Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/233/2020 1020201499 30. 10. 2025 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201499.2
Uznesenie Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., IČO: 31 820 174, so sídlom: Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, právne zastúpeného: Tkáč & Partners, s.r.o., IČO: 53 929 691, so sídlom: Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, za ktorú koná JUDr. Ján Tkáč, advokát a konateľ, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, IČO: 54 669 464, so sídlom: Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava (pôvodne: Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom: Tomášikova 46, 832 05 Bratislava), za účasti ďalšieho účastníka konania: RV Development 2 s. r. o., IČO: 50 159 305, so sídlom: Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-BA-OVBP2-2020/100402/ZAD zo dňa 18.08.2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu o d m i e t a. II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), podanou dňa 26.10.2020 na Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej len „pôvodný žalovaný“) č. OU-BA-OVBP2-2020/100402/ZAD zo dňa 18.08.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v spojení s rozhodnutím Mestskej časti Bratislava – Ružinov (ďalej len „stavebný úrad“) č. SU/CS 949/2020/18/ MAM-61 zo dňa 14.04.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým pôvodný žalovaný ako odvolací orgán odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších prepisov (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým stavebný úrad vydal stavebné povolenie na novostavbu „OFFICE Prístavná“, v prospech stavebníka – ďalšieho účastníka konania, na pozemkoch reg. „C“ a „E“ v k. ú. A., presne identifikovaných vo výroku prvostupňového rozhodnutia, účel stavby: administratívna budova, budova technického zázemia (servisný objekt), oplotenie, oporné múry a inžinierske siete, s tým, že stavba bola umiestnená rozhodnutím o umiestnení stavby č. SU/CS 11308/2018/3/ESK-30 zo dňa 04.10.2018, právoplatným dňa 21.03.2019, a rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odbor starostlivosti o životné prostredie č. OÚ-BA-OSZP3-2017/04853/LAZ/II-EIA-r zo dňa 06.06.2017, právoplatným 13.07.2017, bolo vyslovené, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o EIA“). 2. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal Správny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych
súdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/233/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu a je vedená pod sp. zn. BA-6S/233/2020. 3. V zmysle § 1 ods. 1, § 2, § 7 zákona č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie, stavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 01.04.2024 a v súlade s § 6 ods. 2, § 7 ods. 1 zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní v znení neskorších predpisov prešli kompetencie okresných úradov v sídle kraja na úsekoch územného plánovania a stavebného poriadku na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky a jeho regionálne úrady. Súd preto ďalej konal s Úradom pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, ktorý v ďalšom konaní vystupoval ako žalovaný. 4. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 5. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 6. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 7. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len "zainteresovaná verejnosť") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo veciach životného prostredia, je oprávnená podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a). 8. Podľa § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia. 9. Podľa § 5 ods. 12 SSP správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva. 10. Podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní. 11. Podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak tak ustanoví tento zákon. 12. Podľa § 170 písm. a) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak žaloba bola odmietnutá. 13. Podľa § 171 ods. 1 SSP ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania. 14. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,
má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. 15. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 16. Podľa § 4 ods. 2 Správneho poriadku všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a povinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka konania len na časť konania, má v konaní procesné práva a povinnosti len v tej časti konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka konania. 17. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 18. Podľa § 140c ods. 8 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) proti územnému rozhodnutiu o umiestnení stavby, územnému rozhodnutiu o využití územia, stavebnému povoleniu a kolaudačnému rozhodnutiu vydanému v spojenom konaní podľa § 81 ods. 4, ktorému predchádzalo konanie podľa osobitného predpisu má právo podať odvolanie aj ten, kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu, v akom sa namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. 19. Podľa § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ŽP“) každý, kto zistí, že hrozí poškodenie životného prostredia alebo že k nemu už došlo, je povinný urobiť v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie následkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá ten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo blízkej osoby. 20. Podľa § 16 ods. 10 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Vodný zákon“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má záujem realizovať trvalo udržateľné rozvojové činnosti človeka alebo ich zmeny, zmeny fyzikálnych vlastností útvaru povrchovej vody alebo zmeny úrovne hladiny útvarov podzemnej vody (ďalej len "navrhovaná činnosť") je pred podaním návrhu na začatie konania o povolení navrhovanej činnosti povinná postupovať podľa § 16a. 21. Podľa § 38a stavebného zákona s územným konaním sa spájajú, pokiaľ to nevylučuje povaha veci alebo ak osobitné predpisy neustanovujú inak, aj iné konania potrebné na umiestnenie stavby alebo na určenie využitia územia. Správne orgány príslušné na ich uskutočňovanie majú v územnom konaní postavenie dotknutého orgánu podľa § 140a. 22. Podľa § 16a ods. 23 Vodného zákona povoľujúci orgán nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa povoľuje navrhovaná činnosť bez vydania rozhodnutia v konaní podľa odseku 13 alebo 21. 23. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. po tom, ako sa oboznámil s obsahom a dôvodmi žaloby, ktorými bol v tomto konaní viazaný v zmysle § 134 ods. 1 SSP, a tiež s obsahom súdneho a administratívneho spisu, dospel k záveru, že žalobu je potrebné s ohľadom na jej charakter odmietnuť. 24. Všeobecná správna žaloba v danej veci bola žalobcom podaná z pozície subjektu pôsobiaceho vo sfére ochrany verejného záujmu v oblasti životného prostredia s poukazom na § 178 ods. 3 SSP s tým, že napadnutým rozhodnutím bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia a žalobca má v konaní postavenie zainteresovanej verejnosti. Zároveň z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie v spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „preskúmavané rozhodnutia“).
25. Oboznámením sa s obsahom žaloby správny súd zistil, že okrem všeobecných náležitostí, týkajúcich sa postavenia žalobcu, jeho zastúpenia, lehoty, príslušnosti, okruhu ďalších účastníkov konania, a stručného zhrnutia priebehu administratívneho konania, žaloba obsahuje bod 3. (bod 3. je rozdelený na časti 3.1 a 3.2) a body 4. a 5. V bode 4. žalobca navrhol priznanie odkladného účinku správnej žalobe a v bode 5. sa nachádza jeho žalobný návrh. Bod 3. tvorí jadro žalobnej argumentácie. 26. Bod 3., označený ako „Žalobné body“, obsahuje označenie žalobných dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) SSP bez ich bližšieho obsahového vymedzenia. Časť 3.1 bola žalobcom označená ako „Argumentácia z hľadiska porušenia hmotného práva“ a obsahuje citáciu čl. 7, 44, 45, 48, 51, 152 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37, 41 Charty základných práv Európskej únie, so všeobecnou argumentáciou žalobcu, že mu vždy išlo o úplné, presné a správne informácie o životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt na životné prostredie bude mať. Poukázal na čl. 4 Aarhuského dohovoru a vysvetlil svoj postup s poukazom na možnosť ovplyvniť výsledok povoľovania, najmä určením zásad, ktoré by bol stavebník povinný dodržať, a určením konkrétnych opatrení, pričom podľa jeho názoru on sám rešpektoval vôľu zákonodarcu, ktorý priznal verejnosti postavenie účastníka „posudzovania vplyvov EIA“, ako aj následných povoľovacích konaní. Dodal, že v danom prípade zjavne jediným hlavným záujmom žalovaného je v rozpore s viacerými právnymi predpismi legitimovať realizáciu stavby v prospech ďalšieho účastníka konania, a to aj napriek tomu, že neboli overené vplyvy na životné prostredie. Žalovaný v danom prípade podľa žalobcu volil procesný postup, ktorý zásadne neviedol a ani nemohol viesť k naplneniu vyššie uvedených práv verejnosti, a tým pádom konal v rozpore s § 3 ods. 4, § 3 ods. 2 Správneho poriadku, s následkom porušenia hmotných práv žalobcu. Žalobca v tejto časti neupresnil, v čom konkrétne vidí porušenie uvedených ustanovení Správneho poriadku, ani to, aké konkrétne práva, akým konkrétnym postupom žalovaného či stavebného úradu mali byť porušené, resp. z akého dôvodu chýba ich naplnenie v predmetnom konaní. 27. Časť 3.2 žalobca označil ako „Argumentácia z hľadiska porušenia procesného práva“. Táto časť obsahuje poukaz na § 140c ods. 8 až 10 stavebného zákona, ktoré upravujú možnosť podania opravného prostriedku pre subjekty, ktoré neboli účastníkmi administratívneho konania. Žalobca v tejto súvislosti žalovanému vytkol, že mal vychádzať z tejto právnej úpravy, a vyjadril názor, že predmetná stavba podliehala posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Žalobca dodal, že stavebný úrad i žalovaný tvrdia, že žalobcovi neprináleží právo byť účastníkom konania podľa § 24 a nasl. zákona o EIA, pričom sa relevantným spôsobom nevysporiadali s námietkou, že k predmetnej stavbe neprebehlo zisťovacie konanie a toto svoje tvrdenie nepodložili žiadnymi dôkazmi, preto má znaky svojvôle správneho orgánu. V ďalšej časti bodu 3. sa žalobca venoval výkladu § 14 Správneho poriadku a otázke určenia okruhu účastníkov správneho konania s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 197/2010-52, I. ÚS 223/09-131, ktoré sa týkajú tejto otázky a tiež otázky účasti verejnosti na rozhodovacom procese vo vzťahu k životnému prostrediu. Žalobca sa zaoberal odporúčaniami Výboru ministrov Rady Európy, týkajúcimi sa súdneho prieskumu správnych úkonov a administratívnych konaní s tým, že odporúčania vyzdvihujú narastajúci počet oblastí správneho práva, kde správne orgány čoraz viac čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane prírody a krajiny, a logicky sú preto orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie kolektívnych rozhodnutí. Odporúčania podľa žalobcu kladú jasný dôraz na úlohu združení vrátane súdneho prieskumu takýchto kolektívnych rozhodnutí. Uzavrel, že na základe vyššie uvedených záverov je žalobcu potrebné považovať za účastníka konania a ďalej s ním konať. V tejto časti žalobca neupresnil, v čom konkrétne vidí vzťah ním uvádzaných skutočností k meritu veci, resp. k podstate preskúmavaných rozhodnutí v tomto správnom súdnom konaní, v ktorom vystupuje ako žalobca nielen s ohľadom na jeho postavenie zainteresovanej verejnosti, ale aj s ohľadom na to, že bol účastníkom administratívneho konania, v ktorom boli preskúmavané rozhodnutia vydané. 28. Žalobca ďalej upozornil na § 19 zákona o ŽP, ktorý ustanovuje povinnosť upovedomiť kompetentné štátne inštitúcie o možnom poškodzovaní životného prostredia. Toto ustanovenie je podľa žalobcu nutné interpretovať ako povinnosť podať námietky či správnu žalobu. Konštatoval, že mal povinnosť, nielen možnosť konať tak, ako konal. Dodal, že zo stanov žalobcu a jeho bežnej činnosti je zrejmé, že za jeden z hlavných cieľov svojej existencie si stanovil ochranu životného prostredia a jeho právnu ochranu tam, kde mu to právny poriadok umožňuje. Poukázal na Aarhuský dohovor, ktorý má prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou, a zdôraznil význam práv v súvislosti s ochranou životného prostredia a tiež povinností na strane štátu. Svoju činnosť označil za celospoločensky prospešnú, keďže sa snaží
prispieť k odstráneniu systematického zlyhávania štátu v tejto oblasti. Podľa neho správne orgány nesprávne a nedôsledne aplikujú predovšetkým právne predpisy na úseku účasti verejnosti a záujmov životného prostredia s tým, že tieto práva sú reálne odopreté. Občianske združenia majú pritom legitímne právo vykonávať svoju činnosť smerujúcu k zabezpečeniu a odstráneniu spoločensky nežiaducich javov. Z funkčného usporiadania verejnej správy vyplýva, že hlavným zmyslom spravujúcich orgánov je nielen spravovať im zverenú oblasť verejných záujmov, ale v tejto oblasti poskytovať verejnú službu, pričom sa vykonáva aj kontrola verejnej správy, a to vonkajšia a vnútorná. Medzi vonkajšiu kontrolu patrí správne súdnictvo alebo pôsobnosť prokuratúry, neštátnymi subjektami kontroly sú občianske združenia. Žalobca ako jadro svojej súčasnej činnosti označil práve právnu ochranu verejných záujmov kontrolou činnosti štátnych orgánov. Žalobca je tak kontrolujúcim subjektom a túto kompetenciu mu dáva § 19 zákona o ŽP a § 178 ods. 3 SSP. Žalobca ani v tejto časti neupresnil, v čom majú ním uvádzané skutočnosti nadväznosť na predmet prieskumu a nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí. 29. Žalobca zdôraznil, že správny orgán je povinný okruh účastníkov konania skúmať v priebehu celého konania. Podaním odvolania žalobcovi z ustanovenia § 140c ods. 8, ods. 10 stavebného zákona vyplývalo postavenie účastníka konania, avšak žalovaný túto skutočnosť pri vydávaní „napadnutého opatrenia“ neskúmal dostatočne. Žalobca ďalej zdôraznil, že o priznaní či nepriznaní procesného postavenia účastníka konania je potrebné s poukazom na § 14 Správneho poriadku vydať samostatné procesné rozhodnutie. Vysporiadanie sa s otázkou účastníctva je procesnou podmienkou konania vo veci. Žalovaný bol podľa žalobcu povinný skontrolovať plnenie verejných záujmov a ak aj žalobca tvrdí, že boli porušené, nevie to dokázať z dôvodu, že mu bolo odopreté postavenie účastníka konania a úlohou žalovaného bolo zahladiť ohrozovanie životného prostredia. Je pritom preukázané, že Slovenská republika zaostáva v plnení záväzkov ochrany ovzdušia, vôd, prírody a ostatných zložiek životného prostredia. 30. Ďalej žalobca argumentoval citáciou § 16 ods. 10 Vodného zákona s tým, že bolo povinnosťou ďalšieho účastníka konania ako stavebníka požiadať o vydanie rozhodnutia podľa § 16a Vodného zákona a za týmto účelom predložiť príslušnú dokumentáciu. Poukázal pritom na to, že ustanovenie § 16a Vodného zákona je komplikované, nejasné, terminologicky nezhodné napríklad so zákonom o EIA a stavebným zákonom, čo spôsobuje aplikačné problémy aj stavebným úradom, ktoré chcú konať efektívne, zákonne a chcú aj dostatočne chrániť vody. Mal za to, že situáciu spôsobila len legislatívna nejasnosť a do omylu uviedol stavebný úrad aj orgán štátnej vodnej správy svojim vyjadrením. Pre správnu aplikáciu je preto potrebné vychádzať z účelu smernice o vode a z rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie, ktoré stanovujú povinnosť členským štátom nepovoliť objekt, ktorý môže spôsobiť zhoršenie stavu útvaru povrchovej vody, kým sa nepreukáže opak. Povoliť možno len ten projekt, ktorý preukáže nezhoršovanie ochrany vôd, pričom § 16a Vodného zákona vyžaduje formu rozhodnutia okresného úradu v sídle kraja so splnením všetkých procesných a formálnych náležitostí rozhodnutia podľa tohto ustanovenia Vodného zákona. S poukazom na § 38a stavebného zákona si stavebný úrad mal zabezpečiť „toto“ rozhodnutie. Žalobca v rámci svojej argumentácie požadované rozhodnutie ani dôvod pre jeho vydanie aplikovaný konkrétne na danú vec bližšie nešpecifikoval a neuviedol, v čom konkrétne vidí dôvod pre aplikáciu tohto ustanovenia s ohľadom na ohrozenie povrchových vôd. 31. Žalobca argumentoval citáciou § 16a ods. 23 Vodného zákona. Podľa jeho názoru správny orgán podľa tohto ustanovenia nepostupoval a nerešpektoval zákonný zákaz vydať povolenie bez primárneho posúdenia vplyvov na vody, ktorej povinnosti ho nemôže zbaviť ani prechodné ustanovenie. Povinnosť predložiť posúdenie na vody vznikla až k stavebnému povoleniu a vodoprávnemu povoleniu. Žalovaný si vzhľadom na kompetenciu nemohol urobiť ani vlastný záver. Stavebný úrad zamietol požiadavku na realizáciu sadových a parkových úprav, retenčnú resp. drenážnu dlažbu a nariadenie overených metodík zohľadňujúcich environmentálne aspekty. 32. Argumentácia žalobcu ďalej obsahuje citáciu § 3 ods. 4, ods. 5, § 4 ods. 2, § 47 ods. 3 Správneho poriadku, všeobecný poukaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1So/115/2010 a jeho citáciu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu bez upresnenia ich vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam. Žalobca konštatoval, že postup žalovaného je v priamom rozpore s Aarhuským dohovorom, podľa ktorého majú úradníci a správne orgány podporovať a usmerňovať verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám a uľahčovať jej účasť na rozhodovacom procese. Správny orgán si nemôže diktovať, akým spôsobom umožní účastníkom konania realizovať ich procesné práva, obzvlášť ak tým obmedzí, sťaží alebo zmarí vecné naplnenie
práv účastníka konania. Na základe uvedeného žalobca konštatoval, že postupom správneho orgánu, ktorý bližšie nešpecifikoval, mu bolo upreté procesné právo ako účastníkovi konania a právo na priaznivé životné prostredie a spravodlivý proces podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že správne orgány majú povinnosť zaoberať sa vecou riadne, a zdôraznil aj význam dostatočného odôvodnenia rozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je podľa neho nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nakoľko neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu týkajúcu sa nedoručenia kópie spisov žalobcovi. Žalobca konštatoval, že žiadnu z uvedených skutočností žalovaný nevzal do úvahy, s argumentami žalobcu sa nijako nevysporiadal, ani s vadami napadnutého rozhodnutia, preto je napadnuté rozhodnutie nesprávne. Žalobca ani túto časť argumentácie bližšie nešpecifikoval. 33. Správny súd k popísanej argumentácii žalobcu uvádza, že táto je všeobecná, nekonkrétna až vágna, pričom nie je zrejmé, k čomu žalobca podanou žalobou smeruje, teda aké konkrétne nedostatky sa majú podanou žalobou odstrániť, resp. napraviť, zvlášť s poukazom na to, že žalobné námietky sa prekrývajú s odvolacími námietkami uplatnenými žalobcom v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými sa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí (viď strana 11 a nasl. napadnutého rozhodnutia). Na tieto námietky žalovaný dal odpoveď a riadne sa nimi zaoberal, pričom žalobca v žalobe na tieto odpovede nijakým spôsobom nereflektoval a neuviedol, v čom konkrétne vidí ich nesprávnosť, teda žalobe chýba vecný a logický základ i zmysel. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí v danej veci vyplýva, že boli zodpovedané aj otázky súvisiace so záväznými stanoviskami, s územným konaním a s posudzovaním vplyvov na životné prostredie, teda tvrdenia žalobcu o tom, že tieto otázky neboli vyriešené a že mu nebola daná odpoveď na jeho námietky a argumenty, nemajú reálny základ a vykazujú znaky nesústredenosti pri ich formulovaní. Správny súd ďalej zvýrazňuje, že predmetom prieskumu v danej veci sú rozhodnutia týkajúce sa stavebného povolenia, v kontexte s čím nie je zrejmé, čo sa žalobca snaží žalobou docieliť a aký konkrétny záujem na ochrane životného prostredia presadzuje a chráni, ak otázky súvisiace so zisťovacím a územným konaním boli už vyriešené. Celkovo obsah žaloby správny súd hodnotí ako veľmi všeobecný, nezrozumiteľný až zmätočný, opakujúci sa, založený na citáciách právnych predpisov a rozhodovacej činnosti súdov, s absenciou konkretizácie žalobnej argumentácie vo vzťahu k predmetu konania, resp. vykazujúcej prvky súvislosti s iným konaním, s absenciou základnej logiky a zmyslu správnej žaloby ako takej. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť, že žalobca bol v predmetnom administratívnom konaní účastníkom konania a jeho odvolanie bolo predmetom odvolacieho prieskumu a podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Nie je preto zrejmé, kam žalobca smeruje, ak v žalobe poukazuje na to, že mu postavenie účastníka konania nebolo priznané. Správny súd podotýka, že zo svojej úradnej činnosti zistil, že žalobca opakovane podával a podáva druhovo a obsahovo rovnaké žaloby v rôznych veciach, pričom porovnaním obsahu niektorých žalôb so žalobou v danej veci (napríklad konania vedené pred správnym súdom sp. zn. BA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020 a iné, v ktorých boli vydané uznesenia o odmietnutí žalôb žalobcu z rovnakých dôvodov) správny súd zistil, že tieto sú z väčšej časti totožné, majú charakter všeobecnej šablóny s rovnako abstraktnou argumentáciou, žalobca používa rovnaké citácie, všeobecné tvrdenia i argumenty (dokonca s rovnakým označovaním a číslovaním častí žaloby), bez toho, aby diferencoval predmet konkrétnych konaní, či už vo vzťahu k žalobám týkajúcim sa zisťovacieho konania alebo povoľovacieho konania. V dôsledku uvedených zistení správny súd dospel k záveru, že je potrebné na danú vec aplikovať § 28 SSP. 34. Správny súd v súvislosti s otázkami aplikácie § 28 SSP v prvom rade poukazuje na judikatórne prijaté závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) v rozhodnutí zverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSS SR pod č. R 14/2022, z ktorých pri rozhodovaní v danej veci vychádzal. NSS SR v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že „...výnimku zo všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), bližšie vyjadrené ustanovením § 28 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi sankčný nástroj "trestajúci" zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí pravidlo "v pochybnostiach v prospech", teda pokiaľ má konajúci súd pochybnosť o šikanóznom konaní
konkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné zase dosahujú intenzitu "obyčajnej" nedôvodnosti), správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti)...“ (R 14/2022). V nadväznosti na tieto závery správny súd poukazuje aj na ďalšie právne východiská pre svoje rozhodovanie, a to na uznesenie NSS SR sp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa 21.02.2025, ktorým NSS SR rozhodoval v obdobnej právnej veci žalobcu, pričom jeho kasačnú sťažnosť, podanú proti rozhodnutiu krajského súdu o odmietnutí správnej žaloby postupom podľa § 28 v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP, zamietol. V odôvodnení NSS SR uviedol: „27. Úvodom najvyšší správny súd poukazuje na súvisiacu a plne aplikovateľnú prejudikatúru ako Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), tak kasačného súdu. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. 7Sžik/3/2017 zo dňa 31. júla 2018, okrem iného dôvodil, že „Právnym základom zákazu zneužitia práva je čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorý ukladá povinnosť všetkým štátnym orgánom, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou, to znamená v súlade s princípmi, ktoré sú garantované v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho štátu. Účelom čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon.“. 28. Na vyššie uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadviazal (resp. z neho vychádzal) kasačný súd, keď v uznesení sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022 dôvodil, že (i) „Zároveň najvyšší správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. O aké obmedzenia sa jedná vyplýva primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo sťažnosti 68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní proti Francúzsku z 26. júla 2002, číslo sťažnosti č. 32911/96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň platí pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom rozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07, bod 21).“ (bod 36); (ii) „Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených v predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 SSP). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), ktorý je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý. V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima ratio.“; (bod 37); (iii) „V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(...) situace, kdy někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti; takovéto chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování toliko zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a
zároveň nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že zákaz zneužití práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale protiprávním jednáním (viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (...) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenž je ze své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu. Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku z pravidla; proto nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by dalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly úzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně právo není matematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv. Vše záleží na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením přesných pravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv; tento institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore s jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).“ (bod 38); (iv) „Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 217 s.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad rámec jeho obsahu. Zámer osoby je úzko spojený s výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné subjektívne právo šikanózne sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej právnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov na začatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe ujmy spočívajúcej v poškodení, sťažení postupu správneho orgánu / súdu, v jeho zahltení veľkým počtom podaní a pod. V prípade, ak je však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv a slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho výkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna 2012, sp. zn. 2As/82/2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u
ktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci samej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť) nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10).“ (bod 39). 29. Závery vyjadrené v uznesení kasačného súdu opísané v predošlom bode následne najvyšší správny súd rozvinul v uznesení sp. zn. 3Svk/14/2021 z 20. apríla 2022, v ktorom, okrem iného dôvodil, že (i) „Druhý pilier Aarhuského dohovoru sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Účasť verejnosti na rozhodovacom procese je upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/35/ ES. V slovenskom právnom systéme bola smernica transponovaná o. i. do zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú o.i. cit.: „Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania orgánov verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie informácie o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie, verejnosť má často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní, či už z vlastného záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje otvorený, pravidelný a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť dôveru. Zabezpečením takéhoto rámca, v ktorom môže verejnosť uplatňovať svoje právo na informácie, združovanie sa a účasť, obe strany napĺňajú svoje ciele súčasne - zlepšuje sa schopnosť inštitúcií vykonávať svoje úlohy a zabezpečovať nevyhnutné podmienky na to, aby verejnosť mohla využívať svoje práva a plniť svoje povinnosti.... Aj keď niekedy môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším možným, existuje nespočetné množstvo prípadov alebo skrytých faktorov, ktoré vyjdú najavo len vďaka zapojeniu verejnosti do procesu a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“. (bod 38); (ii) „S týmito závermi korešponduje odborná spisba, ktorá zdôrazňuje špecifiká účasti verejnosti, avšak pripúšťa aj možnosti zneužitia široko koncipovaných možností vstupu verejnosti do rozhodovacích procesov cit: „Za první specifikum lze dle našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti, respektive environmentálních organizací v procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve srovnání s jinými výše naznačenými případy aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití práva v rámci práva daňového daňový subjekt zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak již bylo uvedeno. Jinak řečeno, daňový subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem, vůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad ještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí. Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha environmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu. Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem účasti environmentálních občanských sdružení (spolků) je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých.“ V tomto rozsudku Nejvyšší správní soud o environmentálních občanských sdruženích, respektive spolcích, současně hovoří jakožto o „advokátech“ veřejného zájmu na ochraně životního prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně životního prostředí nereprezentují pouze příslušné orgány státní správy z titulu své působnosti, ale také veřejnost, zejména právě environmentální organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším kontextem účasti veřejnosti jako projevu participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se životního prostředí či ještě obecněji občanské společnosti.“. (bod 39). 30. Vo svetle záverov vyššie uvedenej „prejudikatúry“, aplikujúc pritom citované právne predpisy, posudzoval najvyšší správny súd aj kasačnú sťažnosť žalobcu a v jej rozsahu aj priebeh správneho, resp. súdneho konania a rozhodnutia správnych orgánov a následne napadnuté uznesenie krajského súdu. Po oboznámení sa s obsahom správnej žaloby žalobcu dospel kasačný súd k záveru, že táto má skôr povahu všeobecného, resp. univerzálneho dokumentu, vo svojej podstate „použiteľného“ pre potreby neurčitého okruhu konaní s obdobným predmetom. Napriek rozsahu dvadsiatich strán pozostáva správna žaloba prevažne z citácií právnych predpisov, judikatúry, odbornej spisby, všeobecných konštatovaní a opisu princípov. Bezprostrednú (rozumej nie univerzálnu) proximitu s prejednávanou vecou kasačný súd identifikoval v podstate len (i) v bode 2 - označenie preskúmavaných rozhodnutí;
(ii) bode 6 - petit a (iii) v bodoch 55 a 56 na str. 12 žaloby (pričom však výhrady tam uvedené mali opäť celkom všeobecný charakter). Hoci mal žalobca možnosť v kasačnej sťažnosti vyvrátiť záver krajského súdu (ako aj závery žalovaného obsiahnuté v jeho vyjadrení adresovanom krajskému súdu) o tom, že jeho podanie (správna žaloba) má šikanózny charakter práve pre jej všeobecnosť a „nesúvis“ s prejednávanou vecou, túto svoju príležitosť nevyužil, zotrvajúc na svojom dovtedajšom prístupe. Inými slovami, žalobca kasačnú sťažnosť koncipoval a formuloval v podstate obdobne ako správnu žalobu, všeobecne a univerzálne, na štrnástich stranách opäť citujúc právne predpisy, odkazujúc sa na judikatúru, odbornú spisbu, uvádzajúc všeobecné konštatovania. Tento záver (o „univerzálnej“ povahe podania žalobcu) dokumentuje napríklad aj „omyl“ žalobcu, keď tento v bode 2 sub. 3 kasačnej sťažnosti uvádza, že „... rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa je správnym aktom vydaným orgánom verejnej správy v konaní podľa zákona č. 39/2013 Z. z....“, čo je konštatovanie celkom zrejme neaplikovateľné na prejednávanú vec. 31. Odvolávajúc sa na vyššie uvedené potom stojí za zmienku, že predmetom zmeny navrhovanej činnosti v prejednávanej veci bolo navýšenie kapacity čistiacej linky IBC kontajnerov, pričom toto bolo riešené zavedením poobednej smeny. Zmenou navrhovanej činnosti malo dôjsť k zvýšeniu počtu pracovníkov z 13 na 17. Správna žaloba a ani kasačná sťažnosť špecifiká prejednávanej veci nereflektuje a v podstate ani nezmieňuje. Žalobcom artikulované „výhrady“ sa na zmenu navrhovanej činnosti „Umývacia linka na IBC kontajnery“ (ktorá bola špecifikovaná v oznámení o zmene navrhovanej činnosti) „vzťahujú a zároveň nevzťahujú“ rovnako, ako v podstate na akúkoľvek inú zmenu navrhovanej činnosti účastníka konania. Ako na ilustráciu možno poukázať napríklad na prvú vetu bodu 37 (str. 9) kasačnej sťažnosti, kde žalobca uvádza: „Sťažovateľ ďalej tvrdí, že odvolacia námietka žalobcu bola relevantná (t. j. týkajúca sa veci) a zároveň konkrétna (t. j. formulovaná dostatočne jasným spôsobom).“. Z predchádzajúcich a ani nasledujúcich bodov kasačnej sťažnosti však nie je možné vyvodiť, ktorú „námietku“ má žalobca na mysli. Obdobne, ako vo vyššie citovaných rozhodnutiach, dospel kasačný súd k záveru, že v posudzovanom prípade žalobca podal žalobu de facto bez akejkoľvek nadväznosti na posudzovanú vec, v ktorej namietal porušenie procesných pravidiel žalovaným a prvostupňovým orgánom bez konkrétneho prepojenia na prejednávanú vec a nepredložil žiadne námietky vecného charakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o účele žaloby smerujúcom k ochrane životného prostredia súvisiace s vecou. Z toho dôvodu podľa kasačného súdu správny súd vyslovil záver o zneužití práva žalobcom správne, keď žalobca nevystupoval v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie sporu, ale len pre samotné vedenie sporu a takémuto konaniu právny poriadok ochranu neposkytuje.“ 35. Ďalej správny súd poukazuje na rozhodnutia vydané tunajším súdom vo veciach žalobcu, vedených pod sp. zn. BA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020, BA-6S/104/2020, BA-6S/89/2020, ktoré mali obdobný skutkový a právny základ ako predmetná vec, a s ktorými sa správny súd v plnom rozsahu stotožňuje, pri zohľadnení osobitostí danej veci (najmä skutočnosti, že v tomto prípade ide o povoľovacie, nie zisťovacie konanie). Tunajší súd v označených veciach žalobcu dospel k záveru, že jeho žalobu je potrebné s ohľadom na jej charakter postupom podľa § 28 SSP odmietnuť. Vo veci sp. zn. NR-26S/17/2020 správny súd rozhodol uznesením zo dňa 03.04.2025 a svoje rozhodnutie odôvodnil nasledujúcimi úvahami a závermi: „38. Správny súd uvádza, že zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť neželanému účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje účel zákonom stanovený. Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení § 28 SSP, vychádzajúci zo základných princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12 predmetného ustanovenia, predstavuje ochranu účastníkov konania pred zjavnou šikanou zo strany žalobcu, ktorý si uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Pri práve zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis priznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci vo formulácií konkrétnych pripomienok voči oznámenému zámeru, ktoré napomôžu navrhovateľovi podľa zákona o posudzovaní i príslušnému orgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať potenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní všeobecne koncipované pripomienky k navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu.
39. Správny súd nepopiera právo zainteresovanej verejnosti na relevantné informácie o životnom prostredí a s tým súvisiace práva žalobcu ako účastníka administratívneho konania, resp. práva na podanie správnej žaloby vo veciach ochrany životného prostredia, avšak je nevyhnutné konštatovať, že právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle, že verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické podania obsahujúce všeobecné pripomienky, bez toho, aby tieto súviseli s konkrétnou navrhovanou činnosťou. 40. Z úradnej činnosti správneho súdu je mu známe, že na základe približne 180 žalôb žalobcu sa vedú pred tunajším súdom správne súdne konania. 41. Správny súd posudzujúc každú vec individuálne, prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné vedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor. Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez súvisu s konkrétnou vecou, poukazuje na právne predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje doslovné znenie svoje odvolacích námietok. Je nutné konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola správnym súdom vyhodnotená ako tzv. „mustra“ či šablóna, ktorú je možné vzhľadom na jej abstraktnosť a všeobecnosť ako aj nenaviazanosť na identifikovateľný predmet konkrétneho zisťovacieho konania, použiť na napadnutie rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu zisťovacieho konania, bez ohľadu na to, čo by bolo jeho predmetom. 42. Podľa názoru správneho súdu má žaloba skôr povahu univerzálneho dokumentu s možným použitím pre neurčitý okruh zisťovacích konaní. Náznaky súvislosti s predmetom konkrétneho zisťovacieho konania správny súd identifikoval v častiach týkajúcich sa zopakovania odvolacích námietok – čl. 3.2., bod 8 a 16. Tieto žalobné body, okrem zhody s odvolacími námietkami, však neobsahujú žiadnu konkrétnu argumentáciu žalobcu, prečo sa žalobca neuspokojil s vyhodnotením odvolacích námietok realizovaným v rozhodnutí žalovaného. Žalobca tak skopíroval do žaloby odvolacie námietky, a to bez toho, aby ich zasadil do aktuálnejšieho kontextu, ktorý spočíva v tom, že sa žalovaný s uvedenými odvolacími námietkami už nejakým spôsobom vysporiadal. Podstatné je uviesť aj to, že zo správnej žaloby nie je zrejmé ani to, v čom konkrétne má navrhovaná činnosť odporovať predpisom na ochranu životného prostredia. 43. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo, bez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí. 44. S poukazom na uvedené vyhodnotenie charakteru žaloby žalobcu podľa názoru správneho súdu žalobca zneužil svoje právo podať správnu žalobu a svoje právo vykonal šikanóznym spôsobom. Preto správny súd žalobu podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP odmietol. 45. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd dodáva, že na základe tohto rozhodnutia správneho súdu nemožno paušálne pristupovať ku každej žalobcom podanej žalobe, pretože nie je vylúčené, že iná žaloba žalobcu nebude mať povahu univerzálneho dokumentu a bude predstavovať výkon práv žalobcu, ktorý nebude možné vyhodnotiť ako zneužitie práva.“ 36. Nad rámec uvedeného správny súd v uznesení sp. zn. BA-6S/138/2020 zo dňa 10.04.2025 (bod 66.) dodal, že „...žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo, bez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí. Žalobca v 3. rade podľa názoru správneho súdu bol pri podaní žaloby vedený cieľom vykázať aktivitu a podať žalobu bez reálneho záujmu túto riadne odôvodniť a vec meritórne vyriešiť. Žalobca v 3. rade ani sám nevedel uviesť dôvody, pre ktoré žalobu v konkrétnej veci podal, preto tieto dôvody sú len vo všeobecnej rovine. V danom prípade by sa dalo povedať, že zo strany žalobcu v 3. rade sa jedná o simuláciu (predstieranie) záujmu na aktívnom postupe z dôvodu snahy o dosiahnutie statusu aktívneho žalobcu bez toho, aby reálne formuloval konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného.“ 37. S uvedeným právnymi závermi, vyjadrenými v predmetných uzneseniach správneho súdu sp. zn. BA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020, BA-6S/104/2020, BA-6S/89/2020, ktoré nadväzujú na judikatúru a následnú rozhodovaciu činnosť NSS SR vo vzťahu k žalobcovi (konkrétne R 14/2022 a uznesenie sp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa 21.02.2025), sa správny súd v danej veci v plnom rozsahu stotožňuje, v podrobnostiach na uvedenú argumentáciu v kontexte konkrétnych okolností danej veci poukazuje a uzatvára, že na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil
svoje právo na prístup k správnemu súdu, keď inicioval súdne konanie bez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí, len za účelom vykazovania žalobnej aktivity opakovaným podávaním rovnakých bezobsažných a nekonkrétnych žalôb bez zjavnej potreby naplnenia ich zmyslu a účelu. 38. S ohľadom na uvedené správny súd s poukazom na § 28 SSP žalobu odmietol podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP. 39. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu, keďže žaloba bola odmietnutá. Z hľadiska aplikácie § 171 ods. 1 SSP je treba uviesť, že napriek tomu, že odmietnutie žaloby zavinil žalobca, žalovaný je orgánom verejnej správy, ktorému sa náhrada trov konania priznáva len výnimočne, navyše mu v tomto konaní žiadne trovy nevznikli, preto mu ich náhradu správny súd nepriznal. 40. O náhrade trov ďalšieho účastníka konania správny súd rozhodol podľa § 169 SSP tak, že mu náhradu trov konania nepriznal s poukazom na to, že mu v konaní nebola uložená žiadna povinnosť (uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025). 41. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti. Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.