Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 6S/80/2024 0724101252 11. 02. 2025 JUDr. Ivana Rudinská ECLI:SK:SpSBA:2025:0724101252.1
Uznesenie Správny súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: Orange Slovensko, a.s., so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270, právne zastúpený: WOLF THEISS Rechtsanwälte GmbH & Co KG, konajúca prostredníctvom WOLF THEISS Rechtsanwälte GmbH & Co KG, organizačná zložka, so sídlom Aupark Tower, Einsteinova 24 851 01 Bratislava, IČO: 36 063 894, proti žalovanému: Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4,6,8 816 43 Bratislava, za účasti: 1/ ZO OZ KOVO OSK, so sídlom Metodova 8, 821 08 Bratislava, 2/ Základná organizácia OSK – team, so sídlom Osuského 5, 851 03 Bratislava, IČO: 55 848 630, 3/ A. B. C. D., E., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. F. G. XXXX/X, XXX XX H. D. H., o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 24307/2024-M_OPV85610/2024 zo dňa 17.07.2024, takto rozhodol: I. Správny súd návrh na prerušenie konania z a m i e t a . II. Správny súd návrh na priznanie odkladného účinku správnej žaloby z a m i e t a. III. Správny súd žalobu odmieta. IV. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. odôvodnenie: 1. Žalobca sa žalobou podanou na Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) dňa 19.08.2024 domáha preskúmania rozhodnutia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR označeného ako Stanovisko k rozkladu č. 24307/2024-M_OPV 85610/2024 zo dňa 17.7.2024, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi, že žalovaný nemôže zmeniť rozkladom napadnuté rozhodnutie žalovaného ako prvostupňového orgánu alebo ho zrušiť a vrátiť prvostupňovému orgánu na nové prejednanie a rozhodnutie, pretože ministerstvo žiadne rozhodnutie podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) nevydalo. Žalobca sa zároveň domáha preskúmania zákonnosti rozhodnutia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 23367/2024-M_OPV 76418/2024 zo dňa 18.6.2024, ktorým žalovaný určil podľa § 13 ods. 2 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov rozhodkyňu A. B. C. D., E., A. G. XXXX/X, XXX XX H. D. H. v spore o uzatvorenie podnikovej Kolektívnej zmluvy na roky 2024 – 2025 medzi Základnou organizáciou OZ KOVO OSK a Základnou organizáciou OSK team a žalobcom ako zamestnávateľom. 2. Žalobca vo svojej žalobe uviedol, že je podnikateľ v oblasti telekomunikačných služieb. U žalobcu ako zamestnávateľa pôsobia dve odborové organizácie, ktoré sú zároveň ďalšími účastníkmi konania v súlade s ust. § 32 ods. 1 SSP. Medzi žalobcom a odborovými organizáciami vznikol spor o uzavretie kolektívnej zmluvy podľa § 10 zákona č. 2/1991 Zb. o kolektívnom vyjednávaní v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o kolektívnom vyjednávaní“) na dva roky (resp. dva roky odo dňa podpisu kolektívnej zmluvy). Strany sporu absolvovali viaceré rokovania (kolektívne vyjednávania) a to
najskôr samostatne a následne za účasti ustanoveného sprostredkovateľa, pána A. I. J., E.. Žalobca a odborové organizácie napriek uvedeným rokovaniam nedosiahli dohodu na obsahu kolektívnej zmluvy. Vzhľadom na to, že rokovanie pred sprostredkovateľom bolo neúspešné, odborové organizácie požiadali žalovaného o určenie rozhodcu podľa § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní. Žalovaný na žiadosť odborových organizácií určil za rozhodcu A. B. C. D., E., A. G. XXXX/X, XXX XX H. D. H.. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného o určení rozhodcu rozklad podľa zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) z dôvodu, že rozhodnutie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 23367/2024-M_OPV 76418/2024 zo dňa 18.6.2024 je nezákonné. Žalovaný poprel svoju právomoc rozhodovať o rozklade žalobcu v spore o uzatvorenie podnikovej kolektívnej zmluvy zo dňa 18.06.2024 a uviedol, že určenie rozhodcu v súkromnoprávnom spore podľa § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní nemá povahu rozhodnutia podľa predmetného zákona. Takýto postup by bol v rozpore so zákonom, pretože ten neumožňuje stiahnutie rozhodcu v spore a spor má dve strany (na druhej strane je odborová organizácia, ktorá o jeho určenie žiadala). 3. Žalobca žiada, aby správny súd zrušil rozhodnutie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR označené ako Stanovisko k rozkladu č. 24307/2024-M_OPV 85610/2024 zo dňa 17.7.2024 a rozhodnutie Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 23367/2024-M_OPV 76418/2024 zo dňa 18.6.2024, vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie a priznal mu nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Zároveň požaduje, aby správny súd priznal správnej žalobe odkladný účinok. 4. Predmetom súdneho prieskumu na základe správnej žaloby je tak Stanovisko žalovaného k rozkladu č. 24307/2024-M_OPV 85610/2024 zo dňa 17.7.2024 a rozhodnutie žalovaného č. 23367/2024-M_OPV 76418/2024 zo dňa 18.6.2024 o určení rozhodcu podľa § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní. 5. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 6. Podľa § 2 ods. 1 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 7. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 8. Podľa § 7 SSP, správne súdy nepreskúmavajú a) právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník konania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na prokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku oprávnená, b) správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a opatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich vydal, ak tento zákon neustanovuje inak, c) všeobecne záväzné právne predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak, d) súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom procese, e) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania, f) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ktorých vydanie závisí výlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania, zamestnania, podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti; to neplatí na rozhodnutia a opatrenia v sociálnych veciach,
g) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy o nepriznaní alebo odňatí odbornej spôsobilosti fyzickej osobe a právnickej osobe, ak neznamenajú právnu prekážku výkonu povolania alebo zamestnania, h) rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne rozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis. 9. Podľa § 1 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, zákon upravuje kolektívne vyjednávanie medzi príslušnými orgánmi odborových organizácií a zamestnávateľmi, ktorého cieľom je uzavretie kolektívnej zmluvy. 10. Podľa § 1 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní, rozsah prípadnej súčinnosti štátu pri kolektívnom vyjednávaní ustanovuje tento zákon. 11. Podľa § 13 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ak bolo konanie pred sprostredkovateľom neúspešné, zmluvné strany môžu po dohode požiadať rozhodcu o rozhodnutie v spore. Konanie pred rozhodcom je začaté dňom prijatia žiadosti o riešenie sporu rozhodcom. O prijatí žiadosti o riešenie sporu rozhodcom spíše rozhodca so zmluvnými stranami zápisnicu. Rozhodca odovzdá zápisnicu zmluvným stranám a ministerstvu. 12. Podľa § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní, ak sa zmluvné strany nedohodnú podľa odseku 1 a ak ide o spor o uzavretie kolektívnej zmluvy, ktorý vznikol na pracovisku, kde je zakázané štrajkovať, alebo o spor o plnenie záväzkov z kolektívnej zmluvy, určí rozhodcu na žiadosť ktorejkoľvek zo zmluvných strán ministerstvo; doručením rozhodnutia rozhodcovi je konanie pred rozhodcom začaté. Ministerstvo nemôže určiť rozhodcu, ktorý patrí k niektorej zo zmluvných strán, ktoré sú v spore. 13. Podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak je neprípustná. 14. Podľa § 185 SSP, správny súd môže, ak osobitný predpis neustanovuje inak, na návrh žalobcu a po vyjadrení žalovaného uznesením priznať správnej žalobe odkladný účinok, a) ak by okamžitým výkonom alebo inými právnymi následkami napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy hrozila závažná ujma, značná hospodárska škoda či finančná škoda, závažná ujma na životnom prostredí, prípadne iný vážny nenapraviteľný následok a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom, b) ak napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy má podklad v právne záväznom akte Európskej únie, o ktorého platnosti možno mať vážne pochybnosti, a žalobcovi by inak hrozila vážna a nenapraviteľná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore so záujmom Európskej únie. 15. Podľa § 188 SSP, ak správny súd návrhu žalobcu nevyhovie, uznesením ho zamietne. 16. Podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP, správny súd konanie uznesením preruší, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov; v tom prípade podá ústavnému súdu návrh na začatie konania podľa osobitného predpisu. 17. Správny súd v prvom rade skúmal podmienky prípustnosti súdneho preskúmania žalobou napadnutých aktov žalovaného, pričom dospel k záveru, že žalobu je potrebné odmietnuť pre jej neprípustnosť, keďže tieto nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu. 18. V systéme správneho súdnictva je právo na prístup k súdnemu preskúmaniu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe správnej žaloby determinované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v zásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia, zrušujú alebo deklarujú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté, a to okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). Tento princíp znamená, že rozhodnutie je preskúmateľné vtedy, ak spĺňa podmienky pozitívneho vymedzenia a zároveň aj podmienku, že nejde o rozhodnutie obsiahnuté vo výpočte negatívnej enumerácie. K skúmaniu splnenia druhej podmienky (negatívna enumerácia) správny súd pristupuje až vtedy, keď
má za preukázané splnenie podmienok pozitívneho vymedzenia. Podmienky pozitívneho vymedzenia sú tie, že musí ísť o akt orgánu verejnej správy pri výkone verejnej správy, ktorý môže spôsobiť dotyk na subjektívnych právach. 19. Predmetom prieskumu sú rozhodnutia, opatrenia, iné zásahy, nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalšie veci ustanovené zákonom týkajúce sa činnosti orgánov verejnej správy. Spoločným menovateľom všetkých týchto predmetov prieskumu je, že ide o výsledky konania, resp. nekonania orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy. Od tohto elementárneho vyjadrenia predmetu prieskumu možno potom odvodiť prvé základné vymedzenie toho, čo správne súdy nepreskúmavajú, a to právne a iné akty, či úkony subjektov, ktoré nie sú orgánmi verejnej správy, resp. tie právne akty orgánov verejnej správy, ktoré nie sú výsledkom výkonu verejnej správy a v ktorých teda absentuje vrchnostenský vzťah medzi orgánom verejnej správy a adresátom daného aktu. 20. Žalobca považuje určenie rozhodcu žalovaným za individuálny správny akt, pretože: a) rozhodnutie o určení rozhodcu je ako rozhodnutie explicitne označené v § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní, „....doručením rozhodnutia rozhodcovi je konanie pred rozhodcom začaté“, b) rozhodnutie zakladá, resp. mení práva, resp. právom chránené záujmy žalobcu, c) rozhodovanie žalovaného nie je vyňaté z vecnej pôsobnosti Správneho poriadku a tak sa na toto konanie vzťahuje Správny poriadok, a je toho názoru, že ako taký podlieha súdnemu prieskumu správnym súdom, nakoľko sa cíti byť priamo dotknutý týmto rozhodnutím. Žalobcovi ako aj odborovým organizáciám vzniká v dôsledku tohto rozhodnutia povinnosť podrobiť sa rozhodnutiu rozhodkyne, ktorým autoritatívne vstupuje do inak výsostne privátneho zmluvného vzťahu. 21. Na druhej strane žalovaný zastáva právny názor, že zákon o kolektívnom vyjednávaní je predpis súkromného práva (uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR č. k. 1Svk/16/2021, bod 48, uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR č. k. 7Svk/24/2022). Systém rozhodcov (a sprostredkovateľov) je v zákone o kolektívnom vyjednávaní vytvorený pre riešenie sporov subjektov súkromného práva v oblasti súkromného práva a žalovaný určuje sprostredkovateľov a rozhodcov na návrh jednej alebo oboch strán sporu ako podporu pre riešenie sporu v súkromnoprávnych vzťahoch a nie ex officio. Žalovaný pri určovaní sprostredkovateľov ani rozhodcov nepostupuje podľa Správneho poriadku. A v neposlednom rade, zákon o kolektívnom vyjednávaní upravuje postup, že ak ministerstvo určí rozhodcu, ten rozhodne, prípadne nerozhodne v spore o uzatvorenie kolektívnej zmluvy, t. j. finálny záver robí rozhodca v spore, keďže zákon je postavený na princípe jeho nezávislosti a zákon ustanovuje, kedy je rozhodnutie rozhodcu (a nie postup ministerstva) preskúmateľné a kedy nie. V závere svojho Stanoviska k rozkladu č. 24307/2024-M_OPV 85610/2024 zo dňa 17.7.2024, ktoré je tiež predmetom prieskumu na základe žaloby, uviedol, že odborová organizácia predložila návrh kolektívnej zmluvy zamestnávateľovi ešte 1. augusta 2022 a kolektívna zmluva nebola uzatvorená a kolektívne vyjednávanie trvá už dva roky. Dôležité je neblokovanie kolektívneho vyjednávania a tomu slúži úprava zákona o kolektívnom vyjednávaní. 22. Správny súd tak skúmal, či určenie rozhodcu žalovaným pod č. 23367/2024-M_OPV 76418/2024 zo dňa 18.6.2024, podľa § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní, je akt orgánu verejnej správy pri výkone verejnej správy a ako taký podlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve z pohľadu dotyku na subjektívnych právach žalobcu a zároveň, či žalovaný postupoval správne, keď sa odmietol zaoberať rozkladom žalobcu, ako opravným prostriedkom proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného o určení nestranného rozhodcu. 23. Právna teória rozdeľuje správne akty na individuálne správne akty a normatívne správne akty. Kým individuálne správne akty majú určeného konkrétneho adresáta, alebo sa týkajú individualizovanej veci s vymedzeným okruhom adresátov, tak za normatívne právne akty sa považujú všeobecne záväzné nariadenia prijaté zastupiteľstvami obcí, miest, mestských častí a samosprávnych krajov. Správne akty sú výsledkom administratívneho konania. Administratívne konanie je procesne formalizovaný postup pri vydávaní uvedených správnych aktov. Pod procesnou formalizáciu je pritom potrebné rozumieť to, že pri administratívnom konaní možno rozoznávať jeho začiatok, priebeh a ukončenie, prípadne i účastníkov, s výnimkou faktického výkonu pôsobnosti orgánu verejnej správy na mieste samom (tzv. iný zásah).
24. Správny súd v prvom rade zisťoval základný účel kolektívneho vyjednávania, nakoľko ako vyplýva z rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, tento zákon má súkromnoprávny charakter. Pokiaľ je v zákone, ktorý upravuje oblasť súkromnoprávnych vzťahov určitá ingerencia štátu, je potrebné definovať jej charakter, aby bolo možné posúdiť, či ide o administratívne konanie, ktorého výsledkom je individuálny akt verejnej správy alebo ide o úkon orgánu verejnej správy, ktorý nemá autoritatívny vzťah k žiadnej osobe. Účelom kolektívneho vyjednávania je zmluvne zabezpečiť oprávnené požiadavky zamestnancov na zlepšenie svojich pracovných podmienok. A keďže štát nemôže dopustiť blokovanie rokovaní o kolektívnej zmluvy nedosiahnutím dohody zmluvných strán o osobe rozhodcu, do zákona o kolektívnom vyjednávaní bol zakotvený inštitút určenia nestranného rozhodcu ministerstvom, pretože sa v aplikačnej praxi objavili prípady, keď odborové organizácie nedospeli ku dohode o spoločnom postupe. Táto úloha štátu je pochopiteľná a štát v tomto prípade vystupuje ako subjekt, ktorý poskytuje súčinnosť pri bipartitnom sociálnom dialógu zamestnancov a zamestnávateľov. To, že ide „len“ o súčinnosť vyplýva aj z § 1 ods. 3 zákona o kolektívnom vyjednávaní. 25. Správny súd sa tak nestotožňuje s názorom žalobcu, že určenie nezávislého rozhodcu žalovaným je individuálny správny akt, ktorý má dopad na jeho subjektívne práva. Súčinnosť štátu, už zo samotného pojmu naznačuje, že ide len o „pomoc“ štátu preklenúť nežiadúci stav, kedy nie je možné dospieť k dohode v rámci kolektívneho vyjednávania a neexistuje iná možnosť ako túto situáciu vyriešiť k zdarnému koncu. V žiadnom prípade nejde o prejav vrchnostenskej politiky štátu, čo dokazuje aj to, že štát určuje nestranného rozhodcu nie z vlastného podnetu, ale na základe žiadosti zmluvných strán. Následne už štát do kolektívneho vyjednávania nezasahuje, nakoľko ide o súkromnoprávny spor, čo vyplýva aj rozhodovacej činnosti Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, napr. uznesenie č. k. 1Svk/16/2021 zo dňa 27.07.2022. Určenie nezávislého rozhodcu žalovaným je tak úkon orgánu verejnej správy, ktorého obsah nemá autoritatívny vzťah k žiadnej osobe. Základným rozlišovacím znakom takého úkonu je to, že orgán verejnej správy nevystupuje v úlohe vykonávateľa štátnej moci, ale len v pozícii oznamovateľa, inštruktora alebo orgánu poskytujúceho súčinnosť. Takýto úkon orgánu verejnej správy súdnemu prieskumu nepodlieha. 26. Správny súd poukazuje aj na početnú judikatúru v tejto oblasti, a to uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Svk/16/2021 zo dňa 27.07.2022, uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 7Svk/24/2021 zo dňa 24.08.2022 a v neposlednom rade uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 74/2023 – 15 zo dňa 07.02.2023, ktoré zastávajú právny názor, že samotný rozhodca nie je verejným orgánom a jeho rozhodnutia nepodliehajú súdnemu prieskumu. Z odôvodnenia citovaného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 74/2023 – 15 zo dňa 07.02.2023 vyplýva: „Rozhodcu v zmysle zásady zmluvnej autonómie určujú zúčastnené strany dohodou, inak ho určí na ich žiadosť ministerstvo. Právna úprava naznačuje, že ide o nezávislý subjekt od dotknutých subjektov (odborových organizácií) i od samotnej štátnej moci v tomto prípade posudzovania reprezentatívnosti, ktorý je oprávnený riešiť tento špecifický kolektívny spor o určenie príslušnej odborovej organizácie pre kolektívne vyjednávanie.“ Cez túto optiku je potrebné posudzovať aj určenie samotného rozhodcu žalovaným ako súčinnosť zo straty štátu na výslovnú žiadosť odborovej organizácie. 27. Pokiaľ ide o právny názor žalobcu, že určenie rozhodcu je ako rozhodnutie priamo označené v zákone, správny súd uvádza, že zákonodarca v žiadnom prípade nemal v úmysle „vytvoriť“ administratívne konanie na určenie nestranného rozhodcu na kolektívne vyjednávanie, ale pojem rozhodnutie je treba chápať v nadväznosti na § 13 ods. 1 zákona o kolektívnom vyjednávaní, v tom zmysle, že ministerstvo vybralo zo zoznamu rozhodcov, ktoré vedie ministerstvo. 28. V tejto súvislosti správny súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 08. decembra 2010, sp. zn. I. ÚS 306/2010, podľa ktorého cit.: „(...) Orgánom verejnej moci a predovšetkým súdom nemožno tolerovať pri interpretácii zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho-ktorého zákonného predpisu, ale i v základných princípoch právneho štátu.“ (v obdobnom zmysle pozri tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 31. augusta 2017, sp. zn. I. ÚS 155/2017).
29. Z tohto pohľadu tak správny súd konštatuje, že určenie rozhodcu podľa § 13 ods. 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní zo strany žalovaného nepodlieha súdnemu prieskumu, nakoľko nie je správnym aktom orgánu verejnej správy pri výkone verejnej správy a z toho dôvodu nie je spôsobilý zasiahnuť do subjektívnych práv žalobcu a žalovaný postupoval správne, keď sa odmietol zaoberať rozkladom žalobcu ako opravným prostriedkom proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného o určení nestranného rozhodcu. 30. Žalobca navrhol priznať správnej žalobe odkladný účinok podľa § 185 písm. a) SSP, ktorý odôvodnil tým, že rozhodkyňa určená žalovaným rozhodne o uzavretí tej kolektívnej zmluvy, z ktorej budú zamestnancom žalobcu vyplývať zvýšené nároky ako doposiaľ a tieto bude musieť žalobca ako zamestnávateľ priebežne uspokojovať. Žalobca počíta s navýšením nákladov o približne 1,9 mil. eur za rok 2024 a 5,6 mil. eur v roku 2025. 31. Vzhľadom na neprípustnosť súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného, súd zamietol návrh žalobcu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 32. Žalobca v podanej žalobe zároveň navrhol, aby správny súd konanie prerušil podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podal návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky o súlade ustanovenia § 14 ods. 1 a 2 zákona o kolektívnom vyjednávaní. Žalobca sa domnieva, že práve z týchto ustanovení je extenzívnym výkladom v niektorých prípadoch vyvodzovaný názor, že iné druhy rozhodnutí než rozhodnutie rozhodcu o plnení záväzkov z kolektívnej zmluvy nie sú preskúmateľné súdom a ide o záver, ktorý nie je ústavne udržateľný. 33. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 4Sžo/36/2012 zo dňa 18.09.2012 judikoval, že „pochybnosť o tom, že všeobecný záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná, musí mať konajúci súd. Na podanie návrhu ústavnému súdu za účelom začatia konania o súlade právnych predpisov nemá vplyv skutočnosť, že takúto pochybnosť prejavil účastník konania. Predloženie návrhu na preskúmanie súladu právneho predpisu s ústavou, alebo medzinárodnými dohovormi je teda činnosť súdu, ktorý návrh podáva a predseda senátu, ktorý návrh predložil, musí prijať osobné /vnútorné presvedčenie, že je nutné takýto návrh predložiť ústavnému súdu. Ide teda o osobné presvedčenie sudcu a nie presvedčenie účastníka konania, ktorému by predseda senátu robil „poštára" s ústavným súdom“. 34. Správny súd na základe vyššie uvedeného dospel k záveru, že prerušenie konania z tohto dôvodu závisí výslovne od záveru súdu prejednávajúceho vec o nesúlade všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, zákonom, alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a názor účastníka konania je v tomto smere irelevantný. Podľa názoru správneho súdu žalobcom namietané skutočnosti nevykazujú známky nesúladu s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky tak, ako uvádzal žalobca, a preto jeho návrh na prerušenie konania zamietol. 35. Keďže súd dospel k záveru, že žaloba proti preskúmavanému rozhodnutiu je neprípustná, postupoval podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP a žalobu odmietol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. S ohľadom na uvedený záver sa súd nezaoberal námietkami žalobcu o nezákonnosti aktov a postupu žalovaného, pretože nejde o rozhodnutie vydané s priamym dopadom na právne postavenie žalobcu. 36. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, nakoľko žaloba bola odmietnutá. 37. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať kasačnú sťažnosť v lehote jedného mesiaca od jeho doručenia, na Správny súd v Bratislave.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.