Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 6S/41/2024 0824100131 19. 08. 2025 JUDr. Ivana Rudinská ECLI:SK:SpSBA:2025:0824100131.2
Uznesenie Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: #APAGE SATANAS, so sídlom Sládkovičova č. 1222/73, 024 04 Kysucké Nové Mesto, IČO: 51 428 148, proti žalovaným: 1/ Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike, Konferencia biskupov Slovenska, so sídlom Kapitulská č. 11, P.O.Box 113, 814 99 Bratislava, IČO: 51 326 990, 2/ Diecézny cirkevný súd v Nitre, so sídlom Námestie Jána Pavla II č. 7, 950 50 Nitra, právne zastúpený: Petruška partners s.r.o., so sídlom Kupecká č. 18, 949 01 Nitra, IČO: 47 254 882, 3/ Pán A. B., v zastúpení: Svätá Stolica, Vatikán alebo Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike, 4/ Svätá Stolica, Vatikán, v zastúpení: Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia o nesprístupnení žalobcom požadovaných informácií týkajúcich sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre, takto rozhodol: I. Správny súd konanie z a s t a v u j e . II. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobca sa správnou žalobou, doručenou Správnemu súdu v Banskej Bystrici dňa 20.09.2023, domáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia vo veci nesprístupnenia ním požadovaných informácií týkajúcich sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre a Diecézneho cirkevného súdu v Žiline. V podanej žalobe žalobca označil ako žalovaného 1/ Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike, Konferenciu biskupov Slovenska, 2/ Rímskokatolícku cirkev, Žilinskú diecézu, 3/ Diecézny cirkevný súd v Žiline, 4/ Diecézny cirkevný súd v Nitre, 5/ Pána A. B. a 6/ Svätú Stolicu. Označenie žalovaných subjektov žalobca odôvodnil tým, že jeho žiadosti o sprístupnenie informácií boli smerované na prvostupňový cirkevný súd, a pretože otázka príslušnosti odvolacieho alebo rozkladového orgánu bola sporná, „nezostalo mu iné, ako žalovať všetky do úvahy prichádzajúce a potencionálne nadriadené subjekty, ktoré mali alebo mohli o podanom odvolaní, resp. rozklade rozhodnúť“. 2. Samotnú správnu žalobu žalobca odôvodnil tým, že mu boli zákonnou fikciou doručené protiprávne druhostupňové rozhodnutia žalovaných o zamietnutí jeho rozkladu (odvolania) vo veci nesprístupnenia požadovaných informácií k žiadosti o sprístupnenie informácií, ktorú adresoval a zaslal dňa 25.07.2023 e-mailom ako povinnej osobe Diecéznemu cirkevnému súdu v Nitre (a tiež Diecéznemu cirkevnému súdu v Žiline). Touto žiadosťou sa žalobca domáhal poskytnutia informácií v zmysle § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“). Žiadosť bola elektronicky prostredníctvom e-mailu zaslaná Diecéznemu cirkevnému súdu v Nitre s obsahom: „Dobrý deň, touto cestou Vás ako povinnú osobu prostredníctvom emailu povinnej osoby ... žiadame o priame elektronické sprístupnenie informácií (spätne na tento email alebo do aktivovanej elektronickej schránky): Súdny poriadok Vášho súdu, databázu alebo kópie všetkých rozhodnutí Vášho súdu od 1.1.2020 do dňa doručenia žiadosti, disciplinárny poriadok alebo iné vnútorné predpisy k disciplíne sudcov a súdnych zamestnancov alebo funkcionárov, adresu elektronickej podateľne odvolacieho
a najvyššieho cirkevného súdu, výšku štátneho príspevku na Vašu činnosť z verejných zdrojov za rok 2020 až 2023. Týmto zároveň v súlade s ust. § 19 ods. 4 Spr. por. a § 14 ods. 5 z. č. 211/2000 Z. z. žiadame obratom elektronicky potvrdiť doručenie tohto podania, oznámiť pridelenú sp. zn. a predpokladanú výšku úhrady za sprístupnenie požadovaných informácií na náš email ... S pozdravom a prianím pekného dňa, Žiadateľ.“ Na túto žiadosť o sprístupnenie informácií Diecézny cirkevný súd v Nitre (podľa obsahu súdneho spisu) nijako neodpovedal, resp. na ňu nijako nereagoval. Vo veci predmetnej žiadosti o sprístupnenie informácií žalobca podal odvolanie/rozklad, o ktorom (podľa obsahu súdneho spisu) nebolo rozhodnuté, v dôsledku čoho mala nastať fikcia rozhodnutia o uvedenom riadnom opravnom prostriedku, ktorý žalobca podal proti fiktívnemu prvostupňovému rozhodnutiu. Správna žaloba potom smerovala práve proti predmetnému fiktívnemu rozhodnutiu o odvolaní/rozklade žalobcu vo veci vyššie uvedenej žiadosti o sprístupnenie informácií. 3. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3S/21/2023 zo dňa 15.02.2024 správnu žalobu žalobcu zo dňa 20.09.2023 v časti o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia vo veci nesprístupnenia žalobcom požadovaných informácií týkajúcich sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre vylúčil na samostatné konanie (ďalej len „časť týkajúca sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre“). Následne Správny súd v Banskej Bystrici ďalším uznesením č. k. 3S/12/2024-30 zo dňa 20.03.2024 postúpil správnu žalobu žalobcu v časti týkajúcej sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre Správnemu súdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“). 4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29.07.2024 navrhol žalobu zamietnuť konštatujúc, že dôležitým pre posúdenie toho, či bol povinným subjektom podľa zákona o slobode informácií a či konal ako orgán verejnej moci, bolo skúmanie toho, či rozhodoval o právach a povinnostiach iných osôb a či tieto rozhodnutia boli štátnou mocou vynútiteľné, prípadne, či môže štát do práv a povinností z takýchto rozhodnutí zasahovať. S poukazom na ustanovenia Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou ako aj s poukazom na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov pritom bolo jednoznačné, že žalovaný 2/ postupoval pri svojej činnosti v súlade s kanonickým (cirkevným) právom nezávisle od štátu. Žiadne rozhodnutie žalovaného 2/ nebolo vynútiteľné štátnou mocou. Žalovaný 2/ teda nebol orgánom verejnej moci, a preto ani nebol povinný odpovedať na žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií. Z uvedených dôvodov žalovaný 2/ navrhol, aby správny súd konanie zastavil s tým, že si zároveň uplatnil právo na náhradu trov konania. K výzve na predloženie administratívneho spisu žalovaný 2/ uviedol, že nie je orgánom verejnej moci, a preto ani nevedie žiadny administratívny spis k predmetnej veci. 5. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného 2/ k žalobe nevyužil. 6. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 7. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 8. Podľa § 4 SSP, orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú a) orgány štátnej správy, b) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, c) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, d) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, e) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy.
9. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 10. Podľa § 32 ods. 2 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy určený týmto zákonom, ak tento zákon neustanovuje inak. 11. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“). 12. Podľa § 99 písm. b) SSP, správny súd konanie uznesením zastaví, ak zistil taký nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a nebol dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1. 13. Podľa§ 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. 14. Podľa § 180 ods. 1 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom prostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny opravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie. 15. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. 16. Podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona. 17. Podľa § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, povinnými osobami sú ďalej zdravotné poisťovne. Povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby, ak v nich povinné osoby podľa odsekov 1 a 2 majú samostatne alebo spoločne aspoň väčšinovú priamu alebo nepriamu účasť, a ak súčasne a) sú kontrolované povinnou osobou podľa odsekov 1 a 2, alebo b) povinná osoba podľa odsekov 1 a 2 priamo alebo nepriamo navrhuje alebo ustanovuje viac ako polovicu členov ich riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu. 18. Podľa § 2 ods. 4 zákona o slobode informácií, osobitný zákon môže ustanoviť povinnosť sprístupňovať informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe. 19. Podľa § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií, žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon neustanovuje inak. 20. Podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17). 21. Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.
22. Podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán vyhovie odvolaniu a má požadovanú informáciu k dispozícii, rozhodnutím zmení rozhodnutie povinnej osoby a sprístupní požadovanú informáciu v rozsahu, v akom odvolaniu vyhovie; to platí aj pre konanie o rozklade. Ak odvolací orgán zruší rozhodnutie povinnej osoby a vráti jej vec na nové konanie, povinná osoba vybaví žiadosť o sprístupnenie informácie v lehote podľa § 17. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. 23. Správny súd prvotne uvádza, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu, ochranu práv a právom chránených záujmov v oblasti konania a rozhodovania orgánov verejnej správy. Prostredníctvom správneho súdnictva sa napĺňa ústavné právo fyzických a právnických osôb domáhať sa prostredníctvom súdneho prieskumu zabezpečenia a dovolania sa účinnej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v oblasti verejnej správy, garantované ústavou v čl. 42 ods. 2. 24. Z ústavného základu správneho súdnictva vyplýva, že právomoc správnych súdov je vytvorená na princípe tzv. generálnej klauzuly, vyplývajúcej z čl. 46 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Na princíp generálnej klauzuly nadväzuje negatívna enumerácia, ktorá je obmedzením generálnej klauzuly za splnenia predpokladov, že vylúčenie určitej veci zo správneho súdneho prieskumu musí byť výslovné s tým, že k vylúčeniu rozhodnutia alebo postupu zo správneho súdneho prieskumu môže dôjsť len zákonom (pričom vylúčenie môže vyplývať z ustanovení Správneho súdneho poriadku alebo z osobitných predpisov správneho práva). Zároveň je pri posudzovaní právomoci správnych súdov nutné vychádzať z generálnej klauzuly, ktorá precizuje, že z právomoci správnych súdov nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd. 25. Vo všeobecnej rovine možno v nadväznosti na doposiaľ uvedené konštatovať, že právomoc správnych súdov je súhrnom oprávnení a povinností rozhodovacej povahy na základe princípov taxatívnej enumerácie vo vzťahu k jednotlivým druhom konaní upravených v § 6 ods. 2 SSP. V čl. 46 ods. 2 ústavy sa vymedzuje právo na ochranu pre každého, kto tvrdí, že bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Takejto ochrany sa môže domáhať každý prostredníctvom správneho súdu za zákonom vymedzených podmienok (čl. 46 ods. 4 ústavy). V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že v správnom súdnictve je právo na prístup k súdnemu preskúmaniu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). Nie je pritom rozhodujúce, ako je napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie formálne označené, ani to, či pri jeho vydaní procesne postupoval orgán verejnej správy podľa zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov alebo podľa iného právneho predpisu. Pri posudzovaní prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je správny súd povinný posúdiť, či sa žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka konania, ktoré mu zaručuje ústava, alebo príslušná medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách. V takých prípadoch totiž vylúčenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu nemožno uplatniť. 26. Predpokladom možnosti konať a v merite správnej žaloby aj rozhodnúť zo strany správneho súdu je teda to, že správna žaloba smeruje voči rozhodnutiu, opatreniu, či postupu spočívajúcemu v inom zásahu, respektíve voči nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorý je následne v zmysle ustanovenie § 32 ods. 2 SSP definovaný ako žalovaný subjekt, a ktorým môže byť v správnom súdnictve len orgán verejnej správy. Orgány verejnej správy sú definované v § 4 SSP, pričom orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú, orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje, orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach,
právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy, štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy. 27. Majúc na pamäti vyššie uvedené limity správneho súdnictva, resp. limity právomoci správnych súdov správny súd skúmal, či správna žaloba žalobcu smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy a v konečnom dôsledku tiež to, či správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vôbec existuje, a to „aspoň“ v podobe fiktívneho rozhodnutia. 28. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu tak, ako ho vymedzil žalobca v správnej žalobe, malo byť rozhodnutie (aj keď „len“ fiktívne) vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobode informácií, správny súd pripomína, že z čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy vyplýva základné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Základné právo na informácie v zmysle čl. 26 ústavy je nevyhnutné vykladať v kontexte demokratického a právneho charakteru štátu, ktorý je ako jeden zo základných princípov formulovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy. Uvedené základné právo predstavuje spolu s právom na slobodu prejavu ústavnú záruku na existenciu slobodnej tvorby a výmeny názorov, ideí, poznatkov či informácií bez ohľadu na ich význam, účelnosť, či obsah. Takto sledovaný účel základného práva na informácie sa pritom nepremieta len do roviny slobody vytvárania a sprostredkovania názorov vo vzťahu k veciam verejným, kde je súvislosť s hodnotami demokratického štátu zjavná, ale naopak, má výrazne širší dosah dotýkajúci sa rozmanitých sfér života jednotlivcov aj spoločnosti. 29. Z čl. 26 ods. 5 ústavy vyplýva povinnosť poskytovať informácie každému. Táto povinnosť je ratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s ich činnosťou. Iné subjekty (ktoré netvoria súčasť orgánov verejnej moci) ústavne zakotvenú povinnosť poskytovať informácie každému nemajú. 30. Za orgány verejnej moci, ktorým z čl. 26 ods. 5 ústavy vyplýva povinnosť poskytovať informácie každému, treba považovať jednak orgány štátnej moci a jednak orgány verejnej správy. Orgánmi štátnej moci sú Národná rada SR (ako orgán zákonodarnej moci), prezident SR a vláda SR (ako orgány výkonnej moci), ďalej ústavný súd, všeobecné súdy, správne súdy a Súdna rada SR (ako orgány súdnej moci). Orgánmi verejnej správy sú jednak orgány všeobecnej a špecializovanej štátnej správy (ústredné, resp. s celoštátnou pôsobnosťou a regionálne), ďalej vyššie územné celky a obce ako orgány územnej a obecnej samosprávy a napokon aj iné subjekty, ktoré vykonávajú niektoré právomoci verejnej správy. Pre orgány verejnej moci je smerodajné najmä to, že náplňou ich činnosti je realizácia práv a povinností verejnej moci. Ďalej je dôležité to, že pri tejto činnosti hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú s majetkom štátu, alebo majetkom orgánov územnej samosprávy. Napokon je príznačné, že orgány verejnej moci sú spravidla kreované zákonmi, resp. na základe zákonov, ktoré patria do oblasti verejného práva. Skôr len výnimočne sú tieto orgány kreované podľa súkromného práva. V ústave vymedzená povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti je premietnutá do ustanovenia § 2 zákona o slobode informácií, keďže v tomto ustanovení sa definujú povinné osoby, teda osoby povinné sprístupňovať informácie. 31. Hoci povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti majú v zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy iba orgány verejnej moci, zákonom o slobode informácií bol okruh povinných subjektov rozšírený aj o také subjekty, ktoré za orgány verejnej moci považovať nemožno. Platí pritom, že všetky povinné osoby vymedzené v § 2 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií majú v zásade ratione materiae plnú informačnú povinnosť v rozsahu svojej činnosti. Jedinou výnimkou sú právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, pretože rozsah informačnej povinnosti týchto subjektov je ratione materiae vymedzený tak, že sa týka iba ich rozhodovacej činnosti, nie teda celej činnosti. 32. Z uvedenej analýzy možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je z hľadiska čl. 26 ods. 4 ústavy namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí a vyšších územných celkov, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného
práva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd. Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom, zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a posilneniu dôvery občanov v zákonné nakladanie s verejnými prostriedkami a majetkom. Napokon je podstatné, že takýto subjekt nebol kreovaný na uplatňovanie súkromných záujmov, ale na realizáciu verejných záujmov. V prípade takého subjektu, ktorý realizuje niektoré práva a povinnosti verejnej moci, avšak pritom nehospodári s verejnými financiami, resp. nenakladá s majetkom štátu alebo obcí, či vyšších územných celkov a patrí do oblasti súkromného práva, je z ústavnoprávneho hľadiska potrebné prihliadnuť pri určení rozsahu informačnej povinnosti takéhoto subjektu na ochranu jeho práv a slobôd v zmysle čl. 26 ods. 4 ústavy. U subjektov súkromného práva, ktoré nemajú k dispozícii verejné financie, resp. štátny či obecný majetok, hoci realizujú časť právomocí orgánov verejnej moci, je dôvodné ich informačnú povinnosť obmedziť na rozsah ich rozhodovacej činnosti. Takéto subjekty, pokiaľ nerozhodujú v oblasti verejnej správy, nemajú všeobecnú informačnú povinnosť. Práve naopak, majú právo skutočnosti týkajúce sa ich činnosti utajovať (resp. neposkytovať) a informácie sú povinné poskytovať iba v presne vymedzených prípadoch stanovených osobitnými zákonmi. Preto osobitný právny status „povinnej osoby“ v zmysle zákona o slobode informácií je potom zásadný aj z hľadiska posúdenia správnej žaloby v tejto konkrétnej veci. 33. V predmetnej právnej veci malo byť predmetnom správneho súdneho prieskumu v zmysle žalobných bodov a žalobného návrhu (petitu) preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia nešpecifikovaného odvolacieho orgánu vo veci nesprístupnenia žalobcom požadovaných informácií týkajúcich sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre. Pokiaľ si mal správny súd v rámci prvotného prieskumu ustáliť, že má splnené všetky procesné podmienky pre konanie a meritórne rozhodovanie, bolo nutné, z hľadiska vyvodenia záveru o spôsobilosti predmetu správneho súdneho prieskumu a v nadväznosti na to aj danosť pasívnej procesnej a hmotnoprávnej legitimácie žalobcom alternatívne označených žalovaných, vychádzať zo špeciálnej právnej úpravy ustanovenej v zákone o slobode informácií. Zásadné potom je, či boli žalobcom označené subjekty ako žalovaní v postavení povinnej osoby v zmysle tejto osobitnej právnej úpravy, resp. odvolacieho orgánu vo vzťahu k povinnej osobe a teda, či majú postavenie orgánu verejnej správy a či tak sú pasívne legitimované v tomto konaní. 34. Vychádzajúc zo žalobných bodov a z listinných dôkazov predložených žalobcom, je zrejmé, že žalobca sa domáhal poskytnutia informácií voči povinnej osobe označenej ako: Diecéznej cirkevný súd v Nitre. Ako vyplýva aj z listinného dôkazu predloženého žalobcom a označeného ako „Nahlásenie údajov ohľadne Rímskokatolíckej cirkvi v súlade s ustanovením § 13 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností “, v časti b) tohto dokumentu sú vymedzené Orgány a útvary cirkvi a ich oprávnenia (arcidiecézy a diecézy, farnosti, rehole, Konferencia biskupov Slovenska, Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku), pričom ako orgán a útvar cirkvi diecézny cirkevný súd uvedený nie je. Taktiež v časti g) tohto dokumentu ako útvary cirkvi, ktoré majú právnu subjektivitu, jej rozsah a osoby oprávnené konať v ich mene, sú pod písmenami a) až o) uvedené jednotlivé útvary cirkvi, majúce právnu subjektivitu, pričom diecézny cirkevný súd nie je obsiahnutý v tomto expressis verbis vymedzenom okruhu útvarov nesúcich právnu subjektivitu v rámci Rímskokatolíckej cirkvi. Správny súd poznamenáva, že diecézne cirkevné súdy nespadajú ani pod útvary obsiahnuté pod písmenom o) Ďalšie právnické osoby, ktoré sú zriadené v súlade s kánonickým právom a ktoré majú právnu subjektivitu odvodenú od cirkvi. 35. V nadväznosti na ustanovenie § 2 zákona o slobode informácií je tak nutné prijať záver, že žalobca požiadal o informáciu subjekt, ktorý nebol v pozícii povinnej osoby, pretože išlo o subjekt, ktorý nespadá pod legálnu definíciu vymedzenú v § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, pričom nejde ani o právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Diecézne cirkevné súdy nie sú subjektami, ktoré by boli zriadené zákonom alebo zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona (§ 2 ods. 2 zákona o slobode informácií), nie sú taktiež zdravotnými poisťovňami, nie sú právnickými osobami, v ktorých by povinné osoby mali samostatne alebo spoločne aspoň väčšinovo priamu alebo nepriamu účasť a súčasne boli splnené zákonné predpoklady vymedzené v § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, a nie je možné vyvodiť definíciu povinnej osoby pre diecézny cirkevný súd ani z ustanovenia § 2 ods. 4 zákona o slobode informácií, pretože žiadny osobitný zákon diecéznym cirkevným súdom neustanovuje
povinnosť sprístupňovať informácie. Keďže zákon o slobode informácií obsahuje legálnu definíciu pojmu povinnej osoby, žiadny extenzívny výklad nad túto zákonnú úpravu nie je prípustný. 36. Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že žalobca požiadal o sprístupnenie informácií subjekt, ktorý nebol v pozícii povinnej osoby, pretože išlo o subjekt, ktorý nepôsobí v oblasti verejnej správy, ale ide o subjekt zriadený v rámci interných záležitostí cirkvi, preto je nutné vyvodiť záver, že žiadosť žalobcu o poskytnutie konkrétnych informácií adresovaná subjektu, ktorý nie je v postavení povinnej osoby, nemohla vyvolať právom aprobované následky vyplývajúce zo zákona o slobode informácií (nárokovateľnosť žalobcu na poskytnutie týchto informácií, a to v lehotách stanovených zákonom a spôsobom stanoveným zákonom, vrátane následného postupu, pokiaľ mu informácie povinnou osobou v súlade s § 16, § 17 a § 18 zákona o slobode informácií sprístupnené neboli) a teda neprichádzal by eventuálne do úvahy ani postup podľa § 18 ods. 3 a § 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií. 37. Aj napriek tomu, že žalobca sám nedokázal zadefinovať pasívne legitimovaný subjekt a označil alternatívne žalovaných 1/ až 4/ s odôvodnením, že ide o subjekty, ktoré by prichádzali do úvahy ako odvolacie orgány v zmysle zákona o slobode informácií, voči ktorých fiktívnym rozhodnutiam potom správna žaloba smeruje, pokiaľ bolo ustálené, že žalobca pôvodnú žiadosť o sprístupnenie informácií adresoval subjektu, ktorý nespĺňa ani jednu zo zákonom vymedzených definícii povinnej osoby, takáto žiadosť teda nemohla vyvolať právne účinky vymedzené v zákone o slobode informácií, pretože takýto subjekt nebol povinný akýmkoľvek spôsobom reagovať na žiadosť o sprístupnenie informácií a následne potom ani neprichádza do úvahy eventuálny postup vyplývajúci z neposkytnutia informácií, vrátane existencie odvolacieho orgánu a akéhokoľvek (hoc aj fiktívneho) rozhodnutia odvolacieho orgánu. Emailové dožiadanie žalobcu, adresované a zasielané elektronicky Diecéznemu cirkevnému súdu v Nitre dňa 25.07.2023, tak nemožno považovať za žiadosť o sprístupnenie informácií v zmysle zákona o slobode informácií, pričom tým, že toto dožiadanie nebolo adresované povinnej osobe v zmysle zákona o slobode informácií, nevyvolalo ani žiadne právne následky eventuálne vyplývajúce zo zákona o slobode informácií. Nie je tak možné vyvodiť pozitívny záver o danosti spôsobilého predmetu správneho súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva. 38. Pre úplnosť je taktiež potrebné poznamenať, že diecézny cirkevný súd okrem toho, že nie je povinnou osobou podľa zákona o slobode informácií, ani nepôsobí v oblasti verejnej správy, nespadá pod definíciu orgánu verejnej správy ustanovenú v § 4 SSP, ale ide o sui generis osobitný orgán zriadený v rámci vnútorných organizačných štruktúr Rímskokatolíckej cirkvi, majúci osobitnú jurisdikciu v zmysle kanonického práva, avšak výlučne len vo vzťahu k fyzickým osobám, ktoré sa tejto jurisdikcii podriadia v rámci ich náboženského vierovyznania a ich náležitosti k Rímskokatolíckej cirkvi. 39. S poukazom na vyššie konštatované závery potom neobstojí ani argumentácia žalobcu, v rámci ktorej poukazoval na rozhodnutie českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 As 272/2015 zo dňa 27.01.2016, ktorý vyslovil, že registrovaná cirkev spravidla nebude povinným subjektom podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, pretože u nej vo všeobecnej rovine prevažuje prvok súkromného subjektu, avšak v zmysle záverov tohto rozhodnutia aj cirkev môže eventuálne byť povinnou osobou podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám za predpokladu, že by sa informácie týkali jej výkonu verejnej moci alebo hospodárenia s verejnými prostriedkami. Správny súd poznamenáva, že nespochybňuje názor, že nie je vylúčené, aby aj cirkev bola povinnou osobou za týchto okolností. Tu ale žalobca požiadal o informácie subjekt, ktorý nebol v pozícii povinnej osoby a ktorý nepôsobí v oblasti verejnej sféry. Predovšetkým je nutné zdôrazniť, že žalobca žiadosť o poskytnutie informácií neadresoval Rímskokatolíckej cirkvi, ale ako už bolo vyššie zdôraznené, len organizačnej zložke v rámci diecézy diecéznemu cirkevnému súdu, ktorý je zriadený v rámci interných záležitostí cirkvi a správny súd potom aj vyššie už zdôraznil, že ide o osobitný justičný orgán v rámci kanonického práva, ktorého pôsobnosť je výlučne v rovine súkromnoprávnej, nemá pôsobnosť ani presah do verejného práva, nevykonáva verejnú moc. Takýto subjekt potom nezaťažovala ani povinnosť sprístupniť informácie v časti týkajúcej sa hospodárenia s verejnými prostriedkami. 40. V danom prípade teda nie je splnená základná procesná podmienka na vedenie správneho súdneho konania, a to spôsobilý predmet správneho súdneho prieskumu. Keďže žiadosť žalobcu, adresovaná subjektu, ktorý nemá povinnosť poskytnúť informácie v zmysle zákona o slobode informácií, nemohla mať právnu relevanciu, následne potom neexistuje fiktívne rozhodnutie voči neposkytnutiu informácií v
zmysle zákona o slobode informácií a neexistuje tak predmet správneho súdneho prieskumu spôsobilý na ďalšie konanie a meritórne rozhodnutie správneho súdu o správnej žalobe žalobcu. 41. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie správny súd uvádza, že v zásade k rovnakým záverom, aké prezentuje v tomto uznesení, dospel aj Správny súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 3S/21/2023 zo dňa 08.10.2024, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne obdobnej veci toho istého žalobcu. Správny súd v Banskej Bystrici pritom na týchto záveroch zotrval aj v uznesení sp. zn. 2S/68/2024 zo dňa 18.12.2024, ktorý bol taktiež vydaný v skutkovo a právnej obdobnej veci toho istého žalobcu. 42. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na stanovisko prezentované v rozhodnutí českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 As 272/2015 zo dňa 27.01.2016, a teda stanovisko prezentované v českej súdnej praxi, správny súd (nad rámec už uvedeného) pripomína, že toto stanovisko je stanoviskom súdneho orgánu samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami. Stanoviská prezentované v rozhodnutiach českých súdnych orgánov alebo súdnych orgánov štátov odlišných od Slovenskej republiky nie sú vždy automaticky aplikovateľné na veci prejednávané pred slovenskými súdnymi orgánmi. Ani stanoviská českých súdnych orgánov týkajúce sa interpretácie českého zákona č. 106/1999 Zb. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „český zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) nemožno automaticky aplikovať vo veciach práva na informácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktoré prejednávajú slovenské súdne orgány, keď český zákon o slobodnom prístupe k informáciám a zákon o slobode informácií nie sú identické právne úpravy, ale viaceré aspekty práva na informácie upravujú odchýlne. Na ilustráciu možno poukázať na odlišnú právnu úpravu vzťahu českého zákona o slobodnom prístupe k informáciám a osobitných predpisov upravujúcich právo na informácie v dispozičnej sfére povinných osôb na jednej strane a vzťah zákona o slobode informácií a osobitných predpisov upravujúcich právo na informácie v dispozičnej sfére povinných osôb na druhej strane, či na absenciu inštitútu fikcie rozhodnutia o nesprístupnení informácie v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám na jednej strane a úpravu inštitútu fikcie rozhodnutia o nesprístupnení informácie v zákone o slobode informácií. Napokon aj vymedzenie okruhu povinných osôb v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám je odlišné od vymedzenia okruhu povinných osôb v zákone o slobode informácií. 43. Správny súd potom s poukazom na vyššie konštatované dôvody konanie o správnej žalobe žalobcu podľa § 99 písm. b) SSP uznesením zastavil, pretože zistil taký nedostatok procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a nebol dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 SSP (výrok I. uznesenia). Navyše žalovanému 3/ by ani nesvedčila procesnoprávna subjektivita. 44. Pre úplnosť správny súd uvádza, že v predmetnej právnej veci nevyzýval Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike ako žalovaného 1/, resp. ako subjekt, ktorý mal „zastupovať“ žalovaného 3/ a žalovaného 4/, aby sa vyjadrila k žalobe, keďže vyjadrenie Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej republike nemohlo nič zmeniť na vyššie prezentovaných záveroch. 45. O náhrade trov konania správny súd rozhodol pri aplikácii § 170 písm. b) SSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. Správny súd sa v súvislosti s návrhom žalovaného 2/ obsiahnutým v jeho vyjadrení k žalobe, ktorým žiadal priznať mu náhradu trov konania, zaoberal aj tým, či bol dôvod na eventuálnu aplikáciu § 171 ods. 1 SSP, ktoré predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla podľa § 170 písm. b) SSP, a podľa ktorého, ak účastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná trovy konania ostatným účastníkom. Vzhľadom na to, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania, keď sa domáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia vo vzťahu k nespôsobilému predmetu správneho súdneho prieskumu, žalovaný by mal právo na náhradu trov konania. Avšak aj v tomto prípade je podľa správneho súdu nutné aplikovať § 171 ods. 1 SSP v spojení s §168 SSP, ktorý podľa správneho súdu predstavuje všeobecné pravidlo náhrady trov konania žalovanému v prípade meritórneho rozhodovania a výkladovým argumentom od väčšieho k menšiemu je ho potrebné aplikovať aj pri posudzovaní náhrady trov konania žalovaného v prípade procesných rozhodnutí o odmietnutí žaloby alebo o zastavení konania, ktoré sú výsledkom procesne zavineného konania žalobcu. Podľa § 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. Podľa správneho súdu však nebol dôvod na priznanie náhrady trov konania žalovanému 2/ ani pri subsidiárnej
aplikácii § 168 SSP prvá veta v spojení s § 171 ods. 1 SSP, keďže žalovaný 2/ neuvádzal dôvody, ktoré by odôvodňovali prelomenie všeobecnej zásady náhrady trov zastaveného konania podľa § 170 písm. b) SSP. Žalovaný neuvádzal žiadne relevantné osobitné dôvody na spravodlivé požadovanie náhrady trov konania a takéto dôvody nevzhliadol ani správny súd. Správny súd preto v súlade s § 170 písm. b) SSP vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania (výrok II. uznesenia). 46. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho doručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).