{"guid": "1475062e-7ff0-4a3c-9075-77409d167a5f:81e51358-4e59-4423-a323-efcd4971f318", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200618.2", "spisova_znacka": "BA-1S/104/2020", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-1S/104/2020 z 25. 6. 2026", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 25. júna 2026, sp. zn. BA-1S/104/2020, ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200618.2", "identifikacne_cislo": "1020200618", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "Mgr. Jana Ondrejková", "sudca_id": 982, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-jana-ondrejkova-982", "datum_vydania": "2026-06-25", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-57.odsek-5", "nazov": "§ 57 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-57.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-57"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-77.odsek-1", "nazov": "§ 77 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-77.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-192", "nazov": "§ 192 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-192", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-192"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "nazov": "§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/514", "nazov": "zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/514", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/514-2003"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-57", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-77", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-192", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/81e51358-4e59-4423-a323-efcd4971f318", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200618.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200618.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200618.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n8Sf/52/2025\n1020200618\n25. 06. 2026\nMgr. Jana Ondrejková\nECLI:SK:SpSBA:2026:1020200618.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Ondrejkovej a členiek\nsenátu Mgr. Miroslavy Fodor (sudkyňa spravodajkyňa) a Mgr. Heleny Marcinkechovej, v právnej veci\nžalobcu: Advokátska kancelária JUDr. Radomír Bžán, s. r. o., so sídlom Nám. Ľ. Štúra 2, Bratislava,\nIČO: 36 861 227, právne zastúpeného: JUDr. Petronela Toporcer Zavacká, LL.M., advokátka, so sídlom\nNám. Ľ. Štúra 2, Bratislava, IČO: 50 172 492, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej\nrepubliky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej\nrepubliky č. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020 a prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu\nBratislava č. 101032846/2019 zo dňa 03. mája 2019 a vec v r a c i a orgánu verejnej správy prvého\nstupňa na ďalšie konanie.\nII. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému právo na náhradu trov konania a trov kasačného\nkonania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\n1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „správca dane“) rozhodnutím č. 101032846/2019 zo dňa 03. mája\n2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 57 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní\n(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi úrok zo sumy odkladu dane vo výške XXX XXX,XX eur splatný do\n15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.\n2. Konštatoval, že žalobca podal dňa 06. februára 2018 žiadosť o odklad platenia dane z pridanej\nhodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie október 2017, doplnenú dňa 17. apríla 2018 (ďalej aj\n„žiadosť o odklad“), o ktorej rozhodol správca dane rozhodnutím č. 100893000/2018 zo dňa 18. mája\n2018 (ďalej aj „rozhodnutie o povolení odkladu“) tak, že žalobcovi povolil odklad platenia daňového\nnedoplatku na DPH vo výške X XXX XXX,XX eur v termíne do 25. novembra 2019, ktoré rozhodnutie\nsi žalobca prevzal dňa 30. mája 2018. Následne zistil, že žalobca dňa 27. februára 2019 uhradil DPH\nza zdaňovacie obdobie október 2017 v sume X XXX XXX,XX eur. Uviedol tiež postup pri výpočte výšky\núroku zo sumy odkladu dane, ktorý vyrubil za obdobie od 30. mája 2018 (začiatok doby odkladu) do 27.\nfebruára 2019 (deň úhrady), t. j. 274 dní.\n\n3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím\nč. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.\n4. Konštatoval, že zdaňovacím obdobím žalobcu podľa § 77 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) bol kalendárny mesiac.\nUviedol, že žalobca podal daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 dňa 21.\nnovembra 2017, pričom priznaná vlastná daňová povinnosť predstavovala sumu X XXX XXX,XX eur.\nLehota na podanie daňového priznania uplynula dňa 27. novembra 2017. Žalobca predmetnú daňovú\npovinnosť uhradil po lehote splatnosti nasledovne: v sume XX XXX,XX eur dňa 24. januára 2018\npreúčtovaním nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2017, v sume X XXX,XX eur dňa\n24. februára 2018 preúčtovaním nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie december 2017 a v sume\nX XXX XXX,XX eur dňa 27. februára 2019. Úrok zo sumy odkladu dane 2 498 273,16 eur správca dane\npočítal za obdobie odkladu dane, t. j. od 30. mája 2018 do dňa úhrady 27. februára 2019. Vzhľadom na\nto, že základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu 28. novembra 2017 predstavovala\n0,00 %, a teda trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahol 10 %,\npri výpočte sa použila ročná úroková sadzba 10 %. Doplnil, že v zmysle § 161 daňového poriadku sa\núrok z omeškania zaokrúhľuje na desiatky eurocentov nadol.\n5. Bol toho názoru, že správca dane postupoval v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,\nktorý ustanovuje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a\nspôsobom, ktorý ustanovuje zákon. Podotkol, že na správu daní sa vzťahuje výlučne daňový poriadok,\nv súlade s ktorým je správca dane v zmysle § 57 ods. 5 daňového poriadku povinný vyrubiť úrok zo\nsumy odkladu dane za dobu povoleného odkladu platenia dane. Mal za to, že zákon jednoznačne určuje\npostup správcu dane v prípade, ak má daňový subjekt povolený odklad platenia dane, t. j. správca dane\nje povinný za dobu povoleného odkladu platenia dane vyrubiť úrok zo sumy odkladu dane vo výške podľa\n§ 57 ods. 5 daňového poriadku. Upozornil tiež na § 3 ods. 1 daňového poriadku zakotvujúci základné\nzásady daňového konania, medzi ktoré patrí aj zásada zákonnosti.\nII.\nSprávna žaloba\n6. Včas podanou správnou žalobou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.\n100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020, ako aj prvostupňového rozhodnutia správcu dane č.\n101032846/2019 zo dňa 03. mája 2019 a vrátenia veci správcovi dane na ďalšie konanie. Eventuálne\nnavrhol, aby správny súd zmenil prvostupňové rozhodnutie v spojení s napadnutým rozhodnutím tak,\nže mu zníži úrok zo sumy odkladu dane na sumu X euro. Správnu žalobu odôvodnil tým, že napadnuté\nrozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré mohlo mať za následok vydanie\nnezákonného rozhodnutia vo veci samej.\n7. Žalobca v správnej žalobe uviedol ohľadom skutkového stavu, že na základe rámcovej zmluvy\no poskytovaní právnych služieb uzavretej so spoločnosťou MH Manažment, a. s. v spojení s konkrétnou\nobjednávkou poskytol danej spoločnosti právne služby, za ktoré mu vznikol nárok na odmenu, ktorá bola\npo ďalšom vzájomnom rokovaní stanovená vo výške XX XXX XXX eur s DPH (ďalej aj „odmena“), ku\nktorej vystavil faktúru zo dňa 10. októbra 2017 na uvedenú sumu, pričom daná odmena mu bola dňa\n08. novembra 2017 uhradená.\n8. Uviedol, že následne dňa 09. novembra 2017 začala Národná kriminálna agentúra Prezídia\nPolicajného zboru (ďalej len „NAKA“) voči nemu trestné stíhanie pre obzvlášť závažný zločin porušovania\npovinností pri správe cudzieho majetku vo forme spolupáchateľstva v štádiu pokusu a v ten istý deň vydal\nÚrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad špeciálnej\nprokuratúry“) príkaz na zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 (ďalej aj „príkaz\nna zaistenie“), ktorým mu znemožnil nakladať so zaplatenou odmenou.\n9. Vyjadril sa, že za účelom splnenia svojej zákonnej povinnosti ako platiteľa DPH podal dňa 21.\nnovembra 2017 daňové priznanie k DPH za zdaňovacie obdobie október 2017, v zmysle ktorého\npriznaná vlastná daňová povinnosť na úhradu predstavovala sumu X XXX XXX,XX eur, splatnú\ndňa 27. novembra 2017. Podotkol, že napriek tomu, že v čase splatnosti daňovej povinnosti mal\n\ndostatok peňažných prostriedkov na svojom bankovom účte, uvedeným príkazom na zaistenie mu\nbolo znemožnené uhradiť daňovú povinnosť v celom rozsahu, pričom uznesením Úradu špeciálnej\nprokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-13 zo dňa 05. decembra 2017 (ďalej aj „uznesenie o zamietnutí\nžiadosti o obmedzenie zaistenia“) v spojení s uznesením špeciálneho prokurátora sp. zn. VII/2 Gv\n302/17/1000-25 zo dňa 23. januára 2018 bola zamietnutá jeho žiadosť zo dňa 22. novembra 2017\no obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov v rozsahu vzniknutej daňovej povinnosti. Súčasne\nuviedol, že dňa 19. decembra 2017 podal platobný príkaz za účelom úhrady predmetnej daňovej\npovinnosti, ktorý však nebol zrealizovaný. Navyše došlo aj k zamietnutiu jeho žiadosti o zrušenie\nzaistenia peňažných prostriedkov predstavujúcich jeho odmenu zo dňa 22. decembra 2017, a to\nuznesením Úradu špeciálnej prokuratúry sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24. januára 2018\nv spojení (ďalej aj „uznesenie o zamietnutí žiadosti o zrušenie zaistenia“) s uznesením špeciálneho\nprokurátora sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-34 zo dňa 20. februára 2018. Následne správca dane\nrozhodnutím č. 100893000/2018 zo dňa 18. mája 2018 vyhovel jeho žiadosti o odklad platenia DPH\nzo dňa 06. februára 2018. Poukázal tiež na skutočnosť, že dňa 30. januára 2019 vydal Ústavný súd\nSlovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) nález sp. zn. I. ÚS 122/2018-123, právoplatný dňa 18.\nfebruára 2019, ktorým rozhodol o zrušení uvedeného príkazu na zaistenie, ako aj uznesenia o zamietnutí\nžiadosti o obmedzenie zaistenia a uznesenie o zamietnutí žiadosti o zrušenie zaistenia. Zdôraznil,\nže bezprostredne potom, ako nadobudol možnosť nakladať so svojimi peňažnými prostriedkami\npredstavujúcimi odmenu, vykonal dňa 27. februára 2019 úhradu predmetnej daňovej povinnosti,\nv nadväznosti na ktorú boli vydané napadnuté rozhodnutia.\n10. Namietal, že napadnuté rozhodnutia predstavujú priamy zásah do jeho práva vlastniť majetok\nv zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Mal za to, že nemožnosť uhradiť daňovú povinnosť\nvčas, a teda nutnosť podať žiadosť o odklad, priamo a bezprostredne zapríčinil nezákonným príkazom\nna zaistenie štát, ktorý od neho teraz paradoxne žiada úrok zo sumy ním zapríčineného odkladu\nplatenia dane. Závery žalovaného v napadnutom rozhodnutí považoval za nespravodlivo formalistické\na nesúhlasil s nimi. Dal do pozornosti, že v zmysle § 3 ods. 1 daňového poriadku platí sa pri správe\ndaní dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov. Zdôraznil, že\núrok zo sumy odkladu dane mu bol vyrubený výlučne z dôvodu pochybenia na strane štátu, a to\nnezákonným príkazom na zaistenie, ktorý bol zrušený priamo Ústavným súdom SR. Uviedol, že na\nzáklade nezákonného príkazu na zaistenie nemohol objektívne splniť svoju daňovú povinnosť, aj keď\nsa o to pokúšal, na ktorú skutočnosť mali daňové orgány prihliadať, nakoľko z hľadiska účelu úroku zo\nsumy odkladu dane ju nemožno opomínať. Mal za to, že tento úrok možno považovať za paušalizovanú\nnáhradu za ujmu spôsobenú štátnemu rozpočtu v dôsledku oneskorenej úhrady dane, pričom poukázal\nna rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (ďalej len „NSS ČR“) sp. zn. 7Afs/77/2014\nzo dňa 02. júna 2016. V tejto súvislosti poukázal aj na uznesenie špeciálneho prokurátora sp. zn. VII/2\nGv 302/17/1000-25 zo dňa 23. januára 2018 o zamietnutí sťažnosti proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti\no obmedzenie zaistenia, v zmysle ktorého žalobcovi vznikla objektívna prekážka súvisiaca so zákonnou\npovinnosťou zaplatiť splatnú DPH.\n11. Uvedený postup daňových orgánov podľa jeho mienky v konečnom dôsledku znamená, že ujmu,\nktorú spôsobil štátu sám štát svojím nezákonným rozhodnutím, musí zaplatiť on sám vo forme úroku\nzo sumy odkladu dane, ktorý nezapríčinil, a je tak nútený spätne sa domáhať náhrady škody, ktorá mu\nbola týmto spôsobená, od štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú\npri výkone verenej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 514/2003 Z. z.“), čo vedie výlučne k množeniu súdnych sporov. Podľa výkladu žalobcu sa\nza predpokladanú dobu odkladu platenia dane podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku nemôže považovať\nsituácia, keď daňový subjekt požiadal o odklad platenia dane z dôvodu nemožnosti daň zaplatiť včas\nz objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom orgánu verejnej moci. Preto bol toho názoru,\nže nebola naplnená hypotéza v zmysle § 57 ods. 5 daňového poriadku, v čoho dôsledku mu nemohla\nvzniknúť povinnosť uhradiť úrok zo sumy odkladu dane. Namietal tiež nesprávnosť aplikácie prílišného\nformalizmu a dal do pozornosti, že súd ani orgán verejnej správy nie je absolútne viazaný doslovným\nznením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku,\nsystematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Poukázal pritom na nález Ústavného\nsúdu SR sp. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31. augusta 2017. Interpretácia a aplikácia daňového poriadku\nžalovaným, ktorá vyústila do vydania napadnutého rozhodnutia, je podľa jeho mienky v príkrom rozpore\ns princípom spravodlivosti, nakoľko dopady a náklady pochybenia štátu prenáša na žalobcu.\n\n12. Svoj eventuálny návrh v zmysle § 192 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „SSP“) na zníženie výšku úroku zo sumy odkladu dane vyrubeného\nnapadnutými rozhodnutiami na symbolickú sumu vo výške 1 euro odôvodňoval rovnakými dôvodmi ako\nnávrh na zrušenie napadnutých rozhodnutí. Výšku vyrubeného úroku zo sumy odkladu dane pokladal\nza celkom zjavne nespravodlivú a neprimeranú. Dodal, že v zmysle zásady prísnej individualizácie\nsankcie platí, že právna istota a spravodlivosť ako princípy materiálneho právneho štátu nepripúšťajú v\nindividuálnych prípadoch aplikovanie sankcií, ktoré sú zjavne neproporcionálne a neprimerané povahe\nskutku a jeho dôsledkom, a to ani v prípade, ak zákonodarca sankciu vyjadril takou výlučnou úpravou.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n13. Žalovaný sa k správnej žalobe písomne vyjadril v podaní zo dňa 09. novembra 2020, v ktorom\nju žiadal zamietnuť. Zotrval na svojich záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí a zopakoval\nznačnú časť jeho odôvodnenia. Konštatoval, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade s platnými\nprávnymi predpismi. Mal za to, že zákon neustanovuje povinnosť správcu dane pred vyrubením sankcie\nskúmať majetkové a finančné pomery každého daňového subjektu a podľa toho prípadne nevyrubiť\nsankciu, ak finančné pomery daňového subjektu mu práve v tom čase neumožňujú uhradiť sankciu.\nS poukazom na potenciálne dôsledky aplikácie právneho názoru žalobcu sa vyjadril, že každé svojvoľné\nrozhodnutie by bolo arbitrárne, nezákonné a nespravodlivé voči ostatným daňovým subjektom, ktorí si\nriadne a včas plnia svoje daňové povinnosti. Dodal tiež, že napadnuté rozhodnutia boli vydané v súlade\ns jeho doterajšou ustálenou rozhodovacou praxou, ktorá je rešpektovaná judikatúrou, ako aj v súlade s\n§ 3 ods. 9 daňového poriadku a princípom právnej istoty.\nIV.\nĎalšie vyjadrenia\n14. Žalobca sa k vyjadreniu žalobcu písomne vyjadril v replike zo dňa 20. novembra 2020, v ktorej zotrval\nna podanej žalobe a naviac uviedol, že legalita nemôže znamenať požiadavku bezduchého formalizmu\nrezignujúceho na spravodlivosť a že opakovane dopláca na pochybenia štátu.\n15. Žalovaný v duplike zo dňa 29. októbra 2024 zotrval na svojej argumentácii, ako aj na stanovisku\no zákonnosti napadnutých rozhodnutí.\n16. V ďalšom vyjadrení zo dňa 02. decembra 2024 žalobca opätovne zopakoval svoju predchádzajúcu\nargumentáciu a požiadal o včasné rozhodnutie vo veci.\nV.\nKonanie na správnom súde\n17. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z.z. o zriadení správnych súdov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov začal s účinnosťou od 01. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd\nv Bratislave, na ktorý prešiel od 01. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu\nv Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave bola\nprejednávaná vec pôvodne vedená pod sp. zn. BA-1S/104/2020. V súlade s platným a účinným rozvrhom\npráce správneho súdu bola predmetná vec dňa 6. júna 2023 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004\nZ.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ,,zákon č. 757/2004 Z.z.“) náhodným\nvýberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky pridelená senátu 5S Správneho súdu v Bratislave a následne\nbola dňa 22. mája 2024 rovnakým spôsobom pridelená novovzniknutému senátu 8S Správneho súdu\nv Bratislave.\n18. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. BA-1S/104/2020-132 zo dňa 23. januára 2025 žalobu\nzamietol. Voči uvedenému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, na podklade ktorej Najvyšší\nsprávny súd Slovenskej republiky (ďalej aj „NSS SR“ alebo „kasačný súd“) rozsudkom sp. zn.\n1Sfk/20/2025 zo dňa 26. novembra 2025 (ďalej len „zrušujúci rozsudok kasačného súdu“) daný rozsudok\nSprávneho súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti\npre nedostatočné zdôvodnenie odmietnutia jazykového výkladu prezentovaného žalobcom, resp.\n\nuplatnenia iných interpretačných metód, ako aj z dôvodu, že predmetný rozsudok čiastočne (vo vzťahu\nk peňažnej moderácii) vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Po vrátení veci kasačným\nsúdom bola tejto na Správnom súde v Bratislave pridelená sp. zn. 8Sf/52/2025.\n19. Žalobca následne v podaní zo dňa 03. februára 2026 v nadväznosti na podstatné závery zrušujúceho\nrozsudku kasačného súdu zotrval na svojej žalobnej argumentácii. Poukázal tiež na skutočnosť,\nže si civilnou žalobou neuplatnil nárok na náhradu škody zodpovedajúcu vyrubenej sume úroku\nv režime zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko zastáva názor, že mu úrok zo sumy odkladu za daných\nokolností nemohol byť vyrubený. Dodal, že možnosť domáhania sa náhrady škody z titulu úroku\nvyrubeného orgánom finančnej správy vylučuje judikát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R\n28/2008, podľa ktorého „plnenie povinnosti, ktorá vyplýva z predpisu spadajúceho do oblasti verejného\n(daňového práva), nemôže byť škodou v zmysle zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu\nspôsobenú rozhodnutím orgánov štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom.“ Zároveň zdôraznil,\nže uplatnenie si náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. predpokladá zrušenie nezákonného\nrozhodnutia, ktoré bolo priamou príčinou tejto škody, čoho sa práve v predmetnej veci domáha.\n20. Napokon v podaní zo dňa 12. mája 2026 žalobca upozornil na rozsudok NSS SR sp. zn. 2Sfk/34/2025\nzo dňa 26. februára 2026 vydaný v skutkovo a právne obdobnej veci žalobcu.\nVI.\nPojednávanie\n21. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“), ako súd vecne a miestne príslušný\nna konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP rozhodol na pojednávaní dňa 25. júna 2026 rozsudkom,\nktorý verejne vyhlásil v prítomnosti právnej zástupkyne žalobcu a v neprítomnosti žalovaného. Žalovaný\nsvoju neúčasť na pojednávaní neospravedlnil a o odročenie pojednávania nežiadal. Správny súd\npreskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane vrátane\npostupu, ktorý prechádzal ich vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a napadnuté rozhodnutie\nv spojení s prvostupňovým rozhodnutím je potrebné zrušiť a vec vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie.\n22. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní zotrvala na podanej žalobe. Na otázku sudkyne\nspravodajkyne, či žalobca medzičasom nepodal civilnú žalobu, ktorou by sa domáhal náhrady škody\nspočívajúcej v úroku zo sumy odkladu dane vyrubenom v predmetnom daňovom konaní od štátu,\nodpovedala negatívne.\nVII.\nRelevantné právne predpisy\n23. Podľa § 493e SSP konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona\nv znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n24. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n25. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n26. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho\nkonania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených\nzáujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa\npostupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.\n27. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných\nprávnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom\nchránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.\n\n28. Podľa § 57 ods. 1 daňového poriadku na žiadosť daňového subjektu môže správca dane povoliť\nodklad platenia dane, ktorej správu vykonáva, alebo povoliť platenie tejto dane v splátkach.\n29. Podľa § 57 ods. 5 daňového poriadku v znení účinnom do 16. mája 2024 za dobu povoleného\nodkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach zaplatí daňový subjekt úrok zo sumy odkladu dane\nalebo zo sumy povolenej splátky. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby\nEurópskej centrálnej banky39) platnej v deň, ktorý nasleduje po dni splatnosti dane; ak trojnásobok\nzákladnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto\ntrojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10\n%. Úrok sa vypočíta za každý deň povoleného odkladu platenia dane alebo povoleného platenia dane\nv splátkach. Ak daňový subjekt zaplatí odloženú sumu dane alebo daň v splátkach uloženú rozhodnutím\nsprávcu dane v lehote kratšej, ako ukladá rozhodnutie, správca dane úrok z odloženej sumy vyrubí do\ndňa zaplatenia odloženej sumy dane alebo do dňa zaplatenia dane v splátkach. Úrok z odloženej sumy\nvyrubí správca dane rozhodnutím. Úrok z odloženej sumy je splatný do 15 dní odo dňa právoplatnosti\nrozhodnutia; tento úrok nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový subjekt\nzaplatil odloženú sumu dane alebo daň v splátkach.\n30. Podľa § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje\ninak, daňové konanie sa zastaví, ak odpadol dôvod daňového konania.\n31. Podľa § 161 daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,\nzaokrúhľuje sa daň, preddavok na daň, úrok z omeškania, pokuta a úrok na desiatky eurocentov nadol.\nVIII.\nPosúdenie veci správnym súdom\n32. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo napadnuté rozhodnutie\nžalovaného č. 100487092/2020 zo dňa 21. februára 2020 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím\nsprávcu dane č. 101032846/2019 zo dňa 03. mája 2019 o vyrubení úroku zo sumy odkladu dane vo výške\nXXX XXX,XX eur žalobcovi. Žalobca v podanej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú\nz nesprávneho právneho posúdenia veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní, ktoré\nmohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Napadnuté rozhodnutia podľa\nneho predstavujú priamy zásah do jeho práva vlastniť majetok, keďže jeho (objektívnu) nemožnosť\nuhradiť daňovú povinnosť včas zapríčinil štát nezákonným príkazom na zaistenie. Domáhal sa\nreštriktívneho výkladu § 57 ods. 5 daňového poriadku, podľa ktorého sa za predpokladanú dobu\nodkladu platenia dane nemôže považovať situácia, keď požiadal o odklad platenia dane z dôvodu\nnemožnosti daň zaplatiť včas z objektívnej príčiny spôsobenej právoplatným výrokom orgánu verejnej\nmoci. Upozornil, že súd ani orgán verejnej správy nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona,\nale môže a musí sa od neho odchýliť, ak to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická\nsúvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov s tým, že interpretáciu a aplikáciu daňového\nporiadku žalovaným označil za rozpornú s princípom spravodlivosti. Svoj eventuálny moderačný návrh\nodôvodnil celkom zjavnou nespravodlivosťou a neprimeranosťou výšky vyrubeného úroku zo sumy\nodkladu dane.\n33. Správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného a prvostupňového rozhodnutia\nsprávcu dane v medziach podanej žaloby, ako aj s prihliadnutím na obsah administratívneho spisu a\nprávny názor vyjadrený v zrušujúcom rozsudku kasačného súdu v predmetnej veci, dospel k záveru, že\nnapadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím vychádzalo z nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n34. V prvom rade správny súd v nadväznosti na zrušujúci rozsudok kasačného súdu poukazuje na\npočetnú judikatúru Ústavného súdu SR, podľa ktorej pri výklade a aplikácii právnych predpisov nemožno\nvychádzať striktne len z doslovného jazykového znenia, ale je potrebné použiť aj iné metódy výkladu\npráva, ako je účelový výklad, výklad e -ratione legis, ústavne komforný výklad či zásada in dubio mitius\n(viď napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 241/07, III. ÚS 274/07, I. ÚS 155/2017 či III. ÚS 341/07).\n\n35. Z nálezu Ústavného súdu SR III. ÚS 212/2011-140 zo dňa 18. októbra 2011 zároveň vyplýva,\nže „všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia na vec sa vzťahujúcich zákonných\npredpisov v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto\nustanovení nemožno toto ani iné základné práva obmedziť spôsobom zasahujúcim do ich podstaty a\nzmyslu. Z tohto hľadiska musí všeobecný súd pri výklade a aplikácii príslušných právnych predpisov\nprihliadať na spravodlivú rovnováhu pri poskytovaní ochrany uplatňovaným právam a oprávneným\nzáujmom účastníkov konania (obdobne napr. III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07). Princíp spravodlivosti\na požiadavka materiálnej ochrany práv sú totiž podstatnými a neopomenuteľnými atribútmi právnej\nochrany (predovšetkým súdnej) v rámci koncepcie materiálneho právneho štátu. Ústavný súd už v\nrámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov\nzahŕňajúcej aplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov\nje zisťovanie obsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu.\nIde vždy o metodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu\nprednosť, pričom jednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému\na racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení\nprávnych predpisov je nepochybne potrebné vychádzať prvotne z ich doslovného znenia. Súd však\nnie je doslovným znením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od\nneho (od doslovného znenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje\núčel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných\nvšeobecne 17 záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto\nprípadoch musí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí\nzaložiť na racionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia\nprávneho predpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia\nso zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno\nuprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť\nštátnych orgánov zákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú\nnevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl.\n2 ods. 2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona\n(III. ÚS 341/07, III. ÚS 72/2010).“\n36. Súčasne správny súd považuje v predmetnej veci za relevantný aj právny názor kasačného súdu\nvyjadrený v jeho zrušujúcom rozsudku sp. zn. 8Sfk/45/2025 zo dňa 26. marca 2026 v súvisiacej veci\nžalobcu, hoci táto sa netýkala vyrubenia úroku zo sumy odkladu dane podľa § 57 ods. 5 daňového\nporiadku, ale úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 daňového poriadku za nezaplatenie dane z príjmov\nprávnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 v ustanovenej lehote a výške, avšak k omeškaniu\nžalobcu došlo rovnako z dôvodu zaistenia jeho peňažných prostriedkov na základe totožného príkazu\nna zaistenie. Správny súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia uvedeného rozsudku:\n„28. Kasačný súd na úvod konštatuje, že správny súd správne pristúpil k posudzovaniu ustanovenia §\n156 ods. 1 Daňového poriadku, keď si ako prvú kládol otázku (s odkazom na nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 487/2024), či je text uvedeného ustanovenia jazykovo nesporný,\na teda jednoznačný. Odpoveď na túto otázku totiž ďalej ovplyvňuje metodologický prístup súdu k\nspornému ustanoveniu, a to či súd pristúpi k výkladu práva alebo k jeho dotváraniu.\n29. V tejto súvislosti kasačný súd pripomína, že právna metodológia vo väzbe na jazykový význam\nnormatívneho textu rozlišuje na jednej strane medzi jeho výkladom a na strane druhej dotváraním\n(resp. tvorbou). V prípade významovo neurčitého textu hovoríme o výklade, pričom problematika\ndotvárania práva súvisí s priestorom pohybujúcim sa buď za hranicou najširšieho možného významu\ntextu (analógia) alebo s priestorom významovo užším ako je samotné jadro interpretovaného textu\n(teleologická redukcia; viď bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 487/2024\nzo dňa 14. 1. 2025, body 31 až 33 a bod 35). Aj právna spisba rozlišuje medzi výkladom práva a\njeho dotváraním, keď výklad spája so sémantickou nejasnosťou právneho predpisu (napr. jazyková\nnejasnosť, významová neurčitosť textu), pričom dotváranie prichádza do úvahy v prípade, keď je text\nprávneho predpisu jazykovo nesporný (napr. Melzer F.: Metodologie nalézaní práva, Úvod do právní\nargumentace, 2. vydání, Praha C.H. Beck, 2011).\n30. Aplikáciou uvedených teoretických východísk správny súd dospel k záveru, že ustanovenie § 156\nods. 1 Daňového poriadku je jasné a z toho dôvodu zvažoval možnosti dotvárania práva, s ktorým\npostupom sa stotožňuje aj kasačný súd. Aj podľa kasačného súdu ustanovenie § 156 ods. 1 Daňového\n\nporiadku z jazykového hľadiska obsahuje jednoznačné právne pojmy a správnym orgánom neumožňuje\naplikáciu správnej úvahy (obsahuje pojem „vyrubí“). Zjednodušene povedané, sporné ustanovenie\njednoznačne a jasne stanovuje povinnosť správneho orgánu vyrubiť úrok z omeškania, ktorý je\ndefinovaný v § 156 ods. 2 Daňového poriadku, ak daňový subjekt nezaplatil v ustanovenej lehote alebo v\nustanovenej výške daň. V tu posudzovanom prípade pritom bolo preukázané, a nespochybňovala to ani\nsťažovateľka, že sťažovateľka nezaplatila daň z príjmov právnickej osoby vyrubenú podaním daňového\npriznania za zdaňovacie obdobie roku 2017 v ustanovenej lehote a v ustanovenej výške. Za daných\nokolností správny súd preto správne vyhodnotil, vzhľadom na jednoznačnosť sporného ustanovenia, že\nzo strany súdov by do úvahy prichádzalo jedine dotváranie práva.\n...32. Vzhľadom na záver správneho súdu o jednoznačnosti ustanovenia § 156 ods. 1 Daňového\nporiadku, ktorú odobril aj kasačný súd, bolo následne úlohou správneho súdu zvážiť legitímnosť\nprípadného dotvárania práva, ktorého sa sťažovateľka dožadovala. K dotváraniu práva a jeho hraniciam\npritom platí, že je legitímne len vtedy, keď v jeho prospech hovoria základné princípy, ktoré sa presadia\nv porovnaní s inak preferovaným princípom právnej istoty, deľby štátnej moci ako aj demokratickým\nprincípom. Základnými legitimačnými dôvodmi, ktoré dotváranie práva odôvodňujú, sú princíp účelnosti,\nprincíp bezrozpornosti právneho poriadku (hlavne bezrozpornosti hodnotovej), ktorý je veľmi úzko\nspojený s princípom rovnosti, resp. formálnej spravodlivosti. Nevyhnutným predpokladom akéhokoľvek\ndotvárania práva je istá nedokonalosť právnej úpravy, ktorá sa označuje ako medzera v zákone.\nMedzerou sa všeobecne rozumie neplánovaná neúplnosť zákona, resp. zákonodarcu, keď pre daný\nproblém chýba z jazykového hľadiska aplikovateľný predpis, ktorý by však musel existovať, keby\nbol zákonodarca dôsledný (Melzer F.: Metodologie nalézaní práva, Úvod do právní argumentace, 2.\nvydání, Praha C.H. Beck, 2011, bod 225, 230, 231). Ústavný súd k uvedenému pritom doplnil, že\nsudcovské dotváranie práva ako nástroj jeho interpretácie z metodologického hľadiska prichádza do\núvahy výnimočne a jedine v prípadoch tzv. kvalifikovaného nedostatku (medzery) v zákone, pričom\nv zásade platí, že o takejto medzere nemožno uvažovať v situáciách, keď jasný jazykový význam\ninterpretovaného textu plne koreluje s historickým úmyslom zákonodarcu spravidla vyjadreným v\ndôvodovej správe k zákonu. Inými slovami, ak počiatočná medzera v zákone (otvorená alebo zakrytá)\nje prejavom vedomého rozhodnutia zákonodarcu, tak možnosti jeho dotvorenia zo strany všeobecného\nsúdu sú obmedzené v tom smere, že sudca nie je oprávnený vyplniť vedomú medzeru v zákone. Ústavný\nsúd ako výnimky pritom identifikoval podstatnú zmenu spoločenských podmienok a rozpor s ústavným\nporiadkom, ktorý je však možné preklenúť iba konaním o súlade právnych predpisov (nález Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 487/2024 zo dňa 14. 1. 2025, body 31 až 33 a bod 35).“\n37. Zároveň správny súd považuje za potrebné uviesť, že pri dotváraní práva contra verba legis možno\npoužiť dôležitú zásadu vylúčenia absurdných záverov. Zásada je nepochybne teleologická, absurditou sa\ntotiž rozumie obzvlášť krikľavý rozpor medzi interpretačným výsledkom a niektorou právnou hodnotou,\ntypicky účelnosťou, popr. spravodlivosťou. Zásada vylúčenia absurdných záverov, resp. jej argument\nreductio ad absurdum, je v súdnej praxi používaná hojne, a to i pri postupe contra verba legis.\nZatiaľ čo pri viacznačnosti textu zákona je jasné, že si nevyberieme absurdný výkladový variant, pri\njednoznačnom texte, vedúcom k absurdným dôsledkom, už to nesporné nie je. Použitie argumentu\nreductio ad absurdum totiž potom vedie spravidla k teleologickej redukcii, teda k dotvoreniu práva\nproti slovám zákona. Pre situáciu, ktorá jazykovo spadá do jadra interpretovaného pojmu, nie je daná\nprávna norma použitá, pretože by to viedlo k neakceptovateľným dôsledkom (Melzer F.: Metody a zásady\ninterpretace práva, 2. vydání, Praha: Auditorium 2019, s. 214, 217).\n38. Správny súd vychádzajúc z obsahu predloženého administratívneho spisu považuje za preukázané,\nže žalobca v danom prípade požiadal dňa 06. februára 2018 o odklad platenia daňového nedoplatku\nna DPH za zdaňovacie obdobie október 2017 vo výške 2 498 273,16 eur z dôvodu zaistenia peňažných\nprostriedkov vo výške 15 236 226 eur na jeho bankovom účte vedenom v A. B., C. na základe príkazu\nÚradu špeciálnej prokuratúry na zaistenie peňažných prostriedkov sp. zn. V GO-V-985-1/2017 zo dňa\n09. novembra 2017, pričom Úrad špeciálnej prokuratúry uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-13 zo\ndňa 05. decembra 2017 v spojení s uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-25 zo dňa 23. januára 2018\nzamietol žiadosť žalobcu zo dňa 22. novembra 2017 o obmedzenie zaistenia peňažných prostriedkov\nvo výške 2 520 186,53 eur a uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-26 zo dňa 24. januára 2018\nv spojení s uznesením sp. zn. VII/2 Gv 302/17/1000-34 zo dňa 20. februára 2018 zamietol žiadosť\nžalobcu o zrušenie zaistenia peňažných prostriedkov. Súčasťou administratívneho spisu je zároveň\npotvrdenie A. B., C. zo dňa 19. decembra 2017, podľa ktorého platobný príkaz žalobcu za účelom úhrady\n\npredmetnej daňovej povinnosti vo výške 2 520 186,53 eur nebol zrealizovaný z dôvodu nedostatku\nfinančných prostriedkov na účte. Nálezom sp. zn. I. ÚS 122/2018-123 zo dňa 30. januára 2019,\nprávoplatným dňa 18. februára 2019, Ústavný súd SR rozhodol o zrušení príkazu na zaistenie z dôvodu\nnedostatočného odôvodnenia, či predmetné peňažné prostriedky ako určené na spáchanie trestného\nčinu boli na jeho spáchanie použité alebo sú výnosom z trestnej činnosti, a preto danému rozhodnutiu\nzjavne chýbal nevyhnutný zákonný základ. Následne žalobca dňa 27. februára 2019 vykonal úhradu\npredmetnej daňovej povinnosti.\n39. Podľa dôvodovej správy k návrhu daňového poriadku § 57 „pojednáva o postupe správcu dane\na daňového subjektu v prípade povolenia odkladu platenia dane alebo platenia dane v splátkach v\nprípade, ak daňový subjekt nemá dostatok finančných prostriedkov na jednorazovú úhradu dane alebo\nrozdielu dane v lehote splatnosti. Správca dane môže povoliť odklad platenia dane alebo povolenie\nplatenia dane v splátkach, len ak bude dlžná suma zabezpečená napr. záložným právom. Odklad\nplatenia dane alebo platenie dane v splátkach môže byť povolený najviac 24 mesiacov odo dňa splatnosti\ndane. Daňový subjekt je povinný za dobu odkladu alebo povolenia splátok zaplatiť úrok. Vzhľadom na to,\nže v súčasnosti je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky nízka, navrhuje sa pri výpočte\núroku namiesto základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použiť ročnú úrokovú sadzbu\n10%.“\n40. Pokiaľ ide o interpretáciu zákonného ustanovenia aplikovaného správcom dane a žalovaným\nv predmetnej veci, a to § 57 ods. 5 prvá veta daňového poriadku, správny súd sa v prvom rade\nzaoberal jeho jazykovým znením. Správny súd je v tomto smere toho názoru, že citované zákonné\nustanovenie, podľa ktorého za dobu povoleného odkladu platenia dane zaplatí daňový subjekt úrok zo\nsumy odkladu dane, má nesporný jazykový význam, keď s poukazom na pojem „zaplatí“ jednoznačne\na jasne (bez možnosti aplikácie správnej úvahy) ustanovuje správnemu orgánu povinnosť vyrubiť úrok\nzo sumy odkladu dane v prípade, keď bol daňovému subjektu odklad dane povolený, čo bolo v danom\nprípade preukázané a žalobca túto skutočnosť v podanej žalobe ani nespochybňoval. Keďže dané\nustanovenie nebolo možné interpretovať žalobcom uvádzaným spôsobom vylučujúcim jeho uplatnenie\nna posudzovaný prípad ani prostredníctvom najužšieho možného reštriktívneho výkladu, do úvahy\nprichádzalo výlučne vyplnenie prípadnej medzery v zákone, t. j. dotváranie práva pomocou teleologickej\nredukcie.\n41. S poukazom na účel predmetného zákonného ustanovenia (§ 57 ods. 5 prvá veta daňového\nporiadku), ktorým je podľa názoru správneho súdu paušalizovaná náhrada za ujmu spôsobenú štátnemu\nrozpočtu v dôsledku oneskorenej úhrady dane (avšak v nižšej výške ako v prípade úroku z omeškania\npodľa § 156 daňového poriadku, čím je zvýhodnený daňový subjekt, u ktorého boli splnené podmienky\nna povolenie odkladu platenia dane), ako aj na obsah dôvodovej správy k danému ustanoveniu\ndokumentujúci vôľu zákonodarcu, je správny súd toho názoru, že zákonodarca pri prijímaní predmetného\nustanovenia nemal v úmysle, aby toto dopadalo aj na prípad, kedy nemožnosť zaplatiť daň v zákonnej\nlehote a nutnosť požiadať o odklad platenia dane daňovým subjektom boli jednoznačne a preukázateľne\nspôsobené nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, a teda ujma spôsobená štátnemu rozpočtu\nvznikla v dôsledku nezákonného konania samotného štátu.\n42. Správny súd pritom považuje dôsledok aplikácie predmetného ustanovenia na prejednávanú vec\nza rozporný s jeho účelom, ako aj nespravodlivý, absurdný a neprípustným spôsobom zasahujúci\ndo majetkovej sféry žalobcu, resp. do jeho základného práva vlastniť majetok zakotveného v čl.\n20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, keďže v danom prípade potreba odkladu platenia dane na\nstrane žalobcu nebola spôsobená konaním, resp. nekonaním samotného žalobcu, ale nezákonným\npríkazom na zaistenie majetku vydaného Úradom špeciálnej prokuratúry, t. j. štátnym orgánom.\nBolo by teda krajne nespravodlivé a neakceptovateľné, ak by bola zodpovednosť za pochybenie\nštátu prenášaná na žalobcu, ktorého majetok bol nezákonne zaistený. Správny súd je zároveň\ns poukazom na obsah administratívneho spisu (najmä potvrdenie A. B., C. zo dňa 19. decembra 2017\no nezrealizovaní platobného príkazu žalobcu) toho názoru, že žalobca preukázal existenciu príčinnej\nsúvislosti medzi Ústavným súdom SR zrušeným príkazom na zaistenie peňažných prostriedkov žalobcu\na jeho nemožnosťou uhradiť predmetnú daň v zákonnej lehote, ako aj na to nadväzujúcou žiadosťou\nžalobcu o odklad platenia dane.\n\n43. Vychádzajúc z uvedeného dospel správny súd s využitím argumentu reductio ad absurdum k záveru,\nže v danom prípade je jazykové znenie žalovaným aplikovaného zákonného ustanovenia, a to § 57\nods. 5 prvej vety daňového poriadku, v príkrom rozpore s jeho účelom, pričom tento rozpor nemožno\nodstrániť v rámci hraníc jeho jazykového znenia, resp. jadra interpretovaného textu, a vzhľadom\nna zistenú kvalifikovanú medzeru v zákone, ktorá jednoznačne nebola prejavom vedomého rozhodnutia\nzákonodarcu, je legitímne vyplniť predmetnú medzeru pomocou teleologickej redukcie, t. j. dotvorením\npráva v rozpore s jeho nesporným jazykovým znením, v čoho dôsledku je potrebné zdržať sa aplikácie\npredmetného ustanovenia na prejednávanú vec. Daňové orgány preto podľa názoru správneho súdu\nv danom prípade predmetnú vec neprávne právne posúdili, keď na ňu aplikovali § 57 ods. 5 daňového\nporiadku, hoci sa mali jeho uplatnenia zdržať.\n44. S poukazom na uvedené tak správny súd vyhodnotil podanú žalobu ako dôvodnú, a preto podľa\n§ 191 ods. 1 písm. c) v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP zrušil napadnuté rozhodnutie, ako aj\nprvostupňové rozhodnutie a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Z tohto\ndôvodu zároveň odpadol dôvod bližšie sa zaoberať eventuálnym žalobným návrhom, v rámci ktorého\nsa žalobca domáhal uplatnenia peňažnej moderácie v zmysle § 192 SSP.\n45. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou správcu dane predmetné daňové konanie zastaviť\ns poukazom na § 62 ods. 1 písm. h) daňového poriadku v nadväznosti na odpadnutie dôvodu konania.\nPrávnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v zmysle\n§ 191 ods. 6 SSP v ďalšom konaní viazaný. Pokiaľ by žalovaný v ďalšom konaní nepostupoval v súlade\ns právnym názorom správneho súdu a správny súd by opätovne zrušil jeho rozhodnutie z tých istých\ndôvodov, môže mu správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť pokutu podľa citovaného\nzákonného ustanovenia.\n46. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1 a ods. 3\nSSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne\nvynaložených trov konania a kasačného konania, o výške ktorej rozhodne správny súd po právoplatnosti\ntohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP.\n47. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0\n139 ods. 4 SSP).\n\n(§\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd\nv Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia\nlen v rozsahu vykonanej opravy.\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého\nrozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich\nskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva\n(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len\ndo uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nV konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449\nods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého\nsťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa\nnevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za\nneho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;\nb) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej\npomoci.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}