Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave NR-15S/41/2019 4019200124 06. 03. 2025 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková ECLI:SK:SpSBA:2025:4019200124.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 16 NR-15S/41/2019
Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LLM., a z členky a člena senátu JUDr. Ingridy Hudecovej a JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca), vo veci žalobcu: EDYMAX Facility Management SE, so sídlom Bajkalská 22, 821 09 Bratislava, IČO: 46 812 903, zastúpeného: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom Prievozská 4, 821 09 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 51003848, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, 040 01 Košice, IČO: 00166405, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PO/BEZ/2018/6371, O-654/2018, zo dňa 09. 01. 2019, takto rozhodol: 16 NR-15S/41/2019
I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Súd žalovanému voči žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Inšpektorát práce Nitra, Jelenecká 49, 950 38 Nitra (ďalej len „prvostupňový orgán“) na základe vykonanej inšpekcie práce u žalobcu ako zamestnávateľa v dňoch 18.05.2017 a v dňoch 11.07.2017 a 14.07.2017, zameranej na kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov, na kontrolu dodržiavania predpisov v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej len „inšpekcia práce“), vyhotovil dňa 14. 07. 2017 Protokol o výsledku inšpekcie práce č. INA-30-55-2.3/P-E24,A22,A25-17 zo dňa 14.07.2017 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 07.08.2017, Dodatku č. 2 zo dňa 18.09.2017 a Dodatku č. 3 zo dňa 18.01.2018 (ďalej len „protokol“) podľa § 7 ods. 3 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1, ods. 2 a 4 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o inšpekcii práce“).
2. Prvostupňový orgán začal dňa 03.10.2018 správne konanie voči žalobcovi vo veci uloženia pokuty podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce na podklade zistení uvedených v protokole. 3. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. IPNR_KHIP/ROZ/2018/2946 zo dňa 29.10.2018, bola žalobcovi podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce uložená pokuta vo výške 4000,- Eur (ďalej len „pokuta“) za 1) porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) v prvom bode zákona o inšpekcii práce, konkrétne z ust. § 99 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“) tým, že zamestnávateľ neviedol evidenciu práce nadčas a nočnej práce zamestnancov: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. C. XX/X, XXX XX D., pracovná zmluva zo dňa 27.10.2016 (evidenciu nočnej práce v období január až apríl 2017, práce nadčas v období marec, apríl 2017), E. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. G. XXX, XXX XX G. G., pracovná zmluva zo dňa 04.11.2016 (evidenciu nočnej práce v období január až apríl 2017, práce nadčas v období marec a apríl 2017), B. H., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX G. I. XXX, pracovná zmluva zo dňa 30. 12. 2016 (evidenciu nočnej práce v období január až marec 2017, práce nadčas v období február až apríl 2017), J. K., nar. XX.XX.XXXX bytom XXX XX L. A., I. XXX, pracovná zmluva zo dňa 30. 12. 2016 (evidenciu nočnej práce v období január až apríl 2017, práce nadčas v mesiaci marec 2017) (ďalej len „skutok 1“), a 2) za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o inšpekcii práce a to ust. § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce tým, že zamestnávateľ napriek požiadaniu listom zo dňa 25. 05. 2017 - „Žiadosť na predloženie dokumentácie, záznamov a iných dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce“, ktorý prevzal dňa 02. 06. 2017 v stanovenej lehote do 22. 6. 2017 v zmysle listu Odpoveď na Žiadosť o predĺženie lehoty zo dňa 13. 6. 2017, nepredložil inšpektorátu práce alebo inšpektorom práce žiadané doklady potrebné na výkon inšpekcie práce a to: pracovné zmluvy, dodatky k pracovným zmluvám, dohody o dočasnom pridelení k užívateľskému zamestnávateľovi za zamestnancov B. M., I. I., B. B., evidenciu pracovného času zamestnancov B. M. za obdobie január až september 2016, N. O. za obdobie február až september 2016, I. I. za obdobie január až september 2016, B. B. za obdobie január až september 2016, E. F. za obdobie august až október 2016, mzdový list zamestnanca N. O. za rok 2016, výplatnú pásku zamestnanca B. M. za mesiac jún 2016, doklad o vyplatení miezd zamestnancovi B. B. za mesiace január až október 2016, zabezpečenie stravovania v mesiacoch jún až október 2016 zamestnancom N. O., I. I., B. B., v mesiacoch jún až november 2016 zamestnancovi B. M., v mesiacoch august až december 2016 a január až apríl 2017 zamestnancovi E. F., v mesiacoch október až december 2016 a január až apríl 2017 zamestnancovi A. B., v mesiacoch január až apríl 2017 zamestnancom J. K. a B. H., ktoré boli zistené pri výkone inšpekcie práce (ďalej len „skutok 2“). 4. Prvostupňový orgán v odôvodnení ku skutku 1) skonštatoval, že žalobca pri uvedených zamestnancoch neviedol evidenciu nočnej práce a práce nadčas v súlade s § 99 Zákonníka práce, ktorý podľa neho ustanovuje, že zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu. Z predloženej evidencie pracovného času žalobcom preto vyplývalo, že nie je vedená v súlade s dikciou Zákonníka práce, ktorý nekonkretizuje, akou formou, resp. spôsobom má zamestnávateľ uskutočňovať evidenciu pracovného času (elektronicky čipovými kartami, príp. osobným zápisom). Táto forma závisí od samotného zamestnávateľa, pričom je samozrejmé, že táto musí zodpovedať skutočnosti, reálnemu času uvedenému začiatkom a koncom, v ktorom bola práca zamestnancami vykonávaná. 5. Ku skutku 2) prvostupňový orgán uviedol, že žalobca po tom, čo mu bola dňa 02. 06. 2017 doručená výzva, aby v lehote 3 dní predložil dokumentáciu, záznamy a iné doklady potrebné na výkon inšpekcie práce, pričom lehota na predloženie mu bola predĺžená ku dňu 22. 06. 2017, si túto zákonnú povinnosť nesplnil, čím došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa $ 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Ohľadne tvrdení žalobcu týkajúcich sa príčiny nepredloženia predmetných dokladov kvôli napadnutiu servera počítačovým vírusom a odcudzeniu technického vybavenia spoločnosti zabezpečujúcej pre žalobcu digitalizáciu fyzických archívov prvostupňový orgán uviedol, že jeho povinnosťou bolo archivovať požadované doklady v listinnej forme, zároveň poukázal na objektívnu zodpovednosť za delikty na úseku inšpekcie práce a ďalšie tvrdenia žalobcu o jeho vyvinení považoval za účelové.
6. V súvislosti s uloženou pokutou prvostupňový orgán uviedol, že z dôvodu súbehu viacerých deliktov bolo potrebné aplikovať pravidlá ukladania úhrnného trestu podľa ustanovení Trestného zákona, kedy správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt najprísnejšie postihnuteľný. Uloženú sankciu prvostupňový orgán uložil za porušenie ustanovenia § 99 Zákonníka práce podľa skutku 1), ktorého účelom je zabezpečenie ochrany zamestnancov. Pri jej uložení zohľadnil skutočnosť, že sa jedná o veľkého zamestnávateľa zamestnávajúceho 2200 zamestnancov, s počtom dočasne pridelených zamestnancov k hostiteľskému zamestnávateľovi 69, prihliadol tiež na počet celkových nedostatkov zistených v rámci inšpekcie práce (4), na preventívnu, výchovnú a represívnu funkciu pokuty, ktorá musí byť citeľná v majetkovej sfére žalobcu. 7. Na základe podaného odvolania žalovaný rozhodnutím č. PO/BEZ/2018/6371, O-654/2018, zo dňa 09.01.2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zo žalobcom predložených pracovných výkazov (dochádzkových listov) vyplýva, že evidenciu pracovného času žalobca viedol spôsobom, kedy v nej zaznamenal len začiatok a koniec celkového časového úseku, v ktorom uvedení zamestnanci vykonávali prácu v rámci jednej pracovnej zmeny, avšak nezaznamenal začiatok a koniec časového úseku, v ktorom títo uvedení zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas. Vedenú evidenciu žalovaný označil za nesúladnú so zákonnou dikciou § 99 Zákonníka práce. Označenie týchto časových údajov vo vedenej evidencii pracovného času je podľa žalovaného nevyhnutne potrebné z dôvodu relevantného posúdenia a uplatnenia pracovnoprávnych nárokov jednotlivých zamestnancov ako aj dokladom pre ďalšie pracovnoprávne nároky súvisiace s nepretržitým denným odpočinkom, nepretržitým týždenným odpočinkom, s pracovnou pohotovosťou, s prácou nadčas, s nočnou prácou, s čerpaním dovolenky, s prestávkami v práci a podobne. Evidenciou je potrebné podľa žalovaného rozumieť jednak evidenciu pracovného času všeobecne a jednak osobitne evidenciu rozvrhnutia a celkového rozsahu práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť, prácu nadčas, prípadne bol zaradený na nočnú prácu. Žalovaný obdobne ako prvostupňový orgán zdôraznil, že forma vedenia evidencie pracovného času nie je osobitne daná, zamestnávateľ je ju povinný viesť takým spôsobom, aby z nej bol evidentne zrejmý konkrétny začiatok a konkrétny koniec výkonu práce nadčas. Žalobca preto podľa žalovaného zaznamenal len začiatok a koniec celkového časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali prácu v rámci jednej pracovnej zmeny, ale bez bližšieho rozlíšenia konkrétneho začiatku a konca výkonu nočnej práce a práce nadčas. 8. V súvislosti so skutkom 2 žalovaný uviedol, že zo strany žalobcu došlo ku protiprávnemu konaniu, kedy na základe výzvy a v určenej lehote nepredložil inšpektorátu (inšpektorom) požadované doklady týkajúce sa zamestnancov uvedených v skutku 2. Z ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce preto podľa žalovaného vyplýva pre zamestnávateľa predložiť všetky podklady alebo informácie potrebné na výkon inšpekcie práce vrátane prvopisov, dokladov a technických nosičov dokladov. Žalovaný dodal, že kontrolovanému subjektu vzniká zodpovednosť za správne delikty samotným porušením právneho predpisu, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o zavinené alebo nezavinené konanie, príp. opomenutie. Žalobca by sa mohol podľa žalovaného zo spáchaného správneho deliktu vyviniť za predpokladu, ak by predložil dôkazy o tom, že zistený správny delikt nespáchal, čo v konaní preukázané nebolo. Uloženú pokutu považoval žalovaný za primeranú, ktorá bola vzhľadom na hornú hranicu zákonnej sankčnej sadzby vo výške 100 000,- Eur, určená za aplikácie absorbčnej zásady na jej spodnej hranici. Sankcia má podľa žalovaného plniť preventívnu a výchovnú funkciu , s následkom odradiť účastníka konania od jeho prípadne ďalšieho protiprávneho konania v budúcnosti. Žalovaný sa následne stotožnil s ďalšími dôvodmi prvostupňového orgánu týkajúcimi sa výšky uloženej pokuty. II. Žaloba 9. Žalobou pôvodne doručenou na Krajský súd v Nitre dňa 14.03.2019 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného a prvostupňového orgánu a vrátenia veci na ďalšie konanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), súčasne z dôvodu nepreskúmateľnosti podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP. V žalobných bodoch žalobca uviedol, že dochádzku predmetných
zamestnancov viedol spôsobom, kedy zaznamenával začiatok a koniec časového úseku, v ktorom jednotliví zamestnanci vykonávali prácu, pričom v rámci dochádzky zároveň evidoval počet hodín, počas ktorých títo zamestnanci vykonávali nočnú prácu, ako aj prácu nadčas. Žalobcom vyhotovené dochádzky dotknutých zamestnancov obsahujú podľa jeho tvrdení údaj o začiatku a konci časového úseku, v rámci ktorého zamestnanci vykonávali prácu, ktorý je podľa neho prácou nadčas podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce a nočnou prácou podľa § 98 ods. 1 Zákonníka práce. Súčasne podľa žalobcu nie je možné takéto vedenie dochádzky považovať za porušenie § 99 Zákonníka práce a sankcionovanie konštatovaného nedostatku je prejavom prílišného formalizmu. 10. Žalobca spochybnil odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného, z ktorých nevyplývajú úvahy o nedostatočnosti uznania celkovej evidencie dochádzky dotknutých zamestnancov. Pokiaľ zaznamenaný časový úsek výkonu práce dotknutého zamestnanca spadá do zákonného vymedzenia nočnej práce, ide podľa žalobcu bezpochyby o nočnú prácu. Rovnako je podľa žalobcu možné získať údaj o časovom úseku práce nadčas konfrontáciou zaznamenaného časového úseku výkonu práce dotknutého zamestnanca a jeho určeného týždenného pracovného času vyplývajúceho z vopred učeného rozvrhnutia pracovného času a rámca rozvrhu pracovných zmien. V záujme ochrany celej škály nárokov zamestnanca je možné tieto záujmy presadzovať z údajov poskytnutých v rámci celkovej evidencie dochádzky dotknutého zamestnanca, a to s ohľadom na zahrnutie smerodajného údaja o počte hodín práce a práce nadčas. Zamestnancom boli podľa žalobcu poskytnuté mzdové zvýhodnenia za prácu nadčas ako aj za nočnú prácu, čo zo strany žalovaného nebolo podľa neho spochybnené. Rozhodnutie žalovaného podľa žalobcu nedostatočne a nezrozumiteľne odôvodňuje poručenie § 99 Zákonníka práce, pričom tieto závery boli založené len na konštatovaní znenia tohto ustanovenia. Žalobca dodal, že rozhodnutie žalovaného nevychádza zo spoľahlivo zisteného stavu veci, jeho závery za skutkovo a práve nesprávne, v dôsledku čoho trpí vadou nepreskúmateľnosti. 11. K porušeniu povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce žalobca poukázal na to, že z objektívnych príčin nebolo možné zistené nedostatky odstrániť z dôvodu napadnutia servera žalobcu počítačovým vírusom Odin, ako aj na odcudzenie technického vybavenia žalobcu a dokumentov prepracovaných za účelom ich digitalizácie. Tieto skutočnosti žalobca podľa svojich tvrdení preukázal v rámci inšpekcie práce prostredníctvom dôkazu – písomného stanoviska spoločnosti ESET spol. s r. o. - spravujúcou antivírusový program využívaný žalobcom a o nemožnosti dešifrovania napadnutých súborov a dát ako aj dôkazu – uznesenia Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Brezne, obvodného oddelenia PZ Podbrezová zo dňa 09.11.2016 o začatí trestného stíhania za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona. Týmto je podľa žalobcu preukázané, že z jeho strany nedošlo k porušeniu povinnosti vyplývajúcej mu z ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce. Podľa žalobcu je preto oprávnené zvážiť danosť liberačných dôvodov, ktoré by ho mohli zbaviť, resp. zmierniť jeho objektívnu zodpovednosť za porušenie uvádzaných zákonných predpisov. Žalobca namietal, že s uvádzanými liberačnými dôvodmi sa prvostupňový orgán a ani žalovaný nevysporiadali, čo danosť zákonných dôvodov pre mieru sankčného postihu spochybňuje a tým rozhodnutie žalovaného je možné považovať za nezákonné. Poukazovanie žalovaným a prvostupňovým orgánom na objektívny charakter zodpovednosti za správne delikty znamená podľa žalobcu účelový výklad zistených informácií v rámci procesu dokazovania a so zásadami hodnotenia dôkazov a úplnosti zistenia skutkového stavu veci. Správny orgán je podľa žalobcu vo veciach správneho trestania povinný rozhodovať tak, aby boli dodržiavané zásady trestného konania a účastníkom konania poskytovať záruky, aké sú poskytované obvinenému z trestného činu. V tejto súvislosti žalobca odkázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8 Sžo 147/2008 zo dňa 12.03.2009, a tiež upriamil pozornosť na porušenie zásady prezumpcie neviny a zásady „in dubio pro reo“. Časť argumentácie ohľadne skutku 2) uzavrel, že nedošlo ku jednoznačnému preukázaniu porušenia povinnosti podľa ustanovenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce. 12. V záverečnej argumentácii žalobca namietal samotné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré považoval uskutočnené v rozpore s § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“), a tiež otázku samotného sankčného postihu. Podľa žalobcu žalovaný sa ani teoreticky nezaoberal možnosťou neuloženia sankcie, ktorú zákon pripúšťa rovnako, ako možnosť jej uloženia. Rovnako podľa žalobcu nie je správny orgán povinný prihliadať v rámci ustanovenia § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce na počet nelegálne zamestnaných osôb. Ďalej žalobca namietal, že pre prípad, že by sa aj tvrdených porušení zákona
o inšpekcii práce dopustil, tieto porušenia nie sú značné, resp. zrejmé a hodnotené v prospech uloženia vyššej sankcie, keďže ako už sám žalobca uviedol, došlo z jeho strany k vyplateniu mzdových zvýhodnení za celé špecifikované obdobie a teda sám namieta, že nemohlo dôjsť ku poškodeniu práv zamestnancov. Žalobca súčasne poukázal v súvislosti s uložením pokuty na nevysporiadanie sa so závažnosťami následkov spáchaných deliktov, namietal aplikáciu neodôvodnených domnienok žalovaného, namietal odôvodnenie výšky uloženej sankcie vo vzťahu na počet zamestnávaných osôb žalobcom so zaradením žalobcu do kategórie „veľkého zamestnávateľa“, ktoré nemá oporu v zákonnom texte. Zároveň žalobca namietol odôvodnenie výšky pokuty vo vzťahu na celkový počet štyroch zistených porušení inšpektormi práce, pričom konanie sa vedie len voči dvom porušeniam. Žalobca taktiež namietal nezohľadnenie poľahčujúcej okolnosti, a to že ide v jeho prípade o prvé zistenie porušenia pracovnoprávnych predpisov, pričom poukaz žalovaného na opakované porušenia spočívajúce v nepredložení dokladov potrebných na výkon inšpekcie práce považoval žalobca za uskutočnené za v rozpore s absorpčnou zásadou. Záverom žalobca dodal, že napadnuté rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie výpočtu výšky uloženej pokuty. III. Vyjadrenie k žalobe 13. K žalobe sa podaním doručeným súdu dňa 27.05.2019 vyjadril žalovaný (ďalej len „vyjadrenie“). Uviedol, že prvostupňové rozhodnutie ako aj rozhodnutie žalovaného vychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu veci, zo správneho právneho posúdenia a bolo vydané za riadnej akceptácie zásady materiálnej pravdy. Ohľadne skutku 1) zotrval na svojej argumentácii uvedenej v napadnutom rozhodnutí, že žalobca pri evidencii pracovného času zaznamenal len začiatok a koniec celkového časového úseku (príchod a odchod do práce), avšak nezaznamenal presný začiatok a presný koniec časového úseku, v ktorom zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas. Takéto vedenie evidencie nepovažoval za súladné s ustanovením § 99 Zákonníka práce, pretože nie je možné následne relevantne posúdiť pracovnoprávne nároky súvisiace s prácou nadčas a s nočnou prácou. Svoje tvrdenia podporil s odkazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Asan/3/2018 zo dňa 24. 10. 2018. 14. S námietkami žalobcu ohľadne porušenia § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce sa nestotožnil, pretože konanie žalobcu uvedené podľa skutku 2) považoval za protiprávne. Tvrdená objektívna nemožnosť plnenia predmetnej zákonnej povinnosti z dôvodu napadnutia servera žalobcu vírusom a odcudzenia prepravovaných dokumentov za účelom ich digitalizácie nezakladajú žiadny liberačný dôvod, pretože porušenia povinností podľa zákona o inšpekcii práce patria do kategórie správnych deliktov bez ohľadu na zavinenie. Pre úplnosť dodal, že povinnosť fyzickej registrácie dokumentov vyplývala žalobcovi z príslušného zákona o archívoch a registratúrach a preto ho neoslobodzuje plánovaná digitalizácia údajov. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu ohľadne použitia analógie legis odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžso/28/2014 zo dňa 15.04.2015, podľa ktorého má teória správneho práva voči analógii negatívny prístup. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného disponuje všetkými obsahovými náležitosťami ustanovenými v § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Námietky žalobcu ohľadne nenáležitého zdôvodnenia výšky ukladaného sankčného postihu nepovažoval žalovaný za relevantné, pretože prvostupňový orgán postupoval pri ukladaní sankcie postupoval legitímnym spôsobom a v súlade so zákonnými kritériami vyplývajúcimi z § 19 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 6 písm. a) až e) zákona o inšpekcii práce. Záverom žalovaný dodal, že žalobca ani v konaní vedenom na druhom stupni neuviedol také relevantné skutočnosti a nedoplnil také relevantné dôkazy, s ktorými by sa nebol vysporiadal a ktorými by žalobca preukázal konkrétne porušenie alebo ohrozenie jeho subjektívnych práv. IV. Replika žalobcu 15. K vyjadreniu žalovaného sa podaním doručeným na súd dňa 22.08.2019 vyjadril žalobca. Uviedol, že vyjadrenie nie je tvorené a podporené žiadnymi novými skutočnosťami a odkazuje na prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného. Ku konštatovanému porušeniu § 99 Zákonníka práce uviedol, že z jeho znenia nevyplýva, že evidovanie len počtu hodín výkonu nočnej práce a práce nadčas v rámci evidencie zaznamenávajúcej začiatok a koniec časového úseku výkonu práce zamestnancom nie je na účely splnenia tejto povinnosti zamestnávateľa dostatočným, keďže to nie je v zákonnom ustanovení
výslovne uvedené. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Asan/3/2018 zo dňa 24. 10. 2018 uviedol, že výklad predmetného ustanovenia Zákonníka práce považuje za extenzívny, pričom žiadny právny predpis explicitne neukladá všeobecnému súdu byť ním viazaný. K tvrdeniam žalobcu ohľadne negatívneho prístupu právnej teórie správneho práva k aplikácii analógie poukázal na ustanovenie § 195 SSP, ktoré jednoznačne zakotvil aplikáciu trestnoprávnych zásad na správne trestanie. V ďalších častiach repliky sa žalobca pridŕžal skutočností uvedených v žalobe. 16. Žalovaný sa následne k replike žalobcu nevyjadril. V. Relevantná právna úprava 17. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) bod 1. zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním pracovnoprávnych predpisov,2) ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik, zmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných podmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré nedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie. 18. Podľa § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce zamestnávateľ je na požiadanie povinný poskytnúť inšpektorátu práce alebo inšpektorovi práce všetky podklady a informácie potrebné na výkon inšpekcie práce vrátane prvopisov dokladov a technických nosičov údajov. 19. Podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu, ak tento zákon neustanovuje inak, zamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona, z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a) prvom bode až treťom bode, šiestom bode a ôsmom bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv až do 100 000 eur, a ak v dôsledku tohto porušenia vznikol pracovný úraz, ktorým bola spôsobená smrť alebo ťažká ujma na zdraví, najmenej 33 000 eur. 20. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa odsekov 1 a 2 zohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na a) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosť ich následkov, b) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa, c) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa odseku 2 písm. a) prvého bodu, d) skutočnosť, či zistené porušenie povinností je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce u zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku, e) opakované zistenie toho istého nedostatku. 21. Podľa § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce na konanie podľa § 4 písm. e), § 6 ods. 1 písm. b), d) a e), § 7 ods. 3 písm. písm. d), e), i) a s), ods. 8 písm. b) a ods. 9, § 12 ods. 2 písm. d) až f), § 19 a 20 sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní,26) ak tento zákon neustanovuje inak. Pri vydaní oprávnenia, osvedčenia, dokladu o uznaní odbornej spôsobilosti, preukazu a povolenia podľa tohto zákona sa rozhodnutie len vyznačí v spise a namiesto písomného vyhotovenia rozhodnutia sa účastníkovi konania vydá príslušný doklad. 22. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 23. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. 24. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
25. Podľa § 99 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu pracovného času, práce nadčas, nočnej práce, aktívnej časti a neaktívnej časti pracovnej pohotovosti zamestnanca tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť. Počas dočasného pridelenia zamestnávateľ vedie evidenciu podľa prvej vety v mieste výkonu práce dočasne prideleného zamestnanca. VI. Posúdenie veci správnym súdom 26. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende vo všetkých veciach z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave (ďalej len „správny súd“) je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. NR-15S/41/2019, ktorá bola pôvodne vedená pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 15S/41/2019. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu. 27. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 28. Podstata žalobnej argumentácie v súvislosti so skutkom 1) spočívala v tvrdeniach o prejave prílišného formalizmu správnych orgánov, kedy nedošlo k porušeniu povinnosti podľa § 99 Zákonníka práce, o nedostatkoch a nezrozumiteľnosti odôvodnenia porušenia povinnosti a nesprávnosti zisteného skutkového stavu veci. V súvislosti so skutkom 2) podstata žalobnej argumentácie spočívala v tvrdeniach o nedopustení sa zavineného porušenia zákonnej povinnosti z dôvodu nastolenia objektívnych skutočností zbavujúcich žalobcu celkovej zodpovednosti za spáchaný delikt, resp. nutnosti zníženia uloženej sankcie, ktorá nebola dostatočne odôvodnená a o neuplatnení zásady in dubio pro reo, keďže porušenie nebolo jednoznačne preukázané. 29. Za účelom prejednania žaloby správny súd nariadil na deň 06. 03. 2025 pojednávanie, na ktoré sa nedostavil žiaden účastník konania. Správny súd preto po vykonanom pojednávaní v neprítomnosti účastníkov konania rozhodol o žalobe rozsudkom, ktorý bol v rovnaký deň podľa § 137 ods. 3 druhá veta SSP vyhlásený vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu od 06. 03. 2025 do 21. 03. 2025. 30. Z ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudok pod sp. zn. 3Asan/3/2018, zo dňa 24.10.2018 ) ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 8Asan/12/2021, zo dňa 15.11.2022) vyplýva, že 31. „17. Kasačný súd uvádza, že evidencia dochádzky a evidencia pracovného času nie je to isté. Evidencia dochádzky je evidencia príchodov a odchodov do/zo zamestnania. Evidenciu dochádzky u žalobcu možno zistiť z „Knihy príchodov a odchodov“, ktorú predložil v administratívnom konaní, pričom z nej nie je zrejmé, či ide aj o evidenciu pracovného času a nie je z nej zrejmá ani evidencia práce nadčas a nočnej práce. Evidencia pracovného času predstavuje evidenciu pracovnej doby. Ide o časovo a obsahovo odlišné pojmy, v mnohých prípadoch to však zamestnávatelia spájajú. Je potrebné poznamenať, že je aj rozdiel medzi príchodom na pracovisko a začiatkom vykonávania práce, aj keď to tiež už mnohí zamestnávatelia spájajú. Treba podotknúť, že takéto spájanie nie je v rozpore so zákonom. Zamestnávateľ má zákonnú povinnosť sledovať len pracovný čas zamestnancov. Evidenciu dochádzky nie je zamestnávateľ povinný evidovať, sú však aj prípady, kedy je vhodné zaznamenávať aj dochádzku. Evidencia dochádzky slúži najmä pre potreby zamestnávateľa, najmä ak je u niektorého zamestnávateľa zvýšené riziko úrazov, krádeží, či poškodenia majetku zamestnávateľa. V takých prípadoch je pre zamestnávateľa vhodné vedieť, kto bol v rozhodujúcom čase prítomný na pracovisku. Ak zamestnávateľ rozlišuje medzi dochádzkou a pracovným časom, pracovný čas zvyčajne predstavuje kratší pracovný úsek ako dochádzka.
32. 18. Evidencia dochádzky zaznamenáva dobu, počas ktorej sa zamestnanec zdržiava na svojom pracovisku v budove zamestnávateľa. Nie je to doba, počas ktorej vykonáva prácu. 33. 19. Zamestnávateľ je povinný viesť: - evidenciu pracovného času - je to časový úsek, v ktorom zamestnanec konáva prácu, teda kedy je zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, plní povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou (napr. 8:00-12:00; 12:30-16:00). - evidenciu práce nadčas - samostatne sa zaeviduje začiatok a koniec vykonávania práce nadčas. Je to potrebné z dôvodu, aby sa odlíšila od pracovného času, ktorý je rozvrhovaný. Je to práca nad určený týždenný pracovný čas, vykonáva sa mimo rámca rozvrhu pracovných zmien - evidenciu nočnej práce - samostatne sa eviduje, že daný časový úsek je aj nočnou prácou. Eviduje sa začiatok a koniec nočnej práce. Nočná práca sa vykonáva v čase medzi 22:00 - 6:00. Sťažovateľ správne poukázal, že vymedzenie nočnej práce vyplýva priamo zo zákona, to však nemení nič na povinnosti zamestnávateľa evidovať samostatne aj nočnú prácu. - evidenciu aktívnej časti pracovnej pohotovosti - uvedená evidencia nie je predmetom tohto súdneho konania, preto sa ňou kasačný súd nebude zaoberať - evidenciu neaktívnej časti pracovnej pohotovosti - uvedená evidencia nie je predmetom tohto súdneho konania, preto sa ňou kasačný súd nebude zaoberať. 34. 20. Ustanovenie § 99 Zákonníka práce nie je možné vykladať tak, najmä jeho druhú časť prvej vety „...tak, aby bol zaznamenaný začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonával prácu alebo mal nariadenú alebo dohodnutú pracovnú pohotovosť.“, že postačuje evidovať len príchod/ odchod do/z práce, tak ako to evidoval žalobca v „Knihe príchodov a odchodov“. Začiatok a koniec časového úseku, v ktorom zamestnanec vykonáva prácu znamená osobitný časový úsek pracovného času, osobitný časový úsek práce nadčas, osobitný časový úsek nočnej práce atď., keďže evidenciu týchto je zamestnávateľ v zmysle § 99 Zákonníka práce povinný viesť. 35. 21. Ako príklad evidencie pracovného času, práce nadčas a práce v noci možno uviesť príklad zamestnanca, ktorého pracovná zmena štandardne trvá od 22:00 do 6:00. Zamestnanec má v zmysle § 91 Zákonníka práce nárok na jednu prestávku v trvaní 30 minút. Zamestnanec však ostal v práci do 9:00 z dôvodu naliehavej zvýšenej potreby práce. V evidencie teda bude zaznamenaný pracovný čas od 22:00 do 4:00, (prestávka v práci od 4:00 do 4:30) a od 4:30 do 9:00, práca v noci od 22:00 do 4:00 a od 4:30 do 6:00 a práca nadčas od 6:00 do 9:00. 36. 22. Zákonník práce nedefinuje výslovne pojem „evidencia“, taktiež ani spôsob alebo formu vedenia evidencie. Je teda na rozhodnutí zamestnávateľa, aký spôsob evidencie zvolí. V evidencii však musí byť zohľadnený zákonom stanovený minimálny rozsah, správnosť uvedených dát, ako aj ich prehľadnosť a preukázateľnosť. Preukázateľnosť je nevyhnutná nielen z dôvodu možnej kontroly, ale aj kvôli personálnym a mzdovým potrebám zamestnanca a zamestnávateľa. Zamestnávateľ si môže zvoliť písomnú podobu, elektronickú podobu, alebo kombináciu oboch. Je však dôležité, aby v evidencii pracovného času nebolo dodatočne možné robiť zmeny. Evidencia pracovného času je povinnosťou zamestnávateľa a zodpovedá za ňu aj v prípade kontroly. Pri plnení tejto povinnosti môže zamestnávateľ vyžadovať aj súčinnosť zamestnancov, ktorí si napríklad zaevidujú začiatok a koniec pracovného času, prerušenie pracovného času a pod.“ 37. V kontexte citovanej judikatúry to pre samotné posúdenie veci znamená, že ak žalobca viedol evidenciu pracovného času vo forme dochádzkových listov, kde je zaznamenaný príchod a odchod zamestnancov, počet odpracovaných hodín za deň a súčet odpracovaných hodín za mesiac, nejde o preukázateľnú evidenciu pracovného času, nočnej práce a práce nadčas. Zároveň je potrebné zo strany správneho súdu upriamiť pozornosť na fakt, že predložené pracovné výkazy nemali vyplnené formulárovo predtlačené kolónky umiestnené v spodnej časti tohto pracovného výkazu (dochádzkového
listu) s názvami „Nadčas“, „Nočná“, „Sviatok“, „Víkendy“, „Dovolenka“, „PN“ a „NV“, ktoré mali obsahovať celkové hodnoty týchto kategórií za daný mesiac a boli pre evidenciu skutočností podľa § 99 Zákonníka práce zásadné. Tvrdenie žalobcu, že v rámci dochádzky zároveň evidoval počet hodín, počas ktorých dotknutí zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas, je preto v rozpore s obsahom zadovážených dôkazov. Súčasne nie je možné prijať argument žalobcu, že z údajov poskytnutých v rámci celkovej evidencie dochádzky dotknutého zamestnanca je možné presadzovať záujem na ochrane nárokov zamestnancov, keďže takéto sumárne údaje za odpracovaný mesiac sám žalobca v pracovných výkazoch (dochádzkových listoch) neuviedol . 38. Z obsahového znenia predložených listín podľa správneho súdu ďalej vyplýva, že pracovnými výkazmi dochádzalo skôr k evidencii dochádzky do zamestnania, a nie k evidencii jednotlivých zložiek pracovného času. Za pravdu tomu dáva aj samotný názov predložených dokumentov, ktorý žalobca ako zamestnávateľ označil ako „dochádzkový list“. Z takto vyhotovenej evidencie nie je následne možné zistiť, či suma vyplateného mzdového zvýhodnenia za prácu načas alebo nočnú prácu, zodpovedá skutočne odpracovanému pracovnému času zamestnanca ako časového úseku, v ktorom bol zamestnanec k dispozícii zamestnávateľovi, vykonával prácu a plnil si povinnosti v súlade s pracovnou zmluvou (§ 85 ods. 1 Zákonníka práce). 39. Rovnako je potrebné prihliadnuť aj na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, napr. rozsudok vo veci Federación de Servicios de Comisiones Obreras (CCOO) proti Deutsche Bank SAE, zn. C-55/18 zo dňa 14. mája 2019, ktorého výroková časť spočívala v konštatovaní, že články 3, 5 a 6 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 4. novembra 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času, v spojení s článkom 31 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie, ako aj článkom 4 ods. 1, článkom 11 ods. 3 a článkom 16 ods. 3 smernice Rady 89/391/EHS z 12. júna 1989 o zavádzaní opatrení na podporu zlepšenia bezpečnosti a ochrany zdravia pracovníkov pri práci, sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia právnej úprave členského štátu, ktorá podľa výkladu, ktorý jej dala vnútroštátna judikatúra, neukladá zamestnávateľom povinnosť zaviesť systém, ktorý umožní merať dĺžku denného pracovného času odpracovaného každým pracovníkom. Konkrétne z bodu 49 tohto rozsudku vyplýva, že „objektívne a hodnoverné určenie počtu hodín odpracovaných za deň a za týždeň je totiž nevyhnutné na to, aby bolo možné jednak zistiť, či bol v referenčnom období stanovenom v článku 16 písm. b) alebo v článku 19 smernice 2003/88 dodržaný maximálny týždenný pracovný čas definovaný v článku 6 tejto smernice a v súlade s týmto ustanovením, vrátane nadčasov, a jednak, či boli dodržané minimálne doby denného a týždenného odpočinku definované v článkoch 3 a 5 uvedenej smernice, pokiaľ ide o denný odpočinok v priebehu 24 hodín, alebo pokiaľ ide o týždenný odpočinok, v referenčnom období uvedenom v článku 16 písm. a) tej istej smernice.“ 40. Zhrnutím uvedenej argumentácie je preto nutné dospieť k záveru, že konštatovanie nedostatkov uvedených v skutku 1), ktoré žalovaný ako aj prvostupňový orgán kvalifikovali ako porušenie povinností vyplývajúcich zo Zákonníka práce a za ktoré bola uložená pokuta, nie je možné považovať za prejav prílišného formalizmu. Žalovaný preto postupoval v súlade so zákonom, keď posúdil porušenie pracovnoprávnych predpisov podľa § 19 ods. 1 písm. a) zákona o inšpekcii práce v spojení s § 99 Zákonníka práce, čím nie je možné konštatovať naplnenie žalobnej námietky ohľadne nesprávneho právneho posúdenia podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Rovnako správny súd uvádza, že žalobca na základe vyžiadaných listín od žalobcu (dochádzkových listov) zistil dostatočne skutkový stav veci, kedy na základe oboznámenia sa s ich obsahom dospel k správnym skutkovým ako aj právnym záverom. 41. Námietku žalobcu týkajúcu sa nedostatku odôvodnenia (nezrozumiteľnosti) konštatovaného porušenia povinnosti správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že za základ svojich úvah žalovaný označil zistenia o založení pracovnoprávnych vzťahov s dotknutými zamestnancami, ktorí vykonávali prácu pre užívateľského zamestnávateľa. V ďalšom slede argumentácie žalovaný poukázal na predložené mzdové listy a výplatné pásky dotknutých zamestnancov, z ktorých vyplynulo vyplatenie mzdových zvýhodnení týmto zamestnancom za nočnú prácu a prácu nadčas. Z vyhodnotenia uvedených zistení žalovaný následne prijal skutkový záver, že títo zamestnanci vykonávali nočnú prácu a prácu nadčas. Zavŕšením argumentácie bolo zistenie žalovaného, že z predložených dochádzkových listov nebolo možné zistiť začiatok a koniec časových úsekov práce nadčas a nočnej práce. Z takto prezentovaného logického sledu na seba nadväzujúcich skutočností preto neexistuje dôvod domnievať sa, že závery žalovaného by boli nezrozumiteľné príp. stojace na nedostatku dôvodov, ktoré viedli žalovaného k právnemu posúdeniu zisteného skutku 1).
42. V ďalšej časti žalobných bodov žalobca namietal, že sa nedopustil porušenia povinnosti vyplývajúcej z § 16 ods. 2 písm. a) zákona o inšpekcii práce, ktoré sa malo týkať skutku 2) úmyselným alebo nedbanlivostným konaním. V súvislosti s touto námietkou správny súd uvádza, že skutkové podstaty správnych deliktov na úseku inšpekcie práce sú založené na uplatnení právnej zodpovednosti bez ohľadu na zavinenie, resp. príčiny vzniku protiprávneho stavu (nesplnenia zákonných povinností) – t. j. na objektívnej zodpovednosti. Objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ sa stáva zodpovedným za porušenie povinnosti už tým, že k porušeniu došlo, a to bez ohľadu na to, či ide o zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. Pre správny orgán je relevantná len existencia protiprávneho stavu (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Asan/24/2018 zo dňa 5. 3. 2019, bod 29). 43. Z uvedených záverov pre posudzovaný prípad preto vyplýva, že pri posudzovaní porušenia povinnosti žalobcom podľa skutku 2) nie je relevantné, či k takémuto porušeniu povinnosti došlo úmyselným alebo nedbanlivostným konaním. Nie je preto možné zobrať na zreteľ námietku žalobcu o tom, že v čase doručenia požiadavky na predloženie dokladov už týmito dokladmi bez vlastného zavinenia nedisponoval, pretože objektívne nimi disponovať mal. 44. V súvislosti so žalobnou námietkou ohľadne nutnosti zvážiť prítomnosť liberačných dôvodov súd poukazuje na skutočnosť, že zákon o inšpekcii práce neustanovuje žiadne liberačné dôvody, na základe ktorých by mohlo dôjsť k zániku, resp. k redukcii zodpovednosti za jeho spáchanie. Judikatúrou najvyššieho súdu bolo ustálené, že pokiaľ daný zákon takéto liberačné dôvody pri úprave zodpovednosti za správne delikty neobsahuje, nie je možné, aby orgány verejnej správy na ich prípadnú existenciu prihliadli (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/71/2015, zo dňa 1. 12. 2016). 45. S poukazom na uvedené skutočnosti preto vyplýva, že tvrdenia žalobcu týkajúce sa napadnutia jeho serveru počítačovým vírusom Odin a odcudzenie dokumentov pri ich preprave nie sú svojou povahou relevantnými dôvodmi predpokladanými zákonom o inšpekcii práce, na základe ktorých by mohlo dôjsť ku zmierneniu (moderácii) uloženej pokuty alebo prípadne ku zániku deliktuálnej zodpovednosti. Rozhodnutie žalovaného preto nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, ak nebolo prihliadnuté na žalobcom predložené dôkazy týkajúce sa žalobcom označených liberačných dôvodov (uznesenie OR PZ v Brezne o začatí trestného stíhania, písomné stanovisko spoločnosti spravujúca antivírusový program), keďže tieto nie sú spôsobilé privodiť zníženie uloženej pokuty a ani uplatniť inštitút trestného práva upustenie od potrestania. Žalovaný preto nemal žiadnu zákonnú povinnosť sa zaoberať liberačnými dôvodmi. 46. Zákon o inšpekcii práce vo svojich ustanoveniach § 19 ods. 6 zakotvuje pre orgány verejnej správy povinnosť pri ukladaní pokuty zobrať na zreteľ 5 základných kritérií, ktorými sú závažnosť porušenia a závažnosť následkov, počet zamestnancov a potencionálne riziká u zamestnávateľa, systém riadenia ochrany práce, predchádzajúca recidíva, a pre prípad uloženia pokuty podľa § 19 ods. 2 písm. a) inšpekcie práce aj počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s argumentáciou prvostupňového orgánu, ktorý uloženú sankciu odôvodnil s poukazom na porušenie základných povinností žalobcu ako zamestnávateľa viesť vybrané druhy evidencií, ktorej forma je inak ponechaná na zamestnávateľa, pričom ale táto evidencia musí zodpovedať skutočnosti. Zároveň zobral na zreteľ počet zamestnancov žalobcu ako veľkého zamestnávateľa, ktorý súčasne vystupuje ako agentúra dočasného zamestnávania, poukázal na v minulosti konštatované porušenia zákona o inšpekcii práce obdobného druhu ako v skutku 2) a zároveň odkázal na výchovnú funkciu pokuty, ktorá musí byť pre žalobcu ako veľkého zamestnávateľa citeľná a schopná odradiť od protiprávneho konania do budúcnosti. Pokiaľ ide o námietku žalobcu o konštatovaní prvostupňového orgánu, že v prípade žalobcu ide o „veľkého zamestnávateľa“, tak toto konštatovanie práve vyplýva práve z aplikácie § 19 ods. 6 písm. b) zákona o inšpekcii práce. Správny orgán tým osobitne zdôraznil postavenie zamestnávateľa na pracovnom trhu, ktorý zamestnáva taký počet zamestnancov, ktorý nie je možné označiť ako zanedbateľný. Takéto konštatovanie preto nie je možné považovať za nedovolenú tvorbu práva. 47. Orgány verejnej správy preto podľa názoru správneho súdu odôvodnili výšku uloženej sankcie pridŕžaním sa uvedených základných zákonných kritérií podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce.
Súčasne nie je možné súhlasiť s námietkou žalobcu, že by orgány verejnej správy pri ukladaní pokuty v rámci ustanovenej sankčnej sadzby vybočili z medzí zákonom povolenej voľnej úvahy. Správny súd sa stotožňuje so závermi žalovaného a prvostupňového orgánu, že uloženie pokuty bolo uskutočnené na spodnej hranici zákonnom stanovenej sankčnej sadzby, kedy pokuta nedosiahla ani jednu desatinu hornej hranice sadzby 100 000,- Eur. Správny súd považoval za potrebné ďalej doplniť, že od žalobcu, ktorý na pracovnom trhu vystupuje ako agentúra zamestnávania, kedy zamestnáva 2200 zamestnancov a koná aj ako poskytovateľ pracovnej sily pre iných zamestnávateľov na pracovnom trhu, je odôvodnené vyžadovať, aby mal vytvorený systém evidencie pracovného času na zodpovedajúcej úrovni a v súlade so skutočným stavom. Rovnako platí, že ako zamestnávateľ v uvedenom postavení by nemal mať problém na vyzvanie inšpektorov práce predložiť základné pracovnoprávne dokumenty, ako pracovné zmluvy, ich dodatky, mzdové listy alebo dohody o dočasnom pridelení k užívateľskému zamestnávateľovi. 48. Vzhľadom na uvádzané závery správny súd tiež dodáva, že neexistoval dôvod na to, aby sa orgány verejnej správy zaoberali teoretickou možnosťou neuložiť pokutu za konštatované porušenia zákonných povinností uvedených v skutku 1) a v skutku 2). Uloženú sankciu správny súd považoval za dostatočne odôvodnenú, primeranú a zodpovedajúcu povahe, závažnosti a okolnostiam spáchaného správneho deliktu pri súčasnom zohľadnení základných zákonných kritérií, tzv. zásad ukladania sankcií podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce. 49. Správny súd neprisvedčil žalobnej námietke ohľadne nedostatku odôvodnenia uloženej pokuty za spáchaný skutok č. 2. 50. Na základe uvedených skutočností a právnych záverov správny súd rozhodol podľa § 190 SSP tak, že žalobu ako nedôvodnú zamietol. 51. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, kedy úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, keďže nezistil dôvody na to, aby bolo možné náhradu trov konania od žalobcu požadovať 52. Rozsudok prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa;
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.