{"guid": "a5048c60-42f3-4554-9c17-255055b2e6ac:20193829-b20a-4bf1-9d51-72c4704ceb48", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0824100131.2", "spisova_znacka": "6S/41/2024", "nazov": "Uznesenie Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 6S/41/2024 z 19. 8. 2025", "citacia": "uznesenie Správneho súdu v Bratislave z 19. augusta 2025, sp. zn. 6S/41/2024, ECLI:SK:SpSBA:2025:0824100131.2", "identifikacne_cislo": "0824100131", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Ivana Rudinská", "sudca_id": 1007, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivana-rudinska-1007", "datum_vydania": "2025-08-19", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Neodstránitelné podmienky konania"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-14", "nazov": "§ 14 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-14", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-4", "nazov": "§ 19 ods. 4 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-19.odsek-4", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-14.odsek-5", "nazov": "§ 14 ods. 5 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-14.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/308", "nazov": "zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/308", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-1991"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-2", "nazov": "§ 46 ods. 2 Ústavy", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/#paragraf-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/460-1992/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/308/#paragraf-13", "nazov": "§ 13 zákona č. 308/1991 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/308/#paragraf-13", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/308-1991/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-14", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-19", "/SK/ZZ/1992/460#paragraf-46", "/SK/ZZ/1991/308#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/20193829-b20a-4bf1-9d51-72c4704ceb48", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0824100131.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:0824100131.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:0824100131.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n6S/41/2024\n0824100131\n19. 08. 2025\nJUDr. Ivana Rudinská\nECLI:SK:SpSBA:2025:0824100131.2\n\nUznesenie\nSprávny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: #APAGE SATANAS, so sídlom Sládkovičova č. 1222/73,\n024 04 Kysucké Nové Mesto, IČO: 51 428 148, proti žalovaným: 1/ Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej\nrepublike, Konferencia biskupov Slovenska, so sídlom Kapitulská č. 11, P.O.Box 113, 814 99 Bratislava,\nIČO: 51 326 990, 2/ Diecézny cirkevný súd v Nitre, so sídlom Námestie Jána Pavla II č. 7, 950 50 Nitra,\nprávne zastúpený: Petruška partners s.r.o., so sídlom Kupecká č. 18, 949 01 Nitra, IČO: 47 254 882,\n3/ Pán A. B., v zastúpení: Svätá Stolica, Vatikán alebo Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike,\n4/ Svätá Stolica, Vatikán, v zastúpení: Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike, o preskúmanie\nzákonnosti fiktívneho rozhodnutia o nesprístupnení žalobcom požadovaných informácií týkajúcich sa\nDiecézneho cirkevného súdu v Nitre, takto\nrozhodol:\nI. Správny súd konanie z a s t a v u j e .\nII. Žiaden z účastníkov konania n e m á právo na náhradu trov konania.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa správnou žalobou, doručenou Správnemu súdu v Banskej Bystrici dňa 20.09.2023,\ndomáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia vo veci nesprístupnenia ním požadovaných\ninformácií týkajúcich sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre a Diecézneho cirkevného súdu v Žiline.\nV podanej žalobe žalobca označil ako žalovaného 1/ Rímskokatolícku cirkev v Slovenskej republike,\nKonferenciu biskupov Slovenska, 2/ Rímskokatolícku cirkev, Žilinskú diecézu, 3/ Diecézny cirkevný súd v\nŽiline, 4/ Diecézny cirkevný súd v Nitre, 5/ Pána A. B. a 6/ Svätú Stolicu. Označenie žalovaných subjektov\nžalobca odôvodnil tým, že jeho žiadosti o sprístupnenie informácií boli smerované na prvostupňový\ncirkevný súd, a pretože otázka príslušnosti odvolacieho alebo rozkladového orgánu bola sporná,\n„nezostalo mu iné, ako žalovať všetky do úvahy prichádzajúce a potencionálne nadriadené subjekty,\nktoré mali alebo mohli o podanom odvolaní, resp. rozklade rozhodnúť“.\n2. Samotnú správnu žalobu žalobca odôvodnil tým, že mu boli zákonnou fikciou doručené protiprávne\ndruhostupňové rozhodnutia žalovaných o zamietnutí jeho rozkladu (odvolania) vo veci nesprístupnenia\npožadovaných informácií k žiadosti o sprístupnenie informácií, ktorú adresoval a zaslal dňa 25.07.2023\ne-mailom ako povinnej osobe Diecéznemu cirkevnému súdu v Nitre (a tiež Diecéznemu cirkevnému\nsúdu v Žiline). Touto žiadosťou sa žalobca domáhal poskytnutia informácií v zmysle § 14 zákona č.\n211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon\no slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“). Žiadosť\nbola elektronicky prostredníctvom e-mailu zaslaná Diecéznemu cirkevnému súdu v Nitre s obsahom:\n„Dobrý deň, touto cestou Vás ako povinnú osobu prostredníctvom emailu povinnej osoby ... žiadame\no priame elektronické sprístupnenie informácií (spätne na tento email alebo do aktivovanej elektronickej\nschránky): Súdny poriadok Vášho súdu, databázu alebo kópie všetkých rozhodnutí Vášho súdu od\n1.1.2020 do dňa doručenia žiadosti, disciplinárny poriadok alebo iné vnútorné predpisy k disciplíne\nsudcov a súdnych zamestnancov alebo funkcionárov, adresu elektronickej podateľne odvolacieho\n\na najvyššieho cirkevného súdu, výšku štátneho príspevku na Vašu činnosť z verejných zdrojov za rok\n2020 až 2023. Týmto zároveň v súlade s ust. § 19 ods. 4 Spr. por. a § 14 ods. 5 z. č. 211/2000\nZ. z. žiadame obratom elektronicky potvrdiť doručenie tohto podania, oznámiť pridelenú sp. zn.\na predpokladanú výšku úhrady za sprístupnenie požadovaných informácií na náš email ... S pozdravom\na prianím pekného dňa, Žiadateľ.“ Na túto žiadosť o sprístupnenie informácií Diecézny cirkevný súd\nv Nitre (podľa obsahu súdneho spisu) nijako neodpovedal, resp. na ňu nijako nereagoval. Vo veci\npredmetnej žiadosti o sprístupnenie informácií žalobca podal odvolanie/rozklad, o ktorom (podľa obsahu\nsúdneho spisu) nebolo rozhodnuté, v dôsledku čoho mala nastať fikcia rozhodnutia o uvedenom riadnom\nopravnom prostriedku, ktorý žalobca podal proti fiktívnemu prvostupňovému rozhodnutiu. Správna\nžaloba potom smerovala práve proti predmetnému fiktívnemu rozhodnutiu o odvolaní/rozklade žalobcu\nvo veci vyššie uvedenej žiadosti o sprístupnenie informácií.\n3. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 3S/21/2023 zo dňa 15.02.2024 správnu\nžalobu žalobcu zo dňa 20.09.2023 v časti o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia vo veci\nnesprístupnenia žalobcom požadovaných informácií týkajúcich sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre\nvylúčil na samostatné konanie (ďalej len „časť týkajúca sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre“).\nNásledne Správny súd v Banskej Bystrici ďalším uznesením č. k. 3S/12/2024-30 zo dňa 20.03.2024\npostúpil správnu žalobu žalobcu v časti týkajúcej sa Diecézneho cirkevného súdu v Nitre Správnemu\nsúdu v Bratislave (ďalej len „správny súd“).\n4. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k žalobe zo dňa 29.07.2024 navrhol žalobu zamietnuť konštatujúc, že\ndôležitým pre posúdenie toho, či bol povinným subjektom podľa zákona o slobode informácií a či konal\nako orgán verejnej moci, bolo skúmanie toho, či rozhodoval o právach a povinnostiach iných osôb\na či tieto rozhodnutia boli štátnou mocou vynútiteľné, prípadne, či môže štát do práv a povinností\nz takýchto rozhodnutí zasahovať. S poukazom na ustanovenia Základnej zmluvy medzi Svätou stolicou\na Slovenskou republikou ako aj s poukazom na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery\na postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov pritom bolo jednoznačné,\nže žalovaný 2/ postupoval pri svojej činnosti v súlade s kanonickým (cirkevným) právom nezávisle od\nštátu. Žiadne rozhodnutie žalovaného 2/ nebolo vynútiteľné štátnou mocou. Žalovaný 2/ teda nebol\norgánom verejnej moci, a preto ani nebol povinný odpovedať na žiadosť o sprístupnenie informácií\npodľa zákona o slobode informácií. Z uvedených dôvodov žalovaný 2/ navrhol, aby správny súd\nkonanie zastavil s tým, že si zároveň uplatnil právo na náhradu trov konania. K výzve na predloženie\nadministratívneho spisu žalovaný 2/ uviedol, že nie je orgánom verejnej moci, a preto ani nevedie žiadny\nadministratívny spis k predmetnej veci.\n5. Žalobca možnosť podať repliku k vyjadreniu žalovaného 2/ k žalobe nevyužil.\n6. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n7. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n8. Podľa § 4 SSP, orgánmi verejnej správy sa na účely tohto zákona rozumejú\na) orgány štátnej správy,\nb) orgány územnej samosprávy, ktorými sú obce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky\nBratislave a v meste Košice mestské časti a samosprávne kraje,\nc) orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom\nchránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy,\nd) právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach, právom\nchránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy,\ne) štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach,\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej\nsprávy.\n\n9. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n10. Podľa § 32 ods. 2 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy určený týmto zákonom, ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n11. Podľa § 97 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada\nna to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné\npodmienky“).\n12. Podľa § 99 písm. b) SSP, správny súd konanie uznesením zastaví, ak zistil taký nedostatok\nprocesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a nebol dôvod na odmietnutie žaloby podľa §\n98 ods. 1.\n13. Podľa§ 134 ods. 1 SSP, správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej\nustanovené inak.\n14. Podľa § 180 ods. 1 SSP, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý rozhodol o riadnom opravnom\nprostriedku, ak je žalobcom fyzická osoba alebo právnická osoba. Ak osobitný predpis nepripúšťa riadny\nopravný prostriedok, žalovaným je orgán verejnej správy, ktorý vydal rozhodnutie alebo opatrenie.\n15. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať\ninformácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické\nosoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.\n16. Podľa § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií, povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené\nzákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa\nosobitného zákona.\n17. Podľa § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, povinnými osobami sú ďalej zdravotné poisťovne.\nPovinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby, ak v nich povinné osoby podľa odsekov 1 a 2 majú\nsamostatne alebo spoločne aspoň väčšinovú priamu alebo nepriamu účasť, a ak súčasne\na) sú kontrolované povinnou osobou podľa odsekov 1 a 2, alebo\nb) povinná osoba podľa odsekov 1 a 2 priamo alebo nepriamo navrhuje alebo ustanovuje viac ako\npolovicu členov ich riadiaceho orgánu alebo kontrolného orgánu.\n18. Podľa § 2 ods. 4 zákona o slobode informácií, osobitný zákon môže ustanoviť povinnosť\nsprístupňovať informácie aj inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe.\n19. Podľa § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií, žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba\nvybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo\nodo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa\nsprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a), ak tento zákon\nneustanovuje inak.\n20. Podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti\nneposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala\nrozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade\npovažuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17).\n21. Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí\npožadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo\nmárneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe,\nktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.\n\n22. Podľa § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií, odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní\nod doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán vyhovie odvolaniu a má požadovanú\ninformáciu k dispozícii, rozhodnutím zmení rozhodnutie povinnej osoby a sprístupní požadovanú\ninformáciu v rozsahu, v akom odvolaniu vyhovie; to platí aj pre konanie o rozklade. Ak odvolací orgán\nzruší rozhodnutie povinnej osoby a vráti jej vec na nové konanie, povinná osoba vybaví žiadosť o\nsprístupnenie informácie v lehote podľa § 17. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá\nsa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia\ntohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.\n23. Správny súd prvotne uvádza, že správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu\nzaručujúcim každej osobe, či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu, ochranu práv a právom chránených\nzáujmov v oblasti konania a rozhodovania orgánov verejnej správy. Prostredníctvom správneho\nsúdnictva sa napĺňa ústavné právo fyzických a právnických osôb domáhať sa prostredníctvom súdneho\nprieskumu zabezpečenia a dovolania sa účinnej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v\noblasti verejnej správy, garantované ústavou v čl. 42 ods. 2.\n24. Z ústavného základu správneho súdnictva vyplýva, že právomoc správnych súdov je vytvorená\nna princípe tzv. generálnej klauzuly, vyplývajúcej z čl. 46 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb.\nÚstava Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Na princíp generálnej klauzuly nadväzuje negatívna\nenumerácia, ktorá je obmedzením generálnej klauzuly za splnenia predpokladov, že vylúčenie určitej\nveci zo správneho súdneho prieskumu musí byť výslovné s tým, že k vylúčeniu rozhodnutia alebo\npostupu zo správneho súdneho prieskumu môže dôjsť len zákonom (pričom vylúčenie môže vyplývať\nz ustanovení Správneho súdneho poriadku alebo z osobitných predpisov správneho práva). Zároveň je\npri posudzovaní právomoci správnych súdov nutné vychádzať z generálnej klauzuly, ktorá precizuje, že\nz právomoci správnych súdov nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných\npráv a slobôd.\n25. Vo všeobecnej rovine možno v nadväznosti na doposiaľ uvedené konštatovať, že právomoc\nsprávnych súdov je súhrnom oprávnení a povinností rozhodovacej povahy na základe princípov\ntaxatívnej enumerácie vo vzťahu k jednotlivým druhom konaní upravených v § 6 ods. 2 SSP. V\nčl. 46 ods. 2 ústavy sa vymedzuje právo na ochranu pre každého, kto tvrdí, že bol ukrátený\nna svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy. Takejto ochrany sa môže domáhať každý\nprostredníctvom správneho súdu za zákonom vymedzených podmienok (čl. 46 ods. 4 ústavy). V prvom\nrade je potrebné zdôrazniť, že v správnom súdnictve je právo na prístup k súdnemu preskúmaniu\nprávoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby determinované princípom\ngenerálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú\nvšetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú\noprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom\nchránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb priamo dotknuté, okrem tých, ktoré\nzákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). Nie je pritom rozhodujúce, ako je napadnuté rozhodnutie\nalebo opatrenie formálne označené, ani to, či pri jeho vydaní procesne postupoval orgán verejnej správy\npodľa zákona č. 71/1967 Z. z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov alebo\npodľa iného právneho predpisu. Pri posudzovaní prípustnosti súdneho preskúmania rozhodnutia alebo\nopatrenia orgánu verejnej správy je správny súd povinný posúdiť, či sa žalobou napadnuté rozhodnutie\nalebo opatrenie nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka konania, ktoré mu zaručuje ústava,\nalebo príslušná medzinárodná zmluva o ľudských právach a základných slobodách. V takých prípadoch\ntotiž vylúčenie súdneho preskúmania rozhodnutia správneho orgánu nemožno uplatniť.\n26. Predpokladom možnosti konať a v merite správnej žaloby aj rozhodnúť zo strany správneho súdu\nje teda to, že správna žaloba smeruje voči rozhodnutiu, opatreniu, či postupu spočívajúcemu v inom\nzásahu, respektíve voči nečinnosti orgánu verejnej správy, ktorý je následne v zmysle ustanovenie §\n32 ods. 2 SSP definovaný ako žalovaný subjekt, a ktorým môže byť v správnom súdnictve len orgán\nverejnej správy. Orgány verejnej správy sú definované v § 4 SSP, pričom orgánmi verejnej správy\nsa na účely tohto zákona rozumejú, orgány štátnej správy, orgány územnej samosprávy, ktorými sú\nobce, mestá, a v hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a v meste Košice mestské časti\na samosprávne kraje, orgány záujmovej samosprávy, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o\nprávach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti\nverejnej správy, právnické osoby a fyzické osoby, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach,\n\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej\nsprávy, štátne orgány, iné orgány alebo subjekty, ktorým osobitný predpis zveril rozhodovanie o právach,\nprávom chránených záujmoch a povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej\nsprávy.\n27. Majúc na pamäti vyššie uvedené limity správneho súdnictva, resp. limity právomoci správnych\nsúdov správny súd skúmal, či správna žaloba žalobcu smeruje proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy\na v konečnom dôsledku tiež to, či správnou žalobou napadnuté rozhodnutie vôbec existuje, a to „aspoň“\nv podobe fiktívneho rozhodnutia.\n28. Keďže predmetom správneho súdneho prieskumu tak, ako ho vymedzil žalobca v správnej žalobe,\nmalo byť rozhodnutie (aj keď „len“ fiktívne) vo veci žiadosti o sprístupnenie informácií podľa zákona\no slobode informácií, správny súd pripomína, že z čl. 26 ods. 1 a ods. 2 ústavy vyplýva základné\nprávo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Základné právo na informácie v\nzmysle čl. 26 ústavy je nevyhnutné vykladať v kontexte demokratického a právneho charakteru štátu,\nktorý je ako jeden zo základných princípov formulovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy. Uvedené základné\nprávo predstavuje spolu s právom na slobodu prejavu ústavnú záruku na existenciu slobodnej tvorby\na výmeny názorov, ideí, poznatkov či informácií bez ohľadu na ich význam, účelnosť, či obsah. Takto\nsledovaný účel základného práva na informácie sa pritom nepremieta len do roviny slobody vytvárania\na sprostredkovania názorov vo vzťahu k veciam verejným, kde je súvislosť s hodnotami demokratického\nštátu zjavná, ale naopak, má výrazne širší dosah dotýkajúci sa rozmanitých sfér života jednotlivcov aj\nspoločnosti.\n29. Z čl. 26 ods. 5 ústavy vyplýva povinnosť poskytovať informácie každému. Táto povinnosť je\nratione personae obmedzená, lebo nezaväzuje každého, ale iba orgány verejnej moci v súvislosti s\nich činnosťou. Iné subjekty (ktoré netvoria súčasť orgánov verejnej moci) ústavne zakotvenú povinnosť\nposkytovať informácie každému nemajú.\n30. Za orgány verejnej moci, ktorým z čl. 26 ods. 5 ústavy vyplýva povinnosť poskytovať informácie\nkaždému, treba považovať jednak orgány štátnej moci a jednak orgány verejnej správy. Orgánmi štátnej\nmoci sú Národná rada SR (ako orgán zákonodarnej moci), prezident SR a vláda SR (ako orgány výkonnej\nmoci), ďalej ústavný súd, všeobecné súdy, správne súdy a Súdna rada SR (ako orgány súdnej moci).\nOrgánmi verejnej správy sú jednak orgány všeobecnej a špecializovanej štátnej správy (ústredné, resp.\ns celoštátnou pôsobnosťou a regionálne), ďalej vyššie územné celky a obce ako orgány územnej a\nobecnej samosprávy a napokon aj iné subjekty, ktoré vykonávajú niektoré právomoci verejnej správy.\nPre orgány verejnej moci je smerodajné najmä to, že náplňou ich činnosti je realizácia práv a povinností\nverejnej moci. Ďalej je dôležité to, že pri tejto činnosti hospodária s verejnými financiami alebo nakladajú\ns majetkom štátu, alebo majetkom orgánov územnej samosprávy. Napokon je príznačné, že orgány\nverejnej moci sú spravidla kreované zákonmi, resp. na základe zákonov, ktoré patria do oblasti verejného\npráva. Skôr len výnimočne sú tieto orgány kreované podľa súkromného práva. V ústave vymedzená\npovinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie o svojej činnosti je premietnutá do ustanovenia §\n2 zákona o slobode informácií, keďže v tomto ustanovení sa definujú povinné osoby, teda osoby povinné\nsprístupňovať informácie.\n31. Hoci povinnosť poskytovať informácie o svojej činnosti majú v zmysle čl. 26 ods. 5 ústavy iba orgány\nverejnej moci, zákonom o slobode informácií bol okruh povinných subjektov rozšírený aj o také subjekty,\nktoré za orgány verejnej moci považovať nemožno. Platí pritom, že všetky povinné osoby vymedzené v\n§ 2 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode informácií majú v zásade ratione materiae plnú informačnú\npovinnosť v rozsahu svojej činnosti. Jedinou výnimkou sú právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon\nzveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti\nverejnej správy podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, pretože rozsah informačnej povinnosti\ntýchto subjektov je ratione materiae vymedzený tak, že sa týka iba ich rozhodovacej činnosti, nie teda\ncelej činnosti.\n32. Z uvedenej analýzy možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je z\nhľadiska čl. 26 ods. 4 ústavy namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými\nfinanciami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí a vyšších územných celkov, alebo vtedy, ak\nide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného\n\npráva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do\núzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd. Hospodárenie s verejnými\nfinanciami a štátnym, resp. obecným majetkom, zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania\ntakéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a posilneniu dôvery občanov v\nzákonné nakladanie s verejnými prostriedkami a majetkom. Napokon je podstatné, že takýto subjekt\nnebol kreovaný na uplatňovanie súkromných záujmov, ale na realizáciu verejných záujmov. V prípade\ntakého subjektu, ktorý realizuje niektoré práva a povinnosti verejnej moci, avšak pritom nehospodári\ns verejnými financiami, resp. nenakladá s majetkom štátu alebo obcí, či vyšších územných celkov\na patrí do oblasti súkromného práva, je z ústavnoprávneho hľadiska potrebné prihliadnuť pri určení\nrozsahu informačnej povinnosti takéhoto subjektu na ochranu jeho práv a slobôd v zmysle čl. 26 ods. 4\nústavy. U subjektov súkromného práva, ktoré nemajú k dispozícii verejné financie, resp. štátny či obecný\nmajetok, hoci realizujú časť právomocí orgánov verejnej moci, je dôvodné ich informačnú povinnosť\nobmedziť na rozsah ich rozhodovacej činnosti. Takéto subjekty, pokiaľ nerozhodujú v oblasti verejnej\nsprávy, nemajú všeobecnú informačnú povinnosť. Práve naopak, majú právo skutočnosti týkajúce sa ich\nčinnosti utajovať (resp. neposkytovať) a informácie sú povinné poskytovať iba v presne vymedzených\nprípadoch stanovených osobitnými zákonmi. Preto osobitný právny status „povinnej osoby“ v zmysle\nzákona o slobode informácií je potom zásadný aj z hľadiska posúdenia správnej žaloby v tejto konkrétnej\nveci.\n33. V predmetnej právnej veci malo byť predmetnom správneho súdneho prieskumu v zmysle žalobných\nbodov a žalobného návrhu (petitu) preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia nešpecifikovaného\nodvolacieho orgánu vo veci nesprístupnenia žalobcom požadovaných informácií týkajúcich sa\nDiecézneho cirkevného súdu v Nitre. Pokiaľ si mal správny súd v rámci prvotného prieskumu ustáliť, že\nmá splnené všetky procesné podmienky pre konanie a meritórne rozhodovanie, bolo nutné, z hľadiska\nvyvodenia záveru o spôsobilosti predmetu správneho súdneho prieskumu a v nadväznosti na to aj\ndanosť pasívnej procesnej a hmotnoprávnej legitimácie žalobcom alternatívne označených žalovaných,\nvychádzať zo špeciálnej právnej úpravy ustanovenej v zákone o slobode informácií. Zásadné potom je,\nči boli žalobcom označené subjekty ako žalovaní v postavení povinnej osoby v zmysle tejto osobitnej\nprávnej úpravy, resp. odvolacieho orgánu vo vzťahu k povinnej osobe a teda, či majú postavenie orgánu\nverejnej správy a či tak sú pasívne legitimované v tomto konaní.\n34. Vychádzajúc zo žalobných bodov a z listinných dôkazov predložených žalobcom, je zrejmé, že\nžalobca sa domáhal poskytnutia informácií voči povinnej osobe označenej ako: Diecéznej cirkevný súd\nv Nitre. Ako vyplýva aj z listinného dôkazu predloženého žalobcom a označeného ako „Nahlásenie\núdajov ohľadne Rímskokatolíckej cirkvi v súlade s ustanovením § 13 zákona č. 308/1991 Zb. o slobode\nnáboženskej viery a postavení cirkvi a náboženských spoločností “, v časti b) tohto dokumentu sú\nvymedzené Orgány a útvary cirkvi a ich oprávnenia (arcidiecézy a diecézy, farnosti, rehole, Konferencia\nbiskupov Slovenska, Konferencia vyšších rehoľných predstavených na Slovensku), pričom ako orgán a\nútvar cirkvi diecézny cirkevný súd uvedený nie je. Taktiež v časti g) tohto dokumentu ako útvary cirkvi,\nktoré majú právnu subjektivitu, jej rozsah a osoby oprávnené konať v ich mene, sú pod písmenami\na) až o) uvedené jednotlivé útvary cirkvi, majúce právnu subjektivitu, pričom diecézny cirkevný súd\nnie je obsiahnutý v tomto expressis verbis vymedzenom okruhu útvarov nesúcich právnu subjektivitu v\nrámci Rímskokatolíckej cirkvi. Správny súd poznamenáva, že diecézne cirkevné súdy nespadajú ani pod\nútvary obsiahnuté pod písmenom o) Ďalšie právnické osoby, ktoré sú zriadené v súlade s kánonickým\nprávom a ktoré majú právnu subjektivitu odvodenú od cirkvi.\n35. V nadväznosti na ustanovenie § 2 zákona o slobode informácií je tak nutné prijať záver, že žalobca\npožiadal o informáciu subjekt, ktorý nebol v pozícii povinnej osoby, pretože išlo o subjekt, ktorý nespadá\npod legálnu definíciu vymedzenú v § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, pričom nejde ani o právnickú\nosobu alebo fyzickú osobu, ktorej zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach\nfyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej\nčinnosti. Diecézne cirkevné súdy nie sú subjektami, ktoré by boli zriadené zákonom alebo zriadené\nštátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona (§ 2 ods. 2 zákona\no slobode informácií), nie sú taktiež zdravotnými poisťovňami, nie sú právnickými osobami, v ktorých\nby povinné osoby mali samostatne alebo spoločne aspoň väčšinovo priamu alebo nepriamu účasť a\nsúčasne boli splnené zákonné predpoklady vymedzené v § 2 ods. 3 zákona o slobode informácií, a\nnie je možné vyvodiť definíciu povinnej osoby pre diecézny cirkevný súd ani z ustanovenia § 2 ods. 4\nzákona o slobode informácií, pretože žiadny osobitný zákon diecéznym cirkevným súdom neustanovuje\n\npovinnosť sprístupňovať informácie. Keďže zákon o slobode informácií obsahuje legálnu definíciu pojmu\npovinnej osoby, žiadny extenzívny výklad nad túto zákonnú úpravu nie je prípustný.\n36. Sumarizujúc uvedené možno konštatovať, že žalobca požiadal o sprístupnenie informácií subjekt,\nktorý nebol v pozícii povinnej osoby, pretože išlo o subjekt, ktorý nepôsobí v oblasti verejnej správy,\nale ide o subjekt zriadený v rámci interných záležitostí cirkvi, preto je nutné vyvodiť záver, že žiadosť\nžalobcu o poskytnutie konkrétnych informácií adresovaná subjektu, ktorý nie je v postavení povinnej\nosoby, nemohla vyvolať právom aprobované následky vyplývajúce zo zákona o slobode informácií\n(nárokovateľnosť žalobcu na poskytnutie týchto informácií, a to v lehotách stanovených zákonom a\nspôsobom stanoveným zákonom, vrátane následného postupu, pokiaľ mu informácie povinnou osobou\nv súlade s § 16, § 17 a § 18 zákona o slobode informácií sprístupnené neboli) a teda neprichádzal by\neventuálne do úvahy ani postup podľa § 18 ods. 3 a § 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 zákona o slobode\ninformácií.\n37. Aj napriek tomu, že žalobca sám nedokázal zadefinovať pasívne legitimovaný subjekt a označil\nalternatívne žalovaných 1/ až 4/ s odôvodnením, že ide o subjekty, ktoré by prichádzali do úvahy ako\nodvolacie orgány v zmysle zákona o slobode informácií, voči ktorých fiktívnym rozhodnutiam potom\nsprávna žaloba smeruje, pokiaľ bolo ustálené, že žalobca pôvodnú žiadosť o sprístupnenie informácií\nadresoval subjektu, ktorý nespĺňa ani jednu zo zákonom vymedzených definícii povinnej osoby, takáto\nžiadosť teda nemohla vyvolať právne účinky vymedzené v zákone o slobode informácií, pretože\ntakýto subjekt nebol povinný akýmkoľvek spôsobom reagovať na žiadosť o sprístupnenie informácií a\nnásledne potom ani neprichádza do úvahy eventuálny postup vyplývajúci z neposkytnutia informácií,\nvrátane existencie odvolacieho orgánu a akéhokoľvek (hoc aj fiktívneho) rozhodnutia odvolacieho\norgánu. Emailové dožiadanie žalobcu, adresované a zasielané elektronicky Diecéznemu cirkevnému\nsúdu v Nitre dňa 25.07.2023, tak nemožno považovať za žiadosť o sprístupnenie informácií v zmysle\nzákona o slobode informácií, pričom tým, že toto dožiadanie nebolo adresované povinnej osobe v\nzmysle zákona o slobode informácií, nevyvolalo ani žiadne právne následky eventuálne vyplývajúce zo\nzákona o slobode informácií. Nie je tak možné vyvodiť pozitívny záver o danosti spôsobilého predmetu\nsprávneho súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva.\n38. Pre úplnosť je taktiež potrebné poznamenať, že diecézny cirkevný súd okrem toho, že nie je\npovinnou osobou podľa zákona o slobode informácií, ani nepôsobí v oblasti verejnej správy, nespadá\npod definíciu orgánu verejnej správy ustanovenú v § 4 SSP, ale ide o sui generis osobitný orgán zriadený\nv rámci vnútorných organizačných štruktúr Rímskokatolíckej cirkvi, majúci osobitnú jurisdikciu v zmysle\nkanonického práva, avšak výlučne len vo vzťahu k fyzickým osobám, ktoré sa tejto jurisdikcii podriadia\nv rámci ich náboženského vierovyznania a ich náležitosti k Rímskokatolíckej cirkvi.\n39. S poukazom na vyššie konštatované závery potom neobstojí ani argumentácia žalobcu, v rámci\nktorej poukazoval na rozhodnutie českého Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1 As 272/2015 zo dňa\n27.01.2016, ktorý vyslovil, že registrovaná cirkev spravidla nebude povinným subjektom podľa zákona\no slobodnom prístupe k informáciám, pretože u nej vo všeobecnej rovine prevažuje prvok súkromného\nsubjektu, avšak v zmysle záverov tohto rozhodnutia aj cirkev môže eventuálne byť povinnou osobou\npodľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám za predpokladu, že by sa informácie týkali jej\nvýkonu verejnej moci alebo hospodárenia s verejnými prostriedkami. Správny súd poznamenáva, že\nnespochybňuje názor, že nie je vylúčené, aby aj cirkev bola povinnou osobou za týchto okolností. Tu ale\nžalobca požiadal o informácie subjekt, ktorý nebol v pozícii povinnej osoby a ktorý nepôsobí v oblasti\nverejnej sféry. Predovšetkým je nutné zdôrazniť, že žalobca žiadosť o poskytnutie informácií neadresoval\nRímskokatolíckej cirkvi, ale ako už bolo vyššie zdôraznené, len organizačnej zložke v rámci diecézy diecéznemu cirkevnému súdu, ktorý je zriadený v rámci interných záležitostí cirkvi a správny súd potom\naj vyššie už zdôraznil, že ide o osobitný justičný orgán v rámci kanonického práva, ktorého pôsobnosť\nje výlučne v rovine súkromnoprávnej, nemá pôsobnosť ani presah do verejného práva, nevykonáva\nverejnú moc. Takýto subjekt potom nezaťažovala ani povinnosť sprístupniť informácie v časti týkajúcej\nsa hospodárenia s verejnými prostriedkami.\n40. V danom prípade teda nie je splnená základná procesná podmienka na vedenie správneho súdneho\nkonania, a to spôsobilý predmet správneho súdneho prieskumu. Keďže žiadosť žalobcu, adresovaná\nsubjektu, ktorý nemá povinnosť poskytnúť informácie v zmysle zákona o slobode informácií, nemohla\nmať právnu relevanciu, následne potom neexistuje fiktívne rozhodnutie voči neposkytnutiu informácií v\n\nzmysle zákona o slobode informácií a neexistuje tak predmet správneho súdneho prieskumu spôsobilý\nna ďalšie konanie a meritórne rozhodnutie správneho súdu o správnej žalobe žalobcu.\n41. Na podporu vyššie uvedenej argumentácie správny súd uvádza, že v zásade k rovnakým záverom,\naké prezentuje v tomto uznesení, dospel aj Správny súd v Banskej Bystrici v uznesení sp. zn. 3S/21/2023\nzo dňa 08.10.2024, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne obdobnej veci toho istého žalobcu. Správny súd\nv Banskej Bystrici pritom na týchto záveroch zotrval aj v uznesení sp. zn. 2S/68/2024 zo dňa 18.12.2024,\nktorý bol taktiež vydaný v skutkovo a právnej obdobnej veci toho istého žalobcu.\n42. Pokiaľ ide o poukaz žalobcu na stanovisko prezentované v rozhodnutí českého Najvyššieho\nsprávneho súdu sp. zn. 1 As 272/2015 zo dňa 27.01.2016, a teda stanovisko prezentované v českej\nsúdnej praxi, správny súd (nad rámec už uvedeného) pripomína, že toto stanovisko je stanoviskom\nsúdneho orgánu samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia\nČeskej a Slovenskej Federatívnej Republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami.\nStanoviská prezentované v rozhodnutiach českých súdnych orgánov alebo súdnych orgánov štátov\nodlišných od Slovenskej republiky nie sú vždy automaticky aplikovateľné na veci prejednávané pred\nslovenskými súdnymi orgánmi. Ani stanoviská českých súdnych orgánov týkajúce sa interpretácie\nčeského zákona č. 106/1999 Zb. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „český zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) nemožno automaticky aplikovať vo\nveciach práva na informácie v zmysle zákona o slobode informácií, ktoré prejednávajú slovenské súdne\norgány, keď český zákon o slobodnom prístupe k informáciám a zákon o slobode informácií nie sú\nidentické právne úpravy, ale viaceré aspekty práva na informácie upravujú odchýlne. Na ilustráciu\nmožno poukázať na odlišnú právnu úpravu vzťahu českého zákona o slobodnom prístupe k informáciám\na osobitných predpisov upravujúcich právo na informácie v dispozičnej sfére povinných osôb na\njednej strane a vzťah zákona o slobode informácií a osobitných predpisov upravujúcich právo na\ninformácie v dispozičnej sfére povinných osôb na druhej strane, či na absenciu inštitútu fikcie rozhodnutia\no nesprístupnení informácie v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám na jednej strane\na úpravu inštitútu fikcie rozhodnutia o nesprístupnení informácie v zákone o slobode informácií. Napokon\naj vymedzenie okruhu povinných osôb v českom zákone o slobodnom prístupe k informáciám je odlišné\nod vymedzenia okruhu povinných osôb v zákone o slobode informácií.\n43. Správny súd potom s poukazom na vyššie konštatované dôvody konanie o správnej žalobe žalobcu\npodľa § 99 písm. b) SSP uznesením zastavil, pretože zistil taký nedostatok procesnej podmienky\nkonania, ktorý nemožno odstrániť a nebol dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 SSP (výrok I.\nuznesenia). Navyše žalovanému 3/ by ani nesvedčila procesnoprávna subjektivita.\n44. Pre úplnosť správny súd uvádza, že v predmetnej právnej veci nevyzýval Rímskokatolícku cirkev\nv Slovenskej republike ako žalovaného 1/, resp. ako subjekt, ktorý mal „zastupovať“ žalovaného 3/\na žalovaného 4/, aby sa vyjadrila k žalobe, keďže vyjadrenie Rímskokatolíckej cirkvi v Slovenskej\nrepublike nemohlo nič zmeniť na vyššie prezentovaných záveroch.\n45. O náhrade trov konania správny súd rozhodol pri aplikácii § 170 písm. b) SSP, podľa ktorého žiaden\nz účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo zastavené. Správny súd\nsa v súvislosti s návrhom žalovaného 2/ obsiahnutým v jeho vyjadrení k žalobe, ktorým žiadal priznať\nmu náhradu trov konania, zaoberal aj tým, či bol dôvod na eventuálnu aplikáciu § 171 ods. 1 SSP,\nktoré predstavuje výnimku zo všeobecného pravidla podľa § 170 písm. b) SSP, a podľa ktorého, ak\núčastník konania procesne zavinil odmietnutie žaloby alebo zastavenie konania, správny súd prizná\ntrovy konania ostatným účastníkom. Vzhľadom na to, že žalobca procesne zavinil zastavenie konania,\nkeď sa domáhal preskúmania zákonnosti fiktívneho rozhodnutia vo vzťahu k nespôsobilému predmetu\nsprávneho súdneho prieskumu, žalovaný by mal právo na náhradu trov konania. Avšak aj v tomto\nprípade je podľa správneho súdu nutné aplikovať § 171 ods. 1 SSP v spojení s §168 SSP, ktorý\npodľa správneho súdu predstavuje všeobecné pravidlo náhrady trov konania žalovanému v prípade\nmeritórneho rozhodovania a výkladovým argumentom od väčšieho k menšiemu je ho potrebné aplikovať\naj pri posudzovaní náhrady trov konania žalovaného v prípade procesných rozhodnutí o odmietnutí\nžaloby alebo o zastavení konania, ktoré sú výsledkom procesne zavineného konania žalobcu. Podľa\n§ 168 SSP žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo\nna náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba vtedy, ak to možno spravodlivo požadovať. Podľa\nsprávneho súdu však nebol dôvod na priznanie náhrady trov konania žalovanému 2/ ani pri subsidiárnej\n\naplikácii § 168 SSP prvá veta v spojení s § 171 ods. 1 SSP, keďže žalovaný 2/ neuvádzal dôvody, ktoré\nby odôvodňovali prelomenie všeobecnej zásady náhrady trov zastaveného konania podľa § 170 písm.\nb) SSP. Žalovaný neuvádzal žiadne relevantné osobitné dôvody na spravodlivé požadovanie náhrady\ntrov konania a takéto dôvody nevzhliadol ani správny súd. Správny súd preto v súlade s § 170 písm. b)\nSSP vyslovil, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania (výrok II. uznesenia).\n46. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147\nods. 2 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho\nsúdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca odo dňa jeho\ndoručenia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§\n443 ods. 5 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť\na) označenie napadnutého rozhodnutia,\nb) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,\nc) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),\nd) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že\na) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,\nc) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a\nnekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,\nd) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,\ne) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným\npostupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,\ng) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,\nh) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).\nSťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné\npodania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho\nzamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d)\nSSP; je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}