Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 2S/37/2023 0723101268 08. 05. 2026 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2026:0723101268.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., LLM., a JUDr. Petry Šuttovej, LL.M., v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, E., zastúpený: URBAN & PARTNERS s. r. o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, so sídlom Červeňova 15, Bratislava, proti žalovanému: Prezident Slovenskej republiky, Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, so sídlom Štefánikova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia prezidentky Slovenskej republiky č. 3937-2023-KPSR/20409 zo dňa 06. novembra 2023, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Žalovanému právo na náhradu trov konania
nepriznáva.
odôvodnenie: I. Predmet správneho súdneho prieskumu 1. Žalobca sa včas podanou žalobou (16.11.2023) domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prezidentky Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) č. 3937-2023-KPSR/20409 zo dňa 06.11.2023, ktorým bolo zamietnuté jeho odvolanie a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie prezidentky SR č. 3937-2023-KPSR/16138 zo dňa 21.08.2023 o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“) II. Priebeh administratívneho konania 2. Vyšetrovateľ odboru F., národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru vydal dňa 17.08.2023 uznesenie ČVS: PPZ-2/NKA-ST1-2023, ktorým bolo podľa § 199 ods. 1, 2 a § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie voči žalobcovi za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ s poukázaním na § 140 písm. c/ Trestného zákona. 3. Žalovaný v prvostupňovom administratívnom rozhodnutí uviedol, že z opisu skutkových okolností uvedených v predmetnom uznesení vyšetrovateľa vyplýva, že žalobca sa mal identifikovaných trestných činov dopustiť v priamej súvislosti s výkonom funkcie riaditeľa Slovenskej informačnej služby (ďalej len „SIS“). Z uvedeného dôvodu by podľa žalovaného ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby, okrem iného aj spoluprácu s bezpečnostnými zložkami štátu,
ako aj efektívne fungovanie domácich a zahraničných partnerských vzťahov založených na vzájomnej dôvere, ktoré sú nevyhnutné na plnenie zákonných úloh Slovenskej informačnej služby. 4. Žalovaný tiež uviedol, že za dôležitý záujem štátnej služby možno považovať efektívne, riadne a včasné plnenie úloh ustanovených SIS zákonom č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 46/1993 Z. z.“) a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi ustanovujúcimi okruh pôsobnosti jej úloh, oprávnení a povinností. Štátnou službou je podľa § 2 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. plnenie úloh príslušníkom SIS, a preto dôležitým záujmom štátnej služby je efektívne, riadne a včasné plnenie úloh jej príslušníkmi a tiež dôsledné dodržiavanie všetkých im zákonom ustanovených povinností, ako aj povinností vyplývajúcich z interných predpisov SIS. 5. Žalobca bol na základe rozhodnutia žalovaného č. 3937-2023-KPSR/16138 zo dňa 21.08.2023, ktoré mu bolo doručené v rovnaký deň, podľa § 3 ods. 2 druhej vety zákona č. 46/1993 Z. z. v spojení s § 46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z. z. dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Toto rozhodnutie bolo potvrdené napadnutým druhostupňovým rozhodnutím č. 3937-2023-KPSR/20409 zo dňa 06.11.2023. III. Žaloba 6. Žalobca sa včas podanou žalobou domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia prezidentky SR č. 3937-2023-KPSR/20409 zo dňa 06.11.2023 v spojení s prvostupňovým rozhodnutím č. 3937-2023/ KPSR/16138 zo dňa 21.08.2023 a ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov konania. 7. Uviedol, že žalovaný pri vydaní napadnutých administratívnych rozhodnutí vychádzal z rozhodnutí dočasne poverenej vlády SR, pričom nebol s dôvodmi na prijatie rozhodnutí, na podklade ktorých došlo k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby a odvolaniu žalobcu z funkcie riaditeľa SIS, oboznámený a zároveň mu nebola daná možnosť vyjadriť sa k týmto rozhodnutiam vlády SR, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva žalobcu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (ďalej len „Ústava“) a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). Podľa názoru žalobcu vydaním týchto rozhodnutí vlády došlo k prekročeniu kompetencií tzv. dočasne poverenej vlády SR vo vzťahu k ústavnej nemožnosti vydať tieto rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu je podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, vrátane konania na prvom stupni, nezákonné. Žalobca označil napadnuté rozhodnutie za arbitrárne bez dostatočného vysporiadania sa so všetkými argumentami uvedenými v podanom odvolaní voči prvostupňovému rozhodnutiu. 8. Žalobca namietal, že žalovaný porušil jeho právo na súdnu a inú ochranu, vrátane princípu legitímnych očakávaní, pretože nepostupoval podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, neuplatnil viaceré zásady Trestného poriadku, ktoré sa musia uplatňovať aj v administratívno-správnom konaní, a to najmä zásada prezumpcie neviny a zákaz sebaobviňovania v správnom trestaní. 9. Žalobca namietal, že žalovaný vychádzal z dokumentov dočasne poverenej vlády SR, a to z návrhu predsedu vlády SR zo dňa 23.08.2023, č. 32304/2023 na odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa SIS, ako aj z uznesenia vlády SR č. 425 zo dňa 23.08.2023, č. 32304/2023 s návrhom na odvolanie žalobcu z funkcie riaditeľa SIS, pri ktorých nebola dodržaná zásada legitímnych očakávaní a zároveň nebola dodržaná ani zásada kontradiktórnosti konania. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. IV. ÚS 478/2011. Z tohto nálezu podľa žalobcu vyplýva povinnosť príslušného orgánu verejnej správy, resp. verejnej moci (v posudzovanom prípade vlády) oboznámiť dotknutú osobu s dôvodmi, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie - povinnosť príslušného orgánu verejnej správy (moci) poskytnúť dotknutej osobe možnosť, aby sa vyjadrila k dôvodom, pre ktoré má byť odvolaná z verejnej funkcie. Žalobca vykonával funkciu vo verejnoprávnej inštitúcii, ktorá disponuje určitou mierou nezávislosti. Žalobca poukázal aj na ďalšie rozhodnutia ÚS SR, ktoré sa týkali odvolania z verejnej funkcie, resp. zániku verejnej funkcie. 10. Žalobca zdôraznil potrebu aplikácie základných zásad trestného konania v administratívnosprávnom trestaní z pohľadu judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pretože napadnuté rozhodnutie žalovaného možno podľa jeho názoru považovať za kvázi administratívny trest. Podľa názoru žalobcu došlo vydaním napadnutých rozhodnutí k porušeniu prezumpcie neviny
v súvislosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom súvisiaceho trestného konania. Zároveň v spise absentuje súhlas dozorového prokurátora s vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, či rozhodnutie dozorového prokurátora, ktorý by na základe rozhodnutia o sťažnosti žalobcu potvrdil dôvodnosť trestného stíhania žalobcu. Žalobca namietal aj porušenie princípu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k prístupu k volenej funkcii podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy a porušenie princípu legitímnych očakávaní a princípu právnej istoty, pretože orgány verejnej správy postupovali v obdobných veciach odlišne. 11. Žalobca namietal, že na napadnutom, ako aj prvostupňovom rozhodnutí absentuje odtlačok pečiatky so štátnym znakom. 12. Žalobca namietal, že v tomto konaní je potrebné aplikovať základné zásady trestného konania, pretože odvolanie žalobcu z funkcie malo negatívny dopad na jeho kariéru a verejný obraz. Rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobca označil za administratívny trest vo vzťahu k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia voči nemu v súvisiacom trestnom konaní. 13. Ďalej namietal, že žalovaný porušil zásadu zákazu sebaobviňovania, keď akademický príspevok žalobcu použil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Poukázal tiež na to, že akademický príspevok nemá žiadnu právnu záväznosť vo vzťahu k právnym záverom, ktoré by mali byť vyvodené v rámci právneho posúdenia žalovaného. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 8Sžk/20/2018 zo dňa 30.04.2019, ktorého závery žalobca nerozporuje. Žalobca rozporoval splnenie zákonnej podmienky podľa § 46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z. z. v tom zmysle, že samotná dôvodnosť trestného stíhania nebola v čase vydania prvostupňového rozhodnutia ustálená, pretože nebolo rozhodnuté o sťažnosti žalobcu ako obvineného v súvisiacom trestnom konaní, pričom nebolo rozhodnuté ani o jeho námietkach. O podanej sťažnosti nebolo rozhodnuté ani v čase pred vydaním napadnutého rozhodnutia a ani v čase podania správnej žaloby. Napadnuté rozhodnutie tak žalobca považoval za predčasné, pretože podľa jeho názoru nie je splnená podmienka dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu v intenciách zásady prezumpcie neviny. 14. Žalobca poukázal na rozsudok ESĽP Engel v. Holandsko a kritériá, ktoré z neho vyplynuli, pričom mal za to, že žalovaný mal aplikovať základné zásady a procesné práva Trestného poriadku. 15. Žalobca zdôraznil, že voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť dňa 18.08.2023, ktorú následne doplnil dňa 31.08.2023. Ku dňu rozhodnutia žalovaného a ani ku dňu podania žaloby nebolo o podanej sťažnosti rozhodnuté, a preto je podľa žalobcu zavádzajúce tvrdenie v napadnutom rozhodnutí, že sa dozorujúci prokurátor stotožnil s dôvodnosťou trestného stíhania. Podľa žalobcu týmto konaním došlo zo strany žalovaného k porušeniu zásady prezumpcie neviny. Žalobca ďalej namietal odôvodnenie napadnutého rozhodnutia týkajúce sa ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby, ktoré považoval za nedostatočné. Žalobca zotrval na svojom názore, že žalovaný sa mal v konaní o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby zaoberať aj povahou a okolnosťami skutku, a to aj v rámci sociálnopolitickej situácie. 16. Žalobca namietal aj porušenie práva na spravodlivý proces a porušenie princípu legitímnych očakávaní a diskrimináciu žalobcu. Uviedol, že orgány štátnej správy by v rovnakých veciach mali postupovať rovnako a nevytvárať neodôvodnené rozdiely. Podľa § 247a zákona č. 73/1998 Z. z. sa na toto konanie nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní a z dôvodu zachovania právnej istoty by sa mali v tomto prípade uplatniť základné zásady správneho poriadku, aby nedochádzalo k neprimeranému zásahu do práv žalobcu ako účastníka konania. Žalobca sa nemal možnosť vyjadriť k podkladom rozhodnutí dočasne poverenej vlády, nebol pozvaný na jej rokovanie, kde došlo k prijatiu uznesenia č. 425 s návrhom na jeho odvolanie z funkcie riaditeľa SIS. Žalobca nebol nijakým spôsobom zapojený do administratívno-právneho konania ešte pred vydaním prvostupňového rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na nález ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 478/2011 a rozhodnutie NS SR sp. zn. 10Sžo/14/2015 zo dňa 29.03.2016. Žalobca namietal aj porušenie základného práva na prístup k voleným a iným verejným funkciám podľa čl. 30 ods. 4 Ústavy. 17. Žalobca namietal porušenie princípu kontradiktórnosti ako súčasti práva na spravodlivý proces a legitímne očakávania. Odôvodnil to tým, že sa nemal možnosť oboznámiť s podkladmi pre rozhodnutie,
čím nebol dodržaný princíp kontradiktórnosti. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia ESĽP vo veci Trančíková proti Slovenskej republike, Ringier Exel Springer proti Slovenskej republike a G. proti Slovenskej republike. Uviedol, že právo účastníka konania na doručenie procesných podaní ďalšieho účastníka konania (protistrany) predstavuje súčasť práva na spravodlivý proces. 18. Žalobca namietal, že tak prvostupňové, ako aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného je v rozpore s § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z., pretože nie sú opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom. 19. V podanej žalobe uviedol aj námietky voči jeho odvolaniu z funkcie riaditeľa SIS, voči ktorému podal ústavnú sťažnosť. Namietal, že žalovaný mal prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho prípadu. Mal aplikovať test vhodnosti, potrebnosti a proporcionality v užšom zmysle. IV. Vyjadrenie žalovaného 20. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol žalobu zamietnuť. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a poukázal na to, že v prípade odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa SIS uplatnil priamo svoju ústavnú právomoc v personálnych otázkach podľa čl. 102 ods. 1 písm. h/ Ústavy, a to na základe zákonom predpokladaného návrhu vlády. Žalovaný v tomto prípade nerozhodoval ako správny orgán, nekonal v správnom konaní a nevydal klasický individuálny správny akt. Odvolanie z funkcie riaditeľa SIS je uplatnením ústavnej právomoci prezidenta SR, výsledkom ktorého je ústavný personálny individuálny akt – odvolanie z funkcie, ktoré sa navonok realizuje vo forme dekrétu o odvolaní. Právnym prostriedkom obrany proti odvolaniu z funkcie prezidentom SR je podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy priamo ÚS SR. 21. Personálnym orgánom vo vzťahu k riaditeľovi SIS je podľa § 3 ods. 2 druhej vety zákona č. 46/1993 Z. z. výlučne prezident SR a vláda v konaní o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby nedisponuje žiadnym návrhovým oprávnením. K podaniu návrhu na odvolanie žalobcu z funkcie SIS zo strany vlády došlo až po vydaní rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby. 22. V súvislosti s argumentáciou žalobcu o predčasnom vydaní prvostupňového rozhodnutia žalovaný zotrval na tom, že boli splnené obe podmienky dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, ktoré vyžaduje § 46 ods. 1 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z. z. Splnenie podmienky dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu vyplýva podľa žalovaného už z úkonov vykonaných orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom táto podmienka bola splnená už samotným vznesením obvinenia voči žalobcovi. Pri rozhodovaní o využití inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby je relevantné zistenie, že voči dotknutému príslušníkovi bolo vznesené obvinenie podľa príslušných ustanovení Trestného zákona a Trestného poriadku. Žalovaný je povinný rešpektovať úkon orgánu činného v trestnom konaní, ktorý rozhodol o vznesení obvinenia, pričom žalobcom namietaný predpoklad zrušenia uznesenia o vznesení obvinenia neoslabuje aplikáciu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. 23. Inštitút pozbavenia výkonu štátnej služby predstavuje podľa žalovaného zákonnú výnimku zo zásady prezumpcie neviny. Konanie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby je personálne konanie, ktoré sa riadi zákonom č. 73/1998 Z. z. a v ktorom sa zisťuje a preukazuje iba naplnenie podmienok dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Žalovaný v konaní neskúmal trestnoprávnu zodpovednosť žalobcu, a teda ani otázku jeho viny či neviny. Vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby nezaniká služobný pomer policajta, tento iba dočasne nemôže vykonávať službu. V prípade, ak by sa nepotvrdili dôvody, pre ktoré je policajt dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, tak sa dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 6 zákona č. 73/1998 Z. z. skončí a podľa § 46 ods. 4 tohto zákona sa policajtovi doplatí rozdiel, o ktorý bol jeho mesačný služobný plat skrátený. 24. Druhou podmienkou na vydanie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby je preukázanie skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. K tejto podmienke žalovaný uviedol, že zákonná úprava konkrétne nešpecifikuje, čo je dôležitým záujmom štátnej služby a rovnako nenastavuje kritériá preukazovania skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Ide o právnu normu s relatívne
abstraktnou hypotézou, a tak orgán príslušný na konanie podľa vlastnej úvahy sám vymedzuje hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu konkrétnych okolností. Podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia bolo uznesenie vyšetrovateľa odboru F. Národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru zo dňa 17.08.2023 ČVS: PPZ-2/NKA-ST1-2023, ktorým bolo podľa § 199 ods. 1 a 2 a § 206 ods. 1 Trestného poriadku žalobcovi vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ s poukázaním na § 140 písm. c/ Trestného zákona. Žalovaný dôkazy zhodnotil podľa svojho voľného, zákonom nevymedzeného uváženia, pričom prihliadal na okolnosti konkrétneho prípadu. K záveru o ohrození dôležitého záujmu štátnej služby dospel na základe posúdenia skutkových podstát trestných činov, ktorých sa mal žalobca dopustiť v priamej súvislosti s výkonom funkcie riaditeľa SIS a z opisu konkrétnych skutkových okolností uvedených v uznesení o vznesení obvinenia. Žalovaný zastával názor, že intenzitu ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby v prípade žalobcu posúdil správne, a teda, že bola splnená aj druhá podmienka pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby žalobcu. Žalovaný zároveň uviedol, že posúdenie otázky, či by ponechanie v štátnej službe nebolo v rozpore so záujmom spoločnosti na riadnom plnení služobných povinností, bolo potrebné vykonať v kontexte konkrétneho pracovného zaradenia žalobcu. 25. Žalovaný uviedol, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je len predbežným preventívnym opatrením dočasného charakteru, ktorý nie je možné stotožňovať s akoukoľvek formou postihu. Skutočnosť, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby nie je možné považovať za druh trestu vyplýva aj zo systematického členenia zákona č. 73/1998 Z. z. Inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby tento zákon zaraďuje do druhej časti upravujúcej druh, vznik a zmenu štátnej služby a nie do tretej časti, ktorej obsahom je služobná disciplína a disciplinárna právomoc. Inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby predstavuje prostriedok pre nadriadených, ako zamedziť vykonávaniu služobnej činnosti, okrem iného, aj tými, ktorí sú dôvodne podozriví, že svoju príslušnosť k Policajnému zboru zneužili na získanie neoprávnenej výhody pre seba alebo iného a zároveň tým narušili dôveru v tento zbor. Žalovaný nie je v pozícii trestajúceho orgánu, pretože dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je prechodným a nedefinitívnym opatrením, ktoré má len preventívny charakter, a preto žalovaný nie je podľa jeho názoru povinný aplikovať všetky základné zásady a procesné práva plynúce z Trestného poriadku. 26. K námietke žalobcu o neurčitosti, resp. nezrozumiteľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že v napadnutom, ako aj prvostupňovom rozhodnutí sú uvedené skutočnosti, ktoré boli podkladom na ich vydanie, zároveň sú tam uvedené úvahy, ktorými bol vedený pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval. V prvostupňovom rozhodnutí je vymedzené, čo považoval za dôležitý záujem štátnej služby, pričom takéto vymedzenie vychádza z platnej a účinnej právnej úpravy a nevybočuje z medzí správnej úvahy. K záveru o ohrození definovaného dôležitého záujmu štátnej služby žalovaný dospel na základe posúdenia skutkových podstát trestných činov, ktorých sa mal žalobca dopustiť v priamej súvislosti s výkonom funkcie riaditeľa SIS a z opisu konkrétnych skutkových okolností uvedených v uznesení o vznesení obvinenia. S ohľadom na formuláciu § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa v administratívnom konaní o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby nepreukazuje reálne porušenie dôležitého záujmu štátnej služby, ale postačuje existencia ohrozenia tohto záujmu. Odôvodnenie napadnutých rozhodnutí je podľa žalovaného v súlade s účelom dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. 27. Žalovaný zotrval na názore, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je prechodným a nedefinitívnym opatrením, ktoré má len preventívny charakter, a preto nebolo potrebné aplikovať zásady trestného konania. Rozhodovanie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby a rozhodovanie o odvolaní z funkcie riaditeľa SIS sú dve samostatné kompetencie prezidenta SR a ústavným súdom nepotvrdené prekročenie kompetencií dočasne poverenej vlády nemohlo mať vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia. 28. K námietke porušenia zákazu diskriminácie, princípu rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k volenej funkcii a porušenia princípu legitímnych očakávaní žalovaný uviedol, že čl. 30 ods. 4 Ústavy sa nevzťahuje na služobný pomer žalobcu, a teda ani na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby. O ústavnej udržateľnosti postupu vlády a žalovaného pri odvolávaní žalobcu z funkcie riaditeľa SIS, na ktorý je predmetný článok Ústavy možné aplikovať, už rozhodol ÚS SR v konaní sp. zn. I. ÚS 125/2024. Vo vzťahu k žalobcom konkretizovaným funkcionárom Policajného zboru nie je žalovaný personálnym
orgánom, a preto v ich prípadoch nemal oprávnenie rozhodovať o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby. Naopak, aplikácia právnych noriem zo strany žalovaného bola predvídateľná, pretože vyplýva zo skutočnosti, že žalovaný zvolil v minulosti v právne totožnej situácii voči osobe v rovnakom postavení (riaditeľ SIS) rovnaký postup. Rozhodnutím č. 2415-2021-KPSR zo dňa 11.03.2021 bol vtedajšiemu riaditeľovi SIS dočasne pozastavený výkon štátnej služby z dôvodu kumulatívneho naplnenia oboch podmienok dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby vyžadovaný zákonom č. 73/1998 Z. z. Nemohlo tak dôjsť k zásahu do legitímnych očakávaní žalobcu a ani k porušeniu zásady nediskriminácie, pretože s osobami, voči ktorým je prezident SR podľa § 3 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z. personálnym orgánom nebolo zaobchádzané odlišne. 29. V súvislosti s námietkou absencie odtlačku pečiatky so štátnym znakom žalovaný uviedol, že nie je klasickým správnym orgánom, jeho rozhodovanie nemôže byť z povahy veci zasadené do postupu klasického správneho orgánu v správnom konaní. Aj preto sa už v záhlaví napadnutého rozhodnutia uvádzajú normy zákona č. 73/1998 Z. z. ako použité primerane na skutkový a právny stav veci žalobcu. Obdobne je podľa žalovaného potrebné vnímať aj požiadavky a použitie § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Prezident SR vydávané ústavné akty a rozhodnutia signuje vlastnoručným podpisom, v zásade bez pečiatky so štátnym znakom. 30. Záverom žalovaný uviedol, že kumulatívne naplnenie oboch podmienok inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby zakladalo obligatórny postup žalovaného spočívajúci v realizácii tohto dočasného personálneho opatrenia. V odvolacom konaní neboli zistené žiadne dôvody, ktoré by odôvodňovali zrušenie alebo zmenu prvostupňového rozhodnutia. V. Ďalšie vyjadrenia žalobcu 31. Vo vyjadrení zo dňa 09.08.2024 žalobca uviedol, že u dvoch spoluobvinených došlo k zrušeniu ich obvinenia v tej istej trestnej veci, a tak stratilo opodstatnenie aj trestné stíhanie u žalobcu. Žalobca zobral svoju sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia späť dňa 21.03.2024, keďže generálny prokurátor zrušil u dvoch spoluobvinených ich obvinenia postupom podľa § 363 Trestného poriadku a zároveň aj žalobca podal návrh na postup podľa § 363 Trestného poriadku podaním zo dňa 22.03.2024. Žalobca správnemu súdu predložil uznesenie generálneho prokurátora č. IV/3 Pz 45/24/1000-11 zo dňa 25.07.2024, ktorým rozhodol o návrhu žalobcu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní postupom podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku. Žalobca zdôraznil, že jeho trestné stíhanie bolo podľa jeho názoru šikanóznym zneužitím verejnej moci. Vzhľadom na to, že došlo k zrušeniu uznesenia o vznesení obvinenia, je podľa žalobcu potrebné považovať za predčasné aj dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby, ako aj jeho odvolanie z pozície riaditeľa SIS. 32. Vo vyjadrení zo dňa 13.08.2024 žalobca uviedol, že dňa 12.08.2024 došlo v rámci uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 17.08.2023 č. ČVS:PPZ-2/NKA-ST1-2023 aj u posledných dvoch spoluobvinených k zrušeniu ich obvinenia v tej istej trestnej veci, v ktorej bolo zrušené obvinenie aj žalobcovi, čím sa podľa neho potvrdila predčasnosť a nedôvodnosť trestného stíhania žalobcu. 33. Vo vyjadrení zo dňa 24.03.2025 žalobca zotrval na svojich doterajších tvrdeniach a uviedol, že vo veci týkajúcej sa odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa SIS už rozhodol ústavný súd uznesením sp. zn. I. ÚS 125/2024 zo dňa 29.02.2024. Ústavný súd rozhodoval v čase, keď ešte nebolo rozhodnuté o sťažnosti žalobcu proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Žalobca sa individuálnou sťažnosťou dňa 04.07.2024 obrátil na ESĽP z dôvodu nesúhlasu, akým spôsobom mu bola v rámci SR poskytnutá právna ochrana. 34. Žalobca poukázal na to, že generálny prokurátor rozhodol o návrhu žalobcu na zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní postupom podľa § 363 ods. 1 a nasl. Trestného poriadku tak, že zrušil uznesenie vyšetrovateľa o vznesení obvinenia voči žalobcovi. Väčšinu nedostatkov, ktoré uviedol generálny prokurátor, namietal už žalobca v podanej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, o ktorej nebolo rozhodnuté dozorujúcim prokurátorom. Z uvedeného je podľa žalobcu zrejmé, že vydanie napadnutých rozhodnutí žalovaného bolo predčasné, pretože v čase vydania nebola naplnená hypotéza právnej normy § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Žalovaný, ako aj vláda SR mali vyčkať na dôvodnosť trestného stíhania, ktorá v danom prípade nebola osvedčená, preto nebol dôvod dočasne pozbavovať žalobcu výkonu štátnej služby a ani ho odvolávať z funkcie riaditeľa SIS.
VI. Pojednávanie 35. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 10 a § 13 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b/ zákona č. 151/2022 Z. z. rozhodol vo veci na nariadenom pojednávaní dňa 08.05.2026 rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil v prítomnosti žalobcu, jeho právneho zástupcu a žalovaného. 36. Pôvodne bola predmetná právna vec pridelená do senátu 2S, kde člen senátu Mgr. Pavel Ištók oznámil skutočnosti podľa § 88 SSP. Následne na to bol uznesením č. k. 2S/37/2023-109 zo dňa 21.02.2024 vylúčený z prejednávania a rozhodovania tejto. Z uvedeného dôvodu bolo zmenené zloženie senátu a namiesto neho bol na prejednanie a rozhodnutie tejto veci pridelený sudca JUDr. Dávid Žák. Následne bola predmetná právna vec v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 7, ako aj v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3, náhodným výberom pridelená na konanie s rozhodovanie do senátu 9S. Člen senátu doc. JUDr. Matej Horvat, PhD., oznámil skutočnosti podľa § 88 SSP. Predsedníčka Správneho súdu v Bratislave uznesením č. k. 2S/37/2023-338 zo dňa 01.08.2025 rozhodla tak, že doc. JUDr. Matej Horvat, PhD., nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci. 37. V predmetnej veci zmena pridelenia veci sledovala zákonný cieľ – v tomto prípade ním bolo osobitne dosiahnutie rovnomernej zaťaženosti sudcov v dôsledku výraznej nerovnomernosti zaťaženosti sudcov (súlade s § 51 ods. 4 písm. c/ zákona o súdoch) po kreovaní nových senátov. Zmena v obsadení zákonného senátu bola v predmetnej veci vykonaná v súlade s platným rozvrhom práce na základe vonkajších faktorov (dosiahnutie rovnomernej zaťaženosti sudcov, zmena v obsadení súdu, kreovanie nových senátov, sfunkčnenie jednotlivých senátov). V prípade ak dôjde k vylúčeniu sudcu z rozhodovania vo veci, tak momentom, keď zastúpený sudca prestal byť členom senátu rozhodujúceho vo veci, zaniklo členstvo v senáte zastupujúcemu sudcovi. (pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sfk/42/2024 zo dňa 21.05.2025). VII. Relevantné právne predpisy 38. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. tento zákon upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej informačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len „štátna služba“). 39. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. policajtom sa na účely tohto zákona rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. 40. Podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin. 41. Podľa § 46 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. výkonu štátnej služby možno policajta dočasne pozbaviť len na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov; túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas výkonu väzby policajta. 42. Podľa § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. VIII. Posúdenie veci správnym súdom 43. Dočasné pozbavenie výkonu služby predstavuje významný zásah do práv dotknutého príslušníka, a to z dôvodu, že aplikácia predmetného inštitútu je spôsobilá byť zásahom do základného práva dotknutej osoby na spravodlivý proces. Aj z uvedeného dôvodu je mimoriadne dôležité pri posudzovaní kritéria na
uplatnenie tohto inštitútu vychádzať zo striktného výkladu zákonných ustanovení, resp. podmienok, pri ktorých je možné dočasne pozastaviť výkon jeho služby. 44. Správny súd mal z obsahu predloženého spisového materiálu zistené, že žalovaný v konaní vo veci dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby žalobcu ako riaditeľa SIS ako dôkaz podľa § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. použil informáciu spracovanú vyšetrovateľom odboru F., národnej kriminálnej agentúry Prezídia Policajného zboru, a to na základe uznesenia ČVS: PPZ-2/NKA-ST1-2023 zo dňa 17.08.2023, ktorým bolo voči žalobcovi podľa § 199 ods. 1 a 2 a § 206 ods. 1 Trestného poriadku vznesené obvinenie za zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a za zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a/, ods. 2 písm. c/ s poukázaním na § 140 písm. c/ Trestného zákona. 45. V konaní nie je sporné, že voči žalobcovi bolo vznesené obvinenie uznesením ČVS: PPZ-2/NKAST1-2023 zo dňa 17.08.2023, voči ktorému podal žalobca dňa 18.08.2023 sťažnosť, o ktorej nebolo do vydania napadnutého rozhodnutia a ani do podania správnej žaloby rozhodnuté. 46. V konaní je sporné, či vznesenie obvinenia znamená, že daná osoba je dôvodne podozrivá, že spáchala trestný čin a tiež to, či bola naplnená zákonná podmienka pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby žalobcu ustanovená v § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. 47. Správny súd uvádza, že s poukazom na § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa dotknutý príslušník musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že: a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin. Podľa § 46 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. výkonu štátnej služby možno policajta dočasne pozbaviť len na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov; túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas výkonu väzby. 48. Počas dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby sa na dotknutého príslušníka nevzťahuje povinnosť vykonávať službu, ako ani služobné úkony v službe alebo mimo nej. Nadriadený je pri rozhodovaní o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby povinný skúmať, či sú splnené podmienky na vydanie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby a či tieto podmienky na vydanie rozhodnutia sú splnené kumulatívne. Najčastejším dôvodom na pozbavenie výkonu štátnej služby policajta býva skutočnosť, že svojím konaním sa stane dôvodne podozrivým zo spáchania úmyselného trestného činu. Podozrenie zo spáchania trestného činu vyplýva z úkonov vykonaných orgánmi činnými v trestnom konaní. 49. Ako podklad pre rozhodovanie nadriadeného o použití alebo nepoužití inštitútu dočasného pozbavenia štátnej služby je právne relevantné zistenie, že voči policajtovi bolo vznesené obvinenie podľa príslušných procesných a hmotnoprávnych ustanovení Trestného poriadku a Trestného zákona. Nadriadený nie je vecne príslušný na posudzovanie obsahu vzneseného obvinenia. Tiež nie je vecne príslušný hodnotiť dôkazy získané orgánom činným v trestnom konaní, prípadne robiť ich rozbor alebo posudzovať opodstatnenosť vzneseného obvinenia a vôbec nie rozhodovať o vine a treste policajta. Nadriadený je v tomto prípade povinný len rešpektovať úkon orgánu činného v trestnom konaní ako orgánu, ktorému je zákonom zverená právomoc rozhodnúť, či boli splnené všetky zákonom požadované podmienky na vznesenie obvinenia. Akékoľvek úkony nadriadeného spochybňujúce vznesené obvinenie, hodnotenie dôkazov zadovážených orgánmi činnými v trestnom konaní alebo posudzovanie opodstatnenosti vzneseného obvinenia by boli úkonmi prekračujúcimi jeho právomoci a zasahujúcimi do úkonov, ktoré na základe zákona prináležia výlučne orgánom činným v trestnom konaní. Na základe uvedeného preto možno konštatovať, že prvá podmienka na vydanie napadnutého rozhodnutia je splnená už samotným vznesením obvinenia voči dotknutému príslušníkovi. Sťažnosť voči uzneseniu o vznesení obvinenia nemá odkladný účinok. 50. Ďalšou podmienkou na vydanie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby je preukázanie skutočnosti, že ponechanie dotknutého príslušníka vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Ponechanie dotknutého
príslušníka vo výkone štátnej služby by mal nadriadený posudzovať vo vzťahu ku skutku, ktorý sa príslušníkovi kladie za vinu. Právna kvalifikácia konania vyplýva jednak z obsahu uznesenia o vznesení obvinenia, ale aj z obsahu samotnej skutkovej podstaty trestného činu. Tu je potrebné konštatovať, že ide o plnenie služobných povinností dotknutého príslušníka, ktoré sú špecifikované v § 47 zákona č. 73/1998 Z. z., t. j. úloh, na ktorých riadnom a nestrannom plnení má záujem celá spoločnosť, a to v podobe riadneho a nestranného plnenia služobných povinností. Pri rozhodovaní je potrebné mať na zreteli taktiež tú skutočnosť, či skutok, z ktorého je dotknutý príslušník obvinený, sa stal v priamej súvislosti s výkonom jeho právomoci alebo nie, a či by teda jeho ponechanie v štátnej službe nebolo v rozpore so záujmom spoločnosti na riadnom plnení služobných povinností tak, ako je to uvedené vyššie. V štádiu trestného konania, keď je dotknutý príslušník uznesením o vznesení obvinenia obvinený zo spáchania trestného činu, nemožno úplne vylúčiť, že skutok sa nestal, prípadne, že ho nespáchal obvinený príslušník. Nadriadený v žiadnom prípade nemôže vykonávať dokazovanie v rozsahu, ktoré spadá do právomoci orgánov činných v trestnom konaní a ani neposudzuje skutok dotknutého príslušníka z hľadiska jeho trestnoprávnej zodpovednosti. Rozhodovanie nadriadeného je len realizáciou jeho právomoci dočasne pozbaviť dotknutého príslušníka výkonu štátnej služby zo zákonom predpokladaných dôvodov a zároveň právom nadriadeného rozhodovať v oblasti právne determinovaných subjektívnych práv dotknutých príslušníkov vo veciach služobného pomeru so záväznými právnymi dôsledkami. 51. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí túto podmienku odôvodnil tak, že identifikovaných trestných činov sa mal žalobca dopustiť v priamej súvislosti s výkonom jeho funkcie, a preto by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby. Obsah pojmu „dôležitý záujem štátnej služby“ nie je zákonom definovaný, a preto je na správnom orgáne, aby ho v medziach zákona a s prihliadnutím na konkrétne okolnosti veci riadne odôvodnil. Tak, ako je to vymedzené v napadnutých rozhodnutiach, je dostačujúce so zohľadnením všetkých relevantných okolností daného prípadu. Žalovaný nemal oprávnenie posudzovať skutok žalobcu z hľadiska jeho trestnoprávnej zodpovednosti. 52. Použitie inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby nie je inštitútom, ktorým sa neguje garancia prezumpcie neviny alebo ktorým sa prejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej, ale je len nástrojom na ochranu záujmov spoločnosti, ktorý je oprávnený nadriadený aplikovať v prípadoch, keď sú splnené zákonom stanovené podmienky. Tento zákon a ani obdobné právne predpisy nevymedzujú obsah, a teda ani hranice pojmu „dôležitý záujem štátnej služby“ a tento pojem neupravuje ani žiaden vykonávací predpis. Je teda na uvážení nadriadeného, aby v medziach racionálnej úvahy bez akýchkoľvek subjektívnych vplyvov a po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu vyhodnotil, ktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy štátnej služby. 53. K námietke žalobcu, že v konaní nebola dodržaná zásada prezumpcie neviny správny súd uvádza, že žalobca bol len dočasne pozbavený výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. a) a b) zákona č. 73/1998 Z. z. V tomto prípade v konaní nebola skúmaná trestnoprávna zodpovednosť žalobcu, a teda ani otázka jeho viny, či neviny, ale skúmané bolo výlučne naplnenie pojmových znakov inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona č.73/1998 Z. z. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby nie je determinované právoplatným výsledkom trestného konania a otázka prezumpcie neviny je preto bezpredmetná a v tomto prípade nemá opodstatnenie a ani oporu v zákone. Hodnotenie a skúmanie trestnoprávnej zodpovednosti žalobcu a otázka jeho viny alebo neviny je predmetom trestného konania a nie správneho konania, v ktorom sa riešilo výlučne naplnenie pojmových znakov inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. Preto správny súd považoval túto námietku žalobcu za nedôvodnú. 54. Z ústavnej zásady prezumpcie neviny nevyplýva zákaz, aby s tým, voči komu bolo vznesené obvinenie zo spáchania trestného činu, nebolo možné zaobchádzať ako s obvineným, pričom obvinený je povinný strpieť určité obmedzenia, akým je napríklad väzba, skúmanie duševného stavu, prípadne ďalšie opatrenia uvedené v Trestnom poriadku. K takýmto obmedzeniam je však nutné pripočítať i určité obmedzenia dotknutého príslušníka pri výkone štátnej služby. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že služobný pomer dotknutého príslušníka nezaniká vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, ale jeho výkon je len zo zákonných dôvodov dočasne obmedzený. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby má len preventívny charakter. Zákon v § 46 ods. 6 počíta aj so situáciou, keď by sa nepotvrdili dôvody, pre ktoré je dotknutý príslušník dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. V
takom prípade je nutné rozhodnutie nadriadeného zrušiť a príslušníkovi doplatiť rozdiel, o ktorý bol jeho mesačný služobný plat skrátený. 55. Kumulatívne naplnenie pojmových znakov inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. zakladalo obligatórny postup žalovaného spočívajúci v realizácii tohto dočasného personálneho opatrenia. Preto správny súd považoval túto námietku žalobcu o porušení zákazu prezumpcie neviny za nedôvodnú. 56. Zákaz sebaobviňovania sa primárne spája s právom nevypovedať. Zákaz donucovania k sebaobviňovaniu predstavuje právo podozrivého alebo obvineného, aby nebol žiadnym spôsobom nútený k priznaniu sa alebo k poskytovaniu dôkazu, ktorý by ho mohol usvedčiť alebo akokoľvek spojiť s trestným činom. 57. Ústavný súd sa v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 17/2023 zo dňa 27.11.2024 zaoberal zásadou zákazu sebaobviňovania a uviedol, že zásada zákazu donucovania k sebaobviňovaniu (nemo tenetur se ipsum accusare, lat.) vyplýva z čl. 47 ods. 1 Ústavy a predstavuje podľa judikatúry ESĽP imanentnú súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru. 58. Ústavou zaručené základné právo nebyť donútený k sebaobvineniu, t. j. predložiť dôkaz proti sebe pod donútením, je odvodzované z čl. 47 ods. 1 ústavy, ktorý zakotvuje právo každého odoprieť výpoveď, ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe. 59. Toto základné právo umožňujúce obvinenému neusvedčovať svojou výpoveďou sám seba bolo do slovenského ústavného poriadku podobne ako do ústavných poriadkov mnohých iných demokratických štátov zavedené po vzore piateho dodatku americkej ústavy z roku 1791. Je považované za súčasť tzv. Bill of Rights (Listiny práv, preklad). Doslovný text tohto ustanovenia („no person shall… be compelled in any criminal case to be a witness against himself“ – „nikto nesmie byť v trestnej veci donucovaný k tomu, aby vystupoval ako svedok proti sebe“, preklad) bol pôvodne interpretovaný v úzkom slova zmysle tak, že zákaz donucovania sa vzťahuje iba na výsluch obvineného (podozrivého) alebo inú slovnú komunikáciu s obvineným. Ďalším vývojom judikatúry v Spojených štátoch amerických a európskych krajinách došlo k rozšíreniu interpretácie tohto ustanovenia tak, že obvinený nesmie byť donucovaný nielen k výpovedi, ale ani k inému aktívnemu konaniu, ktorým by prispieval k obstarávaniu dôkazu proti sebe. V právnej náuke je toto pravidlo vyjadrené latinskou formuláciou „nemo tenetur se ipsum accusare“ („nikto nie je povinný sám seba obviňovať“). 60. Podľa judikatúry ESĽP právo nevypovedať a právo neprispievať k obvineniu seba samého patria k všeobecne uznávaným medzinárodným zásadám, ktoré napriek tomu, že nie sú v čl. 6 Dohovoru výslovne zmienené, predstavujú samotnú podstatu pojmu spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru. Právo neprispievať k vlastnému obvineniu predpokladá, že štátne orgány sa snažia preukázať vinu obžalovaného bez toho, aby použili dôkazné materiály získané donútením alebo pod nátlakom proti vôli obvineného. 61. V spojitosti s právom nebyť nútený obviňovať sám seba ESĽP zmieňuje dve ďalšie jednotlivé práva, ktoré v širšom zmysle tvoria jeho podstatu, a to právo nebyť nútený k priznaniu sa (právo mlčať) a právo nebyť nútený prispieť k vlastnému obvineniu iným spôsobom ako výpoveďou (objektívnymi alebo vecnými dôkazmi). Súčasne dodáva, že právo neobviňovať sám seba je primárne spojené s rešpektovaním vôle obvinenej osoby nevypovedať. V súlade s bežnou praxou v právnych poriadkoch zmluvných strán Dohovoru a taktiež v iných demokratických krajinách sa právo nevypovedať v trestnom konaní nevzťahuje na použitie tých dôkazov, ktoré síce sú získané od obvineného pomocou donútenia, avšak existujú nezávisle na jeho vôli, čo je, okrem iného, prípad dokumentov získaných na základe domovej prehliadky, dychových skúšok, vzoriek krvi, moči, vlasov alebo nahrávky hlasu a ľudského tkaniva pre účely testu DNA (napr. rozsudky ESĽP zo 17. 12. 1996 vo veci Saunders proti Veľkej Británii, sťažnosť č. 19187/91, a z 25. 9. 2001 vo veci P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 44787/98). Inými slovami, od obvineného je možné požadovať, aby strpel odňatie napríklad písomnosti a aby strpel odobratie uvedených biologických vzoriek, prípadne aj za pomoci donútenia, a to napriek skutočnosti, že ho tieto dôkazy usvedčujú. Za neprípustné sa považuje iba požadovanie aktívneho prispetia obvineného pri obstarávaní týchto dôkazov, čo bolo odvodené hlavne vo vzťahu k vydaniu
písomností (rozsudky ESĽP z 25. februára 1993 vo veci Funke proti Francúzsku, sťažnosť č. 10828/84, a z 3. mája 2001 vo veci J. B. proti Švajčiarsku, sťažnosť č. 31827/96). 62. Rôzny režim získavania dôkazov z hľadiska práva neusvedčovať sám seba sa opiera o odlišný charakter výpovede a uvedených dôkazov, ktoré existujú objektívne, nezávisle na vôli obvineného. Pri ich získavaní je síce postupované proti vôli obvineného, nevyžaduje sa však od neho jeho aktívna súčinnosť, ale iba strpenie donucovacích úkonov. Naproti tomu výpoveď, slovo, neexistuje objektívne, nezávisle na vôli obvineného, a je ju možné získať len proti vôli obvineného, ak je táto vôľa zlomená fyzickým alebo psychickým donútením, t. j. len keď sa poníži dôstojnosť človeka ako slobodnej bytosti (porovnaj: stanovisko pléna Ústavného súdu Českej republiky z 30. novembra 2010 vo veci sp. zn. Pl. ÚS-st. 30/10). 63. Žalobca namietal, že žalovaný porušil zásadu zákazu sebaobviňovania, keď akademický príspevok žalobcu použil v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Použitie akademického článku žalobcu v odôvodnení žalobcu žiadnym spôsobom nemožno chápať ako porušenie zásady zákazu sebaobviňovania. Správny súd v bodoch 55 – 60 poukázal na odôvodnenie rozhodnutia ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 17/2023 zo dňa 27.11.2024, v ktorom sa ÚS SR zaoberal zásadou zákazu sebaobviňovania. Zásada zákazu sebaobviňovania spočíva v zákaze donútenia obvineného vypovedať proti sebe samému a v práve nebyť nútený prispieť k vlastnému obvineniu iným spôsobom ako výpoveďou. Akademický článok žalobcu bol voľne prístupný, žalobca nebol k jeho uverejneniu žiadnym spôsobom nútený, pričom bol tento článok vydaný ešte v roku 2018. Žalobca neuverejnil tento článok v situácii, v ktorej by mu patrilo právo odmietnuť vypovedať a nebol o tomto práve poučený. V tomto prípade ide o využitie už existujúcich informácií, pričom je bežnou praxou, keď sú v rozhodnutiach súdov alebo orgánov verejnej správy citované akademické texty odborníkov. Ide o obdobnú situáciu, akú riešil NS SR v rozsudku sp. zn. 3Sž/44/2013 zo dňa 14.01.2014, v ktorom uviedol, že vyžiadanie si záznamu vysielania a jeho predloženie, nie je predložením dôkazu proti sebe, ale poskytnutím informácií o svojej činnosti. Tak ani akademický článok žalobcu nemožno považovať za predloženie dôkazu proti nemu. 64. Konanie vo veci dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby je konaním vo veciach služobného pomeru, pričom s odkazom na § 235 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. sa konanie začína na návrh účastníka konania alebo služobného úradu a ak sa konanie začína z podnetu ministra alebo nadriadeného, konanie je začaté dňom, keď urobil voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 235 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.). Zákon o štátnej službe bližšie nedefinuje, čo sa rozumie pod prvým úkonom – teda nepredpisuje formu a náležitosti prvého úkonu orgánu verejnej správy voči účastníkovi konania, pričom vo vzťahu ku konaniu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby zákon č. 73/1998 Z. z. nevyžaduje, aby bol pred vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby vypracovaný návrh na začatie konania a tento návrh bol doručený dotknutému príslušníkovi. Keďže ide o odlišnú právnu a skutkovú situáciu, nemožno na prejednávaný prípad aplikovať závery rozhodnutí ESĽP vo veci Trančíková proti SR, Ringier Axel Springer proti SR a G. a ďalší proti SR, na ktoré poukázal žalobca v podanej žalobe. 65. Prvým úkonom tak vo vzťahu ku konaniu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby môže byť aj personálny rozkaz (zákon č. 73/1998 Z. z. to nevylučuje), voči ktorému je prípustný opravný prostriedok, v rámci ktorého môže dotknutý príslušník využiť svoje procesné práva a hájiť sa. Uvedené bolo splnené aj voči žalobcovi – žalobca mal možnosť podať voči personálnemu rozkazu odvolanie, toto podal, pričom v ňom navrhoval dôkazy na podporu svojich tvrdení. 66. Len na okraj správny súd uvádza, že s odkazom na § 247a zákona č. 73/1998 Z. z. sa na konanie nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia, a preto zákon č. 73/1998 Z. z. má vlastné procesné pravidlá konania, medzi ktoré o. i. patrí aj to, že prvým úkonom môže byť samotný personálny rozkaz týkajúci sa dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. 67. Samozrejme, oprávnený orgán je s odkazom na § 233 zákona č. 73/1998 Z. z. povinný postupovať tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci, avšak uvedené nemá priamu súvislosť s tým, aby bolo potrebné formálne vydanie oznámenia o začatí konania alebo návrhu, pretože táto povinnosť, teda povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci vyplýva orgánu verejnej správy priamo zo zákona. Ak by zo strany orgánu verejnej správy došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci, ide o nedostatok v dokazovaní a nie o nedostatok v tom, že prvým úkonom nebolo napr. oznámenie o začatí konania.
68. Zákon č. 73/1998 Z. z. priamo pri niektorých druhoch konania vyžaduje, aby bola daná možnosť vyjadriť sa k veci (napr. § 56 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.) alebo musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie (§ 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. – a aj to nie pri všetkých dôvodoch na prepustenie zo služobného pomeru). V prípade konania o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby však zákon takúto požiadavku nestanovuje. 69. Zákonné predpoklady dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby musia byť dané v čase rozhodovania o tomto personálnom opatrení. Výsledok personálneho konania, a teda naplnenie zákonných podmienok dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby nie je závislé od výsledku prípadného trestného konania. Správny súd s poukazom na obsah administratívneho spisu konštatuje, že v čase vydania personálneho rozkazu, ako aj rozhodnutia o rozklade, existovali zákonné podmienky na ich vydanie. Rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby nie je možné chápať ako sankciu/trest a nejde ani o rozhodovanie o prepustení zo služobného pomeru. Nejde teda v tomto prípade o žalobu vo veciach správneho trestania. Tento inštitút predstavuje len dočasné opatrenie, ktoré trvá do náležitého objasnenia prípadu z dôvodu, aby nemohol dotknutý príslušník zneužiť svoje postavenie na ovplyvňovanie pri objasňovaní jeho činu. 70. Žalobca na pojednávaní namietal, že bolo zastavené trestné stíhanie, nebolo voči nemu vznesené nové obvinenie, pričom má už len postavenie svedka. Z uvedeného dôvodu žalobca na pojednávaní navrhol, aby si súd vyžiadal od Úradu boja proti organizovanej kriminalite uznesenie o zastavení trestného stíhania. Uviedol, že zastavenie trestného stíhania znamená, že dôvody na postavenie mimo službu nikdy neexistovali. Správny súd poukazuje na to, že podľa § 135 ods. 1 SSP je pre súd rozhodujúci stav v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy, a preto by ani uznesenie o zastavení trestného stíhania nemohol správny súd posudzovať, pretože v čase vydania napadnutého rozhodnutia žalovaného uznesenie o zastavení trestného stíhania ešte neexistovalo. Z uvedeného dôvodu správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na vyžiadanie si uznesenia o zastavení trestného stíhania od Úradu boja proti organizovanej kriminalite. 71. Rovnako aj skutočnosť, že voči uzneseniu o vznesení obvinenia podal sťažnosť dňa 18.08.2023 nič nemení na veci, že v čase rozhodovania žalovaného bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie a žalovaný nemohol skúmať úkony orgánov činných v trestnom konaní. 72. Žalobca v podanej žalobe vzniesol námietky aj proti rozhodnutiu o jeho odvolaní z funkcie riaditeľa SIS – dekrétu o odvolaní – č. 3937-2023-KPSR zo dňa 23.08.2023. Správny súd pre úplnosť zrekapituluje okolnosti ohľadom odvolania žalobcu z funkcie riaditeľa SIS. - Prezidentka ako orgán príslušný na konanie vo veciach služobného pomeru podľa § 3 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z. rozhodnutím č. 3937/2023-KPSR/16138 zo dňa 21.08.2023 podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona č. 73/1998 Z. z. rozhodla o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby žalobcu dňa 21.08.2023. - V krátkom čase, a to 22.08.2023, vláda v súlade s čl. 115 ods. 3 Ústavy požiadala prezidentku o udelenie predchádzajúceho súhlasu s materiálom „Návrh na odvolanie riaditeľa Slovenskej informačnej služby“, ktorého súčasťou bol návrh uznesenia vlády a predkladacia správa. Prezidentka listom z tohto istého dňa č. 3959-2023-KPSR udelila predchádzajúci súhlas na výkon pôsobnosti vlády vo veci návrhu na odvolanie. - Napokon bol prezidentke 23.08.2023 v súlade s § 3 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z. doručený návrh vlády na odvolanie žalobcu z funkcie (schválený na rokovaní vlády 23.08.2023, ku ktorému vláda prijala napadnuté uznesenie). Na základe zákonom predpokladaného návrhu vlády prezidentka uplatnila svoju ústavnú kreačnú právomoc podľa čl. 102 ods. 1 písm. h) Ústavy, výsledkom ktorého bolo odvolanie žalobcu z funkcie dňom 24.08.2023, a to vo forme dekrétu o odvolaní. 73. K námietkam žalobcu, týkajúcim sa jeho odvolania z funkcie riaditeľa SIS rozhodnutím č. 3937-2023KPSR zo dňa 23.08.2023, sa správny súd nebude vyjadrovať, pretože toto rozhodnutie nepodlieha prieskumu v správnom súdnictve, čo poznamenal aj žalobca v podanej žalobe na strane 5 v bode 26 a na strane 35 v bode 215. Žalobca podal proti uvedenému rozhodnutiu ústavnú sťažnosť, o ktorej rozhodol ÚS SR uznesením sp. zn. I. ÚS 125/2024 zo dňa 29.02.2024 tak, že podanú ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. ÚS SR v tomto uznesení uviedol: „Ústavný súd preto uzatvára,
že rozhodovanie odvolanej vlády o uznesení, ktorým hlave štátu navrhla odvolanie sťažovateľa z funkcie, predstavovalo výkon právomoci podľa čl. 119 písm. r) ústavy, na ktorý mala predchádzajúci súhlas prezidentky podľa čl. 115 ods. 3 ústavy. Pretože nezistil žiadnu svojvôľu vlády v postupe vlády pri predkladaní návrhu na odvolanie sťažovateľa z funkcie ktorá by vybočovala z ústavy a zákona, námietku sťažovateľa o prekročení právomocí odvolanou vládou je potrebné vyhodnotiť ako zjavne neopodstatnenú.“ (bod 25 predmetného uznesenia ÚS SR). ÚS SR ďalej uviedol, že „rozlišuje medzi verejnými funkciami, pri ktorých nie je uplatnenie právomoci vlády vymenúvať, resp. odvolávať príslušného verejného funkcionára obmedzené zákonom ustanovenými podmienkami (do tejto kategórie týchto verejných funkcií patrí aj funkcia riaditeľa SIS), a medzi verejnými funkcionármi, pri ktorých je uplatnenie právomoci vlády vymenúvať a odvolávať príslušného verejného funkcionára viazané na splnenie zákonom ustanovených podmienok či dôvodov (do kategórie týchto verejných funkcií patrí aj funkcia predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví).“ (bod 31 predmetného uznesenia). Ďalej ÚS SR uviedol, že „zákon č. 46/1993 Z. z. neupravuje konkrétne podmienky, pri ktorých je vláda oprávnená predložiť hlave štátu návrh na odvolanie riaditeľa SIS ako ani dôvody na vyhovenie tohto návrhu zo strany hlavy štátu, ani dĺžku funkčného obdobia, uvedené ústavné orgány disponujú širokou mierou ústavnoprávneho uváženia spočívajúcou v aplikácii § 3 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z., a to spravidla po parlamentných voľbách a po následnom vymenovaní vlády. V naznačených súvislostiach možno funkciu riaditeľa SIS zaradiť k tým funkciám, pri ktorých de lege lata môže dôjsť k odvolaniu aj vtedy, ak by sa eventuálne daný funkcionár nedopustil žiadneho pochybenia.“ (bod 32 predmetného uznesenia). ÚS SR uzavrel, že „výsledkom postupu vlády a prezidentky v právnoaplikačnej praxi uplatnením ústavnej normy [čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy] v spojení s podústavnou právnou normou (§ 3 ods. 2 z. č. 46/1993 Z. z.) je individuálny právny akt hlavy štátu vo forme dekrétu, ktorým došlo k odvolaniu sťažovateľa z funkcie riaditeľa SIS. Ide tak o vyvodenie objektívnej politickej zodpovednosti voči sťažovateľovi. Táto špecifická forma právnej zodpovednosti je založená na zákonom fixovaných vzťahoch kreujúcich ústavných orgánov a od nich závislej funkcie riaditeľa SIS s prevalentnou politickou črtou. V rámci týchto vzťahov môže byť riaditeľ SIS odvolaný, a to aj bez porušenia konkrétnej povinnosti pri výkone jeho funkcie, keďže do vzťahov kreácie vstupujú politické otázky, pri ktorých nemusí byť žiadna ústavnoprávna výhrada.“ (bod 33 uvedeného uznesenia). „Ústavný súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia prezidentky o odvolaní sťažovateľa z funkcie a postupu, ktorý tomu predchádzal zistil, že prezidentka postupovala v medziach svojej ústavnej právomoci [čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy], pričom sa nedopustila svojvoľného výkladu a aplikácie príslušnej zákonnej normy (§ 3 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z.). V namietanom prípade tak došlo k ústavne konformnému uplatneniu právomoci hlavy štátu upravenej v čl. 102 ods. 1 písm. h) ústavy v spojení s § 3 ods. 2 zákona č. 46/1993 Z. z., ktoré nezasiahlo ústavne neudržateľným spôsobom do označených procesných práv sťažovateľa garantovaných v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny.“ (bod 35 predmetného uznesenia). 74. Námietky žalobcu, týkajúce sa úkonov tzv. dočasne poverenej vlády sa týkajú len rozhodnutia o odvolaní žalobcu č. 3937-2023-KPSR zo dňa 23.08.2023 a nemajú priamy súvis s rozhodnutím o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby č. 3937-2023-KPSR/16138 zo dňa 21.08.2023 v spojení s druhostupňovým rozhodnutím č. 3937-2023-KPSR/20409 zo dňa 06.11.2023, ktoré sú predmetom tohto správneho súdneho konania. Správny súd v tejto súvislosti odkazuje na uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 125/2024 zo dňa 29.02.2024. 75. K námietke porušenia princípu legitímnych očakávaní, konkrétne, že žalobca očakával rovnaké zaobchádzanie, ako to bolo v medializovaných prípadoch v živých kauzách iných osôb, ktoré rovnako vykonávajú štátnu službu podľa zákona č. 73/1998 Z. z., avšak v ich prípadoch nedošlo k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby, správny súd uvádza, že prezidentka SR voči nim nemala rozhodovaciu právomoc a žiadnym spôsobom nemohla ovplyvniť, či iné osoby budú alebo nebudú pozbavení výkonu štátnej služby. Správny súd preto vyhodnotil uvedenú námietku ako neopodstatnenú. 76. K námietke náležitostí rozhodnutia, a teda že prvostupňové, ako aj druhostupňové rozhodnutie nie je opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom, správny súd uvádza, že je nepochybné, že predmetné rozhodnutia boli vydané prezidentkou SR. Prezident SR používa štandardu prezidenta SR ako symbol svojej funkcie a môže sa použiť pri výkone jeho funkcie. Predmetné rozhodnutia sú podpísané prezidentkou SR. Absenciu odtlačku pečiatky so štátnym znakom nemožno považovať za vadu takého charakteru, že by vyhovenie správnej žalobe mohlo privodiť žalobcovi vecne iné, resp. výhodnejšie rozhodnutie. Dôvodom zrušenia rozhodnutia správneho orgánu by malo preto byť len také
porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach účastníkov konania. Rovnako by sa toto pravidlo malo vzťahovať aj na prípady porušenia procesných predpisov. Aj v týchto prípadoch by dôvodom zrušenia rozhodnutia malo byť len také porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Rozhodnutie sa nezrušuje ani preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (k tomu pozri bližšie R 122/2003). Navyše rozhodnutia prezidenta, ale aj iných ústavných orgánov vydané pri výkone ich ústavných právomoci nemožno stotožňovať s klasickými individuálnymi rozhodnutiami vydanými v správnom konaní či súdnymi rozhodnutiami. 77. Správny súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania výsluchom bývalej prezidentky SR ohľadom naplnenia procesných záruk žalobcu, ako účastníka administratívneho konania o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby. V súvislosti so zásadou hospodárnosti konania súd nepovažoval za účelné nariadiť výsluch bývalej prezidentky SR, keďže všetky informácie potrebné na prejednanie a rozhodnutie veci boli obsahom administratívneho spisu. Žalobca na pojednávaní konanom dňa 08.05.2026 uviedol, že nebol kontaktovaný zo strany žalovaného ohľadom bližšieho zdôvodnenia rozhodnutia o jeho dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby. Rovnako aj zástupca žalovaného na predmetnom pojednávaní potvrdil, že nedošlo ku komunikácii medzi ústavnými činiteľmi, čo označil za poľutovania hodné. Tieto skutočnosti, a teda že nedošlo ku komunikácií medzi žalobcom a žalovaným a že prvým úkonom voči nemu bolo prvostupňové rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, vyplývajú aj z obsahu administratívneho spisu. To, či je ústavnou zvyklosťou, aby si prezident predvolal osobu, ktorú ide dočasne pozbaviť výkonu funkcie, a komunikujú spolu o dôvodoch dočasného pozbavenia, je vecou prezidentských zvyklostí a nie právnou otázkou, preto ju správny súd nehodnotí. 78. Správny súd dospel k záveru, že v prípade žalobcu boli splnené podmienky na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby poukazom na § 46 ods. 1 pís. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z., t. j. danosť ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby a trestné stíhanie žalobcu. 79. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného bolo vydané v súlade so zákonom. Námietky žalobcu v podanej žalobe nie sú dôvodné, a preto správny súd podľa § 190 SSP žalobu zamietol. 80. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu. 81. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).