Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 15Saz/2/2025 0725100278 07. 03. 2025 JUDr. Filip Hudec ECLI:SK:SpSBA:2025:0725100278.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Filipom Hudecom v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Slovenská republika, zastúpeného Centrom právnej pomoci, Kancelária Komárno, so sídlom Dunajské nábrežie 14, Komárno, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, so sídlom Regrútska 4, Bratislava, o prepustenie zo zaistenia, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a . II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-179-010/2024-AV zo dňa 04.10.2024 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“) žalovaný zaistil žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o pobyte cudzincov“), podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.01.2025 a podľa § 88 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov umiestnil žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej aj ako „ÚPZpC“). 2. Žalovaný rozhodnutie o zaistení odôvodnil tým, že dňa 04.10.2024 bol oboznámený s utajovanou písomnosťou č. SIS-54/22-V-13-81/2024-S, pôvodcom ktorej je Slovenská informačná služba (ďalej aj len „SIS“). Oboznámenie s predmetnou písomnosťou je evidované v spisovom materiáli žalobcu pod č. PPZ-HCP-BA5-179/2024-AV. Na základe oboznámenia sa s písomnosťou nadobudol žalovaný podozrenie, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu. Z dôvodu reálnej hrozby pre bezpečnosť štátu, ktorá je uvedená v utajovanej písomnosti, mal žalovaný za to, že ponechaním žalobcu na slobode, resp. umožnením jeho svojvoľného pohybu, by prišlo k ohrozeniu záujmov Slovenskej republiky, teda ochrany bezpečnosti štátu. 3. Žalobca bol dňa 04.10.2024 v čase o 19:30 hod. predvedený na správny orgán podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania vo veci zaistenia. Lustráciou v informačných systémoch policajného zboru, ako aj zo spisového materiálu vedeného na správnom orgáne bolo zistené, že dňa 13.04.2023 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, v predmetnom rozhodnutí nebola žalobcovi určená lehota na vycestovanie. Žalovaný v predmetnom rozhodnutí o administratívnom vyhostení vylúčil odkladný účinok, nakoľko to
vyžadoval naliehavý všeobecný záujem, ako aj nebezpečenstvo, že odkladom výkonu rozhodnutia bude opätovne ohrozený verejný poriadok, čo malo za následok, že toto rozhodnutie sa jeho doručením stalo vykonateľným. Žalobcovi bol v rozhodnutí uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu 3 (troch) rokov. Následne bol žalobca zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia s dĺžkou doby zaistenia do 13.05.2023. Nakoľko nebolo rozhodnutie o administratívnom vyhostení vykonané, žalovaný dňa 13.05.2023 predĺžil zaistenie žalobcu do 13.07.2023. Dňa 13.07.2023 žalovaný opätovne predĺžil zaistenie žalobcu s určením doby zaistenia do 13.10.2023, kedy žalovaný opätovne predĺžil zaistenie s určením doby zaistenia do 13.01.2024. Dňa 11.01.2024 žalovaný opätovne predĺžil zaistenie s určením doby zaistenia do 06.03.2024. Dňa 25.01.2024 požiadal žalobca v ÚPZpC o udelenie azylu na území Slovenskej republiky z dôvodu obavy o život. Dňa 30.01.2024 bol žalobca zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov s určením dĺžky zaistenia do 30.04.2024. Dňa 29.04.2024 bolo zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. c) zákona o pobyte cudzincov predĺžené s určením lehoty zaistenia do 30.07.2024. Dňa 25.07.2024 bol žalobca príkazom na prepustenie prepustený z ÚPZpC a eskortovaný do Záchytného tábora v Humennom, kde zotrval do 30.07.2024. Následne sa žalobca presunul do Pobytového tábora v Rohovciach, kde sa zdržiaval až do dňa 04.10.2024. Dňa 04.10.2024 bol žalobca zaistený podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov s určením dĺžky zaistenia do 04.01.2025. 4. Žalovaný kontaktoval Migračný úrad Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „migračný úrad“), kde žiadal o poskytnutie informácie o azylovom konaní žalobcu – žalovanému bola dňa 06.11.2024 doručená odpoveď od migračného úradu v ktorej sa uvádza, že migračný úrad dňa 18.06.2024 rozhodol, že žalovanému neudeľuje azyl a neposkytuje doplnkovú ochranu. Žalobca dňa 30.07.2024 podal proti rozhodnutiu o neudelení azylu a neposkytnutí doplnkovej ochrany správnu žalobu. Správny súd v Bratislave rozhodol rozsudkom č. k. 19Saz/2/2024 – 45, ktorý sa stal právoplatný dňa 07.11.2024, o zrušení časti rozhodnutia a to v časti o udelení doplnkovej ochrany – z tohto dôvodu migračný úrad pokračuje v azylovom konaní. Žalobca sa v zmysle zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“) aj naďalej považuje za žiadateľa o udelenie azylu. Nakoľko bol žalovaný oboznámený s utajovanou písomnosťou, ktorá zakladá predpoklad ohrozenia bezpečnosti štátu, tak žalovaný začal dňa 04.10.2024 konanie vo veci zaistenia žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov. V nadväznosti na uvedené bola so žalobcom dňa 04.10.2024 spísaná zápisnica o podanie vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-179-009/2024-AV, v ktorej sa žalobca vyjadril k jeho príchodu na územie Slovenskej republiky ako aj k dĺžke doby zdržiavania sa na území schengenského priestoru – žalobcova cesta na Slovensko bola od začiatku nelegálna. Z Pakistanu vycestoval do Iránu, kde si našiel prevádzača, ktorý mu dal ďalšie inštrukcie ako sa dostať nelegálne do Turecka, tam sa tiež nakontaktoval na prevádzača, ktorý mu dal ďalšie inštrukcie ako sa dostať nelegálne do Bulharska a z Bulharska do Srbska. Následne sa žalobca dostal do Maďarska, kde ich prevádzač vyhodil pred maďarsko-slovenskými hranicami. Po príchode na Slovensko žalobcu zadržala polícia. Táto nelegálna cesta prebiehala vozidlami, ale aj pešo cez zelené hranice vo väčších skupinách migrantov. Ďalej v zápisnici uviedol, že na Slovensku požiadal o azyl z dôvodu obáv o svoj život. Žalobca sa nechce vrátiť domov, síce pochádza z Pakistanu, avšak jeho národnosť je paštu a Taliban ľudí, ktorí majú národnosť paštu, vraždí. Žalobcovi bola v predmetnej zápisnici daná možnosť podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov pred vydaním rozhodnutia o zaistení, aby sa vyjadril k jeho podkladom, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhol doplnenie, pričom žalobca sa k predloženým podkladom nechcel vyjadriť. 5. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení konštatoval, že tým, že žalobca nepožiadal o udelenie azylu hneď po zadržaní, ale až v ÚPZpC, tak to vytvára domnienku, že žiadosť žalobcu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie - uvedené potvrdzuje aj právoplatné rozhodnutie migračného úradu o neudelení azylu, neposkytnutí doplnkovej ochrany. Žalobca požiadal o azyl až v momente, kedy bol stanovený dátum návratu žalobcu do Pakistanskej islamskej republiky návratovým špecialistom agentúry Frontex. Žalobcovi bola viackrát daná možnosť v zápisniciach o podaní vyjadrenia pred vydaním rozhodnutia, resp. pred vydaním rozhodnutia o predĺžení zaistenia, či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, čo vždy odmietol. Žalobca požiadal o udelenie azylu takmer po 9 mesiacoch v zaistení. V konaní sa spočiatku vyjadroval, že z Pakistanu odišiel kvôli ekonomickej situácii, následne menil svoje výpovede a k žiadosti o azyl ako dôvod uviedol obavu o život. Žalobca úmyselne uvádzal v predošlom konaní falošnú identitu C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Pakistanská islamská republika. Zavádzajúce informácie žalobcu predĺžili celý proces administratívneho vyhostenia,
čoho dôsledkom bolo predĺženie zaistenia. Žalobca nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky, ani v inom členskom štáte a taktiež mu bol uložený v rozhodnutí o administratívnom vyhostení zákaz vstupu na tri roky. Na základe uvedených skutočností v kontexte hrozby pre bezpečnosť štátu, mal žalovaný preukázané riziko úteku žalobcu. 6. Následne podaním zo dňa 20.12.2024 požiadal ÚPZpC žalovaného o predĺženie zaistenia žalobcu, a to z dôvodu, že konanie vo veci udelenia azylu na území Slovenskej republiky do dňa 20.12.2024 nebolo migračným úradom ukončené. 7. Pred vydaním rozhodnutia týkajúceho sa predĺženia zaistenia žalobcu bola so žalobcom dňa 30.12.2024 spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia č. PPZ-HCP-BA5-179-024/2024-AV (ďalej len „zápisnica o podaní vyjadrenia“) – žalobca bol opätovne oboznámený o dôvode zaistenia, ako aj o dôvodoch potreby predĺženia zaistenia – žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa ku konaniu podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov – v predmetnej zápisnici o podaní vyjadrenia sa žalobca odmietol vyjadriť k zaisteniu a potrebe predĺženia zaistenia. Uviedol len to, že nemá žiadne finančné prostriedky a nevie si zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky. 8. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA5-179-025/2024-AV zo dňa 30.12.2024 (ďalej len „Rozhodnutie“) žalovaný predĺžil zaistenie žalobcu podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a ponechal žalobcu umiestneného v ÚPZpC. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.04.2025. V odôvodnení Rozhodnutia žalovaný poukázal na tie isté skutočnosti ako sú uvedené vyššie. Zároveň žalovaný konštatoval, že počas predĺženej doby zaistenia žalobcu (do 04.04.2025) bude komunikovať s migračným úradom vo veci azylového konania žalobcu. Uviedol, že celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu (žalobcu) podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Konštatoval, že rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu o tri mesiace, a teda rozhodol o maximálnej dĺžke zaistenia žalobcu z dôvodu, že si to vyžadoval skutkový stav veci a to, že migračný úrad po zrušení časti jeho rozhodnutia o neudelení doplnkovej ochrany správnym súdom do dňa 30.12.2024 vo veci opätovne nerozhodol. Žalovaný taktiež uviedol, že bude aj naďalej podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov skúmať účel zaistenia žalobcu (ktorý stále trvá) a v prípade, že ďalšie zaistenie žalobcu bude neúčelné, bude žalobca zo zaistenia prepustený. Nakoľko ide o žiadateľa o azyl, u ktorého je podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu, žalovaný nerozhodol o prepustení žalobcu. Po preskúmaní všetkých skutočností a dôkazov žalovaný konštatoval, že zaistenie žalobcu je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, zverejneným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 209/1992 Zb. (ďalej len „Dohovor“). Počas konania o zaistení sa žalovaný zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života v zmysle článku 8 ods. 1 Dohovoru. Žalovaný dodal, že práva žalobcovi vyplývajúce z čl. 8 ods. 1 Dohovoru neupiera a plne ich rešpektuje. 9. Správny súd konštatuje, že žalobca podal viackrát správnu žalobu proti zaisteniu, konkrétne dňa 19.06.2023 správnu žalobu vo veci zaistenia proti rozhodnutiu zo dňa 13.05.2023, ktorú správny súd zamietol. Žalobca podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší správny súd Slovenskej republiky zamietol. Dňa 18.08.2023 podal žalobca správnu žalobu vo veci zaistenia proti rozhodnutiu zo dňa 13.07.2023, ktorú správny súd zamietol a dňa 14.02.2024 podal žalobca správnu žalobu vo veci zaistenia proti rozhodnutiu zo dňa 30.01.2024, ktorú správny súd tiež zamietol. Napokon dňa 04.11.2024 podal žalobca správnu žalobu vo veci prepustenia zo zaistenia, ktorú správny súd zamietol (rozsudok č. k. 13Saz/11/2024 – 28 zo dňa 19.11.2024 – kasačná sťažnosť podaná nebola). II. Správna žaloba 10. Správnou žalobou doručenou súdu dňa 27.02.2025 (žalovanému dňa 25.02.2025) sa žalobca domáhal svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia predĺženého žalobcovi Rozhodnutím (rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-179-025/2024-AV zo dňa 30.12.2024). 11. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že žalovaný riadne neodôvodnil svoje tvrdenie, keď v odôvodnení Rozhodnutia uviedol, že predpokladá, že žalobca by v prípade ponechania na slobode ušiel, resp. sa skrýval. Žalobca nesúhlasil ani s tvrdením žalovaného, že jeho žiadosť o udelenie azylu vytvára
domnienku, že bola podaná výlučne s účelom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie. Ďalej žalobca uviedol, že chce zostať na území Slovenskej republiky, pričom počas svojho pobytu v Pobytovom tábore v Rohovciach sa správal vzorne, neporušil žiadne podmienky ani svoje povinnosti - počas pobytu v Pobytovom tábore v Rohovciach jeho osobná sloboda nebola obmedzená, mohol tábor kedykoľvek opustiť. Poukázal na to, že zo spomínaného tábora neutiekol, zdržiaval sa v ňom, a teda preukázal, že má záujem zostať na území Slovenskej republiky a počkať na rozhodnutie o správnej žalobe proti rozhodnutiu migračného úradu. Tvrdil, že si nie je vedomý konania, ktorým by ohrozoval bezpečnosť štátu. Svoje ponechanie v zaistení považoval za neúčelné. Konštatoval, že prvýkrát bol zaistený dňa 13.04.2023 kedy mu bolo vydané aj rozhodnutie o administratívnom vyhostení. Tvrdil, že fakticky je už 22 mesiacov umiestnený či už v ÚPZpC“ alebo v Pobytovom tábore v Rohovciach – uviedol, že opätovne by chcel byť umiestnený v Pobytovom tábore v Rohovciach. III. Vyjadrenie k správnej žalobe 12. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 26.02.2025 uviedol, že zo spisového materiálu vyplýva, že dňa 04.10.2024 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a súčasne podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bola stanovená dĺžka doby zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.01.2025; ďalej konštatoval, že následne vydal Rozhodnutie, ktorým predĺžil zaistenie žalobcu (podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov) a súčasne podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 04.04.2025. Zhrnul taktiež doterajší priebeh administratívneho konania. K námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia jeho zaistenia uviedol, že v predmetnej veci nepostupoval a nevyhodnocoval svojvoľne konanie žalobcu, pričom sa riadil a konal na základe stanoviska SIS. Poznamenal, že v prípade žalobcu nejde len o útek, resp. skrývanie sa v prípade ponechania na slobode - žalobca môže vykonávať protiprávnu činnosť aj za dodržania podmienok určených v § 23a zákona o azyle. Konštatoval, že hoci sa môže javiť, že žalobca dodržuje uložené povinnosti a nemá v úmysle opustiť územie Slovenskej republiky, avšak počas trvania vychádzky na základe priepustky má neobmedzený pohyb, počas ktorého môže vyvíjať aktivity, ktoré sú v rozpore so záujmami štátu. Uviedol, že vzhľadom na skutočnosť, že SIS považuje žalobcu za osobu, ktorá svojím konaním môže ohrozovať bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok, rozhodol o zaistení (predĺžení zaistenia) žalobcu, aby predišiel udržiavaniu stavu, ktorý deklaruje SIS vo svojom stanovisku. Konštatoval, že k predmetnému rozhodnutiu došlo až po tom, čo sa dôkladne oboznámil s relevantnými informáciami týkajúcimi sa žalobcu, pričom vychádzal z informácií, ktoré naznačovali, že žalobca môže predstavovať riziko pre verejný poriadok alebo bezpečnosť štátu. Mal za to, že on, ako orgán príslušný podľa § 125 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov konal tak, aby bola zabezpečená ochrana verejného poriadku a bezpečnosti štátu - na základe toho rozhodol o zaistení (predĺžení zaistenia) žalobcu a ponechaní žalobcu umiestneného v ÚPZpC. Zdôraznil, že konal na základe prezumpcie správnosti, ktorá vychádza z predpokladu, že informácie a stanoviská poskytnuté oprávnenými subjektmi, ako je v tomto prípade SIS, sú pravdivé a relevantné. Tvrdil, že nie je kompetentný skúmať odborné závery SIS, nakoľko nie je odborným orgánom v oblasti bezpečnosti, či spravodajskej činnosti a taktiež nemá prístup k informáciám a analýzam, ktoré má SIS k dispozícii - podklady SIS považoval za pravdivé a správne. Ďalej konštatoval, že Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. 19Saz/2/2024 – 45 zo dňa 22.10.2024, ktorý sa stal právoplatným dňa 07.11.2024, zrušil rozhodnutie migračného úradu v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany a vec vrátil migračnému úradu na ďalšie konanie – z uvedených dôvodov sa žalobca v zmysle zákona o azyle aj naďalej považuje za žiadateľa o udelenie azylu, keďže doposiaľ nebolo migračným úradom o doplnkovej ochrane žalobcu opätovne rozhodnuté. Konštatoval, že na základe uvedeného je zrejmé, že on a ani pracovníci ÚPZpC nepristupujú ku krokom, ktoré by smerovali k administratívnemu vyhosteniu žalobcu, nakoľko prebiehajúce konanie pred migračným úradom nie je stále ukončené. Ďalej uviedol, že nevyužil jednu z alternatív zaistenia, ktoré zákon o pobyte cudzincov explicitne vyjadruje, a to práve z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o azyl u ktorého je podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu. Konštatoval, že z uvedených dôvodov sa rozhodol pre prísnejšie opatrenie, ktoré smeruje k ochrane verejného poriadku a bezpečnosti štátu. Považoval za potrebné taktiež uviesť, že predmetné rozhodnutie vykonal aj na základe predošlých skutočností, ktoré mu boli zrejmé – žalobca nepožiadal o udelenie azylu hneď po zadržaní, ale až v ÚPZpC takmer po 9 mesiacoch v zaistení; žalobca požiadal o azyl až v momente, kedy bol stanovený dátum návratu do Pakistanskej islamskej republiky návratovým špecialistom agentúry Frontex; žalobca v predošlých konaniach účelovo menil výpovede, úmyselne uviedol v predošlom konaní falošnú identitu C. D., nar.
XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Pakistanská islamská republika – zdôraznil, že zavádzajúce informácie žalobcu predĺžili celý proces administratívneho vyhostenia, čoho dôsledkom bolo predĺženie zaistenia. Uviedol, že žalobca nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky, ani v inom členskom štáte a taktiež mu bol v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložený zákaz vstupu na tri roky - na základe uvedených skutočností a v kontexte hrozby pre bezpečnosť štátu mal za to, že je preukázané riziko úteku žalobcu a aj preto nepristúpil k jednej z možností alternatívy zaistenia. Poukázal na to, že rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu do 04.04.2025 (predĺžil zaistenie o tri mesiace), pričom neprekročil maximálnu možnú dĺžku zaistenia žalobcu v zmysle zákona o pobyte cudzincov. Konštatoval, že rozhodol o maximálnej dĺžke zaistenia z dôvodu, že si to vyžadoval skutkový stav veci, pričom migračný úrad doposiaľ nerozhodol o udelení doplnkovej ochrany žalobcovi. Bol toho názoru, že zaistenie žalobcu je aj naďalej účelné. Žalobu žalobcu navrhol zamietnuť ako nedôvodnú. IV. Relevantné právne predpisy 13. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 14. Podľa § 2 ods. 1 písm. l) zákona o pobyte cudzincov, ohrozením bezpečnosti štátu je konanie osoby, ktorým ohrozuje demokratický poriadok, zvrchovanosť, územnú celistvosť alebo nedotknuteľnosť hraníc štátu, alebo konanie osoby, ktorým porušuje základné práva a slobody, ktorými sú chránené životy a zdravie osôb, majetok a životné prostredie. 15. Podľa § 88 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, ak cudzinec, proti ktorému sa vedie konanie o administratívnom vyhostení alebo konanie o zákaze vstupu podľa tohto zákona, podá žiadosť o udelenie azylu, policajný útvar vydá rozhodnutie o prerušení konania o administratívnom vyhostení až do rozhodnutia o jeho žiadosti o udelenie azylu a ďalej postupuje podľa osobitného predpisu; konanie o zákaze vstupu policajný útvar rozhodnutím zastaví. Ak sa cudzincovi neudelí azyl alebo neposkytne doplnková ochrana, policajný útvar, ktorý konanie o administratívnom vyhostení prerušil, pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení; policajný útvar pokračuje v konaní o administratívnom vyhostení aj vtedy, ak cudzinec nie je oprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu. 16. Podľa § 88 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 17. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 18. Podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. 19. Podľa § 88a ods. 2 zákona o pobyte cudzincov žiadateľ o udelenie azylu môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, pokiaľ trvajú dôvody podľa odseku 1. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie
azylu podľa odseku 1 písm. a), b), c) alebo písm. e) nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa odseku 1 písm. d) nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4. 20. Podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 21. Podľa § 89 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 22. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 23. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 24. Podľa § 221 ods. 2 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 25. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. V. Skutkové a právne závery správneho súdu 26. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] v konaní o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia posudzujúc správnu žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) preskúmal zákonnosť trvania predĺženého zaistenia žalobcu realizovaného na podklade Rozhodnutia, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, a podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol podľa § 228 SSP na pojednávaní uskutočnenom dňa 07. marca 2025 bez prítomnosti účastníkov konania, za dodržania podmienok podľa § 114 SSP. Účastníci konania súhlasili s prejednaním veci bez ich prítomnosti. 27. Správny súd podľa § 119 SSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného žalovaným, ktorý je zosumarizovaný vyššie, pričom nezistil žiadne relevantné dôvody na jeho doplnenie. 28. Správny súd úvodom považuje za dôležité zdôrazniť, že žalobca sa správnou žalobou podanou podľa § 221 ods. 2 SSP domáha prepustenia zo zaistenia, čo znamená, že predmetom súdneho prieskumu nie je preskúmanie zákonnosti Rozhodnutia, ktoré bolo podkladom predĺženia jeho zaistenia, ale posúdenie, či v prípade žalobcu nastali alebo nenastali také okolnosti, pre ktoré by jeho zaistenie prestalo napĺňať stanovený účel, v dôsledku čoho by muselo byť nariadené jeho prepustenie zo zaistenia [v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je potrebné skúmať trvanie jeho účelu počas celej doby zaistenia]. 29. Správny súd z podanej správnej žaloby zistil, že žalobca smeruje svoje námietky a súvisiace argumenty predovšetkým voči Rozhodnutiu, respektíve rozhodnutiu o zaistení, nie výslovne proti trvaniu zaistenia a jeho zákonnosti. Tvrdenia žalobcu teda nesmerujú primárne k argumentácii pre jeho prepustenie zo zaistenia z dôvodu, že jeho zaistenie už nie je účelné a efektívne. V tomto smere je potom právoplatné Rozhodnutie (rozhodnutie o predĺžení zaistenia) v spojení s predchádzajúcim rozhodnutím o zaistení, ktoré tvoria podklad následného trvania zaistenia, potrebné prezumovať za zákonné, čo sa týka preukázania dôvodov a splnenia podmienok zaistenia. Ak teda žalobca mienil podať správnu
žalobu podľa § 221 ods. 2 SSP, ktorej by bolo možné priznať úspech, jeho námietky sa mali zamerať predovšetkým na tvrdenie nezákonnosti trvania zaistenia, čo však žalobca neurobil. 30. Ako vyplýva z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, zaistenie je mimoriadny inštitút a fakticky ide o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka, a teda o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen v zákone o pobyte cudzincov, ale predovšetkým ústavným poriadkom (napríklad rozsudok NS SR, sp. zn. 1Szak/6/2019). 31. Na druhej strane, členské štáty Európskej únie majú nepopierateľné suverénne právo kontrolovať vstup cudzincov a ich pobyt na svojom území. Nevyhnutnou súčasťou tohto práva je oprávnenie štátov zadržať potenciálnych imigrantov. Ich zadržanie musí byť zlučiteľné s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Dokiaľ štát nepovolí vstup na svoje územie, je takýto vstup nepovolený v zmysle čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru a zadržanie osoby, ktorá si praje na územie štátu vstúpiť (pričom potrebuje na to príslušné povolenie, ktoré nemá), môže byť považované za realizované preto, aby sa "zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu" [Saadi proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok veľkého senátu ESĽP, 29.01.2008, č. 13229/03, § 64]. Rovnako možno podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru „ospravedlniť“ pozbavenie osobnej slobody osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vyhostení (rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 2Sak 11/2022 zo dňa 28.09.2022). 32. V konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení, prípadne o predĺžení zaistenia, ale hodnotia postup polície v konaní o administratívnom vyhostení a najmä skúmajú, či dôvody zaistenia v čase rozhodovania správneho súdu o žalobe o prepustenie zo zaistenia trvajú. Posudzujúc správnu žalobu neformálne, správny súd pristúpil k posúdeniu námietok žalobcu uvedených v žalobe z hľadiska, či ku dňu rozhodovania správneho súdu možno skonštatovať, že účel zaistenia u žalobcu je daný. Správny súd v tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom k tomu, že stále prebieha konanie o žiadosti žalobcu o medzinárodnú ochranu, tak je samozrejmé, že žalovaný nevykonáva úkony smerujúce k administratívnemu vyhosteniu žalobcu. Správny súd ďalej konštatuje, že účelom zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov je ochrana bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalovaný bol dňa 04.10.2024 oboznámený s utajovanou písomnosťou č. SIS-54/22V-13-81/2024-S, pôvodcom ktorej je Slovenská informačná služba, na základe čoho nadobudol podozrenie, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu. V administratívnom konaní v Zápisnici o podaní vyjadrenia zo dňa 04.10.2024 bol žalobca upovedomený o začatí konania vo veci zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z. z. z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu, tiež mu bol predložený kompletný spisový materiál na preštudovanie a bola mu daná možnosť sa vyjadriť, na čo uviedol, že sa nechce vyjadriť. Žalobca rozhodnutie o zaistení nenapadol žalobou. V následnej žalobe o prepustenie zo zaistenia žalobca iba stručne uviedol, že si nie je vedomý konania, ktorým by ohrozoval bezpečnosť štátu, nespochybnil však existenciu utajovanej písomnosti, na základe ktorej si žalovaný utvoril úsudok, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu (Správny súd v Bratislave predmetnú žalobu žalobcu rozsudkom č. k. 13Saz/11/2024 – 28 zo dňa 19.11.2024 zamietol – okrem iného správny súd v ňom uviedol aj to, že vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nemá dôvod spochybňovať správnu úvahu žalovaného, ako aj to, že z administratívneho spisu, ani zo žaloby nevyplýva, že by odpadol dôvod, pre ktorý bol žalobca zaistený a že účel zaistenia žalobcu stále trvá – žalobca kasačnú sťažnosť nepodal). Následne po podaní žiadosti ÚPZpC o predĺženie zaistenia žalobcu (z dôvodu, že migračný úrad doposiaľ opätovne nerozhodol vo veci doplnkovej ochrany žalobcu – žalobca je teda aj naďalej vedený ako žiadateľ o udelenie azylu) bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia (zo dňa 30.12.2024) - žalobca bol opätovne oboznámený o dôvode zaistenia, ako aj o dôvodoch potreby predĺženia zaistenia – žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa ku konaniu podľa § 120 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov – z predmetnej zápisnice o podaní vyjadrenia je zrejmé, že žalobca sa odmietol vyjadriť k jeho zaisteniu a potrebe predĺženia jeho zaistenia - uviedol len to, že nemá žiadne finančné prostriedky a nevie si zabezpečiť ubytovanie na území Slovenskej republiky. Žalovaný vydal Rozhodnutie (rozhodnutie o predĺžení zaistenia). Následne žalobca podal žalobu o prepustenie zo zaistenia (predmet tohto konania), ktorú odôvodnil tými istými námietkami ako v predošlom prípade, len dokonca ešte v značne užšom rozsahu. Správny súd v tejto súvislosti konštatuje, že skutkový stav sa od posledného rozhodnutia správneho súdu (rozsudok č. k. 13Saz/11/2024 – 28 zo dňa 19.11.2024) žiadnym spôsobom nezmenil – žalobca je stále vedený ako žiadateľ o udelenie azylu, a preto žalovaný úkony smerujúce k administratívnemu vyhosteniu nevykonáva – správny súd konštatuje, že žalobca
opätovne nespochybnil existenciu utajovanej písomnosti, na základe ktorej si žalovaný utvoril úsudok, že žalobca ohrozuje bezpečnosť štátu, pričom správny súd (rovnako ako súd v predchádzajúcom konaní) nemá dôvod spochybňovať správnu úvahu žalovaného. Z administratívneho spisu, ani zo žaloby navyše nevyplýva, že by odpadol dôvod, pre ktorý bol žalobca zaistený, a preto správny súd dospel k záveru, že účel zaistenia stále trvá. 33. Správny súd v tejto súvislosti považuje za potrebné taktiež poukázať na nasledujúce skutočnosti týkajúce sa žalobcu: žalobca nepožiadal o udelenie azylu hneď po zadržaní, ale až v ÚPZpC (po takmer deviatich mesiacoch v zaistení), pričom žalobca požiadal o azyl až v momente, kedy bol stanovený dátum jeho návratu do Pakistanskej islamskej republiky návratovým špecialistom agentúry Frontex – uvedené konanie žalobcu aj podľa názoru správneho súdu vytvára domnienku, že žiadosť žalobcu bola podaná výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť administratívne vyhostenie - žalobcovi bola (v počiatočných predchádzajúcich konaniach) navyše viackrát daná možnosť v zápisniciach o podaní vyjadrenia pred vydaním rozhodnutia, respektíve pred vydaním rozhodnutia o predĺžení zaistenia, požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, čo vždy odmietol. Žalobca požiadal o udelenie azylu takmer po 9 mesiacoch v zaistení, pričom predtým sa vyjadroval, že z Pakistanu odišiel kvôli ekonomickej situácii, následne menil svoje výpovede a k žiadosti o azyl ako dôvod uviedol obavu o život. Žalobca taktiež úmyselne uvádzal v predošlom konaní falošnú identitu C. D., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Pakistanská islamská republika – je nesporné, že zavádzajúce informácie žalobcu predĺžili celý proces administratívneho vyhostenia, čoho dôsledkom bolo aj následné predĺženie zaistenia. Žalobca nemá udelený pobyt na území Slovenskej republiky, ani v inom členskom štáte a taktiež mu bol uložený v rozhodnutí o administratívnom vyhostení zákaz vstupu na tri roky. Na základe uvedených skutočností v kontexte hrozby pre bezpečnosť štátu, má aj správny súd riziko úteku žalobcu za preukázané. 34. Správny súd taktiež nezistil, že by v danom prípade (ani po predĺžení zaistenia žalobcu do 04.04.2025) bola prekročená maximálna doba zaistenia. Zákon totiž stanovuje samostatnú maximálnu dĺžku zaistenia tak pre jednotlivé dôvody zaistenia podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov, ako i pre zaistenie podľa § 88a zákona o pobyte cudzincov. Čas zaistenia podľa jedného zo zákonných dôvodov sa teda nezapočítava do času zaistenia podľa iného zákonného dôvodu. Pritom celkový čas zaistenia žiadateľa o udelenie azylu podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov nesmie presiahnuť čas zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, čo bolo v danom prípade dodržané. 35. K využitiu alternatív zaistenia žalovaný uviedol, že nevyužil jednu z alternatív zaistenia, ktoré zákon o pobyte cudzincov explicitne vyjadruje, práve z dôvodu, že žalobca je žiadateľom o azyl, u ktorého je podozrenie z ohrozenia bezpečnosti štátu. Zároveň mal žalovaný preukázané riziko úteku žalobcu. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia (zo dňa 30.12.2025) taktiež vyplýva, že žalobca nemá žiadne finančné prostriedky a nevie si zabezpečiť ani žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky. Z uvedených dôvodov sa žalovaný rozhodol pre prísnejšie opatrenie, ktoré smeruje k ochrane verejného poriadku a bezpečnosti štátu. Správny súd mal za to, že s touto argumentáciou žalovaného možno súhlasiť. Vzhľadom na špecifickosť dôvodu zaistenia podľa § 88a ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, ktorým je potreba ochrany bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, je skutočne len ťažké si predstaviť, že na dosiahnutie tohto účelu zaistenia je možné využiť iné, menej závažné prostriedky, ako je zaistenie. 36. Námietky týkajúce sa nedostatočného odôvodnenia Rozhodnutia, respektíve rozhodnutia o zaistení, správny súd nevyhodnocoval nakoľko, ako už bolo uvedené vyššie, v konaní o žalobe o prepustenie zo zaistenia správne súdy nepreskúmavajú zákonnosť rozhodnutia o zaistení/rozhodnutia o predĺžení zaistenia. 37. Hoci nebolo možné priznať žiadnej z námietok prezentovaných žalobcom relevanciu a posúdiť ju ako dôvodnú, správny súd si je vedomý, že správnu žalobu vo veci zaistenia má posudzovať neformálne a nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, čo znamená, že môže prihliadnuť aj na iné skutkové a právne dôvody, ako tie, ktoré boli uvedené v správnej žalobe. Ani na základe vlastnej činnosti však žiaden dôvod pre konštatovanie nezákonnosti resp. neexistencie trvania účelu zaistenia ku dňu rozhodovania nedetegoval. 38. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do práva na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok
definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Žaloba, ktorou sa žalobca domáha prepustenia zo zaistenia, môže byť úspešná jedine v prípade, ak žalobca svojimi námietkami spochybní zákonnosť trvania jeho zaistenia, inými slovami ak preukáže, že ďalšie trvanie jeho zaistenia nie je účelné a efektívne, čo sa v danom prípade žalobcovi nepodarilo. 39. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že zaistenie žalobcu za súčasného skutkového stavu je zrejme účelné. Keďže správny súd po preskúmaní veci zistil, že podaná žaloba podľa § 221 ods. 2 SSP je nedôvodná, nezostala mu iná možnosť, ako žalobu žalobcu podľa § 229 SSP zamietnuť. 40. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od jeho doručenia oprávnenému subjektu, a to na Správnom súde v Bratislave (§ 443 ods. 2 SSP). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia [§ 446 ods. 2 písm. d) SSP]. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti vo veciach zaistenia nemusí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 2 písm. b) SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa nemusia byť spísané advokátom.