Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 20SaZ/3/2025 0725100634 01. 08. 2025 Mgr. Pavel Ištók ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100634.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave samosudcom Mgr. Pavlom Ištókom v právnej veci žalobcu: žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: B. D. E., prechodne bytom: F. XXXX/X, XXX XX F., zastúpený: Slovenská humanitná rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, , proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MU-PO-185-16/2024-Ž zo dňa 02.04.2025, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu č. ČAS: MU-PO-185-16/2024-Ž zo dňa 02.04.2025, ktorým žalobcovi: A. B. C., cudzinecký pas SR č. G., povolenie na pobyt č. RA5272137 s platnosťou do 07.12.2024, nepredĺžil poskytovanie doplnkovej ochrany zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. odôvodnenie: Priebeh administratívneho konania
1. Rozhodnutím č. ČAS: MU-PO-185-16/2024-Ž zo dňa 02.04.2025, žalovaný nepredĺžil žalobcovi poskytovanie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky podľa § 20 ods. 3 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o azyle“) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. 2. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobcovi bola prvýkrát poskytnutá doplnková ochrana dňa 23. 02. 2015 rozhodnutím č. ČAS: MU-758-18/PO-Ž-2014 na dobu jedného roka, ktorá mu bola opakovane predlžovaná, keďže podmienky uvedené v § 13a zákona o azyle naďalej pretrvávali. 3. Dňa 21. 10. 2024 požiadal žalobca opätovne o predĺženie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, na čo s ním boli vykonané dňa 20.12.2024 pohovor, v rámci ktorých uviedol, že sa domov vrátiť nemôže a situácia v B. je veľmi nepriaznivá. 4. V súvislosti s výpoveďou žalobcu si žalovaný zabezpečil informácie o krajine pôvodu, stanovisko Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“) a Vojenského spravodajstva k osobe žalobcu. 5. Žalovaný si zabezpečil stanoviská SIS č. XXX/XXX-XXX-X/XXXX B. H. I./XXX-XX-X/XXXX (ďalej len „neutajované stanoviská SIS“) z ktorých vyplýva, že žalobca predstavuje bezpečnostné riziko, spočívajúce v skutočnosti, že je podozrivý z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov. 6. Žalovanému bolo taktiež do konania predložené stanovisko SIS č.p. I./XX-X-XX-XXX/XXXX-X (ďalej aj len utajované stanovisko) ku ktorému žalovaný uviedol, že je v ňom uvedené konanie týkajúce sa radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov presne popísané. Keďže podlieha utajeniu v zmysle
zákona o ochrane utajovaných skutočností, toto nie je súčasťou spisového materiálu ale je evidované v osobitnej evidencii utajovaných skutočností. 7. Po vyhodnotení utajovaného stanoviska žalovaný konštatoval že toto je plne v zhode s neutajovanými stanoviskami, s ktorými závermi sa žalobca mal možnosť oboznámiť a aj sa vyjadriť k ich záveru. Žalovaný skonštatoval akými skutkovými tvrdeniami sa žalobca bránil ( nič nezákonné nevykonával, ak by to mohlo súvisieť s prácou v bistre Kuskus, odtiaľ už odišiel), že aj toto jeho vyjadrenie bolo dôvodom na vyžiadanie opakovaného stanoviska SIS, ktoré však obsahuje rovnaký záver o jeho radikalizáciii. 8. Žalobca mal možnosť sa oboznámiť s obsahom oboch neutajovaných stanovísk a teda oboznámiť sa s podstatou, základnými dôvodmi stanoviska a vyjadriť sa k nim, čo na pohovore 20.12.2024 aj využil a k podstate stanoviska sa vyjadril. 9. Žalovaný vysvetlil podstatu pojmou radikalizácia a radikalizmus ako aj dôvody prečo môžu predstavovať nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Skonštatoval dôvody prečo sa žalovaný nemohol oboznámiť s obsahom utajovaného stanoviska, s tým že v konaní pred správnym súdom tak môže urobiť súd. 10. Nad rámec uvedeného žalovaný uviedol, že predmetné rozhodnutie nemožno vnímať ako rozhodnutie, v dôsledku ktorého by žalobca musel opustiť územie Slovenskej republiky, ale vo svojej podstate ide iba o rozhodnutie, ktoré vylučuje žalobcu z poskytovania doplnkovej ochrany, pretože jej nie je hodný. II. Správna žaloba 11. Voči napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), navrhujúc ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 12. Po zrekapitulovaní skutkového stavu žalobca namietal, že v najpodstatnejších bodoch celý proces týkajúci sa žalobcu prebiehal rovnako, ako to bol pred vyslovením nesúladu dotknutého ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle Ústavným súdom SR a žalovaný v napadnutom rozhodnutí nerešpektuje dotknutý nález a postupoval stále v súlade so zaužívanou praxou ktorá nemá oporu v zákone a bola ústavným súdom vyhodnotená za neústavnú. 13. Žalobca poukázal na ustanovenie § 19a ods. 10 zákona o azyle, v zmysle ktorého si je žalovaný povinný vyžiadať stanovisko SIS, ktoré bolo v predmetnom prípade chránené ako utajovaná skutočnosť v zmysle zákona o ochrane utajovaných skutočností. Hoci v tejto súvislosti žalovaný spomína nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023 a zdôrazňuje, že rozhodol autonómne, opak je pravdou. Žalovaný rozhodol o neposkytnutí doplnkovej ochrany výlučne na základe uvedeného stanoviska SIS, pričom z neho nie je zrejmé ani toľko, či toto stanovisko bolo pozitívne alebo negatívne, resp., či obsahuje súhlas alebo nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany. Je zrejmé, že obsahuje neurčitú informáciu, že žalobca je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku nelegálnej migrácie. Hoci možno predpokladať, že stanovisko nebolo súhlasné, každé administratívne rozhodnutie musí byť formulované tak, aby neumožňovalo svojvoľný alebo neurčitý výklad. Na podporu svojich argumentov poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023 a nález sp. zn. PL ÚS. 8/2016-131 z 12. decembra 2018. 14. Z napadnutého rozhodnutia a jeho odôvodnenia sa javí, že žalovaný vychádzal len zo stanovísk SIS, obsahujúcich okrem iného aj nesúhlas s predĺžením poskytovania doplnkovej ochrany, a nie je zrejmé akým spôsobom žalovaný aj inak skúmal, či žalobca predstavuje skutočne nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR. Prípad samotného žalobcu v odôvodnení neriešil, teda ako žalobca ohrozuje bezpečnosť SR. Iné dôkazy ako stanovisko SIS sa nespomínajú. 15. Žalobca spochybňuje že aby sa nejakého radikalizmu alebo extrémizmu dopustil, spochybňuje odôvodnenie žalovaného o preukázaní dôvodného podozrenia. Žalovaný rozhodol o nepredĺžení doplnkovej ochrany na základe negatívneho stanoviska SIS bez akéhokoľvek skutočného komplexného posúdenia jeho prípadu. 16. Žalovaný mal len vysvetliť pojem radikalizácie a odôvodnil nebezpečenstvo ktoré radikalizácia a extrémizmus predstavujú pre štát, nerieši však nič konkrétne týkajúce sa osobnosti žalobcu a jeho konania, ani akékoľvek dôsledky nepredĺženia doplnkovej ochrany. 17. Žalovaný do odôvodnenia rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 3 písm. d) zákona o azyle. 18. Žalobca bol oboznámený len s veľmi nešpecifickou podstatou resp. základným dôvodom stanoviska, nebolo mu umožnené brániť sa iným spôsobom ako podaním správnej žaloby. Žalobca nevedel koho, kde alebo akým spôsobom údajne radikalizoval alebo bol z toho aspoň dôvodne podozrivý. Pri takomto postupe sa žalobca ani v konaní pred správnym súdom nemusí dozvedieť podstatu dôvod, pre ktoré bol
v stanovisku spravodajských služieb posúdený ako nebezpečný pre bezpečnosť SR. Preto sa žalobca mohol vyjadriť len neurčito. 19. Keďže žalobca nemal prístup k utajovanému stanovisku, súdna moc musí preskúmať rozhodovací proces a zabezpečiť kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní. Ak sa žalobca nedozvie žiadny dôvody, pre ktoré bolo vydané stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, odopiera sa žiadateľovi možnosť samotného vyjadrenia k rozhodnému dôkazu azylového konania. 20. Žalobca je toho názoru, že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne, nedostatočne odôvodnené vo vzťahu k vyhodnoteniu jeho osoby ako nebezpečnej pre bezpečnosť Slovenskej republiky, pretože vychádza výlučne zo stanoviska SIS, s ktorým žalobcu oboznámil iba formálne. Na základe akých zistení a podkladov SIS toto dôvodné podozrenie vyplýva, nie je možné z administratívneho spisu žalovaného zistiť. 21. Žalobca ďalej namietal, že v administratívnom konaní bol porušený základný princíp zachovania rovnosti účastníkov konania, pretože nemal reálnu možnosť vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré boli podkladom pre konštatovanie, že predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky a teda pre vydanie napadnutého rozhodnutia, pričom jeho jedinou možnosťou obrany bolo popretie, že by sa podieľal na činnosti týkajúcej sa nelegálnej migrácie v rámci ústneho pohovoru. Viac kvalifikovane nebol schopný sa vyjadriť. 22. V tomto smere navyše žalovaný nevykonal žiadne ďalšie dokazovanie, z napadnutého rozhodnutia nie je možné zistiť, či v predmetnom prípade došlo alebo dochádza ku konaniu žalobcu porušujúcemu bezpečnosť Slovenskej republiky, pretože ani sám žalovaný o tom nemá vedomosť 23. Nedostatočne zistený skutkový stav videl žalobca v skutočnosti, že žalovaný nekonfrontoval stanoviská SIS informáciami o osobnosti žalobcu, preveriť či nedošlo k zámene, chybe, ohováraniu s prihliadnutím aj na skutočnosť že nikdy sa na území SR nedopustil trestného činu ani voči nemu nebolo vedené trestné stíhanie. III. Vyjadrenie žalovaného, replika žalobcu a duplika žalovaného 14. Na výzvu správneho súdu sa ku správnej žalobe vyjadril žalovaný ktorý uviedol, že SIS svojím vyjadrením neoznamuje rozhodnutie o udelení alebo neudelení azylu, ale uvádza že žalobca je dôvodne podozrivý z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov, vyjadrenie SIS uvádza že konala vo veci rizikového správania žalobcu už pred jeho žiadosťou. Žalovaný má za to že žalobcovi bola sprístupnená podstata dôvodov rozhodnutia. Obsah a rozsah utajovaného stanoviska je výhradne v pôsobnosti SIS, žalovaný nemá oprávnenie poskytnúť žalobcovi viac než zákon výslovne umožňuje. Žalovaný utajené stanovisko posudzoval v kontexte tvrdení žiadateľa a ostatných podkladov v administratívnom spise. Odmietnutím stanoviska by prekročil rámce svojej pôsobnosti a vstupoval by do odbornej oblasti na ktorú nemá zákonom zverenú kompetenciu. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. 15. Žalobca v replike predovšetkým poukázal na že zo samotného rozhodnutia sa javí, že žalovaný vychádzal len z utajeného stanoviska, a nie je zrejmé akým iným spôsobom skúma či žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť SR. Žalovaný si bol vedomí aj skutočnosti že nepredĺženie doplnkovej ochrany môže mať negatívne dôsledky na rodinu žalobu, čo mu žalobca poskytol ako informáciu v samotnom pohovore. 16. Žalovaný v duplike uviedol že obsah neutajovaného abstraktu utajovaného stanoviska predstavuje zákonom prístupný spôsob sprostredkovania podstaty dôvodov rozhodnutia bez porušenia režimu utajenia. Žalovaný princíp rovnosti zbraní dodržal, a v prospech žalobcu, ktorý možnosť oboznámiť sa s dôkazom v utajovanom režime prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu nevyužil, keďže tento už pri prijatí plnej moci vedel že nie je osobou oprávnenou na oboznamovanie sa s utajovanými skutočnosťami. Existencia rodinného života nezakladá automatické právo na zotrvanie cudzieho štátneho príslušníka na území štátu a ani nárok na poskytnutie doplnkovej ochrany. Právny inštitút medzinárodnej ochrany nie je náhradou za osobnú iniciatívu jednotlivca pri riešení vlastných civilnoprávnych otázok vrátane otázky identifikácia. IV. Relevantná právna úprava, skutkové a právne závery správneho súdu 17. Podľa ustanovenia § 6 ods. 2 písm. d) zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia.“ 18. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 písm. d) SSP „Správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. d).“
19. Podľa ustanovenia § 206 ods. 1 „Vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt -cudzincov.“ 20. Podľa § 206 ods. 3 SSP „Správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.“ 21. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP „Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.“ 22. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“ 23. Podľa § 220 SSP „Ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného pasu alebo iného dokladu totožnosti.“ 24. Podľa ustanovenia § 2 písm. c) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.“ P 25. Podľa ustanovenia § 2 písm. g) zákona o azyle „Na účely tohto zákona sa rozumie konaním o azyle konanie o udelenie azylu, konanie o odňatie azylu, konanie o predĺženie doplnkovej ochrany a konanie o zrušenie doplnkovej ochrany.“ 26. Podľa ustanovenia § 13a zákona o azyle „Ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.“ 27. Podľa ustanovenia § 13c ods. 1 písm. a) zákona o azyle „Ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky uvedené v § 13a.“ 28. Podľa ustanovenia § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle „Ministerstvo ďalej neposkytne doplnkovú ochranu, ak je dôvodné podozrenie, že žiadateľ predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky.“ 29. Podľa ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle „Ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu žiadateľa staršieho ako 14 rokov vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva, ktoré svoje stanovisko zašlú ministerstvu do 20 dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo v stanovisku podľa predchádzajúcej vety posudzujú nebezpečnosť žiadateľa pre bezpečnosť Slovenskej republiky z hľadiska ohrozenia záujmu, ktorého ochrana patrí do pôsobnosti Slovenskej informačnej služby alebo Vojenského spravodajstva; ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe a Vojenskému spravodajstvu vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba a Vojenské spravodajstvo sú oprávnené na účely vypracovania stanoviska spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.“ 30. Podľa ustanovenia § 19b zákona o azyle „Ustanovenia § 6, § 17ab, § 19a a § 20 ods. 1 sa primerane použijú aj na konanie o udelenie azylu podľa § 10 na dobu neurčitú a konanie podľa § 16 ods. 1 písm. b) až d).“ 31. Podľa ustanovenia § 21 ods. 1 zákona o azyle „Proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu, o odňatí azylu, o nepredĺžení doplnkovej ochrany a o zrušení doplnkovej ochrany nemožno podať rozklad. Podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva o neudelení azylu podľa § 13 ods. 5, odňatí azylu podľa § 15 ods. 3 a 4, zrušení doplnkovej ochrany podľa § 15b ods. 2 písm. b) z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e), ak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny a nepredĺžení doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 z dôvodu podľa § 13c ods. 2 písm. d) alebo písm. e), ak bola doplnková ochrana poskytnutá na účel zlúčenia rodiny, nemá odkladný účinok.“ Podľa ustanovenia § 52 zákona o azyle „Na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje správny poriadok, ak tento zákon neustanovuje inak. Právne úkony vykonávané orgánom verejnej moci, fyzickou osobou a právnickou osobou v konaní podľa tohto zákona sa vykonávajú výlučne v listinnej podobe.“ 32. Podľa ustanovenia § 3 ods.2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len aj len „Správny poriadok“) „Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“
33. Podľa ustanovenia § 33 ods. 1 Správneho poriadku „Účastník konania a zúčastnená osoba má právo navrhovať dôkazy a ich doplnenie a klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnej ohliadke.“ 34. Podľa ustanovenia § 33 ods. 2 Správneho poriadku „Správny orgán je povinný dať účastníkom konania a zúčastneným osobám možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie.“ 35. Podľa ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku „V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.“ 36. Podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie „Každý, koho práva a slobody zaručené právom Únie sú porušené, má za podmienok ustanovených v tomto článku právo na účinný prostriedok nápravy pred súdom. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Každý musí mať možnosť poradiť sa, obhajovať sa a nechať sa zastupovať. Právna pomoc sa poskytuje osobám, ktoré nemajú dostatočné prostriedky v prípade, ak je táto pomoc potrebná na zabezpečenie efektívneho prístupu k spravodlivosti.“ 37. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, §13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj administratívne konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná. 38. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 30. apríla 2025, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP a ani jeden z účastníkov konania o nariadenie pojednávania nepožiadal. Správny súd zároveň nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné. Správny súd sa pred rozhodnutím oboznámil s obsahom utajovaného stanoviska SIS. Oznámenie o mieste a čase vyhlásenia rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania bolo zverejnené minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle správneho súdu. 39. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovaného, ktorým žalobcovi nepredĺžil už skôr poskytnutú (prvýkrát v roku 2015) a opakovane predlžovanú doplnkovú ochranu z dôvodu pretrvávania podmienok podľa § 13a zákona o azyle. Výlučným podkladom rozhodnutia bolo utajované stanovisko SIS vyžiadané žalovaným podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, obsahujúce informáciu podliehajúcu utajeniu podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky, čo bolo následne pretavené do negatívneho záveru podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. Informácia podliehajúca utajeniu bola zhrnutá do všeobecného konštatovania obsiahnutého v neutajovaných stanoviskách , že žalobca je podozrivý z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov, pričom v tomto rozsahu bol dôvod neposkytnutia doplnkovej ochrany žalobcovi oznámený a následne prenesený do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. 40. Správny súd úvodom konštatuje, že vo vzťahu ku cudzincom ako žiadateľom o azyl, o poskytnutie doplnkovej ochrany alebo v prípade ich administratívneho vyhostenia, a ich právu oboznámiť sa s utajovanou skutočnosťou tvoriacou podklad rozhodnutia, existuje už ustálená rozhodovacia prax Súdneho dvora Európskej únie ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Rowe a Davis v. Spojené kráľovstvo, Fitt v. Spojené kráľovstvo, Jasper v. Spojené kráľovstvo, P. G. a J. H. v. Spojené kráľovstvo), z ktorej vyplýva, že aj keď právo na prístup k podkladom v spise nie je právom absolútnym a v správnom ako aj súdnom konaní môžu existovať protichodné záujmy, ktoré je potrebné vyvažovať (ochrana národnej bezpečnosti) k právam cudzinca, obmedzenia možnosti procesnej ochrany cudzinca však nesmú zasiahnuť do samotnej podstaty práv chránených v článku 1 Protokolu č. 7 k Dohovoru. Ak teda dôjde k obmedzeniam, cudzincovi musí byť daná účinná možnosť predložiť dôvody proti správnemu rozhodnutiu, resp. musí byť chránený pred svojvôľou. Iba obmedzenia, ktoré budú riadne odôvodnené a dostatočne kompenzované, môžu obstáť (A. a A. proti Rumunsku, §§ 130 - 133; spolu s nadväzujúcou judikatúrou, napr. rozsudok ESĽP z 09. marca 2021, Hassine proti Rumunsku, sťažnosť č. 36328/13). Hoci podľa okolností môže byť cudzincovi odoprené právo na prístup k utajeným materiálom, neznamená to, že mu správny orgán neoznámi vôbec nič. Správne orgány musia informovať cudzincov aspoň o podstate vznesených obvinení („substance of the accusations“, „la substance des reproches“, pozri A. a A. proti Rumunsku, § 151, porov. § 153 tamtiež). Rovnako judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (rozsudok veľkej komory Súdneho dvora Európskej únie zo 4. júna 2013, ZZ proti
Secretary of State for the Home Department, C-300/11) vyžaduje, aby cudzinec bol oboznámený aspoň s podstatou dôvodov (angl. „the essence of the grounds“, franc. „la substance des motifs“), na základe ktorých štát voči cudzincovi vykonal nejaké opatrenia, ako je napr. ukončenie pobytového titulu alebo odopretie vstupu. 41. Správny súd s ohľadom na uvedené dospel k názoru, že žalobca sa skutočne mohol oboznámiť nanajvýš so všeobecným popisom utajovanej skutočnosti, pretože mu nesvedčia zákonné licencie podľa ustanovenia § 35 zákona o ochrane utajovaných skutočností na to, aby sa oboznámil priamo s utajovanou písomnosťou, prípadne so všetkými listinami s ňou súvisiacimi. Skutočnosť, že si v konaní pred žalovaným nezvolil advokáta, ktorému by postupom podľa citovaného ustanovenia bolo možné utajované stanovisko SIS sprístupniť, nemožno pričítať na ťarchu žalobcu ale ani na ťarchu žalovanému, resp. že by samotná táto skutočnosť mala za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. 42. Správny si je vedomý že žalovaný sa svojím postupom snaží reagovať na rozhodovaciu prax správnych súdov, a v jeho postupe je badať snahu oboznámiť žalobcu aspoň s podstatou utajovanej skutočnosti (a nie s jej úplným a detailným znením), súčasne však v postupe žalovaného nenachádza dostatočný materiálny základ pre konštatovanie že by žalobcovi skutočne podstatu dôvodov, pre ktoré mu predĺžená doplnková ochrana nebola oznámil. Oznámiť žalobcovi len , že je podozrivý z radikalizácie skupiny osôb alebo jednotlivcov nenapĺňa obsahovú stránku pojmu „podstata vznesených obvinení“ resp. podstatu dôvodov, jedná sa nanajvýš o všeobecné a neurčité zhrnutie nepopísaného konania žalobcu, proti ktorému sa prakticky nemôže brániť žiadny adresát, ktorému bolo oznámené. Uvedený stav by sa dal prirovnať k situácii, kedy by obvinenému v prípravnom konaní v uznesení o vznesení obvinenia bolo jednoducho oznámené že je dôvodne podozrivý z trestného činu krádeže bez akýchkoľvek vecných, časových, miestnych a prípadne ďalších skutočností, na ktorých je uvedené podozrenie založené a tvoria skutok resp. skutky, ktoré sa ako krádež právne kvalifikujú. 43. Žalobcovi síce bolo umožnené aby sa ku takto stroho poskytnutému dôvodu nepredĺženia doplnkovej ochrany vyjadril. Žalobca túto možnosť využil a odvíjajúc sa od oznámeného dôvodu poskytol argumentáciu ktorá sa podľa jeho dohadov mohla vzťahovať na oznámené neurčité zistenia. 44. Žalobca formálne postupoval podľa právnej úpravy platnej a účinnej ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia. Žalovaný tvrdí, že postupoval v súlade so zákonom a skúmal, či existuje dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Z administratívneho spisu a obsahu napadnutého rozhodnutia sa však javí, že pri rozhodovaní vychádzal len z utajovaného stanoviska SIS, pričom nie je zrejmé, či a akým spôsobom žalovaný aj inak skúmal, či žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Pre účely prijatia záveru o naplnení podmienky pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle (spočívajúcej v existencii dôvodného podozrenia o bezpečnostnom riziku v osobe žalobcu pre Slovenskú republiku) však neobstojí strohé konštatovanie žalovaného uvedené v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, že po komplexnom vyhodnotení prípadu menovaného dospel k záveru, že v jeho osobe existujú opodstatnené dôvody, na základe ktorých ho možno považovať za osobu ohrozujúcu bezpečnosť SR, a preto nie je možné, aby takejto osobe bola ďalej poskytovaná doplnková ochrana. Nie je totiž zrejmé, čo mal žalovaný na mysli pod komplexným vyhodnotením prípadu, najmä ktoré skutočnosti boli okrem utajovaného stanoviska SIS podkladom pre napadnuté rozhodnutie a akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov vykonaných v správnom konaní. 45. Správny súd považuje za nesporné, že žalovaný založil napadnuté rozhodnutie predovšetkým na obsahu utajovaného stanoviska SIS ktorého obsah však s ohľadom na stupeň utajenia v napadnutom rozhodnutí nijako nešpecifikuje. (tvrdí však že toto je v zhode so stanoviskami neutajovanými)Ďalej správny súd považuje za nesporné, že žalobca ako účastník administratívneho konania nemal možnosť pred vydaním ani po vydaní napadnutého rozhodnutia možnosť oboznámiť sa s obsahom utajovaného stanoviska SIS. Pri posúdení tejto situácie v kontexte procesných práv účastníka správneho konania správny súd vyhodnotil námietky žalobcu uvedené v správnej žalobe ako dôvodné. Vzhľadom na žalobné dôvody a opakované tvrdenia žalobcu o nerovnosti zbraní spôsobenej znemožnením jeho účinnej obrany v správnom konaní z dôvodu nemožnosti využitia jeho procesných práv, najmä práva podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku, bolo povinnosťou žalovaného umožniť žalobcovi náležité uplatnenie jeho procesných práv a zabezpečiť riadne zistenie skutkového stavu veci za úzkej súčinnosti správneho orgánu so žalobcom ako účastníkom konania, a to predovšetkým s prihliadnutím na aktuálny právny stav v nadväznosti na právne závery nálezu Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023. 46. V súvislosti s ústavou garantovaným právom na spravodlivý proces v konaní pred súdom alebo v administratívnom konaní pred iným orgánom verejnej moci (čl. 46 ods. 1 Ústavy SR), Ústavný súd
SR v náleze, sp. zn. PL. ÚS 8/2016 z 12.12.2018 vo vzťahu k podkladom rozhodnutí vo veciach pobytu cudzincov, ktoré svojím charakterom spadajú pod režim ochrany utajovaných skutočností podľa zákona č. 215/2004 Z. z., vyslovil nasledovný právny názor: „Základné právo na súdnu ochranu v správnom súdnictve predpokladá nielen formálne umožnenie prístupu uplatnením napadnutej právnej úpravy dotknutých osôb k súdu, resp. súdnej ochrane, ale tiež taký prístup, ktorý im umožní účinnú (efektívnu) ochranu ich individuálnych záujmov. Efektívnosť ochrany individuálnych záujmov závisí od mnohých faktorov, predovšetkým však od práva dotknutej osoby brániť svoje záujmy za najlepších možných podmienok, čo v kontexte napadnutej právnej úpravy znamená, že dotknutá osoba má možnosť vyžadovať od príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) sprístupnenie aspoň podstaty dôvodov týkajúcich verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ jeho rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, a tak so znalosťou veci posúdiť, či je pre ňu užitočné obrátiť sa príslušným návrhom na súd. Iba tak sa z hľadiska dotknutej osoby môže vylúčiť svojvôľa alebo iný ústavne neudržateľný postup príslušného orgánu (policajného útvaru, resp. ministerstva) pri napĺňaní účelu napadnutej právnej úpravy vo vzťahu k dotknutej osobe. Z toho vyplýva, že príslušný orgán (policajný útvar, resp. ministerstvo) musí mať zákonom uloženú povinnosť oznámiť dotknutej osobe aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutia podľa napadnutej právnej úpravy, ak už z dôvodu ochrany verejnej bezpečnosti nemôže dotknutej osobe oznámiť presné a úplné dôvody tvoriace základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy.“ 47. V kontexte okolností prejednávanej veci správny súd považuje za potrebné dodať, že ústavné právo na spravodlivý proces nachádza svoje reálne kontúry v zákonných úpravách zásad správneho konania, ako aj konkrétnych procesných práv účastníkov správnych konaní, ktoré sú okrem iného premietnuté do práva účastníka konania navrhovať v konaní dôkazy a ich doplnenie (§ 33 ods. 1 Správneho poriadku), ako aj do procesného práva účastníka konania pred vydaním rozhodnutia vo veci oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia za účelom využitia možnosti vyjadriť sa k ich obsahu a k spôsobu ich zistenia, prípadne za účelom využitia možnosti navrhnúť doplnenie podkladov potrebných pre meritórne rozhodnutie vo veci samej doplnenie (§ 33 ods. 2 Správneho poriadku). Hoci je pre správne konanie typické mocenské postavenie konajúceho orgánu verejnej správy vo vzťahu k účastníkovi správneho konania, kedy orgán verejnej správy autoritatívne, avšak limitovaný v súlade so zásadou legality (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), upravuje formou rozhodovania a vydávania iných opatrení práva a povinnosti účastníka konania, jednotlivé procesné práva garantujúce účastníkovi konania právo na spravodlivý proces vytvárajú podmienky na uplatnenie zásady rovnosti zbraní. Právo účastníka konania na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia korešponduje s povinnosťou konajúceho správneho orgánu v rámci príslušného administratívneho konania umožniť účastníkovi konania toto právo fakticky a účinne realizovať, čomu zodpovedá imperatív určujúci túto povinnosť priamo správnemu orgánu v ustanovení § 33 ods. 2 Správneho poriadku. Preto i v správnych konaniach o žiadostiach podľa zákona o azyle je nevyhnutné pri skúmaní existencie podmienok na udelenie, prípadne neudelenie požadovanej formy medzinárodnej ochrany, dodržať procesné zásady v rámci príslušného administratívneho konania a vytvoriť možnosti na uplatňovanie procesných práv dotknutého účastníka konania. Zákonnosť takého postupu, výsledkom ktorého má byť zákonné rozhodnutie vo veci samej, determinuje aj zákonná aplikácia súvisiacich právnych predpisov vzťahujúcich na predmetný prípad spôsobom, ktorý bez osobitných dôvodov absolútne nevylúči účinné uplatňovanie procesných práv účastníka konania garantovaných právom na spravodlivé konanie. Je povinnosťou správneho orgánu, aby od pôvodcov utajovaných informácií, tvoriacich podklad pre rozhodnutie vo veci, zabezpečil potrebný abstrakt relevantných informácií, ktoré tvoria podstatu dôvodov na rozhodnutie, v danom prípade podstatu tvrdení o existencii dôvodného podozrenia, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu. Zabezpečenie uvedených podkladov je potrebné nielen z hľadiska aplikácie zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a pre zabezpečenie realizácie zásady na spravodlivé konanie prostredníctvom vytvorenia zo strany správneho orgánu faktickej možnosti uplatňovania procesných práv účastníka konania, ale je potrebné aj z hľadiska zabezpečenia presvedčivosti odôvodnenia predmetného rozhodnutia, pokiaľ ide o otázku riadneho a úplného zistenia skutkového stavu a jeho zákonnú aplikáciu na hmotnoprávne podmienky predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, resp. hmotnoprávne podmienky pre nepredĺženie jej poskytovania, a to predovšetkým v kontexte správnosti posúdenia proporcionality medzi protichodnými právami a povinnosťami, reprezentovanými na jednej strane záujmom a povinnosťou správneho orgánu na zabezpečení ochrany bezpečnosti štátu a na strane druhej záujmom žalobcu na realizáciu jeho práv. 48. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že na pohovore dňa 20.12.2024 žalobca po konfrontácii so závermi neutajovaného stanoviska SIS zo dňa 26.11. 2024 že je dôvodne podozrivý z radikalizácie
skupiny osôb alebo jednotlivcov uviedol že túto informáciu počuje prvýkrát v živote a vyjadril sa k svojmu pôsobeniu v reštaurácii Kuskus a viac uviesť nevedel. Na konci pohovoru bol žalobca poučený podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku a upovedomený o tom, že v ten deň má možnosť oboznámiť sa s kompletným spisovým materiálom pred vydaním rozhodnutia. Žalobca túto možnosť v celom rozsahu nevyužil. 49. Z priebehu administratívneho konania je zrejmé, že právo na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia bolo žalobcovi zo strany konajúceho správneho orgánu poskytnuté len formálne, bez poskytnutia reálnej možnosti využiť procesné práva účastníka konania, ktoré sú s postupom podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku spojené a ktorých naplnenie je týmto ustanovením sledované. Správny orgán v kontexte žalobcovho vyjadrenia k podkladom rozhodnutia opomenul aplikovať zásadu úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania a nekonal v súlade s jeho manudukčnou povinnosťou, ktorá je zakotvená v ustanovení § 3 ods. 2 Správneho poriadku, v zmysle ktorej je správny orgán povinný dať účastníkom konania vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Druhá veta § 3 ods. 2 Správneho poriadku priamo ukladá správnym orgánom poučovaciu povinnosť vo vzťahu k účastníkom konania („Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.“). V danom prípade mohol správny orgán poučiť žalobcu o možnosti postupu podľa § 35 ods. 3 a 4 zákona č. 215/2004 Z. z. prostredníctvom žalobcom zvoleného advokáta (v momente realizácie pohovoru dňa 20.12.2024 ešte žalobca nebol v správnom konaní nikým zastúpený). Avšak bez ohľadu na to, či by bola podaná a akým spôsobom by bola vybavená žiadosť o umožnenie jednorazovo sa oboznámiť s utajovanými skutočnosťami v rozsahu potrebnom na konanie, bolo povinnosťou správneho orgánu poskytnúť žalobcovi aspoň podstatu dôvodov týkajúcich sa hrozby ohľadom bezpečnosti štátu zo strany osoby žalobcu, ktoré tvoria podklad a jediný dôvod pre nepredĺženie doplnkovej ochrany podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle. 50. Na základe obsahu administratívneho spisu nie je možné konštatovať, že bola naplnená požiadavka oboznámenia žalobcu aspoň s podstatou dôvodov, týkajúcich sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ pre záver uvedený v napadnutom rozhodnutí. Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023 uvádza „...legitímnym účelom nesprístupnenia dôvodov, pre ktoré Slovenská informačná služba, resp. Vojenské spravodajstvo vydávajú stanovisko podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle, je ochrana utajovaných skutočností smerujúca k zvýšeniu bezpečnosti Slovenskej republiky. 51. Nesprístupnenie dôkazu protistrane však vždy ohrozuje právo na spravodlivý súdny proces. V konaniach, ktorých súčasťou sú aj utajované skutočnosti, je preto nevyhnutné nájsť rovnováhu medzi dvoma legitímnymi, avšak navzájom protichodnými záujmami – záujmom na zabezpečenie spravodlivého procesu pre toho, ktorého bezpečnostná spôsobilosť je skúmaná, a záujmom na utajenie informácií potrebných na ochranu verejného záujmu. Ústavný súd už v minulosti vyslovil, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom pre určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody (PL. ÚS 7/96)...Právo na kontradiktórne konanie teda za určitých okolností musí ustúpiť prevažujúcim verejným záujmom na ochrane utajovaných skutočností. Obmedzenie ústavne zaručených procesných práv však nesmie zasiahnuť do samej podstaty týchto práv. Procesné ťažkosti, ktoré takéto obmedzenia účastníkovi konania spôsobujú, musia byť vyvážené...Právo na kontradiktórne konanie teda nie je absolútne a jeho rozsah sa môže meniť v závislosti od osobitností konkrétneho prípadu. Jeho dôležitosť je však znásobená predovšetkým v situáciách, keď je dôkaz, ku ktorému sa účastník konania nemôže vyjadriť, rozhodujúci pre celé konanie. Ak sa teda žiadateľ o doplnkovú ochranu nedozvie žiadne dôvody, pre ktoré spravodajské služby vydali stanovisko obsahujúce nesúhlas s poskytnutím doplnkovej ochrany, nemožno hovoriť len o nedodržaní absolútnej kontradiktórnosti konania, tak ako to v stanovisku tvrdí vláda. Nesprístupnením vykonávaného dôkazu en bloc pri každom negatívnom stanovisku podľa § 19a ods. 10 zákona o azyle sa žiadateľovi odopiera možnosť vyjadrenia sa k často rozhodnému dôkazu azylového konania.“ 52. Poskytnutie informácie žalobcovi, ktoré má predstavovať oboznámenie žalobcu so základnými dôvodmi pre záver o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany, v rozsahu vety, že „je dôvodne podozrivý z vykonávania aktivít na úseku ohrozovania strategických bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky“, je pre naplnenie vyššie uvedených požiadaviek na spravodlivé konanie nedostatočné. Pokiaľ žalovaný dospel k záveru, že žalobcovi nie je možné poskytnúť žiadne dôvody, bolo nevyhnutné, aby v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, z akých dôvodov nebolo žalobcovi možné sprístupniť vykonaný dôkaz vôbec, a to najmä v situácii, keď bol tento dôkaz jediným dôvodom pre nevyhovenie žiadosti o predĺženie poskytovania doplnkovej ochrany. Správny súd poukazuje na ustanovenia § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení
dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 53. Tu správny súd kladie dôraz najmä na časť „uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie“, keďže sa tým nemá na mysli iba formálne označenie podkladov pre rozhodnutie, ale aj opis skutkového stavu veci, uvedenie všetkých skutočností, ktoré bral pri vydávaní rozhodnutia do úvahy, vymedzenie dôkazov a uvedenie všetkých ostatných podkladov, ktoré mu slúžili pri rozhodovaní. Iba vtedy je možné správny akt považovať za zákonný, ak je zrejmé, o čo sa opiera. Len vtedy totiž účastník konania môže účinne brojiť proti rozhodnutiu opravnými prostriedkami. 54. Keďže žalovaný vo vzťahu k preukázaniu dôvodnej obavy z existencie bezpečnostného rizika v osobe žalobcu neodstránil vady konania zabezpečením sprístupnenia aspoň podstatných dôvodov vyplývajúcich z utajovaných informácií ohľadom bezpečnostného rizika žalobcu pre štát, ktorých pôvodcom je SIS a v nadväznosti na prípadné tvrdenia a navrhnuté dôkazy zo strany žalobcu prostredníctvom využitia jeho procesného práva podľa § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, nedoplnil konanie o potrebné dôkazy, a to ani v nadväznosti na právne závery vyplývajúce z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/2020 zo dňa 15.03.2023, možno konštatovať, že rozhodnutie žalovaného je nezákonné. Dôvodom pre tento záver je najmä absencia odôvodnenia vo vzťahu k aplikácii § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle správnym orgánom, ako aj nedostatok dôkazov potrebných na prijatie záveru podľa § 20 ods. 3 zákona o azyle o nepredĺžení poskytovania doplnkovej ochrany žalobcovi, v spojení s nedostatočným odôvodnením a vyhodnotením existencie bezpečnostného rizika, príp. proporcionálneho posúdenia a vyhodnotenia prevažujúcich záujmov za daných okolností prípadu. 55. Preskúmavané rozhodnutie žalovaného možno vyhodnotiť ako nezákonné aj z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu potrebného pre riadne posúdenie veci, ako aj z dôvodu podstatného porušenia procesných ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. e/ a g/ SSP). 56. Za nesprávny považoval správny súd aj postup žalovaného vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia utajovaného stanoviska SIS resp. k zachyteniu úvah v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a to ako s týmto stanoviskom žalovaný pracoval. Správny súd poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023 ktorým bol vyhlásený nesúlad pôvodného ustanovenia § 19a ods. 10 zákona o azyle (v znení účinnom do 26. mája 2023). Absencia úvah o vyhodnotení utajovaného stanoviska SIS, resp. jeho nekritickom prevzatí a založení rozhodnutia žalovaného výlučne na takomto stanovisku (čím sa rozhodovanie o žiadostiach cudzincov de facto presunulo na SIS) bolo typické práve pred vydaním spomínaného nálezu, kedy bol žalovaný striktne viazaný stanoviskom SIS o súhlase alebo nesúhlase s udelením azylu alebo poskytnutím doplnkovej ochrany, pričom kvalitatívnu ani kvantitatívnu stránku stanoviska nijako nevyhodnocoval. 57. V zmysle bodu 85 predmetného nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky „... bezpečnostné záujmy Slovenskej republiky budú naďalej pri rozhodovaní o azyle a o doplnkovej ochrane zabezpečené obligatórnym vyžiadaním si stanoviska Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva (§ 19a ods. 9 zákona o azyle v redukovanom znení). Rozdiel oproti skoršej (ústavne nesúladnej) zákonnej úprave spočíva v tom, že meritórne rozhodujúci orgán (Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky) bude zvažovať relevantné aplikačné kritérium [„nebezpečného pre bezpečnosť Slovenskej republiky“ na základe týmto nálezom nedotknutej úpravy § 13 ods. 5 písm. a), resp. § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle] autonómne, teda bez viazanosti stanoviskom Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. To umožní nielen reálny presun rozhodovania vo veci samej na orgán verejnej správy, ktorému je v správnom konaní zákonom kompetenčne zverený, ale aj naplnenie materiálnej možnosti súdnosprávneho prieskumu takého rozhodnutia, aktuálne eliminovanej kogentným znením § 13 ods. 5 písm. c) a § 13c ods. 4 písm. a) zákona o azyle (absolutizujúcim pre rozhodovanie v azylovom konaní stanoviska Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva ako fakticky meritórne rozhodujúceho orgánu).“. 58. Správny súd z uvedeného vyvodil, že k osvedčeniu existencie kritéria nebezpečenstva pre bezpečnosť Slovenskej republiky už nepostačuje strohý odkaz na utajované stanovisko SIS bez ďalšieho, ale žalovaný je povinný toto stanovisko vyhodnotiť ako akýkoľvek iný podklad rozhodnutia a to v súvislosti s inými podkladmi resp. dôkazmi, napríklad práve vyjadreniami žalobcu, ktorý informácie, hoci mu oznámené iba vo všeobecnej rovine, rozporoval. Správnemu súdu je zrejmé, že pre žalovaného môže byť pomerne náročné vyhodnotiť pravdivosť informácií obsiahnutých v stanovisku SIS podliehajúcich utajeniu a preto by sa mal zamerať predovšetkým na posúdenie, či možno takéto stanovisko a informácie v ňom obsiahnuté považovať za dôveryhodné, relevantné, konzistentné a teda ako celok na účely rozhodovania o žiadosti upotrebiteľné. Pokiaľ totiž logické vyjadrenia cudzinca poskytujú náznak spochybnenia dôveryhodnosti utajovanej skutočnosti a dosahujú intenzity
naznačujúcej, že informácie obsiahnuté v stanovisku (ako jediný podklad rozhodnutia) popri jeho vyjadreniach neobstoja, žalovaný je povinný zabezpečiť ďalšie dôkazy alebo doplňujúce informácie, ktoré vzniknuté nedostatky odstránia. Ani v prípade stanoviska SIS obsahujúceho utajované informácie totiž nemožno automaticky prezumovať ich správnosť. 59. Ku posudzovaniu podkladov, ktoré majú charakter utajovanej skutočnosti zabezpečenej v rámci činnosti obdobných orgánov, ako je SIS, existuje už ustálená rozhodovacia prax českých správnych súdov, pričom napríklad v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Azs 52/2024 – 54 z 26. apríla 2024 vyslovil upotrebiteľný záver, že. „Dosavadní judikatura již také vyžaduje, aby utajované informace obsahovaly popis zdroje získaných informací a způsobu jejich získání, včetně popisu okolností a důvodů, pro které má policejní nebo zpravodajská služba uvedené informace za věrohodné. Smyslem a účelem soudní kontroly rozhodování, které je založeno na utajovaných informacích, je především zajistit, aby k tomu byly používány pouze informace skutečné a věrohodné a aby tyto informace poskytovaly dostatečně přesný a spolehlivý skutkový základ pro právní posouzení věci (srov. rozsudek ze dne 12. 3. 2020, č. j. 2 Azs 259/2019 - 28, či ze dne 22. 9. 2021, 1 Azs 153/2021 - 78). Otázka věrohodnosti a přesvědčivosti utajovaných informací je v rámci soudního přezkumu klíčová právě proto, že sám účastník řízení nemůže jejich obsahu jakkoliv oponovat, například namítat, že uváděné skutečnosti se nestaly nebo probíhaly jinak. Soud je tak postaven do situace, v níž nahrazuje jinak běžné kontradiktorní schéma soudního řízení, avšak o skutečnostech obsažených v utajované informaci sám nemá rovněž dostatečné povědomí (dokonce je má nižší než žalobce a původce utajované informace), přičemž ale v rámci soudního přezkumu musí aprobovat věrohodnost a relevanci těchto skutečností (srov. rozsudek ze dne 31. 8. 2023, č. j. 1 Azs 87/2023 - 32, č. 4518/2023 Sb. NSS).“ 60. V intenciách nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 15/2020-63 z 15. marca 2023 je však v prvom rade povinnosťou žalovaného zvážiť a vyhodnotiť kritérium existencie nebezpečenstva pre bezpečnosť Slovenskej republiky podľa § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, pričom súdny prieskum (eventuálne) pristúpi až následne. Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne orgány splnili povinnosti stanovené zákonom. Rozhodnutie správneho orgánu, v odôvodnení ktorého absentuje úvaha, ktorou bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ktoré vykonal ako aj správna úvaha, ktorú použil pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, rovnako tak aj chýbajúca argumentácia ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu je v rozpore s § 52 zákona o azyle v spojení s § 47 ods. 3 Správneho poriadku a takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 61. Z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) vo veci č. C-300/11, rozsudok zo dňa 04.06.2013. vyplýva odpoveď na predloženú predbežnú otázku tak, že článok 30 ods. 2 a článok 31 smernice 2004/38, v spojení s článkom 47 Charty základných práv Európskej únie sa majú vykladať v tom zmysle, že vyžadujú, aby v prípade, ak vnútroštátny orgán dotknutej osobe nesprístupní presné a úplné dôvody, na ktorých sa zakladá rozhodnutie prijaté na základe článku 27 tejto smernice, ako ani s tým súvisiace dôkazy, príslušný vnútroštátny súd zabezpečí, že sa to obmedzí na nevyhnutnú mieru a že sa dotknutej osobe v každom prípade oznámi podstata týchto dôvodov spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter dôkazov. SDEÚ vo svojom rozhodnutí priznal dotknutým osobám minimálne právo poznať podstatu dôvodov verejnej bezpečnosti svedčiacich proti nim. Aj v prípade prijatia najvýraznejších dovolených obmedzení práv účastníka konania (t. j. sprístupnenie len podstaty dôvodov), sú štáty povinné prijať také vyrovnávacie opatrenia, ktoré zabezpečia, že dotknutá osoba bude mať stále možnosť podať účinný opravný prostriedok. 62. V súvislosti s poukazom na možnosť súdu oboznámiť sa s obsahom utajovaných skutočností na základe ustanovenia § 34 ods. 1 písm. f) zákona č. 215/2004 Z. z., keďže sudca patrí do okruhu oprávnených osôb s osobitným postavením oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami v rozsahu svojej funkcie, správny súd uvádza, že súdny prieskum zákonnosti žalobou napadnutých administratívnych rozhodnutí alebo opatrení má vo vzťahu k správnemu konaniu subsidiárnu povahu, pričom účelom správneho súdnictva nie je odstraňovať procesné vady správneho konania, dopĺňať dokazovanie, či zabezpečovať a vyhodnocovať podklady potrebné pre meritórne rozhodnutie vo veci samej namiesto príslušného orgánu verejnej správy. Vzhľadom na to, že žalovaný správny orgán do odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyabstrahoval podstatu utajovaných skutočností, majúcich vplyv na prijatie záveru o naplnení zákonných podmienok pre nepredĺženie poskytovania doplnkovej ochrany podľa § 20 ods. 3 v spojení s § 13c ods. 2 písm. d) zákona o azyle, správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia nemal možnosť konfrontovať obsah utajovaných skutočností (ako jedného z podkladov preskúmavaného rozhodnutia) so správnou úvahou konajúceho
orgánu verejnej správy vo vzťahu k vyhodnoteniu zisteného skutkového stavu (vrátane požiadavky na dostatočné zistenie skutkového stavu) a k správnosti jeho aplikácie na hmotnoprávne ustanovenia zákona o azyle vo veci predmetnej žiadosti žalobcu. Za daných okolností prípadu, spočívajúcich v nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, spôsobenej aj nedostatočným zistením skutkového stavu veci v dôsledku porušenia práva žalobcu na spravodlivé konanie pred orgánom verejnej moci, správny súd nevzhliadol potrebu doplniť dokazovanie obsahom spisov obsahujúcimi utajované skutočnosti, keďže nemal obsahom preskúmavaného rozhodnutia vytvorený základ na overenie tvrdení žalovaného. V danom prípade nie je úlohou súdu v rámci súdneho prieskumu zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného vyabstrahovať utajované informácie pre potreby odôvodnenia preskúmaného rozhodnutia (vrátane potreby poskytnutia možnosti žalobcovi vyjadriť sa k týmto podkladom rozhodnutia) a tak dopĺňať za žalovaného administratívne konanie a podklady pre rozhodnutie vo veci samej, pretože to bolo úlohou správneho orgánu konajúceho o žiadosti žalobcu. 63. S prihliadnutím na vyššie uvedené dôvody, ako aj na subsidiárny charakter súdneho prieskumu zákonnosti napadnutých rozhodnutí vo vzťahu k preskúmavanému administratívnemu konaniu, správny súd nevykonal dokazovanie oboznámením obsahu utajovaného stanoviska, keďže v ďalšom konaní po vrátení veci žalovanému, bude jeho úlohou vyššie vytýkané vady konania a nedostatky napadnutého rozhodnutia odstrániť v intenciách vyššie uvedených postupov a uvedeným spôsobom. 64. Správny orgán v súčinnosti so žalobcom (§ 3 ods. 2 v spojení s § 33 ods. 1 a 2 Správneho poriadku) zabezpečí dostatok dôkazov potrebných pre posúdenie existencie dôvodného podozrenia, že žalobca v prípade predĺženia poskytovania doplnkovej ochrany predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť štátu v takej predpokladanej miere, že záujem štátu na zachovaní bezpečnosti prevyšuje práva žalobcu, najmä právo na rešpektovanie jeho súkromného a rodinného života. Žalovaný svoje rozhodnutie následne riadne a presvedčivo odôvodní. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že žalovaný sa v konaní, vrátane napadnutého rozhodnutia, vôbec nevysporiadal s možným porušením práva žalobcu na rešpektovanie rodinného života (čl. 8 ods. 1 Dohovoru) v dôsledku nepredĺženia poskytovania doplnkovej ochrany, hoci žalobca v priebehu administratívneho konania poukazoval aj na to, že má prenajatý byt, kde býva s priateľkou a synom, ktorý majú na Slovensku dočasné útočisko. Správny súd tu odkazuje aj na nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 15/2020 z 15.03.2023, v ktorom ústavný súd uvádza „Pri skúmaní ústavnej súladnosti obmedzovaní základných práv a slobôd ústavný súd tradične zdôrazňuje nevyhnutnú proporcionalitu. V tomto smere musí existovať primeranosť, t. j. proporcionalita medzi sledovaným cieľom a použitými prostriedkami obmedzenia základného práva alebo slobody (PL. ÚS 3/00).“ 65. Zároveň, správny súd reflektuje, že nedostatky odôvodnenia vo vzťahu k zásahu do práva na rešpektovanie rodinného života žalobcu sa žalovaný snažil odstrániť, a svoje úvahy ozrejmiť až vo vyjadreniach v priebehu konania pred súdom . Aj v tomto prípade však judikatúra poskytuje jednoznačné závery, že vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením resp. doplňujúcim vyjadrením správneho orgánu a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať resp. absentujúce argumenty správneho orgánu nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým mal dospieť správny orgán, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom (napr. rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 18.03.2016, sp. zn. 10Sza/6/2016, rozsudok najvyššieho súdu zo dňa 21.06.2016 sp. zn. 10Sza/13/2016). 66. V kontexte odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa žalovaný uspokojil iba so všeobecným konštatovaním, že utajované stanovisko SIS obsahuje informácie z ktorých možno vyvodiť dôvodné podozrenie, že žalobca predstavuje nebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Pokiaľ aj žalovaný zdôraznil, že hoci rozhoduje autonómne, no nemôže pri vyhodnocovaní dôkazov opomenúť stanovisko SIS, takéto vyhodnotenie následne vôbec nevykonal, resp. z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia to nevyplýva. Toto navyše nevyhodnotil v kontexte s tvrdeniami žalobcu, ktorými sa pokúšal vyvrátiť dôvody nepredĺženia doplnkovej ochrany oznámené mu vo všeobecnej rovine. Hoci žalobca na vyvrátenie informácií obsiahnutých v neutajovanom stanovisku SIS môže ponúknuť často iba svoje tvrdenia, neznamená to, že žalovaný ich môže úplne odignorovať a nepostaviť ich do kontrastu k utajovanej skutočnosti. Vyjadrenia žalobcu nemôžu byť bez ďalšieho považované za bezpredmetné. V predmetnom prípade pritom žalobca poukázal na skutočnosť, že hoci mu je pričítané podozrenie z radikalizácie skupiny alebo jednotlivcov, nebol doposiaľ riešený ani trestne stíhaný orgánmi činnými v trestnom konaní. 67. V záujme zdôrazniť potrebu svedomitého prístupu ku posudzovaniu žiadosti žalobcu o predĺženie doplnkovej ochrany súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky z 22. júla 2022, sp. zn. 1Sak/12/2022 v obdobnej právnej veci týkajúcej sa cudzinca, ktorý mal predstavovať bezpečnostné riziko a ktorý sa na území Slovenskej republiky zdržiaval dlhodobo a bez akýchkoľvek excesov. V tomto rozsudku kasačný súd zdôraznil, že mal zo súdneho a administratívneho spisu preukázanú čitateľnú a prehľadnú cudzineckú históriu žalobcu, ktorý sa na území Slovenskej republiky dlhoročne zdržuje legálne, zo spisu nevyplýva, že by mal žalobca akékoľvek problémy so zákonom a záväzkami voči Slovenskej republiky (daňové, colné povinnosti atď.), či s plnením povinnosti na úseku pobytu cudzinca. Na území Slovenskej republiky je riadne pracovne, podnikateľsky aj spoločensky integrovaný, preto kasačnému súdu nebolo zrejmé, ako by mal na území Slovenskej republiky ohrozovať bezpečnosť, ak sa tu doteraz dlhodobo a bezproblémovo zdržiaval po dobu 30 rokov. Aj v predmetnom prípade má žalovaný rozsiahly administratívny spis, ktorý mapuje život žalobcu na území Slovenskej republiky počínajúc rokom 2015. Nemožno teda opomenúť ani časový charakter, že žalovaný takmer 10 rokov kontinuálne nachádzal dôvody, pre ktoré bolo možné žalobcovi doplnkovú ochranu predĺžiť, naposledy v roku 2022. Správny súd nepopiera, že môžu skutočne existovať informácie z ktorých dôvodne vyplýva záver, že žalobca je dôvodne podozrivý z radikalizácie skupiny alebo jednotlivcov, no to nezbavuje žalovaného povinnosti vyhodnotiť aj správanie sa žalobcu, ktorý je na území Slovenskej republiky etablovaný už niekoľko rokov bez najmenších problémov. 68. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností správny súd uzavrel, že žalovaný pri nedostatočne zistenom skutkovom stave, nedodržaním zásady úzkej súčinnosti správneho orgánu s účastníkom konania porušil jeho právo na spravodlivé konanie vedené pred orgánom verejnej správy, a zároveň napadnuté rozhodnutie nedostatočne odôvodnil, čo podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) SSP zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného. 69. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, zistiac dôvodnosť správnej žaloby, správny súd napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. d), e) a g) v spojení s § 220 SSP zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 70. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, priznal voči žalovanému právo na ich úplnú náhradu podľa § 167 ods. 1 SSP. 71. O ich výške rozhodne podľa § 175 ods. 2 SSP po právoplatnosti tohto rozsudku vyšší súdny úradník samostatným uznesením. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 493e SSP). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach azylu nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.