Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 18SaZ/1/2026 0726100078 14. 04. 2026 JUDr. Marek Michaláč ECLI:SK:SpSBA:2026:0726100078.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 18Saz/1/2026 Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Markom Michaláčom, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník Somálskej federatívnej republiky, ID osoby č.: XXXXXX, adresa posledného pobytu v krajine pôvodu: obec D., región D., štát D., toho času Pobytový tábor Rohovce, v zast.: Slovenská humanitná rada, so sídlom: Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. E.: B./XXXX-X zo dňa 10. decembra 2025, takto rozhodol: 18Saz/1/2026 I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 18Saz/1/2026 I. Priebeh administratívneho konania a dôvody preskúmavaného rozhodnutia 1. Žalovaným rozhodnutím č. E.: B./XXXX-X zo dňa 10. decembra 2025 Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, migračný úrad rozhodol vo veci žalobcu tak, že žalobcovi : Zamietol žiadosť žalobcu o udelenie azylu ako neprípustnú azyl podľa § 11ods. 1 písm. d/ zákona č. 480/2002 Z.z. zákona o azyle (ďalej len ako „zákon o azyle); 2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca menom A. B. C., alias F. B. C. pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné, požiadal o udelenie azylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky z obavy o svoj život. 3. Žalobca bol počas azylového konania poučený o svojich právach a povinnostiach. Dňa 30.07.2025 bolo iniciované konanie v zmysle Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, z ktorého vyplynulo, že žalobca má v súčasnosti poskytnutú doplnkovú ochranu v Talianskej republike, pod identitou F. B. C..
4. Žalovaný ďalej uviedol, že pri posudzovaní žiadosti o azyl podanej cudzincom, ktorému udelil azyl alebo poskytol doplnkovú ochranu z dôvodu vážneho bezpráví členský štát EU, ide teda o rozhodovanie vo svojej podstate procesného charakteru a neposudzuje sa žiadosť o azyl v jej merite, teda sa ani neskúma, či sú splnené predpoklady pre udelenie azylu alebo pre poskytnutie doplnkovej ochrany. Konštatuje sa iba splnenie predpokladov uvedených v § 11 ods. 1 zákona o azyle. V tomto konkrétnom prípade je teda podstatná skutočnosť, či bol cudzincovi udelený azyl alebo poskytnutá doplnková ochrana z dôvodu vážneho bezprávia členským štátom EÚ a či SR súhlasila s premiestnením cudzinca na svoje územie. 5. Vzhľadom na to, že má žalovaný v súčasnosti poskytnutú doplnkovú ochranu na území Talianska a Slovenská republika nesúhlasila s premiestnením cudzinca na svoje územie, jeho žiadosť žalovaný v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o azyle zamietol ako neprípustnú. II. Žaloba a jej dôvody 6. Proti rozhodnutiu žalovaného zo dňa 10. decembra 2025 podal žalobca prostredníctvom právneho zástupcu žalobu a žiadal, aby súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a žalobcovi priznal náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnil podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len ako „SSP“), teda z dôvodu, že rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov a zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Spolu so žalobou žalobca požiadal o priznanie odkladného účinku jeho žalobe. 7. Žalobca uvádza, že žalovaný sa nezaoberal otázkou, či žalobca má v danej krajine reálny a účinný prístup k ochrane, ubytovaniu, zdravotnej starostlivosti a dôstojným životným podmienkam. Žalobca má za to, že žalovaný nezistil skutkový stav v rozsahu potrebnom na rozhodnutie, nakoľko nevykonal individuálne posúdenie osobnej situácie žalobcu, nevyhodnotil jeho osobné, zdravotné a sociálne pomery a nepreskúmal aktuálne podmienky v krajine, do ktorej má byť žalobca vrátený. Žalobca počas administratívneho konania opakovane poukazoval na to. že by chcel zostať na území Slovenska a do Talianska sa nechce vrátiť. Do Talianska bol viackrát vrátený, avšak nikdy zo strany talianskych úradov neobdržal žiadny dokument, ktorý by potvrdzoval poskytnutie doplnkovej ochrany. Žalobca má strach sa tam vrátiť, nakoľko ho v Taliansku vyzývali na opustenie krajiny. Musel tam spať na ulici a jedlo mal len z charity. Ako uviedol už počas pohovoru, konaného dňa 07.08.2025, jeho strach z návratu do Talianska je taký, že keď obdržal vo Francúzsku informáciu o jeho opätovnom presune do Talianska, radšej krajinu sám opustil. 8. Žalobca má za to, že žalovaný rozhodol o neprípustnosti žiadosti žalobcu bez riadneho preskúmania rizík, ktorým bude žalobca po návrate do Talianska vystavený. Rozhodnutie o neprípustnosti žiadosti je rozhodnutím, ktoré významne zasahuje do práv žiadateľa o medzinárodnú ochranu, a preto by naň mali byť zvýšené nároky z hľadiska preskúmateľnosti a úplnosti odôvodnenia. 9. Žalobca poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-163/17, Jawo, ako aj C297/17, C-318/17 a C-438/17, Ibrahim a i. podľa ktorého členský štát nesmie odmietnuť žiadosť o medzinárodnú ochranu, ak by návrat žiadateľa do štátu, ktorý mu už ochranu poskytol, viedol k tomu, že by sa ocitol v extrémnej materiálnej núdzi, ktorá by dosahovala intenzitu porušenia čl. 4 Charty základných práv EÚ. Podľa uvedeného rozsudku žiadateľ o azyl môže byť prevezený do členského štátu, ktorý je zvyčajne zodpovedný za posúdenie jeho žiadosti alebo ktorý mu už poskytol doplnkovú ochranu, pokiaľ by ho očakávané životne podmienky osôb požívajúcich medzinárodnú ochranu nevystavili situácii extrémnej materiálnej núdze, čo by bolo v rozpore so zákazom neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania. III. Vyjadrenie žalovaného
10. Vo vyjadrení žalovaný poukazuje, na to, že na základe iniciovaného konania v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (prepracované znenie) (ďalej len „Dublinské nariadenie“) bolo zistené, že žalobca má v súčasnosti poskytnutú doplnkovú ochranu v Talianskej republike. Z tohto dôvodu žalovaný neposudzoval jeho žiadosť o udelenie azylu v merite veci, ale zamietol ju ako neprípustnú podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o azyle. Počas správneho konania žalobca uviedol, že chce ostať na Slovensku, lebo v Talianskej republike musel spať vonku a jedlo mal z charity a tiež, že mu všetci hovorili, aby išiel do inej krajiny. Tieto tvrdenia žalobcu žalovaný nepovažoval za relevantné, nakoľko žalobca svoje tvrdenia ničím nepodložil, pričom tak mohol urobiť počas pohovoru, v stanovisku k žiadosti o udelenie azylu zo 14.11.2025, ako aj v správnej žalobe. Poznamenávame, že žalobca bol opakovane navracaný do Talianskej republiky z iných krajín Európskej únie a v súčasnosti nie je známe jeho miesto pobytu, nakoľko 13.01.2026 svojvoľne opustil azylové zariadenie, v dôsledku čoho bol 20.01.2026 vyradený z evidencie azylového zariadenia. Taktiež podotýka, že rozhodnutie v konaní o udelenie azylu nie je rozhodnutím o návrate žiadateľa o udelenie azylu. V prípade, že osoba sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene a neexistujú prekážky vyhostenia, dochádza k jej administratívnemu vyhosteniu. V prípade žalobcu prichádza do úvahy ustanovenie § 83 ods. 10 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“). Administratívne vyhostenie je samostatným konaním, ktoré je upravené v ustanovení § 77 zákona o pobyte cudzincov. 11. Do pozornosti správneho súdu dáva žalovaný skutočnosť, že Talianska republika je signatárom Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, ktorý bol doplnený Newyorským protokolom z 31. januára 1967. Talianska republika je signatárom príslušných medzinárodných zmlúv a dohôd, z čoho jej vyplývajú rovnaké povinnosti ako ostatným členským štátom. Členské štáty, ktoré uplatňujú Dublinské nariadenie rešpektujú najmä zásadu nevyhostiteľnosti (non-refoulement) a považujú sa vzájomne za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích krajín. Žalovanému nie sú známe informácie, že by beneficienti medzinárodnej ochrany čelili v Taliansku problémom v prístupe k základným životným potrebám. Európska Komisia, ktorá má monitorovaciu a vykonávaciu právomoc vo veci nariadenia a zároveň povinnosť identifikovať prípadné porušenia práva Európskej únie na základe svojich vlastných vyšetrovaní alebo na základe iných podnetov do dnešného dňa neiniciovala žiaden postup voči Talianskej republike a ani nekonštatovala porušovanie alebo systémové chyby v azylovom konaní, prijímacích podmienkach krajiny, či zaobchádzaní s beneficientmi medzinárodnej ochrany. IV. Relevantné právne predpisy 12. Podľa § 8 písm. a/ a b/ zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd. 13. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak žiadateľovi udelil azyl alebo poskytol doplnkovú ochranu z dôvodu vážneho bezprávia členský štát Európskej únie; to neplatí, ak Slovenská republika súhlasila s premiestnením cudzinca na svoje územie. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 14. Správny súd v Bratislave návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol uznesením sp. zn. 18Saz/1/2026 zo dňa 30.01.2026.
15. Správny súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a/ SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. 16. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. 17. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. E.: B./XXXX-X zo dňa 10. decembra 2025, v ktorom žalovaný žalobcovi zamietol jeho žiadosť o udelenie azylu podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o azyle, nakoľko v administratívnom konaní bolo zistené, že žalobcovi bola na území Talianska poskytnutá doplnková ochrana a vydané povolenie na pobyt platné do 19.04.2028. 18. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o azyle, ministerstvo zamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, ak žiadateľovi udelil azyl alebo poskytol doplnkovú ochranu z dôvodu vážneho bezprávia členský štát Európskej únie; to neplatí, ak Slovenská republika súhlasila s premiestnením cudzinca na svoje územie. 19. V administratívnom konaní bolo preukázané, že žalobca menom A. B. C., alias F. B. C., má na území Talianska poskytnutú doplnková ochrana a vydané povolenie na pobyt platné do 19.04.2028. Zároveň žalobca prišiel na územie SR na územie SR individuálne, bez predchádzajúceho kontaktu s orgánmi SR, je teda zrejmé, že SR nemohla ani súhlasiť s premiestnením cudzinca na svoje územie. Vzhľadom na čo boli splnené podmienky postupu podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o azyle. 20. Správny súd poukazuje na to, že pri posudzovaní žiadosti o azyl, ktorú podal cudzinec, ktorému už bol azyl udelený alebo mu bola poskytnutá doplnková ochrana z dôvodu vážneho bezprávia v inom členskom štáte EÚ, ide v podstate o rozhodovanie procesnej povahy. Samotná žiadosť sa neposudzuje vecne, teda sa neskúma splnenie podmienok na udelenie azylu ani na poskytnutie doplnkovej ochrany. Posudzujú sa len podmienky stanovené v § 11 ods. 1 zákona o azyle. V danom prípade je preto rozhodujúce, či bol cudzincovi priznaný azyl alebo doplnková ochrana v inom členskom štáte EÚ a zároveň či Slovenská republika súhlasila s jeho premiestnením na svoje územie. Správny orgán teda postupoval procesne správne, keď v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o azyle neudelil v prejednávanej veci žalobcovi azyl na území SR. 21. Čo sa týka námietky žalobcu uvedenej v jeho žalobe o tom, že žalovaný rozhodol o neprípustnosti žiadosti žalobcu bez riadneho preskúmania rizík, ktorým bude žalobca po návrate do Talianska vystavený, že má strach sa tam vrátiť, nakoľko ho v Taliansku vyzývali na opustenie krajiny, musel tam spať na ulici a jedlo mal len z charity, sa s ňou tunajší súd nestotožňuje, tieto tvrdenia žalobcu nepovažuje súd za relevantné, nakoľko žalobca svoje tvrdenia ničím nepodložil, pričom tak mohol urobiť počas pohovoru, v stanovisku k žiadosti o udelenie azylu zo 14.11.2025, ako aj v správnej žalobe. Ďalej tunajší súd poukazuje na to, že z vyjadrenia žalovaného vyplýva, že podľa talianskeho práva (článok 27 kvalifikačného dekrétu) osoby s udelenou medzinárodnou ochranou majú nárok na rovnaké zaobchádzanie ako talianski občania v oblasti zdravotnej starostlivosti a sociálneho zabezpečenia. Tieto osoby sa musia zaregistrovať v Národnej zdravotnej službe. Tiež majú nárok na rovnaké zaobchádzanie a úplnú rovnosť práv a povinností ako talianski štátni príslušníci pokiaľ ide o povinnosť platiť príspevky a poberať pomoc poskytovanú v Talianskej republike Národnou zdravotnou službou. Taktiež v Taliansku po reforme z roku 2023 sa prijímanie osôb s medzinárodnou ochranou vykonáva v systéme SAI, Systéme prijímania a integrácie (Sistema di accoglienza ed integrazione), bývalom SPRAR zriadenom zákonom L 189/2002. SAI je verejne financovaná sieť miestnych orgánov a mimovládnych organizácií, ktorá ubytováva deti bez sprievodu – za určitých podmienok aj po dosiahnutí dospelosti, osoby s medzinárodnou ochranou a v prípade dostupných miest aj osoby, ktoré získali iné povolenia na pobyt z osobitných dôvodov (medzi ktoré patria osoby s národnou ochranou), a niektorých žiadateľov o medzinárodnú ochranu. Teda vzhľadom na uvedené je tunajší súd toho názoru, že aj v prípade preukázania tvrdení žalobcu o jeho neutešenej situácii v Taliansku (prespávanie
na ulici a zabezpečovania jedla charitou), táto je vo veľkej miere spôsobené tvrdenou žalobcovou nevedomosťou o poskytnutí doplnkovej ochrany Talianskom, keď žalobca v administratívnom konaní uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by mu tá bola poskytnutá, hoci o medzinárodnú ochranu na území Talianska v minulosti žiadal. V prípade ak sa žalobca bude viac zaujímať o svoj práva plynúce mu z uvedenej poskytnutej doplnkovej ochrany v Taliansku, bude si vedieť pozitívne ovplyvniť svoju sociálnu situáciu v tejto krajine. 22. Taktiež Talianska republika je zmluvnou stranou Ženevského dohovoru o právnom postavení utečencov z 28. júla 1951, ako aj jeho doplňujúceho Newyorského protokolu z 31. januára 1967. Z účasti na týchto medzinárodných nástrojoch jej vyplývajú záväzky porovnateľné s povinnosťami ostatných členských štátov Európskej únie. Štáty uplatňujúce Dublinské nariadenie zároveň vychádzajú zo zásady vzájomnej dôvery, pričom rešpektujú najmä princíp zákazu vyhostenia (non-refoulement) a navzájom sa považujú za bezpečné krajiny pre štátnych príslušníkov tretích štátov. 23. Súd nemá k dispozícii poznatky, podľa ktorých by osoby požívajúce medzinárodnú ochranu v Taliansku čelili závažným ťažkostiam pri zabezpečení základných životných potrieb. Zároveň platí, že Európska komisia, ktorá disponuje monitorovacími a výkonnými právomocami vo vzťahu k uplatňovaniu príslušných právnych predpisov a je oprávnená zisťovať ich porušenia, doposiaľ nezačala voči Talianskej republike konanie ani nekonštatovala existenciu systémových nedostatkov v oblasti azylového konania, prijímacích podmienok či zaobchádzania s osobami, ktorým bola priznaná medzinárodná ochrana. Žalobca v konaní zároveň ani netvrdí, že by sa takéto konanie v súčasnosti voči Taliansku viedlo, resp. že by Európska komisia konštatovala existenciu systémových nedostatkov v oblasti azylového konania, prijímacích podmienok či zaobchádzania s osobami, ktorým bola priznaná medzinárodná ochrana. 24. S poukazom na uvedené považuje súd napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 25. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech vo veci. Keďže žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Poučenie: 18Saz/1/2026 Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).