Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 8Sf/52/2025 1020200618 25. 06. 2026 Mgr. Jana Ondrejková ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200618.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členiek senátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Heleny Marcinkechovej, v právnej veci žalobcu: Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, Bratislava, IČO: 36 861 227, právne zastúpeného: JUDr. Petronela Toporcer Zavacká, LL.M., advokátka, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, Bratislava, IČO: 50 172 492, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020 a prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. 101032846/2019 zo dňa 03. mája 2019 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 101032846/2019 zo dňa 03. mája 2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 57 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi úrok zo sumy odkladu dane vo výške XXX XXX,XX eur splatný do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. 2. Konštatoval, že žalobca podal dňa 06. februára 2018 žiadosť o odklad platenia dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2017, doplnenú dňa 17. apríla 2018 (ďalej aj „žiadosť o odklad“), o ktorej rozhodol správca dane rozhodnutím č. 100893000/2018 zo dňa 18. mája 2018 (ďalej aj „rozhodnutie o povolení odkladu“) tak, že žalobcovi povolil odklad platenia daňového nedoplatku na DPH vo výške X XXX XXX,XX eur v termíne do 25. novembra 2019, ktoré rozhodnutie si žalobca prevzal dňa 30. mája 2018. Následne zistil, že žalobca dňa 27. februára 2019 uhradil DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 v sume X XXX XXX,XX eur. Uviedol tiež postup pri výpočte výšky úroku zo sumy odkladu dane, ktorý vyrubil za obdobie od 30. mája 2018 (začiatok doby odkladu) do 27. februára 2019 (deň úhrady), t. j. 274 dní.
3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. 4. Konštatoval, že zdaňovacím obdobím žalobcu podľa § 77 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) bol kalendárny mesiac. Uviedol, že žalobca podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 dňa 21. novembra 2017, pričom priznaná vlastná daňová povinnosť predstavovala sumu X XXX XXX,XX eur. Lehota na podanie daňového priznania uplynula dňa 27. novembra 2017. Žalobca predmetnú daňovú povinnosť uhradil po lehote splatnosti nasledovne: v sume XX XXX,XX eur dňa 24. januára 2018 preúčtovaním nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2017, v sume X XXX,XX eur dňa 24. februára 2018 preúčtovaním nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2017 a v sume X XXX XXX,XX eur dňa 27. februára 2019. Úrok zo sumy odkladu dane 2 498 273,16 eur správca dane počítal za obdobie odkladu dane, t. j. od 30. mája 2018 do dňa úhrady 27. februára 2019. Vzhľadom na to, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 28. novembra 2017 predstavovala 0,00 %, a teda trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 10 %, pri výpočte sa použila ročná úroková sadzba 10 %. Doplnil, že v zmysle § 161 daňového poriadku sa úrok z omeškania zaokrúhľuje na desiatky eurocentov nadol. 5. Bol toho názoru, že správca dane postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ustanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Podotkol, že na správu daní sa vzťahuje výlučne daňový poriadok, v súlade s ktorým je správca dane v zmysle § 57 ods. 5 daňového poriadku povinný vyrubiť úrok zo sumy odkladu dane za dobu povoleného odkladu platenia dane. Mal za to, že zákon jednoznačne určuje postup správcu dane v prípade, ak má daňový subjekt povolený odklad platenia dane, t. j. správca dane je povinný za dobu povoleného odkladu platenia dane vyrubiť úrok zo sumy odkladu dane vo výške podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku. Upozornil tiež na § 3 ods. 1 daňového poriadku zakotvujúci základné zásady daňového konania, medzi ktoré patrí aj zásada zákonnosti. II. Správna žaloba 6. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane č. 101032846/2019 zo dňa 03. mája 2019 a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. Eventuálne navrhol, aby správny súd zmenil prvostupňové rozhodnutie v spojení s napadnutým rozhodnutím tak, že mu zníži úrok zo sumy odkladu dane na sumu X euro. Správnu žalobu odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. 7. Žalobca v správnej žalobe uviedol ohľadom skutkového stavu, že na základe rámcovej zmluvy o poskytovaní právnych služieb uzavretej so spoločnosťou MH Manažment, a. s. v spojení s konkrétnou objednávkou poskytol danej spoločnosti právne služby, za ktoré mu vznikol nárok na odmenu, ktorá bola po ďalšom vzájomnom rokovaní stanovená vo výške XX XXX XXX eur s DPH (ďalej aj „odmena“), ku ktorej vystavil faktúru zo dňa 10. októbra 2017 na uvedenú sumu, pričom daná odmena mu bola dňa 08. novembra 2017 uhradená. 8. Uviedol, že následne dňa 09. novembra 2017 začala Národná kriminálna agentúra Prezídia Policajného zboru (ďalej len „NAKA“) voči nemu trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku vo forme spolupáchateľstva v štádiu pokusu a v ten istý deň vydal Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad špeciálnej prokuratúry“) príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 (ďalej aj „príkaz na zaistenie“), ktorým mu znemožnil nakladať so zaplatenou odmenou. 9. Vyjadril sa, že za účelom splnenia svojej zákonnej povinnosti ako platiteľa DPH podal dňa 21. novembra 2017 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2017, v zmysle ktorého priznaná vlastná daňová povinnosť na úhradu predstavovala sumu X XXX XXX,XX eur, splatnú dňa 27. novembra 2017. Podotkol, že napriek tomu, že v čase splatnosti daňovej povinnosti mal
dostatok peňažných prostriedkov na svojom bankovom účte, uvedeným príkazom na zaistenie mu bolo znemožnené uhradiť daňovú povinnosť v celom rozsahu, pričom uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-13 zo dňa 05. decembra 2017 (ďalej aj „uznesenie o zamietnutí žiadosti o obmedzenie zaistenia“) v spojení s uznesením špeciálneho prokurátora sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-25 zo dňa 23. januára 2018 bola zamietnutá jeho žiadosť zo dňa 22. novembra 2017 o obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov v rozsahu vzniknutej daňovej povinnosti. Súčasne uviedol, že dňa 19. decembra 2017 podal platobný príkaz za účelom úhrady predmetnej daňovej povinnosti, ktorý však nebol zrealizovaný. Navyše došlo aj k zamietnutiu jeho žiadosti o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov predstavujúcich jeho odmenu zo dňa 22. decembra 2017, a to uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24. januára 2018 v spojení (ďalej aj „uznesenie o zamietnutí žiadosti o zrušenie zaistenia“) s uznesením špeciálneho prokurátora sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-34 zo dňa 20. februára 2018. Následne správca dane rozhodnutím č. 100893000/2018 zo dňa 18. mája 2018 vyhovel jeho žiadosti o odklad platenia DPH zo dňa 06. februára 2018. Poukázal tiež na skutočnosť, že dňa 30. januára 2019 vydal Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) nález sp. zn. I. ÚS 122/2018-123, právoplatný dňa 18. februára 2019, ktorým rozhodol o zrušení uvedeného príkazu na zaistenie, ako aj uznesenia o zamietnutí žiadosti o obmedzenie zaistenia a uznesenie o zamietnutí žiadosti o zrušenie zaistenia. Zdôraznil, že bezprostredne potom, ako nadobudol možnosť nakladať so svojimi peňažnými prostriedkami predstavujúcimi odmenu, vykonal dňa 27. februára 2019 úhradu predmetnej daňovej povinnosti, v nadväznosti na ktorú boli vydané napadnuté rozhodnutia. 10. Namietal, že napadnuté rozhodnutia predstavujú priamy zásah do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Mal za to, že nemožnosť uhradiť daňovú povinnosť včas, a teda nutnosť podať žiadosť o odklad, priamo a bezprostredne zapríčinil nezákonným príkazom na zaistenie štát, ktorý od neho teraz paradoxne žiada úrok zo sumy ním zapríčineného odkladu platenia dane. Závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí považoval za nespravodlivo formalistické a nesúhlasil s nimi. Dal do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 1 daňového poriadku platí sa pri správe daní dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Zdôraznil, že úrok zo sumy odkladu dane mu bol vyrubený výlučne z dôvodu pochybenia na strane štátu, a to nezákonným príkazom na zaistenie, ktorý bol zrušený priamo Ústavným súdom SR. Uviedol, že na základe nezákonného príkazu na zaistenie nemohol objektívne splniť svoju daňovú povinnosť, aj keď sa o to pokúšal, na ktorú skutočnosť mali daňové orgány prihliadať, nakoľko z hľadiska účelu úroku zo sumy odkladu dane ju nemožno opomínať. Mal za to, že tento úrok možno považovať za paušalizovanú náhradu za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu v dôsledku oneskorenej úhrady dane, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (ďalej len „NSS ČR“) sp. zn. 7Afs/77/2014 zo dňa 02. júna 2016. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie špeciálneho prokurátora sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-25 zo dňa 23. januára 2018 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti o obmedzenie zaistenia, v zmysle ktorého žalobcovi vznikla objektívna prekážka súvisiaca so zákonnou povinnosťou zaplatiť splatnú DPH. 11. Uvedený postup daňových orgánov podľa jeho mienky v konečnom dôsledku znamená, že ujmu, ktorú spôsobil štátu sám štát svojím nezákonným rozhodnutím, musí zaplatiť on sám vo forme úroku zo sumy odkladu dane, ktorý nezapríčinil, a je tak nútený spätne sa domáhať náhrady škody, ktorá mu bola týmto spôsobená, od štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verenej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), čo vedie výlučne k množeniu súdnych sporov. Podľa výkladu žalobcu sa za predpokladanú dobu odkladu platenia dane podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku nemôže považovať situácia, keď daňový subjekt požiadal o odklad platenia dane z dôvodu nemožnosti daň zaplatiť včas z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom orgánu verejnej moci. Preto bol toho názoru, že nebola naplnená hypotéza v zmysle § 57 ods. 5 daňového poriadku, v čoho dôsledku mu nemohla vzniknúť povinnosť uhradiť úrok zo sumy odkladu dane. Namietal tiež nesprávnosť aplikácie prílišného formalizmu a dal do pozornosti, že súd ani orgán verejnej správy nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Poukázal pritom na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31. augusta 2017. Interpretácia a aplikácia daňového poriadku žalovaným, ktorá vyústila do vydania napadnutého rozhodnutia, je podľa jeho mienky v príkrom rozpore s princípom spravodlivosti, nakoľko dopady a náklady pochybenia štátu prenáša na žalobcu.
12. Svoj eventuálny návrh v zmysle § 192 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na zníženie výšku úroku zo sumy odkladu dane vyrubeného napadnutými rozhodnutiami na symbolickú sumu vo výške 1 euro odôvodňoval rovnakými dôvodmi ako návrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí. Výšku vyrubeného úroku zo sumy odkladu dane pokladal za celkom zjavne nespravodlivú a neprimeranú. Dodal, že v zmysle zásady prísnej individualizácie sankcie platí, že právna istota a spravodlivosť ako princípy materiálneho právneho štátu nepripúšťajú v individuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe skutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca sankciu vyjadril takou výlučnou úpravou. III. Vyjadrenie žalovaného 13. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril v podaní zo dňa 09. novembra 2020, v ktorom ju žiadal zamietnuť. Zotrval na svojich záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí a zopakoval značnú časť jeho odôvodnenia. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s platnými právnymi predpismi. Mal za to, že zákon neustanovuje povinnosť správcu dane pred vyrubením sankcie skúmať majetkové a finančné pomery každého daňového subjektu a podľa toho prípadne nevyrubiť sankciu, ak finančné pomery daňového subjektu mu práve v tom čase neumožňujú uhradiť sankciu. S poukazom na potenciálne dôsledky aplikácie právneho názoru žalobcu sa vyjadril, že každé svojvoľné rozhodnutie by bolo arbitrárne, nezákonné a nespravodlivé voči ostatným daňovým subjektom, ktorí si riadne a včas plnia svoje daňové povinnosti. Dodal tiež, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s jeho doterajšou ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá je rešpektovaná judikatúrou, ako aj v súlade s § 3 ods. 9 daňového poriadku a princípom právnej istoty. IV. Ďalšie vyjadrenia 14. Žalobca sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril v replike zo dňa 20. novembra 2020, v ktorej zotrval na podanej žalobe a naviac uviedol, že legalita nemôže znamenať požiadavku bezduchého formalizmu rezignujúceho na spravodlivosť a že opakovane dopláca na pochybenia štátu. 15. Žalovaný v duplike zo dňa 29. októbra 2024 zotrval na svojej argumentácii, ako aj na stanovisku o zákonnosti napadnutých rozhodnutí. 16. V ďalšom vyjadrení zo dňa 02. decembra 2024 žalobca opätovne zopakoval svoju predchádzajúcu argumentáciu a požiadal o včasné rozhodnutie vo veci. V. Konanie na správnom súde 17. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave bola prejednávaná vec pôvodne vedená pod sp. zn. BA-1S/104/2020. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola predmetná vec dňa 6. júna 2023 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 757/2004 Z.z.“) náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 5S Správneho súdu v Bratislave a následne bola dňa 22. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu v Bratislave. 18. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-1S/104/2020-132 zo dňa 23. januára 2025 žalobu zamietol. Voči uvedenému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, na podklade ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NSS SR“ alebo „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn. 1Sfk/20/2025 zo dňa 26. novembra 2025 (ďalej len „zrušujúci rozsudok kasačného súdu“) daný rozsudok Správneho súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nedostatočné zdôvodnenie odmietnutia jazykového výkladu prezentovaného žalobcom, resp.
uplatnenia iných interpretačných metód, ako aj z dôvodu, že predmetný rozsudok čiastočne (vo vzťahu k peňažnej moderácii) vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po vrátení veci kasačným súdom bola tejto na Správnom súde v Bratislave pridelená sp. zn. 8Sf/52/2025. 19. Žalobca následne v podaní zo dňa 03. februára 2026 v nadväznosti na podstatné závery zrušujúceho rozsudku kasačného súdu zotrval na svojej žalobnej argumentácii. Poukázal tiež na skutočnosť, že si civilnou žalobou neuplatnil nárok na náhradu škody zodpovedajúcu vyrubenej sume úroku v režime zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko zastáva názor, že mu úrok zo sumy odkladu za daných okolností nemohol byť vyrubený. Dodal, že možnosť domáhania sa náhrady škody z titulu úroku vyrubeného orgánom finančnej správy vylučuje judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 28/2008, podľa ktorého „plnenie povinnosti, ktorá vyplýva z predpisu spadajúceho do oblasti verejného (daňového práva), nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.“ Zároveň zdôraznil, že uplatnenie si náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladá zrušenie nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo priamou príčinou tejto škody, čoho sa práve v predmetnej veci domáha. 20. Napokon v podaní zo dňa 12. mája 2026 žalobca upozornil na rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sfk/34/2025 zo dňa 26. februára 2026 vydaný v skutkovo a právne obdobnej veci žalobcu. VI. Pojednávanie 21. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“), ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP rozhodol na pojednávaní dňa 25. júna 2026 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právnej zástupkyne žalobcu a v neprítomnosti žalovaného. Žalovaný svoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a o odročenie pojednávania nežiadal. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane vrátane postupu, ktorý prechádzal ich vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je potrebné zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie. 22. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní zotrvala na podanej žalobe. Na otázku sudkyne spravodajkyne, či žalobca medzičasom nepodal civilnú žalobu, ktorou by sa domáhal náhrady škody spočívajúcej v úroku zo sumy odkladu dane vyrubenom v predmetnom daňovom konaní od štátu, odpovedala negatívne. VII. Relevantné právne predpisy 23. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 24. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 25. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 26. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách. 27. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
28. Podľa § 57 ods. 1 daňového poriadku na žiadosť daňového subjektu môže správca dane povoliť odklad platenia dane, ktorej správu vykonáva, alebo povoliť platenie tejto dane v splátkach. 29. Podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku v znení účinnom do 16. mája 2024 za dobu povoleného odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach zaplatí daňový subjekt úrok zo sumy odkladu dane alebo zo sumy povolenej splátky. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky39) platnej v deň, ktorý nasleduje po dni splatnosti dane; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa vypočíta za každý deň povoleného odkladu platenia dane alebo povoleného platenia dane v splátkach. Ak daňový subjekt zaplatí odloženú sumu dane alebo daň v splátkach uloženú rozhodnutím správcu dane v lehote kratšej, ako ukladá rozhodnutie, správca dane úrok z odloženej sumy vyrubí do dňa zaplatenia odloženej sumy dane alebo do dňa zaplatenia dane v splátkach. Úrok z odloženej sumy vyrubí správca dane rozhodnutím. Úrok z odloženej sumy je splatný do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia; tento úrok nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt zaplatil odloženú sumu dane alebo daň v splátkach. 30. Podľa § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, daňové konanie sa zastaví, ak odpadol dôvod daňového konania. 31. Podľa § 161 daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, zaokrúhľuje sa daň, preddavok na daň, úrok z omeškania, pokuta a úrok na desiatky eurocentov nadol. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 32. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane č. 101032846/2019 zo dňa 03. mája 2019 o vyrubení úroku zo sumy odkladu dane vo výške XXX XXX,XX eur žalobcovi. Žalobca v podanej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Napadnuté rozhodnutia podľa neho predstavujú priamy zásah do jeho práva vlastniť majetok, keďže jeho (objektívnu) nemožnosť uhradiť daňovú povinnosť včas zapríčinil štát nezákonným príkazom na zaistenie. Domáhal sa reštriktívneho výkladu § 57 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého sa za predpokladanú dobu odkladu platenia dane nemôže považovať situácia, keď požiadal o odklad platenia dane z dôvodu nemožnosti daň zaplatiť včas z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom orgánu verejnej moci. Upozornil, že súd ani orgán verejnej správy nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov s tým, že interpretáciu a aplikáciu daňového poriadku žalovaným označil za rozpornú s princípom spravodlivosti. Svoj eventuálny moderačný návrh odôvodnil celkom zjavnou nespravodlivosťou a neprimeranosťou výšky vyrubeného úroku zo sumy odkladu dane. 33. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia správcu dane v medziach podanej žaloby, ako aj s prihliadnutím na obsah administratívneho spisu a právny názor vyjadrený v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu v predmetnej veci, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. 34. V prvom rade správny súd v nadväznosti na zrušujúci rozsudok kasačného súdu poukazuje na početnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno vychádzať striktne len z doslovného jazykového znenia, ale je potrebné použiť aj iné metódy výkladu práva, ako je účelový výklad, výklad e -ratione legis, ústavne komforný výklad či zásada in dubio mitius (viď napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 241/07, III. ÚS 274/07, I. ÚS 155/2017 či III. ÚS 341/07).
35. Z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011 zároveň vyplýva, že „všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných predpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a zmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov prihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti a požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej ochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný súd už v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne 17 záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona (III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010).“ 36. Súčasne správny súd považuje v predmetnej veci za relevantný aj právny názor kasačného súdu vyjadrený v jeho zrušujúcom rozsudku sp. zn. 8Sfk/45/2025 zo dňa 26. marca 2026 v súvisiacej veci žalobcu, hoci táto sa netýkala vyrubenia úroku zo sumy odkladu dane podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku, ale úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku za nezaplatenie dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 v ustanovenej lehote a výške, avšak k omeškaniu žalobcu došlo rovnako z dôvodu zaistenia jeho peňažných prostriedkov na základe totožného príkazu na zaistenie. Správny súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia uvedeného rozsudku: „28. Kasačný súd na úvod konštatuje, že správny súd správne pristúpil k posudzovaniu ustanovenia § 156 ods. 1 Daňového poriadku, keď si ako prvú kládol otázku (s odkazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 487/2024), či je text uvedeného ustanovenia jazykovo nesporný, a teda jednoznačný. Odpoveď na túto otázku totiž ďalej ovplyvňuje metodologický prístup súdu k spornému ustanoveniu, a to či súd pristúpi k výkladu práva alebo k jeho dotváraniu. 29. V tejto súvislosti kasačný súd pripomína, že právna metodológia vo väzbe na jazykový význam normatívneho textu rozlišuje na jednej strane medzi jeho výkladom a na strane druhej dotváraním (resp. tvorbou). V prípade významovo neurčitého textu hovoríme o výklade, pričom problematika dotvárania práva súvisí s priestorom pohybujúcim sa buď za hranicou najširšieho možného významu textu (analógia) alebo s priestorom významovo užším ako je samotné jadro interpretovaného textu (teleologická redukcia; viď bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 487/2024 zo dňa 14. 1. 2025, body 31 až 33 a bod 35). Aj právna spisba rozlišuje medzi výkladom práva a jeho dotváraním, keď výklad spája so sémantickou nejasnosťou právneho predpisu (napr. jazyková nejasnosť, významová neurčitosť textu), pričom dotváranie prichádza do úvahy v prípade, keď je text právneho predpisu jazykovo nesporný (napr. Melzer F.: Metodologie nalézaní práva, Úvod do právní argumentace, 2. vydání, Praha C.H. Beck, 2011). 30. Aplikáciou uvedených teoretických východísk správny súd dospel k záveru, že ustanovenie § 156 ods. 1 Daňového poriadku je jasné a z toho dôvodu zvažoval možnosti dotvárania práva, s ktorým postupom sa stotožňuje aj kasačný súd. Aj podľa kasačného súdu ustanovenie § 156 ods. 1 Daňového
poriadku z jazykového hľadiska obsahuje jednoznačné právne pojmy a správnym orgánom neumožňuje aplikáciu správnej úvahy (obsahuje pojem „vyrubí“). Zjednodušene povedané, sporné ustanovenie jednoznačne a jasne stanovuje povinnosť správneho orgánu vyrubiť úrok z omeškania, ktorý je definovaný v § 156 ods. 2 Daňového poriadku, ak daňový subjekt nezaplatil v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške daň. V tu posudzovanom prípade pritom bolo preukázané, a nespochybňovala to ani sťažovateľka, že sťažovateľka nezaplatila daň z príjmov právnickej osoby vyrubenú podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie roku 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Za daných okolností správny súd preto správne vyhodnotil, vzhľadom na jednoznačnosť sporného ustanovenia, že zo strany súdov by do úvahy prichádzalo jedine dotváranie práva. ...32. Vzhľadom na záver správneho súdu o jednoznačnosti ustanovenia § 156 ods. 1 Daňového poriadku, ktorú odobril aj kasačný súd, bolo následne úlohou správneho súdu zvážiť legitímnosť prípadného dotvárania práva, ktorého sa sťažovateľka dožadovala. K dotváraniu práva a jeho hraniciam pritom platí, že je legitímne len vtedy, keď v jeho prospech hovoria základné princípy, ktoré sa presadia v porovnaní s inak preferovaným princípom právnej istoty, deľby štátnej moci ako aj demokratickým princípom. Základnými legitimačnými dôvodmi, ktoré dotváranie práva odôvodňujú, sú princíp účelnosti, princíp bezrozpornosti právneho poriadku (hlavne bezrozpornosti hodnotovej), ktorý je veľmi úzko spojený s princípom rovnosti, resp. formálnej spravodlivosti. Nevyhnutným predpokladom akéhokoľvek dotvárania práva je istá nedokonalosť právnej úpravy, ktorá sa označuje ako medzera v zákone. Medzerou sa všeobecne rozumie neplánovaná neúplnosť zákona, resp. zákonodarcu, keď pre daný problém chýba z jazykového hľadiska aplikovateľný predpis, ktorý by však musel existovať, keby bol zákonodarca dôsledný (Melzer F.: Metodologie nalézaní práva, Úvod do právní argumentace, 2. vydání, Praha C.H. Beck, 2011, bod 225, 230, 231). Ústavný súd k uvedenému pritom doplnil, že sudcovské dotváranie práva ako nástroj jeho interpretácie z metodologického hľadiska prichádza do úvahy výnimočne a jedine v prípadoch tzv. kvalifikovaného nedostatku (medzery) v zákone, pričom v zásade platí, že o takejto medzere nemožno uvažovať v situáciách, keď jasný jazykový význam interpretovaného textu plne koreluje s historickým úmyslom zákonodarcu spravidla vyjadreným v dôvodovej správe k zákonu. Inými slovami, ak počiatočná medzera v zákone (otvorená alebo zakrytá) je prejavom vedomého rozhodnutia zákonodarcu, tak možnosti jeho dotvorenia zo strany všeobecného súdu sú obmedzené v tom smere, že sudca nie je oprávnený vyplniť vedomú medzeru v zákone. Ústavný súd ako výnimky pritom identifikoval podstatnú zmenu spoločenských podmienok a rozpor s ústavným poriadkom, ktorý je však možné preklenúť iba konaním o súlade právnych predpisov (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 487/2024 zo dňa 14. 1. 2025, body 31 až 33 a bod 35).“ 37. Zároveň správny súd považuje za potrebné uviesť, že pri dotváraní práva contra verba legis možno použiť dôležitú zásadu vylúčenia absurdných záverov. Zásada je nepochybne teleologická, absurditou sa totiž rozumie obzvlášť krikľavý rozpor medzi interpretačným výsledkom a niektorou právnou hodnotou, typicky účelnosťou, popr. spravodlivosťou. Zásada vylúčenia absurdných záverov, resp. jej argument reductio ad absurdum, je v súdnej praxi používaná hojne, a to i pri postupe contra verba legis. Zatiaľ čo pri viacznačnosti textu zákona je jasné, že si nevyberieme absurdný výkladový variant, pri jednoznačnom texte, vedúcom k absurdným dôsledkom, už to nesporné nie je. Použitie argumentu reductio ad absurdum totiž potom vedie spravidla k teleologickej redukcii, teda k dotvoreniu práva proti slovám zákona. Pre situáciu, ktorá jazykovo spadá do jadra interpretovaného pojmu, nie je daná právna norma použitá, pretože by to viedlo k neakceptovateľným dôsledkom (Melzer F.: Metody a zásady interpretace práva, 2. vydání, Praha: Auditorium 2019, s. 214, 217). 38. Správny súd vychádzajúc z obsahu predloženého administratívneho spisu považuje za preukázané, že žalobca v danom prípade požiadal dňa 06. februára 2018 o odklad platenia daňového nedoplatku na DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 vo výške 2 498 273,16 eur z dôvodu zaistenia peňažných prostriedkov vo výške 15 236 226 eur na jeho bankovom účte vedenom v A. B., C. na základe príkazu Úradu špeciálnej prokuratúry na zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 zo dňa 09. novembra 2017, pričom Úrad špeciálnej prokuratúry uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-13 zo dňa 05. decembra 2017 v spojení s uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-25 zo dňa 23. januára 2018 zamietol žiadosť žalobcu zo dňa 22. novembra 2017 o obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov vo výške 2 520 186,53 eur a uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24. januára 2018 v spojení s uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-34 zo dňa 20. februára 2018 zamietol žiadosť žalobcu o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov. Súčasťou administratívneho spisu je zároveň potvrdenie A. B., C. zo dňa 19. decembra 2017, podľa ktorého platobný príkaz žalobcu za účelom úhrady
predmetnej daňovej povinnosti vo výške 2 520 186,53 eur nebol zrealizovaný z dôvodu nedostatku finančných prostriedkov na účte. Nálezom sp. zn. I. ÚS 122/2018-123 zo dňa 30. januára 2019, právoplatným dňa 18. februára 2019, Ústavný súd SR rozhodol o zrušení príkazu na zaistenie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia, či predmetné peňažné prostriedky ako určené na spáchanie trestného činu boli na jeho spáchanie použité alebo sú výnosom z trestnej činnosti, a preto danému rozhodnutiu zjavne chýbal nevyhnutný zákonný základ. Následne žalobca dňa 27. februára 2019 vykonal úhradu predmetnej daňovej povinnosti. 39. Podľa dôvodovej správy k návrhu daňového poriadku § 57 „pojednáva o postupe správcu dane a daňového subjektu v prípade povolenia odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach v prípade, ak daňový subjekt nemá dostatok finančných prostriedkov na jednorazovú úhradu dane alebo rozdielu dane v lehote splatnosti. Správca dane môže povoliť odklad platenia dane alebo povolenie platenia dane v splátkach, len ak bude dlžná suma zabezpečená napr. záložným právom. Odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach môže byť povolený najviac 24 mesiacov odo dňa splatnosti dane. Daňový subjekt je povinný za dobu odkladu alebo povolenia splátok zaplatiť úrok. Vzhľadom na to, že v súčasnosti je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky nízka, navrhuje sa pri výpočte úroku namiesto základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použiť ročnú úrokovú sadzbu 10%.“ 40. Pokiaľ ide o interpretáciu zákonného ustanovenia aplikovaného správcom dane a žalovaným v predmetnej veci, a to § 57 ods. 5 prvá veta daňového poriadku, správny súd sa v prvom rade zaoberal jeho jazykovým znením. Správny súd je v tomto smere toho názoru, že citované zákonné ustanovenie, podľa ktorého za dobu povoleného odkladu platenia dane zaplatí daňový subjekt úrok zo sumy odkladu dane, má nesporný jazykový význam, keď s poukazom na pojem „zaplatí“ jednoznačne a jasne (bez možnosti aplikácie správnej úvahy) ustanovuje správnemu orgánu povinnosť vyrubiť úrok zo sumy odkladu dane v prípade, keď bol daňovému subjektu odklad dane povolený, čo bolo v danom prípade preukázané a žalobca túto skutočnosť v podanej žalobe ani nespochybňoval. Keďže dané ustanovenie nebolo možné interpretovať žalobcom uvádzaným spôsobom vylučujúcim jeho uplatnenie na posudzovaný prípad ani prostredníctvom najužšieho možného reštriktívneho výkladu, do úvahy prichádzalo výlučne vyplnenie prípadnej medzery v zákone, t. j. dotváranie práva pomocou teleologickej redukcie. 41. S poukazom na účel predmetného zákonného ustanovenia (§ 57 ods. 5 prvá veta daňového poriadku), ktorým je podľa názoru správneho súdu paušalizovaná náhrada za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu v dôsledku oneskorenej úhrady dane (avšak v nižšej výške ako v prípade úroku z omeškania podľa § 156 daňového poriadku, čím je zvýhodnený daňový subjekt, u ktorého boli splnené podmienky na povolenie odkladu platenia dane), ako aj na obsah dôvodovej správy k danému ustanoveniu dokumentujúci vôľu zákonodarcu, je správny súd toho názoru, že zákonodarca pri prijímaní predmetného ustanovenia nemal v úmysle, aby toto dopadalo aj na prípad, kedy nemožnosť zaplatiť daň v zákonnej lehote a nutnosť požiadať o odklad platenia dane daňovým subjektom boli jednoznačne a preukázateľne spôsobené nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, a teda ujma spôsobená štátnemu rozpočtu vznikla v dôsledku nezákonného konania samotného štátu. 42. Správny súd pritom považuje dôsledok aplikácie predmetného ustanovenia na prejednávanú vec za rozporný s jeho účelom, ako aj nespravodlivý, absurdný a neprípustným spôsobom zasahujúci do majetkovej sféry žalobcu, resp. do jeho základného práva vlastniť majetok zakotveného v čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže v danom prípade potreba odkladu platenia dane na strane žalobcu nebola spôsobená konaním, resp. nekonaním samotného žalobcu, ale nezákonným príkazom na zaistenie majetku vydaného Úradom špeciálnej prokuratúry, t. j. štátnym orgánom. Bolo by teda krajne nespravodlivé a neakceptovateľné, ak by bola zodpovednosť za pochybenie štátu prenášaná na žalobcu, ktorého majetok bol nezákonne zaistený. Správny súd je zároveň s poukazom na obsah administratívneho spisu (najmä potvrdenie A. B., C. zo dňa 19. decembra 2017 o nezrealizovaní platobného príkazu žalobcu) toho názoru, že žalobca preukázal existenciu príčinnej súvislosti medzi Ústavným súdom SR zrušeným príkazom na zaistenie peňažných prostriedkov žalobcu a jeho nemožnosťou uhradiť predmetnú daň v zákonnej lehote, ako aj na to nadväzujúcou žiadosťou žalobcu o odklad platenia dane.
43. Vychádzajúc z uvedeného dospel správny súd s využitím argumentu reductio ad absurdum k záveru, že v danom prípade je jazykové znenie žalovaným aplikovaného zákonného ustanovenia, a to § 57 ods. 5 prvej vety daňového poriadku, v príkrom rozpore s jeho účelom, pričom tento rozpor nemožno odstrániť v rámci hraníc jeho jazykového znenia, resp. jadra interpretovaného textu, a vzhľadom na zistenú kvalifikovanú medzeru v zákone, ktorá jednoznačne nebola prejavom vedomého rozhodnutia zákonodarcu, je legitímne vyplniť predmetnú medzeru pomocou teleologickej redukcie, t. j. dotvorením práva v rozpore s jeho nesporným jazykovým znením, v čoho dôsledku je potrebné zdržať sa aplikácie predmetného ustanovenia na prejednávanú vec. Daňové orgány preto podľa názoru správneho súdu v danom prípade predmetnú vec neprávne právne posúdili, keď na ňu aplikovali § 57 ods. 5 daňového poriadku, hoci sa mali jeho uplatnenia zdržať. 44. S poukazom na uvedené tak správny súd vyhodnotil podanú žalobu ako dôvodnú, a preto podľa § 191 ods. 1 písm. c) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Z tohto dôvodu zároveň odpadol dôvod bližšie sa zaoberať eventuálnym žalobným návrhom, v rámci ktorého sa žalobca domáhal uplatnenia peňažnej moderácie v zmysle § 192 SSP. 45. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou správcu dane predmetné daňové konanie zastaviť s poukazom na § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku v nadväznosti na odpadnutie dôvodu konania. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v zmysle § 191 ods. 6 SSP v ďalšom konaní viazaný. Pokiaľ by žalovaný v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd by opätovne zrušil jeho rozhodnutie z tých istých dôvodov, môže mu správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť pokutu podľa citovaného zákonného ustanovenia. 46. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 a ods. 3 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a kasačného konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP. 47. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 139 ods. 4 SSP).
(§
Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.