{"guid": "dfd78fcd-2487-45bb-beed-ef887bdc3f16:39e2a395-7c8e-4d16-886e-0e08b452f2fb", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201499.2", "spisova_znacka": "BA-6S/233/2020", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. BA-6S/233/2020 z 30. 10. 2025", "citacia": "uznesenie Správneho súdu v Bratislave z 30. októbra 2025, sp. zn. BA-6S/233/2020, ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201499.2", "identifikacne_cislo": "1020201499", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "Mgr. Iveta Bebejová", "sudca_id": 989, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/mgr-iveta-bebejova-989", "datum_vydania": "2025-10-30", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Odmietnutie"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-59.odsek-2", "nazov": "§ 59 ods. 2 SP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1967/71/#paragraf-59.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/71-1967/paragraf-59"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/24", "nazov": "zákon č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/24", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/24-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "nazov": "§ 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/757/#paragraf-51.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/757-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/608/#paragraf-1.odsek-1", "nazov": "§ 1 ods. 1 zákona č. 608/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/608/#paragraf-1.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/608-2003/paragraf-1"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/608/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 608/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/608/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/608-2003/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/608/#paragraf-7", "nazov": "§ 7 zákona č. 608/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/608/#paragraf-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/608-2003/paragraf-7"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50", "nazov": "zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/50-1976"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-493e", "nazov": "§ 493e SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-493e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-493e"}, {"iri": "/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-140c.odsek-8", "nazov": "§ 140c ods. 8 zákona č. 50/1976 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1976/50/#paragraf-140c.odsek-8", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/50-1976/paragraf-140c"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/17/#paragraf-19", "nazov": "§ 19 zákona č. 17/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/17/#paragraf-19", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/17-1992/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/364/#paragraf-16.odsek-10", "nazov": "§ 16 ods. 10 zákona č. 364/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/364/#paragraf-16.odsek-10", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/364-2004/paragraf-16"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1967/71#paragraf-59", "/SK/ZZ/2004/757#paragraf-51", "/SK/ZZ/2003/608#paragraf-1", "/SK/ZZ/2003/608#paragraf-2", "/SK/ZZ/2003/608#paragraf-7", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-493e", "/SK/ZZ/1976/50#paragraf-140c", "/SK/ZZ/1992/17#paragraf-19", "/SK/ZZ/2004/364#paragraf-16"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/39e2a395-7c8e-4d16-886e-0e08b452f2fb", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201499.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201499.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:1020201499.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\nBA-6S/233/2020\n1020201499\n30. 10. 2025\nJUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M.\nECLI:SK:SpSBA:2025:1020201499.2\n\nUznesenie\nSprávny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., IČO: 31 820\n174, so sídlom: Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, právne zastúpeného: Tkáč & Partners, s.r.o.,\nIČO: 53 929 691, so sídlom: Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, za ktorú koná JUDr. Ján Tkáč, advokát\na konateľ, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, IČO: 54 669\n464, so sídlom: Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava (pôvodne: Okresný úrad Bratislava, odbor\nvýstavby a bytovej politiky, so sídlom: Tomášikova 46, 832 05 Bratislava), za účasti ďalšieho účastníka\nkonania: RV Development 2 s. r. o., IČO: 50 159 305, so sídlom: Sasinkova 5, 811 08 Bratislava, o\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky č.\nOU-BA-OVBP2-2020/100402/ZAD zo dňa 18.08.2020, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd v Bratislave žalobu o d m i e t a.\nII. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Všeobecnou správnou žalobou (ďalej len „žaloba“), podanou dňa 26.10.2020 na Krajský súd\nv Bratislave (ďalej len „krajský súd“), sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia\nrozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky (ďalej len „pôvodný žalovaný“)\nč. OU-BA-OVBP2-2020/100402/ZAD zo dňa 18.08.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), v spojení\ns rozhodnutím Mestskej časti Bratislava – Ružinov (ďalej len „stavebný úrad“) č. SU/CS 949/2020/18/\nMAM-61 zo dňa 14.04.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým pôvodný žalovaný ako\nodvolací orgán odvolanie žalobcu podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny\nporiadok) v znení neskorších prepisov (ďalej len „Správny poriadok“) zamietol a potvrdil prvostupňové\nrozhodnutie, ktorým stavebný úrad vydal stavebné povolenie na novostavbu „OFFICE Prístavná“,\nv prospech stavebníka – ďalšieho účastníka konania, na pozemkoch reg. „C“ a „E“ v k. ú. A., presne\nidentifikovaných vo výroku prvostupňového rozhodnutia, účel stavby: administratívna budova, budova\ntechnického zázemia (servisný objekt), oplotenie, oporné múry a inžinierske siete, s tým, že stavba\nbola umiestnená rozhodnutím o umiestnení stavby č. SU/CS 11308/2018/3/ESK-30 zo dňa 04.10.2018,\nprávoplatným dňa 21.03.2019, a rozhodnutím Okresného úradu Bratislava, odbor starostlivosti o životné\nprostredie č. OÚ-BA-OSZP3-2017/04853/LAZ/II-EIA-r zo dňa 06.06.2017, právoplatným 13.07.2017,\nbolo vyslovené, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z.\no posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon o EIA“).\n2. Podľa § 3 ods. 1, ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) začal\nSprávny súd v Bratislave dňa 01.06.2023 svoju činnosť a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského\nsúdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave\n(ďalej len „správny súd“) vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych\n\nsúdov. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec, pôvodne vedená\npred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/233/2020, v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004\nZ. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným\nvýberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom\nspravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu a je vedená pod sp. zn.\nBA-6S/233/2020.\n3. V zmysle § 1 ods. 1, § 2, § 7 zákona č. 608/2003 Z. z. o štátnej správe pre územné plánovanie,\nstavebný poriadok a bývanie a o zmene a doplnení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a\nstavebnom poriadku (stavebný zákon) v znení neskorších predpisov v znení účinnom od 01.04.2024 a\nv súlade s § 6 ods. 2, § 7 ods. 1 zákona č. 200/2022 Z. z. o územnom plánovaní v znení neskorších\npredpisov prešli kompetencie okresných úradov v sídle kraja na úsekoch územného plánovania a\nstavebného poriadku na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky a jeho regionálne\núrady. Súd preto ďalej konal s Úradom pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, ktorý\nv ďalšom konaní vystupoval ako žalovaný.\n4. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „SSP“) konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení\núčinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.\n5. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n6. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n7. Podľa § 42 ods. 1 písm. a) SSP ak má zainteresovaná verejnosť alebo dotknutá verejnosť (ďalej len\n\"zainteresovaná verejnosť\") právo podľa osobitného predpisu na účasť v administratívnom konaní vo\nveciach životného prostredia, je oprávnená podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a).\n8. Podľa § 178 ods. 3 SSP zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti\nrozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený\nverejný záujem v oblasti životného prostredia.\n9. Podľa § 5 ods. 12 SSP správny súd výnimočne neposkytne ochranu právam alebo právom chráneným\nzáujmom fyzickej osoby a právnickej osoby, ak nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva.\n10. Podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby,\nktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné\nuplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na\nzneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.\n11. Podľa § 98 ods. 1 písm. h) SSP správny súd uznesením odmietne žalobu, ak tak ustanoví tento\nzákon.\n12. Podľa § 170 písm. a) SSP žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak\nžaloba bola odmietnutá.\n13. Podľa § 171 ods. 1 SSP ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie\nkonania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom konania.\n14. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa\nzaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a\npoužiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,\n\nmá sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie\nprebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.\n15. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo\nzisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo\npodobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.\n16. Podľa § 4 ods. 2 Správneho poriadku všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a\npovinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka konania len na časť konania, má v\nkonaní procesné práva a povinnosti len v tej časti konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka\nkonania.\n17. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré\nskutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil\nsprávnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s\nnávrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.\n18. Podľa § 140c ods. 8 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný\nzákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „stavebný zákon“) proti územnému rozhodnutiu o\numiestnení stavby, územnému rozhodnutiu o využití územia, stavebnému povoleniu a kolaudačnému\nrozhodnutiu vydanému v spojenom konaní podľa § 81 ods. 4, ktorému predchádzalo konanie podľa\nosobitného predpisu má právo podať odvolanie aj ten, kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu,\nv akom sa namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu.\n19. Podľa § 19 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ŽP“) každý, kto zistí, že hrozí poškodenie životného prostredia alebo že k nemu už došlo, je povinný\nurobiť v medziach svojich možností nevyhnutné opatrenia na odvrátenie hrozby alebo na zmiernenie\nnásledkov a bez meškania ohlásiť tieto skutočnosti orgánu štátnej správy; povinnosť zasiahnuť nemá\nten, kto by tým ohrozil život alebo zdravie svoje alebo blízkej osoby.\n20. Podľa § 16 ods. 10 zákona č. 364/2004 Z. z. o vodách a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.\n372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (vodný zákon) v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „Vodný zákon“) fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá má záujem realizovať trvalo\nudržateľné rozvojové činnosti človeka alebo ich zmeny, zmeny fyzikálnych vlastností útvaru povrchovej\nvody alebo zmeny úrovne hladiny útvarov podzemnej vody (ďalej len \"navrhovaná činnosť\") je pred\npodaním návrhu na začatie konania o povolení navrhovanej činnosti povinná postupovať podľa § 16a.\n21. Podľa § 38a stavebného zákona s územným konaním sa spájajú, pokiaľ to nevylučuje povaha veci\nalebo ak osobitné predpisy neustanovujú inak, aj iné konania potrebné na umiestnenie stavby alebo\nna určenie využitia územia. Správne orgány príslušné na ich uskutočňovanie majú v územnom konaní\npostavenie dotknutého orgánu podľa § 140a.\n22. Podľa § 16a ods. 23 Vodného zákona povoľujúci orgán nesmie vydať rozhodnutie, ktorým sa povoľuje\nnavrhovaná činnosť bez vydania rozhodnutia v konaní podľa odseku 13 alebo 21.\n23. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie v danej veci podľa § 10,\n§ 13 ods. 1 SSP a § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. po tom, ako sa oboznámil s obsahom\na dôvodmi žaloby, ktorými bol v tomto konaní viazaný v zmysle § 134 ods. 1 SSP, a tiež s obsahom\nsúdneho a administratívneho spisu, dospel k záveru, že žalobu je potrebné s ohľadom na jej charakter\nodmietnuť.\n24. Všeobecná správna žaloba v danej veci bola žalobcom podaná z pozície subjektu pôsobiaceho\nvo sfére ochrany verejného záujmu v oblasti životného prostredia s poukazom na § 178 ods. 3 SSP\ns tým, že napadnutým rozhodnutím bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia a žalobca\nmá v konaní postavenie zainteresovanej verejnosti. Zároveň z obsahu administratívneho spisu vyplýva,\nže žalobca bol účastníkom administratívneho konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie\nv spojení s prvostupňovým rozhodnutím (ďalej spolu len „preskúmavané rozhodnutia“).\n\n25. Oboznámením sa s obsahom žaloby správny súd zistil, že okrem všeobecných náležitostí, týkajúcich\nsa postavenia žalobcu, jeho zastúpenia, lehoty, príslušnosti, okruhu ďalších účastníkov konania, a\nstručného zhrnutia priebehu administratívneho konania, žaloba obsahuje bod 3. (bod 3. je rozdelený na\nčasti 3.1 a 3.2) a body 4. a 5. V bode 4. žalobca navrhol priznanie odkladného účinku správnej žalobe\na v bode 5. sa nachádza jeho žalobný návrh. Bod 3. tvorí jadro žalobnej argumentácie.\n26. Bod 3., označený ako „Žalobné body“, obsahuje označenie žalobných dôvodov podľa § 191 ods.\n1 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) SSP bez ich bližšieho obsahového vymedzenia. Časť 3.1\nbola žalobcom označená ako „Argumentácia z hľadiska porušenia hmotného práva“ a obsahuje citáciu\nčl. 7, 44, 45, 48, 51, 152 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 37, 41 Charty základných práv Európskej\núnie, so všeobecnou argumentáciou žalobcu, že mu vždy išlo o úplné, presné a správne informácie\no životnom prostredí, príčinách stavu a následkoch, ktoré konkrétny projekt na životné prostredie bude\nmať. Poukázal na čl. 4 Aarhuského dohovoru a vysvetlil svoj postup s poukazom na možnosť ovplyvniť\nvýsledok povoľovania, najmä určením zásad, ktoré by bol stavebník povinný dodržať, a určením\nkonkrétnych opatrení, pričom podľa jeho názoru on sám rešpektoval vôľu zákonodarcu, ktorý priznal\nverejnosti postavenie účastníka „posudzovania vplyvov EIA“, ako aj následných povoľovacích konaní.\nDodal, že v danom prípade zjavne jediným hlavným záujmom žalovaného je v rozpore s viacerými\nprávnymi predpismi legitimovať realizáciu stavby v prospech ďalšieho účastníka konania, a to aj napriek\ntomu, že neboli overené vplyvy na životné prostredie. Žalovaný v danom prípade podľa žalobcu volil\nprocesný postup, ktorý zásadne neviedol a ani nemohol viesť k naplneniu vyššie uvedených práv\nverejnosti, a tým pádom konal v rozpore s § 3 ods. 4, § 3 ods. 2 Správneho poriadku, s následkom\nporušenia hmotných práv žalobcu. Žalobca v tejto časti neupresnil, v čom konkrétne vidí porušenie\nuvedených ustanovení Správneho poriadku, ani to, aké konkrétne práva, akým konkrétnym postupom\nžalovaného či stavebného úradu mali byť porušené, resp. z akého dôvodu chýba ich naplnenie\nv predmetnom konaní.\n27. Časť 3.2 žalobca označil ako „Argumentácia z hľadiska porušenia procesného práva“. Táto\nčasť obsahuje poukaz na § 140c ods. 8 až 10 stavebného zákona, ktoré upravujú možnosť podania\nopravného prostriedku pre subjekty, ktoré neboli účastníkmi administratívneho konania. Žalobca v tejto\nsúvislosti žalovanému vytkol, že mal vychádzať z tejto právnej úpravy, a vyjadril názor, že predmetná\nstavba podliehala posudzovaniu vplyvov na životné prostredie. Žalobca dodal, že stavebný úrad\ni žalovaný tvrdia, že žalobcovi neprináleží právo byť účastníkom konania podľa § 24 a nasl. zákona\no EIA, pričom sa relevantným spôsobom nevysporiadali s námietkou, že k predmetnej stavbe neprebehlo\nzisťovacie konanie a toto svoje tvrdenie nepodložili žiadnymi dôkazmi, preto má znaky svojvôle\nsprávneho orgánu. V ďalšej časti bodu 3. sa žalobca venoval výkladu § 14 Správneho poriadku\na otázke určenia okruhu účastníkov správneho konania s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu\nSlovenskej republiky č. k. II. ÚS 197/2010-52, I. ÚS 223/09-131, ktoré sa týkajú tejto otázky a tiež\notázky účasti verejnosti na rozhodovacom procese vo vzťahu k životnému prostrediu. Žalobca sa\nzaoberal odporúčaniami Výboru ministrov Rady Európy, týkajúcimi sa súdneho prieskumu správnych\núkonov a administratívnych konaní s tým, že odporúčania vyzdvihujú narastajúci počet oblastí správneho\npráva, kde správne orgány čoraz viac čelia výzve na ochranu kolektívnych záujmov pri ochrane\nprírody a krajiny, a logicky sú preto orgány štátnej moci častejšie prizývané na vydávanie kolektívnych\nrozhodnutí. Odporúčania podľa žalobcu kladú jasný dôraz na úlohu združení vrátane súdneho prieskumu\ntakýchto kolektívnych rozhodnutí. Uzavrel, že na základe vyššie uvedených záverov je žalobcu potrebné\npovažovať za účastníka konania a ďalej s ním konať. V tejto časti žalobca neupresnil, v čom konkrétne\nvidí vzťah ním uvádzaných skutočností k meritu veci, resp. k podstate preskúmavaných rozhodnutí\nv tomto správnom súdnom konaní, v ktorom vystupuje ako žalobca nielen s ohľadom na jeho postavenie\nzainteresovanej verejnosti, ale aj s ohľadom na to, že bol účastníkom administratívneho konania,\nv ktorom boli preskúmavané rozhodnutia vydané.\n28. Žalobca ďalej upozornil na § 19 zákona o ŽP, ktorý ustanovuje povinnosť upovedomiť kompetentné\nštátne inštitúcie o možnom poškodzovaní životného prostredia. Toto ustanovenie je podľa žalobcu nutné\ninterpretovať ako povinnosť podať námietky či správnu žalobu. Konštatoval, že mal povinnosť, nielen\nmožnosť konať tak, ako konal. Dodal, že zo stanov žalobcu a jeho bežnej činnosti je zrejmé, že za\njeden z hlavných cieľov svojej existencie si stanovil ochranu životného prostredia a jeho právnu ochranu\ntam, kde mu to právny poriadok umožňuje. Poukázal na Aarhuský dohovor, ktorý má prednosť pred\nvnútroštátnou právnou úpravou, a zdôraznil význam práv v súvislosti s ochranou životného prostredia\na tiež povinností na strane štátu. Svoju činnosť označil za celospoločensky prospešnú, keďže sa snaží\n\nprispieť k odstráneniu systematického zlyhávania štátu v tejto oblasti. Podľa neho správne orgány\nnesprávne a nedôsledne aplikujú predovšetkým právne predpisy na úseku účasti verejnosti a záujmov\nživotného prostredia s tým, že tieto práva sú reálne odopreté. Občianske združenia majú pritom legitímne\nprávo vykonávať svoju činnosť smerujúcu k zabezpečeniu a odstráneniu spoločensky nežiaducich javov.\nZ funkčného usporiadania verejnej správy vyplýva, že hlavným zmyslom spravujúcich orgánov je nielen\nspravovať im zverenú oblasť verejných záujmov, ale v tejto oblasti poskytovať verejnú službu, pričom sa\nvykonáva aj kontrola verejnej správy, a to vonkajšia a vnútorná. Medzi vonkajšiu kontrolu patrí správne\nsúdnictvo alebo pôsobnosť prokuratúry, neštátnymi subjektami kontroly sú občianske združenia. Žalobca\nako jadro svojej súčasnej činnosti označil práve právnu ochranu verejných záujmov kontrolou činnosti\nštátnych orgánov. Žalobca je tak kontrolujúcim subjektom a túto kompetenciu mu dáva § 19 zákona\no ŽP a § 178 ods. 3 SSP. Žalobca ani v tejto časti neupresnil, v čom majú ním uvádzané skutočnosti\nnadväznosť na predmet prieskumu a nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí.\n29. Žalobca zdôraznil, že správny orgán je povinný okruh účastníkov konania skúmať v priebehu\ncelého konania. Podaním odvolania žalobcovi z ustanovenia § 140c ods. 8, ods. 10 stavebného zákona\nvyplývalo postavenie účastníka konania, avšak žalovaný túto skutočnosť pri vydávaní „napadnutého\nopatrenia“ neskúmal dostatočne. Žalobca ďalej zdôraznil, že o priznaní či nepriznaní procesného\npostavenia účastníka konania je potrebné s poukazom na § 14 Správneho poriadku vydať samostatné\nprocesné rozhodnutie. Vysporiadanie sa s otázkou účastníctva je procesnou podmienkou konania vo\nveci. Žalovaný bol podľa žalobcu povinný skontrolovať plnenie verejných záujmov a ak aj žalobca tvrdí,\nže boli porušené, nevie to dokázať z dôvodu, že mu bolo odopreté postavenie účastníka konania a úlohou\nžalovaného bolo zahladiť ohrozovanie životného prostredia. Je pritom preukázané, že Slovenská\nrepublika zaostáva v plnení záväzkov ochrany ovzdušia, vôd, prírody a ostatných zložiek životného\nprostredia.\n30. Ďalej žalobca argumentoval citáciou § 16 ods. 10 Vodného zákona s tým, že bolo povinnosťou\nďalšieho účastníka konania ako stavebníka požiadať o vydanie rozhodnutia podľa § 16a Vodného\nzákona a za týmto účelom predložiť príslušnú dokumentáciu. Poukázal pritom na to, že ustanovenie\n§ 16a Vodného zákona je komplikované, nejasné, terminologicky nezhodné napríklad so zákonom\no EIA a stavebným zákonom, čo spôsobuje aplikačné problémy aj stavebným úradom, ktoré chcú konať\nefektívne, zákonne a chcú aj dostatočne chrániť vody. Mal za to, že situáciu spôsobila len legislatívna\nnejasnosť a do omylu uviedol stavebný úrad aj orgán štátnej vodnej správy svojim vyjadrením. Pre\nsprávnu aplikáciu je preto potrebné vychádzať z účelu smernice o vode a z rozhodnutí Súdneho dvora\nEurópskej únie, ktoré stanovujú povinnosť členským štátom nepovoliť objekt, ktorý môže spôsobiť\nzhoršenie stavu útvaru povrchovej vody, kým sa nepreukáže opak. Povoliť možno len ten projekt,\nktorý preukáže nezhoršovanie ochrany vôd, pričom § 16a Vodného zákona vyžaduje formu rozhodnutia\nokresného úradu v sídle kraja so splnením všetkých procesných a formálnych náležitostí rozhodnutia\npodľa tohto ustanovenia Vodného zákona. S poukazom na § 38a stavebného zákona si stavebný úrad\nmal zabezpečiť „toto“ rozhodnutie. Žalobca v rámci svojej argumentácie požadované rozhodnutie ani\ndôvod pre jeho vydanie aplikovaný konkrétne na danú vec bližšie nešpecifikoval a neuviedol, v čom\nkonkrétne vidí dôvod pre aplikáciu tohto ustanovenia s ohľadom na ohrozenie povrchových vôd.\n31. Žalobca argumentoval citáciou § 16a ods. 23 Vodného zákona. Podľa jeho názoru správny orgán\npodľa tohto ustanovenia nepostupoval a nerešpektoval zákonný zákaz vydať povolenie bez primárneho\nposúdenia vplyvov na vody, ktorej povinnosti ho nemôže zbaviť ani prechodné ustanovenie. Povinnosť\npredložiť posúdenie na vody vznikla až k stavebnému povoleniu a vodoprávnemu povoleniu. Žalovaný\nsi vzhľadom na kompetenciu nemohol urobiť ani vlastný záver. Stavebný úrad zamietol požiadavku na\nrealizáciu sadových a parkových úprav, retenčnú resp. drenážnu dlažbu a nariadenie overených metodík\nzohľadňujúcich environmentálne aspekty.\n32. Argumentácia žalobcu ďalej obsahuje citáciu § 3 ods. 4, ods. 5, § 4 ods. 2, § 47 ods. 3\nSprávneho poriadku, všeobecný poukaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1So/115/2010 a jeho citáciu týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu\nbez upresnenia ich vzťahu k preskúmavaným rozhodnutiam. Žalobca konštatoval, že postup žalovaného\nje v priamom rozpore s Aarhuským dohovorom, podľa ktorého majú úradníci a správne orgány\npodporovať a usmerňovať verejnosť pri požadovaní prístupu k informáciám a uľahčovať jej účasť\nna rozhodovacom procese. Správny orgán si nemôže diktovať, akým spôsobom umožní účastníkom\nkonania realizovať ich procesné práva, obzvlášť ak tým obmedzí, sťaží alebo zmarí vecné naplnenie\n\npráv účastníka konania. Na základe uvedeného žalobca konštatoval, že postupom správneho orgánu,\nktorý bližšie nešpecifikoval, mu bolo upreté procesné právo ako účastníkovi konania a právo na priaznivé\nživotné prostredie a spravodlivý proces podľa Ústavy Slovenskej republiky. Zdôraznil, že správne\norgány majú povinnosť zaoberať sa vecou riadne, a zdôraznil aj význam dostatočného odôvodnenia\nrozhodnutia. Napadnuté rozhodnutie je podľa neho nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo\nnedostatok dôvodov, nakoľko neobsahuje žiadnu relevantnú argumentáciu týkajúcu sa nedoručenia\nkópie spisov žalobcovi. Žalobca konštatoval, že žiadnu z uvedených skutočností žalovaný nevzal do\núvahy, s argumentami žalobcu sa nijako nevysporiadal, ani s vadami napadnutého rozhodnutia, preto\nje napadnuté rozhodnutie nesprávne. Žalobca ani túto časť argumentácie bližšie nešpecifikoval.\n33. Správny súd k popísanej argumentácii žalobcu uvádza, že táto je všeobecná, nekonkrétna až vágna,\npričom nie je zrejmé, k čomu žalobca podanou žalobou smeruje, teda aké konkrétne nedostatky sa majú\npodanou žalobou odstrániť, resp. napraviť, zvlášť s poukazom na to, že žalobné námietky sa prekrývajú\ns odvolacími námietkami uplatnenými žalobcom v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, s ktorými\nsa žalovaný vysporiadal v napadnutom rozhodnutí (viď strana 11 a nasl. napadnutého rozhodnutia).\nNa tieto námietky žalovaný dal odpoveď a riadne sa nimi zaoberal, pričom žalobca v žalobe na tieto\nodpovede nijakým spôsobom nereflektoval a neuviedol, v čom konkrétne vidí ich nesprávnosť, teda\nžalobe chýba vecný a logický základ i zmysel. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí v danej veci\nvyplýva, že boli zodpovedané aj otázky súvisiace so záväznými stanoviskami, s územným konaním\na s posudzovaním vplyvov na životné prostredie, teda tvrdenia žalobcu o tom, že tieto otázky neboli\nvyriešené a že mu nebola daná odpoveď na jeho námietky a argumenty, nemajú reálny základ a vykazujú\nznaky nesústredenosti pri ich formulovaní. Správny súd ďalej zvýrazňuje, že predmetom prieskumu\nv danej veci sú rozhodnutia týkajúce sa stavebného povolenia, v kontexte s čím nie je zrejmé, čo sa\nžalobca snaží žalobou docieliť a aký konkrétny záujem na ochrane životného prostredia presadzuje\na chráni, ak otázky súvisiace so zisťovacím a územným konaním boli už vyriešené. Celkovo obsah\nžaloby správny súd hodnotí ako veľmi všeobecný, nezrozumiteľný až zmätočný, opakujúci sa, založený\nna citáciách právnych predpisov a rozhodovacej činnosti súdov, s absenciou konkretizácie žalobnej\nargumentácie vo vzťahu k predmetu konania, resp. vykazujúcej prvky súvislosti s iným konaním,\ns absenciou základnej logiky a zmyslu správnej žaloby ako takej. V tejto súvislosti je potrebné zvýrazniť,\nže žalobca bol v predmetnom administratívnom konaní účastníkom konania a jeho odvolanie bolo\npredmetom odvolacieho prieskumu a podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia. Nie je preto\nzrejmé, kam žalobca smeruje, ak v žalobe poukazuje na to, že mu postavenie účastníka konania\nnebolo priznané. Správny súd podotýka, že zo svojej úradnej činnosti zistil, že žalobca opakovane\npodával a podáva druhovo a obsahovo rovnaké žaloby v rôznych veciach, pričom porovnaním obsahu\nniektorých žalôb so žalobou v danej veci (napríklad konania vedené pred správnym súdom sp. zn.\nBA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020 a iné, v ktorých boli vydané uznesenia o odmietnutí žalôb žalobcu\nz rovnakých dôvodov) správny súd zistil, že tieto sú z väčšej časti totožné, majú charakter všeobecnej\nšablóny s rovnako abstraktnou argumentáciou, žalobca používa rovnaké citácie, všeobecné tvrdenia\ni argumenty (dokonca s rovnakým označovaním a číslovaním častí žaloby), bez toho, aby diferencoval\npredmet konkrétnych konaní, či už vo vzťahu k žalobám týkajúcim sa zisťovacieho konania alebo\npovoľovacieho konania. V dôsledku uvedených zistení správny súd dospel k záveru, že je potrebné na\ndanú vec aplikovať § 28 SSP.\n34. Správny súd v súvislosti s otázkami aplikácie § 28 SSP v prvom rade poukazuje na judikatórne\nprijaté závery Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS SR“) v rozhodnutí\nzverejnenom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí NSS SR pod č. R 14/2022, z ktorých pri rozhodovaní\nv danej veci vychádzal. NSS SR v predmetnom rozhodnutí vyslovil, že „...výnimku zo všeobecnej\naplikácie článku 46 Ústavy predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi\npodaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku). Jedná sa\no všeobecné východisko (princíp), bližšie vyjadrené ustanovením § 28 Správneho súdneho poriadku,\nv zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a\nprávnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď\nzjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie.\nOdmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi\nsankčný nástroj \"trestajúci\" zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k\naplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí\npravidlo \"v pochybnostiach v prospech\", teda pokiaľ má konajúci súd pochybnosť o šikanóznom konaní\n\nkonkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné\nzase dosahujú intenzitu \"obyčajnej\" nedôvodnosti), správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k\nmateriálnemu naplneniu článku 46 Ústavy a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae\n(odmietnutiu spravodlivosti)...“ (R 14/2022). V nadväznosti na tieto závery správny súd poukazuje aj\nna ďalšie právne východiská pre svoje rozhodovanie, a to na uznesenie NSS SR sp. zn. 6Svk/3/2024\nzo dňa 21.02.2025, ktorým NSS SR rozhodoval v obdobnej právnej veci žalobcu, pričom jeho kasačnú\nsťažnosť, podanú proti rozhodnutiu krajského súdu o odmietnutí správnej žaloby postupom podľa § 28\nv spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP, zamietol. V odôvodnení NSS SR uviedol:\n„27. Úvodom najvyšší správny súd poukazuje na súvisiacu a plne aplikovateľnú prejudikatúru ako\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), tak kasačného súdu. Najvyšší súd\nv uznesení sp. zn. 7Sžik/3/2017 zo dňa 31. júla 2018, okrem iného dôvodil, že „Právnym základom\nzákazu zneužitia práva je čl. 1 ods. 1 Ústavy v spojení s čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, ktorý ukladá\npovinnosť všetkým štátnym orgánom, že výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou, to znamená v súlade s princípmi,\nktoré sú garantované v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR. Zákaz zneužitia práva je súčasťou princípu právneho\nštátu. Účelom čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je zaručiť prístup k súdu každému, kto tvrdí, že\nbol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného čl.\n46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon.“.\n28. Na vyššie uvedené uznesenie najvyššieho súdu nadviazal (resp. z neho vychádzal) kasačný súd,\nkeď v uznesení sp. zn. 6Svk/14/2021 zo dňa 23. februára 2022 dôvodil, že (i) „Zároveň najvyšší\nsprávny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom\nzabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené. O aké obmedzenia sa jedná vyplýva\nprimárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne\nspočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu\npre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne\nspravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov\npred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení\nistých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania\n(napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo\nsťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo sťažnosti\n68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní\nproti Francúzsku z 26. júla 2002, číslo sťažnosti č. 32911/96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že\nosobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň platí\npravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom\nrozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre\nľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07, bod\n21).“ (bod 36); (ii) „Podľa názoru najvyššieho správneho súdu (odhliadnuc od obmedzení uvedených\nv predchádzajúcom bode) povahu obmedzenia, a teda výnimky zo všeobecnej aplikácie článku 46\nÚstavy Slovenskej republiky, predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný\nnávrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 SSP). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), ktorý\nje následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý.\nV tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam\nalebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať\nv odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou\nsleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu\nsprávnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej\nžaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v\npraxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou\na zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude\njednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia\nprincípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima\nratio.“; (bod 37); (iii) „V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky z 10. novembra 2005, sp. zn. 1Afs/104/2005 možno pod zneužitím práva rozumieť cit.: „(...)\nsituace, kdy někdo vykoná své subjektivní právo k neodůvodněné újmě někoho jiného nebo společnosti;\ntakovéto chování, jímž se dosahuje výsledku nedovoleného, je jenom zdánlivě dovolené. O chování\ntoliko zdánlivě dovolené jde z toho důvodu, že objektivní právo nezná chování zároveň dovolené a\n\nzároveň nedovolené; vzhledem k tomu, že ze zásady lex specialis derogat legi generali vyplývá, že\nzákaz zneužití práva je silnější, než dovolení dané právem, není takové chování výkonem práva, ale\nprotiprávním jednáním (viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu\npráva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (...) Nejvyšší správní soud\npodotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím\nneodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního\npojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon,\njenž je ze své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace,\nkteré mohou za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně\nvzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či\nlépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť\nv rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí\njiným újmu. Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem\nreprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku\nz pravidla; proto nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by\ndalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly\núzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně\nprávo není matematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv.\nVše záleží na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením\npřesných pravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv;\ntento institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství\nživotních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je\npravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy Slovenskej republiky\nako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode\njednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku\ntvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore\ns jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť\nuplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi\nvlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu\nNajvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).“ (bod 38); (iv)\n„Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne\nkonanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva\nv tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie\nÚstavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným\ncieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn.\n22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík,\nM., Števček, M., Filová, A. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava : C. H. Beck, 2018, 217\ns.). Jeho podstata spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad rámec jeho\nobsahu. Zámer osoby je úzko spojený s výsledkom konania, teda vykonať svoje verejné subjektívne\nprávo šikanózne sa prejavuje nepriamo v zjavne excesívnom alebo v abnormálnom použití platnej\nprávnej úpravy. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania možno stretnúť pri podávaní návrhov na\nzačatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku\nkonkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe ujmy\nspočívajúcej v poškodení, sťažení postupu správneho orgánu / súdu, v jeho zahltení veľkým počtom\npodaní a pod. V prípade, ak je však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o\nobchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním\nverejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné\nsubjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je\nvykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv\na slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho\nvýkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za\núčelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že\nvedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna\n2012, sp. zn. 2As/82/2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná\nje zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej\nveci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého\núčastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu\nochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u\n\nktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a súčasne bude zjavné, že podanie vo veci\nsamej (správna žaloba, prípadne kasačná sťažnosť) nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie\nNajvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10).“ (bod\n39).\n29. Závery vyjadrené v uznesení kasačného súdu opísané v predošlom bode následne najvyšší\nsprávny súd rozvinul v uznesení sp. zn. 3Svk/14/2021 z 20. apríla 2022, v ktorom, okrem iného\ndôvodil, že (i) „Druhý pilier Aarhuského dohovoru sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese.\nÚčasť verejnosti na rozhodovacom procese je upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady\nč. 2003/35/ ES. V slovenskom právnom systéme bola smernica transponovaná o. i. do zákona č.\n24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov. Implementačné\nusmernenia k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú\no.i. cit.: „Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania\norgánov verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie\ninformácie o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie,\nverejnosť má často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní,\nči už z vlastného záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje\notvorený, pravidelný a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť dôveru. Zabezpečením takéhoto\nrámca, v ktorom môže verejnosť uplatňovať svoje právo na informácie, združovanie sa a účasť,\nobe strany napĺňajú svoje ciele súčasne - zlepšuje sa schopnosť inštitúcií vykonávať svoje úlohy a\nzabezpečovať nevyhnutné podmienky na to, aby verejnosť mohla využívať svoje práva a plniť svoje\npovinnosti.... Aj keď niekedy môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším\nmožným, existuje nespočetné množstvo prípadov alebo skrytých faktorov, ktoré vyjdú najavo len vďaka\nzapojeniu verejnosti do procesu a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“. (bod 38); (ii)\n„S týmito závermi korešponduje odborná spisba, ktorá zdôrazňuje špecifiká účasti verejnosti, avšak\npripúšťa aj možnosti zneužitia široko koncipovaných možností vstupu verejnosti do rozhodovacích\nprocesov cit: „Za první specifikum lze dle našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti,\nrespektive environmentálních organizací v procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve\nsrovnání s jinými výše naznačenými případy aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití\npráva v rámci práva daňového daňový subjekt zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak\njiž bylo uvedeno. Jinak řečeno, daňový subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem,\nvůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad\nještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči\nsobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání\npachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně\nřečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu\nveřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí.\nUrčitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech\nhájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha\nenvironmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu.\nNapříklad v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem\núčasti environmentálních občanských sdružení (spolků) je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty\nz oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody\na krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých.“ V tomto rozsudku Nejvyšší správní\nsoud o environmentálních občanských sdruženích, respektive spolcích, současně hovoří jakožto o\n„advokátech“ veřejného zájmu na ochraně životního prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně\nživotního prostředí nereprezentují pouze příslušné orgány státní správy z titulu své působnosti, ale\ntaké veřejnost, zejména právě environmentální organizace. Uvedené pochopitelně souvisí také s širším\nkontextem účasti veřejnosti jako projevu participace veřejnosti na rozhodování o věcech týkajících se\nživotního prostředí či ještě obecněji občanské společnosti.“. (bod 39).\n30. Vo svetle záverov vyššie uvedenej „prejudikatúry“, aplikujúc pritom citované právne predpisy,\nposudzoval najvyšší správny súd aj kasačnú sťažnosť žalobcu a v jej rozsahu aj priebeh správneho, resp.\nsúdneho konania a rozhodnutia správnych orgánov a následne napadnuté uznesenie krajského súdu.\nPo oboznámení sa s obsahom správnej žaloby žalobcu dospel kasačný súd k záveru, že táto má skôr\npovahu všeobecného, resp. univerzálneho dokumentu, vo svojej podstate „použiteľného“ pre potreby\nneurčitého okruhu konaní s obdobným predmetom. Napriek rozsahu dvadsiatich strán pozostáva\nsprávna žaloba prevažne z citácií právnych predpisov, judikatúry, odbornej spisby, všeobecných\nkonštatovaní a opisu princípov. Bezprostrednú (rozumej nie univerzálnu) proximitu s prejednávanou\nvecou kasačný súd identifikoval v podstate len (i) v bode 2 - označenie preskúmavaných rozhodnutí;\n\n(ii) bode 6 - petit a (iii) v bodoch 55 a 56 na str. 12 žaloby (pričom však výhrady tam uvedené mali\nopäť celkom všeobecný charakter). Hoci mal žalobca možnosť v kasačnej sťažnosti vyvrátiť záver\nkrajského súdu (ako aj závery žalovaného obsiahnuté v jeho vyjadrení adresovanom krajskému súdu)\no tom, že jeho podanie (správna žaloba) má šikanózny charakter práve pre jej všeobecnosť a „nesúvis“\ns prejednávanou vecou, túto svoju príležitosť nevyužil, zotrvajúc na svojom dovtedajšom prístupe.\nInými slovami, žalobca kasačnú sťažnosť koncipoval a formuloval v podstate obdobne ako správnu\nžalobu, všeobecne a univerzálne, na štrnástich stranách opäť citujúc právne predpisy, odkazujúc sa na\njudikatúru, odbornú spisbu, uvádzajúc všeobecné konštatovania. Tento záver (o „univerzálnej“ povahe\npodania žalobcu) dokumentuje napríklad aj „omyl“ žalobcu, keď tento v bode 2 sub. 3 kasačnej sťažnosti\nuvádza, že „... rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie orgánu prvého stupňa je správnym aktom\nvydaným orgánom verejnej správy v konaní podľa zákona č. 39/2013 Z. z....“, čo je konštatovanie celkom\nzrejme neaplikovateľné na prejednávanú vec.\n31. Odvolávajúc sa na vyššie uvedené potom stojí za zmienku, že predmetom zmeny navrhovanej\nčinnosti v prejednávanej veci bolo navýšenie kapacity čistiacej linky IBC kontajnerov, pričom toto\nbolo riešené zavedením poobednej smeny. Zmenou navrhovanej činnosti malo dôjsť k zvýšeniu\npočtu pracovníkov z 13 na 17. Správna žaloba a ani kasačná sťažnosť špecifiká prejednávanej veci\nnereflektuje a v podstate ani nezmieňuje. Žalobcom artikulované „výhrady“ sa na zmenu navrhovanej\nčinnosti „Umývacia linka na IBC kontajnery“ (ktorá bola špecifikovaná v oznámení o zmene navrhovanej\nčinnosti) „vzťahujú a zároveň nevzťahujú“ rovnako, ako v podstate na akúkoľvek inú zmenu navrhovanej\nčinnosti účastníka konania. Ako na ilustráciu možno poukázať napríklad na prvú vetu bodu 37 (str. 9)\nkasačnej sťažnosti, kde žalobca uvádza: „Sťažovateľ ďalej tvrdí, že odvolacia námietka žalobcu bola\nrelevantná (t. j. týkajúca sa veci) a zároveň konkrétna (t. j. formulovaná dostatočne jasným spôsobom).“.\nZ predchádzajúcich a ani nasledujúcich bodov kasačnej sťažnosti však nie je možné vyvodiť, ktorú\n„námietku“ má žalobca na mysli. Obdobne, ako vo vyššie citovaných rozhodnutiach, dospel kasačný\nsúd k záveru, že v posudzovanom prípade žalobca podal žalobu de facto bez akejkoľvek nadväznosti\nna posudzovanú vec, v ktorej namietal porušenie procesných pravidiel žalovaným a prvostupňovým\norgánom bez konkrétneho prepojenia na prejednávanú vec a nepredložil žiadne námietky vecného\ncharakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o účele žaloby smerujúcom k ochrane životného\nprostredia súvisiace s vecou. Z toho dôvodu podľa kasačného súdu správny súd vyslovil záver o zneužití\npráva žalobcom správne, keď žalobca nevystupoval v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o\nmeritórne vyriešenie sporu, ale len pre samotné vedenie sporu a takémuto konaniu právny poriadok\nochranu neposkytuje.“\n35. Ďalej správny súd poukazuje na rozhodnutia vydané tunajším súdom vo veciach žalobcu, vedených\npod sp. zn. BA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020, BA-6S/104/2020, BA-6S/89/2020, ktoré mali obdobný\nskutkový a právny základ ako predmetná vec, a s ktorými sa správny súd v plnom rozsahu stotožňuje, pri\nzohľadnení osobitostí danej veci (najmä skutočnosti, že v tomto prípade ide o povoľovacie, nie zisťovacie\nkonanie). Tunajší súd v označených veciach žalobcu dospel k záveru, že jeho žalobu je potrebné\ns ohľadom na jej charakter postupom podľa § 28 SSP odmietnuť. Vo veci sp. zn. NR-26S/17/2020\nsprávny súd rozhodol uznesením zo dňa 03.04.2025 a svoje rozhodnutie odôvodnil nasledujúcimi\núvahami a závermi:\n„38. Správny súd uvádza, že zákaz zneužitia práva je právnym princípom, ktorého úlohou je zamedziť\nneželanému účinku, ak sa subjekt správa v súlade s právnymi normami, ale výkon práva nesleduje\núčel zákonom stanovený. Právny princíp zákazu zneužitia práva vyjadrený v ustanovení § 28 SSP,\nvychádzajúci zo základných princípov konania upravených v § 5 SSP, konkrétne v odseku 12\npredmetného ustanovenia, predstavuje ochranu účastníkov konania pred zjavnou šikanou zo strany\nžalobcu, ktorý si uplatňuje svoje právo na prístup k správnemu súdu, avšak jeho cieľom nie je ochrana\nporušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Pri práve zainteresovanej verejnosti na\npodanie správnej žaloby je potrebné rozlišovať reálny záujem subjektu, ktorému osobitný predpis\npriznáva postavenie zainteresovanej verejnosti, spočívajúci vo formulácií konkrétnych pripomienok voči\noznámenému zámeru, ktoré napomôžu navrhovateľovi podľa zákona o posudzovaní i príslušnému\norgánu pochopiť očakávania a námietky zainteresovanej verejnosti a dotknutých orgánov, identifikovať\npotenciálne kontroverzné otázky týkajúce sa konkrétnej navrhovanej činnosti a taktiež umožní získať\ndoplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho\nzáujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní všeobecne koncipované pripomienky k\nnavrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby\nz nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo\nprihliadnuté na špecifiká daného prípadu.\n\n39. Správny súd nepopiera právo zainteresovanej verejnosti na relevantné informácie o životnom\nprostredí a s tým súvisiace práva žalobcu ako účastníka administratívneho konania, resp. práva na\npodanie správnej žaloby vo veciach ochrany životného prostredia, avšak je nevyhnutné konštatovať,\nže právo verejnosti na zabezpečovaní ochrany životného prostredia nemožno chápať v tom zmysle,\nže verejnosť môže podávať do každého konania týkajúceho sa životného prostredia takmer identické\npodania obsahujúce všeobecné pripomienky, bez toho, aby tieto súviseli s konkrétnou navrhovanou\nčinnosťou.\n40. Z úradnej činnosti správneho súdu je mu známe, že na základe približne 180 žalôb žalobcu sa\nvedú pred tunajším súdom správne súdne konania.\n41. Správny súd posudzujúc každú vec individuálne, prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto\nsúdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné\nvedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor. Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez\nsúvisu s konkrétnou vecou, poukazuje na právne predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje\ndoslovné znenie svoje odvolacích námietok. Je nutné konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola\nsprávnym súdom vyhodnotená ako tzv. „mustra“ či šablóna, ktorú je možné vzhľadom na jej abstraktnosť\na všeobecnosť ako aj nenaviazanosť na identifikovateľný predmet konkrétneho zisťovacieho konania,\npoužiť na napadnutie rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu zisťovacieho konania, bez ohľadu na to,\nčo by bolo jeho predmetom.\n42. Podľa názoru správneho súdu má žaloba skôr povahu univerzálneho dokumentu s možným\npoužitím pre neurčitý okruh zisťovacích konaní. Náznaky súvislosti s predmetom konkrétneho\nzisťovacieho konania správny súd identifikoval v častiach týkajúcich sa zopakovania odvolacích\nnámietok – čl. 3.2., bod 8 a 16. Tieto žalobné body, okrem zhody s odvolacími námietkami, však\nneobsahujú žiadnu konkrétnu argumentáciu žalobcu, prečo sa žalobca neuspokojil s vyhodnotením\nodvolacích námietok realizovaným v rozhodnutí žalovaného. Žalobca tak skopíroval do žaloby odvolacie\nnámietky, a to bez toho, aby ich zasadil do aktuálnejšieho kontextu, ktorý spočíva v tom, že sa žalovaný\ns uvedenými odvolacími námietkami už nejakým spôsobom vysporiadal. Podstatné je uviesť aj to, že\nzo správnej žaloby nie je zrejmé ani to, v čom konkrétne má navrhovaná činnosť odporovať predpisom\nna ochranu životného prostredia.\n43. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu\npráva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo\nna prístup k správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo,\nbez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí.\n44. S poukazom na uvedené vyhodnotenie charakteru žaloby žalobcu podľa názoru správneho súdu\nžalobca zneužil svoje právo podať správnu žalobu a svoje právo vykonal šikanóznym spôsobom. Preto\nsprávny súd žalobu podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) SSP odmietol.\n45. Nad rámec vyššie uvedeného správny súd dodáva, že na základe tohto rozhodnutia správneho\nsúdu nemožno paušálne pristupovať ku každej žalobcom podanej žalobe, pretože nie je vylúčené, že iná\nžaloba žalobcu nebude mať povahu univerzálneho dokumentu a bude predstavovať výkon práv žalobcu,\nktorý nebude možné vyhodnotiť ako zneužitie práva.“\n36. Nad rámec uvedeného správny súd v uznesení sp. zn. BA-6S/138/2020 zo dňa 10.04.2025 (bod\n66.) dodal, že „...žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup\nk správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo, bez reálneho\nzáujmu na meritórnom rozhodnutí. Žalobca v 3. rade podľa názoru správneho súdu bol pri podaní\nžaloby vedený cieľom vykázať aktivitu a podať žalobu bez reálneho záujmu túto riadne odôvodniť a vec\nmeritórne vyriešiť. Žalobca v 3. rade ani sám nevedel uviesť dôvody, pre ktoré žalobu v konkrétnej veci\npodal, preto tieto dôvody sú len vo všeobecnej rovine. V danom prípade by sa dalo povedať, že zo strany\nžalobcu v 3. rade sa jedná o simuláciu (predstieranie) záujmu na aktívnom postupe z dôvodu snahy o\ndosiahnutie statusu aktívneho žalobcu bez toho, aby reálne formuloval konkrétne dôvody nezákonnosti\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného.“\n37. S uvedeným právnymi závermi, vyjadrenými v predmetných uzneseniach správneho súdu sp. zn.\nBA-6S/138/2020, NR-26S/17/2020, BA-6S/104/2020, BA-6S/89/2020, ktoré nadväzujú na judikatúru\na následnú rozhodovaciu činnosť NSS SR vo vzťahu k žalobcovi (konkrétne R 14/2022 a uznesenie\nsp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa 21.02.2025), sa správny súd v danej veci v plnom rozsahu stotožňuje,\nv podrobnostiach na uvedenú argumentáciu v kontexte konkrétnych okolností danej veci poukazuje\na uzatvára, že na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k\nzneužitiu práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil\n\nsvoje právo na prístup k správnemu súdu, keď inicioval súdne konanie bez reálneho záujmu na\nmeritórnom rozhodnutí, len za účelom vykazovania žalobnej aktivity opakovaným podávaním rovnakých\nbezobsažných a nekonkrétnych žalôb bez zjavnej potreby naplnenia ich zmyslu a účelu.\n38. S ohľadom na uvedené správny súd s poukazom na § 28 SSP žalobu odmietol podľa § 98 ods. 1\npísm. h) SSP.\n39. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov\nnemá právo na ich náhradu, keďže žaloba bola odmietnutá. Z hľadiska aplikácie § 171 ods. 1 SSP\nje treba uviesť, že napriek tomu, že odmietnutie žaloby zavinil žalobca, žalovaný je orgánom verejnej\nsprávy, ktorému sa náhrada trov konania priznáva len výnimočne, navyše mu v tomto konaní žiadne\ntrovy nevznikli, preto mu ich náhradu správny súd nepriznal.\n40. O náhrade trov ďalšieho účastníka konania správny súd rozhodol podľa § 169 SSP tak, že mu\nnáhradu trov konania nepriznal s poukazom na to, že mu v konaní nebola uložená žiadna povinnosť\n(uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Svk/1/2025 zo dňa 26.02.2025).\n41. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v\nspojení s § 147 ods. 2 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442\nSSP), a to v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty\nnemožno odpustiť.\nV kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého\nrozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich\nskutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva\n(sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len\ndo uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.\nV kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na\npreukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.\nKasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera\no dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté\nrozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu.\nDôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred\nsprávnym súdom.\nV konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ zastúpený advokátom.\nKasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané\nadvokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ\nalebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo\nho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe\npodľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.", "vazby": {}, "cituje": [{"guid": "ussr:6cca2c20-6457-4f95-9241-ddd8017dbb41", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 197/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 197/2010 z 13. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-13", "citacie_n": 70, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6cca2c20-6457-4f95-9241-ddd8017dbb41"}, {"guid": "ussr:a8d3bbb9-cf16-4f0c-bd84-fd002f183b69", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 223/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 223/09 z 27. 5. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-05-27", "citacie_n": 59, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a8d3bbb9-cf16-4f0c-bd84-fd002f183b69"}, {"guid": "ussr:0f7a8f86-b09c-4ec2-a10a-cafac46b808f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 374/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 374/06 z 30. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-30", "citacie_n": 18, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:0f7a8f86-b09c-4ec2-a10a-cafac46b808f"}, {"guid": "0c5c1de6-4016-4ba4-9664-9d95c7b6eea3:5c0a6696-d6d6-403c-944a-3102eb2e93ce", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1019200342.1", "spisova_znacka": "7Svk/1/2025", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Svk/1/2025 z 26. 2. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-02-26", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1019200342.1"}, {"guid": "7c56c1bf-8344-4bf1-be04-f33928bccd99:1726b8ce-f881-4cf0-98dc-f82f0fa7d020", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2025:1022200751.1", "spisova_znacka": "6Svk/3/2024", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/3/2024 z 21. 2. 2025", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2025-02-21", "citacie_n": 10, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2025:1022200751.1"}, {"guid": "2c2788be-697a-4010-9a9b-9eb8b1218683:a02a5050-33bf-4d3c-a15a-06332e2e9f49", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:2021200102.1", "spisova_znacka": "3Svk/14/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/14/2021 z 20. 4. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-04-20", "citacie_n": 11, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:2021200102.1"}, {"guid": "ecec14cd-96a8-4470-aa94-b17fa8d59206:7e4c4662-dcaf-4072-85f2-27573a2f3673", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2022:8020200327.1", "spisova_znacka": "6Svk/14/2021", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Svk/14/2021 z 23. 2. 2022", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2022-02-23", "citacie_n": 73, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2022:8020200327.1"}], "citovane_v": []}