípade žalobcu v 14. rade sa správny súd stotožnil do závermi uvedenými v predchádzajúcom\nrozsudku krajského súdu, ktoré boli potvrdené aj rozsudkom kasačného súdu. U žalobcu v 14. rade\ndošlo k právoplatnému uloženiu pokuty až po márnom uplynutí objektívnej lehoty ustanovenej zákonom,\nktorá v jeho prípade začala plynúť od dátumu, ktorý úrad posúdil ako jeho ukončenie účasti na dohode\ndňa 17.05.2012 v dôsledku prechodu činnosti týkajúcej sa na predmetnej dohody (predaj vozidiel značky\nVW) na iný subjekt (žalobcu v 15. rade). Súd v plnom rozsahu poukazuje na rozsudok kasačného\nsúdu v tejto veci, podľa ktorého je v súlade s judikatúrou (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 4Sž/21/2001, publikované ako R 11/2004, ako aj ďalšie rozhodnutia sp. zn. 2Sžp/19/2012, sp.\nzn. 7Asan/2/2019) nevyhnutné, aby rozhodnutie správneho orgánu bolo pred uplynutím prekluzívnej\nlehoty nielen vydané, ale aby v prekluzívnej lehote aj nadobudlo právoplatnosť. Pre žalobcu v 14.\nrade sa protiprávny stav skončil dňa 17.05.2012, prekluzívna lehota uplynula dňa 17.05.2020, teda\nv nedeľu. Rada PMÚ svoje rozhodnutie o podanom opravnom prostriedku vydala dňa 15.05.2020, teda\nv piatok a to 2 dni pred uplynutím prekluzívnej lehoty. Žalobca rozhodnutie prevzal až po jej uplynutí.\nPodľa záverov kasačného súdu, s ktorými sa správny súd stotožňuje a je nimi viazaný, skutočnosť,\nže žalobca v 14. rade si v úložnej lehote rozhodnutie neprevzal, nepredstavuje také konanie žalobcu,\nktoré by vykazovalo znaky zneužívajúceho konania a preto možno dospieť k záveru o márnom uplynutí\nobjektívnej prekluzívnej lehoty na rozhodnutie o uložení pokuty. Súd preto žalobe žalobcu v 14. rade\nvyhovel a napadnuté rozhodnutie v časti výroku týkajúcej sa žalobcu v 14. rade zrušil a vec vrátil Rade\nPMÚ na ďalšie konanie (výrok II. tohto rozsudku).\n357. V prípade ostatných žalobcov je posledným dňom objektívnej prekluzívnej lehoty deň 26.1.2024,\npreto je ich námietka nedôvodná. Rovnako je nedôvodná ich námietka, že ak prekluzívna lehota\nuplynula žalobcovi v 14. rade, spôsobuje to zánik práva úradu rozhodnúť o pokute aj voči nim. Plynutie\nprekluzívnej lehoty sa posudzuje individuálne u každého subjektu, ktorý sa na spáchaní správneho\ndeliktu zúčastnil, osobitne v prípade, pokiaľ mali určenú inú dobu ukončenia účasti na dohode.\n358. Súd zhodne s tým, ako je táto otázka posúdená v predchádzajúcom rozsudku krajského súdu,\npovažuje za nedôvodnú aj námietku žalobcov o uplynutí subjektívnej prekluzívnej lehoty v dôsledku\n\noneskoreného začatia sankčného konania. Žalobcovia tvrdili, že žalovaný začal správne konanie až\ntakmer po 12 mesiacoch od podania žiadostí o zhovievavosť. Súd poukazuje na to, že zákon o ochrane\nhospodárskej súťaže neupravuje lehotu na začatie konania, tak ako to upravuje napríklad zákon č.\n474/2013 Z. z. o výbere mýta za užívanie vymedzených úsekov pozemných komunikácií v § 28 ods. 15\nprvá veta („konanie o uložení pokuty možno začať do 60 dní odo dňa porušenia povinnosti“) alebo zákon\nč. 488/2013 Z.z. o diaľničnej známke v § 10a ods. 8 prvá veta („konanie o uložení pokuty možno začať do\n60 dní odo dňa porušenia povinnosti“), prípadne zákon č. 91/2019 Z.z. o neprimeraných podmienkach v\nobchode s potravinami v § 14 ods. 9 („konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa\npostúpenia protokolu podľa § 12 ods. 7, najneskôr do troch rokov odo dňa porušenia povinnosti“). Preto\nbolo na žalovanom, aby sankčné konanie a rozhodnutie o pokute v oblasti ochrany hospodárskej súťaže\nrealizoval a právoplatne skončil do posledného dňa lehoty vyplývajúcej z § 38c ods. 4 zákona o ochrane\nhospodárskej súťaže, teda vo štvorročnej subjektívnej a osemročnej objektívnej prekluzívnej lehote. Súd\npreto ani túto žalobnú námietku nepovažoval za dôvodnú. Pre úplnosť súd uvádza, že v prejednávanej\nveci nedošlo k uplynutiu ani subjektívnej 4- ročnej lehoty od začatia správneho konania. Správne konanie\nbolo začaté dňa 3.6.2016, napadnuté rozhodnutie bolo všetkým žalobcom doručené pred uplynutím\nsubjektívnej prekluzívnej lehoty, právoplatnosť nadobudlo dňa 1.6.2020.\nV.10 K námietkam zaujatosti uplatneným v správnom konaní\n359. Súd sa na podklade žalobných námietok zaoberal aj zákonnosťou prvostupňového a napadnutého\nrozhodnutia v tom smere, či nedošlo k vydaniu rozhodnutia, ktoré by bolo výsledkom konania osoby\nzaujatej voči účastníkovi konania, jeho právnemu zástupcovi alebo osoby, ktorá má pomer k veci.\nŽalobcovia v 8. až 13. rade argumentovali existenciou pochybností o nestrannosti členov úradu a Rady\nPMÚ, pričom zároveň tvrdili, že o námietkach zaujatosti, ktoré vzniesli v administratívnom konaní\nnebolo rozhodované zákonným spôsobom a vady rozhodovania o zaujatosti sa následne preniesli aj do\nmeritórneho rozhodnutia.\n360. Vo vzťahu k predsedovi PMÚ, O. G. A. žalobcovia tvrdili, že existoval osobný konflikt medzi ním\na zástupcom žalobcov, advokátom O. W. P., MBA, keďže predseda PMÚ mal na uvedeného advokáta\nopakovane podávať sťažnosti založené podľa žalobcu na nepravdivých alebo pravdu skresľujúcich\ntvrdeniach. Takýto konflikt podľa žalobcov objektívne vyvolával pochybnosti o schopnosti predsedu PMÚ\nSR rozhodovať vo veci nestranne vo vzťahu k subjektom zastupovaným týmto advokátom. Súčasne\nžalobcovia poukázali na podané trestné oznámenie voči O. G. A. a na podania adresované Úradu na\nochranu osobných údajov týkajúce sa postupu úradu, pričom tvrdili, že aj tieto okolnosti mohli ovplyvniť\njeho postoj k účastníkom konania a ich obhajobe. Žalobcovia zároveň namietali, že O. G. A. sa nemal\nzúčastniť rozhodovania o vlastnej zaujatosti, resp. sa mal zdržať hlasovania, pričom argumentovali\nanalógiou s rozhodovaním o vylúčení sudcov. Podľa žalobcu tak vznikla procesná vada spočívajúca v\ntom, že o zaujatosti nerozhodoval úplne nestranný orgán.\n361. Vo vzťahu k O. D. D. ako členovi Rady PMÚ žalobcovia namietali jednak jeho osobu z dôvodu\nverejne známeho trestného stíhania pre obzvlášť závažný zločin prijímania úplatku a legalizácie\npríjmov z trestnej činnosti, pričom tvrdili, že táto okolnosť objektívne spochybňuje jeho nestrannosť\na dôveryhodnosť pri rozhodovaní v správnom trestaní. Zároveň poukázali na to, že o jeho zaujatosti\nrozhodoval predseda PMÚ (ktorý je zo zákona zároveň predsedom Rady PMÚ), ktorého samotného\nžalobcovia považovali za zaujatého, a preto podľa žalobcu išlo o nezákonný postup, keď „zaujatý\nrozhodoval o zaujatosti iného“. Žalobcovia ďalej namietali, že o doplnení námietky zaujatosti nebolo\nsamostatne rozhodnuté, hoci podľa ich názoru išlo o obsahovo nové námietky zaujatosti. Poukázali na\nto, že Rada PMÚ mala najprv procesne rozhodnúť o všetkých vznesených námietkach zaujatosti a až\nnásledne rozhodovať vo veci samej.\n362. Podľa § 9 ods. 1 správneho poriadku je z prejednávania a rozhodovania veci vylúčený zamestnanec\nsprávneho orgánu, o ktorom možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti pre jeho pomer k veci, k\núčastníkom konania alebo k ich zástupcom. Uvedené ustanovenie sleduje zabezpečenie nestranného\na objektívneho výkonu verejnej správy a predstavuje procesnú záruku ochrany účastníka konania pred\nrozhodovaním osobou, ktorej vzťah k veci alebo k účastníkom by mohol objektívne spochybňovať jej\nschopnosť rozhodovať nezaujato.\n\n363. K argumentácii žalobcov týkajúcej sa zaujatosti uvedených osôb, ktorá mala smerovať k vydaniu\nnezákonných rozhodnutí súd uvádza, že je možné analogicky vychádzať z ustálenej judikatúry\ntýkajúcej sa námietky zaujatosti podanej proti sudcovi, podľa ktorej samotné podanie trestného\noznámenia, sťažnosti alebo iného podnetu účastníkom konania voči sudcovi automaticky nezakladá\ndôvod zaujatosti. Pri posudzovaní zaujatosti je potrebné vychádzať z objektívnych okolností konkrétneho\nprípadu a nemožno pripustiť, aby si účastník konania vlastnou procesnou aktivitou mohol vytvárať dôvod\nna vylúčenie osoby rozhodujúcej vo veci (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 04.08.2010 sp.\nzn. 2 Ndob 39/2010). Najvyšší súd SR zároveň zdôraznil, že námietka zaujatosti nemôže byť založená\nlen na hypotézach, domnienkach alebo subjektívnych pocitoch účastníka, pretože v opačnom prípade\nby účastník mohol účelovo podávať trestné oznámenia alebo iné podania s cieľom dosiahnuť, aby jeho\nvec prejednával „iný, vhodnejší“ sudca. Najvyšší súd SR v ďalších rozhodnutiach na uvedenú judikatúru\nnadviazal. V rozhodnutí sp. zn. 3 Nc 3/2017 súčasne konštatoval, že samotné podanie disciplinárneho\npodnetu ešte nevylučuje sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Až v prípade, ak by sudca v\ndôsledku takéhoto podania stratil schopnosť zachovať požadovaný nadhľad a zo všetkých okolností\nprípadu by bolo zrejmé, že už nedokáže pristupovať nezaujato k stranám alebo ich zástupcom, mohli\nby byť splnené podmienky jeho vylúčenia.\n364. Rovnako Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 4Nc/5/2021 zopakoval, že samotná skutočnosť, že\núčastník alebo jeho zástupca inicioval voči sudcovi určité konanie, nie je bez ďalšieho dôvodom jeho\nvylúčenia. Súd uviedol, že ak by už samotné podanie sťažnosti, civilnej žaloby, trestného oznámenia\nalebo disciplinárneho podnetu automaticky viedlo k vylúčeniu sudcu, došlo by tým k popretiu princípu\nobjektívnej nestrannosti a umožnilo by to účastníkom manipulovať so zložením súdu. Ústavný súd\nSlovenskej republiky v uznesení sp. zn. II. ÚS 528/2016 konštatoval, že samotné podanie trestného\noznámenia bez pristúpenia ďalších relevantných okolností nemôže viesť k vylúčeniu sudcu.\n365. Správny súd považuje za podstatné, že žalobca nepreukázal, že by sa tvrdený konfliktný vzťah\nakýmkoľvek konkrétnym spôsobom prejavil v obsahu napadnutého rozhodnutia alebo v procesnom\npostupe úradu alebo Rady PMÚ. Žalobca ostal v rovine všeobecných tvrdení a hypotetických úvah o\nmožnom negatívnom postoji rozhodujúcich osôb, pričom neidentifikoval konkrétne úkony alebo závery,\nz ktorých by bolo možné objektívne vyvodiť stratu nestrannosti.\n366. Pokiaľ žalobca namietal aj samotný spôsob rozhodovania o námietkach zaujatosti, správny\nsúd uvádza, že rozhodnutia o námietkach zaujatosti majú procesnú povahu a prípadné pochybenie\npri rozhodovaní o námietke zaujatosti je dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia v prípade,\nak by bola zistená zaujatosť zamestnanca správneho orgánu alebo jeho člena, ktorý sa podieľal na\nprejednávaní veci a rozhodovaní. Ako je uvedené vyššie, žalobca túto zaujatosť zamestnancov úradu\nresp. členov Rady PMÚ nepreukázal.\n367. Z uvedených dôvodov správny súd považoval za nedôvodné žalobné námietky smerujúce proti\nzákonnosti rozhodovania o zaujatosti, ktoré mali podľa žalobcov spôsobiť nezákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\nV.11 K posúdeniu primeranosti výšky uložených pokút, k námietkam likvidačného charakteru pokút a k\nnávrhom na sankčnú moderáciu\n368. Žalobcovia poukazovali na likvidačný charakter uložených pokút. Argumentovali predloženými\núčtovnými závierkami, zlou ekonomickou situáciou spôsobenou šírením vírusu COVID-19, ďalej tým,\nže hrubé marže v odvetví predaja automobilov sa pohybujú na nízkej úrovni (3-5 %), poukázali\nna to, že negenerujú dostatok príjmov na úhradu takto vysokej pokuty a uviedli, že pokuty by\nmohli spôsobiť hromadné prepúšťanie, plošné zníženie platov, respektíve ukončenie zmlúv s väčšinou\nexterných subdodávateľov. Poukázali tiež na hospodárske straty spôsobené prepadom predajov v\nroku 2020. Žalobcovia DOVE a AUTOCOMODEX na účely preukázania likvidačného účinku pokút\nv administratívnom konaní predložili správy audítora. Žalobca v 6. rade H. R. poukázal tiež na aktivity\nspoločností organizujúcich hromadné žaloby o náhradu škody. Navrhol, aby súd znížil mieru závažnosti\na pokutu vymeral na úrovni 0,1 % z relevantného obratu, čo by predstavovalo sumu 7 407,32 eur.\nŽalobca v 7. rade Autoprofit poukázal aj na riziko spustenia špirály okamžitej splatnosti všetkých jeho\núverových záväzkov v dôsledku povinnosti uhradiť pokutu. Žalobca v 8. rade GALIMEX poukázal na to,\nže uložená pokuta je likvidačná, pretože uložená pokuta je vyššia ako jeho celkový zisk, ktorý dosiahol\n\nza predaj vozidiel značky Volkswagen za posledné dva roky (2018 a 2019). Zaplatenie pokuty by podľa\njeho tvrdenia mohlo viesť až k jeho odchodu z trhu. Poukázal na kritický stav jeho okamžitej likvidity\nk 30.06.2020, ktorý podľa neho jednoznačne preukazuje, že pokuta má pre neho likvidačný charakter,\npretože nemá dostatok pohotových finančných prostriedkov na jej úhradu.\n369. Vo vzťahu k posúdeniu námietok likvidačného charakteru pokút súd v prvom rade poukazuje na\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.12.2019 sp. zn. IV. ÚS 147/2019, podľa ktorého\n„Likvidačný charakter pokuty znamená jej potenciál finančne zlikvidovať subjekt. V prípade právnickej\nosoby ide o zničenie majetkovej základne pre jej ďalšiu podnikateľskú činnosť. Likvidačný charakter\npokuty je teda možné skúmať vo vzťahu k majetkovým pomerom fyzickej či právnickej osoby. Subjekt,\nktorý sa domáha moderácie pokuty pre jej likvidačný charakter, musí tvrdiť a preukázať likvidačný dopad\npokuty na jeho majetkovú základňu.“. Je teda v prvom rade na žalobcoch, aby tvrdený likvidačný účinok\npokuty preukázali.\n370. Súd po preskúmaní podkladov, ktoré žalobcovia predložili v administratívnom konaní na účely\npreukázania likvidačného účinku pokút, resp. dokladov, na ktoré poukazovali, zistil, že Rada PMÚ\nnepostupovala nezákonne, keď dospela k záveru, že žalobcovia príčinnú súvislosť medzi stratou\nmajetkovej základne alebo hrozbou straty majetkovej základne, ktorá by viedla k ukončeniu činnosti na\ntrhu a výškou uložených pokút nepreukázali.\n371. Žalobca DOVE v správnom konaní na účely preukázania likvidačného charakteru pokuty predložil\nsprávu E. O. A., audítora zo dňa 04.04.2019. Súd z obsahu tejto správy zistil, že k zhoršeniu ekonomickej\nsituácie žalobcu došlo bez ohľadu na uloženú pokutu. Žalobca nepreukázal, že by zaúčtovanie pokuty\nmalo vplyv na posúdenie schopnosti spoločnosti pokračovať vo svojej prevádzke alebo k strate jej\npodstatného majetku, ktorý by znemožnil pokračovať vo fungovaní spoločnosti. Z predloženej správy\na účtovnej závierky žalobcu vyplýva, že majetok tohto žalobcu tvoria okrem iného budovy, ktorých\núčtovná hodnota je znížená o odpisy, správa audítora nezohľadňuje aktuálnu všeobecnú hodnotu\ntohto majetku a všetky údaje boli posudzované k určitému dátumu bez zohľadnenia reálneho toku\ndisponibilných finančných prostriedkov podniku (cash flow spoločnosti), ktoré má pre posúdenie\nschopnosti zaplatiť pokuty rovnako zásadný význam. Rada PMÚ preto nepostupovala nezákonne,\nkeď v rozhodnutí uviedla, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi uloženou pokutou a zlou\nhospodárskou situáciou podniku.\n372. Rovnako, ani zo správy audítora predloženej žalobcom AUTOCOMODEX v správnom konaní\nnevyplýva príčinná súvislosť medzi uloženou pokutou a zlou finančnou situáciou žalobcu. Uvedené\npreukazuje samotná tabuľka obsiahnutá v tejto správe a to ukazovatele v stĺpci k 30.11.2018\na ukazovatele k 30.11.2019. Z údajov k likvidite spoločnosti je zrejmé, že likvidita bola ku koncu roku\n2019 po zaúčtovaní pokuty práve lepšia ako likvidita v roku 2018 pred zaúčtovaním pokuty.\n373. Druhostupňový orgán sa s námietkami k likvidačnému charakteru pokút náležite vysporiadal,\npoukázaním aj na skutočnosť, že zákon stanovuje hranicu 10 percent z celkového obratu spoločnosti a\ntoto zákonné kritérium má samo osebe zabrániť uloženiu pokuty likvidačného charakteru. Z napadnutého\nrozhodnutia vyplýva, že Rada PMÚ sa likvidačným charakterom pokút zaoberala a v rozhodnutí v tabuľke\nuviedla, že pokuty u žalobcov predstavujú od 0,79 % až 2,32 % z celkového obratu jednotlivých\nžalobcov, s výnimkou žalobcu ARAVER, u ktorého pokuta predstavuje 4,11 % z jeho celkového\nobratu za rok 2019. Všetkým žalobcom bola uložená pokuta v dolnej polovici zákonom ustanovenej\nsadzby (10% celkového obratu). Súd poukazuje na to, že sankcie predstavujú relatívne nízke percento\ncelkového obratu jednotlivých žalobcov. Žalovaný preto nepostupoval nezákonne, keď dospel k záveru,\nže žalobcovia nepreukázali neschopnosť pokuty zaplatiť a to najmä príčinnú súvislosť medzi uloženou\npokutou a prípadným odchodom spoločnosti z trhu ukončením jej podnikateľskej činnosti. Správny\nsúd zároveň poukazuje na to, že samotná skutočnosť, že uložená pokuta môže žalobcom spôsobovať\nurčité ekonomické ťažkosti alebo (hoci aj výrazne) negatívne zasiahnuť do ich hospodárenia, ešte sama\nosebe neznamená, že ide o pokutu likvidačného charakteru. Pri sankciách ukladaných za správne\ndelikty je prirodzené a zákonom predpokladané, že predstavujú citeľný zásah do majetkovej sféry\nsankcionovaného subjektu, keďže len taká sankcia môže plniť svoju represívnu a preventívnu funkciu.\nPokuta, ktorá by sa hospodárenia sankcionovaného subjektu nijako citeľne nedotkla, by totiž spravidla\nnebola spôsobilá naplniť účel správneho trestania.\n\n374. Správny súd k návrhom žalobcov na moderáciu pokuty poukazuje na ustálenú judikatúru, podľa\nktorej ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci diskrečnej právomoci správneho orgánu\na zákonom stanoveného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom upravených\nlimitoch, uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť\nv súlade so zásadami logického uvažovania a rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu musí byť\naj náležite odôvodnené (porovnaj rozsudok NSS SR sp. zn. 8Sžo/37/2012). Pokuty nesmú byť ukladané\nľubovoľne, ale výlučne v rámci správneho uváženia, ktoré musí byť preskúmateľné (porovnaj rozsudky\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3SžoKS/64/2006 a sp. zn. 5SžO/204/2010). Tomuto\nzodpovedá aj povinnosť podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, podľa ktorej musí byť z rozhodnutia\nzrejmé, ktoré skutočnosti boli považované za preukázané a akými úvahami sa správny orgán riadil\n(porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž 71/01, publikované pod č. R\n109/2002).\n375. Súd v súvislosti s rozhodovaním o návrhu na sankčnú moderáciu poukazuje aj na rozhodnutie\nÚstavného súdu SR z 11.12.2019 sp. zn. IV. ÚS 147/2019, podľa ktorého „Úlohou správneho súdnictva\nnie je nahrádzanie kompetencií správnych orgánov – teda rozhodovanie vo veci, ale zabezpečenie\nkontroly nad ich rozhodovaním (pozri čl. 46 ods. 2 ústavy). V prípadoch, keď správny súd rozhoduje v\nplnej jurisdikcii (teda napríklad pri moderácii pokuty, pozn.), to znamená, že správny súd nevstupuje do\núvahy správneho orgánu automaticky, ale len keď je uložená sankcia zjavne neprimeraná, či dokonca\nlikvidačná (napr. rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžo 163/2010 z 2. júna 2011 alebo rozsudok\nsp. zn. 2 Sž-o-KS 56/2006 z 18. apríla 2007). Musí teda ísť o vyššiu mieru neprimeranosti.“. Tento\nzáver vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23.11.2017 sp. zn. 3 Sžh/2/2016,\npodľa ktorého: „Správny súd nesmie svojvoľne zasahovať do zákonnej úvahy správneho orgánu, a\npreto je moderácia sankcie prípustná len v prípadoch, keď je uložená sankcia zjavne neprimeraná\npovahe skutku a jeho dôsledkom. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci diskrečnej\nprávomoci správneho orgánu, ktorý v zákonom stanovených medziach uplatňuje svoju právomoc\na určuje výšku sankcie, pričom použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického\nuvažovania a musí byť riadne odôvodnené. Ak správny súd dospeje k záveru, že správna úvaha\nsprávneho orgánu je v súlade so zákonom a pravidlami logického uvažovania, neprislúcha mu, aby\nvlastnou úvahou nahrádzal rozhodovaciu právomoc správneho orgánu, keďže by tým neoprávnene\nzasahoval do právomoci exekutívy (porovnaj nález III. ÚS 479/2011).“\n376. Určenie výšky pokuty v rámci zákonom stanoveného rozpätia je síce vecou voľného uváženia\nsprávneho orgánu, to však neznamená, že môže byť uložená ľubovoľne. Voľná úvaha predstavuje\nmyšlienkový proces, v rámci ktorého správny orgán zvažuje závažnosť porušenia, jeho následky,\ndobu trvania a ďalšie relevantné okolnosti tak, aby uložená sankcia spĺňala nielen represívnu, ale aj\npreventívnu funkciu.\n377. Vzhľadom na aplikáciu čl. 101 ZFEÚ súd na účely posúdenia návrhov na sankčnú moderáciu\npoukazuje aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ, podľa ktorej (porovnaj napr. rozsudok zo dňa 27.04.2017,\nvo veci C-413/08 P, Lafarge) má mať pokuta dostatočný odradzujúci účinok. Ďalej je možné poukázať aj\nna rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Af 13/2017, podľa ktorého sa úhrada pokuty vždy negatívne\nodrazí v niektorej oblasti hospodárenia spoločnosti, zamýšľaným účinkom pokuty je však jej citeľnosť\na to z dôvodu, aby odradila súťažiteľov od porušenia zákona, pričom len tak môže pokuta plniť funkciu\npreventívnu a represívnu.\n378. Z judikatúry ďalej vyplýva, že k výraznému znižovaniu ukladaných pokút za protisúťažné konanie\nmôže dochádzať len pri aplikácii programu zhovievavosti, vo vzťahu k subjektom, ktoré prispejú k\nodhaleniu protisúťažného správania podnikateľov (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nz 23.11.2017 sp. zn. 3 Sžh/2/2016).\n379. Z napadnutého rozhodnutia súd zistil, že Rada PMÚ pri uložení pokuty hodnotila protiprávne\nkonanie podľa kritérií určených v § 38 ods. 10 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. V napadnutom\nrozhodnutí poukázala na to, že sa riadila vlastným interným predpisom a to metodickým pokynom,\nktorý eurokonformným spôsobom zohľadňuje všeobecne akceptované a aplikované pravidlá pri ukladaní\nsankcií za daný typ správnych deliktov. Žalovaný postupoval tak, že stanovil závažnosť porušenia\nna úroveň 3% z relevantného obratu, takto vypočítanú sumu prenásobil koeficientom podľa dĺžky\ntrvania porušenia u každého žalobcu a následne upravil túto „základnú“ výšku pokuty o poľahčujúce\n\na priťažujúce okolnosti. Úrad pri určení relevantného obratu vychádzal z obratu dosiahnutého\nžalobcami za predaj nových osobných a úžitkových motorových vozidiel značky Volkswagen konečnému\nspotrebiteľovi na území Slovenskej republiky. Do relevantného obratu úrad zahrnul aj predaje vozidiel\nzahraničným konečným zákazníkom, pričom obrat týkajúci sa zahraničných predajov konečnému\nzákazníkovi nepovažoval za obrat dosahovaný mimo územia Slovenskej republiky. Rada PMÚ zároveň\nu všetkých žalobcov zohľadnila nepriaznivú situáciu spôsobenú šírením vírusu COVID-19 tak, že\njednotlivé vypočítané sumy pokút boli znížené o 5 percent.\n380. Žalobca v 10. rade namietal nesúlad rozhodnutia o uloženej pokute s predchádzajúcou\nrozhodovacou praxou žalovaného v obdobných protisúťažných veciach. Tvrdil, že uložená pokuta\npredstavuje v pomere k jeho obratu neprimerane prísny zásah, ktorý nezodpovedá závažnosti jemu\nvytýkaného konania, ani miere jeho účasti na posudzovanej dohode. Žalobca osobitne poukazoval na\nrozhodovaciu prax žalovaného vo veci tzv. „Danubiaservice“, rozhodnutie č. 21/2017/ODK-2017/KH/\nR/2/022 zo dňa 25.08.2017, v ktorom boli podľa jeho tvrdenia za závažné horizontálne protisúťažné\nkonanie uložené pokuty predstavujúce iba približne 0,04 % obratu spoločnosti Porsche Inter Auto\nSlovakia a približne 0,02 % obratu spoločnosti ŠKODA AUTO Slovensko, zatiaľ čo v jeho prípade\nmala uložená pokuta predstavovať podstatne vyšší podiel z obratu. Žalobca z uvedeného vyvodzoval,\nže žalovaný pri ukladaní pokuty nerešpektoval zásadu proporcionality ani požiadavku konzistentnosti\nsprávneho trestania, keď bez dostatočného vecného odôvodnenia pristúpil k výrazne prísnejšiemu\nsankcionovaniu žalobcu oproti svojej predchádzajúcej rozhodovacej praxi. Správny súd uvádza, že\nuvedené rozhodnutie nie je z hľadiska posudzovania výšky sankcie porovnateľné s prejednávanou\nvecou. Z obsahu predmetného rozhodnutia vyplýva, že úrad v uvedenej veci neposudzoval konanie\núčastníkov ako jeden trvajúci správny delikt, resp. jedno jednotné a pokračujúce protisúťažné konanie\nsledujúce spoločný cieľ počas celého obdobia jeho trvania, ale konanie pri konkrétnych verejných\nobstarávaniach posudzoval ako samostatné skutky viazané na konkrétne obchodné súťaže konkrétneho\nčasového obdobia. Tomu zodpovedá aj samotná štruktúra výrokovej časti uvedeného rozhodnutia. V\nprejednávanej veci však žalovaný vyhodnotil konanie žalobcov ako jeden trvajúci správny delikt, resp.\njedno jednotné a pokračujúce porušenie pravidiel hospodárskej súťaže, ktoré bolo charakterizované\nspoločným protisúťažným cieľom, jednotným mechanizmom koordinácie, personálnou a komunikačnou\nprepojenosťou účastníkov, ako aj kontinuitou ich postupu smerujúceho k dlhodobému udržiavaniu\nkoordinovaného správania na relevantnom trhu. Právna povaha posudzovaného deliktu, jeho rozsah,\ndĺžka trvania, intenzita zásahu do hospodárskej súťaže sú preto podstatne odlišné od skutkových\nokolností vo veci „Danubiaservice“.\n381. Správny súd sa zaoberal tiež žalobnou námietkou, podľa ktorej žalobca v 7. rade poukazoval\nna už spomenutý rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-185/95 P, Baustahlgewebe GmbH a z\nneho vyvodzoval, že pri určovaní výšky pokuty je rozhodujúci vplyv spoločnosti na trhu. Uvedenú\nargumentáciu správny súd nepovažoval za dôvodnú, keďže z citovaného rozhodnutia (body 138. a 139.)\ntakýto záver nevyplýva. Súdny dvor v tomto Prípade v bode 138. uviedol, že ekonomická sila podniku\nmôže mať vplyv na posúdenie závažnosti porušenia, keď v danom prípade bol podnik posúdený ako\npodnik s rozhodujúcim vplyvom na trhu. Následne v bode 139. Súdny dvor uviedol, že „Pri určovaní\nvýšky pokuty je prípustné prihliadať jednak na celkový obrat podniku, ktorý predstavuje síce približný\na nepresný, avšak relevantný ukazovateľ veľkosti podniku a jeho ekonomickej sily ako aj na podiel obratu\ndosiahnutého z tovarov, ktorých sa porušenie týkalo čo poskytuje údaje o rozsahu porušenia.“ Rada\nPMÚ pri rozhodovaní o výške pokuty zohľadňovala právne relevantný obrat podniku a výšku pokuty\nzohľadnila aj v pomere k celkovému obratu v súlade s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.\n382. Správny súd sa v rámci preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia zaoberal aj spôsobom,\nakým žalovaný pri ukladaní pokút zohľadnil jednotlivé poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, ako aj tým,\nči úvahy žalovaného pri určení konkrétnej výšky sankcie zodpovedajú požiadavkám riadneho výkonu\nsprávnej úvahy a to najmä preskúmateľnosti rozhodnutia. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia\ndospel správny súd k záveru, že žalovaný sa všetkými relevantnými okolnosťami veci podrobne\nzaoberal, svoje úvahy zrozumiteľne, logicky a presvedčivo vysvetlil a pri určovaní výšky sankcií nevybočil\nz medzí správnej úvahy ustanovených zákonom.\n383. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný pri ukladaní pokút individuálne\nposudzoval postavenie jednotlivých účastníkov konania, rozsah ich účasti na protisúťažnom konaní,\ndobu jeho trvania, závažnosť porušenia, ako relevantný obrat.\n\n384. U žalobcu Š – AUTOSERVIS Vranov bolo zo základnej pokuty uplatnené celkové 40 % zníženie z\ntitulu poľahčujúcich okolností. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená\nna 187 065,45 €. U žalobcu ARAVER úrad vychádzal z relevantného obratu za rok 2018, ktorý bol\nv druhostupňovom rozhodnutí upravený na základe námietky k odpočtu položiek za neautorizované\npredaje a predvádzacie vozidlá. Základná suma pokuty bola navýšená o 5 % z dôvodu priťažujúcich\nokolností. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 1 305 526,10\n€. Priťažujúcou okolnosťou bola organizácia stretnutí predajcov vozidiel a poskytnutie priestorov na jej\nuskutočnenie. U žalobcu H. R. úrad vychádzal z relevantného obratu za rok 2018, zo základnej sumy\npokuty 1 146 653 € bolo uplatnené 30 % zníženie z dôvodu poľahčujúcich okolností. Po 5 % znížení\nkvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 762 524,15 €. U žalobcu Auto Unicom\nbolo úradom uplatnené 30 % zníženie ako poľahčujúca okolnosť, keďže úrad nedisponoval dôkazmi\no implementácii dohody v časti verejného obstarávania. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19\nbola výsledná pokuta stanovená na 85 019,30 €. U žalobcu AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY bol\nv napadnutom rozhodnutí obrat znížený o re-export a predvádzacie vozidlá. Zo základnej sumy pokuty\n129 521 € bolo uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po finálnom 5 % znížení kvôli\npandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 86 130,80 €. U žalobcu AUTOCOMODEX\nTRNAVA úrad vychádzal z relevantného obratu za rok 2018, v napadnutom rozhodnutí bolo akceptované\nodpočítanie obratov za predvádzacie a neautorizované vozidlá. Základná suma pokuty bola 421 811 €.\nPo 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 400 720,45 €. U žalobcu\nAUTOMAX PLUS bolo zo základnej sumy pokuty 164 170 € uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu\nokolnosť. Po finálnom 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 109\n173,05 €. U žalobcu AUTONOVO úrad vychádzal z relevantného obratu za rok 2018 pričom bola\nzohľadnená námietka odpočtu za predaj neautorizovaným predajcom. Základná suma pokuty bola po\n5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 výsledná stanovená na 690 806,75 €. U žalobcu Autoprofit\nbola žiadosť o úpravu obratu zo strany Rady PMÚ akceptovaná, nebola však uplatnená z dôvodu\nnepredloženia potrebných údajov zo strany žalobcu a to napriek výzve Rady PMÚ na vyjadrenie\nk podkladom pred vydaním druhostupňového rozhodnutia. Zo základnej sumy pokuty bolo uplatnené 30\n% zníženie v rámci programu zhovievavosti. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná\npokuta stanovená na 619 070,35 €. U žalobcu DOVE bol v napadnutom rozhodnutí znížený relevantný\nobrat, keďže pôvodne nebola odpočítaná položka za predvádzacie vozidlá. Zo základnej sumy pokuty\n249 537 € bolo uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po 5 % znížení kvôli pandémii\nCOVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 165 941,25 €. U žalobcu DS – CAR bolo zo základnej\nsumy pokuty 667 570 € uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po 5 % znížení kvôli\npandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 443 934,05 €. U žalobcu GALIMEX úrad\nvychádzal z relevantného obratu, ktorý bol upravený po uznaní námietky. Zo základnej sumy pokuty\n922 237 € bolo uplatnené celkové 40 % zníženie z titulu poľahčujúcich okolností. Po 5 % znížení kvôli\npandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 525 674,90 €. U žalobcu PO CAR bol obrat\nopravený z dôvodu duplicitného započítania. Zo základnej sumy pokuty 572 636 € bolo uplatnené 30\n% zníženie pre poľahčujúcu okolnosť. Po 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta\nstanovená na 380 802,75 €.\n385. U žalobcu Auto Unicom Zvolen žiadosť o úpravu obratu nebola akceptovaná pre nepredloženie\núdajov. Zo základnej sumy pokuty 251 599,00 € bolo uplatnené 30 % zníženie pre poľahčujúcu okolnosť.\nPo 5 % znížení kvôli pandémii COVID-19 bola výsledná pokuta stanovená na 167 313,05 €. Žalobca\nAuto Unicom Zvolen v žalobe poukazoval na to, že nie je pravdou, že úrad ho vyzval, aby predložil\ndoklady, ktoré by umožnili posúdiť relevantný obrat a k žalobe priložil výzvu zasielanú žalovaným\nv rámci prvostupňového konania. Súd po preverení administratívneho spisu zistil, že žalovaný v\nnapadnutom rozhodnutí nepoukazoval na výzvu zasielanú v rámci prvostupňového konania, ale na\nvýzvu zo dňa 02.04.2020 zasielanú v rámci konania o rozklade, doručenú žalobcovi Auto Unicom\nZvolen dňa 18.04.2020, pričom z obsahu tejto výzvy je možné jednoznačne konštatovať, že žalobca\nkonania Auto Unicom Zvolen bol pred vydaním napadnutého rozhodnutia (druhostupňového) vyzvaný\nnasledovne: „ ...... Žalobca Auto Unicom Zvolen tiež namietal, že sa ho týka aj bod 788 rozhodnutia,\nkeď prefinancovanie skladu cez VWFS skresľuje obrat jeho duplicitou. V tomto prípade účastník konania\nspája dve veci, keďže v bode 788 rieši úrad v týchto prípadoch zníženie relevantného obratu o obraty za\npredaje tzv. predvádzacích vozidiel. Rada úradu však aj v tomto prípade akceptuje, že je odôvodnené\npostupovať takto aj v prípade tohto účastníka konania, keďže úrad takýto odpočet urobil u iných\n\núčastníkov konania. Rada úradu tak urobí v prípade, že tento účastník konania predloží údaje potrebné\nk tomuto odpočtu.“. Tejto žalobnej námietke preto súd neprisvedčil.\n386. Súd neprisvedčil ani žalobnej námietke žalobcu Auto Unicom Zvolen, podľa ktorej mal byť\nrelevantný obrat znížený o predaje vozidiel do zahraničia. Správny súd nezistil nezákonnosť v\npostupe žalovaného pri nezohľadnení relevantného obratu o obraty dosiahnuté z predaja vozidiel do\nzahraničia s odôvodnením, že nejde o obrat dosahovaný mimo územia Slovenskej republiky. V prípade\npredajov vozidiel do zahraničia ide o obrat podnikateľov pôsobiacich na území Slovenskej republiky\nrealizovaný vo vzťahu ku konečným zákazníkom, pričom v konaní zároveň nebolo preukázané, že\nby zahraničné predaje boli z posudzovaného protisúťažného konania vylúčené. Pokiaľ teda účastníci\nkonania realizovali predaj vozidiel zo svojho podnikania vykonávaného na území Slovenskej republiky,\nsamotná skutočnosť, že konečný zákazník pochádzal zo zahraničia, bez ďalšieho neodôvodňovala\nvylúčenie takéhoto obratu.\n387. V prípade žalobcu HÍLEK druhostupňový orgán v bode 825 napadnutého rozhodnutia uviedol,\nže úrad u tohto žalobcu omylom uplatnil 30 % zníženie pokuty z titulu poľahčujúcej okolnosti hoci\ntieto poľahčujúce okolnosti neboli v prvostupňovom rozhodnutí zistené, rada PMÚ ďalej uviedla, že\ntento rozpor bolo potrebné opraviť tak, že táto suma nie je odrátaná. Zo základnej sumy pokuty 467\n290 € sa teda neuplatnili žiadne ďalšie zníženia ani zvýšenia a po aplikovaní finálneho 5 % zníženia\nz dôvodu pandémie COVID-19 bola konečná pokuta stanovená na 443 925,50 eur, čo predstavuje\nzníženie z pôvodne uloženej sumy pokuty 937 984,00 eur. Vzhľadom na to, že ide o zníženie pokuty\ntomuto žalobcovi, hoci toto zníženie nie je vyčíslené v súlade s tým, ako to vyplýva z textu bodu 825\nnapadnutého rozhodnutia, súd toto nepovažoval za dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia, keďže\nide o zníženie v prospech žalobcu.\n388. Žalobca v 5. rade AUTOCENTRUM BYSTRIANSKY namietal, že úrad ako poľahčujúcu okolnosť\nnezohľadnil jeho spoluprácu v administratívnom konaní. Správny súd k tejto námietke uvádza, že\nsamotné poskytovanie požadovaných informácií, podkladov vo vyžiadanom rozsahu, poskytovanie\nvšeobecnej súčinnosti nemožno považovať za poľahčujúcu okolnosť. Povinnosť poskytovať úradu\npožadované informácie a súčinnosť totiž vyplýva priamo zo zákona o ochrane hospodárskej súťaže, a\npreto riadne plnenie zákonných povinností samo osebe nezakladá dôvod na zmiernenie sankcie. Za\npoľahčujúcu okolnosť by bolo možné považovať len takú nadštandardnú spoluprácu účastníka konania,\nktorá by nad rámec jeho zákonných povinností významným spôsobom prispela k odhaleniu alebo\nobjasneniu protiprávneho konania, prípadne k odstráneniu jeho škodlivých následkov. Takéto okolnosti\nvšak v posudzovanej veci u žalobcu v 5. rade zistené neboli.\n389. Pokiaľ žalobca v 7. rade, spoločnosť AUTOPROFIT, namietal, že žalovaný neprimerane zohľadnil\njeho prínos v rámci programu zhovievavosti, keď mu priznal zníženie pokuty len vo výške 30 %, správny\nsúd v tomto smere nezistil nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Zo zákonnej úpravy programu\nzhovievavosti vyplýva, že posúdenie hodnoty predložených dôkazov, významu poskytnutej súčinnosti,\nako aj rozsahu zníženia pokuty patrí do správnej úvahy úradu, ktorý je oprávnený individuálne vyhodnotiť\nmieru prínosu jednotlivých žiadateľov o zhovievavosť k objasneniu protisúťažného konania. Skutočnosť,\nže jednému žiadateľovi bolo priznané zníženie pokuty vo výške 30 % a inému žiadateľovi vyššie\nzníženie vo výške 50 % (spoločnosti BOAT), sama osebe neznamená porušenie zásady rovnakého\nzaobchádzania ani arbitrárnosť tohto rozhodnutia. Úrad rozdiel v rozsahu priznanej redukcie odôvodnil\nrozdielnou hodnotou a významom predložených dôkazov a rozsahom poskytnutej súčinnosti. Uvedený\npostup zároveň nie je v rozpore ani so znením § 38d zákona o ochrane hospodárskej súťaže, ktorý\numožňuje správnemu orgánu znížiť pokutu až do výšky 50%. Správny súd nezistil, že by žalovaný pri\nrozhodnutí o znížení pokuty o 30 % za prínos žalobcom predložených dôkazov vybočil zo zákonných\nmedzí správnej úvahy.\n390. Správny súd sa zároveň pri posúdení primeranosti uložených pokút zaoberal tiež námietkami\nžalobcov smerujúcimi k tvrdenému dominantnému postaveniu importéra, resp. k tvrdeniam, že importér\nmal predmetnú dohodu organizovať, koordinovať alebo vynucovať. V tejto súvislosti správny súd\nuvádza, že aj keby bolo preukázané, že importér zohrával pri koordinácii jednotlivých účastníkov\nvýznamnú alebo iniciatívnu úlohu, samo osebe by to neznamenalo dôvod na zníženie pokuty\nuloženej žalobcom ako ostatným účastníkom protisúťažného konania. Ako už bolo uvedené vyššie v\nodôvodnení tohto rozsudku, z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že skutočnosť, že určitý\n\núčastník kartelu vystupoval ako organizátor, iniciátor alebo koordinátor dohody, sama osebe nezbavuje\nostatných účastníkov zodpovednosti za ich vlastnú účasť na protisúťažnom konaní a ani nepredstavuje\npoľahčujúcu okolnosť vo vzťahu k nim. Rovnako ani právna úprava ochrany hospodárskej súťaže\ntakúto okolnosť výslovne nepovažuje za poľahčujúcu okolnosť, ktorá by mala vplyv na výšku sankcie.\nTáto okolnosť sa naopak posudzuje ako priťažujúca v prípade, že by niektorý žalobca iniciátorom bol\n(porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Asan/7/2021, bod 50). Správny súd preto dospel k\nzáveru, že ani prípadné preukázanie intenzívnejšej úlohy importéra v rámci koordinácie protisúťažného\nkonania by samo osebe nemalo vplyv na výšku pokút uložených žalobcom, keďže každý z účastníkov\nniesol samostatnú zodpovednosť za vlastné vedomé zapojenie sa do protisúťažného konania.\n391. Súd dospel k záveru, že žalovaný zároveň prihliadal aj na existenciu poľahčujúcich a priťažujúcich\nokolností, pričom ich význam a vplyv na konečnú výšku sankcie v rozhodnutí podrobne vysvetlil. Správny\nsúd v tomto smere nezistil žiadnu zjavne neprimeranú, arbitrárnu alebo vnútorné rozpornú úvahu\nžalovaného.\n392. Správny súd preto považuje uložené pokuty za primerané povahe a závažnosti zisteného\nprotisúťažného konania, pričom nezistil dôvody pre moderáciu sankcie ani pre záver, že by žalovaný pri\nukladaní pokút postupoval v rozpore so zásadou proporcionality alebo individualizácie trestu. Súd preto\nkonštatuje, že jednotlivé pokuty, ako výsledok správnej úvahy (pri ktorej má aj správny súd stanovené\nzákonné limity v rámci súdneho prieskumu) boli uložené vo výške zodpovedajúcej zákonnému rozpätiu\nstanovenému pre relevantný obrat a zohľadňujú požiadavky na represívny a preventívny účinok sankcie.\nTo platí aj pre uložený zákaz účasti vo verejnom obstarávaní na dobu 3 rokov od právoplatnosti\nrozhodnutia pre žalobcu ARAVER, uloženie zákazu je v súlade so zákonom o ochrane hospodárskej\nsúťaže a vychádza z charakteru konania žalobcu. Súd ani pri uložení tohto zákazu nezistil nezákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia. Súd z uvedených dôvodov k sankčnej moderácii pokút podľa § 198 SSP\nnepristúpil, pretože nezistil existenciu dôvodov na takýto postup – neprimeranosť sankcií k povahe\nskutku ani likvidačný charakter sankcií voči žiadnemu zo žalobcov.\nV.12 K návrhu žalobcov v 9. až 13. rade na podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie\n393. Žalobcovia 9. až 13. navrhli správnemu súdu podať Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku podľa\nčl. 267 ZFEÚ v nasledovnom znení: „Má sa čl. 27 nariadenia Rady (ES) č. 1/2003 zo 16. decembra\n2002 o vykonávaní pravidiel hospodárskej súťaže stanovených v čl. 81 a 82 Zmluvy vykladať v tom\nzmysle, že zásada práva na obhajobu je porušená, ak ústredný orgán štátnej správy na úseku ochrany\na podpory hospodárskej súťaže (Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) v štádiu po začatí súťažnosprávneho konania a potom, čo došlo k zverejneniu výzvy pred vydaním prvostupňového rozhodnutia\na v dôsledku uvedeného aj k odtajneniu celého administratívneho spisu, izolovane a osamotene\nvypočúva žiadateľov o leniency k podstatným skutkovým otázkam týkajúcich sa protisúťažného konania,\nktorého prešetrovanie je predmetnom daného súťažno-správneho konania, bez oboznámenia ostatných\núčastníkov konania, resp. ich právnych zástupcov a bez možnosti účasti ostatných účastníkov konania,\nresp. ich právnych zástupcov na tomto „osamotenom“ vypočúvaní žiadateľov o leniency?“\n394. Súd tento návrh žalobcov považoval za návrh na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm.\nc) SSP). Správny súd nie je súdom poslednej inštancie, a teda nemá povinnosť predkladať Súdnemu\ndvoru Európskej únie prejudiciálne otázky. Okrem toho však súd posúdil dôvodnosť predmetného návrhu\nžalobcov a dospel k záveru, že návrh žalobcov na prerušenie konania nebol dôvodný. Zodpovedanie\npoloženej otázky nebolo pre súd potrebné, keďže navrhovaná otázka sa týka čl. 27 Nariadenia č. 1/2003,\nktorý upravuje procesný postup Európskej Komisie a nie postupov vnútroštátneho orgánu, ktorým je\núrad. Zároveň, ak mali žalobcovia na mysli posúdenie postupov úradu, ktoré sú v otázke uvedené, potom\nsa táto otázka vzťahuje výlučne na vnútroštátnu právnu úpravu. Úlohou súdneho dvora Európskej únie\nv prejudiciálnou konaní je podať výklad práva Európskej únie, posúdenie vnútroštátnej právnej úpravy\na jej aplikácie patrí do právomoci vnútroštátnych súdov . Súd preto tento návrh žalobcov na prerušenie\nkonania zamietol ako nedôvodný vo výroku I. tohto rozsudku.\n395. Z rovnakých dôvodov súd nezistil ani namietanú nezákonnosť postupu žalovaného, ktorý\nv administratívnom konaní identickú otázku Súdnemu dvoru EÚ nepodal.\nV.13 K námietke nesprístupnenia komunikácie úradu s Komisiou\n\n396. Súd neprisvedčil ani žalobnej námietke, ktorou žalobcovia v 8 až 13. rade namietali, že im\nnebola sprístupnená časť administratívneho spisu obsahujúca komunikáciu medzi úradom a Európskou\nkomisiou. Správny súd uvádza, že samotná existencia komunikácie medzi vnútroštátnym súťažným\norgánom a Komisiou v rámci mechanizmov spolupráce podľa Nariadenia č. 1/2003 neznamená, že ide\no podklady rozhodnutia, s ktorými musí byť účastník konania oboznámený.\n397. Z administratívneho spisu ani z obsahu napadnutých rozhodnutí nevyplýva, že by žalovaný založil\nsvoje skutkové alebo právne závery na žalobcovi nesprístupnených stanoviskách Európskej komisie\nalebo že by také stanoviská boli vydané. Komunikácia medzi úradom a Komisiou predstavuje súčasť\ninštitucionálnej spolupráce medzi orgánmi ochrany hospodárskej súťaže, ktorej účelom je zabezpečenie\nkoordinovaného uplatňovania čl. 101 a 102 ZFEÚ, a nie vytváranie podkladov vo vzťahu ku konkrétnemu\núčastníkovi konania.\n398. Správny súd zároveň poukazuje na to, že právo účastníka oboznámiť sa s administratívnym\nspisom smeruje k zabezpečeniu možnosti efektívnej obhajoby vo vzťahu k podkladom, z ktorých správny\norgán vychádzal pri rozhodovaní o vine a sankcii. Nemožno ho však vykladať tak, že účastníkovi\nmusí byť sprístupnená každá komunikácia medzi správnymi orgánmi, ktorá nemá povahu dôkazu\npoužitého proti nemu. Žalobca pritom ani konkrétne neuviedol, akým spôsobom mala absencia tejto\nkomunikácie zasiahnuť do jeho práva na obhajobu, ani aký dopad mala mať táto skutočnosť na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia.\nV.14 K návrhom žalobcov na dokazovanie na pojednávaní\n399. K návrhom žalobcov na vykonanie dokazovania na pojednávaní (výsluchy v administratívnom\nkonaní navrhovaných a úradom nevypočutých svedkov a oboznámenie sa s ekonomickými analýzami)\nsúd uvádza, že tieto dôkazy nevykonal, keďže ich nepovažoval za relevantné ani spôsobilé\novplyvniť posúdenie zákonnosti napadnutého rozhodnutia v medziach správneho súdnictva. Predmetom\npreskúmania v tomto konaní nie je zisťovanie skutkového stavu v plnom rozsahu (s poukazom na §\n197 SSP), ani dokazovanie okolností, ale výlučne posúdenie toho, či si žalovaný zabezpečil dostatok\ndôkazov na zistenie skutkového stavu a či bol skutkový stav zistený dostatočne tak, aby mohol byť\npodkladom pre vydané rozhodnutie.\nVI. Sumarizácia\n400. Správny súd dodáva, že nie je jeho povinnosťou zaoberať sa všetkými namietanými skutočnosťami\nale len tými, ktoré boli rozhodujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí, čo má za to, že splnil. V tejto\nsúvislosti poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že čl. 6 ods. 1\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zaväzuje súdy odôvodniť svoje rozhodnutie,\nale nemožno ho chápať tak, že vyžaduje, aby na každý argument účastníka bola daná podrobná\nodpoveď; plnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny\nprípad (napríklad rozhodnutia ESĽP vo veciach Van de Hurk v. Holandsko, Ruiz Torija v. Španielsko,\nrozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. 329/2010, III. ÚS 726/2016, rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo/150/2009).\n401. Vzhľadom na uvedené správny súd, po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého\nrozhodnutia ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, neprisvedčil námietkam žalobcov v 1. až\n13. rade a žalobcu v 15. rade a tieto žaloby ako nedôvodné podľa § 190 SSP vo výroku III. tohto rozsudku\nzamietol.\n402. Súd prisvedčil žalobnej námietke uplynutia objektívnej prekluzívnej lehoty žalobcovi v 14.rade\na napadnuté rozhodnutie v časti výroku, ktorý sa dotýka žalobcu v 14. rade zrušil a vec vrátil Rade\nPMÚ na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude povinnosťou Rady PMÚ opätovne vec posúdiť, pričom\nprávnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v tejto zrušujúcej časti rozsudku, je žalovaný v ďalšom\nkonaní viazaný (§ 191 ods. 6 veta prvá SSP), vo veci opätovne rozhodne a svoje rozhodnutie náležitým\nspôsobom zdôvodní.\nVII. Náhrada trov konania\n\n403. O trovách konania žalobcu v 14. rade vrátane trov kasačného konania rozhodol správny súd podľa\n§ 167 ods. 1 SSP v zmysle zásady úspechu a v konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu\ntrov konania voči žalovanému v celom rozsahu.\n404. O trovách konania žalovaného vrátane trov kasačného konania správny súd rozhodol podľa\n§ 168 SSP a v konaní úspešnému žalovanému trovy konania voči žalobcom v 1. rade až 13. rade\na voči žalobcovi v 15. rade nepriznal, pretože žalovanému ako orgánu štátnej správy možno priznať\nvoči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo\npožadovať, pričom takéto dôvody súd nevzhliadol.\n405. Správny súd nepriznal nárok na náhradu trov konania vrátane trov kasačného konania ďalším\núčastníkom konania v 1. až 3. rade a to v zmysle § 169 SSP, pretože z obsahu spisu nevyplýva, že by\nim vznikli trovy konania v súvislosti s plnením povinností uložených súdom.\n406. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa\njeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 145 ods. 2 písm. c/ SSP\nv znení účinnom do 30.6.2023 v spojení s § 493e SSP v aktuálne platnom a účinnom znení).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a)\noznačenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nSSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body\nmožno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).\nKasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,\nak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej\nsťažnosti zastúpený advokátom v zmysle § 449 ods. 1 SSP. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa\nmusia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak\nmá sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,\nvysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6\nods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}