Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-5S/125/2020 1020200854 01. 08. 2025 JUDr. Ina Šingliarová ECLI:SK:SpSBA:2025:1020200854.3
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Iny Šingliarovej a členov senátu doc. JUDr. Mateja Horvata, PhD., a JUDr. Jozefa Timeka v právnej veci žalobcu: KOMUNÁLNA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefánikova 17, 811 05 Bratislava, IČO: 31 595 545, právne zastúpený: RUŽIČKA AND PARTNERS, so sídlom Vysoká 2/B, 811 06 Bratislava, IČO 36 863 360, proti žalovanému: Národná banka Slovenska, so sídlom Ul. Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Bankovej rady Národnej banky Slovenska, č. NBS1-000-048-565, č. z. 100-000-230-630 zo dňa 12.05.2020, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave návrhy žalobcu na prerušenie konania z a m i e t a . II. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . III. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Predmet správneho súdneho prieskumu 1. Predmetom správneho súdneho prieskumu je rozhodnutie Bankovej rady Národnej banky Slovenska, č. NBS1-000-048-565, č. z. 100-000-230-630 zo dňa 12.05.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný podľa § 32 ods. 2 zákona č. 747/2004 Z. z. o dohľade nad finančným trhom a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov (ďalej len „zákon o dohľade“) potvrdil rozhodnutie Národnej banky Slovenska, útvaru dohľadu nad finančným trhom (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo „orgán dohľadu“), č. NBS1-000-037-870, č. z. 100-000-209-264 zo dňa 23.12.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bola Komunálnej poisťovni, a. s., Vienna Insurance Group (ďalej len „účastník konania“ alebo „žalobca“) uložená pokuta, zakázané používanie nekalej obchodnej praktiky a uložené opatrenie na odstránenie a nápravu zistených nedostatkov a zamietol rozklad podaný žalobcom. II. Priebeh administratívneho konania 2. Orgán dohľadu prvostupňovým rozhodnutím uložil účastníkovi konania pokutu podľa § 35f ods. 1 písm. a) v spojení s § 35 a ods. 1 zákona o dohľade vo výške 75 000 eur za porušenie povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov, ktorého sa účastník konania dopustil porušením § 4 ods. 2 písm. c) v spojení s § 7 ods. 1 a 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase vzniku porušenia (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) ako jedného pokračujúceho správneho deliktu keď používal v období od 23.10.2018 do 30.04.2019 (ďalej aj ako „rozhodné obdobie“) nekalú obchodnú praktiku vo
forme klamlivého konania podľa § 8 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorá spočívala v tom, že poslal spotrebiteľom (poistníkom) adresný list označený ako a) avízo na úhradu platné pre všetky produkty neživotného prostredia (avízo na úhradu) b) avízo na úhradu spolu s poistkou k produktom havarijného poistenia číslo 210, 246, 260, 261, 265, 271, 275, 276, 280, 281, 285, 289, 290, 295, 301, 311, 316 (poistka kasko), obsahujúce nesprávne informácie ocenenia poistenia, keď ceny poistenia boli v súvislosti so zavedením dane z poistenia podľa zákona č. 213/2018 Z. z. o dani z poistenia a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o dani z poistenia“) uvedené vo vyšších čiastkach, než sú ceny vyplývajúce z poistných zmlúv, ktoré mal účastník konania uzavreté so spotrebiteľmi, a o spôsobe výpočtu ceny, keď tieto boli vypočítané ako súčasť ceny poistenia vyplývajúce z poistných zmlúv uzatvorených so spotrebiteľmi a osobitnej čiastky označenej ako daň z poistenia, pričom tieto informácie účastník konania uvádzal napriek tomu, že výška cien poistení vyplývajúcich z poistných zmlúv nebola platne zmenená na základe dohody zmluvných strán alebo na základe vykonania jednostrannej zmeny, čím mohol účastník konania zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil spočívajúce v tom, že spotrebiteľ zaplatí cenu poistenia v sume vyššej, než v akej je povinný zaplatiť ju podľa príslušnej poistnej zmluvy a akú by spotrebiteľ zaplatil, ak by účastník konania nesprávne informácie neposkytol. 3. Orgán dohľadu vo výroku prvostupňového rozhodnutia vymedzil, že účastník konania sa predmetnej nekalej obchodnej praktiky dopustil vo vzťahu k spotrebiteľom, ktorí mali s účastníkom konania v rozhodnom období uzatvorené poistné zmluvy o produktoch č. 400, 444, 445, 220, 260, 265, 275, 276, 280, 285, 295. 4. Orgán dohľadu ďalej účastníkovi konania zakázal podľa § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade používať nekalú obchodnú praktiku vymedzenú vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Súbežne uložil podľa § 35f ods. 1 písm. b) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade opatrenie na odstránenie a nápravu zistených nedostatkov uvedených vo výroku prvostupňového rozhodnutia spočívajúce v povinnosti účastníka konania odoslať všetkým dotknutým spotrebiteľom adresný list, v ktorom účastník konania uvedie, že v príslušnom avíze na úhradu alebo v avíze s poistkou, ktoré zaslal, bola uvedená nesprávna informácia o cene poistenia v súvislosti s jej navýšením o daň z poistenia zavedenú zákonom o dani z poistenia, a to do 90 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a zároveň v povinnosti účastníka konania preukázať orgánu dohľadu splnenie tejto povinnosti do 30 dní po jej splnení. 5. Žalovaný napadnutým rozhodnutím prvostupňové rozhodnutie potvrdil a rozklad účastníka konania zamietol. 6. Orgán dohľadu, ako aj žalovaný vychádzali z toho, že daň z poistenia upravená zákonom o dani z poistenia sa vzťahuje na všetky poistné zmluvy o neživotnom poistení podľa prílohy č. 1 k tomuto zákonu, a teda aj na poistné zmluvy uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona. Platiteľom dane z poistenia je poisťovateľ (s výnimkami ustanovenými zákonom), pričom od platiteľa treba odlišovať osobu znášajúcu daňové zaťaženie, ktorou je poistník. Rozsah premietnutia dane do ceny poistenia, resp. absorbovanie dane v nákladových položkách poisťovne zákon neupravuje. Miera prenosu dane by tak mala byť určená trhom a konkurenčným bojom o klienta. 7. K právnej kvalifikácii orgánom dohľadu vytýkaného konania ako klamlivej obchodnej praktiky vo vzťahu k cene je relevantné, či účastník konania spotrebiteľov informoval o cene, resp. žiadal od nich zaplatiť cenu poistenia vo výške, na akú mal v súlade s príslušnými zmluvami právo. Pre spotrebiteľa je rozhodujúca predovšetkým konečná suma, ktorú za poistenie platí. Ak dôjde k zvýšeniu celkovej sumy, je potrebné túto situáciu vyhodnotiť ako zvýšenie ceny za službu. Ak účastník konania poskytne spotrebiteľovi informácie o cene finančnej služby (poistenia) odlišnú od tej, na akú má z poistnej zmluvy právo, bez toho, aby túto novú cenu so spotrebiteľom dojednal alebo uskutočnil platnú jednostrannú zmenu pôvodne dojednanej ceny, poskytuje tomuto spotrebiteľovi nesprávnu informáciu o cene. Ako právny titul na zmenu ceny dojednanej v poistnej zmluve prichádzajú do úvahy nasledujúce možnosti: a) zmena, ktorá nastane ex lege, b) zmena uskutočnená na základe dohody zmluvných strán podľa § 516 Občianskeho zákonníka, prípadne uzatvorenie novej poistnej zmluvy s novou cenou podľa § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka alebo c) zmena uskutočnená na základe jednostrannej zmeny zmluvy vykonanej za splnenia zákonom ustanovených podmienok plynúcich predovšetkým z § 53 ods. 1 v spojení s ods. 4 písm. i), ods. 5 a § 800 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ak cena poistenia nebola zmenená niektorým z týchto spôsobov, nevzniká účastníkovi konania z dôvodu prijatia zákona o dani z poistenia voči spotrebiteľom právo žiadať zaplatenie ceny poistenia vo vyšších sumách, než aké vyplývajú z ich spotrebiteľských zmlúv. Podľa orgánu dohľadu nebol naplnený ani jeden z troch možných právnych titulov na takýto postup.
8. Orgán dohľadu vychádzal z koncepcie inštitútu nekalých obchodných praktík vo vzťahu k modelu priemerného spotrebiteľa. Priemerný spotrebiteľ je abstraktným pojmom, pričom ak vytýkaná obchodná praktika zapríčiní, že urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, tak informácie zaslané účastníkom konania (obchodná praktika) sú nepochybne spôsobilé ovplyvniť jeho ekonomické rozhodovanie. Overenie týchto informácií by predpokladalo hlbšiu znalosť daňového a záväzkového práva, ktorú nie je možné od priemerného spotrebiteľa očakávať. Účastník konania sa zaslaním avíza na úhradu, resp. poistky kasko spotrebiteľom, ktorí s ním mali uzatvorenú poistnú zmluvu o niektorom z posudzovaných produktov, dopustil nekalej obchodnej praktiky vo forme klamlivého konania, čím porušil zákaz používania nekalých obchodných praktík. 9. Správny delikt bol vyhodnotený ako pokračujúci správny delikt, kde všetky čiastkové útoky po subjektívnej stránke boli spojené s jedným a tým istým zámerom účastníka konania v tom význame, že účastník konania už od počiatku zamýšľal aj ďalšie útoky. 10. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej zdôraznil, že hlavný argument a rozpor medzi právnymi názormi orgánu dohľadu a účastníka konania, videl v spore o spôsobe určenia základu dane podľa § 6 ods. 1 zákona o dani z poistenia. Podľa účastníka konania výklad orgánu dohľadu spôsobil, že nepriama daň z poistenia je vnímaná ako priama daň. Podľa účastníka konania z dôvodu, že daň z poistenia je nepriamou daňou, vyplýva, že môže zmluvne dohodnutú sumu poistného jednostranne zvýšiť. Žalovaný však zastal názor, že zo žiadneho zákona nevyplýva takéto právo účastníka konania na jednostranné navýšenie zmluvne dohodnutej ceny poistenia. Ak účastník konania takéto zákonné právo automaticky nemá a zároveň zákonom a zmluvou aprobovaným spôsobom nedošlo k zvýšeniu ceny poistného, tak sa dohodnuté platby môžu zdaniť len tak, že zmluvne dohodnutá poistníkom platená cena poistenia sa rozdelí na dve časti (daň z poistného a daňový základ) – poistné v užšom zmysle slova. Účastník konania však vychádzal z toho, že platby sa zdania, takže nová platba sa skladá z dvoch častí – dane z poistného a daňového základu, ktorým je pôvodne dohodnutá cena poistenia (pred zavedením dane). Podľa žalovaného obe výkladové alternatívy spĺňajú klasifikačné požiadavky na nepriame dane. Samotná klasifikácia dane ako nepriamej nepredpisuje presnú metódu určenia základu dane a výpočtu výšky daňovej povinnosti. 11. Podľa žalovaného sa účastník konania nemôže pokúšať zmierňovať dopady legislatívy, ktorá zvyšuje nákladovosť poistených produktov, porušovaním predpisov v oblasti ochrany spotrebiteľa. Tzv. prospotrebiteľský výklad právnych predpisov právna teória ako ani judikatúra nepozná. Orgán dohľadu pri aplikácii zákona používal v pochybnostiach výklad v prospech spotrebiteľa, keďže podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelom dosiahnuť ochranu spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany pred nekalými obchodnými praktikami. Žalovaný tak uzatvoril, že účastník konania nemôže automaticky navýšiť pôvodne dohodnuté záväzky z poistnej zmluvy a aj po nadobudnutí účinnosti zákona o dani z poistenia je poistník povinný uhrádzať pôvodne dohodnutú cenu poistenia, v ktorej je obsiahnutá aj daň z poistenia a poisťovňa ju povinne odvedie štátu. 12. Podľa účastníka konania orgánom dohľadu zaujatý výklad stavia účastníka konania či dokonca celý poistný trh do situácie, keď musia znášať za spotrebiteľov časť dane z poistenia bez možnosti prispôsobenia poistných zmlúv, čo môže mať negatívny vplyv na ich solventnosť. Podľa žalovaného táto premisa nie je pravdivá. Obozretne riadená poisťovňa má mať rôzne mechanizmy, ktorými dokáže prenášať takýto druh nákladov na poistníkov, kde jedným z mechanizmov je možnosť jednostrannej zmeny zmluvy, keď si poisťovňa zmluvne vopred vymedzí konkrétne situácie, kedy je oprávnená bez súhlasu spotrebiteľa vopred stanoveným spôsobom zmeniť niektorú jej časť. Orgán dohľadu však analýzou zmluvných ustanovení umožňujúcich jednostrannú zmenu poistnej zmluvy zistil, že tieto sa v nich buď vôbec nenachádzajú, alebo nezodpovedajú požiadavkám predpisov na ochranu spotrebiteľa. 13. Žalovaný uviedol, že účastník konania nemá povinnosť dojednať v zmluvách zmenovú klauzulu, je to len možnosť. Pokiaľ však túto možnosť nevyužil, nemôže si teraz účelovo prispôsobovať právny rámec poistenia a tvrdiť, že aj keď si zmenové klauzuly nedojednal, musí slovenský právny poriadok vytvárať možnosť na zmenu dojednanej ceny aj bez zmenových klauzúl a bez dohody so spotrebiteľom. 14. Žalovaný tiež odmietol, že by zákon pôsobil retroaktívne. Uplatňuje sa totižto k poistnému obdobiu, ktoré začne plynúť až po 31.12.2018. S odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Szd 1/2012 z 29.09.2011 uviedol, že v danom prípade ide o tzv. nepravú retroaktivitu, ktorá je v právnom štáte povolená. Podľa žalovaného argumentácia účastníka konania nereflektuje skutočnosť, že postup výberu dane v zákone o dani z poistenia upravuje práva a povinnosti súvisiace s platením, výberom a odvedením dane trom subjektom, a to štátu, platiteľovi a daňovníkovi. Vo vzťahu k štátu je slabšou stranou ako daňovník, tak aj platiteľ. Pri zistení z dvoch alternatív výkladu, keď jeden je v prospech daňovníka a druhý v prospech platiteľa, preto neobstojí argument, že zákon treba vykladať v prospech platiteľa a v neprospech daňovníka z dôvodu, že platiteľ je slabšou stranou vo vzťahu k štátu.
Pri použití účastníkom konania preferovanej interpretačnej alternatívy, je totiž daňovník zaťažený daňou vo väčšej miere. Účastník konania celý problém tak vníma len v perspektíve dvojstranného vzťahu, kde na jednej strane je štát na strane druhej účastník konania. Podľa žalovaného však tento vzťah nie je dvojstranným vzťahom, ale vystupuje v ňom tretia strana – poistník v postavení finančného spotrebiteľa, kde finanční spotrebitelia majú zaručené minimálne rovnaké ústavné práva ako poisťovne. 15. Žalovaný ďalej uviedol, že účastník konania nesprávnym spôsobom určil sumu dane z poistenia vlastným výpočtom. Postup výpočtu závisí od toho, kto je osobou povinnou platiť daň. Ak je touto osobou poisťovateľ, potom poistné už obsahuje daň, t. j. daň sa vypočíta z poistného nadol. Jednostranné zvýšenie ceny poistenia účastníkom konania predstavovala práve 8 % z dohodnutej ceny, teda účastník konania si pri tomto postupe zamenil sadzbu dane so sumou dane, ktorá je nižšia ako 8 %. Daň sa vypočíta zo základu dane, ktorým je podľa § 6 ods. 1 zákona o dani z poistenia suma prijatého poistného znížená o daň. Účastník konania vo svojich listoch poistencom neuviedol žiadnu informáciu o zavedení novej dane z poistenia, prípadne o možnosti ukončenia poistnej zmluvy, ale len samotnú informáciu o novej cene poistenia, ktorú rozdelil na dohodnuté poistné a nesprávne vypočítanú daň, čím podľa žalovaného naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu vymedzeného vo výrokovej časti rozhodnutia. 16. Podľa žalovaného právo jednostranne meniť zmluvy je výnimkou zo zákazu nezmeniteľnosti zmluvy jednostranným právnym úkonom, ktorý treba vykladať reštriktívne. Zákon v § 53 ods. 15 Občianskeho zákonníka vymedzuje, aby kritériom zmeny bolo kritérium objektívneho dôvodu. Priemerný spotrebiteľ však nemusí poznať detaily legislatívneho procesu a ani poistnú matematiku na to, aby vedel vyhodnotiť, že účastník konania nevie žiadnym spôsobom reálne ovplyvniť prijatie zákona zavádzajúceho daňové povinnosti, resp. sadzbu tejto dane. Tento dôvod však v zmenových klauzulách účastníka konania absentuje. 17. K výške pokuty žalovaný uviedol, že tá bola uložená v rámci ústavne konformného základného rozpätia sadzby pokuty rozhodného v čase zisteného porušenia, a teda v medziach správneho uváženia. Žalovaný sa stotožnil s tým, že nie každé protiprávne konanie je nutné sankcionovať, avšak neuloženie pokuty za protiprávne konanie by nebolo spravodlivé vo vzťahu k ostatným poisťovateľom na trhu, ktorí postupovali lege artis. 18. Napokon žalovaný uviedol, že účastník konania mu elektronicky doručil dňa 28.04.2020 podanie s názvom „doplnenie argumentov účastníka k rozkladu voči rozhodnutiu Národnej banky Slovenska zo dňa 23.12.2019 č. sp. NBS1-000-037-870, č. z. 100-000-209-264“ (ďalej len „doplnenie rozkladu“). S poukazom na § 29 ods. 5 tretia veta zákona o dohľade, ako aj to, že v tomto doplnení účastník konania predniesol argumenty, ktoré sa týkajú pripomienok NBS v rámci medzirezortného pripomienkového konania k zákonu o dani z poistenia, žiadosti Slovenskej asociácie sprostredkovateľov poisťovníctva zo dňa 09.11.2018 a listu guvernéra NBS zo dňa 28.01.2019, uviedol, že sa ďalej týmto doplnením nezaoberal. III. Správna žaloba 19. Včas podanou správnou žalobou podľa § 194 zákona č. 162/2015 Z. z. Správy súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného spolu s prvostupňovým rozhodnutím podľa § 191 ods. 1 písm. c), e) a g) SSP. Zároveň navrhol, aby žalovaný bol povinný uhradiť žalobcovi náhradu trov konania tak, ako budú v konaní vyčíslené. 20. Podľa žalobcu ho žalovaný sankcionuje za to, že v rozhodnom období listami zasielanými pred uplynutím konkrétneho poistného obdobia žiadal od svojich poistníkov, aby okrem zmluvne dohodnutého poistného uhradili za ďalšie poistné obdobie aj daň z poistenia podľa zákona o dani z poistenia. Týmto sa mal žalobca dopustiť klamlivej obchodnej praktiky. Tento záver je nesprávny. Daň z poistenia podľa zákona spadá pod kategóriu nepriamych daní. Úmyslom zákonodarcu nebolo autoritatívne siahnuť na výnosy žalobcu. Pri nepriamej dani sú platiteľ dane a daňovník dve rozdielne osoby. Ak žalobca žiadal uhradiť okrem dohodnutého poistného aj čiastku zaplatenej dane, fakticky tým konal v súlade s pôvodne uzatvorenou poistnou zmluvou, na ktorú iba aplikoval novozavedenú zákonnú povinnosť vyberať od poistníkov túto daň. Povinnosti pre účastníkov poistnej zmluvy nemusia vyplývať len zo zmluvy, ale môžu byť implicitne uložené aj zákonom. Keďže zákon neupravuje spôsob aplikácie dane na poistné zmluvy pred jeho účinnosťou, žalovaný mal za to, že poistné dohodnuté pred účinnosťou zákona o dani z poistenia v sebe automaticky od účinnosti tohto zákona zahŕňa aj daň z poistenia. Žalobca je toho názoru, že tento výklad je nesprávny. Poistné dohodnuté v poistnej zmluve nemohlo zahŕňať daň z poistenia uzatvorenej pred účinnosťou zákona, a preto musí dohodnuté poistné vo výške nezahŕňajúcej daň z poistenia navýšiť o daň z poistenia.
21. Podľa žalobcu v danom prípade dochádza k stretu verejného práva a súkromného práva, a preto nemožno výklad zákona o dani z poistenia oddeliť od výkladu zákona o ochrane spotrebiteľa či Občianskeho zákonníka, ale je nevyhnutné ich vykladať vo vzájomných súvislostiach. Podľa žalovaného je žalobca povinný znášať daň z poistenia namiesto poistníka. Podľa logiky žalovaného by tí poistenci, ktorí podpísali v minulosti zmluvu so všeobecnou zmenovou klauzulou, boli zaviazaní nepriamo daň zaplatiť a boli by znevýhodnení oproti poistencom, ktorí takúto klauzulu v zmluve nemali, pretože za nich by nepriamu daň mala podľa žalovaného zaplatiť poisťovňa. Nemožno podmieňovať zaťaženie poistníka novou daňou, ktorej uloženie nastalo priamo zákonom, ustanoveniami poistnej zmluvy alebo akýmkoľvek konaním či opomenutím účastníkov poistného vzťahu bez ohľadu na to, či je alebo nie je poistníkom spotrebiteľ. Takýto výklad žalovaného je v rozpore s judikatúrou ústavného súdu, ktorá odmieta čisto formálny výklad právneho predpisu bez zohľadnenia jeho cieľa a zmyslu. Žalobca má za to, že aj napriek tomu, že zákon o dani z poistenia výslovne neupravuje „navýšenie“ poistného vo vzťahu k poistným zmluvám uzatvoreným pred zavedením dane z poistenia, tento dôsledok nepriamo a logicky vyplýva z jeho ustanovení a poukazuje na § 4 ods. 2 písm. a), § 5 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona o dani z poistenia. Pri výklade žalovaného by poistnému zodpovedala čiastka cca 92,59 eur a dani z poistenia čiastka cca 7,41 eur. Pri výklade žalobcu by poistnému zodpovedala čiastka 100 eur a dani z poistenia čiastka 8 eur. Výkladom, ktorý používa žalovaný, by tak na každých 100 eur poistného dohodnutého pred účinnosťou zákona žalobca fakticky ukrátil štát o 59 eurocentov z dôvodu, že daň by v rozpore s účelom zákona znášal žalobca namiesto poistníka. To by mohlo naplniť skutkovú podstatu trestného činu skrátenia dane a poistného podľa Trestného zákona. 22. Vo vzťahu k § 800 ods. 1 Občianskeho zákona uviedol, že toto ustanovenie bolo novelizované v súvislosti s prijatím zákona o dani z poistenia a tak zákonodarca zámerne vytvoril mechanizmus pre prípad, keď poistník nebude súhlasiť so zvýšením poistného. Podľa názoru žalobcu v prípade zvýšenia poistného o daň z poistenia ide o zmenu zákona, a teda nejde o prípad jednostrannej zmeny poistného, kedy musia byť splnené kritériá podľa § 53 Občianskeho zákonníka. Ak by poistník nechcel uhradiť za ďalšie poistné obdobie okrem poistného aj daň z poistenia, je priamo zo zákona oprávnený v prípade nesúhlasu s výškou poistného svoju poistnú zmluvu vypovedať. Zákonodarca neustanovil povinnosť o tom informovať poistníka. Žalobca nepristúpil k navýšeniu poistného za aktuálne poistné obdobie, ale listami iba informoval poistníkov o výške poistného a dane z poistenia, ktorá sa bude aplikovať na ďalšie poistné obdobie. 23. Prijatím zákona o dani z poistenia sa koncepcia povahy poistného zmenila, keďže nepredstavuje už iba čiastku, ktorú si žalobca môže celú ponechať, ale obsahuje aj zložku dane, ktorú je povinný odviesť štátu. Žalobca pri výpočte poistného nemohol zohľadniť skutočnosť, že niekedy v budúcnosti bude poistné zahŕňať aj nepriamu daň z poistenia vo výške 8 %. S poistným zákony spájajú viaceré dôležité povinnosti, ktoré sú aj dôležitým ukazovateľom pre finančnú stabilitu poisťovne, keď necitlivým retroaktívnym zásahom do obsahu tohto pojmu nevyhnutne dochádza k ohrozeniu hospodárenia poisťovne, či schopnosti plnenia jej záväzkov. Okrem toho to bude mať vplyv aj na odmeňovanie finančných agentov. Všetky poistné produkty neživotného poistenia všetkých slovenských poisťovateľov, na ktoré sa aplikuje zákon, a pri ktorých je marža nižšia ako 8 %, sa nevyhnutne stávajú stratovými no jednotlivípoisťovatelia nemajú možnosť okamžite vypovedať poistnú zmluvu, a teda sú povinní zotrvať v poistnom vzťahu minimálne do konca poistného obdobia. 24. Žalobca sa dôvodne domnieval, že má právo požadovať od poistníka okrem zmluvne dohodnutého poistného aj čiastku zodpovedajúcu dani z poistenia. Podľa žalobcu, ak by tak neučinil, dochádzalo by práve v takomto prípade k zmene poistnej zmluvy bez dohody účastníkov poistnej zmluvy a navyše aj k popretiu charakteru dane z poistenia ako nepriamej dane. 25. Žalobca ďalej poukazoval na vznesené pripomienky v rámci medzirezortného pripomienkového konania k zákonu o dani z poistenia, kde sám žalovaný vyjadril pochybnosti o tom, či navrhovaná daň je nepriamou daňou alebo nie, ako aj poukázal na možnú problematickú retroaktivitu daného zákona. Ďalej poukázal aj na žiadosť o usmernenie zaslanú Slovenskou asociáciou sprostredkovateľov v poisťovníctve, List guvernéra NBS z 28.01.2019, ako aj na list Slovenskej asociácie poisťovní guvernérovi NBS z 28.01.2019 a z ktorých vyplýva možný nejednoznačný výklad zákona. Žalovaný tak mal vedomosť o tom, že aplikácia zákona môže byť problematická, no ignoroval možnosti preventívneho odstránenia takéhoto stavu či už odbornou diskusiou alebo stretnutiami na úrovni riadiacich pracovníkov, vydaním usmernenia či jasným vyhranením sa k spôsobu uplatňovania dane z poistenia. 26. Pokuta bola uložená neopodstatnene. Žalovaný nebol povinný v posudzovanom prípade pokutu uložiť. Mal postupovať podľa zásady in dubio pro reo.
27. S účinnosťou Civilného sporového poriadku od 01.07.2016 žalovaný stratil možnosť konať o abstraktnej kontrole v spotrebiteľských veciach, ktorá bola účinnosťou Civilného sporového poriadku zverená do kompetencie súdu, a teda sa mal uplatniť princíp lex posterior derogat legi priori. 28. Ďalej napadol nezohľadnenie podania žalobcu zo dňa 28.04.2020 t. j. doplnenia rozkladu. Toto doplnenie nijakým spôsobom nerozširovalo, nemenilo a ani nedopĺňalo rozsah, v ktorom napádal prvostupňové rozhodnutie, ako ani dôvody podaného rozkladu a tak sa ním mal žalovaný zaoberať. 29. Žalovaný si pred vydaním napadnutého rozhodnutia nesplnil svoju zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplýva z § 26 zákona o dohľade, keď neoboznámil žalobcu s podkladmi pre vydanie rozhodnutia, pričom v spisovom podklade sa nachádzalo aj stanovisko odboru ochrany finančných spotrebiteľov k rozkladu zo dňa 04.02.2020 a ku ktorému sa žalobca nemohol vyjadriť. 30. Žalobca ďalej uplatnil námietku zaujatosti vo vzťahu k členovi bankovej rady, a to konkrétne k A. B. C., ktorý je členom bankovej rady, avšak ktorý bol aj predkladateľom vládneho návrhu zákona o dani z poistenia. 31. Žalobca ďalej uvádza, že skutková veta vo výroku prvostupňového rozhodnutia je nezákonná a neúplná. Žalovaný vo výroku odkazuje na adresné listy žalobcu. Ide však len o opisy bez konkrétnej špecifikácie znenia týchto listov. Chýba tu kvalitatívna a kvantitatívna stránka vytýkaného konania žalobcu (napríklad počet zmlúv, teda zrejme aj počet listov, sa nachádza v odôvodnení na s. 47). Nedostatočný je aj opis, ktorý odkazuje na to, že v uvedených komunikáciách žalobcu sa mali vyskytovať nesprávne informácie o cene poistenia a o spôsobe výpočtu ceny, pričom absentujú konkrétne formulácie s uvedením údajov, ktoré majú zakladať porušenie právnych predpisov. Žalovaný tento nedostatok snažil preklenúť odkazmi, textovými skratkami, prípadne zástupnými spojeniami ako napríklad „XXX,XX eur“. Bez špecifikácie konkrétnych číselných súm a ostatných údajov vo výrokovej vete nie je možné posúdiť vznik prekážky litispendencie, ako aj zákazu dvojitého postihu. Neúplné sú tiež odkazy žalovaného vo výroku na jednotlivé poistné podmienky žalobcu, pretože tieto formulácie neobsahujú žiadne znenia zmluvných podmienok, na ktoré majú odkazovať. 32. Žalobca ďalej navrhol, aby správny súd podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP prerušil konanie do skončenia konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, a to z dôvodu, že § 13 ods. 1 zákona o dani z poistenia je v rozpore s čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj článkom 1 ods. 1 Protokolu k Dohovoru. Uvedené odôvodnil zásahom do práva vlastniť majetok, práva na ochranu nadobudnutých práv a ďalej z dôvodu neurčitosti namietanej právnej úpravy. 33. Žalobca taktiež navrhol prerušiť konanie z dôvodu podania návrhu na začatie prejudiciálneho konanie (§ 100 ods. 1 písm. c/ SSP) podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, a to s otázkami týkajúcimi sa výkladu článku 157 Smernice Solventnosť II. V tejto súvislosti navrhol položiť dve otázky: „1. Má sa článok 157 Smernice 2009/138 vykladať tak, že nepripúšťa uloženie takejto dane, ktorá v dôsledku aplikácie vnútroštátneho zákona, vykonávajúceho smernicu, má povahu priamej dane?“ „2. Má sa článok 157 Smernice 2009/138 vykladať tak, že členský štát nie je oprávnený sankcionovať poisťovňu v prípade, ak táto daň z poistenia ako nepriamu daň vyberie od poistníka napriek tomu, že zmluva, uzavretá medzi poisťovňou a poistníkom pred nadobudnutím účinnosti zákonnej úpravy o daň z poistenia neobsahuje ustanovenie, predpokladajúc zavedenie takejto dane?“ IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 34. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním z 31.08.2020 (ďalej len „vyjadrenie“), v ktorom sa zásadne pridržal odôvodnenia, ktoré uviedol v napadnutom rozhodnutí. 35. Nad tento rozsah vo všeobecnosti poukázal na to, že prijaté poistné 100 eur sa rozdelí na základ dane 92,59 eur a daň 7,41 eur. Daň je žalobca ako platiteľ dane povinný odviesť správcovi dane. Bez ohľadu na existenciu alebo neexistenciu zmenovej klauzuly, súhlasu alebo nesúhlasu sa z každých 100 eur prijatých poisťovňou vždy odvedie presne 7,41 eur dane z poistenia. Ak chce mať žalobca v budúcnosti zo zaplateného poistného rovnaký príjem po zdanení, ako mal pred zavedením dane, musí reagovať zvýšením ceny, tak aby sa základ dane rovnal pôvodnému príjmu. V konaní o uložení sankcie je žalobcovi kladené za vinu, že spotrebiteľom klamlivo tvrdil, že jednostranným úkonom zvýšil cenu, aj keď cenu de iure nezvýšil, lebo na to nemal oprávnenie vyplývajúce zo zmluvy (zmenová klauzula), ani zo zákona. 36. Z bežných učebnicových definícií nepriamej dane nevyplýva žiadna požiadavka na konkrétny mechanizmus preúčtovania tejto dane spotrebiteľovi. Daň je v zásade za každých okolností povinný zaplatiť žalobca. Nie je to ani izolovaný a ani formalistický výklad zákona. Skutočnosť, že daň platí žalobca a nie spotrebiteľ, je definičným znakom nepriamej dane. K vytváraniu dvoch skupín poistníkov
uviedol, že ide o prirodzený rozdiel medzi zmluvou, kde sa nachádza zmenová klauzula a zmluvou bez nej; ide tu len o technickú otázku riešenia rizika. 37. Novelou § 800 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa zavádza do práva poistných zmlúv špecifická ochrana spotrebiteľa obdobná, ako je bežná pri iných finančných službách, t. j. určenie špecifickej lehoty, keď vopred musí byť zmena oznámená poistníkovi. Nijako z toho nevyplýva, že zavedením tejto ochrany pri jednostrannej zmene ceny poistenia vytvoril zákonodarca implicitný zákonný nárok na zmenu ako tvrdí žalobca. Štandardným spôsobom jednostranného zvýšenia ceny je zvýšenie na základe zmluvnej klauzuly. Na to, aby bola takáto zmluvná klauzula prijateľná z pohľadu § 53 Občianskeho zákonníka, musí spĺňať určité podmienky. 38. K neopodstatnenosti uloženej pokuty uviedol, že princíp in dubio pro reo nemohol aplikovať, pretože zodpovednosť za spáchanie správneho deliktu bola zistená nado všetku pochybnosť. 39. Vo vzťahu k nemožnosti posúdenia konania ako nekalej obchodnej praktiky z dôvodu prijatia Civilného sporového poriadku uvádza, že podľa jeho názoru boli splnené všetky podmienky podľa § 24 ods. 10 zákona o dohľade na to, aby si žalovaný posúdil túto otázku ako predbežnú otázku. 40. K nezohľadneniu doplnenia rozkladu uviedol, že toto doplnenie nemožno považovať za dôkaz, pretože z neho nemožno získať priamy poznatok o skutočnosti dôležitej pre rozhodnutie veci, keďže toto doplnenie neobsahovalo návrh na doplnenie dokazovania, ale iba rozšírenie právnej argumentácie. Žalovaný preto aplikoval § 29 ods. 5 zákona o dohľade a podaním sa ďalej nezaoberal. 41. Ani stanovisko útvaru dohľadu, ktorý vydal rozhodnutie na prvom stupni, nie je dôkazom v konaní o opravnom prostriedku. Do obsahu spisu preto neboli doplnené žiadne nové dôkazné prostriedky, a preto žalovaný nebol povinný aplikovať § 26 zákona o dohľade. 42. Ak by bol akceptovaný argument o zaujatosti člena bankovej rady, išlo by podľa žalovaného o tzv. dôkaz v kruhu, ktorý by umožňoval konštatovať nezákonnosť bez toho, aby sa obsahom rozhodnutia meritórne zaoberal súd a zároveň by v takom prípade boli zaujaté vždy všetky ministerstvá, keď ako ústredné orgány štátnej správy rozhodujú o rozkladoch proti rozhodnutiam orgánov štátnej správy, keďže tie sú pravidelne aj predkladateľmi návrhov zákonov. 43. Podľa názoru žalovaného skutková veta je dostatočne jasná a určitá a je z nej zrejmé, čo presne sa žalobcovi kladie za vinu a obsahuje dostatok informácií na účely posúdenia prekážky litispendencie, zákazu dvojitého postihu pre rovnaký skutok, prekážky rozhodnutej veci, či určenie rozsahu dokazovania. 44. Podľa žalovaného zákon nepôsobí retroaktívne, keďže sa vzťahuje na poistné obdobia až po 31.12.2018, a teda nie je dôvod na podanie návrhu na konanie pred ústavným súdom. 45. S poukazom na doktrínu acte clair súd nemá povinnosť otázku predkladať, ak jej odpoveď zjavne vyplýva z textu smernice, čo sa vzťahuje na prvú otázku navrhnutú žalobcom. Druhá otázka nijak nesúvisí s obsahom článku 157 Smernice, a preto by na ňu súdny dvor odmietol odpovedať. Z daného dôvodu preto navrhuje nevyhovieť návrhu na prerušenie konania v tejto veci. 46. Žalovaný navrhol žalobu podľa § 190 SSP zamietnuť ako nedôvodnú. 47. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril v podaní z 12.06.2020 (ďalej len „replika“). 48. Žalobca v replike zásadne zotrval na dôvodoch podania žaloby a podrobne rozpísaných v žalobe. 49. Žalovaný sa k replike ďalej nevyjadril. V. Relevantná právna úprava 50. Podľa § 14 ods. 3 zákona o dohľade účinného do 25.06.2021 (ďalej len „zákon o dohľade“) účastník konania, ktorý sa dozvie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že zamestnanec Národnej banky Slovenska alebo člen bankovej rady má byť vylúčený z konania, je povinný tieto skutočnosti bezodkladne písomne oznámiť Národnej banke Slovenska. V oznámení o námietke zaujatosti musí byť označený zamestnanec Národnej banky Slovenska alebo člen bankovej rady, proti ktorému námietka zaujatosti smeruje, dôvod, pre ktorý má byť tento zamestnanec alebo člen bankovej rady vylúčený z konania, kedy sa účastník konania dozvedel o tomto dôvode a akými dôkazmi môže byť tento dôvod preukázaný; spolu s oznámením o námietke zaujatosti je účastník konania povinný predložiť dôkazy, ktoré má k dispozícii. Na opakované oznámenie tých istých skutočností a dôvodov sa neprihliada a nerozhoduje sa o nich, ak sa už o nich rozhodlo. 51. Podľa § 25 ods. 10 zákona o dohľade ak sa v konaní vyskytne predbežná otázka, ktorá môže mať význam pre ďalší procesný postup alebo posudzovanie skutkového stavu veci a rozhodovanie Národnej banky Slovenska, pričom o tejto otázke už právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, týmto rozhodnutím je Národná banka Slovenska viazaná. Inak Národná banka Slovenska môže sama posúdiť predbežnú otázku alebo dať príslušnému orgánu podnet na začatie konania o predbežnej otázke. Národná banka
Slovenska si však nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o spáchaní a páchateľovi trestného činu, o spáchaní a páchateľovi priestupku alebo iného správneho deliktu ani o osobnom stave fyzickej osoby alebo o existencii právnickej osoby, ak rozhodovanie o týchto veciach patrí súdu alebo inému príslušnému orgánu verejnej moci. 52. Podľa § 35f ods. 1 písm. a) zákona o dohľade tomu, kto porušil práva finančného spotrebiteľa alebo porušil povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, Národná banka Slovenska je podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov a povahy zisteného nedostatku príslušná uložiť pokutu do výšky 1 000 000 eur, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak. 53. Podľa § 35h ods. 1 zákona o dohľade sankcie podľa tohto zákona a osobitných predpisov za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov možno ukladať samostatne alebo súbežne a za trvajúci nedostatok aj opakovane. Sankcie podľa tohto zákona za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov možno uložiť do troch rokov od zistenia nedostatku, najneskôr však do desiatich rokov od jeho vzniku. Premlčacie lehoty podľa druhej vety sa prerušujú, keď nastala skutočnosť zakladajúca prerušenie lehoty podľa § 19 ods. 4, pričom od každého prerušenia premlčania začína plynúť nová premlčacia lehota. Nedostatky uvedené v protokole o vykonanom dohľade na mieste sa považujú za zistené odo dňa skončenia príslušného dohľadu na mieste podľa § 10 ods. 5 a 6. 54. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa účinného do 20.07.2020 (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) predávajúci nesmie používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách. 55. Podľa § 7 ods. 1 a 4 zákona o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky sú zakázané, a to pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie (ods. 1). Za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie a klamlivé opomenutie konania podľa § 8 a agresívna obchodná praktika podľa § 9. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa za každých okolností považujú za nekalé, je v prílohe č. 1 (ods. 4). 56. Podľa § 8 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa považuje za klamlivú, ak zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k cene alebo k spôsobu výpočtu ceny alebo existencie osobitnej cenovej výhody. 57. Podľa § 4 ods. 2 písm. a) a b) zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „súčasný zákon o ochrane spotrebiteľa“) obchodník nesmie používať nekalé obchodné praktiky (písm. a/), používať neprijateľné podmienky v zmluvách (písm. b/). 58. Podľa § 9 ods. 5 a 6 súčasného zákona o ochrane spotrebiteľa za nekalú obchodnú praktiku sa považuje najmä klamlivé konanie, klamlivé opomenutie konania a agresívna obchodná praktika. Zoznam obchodných praktík, ktoré sa vždy považujú za nekalé, je uvedený v prílohe č. 1 (ods. 5). Nekalé obchodné praktiky sú zakázané pred, počas aj po vykonaní obchodnej transakcie. Používanie nekalých obchodných praktík sa zakazuje aj v súvislosti s plnením záväzku spotrebiteľa vrátane vymáhania pohľadávky vyplývajúcej zo zmluvy (ods. 6). 59. Podľa § 10 ods. 1 písm. d) súčasného zákona o ochrane spotrebiteľa klamlivé konanie je obchodná praktika, ktorá zapríčiňuje alebo môže zapríčiniť, že priemerný spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil, pretože obsahuje nesprávne informácie a je preto nepravdivá, alebo akýmkoľvek spôsobom uvádza do omylu alebo môže uviesť do omylu priemerného spotrebiteľa, a to aj ak je táto informácia vecne správna vo vzťahu k cene, spôsobu výpočtu ceny alebo k existencii osobitnej cenovej výhody. 60. Podľa § 2 písm. a) bodu 1 zákona o dani z poistenia účinného do 31.12.2021 (ďalej len „zákon o dani z poistenia“) na účely tohto zákona sa rozumie poisťovateľom poisťovňa, poisťovňa z iného členského štátu Európskej únie alebo členského štátu Európskej dohody o voľnom obchode, ktorý podpísal Zmluvu o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „členský štát“), pobočka zahraničnej poisťovne a zahraničná poisťovňa. 61. Podľa § 2 písm. b) zákona o dani z poistenia na účely tohto zákona sa rozumie poistníkom osoba, ktorá uzavrela poistnú zmluvu s poisťovateľom. 62. Podľa § 3 ods. 1 zákona o dani z poistenia predmetom dane je poistenie v odvetviach neživotného poistenia uvedených v prílohe č. 1, ak je poistné riziko umiestnené v tuzemsku. 63. Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona o dani z poistenia osobou povinnou platiť daň správcovi dane (ďalej len „platiteľ“) je poisťovateľ, ak odsek 2 neustanovuje inak (ods. 1). Platiteľom je aj poistník, ktorý zaplatil poistné zahraničnej poisťovni, ktorá nemá v tuzemsku pobočku; ak poistník preúčtuje poistné
právnickej osobe podľa písmena b), je platiteľom v rozsahu poistného, ktoré tejto osobe nepreúčtuje (ods. 2 písm. a/), právnická osoba, ktorej sú preúčtované náklady poistenia, ktoré sa vzťahujú na poistné riziko umiestnené v tuzemsku (ods. 2 písm. b/). 64. Podľa § 5 ods. 1 zákona o dani z poistenia daňová povinnosť vzniká platiteľovi podľa § 4 ods. 1 dňom prijatia platby poistného, a to v rozsahu prijatej platby (písm. a/), zaúčtovania predpisu pohľadávky z poistného (písm. b/) alebo splatnosti poistného (písm. c/). 65. Podľa § 6 ods. 1 zákona o dani z poistenia ak vzniká daňová povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a), základom dane je suma prijatého poistného znížená o daň; ak sa poistné platí v splátkach, základom dane je suma prijatej splátky poistného znížená o daň. 66. Podľa § 13 ods. 1 zákona o dani z poistenia daň sa uplatní, ak poistné obdobie začne plynúť po 31. decembri 2018 a platba poistného alebo jeho časti je prijatá platiteľom najskôr po 31. decembri 2018, ak ide o platiteľa, ktorému vzniká daňová povinnosť podľa § 5 ods. 1 písm. a) (písm. a/), poistné je predpísané po 31. decembri 2018 a platba poistného alebo jeho časti je prijatá po 31. decembri 2018, ak ide o platiteľa, ktorý sa rozhodne pre vznik daňovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. b) (písm. b/), poistné je splatné po 31. decembri 2018 a platba poistného alebo jeho časti je prijatá po 31. decembri 2018, ak ide o platiteľa, ktorý sa rozhodne pre vznik daňovej povinnosti podľa § 5 ods. 1 písm. c) (písm. c/), platba poistného alebo jeho časti je zaplatená platiteľom podľa § 4 ods. 2 písm. a) najskôr po 31. decembri 2018 (písm. d/), preúčtované náklady poistenia sú preúčtované platiteľovi podľa § 4 ods. 2 písm. b) najskôr po 31. decembri 2018 (písm. e/). VI. Verejné vyhlásenie rozsudku 67. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 151/2022 Z. z.“) bol, okrem iného, zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť dňa 01.06.2023. Podľa § 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Z daného dôvodu predmetná právna vec pôvodne vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 5S/125/2020 je na základe uvedenej zmeny právnej úpravy vedená na Správnom súde v Bratislave pod sp. zn. BA-5S/125/2020 a zároveň v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2024 v znení Dodatku č. 7 bola náhodným výberom pridelená na konanie a rozhodovanie do senátu 9S Správneho súdu v Bratislave. 68. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd (§ 10, § 13 ods. 1 SSP) preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby (§ 134 ods. 1 SSP, § 134 ods. 2 SSP a contrario) a dospel k záveru nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju rozsudkom podľa § 190 SSP zamietol. 69. O žalobe rozhodol správny súd bez nariadenia pojednávania rozsudkom podľa § 107 ods. 2 SSP, keďže žalobca ani žalovaný netrvali na nariadení pojednávania. Termín verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli správneho súdu a na webovom sídle súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený za prítomnosti zástupcu žalovaného dňa 01.08.2025 (§137 ods. 4 SSP). VII. Právne hodnotenie správneho súdu 70. V prvom rade správny súd posudzoval, či v dôsledku nadobudnutia účinnosti súčasného zákona o ochrane spotrebiteľa nebolo potrebné posudzovať vec podľa novej právnej úpravy, konkrétne bolo potrebné posúdiť, či v súlade so zásadami ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania (§ 195 písm. d/ SSP), nedošlo k zániku trestnosti konania žalobcu sankcionovaného napadnutým rozhodnutím, resp. či nie je nová právna úprava pre žalobcu ako páchateľa správneho deliktu priaznivejšia. V tomto smere súd konštatuje, že textácia povinností nového zákona o ochrane spotrebiteľa je zásadne totožná s textáciou týchto povinností podľa zákona o ochrane spotrebiteľa (pozri body 52 až 77 odôvodnenia). Zároveň pre úplnosť správny súd uvádza, že vo vzťahu k hmotnoprávnemu posúdeniu skutku, ktorý žalovaný kládol za vinu žalobcovi, vychádzal z právneho stavu k 30.04.2019, ktorý žalovaný identifikoval ako posledný čiastkový útok pokračovacieho správneho deliktu.
71. Podstatou sporu medzi žalobcom a žalovaným je uplatňovanie zákona o dani z poistenia a pravidiel v ňom zakotvených, a to vo vzťahu k poistným zmluvám, ktoré boli žalobcom uzatvorené pred nadobudnutím účinnosti zákona o dani z poistenia, t. j. do 31.12.2018 (vrátane). 72. Medzi žalobcom a žalovaným nevznikol spor ohľadne zisteného skutkového stavu, ale len spor o právny výklad ustanovení zákona o dani z poistenia a jeho možného retroaktívneho pôsobenia. 73. Zákon o dani z poistenia neobsahuje výslovne prechodné ustanovenie, ktoré by danú situáciu priamo riešilo. Tento zákon len v § 13 upravuje, že sa uplatní (zjednodušene povedané) od poistného obdobia, ktoré začne plynúť po 31. decembri 2018 a zároveň ak platba poistného alebo jeho časti je prijatá platiteľom najskôr po 31. decembri 2018. 74. Podľa Ústavného súdu SR: „prechodné ustanovenia sú neoddeliteľnou súčasťou takmer každej právnej úpravy a ich funkciou je zabezpečiť v zásade plynulý prechod z dosiaľ platného a účinného režimu právnej úpravy spoločenských vzťahov do ich nového právneho režimu s tým, že sa má nimi eliminovať právne vákuum navodzujúce právnu neistotu a majú sa jasne určiť pravidlá aplikácie starej, resp. aj novej právnej úpravy na už v minulosti vzniknuté právne vzťahy. Malo by však ísť o také riešenia, ktoré by sa napriek ‚stretnutiu sa s časom‘ vyhli priamemu retroaktívnemu pôsobeniu do minulosti, hoci už z označenia prechodných ustanovení ako intertemporálnych vyplýva, že ich spätné pôsobenie do minulosti nemožno celkom vylúčiť. Retroaktivita (spätná pôsobnosť) právnych následkov vo všeobecnosti nastoľuje otázku ochrany dôvery v oblasti pôvodne platného právneho stavu právnych následkov, ktorý sa následne mení“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 25/05 zo 7. júna 2006). 75. Časový konflikt právnych úprav je spojený v každom prípade so zásahom do princípov rovnosti a ochrany dôvery občana v právo. Posudzovanie tohto konfliktu intertemporality by sa malo riadiť optikou proporcionality a malo by viesť k záveru o takom spôsobe legislatívneho riešenia časového stretu právnych úprav, ktoré by nenarušilo princíp právnej istoty, ako ani princíp rovnosti, ale ich primeraným spôsobom vyvažovalo. Na posúdenie uvedeného je preto relevantné, či ide o retroaktívne ustanovenie, a ak ide o retroaktívne ustanovenie, či ide o pravú retroaktivitu, kedy by ustanovenie bolo v rozpore s ústavným poriadkom Slovenskej republiky, alebo nie. V prípade, ak nie, potom možno uvažovať o uplatnení princípu proporcionality so zreteľom na predchádzajúcu právnu úpravu (aj so zreteľom na spravodlivosť) a vyvažovanie predovšetkým princípu právnej istoty s princípom rovnosti. 76. Správny súd tu opätovne poukazuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, ktorý: „pravú retroaktivitu vymedzil ako stav, v ktorom nová právna úprava neuznáva oprávnenia a povinnosti založené právnymi vzťahmi len lex priori (napr. PL. ÚS 37/99) alebo stav, kedy zákon dodatočne a pozmeňujúco zasahuje do už právne uzavretých minulých skutkových a právnych vzťahov (práv a povinností) (PL. ÚS 3/00). Za nepravú retroaktivitu považuje stav, v ktorom nová právna úprava nevytvára žiadne právne účinky smerujúce pred deň nadobudnutia účinnosti, avšak kvalifikuje tie právne úkony, ku ktorým došlo ešte pred nadobudnutím jej účinnosti, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmene alebo zrušeniu tých právnych účinkov, ktoré boli predtým späté s ich uzavretím (PL. ÚS 38/99). O nepravú retroaktivitu ide aj v prípade, ak zákon uzná skutkové podstaty alebo právne skutočnosti, ktoré vznikli počas účinnosti skoršieho zákona, súčasne však prináša určité zmeny právnych následkov, ktoré s nimi súvisia, pokiaľ tieto právne následky v čase nadobudnutia účinnosti tohto nového zákona ešte nenastali (PL. ÚS 3/00). Ústavný súd už tiež vyslovil, že zákonodarca môže výnimočne uplatniť retroaktívne ustanovenia na úpravu nových (existujúcich) právnych stavov, pričom v takomto prípade musí preukázať ‚závažné dôvody všeobecného záujmu, ktoré si môžu vyžiadať alebo odôvodniť prelomenie zásady zákazu spätnej pôsobnosti v prospech slobodnej tvorby právnej úpravy zo strany zákonodarcu‘ (PL. ÚS 3/00). To znamená, že nepravú retroaktivitu nepovažuje za štandardný vstup do existujúcich právnych vzťahov. Určitú retroaktivitu pripustil aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý vo svojom rozhodnutí Mellacher v. Austria, rozsudok z 19. decembra 1989 (§ 51) uviedol, že ‚legislatívne musí byť daná možnosť, aby sa prijali opatrenia, ktorými sa zasiahne do ďalšieho vykonávania predtým uzavretých zmlúv (v danom prípade nájomných zmlúv), aby sa dosiahol požadovaný cieľ‘“ (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 28/00 z 10. januára 2002). 77. Podporne možno na účely určenia intertemporálnej povahy právnej normy poukázať aj na ustálenú judikatúru nemeckého Spolkového ústavného súdu (pozri napríklad uznesenie zo 14. mája 1986, sp. zn. 2 BvL 2/83 [BVerfGE 72, 200] alebo z 3. decembra 1997, sp. zn. 2 BvR 882/97 [BVerfGE 97, 67]). Podľa posledne menovaného nastáva skutočný retroaktívny účinok vtedy, keď zákonodarca v neprospech dotknutej osoby zasiahne novou normou do skutkového stavu (Tatbestand), ktorý sa začal v minulosti a bol v ňom už „ukončený“, a to tak, že s ním spojí iné právne účinky (dôsledky) ako s existujúcou normou (Rückbewirkung von Rechtsfolgen). Naproti tomu právna norma s nepravou spätnou účinnosťou je taká, ktorou zákonodarca zasahuje do stavu, ktorý sa síce začal už v minulosti, ale ešte
nebol „ukončený“ (tatbestandliche Rückanknüpfung); predmetná norma nemá vplyv na časovú, ale na vecnú pôsobnosť právnej normy, pričom právne účinky právnej normy nastávajú po jej vyhlásení, ale týkajú sa situácií, ktoré boli „spustené“ už pred jej vyhlásením (cit. podľa nálezu Ústavného súdu Českej republiky Pl. ÚS 30/23 zo dňa 17.01.2024, bod 136). 78. Z podstaty časovej účinnosti ako vlastnosti právnej normy (resp. aj právneho predpisu) vyplýva, že okamihom, keď nastane, musia sa právne vzťahy riadiť danou právnou normou. Účinnosť totiž znamená, že právna norma je pre svojho adresáta právne záväzná, vyplývajú mu z nej konkrétne práva a povinnosti. Na odstránenie právnej neistoty, aká právna norma má byť aplikovaná v prípade, keď právna norma je derogovaná alebo novelizovaná, slúžia intertemporálne ustanovenia zákona. Ak tie nejestvujú, správny súd je toho názoru, že vo veci treba aplikovať aktuálne platnú a účinnú právnu normu za zachovania rešpektu k právnym vzťahom, ktoré vznikli za pôvodnej účinnosti, pretože len takým spôsobom sa zabezpečí proporčný a vyrovnaný zásah do žalobcom pôvodne uzatvorených zmlúv. Zároveň tento zásah je v súlade s právnou istotou a zachovaním záväznosti účinných právnych predpisov v právnom štáte. 79. Zo zisteného skutkového stavu má správny súd za preukázané, že žalovaný neposudzoval vec optikou pravej retroaktivity, keďže vec posudzoval vždy len ohľadne aktuálne účinného právneho predpisu, ktorým bol zákon o dani z poistenia. Žalovaný uvedené aj konštatuje vo svojich rozhodnutiach (napr. piaty odsek na s. 13 napadnutého rozhodnutia; druhý odsek na s. 40 prvostupňového rozhodnutia). Podľa názoru správneho súdu v prejednávanom prípade tak nastala vhodná miera proporcionality, a to vyvážením práv a povinností založených pôvodnou právnou úpravou vo vzťahu k zachovaniu pravidiel aktuálne platnej a účinnej právnej úpravy. Z daného dôvodu nemožno vyhovieť žalobným bodom namietajúcim spätné pôsobenie zákona o dani z poistenia a rovnako tak ani návrhu žalobcu na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP, keďže správny súd neidentifikoval splnenie podmienok na konanie o súlade právnych predpisov. 80. Nepriama daň je daň, ktorá je platená nepriamym spôsobom, prostredníctvom jej zaplatenia v cene tovaru alebo služby, teda daň pri ktorej platiteľ dane a daňovník nie sú tá istá osoba. Charakteristickým znakom nepriamej dane teda je, že daňová povinnosť nie je priamo na daňovníkovi, ale je sprostredkovaná inými subjektmi v ekonomike (platiteľom dane). Jej zber je zabezpečený prostredníctvom platiteľa, ktorý je povinný daň odviesť (v danom prípade) štátu. Nepriame dane majú rôzne formy, keď zahŕňajú daň z pridanej hodnoty (DPH), spotrebné dane alebo iné formy daní. Vo vzťahu k povahe dane z poistenia z analýzy zákona o dani z poistenia vyplýva, že tento zákon upravuje daň nepriamu – daň z poistenia. Uvedené vyplýva zo systematickej analýzy zákona o dani z poistenia a predovšetkým z textu jeho § 2 písm. a) v spojení s písm. b) a § 4 ods. 1. Na uvedenom nič nemení ani § 4 ods. 2 písm. a) zákona o dani z poistenia, ktorý upravuje špecifické situácie, kedy platiteľ a daňovník (poistník) splývajú v jeden subjekt. 81. Žalobca a aj žalovaný spoločne uvádzajú, že samotný zákon o dani z príjmov bližšie neupravuje spôsob aplikácie dane na poistné zmluvy pred jeho účinnosťou. Správny súd s uvedenou konštatáciou súhlasí. Žalovaný má za to, že poistné dohodnuté pred účinnosťou zákona o dani z poistenia v sebe automaticky od účinnosti tohto zákona zahŕňa aj daň z poistenia. Na druhej strane žalobca je toho názoru, že hoci zákon o dani z poistenia výslovne neupravuje „navýšenie“ poistného vo vzťahu k poistným zmluvám uzatvoreným pred zavedením dane z poistenia, tak tento dôsledok nepriamo a logicky vyplýva z jeho ustanovení a poukazuje na § 4 ods. 2 písm. a), § 5 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona o dani z poistenia. 82. Podľa názoru správneho súdu kľúčom k „riešeniu“ uvedeného rozporu medzi žalobcom a žalovaným je znenie § 6 ods. 1 zákona o dani z poistenia (a analogicky potom výklad možno vztiahnuť aj na ostatné odseky § 6), podľa ktorého základom dane je suma prijatého poistného znížená o daň; ak sa poistné platí v splátkach, základom dane je suma prijatej splátky poistného znížená o daň. Suma prijatého poistného vyplýva z jednotlivých poistných zmlúv, ktoré má žalobca uzatvorené s jednotlivými poistníkmi. Podľa názoru správneho súdu nemožno z textu zákona o dani z poistenia vydedukovať záver o tom, že žalobca je oprávnený bez ďalšieho jednostranne navýšiť dohodnutú sumu poistného o sumu dane. Uvedený výklad nevyplýva ani zo žalobcom vymedzenej námietky týkajúcej sa systematického výkladu § 4 ods. 2 písm. a), § 5 ods. 3 a § 6 ods. 4 zákona o dani z poistenia, ktorá sa vzťahuje na špecifické situácie (teda výnimky z pravidla), keď platiteľom dane je poistník (§ 4 ods. 2 písm. a/), kde keď platiteľ zaplatí časť poistného, tak daňová povinnosť vzniká v rozsahu zaplatenej časti poistného, t. j. situácia, keď nie je daň splatená ako celok, ale iba ako jej zlomok (pozri slová: „zaplatí časť poistného“ a „v rozsahu zaplatenej časti poistného“). 83. Z textu § 6 zákona o dani z poistenia podľa názoru správneho súdu jednoznačne vyplýva, že suma prijatého poistného (t. j. zmluvne dohodnutého) podlieha dani z poistenia, a teda jej základom je suma
prijatej splátky znížená o daň. Z uvedeného nevyplýva, že by sa tým pádom z dane z poistenia „stala“ daň priama, ako sa snaží navodiť žalobca. Naďalej je tu zachované pravidlo nepriamych daní v podobe platiteľa (poistníka), z ktorého zaplatenej sumy poistného je poisťovňa (žalobca; daňovník) odviesť daň. Rovnako tak, opačne, nemožno z textu zákona o dani z poistenia vyvodiť, že žalobca je oprávnený jednostranne zvýšiť zmluvne dohodnutú cenu poistenia, pretože takýto postup zákon nikde neupravuje. Z daného dôvodu rovnako tak možno odvodiť, že tu nie je daný dôvod na prerušenie konania podľa § 100 ods.1 písm. c), keďže správny súd neidentifikoval dôvody na podanie návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. 84. Podľa názoru správneho súdu daná skutočnosť neznamená, že poistné zmluvy sú z pohľadu žalobcu nezmeniteľné; možnosť ich zmeny a prispôsobenie novým podmienkam určeným aj zákonom o dani z poistenia tu naďalej je zachovaná. Týmto možnostiam sa vyčerpávajúco venoval orgán dohľadu vo svojom prvostupňovom rozhodnutí, na ktoré správny súd v plnej miere odkazuje (s. 23 až 30 prvostupňového rozhodnutia). 85. Žalobca na viacerých miestach správnej žaloby uplatnil žalobný bod, podľa ktorého sa žalovaný dopúšťa izolovaného a formalistického výkladu zákona. Paradoxne je to však sám žalobca, ktorý sa dopúšťa tohto spôsobu výkladu, keď vykladá zákon o dani z poistenia bez zohľadnenia existencie poistníka ako spotrebiteľa, ako aj Občianskeho zákonníka v § 800 bez zohľadnenia textu § 53. Podľa názoru správneho súdu vzťahy vzniknuté na základe zákona o dani z poistenia sú vzťahmi medzi tromi stranami, a to štátom, poisťovňou a poistníkom. Poistník ako finančný spotrebiteľ má zaručené práva vyplývajúce z jeho postavenia ako slabšej strany vo vzťahu k poisťovni a nie naopak. Žalobca v žalobe nikde nevysvetlil, prečo by súd mal vykladať zákon tak, ako uviedol žalobca v žalobe, a to bez zohľadnenia faktu, že tento výklad úplne opomína postavenie finančného spotrebiteľa – poistníka v ňom. Tomuto výkladu (in dubio pro mitius) by bolo možné prisvedčiť len v takom prípade, ak by v danom vzťahu nevystupoval poistník. Vo vzťahu k výkladu § 800 a § 53 Občianskeho zákonníka správny súd odkazuje na odôvodnenie orgánu dohľadu (prvostupňové rozhodnutie, s. 41 – 44), ako aj žalovaného (napadnuté rozhodnutie, s. 15 – 16), kde sa žalované orgány verejnej správy dostatočne venujú tomuto výkladu. 86. Pokiaľ ide o žalobný bod týkajúci sa vznesených pripomienok v rámci medzirezortného pripomienkového konania, tomuto žalovanému vodu nemožno prisvedčiť. Podľa názoru správneho súdu podstatným je názor žalovaného vyjadrený v napadnutom rozhodnutí, resp. prvostupňovom rozhodnutí, ktorý ako jediný má záväzný účinok pre žalobcu, a nie právne nezáväzné námietky, ktoré boli uplatňované v medzirezortnom pripomienkovom konaní pri návrhu zákonu. Žalovaný (a aj žalobca) je totiž povinný postupovať podľa schváleného platného a účinného zákona. 87. Vo vzťahu k žalovanému bodu o neopodstatnenosti uloženej pokuty, správny súd uvádza, že v prípade, ak správny orgán preukázateľne zistí porušenie právnych predpisov je oprávnený za toto porušenie ukladať sankcie vymedzené v príslušných právnych predpisoch. Vzhľadom na to, že žalovaný nemal pochybnosti o naplnení znakov skutkovej podstaty, pristúpil k uloženiu zákonom umožnenej sankcie a tak nemožno v uvedenom identifikovať porušenie zásady in dubio pro reo. 88. Pokiaľ ide o absenciu sankčnej právomoci žalovaného s poukazom na nadobudnutie účinnosti Civilného sporového poriadku, tomuto žalovanému bodu nemožno prisvedčiť. Pri posúdení tejto predbežnej otázky vychádzal orgán dohľadu, ako aj žalovaný, z medzí zákona o dohľade, ktorý v § 24 ods. 10 nevylučuje takéto posúdenie. Ak by civilný súd v rámci súdneho sporu dospel k inému záveru, než žalovaný, je to dôvodom na uplatnenie mimoriadnych opravných prostriedkov v správnom konaní. 89. Vo vzťahu k argumentu o nezohľadnení podania žalobcu – doplnenia rozkladu, správny súd k tomu uvádza, že sám žalobca uviedol, že toto doplnenie predstavuje iba konkretizovanie dôvodov, ktoré viedli k podaniu rozkladu a ktoré z obsahu rozkladu jednoznačne vyplývali. Z uvedeného je preto zrejmé, že s obsahom týchto námietok sa žalovaný v rámci svojho rozhodnutia vydaného na základe podaného rozkladu vysporiadal. Žalobca vo svojej žalobe nijak nekonkretizuje, s ktorými konkrétnymi dôvodmi a doplneniami sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevyrovnal, a tak sa s nimi nevie vysporiadať ani správny súd. 90. Pokiaľ ide o nedodržanie postupu podľa § 26 zákona o dohľade, správny súd sa v administratívnom spise oboznámil s priloženým stanoviskom odboru ochrany finančných spotrebiteľov k rozkladu, t. j. so stanoviskom orgánu dohľadu k rozkladu. Toto stanovisko v zásade rekapitulovalo jednotlivé dôvody, ktoré viedli orgán dohľadu k vydaniu svojho prvostupňového rozhodnutia. Nepredloženie tohto stanoviska žalobcovi možno považovať za porušenie jeho procesných práv v rámci správneho konania, avšak podľa názoru správneho súdu vzhľadom na obsah stanoviska, ktoré do konania neprinieslo nič nové (a ani žalobca v žalobe nekonkretizuje, o aké tvrdenia v stanovisku by malo ísť), možno toto procesné porušenie označiť za také, ktoré samé osebe nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.
91. Vo vzťahu k zaujatosti člena bankovej rady, správny súd poukazuje na znenie § 14 ods. 3 zákona o dohľade, podľa ktorého účastník konania, ktorý sa dozvie o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že zamestnanec Národnej banky Slovenska alebo člen bankovej rady má byť vylúčený z konania, je povinný tieto skutočnosti bezodkladne písomne oznámiť Národnej banke Slovenska. Menoslov členov bankovej rady je verejne dostupným zoznamom. To, že členom bankovej rady je aj A. B. C., je všeobecne verejne dostupnou informáciou o to viac, že uvedená osoba je zároveň aj guvernérom Národnej banky Slovenska. Účastník konania mal možnosť túto námietku vzniesť počas správneho konania, no neučinil tak. Z daného dôvodu zmeškal lehotu ustanovenú § 14 ods. 3 zákona o dohľade a z daného dôvodu o tejto námietke nemôže rozhodovať ani správny súd. 92. Z výroku prvostupňového rozhodnutia vydaného orgánom dohľadu jednoznačne vyplýva kto je páchateľom správneho deliktu, komu, z akého dôvodu, za aký skutok a čo sa mu za jeho spáchanie ukladá. Z hľadiska skutku výrok vymedzuje čas, ako aj spôsob naplnenia skutkovej podstaty. Miesto nevymedzuje, čo je v zásade len logické, pretože miestom dokonania skutku by boli miesta pobytu jednotlivých adresátov, t. j. jednotlivých poistníkov. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že avíza s poistkou boli zaslané 32 183 poistníkom (prvostupňové rozhodnutie, s. 19 predposledný odsek). Ak sa žalobca domnieva, že skutok mal byť okrem toho ďalej vymedzený aj prostredníctvom vymedzenia špecifikácie znenia zaslaných listov, špecifikáciou konkrétnych číselných súm, ako aj poistných podmienok, v praxi by to znamenalo, že by výrok musel obsahovať 32 183 takýchto špecifikácií. Podľa názoru správneho súdu by takáto miera špecifikácie sama osebe spôsobovala neprehľadnosť a nejednoznačnosť výroku rozhodnutia. Podľa názoru správneho súdu výrok rozhodnutia je dostatočne špecifický na to aby zabezpečil jeho nezameniteľnosť s iným skutkom. Z daného dôvodu ani tomuto žalovanému bodu nemožno prisvedčiť. 93. Vychádzajúc z uvedených skutočností a citovaných právnych predpisov správny súd dospel k záveru, že konanie aj rozhodnutie žalovaného sú v súlade so zákonom. Správny súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by mu umožňovali prijať záver o tom, že práva a oprávnené záujmy žalobcu boli postupom žalovaného a samotným rozhodnutím žalovaného porušené. Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne (§ 190 SSP). 94. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP a úspešnému žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania pred správnym súdom, pretože nezistil dôvody, na základe ktorých by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať ich náhradu. 95. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ SSP účinnom do 30. júna 2023). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ podľa § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) (písm. b/); je žalovaným Centrum právnej pomoci (písm. c/).