Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 20SaZ/7/2025 0725100634 31. 03. 2026 Mgr. Pavel Ištók ECLI:SK:SpSBA:2026:0725100634.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave samosudcom Mgr. Pavlom Ištókom v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, prechodne bytom: D. XXXX/X, XXX XX D., zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, , proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. E.: A./XXXX-X zo dňa 02.04.2025, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. E.: A./XXXX-X zo dňa 02.04.2025, ktorým žalobcovi: A. B. C., cudzinecký pas SR č. F., povolenie na pobyt E. G. s platnosťou do 07.12.2024, nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov pred správnym súdom a kasačného konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania
1. Rozhodnutím č. E.: A./XXXX-X zo dňa 02.04.2025, žalovaný nepredĺžil žalobcovi poskytovanie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky podľa § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. 2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobcovi bola prvýkrát poskytnutá doplnková ochrana dňa 23. 02. 2015 rozhodnutím č. E.: A./H. na dobu jedného roka, ktorá mu bola opakovane predlžovaná, keďže podmienky uvedené v § 13a zákona o azyle naďalej pretrvávali. 3. Dňa 21. 10. 2024 požiadal žalobca opätovne o predĺženie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, na čo s ním boli vykonané dňa 20.12.2024 pohovor, v rámci ktorých uviedol, že sa domov vrátiť nemôže a situácia v Afganistane je veľmi nepriaznivá. 4. V súvislosti s výpoveďou žalobcu si žalovaný zabezpečil informácie o krajine pôvodu, stanovisko Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) a Vojenského spravodajstva k osobe žalobcu. 5. Žalovaný si zabezpečil stanoviská SIS č. 699/720-173-1/2024 a č. SIS-69/720-28-1/2025 (ďalej len „neutajované stanoviská SIS“) z ktorých vyplýva, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko, spočívajúce v skutočnosti, že je podozrivý z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov. 6. Žalovanému bolo taktiež do konania predložené stanovisko SIS č.p. I./XX-X-XX-XXX/XXXX-X (ďalej aj len utajované stanovisko) ku ktorému žalovaný uviedol, že je v ňom uvedené konanie týkajúce sa radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov presne popísané. Keďže podlieha utajeniu v zmysle
zákona o ochrane utajovaných skutočností, toto nie je súčasťou spisového materiálu ale je evidované v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. 7. Po vyhodnotení utajovaného stanoviska žalovaný konštatoval že toto je plne v zhode s neutajovanými stanoviskami, s ktorými závermi sa žalobca mal možnosť oboznámiť a aj sa vyjadriť k ich záveru. Žalovaný skonštatoval akými skutkovými tvrdeniami sa žalobca bránil ( nič nezákonné nevykonával, ak by to mohlo súvisieť s prácou v bistre J., odtiaľ už odišiel), že aj toto jeho vyjadrenie bolo dôvodom na vyžiadanie opakovaného stanoviska SIS, ktoré však obsahuje rovnaký záver o jeho radikalizáciii. 8. Žalobca mal možnosť sa oboznámiť s obsahom oboch neutajovaných stanovísk a teda oboznámiť sa s podstatou, základnými dôvodmi stanoviska a vyjadriť sa k nim, čo na pohovore 20.12.2024 aj využil a k podstate stanoviska sa vyjadril. 9. Žalovaný vysvetlil podstatu pojmou radikalizácia a radikalizmus ako aj dôvody prečo môžu predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Skonštatoval dôvody prečo sa žalovaný nemohol oboznámiť s obsahom utajovaného stanoviska, s tým že v konaní pred správnym súdom tak môže urobiť súd. 10. Nad rámec uvedeného žalovaný uviedol, že predmetné rozhodnutie nemožno vnímať ako rozhodnutie, v dôsledku ktorého by žalobca musel opustiť územie Slovenskej republiky, ale vo svojej podstate ide iba o rozhodnutie, ktoré vylučuje žalobcu z poskytovania doplnkovej ochrany, pretože jej nie je hodný. II. Správna žaloba 11. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), navrhujúc ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 12. Po zrekapitulovaní skutkového stavu žalobca namietal, že v najpodstatnejších bodoch celý proces týkajúci sa žalobcu prebiehal rovnako, ako to bol pred vyslovením nesúladu dotknutého ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle Ústavným súdom SR a žalovaný v napadnutom rozhodnutí nerešpektuje dotknutý nález a postupoval stále v súlade so zaužívanou praxou ktorá nemá oporu v zákone a bola ústavným súdom vyhodnotená za neústavnú. 13. Žalobca poukázal na ustanovenie § 19a ods. 10 zákona o azyle, v zmysle ktorého si je žalovaný povinný vyžiadať stanovisko SIS, ktoré bolo v predmetnom prípade chránené ako utajovaná skutočnosť v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Hoci v tejto súvislosti žalovaný spomína nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023 a zdôrazňuje, že rozhodol autonómne, opak je pravdou. Žalovaný rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany výlučne na základe uvedeného stanoviska SIS, pričom z neho nie je zrejmé ani toľko, či toto stanovisko bolo pozitívne alebo negatívne, resp., či obsahuje súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Je zrejmé, že obsahuje neurčitú informáciu, že žalobca je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku nelegálnej migrácie. Hoci možno predpokladať, že stanovisko nebolo súhlasné, každé administratívne rozhodnutie musí byť formulované tak, aby neumožňovalo svojvoľný alebo neurčitý výklad. Na podporu svojich argumentov poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023 a nález sp. zn. PL ÚS. 8/2016-131 z 12. decembra 2018. 14. Z napadnutého rozhodnutia a jeho odôvodnenia sa javí, že žalovaný vychádzal len zo stanovísk SIS, obsahujúcich okrem iného aj nesúhlas s predĺžením poskytovania doplnkovej ochrany, a nie je zrejmé akým spôsobom žalovaný aj inak skúmal, či žalobca predstavuje skutočne nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR. Prípad samotného žalobcu v odôvodnení neriešil, teda ako žalobca ohrozuje bezpečnosť SR. Iné dôkazy ako stanovisko SIS sa nespomínajú. 15. Žalobca spochybňuje že aby sa nejakého radikalizmu alebo extrémizmu dopustil, spochybňuje odôvodnenie žalovaného o preukázaní dôvodného podozrenia. Žalovaný rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany na základe negatívneho stanoviska SIS bez akéhokoľvek skutočného komplexného posúdenia jeho prípadu. 16. Žalovaný mal len vysvetliť pojem radikalizácie a odôvodnil nebezpečenstvo ktoré radikalizácia a extrémizmus predstavujú pre štát, nerieši však nič konkrétne týkajúce sa osobnosti žalobcu a jeho konania, ani akékoľvek dôsledky nepredĺženia doplnkovej ochrany. 17. Žalovaný do odôvodnenia rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 3 písm. d) zákona o azyle. 18. Žalobca bol oboznámený len s veľmi nešpecifickou podstatou resp. základným dôvodom stanoviska, nebolo mu umožnené brániť sa iným spôsobom ako podaním správnej žaloby. Žalobca nevedel koho, kde alebo akým spôsobom údajne radikalizoval alebo bol z toho aspoň dôvodne podozrivý. Pri takomto postupe sa žalobca ani v konaní pred správnym súdom nemusí dozvedieť podstatu dôvod, pre ktoré bol
v stanovisku spravodajských služieb posúdený ako nebezpečný pre bezpečnosť SR. Preto sa žalobca mohol vyjadriť len neurčito. 19. Keďže žalobca nemal prístup k utajovanému stanovisku, súdna moc musí preskúmať rozhodovací proces a zabezpečiť kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní. Ak sa žalobca nedozvie žiadny dôvod, pre ktoré bolo vydané stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, odopiera sa žiadateľovi možnosť samotného vyjadrenia k rozhodnému dôkazu azylového konania. 20. Žalobca je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k vyhodnoteniu jeho osoby ako nebezpečnej pre bezpečnosť Slovenskej republiky, pretože vychádza výlučne zo stanoviska SIS, s ktorým žalobcu oboznámil iba formálne. Na základe akých zistení a podkladov SIS toto dôvodné podozrenie vyplýva, nie je možné z administratívneho spisu žalovaného zistiť. 21. Žalobca ďalej namietal, že v administratívnom konaní bol porušený základný princíp zachovania rovnosti účastníkov konania, pretože nemal reálnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podkladom pre konštatovanie, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a teda pre vydanie napadnutého rozhodnutia, pričom jeho jedinou možnosťou obrany bolo popretie, že by sa podieľal na činnosti týkajúcej sa nelegálnej migrácie v rámci ústneho pohovoru. Viac kvalifikovane nebol schopný sa vyjadriť. 22. V tomto smere navyše žalovaný nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie, z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či v predmetnom prípade došlo alebo dochádza ku konaniu žalobcu porušujúcemu bezpečnosť Slovenskej republiky, pretože ani sám žalovaný o tom nemá vedomosť 23. Nedostatočne zistený skutkový stav videl žalobca v skutočnosti, že žalovaný nekonfrontoval stanoviská SIS informáciami o osobnosti žalobcu, preveriť či nedošlo k zámene, chybe, ohováraniu s prihliadnutím aj na skutočnosť že nikdy sa na území SR nedopustil trestného činu ani voči nemu nebolo vedené trestné stíhanie. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu a duplika žalovaného 14. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný ktorý uviedol, že SIS svojím vyjadrením neoznamuje rozhodnutie o udelení alebo neudelení azylu, ale uvádza že žalobca je dôvodne podozrivý z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov, vyjadrenie SIS uvádza že konala vo veci rizikového správania žalobcu už pred jeho žiadosťou. Žalovaný má za to že žalobcovi bola sprístupnená podstata dôvodov rozhodnutia. Obsah a rozsah utajovaného stanoviska je výhradne v pôsobnosti SIS, žalovaný nemá oprávnenie poskytnúť žalobcovi viac než zákon výslovne umožňuje. Žalovaný utajené stanovisko posudzoval v kontexte tvrdení žiadateľa a ostatných podkladov v administratívnom spise. Odmietnutím stanoviska by prekročil rámce svojej pôsobnosti a vstupoval by do odbornej oblasti na ktorú nemá zákonom zverenú kompetenciu. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 15. Žalobca v replike predovšetkým poukázal na že zo samotného rozhodnutia sa javí, že žalovaný vychádzal len z utajeného stanoviska, a nie je zrejmé akým iným spôsobom skúma či žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR. Žalovaný si bol vedomí aj skutočnosti že nepredĺženie doplnkovej ochrany môže mať negatívne dôsledky na rodinu žalobu, čo mu žalobca poskytol ako informáciu v samotnom pohovore. 16. Žalovaný v duplike uviedol že obsah neutajovaného abstraktu utajovaného stanoviska predstavuje zákonom prístupný spôsob sprostredkovania podstaty dôvodov rozhodnutia bez porušenia režimu utajenia. Žalovaný princíp rovnosti zbraní dodržal, a v prospech žalobcu, ktorý možnosť oboznámiť sa s dôkazom v utajovanom režime prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu nevyužil, keďže tento už pri prijatí plnej moci vedel že nie je osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Existencia rodinného života nezakladá automatické právo na zotrvanie cudzieho štátneho príslušníka na území štátu a ani nárok na poskytnutie doplnkovej ochrany. Právny inštitút medzinárodnej ochrany nie je náhradou za osobnú iniciatívu jednotlivca pri riešení vlastných civilnoprávnych otázok vrátane otázky identifikácia. IV. Konanie na správnom súde, rozhodnutie kasačného súdu, relevantná právna úprava, skutkové a právne závery správneho súdu 17. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. 20SaZ/3/2025-80 z 1.8.2025 rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, a to z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP, pretože žalovaný pri nedostatočne zistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti orgánu verejnej správy s účastníkom konania porušil jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň žalovaný svoje rozhodnutie nedostatočne odôvodnil.
18. Proti uvedenému rozsudku podal kasačnú sťažnosť žalovaný o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd SR rozsudkom sp.zn. 1Saz/6/2025 zo dňa 18. 12.2025 tak, že rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. 20SaZ/3/2025-80 z 1.8.2025 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave. 19. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“ 20. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“ 21. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt -cudzincov.“ 22. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“ 23. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“ 24. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“ 25. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.“ 26. Podľa ustanovenia § 2 písm. c) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.“ 27. Podľa ustanovenia § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie o zrušenie doplnkovej ochrany.“ 28. Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 29. Podľa ustanovenia § 13c ods. 1 písm. a) zákona o azyle „Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a.“ 30. Podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle „Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.“ 31. Podľa ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle „Ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.“ 32. Podľa ustanovenia § 19b zákona o azyle „Ustanovenia § 6, § 17ab, § 19a a § 20 ods. 1 sa primerane použijú aj na konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm. b) až d).“ 33. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany nemožno podať rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5, odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 a 4, zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 2 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e), ak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny a nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e), ak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny, nemá odkladný účinok.“ Podľa ustanovenia § 52 zákona o azyle „Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe.“
34. Podľa ustanovenia § 3 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len aj len „Správny poriadok“) „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“ 35. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Správneho poriadku „Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.“ 36. Podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ 37. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“ 38. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie „Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“ 39. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, §13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 40. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 31. marca 2026 , nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nepožiadal. Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Správny súd sa dňa 30.07.2025 t.j. aj pred prvým rozhodnutím vo veci a následne opakovane v dňoch 04.03.2026 a 31.03.2026 oboznámil s obsahom utajovaného stanoviska SIS (číslo spisu 1Spr V 52/2025). Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 41. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalobcovi nepredĺžil už skôr poskytnutú (prvýkrát v roku 2015) a opakovane predlžovanú doplnkovú ochranu z dôvodu pretrvávania podmienok podľa § 13a zákona o azyle. Výlučným podkladom rozhodnutia bolo utajované stanovisko SIS vyžiadané žalovaným podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, obsahujúce informáciu podliehajúcu utajeniu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, čo bolo následne pretavené do negatívneho záveru podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. Informácia podliehajúca utajeniu bola zhrnutá do konštatovania obsiahnutého v neutajovaných stanoviskách , že žalobca je podozrivý z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov, pričom v tomto rozsahu bol dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi oznámený a následne prenesený do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 42. Správny súd úvodom konštatuje, že vo vzťahu ku cudzincom ako žiadateľom o azyl, o poskytnutie doplnkovej ochrany alebo v prípade ich administratívneho vyhostenia, a ich právu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou tvoriacou podklad rozhodnutia, existuje už ustálená rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. G. a K. v. Spojené kráľovstvo, Fitt v. Spojené kráľovstvo, Jasper v. Spojené kráľovstvo, H. L. a M. N. O. I. J.), z ktorej vyplýva, že aj keď právo na prístup k podkladom v spise nie je právom absolútnym a v správnom ako aj súdnom konaní môžu existovať protichodné záujmy, ktoré je potrebné vyvažovať (ochrana národnej bezpečnosti) k právam cudzinca, obmedzenia možnosti procesnej ochrany cudzinca však nesmú zasiahnuť do samotnej podstaty práv chránených v článku 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru. Ak teda dôjde k obmedzeniam, cudzincovi musí byť daná účinná možnosť predložiť dôvody proti správnemu
rozhodnutiu, resp. musí byť chránený pred svojvôľou. Iba obmedzenia, ktoré budú riadne odôvodnené a dostatočne kompenzované, môžu obstáť (A. a A. proti Rumunsku, §§ 130 - 133; spolu s nadväzujúcou judikatúrou, napr. rozsudok ESĽP z 09. marca 2021, N. proti Rumunsku, sťažnosť č. 36328/13). Hoci podľa okolností môže byť cudzincovi odoprené právo na prístup k utajeným materiálom, neznamená to, že mu správny orgán neoznámi vôbec nič. Správne orgány musia informovať cudzincov aspoň o podstate vznesených obvinení („substance of the accusations“, „la substance des reproches“, pozri A. a A. proti Rumunsku, § 151, porov. § 153 tamtiež). Rovnako judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok veľkej komory Súdneho dvora Európskej únie zo 4. júna 2013, ZZ proti Secretary of State for the Home Department, C-300/11) vyžaduje, aby cudzinec bol oboznámený aspoň s podstatou dôvodov (angl. „the essence of the grounds“, franc. „la substance des motifs“), na základe ktorých štát voči cudzincovi vykonal nejaké opatrenia, ako je napr. ukončenie pobytového titulu alebo odopretie vstupu. 43. Správny súd súčasne upriamuje pozornosť na skutočnosť, že od ostatného rozhodovania v predmetnej veci (počas kasačného konania) došlo k rozhodovaniu kasačného súdu v obdobnej veci (sp.zn. 2Sak/5/2025 ), závery z ktorého správny súd považuje za presvedčivé a pri vyhlasovaní rozsudku dňa 31.3.2026 tieto primerane aplikoval. Je nepochybne žiadúce aby judikatúra kasačného súdu v obdobných veciach bola aplikovaná od prvého momentu ako je správnemu súdu známa a to aj v predmetnom prípade. Z uvedeného dôvodu správny súd ako bude zrejmé z nasledujúcich ods. odôvodnenia, niektoré svoje názory na prejednávanú vec korigoval. Nič to však nemení na závere o dôvodnosti podanej správnej žaloby resp. nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a potrebe jeho zrušenia. 44. Žalovanému boli do konania predložené stanoviská SIS č. 69/720-173-1/2024 a č. SIS-69/720-28-1/2025 - neutajované stanoviská v ktorých sa uvádza, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko, spočívajúce v skutočnosti, že je podozrivý z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov. 45. K uvedenému záveru sa žalobca vyjadril na pohovore 20.12.2024 keď uviedol že túto informáciu počuje prvýkrát v živote a vyjadril sa k svojmu pôsobeniu v reštaurácii J. a viac uviesť nevedel. 46. Stanovisko SIS je špecifický spravodajský podklad. Správny orgán je pri jeho hodnotení limitovaný tým, že rozhodujúca časť informácií je utajovaná. V situácii, keď žalobca nemôže byť oboznámený s plným obsahom, nemožno od správneho orgánu vyžadovať, aby sa detailne vysporiadal s jeho obhajobou voči neutajovanej časti, lebo by to mohlo viesť napokon aj k prezradeniu utajovaných skutočností. Reakcia na argumenty žalobcu by mohla viesť k odhaleniu povahy zdrojov, metód alebo rozsahu informácií SIS, čo je zákonom vylúčené. 47. Podľa správneho súdu správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď žalobcovi prostredníctvom neutajovanej časti stanoviska SIS sprostredkoval podstatu bezpečnostného rizika – podozrenie z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov. 48. Žalobcovi bolo známe, z akého dôvodu je označený za bezpečnostné riziko, a mal možnosť sa k tomuto tvrdeniu vyjadriť. To napĺňa požiadavku kontradiktórnosti v rozsahu, ktorý je objektívne možný v konaniach, kde figurujú utajované informácie. Obrana žalobcu bola všeobecného charakteru. Od správneho orgánu preto nebolo nutné očakávať, aby k žalobcom tvrdenej bezúhonnosti a k jeho osobným pomerom zaujímal osobitné stanovisko, ak trval na existencii bezpečnostného rizika na základe iných, neverejných skutočností. Vysporiadanie sa s týmito tvrdeniami žalobcu by preto neprinieslo vecný posun v odôvodnení rozhodnutia. 49. Ústavný súd v náleze PL. ÚS 15/2020 zdôraznil potrebu autonómneho hodnotenia podkladov. Avšak to nemožno interpretovať tak, že správny orgán má vyvracať každý argument cudzinca, ak by tým musel prezrádzať obsah utajovanej časti stanoviska. Princíp rovnosti zbraní nemožno chápať absolútne – v konaniach dotýkajúcich sa národnej bezpečnosti sa nevyžaduje, aby mal účastník identický prístup k dôkazom ako správny orgán. Stačí, ak bol účastník konania oboznámený s podstatou utajovanej skutočnosti, a to prostredníctvom informácie z neutajovaného stanoviska SIS a ak účastník konania mal možnosť predniesť vlastnú verziu udalostí a tie boli vzaté na vedomie. Zákonodarca vedome vyvažuje právo na obhajobu s ochranou bezpečnostných záujmov štátu. 50. V takýchto typoch konania nemožno požadovať, aby sa správny orgán konania púšťal do detailnej polemiky so žalobcom, ak má k dispozícii utajované poznatky, ktoré nemôžu byť zverejnené. Podstatné je, že správny orgán ozrejmil dôvod – bezpečnostné riziko v súvislosti s radikalizáciou skupiny osôb alebo jednotlivcov – a oznámil ho účastníkovi, čím naplnil požiadavku odôvodnenia v miere umožnenej právnym režimom. 51. Napokon aj judikatúra ESĽP umožňuje obmedzenia v záujme národnej bezpečnosti. Podľa rozsudku ESĽP vo veci A. a A. proti Rumunsku č. sťažnosti 80982/12 zo dňa 15. októbra 2020 ako aj judikatúry SD EÚ (ZZ, C-300/11), cudzincovi sa musí oznámiť podstata obvinení, nie všetky dôvody. Správny
orgán túto povinnosť splnil tým, že oznámil dôvod podozrenia (podozrenie z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov). Požiadavka, aby sa vyjadroval k detailom obhajoby, by mohla viesť k vyzradeniu informácií, ktoré majú zostať utajené. Cieľom odôvodnenia je umožniť súdu, aby preskúmal zákonnosť rozhodnutia. V danom prípade bolo zo spisu zrejmé, že rozhodnutie vychádzalo z informácií SIS, ktoré boli poskytnuté v utajovanej aj neutajovanej časti. Súd mal možnosť do utajovaných informácií nahliadnuť, a teda preskúmať, či rozhodnutie nie je svojvoľné. Tým bola zabezpečená procesná ochrana aj bez toho, aby správny orgán reagoval na každé tvrdenie žalobcu. Žalobca poznal podstatu dôvodov a mal možnosť reagovať, správny orgán nemusel zachádzať do detailov, ktoré by ohrozili bezpečnosť štátu. Rovnováha medzi ochranou utajovaných skutočností a právom na obhajobu bola zachovaná. Preto odôvodnenie rozhodnutia z dôvodu, že správny orgán nereagoval na obhajobu žalobcu voči neutajovanej časti stanoviska SIS nemožno považovať za nedostatočné. 52. Rozhodnutie žalovaného však neobsahuje zákonom vyžadovanú úvahu podľa zásady proporcionality a nedáva odpoveď na otázku verejného záujmu, na ktorom má byť takýto zásah do práv žalobcu založený. Tieto nedostatky sa prejavujú aj tým, že utajované stanovisko (s ktorou sa správny súd oboznámil) použité ako nosný podklad je v spise prezentované iba ako hodnotiaci názor spracovateľa bez overiteľného skutkového substrátu, ktorý by umožnil súdny prieskum zákonnosti a primeranosti záverov správneho orgánu. Utajované informácie sú stručné, síce nie úplne všeobecné, ale nijako skutkovo konkretizované. Vyjadrujú skôr názor spravodajskej služby na „činnosť“ žalobcu bez uvedenia faktov o časových a miestnych údajoch, rovnako absentujú informácie o ďalších osobách popisujúcich ich správanie a náznak možnej spolupráce so žalobcom. Okrem toho, že absentuje v nich akákoľvek skutková konkretizácia, z obsahu utajovanej informácie nie je zreteľne odlíšený skutkový opis konania či „činnosti“ žalobcu predstavujúci riziko ohrozenia bezpečnosti Slovenskej republiky od hodnotiaceho názoru spravodajskej služby. Pričom časť oznámených skutočností je dokonca nejednoznačne až pochybujúco vyjadrená použitím častice „údajne“. 53. Žalovaný aj správne súdy musia mať možnosť zhodnotiť dôveryhodnosť a presvedčivosť takejto spravodajskej informácie. Nestačí len prezentovať príbeh, ale musí byť doložený špecifickými údajmi, ktoré robí tento údaj uveriteľným. Správny súd po oboznámení sa s utajovaným stanoviskom konštatuje, že predložené informácie nespĺňajú kritériá dôveryhodnosti a presvedčivosti, ktoré by umožnili súdu urobiť o ich obsahu akýkoľvek úsudok. 54. Podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Rozhodovanie o udelení či predĺžení doplnkovej ochrany predstavuje významný zásah do základných práv jednotlivca (najmä práva na život, osobnú slobodu a práva na rodinný a súkromný život). Z tohto dôvodu musí byť rozhodnutie správneho orgánu preskúmateľné, t. j. musí z neho byť zrejmé, aké podklady boli zohľadnené, aké skutkové zistenia z nich správny orgán urobil, ako tieto zistenia právne kvalifikoval, a prečo je zásah primeraný sledovanému legitímnemu cieľu (bezpečnosť štátu, resp. verejný poriadok). 55. Požiadavka preskúmateľnosti je v predmetnej agende zosilnená tým, že správny orgán môže pracovať s utajovanými informáciami. To však neznamená, že postačí reprodukovať hodnotiaci záver spravodajského orgánu. Aj v režime ochrany utajovaných informácií musí byť v spise (v spravodajskej informácii) zachytený od názoru spravodajskej služby odlíšený (i) opis skutkových indícií a javov (aspoň v rozsahu „podstaty“), (ii) zdroj a spôsob ich získania či verifikácie (ak to povaha veci umožňuje, s primeranou mierou anonymizácie a generalizácie) a (iii) až následne hodnotiaca úvaha spracovateľa. Len takto je možné vykonať súdny prieskum bez vyzradenia utajovaných (chránených) skutočností (rozsudok NSS SR sp.zn. 2Sak/5/2025 ) 56. Zásada proporcionality vyžaduje trojstupňové posúdenie: vhodnosť – potrebnosť – primeranosť v užšom zmysle. Správny orgán mal povinnosť vysvetliť: vhodnosť: prečo nepredĺženie doplnkovej ochrany je spôsobilé dosiahnuť cieľ ochrany bezpečnosti SR; potrebnosť: či neexistuje menej zaťažujúce opatrenie vo vzťahu k právam žalobcu; primeranosť v užšom zmysle: akým spôsobom prevážili tvrdené bezpečnostné riziká nad zásahom do práv žalobcu (dlhodobý pobyt, rodinné väzby – družka a maloleté dieťa, doterajší pobytový status, absencia trestného stíhania, doterajší bezproblémový život). Rozhodnutie žalovaného takúto úvahu neobsahuje. Absentuje identifikácia, ktorý základný záujem spoločnosti je konaním žalobcu reálne, aktuálne a dostatočne závažne ohrozený a prečo. Následkom toho nie je možné overiť, či zásah do jeho práv nie je neprimeraný. Súčasťou testu proporcionality v konaniach o medzinárodnej ochrane musí byť aj reflexia medzinárodnoprávnych záväzkov non-refoulement a aktuálnej bezpečnostnej situácie v krajine pôvodu. Z administratívneho spisu pritom vyplýva, že žalovaný disponoval aktuálnou správou o situácii v Afganistane (zameranou na vnútropolitickú, ekonomickú a bezpečnostnú situáciu, útoky, bezpečnostné incidenty a porovnanie počtu obetí útokov v jednotlivých provinciách), no jej obsah do odôvodnenia nepremietol. Chýba preto
odpoveď, ako sa tvrdené bezpečnostné riziko na území SR váži proti potenciálnym rizikám pre žalobcu pri prípadnom návrate do Afganistanu v aktuálnych pomeroch. 57. Žalovaný v rozhodnutí síce uviedol, že „v prípade existujú opodstatnené dôvody, na základe ktorých možno žalobcu považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR“, no neuviedol, aký konkrétny verejný záujem tým sleduje a na základe čoho dospel k záveru, že zásah je nevyhnutný. Pojem „verejný poriadok/bezpečnosť“ musí byť vykladaný reštriktívne a individuálne; nestačí všeobecná prevencia (rozsudok z 28.10.1975, Rutili C-36/75, rozsudok z 27.10.1977, Bouchereau, C-30/77, rozsudok z 10.7.2008, Jipa, C-33/07. Správanie dotyčnej osoby musí predstavovať skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie základných záujmov spoločnosti. Rozhodnutie neobsahuje úvahu, ktorá by prepájala zistené skutkové indície s konkrétnym základným záujmom spoločnosti a s individualizovaným rizikom vyplývajúcim práve z osoby žalobcu. 58. Stanovisko SIS môže byť relevantným podkladom. V preskúmavanej veci však utajená časť, o ktorú žalovaný svoj záver oprel, je prezentovaná iba ako názor spracovateľa, bez od názoru spracovateľa odlíšeného faktického jadra (konkrétne – hoci primerane zovšeobecnené – miestne a časové údaje, opis správania, spôsob získania a overenia informácií, poukaz na ďalšie osoby/udalosti a ich väzby), ktoré by umožnili overiť vierohodnosť a váhu tvrdenia. Správne rozhodnutie v otázke tak závažného zásahu do práv nemôže stáť iba na „príbehu - názoru spracovateľa“ bez doloženia špecifických údajov, ktoré robia tento príbeh uveriteľným a overiteľným (pri zachovaní režimu ochrany utajovaných informácií). Absencia takto zachyteného skutkového podkladu znemožňuje nielen uskutočniť test proporcionality, ale aj odpovedať na otázku, či je vôbec dané reálne, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie niektorého zo základných záujmov spoločnosti, ktoré by legitimizovalo nepredĺženie doplnkovej ochrany. 59. Nebezpečenstvo pre bezpečnosť krajiny ergo verejný poriadok v zmysle § 13c ods. 2 písm. d/ zákona o azyle treba považovať iba hrozbu takého konania, ktoré bude predstavovať skutočné, aktuálne a dostatočne závažné ohrozenie niektorého zo základných záujmov spoločnosti, pričom je nutné zohľadniť individuálne okolnosti života cudzinca a prihliadnuť na jeho celkovú životnú situáciu – (pozri tiež uznesenie NSS ČR z 26.07.2011, č. j. 3 As 4/2010 – 151, publikované pod č. 2420/2011 Zb. NSS), v ktorom súd uviedol, že narušenie verejného poriadku predstavuje iba také konanie, ktoré reálne ohrozuje základné záujmy spoločnosti, a to vždy so zohľadnením individuálnych okolností cudzinca. 60. Pokiaľ sa žalovaný odvoláva na utajované stanovisko SIS, také závery pre neúplnosť informácie o konaní žalobcu z neho nevyplývajú. 61. Správny súd zdôrazňuje, že záver o nepreskúmateľnosti nestavia na tom, že žalovaný nereagoval na každú jednotlivú námietku žalobcu k neutajovanej časti stanoviska SIS. Aj keby taká reakcia nebola vzhľadom na povahu veci možná alebo nevyhnutná, rozhodnutie žalovaného by zostalo nepreskúmateľné už pre absenciu proporcionalitnej úvahy a identifikácie konkrétneho verejného záujmu a pre nedostatočnú kvalitu a verifikovateľnosť spravodajského podkladu v spise. 62. V ďalšom konaní žalovaný: 1. zabezpečí a do spisu zachytí (v režime utajenia, avšak tak, aby bol súdom overiteľné), skutkové jadro spravodajských tvrdení (aspoň v miere „podstaty“): časové a miestne súvislosti, opis konania/činností, väzby na ďalšie osoby/udalosti, spôsob získania a verifikácie informácií; osobitne odlíši skutkové zistenia od hodnotiaceho názoru spracovateľa, 2. vykoná test proporcionality (vhodnosť – potrebnosť – primeranosť v užšom zmysle) a jeho výsledok explicitne premietne do odôvodnenia; zohľadní pritom individualitu prípadu (dĺžka pobytu, rodinné väzby, doterajšie bezúhonné pomery) 3. vyhodnotí aktuálnu situáciu v krajine pôvodu relevantnú z hľadiska princípu non-refoulement a rizík pri prípadnom návrate; ak takými podkladmi disponuje (čo vyplýva zo spisu), v odôvodnení vysvetlí, ako sa premietli do výsledku, 4. konkretizuje verejný záujem, ktorý zásahom sleduje, a preukáže, že prípadné ohrozenie je skutočné, aktuálne a dostatočne závažné a vyplýva zo správania žalobcu, nie z abstraktnej prevencie; rovnováhu medzi bezpečnosťou a právami žalobcu vyjadrí v racionálnej a preskúmateľnej úvahe. 63. Pretože rozhodnutie žalovaného neobsahuje proporcionalitnú úvahu, neidentifikuje a nezdôvodňuje konkrétny verejný záujem a stojí na spravodajskom podklade, ktorý je v spise zachytený iba ako neoveriteľný hodnotiaci názor bez patričného skutkového substrátu, správny súd dospel k záveru o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia. Dôvody nepreskúmateľnosti správny súd viaže na vyššie rozvedené materiálne nedostatky odôvodnenia a podkladov. 64. Pri rozhodovaní o poskytnutí doplnkovej ochrany je nevyhnutné, aby bol každý prípad individuálne a nezávisle posúdený bez neprimeraných vplyvov z externých orgánov, vrátane SIS a Vojenského spravodajstva. Aj keď môžu byť tieto orgány povinné vyjadrovať sa k bezpečnostným otázkam, rozhodovanie o azyle resp. doplnkovej ochrane nemôže byť automaticky založené len na ich stanovisku, (obdobne nález ÚS 15/2020).
65. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že žalovaný napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d)SSP zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. 66. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d), v spojení s § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie 67. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu ako trov konania pred správnym súdom tak aj kasačného konania podľa § 167 ods. 1 SSP. 68. K záveru, že žalobcovi je potrebné priznať nielen trovy konania pred správnym súdom ale aj kasačného konania, dospel správny súd vzhľadom na skutočnosť že v rámci kasačného konania sa preskúmava právoplatné rozhodnutie správneho súdu, ktorú skutočnosť potvrdzuje dikcia § 438 ods. 1 SSP, podľa ktorého kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu. Konanie pred správnym súdom, ktorý preskúmava primárne zákonnosť postupu a rozhodnutia / opatrenia orgánu verejnej správy na základe podanej správnej žaloby a dôvodov v nej uvedených a konanie pred súdom kasačným, ktorý v medziach podanej kasačnej sťažnosti v prvom rade preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutia správneho súdu je aj s ohľadom na takto nastavené procesné mantinely a čo do úlohy, ktorú tieto konania plnia a ich špecifiká pomerne samostatné. To však neplatí vo vzťahu k náhrade trov konania. Tento záver možno vyčítať z ustanovenia § 467 ods. 3 SSP, podľa ktorého „ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.“ Ak by súdy totiž rozhodovali výlučne o trovách „svojho vlastného“ konania (v tomto zmysle rozumej najvyšší správny súd o trovách svojho vlastného a výlučne len kasačného konania), potom by vyššie uvedené ustanovenie § 467 ods. 3 SSP stratilo svoje opodstatnenie, nakoľko to jasne hovorí, že ak nastane týmto ustanovením predpokladaná situácia, o nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne správny súd. Podľa názoru správneho súdu je v otázke náhrady trov konania kľúčovým konečný výsledok tej-ktorej prejednávanej veci, bez ohľadu na to, že v istom okamihu, v istej časti konania, konkrétny účastník konania dosiahol z pohľadu veci samej čiastkový úspech spočívajúci „iba“ v tom, že na základe podanej kasačnej sťažnosti sa zrušilo napadnuté rozhodnutie správneho súdu a vec sa vrátila na ďalšie konanie, ktoré následne ďalej pokračovalo. Uvedené podporuje aj znenie § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech, pričom z uvedeného znenia nevyplýva, že by sa malo jednať o úspech vo veci naviazaný len na jeden stupeň. Za takého stavu potom správny súd bol povinný rozhodnúť vo svojom konečnom rozhodnutí o celých trovách konania, teda aj vrátane trov kasačného konania, v rámci ktorého bolo zrušené predchádzajúce rozhodnutie. Nakoľko napadnutého rozhodnutie žalovaného bolo zrušené, plný úspech v konaní dosiahol žalobca a má preto nárok na náhradu trov konania ako pred správnym súdom tak aj kasačného konania. 69. O výške trov konania rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.