Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-2S/194/2019 1019201346 17. 02. 2026 JUDr. Lucia Kúdelčíková ECLI:SK:SpSBA:2026:1019201346.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Kúdelčíkovej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Ingridy Hudecovej v právnej veci žalobcu: SWAN, a.s., so sídlom Landererova 12, 811 09 Bratislava, IČO: 35 680 202, právne zastúpený: Mgr. Veronika Krištofová, advokátka, so sídlom Čaklovská 6, 821 02 Bratislava, IČO: 50 122 215, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu elektronických komunikácií a poštových služieb, so sídlom Továrenská 7, 828 55 Bratislava, za účasti ďalšieho účastníka konania: Slovak Telekom, a.s., so sídlom Bajkalská 28, 817 62 Bratislava, IČO: 35 763 469, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 27/PÚ/2019-181 zo dňa 25.07.2019, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a . II. Správny súd žalovanému právo na náhradu trov konania voči žalobcovi
nepriznáva.
III. Správny súd ďalšiemu účastníkovi konania voči žalobcovi právo na náhradu trov konania n e p r iznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Žalobca podaním zo dňa 10.12.2018, označeným ako „Návrh na riešenie sporu medzi podnikmi SWAN Mobile, a. s. a Slovak Telekom, a. s. podľa § 77 Zákona o elektronických komunikáciách“ (ďalej len „návrh na riešenie sporu“), navrhol, aby žalovaný podľa § 77 zákona č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o elektronických komunikáciách“) rozhodol tak, že ďalší účastník konania bol povinný od začatia poskytovania služieb národného roamingu, ktoré boli poskytnuté po nadobudnutí právoplatnosti individuálneho povolenia Slovak Telekom č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013 (ďalej len „individuálne povolenie č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013“), t.j. od 08.01.2014, do 31.12.2018, účtovať si ceny za tieto služby vo výške a za podmienok uvedených v tomto návrhu, pričom ďalší účastník konania nebol oprávnený účtovať si žiadne ďalšie poplatky nad rámec cenových podmienok stanovených týmto rozhodnutím (ďalej len „bod 1 návrhu na riešenie sporu“), že podmienky čl. 3 Konečného návrhu podmienok poskytovania národného roamingu zo dňa 24.04.20174 (ďalej len „konečný návrh“) boli v rozpore s rozhodnutím žalovaného č. 4/PÚ/2017-83 zo dňa 07.03.2017 (ďalej len „skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade“), pričom ďalší účastník konania nesmel požadovať ich plnenie ako podmienku poskytovania služby národného roamingu (ďalej len „bod 2 návrhu na riešenie sporu“), že podmienky čl. 4.3.2 konečného návrhu boli v rozpore so skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade, pričom ďalší účastník konania nesmel požadovať ich plnenie ako podmienku poskytovania služby národného roamingu (ďalej len „bod 3 návrhu na riešenie sporu“), a že
podmienky čl. 12 konečného návrhu boli v rozpore so skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade, pričom ďalší účastník konania nesmel požadovať ich plnenie ako podmienku poskytovania služby národného roamingu (ďalej len „bod 4 návrhu na riešenie sporu“). Žalobca v návrhu na riešenie sporu uviedol, že konečný návrh bol v špecifikovaných bodoch v rozpore so skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade. 2. Žalovaný rozhodnutím č. 3/OTR/2019-186 zo dňa 09.04.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) o návrhu na riešenie sporu rozhodol tak, že podľa § 30 ods. 1 písm. i) zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) konanie v súvislosti s poskytnutím služby národného roamingu zastavil, pretože v tej istej veci sa už právoplatne rozhodlo jeho skorším rozhodnutím o rozklade. 3. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia žalovaný konštatoval, že už vo svojom skoršom rozhodnutí o rozklade stanovil podmienky, za ktorých bol ďalší účastník konania povinný poskytovať žalobcovi ako oprávnenému záujemcovi národný roaming, a že žalobca sa návrhom na riešenie sporu domáhal vydania rozhodnutia vo veci, o ktorej už žalovaný v minulosti právoplatne rozhodol a skutkový stav sa odvtedy podstatne nezmenil. S tvrdením žalobcu, že konkrétna cena za poskytovanie služby národného roamingu nebola určená, nebolo možné súhlasiť. Zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade totiž vyplývalo, že žalovaný ním určil maximálne ceny za služby, ktoré bol ďalší účastník konania oprávnený účtovať za služby národného roamingu, a to z dôvodu ponechania možnosti komerčnej dohody medzi účastníkmi konania o eventuálne nižších cenách za predmet služby. Žalovaný mal za dostatočne preukázané, že o bode 1 návrhu na riešenie sporu už bolo v minulosti jeho skorším rozhodnutím o rozklade rozhodnuté, a že preto nebolo možné o tomto bode návrhu na riešenie sporu opätovne konať a rozhodovať. Ostatné body návrhu na riešenie sporu, t.j. body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu, sa týkali rozporov jednotlivých častí konečného návrhu s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalovaný preto ostatné body návrhu na riešenie sporu posúdil ako podnet na možné porušenie podmienok svojho skoršieho rozhodnutia o rozklade a postúpil ich na riešenie príslušnému odboru v rámci svojej organizačnej štruktúry. 4. Žalovaný rozhodnutím č. 27/PÚ/2019-181 zo dňa 25.07.2019 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) o rozklade žalobcu rozhodol tak, že ho podľa § 59 ods. 2 v spojení s § 61 ods. 3 správneho poriadku zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 5. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný konštatoval, že žalobca sa pokúsil navodiť dojem, že išlo o nový spor vyplývajúci z jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade. Podľa § 19 ods. 2 správneho poriadku sa podanie posudzovalo podľa jeho obsahu. Žalobca v návrhu na riešenie sporu navrhoval rovnaké cenové podmienky ako v predchádzajúcom konaní, ktoré bolo ukončené skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade. V tomto predchádzajúcom konaní boli vyriešené všetky sporné otázky vyplývajúce z individuálneho povolenia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013. Pri zdôvodňovaní svojho návrhu na riešenie sporu pritom žalobca vychádzal z identických tvrdení ako v predchádzajúcom konaní. 6. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný taktiež konštatoval, že v rámci prvostupňového rozhodnutia bolo správne zistené, že skutkový stav sa od vydania skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade podstatne nezmenil. Žalobca považoval za zmenu skutkového stavu údajné porušenie skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca však vo svojom návrhu na riešenie sporu nepožadoval dodržiavanie skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, ale jeho spätnú zmenu. Rozhodnutie, v súvislosti s ktorým vznikol spor, bolo individuálne povolenie č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013 a nie skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade. Žalobca neuviedol žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých by mala byť určená iná cena, ako bola cena určená v skoršom rozhodnutí žalovaného o rozklade. 7. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia žalovaný napokon konštatoval, že v rámci prvostupňového konania bol jeho postup v súlade s ustanoveniami správneho poriadku. Účastníkom konania bol predložený kompletný administratívny spis s možnosťou vyjadriť sa ku všetkým podkladom. Nebolo povinnosťou žalovaného pred vydaním prvostupňového rozhodnutia oboznamovať účastníkov konania so svojou správnou úvahou. Až v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia bol žalovaný povinný uviesť,
akou správnou úvahou bol vedený a ako sa vysporiadal s jednotlivými podkladmi nevyhnutnými na vydanie rozhodnutia. II. Žaloba 8. Žalobca sa žalobou zo dňa 04.10.2019, doručenou Krajskému súdu v Bratislave toho istého dňa, domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutie žalovaného vo veci návrhu na riešenie sporu“). 9. Žalobca sa návrhom na riešenie sporu domáhal riešenia sporu medzi ním a ďalším účastníkom konania v súlade s § 77 zákona o elektronických komunikáciách, ktorý vznikol v súvislosti s plnením povinností ďalšieho účastníka konania vyplývajúcich zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď iba bod 1 návrhu na riešenie sporu vyhodnotil ako návrh na riešenie sporu, pričom ostatné body návrhu na riešenie sporu posúdil ako podnet týkajúci sa porušenia jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade, a keď konštatoval, že žalobca sa podaním návrhu na riešenie sporu domáhal vydania rozhodnutia o veci, o ktorej už v minulosti právoplatne rozhodol, pričom skutkový stav sa odvtedy podstatne nezmenil. 10. V konaní, ktoré predchádzalo vydaniu skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, bol predmetom konania spor medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania, ktorý vznikol v súvislosti s plnením povinností ďalšieho účastníka konania, ktoré vyplývali z rozhodnutia Telekomunikačného úradu Slovenskej republiky, a to individuálneho povolenia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013. Návrhom na riešenie sporu sa však žalobca domáhal rozhodnutia v spore, ktorý vznikol v súvislosti s plnením povinností ďalšieho účastníka konania vyplývajúcich zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. 11. Žalobca v návrhu na riešenie sporu preukázal žalovanému spor, ktorý vznikol medzi ním a ďalším účastníkom konania v súvislosti s plnením povinností ďalšieho účastníka konania vyplývajúcich zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca pritom podrobne špecifikoval, v ktorých bodoch bol konečný návrh v rozpore s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. 12. Ani viacročné rokovania o podmienkach poskytovania služby národného roamingu a ani právoplatné a vykonateľné skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade neviedlo k dohode a ani k určeniu jasných cenových podmienok poskytovania služby národného roamingu zo strany ďalšieho účastníka konania. Vzhľadom na pretrvávajúci spor medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania v otázke cenových podmienok sa žalobca návrhom na riešenie sporu domáhal, aby žalovaný rozhodol tento spor a na základe uvedeného rozhodol o podmienkach národného roamingu tak, aby boli v súlade so skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade, a aby boli zároveň transparentné a jednoznačné. Bolo tak zrejmé, že predmet konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného vo veci návrhu na riešenie sporu, bol odlišný od predmetu konania, ktoré predchádzalo vydaniu skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, a to napriek skutočnosti, že predmet konania sa v oboch prípadoch týkal podmienok poskytovania služby národného roamingu žalobcovi zo strany ďalšieho účastníka konania. Bolo preto nepochybné, že išlo o nový spor medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania, ktorý sa síce týkal podmienok poskytovania služby národného roamingu, avšak súvisel výlučne s plnením skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. 13. Žalovaný bol v zmysle § 77 zákona o elektronických komunikáciách oprávnený konanie začaté na návrh strany sporu zastaviť, ak spor nevznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich zo zákona o elektronických komunikáciách, z rozhodnutia vydaného žalovaným alebo zo všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného žalovaným. Žalovaný bol v zmysle § 77 zákona o elektronických komunikáciách ako aj v zmysle § 3 ods. 1 správneho poriadku povinný rozhodnúť o skutočnostiach, ktoré boli sporné medzi stranami sporu. Žalovaný nijako relevantne nezdôvodnil, prečo body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu neboli návrhom na riešenie sporu medzi podnikmi v zmysle § 77 zákona o elektronických komunikáciách. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil, ak body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu vyhodnotil ako podnet na možné porušenie podmienok skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade a nie ako návrh na riešenie sporu.
14. Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keďže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že skutkový stav sa od vydania jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade podstatne nezmenil, hoci z administratívneho spisu vyplýva opak. Od vydania skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade došlo medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania v súvislosti s podmienkami poskytovania služby národného roamingu k zásadnej zmene okolností, a to k predloženiu konečného návrhu, ktorý bol podstatou sporu vymedzeného v návrhu na riešenie sporu. Niektoré body konečného návrhu pritom boli v príkrom rozpore s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca túto skutočnosť oznámil ďalšiemu účastníkovi konania a následne aj žalovanému. Žalobca zároveň žiadal od ďalšieho účastníka konania, aby predložil návrh podmienok poskytovania národného roamingu, ktorý by bol v súlade s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Žalobca sa pokúšal rokovať s ďalším účastníkom konania o týchto podmienkach, avšak neúspešne. Bol preto nútený podať návrh na riešenie sporu, ktorý vznikol v súvislosti s plnením povinností ďalšieho účastníka konania vyplývajúcich zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. 15. Pri vydávaní napadnutého rozhodnutia a prvostupňového rozhodnutia došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, keďže žalovaný nezohľadnil všetky vyjadrenia žalobcu predložené počas konania, žiadnym spôsobom ich nevyhodnotil ani sa s nimi nevysporiadal tak, ako je orgán verejnej správy povinný urobiť. Žalovaný pri vydávaní napadnutého rozhodnutia nepostupoval v súlade s ustanoveniami správneho poriadku, nedostatočne a nespoľahlivo zistil skutkový stav veci, pričom vychádzal zo skutkového stavu, ktorý bol v rozpore s administratívnym spisom. Žalovaný ani nepostupoval v súlade so zákonom o elektronických komunikáciách, čím zásadným spôsobom porušil práva a právom chránené záujmy žalobcu. 16. Základným právom žalobcu ako účastníka konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie žalovaného vo veci návrhu na riešenie sporu, bolo právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam zisteným žalovaným, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie vo veci ako aj k spôsobu ich zistenia. Keďže žalovaný nepredložil žalobcovi ako účastníkovi konania svoju správnu úvahu, v ktorej by vyhodnotil zistené skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, pred vydaním napadnutého rozhodnutia, žalobca nemohol v rozpore s ustanoveniami správneho poriadku v plnom rozsahu uplatniť svoje právo vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia. III. Vyjadrenie žalovaného k žalobe 17. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 12.12.2019 navrhol žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. 18. S tvrdeniami žalobcu týkajúcimi sa nesprávneho právneho posúdenia veci sa žalovaný podrobne vysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Žalobca nesprávne uvádzal, že žalovaný dospel k záveru, že medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania bol spor v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade. V predmetnej časti napadnutého rozhodnutia žalovaný len popisoval obsah podania žalobcu, v ktorom ten poukazoval na údajný rozpor medzi konečným návrhom a skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade. Žalovaný pritom následne uviedol, že „Úrad ich posúdil ako podnet na možné porušenie podmienok Rozhodnutia o rozklade a postúpil ich na riešenie príslušným odborom Úradu“. 19. Vo vzťahu k námietke nedostatočného zistenia skutkového stavu a k námietke rozporu skutkového stavu, ktorý vzal za základ svojho rozhodnutia, s administratívnymi spismi žalovaný odkázal na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 20. K námietke podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy žalovaný uviedol, že žalobca zrejme nedopatrením tento bod žaloby označil ako „podstatné porušenie ustanovení o konaní pred správcom dane“. Pri tejto námietke zrejme malo ísť o porušenie ustanovení správneho poriadku, avšak žalobca žiadne konkrétne porušenie zákona neuviedol. K absencii správnej úvahy v administratívnom spise sa žalovaný vyjadril v napadnutom rozhodnutí. IV. Replika žalobcu
21. Žalobca v replike k žalobe zo dňa 13.01.2020, ktorá bola zároveň aj vyjadrením žalobcu k vyjadreniu ďalšieho účastníka konania, zotrval na stanovisku, že žaloba je dôvodná. 22. Tvrdenie žalovaného, že v jeho skoršom rozhodnutí o rozklade boli vyriešené všetky sporné otázky, neobstálo. Toto tvrdenie bolo nesprávne a neprimerané nielen z právneho, ale aj logického a najmä časového hľadiska. Nebolo objektívne možné, aby sa predchádzajúce správne konanie a rozhodnutie, ktorým bolo ukončené, vysporiadalo s otázkami a porušeniami, ku ktorým mohlo dôjsť a došlo až neskôr po jeho vydaní. Argumentáciu žalovaného preto nebolo možné akceptovať z právneho ani logického hľadiska. V preskúmavanej právnej veci sa preto nemohlo jednať a nejednalo o správnu aplikáciu princípu „rei iudicatae“, na ktorú sa žalovaný opakovane odvolával. 23. Pravdivé nebolo ani tvrdenie žalovaného, že žalobca sa svojím návrhom na riešenie sporu snažil zmeniť už právoplatné skoršie rozhodnutie žalovaného. Pravdou bolo, že žalobca týmto návrhom logickým a primeraným spôsobom reagoval na porušenie právoplatného a vykonateľného skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade zo strany ďalšieho účastníka konania ako povinného subjektu, pričom tohto porušenia sa ďalší účastník konania dopustil práve vo vzťahu k skoršiemu rozhodnutiu žalovaného o rozklade. Na návrhu, ktorým sa žalobca snažil domôcť reálnej vykonateľnosti skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, nebolo nič prekvapujúce ani neprimerané. Nenáležitým a neprimeraným bol naopak spôsob, akým žalovaný o tomto návrhu rozhodol. 24. K vyjadreniu ďalšieho účastníka konania bolo potrebné uviesť, že skutočnosť, že povinnosť poskytovania služby národného roamingu vyplývajúca z príslušnej licencie medzičasom zanikla, bola v kontexte návrhu na riešenie sporu irelevantná. Skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade bolo vydané a takisto návrh na riešenie sporu bol podaný v priebehu roka 2018, teda počas trvania tejto povinnosti ďalšieho účastníka konania. Nebolo práve lichotivou vizitkou žalovaného, že skoršie rozhodnutie upresňujúce podmienky povinnosti poskytovať službu národného roamingu vydal až v marci 2017, teda cca 18 mesiacov pred zánikom predmetnej povinnosti ďalšieho účastníka konania. Samotné skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade ako aj návrh na riešenie sporu preukazovali potrebu opakovaných regulačných zásahov žalovaného smerom k stanoveniu a vynucovaniu podmienok služby národného roamingu. Včasné a riadne rozhodnutie žalovaného bolo nevyhnutnou podmienkou riadneho vysporiadania právnych a ekonomických vzťahov medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania vo vzťahu k službe národného roamingu vzniknutých pred 31.12.2018. 25. Vyjadrenie žalovaného ani vyjadrenie ďalšieho účastníka konania neobsahovali žiadne relevantné skutočnosti reagujúce na tvrdenia žalobcu o zjavne nedostatočnom zistení skutkového stavu. Naopak, tvrdenia žalovaného ako aj ďalšieho účastníka konania smerovali k obhajobe takého postupu žalovaného, ktorý sa zisťovaním aktuálneho skutkového stavu po podaní návrhu na riešenie sporu komplexne nezaoberal. Takýto postup bol nesprávny a neakceptovateľný. V. Vyjadrenie ďalšieho účastníka konania 26. Ďalší účastník konania v podaní zo dňa 25.11.2019 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 27. Nosný argument žalobcu, že totiž žalovaný nebol oprávnený správne konanie o riešení sporu medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania zastaviť z dôvodu existencie prekážky res iudicata podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho súdneho poriadku, neobstál, a to ani z formálno-právneho hľadiska a ani z hľadiska materiálneho. Žalobca sa totiž návrhom na riešenie sporu domáhal určenia cien za poskytovanie služby národného roamingu a určenia podmienok súvisiacich s cenou a jej účtovaním. Tieto ceny ako aj podmienky ich účtovania boli už skôr stanovené, a to skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade. Samotné skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade bolo rozhodnutím o riešení sporu medzi podnikmi, ktorým žalovaný na návrh žalobcu zo dňa 03.12.2014 určil podmienky plnenia povinnosti poskytovania národného roamingu záväzné pre žalobcu ako aj pre ďalšieho účastníka konania. Týmto svojím skorším rozhodnutím o rozklade žalovaný určil aj cenu za službu národného roamingu platnú za celé obdobie poskytovania služby zo strany ďalšieho účastníka konania. V tejto súvislosti bolo ešte potrebné uviesť, že samotným svojím skorším rozhodnutím o rozklade žalovaný precizoval povinnosť ďalšieho účastníka konania vyplývajúcu z individuálneho povolenia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013, ktorým žalovaný pridelil frekvencie z frekvenčného pásma 800 MHz a 2600 MHz a zároveň mu uložil
aj povinnosť poskytnúť oprávneným záujemcom službu národného roamingu. Táto povinnosť ďalšieho účastníka konania však už zanikla odo dňa 01.01.2019. VI. Konanie na správnom súde 28. Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 2S/194/2019-36 zo dňa 11.11.2019 pribral do konania spoločnosť Slovak Telekom, a.s. ako ďalšieho účastníka konania. 29. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 2S/194/2019 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-2S/194/2019. 30. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 17.02.2026. VII. Relevantná právna úprava 31. Podľa § 38 ods. 2 písm. a) zákona o elektronických komunikáciách, dohľad sa uskutočňuje kontrolou plnenia povinností okrem povinnosti uvedenej v § 41 ods. 6 a podmienok určených týmto zákonom, všeobecnými povoleniami, rozhodnutiami úradu, všeobecne záväznými právnymi predpismi vydanými podľa tohto zákona a kontrolou dodržiavania povinností, obmedzení a podmienok, ak to ustanovuje osobitný predpis alebo medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná. 32. Podľa § 74 ods. 1 zákona o elektronických komunikáciách, na konanie podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 33. Podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách, úrad rozhoduje o spore medzi podnikmi alebo osobami, ktoré využívajú výhody z prístupu alebo prepojenia na návrh ktorejkoľvek zo strán sporu, ktorý vznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z tohto zákona, rozhodnutia alebo všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného úradom. Úrad rozhodne spor najneskôr do štyroch mesiacov od podania návrhu. Ak spor nevznikol v súvislosti s plnením povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z rozhodnutia vydaného úradom alebo zo všeobecne záväzného právneho predpisu vydaného úradom, úrad konanie zastaví. 34. Podľa § 19 ods. 2 správneho poriadku, podanie sa posudzuje podľa jeho obsahu. Z podania musí byť zrejmé, kto ho podáva, akej veci sa týka a čo sa navrhuje. Podanie v elektronickej podobe podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci musí obsahovať identifikátor osoby účastníka konania podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť jeho ďalšie náležitosti. 35. Podľa § 30 ods. 1 písm. i) správneho poriadku, správny orgán konanie zastaví, ak sa v tej istej veci právoplatne rozhodlo a skutkový stav sa podstatne nezmenil. VIII. Právne posúdenie veci správnym súdom
36. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní bolo rozhodnutie žalovaného vo veci návrhu na riešenie sporu. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaný pri vydaní tohto rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, postupoval v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. Samotné žalobné námietky, presnejšie miera ich konkrétnosti a zdôvodnenia, pritom determinovali mieru a detailnosť odpovede správneho súdu na tieto námietky s tým, že správny súd nemal oprávnenie za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia žalovaného vo veci návrhu na riešenie sporu vyhľadávať, ani všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti tohto rozhodnutia uvedené v žalobe podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia rozhodnutia žalovaného vo veci návrhu na riešenie sporu za žalobcu konkretizovať. 37. Správny súd musel v nadväznosti na žalobné námietky v prvom rade ustáliť, či žalobná námietka, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď iba bod 1 návrhu na riešenie sporu vyhodnotil ako návrh na riešenie sporu, a s ňou úzko súvisiaca ďalšia žalobná námietka, že totiž žalovaný nijako relevantne neodôvodnil, prečo body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu neboli návrhom na riešenie sporu, bola dôvodná. Správny súd pritom vo vzťahu k týmto žalobným námietkam dospel k záveru, že ani jedna z nich nebola dôvodná. Žalovaný totiž v napadnutom rozhodnutí zrozumiteľne a v dostatočnom rozsahu vysvetlil, ako a z akých dôvodov posúdil body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu. V konkrétnostiach preskúmavanej právnej veci žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu vyhodnotil ako podnet na výkon kontroly, keďže účelom § 77 zákona o elektronických komunikáciách nebola kontrola povinností, ale riešenie sporu. Popritom žalovaný v prvostupňovom rozhodnutí konštatoval, že body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu sa týkali rozporov jednotlivých častí konečného návrhu s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, a že ich preto postúpil na riešenie príslušným odborom v rámci svojej organizačnej štruktúry. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožnil s touto argumentáciou žalovaného a na zdôraznenie jej správnosti dodáva, že v bodoch 2 až 4 návrhu na riešenie sporu sa žalobca primárne výslovne domáhal rozhodnutia žalovaného, že podmienky čl. 3, čl. 4.3.2 a čl. 12 konečného návrhu boli v rozpore so skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade. Žalobca sa tak v bodoch 2 až 4 návrhu na riešenie sporu zjavne domáhal kontroly plnenia povinnosti ďalšieho účastníka konania vyplývajúcej zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, t.j. skoršieho rozhodnutia žalovaného vydaného v intenciách § 77 zákona o elektronických komunikáciách. Účelom § 77 zákona o elektronických komunikáciách ale nie je kontrola plnenia povinností určitého subjektu vyplývajúcich z rozhodnutia žalovaného vydaného v intenciách tejto právnej normy. 38. Po ustálení záveru, že žalobná námietka nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v tom, že žalovaný iba bod 1 návrhu na riešenie sporu vyhodnotil ako návrh na riešenie sporu, a ani žalobná námietka, že totiž žalovaný nijako relevantne neodôvodnil, prečo body 2 až 4 návrhu na riešenie sporu neboli návrhom na riešenie sporu, nebola dôvodná, správny súd pristúpil v medziach žalobných námietok k posúdeniu otázky, či boli splnené podmienky pre zastavenie konania vo vzťahu k bodu 1 návrhu na riešenie sporu. 39. Správny súd z administratívneho spisu a súdneho spisu zistil, že žalovaný svojím skorším rozhodnutím o rozklade, t.j. rozhodnutím č. 4/PÚ/2017-83 zo dňa 07.03.2017, rozhodol tak, že ďalší účastník konania bol povinný v zmysle individuálneho povolenia č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013 poskytovať žalobcovi národný roaming, a to prostredníctvom svojich elektronických komunikačných sietí používajúcich frekvencie z frekvenčných pásiem 900 MHz a 1800 MHz v súlade s požiadavkami podľa štandardu 3GPP TS 22.011 (ETSI TS 122 011). Žalovaný pritom vo svojom skoršom rozhodnutí o rozklade rozhodol aj o cenových podmienkach, ktoré museli byť súčasťou návrhu podmienok na poskytovanie národného roamingu, a to vo vzťahu k dátam (vrátane MMS) (i), SMS (ii), hlasovým službám v mestských oblastiach (iii), hlasovým službám mimo mestských oblastí (iv) a handover calls (v). Vo výroku svojho skoršieho rozhodnutia o rozklade žalovaný (okrem iného) rozhodol, že „spoločnosť Slovak Telekom je povinná od začatia poskytovania služieb národného roamingu, ktoré boli poskytnuté po nadobudnutí právoplatnosti individuálneho povolenia Slovak Telekom č. 1310541001 (t.j. od dňa 08.01.2014) do 31.12.2018 účtovať si za tieto služby v tejto maximálnej výške ...“. Tieto cenové podmienky určené v skoršom rozhodnutí žalovaného o rozklade, vrátane citovanej časti výroku tohto rozhodnutia, žalovaný uviedol v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia (str. 6 a 7 prvostupňového rozhodnutia). Samotné skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade správnemu súdu ostatne predložil ďalší účastník konania ako prílohu svojho vyjadrenia zo dňa 25.11.2019.
40. Správny súd z administratívneho spisu ďalej zistil, že bod 1 návrhu na riešenie sporu sa týkal cenových podmienok na poskytovanie národného roamingu. Žalobca v ňom navrhol rozhodnúť o cenových podmienkach na poskytovanie národného roamingu vo vzťahu k hlasovým službám (i), SMS (ii) a dátovým službám (iii) s tým, že zároveň navrhol, aby žalovaný rozhodol tak, že „spoločnosť Slovak Telekom je povinná od začatia poskytovania služieb národného roaming, ktoré boli poskytnuté po nadobudnutí právoplatnosti individuálneho povolenia Slovak Telekom č. 1310541001 (t.j. od 08.01.2014) do 31.12.2018 účtovať si ceny za tieto služby v tejto výške a za nasledovných podmienok ...“. 41. Správny súd tak mal za preukázané, že bod 1 návrhu na riešenie sporu sa týkal cenových podmienok na poskytovanie národného roamingu žalobcovi zo strany ďalšieho účastníka konania, pričom o týchto cenových podmienkach už bolo právoplatne rozhodnuté zo strany žalovaného v jeho skoršom rozhodnutí o rozklade. Materiálne teda žalobca bodom 1 návrhu na riešenie sporu žiadal rozhodnúť o veci, o ktorej už žalovaný právoplatne rozhodol. Na tomto závere žalobné námietky nemohli nič zmeniť. 42. Žalobca spochybňoval záver žalovaného, že bod 1 návrhu na riešenie sporu sa týkal tej istej veci, o ktorej už žalovaný právoplatne rozhodol svojím skorším rozhodnutím o rozklade, tvrdením, že bod 1 návrhu na riešenie sporu sa týkal sporu vyplývajúceho práve zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, resp. sporu vyplývajúceho z konečného návrhu. Tieto tvrdenia žalobcu neboli dôvodné. Žalovaný totiž správne konštatoval v napadnutom rozhodnutí, že spor medzi žalobcom a ďalším účastníkom konania vznikol z rozhodnutia, ktorým bolo individuálne povolenie č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013. O tomto spore vyplývajúcom z rozhodnutia, ktorým bolo individuálne povolenie č. 1310541001 zo dňa 30.12.2013, pritom bolo právoplatne rozhodnuté skorším rozhodnutím žalovaného o rozklade, a to vrátane cenových podmienok. V tejto súvislosti správny súd pre úplnosť dodáva, že žalobca mal možnosť domáhať sa preskúmania zákonnosti skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade v rámci správneho súdnictva. Túto možnosť žalobca aj využil, ako je to správnemu súdu známe z jeho úradnej činnosti, s tým, že jeho žaloba bola zamietnutá rozsudkom správneho súdu sp. zn. BA-5S/101/2017 zo dňa 20.03.2025. V tomto rozsudku, t.j. v rozsudku sp. zn. BA-5S/101/2017 zo dňa 20.03.2025, sa správy súd (okrem iného) vysporiadal s námietkami žalobcu týkajúcimi sa stanovenia ceny za národný roaming v skoršom rozhodnutí žalovaného o rozklade (ods. 30 až ods. 32 rozsudku správneho súdu sp. zn. BA-5S/101/2017 zo dňa 20.03.2025). Je tak zrejmé, že skoršie rozhodnutie žalovaného o rozklade, upravujúce aj cenové podmienky, bolo zákonné, a že teda žalobca sa domáhal opätovného rozhodnutia vo veci, o ktorej už bolo právoplatne a zákonne rozhodnuté. 43. Pripustenie výkladu, že sporom v zmysle § 77 zákona o elektronických komunikáciách môže byť aj spor vyplývajúci z rozhodnutia žalovaného vydaného v intenciách § 77 zákona o elektronických komunikáciách (ďalej len „rozhodnutie o spore“), by mohlo v konečnom dôsledku viesť k popretiu zmyslu a účelu rozhodovania žalovaného podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách. Subjekty oprávnené iniciovať rozhodovanie žalovaného podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách by totiž potom mohli vo svojej podstate reťaziť rozhodovanie žalovaného v intenciách tejto právnej normy namietajúc, že z rozhodnutia o spore vyplývajú ďalšie spory. Pripustenie výkladu, že sporom v zmysle § 77 zákona o elektronických komunikáciách môže byť aj spor vyplývajúci z rozhodnutia o spore, by taktiež vnášalo značnú mieru neistoty do právnych vzťahov založených právoplatným rozhodnutím o spore, keďže tieto by mohli byť predmetom opätovného rozhodovania, resp. posudzovania mimo rámca rozhodovania o opravnom prostriedku proti právoplatnému rozhodnutiu o spore. To zjavne nemohlo byť zámerom zákonodarcu. V tejto súvislosti správny súd pripomína, že § 77 zákona o elektronických komunikáciách nie je možné vykladať uplatnením výlučne jazykového výkladu. Jazykový výklad totiž predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme a je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu, k čomu slúžia aj ďalšie postupy ako napríklad logický a systematický výklad, či výklad e ratione legis. Zmysel právnej normy pritom nie je možné určiť izolovane, bez poznania vnútorných súvislostí právneho systému. Preto je potrebné obsah a zmysel právnej normy objasňovať tak, že sa posudzuje v kontexte s inými normami právneho predpisu, v ktorom je obsiahnutá, prípadne v rámci odvetvia, ku ktorému patrí, či celého právneho systému (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž 36/2006 zo dňa 15.2.2007). Jednotlivé metódy zisťovania obsahu a zmyslu právnej normy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu, ktorý by pritom nemal viesť k takým dôsledkom, ktoré zákonodarca zjavne nemohol zamýšľať.
44. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav, keďže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia konštatoval, že skutkový stav sa od vydania jeho skoršieho rozhodnutia o rozklade podstatne nezmenil, táto nebola dôvodná. Nie je sporné, že po vydaní skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade predložil ďalší účastník konania žalobcovi konečný návrh. Sporné nie je ani to, že žalobca v žalobe namieta, že niektoré body konečného návrhu sú v príkrom rozpore s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade. Posúdenie otázky dôvodnosti tejto námietky, t.j. námietky (príkreho) rozporu niektorých bodov konečného návrhu s podmienkami skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, však má povahu kontrolnej činnosti. Účelom § 77 zákona o elektronických komunikáciách ale nie je kontrola plnenia povinností určitého subjektu vyplývajúcich z rozhodnutia žalovaného vydaného v intenciách tejto právnej normy, t.j. v intenciách § 77 zákona o elektronických komunikáciách, ako to už bolo uvedené. Predloženie konečného návrhu ďalšieho účastníka konania žalobcovi tak nemožno považovať za podstatnú zmenu okolností, ktorá by v skutkových a právnych okolnostiach preskúmavanej právnej veci bola relevantná z hľadiska právomoci žalovaného rozhodovať spory podľa § 77 zákona o elektronických komunikáciách. 45. Neušlo teda pozornosti správneho súdu, že žalobca tvrdil, že spor, ktorého rozhodnutia v intenciách § 77 zákona o elektronických komunikáciách sa domáhal, vyplýval zo skoršieho rozhodnutia žalovaného o rozklade, resp. z konečného návrhu. Správny súd sa však s touto interpretáciou skutkových okolností zo strany žalobcu z vyššie uvedených dôvodov nestotožnil. 46. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, že žalovaný nepredložil žalobcovi ako účastníkovi správneho konania svoju správnu úvahu, v ktorej by vyhodnotil zistené skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, pred vydaním napadnutého rozhodnutia, táto nebola dôvodná. Žalovanému totiž takáto povinnosť zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala. Žalovaný mal v intenciách § 33 ods. 2 správneho poriadku, na ktorý žalobca poukázal vo väzbe na predmetnú žalobnú námietku, „iba“ povinnosť dať účastníkom predmetného správneho konania možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia vo veci mohli vyjadriť k jeho podkladu ako aj k spôsobu jeho získania, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Táto povinnosť žalovaného však nezakladala právo účastníkov predmetného správneho konania, a teda ani právo žalobcu, na to, aby ich žalovaný oboznámil so svojou správnou úvahou, v ktorej by vyhodnotil zistené skutočnosti rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci, ešte pred vydaním samotného rozhodnutia vo veci. 47. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol. 48. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a contrario SSP tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanému nahradil. 49. O trovách konania ďalšieho účastníka konania rozhodol správny súd podľa § 169 SSP tak, že mu právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu vznikli trovy a ani nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by mu mal priznať právo na náhradu trov konania, a to s poukazom na správnu súdnu prax (napr. uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025). 50. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v spojení s § 493e SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva
(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.