Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 16SaZ/3/2026 0726100371 07. 04. 2026 JUDr. Michaela Stankociová ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100371.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Michaelou Stankociovou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodený XX. XXXXXXXX XXXX, doklad totožnosti C. D. E. F., toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka PZ Bratislava, so sídlom Regrútska 4, Bratislava, o správnej žalobe vo veci prepustenia zo zaistenia vykonaného na základe rozhodnutia žalovaného č. G./XXXX-XX zo dňa 20. marca 2026, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a zhrnutie rozhodnutí o zaistení 1. Žalovaný dňa 5. októbra 2025 vydal rozhodnutie č. G./XXXX-XX (ďalej len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) o administratívnom vyhostení žalobcu z územia Slovenskej republiky na územie Kazašskej republiky podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov “) dôvodiac, že pre jeho zdokumentované správanie a opakované porušovanie verejného poriadku ohrozuje verejný poriadok Slovenskej republiky. Žalobcovi bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov Európskej únie na dobu 5 rokov. Keďže žalobca ohrozoval verejný poriadok, lehota na jeho vycestovanie nebola určená a žalovaný vylúčil odkladný účinok prípadného odvolania. Predmetné rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 20. októbra 2025. 2. V ten istý deň, 5. októbra 2025, bol žalobca zaistený rozhodnutím č. G./XXXX-XX (ďalej len „prvé rozhodnutie o zaistení“) podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia, v nadväznosti na čo bol umiestnený do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov v Medveďove (ďalej len „ÚPZpC“). Dĺžka doby zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 5. decembra 2025. Prvé rozhodnutie o zaistení nadobudlo právoplatnosť 5. októbra 2025. 3. Dňa 21. októbra 2025 podal žalobca voči rozhodnutiu o administratívnom vyhostení odvolanie, ktoré však bolo podané oneskorene, v dôsledku čoho ho žalovaný vybavil iba prípisom zo 7. januára 2026, ktorým Centru právnej pomoci ako vtedajšiemu zástupcovi žalobcu oznámil, že podané odvolanie nespĺňa podmienku včasnosti. 4. Žalobca podal dňa 24. októbra 2025 prostredníctvom žalovaného správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), domáhajúc sa jeho okamžitého prepustenia zo zaistenia, ktorú však dňa 30. októbra 2025 vzal v celom rozsahu späť z dôvodu, že dňa
28. októbra 2025 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Konanie o tejto žalobe bolo preto uznesením č. k. 13SaZ/7/2025-9 z 3. novembra 2025 zastavené. 5. V nadväznosti na podanú žiadosť o udelenie azylu rozhodol žalovaný dňa 30. októbra 2025 rozhodnutím č. G./XXXX-XX (ďalej len „druhé rozhodnutie o zaistení“) tak, že žalobcu zaistil ako žiadateľa o udelenie azylu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ktorý bol pôvodne zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) tohto zákona, pretože podľa názoru žalovaného existuje dôvodné podozrenie, že žalobca podal žiadosť o udelenie azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Dĺžka doby zaistenia bola stanovená na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 30. decembra 2025. Druhé rozhodnutie o zaistení nadobudlo právoplatnosť dňa 30. októbra 2025. 6. Dňa 23. decembra 2025 vydal žalovaný rozhodnutie č. G./XXXX-XX (ďalej len „prvé rozhodnutie o predĺžení zaistenia“), ktorým predĺžil zaistenie žalobcu vykonané na základe druhého rozhodnutia o zaistení, so stanovením dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 23. februára 2026. Prvé rozhodnutie o predĺžení zaistenia nadobudlo právoplatnosť dňa 23. decembra 2025. 7. Dňa 21. januára 2026 podal žalobca prostredníctvom žalovaného správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, domáhajúc sa jeho okamžitého prepustenia zo zaistenia vykonaného na základe prvého rozhodnutia o predĺžení zaistenia, o ktorej rozhodol správny súd tak, že ju rozsudkom č. k. 19SaZ/2/2026 – 29 z 3. februára 2026 zamietol ako nedôvodnú. 8. Dňa 21. februára 2026 vydal žalovaný rozhodnutie č. G./XXXX-XX (ďalej len „druhé rozhodnutie o predĺžení zaistenia“), ktorým opätovne predĺžil zaistenie žalobcu, so stanovením dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 21. marca 2026. Druhé rozhodnutie o predĺžení zaistenia nadobudlo právoplatnosť dňa 21. februára 2026. 9. Dňa 20. marca 2026 vydal žalovaný rozhodnutie č. G./XXXX-XX (ďalej len „tretie rozhodnutie o predĺžení zaistenia“), ktorým opätovne predĺžil zaistenie žalobcu, so stanovením dĺžky doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 10. apríla 2026. Tretie rozhodnutie o predĺžení zaistenia nadobudlo právoplatnosť dňa 20. marca 2026. II. Správna žaloba 10. Dňa 12. marca 2026 podal žalobca prostredníctvom žalovaného správnu žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, doručenú správnemu súdu dňa 17. marca 2026, ktorou sa domáhal jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. 11. Po stručnej rekapitulácii administratívneho konania žalobca namietal, že žalovanému opakovane tvrdil, že na území Slovenskej republiky má zabezpečené ubytovanie u pána B. H., ktorý vyhlásil, že žalobcovi zabezpečí ubytovanie a pomôže mu nájsť si prácu. Túto skutočnosť žalovaný v druhom rozhodnutí o predĺžení zaistenia vôbec nezohľadnil. Žalobca má právo byť umiestnený v zariadení pre žiadateľov o azyl, územie Slovenskej republiky nechce opustiť, chce sa riadne zamestnať a byť plnohodnotným členom spoločnosti. Žalobca uznal, že v minulosti sa správal agresívne a nevhodne, čo bolo spôsobené okolnosťami, ktoré ho donútili takýmto spôsobom brániť svoje nároky a práva. Svoje konanie ľutuje a do budúcna sa takému správaniu vyhne. Inštitút zaistenia má byť poslednou možnosťou, tzv. ultima ratio. III. Vyjadrenie žalovaného 12. Žalovaný vo vyjadrení ku správnej žalobe skutkovo zhrnul priebeh administratívneho konania vyplývajúci z administratívneho spisu počnúc vydaním prvého rozhodnutia o zaistení až po druhé rozhodnutie o predĺžení zaistenia, pričom chronologicky popísal opakované protiprávne konanie žalobcu ktoré malo za následok vydanie rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení, keďže žalovaný považoval za dostatočne preukázané ohrozenie verejného poriadku. Žalobca má prejavy násilného správania, agresívneho vystupovania a opakovane verbálne útočí na osoby žijúce na území Slovenskej republiky. Toto jeho správanie sa prejavilo napríklad dňa 27. mája 2024 o 15.00 hod, keď vyústilo do bezpečnostného incidentu v spoločnosti I. J., J. ; dňa 28. mája 2024 o 13.30 hod. kedy neoprávnene vstúpil do uvedenej spoločnosti; dňa 24. augusta 2025, kedy musela byť privolaná hliadka Obvodného oddelenia Policajného zboru Nové Mesto pracovníčkou K. J. (personálna agentúra, ktorá žalobcovi sprostredkúvala prácu), pretože žalobca sa jej opakovane hrubo vyhrážal (priestupok bol riešený napomenutím); dňa 3. októbra 2025 kedy bol žalobca obmedzený na osobnej slobode podľa § 85 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a to pre podozrenie zo spáchania trestného činu nebezpečného vyhrážania; pričom dňa 26. júna 2025 prijalo Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Dunajská Streda informáciu z personálneho oddelenia L. C., že so žalobcom bol rozviazaný pracovný pomer z dôvodu, že sa v rámci skúšobnej doby správal agresívne. 13. Vo vzťahu k čestnému vyhláseniu o poskytnutí ubytovania žalovaný argumentoval, že toto nespĺňa potrebné náležitosti, najmä neobsahuje notárom overený podpis vyhlasovateľa, adresu nehnuteľnosti,
v ktorej má byť žalobcovi poskytnuté ubytovanie, ani právne postavenie vyhlasovateľa k takejto nehnuteľnosti, teda nie je možné overiť, či vyhlasovateľ môže ubytovanie žalobcovi skutočne poskytnúť. Takýto dôkaz teda nepreukazuje existenciu reálneho a kontrolovateľného ubytovania žalobcu na území Slovenskej republiky. Vo vzťahu k finančným prostriedkom v sume 600,- eur, ktoré má mať žalobca k dispozícii, žalovaný uviedol, že svoje tvrdenie nijakým hodnoverným spôsobom nepreukázal. 14. Žalovaný zdôraznil, že žalobca na územie Slovenskej republiky pricestoval v roku 2024, a hoci si tu zlegalizoval pobyt (bol mu udelený prechodný pobyt na účel zamestnania), počnúc jeho príchodom neprejavil žiaden záujem požiadať o udelenia azylu, čo však učinil až po tom, ako bol umiestnený v ÚPZpC. Ani počas konania vo veci jeho administratívneho vyhostenia neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by svedčili o tom, že má obavy z prenasledovania z azylovo relevantných dôvodov. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca nemal záujem žiadať o azyl alebo o jednu z foriem medzinárodnej ochrany, v dôsledku čoho je žalovaný presvedčený, že jeho žiadosť bola podaná účelovo, s cieľom oddialiť alebo zmariť výkon administratívneho vyhostenia. 15. Z úradných záznamov hliadky Pohotovostnej motorizovanej jednotky, hliadky Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava a Oddelenia cudzineckej polície Dunajská Streda evidovaných v administratívnom spise je zrejmé, že žalobca svojím agresívnym konaním, či už počas konania o administratívnom vyhostení alebo pred ním, predstavoval hrozbu pre verejný poriadok. V prípade jeho umiestnenia do špecializovaného ubytovacieho centra a zariadenia pre žiadateľov o azyl by mohlo dôjsť k úteku žalobcu, čím by mu bolo umožnené pokračovať v protiprávnom konaní. 16. Záverom žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu, že by dostatočným spôsobom neskúmal skutkový stav a druhé rozhodnutie o predĺžení zaistenia riadne nezdôvodnil. Žalovaný v druhom rozhodnutí o predĺžení zaistenia skúmal možnosť uloženia miernejších opatrení pričom zistil, že žalobca nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky, keďže bol dňa 20. marca 2025 odhlásený z adresy, na ktorej mal prechodný pobyt a od tej doby nepožiadal o vydanie novej identifikačnej karty z dôvodu zmeny adresy. Žalobca taktiež nemá dostatočné finančné prostriedky a nevie si zabezpečiť. IV. Relevantná právna úprava Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. Podľa § 206 ods. 3 SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Podľa § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak ohrozuje bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. Podľa § 88 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté. Podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a ktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. Podľa § 89 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a
mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Podľa § 2 písm. h) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“), na účely tohto zákona sa rozumie žiadateľom cudzinec, ktorý na útvare Policajného zboru (ďalej len „policajný útvar") podľa § 3 ods. 2 vyhlási, že žiada o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej to ustanovuje tento zákon; žiadateľom je aj cudzinec 1. počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto správnej žalobe, 2. počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti. V. Skutkové a právne závery správneho súdu 17. Podkladom zaistenia žalobcu bolo v čase podania správnej žaloby žalovanému dňa 12. marca 2026, resp. v čase jej predloženia správnemu súdu dňa 17. marca 2026, druhé rozhodnutie o predĺžení zaistenia, ktorým žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 21. marca 2026. Keďže k uplynutiu lehoty zaistenia došlo skôr, ako správny súd stihol o žalobe rozhodnúť (na prejednanie a rozhodnutie veci má podľa § 228 SSP 7 pracovných dní od jej predloženia, pričom koniec tejto lehoty pripadol na 26. marca 2026, kedy nariadil pojednávanie), dopytoval dňa 23. marca 2026 (prvý pracovný deň po uplynutí lehoty zaistenia) žalovaného, či došlo ku prepusteniu žalobcu zo zaistenia, alebo mu bolo zaistenie opätovne predĺžené, resp. či bol žalobca prezaistený z iného dôvodu. Žalovaný správnemu súdu oznámil, že dňa 20. marca 2026 bolo zaistenie žalobcu tretím rozhodnutím o predĺžení zaistenia opätovne predĺžené, najviac do 10. apríla 2026, pričom toto rozhodnutie bolo správnemu súdu doručené spolu s vyznačením právoplatnosti. 18. Správny súd v nadväznosti na uvedené dopytoval Centrum právnej pomoci ako vtedajšieho zástupcu žalobcu, či žalobca trvá na podanej žalobe keďže došlo ku vydaniu nového rozhodnutia na podklade ktorého je zaistený (tretie rozhodnutie o predĺžení zaistenia), avšak správny súd zároveň ozrejmil, že z dôvodu, že žalobca podal žalobu o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP (a nie žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia o zaistení podľa § 221 ods. 1 SSP), predmet prieskumu neodpadol a dôvody na pokračovanie v konaní a prejednanie žaloby naďalej trvajú (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Szak/3/2024 z 9. augusta 2024). Centrum právnej pomoci správnemu súdu oznámilo, že žalobca trvá na podanej žalobe, pričom sprostredkovalo aj jeho žiadosť osobne sa zúčastniť na pojednávaní a teda žiadosť o predvedenie a ustanovenie tlmočníka. 19. Správny súd zrušil pôvodný termín pojednávania na 26. marca 2026 a vytýčil nový termín pojednávania na 31. marca 2026 z dôvodu potreby naštudovania nového, tretieho rozhodnutia o predĺžení zaistenia ako aj súvisiacich podkladov, pričom predvolal naň okrem žalovaného iba Centrum právnej pomoci ako vtedajšieho zástupcu žalobcu, ktorému zároveň oznámil, že nevyhovuje žiadosti žalobcu o ustanovenie tlmočníka z/do ruského jazyka a o zabezpečenie jeho osobnej účasti na pojednávaní jeho predvedením. Ku predvedeniu žalobcu by správny súd pristúpil iba v prípade, pokiaľ by jeho osobná účasť na pojednávaní bola nevyhnutná z dôvodu potreby jeho výsluchu, pričom správny súd nepovažoval za potrebné ani účelné ho vypočuť, vzhľadom na viazanosť správneho súdu skutkovým stavom zisteným orgánom verejnej správy zachyteným v administratívnom spise, ako aj s ohľadom na zabezpečenie hospodárnosti konania. Účasť žalobcu na súdnom pojednávaní, prednes návrhu a ochrana, ako procesných práv, tak aj žalobou uplatnených práv a oprávnených záujmov, mala byť dostatočne zabezpečená prostredníctvom prípadnej účasti Centra právnej pomoci ako jeho vtedajšieho zástupcu. Žalobca navyše ani nežiadal byť vypočutý o konkrétnych skutočnostiach relevantných pre rozhodnutie správneho súdu, žiadal iba toľko, aby mohol byť osobne na pojednávaní prítomný. 20. V zápätí Centrum právnej pomoci oznámilo správnemu súdu, že žalobca vzal žiadosť o poskytnutie právnej pomoci v predmetnom konaní späť, v dôsledku čoho sa na pojednávaní ako jeho zástupca nezúčastní. Správny súd požiadal Centrum právnej pomoci o čo najskoršie zaslanie rozhodnutia o odňatí poskytovania právnej pomoci, ktoré bolo správnemu súdu doručené dňa 2. apríla 2026, hoci neprávoplatné. 21. Z dôvodu vzniku potreby zabezpečiť osobnú účasť žalobcu na pojednávaní ako aj zabezpečiť účasť tlmočníka z/do ruského jazyka, správny súd odročil pojednávanie na najskorší možný termín, kedy
bol niektorý z tlmočníkov zapísaných do zoznamu tlmočníkov a prekladateľov vedeného Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky dostupný, t. j. na 7. apríla 2026. 22. Ako už správny súd naznačil vyššie, na pojednávanie predvolal žalobcu, ktorého účasť bola zabezpečená prostredníctvom príslušného útvaru ktorý prevádzkuje ÚPZpC (§ 47 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z., o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Žalobca v rámci jeho prednesu uviedol, že nepredstavuje hrozbu pre bezpečnosť Slovenskej republiky, svoje predchádzajúce správanie ľutuje a už sa nezopakuje. Zároveň súdu krátkou cestou predložil dokumenty na preukázanie jeho tvrdení, že v celej veci je obeťou konania jeho predchádzajúceho zamestnávateľa (jedná sa o čestné vyhlásenie pána B. H. z 18. februára 2026, zápisnicu o výsluchu žalobcu z 11. septembra 2025 k okolnostiam nasvedčujúcim, že mal byť spáchaný prečin nevyplatenia mzdy a odstupného podľa § 214 ods. 1 Trestného zákona, oznámenie daňového úradu z 12. júna 2025, kompletné vyjadrenie žalobcu k incidentu a žiadosť o azyl 23. február 2026, uznesenie prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III z 15. decembra 2025 č. 2 G. XXX/XX/XXXX-X o zrušení uznesenia o vznesení obvinenia voči žalobcovi pre prečin porušovania domovej slobody a prečin nebezpečného vyhrážania, upovedomenie prokurátora Okresnej prokuratúry Banská Bystrica zo 7. júla 2025 o odstúpení trestného oznámenia žalobcu z 12. júna 2025 v znení jeho doplnení z 24. júna 2025 a 30. júna 2025 Okresnej prokuratúre Revúca a dva ťažko čitateľné poradové lístky z Oddelenia cudzineckej polície Bratislava. Žalobca zároveň skutkovo ozrejmil svoje subjektívne presvedčenie o dôvodoch jeho zaistenia majúce pôvod práve u jeho predchádzajúceho zamestnávateľa, personálnej agentúry K. J.. 23. Žalovaný svoju neúčasť ospravedlnil už skôr v podanom vyjadrení ku správnej žalobe a súhlasil s prejednaním veci a rozhodnutím v jeho neprítomnosti. 24. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia podľa § 221 ods. 2 SSP, posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť trvania zaistenia žalobcu realizovaného na podklade tretieho rozhodnutia o predĺžení zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 7. apríla 2026. 25. Správny súd úvodom považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca sa správnou žalobou podanou podľa § 221 ods. 2 SSP domáha prepustenia zo zaistenia, čo znamená, že predmetom súdneho prieskumu nie je preskúmanie zákonnosti samotného tretieho rozhodnutia o predĺžení zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (keďže ani po vydaní tohto rozhodnutia žalobca netvrdil, že by mienil podať žalobcu podľa § 221 ods. 1 SSP a v tomto smere nedoplnil ani žalobné body), ktoré je podkladom jeho zaistenia, ale posúdenie, či v predmetnom prípade nastali alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré by zaistenie žalobcu prestalo napĺňať stanovený účel, v dôsledku čoho by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia [v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie jeho účelu počas celej doby zaistenia]. 26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v rozsudku zo 4. augusta 2023 sp. zn. 2Sak/9/2023, ktorý bol zverejnený aj v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 1/2024 pod č. 69/2023 konštatoval, že v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia (podanej podľa § 221 ods. 2 SSP) správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, resp. o predĺžení zaistenia, ale najmä skúmajú, či dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú. Zároveň však správny súd vychádzal z rozhodovacej praxe kasačného súdu, podľa ktorej „Skutočnosť, že žalobcom namietané dôvody nezákonnosti ďalšieho trvania jeho zaistenia majú pôvod už v rozhodnutí o zaistení, nemôže byť ani s poukazom na formálnu právoplatnosť rozhodnutia správna žaloba zamietnutá bez posúdenia namietaných dôvodov nezákonnosti trvania zaistenia. V opačnom prípade by bola správna žaloba o prepustenie zo zaistenia podľa § 221 ods. 2 SSP iba iluzórnym prostriedkom právnej ochrany proti ďalšiemu trvaniu nezákonného pozbavenia osobnej slobody. ... Pre rozhodnutie správneho súdu o správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 SSP nie je podstatným, či sa toto zaistenie stalo neúčelným po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení alebo malo byť neúčelné už od jeho počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, či jeho účelnosť a efektívnosť je možné konštatovať v čase rozhodovania krajského súdu (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 8. decembra 2020, sp. zn. 10Sazk/13/2020). 27. Žalobca v podanej žalobe namietal jedinú skutočnosť, prečo jeho zaistenie nie je ďalej účelné a efektívne, a to, že má mať zabezpečené ubytovanie, čo napokon preukázal aj čestným vyhlásením pána B. H. z 18. februára 2026, ktorý zároveň prisľúbil, že žalobcovi pomôže nájsť zamestnanie, pričom
žalovaný na uvedené vôbec nereflektoval. Táto nezákonnosť v podobe nevyhodnotenia podmienok možností uloženia menej závažných prostriedkov resp. alternatív zaistenia sa nesie celým jeho ďalším zaistením, minimálne od 19. februára 2026, kedy žalobca toto čestné prehlásenie predložil žalovanému. Zaistenie je pritom prostriedkom ultima ratio. 28. Správny súd zdôrazňuje, že primárnym dôvodom prvého zaistenia žalobcu bolo jeho administratívne vyhostenie podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že na území Slovenskej republiky ohrozuje verejný poriadok. Rozhodnutie o administratívnom vyhostení z 5. októbra 2025 nadobudlo právoplatnosť dňa 20. októbra 2025, pričom žalovaný zároveň vylúčil odkladný účinok prípadného odvolania a neurčil žalobcovi lehotu na vycestovanie. V nadväznosti na vydanie rozhodnutia o administratívnom vyhostení bez určenia lehoty na vycestovanie bol žalobca dňa 5. októbra 2025 zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 5. decembra 2025. Keďže žalobca dňa 28. októbra 2025 požiadal o medzinárodnú ochranu, žalovaný rozhodol dňa 30. októbra 2025 o zaistení žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) ako žiadateľa o azyl ktorý bol pôvodne zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) citovaného zákona, u ktorého je však dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. Lehota zaistenia bola určená najviac do 30. decembra 2025 a zaistenie bolo opakovane predlžované, naposledy tretím rozhodnutím o predĺžení zaistenia z 20. marca 2026, a to do 10. apríla 2026. 29. Správny súd konštatuje, že či už by žalobca bol preukázal zabezpečenie ubytovania a finančné zabezpečenie jeho pobytu (§ 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov), s ohľadom na konkrétnosti danej veci by takéto zistenia boli irelevantné, pretože podľa § 89 ods. 2 druhej vety zákona o pobyte cudzincov je úplne vylúčené uloženie alternatív zaistenia, ak jeho zaistenie súvisí s konaním vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b) tohto zákona, čo je aj prípad žalobcu. Konaním sa v tomto prípade rozumie celé konanie vo veci administratívneho vyhostenia od jeho začatia až po jeho vykonanie v podobe vycestovania cudzinca. Inými slovami, aj keby žalovaný vyhodnotil predložené čestné vyhlásenie ako spĺňajúce potrebné náležitosti (čo však v treťom rozhodnutí o predĺžení zaistenia vylúčil), a že žalobca skutočne disponuje potrebnými peňažnými prostriedkami (resp. tieto by si vedel zaobstarať prácou), nemohlo a nemalo by to za následok prepustenie žalobcu zo zaistenia a uloženie mu povinnosti hlásenia pobytu alebo zloženia peňažnej záruky. 30. Hoci sa žalobca momentálne nachádza v zaistení z dôvodu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov (druhé rozhodnutie o zaistení), predpokladom zaistenia z uvedeného dôvodu bolo predchádzajúce zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 1 písm. b) tohto zákona [na ktorý pritom ustanovenie § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov priamo odkazuje] (prvé rozhodnutie o zaistení), pričom uvedené zaistenie bezprostredne nadväzovalo na konanie o jeho administratívnom vyhostení z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Primárny dôvod zaistenia žalobcu na účel výkonu jeho administratívneho vyhostenia, ku ktorému žalovaný pristúpil z dôvodu, že žalobca ohrozuje verejný poriadok, je teda stále zrejmý a hmatateľný, pričom sa prenáša (reťazí) aj do nadväzujúcich konaní o tzv. prezaistení z dôvodu existencie podozrenia, že žiadosť o udelenie azylu podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a ďalších predĺžení zaistenia. Zákonodarca tieto väzby medzi administratívnym vyhostením cudzinca z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a priamo nadväzujúcimi zaisteniami výslovne upravil v zákone o pobyte cudzincov tak, aby zamedzil nezvratným dôsledkom prípadných obštrukcií zo strany vyhostených cudzincov v podobe nedobromyseľne podávaných žiadostí o azyl, ktoré by mohli dočasne zamedziť vyhosteniu cudzinca a prípadne mu umožniť ďalej páchať činnosť pre ktorú bol z územia Slovenskej republiky vyhostený (ohrozovanie bezpečnosti štátu, verejného poriadku alebo verejného zdravia) v prípade jeho prepustenia zo zaistenia. 31. Hoci nebolo možné priznať námietke prezentovanej žalobcom relevanciu a posúdiť ju ako dôvodnú, správny súd si je vedomý, že správnu žalobu vo veciach zaistenia má posudzovať neformálne a nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, čo znamená, že môže prihliadnuť aj na iné skutkové a právne dôvody, ako na tie, ktoré boli uvedené v správnej žalobe. Neformálny prístup sa prejavuje napríklad v tom, že pri preskúmavaní vecnej stránky správnej žaloby možno logicky vychádzať z toho, že žalobca s trvaním jeho zaistenia nesúhlasí, a to aj vtedy, ak by takýto záver nebol explicitne vyjadrený v žalobe, resp. by táto neobsahovala náležité odôvodnenie. Správny súd síce nie je povinný tieto dôvody vyhľadávať namiesto žalobcu, ale musí prihliadnuť na také, ktoré už vyplývajú z judikatúry. Ani na základe vlastnej činnosti však správny súd žiaden dôvod pre konštatovanie nezákonnosti resp. neexistencie trvania účelu zaistenia ku dňu rozhodovania nedetegoval. 32. Vychádzajúc z ustanovenia § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov sú kumulatívne podmienky zaistenia cudzinca ustanovené nasledovne: (i) musí ísť o žiadateľa o azyl, (ii) ide o štátneho
príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o pobyte cudzincov, (iii) existuje dôvodné podozrenie, že žiadateľ podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie a (iv) na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné (reštriktívne) prostriedky (princíp proporcionality). Tieto podmienky musia byť súčasne splnené počas celého zaistenia. 33. Splnenie ii) a iv) podmienky je nesporné, keďže žalobca bol prvým rozhodnutím o zaistení zaistený práve z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, pričom uloženie alternatív zaistenia v žalobcovom prípade neprichádza do úvahy (ako konštatoval správny súd v odôvodnení vyššie). 34. Správny súd považuje za splnenú aj ďalšiu podmienku i), a to, že sa žalobca aj naďalej považuje za žiadateľa o azyl. Podľa ustanovenia § 2 písm. h) zákona o azyle sa žalobca považuje za žiadateľa o azyle aj počas konania na správnom súde o žalobe proti rozhodnutiu migračného úradu, ktorým mu azyl udelený nebol a nebola mu poskytnutá ani doplnkovú ochrana. Z vyjadrení žalovaného ako aj vlastných poznatkov správneho súdu je mu známe, že migračný úrad dňa 17. februára 2026 vydal rozhodnutie o neudelení azylu žalobcovi a neposkytnutí mu doplnkovej ochrany, voči ktorému žalobca dňa 2. apríla 2026 podal správnu žalobu, ktorá je vedená na tunajšom súde pod sp. zn. 18SaZ/3/2026 a konanie o nej doposiaľ nie je právoplatne skončené. 35. Vo vzťahu ku splneniu poslednej iii) podmienky správny súd konštatuje, že samotná skutočnosť, že cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu až neskôr, hoci aj v priebehu jeho zaistenia, nie je dostatočnou indíciou, že takáto žiadosť bola podaná účelovo a nemôže mu byť v konečnom dôsledku pričítaná na ťarchu. Cudzinec môže podať žiadosť kedykoľvek počas jeho pobytu na území Slovenskej republiky a realizuje tým svoje právo, ktoré nie je nijako lehotované alebo limitované a ktoré mu zákon o azyle priznáva bez ďalšieho. Túto skutočnosť je potrebné zohľadňovať v kontexte ďalších skutočností, ktoré v priebehu zaistenia cudzinca vyšli najavo, ako napríklad aj časový horizont blížiaceho sa zrealizovania administratívneho vyhostenia, no podkladom by mali byť predovšetkým vlastné tvrdenia cudzinca, ktoré sám prezentoval napríklad v rámci výsluchov predchádzajúcich jeho zaisteniam resp. predĺženiam zaistenia. Pokiaľ sa však cudzinec odmietne vyjadriť ku novej skutočnosti, teda jeho vlastnej žiadosti o udelenie azylu, nemôže byť preňho prekvapivé, ak žalovaný vyhodnotí jeho konanie, t. j. podanie takejto žiadosti po jeho administratívnom vyhostení a v priebehu jeho zaistenia ako účelové. 36. Z odôvodnenia tretieho rozhodnutia o predĺžení zaistenia vyplýva, že žalovaný dospel k záveru o účelovosti žalobcovej žiadosti o udelenie azylu predovšetkým na základe jeho vlastných vyjadrení zachytených v zápisniciach ako aj na základe skutočnosti, že jeho žiadosť nasledovala po tom, ako bol administratívne vyhostený, zaistený a umiestnený do ÚPZpC Medveďov. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že žalobca sa konštantne vyjadroval, že o azyl na území Slovenskej republiky požiadať nechce, pričom neprezentoval ani dôvody, ktoré by boli azylovo relevantné. Po tom, ako žalobca dňa 28. októbra 2025 požiadal o azyl, mu bolo pred vydaním druhého rozhodnutia o zaistení umožnené vyjadriť sa, pričom túto možnosť nevyužil. Rovnako nevyužil ani ďalšie možnosti ozrejmiť svoje pohnútky, ktoré ho viedli ku podaniu žiadosti o medzinárodnú ochranu, dňa 21. februára 2026 a 20. marca 2026. Žalovaný preto dôvodne vychádzal z tvrdení, ktoré žalobca vypovedal bezprostredne po jeho prvotnom zaistení dňa 5. októbra 2025, podľa ktorých na územie Slovenskej republiky prišiel pre vidinu lepšieho života a zamestnania sa a že mu v jeho domovskej krajine nehrozí prenasledovanie z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov alebo zastávania príslušnosti k určitej sociálnej skupine, a rovnako mu nehrozí mučenie, kruté, neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest smrti. 37. Uvedené, hoci stručné, konštatovania žalovaného, spoľahlivo odôvodňujú záver, že už v čase vydania druhého rozhodnutia o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov bol jeho účel osvedčený a v priebehu trvania zaistenia nebol nijako spochybnený alebo vyvrátený zo strany žalobcu. Neuniklo totiž pozornosti správneho súdu, že žalobca, či už v správnej žalobe alebo priamo na pojednávaní, bližšie neozrejmil svoje pohnútky požiadať o azyl na území Slovenskej republiky a ani len náznakom sa nezmienil, že má obavy z prenasledovania, mučenia, krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu smrti v domovskej krajine. Aj tieto nedostatky tvrdení žalobcu správnemu súdu indikujú, že jeho žiadosť o udelenie azylu bola naozaj čisto účelová. Správny súd je toho názoru, že vnútorné postoje týkajúce sa jeho žiadosti o udelenie azylu pretrvávajú a o azyl síce mohol skutočne požiadať z dôvodu, že na území Slovenskej republiky chce zotrvať, avšak nie pre niektorý z azylovo relevantných dôvodov, ale preto, že si uvedomuje, že územie Slovenskej republiky bude musieť opustiť v dôsledku vydania rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení. 38. Na tomto mieste správny súd poukazuje na skorší a nedávny rozsudok č. k. 19SaZ/2/2026 z 3. februára 2026, najmä body 37 a 38 odôvodnenia, v rámci ktorého správny súd dospel ku rovnakým
záverom, že žalobca sa nijako nepričinil na tom, aby dementoval tvrdenia žalovaného, že žiadosť o medzinárodnú ochranu podal výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie. 39. Nad rámec nesplnenia vymedzených podmienok by nezákonnosť ďalšieho trvania zaistenia mohla vzniknúť aj v prípade, ak by bol žalobca zaistený dlhšie, ako pripúšťajú príslušné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov. Čo sa týka maximálnej prípustnej doby zaistenia cudzinca na účel podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov túto lehotu odvíja od premisy, že dôvody pre zaistenie cudzinca podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov trvajú (sú splnené všetky podmienky) a zároveň toto zaistenie neprekročilo 6 mesiacov. 40. Keďže žalobca bol na uvedený účel prvýkrát zaistený dňa 30. októbra 2025, maximálna lehota zaistenia uplynie v jeho prípade až 30. apríla 2026. Žalovaný pritom tretím rozhodnutím o predĺžení zaistenia určil trvanie zaistenia žalobcu najviac do 10. apríla 2026, a zákonná lehota zaistenia teda nebola doposiaľ, t. j. ani ku dňu rozhodovania správneho súdu, presiahnutá. 41. Správny súd obiter dictum vo vzťahu k argumentácii, ktorú žalobca prezentoval na pojednávaní (skutkové okolnosti týkajúce sa jeho nezhôd s predchádzajúcim zamestnávateľom, ktoré mali vyústiť do správania ohrozujúceho verejný záujem) a k predloženým dôkazom uvádza, že tieto by eventuálne mohli byť relevantné v konaní o žalobe vo veci jeho administratívneho vyhostenia, keďže v uvedenom konaní by bolo predmetom posúdenia, či žalobca skutočne ohrozuje alebo neohrozuje verejný poriadok v takej miere, že naplnil predpoklad podľa § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie o jeho administratívnom vyhostení je však právoplatné a jeho zákonnosť nie je (a nemôže byť) predmetom prieskumu správneho súdu. Jedným dychom však treba dodať, že zákonodarca v § 82 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov upravil možnosť administratívne vyhostiť cudzinca bez ohľadu na skutočnosť, či došlo k jeho právoplatnému odsúdeniu za trestný čin. Inými slovami, aj keď žalobca argumentuje, že už ďalej nie je obvinený z prečinu porušovania domovej slobody a nebezpečného vyhrážania (čo preukázal uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry Bratislava III č. X G. XXX/XX/ XXXX-X z 15. decembra 2025) žalovaný môže cudzinca vyhostiť aj v prípade, kedy sa nedopustil žiadneho konania ktoré by malo trestnoprávny postih, avšak svojim správaním (hoci aj jednorazovo, avšak s veľkou intenzitou, prípadne aj opakovane s menšou intenzitou) ohrozujme verejný poriadok. Pod ohrozením verejného poriadku sa rozumie porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa základných ľudských práv a slobôd, ochrany maloletých a iných zraniteľných osôb alebo opakované porušovanie záujmu chráneného zákonom týkajúceho sa riadneho výkonu verejnej správy, životného prostredia, verejného poriadku alebo občianskeho spolunažívania. Žalobca pritom nepopiera, že by sa správania, popísaného žalovaným, opakovane dopustil. Neskorá je preto aj jeho prejavená ľútosť nad svojím správaním a sľub, že sa podobného správania už nedopustí. Navyše, žalobca ako žiadateľ o azyl v čase rozhodovania správneho súdu nie je zaistený z dôvodu, že by predstavoval hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť štátu [§ 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov]. Napokon, ako už správny súd naznačil vyššie, nemôže v predmetnom konaní o preskúmanie zákonnosti trvania zaistenia vyhodnocovať, či žalovaný správne a zákonne administratívne vyhostil žalobcu z územia Slovenskej republiky a uložil mu zákaz vstupu na dobu 5 rokov a to aj na územie všetkých členských štátov Európskej únie. 42. S ohľadom na uvedené je správny súd toho názoru, že žalovaný naplnenie účelu zaistenia riadne osvedčil logickými úvahami vychádzajúcimi z vlastných vyjadrení žalobcu, účelnosť zaistenia kontinuálne existuje a zároveň správny súd nezistil, že tá by ku dňu jeho rozhodovania odpadla. Dôvod na prepustenie žalobcu zo zaistenia pretože jeho účel pominul resp. potreba jeho prezaistenia na iný účel ku dňu rozhodovania správneho súdu nie je daná. Žalobca v správnej žalobe neprispel žiadnymi námietkami, ktoré by založili aspoň pochybnosť súdu, že jeho žiadosť o udelenie azylu nebola podaná účelovo v snahe vyhnúť sa výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Na základe vyššie uvedeného správny súd podľa § 229 SSP správnu žalobu pre jej nedôvodnosť zamietol. 43. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote siedmich dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).
Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.