Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 14Sa/11/2023 1016201984 13. 05. 2025 JUDr. Viktória Kurucová ECLI:SK:SpSBA:2025:1016201984.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Viktóriou Kurucovou, v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D. XX, E., proti žalovanému: Krajské riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave, Krajský dopravný inšpektorát, so sídlom Špitálska 14, Bratislava, o správnej žalobe vo veci správneho trestania, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. D./XXXX-X zo dňa 23.08.2016 takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta. II. Správny súd v Bratislave žalovanému nárok na náhradu trov konania pred správnym súdom a nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Prvostupňovým rozhodnutím č. F./E. zo dňa 30.06.2016 Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave IV, Okresný dopravný inšpektorát (ďalej len „správny orgán prvého stupňa“) podľa ustanovenia § 52 ods. 2 písm. a) a § 55 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o priestupkoch“) rozhodol, že žalobca je vinný zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch, ktorého sa dopustil tým, že ako účastník cestnej premávky porušil § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 8/2009 Z. z.“), pretože dňa 16.02.2016 v čase o cca 20.59 hod. viedol motorové vozidlo zn. E. G. ev. č.: E. v Bratislave po diaľnici D1 v smere na D2, kde v km 5,500 počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj. Za tento priestupok mu správny orgán prvého stupňa uložil podľa § 22 ods. 2 písm. g) zákona o priestupkoch pokutu vo výške 30 EUR a zaviazal ho uhradiť trovy konania vo výške 16 EUR (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“). 2. Žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 13.07.2016 uviedol, že právne vymedzenie skutku policajným orgánom považuje za nesprávne. Poukázal na to, že zákon č. 8/2009 Z. z. nezakazuje obsluhovať mobilný telefón (pričom netvrdil, že k tomu z jeho strany došlo), ale zakazuje používať mobilný telefón. Uviedol že vo vzťahu k policajnej hliadke, ktorá ho zastavila, podal sťažnosť na Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave a následne na Prezídium Policajného zboru. Výsledkom prešetrenia bol záver, že predmet sťažnosti nie je možné prešetriť pre rozpornosť tvrdení zainteresovaných strán. Poukázal na to, že správny orgán prvého stupňa vychádzal len z výpovedí členov policajnej hliadky a neexistuje žiadny obrazový alebo zvukový záznam, ktorý by odstránil rozpornosť tvrdení členov policajnej hliadky a žalobcu, a teda nie je možné zistiť skutočný stav veci. Vo výpovediach členov policajnej hliadky existujú rozpory, ktoré sú významné z hľadiska právnej kvalifikácie skutku a skutočnosti, či sa skutok stal.
3. Žalovaný rozhodnutím č. D./XXXX-X zo dňa 23.08.2016 odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že tvrdenia žalobcu uvedené v odvolaní považuje za účelové a zavádzajúce v snahe vyhnúť sa zodpovednosti za spáchanie priestupku. Žalovaný uviedol, že význam slova „používať“ neznamená výlučne telefonovať, ale aj používať telefón aj na iné činnosti zahrnuté pod týmto slovom (napr. fotografovať, čítať text, hrať hry, nahrávať zvukový alebo zvukovo-obrazový záznam a pod.). Používanie mobilného telefónu bolo preukázané najmä výpoveďami svedkov (dvojčlennej policajnej hliadky Policajného zboru). Iné osoby prítomné neboli. V danom prípade bolo dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu a nebolo potrebné vykonať ďalšie dôkazy napr. dôkazy pochádzajúce z technického prostriedku, keďže správny orgán nemal pochybnosti o zistenom skutkovom stave. Výpovede oboch policajtov boli hodnoverné a postačujúce pre rozhodnutie vo veci. Žalovaný nemal pochybnosti, že policajti sledovali iný účel než ten, že si plnili povinnosti vyplývajúce zo zákona a nezistil ani dôvody ich možnej zaujatosti. Výpovede členov policajnej hliadky sa líšili len v nepodstatných detailoch a neexistujú v nich rozpory významné pre právnu kvalifikáciu skutku, ako uvádza žalobca. Odvolací orgán po zhodnotení všetkých skutočností dospel k záveru, že žalobca skutok spáchal a správny orgán prvého stupňa zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie. Uloženú sankciu považoval žalovaný za primeranú. II. Správna žaloba 4. Správnou žalobou zo dňa 02.11.2016, doručenou Krajskému súdu v Bratislave dňa 02.11.2016, sa žalobca domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a zaviazal ho nahradiť žalobcovi trovy konania. 5. Žalobca uviedol, že žalovaný v konaní nepostupoval správne, pretože skutok, ktorý sa mu kladie za vinu, nemožno kvalifikovať ako priestupok. Vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že sa žalobca skutku dopustil. Uviedol, že svojim konaním nijako neporušil ani neohrozil záujem spoločnosti chránený zákonom č. 8/2009 Z. z. Poukázal aj na svoje námietky uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu. III. Vyjadrenie žalovaného 6. Vo vyjadrení k žalobe zo dňa 10.08.2018 žalovaný žiadal, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol. 7. Pokiaľ žalobca namietal rozdiel vo význame slov „používať“ a „obsluhovať“, žalovaný uviedol, že v správe o výsledku objasňovania skutku je slovom „obsluhoval“ stručne a výstižne popísané konanie vodiča (skutkový stav), čo neznamená, že správny orgán citoval znenie ustanovenia § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. Právna kvalifikáciu skutku je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. Nie je možné, aby zákonodarca implementoval do zákona všetky alternatívy významu výrazu „používať telefón“. Význam slovného spojenia „používať telefón“ nemožno obmedziť len na význam „telefonovanie“, keďže moderný telefónny prístroj sa dá použiť na viacero činností, ktoré nesúvisia s hlasovým a dátovým prenosom a zároveň nesúvisia s vedením motorového vozidla. Telefonovanie je uvedené až v súvislosti s použitím systému „voľné ruky“. Ak by aj bolo preukázané, že žalobca netelefonoval, neznamená to dokázanie toho, že telefónny prístroj nepoužíval. 8. K relevancii výpovede policajta ako svedka v konaní o dopravnom priestupku žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (rozhodnutia, sp. zn. 2Sžo 21/2007 zo dňa 30.01.2008, sp. zn. 10 Sžd/29/2012 zo dňa 27.02.2013, sp. zn. 10 Sžd/7/2013 zo dňa 26.06.2013, sp. zn. 1Sžd/39/2012 zo dňa 20.02.2014 a sp. zn. 10 Sžd/5/2014 zo dňa 28.05.2014). Uviedol, že výpovede členov policajnej hliadky sú v rozhodujúcich bodoch zhodné, líšia sa len v nepodstatných detailoch. Žalovaný nemá pochybnosti, že o udalosti vypovedali tak, ako ju vnímali svojimi zmyslami. Nemali záujem poškodiť žalobcu a plnili si len povinnosti, ktoré im vyplývajú zo služobného zaradenia. 9. K námietke preukázania priestupku poukázal žalovaný na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v rozhodnutí, sp. zn. 5Asan/1/2016 zo dňa 19.10.2017. Žalobca neoznačil ani nepredložil žiaden dôkaz, ktorým by bolo možné preukázať, že skutok nespáchal. Skutok nebol zaznamenaný videozáznamom, preto tento dôkaz nemožno vykonať. Žiaden právny predpis však policajtovi neukladá
použiť technický prostriedok na zaznamenávanie obrazu v tomto prípade. Ak by súd dal za pravdu žalobcovi, že chýba dôkaz získaný technickými prostriedkami, vznikol by nebezpečný právny precedens, na základe ktorého by určité, iným spôsobom preukázané porušenia zákona, nebolo možné vôbec sankcionovať. 10. Žalovaný konštatoval, že správny orgán prvého stupňa postupoval zákonne, zaobstaral si všetky podklady potrebné pre rozhodnutie vo veci, presne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie riadne odôvodnil. Žalovaný sa v konaní nedopustil žiadnej vady, ktorá by mala mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. IV. Ďalšie vyjadrenia účastníkov konania 11. Žalobca vo vyjadrení zo dňa 09.12.2018 k vyjadreniu žalovaného opísal skutkovú situáciu tak, ako ju v čase, keď sa stala, vnímal. Zopakoval, že skutočnosť, že na jeho telefóne mohol svietiť displej neznamená, že telefón používal. Poukázal tiež na rozpory vo výpovediach členov policajnej hliadky. Uviedol, že skutok sa nestal a už vôbec nie spôsobom, akým ho opisovali členovia policajnej hliadky. Spáchanie skutku nebolo v správnom konaní preukázané. 12. Žalovaný na výzvu, aby sa vyjadril k vyjadreniu žalobcu zo dňa 09.12.2018, nereagoval. V. Priebeh doterajšieho súdneho konania 13. Krajský súd v Bratislave rozsudkom, č. k. 6Sa/63/2016-48 zo dňa 16.02.2022 zrušil napadnuté rozhodnutie, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a žalobcovi priznal právo na náhradu trov konania. Správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce pre posúdenie veci a zároveň rozhodnutie je v dôsledku toho nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto sú splnené dôvody podľa § 191 ods. 1 písm. d/ a e/ SSP pre zrušenie napadnutého rozhodnutia. 14. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť zo dňa 27.04.2022 a žiadal rozsudok krajského súdu zrušiť tvrdiac, že krajský súd (i) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania (žalovanému), aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (ii) nesprávne právne posúdil vec a (iii) odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. 15. Kasačný súd rozsudkom, č. k. 4Stk/12/2022-87 zo dňa 02.08.2023 rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Kasačný súd vytkol rozsudku krajského súdu neprípustnú mieru všeobecnosti, zmätočnosť, absenciu adresnosti a konkrétnosti vo vzťahu k výroku jeho rozhodnutia a vnútorné rozpory. V rámci nového konania kasačný súd zaviazal správny súd, aby najmä jednoznačne vymedzil objektívnu stránku priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným, následne vo vzťahu k takto vymedzenej skutkovej podstate verifikoval, či skutkové okolnosti veci boli dostatočne preukázané/zistené, vyhodnotil dokazovanie vykonané v správnom konaní, zaoberal sa dostatočnosťou zistenia skutkových okolností veci, vysporiadal sa s tým, či výpovede príslušníkov Policajného zboru, z ktorých orgány verejnej správy vychádzali, sú pre vec právne relevantné alebo nie a či vo veci existuje tzv. dôkazná núdza a svoje právne závery riadne odôvodnil, a to vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít k tejto otázke. VI. Konanie na správnom súde 16. Podľa ustanovenia § 493e zák. č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) „Konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.“ 17. Podľa ustanovenia § 23 ods. 1 ods. a) SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Sudca na správnom súde koná a rozhoduje o správnych žalobách vo veciach správneho trestania podaných proti rozhodnutiu alebo opatreniu o priestupku.“
18. Podľa ustanovenia § 194 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie.“ 19. Podľa ustanovenia § 194 ods. 2 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.“ 20. Podľa ustanovenia § 190 SSP v znení účinnom do 30.06.2023 „Ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.“ 21. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 10 a § 13 ods. 1 SSP) po preskúmaní administratívneho spisu, napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť (§ 190 SSP) Správny súd rozhodol vo veci na pojednávaní a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13.05.2025. VII. Vybrané ustanovenia aplikovanej právnej úpravy 22. Podľa ustanovenia § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. „Vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke.“ 23. Podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. „Vodič nesmie počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému "voľné ruky" alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len "ozbrojené sily"), ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Vojenskej polície, obecnej polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných hasičských jednotiek, Horskej záchrannej služby, záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej služby, Vojenského spravodajstva a Slovenskej informačnej služby pri plnení svojich úloh.“ 24. Podľa ustanovenia § 137 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. „Porušenie povinností ustanovených týmto zákonom sa považuje za porušenie všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.“ 25. Podľa ustanovenia 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o priestupkoch“) „Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“ 26. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 písm. l) zákona o priestupkoch „Priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až k), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.“ 27. Podľa ustanovenia § 22 ods. 2 písm. g) zákona o priestupkoch „Za priestupok podľa odseku 1 písm. l) možno uložiť pokutu do 100 eur.“ 28. Podľa ustanovenia § 52 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch „Orgány Policajného zboru prejednávajú priestupky spáchané porušením všeobecne záväzných právnych predpisov o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.“ 29. Podľa ustanovenia § 73 ods. 2 zákona o priestupkoch „Obvinený z priestupku má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a k dôkazom o nich, uplatňovať skutočnosti a dôkazy na svoju obhajobu, podávať návrhy a opravné prostriedky. K výpovedi ani k priznaniu ho nemožno donucovať.“ 30. Podľa ustanovenia § 77 zákona o priestupkoch „Výrok rozhodnutia o priestupku, ktorým je obvinený z priestupku uznaný vinným, musí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času spáchania priestupku, vyslovenie viny, druh a výšku sankcie, prípadne rozhodnutie o upustení od uloženia sankcie
( § 11 ods. 3), o započítaní času do času zákazu činnosti ( § 14 ods. 2), o uložení ochranného opatrenia ( § 16), o nároku na náhradu škody ( § 70 ods. 2) a o trovách konania ( § 79 ods. 1).“ VIII. Právne posúdenie veci správnym súdom 31. Správny súd uvádza, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) bol zriadený aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdoch správne súdy začali svoju činnosť 01.06.2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdoch prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 14Sa a následne v dôsledku personálnej zmeny obsadenia súdu sudcami bola dňa 21.05.2024 náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 19Sa. 32. Správny súd v prvom rade posudzoval, či boli splnené podmienky konania a dospel k záveru, že žaloba bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 SSP) a je prípustná (najmä § 6 a § 7 SSP). 33. Súd napadnuté rozhodnutie preskúmal v medziach žalobných bodov, prihliadajúc na ustanovenie § 195 SSP, vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, pričom vychádzal zo skutkového a právneho stavu, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 119 a § 135 ods. 1 SSP). Pri zisťovaní skutkového stavu správny súd vychádzal zo žalovaným predloženého administratívneho spisu. 34. Žalobca na pojednávaní dňa 13.05.2025 uviedol, že skutok sa nestal tak, ako je opísaný príslušníkmi Policajného zboru SR a nebol ani vyhotovený žiaden videozáznam, ktorý by preukazoval, že skutok sa stal. Správny orgán sa nepokúsil zabezpečiť záznam od mobilného operátora, ktorý by mohol svedčiť o tom, že mobilný telefón mohol byť používaný. Vo výpovediach policajtov sú rozpory, ktoré boli nesprávne vyhodnotené. Neboli zabezpečené dôkazy, ktoré by preukazovali, že sa stal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu. Žiadal preto napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný sa na nariadené pojednávanie nedostavil a svoje neprítomnosť neospravedlnil, správny súd preto vec prejednal a rozhodol v jeho neprítomnosti (§ 114 SSP). 35. Predmetom súdneho prieskumu je napadnuté rozhodnutie, ktorým žalovaný odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým správny orgán prvého stupňa žalobcu uznal za vinného zo spáchania priestupku, ktorého sa mal dopustiť tým, že ako účastník cestnej premávky porušil § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, pretože dňa 16.02.2016 v čase o cca 20.59 hod. viedol motorové vozidlo a počas vedenia vozidla používal telefónny prístroj. Za tento priestupok mu bola správnym orgánom uložená pokuta vo výške 30 EUR a povinnosť nahradiť trovy konania. 36. Žalobca v správnej žalobe svoju argumentáciu postavil na tvrdení, že (i) žalovaný nesprávne vymedzil skutok (namietal najmä významový rozdiel medzi slovom „obsluhovať“ a „používať“ telefónny prístroj), (ii) žalovaný a správny orgán prvého stupňa vychádzali pri rozhodovaní len z výpovedí členov policajnej hliadky, ktoré sú v rozpore s tvrdeniami žalobcu, (iii) vo výpovediach policajtov existujú rozpory, významné z hľadiska právnej kvalifikácie skutku a skutočnosti, či sa skutok stal, a teda že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané spáchanie skutku, ktorý sa mu kladie za vinu a ktorý bol kvalifikovaný ako priestupok. 37. Žalobca nenamietal, že v rozhodnom dni a čase viedol motorové vozidlo na mieste, ktoré je uvedené vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Nerozporoval ani to, kde sa nachádzala policajná hliadka. Ku skutočnosti, či počas vedenia motorového vozidla držal v ruke mobilný telefón, sa žalobca počas správneho konania ani súdneho konania jednoznačne nevyjadril (v správe o výsledku objasňovania priestupku zo dňa 16.02.2016 uviedol „mobilný telefón som neobsluhoval“ a vo výpovedi počas ústneho pojednávania dňa 30.06.2016 uviedol, že telefón nepoužíval tak, ako to zakazuje príslušný zákon). Tu však správny súd poukazuje na skutočnosť, že obvinený z priestupku nemá povinnosť vypovedať a ani ho nie je možné nútiť k výpovedi či k priznaniu (§ 73 ods. 3 posledná veta zákona o priestupkoch; právo neprispieť k obvineniu vlastnej osoby).
38. V predmetnej veci stoja proti sebe dve verzie skutkového deja. Verzia založená na výpovediach členov policajnej hliadky, podľa ktorej žalobca ako vodič držal počas vedenia motorového vozidla v pravej ruke mobilný telefón, a verzia žalobcu, ktorý tvrdí, že mobilný telefón nepoužíval a skutok sa nestal tak, ako ho opísali príslušníci Policajného zboru SR. 39. V konaní o priestupku má správny orgán postupovať tak, aby zistil stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti a zároveň je postačujúci pre rozhodnutie o priestupku. Povinnosť zisťovať skutočný stav veci vo vzťahu ku skutočnostiam zodpovedajúcim skutkovej podstate priestupku je úlohou správneho orgánu. 40. Správny súd v prvom kroku pristúpil, zohľadňujúc aj viazanosť správneho súdu právnym názorom kasačného súdu, k vymedzeniu objektívnej stránky priestupku, konkrétne k výkladu pojmu „použitie“ telefónneho prístroja na účely § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Ako uviedol v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia aj kasačný súd, v čase, keď sa mal žalobca dopustiť spáchania priestupku, príslušná skutková podstata obsahovala vymedzenie činnosti napĺňajúcej znaky priestupku nasledovne: „Vodič nesmie počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému "voľné ruky" alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len "ozbrojené sily"), ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Vojenskej polície, obecnej polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných hasičských jednotiek, Horskej záchrannej služby, záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej služby, Vojenského spravodajstva a Slovenskej informačnej služby pri plnení svojich úloh.“. Novelou zákona č. 8/2009 Z. z., vykonanou zákonom č. 393/2019 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, sa s účinnosťou od 01.12.2019 zmenilo vymedzenie nedovolenej činnosti nasledujúco: Vodič nesmie počas vedenia vozidla držať v ruke alebo iným spôsobom obsluhovať telefónny prístroj alebo iné telekomunikačné, audiovizuálne alebo obdobné zariadenie...“. Z dôvodovej správy k uvedenej novele zákona č. 8/2009 Z. z. vyplýva, že „Z dôvodu nejednoznačnosti výkladu pojmu používať telefónny prístroj alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla a častou situáciou v praxi, kde vodiči oponujú, že nepoužívali telefónny prístroj, len ho držali v ruke (zdĺhavé a náročné objasňovanie skutku) sa navrhuje jednoznačné zákonné vyjadrenie zákazu držať v ruke telefónny prístroj, a to aj jeho prípadnej inej obsluhy.“ Účelom vymedzenia činností, ktoré vodič nesmie vykonávať pri vedení motorového vozidla alebo v súvislosti s ním (§ 4 ods. 2 zákona č. 8/2009 Z. z.), je predovšetkým zvýšenie bezpečnosti cestnej premávky a prechádzanie vzniku dopravných nehôd. Okrem iného zákon vodičovi ukladá povinnosť, aby nevykonával činnosť, ktorá by mu bránila plne sa sústrediť na vedenie motorového vozidla. S ohľadom na účel, ktorý sleduje aj ustanovenie § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v čase spáchania priestupku, je potrebné vykladať aj pojem „používať telefónny prístroj“, a to v tesnej súvislosti s povinnosťou vodiča vymedzenou v ustanovení § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. Podľa názoru správneho súdu pojem „používať telefónny prístroj“ v sebe zahŕňa nielen vykonávanie určitých aktívnych činností, ako je telefonovanie alebo používanie mobilných aplikácií, ale aj uchopenie a držanie telefónneho prístroja v ruke napríklad za účelom overenie, z akého dôvodu došlo k aktivácii podsvietenia obrazovky telefónneho prístroja (napr. pri doručení textovej správy alebo signalizácii prichádzajúceho telefonického hovoru). V tom momente totiž dochádza jednak k rozptýleniu pozornosti vodiča a jednak k zníženiu až znemožneniu použitia ruky, ktorou vodič telefónny prístroj drží, na vedenie motorového vozidla, a tým k významnému obmedzeniu možnosti bezprostredného reagovania na prípadnú zmenu v dopravnej situácii. Tým dochádza k zníženiu bezpečnosti cestnej premávky a zvýšeniu rizika vzniku napríklad kolíznych situácii, na ktoré vodič, ktorý drží v ruke telefónny prístroj, nemusí byť schopný adekvátne reagovať. Inak povedané, pojem „používať telefónny prístroj“ v sebe zahŕňa tak samotné držanie telefónneho prístroja, ako aj aktívne využívanie funkcií telefónneho prístroja (s výnimkou činností zákonom povolených, ako je použitie systému "voľné ruky"). Správny súd vzhľadom na uvedené skutočnosti ustálil, že držanie telefónneho prístroja vodičom počas vedenia motorového vozidla je činnosťou, ktorá napĺňa znaky priestupku uvedeného v § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v čase spáchania priestupku. 41. V Správe o výsledku objasňovania priestupku na úseku cestnej dopravy zo dňa 16.02.2016 (ďalej len „Správa“) je v časti podania vysvetlenia zo strany žalobcu uvedené „Mobilný telefón som neobsluhoval. Hliadka PZ SR spozorovala mobilný telefón, ktorý svietil, pretože bol displej aktivovaný prichádzajúcou
správou cez ľavé okno auta. Na základe toho usúdila, že telefón bol obsluhovaný.“ V zápisnici z ústneho pojednávania o priestupku zo dňa 30.06.2016 je uvedené vyjadrenie žalobcu: „Trvám na tom, že skutok sa nestal tak, ako je popisovaný policajnou hliadkou. Telefón som nepoužíval tak, ako to zakazuje príslušný zákon. Hliadka vzhľadom na okolnosti, to znamená nočné podmienky, rýchlosť môjho vozidla a rýchlosť vozidla hliadky nemohla ani identifikovať používanie mobilného telefónu tak, ako obaja členovia uviedli do spisu. Videli iba rozsvietený displej mobilného telefónu, čo nepreukazuje v žiadnom prípade jeho použitie. Displej mobilného telefónu je bežne rozsvietený pri príchode SMS správy alebo pri zapnutej aplikácii, napr. navigácii).“ Keďže skutočnosť týkajúcu sa svetelnej aktivácie obrazovky telefónneho prístroja v aute žalobcu opísali vo svojich výpovediach aj obaja členovia policajnej hliadky, javí sa ako nesporné, že telefónny prístroj sa v čase, keď mal byť priestupok spáchaný, v motorovom vozidle vedenom žalobcom nachádzal a že bol v aktivovanom stave v tom zmysle, že obrazovka telefónneho prístroja svietila. Sporným bolo, či ho žalobca ako vodič počas vedenia motorového vozidla používal spôsobom napĺňajúcim skutkovú podstatu priestupku, zo spáchania ktorého bol uznaný vinným, teda či ho držal v ruke. 42. Žalobca namietal, že správne orgány postavili svoje rozhodnutia len na výpovediach policajtov, pričom neexistuje žiaden obrazový ani zvukový záznam preukazujúci spáchanie priestupku. Žalobca uviedol, že tvrdenia policajtov a žalobcu o priebehu skutkového deja sú rozporné, a preto nie je možné zistiť skutočný stav veci. Správny súd poukazuje na to, že je predvídateľné, že pokiaľ nie je tento typ priestupku zdokumentovaný objektívnym spôsobom (videozáznam, fotografia), rozhodnutie správneho orgánu sa opiera najmä o výpoveď príslušníkov Policajného zboru SR. Priestupok „používania telefónneho prístroja počas vedenia motorového vozidla“ patrí medzi priestupky pozorovateľné voľným okom. V bežných situáciách nie tento priestupok osobitne dokumentovaný (videozáznam, fotografia) a vierohodné svedectvo policajtov spravidla predstavuje dostatočný dôkaz o jeho spáchaní. Pokiaľ vodič rozporuje spáchanie priestupku, je potrebné policajtov vypočuť ako svedkov, k čomu v predmetnom správnom konaní došlo. Žalobca nakoniec v priebehu konania nepredložil vlastnú vierohodnú skutkovú verziu, obmedzil sa na tvrdenie, že telefónny prístroj nepoužíval spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v rozhodnom čase. Ani žalobcom namietaná skutočnosť, že príslušníci policajného zboru nevypovedali v ten istý deň, nemá bez ďalšieho vplyv na dôveryhodnosť ich výpovedí. Ich výpoveď zodpovedá aj obsahu Správy. 43. K otázke dôveryhodnosti výpovede policajtov ako svedkov správny súd poukazuje aj na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR resp. kasačného súdu. V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 10 Sžd/5/2014 zo dňa 28.05.2014 najvyšší súd uvádza: „Výpoveď príslušníka polície je dôkaz ako ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu ani menšiu procesnú váhu, než ktorýkoľvek iný dôkaz. Ak je vykonaný riadnym procesným spôsobom – v súlade so zákonom a jeho obsah nie je v rozpore s inými tvrdeniami preukazujúcimi ako ku skutku došlo, nie je možné ho spochybňovať iba preto, že príslušník polície voči podozrivému z priestupku zakročuje ako prvý a je v zásade v jeho záujme usvedčiť priestupcu zo spáchania priestupku. Až v prípade, ak je inými dôkazmi preukázané neobjektívne a prípadne zaujaté tvrdenie príslušníka polície o ním dokumentovanom skutku, je potrebné v súlade so zákonom o priestupkoch a Správnym poriadkom zadovažovať a vykonať ďalšie dôkazy.“ V rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 1 Sžd/39/2012 zo dňa 20.02.2014 najvyšší súd konštatoval: „Najvyšší súd sa taktiež domnieva, že pre preukázanie spáchania priestupku nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede príslušníka polície alebo obvineného z priestupku, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za súčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku najmä v doprave, bez výpovede, či výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú zo zákona o policajnom zbore nielen zakročujúcimi orgánmi voči priestupcom, ale podľa § 35 ZoP i svedkami páchania priestupkov. Ich vylúčenie z konania, ako úradných osôb prítomných pri páchaní priestupku, pre neobjektívnosť však žiadny zákon neumožňuje automaticky len preto, že pri páchaní priestupku zakročovali, ale objektívnosť a obsah ich výpovede hodnotí správny orgán rozhodujúci o priestupku v prvom i druhom stupni, rovnako ako ostatné dôkazy, pokiaľ boli vo veci zabezpečené. Výpovede príslušníkov polície nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom konaní. Vzhľadom na to, že sú však často jediné musia byť hodnotené veľmi dôsledne.“ 44. Správny súd konštatuje, že príslušníkov Policajného zboru SR je možné vo všeobecnosti považovať za nestranných a vierohodných svedkov, ak sa v konkrétnom prípade nepreukáže opak. Pri posudzovaní vierohodnosti policajta ako svedka je potrebné prihliadnuť na to, že policajt nemá na veci a jej výsledku
osobný záujem, vykonáva svoju služobnú povinnosť a prípadný zásah do práva a slobôd osoby musí vykonávať takým spôsobom, aby neprekročil mieru primeranú k dosiahnutiu účelu sledovaného služobným úkonom (v tomto prípade je sledovaným účelom bezpečnosť a/alebo plynulosť cestnej premávky). Z administratívneho spisu nevyplýva, napriek žalobcom podanej sťažnosti na postup policajtov pri dokumentovaní priestupku, že by policajti boli vo vzťahu k žalobcovi zaujatí a postupovali nezákonne. Správny súd na základe obsahu administratívneho spisu nemá pochybnosti o tom, že príslušníci policajnej hliadky zastavili žalobcu na základe presvedčenia, že pri vedení motorového vozidla držal v pravej ruke telefónny telefón. 45. Z hľadiska rozsahu dokazovania v súvislosti s preukazovaním používania (držania) telefónneho prístroja pri vedení motorového vozidla je možné konštatovať, že sa uvedené konanie v prvom rade preukazuje (ako skutkový dej pozorovateľný voľným okom) svedeckými výpoveďami príslušníkov polície. Často však, ako je tomu aj v tomto prípade, ide o jediný dôkaz svedčiaci o vine priestupcu a následne proti sebe stoja tvrdenia príslušníkov policajného zboru a osoby obvinenej zo spáchania priestupku. Predpokladom dosiahnutia takého rozsahu dokazovania, aby vykonané dôkazy tvorili jednoznačný a vnútorne nerozporný reťazec informácií, ktoré nemôžu viesť k inému záveru, než že obvinený z priestupku pri vedení motorového vozidla skutočne v ruke držal telefón, je najmä skutočnosť, že niektorý z policajtov objektívne mohol vidieť konanie, ktoré je priestupkom. Je teda podstatné, aké mali policajti výhľadové podmienky, aká bola vzdialenosť ich vozidla od vozidla obvineného z priestupku a aký bol čas, po ktorý mohli konanie žalobcu pozorovať. 46. Výpovede oboch policajtov sú podľa názoru správneho súdu v podstatných skutočnostiach zhodné. Žalobca namietal, že jeden z policajtov vo výpovedi uviedol, že „policajné vozidlo sa pohybovalo konštantnou rýchlosťou o málo vyššou ako vozidlo priestupcu, nakoľko samotný predchádzací manéver nebol rýchly, ale trval určitý čas“, zatiaľ čo druhý príslušník policajnej hliadky uviedol, že „akonáhle spozorovali, že vodič počas vedenia obsluhuje mobilný telefón, zotrvali na jeho úrovni nejakú dobu a následne vozidlo predbehli resp. dokončili predchádzací manéver“. Uvedené výpovede podľa názoru správneho súdu nespochybňujú možnosť policajtov vidieť, či žalobca držal v čase, keď predchádzali jeho vozidlo, v ruke telefónny prístroj, najmä ak ani samotný žalobca nespochybňuje, že podsvietenie obrazovky telefónneho prístroja bolo aktivované. Pokiaľ žalobca uviedol, že policajti uvedené nemohli zrakom dostatočne dlho sledovať, pretože ich vozidlo sa pohybovalo oveľa vyššou rýchlosťou ako vozidlo žalobcu, toto tvrdenie žalobcu o dĺžke predchádzacieho úkonu a rýchlosti, ktorou sa policajné vozidlo a jeho vozidlo pohybovali, nebolo v konaní preukázané. Obaja policajní príslušníci zhodne uviedli, že počas predchádzacieho úkonu s ohľadom na dĺžku jeho trvania mali dostatok času sledovať dianie v aute žalobcu. K námietke vo vzťahu k výpovedi jedného z policajtov, ktorý uviedol, že na činnosť prstov ruky vodiča sa nezameral, videl však, ako drží mobilný telefón, na ktorom jasne svietil displej, čo podľa vyjadrenia žalobcu nedokazuje, že telefón bol používaný, správny súd odkazuje na bod 40. odôvodnenia tohto rozhodnutia. 47. Žalobca tiež spochybňoval výhľadové možnosti príslušníkov policajnej hliadky, tieto však boli správnym orgánom dostatočne vyhodnotené. Správny súd na základe skutočností, ktoré vyplývajú zo spisu, nemá pochybnosti, že policajti mohli vidieť konanie, ktoré bolo následne vyhodnotené ako priestupok, teda že žalobca držal počas vedenia motorového vozidla v ruke telefónny prístroj. Obaja príslušníci policajnej hliadky zhodne uviedli, že žalobca držal v pravej ruke mobilný telefón, ktorého obrazovka bola rozsvietená. Uvedené pozorovali cez pravé predné okno na strane spolujazdca za šera a resp. tmy (s ohľadom na ročné obdobie a čas, pričom je dôvodné predpokladať, že v tme bola svietiaca obrazovka telefónneho prístroja viditeľnejšia), dobrej viditeľnosti (bez obmedzenia zrážkami a/alebo hmlou) a zo vzdialenosti s dostatočným rozhľadom. Nezrovnalosť, na ktorú poukazoval žalobca, teda či dianie v motorovom vozidle žalobcu pozorovali počas manévru predchádzania (ktorý podľa uvedenia jedného z príslušníkov policajnej hliadky trval určitý čas) alebo boli určitý čas na jeho úrovni a potom ho predbehli (ako uviedol druhý z príslušníkov policajnej hliadky), nie je nevyhnutne protirečivá, keďže počas predchádzania sa motorové vozidlá v istom momente nachádzajú na rovnakej úrovni, pričom dĺžka tohto momentu závisí od rýchlosti, ktorú obe vozidla v tomto momente dosahujú. Z výpovedí príslušníkov policajného zboru vyplýva, že keď sa zozadu blížili k vodidlu žalobcu a predchádzali ho, mohli po dostatočný čas pozorovať dianie v motorovom vozidle žalobcu. Zhodne tvrdená bezprostredná vzdialenosť medzi vozidlami bola v momente predchádzania cca 3,2 m, čo je možné považovať za vzdialenosť, z ktorej bolo možné dostatočne detailne vnímať dianie v motorovom vozidle žalobcu. Ani námietka žalobcu o nastavení sedadla na mieste spolujazdca v policajnom vozidle nespochybňujú
výpoveď oboch policajtov, že mohli pozorovať dianie v interiéri motorového vozidla žalobcu. Uvedenie vodiča policajného vozidla, že jeho spolujazdec mal sedadlo posunuté vzadu nie je v rozpore s tvrdením policajta, ktorý sa nachádzal na sedadle spolujazdca a uviedol, že mal sedadlo nastavené tak, aby sa cítil pohodlne. Podľa názoru správneho súdu preto policajti mohli za uvedených okolností sledovať dianie v motorovom vozidle žalobcu. 48. K otázke, či svedecká výpoveď príslušníkov policajného zboru postačuje ako dôkaz na preukázanie priestupku spočívajúceho v porušení povinnosti vodiča podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. správny súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 3 As 98/2020 zo dňa 27.07.2022. Právny názor vyjadrený v tomto rozhodnutí síce pre správny súd nie je záväzný, ale správny súd sa s ním stotožňuje: „Držanie telefónu za jazdy je na rozdiel od niektorých iných dopravných priestupkov (napríklad určenie konkrétneho prekročenia maximálnej rýchlosti) pozorovateľné voľným okom a nie sú k jeho odhaleniu potrebné odborné znalosti ani zvláštne vybavenie; svedecká výpoveď zasahujúcich policajtov tak môže byť sama o sebe vierohodným dôkazom bez predloženia ďalšieho dôkazu.“ Správny súd uzatvára, že výpoveď príslušníkov policajnej hliadky v spojení s ďalšími skutočnosťami, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, je dostatočným podkladom pre záver, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý mu bol kladený za vinu a správne orgány nepochybili, ak na základe týchto dôkazov rozhodli o vine žalobcu za spáchanie priestupku. 49. Námietky žalobcu k zisteniu skutkového stavu správny súd vyhodnotil ako nedôvodné. Nedošlo ani k porušeniu zásady in dubio pro reo, pretože táto sa uplatňuje len v prípade, ak sú o vine dôvodné pochybnosti, ktoré však v posudzovanej veci nenastali. V tomto prípade súd neidentifikoval existenciu rozumnej pochybnosti, že sa žalobca priestupkového konania dopustil. Na žalobcom poukazovanú potrebu doplnenia dokazovania správou od mobilného operátora správny súd uvádza, že nebolo potrebné v tomto smere dopĺňať dokazovanie, lebo priestupkom je už samotné držanie telefónneho prístroja, nie je podstatné, či bola obrazovka telefónneho prístroja aktivovaná prichádzajúcou SMS správou alebo telefonickým hovorom. V konaní neboli zistené ani také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tvrdeniu žalobcu o účelovom vytváraní skutkového stavu policajnými príslušníkmi s cieľom sankcionovania a vyberania pokút. 50. Preskúmaním veci správny súd dospel k záveru, že žiadna zo žalobných námietok nie je dôvodná, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP v spojení s § 194 ods. 2 SSP zamietol. 51. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 v spojení s § 168 a § 467 ods. 3 SSP. Žalobca v konaní nemal úspech, a preto mu nárok na náhradu trov súdneho konania nepriznal. Vo vzťahu k žalovanému, ktorý bol v konaní pred správnym súdom, ako aj kasačným súdom, úspešný správny súd nezistil osobitné dôvody, pre ktoré by bolo spravodlivé požadovať od žalobcu, aby nahradila žalovanému dôvodne vynaložené trovy konania. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia správneho súdu a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania (§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v spojení s § 145 ods. 2 písm. c) SSP v znení účinnom v rozhodnom čase). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná na kasačnom súde (§ 444 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.1 SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).