Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 3S/50/2024 z 19. 11. 2025

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Správny súd v Bratislave 3S/50/2024 0724100629 19. 11. 2025 JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100629.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v právnej veci žalobcu: A. B. A. C., bytom D. XX, XXX XX E., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, zastúpený: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, za účasti: Úrad na ochranu oznamovateľov, so sídlom Námestie slobody 29, 811 06 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SPSČ-PO3-2024/001162-007 zo dňa 19.02.2024, takto rozhodol: I. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 24.01.2025 z a m i e t a . II. Súd z r u š u j e rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky č. SPSČ-PO3-2024/001162-007 zo dňa 19.02.2024 a personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky číslo: 436 zo dňa 27.10.2023 a vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. IV. Ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a . odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.10.2023 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „personálny rozkaz“) bol žalobca podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) dňom 03.11.2023 dočasne pozbavený výkonu štátnej služby do právoplatného skončenia trestného stíhania. S odkazom na § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe sa dňom 03.11.2023 žalobcovi poskytol služobný plat vo výške minimálnej mzdy, pričom sa tento služobný plat zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu. V personálnom rozkaze bolo konštatované, že žalobca bol zaradený do stálej štátnej služby, na funkcii – starší vyšetrovateľ oddelenia Západ odboru ochrany a prevencie útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby, t. j. poverený výkonom dočasne neobsadenej riadiacej funkcie zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby.

2. Žalobca bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby s odkazom na uznesenie vyšetrovateľa PZ ČVS: F./OISZ-2021 zo dňa 13.09.2021, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie na podklade v uznesení špecifikovaných trestných činov. Na podklade uvedeného bolo konštatované, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania, a preto bol žalobca dočasne pozbavený do právoplatného skončenia trestného stíhania. 3. Voči personálnemu rozkazu podal žalobca rozklad zo dňa 03.11.2023 (ďalej len „rozklad“), pričom namietol: (i) vydaniu personálneho rozkazu nepredchádzalo žiadne konanie predpokladané v dvanástej časti zákona o štátnej službe, (ii) nerešpektovanie a ignorovanie právoplatného rozhodnutia súdu o podstatnej otázke – vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania žalobcu, (iii) na vydanie personálneho rozkazu nebol udelený predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, a preto je personálny rozkaz ex lege neplatný, (iv) výrok personálneho rozkazu nerešpektuje zákonné časové obmedzenie dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, (v) personálny rozkaz nespĺňa zákonné náležitosti a je nepreskúmateľný a arbitrárny a (vi) personálny rozkaz porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania. 4. Na podklade podaného rozkladu vydal žalovaný rozhodnutie č. SPSČ-PO3-2024/001162-007 zo dňa 19.02.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým rozhodol tak, že zmenil výrokovú časť personálneho rozkazu tak, že žalobca bol od 03.11.2023 dočasne pozbavený výkonu štátnej služby do právoplatného skončenia trestného stíhania, pričom sa mu od 03.11.2023 poskytne služobný plat vo výške minimálnej mzdy, a tento sa zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu. Súčasne bola zmenená funkcia žalobcu, a to na: zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby. 5. Žalovaný ako dôvodnú námietku žalobcu vyhodnotil to, že (i) personálny rozkaz nezohľadňoval skutočný stav veci tým, že nebolo zohľadnené aktuálne funkčné zaradenie žalobcu a (ii) personálny rozkaz vychádzal z obvinenia, ktoré bolo voči žalobcovi vznesené, avšak bolo v celom rozsahu zrušené uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. IV/3 GPt 117/21/1000-27 zo dňa 04.02.2022. Na podklade uvedeného žalovaný konštatoval, že síce sa jednalo o nedostatok personálneho rozkazu, avšak tento nebol odôvodnený výlučne s odkazom na zrušené obvinenia, ale aj inými skutočnosťami. Žalovaný tak pristúpil k zmene odôvodnenia personálneho rozkazu tak, že slová, ktoré sa týkali zrušeného obvinenia, sa vypustili. Ďalej došlo k zmene aj vo vzťahu k zmene právnej kvalifikácie trestného činu, z ktorého bol žalobca obvinený – k zmene došlo dňa 14.07.2023 tak, že konanie je kvalifikované ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa spáchaný formou spolupáchateľstva. 6. Ďalej sa žalovaný zameral na to, či naďalej obstojí ako zákonná a vecne správna výroková časť personálneho rozkazu, ktorej obsahom je samotné rozhodnutie vo veci a ktorá ako taká tvorí jadro samotného rozhodnutia. Uviedol, že keďže aplikovaný § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe vyžaduje na to, aby bolo možné policajta dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, existenciu hoci aj singulárneho podozrenia zo spáchania trestného činu, žalovaný mal za to, že keďže žalobcovi bolo stále vznesené obvinenie (pričom došlo k zmene kvalifikácie skutku), predpoklady na dočasné pozbavenie žalobcu zakotvené v § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe boli dané už v čase vydania personálneho rozkazu a pretrvali aj do času vydania napadnutého rozhodnutia. Žalovaný mal za to, že ako ku dňu vydania personálneho rozkazu, tak aj ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia bol žalobca dôvodne podozrivý zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, spáchaného formou spolupáchateľstva. 7. Žalovaný uviedol, že ako prvostupňový orgán, tak aj žalovaný vidí dôležitý záujem štátnej služby v tom, že v dôležitom záujme štátnej služby je, aby všetci príslušníci policajného zboru, ktorý je ozbrojeným bezpečnostným zborom a ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti, boja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré pre policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, dodržiavali služobnú disciplínu, ktorá spočíva v dôslednom plnení povinností daných Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 47 zákona o štátnej službe), v rozpore s čím páchanie

úmyselnej trestnej činnosti, hoci len v rovine podozrenia, nesporne je. Bolo by v príkrom rozpore so záujmami štátnej služby, ak by uvedené činnosti boli naďalej zverené žalobcovi, ktorý je dôvodne podozrivý z páchania úmyselnej trestnej činnosti. Dôležitý záujem štátnej služby bolo možné podľa žalovaného ďalej identifikovať v tom, že žalobca sa nielenže spreneveril riadnemu plneniu spomenutých úloh služobného úradu, čím nepochybne porušil minimálne v rovine pravdepodobnosti dostatočnej na vznesenie obvinenia služobnú disciplínu, nechránil občanov a spoločnosť pred páchaním trestnej činnosti, ale práve naopak, svoje postavenie policajta zneužil na účely vykonania na vymyslenom základe realizovaných zásahov do práv iných osôb s cieľom zabrániť im vo vyšetrovaní trestnej činnosti. Preto došlo k vydaniu rozhodnutia, ktorým bol žalobca v zmysle § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona o štátnej službe od 03.11.2023 do právoplatného skončenia trestného stíhania dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. 8. Ďalej sa žalovaný vysporiadal s námietkou žalobcu o tom, že vydaniu personálneho rozkazu nepredchádzalo žiadne konanie predpokladané v 12. časti zákona o štátnej službe, čím došlo k porušeniu § 233 až § 247a zákona o štátnej službe, a teda k porušeniu práva žalobcu na inú právnu ochranu. Tu žalovaný poukázal na to, že personálny rozkaz má povahu predbežného opatrenia s tým, že ak dôjde k ustáleniu toho, že sú splnené podmienky uvedené v § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, príslušný orgán vydá dané rozhodnutie, a preto ak prvostupňový orgán vydal personálny rozkaz bez toho, aby umožnil žalobcovi sa vyjadriť pred jeho vydaním, nešlo o takú vadu, ktorá má vplyv na zákonnosť rozhodnutia. 9. Žalovaný uviedol, že povinnosť poskytnúť účastníkovi konania možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a iniciovať ich doplnenie pre oprávnené orgány vyplýva iba pri niektorých druhoch konaní vo veciach služobného pomeru, ktoré sú taxatívne ustanovené – žalovaný poukázal na § 56 ods. 1 alebo § 193 zákona o štátnej službe. Keďže však zákon o štátnej službe takúto výnimku v prípade dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, na rozdiel od konania o uložení disciplinárneho opatrenia alebo konania o prepustení policajta podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe výslovne nezakotvuje, konštatoval, že postup prvostupňového orgánu pred vydaním personálneho rozkazu plne zodpovedal procesným pravidlám v 12. časti zákona o štátnej službe. Žalovaný pripomenul, že personálny rozkaz má dočasný charakter a ako taký konečným spôsobom služobný pomer žalobcu neupravoval, pretože ak by sa preukázalo, že trestné stíhanie voči žalobcovi bolo neopodstatnené, dočasné pozbavenie sa nielen skončí, ale by došlo aj k doplateniu rozdielu, o ktorý bol žalobcovi služobný plat krátený. Ak by zároveň došlo k právoplatnému uznaniu viny žalobcu, zabezpečovacia povaha daného opatrenia by zaistila žalobcovi neprítomnosť vo výkone štátnej služby od zistenia vzniku dôvodného podozrenia z trestnej činnosti až do vykonateľnosti rozhodnutia podľa § 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe. 10. Žalovaný uviedol (strana 19. napadnutého rozhodnutia), že jedinými podkladmi pre vydanie personálneho rozkazu bola informácia vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej aj „PZ“) odboru inšpekčnej služby Západ útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2021 zo dňa 16.09.2021, ktorá pre žalobcu ako obvineného z tam uvedených trestných činov nemohla predstavovať novú skutočnosť, pretože si musel byť prirodzene vedomý, že sa voči nemu trestné stíhanie vedie. Žalovaný ustálil, že k namietanému pochybeniu prvostupňového orgánu nedošlo, keďže mu právna úprava danú povinnosť neukladá a jednak, ak by k takémuto hypotetickému pochybeniu došlo, nemalo by vplyv na vecnú správnosť prvostupňového rozhodnutia – vo vzťahu k tomu, že došlo k riadnemu zisteniu skutkového stavu v konaní a vyhodnoteniu jediného právnou úpravou predpokladaného dôkazu – informácia o vznesení obvinenia. 11. Ďalej sa žalovaný vyjadril k námietke žalobcu o tom, že sa orgán verejnej správy nevysporiadal s existenciou právoplatného uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Tpo/65/2021 zo dňa 01.10.2021 (ďalej len „uznesenie KS BA“), v ktorom sa konštatovalo, že trestné stíhanie žalobcu nie je dôvodné. Tu žalovaný uviedol, že si nemôže vytvárať autonómny názor na to, či je dostatočne pravdepodobné, že zo strany policajta došlo alebo nedošlo k spáchaniu trestného činu, pričom jediným relevantným podkladom, bez ohľadu na uznesenie KS BA zostáva výlučne trestnoprávny úkon, ktorým sa podozrenie zo spáchania trestného činu deklaruje. S odkazom na judikatúru žalovaný uviedol, že správnym orgánom neprináleží hodnotiť opodstatnenosť vznesenia obvinenia zo strany orgánu činného v trestnom konaní (ďalej aj „OČTK“). Žalovaný uviedol, že neskúmal trestnoprávnu zodpovednosť žalobcu, ale len naplnenie pojmových znakov inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Žalovaný mal za to, že zo znenia § 46 zákona o štátnej službe vyplýva, že dočasné pozbavenie

výkonu štátnej služby je predbežným personálnym opatrením dočasného charakteru, ktoré musí nadriadený prijať vtedy, ak sú naplnené v ňom uvedené dôvody. Žalovaný považoval za dostatočne preukázanú existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, a to na základe uznesenia vyšetrovateľa PZ odboru inšpekčnej služby Západ útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2021 zo dňa 14.09.2021 v nadväznosti na informáciu útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2023 zo dňa 22.01.2024. Uznesenie KS BA zároveň nesmerovalo k predmetu konania správneho orgánu a nejednalo sa o rozhodnutie, ktoré by sa dotýkalo podkladu personálneho rozkazu založeného na existencii a trvaní dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu zo strany žalobcu. 12. Žalovaný vyjadril nesúhlas s námietkami žalobcu o tom, že sa na vydanie personálneho rozkazu vyžadoval v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane oznamovateľov“) súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalovaný sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o generálnej prednosti zákona o ochrane oznamovateľov. Uviedol, že od prípadov špeciality právnych noriem a následnej možnosti uplatnenia parémie lex specialis derogat legi generali je potrebné odlišovať prípady, keď jedno ustanovenie len modifikuje iné ustanovenie bez toho, aby vzťah osobitnosti (špeciality) medzi týmito dvoma právnymi normami vôbec vznikol. Žalovaný na základe svojho výkladu dospel k tomu, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nie je v pomere špeciality k zákonu o štátnej službe a nejedná sa ani o osobitné ustanovenie voči akejkoľvek jednotlivej hmotnoprávnej úprave tohto právneho predpisu. Podľa žalovaného je § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov procesnou úpravou a takto formulované pravidlo správania nemôže už z povahy veci modifikovať aplikovaný § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe. Žalovaný uviedol, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov uvedené ustanovenie zákona o štátnej službe len modifikuje tým spôsobom, že k procesným postupom založeným na nevyhnutnosti presného a úplného zistenia skutočného stavu veci a povinnosti zabezpečenia potrebných podkladov dopĺňa určité procesné povinnosti v tejto právnej norme. Nejedná sa tak o pomer špeciality, ale o modifikáciu procesnej normy zákona, pri ktorej bez ďalšieho, hlavne bez náležitého zhodnotenia účelu domnelo si konkurujúcich právnych úprav, nemožno tvrdiť, uplatňovanie ktorého pravidla správania sa má mať prednosť. 13. Žalovaný zastal názor, že zákon o ochrane oznamovateľov je zameraný na ochranu osôb v pracovnoprávnom vzťahu alebo inom obdobnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním kriminality alebo inej spoločenskej činnosti, na čo má slúžiť aj § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, naproti tomu účelom § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je primárne zabezpečenie riadneho fungovania orgánu štátu na úseku vnútornej bezpečnosti po personálnej stránke, a to aj v prípade, že ten-ktorý policajt sa dostane do podozrenia, že spáchal trestný čin. V primárnom ponímaní tieto právne normy chránia záujem štátnej služby pred tým, aby v jej výkone zostávali príslušníci PZ, pri ktorých samotná prítomnosť pri plnení úloh štátu neposkytuje z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu záruku riadneho a nespochybniteľného výkonu štátnej služby. Pri hodnotení toho, aplikácia ktorej právnej normy má mať prednosť, nemožno opomenúť ani charakter trestnej činnosti, z ktorej bol žalobca dôvodne podozrivý a následne vyhodnotiť jej presah nielen v rámci posúdenia vplyvu na dôležitý záujem štátnej služby, ale predovšetkým v širšej súvislosti na fungovanie a obraz PZ. 14. Žalovaný poukázal na to, že u žalobcu existuje nie nevýznamná pravdepodobnosť, že sa dopustil nie hocijakého trestného činu, ale úmyselného trestného činu, ktorý navyše priamo súvisí s plnením zverených úloh štátu na objasňovaní trestnej činnosti, zisťovaní okolností jej spáchania a spravodlivého potrestania jej páchateľa. Uvedené je spôsobilé mať negatívny dopad na vyšetrovanie trestnej činnosti, jeho objektívnosť a nestrannosť a v neposlednom rade aj na obraz policajnej činnosti v očiach verejnosti. V danom kontexte tak predstavuje oprávnený záujem služobného úradu, aby štátnu službu nevykonávali policajti dôvodne podozriví z trestnej činnosti svojím cieľom zameranej proti samotnej podstate úloh štátu v oblasti trestnej politiky, a ide o absolútne minimum opatrení vo vzťahu k zachovaniu reputácie v očiach verejnosti. Pokiaľ ide o konfrontáciu takto ohrozeného záujmu štátnej služby s individuálnymi právami žalobcu zakotvenými v zákone o ochrane oznamovateľov je nespochybniteľné, že v posudzovanom prípade záujem na riadnom chode vyšetrovacích orgánov a na zachovaní, ba dokonca vo svetle širokej medializácie prípadu žalobcu až na obnovení dôvery občanov v zákonnosť v podmienkach Slovenskej republiky uplatňovaných vyšetrovacích metód, a teda riadnom chode orgánov štátu, zaiste prevažuje nad individuálnym záujmom žalobcu vykonávať štátnu službu aj napriek podozreniu zo spreneverenia sa záväzkom príslušníka PZ na úseku zverených činností a na ochrane pred personálny rozkazom založeným dočasným zásahom do služobného pomeru žalobcu tvoriacej predmet úpravy

zákona o ochrane oznamovateľov. Každým ďalším dňom výkonu štátnej služby žalobcu by sa zvyšovalo riziko realizácie a následného verejného vnímania vyšetrovania v podmienkach Slovenskej republiky cez prizmu akceptácie v uznesení o vznesení obvinenia popísaných prostriedkov, metód a zamerania vyšetrovania, čo nespochybniteľne presahuje žalobcov prípad dočasného personálneho riešenia, ale priamo sa dotýka aj záujmu služobného úradu na riadnom stíhaní trestných činov a postihovaní ich páchateľov. Žalovaný mal za to, že je logicky vylúčené, aby akékoľvek ustanovenie zákona o ochrane oznamovateľov malo za účel na úkor záujmu štátu na zákonnom využívaní trestných prostriedkov pre chráneného oznamovateľa vytvoriť ochranu pred predbežným zamedzením takto podozrivému policajtovi vo výkone štátnej služby, a to aj iba do času, kým sa dôvodné podozrenie z účelovej manipulácie procesu vyšetrovania v trestnom konaní potvrdí alebo vyvráti. 15. Žalovaný zastal názor, že ak sa z teleologického hľadiska podrobí komparácii verejný záujem na riadnom chode a obsadení orgánov verejnej správy s individuálnym záujmom žalobcu na zotrvaní v zastávanej funkcii, nemôže obstáť výklad, ktorý by bol nadriadený záujmu na subjektívnej preferencii žalobcu zotrvať vo výkone štátnej služby napriek jeho trestnému obvineniu iba preto, že v skutkovo a právne nesúvisiacej veci učinil oznámenie protispoločenskej činnosti, ktoré navyše časovo a ani vecne nenadväzuje na skutok, za ktorý mu bolo v trestnom konaní vznesené obvinenie. Žalovaný zdôraznil, že personálny rozkaz nepredstavuje definitívnu, ale dočasnú a v prípade právoplatného oslobodenia plne konvalidovateľnú úpravu personálnych pomerov žalobcu, pretože ak sa podozrenie zo spáchania trestného činu nepotvrdí, žalobcovi sa doplatí rozdiel na plate. Inak povedané, potreba neodkladného personálneho opatrenia predstavuje z hľadiska chráneného záujmu omnoho marginálnejšiu ujmu, ako by bola tá, ktorá by bola spôsobená na vážnosti a povesti služobného úradu v prípade ponechania žalobcu vo výkone štátnej služby. Tu žalovaný odkázal na doposiaľ nerozvinujú judikatúru správnych súdov (napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/10/2020 zo dňa 22.12.2020 alebo sp. zn. 8CoPr/15/2023 zo dňa 25.01.2024), že ochrana oznamovateľov podľa zákona o ochrane oznamovateľov nemá vždy absolútne prednosť pred ustanoveniami upravujúcimi služobný pomer. 16. Žalovaný znova zopakoval, že pri dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby ide o inštitút, kedy služobný pomer trvá a v prípade vyvrátenia pochybností o spáchaní úmyselného trestného činu sa doplatí rozdiel na plate. Ochrana oznamovateľa pred odvetným opatrením tak nemôže mať v situácii, keď existuje objektívna okolnosť v podobe vzneseného obvinenia, prednosť pred záujmom služobného úradu a štátu na riadnom fungovaní jeho inštitúcií. Podľa žalovaného zaiste nie je účelom zákona o ochrane oznamovateľov docielenie stavu znemožňujúceho uplatnenie zákonných a neodkladných prostriedkov na zamedzenie prítomnosti vo výkone štátnej služby a vykonávaniu služobnej činnosti o. i. aj tým policajtom, ktorí sú dôvodne podozriví z trestného činu. Žalovaný uzavrel, že právna úprava ochrany oznamovateľov tak nie je nadradená a ani v pomere špeciality k inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby a pokiaľ by aj podľa nej oprávnený orgán nepostupoval, nešlo by o nedovolené a neodôvodnené porušenia zákona. 17. Ďalej žalovaný zaujal stanovisko k námietke žalobcu, že personálny rozkaz je už z formálneho hľadiska neplatný, pretože túto neplatnosť ex lege zakladá § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov. Žalovaný s odkazom na § 7 ods. 1 a ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov uviedol, že zákonodarca striktne rozlišuje medzi pojmom právny úkon a pojmom rozhodnutie, pričom následne sankciou neplatnosti postihuje výlučne právne úkony a rozhodnutia ponecháva bez tejto sankcie. Ak je teda neplatnosťou postihnutý len právny úkon, neplatnosť rozhodnutí v služobnom pomere tak nemožno deklarovať či vysloviť. Zákon o ochrane oznamovateľov tak síce za určitých okolností tiež počíta s tým, že si orgán verejnej správy pred vydaním svojho rozhodnutia zabezpečí predchádzajúci súhlas účastníka konania alebo Úradu na ochranu oznamovateľov, avšak s nedodržaním tohto procesného postupu zákonná úprava nespája žiadne právne následky. Žalovaný konštatoval, že zákonná úprava obsiahnutá v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej správy nadbytočná, pretože síce za určitých okolností stanovuje správnym orgánom povinnosti, avšak ich nedodržanie ďalej okrem inštitútov uvedených v § 18 a § 19 zákona o ochrane oznamovateľov nespája so žiadnymi následkami pre orgán verejnej správy. Tieto orgány preto súc viazané početnými inými povinnosťami v zmysle mnohých právnych predpisov následne stoja pred dilemou, či vyhovieť tejto obsolentnej právnej úprave § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a vystaviť sa tak potenciálnemu riziku omeškania s plnením svojich povinností tak voči individuálnym osobám, ale aj voči rôznorodým verejným záujmom, alebo striktne rešpektovať príslušné ustanovenia zákona a vystaviť sa tak možnému postihu zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalovaný uviedol, že pokiaľ nie je pri personálnom

rozhodnutí prítomný verejný záujem alebo ak tento záujem nie je spôsobilý zmariť plynutie času, možno za určitých okolností vyhovieť tak požiadavke zákonnosti, ako aj procesnej povinnosti zabezpečenia si súhlasu, čo však v prípade personálneho rozkazu neprichádzalo do úvahy, keďže v danom prípade bolo prvoradým čo najrýchlejšie zabezpečenie, aby štátnu službu príslušníkov PZ nevykonávali osoby podozrivé z páchania úmyselnej trestnej činnosti. 18. Žalovaný mal za to, že vo vzťahu k žalobcovi bola aplikovaná hneď prvá výnimka z aplikácie § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a síce, že na rozhodnutie sa nevyžaduje predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, ak takéto rozhodnutie priznáva nárok. Žalovaný uviedol, že pri dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby prirodzene k žiadnemu výkonu štátnej služby nedochádza, a preto mu neprináleží ani služobný plat, ale vzniká a priznáva sa mu nový nárok vo výške stanovenej § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe. Ide o nastavené pravidlo odmeňovania, pri ktorom napriek tomu, že policajt nevyvíja pre služobný úrad žiadnu činnosť, priznáva sa mu nárok na majetkové plnenie. Žalovaný tak nemal povinnosť postupovať podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. 19. Ďalej žalovaný poukázal na výklad výnimky: „súhlas úradu sa nevyžaduje, ak ... ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.“ Mal za to, že zákonodarca použitím termínu „súvisiaceho so skončením“ namiesto napr. „spočívajúceho v skončení“ určil, aby sa jej znenie vykladalo čo možno najextenzívnejšie a v širších súvislostiach. Poukázal na poznámku pod čiarou k danému ustanoveniu, ktorá odkazuje na § 66 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 55/2017“), ktorý upravuje zaradenie štátneho zamestnanca mimo činnej služby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu a jeho ďalšie vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby, čo je analogicky možné aplikovať aj na § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe. Ak teda zákon o ochrane oznamovateľov odkazuje na § 66 zákona č. 55/2017, tak musí logicky odkazovať aj na § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, a preto sa naň vzťahuje výnimka § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Žalovaný uviedol, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je možné chápať aj ako predbežné opatrenie vo vzťahu k definitívnemu vyriešeniu otázky zotrvania žalobcu v služobnom pomere, pretože zákonitými a neodvratnými dôsledkami právoplatného potvrdenia dôvodného podozrenia podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe je prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe, zatiaľ čo v prípade budúceho preukázania spáchania trestného činu, z ktorého je policajt pri dočasnom pozbavený zatiaľ iba dôvodne podozrivý, je neodvratným dôsledkom aplikácia § 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe, ktorého vykonateľnosťou sa služobný pomer policajta taktiež ukončuje. Žalovaný tak nesúhlasil so žalobcom v tom, že personálny rozkaz nespĺňa predpoklady na uplatnenie výnimky z postupu spočívajúceho v nutnosti požadovať predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, pretože nesúvisí so skončením pracovnoprávneho úkonu a pretože bolo vydané na základe právnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia oprávneného orgánu. 20. Ako nedôvodnú vyhodnotil žalovaný aj námietku ohľadom stanovenia dĺžky dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Tu žalovaný uviedol, že určenie doby v zmysle § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe je potrebné vykladať v úzkej nadväznosti na dôvody dočasného pozbavenia policajta ustanovené v § 46 ods.1 zákona o štátnej službe a podporne aj v § 46 ods. 7 zákona o štátnej službe. Doba pozbavenia výkonu štátnej služby je v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe vymedzená potrebou objasnenia policajtovho konania z časového hľadiska. V prípade dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je dĺžka obdobia potrebného na objasňovanie potenciálneho protiprávneho konania mimo sféru vplyvu služobného orgánu, keďže toto je plne v kompetencii OČTK. Stanovený časový úsek je tak ekvivalentný s trvaním trestného stíhania a vzhľadom na nemožnosť odhadnúť konkrétnu dĺžku trestného stíhania sa jednalo aj o pragmatický krok. Výnimočnosť predĺženia doby dočasného pozbavenia bola teda definovaná samotným dôvodom dočasného pozbavenia. 21. K námietke ohľadom nepreskúmateľnosti personálneho rozkazu žalovaný uviedol, že z obsahu spisového materiálu vyplýva, že existuje dôvodné podozrenie, že sa žalobca dopustil trestného činu. Tu žalovaný poukázal na uznesenie o vznesení obvinenia, následne konštatoval, že inštitút dočasného pozbavenia má prechodný charakter a orgánu verejnej správy neprislúcha hodnotiť dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu. Pre účely dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby sa na splnenie podmienky dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu vyžaduje konštatovanie orgánu

na to príslušného. Aj skutková veta ohľadom vzneseného obvinenia bola do personálneho rozkazu premietnutá na podklade uznesenia o vznesení obvinenia. Žalovaný mal za nepochybné, že vzhľadom na dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré viedlo k vydaniu uznesenia o vznesení obvinenia žalobcovi, toto je dostatočným podkladom a dôvodom k vydaniu personálneho rozkazu, a to v kontexte s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania. Súčasne žalovaný poukázal na charakter trestnej činnosti – úmyselný trestný čin. 22. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý spochybnil ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby v prípade jeho ďalšieho ponechania, tu žalovaný odkázal na účel zákona o štátnej službe, na § 17 ods. 1 zákona o štátnej službe, na povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a), b), f), g) a h) zákona o štátnej službe, pričom dôležitý záujem služby vyžaduje, aby policajt, ktorý sa dopustí protiprávneho konania narušujúceho dôveru v PZ, bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Za dôležitý záujem štátnej služby možno považovať najmä záujem na svedomitom a zodpovednom plnení služobných úloh a na dodržiavaní základných povinností a služobnej disciplíny každým policajtom. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tým, že personálny rozkaz nedostatočne konkretizoval, v čom malo spočívať ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby. Žalobca ako príslušník PZ mal chrániť práva a bezpečnosť občanov, mal sa riadiť zákonmi a nie si neplniť služobné povinnosti predpísaným spôsobom a zneužívať svoju príslušnosť k PZ na účelové iniciovanie a ovplyvňovanie vyšetrovania, z čoho je dôvodne podozrivý. 23. S ohľadom na služobné zaradenie žalobcu žalovaný uviedol, že samotné zameranie jeho funkcie je spojené s prístupom k informáciám, ktoré by mohli priebeh objasňovania jeho konania sťažiť alebo dokonca zmariť, pričom netreba zabúdať na objektívnu stránku trestného činu, z ktorého je podozrivý a na vyšetrovateľom PZ vymedzené zacielenie tohto žalobcovho pravdepodobného správania. Ak by bolo totiž pravdou konanie žalobcu, že sa žalobca už dňa 16.07.2021 podieľal na vypracovaní fiktívnej vyšetrovacej dokumentácie s úmyslom tendenčne založiť príslušnosť Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, už toto nedáva záruku, že by v prípade ponechania žalobcu vo výkone v tejto činnosti ďalej nepokračoval. Dôvod dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, a teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania bol preukázaný na základe podkladov nachádzajúcich sa v spise. 24. Žalovaný konštatoval, že zákonné predpoklady dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby musia byť dané ku dňu rozhodovania správneho orgánu o tomto personálnom opatrení, a to bez ohľadu na to, kedy sa o okolnostiach podmieňujúcich dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby tento orgán dozvedel, prípadne s akým časovým odstupom pristúpil k jeho realizácii. S námietkou žalobcu, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby nie je v prípade trestného stíhania policajta povinné sa žalovaný čiastočne stotožnil, avšak nemohol súhlasiť, že personálny rozkaz vychádza z takéhoto generálneho predpokladu. 25. K námietke žalobcu ohľadom diskriminácie žalovaný uviedol, že na to, aby bolo možné vôbec hovoriť o diskriminácii, je potrebné skúmať v komparácii s posudzovaným prípadom určitú referenčnú vzorku, vecne, skutkovo a statusovo obdobných prípadov a až na základe zistenia, že s údajne diskriminovaným subjektom v porovnateľnej situácii bolo zaobchádzané inak ako so subjektami v danej pozícii, možno dospieť k záverom o eventuálnom porušení zákazu diskriminácie a princípu rovnakého zaobchádzania. Žalovaný nesúhlasil s namietanou diskrimináciou na údajnom nedodržaní postupu, podľa ktorého mal orgán verejnej správy požiadať o predchádzajúci súhlas Úrad na ochranu oznamovateľov, pretože táto okolnosť bez ohľadu na jej pravdivosť a dôvodnosť nemôže sama o sebe preukazovať podstatné znaky nerovnakého zaobchádzania a prítomnosti diskriminácie v rozhodovaní. Súčasne uviedol, že prax orgánu verejnej správy je taká, že voči policajtom, ktorí boli obvinení zo spáchania trestného činu, bol aplikovaný inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Následne sa žalovaný vyjadril k námietke, že nebola dodržaná lehota na vydanie napadnutého rozhodnutia. II. Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

26. Žalobca podal na Správny súd v Bratislave všeobecnú správnu žalobu zo dňa 19.04.2024 (ďalej len „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a personálneho rozkazu, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie. 27. Žalobca v prvom rade poukázal na to, že opatrením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65 zo dňa 05.10.2023 (ďalej len „opatrenie prokurátora“) bola žalobcovi poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý podal kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v § 7 zákona o ochrane oznamovateľov. Opatrenie prokurátora bolo doručené ako Úradu na ochranu oznamovateľov, tak aj žalovanému – uvedenou skutočnosťou sa žalobca stal chráneným oznamovateľom podľa zákona o ochrane oznamovateľov. 28. Žalobca namietol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov. V prvom rade žalobca uviedol, že žalovaný nesprávne a arbitrárne v rozpore so zákonom o ochrane oznamovateľov posúdil povinnosť získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalobca namietol záver žalovaného o tom, že nebol podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov povinný získať predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s pozbavením žalobcu výkonu štátnej služby. 29. Žalobca považuje za nesprávny záver žalovaného v tom, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nie je vo vzťahu špeciality k zákonu o štátnej službe ako takému, a zároveň sa ani nejedná o osobitné ustanovenie voči akejkoľvek jednotlivej hmotnoprávnej úprave tohto právneho predpisu. Žalovaný zastal názor, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov predstavuje iba modifikáciu § 233 ods. 1 zákona o štátnej službe, pričom nemožno bez náležitého odôvodnenia tvrdiť, ktorá norma má prednosť. Žalobca mal za to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov predstavuje špeciálny inštitút, ktorým sa poskytuje osobitná právna ochrana oznamovateľov závažnej protispoločenskej činnosti v podobe predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov, ktorého udelenie je podmienené preukázaním, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením oznamovateľa. Podľa názoru žalobcu sa jedná o dodatočnú, osobitnú zákonnú podmienku pre vydanie pracovnoprávneho úkonu, ktorej nesplnenie spôsobuje v prípade právneho úkonu absolútnu neplatnosť a v prípade rozhodnutia v pracovnoprávnom vzťahu nezákonnosť takéhoto rozhodnutia. Uvedené sa aplikuje aj na zákon o štátnej službe, a preto v prípade žalobcu ako chráneného oznamovateľa bol žalovaný povinný posúdiť a vyhodnotiť splnenie všeobecných podmienok pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe a splniť tiež osobitnú podmienku získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov s pracovnoprávnym úkonom. Žalobca mal za to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov si nekonkuruje s § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe, ale tieto ustanovenia sa navzájom dopĺňajú. 30. Žalobca namietol, že žalovaný zavádzajúco stavia proti sebe ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby na jednej strane a verejný záujem na zamedzení vykonávania štátnej služby obvinenému policajtovi na strane druhej. Uvedené žalovaný odôvodnil tým, že potreba neodkladného preventívneho, predbežného a dočasného personálneho opatrenia obvineného žalobcu, ktoré bolo realizované hoc aj bez vyžiadania či vyčkania na súhlas od Úradu na ochranu oznamovateľov, predstavuje z hľadiska chráneného záujmu omnoho marginálnejšiu ujmu ako by bola tá, ktorá by bola spôsobená na vážnosti a povesti služobného úradu v prípade ponechania žalobcu vo výkone štátnej služby napriek vznesenému obvineniu. 31. Žalobca poukázal na to, že z § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nevyplýva, že by žalobca mal byť ponechaný v štátnej službe, ale účelom tohto ustanovenia je splnenie zákonnej podmienky získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov s pozbavením žalobcu výkonu štátnej služby, pričom súhlas sa udelí, ak žalovaný preukáže, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením. Žalobca uviedol, že skúmanie materiálnej stránky, t. j. či personálne opatrenie má príčinnú súvislosť v oznámení policajta ako oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti malo byť predmetom konania pred Úradom na ochranu oznamovateľov v konaní o vydanie predchádzajúceho súhlasu, ktoré žalovaný nezákonne ignoroval, čo má za následok nezákonnosť rozhodnutí. Až následne malo byť rozhodnutie Úradu na

ochranu oznamovateľov napadnuté na súde, ak by Úrad na ochranu oznamovateľov pozastavil účinnosť pracovnoprávneho úkonu. 32. Žalobca namietol, že postupom žalovaného, kedy tento nepožiadal Úrad na ochranu oznamovateľov o predchádzajúci súhlas, došlo k porušeniu práva žalobcu na inú právnu ochranu, pričom nerešpektovanie zákonného ustanovenia spojené s porušením subjektívnych práv žalobcu s odvolaním sa na verejný záujem, štát, povesť, či dôveru orgánu a označenie zákonných subjektívnych práv za marginálne je v podmienkach demokratického a právneho štátu nepredstaviteľné. Žalobca mal za to, že získanie predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov nie je v rozpore s verejným záujmom a ani v rozpore so záujmom služobného úradu a narušením dôvery občanov v zákonnosť. Vo verejnom záujme je aj ochrana osôb, ktoré podali kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti. Získanie predchádzajúceho súhlasu znamená, že je vo verejnom záujme, aby minister vylúčil, že sa jedná o odvetné opatrenie, ktorým sa chce pomstiť žalobcovi za to, že nahlásil podozrenie z trestnej činnosti aj v rámci PZ. Žalobca zopakoval, že predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s pracovnoprávnym úkonom je osobitnou zákonnou podmienkou popri všeobecných podmienkach pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby. 33. Žalobca namietol tvrdenie žalovaného o tom, že zákonná úprava § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej správy svojou podstatou zbytočná, pretože síce za určitých okolností stanovuje správnym orgánom povinnosti, avšak ich nedodržanie nespája so žiadnymi následkami pre orgán verejnej správy. Žalobca mal za to, že rozhodnutie orgánov verejnej správy, ktoré porušuje akýkoľvek zákon, je nezákonné. V prípade žalobcu § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov jednoznačne stanovoval povinnosť získať predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s pozbavením výkonu štátnej služby, a preto je napadnuté rozhodnutie nezákonné. Podľa žalobcu neobstojí záver žalovaného o tom, že orgán verejnej správy, ktorý je viazaný početnými povinnosťami, stojí pred dilemou, či vyhovieť obsolentnej úprave § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a vystaviť sa tak potenciálnemu riziku omeškania s plnením svojich povinností tak voči individuálnym osobám, ale aj voči rôznorodým verejným záujmom alebo striktne rešpektovať príslušné zákony a vystaviť sa tak možnému postihu zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov. 34. Žalobca poukázal na to, že právna úprava, ktorú žalovaný nazval obsolentnou, je z roku 2019 a má svoj podklad v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23.10.2019 o ochrane osôb, ktoré nahlasujú porušenia práva Únie v platnom znení (ďalej len „smernica“). Ďalej žalobca uviedol, že orgány verejnej správy nikdy nestoja pred „dilemou“, či majú striktne rešpektovať zákon, pretože majú povinnosť tak konať. Súčasne vo vzťahu k žalobcovi riziko omeškania s postupom podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe nejestvovalo, pretože od vznesenia obvinenia žalobcu do času vydania personálneho rozkazu uplynuli viac ako dva roky, počas ktorých žalobca neohrozil dôležitý záujem štátnej služby. 35. Žalobca ďalej namietol absurdnosť, zmätočnosť a nesprávnosť tvrdenia žalovaného, že pozbavením žalobcu výkonu štátnej služby sa žalobcovi vlastne priznal nárok, a preto sa uplatní hneď prvá výnimka z povinnosti získať predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalobca konštatuje, že dané tvrdenie je v rozpore so zákonnou definíciou odvetného opatrenia podľa § 2 písm. l) bod 5 zákona o ochrane oznamovateľov, ktoré do demonštratívneho výpočtu odvetných opatrení radí zníženie mzdy, nepriznanie odmeny alebo osobného príplatku, čo je presne prípad žalobcu. Po ďalšie, žalobca zastal názor, že personálnym rozkazom sa nepriznal žiaden nárok – došlo ním k pozbaveniu výkonu štátnej služby, a teda nepochybne smeruje k postihu žalobcu, čo potvrdil aj žalovaný na strane 28 napadnutého rozhodnutia. Personálnym rozkazom sa nepriznal žiaden nárok, pretože zníženie platu policajta pozbaveného štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe priamo vyplýva zo zákona - § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe. Ďalej žalobca uviedol, že zo samotnej dôvodovej správy k zákonu o ochrane oznamovateľov vyplýva, že súhlas nebude potrebný pri priznaní nároku, akým je napr. povýšenie. Posledne žalobca uviedol, že personálny rozkaz nepriznal nárok, pretože časť výroku personálneho rozkazu o plate je priznaná priamo zákonom. 36. Ďalej žalobca namietol záver žalovaného, že personálny rozkaz súvisí so skončením pracovnoprávneho vzťahu a je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Žalobca mal za to, že žalovaný by si mal najprv ustáliť, či personálny rozkaz je pracovnoprávnym úkonom, ktorým sa priznáva nárok alebo ide o predbežné, preventívne a dočasné

opatrenie alebo ide o úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu. Je neprípustné, aby žalovaný skúšal všetky možné interpretácie, aj vzájomne vylučujúce, ale má správne aplikovať zákon. 37. Žalobca nesúhlasí s výkladom žalovaného, ktorý uvádza, že predbežný a dočasný pracovnoprávny úkon je potrebné považovať za úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, pretože zákonodarca nepoužil slová „spočívajúci v skončení“, ale „súvisiace so skončením“, a preto je potrebné uvedené vykladať čo najextenzívnejšie. Žalobca uviedol, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov ustanovuje dve výnimky, kedy nie je potrebný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, a preto z účelu a znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že výnimka z ochrany oznamovateľov sa nemôže vykladať čo najextenzívnejšie, resp. až za hranice znenia tejto výnimky. Žalobca mal za to, že personálny rozkaz nie je úkonom súvisiacim so skončením pracovnoprávneho vzťahu – ku skončeniu pracovnoprávneho vzťahu môže dôjsť až po naplnení predpokladov podľa § 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby tak nemá súvis so skončením pracovnoprávneho vzťahu, pretože týmto personálnym rozkazom sa služobný pomer žalobcu v žiadnom prípade nekončí. Súčasne žalobca uviedol, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je závislé od posúdenia žalovaného ako zamestnávateľa. 38. Žalobca tak ustálil, že žalovaný bol povinný popri § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe aplikovať aj osobitný § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a získať pred dočasným pozbavením žalobcu výkonu štátnej služby súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s týmto pracovnoprávnym úkonom. 39. Žalobca ďalej namietol, že žalovaný zaobchádzal so žalobcom v rozpore so zákazom diskriminácie. Mal za to, že diskriminácia z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti spočíva v príčinnej súvislosti medzi oznámením protispoločenskej činnosti a pracovnoprávnych úkonom, ktorý spôsobil alebo môže spôsobiť neopodstatnenú ujmu zamestnancovi ako chránenému oznamovateľovi. Ak totiž zamestnávateľ vykoná voči zamestnancovi so statusom chráneného oznamovateľa negatívny postihujúci pracovnoprávny úkon v príčinnej súvislosti medzi oznámením protispoločenskej činnosti, t. j. ide o odvetné opatrenie, takéto zaobchádzanie so zamestnancom je diskriminačné, pretože ak by tento zamestnanec neoznámil protispoločenskú činnosť, t. j. neexistoval by tu dôvod oznámenia kriminality alebo protispoločenskej činnosti, zamestnávateľ by voči nemu nevykonal postihujúci pracovnoprávny úkon. Ak zamestnávateľ nepreukáže, že negatívny pracovnoprávny úkon voči zamestnancovi nemá príčinnú súvislosť s oznámením kriminality alebo inej spoločenskej činnosti, predpokladá sa, že pracovnoprávny úkon je odvetným opatrením urobeným v súvislosti s oznámením, ktorým zamestnávateľ nepriaznivo zaobchádza so zamestnancom z dôvodu podania oznámenia – uvedené malo byť predmetom konania pred Úradom na ochranu oznamovateľov. Žalobca mal za to, že žalovaný konal diskriminačne, keďže s ním zaobchádzal menej priaznivo ako s inými policajtami s obdobným služobným zaradením ako žalobca, ktorí nemajú tento diskriminačný dôvod – oznámenie kriminality alebo protispoločenskej činnosti. 40. Žalobca namietol, že výrok personálneho rozkazu nerešpektuje časové obmedzenie dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Vo vzťahu k žalobcovi bolo časové obmedzenie dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby v rozpore s § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, a to preto, že (i) napriek tomu, že nešlo o predĺženie doby dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, žalovaný ihneď pozbavil žalobcu výkonu štátnej služby až do právoplatného skončenia trestného stíhania, (ii) žalovaný neuviedol žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby až do právoplatného skončenia štátnej služby a (iii) žalovaný vôbec nezohľadnil a arbitrárne odmietol skutočnosti, ktoré vyvracajú potrebu takého určenia doby pozbavenia výkonu štátnej služby v prípade žalobcu. 41. Žalobca uviedol, že odkaz žalovaného na § 46 ods. 1 a 7 zákona o štátnej službe žiadnym spôsobom nemení § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, ktorý v prvom kroku predpokladá určenie časového obmedzenia pozbavenia výkonu štátnej služby na nevyhnutný čas, najviac však na 6 mesiacov, a následne zákon počíta s predĺžením tejto doby v prípadoch trestného stíhania policajta, a aj to len za existencie výnimočných okolností, a to až do právoplatného skončenia trestného stíhania. 42. Žalobca mal za to, že žalovaný koná v rozpore so znením § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, ak tvrdí, že v prípade, ak je policajt trestne stíhaný, automaticky je doba pozbavenia vymedzená potrebou

objasnenia policajtovho konania. Žalobca uviedol, že na pozbavenie štátnej služby do právoplatného skončenia trestného stíhania nestačí len trestné stíhanie, ale musia byť dané výnimočné okolnosti. Vo vzťahu k žalobcovi však podľa názoru žalobcu neboli uvedené žiadne výnimočné okolnosti. Mal za to, že v prípade žalobcu, kedy od vydania uznesenia o vznesení obvinenia do vydania uplynuli viac než dva roky, žalobca riadne vykonával štátnu službu a žiadnym spôsobom nezasiahol a ani neohrozil priebeh objasňovania jeho konania. 43. Žalobca ďalej namietol, že z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu splnenia predpokladov pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby. Žalobca poukázal na to, že jediným podkladom pre vydanie personálneho rozkazu bolo uznesenie o vznesení obvinenia, pričom však žalobca uviedol, že vznesenie obvinenia nie je jediným zákonným predpokladom pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe, ale len jedným z dvoch zákonných predpokladov, ktoré musia byť splnené kumulatívne. Ďalšou podmienkou je preukázanie skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania, pričom splnenie tejto podmienky závisí od úvahy nadriadeného, ktorá musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétneho prípadu a následného vyhodnotenia, ktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy štátnej služby. 44. Žalobca mal za to, že žalovaný postupoval nesprávne, ak v napadnutom rozhodnutí uviedol, že na pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby mu stačil jediný podklad pre rozhodnutie, a to uznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca mal za to, že ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby a tiež ohrozenie priebehu objasňovania vyvracajú alebo spochybňujú: (i) právoplatné rozhodnutie KS BA sp. zn. 2Tpo/65/2021 zo dňa 01.10.2021, ktorým bolo konštatované, že podozrenie voči žalobcovi nie je dôvodné a trestné stíhanie je neopodstatnené, (ii) od vydania uznesenia o vznesení obvinenia počas viac ako dvoch rokov žalovaný nemal za to, že došlo k naplneniu predpokladov pre dočasné pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby, (iii) časový odstup, ktorý uplynul od vznesenia obvinenia, počas ktorého žalobca riadne vykonával štátnu službu a nedopustil sa ničoho, čo by odôvodňovalo postup podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, preukazuje neexistenciu ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby a ani ohrozenie priebehu objasňovania trestného stíhania a (iv) nebola slnená ani podmienka podľa § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, keďže doba nevyhnutná na objasnenie žalobcovho konania nemala v čase vydania personálneho rozkazu opodstatnenie, a to vzhľadom na dĺžku trvania trestného stíhania, oslabenie dôvodov na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby spojené s plynutím času, absenciu akýchkoľvek výnimočných okolností a tiež absenciu okolností, ktorými by žalobca ohrozil priebeh objasňovania jeho konania v spojení s riadnym výkonom štátnej služby počas celej doby. Uvedené skutočnosti neboli podľa žalobcu posúdené a vyhodnotené. 45. Ďalej žalobca namietol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu pre riadne posúdenie veci, a že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov. Tu žalobca poukázal na to, že (i) nebol získaný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov a (ii) personálny rozkaz a napadnuté rozhodnutie sú založené na jednej skutočnosti – uznesení o vznesení obvinenia, bez toho, aby boli zohľadnené ďalšie podstatné skutočnosti a okolnosti. 46. Žalobca namietol, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonné rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Žalobca uviedol, že na vydanie personálneho rozkazu sa vyžaduje, aby mu predchádzalo konanie vedené podľa pravidiel ustanovených v dvanástej časti zákona o štátnej službe (§ 231 až § 247a), pričom v prípade personálneho rozkazu bol prvým úkonom voči žalobcovi priamo až samotný personálny rozkaz, ktorým sa konanie v prvom stupni skončilo. Žalobca sa tak nemohol pred vydaním personálneho rozkazu vyjadriť a uplatňovať svoje práva. 47. Žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného o tom, že z dôvodu, že personálny rozkaz má povahu predbežného opatrenia, tak v momente, ak sa zistí splnenie podmienok podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, je povinný personálny rozkaz vydať, a preto absencia konania pred jeho vydaním v zmysle dvanástej časti zákona o štátnej službe netvorí prekážku vydania personálneho rozkazu. Žalobca mal za to, že dočasnosť pozbavenia výkonu štátnej služby nezbavuje prvostupňový orgán povinnosti vykonať riadne personálne konanie, pričom začatie personálneho konania vydaním konečného rozhodnutia personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca bez ďalšieho pozbavený výkonu

štátnej služby nezodpovedá § 233 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe a porušuje procesné práva žalobcu ako účastníka konania. Žalobca mal za to, že zákon o štátnej službe neupravuje žiadnu výnimku ani žiadne všeobecné pravidlo, ktoré by žalovaného oprávňovalo obísť a nevykonať žiadne konanie vo veci služobného pomeru – dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. III. Vyjadrenie žalovaného 48. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 28.10.2024, pričom uviedol, že účelom inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby je zabezpečiť, aby policajt, ktorý je dôvodne podozrivý zo spáchania protiprávneho konania nezlučiteľného s výkonom jeho funkcie, bol do konečného vyriešenia prípadu postavený mimo výkonu štátnej služby. Inštitút dočasného pozbavenia štátnej služby je obligatórnym opatrením, ku ktorému je žalovaný povinný pristúpiť vždy, keď sú splnené zákonom stanovené podmienky. Nakoľko sa jedná o obligatórne ustanovenie, žalovaný musí podľa neho postupovať, ak sa jedná o policajta, ktorý je obvinený zo spáchania trestného činu a ktorého ponechanie vo výkone štátnej služby by ohrozovalo záujem štátnej služby, čo v prípade žalobcu splnené bolo. 49. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tým, že vydaniu personálneho rozkazu mal predchádzať súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, pretože je nutné odlišovať pracovnoprávne úkony, ktoré zamestnávateľ urobiť môže, ale aj nemusí a ktoré urobiť musí, pretože mu to prikazuje zákon. Pri fakultatívnych pracovnoprávnych úkonoch sa vyžaduje predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, avšak takýto postup sa nevzťahuje na pracovnoprávny úkon, ktorého vykonanie prikazuje priamo zákon bez výnimiek stanovených v jeho normatívnom texte a takým prípadom je dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby. Žalovaný zastal názor, že § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je v pomere špeciality k § 7 zákona o ochrane oznamovateľov, pretože toto obsahuje vo svojom texte zákonný príkaz pre žalovaného, bez akýchkoľvek zákonom stanovených výnimiek, dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby osobu za podmienok tam ustanovených. Mal za to, že § 46 zákona o štátnej službe neobsahuje žiadnu výnimku, podľa ktorej by žalovaný takto postupovať nemusel, či nemohol, resp. podľa ktorej by si mal na postup pýtať najskôr súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. 50. Žalovaný uviedol, že ním prezentovaný výklad je logický, pretože podľa § 2 písm. l) zákona o ochrane oznamovateľov nemožno považovať vznesenia obvinenia za spáchanie trestného činu za odvetné opatrenie, pričom dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa viaže práve a len na právoplatne vznesené obvinenie a nie na oznámenie protispoločenskej činnosti – odvetným úkonom môže byť iba pracovnoprávny úkon vyvolaný oznámením a nie, ktorý bol vyvolaný právoplatným vznesením obvinenia. Teda, ak boli splnené podmienky na postup podľa § 46 zákona o štátnej službe, tak žalovaný postupovať musí, preto sa nejedná o taký „pracovnoprávny úkon“, ktorý by vyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Tu žalovaný odkázal na to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nevyžaduje súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, ak ide o skončenie pracovnoprávneho vzťahu v dôsledku skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Súčasne poukázal aj na poznámku pod čiarou k danému ustanoveniu, ktorá ako príklad uvádza odkaz na § 66 zákona č. 55/2017 Z. z., ktorým sa štátny zamestnanec zaradí mimo činnej služby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu, pričom sa jedná o významovo totožné ustanovenie ako § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe. Na podporu svojej argumentácie odkázal na uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 15CoPr/15/2023 zo dňa 29.02.2024. Mal za to, že zákonná povinnosť uložená žalovanému v § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je nadriadená súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov. 51. Žalovaný uviedol, že ak zákon o ochrane oznamovateľov vylučuje aplikáciu § 7 ods. 1 pre prípady podľa § 192 ods. 1 písm. f) a g) zákona o štátnej službe, kedy je žalovaný zo zákona obligatórne povinný prepustiť príslušníka PZ zo služobného pomeru, je viac ako zrejmé, že vzhľadom na účel zákona a obligatórnu povinnosť žalovaného podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe je aj v uvedenom prípade vylúčená aplikácia § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. 52. Žalovaný mal za to, že pri vydaní personálneho rozkazu podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe stojí proti sebe obligatórne povinnosť žalovaného podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe a verejný záujem na riadnom výkone štátnej služby a na druhej strane súkromný záujem žalobcu ako príslušníka PZ, pričom je toho názoru, že verejný záujem je pri príslušníkoch ozbrojených zboroch

nadradený súkromnému záujmu žalobcu, a teda jeho súkromný záujem ide do úzadia – žalobca bol povinný sa podriadiť verejnému záujmu na riadnom výkone štátnej služby. 53. Žalovaný uviedol, že zákon o ochrane oznamovateľov má chrániť len osoby pred tým, aby neboli prepustení zo zamestnania za trest, že oznámili niečo, čo sa týka ich zamestnávateľa – žalobca však oznamoval údajnú trestnú činnosť viacerých osôb, avšak nie svojho zamestnávateľa, pričom zákon o ochrane oznamovateľov má chrániť oznamovateľa pred svojim zamestnávateľom a nie pred kýmkoľvek. Žalovaný uviedol, že zákonnosť udelenej ochrany spochybnil aj civilný súd. 54. Ďalej žalovaný uviedol, že priznanie ochrany oznamovateľa má zamedziť nepriaznivým úkonom zamestnávateľa voči zamestnancovi – napr. znížením platu, zrážkou z platu, preradením na nižšiu prácu a pod., čo však nebol prípad žalobcu, keďže žalobcovi nebol v priamej príčinnej súvislosti s podaným oznámením znížený plat ani nebol preradený na inú nižšiu funkciu. Postup podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe tak nebol v príčinnej súvislosti s oznámením protispoločenskej činnosti, pretože vyplýval zo vzneseného obvinenia a nie z jeho oznámenia. 55. K tvrdeniu ohľadom časového obmedzenia dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby žalovaný uviedol, že § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe je potrebné vykladať v kontexte s § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, a teda na prípad, kedy je potrebné objasniť konanie policajta v prípade dôvodného podozrenia z porušenia jeho služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa vzťahuje maximálna šesťmesačná lehota. Jedná sa o prípady, kedy šetrenie vykonáva napríklad priamy nadriadený, teda subjekt odlišný od OČTK. Predĺženie tejto doby prichádza do úvahy len v prípade vedenia trestného stíhania voči policajtovi a za podmienok tam uvedených. Znamená to, že minister vnútra Slovenskej republiky je v prípade vedenia trestného stíhania voči policajtovi oprávnený tohto dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby až do jeho právoplatného skončenia, čo je aj tento prípad. 56. K tvrdeniam žalobcu ohľadom údajnej nedôvodnosti jeho trestného stíhania žalovaný uviedol, že o tom, či je v prípravnom konaní konkrétne obvinenie dôvodné alebo nie rozhoduje prokurátor a nie súd v konaní o väzbe. Pokiaľ je teda naďalej voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, nemožno argumentovať o tom, že súd rozhodujúci o väzbe skonštatoval nedôvodnosť trestného stíhania. Žalovaný zopakoval, že služobný pomer nezaniká vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, ale je jeho výkon len dočasne obmedzený, ide o preventívny a dočasný charakter. 57. K priznaniu nároku žalovaný uviedol, že podľa § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe sa poskytne služobný plat vo výške ako je uvedené v danom ustanovení. Uvedeným sa tak služobný plat nepriznáva, ale upravuje sa formou rozhodnutia. 58. K námietke ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že personálny rozkaz obsahuje tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke všetky podstatné náležitosti. Žalovaný sa zároveň dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, pričom napadnuté rozhodnutie má 50 strán a v závere konštatoval, že tvrdenia žalobcu uvedené v rozklade neboli na mieste a personálny rozkaz korešpondoval s presne a úplne zisteným skutkovým stavom. Žalovaný zastal názor, že svoju správnu úvahu dostatočne odôvodnil a táto nevybočila z prípustných medzí. Uviedol, že na to, aby bolo možné vysloviť naplnenie zákonných podmienok § 46 zákona o štátnej službe je potrebná existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby, čo v prípade žalobcu splnené bolo. Žalovaný zopakoval, že žalobca zostal príslušníkom PZ. 59. Vo vzťahu k námietke ohľadom pozbavenia žalobcu jeho práva na inú právnu ochranu žalovaný uviedol, že povinnosť poskytnúť účastníkovi konania možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a iniciovať ich doplnenie pre oprávnené orgány sa dotýka len niektorých druhov konaní vo veciach služobného pomeru, nie však konania o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby. 60. K námietke ohľadom údajného diskriminačného konania namietol žalovaný nedostatok právomoci správneho súdu, pretože s odkazom na zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov mal za to, že antidiskriminačné spory prejednáva a rozhoduje civilný súd. Súčasne uviedol, že použitie inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby v prípade, kedy bolo policajtovi vznesené obvinenie a tento policajt bol zároveň oznamovateľom protispoločenskej činnosti nebolo

aplikované len voči žalobcovi, pretože zhodný postup bol zo strany žalovaného uplatnený voči každému policajtovi v skutkovo zhodnej situácii. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť. IV. Ďalšie podania účastníkov konania 61. Žalobca k vyjadreniu žalovaného zaslal repliku zo dňa 16.12.2024, pričom zotrval na svojej žalobnej argumentácii. 62. Ďalší účastník konania sa v konaní vyjadril podaním zo dňa 13.01.2025, pričom sa vo svojom písomnom vyjadrení zameral výlučne k bodom týkajúcim sa jeho kompetencií. Ďalší účastník konania uviedol, že momentom poskytnutia ochrany správnym orgánom podľa § 6 ods. 1 alebo prokurátorom podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov vzniká žalovanému povinnosť konať vo vzťahu k chránenému oznamovateľovi v režime definovanom v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a teda, žalovaný môže vydať rozhodnutie v služobnom pomere voči chránenému oznamovateľovi len so súhlasom Úradu na ochranu oznamovateľov, pričom existujú 3 výnimky, a to: (i) poskytnutie súhlasu chráneného oznamovateľa s rozhodnutím zamestnávateľa, (ii) jedná sa o rozhodnutie, ktorým sa priznáva nárok alebo (iii) ak ide o rozhodnutie v služobnom pomere súvisiace so skončením služobného pomeru, ktoré je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Ďalší účastník konania uviedol, že žalovaný prijal personálny rozkaz bez udelenia súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov na predmetné rozhodnutie v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, za čo bola žalovanému udelená aj pokuta. 63. Úrad na ochranu oznamovateľov uviedol, že z § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov vyplývajú 3 podmienky, ktoré je v tomto konaní nevyhnutné posúdiť v kontexte rozhodnutia žalovaného – (i) či sa jedná o pracovnoprávny úkon podľa zákona o ochrane oznamovateľov, (ii) či rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby spadá do rámca povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a (iii) či rozhodnutie bolo vykonané v čase, kedy poskytnutá ochrana žalobcovi ako chránenému oznamovateľovi nadobudla účinky. Na podklade uvedeného uviedol, že (i) personálny rozkaz podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe je pracovnoprávnym úkonom podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, (ii) uvedené rozhodnutie spadá do rámca povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a (iii) personálny rozkaz bol vydaný dňa 27.10.2023, žalobca s ním bol oboznámený dňa 27.10.2023 a opatrenie prokurátora bolo žalovanému doručené dňa 11.10.2023, a preto bol personálny rozkaz prijatý v čase účinnosti ochrany podľa § 7 zákona o ochrane oznamovateľov. 64. Ďalší účastník konania ďalej uviedol, že neboli splnené výnimky, na ktoré sa jeho predchádzajúci súhlas nevyžaduje, pretože (i) žalobca nesúhlasil s personálnym rozkazom, (ii) nebol mu priznaný nárok a (iii) personálny rozkaz nemal súvis so skončením služobného pomeru, ktorý by bol dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Úrad na ochranu oznamovateľov mal za to, že žalovaný porušil povinnosť vyžiadať si jeho súhlas v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a preto je možné rozhodnutia považovať za nezákonné. K samotnému inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby ďalší účastník konania uviedol, že žalovaný bol povinný posúdiť mieru ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby, čo však absentovalo. Úrad na ochranu oznamovateľov navrhol žalobe vyhovieť. 65. Žalovaný zaslal dupliku zo dňa 15.01.2025, pričom taktiež zotrval na svojej predchádzajúcej argumentácii. 66. Žalovaný podaním zo dňa 24.01.2025 podal návrh na prerušenie konania. 67. Ďalšie písomné podania vo vzťahu k veci samej zo strany účastníkov konania neboli súdu doručené. V. Pojednávanie Relevantné právne predpisy

68. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej „SSP“) napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správny prvého stupňa na ďalšie konanie. 69. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl. SSP na deň 19.11.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP. 70. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 71. Podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin. 72. Podľa § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, výkonu štátnej služby možno policajta dočasne pozbaviť len na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov; túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas výkonu väzby policajta. 73. Podľa § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe, policajtovi, ktorý bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, sa poskytne služobný plat vo výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom. Tento služobný plat sa zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu. 74. Podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie oznámením uvedenie skutočností, o ktorých sa fyzická osoba dozvedela v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom alebo iným obdobným vzťahom a ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti. 75. Podľa § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie pracovnoprávnym vzťahom pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer. 76. Podľa § 2 písm. g) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie orgánom príslušným na prijatie oznámenia úrad, prokuratúra alebo správny orgán príslušný na konanie o správnom delikte, ktorý je závažnou protispoločenskou činnosťou podľa § 2 písm. d) bodu 3 a 4 alebo príslušná inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Európskej Únie. 77. Podľa § 2 písm. l) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie odvetné opatrenie je konanie alebo opomenutie konania v súvislosti s pracovnoprávnym alebo iným obdobným vzťahom oznamovateľa vyvolané oznámením alebo zverejnením informácií o protispoločenskej činnosti a ktoré oznamovateľovi alebo osobe podľa § 1 ods. 4 písm. a) až e) spôsobilo alebo môže spôsobiť neopodstatnenú ujmu; odvetným opatrením podľa predchádzajúcej vety je najmä 1. výpoveď alebo okamžité skončenie pracovného pomeru, 2. skončenie v skúšobnej dobe alebo nepredĺženie pracovného pomeru na dobu neurčitú, 3. odvolanie, preradenie na nižšiu pozíciu alebo odmietnutie povýšenia, 4. zmena pracovných povinností, miesta výkonu práce alebo zmena pracovného času, 5. zníženie mzdy, nepriznanie odmeny alebo osobného príplatku, 6. neposkytnutie odbornej prípravy, 7. disciplinárne opatrenie, 8. nátlak, zastrašovanie alebo obťažovanie, 9. poškodzovanie dobrej povesti,10. odstúpenie od zmluvy o dodávke tovarov a služieb, 11. zrušenie licencie alebo povolenia. 78. Podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, ak prokurátor zistí, že oznamovateľ, ktorý podal žiadosť o poskytnutie ochrany podľa § 3 ods. 1, urobil kvalifikované oznámenie, bezodkladne mu poskytne ochranu podľa § 7 a túto skutočnosť písomne oznámi oznamovateľovi, zamestnávateľovi

a úradu; oznamovateľovi sa spolu s týmto oznámením doručí aj poučenie o právach a povinnostiach, ktoré mu vyplývajú z postavenia chráneného oznamovateľa. Doručením oznámenia o poskytnutí ochrany zamestnávateľovi sa oznamovateľ stáva chráneným oznamovateľom. 79. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči chránenému oznamovateľovi, ktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis. Súhlas úradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. 80. Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov, zamestnávateľ podáva žiadosť o udelenie súhlasu úradu. Žiadosť o udelenie súhlasu obsahuje a) označenie zamestnávateľa, b) meno, priezvisko, dátum narodenia a pobyt chráneného oznamovateľa, c) označenie pracovnoprávneho úkonu, na ktorý sa žiada súhlas úradu, d) odôvodnenie potreby vykonania pracovnoprávneho úkonu. 81. Podľa § 7 ods. 3 zákona o ochrane oznamovateľov, úrad pred vydaním rozhodnutia o žiadosti o udelenie súhlasu umožní chránenému oznamovateľovi vyjadriť sa v primeranej lehote k navrhovanému pracovnoprávnemu úkonu. 82. Podľa § 7 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov, v jednoduchých veciach, najmä ak možno rozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa a vyjadrenia chráneného oznamovateľa, úrad rozhodne o žiadosti o udelenie súhlasu bezodkladne. V ostatných veciach rozhodne úrad do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o udelenie súhlasu. 83. Podľa § 7 ods. 5 zákona o ochrane oznamovateľov, úrad udelí súhlas s navrhovaným pracovnoprávnym úkonom zamestnávateľa voči chránenému oznamovateľovi, len ak zamestnávateľ preukáže, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením, inak žiadosť o udelenie súhlasu zamietne. 84. Podľa čl. 1 smernice, účelom tejto smernice je posilniť presadzovanie práva a politík Únie v určitých oblastiach stanovením spoločných minimálnych noriem, ktorými sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany osôb nahlasujúcich porušenia práva Únie. 85. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice, táto smernica sa vzťahuje na nahlasujúce osoby pracujúce v súkromnom alebo vo verejnom sektore, ktoré získali informácie o porušeniach v rámci pracovného kontextu a ku ktorým patria prinajmenšom: osoby, ktoré majú postavenie pracovníka v zmysle článku 45 ods. 1 ZFEÚ vrátane štátnych zamestnancov. 86. Podľa čl. 5 ods. 2 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov: „informácie o porušeniach“ sú informácie vrátane odôvodnených podozrení o skutočných alebo možných porušeniach a o pokusoch zatajiť takéto porušenia, ku ktorým došlo alebo ku ktorým veľmi pravdepodobne dôjde v organizácii, v ktorej nahlasujúca osoba pracuje alebo pracovala, alebo v inej organizácii, s ktorou nahlasujúca osoba je alebo bola v kontakte prostredníctvom svojej práce. 87. Podľa čl. 5 ods. 7 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov: „nahlasujúca osoba“ je fyzická osoba, ktorá nahlási alebo zverejní informácie o porušeniach získané v pracovnom kontexte. 88. Podľa čl. 5 ods. 9 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov: „pracovný kontext“ je súčasná alebo minulá pracovná činnosť vo verejnom alebo súkromnom sektore, prostredníctvom ktorej osoby bez ohľadu na povahu tejto činnosti získajú informácie o porušeniach a v rámci ktorej by mohli byť tieto osoby postihnuté odvetnými opatreniami, ak takéto informácie nahlásia. 89. Podľa čl. 19 smernice, členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zakázali akúkoľvek formu odvetných opatrení voči osobám uvedeným v článku 4, vrátane hrozby odvetných opatrení a pokusov o odvetu, a to najmä vo forme: a) pozastavenia výkonu činnosti, výpovede, odvolania, prepustenia alebo rovnocenného opatrenia; b) preradenia na nižšiu pozíciu alebo odmietnutia povýšenia; c) presunu

povinností, zmeny miesta výkonu práce, zníženia mzdy, zmeny pracovného času; d) neposkytnutia odbornej prípravy; e) negatívneho hodnotenia výkonu alebo negatívnych pracovných referencií; f) uloženia alebo vykonania akéhokoľvek disciplinárneho opatrenia, pokarhania alebo inej sankcie vrátane finančnej pokuty; g) nátlaku, zastrašovania, obťažovania alebo ostrakizácie; h) diskriminácie, znevýhodnenia alebo nespravodlivého zaobchádzania; i) j) nezmenenia pracovnej zmluvy na dobu určitú na pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, ak mohol pracovník oprávnene očakávať, že sa mu ponúkne trvalý pracovný pomer; neobnovenia alebo predčasného ukončenia pracovnej zmluvy na dobu určitú; k) spôsobenia ujmy vrátane poškodenia dobrej povesti osoby, najmä v sociálnych médiách, alebo finančnej straty vrátane straty obchodných príležitostí a straty príjmu; l) zaradenia na čiernu listinu na základe neformálnej alebo formálnej dohody v rámci odvetvia či priemyslu, čo môže znamenať, že táto osoba si už budúcnosti v tomto odvetví alebo priemysle nenájde zamestnanie; m) predčasného ukončenia alebo zrušenia zmluvy o dodávke tovarov alebo poskytovaní služieb; n) zrušenia licencie alebo povolenia; o) vyžadovania psychiatrického alebo lekárskeho vyšetrenia. 90. Podľa čl. 25 ods. 1 smernice, členské štáty môžu zaviesť alebo zachovať ustanovenia, ktoré sú pre práva nahlasujúcich osôb priaznivejšie ako ustanovenia, ktoré sú stanovené v tejto smernici, a to bez toho, aby tým bol dotknutý článok 22 a článok 23 ods. 2. VI. Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov 91. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz, pričom správny súd zameral správny súdny prieskum na to, či orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový stav veci, tento správne podriadili pod príslušnú právnu normu, vec správne právne posúdili a či z napadnutých rozhodnutí možno vyvodiť dostatočný záver k tomu, že boli naplnené predpoklady na dočasné pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby. Správny súd sa tak zameral na to, či zo strany žalovaného došlo k správnemu výkladu aplikovaných právnych predpisov. K návrhu žalovaného na prerušenie konania 92. Predtým, ako sa správny súd vyjadrí k sporným otázkam, je potrebné posúdiť, či sú dané dôvody na vyhovenie návrhu žalovaného na prerušenie konania, a to z dôvodov, ktoré špecifikoval vo svojom podaní zo dňa 24.01.2025 – žalovaný podal návrh na prerušenie konania s odkazom na § 100 ods. 2 písm. a) SSP. Po preskúmaní návrhu žalovaného na prerušenie konania správny súd vyhodnotil tento návrh ako nedôvodný, a preto ho zamietol. 93. Ako vyplýva z návrhu žalovaného, žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že Správny súd v Bratislave uznesením č. k. 5S/51/2024-319 zo dňa 15.11.2024 prerušil súdne konanie a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie s návrhom na začatie prejudiciálneho konania – predmetné prejudiciálne konanie sa vo svojej podstate zameralo na „výklad práva Európskej únie vo vzťahu k ustáleniu okruhu účastníkov správneho súdneho konania“, a to v prípade, či je Úrad na ochranu oznamovateľom účastníkom správneho súdneho konania alebo nie. 94. Senát správneho súdu vo vzťahu k danému poukazuje na to, že v predmetnom súdnom konaní uznesením č. k. 3S/50/2024-468 zo dňa 11.11.2024 rozhodol o tom, že Úrad na ochranu oznamovateľov bol pribraný do konania, a preto bola otázka jeho účastníctva v tomto konaní vyriešená skôr ako iný senát tunajšieho súdu prerušil súdne konanie a podal prejudiciálnu otázku. Otázka účastníctva v predmetnom súdnom konaní tak nebola sporná a bol ustálený okruh účastníkov správneho súdneho konania. Vo vzťahu k dôvodom, pre ktoré bol Úrad na ochranu oznamovateľov pribraný do konania odkazuje správny súd na spomenuté uznesenie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2024. 95. Správny súd súčasne uvádza, že žalovaný podal návrh s odkazom na § 100 ods. 2 písm. a) SSP, ktorý deklaruje, že správny súd môže uznesením konanie prerušiť, ak prebieha súdne konanie alebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu. Jedná sa tak o fakultatívnu možnosť prerušenia konania, pričom podstatné je, aby sa v prebiehajúcich súdnych konaniach alebo administratívnych konaniach riešila otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie správneho súdu (teda na rozhodnutie správneho súdu vo veci samej). Správny súd má za to, že otázka okruhu účastníctva konania nie je otázkou, ktorá môže mať, aj čo len hypotetický

význam na rozhodnutie správneho súdu vo veci samej – jedná sa o otázku procesného charakteru. K danému správny súd podporne odkazuje na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžrk/1/2020 zo dňa 30.09.2021, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 13/2022, ktorý ustálil, že v prípade uznesenia, ktorým sa podľa § 33 SSP do konania pribrali ďalší účastníci konania, ide o uznesenie, ktorým sa upravuje vedenie konania (nejedná sa tak o rozhodnutie vo veci samej). 96. S odkazom na uvedené správny súd podčiarkuje, že predmetom súdneho konania je preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí a nie otázok, ktoré súvisia s účastníctvom Úrad na ochranu oznamovateľov (teda otázok procesného charakteru). Inak povedané, aj v prípade, ak by Úrad na ochranu oznamovateľov nebol účastníkom predmetného súdneho konania, jeho prípadná neúčasť nemá vplyv na rozhodnutie správneho súdu (na merito veci) – tu správny súd uvádza, že ďalší účastník konania sa môže svojho účastníctva v správnom súdnom konaní aj vzdať, pričom v takomto prípade správne súdne konanie vo veci samej pokračuje naďalej. A) K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy nepožiadal o predchádzajúci súhlas Úrad na ochranu oznamovateľov K charakteru ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti – vo vzťahu k smernici 97. Správny súd prvotne poukazuje na to, že zákon o ochrane oznamovateľov je výsledkom implementácie smernice. To zodpovedá najmä logike zákona o ochrane oznamovateľov. Je dôležité si uvedomiť, že zákon o ochrane oznamovateľov je implementáciou smernice, a preto je potrebné ho vykladať eurokonformne, hoci z rozhodnutia vnútroštátneho zákonodarcu dopadá táto ochrana aj na čisto vnútroštátne informácie. Smernica má podľa bodu 5 svojej preambuly zaistiť účinnú ochranu oznamovateľov, a to z dôvodov vymedzených v bode 1 preambuly - „[o]soby, ktoré pracujú pre verejnú alebo súkromnú organizáciu alebo sú v styku s takouto organizáciou v pracovnom kontexte, sú často prvé, ktoré vedia o hrozbách alebo poškodení verejného záujmu, ktoré v danej súvislosti vzniká. Nahlásením porušení práva Únie, ktoré poškodzujú verejný záujem, takéto osoby konajú ako „oznamovatelia“ a tým zohrávajú kľúčovú úlohu pri odhaľovaní takýchto porušení a pri predchádzaní takýmto porušeniam a pri zaručovaní blaha spoločnosti. Strach z odvetných opatrení však možných oznamovateľov často odrádza od nahlasovania svojich obáv alebo podozrení. V tejto súvislosti sa na úrovni Únie aj medzi národnej úrovni čoraz viac uznáva, že je dôležité zabezpečiť vyváženú a účinnú ochranu oznamovateľov.“ 98. K danému správny súd ďalej odkazuje najmä na bod 37 recitálu smernice, podľa ktorého: „[n]a účinné presadzovanie práva Únie by sa ochrana mala priznať čo najširšiemu okruhu kategórií osôb, ktoré, bez ohľadu na to, či ide o občanov Únie alebo štátnych príslušníkov tretích krajín, majú vzhľadom na ich pracovné činnosti, bez ohľadu na povahu uvedenej činnosti a na to, či je platená alebo nie, privilegovaný prístup k informáciám o porušeniach, ktorých nahlásenie by bolo vo verejnom záujme, a ktoré môžu byť v prípade ich nahlásenia postihnuté odvetnými opatreniami. Členské štáty by mali zabezpečiť, aby sa potreba ochrany určovala s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti, a nielen na základe povahy vzťahu, a to tak, aby bola zahrnutá celá škála osôb prepojených v širšom zmysle s organizáciou, v ktorej došlo k porušeniu.“ Správny súd súčasne poukazuje aj na bod 38 recitálu smernice, ktorý uvádza: „[o]chrana by sa mala v prvom rade vzťahovať na osoby, uplatňovať na osoby, ktoré sú v pozícii „pracovníkov“ v zmysle článku 45 ods. 1 ZFEÚ v súlade s výkladom Súdneho dvora konkrétne osoby, ktoré vykonávajú počas určitého obdobia v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za ktoré dostávajú odmenu (…) pojem „pracovník“ zahŕňa tiež úradníkov, zamestnancov verejnej správy, ako aj ďalšie osoby, ktoré pracujú vo verejnom sektore.“ 99. Vyššie uvedený úmysel sa premieta aj do znenia čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice, ktorý výslovne počíta s ochranou štátnych zamestnancov, pričom smernica na žiadnom svojom mieste nevylučuje, aby sa ochrana poskytla aj príslušníkom policajného zboru. 100. Smernica tak uložila členským štátom Európskej únie (vrátane Slovenskej republiky) povinnosť zaviesť vo vnútroštátnom právnom poriadku ochranu oznamovateľov aspoň na takej minimálnej úrovni, ktorú sama upravuje (uvedené vyplýva aj z čl. 25 ods. 1 smernice). Smernica teda predstavuje minimálnu harmonizáciu s cieľom zaistiť spoločný minimálny štandard ochrany oznamovateľov naprieč členskými

štátmi, pričom jednotlivé členské štátny môžu prijať úpravu, ktoré oznamovateľom poskytne vyššiu mieru ochrany (k tomu pozri aj na právnu teóriu – Nulíček, M. – Cervanová, A. – Nonnemann, F. – Kráľová, M. Zákon o ochraně oznamovatelů, Praha : Wolters Kluwer, 2023, s. 1). Na doplnenie správny súd udáva, že použitie smernice ako legislatívneho nástroja je praktickou aplikáciou princípu subsidiarity normotvorcom Európskej únie, pričom jej účelom je zbližovanie práva a možno tak povedať, že smernice sú hlavným nástrojom harmonizácie národného práva s právom Európskej únie. Základom harmonizácie sú preto, že umožňujú veľmi pružné zavádzanie určitých európskych právnych inštitútov, resp. noriem do národného práva členských štátov. Pri interpretácii cieľov smernice nie je zároveň možné podceňovať preambulu smernice, pretože táto slúži na interpretáciu normatívneho textu smernice, a to tak pri jej transpozícii do národného právneho poriedku, ako aj pri jej interpretácia za účelom jej aplikácie v prípade použitia priameho účinku smernice (k tomu pozri aj Hodás, M. Dopady normotvorby Európskej únie na normotvorbu členského štátu Európskej únie z hľadiska legislatívneho techniky a normotvorných procesov, Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2018, s. 50-51, s. 62). 101. Čo sa týka osobnej pôsobnosti smernice, tak ako vyplýva z vyššie uvedeného (citované relevantné časti preambuly smernice a čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice), smernica odôvodňuje priznanie ochrany oznamovateľom tým, že zamestnanci a ďalšie osoby vykonávajúce prácu pre subjekty verejného a súkromného práva sú často prvými, kto sa dozvie o ohrození alebo poškodení verejného záujmu. Oznamovateľmi tak môžu byť nielen zamestnanci, ale aj osoby v služobnom pomere. Z hľadiska vymedzenia osobnej pôsobnosti smernice je tak významné, že táto sa vzťahuje ako na osoby pracujúce v súkromnom sektore, tak aj na osoby pracujúce vo verejnom sektore, ktoré získali informácie o protispoločenskej činnosti. 102. Účelom smernice je o. i. aj poskytnúť právnu ochranu osobám, ktoré sa z rôznych dôvodov rozhodnú oznámiť protispoločenské správanie, o ktorom sa dozvedeli. Smernica tak predpokladá, že po vykonaní oznámenia (ako dôsledok oznámenia) nebude žiadnym spôsobom dotknuté postavenie oznamovateľa, a preto smernica v čl. 19 upravuje, že členské štátny prijmú všetky opatrenia, aby zakázali akúkoľvek formu odvetných opatrení, pričom smernica demonštratívne („a to najmä vo forme“) upravuje niektoré formy odvetných opatrení. Smernica v čl. 19 písm. a) upravuje ako jednu z foriem odvetného opatrenia aj pozastavenie výkonu činnosti, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že smernica vyslovene pamätá aj na odvetné opatrenia, ktoré sa môžu špecificky vyskytovať v oblasti štátnej služby. 103. Smernica k informáciám o porušeniach v čl. 5 ods. 2 uvádza, že informácie o porušeniach sú informácie, vrátane odôvodnených podozrení o skutočných alebo možných porušeniach a o pokusoch zatajiť takéto porušenia, ku ktorým došlo alebo ku ktorým veľmi pravdepodobne dôjde v organizácii, v ktorej nahlasujúca osoba pracuje alebo pracovala, alebo v inej organizácii, s ktorou nahlasujúca osoba je alebo bola v kontakte prostredníctvom svojej práce. Oznámenie o protispoločenskej činnosti tak nie je naviazané výlučne len na informácie, týkajúce sa organizácie, v ktorej oznamovateľ pracuje, ale je naviazané aj na informácie, ktoré sa týkajú organizácii, s ktorou bol v kontakte a nebol priamo v pracovnom alebo inom obdobnom vzťahu. Uvedené je práve výsledkom verejného záujmu, a to, aby došlo k vyšetrovaniu protispoločenského konania, ktoré nemusí byť vždy naviazané len na „pracovisko“ oznamovateľa. 104. Súhrnom tak možno konštatovať, že smernica (i) predpokladá a nevylučuje, že oznamovateľom môže byť aj príslušník policajného zboru (teda osoba v služobnom pomere), (ii) informáciou o porušeniach nie je len informácia naviazaná na zamestnávateľa oznamovateľa, ale aj informácia o porušeniach mimo tohto zamestnávateľa a (iii) ochrana tak nie je naviazaná len na informácie týkajúce sa zamestnávateľa oznamovateľa. K charakteru ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti – vo vzťahu k zákonu o ochrane oznamovateľov 105. Ako to už správny súd viackrát uviedol, zákon o ochrane oznamovateľov je transpozíciou smernice, pričom z nej vychádza a musí poskytovať minimálne štandardy tak, ako ich upravuje smernice. 106. Na účely vymedzenia, kto je oznamovateľom protispoločenskej činnosti je potrebné poukázať na § 1 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý uvádza, že zákon upravuje podmienky poskytovania ochrany osobám v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom obdobnom vzťahu v súvislosti

s oznamovaním kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Následne je potrebné vyložiť, o aký okruh osôb sa jedná – je potrebné vyložiť pojem „osoba v pracovnoprávnom vzťahu.“ Vo vzťahu k výkladu daného je nutné aplikovať § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý uvádza, že pracovnoprávnym vzťahom je pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer. 107. Samotný zákon o ochrane oznamovateľov tak určuje, že oznamovateľom môže byť aj príslušník policajného zboru, ktorý je v štátnej službe na podklade zákona o štátnej službe (uvedené je plne v súlade aj so znením smernice). Tu správny súd len na doplnenie relevantných informácií odkazuje na § 2 ods. 1 zákona o štátnej službe, ktorý definuje, že policajtom sa rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. Služobný pomer pritom s odkazom na § 16 ods. 1 zákona o štátnej službe vzniká dňom určeným v rozhodnutí nadriadeného o prijatí občana do služobného pomeru, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží služobnú prísahu. 108. Na podklade uvedeného tak správny súd zastáva názor, že ako smernica, tak aj zákon o ochrane oznamovateľov jednoznačne predpokladajú, že oznamovateľom môže byť aj príslušník policajného zboru v služobnom pomere, a teda mu môže byť poskytnutá ochrana na základe zákona o ochrane oznamovateľov. 109. Vo vzťahu k oznamovanej informácii správny súd poukazuje na § 2 písm. b) zákona o ochrane oznamovateľov, pričom oznámením je uvedenie skutočností, o ktorých sa fyzická osoba dozvedela v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom alebo iným obdobným vzťahom a ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti. Vychádzajúc z dôvodnej správy k zákonu o ochrane oznamovateľov možno konštatovať, že samotný zákonodarca definoval oznámenie ako „uvedenie akýchkoľvek skutočností, ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti a kvalifikované oznámenie je uvedenie skutočností, ktoré môžu prispieť k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti. Rozlišovanie medzi týmito pojmami má význam vo vzťahu k poskytovanej ochrane. Oproti platnej úprave sa však pri definícii kvalifikovaného oznámenia nevyžaduje „vyššia kvalita informácií“. Nemusí ísť teda o informácie, ktoré môžu významnou mierou prispieť alebo prispeli k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti.“ Je preto nesprávny výklad, ak sa skutočnosti týkajúce protispoločenskej činnosti formalisticky napájajú výlučne k zamestnávateľovi oznamovateľa. K vzniku ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov 110. Správny súd uvádza, že ochrana zákona o ochrane oznamovateľov v zmysle čl. 6 ods. 1 smernice a jeho implementujúceho § 7 zákona o ochrane oznamovateľov sa aktivuje v čase, kedy je oznámenie vykonané, a to spôsobom, ktorý právne predpisy upravujú. Zákon o ochrane oznamovateľov a ním poskytnutá ochrana teda funguje ako pomyselná nepriestrelná vesta proti odvetným opatreniam, samozrejme od okamihu, kedy si ju potenciálny oznamovateľ „nasadí“, teda vykoná oznámenie podľa zákona o ochrane oznamovateľov. Týmto okamihom sa mu aktivuje ochrana proti možných odvetným opatreniam (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8Ads/100/2025 zo dňa 22.10.2025). Smernica a v jej stopách aj zákon o ochrane oznamovateľov, ktorý ju implementuje, sa tak snaží zabrániť tomu, aby potenciálni oznamovatelia boli od podávania oznámení odradení obavami z možných odvetných opatrení, ktoré by im mohli hroziť v dôsledku učinenia oznámenia. Cieľom smernice a aj zákona o ochrane oznamovateľov je teda motivovať oznamovateľov k tomu, aby neotáľali s oznámením v dôsledku obavy z odvetných opatrení, ale naopak, aby ho vykonali čo najskôr. Preto smernica a aj zákon vytvárajú mechanizmy, ktoré už od okamihu podania oznámenia chránia proti odvetným opatreniam. 111. S prihliadnutím na predmetný prípad správny súd odkazuje na už spomenutý § 7 zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý upravuje základné východiská ochrany oznamovateľa. Uvedené ustanovenie predpokladá, že zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý chránený oznamovateľ nedal súhlas, len so súhlasom Úradu na ochranu oznamovateľov. Podmienka predchádzajúceho súhlasu nie je potrebná (okrem prípadu, že oznamovateľ vyjadrí súhlas s pracovnoprávnym úkonom), ak sa (i) chránenému oznamovateľovi pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo (ii) sa jedná o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.

112. Jednou z výnimiek podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je priznanie nároku chránenému oznamovateľovi. Na podklade dôvodovej správy k zákonu o ochrane oznamovateľov je potrebné uviesť, že samotný zákonodarca uviedol, že súhlas sa nebude vyžadovať iba v prípade, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok (napr. povýšenie v prípade osôb v služobnom pomere). Výnimka sa teda vzťahuje na situáciu, v rámci ktorej sa postavenie chráneného oznamovateľa zlepšuje/ nesťažuje (nezhoršuje) – to znamená, že sa priznáva nárok – napr. priznanie odmeny, benefitov v práci, zvýšenie mzdového ohodnotenia, povýšenie a pod. 113. Ďalšou výnimkou podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je situácia, kedy sa jedná o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Zákonodarca v dôvodovej správe k danému uviedol, že sa jedná o situácie, ak ide o skončenie pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, ktorý nemôže ovplyvniť zamestnávateľ (napr. strata vyžadovanej bezúhonnosti). Výnimka sa teda vzťahuje na situácie, kedy nie je skončenie pracovnoprávneho vzťahu v dispozícii zamestnávateľa, ale v okolnostiach, stojacich mimo jeho dispozície – napr. právoplatné odsúdenie za trestný čin, strata bezúhonnosti, zmena zdravotného stavu, ktorý je vyžadovaný na tú-ktorú prácu a pod. 114. Okrem vyššie uvedených výnimiek je však vo vzťahu k osobe chráneného oznamovateľa potrebné postupovať podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Samotný zákonodarca k zákonu o ochrane oznamovateľov dôvodil, že vznik ochrany a nadobudnutie právneho postavenia chráneného oznamovateľa je významnou zmenou v statuse oznamovateľa ako zamestnanca (tak ako je zamestnanec definovaný v zákone o ochrane oznamovateľov). Priznanie tohto právneho postavenia má na jednej strane zamedziť postihu zamestnanca, motivovaného oznámením zamestnanca o protispoločenskej činnosti, čiže ho chrániť a na druhej strane súčasne povzbudiť iných zamestnancov na oznamovanie skutočností o protispoločenskej činnosti, keďže tieto oznámenia sú podávané vo verejnom záujme. Chránený oznamovateľ má právo na to, aby akýkoľvek zásah zo strany zamestnávateľa do jeho práv a povinností zamestnanca, vykonaný bez jeho súhlasu, podliehal predchádzajúcemu schváleniu. Zákonodarca v dôvodnej správe potvrdil, že Úrad na ochranu oznamovateľov je tou autoritou, ktorá v rámci konkrétneho pracovnoprávneho vzťahu poskytuje ochranu chránenému oznamovateľovi vo vzťahu ku konkrétnemu pracovnoprávnemu úkonu tak, aby vzhľadom na svoju nezávislosť garantoval, že zamestnávateľ nebude oznamovateľa za oznámenie protispoločenskej činnosti postihovať. Predchádzajúci súhlas úradu sa tak stáva imanentnou súčasťou ochrany chráneného oznamovateľa, podmieňujúcou platnosť právneho úkonu zamestnávateľa alebo zákonnosť jeho rozhodnutia. Ak zamestnávateľ bude chcieť urobiť právny úkon, resp. vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu, ktoré sa vzťahuje na chráneného oznamovateľa, bude musieť podať žiadosť o predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s ustanovenými obsahovými náležitosťami, ktorými sú označenie zamestnávateľa a chráneného oznamovateľa, označenie právneho úkonu a jeho odôvodnenie. K prejednávanému prípadu 115. Po preskúmaní žaloby a administratívneho spisu, s prihliadnutím na vyššie uvedené východiská správny súd konštatuje, že povinnosťou orgánu verejnej správy (žalovaného) bolo v súlade s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov požiadať Úrad na ochranu oznamovateľov o súhlas s postupom voči žalobcovi. Podľa názoru správneho súdu sa rozhodovanie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby subsumuje pod pracovnoprávny úkon podľa zákona o ochrane oznamovateľov, na ktorý je potrebný súhlas úradu. Ako to už správny súd uviedol, pracovnoprávnym vzťahom je podľa § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov aj štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer, pričom je nepochybné, že žalobca je príslušníkom PZ, jeho služobný pomer trvá, a je teda v pracovnoprávnom vzťahu podľa § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov so žalovaným. Je tak splnený predpoklad na to, aby sa vo vzťahu k žalobcovi, za splnenia všetkých podmienok, aplikoval zákon o ochrane oznamovateľov. 116. Súčasne úmyslom zákonodarcu jednoznačne bolo (ako to uviedol správny súd vyššie), aby akýkoľvek zásah zo strany zamestnávateľa do práv a povinností zamestnanca ako chráneného oznamovateľa (zamestnanca tak ako ho vymedzuje zákon o ochrane oznamovateľov), vykonaný bez jeho súhlasu, podliehal predchádzajúcemu schváleniu. Vzhľadom na uvedené je tak nepochybné, že pod akýkoľvek zásah možno subsumovať aj dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby – jedná sa o zásah

služobného úradu voči príslušníkovi PZ, v súvislosti s výkonom štátnej služby. Tým, že zákon o ochrane oznamovateľov v § 7 ods. 1 žiadnym spôsobom nediferencuje tieto úkony/zásahy zamestnávateľa (odhliadnuc od výnimky, ktorú priamo uvádza), správny súd zastáva názor, že rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby je pracovnoprávnym úkonom, na ktorý je potrebný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov (v prípade chráneného oznamovateľa). V danom prípade tak neobstojí argumentácia žalovaného, ktorou poukazoval na verejný záujem pri potrebe vydania rozhodnutia o dočasnom pozbavení žalobcu výkonu štátnej služby a na potrebu jeho uprednostnenia – účelom ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti je ochrana pred akýmkoľvek zásahom zo strany zamestnávateľa, ktorý v konaní pred Úradom na ochranu oznamovateľov bude dokazovať, že sa nejedná o odvetné opatrenie, pričom nie je vylúčený súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov na takýto pracovnoprávny úkon. 117. Je nepochybné, že žalobcovi bola opatrením úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 05.10.2023 poskytnutá ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov, a teda stal sa chráneným oznamovateľom – existenciu poskytnutej ochrany koniec koncov nespochybnil ani žalovaný. Dané opatrenie prokurátora bolo žalovanému riadne oznámené (opak nikdy netvrdil), a preto bolo jeho povinnosťou prihliadnuť aj na zákon o ochrane oznamovateľov. Na doplnenie správny súd udáva, že poskytnutie ochrany žalobcovi prokurátorom bolo vykonané s odkazom na § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a teda, žalobcovi bola poskytnutá ochrana Úradom špeciálnej prokuratúry, nie Úradom na ochranu oznamovateľov, pričom doručením oznámenia o poskytnutí ochrany zamestnávateľovi sa oznamovateľ stáva chráneným oznamovateľom – podľa informácií zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov bolo toto oznámenie žalovanému doručené dňa 11.10.2023 – od tohto momentu sa tak žalobcovi poskytla ochrana, a preto od tohto momentu bol žalovaný povinný v prípade akéhokoľvek vykonania pracovnoprávneho úkonu voči žalobcovi aplikovať zákon o ochrane oznamovateľov. 118. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného o tom, že tento právny predpis nie je potrebné aplikovať, naopak, zákon o ochrane oznamovateľov dopĺňa zákon o štátnej službe, pričom tieto dva právne predpisy stoja nezávisle vedľa seba. Ako už uviedol správny súd vyššie, predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov sa stáva imanentnou súčasťou ochrany chráneného oznamovateľa. Ak zamestnávateľ bude chcieť urobiť právny úkon, resp. vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu, ktoré sa vzťahuje na chráneného oznamovateľa, bude musieť podať žiadosť o predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s ustanovenými obsahovými náležitosťami, ktorými sú označenie zamestnávateľa a chráneného oznamovateľa, označenie právneho úkonu a jeho odôvodnenie. Neobstojí tak zjavne nesprávna argumentácia žalovaného v tej časti, kedy poukazoval na výklad týchto dvoch noriem – ich konkurenciu, resp. výklad týkajúci sa špeciality právnej normy. Je tak nesprávny aj výklad žalovaného, ktorý poukázal na to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je obsolentnou právnou úpravou – uvedené ustanovenie je súčasťou platného právneho poriadku, je výsledkom smernice, pričom žalovaný neuviedol žiadnu právne relevantnú skutočnosť k tomu, na podklade čoho dospel k záveru o obsolentnosti právnej normy. Obsolentná právna norma je totiž právnou normou, ktorá síce spĺňa podmienky platnosti, ale vymizla z právneho užívania, pričom nikdy nebola derogovaná. V praxi ide najčastejšie o predpisy alebo časti predpisov, ktoré v dôsledku uplynutia dlhšieho časového obdobia zastarali, ich ustanovenia nemožno reálne aplikovať na spoločenské vzťahy práve v dôsledku ich zmeny, vzniku alebo zániku, sú však naďalej platné, no len vďaka tomu, že nedošlo k ich formálnemu zrušeniu predpísaným spôsobom, alebo ide o „jednorazové“ predpisy, ktorých dôvod prijatia pominul krátko potom ako vznikli (tu pozri napr. Prusák, J. Obsolentná/absolentná právna norma, verejnoprávna korporácia a verejnoprávna inštitúcia. In Justičná revue, 58, 2006, č. 11, s. 1 a nasl.). Žalovaný však v napadnutom rozhodnutí žiadne takého dôvody neuviedol, pričom ako to správny súd uviedol vyššie, § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je platnou a účinnou právnou normou, ktorá sa aplikuje na spoločenské vzťahy. Zároveň, aj vo vzťahu k odkazu žalovaného na doposiaľ nerozvinutú judikatúru správnych súdov, správny súd uvádza, že ním uvádzaná judikatúra (uznesenie KS BA sp. zn. 8CoPr/10/2020 zo dňa 22.12.2020 alebo sp. zn. 8CoPr/15/2023 zo dňa 25.01.2024) nie je judikatúra správneho súdu – uvedené rozhodnutia sú rozhodnutia civilné, pričom vo svojom merite neriešili otázky, týkajúce sa správneho súdnictva – jednalo o konania vo veciach nariadenia neodkladného opatrenia, ktorý je inštitútom výlučne civilného práva. 119. Neobstojí ďalej ani argument žalovaného o tom, že stál „pred dilemou“, či vyhovieť „obsolentnej“ právne úprave (za obsolentnú právnu úpravu teda žalovaný považoval § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov). Povinnosťou orgánu verejnej správy je prihliadnuť na platné a účinné právne predpisy

a konať v ich súlade. Tu správny súd poukazuje napr. na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 499/2011 zo dňa 22.11.2011, podľa ktorého: „neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09) ... Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).“ Súčasne je potrebné pripomenúť, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Jej vplyvom dochádza k vsunutiu ústavných obsahovo-hodnotových vlastností do všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskej únie (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžk/1/2019 zo dňa 18.02.2020). 120. Prejednávaná vec je podľa názoru správneho súdu príkladom zlyhania výkladu právnych noriem zo strany orgánu verejnej správy. Jednoznačná právna úprava nebola vyložená s odkazom na jej účel, ale nesprávne formalisticky. Žalovaný totiž svoj výklad založil na skutočnostiach, ktoré neodzrkadľovali účel právnej normy, ktorý zákonodarca zamýšľal. Súčasne je potrebné uviesť, že je úlohou žalovaného ako orgánu verejnej správy konať a vykladať právne normy tak, aby neboli vykladané izolované, formalisticky a zjavne v rozpore s ich účelom. Neobstojí ani argument žalovaného, že ako orgán verejnej správy, viazaný početnými povinnosťami v zmysle mnohých právnych predpisov, stojí pred dilemou aplikácie zákona o ochrane oznamovateľov a vystavenia sa potenciálnemu riziku omeškania s plnením svojich povinností voči individuálnym osobám, ako aj voči verejnému záujmu, na jednej strane, alebo na druhej strane striktného rešpektovania príslušných zákonov a vystavenia sa možnému postihu zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov (strana 29 napadnutého rozhodnutia). Uvedená myšlienková konštrukcia žalovaného je už však zo svojej podstaty nesprávna – orgán verejnej správy, ktorým nepochybne žalovaný je, je povinný striktne rešpektovať príslušné zákony a tieto aplikovať v súlade s ich účelom. Správny súd opakovane podčiarkuje, že povinnosťou žalovaného je aplikovať a vykladať všetky príslušné právne predpisy v ich vzájomných súvislostiach. Orgán verejnej správy, osobitne ústredný orgán štátnej správy akým je žalovaný, by mal byť garantom zákonnosti, profesionálom, ktorý pozná právo. 121. Ďalej neobstojí ani argument žalovaného v tom, že v prípade, ak by požiadal o predchádzajúci súhlas Úrad na ochranu oznamovateľov, došlo by k porušeniu efektívneho a včas vydaného rozhodnutia vo vzťahu k policajtom, ktorí sú podozriví z úmyselnej trestnej činnosti. Vo vzťahu k žalobcovi boli rozhodnutia založené na uznesení o vznesení obvinenia zo septembra 2021, pričom personálny rozkaz bol vydaný v novembri 2023, teda po viac ako dvoch rokoch. Tento samotný časový odstup z podstaty veci spochybňuje potrebu včasného vydania rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby. V tomto smere dáva správny súd do pozornosti, že v jednoduchých prípadoch Úrad na ochranu oznamovateľov rozhodne bezodkladne a v ostatných veciach do 30 dní odo dňa doručenia žiadosti o udelenie súhlasu (§ 7 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov). Zákon tak stanovuje krátke lehoty na vydanie rozhodnutia o udelenie súhlasu, pričom aj ochrana oznamovateľov protispoločenskej činnosti v sebe obsahuje prvky verejného záujmu – jedná sa o ochranu osôb, ktoré nahlásili protispoločenskú činnosť, pričom práve ochrana im poskytnutá je výsledkom verejného záujmu na odhaľovaní protispoločenskej činnosti. Daná argumentácia žalovaného tak neobstojí. Správny súd pripomína, že Úrad na ochranu oznamovateľov v konaní o udelenie súhlasu preskúmava všetky relevantné skutočnosti, pričom nie je vylúčené, že by Úrad na ochranu oznamovateľov udelil súhlas na vykonanie pracovnoprávneho úkonu. 122. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentoval tým, že vo vzťahu k žalobcovi sa aplikuje jedna z výnimiek podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a teda, že mu bol priznaný nárok,

táto argumentácia je zjavne nesprávna. Ako uviedol správny súd vyššie, za priznanie nároku sa na účely zákona o ochrane oznamovateľov sa považuje situácia, kedy sa oznamovateľovi zlepšuje jeho postavenie v pracovnoprávnom vzťahu. V prípade žalobcu to tak však nie je. Žalobca bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, pričom to, že sa žalobcovi priznal služobný plat vo výške minimálne mzdy s odkazom na § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe nie je možné považovať za priznanie nároku. Samotná dôvodová správa k zákonu o štátnej službe uvádza, že „vzhľadom na to, že policajt v tomto období nevykonáva štátnu službu, patrí mu iba náhrada služobného platu.“ Jedná sa tak o náhradu služobného platu a nie o priznanie akékoľvek nároku, pričom personálnym rozkazom sa len aplikovala zákonná podmienka kráteného služobného platu. 123. Ako nesprávnu argumentáciu ďalej správny súd vyhodnotil aj to, že žalovaný mal za preukázané splnenie aj ďalšej výnimky podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, kedy poukázal na to, že spojenie „súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu“ je potrebné vykladať čo najextenzívnejšie a odkázal aj na poznámku pod čiarou a na § 66 zákona č. 55/2017. V prvom rade správny súd vyhodnotil ako zjavne zmätočné tvrdenia žalovaného, ktorý na jednej strane poukazuje na dočasný charakter dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby a na to, že bolo jeho úlohou vyhodnotiť podmienky na jeho uplatnenie a na strane druhej poukazuje na to, že sa jedná o úkon súvisiaci so skončením vzťahu. Jedná sa tak o zjavne nevyváženú argumentáciu, ktorá sa u žalovaného prispôsobuje okolnostiam. Správny súd však podčiarkuje, že rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta je rozhodnutím predbežnej povahy, účelom ktorého je zabezpečiť výkon štátnej služby, pričom sa však daným rozhodnutím nekončí služobný pomer a policajt dočasne pozbavený výkonu štátnej služby je neustále príslušníkom PZ, a teda mu služobný pomer trvá. Argumentácia žalovaného, ktorou prezentoval svoje úvahy vo vzťahu k naplneniu druhej výnimky, je tak zjavne nesprávna a v rozpore s inštitútom dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. 124. Zároveň neobstojí argument žalovaného o tom, že predmetnú výnimku je potrebné vykladať čo možno najextenzívnejšie. Zákon o ochrane oznamovateľov jednoznačne uvádza, že „ak ide o pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.“ Súčasne ako to už správny súd uviedol vyššie, ide o výnimku, ktorá sa viaže výlučne na skončenie pracovnoprávneho vzťahu v prípadoch, ktoré sú nezávislé od zamestnávateľa – v predmetnom prípade však dané dôvody neboli tvrdené a ani preukázané (zároveň boli popreté aj žalovaným v tých častiach napadnutého rozhodnutia, v ktorých správne poukazoval na to, že dočasným pozbavením výkonu štátnej služby sa služobný pomer nekončí). 125. Ak žalovaný na podporu argumentácie odkazuje na poznámku pod čiarou k § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, ani dané nemôže podľa správneho súdu obstáť. Je síce pravdou, že poznámka pod čiarkou k danému ustanoveniu odkazuje na § 66 zákona č. 55/2017, avšak poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu, čo znamená, že neobsahuje pravidlo správania vzťahujúce sa na skupinu prípadov rovnakého druhu a neurčitého počtu adresátov, ale naopak, taxatívnym alebo demonštratívnym spôsobom odkazujú na iné právne predpisy, ktoré sa aplikujú spolu s právnym predpisom, v ktorom sa poznámka pod čiarou nachádza. Poznámky pod čiarou tak nemajú normatívny charakter, a nie sú teda záväznou súčasťou pravidla správania sa, ale len legislatívnou pomôckou (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/5/2021 zo dňa 31.05.2022). Teda v prípade, ak žalovaný odkazoval na § 66 zákon č. 55/2017, a to bez toho, aby prihliadol na to, že táto poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu, pochybil. Súčasne ako to uviedol správny súd vyššie, smernica predpokladá, že odvetným opatrením môže byť aj pozastavenie výkonu činnosti, čo možno analogicky priradiť aj k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby. B) K námietke žalobcu, týkajúcej sa časového obmedzenia dočasného pozbavenia žalobcu výkonu štátnej služby 126. Žalobca namietol, že žalovaný postupoval v rozpore so zákonom o štátnej službe, keď bol žalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby do času právoplatného skončenia trestného stíhania. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako dôvodnú. 127. V prvom rade je potrebné uviesť, že časové hľadisko dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby je jednoznačne a jasne upravené v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, na podklade ktorého možno policajta dočasne pozbaviť len na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však

na šesť mesiacov; túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia. 128. Časové hľadisko upravené v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe tak reflektuje samotný inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby – jedná sa o rozhodnutie predbežnej povahy, a preto je potrebné, aj vo vzťahu k minimalizácii zásahov do práv policajta, ktorý má byť dočasne pozbavený výkonu štátnej služby, ako aj s prihliadnutím na ďalšie relevantné skutočnosti (napr. prezumpcia neviny), aby bola maximálna lehota dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby striktne dodržaná a predĺžená len vo výnimočných prípadoch, ktoré však musia byť konkrétnym spôsobom odôvodnené. 129. Zákon o štátnej službe tak jednoznačne predpokladá, že v prvom kroku môže byť výkon štátnej služby dočasne pozbavený len na dobu nevyhnutne potrebnú, a to najdlhšie na šesť mesiacov - § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe pritom vo vzťahu k tomuto časovému hľadisku žiadnym spôsobom nerozlišuje, či ide o dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o štátnej službe. Až vo vzťahu k predĺženiu tejto doby zákon stanovuje, že táto doba (teda nevyhnutne potrebná, najdlhšie však na šesť mesiacov) môže byť výnimočne predĺžená v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do času jeho právoplatného skončenia. Toto predĺženie nevyhnutne potrebnej doby, najdlhšie však na šesť mesiacov, nie je bezbrehé, ale musia byť kumulatívne naplnené zákonom stanovené podmienky – (i) v prvom kroku dočasne pozbavený výkon na nevyhnutne potrebnú dobu, najdlhšie na šesť mesiacov a (ii) v druhom kroku existencia výnimočných okolností, ktoré musia byť konkrétnym spôsobom špecifikované a odôvodnené, a to len v prípade vedeného trestného stíhania. K danému správny súd poukazuje aj na súdnu prax kasačného súdu, ktorý uviedol, že „rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta je rozhodnutím predbežnej povahy, účelom ktorého je zabezpečiť výkon štátnej služby v súlade so zákonom po dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov (Túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas výkonu väzby policajta.)“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/33/2019 zo dňa 30.04.2020). 130. Po oboznámení sa s administratívnom spisom však správny súd konštatuje, že žalobca bol ihneď výkonu štátnej služby pozbavený do právoplatného skončenia trestného stíhania, a to bez toho, aby bol splnený prvý krok (doba nevyhnutne potrebná, najdlhšie na šesť mesiacov) a následne neboli v napadnutom rozhodnutí identifikované ani žiadne konkrétne výnimočné okolnosti na možné predĺženie tejto doby. V administratívnom spise sa nenachádza ani zmienka o tom (napr. kópia predchádzajúceho rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby na maximálne 6 mesiacov), že by bol žalobca najprv výkonu štátnej služby pozbavený len na nevyhnutne potrebnú dobu a toto ani žalovaný netvrdil. Samotný personálny rozkaz sa vo svojom odôvodnení obmedzil výlučne len na konštatovanie toho, že „menovaný sa dočasne pozbavuje podľa § 46 ods. 2 zákona do právoplatného skončenia trestného stíhania.“ Zo strany orgánu verejnej správy tak došlo k porušeniu § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, keď nerešpektoval časové hľadisko dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby u žalobcu, a tým tak došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. 131. Vo vzťahu k danému neobstojí argumentácia žalovaného, ktorý sa dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby snažil odôvodniť tým, že v prípadoch trestného stíhania, kedy toto trestné stíhanie vedie OČTK, nemožno odhadnúť dobu, a preto je právomocou ministra dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby až do právoplatného skončenia trestného stíhania. Uvedené tvrdenie nemá relevantný podklad v zákone o štátnej službe. C) K námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočného preukázania splnenia podmienok na to, aby mohlo dôjsť k dočasnému pozbaveniu výkonu žalobcu štátnej služby 132. Žalobca namietol, že žalovaný nezohľadnil viaceré podstatné skutočnosti a okolnosti, nedostatočne zistil skutkový stav veci a dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu naplnenia predpokladov pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe. Žalobca mal za to, že nesprávne právne posúdenie naplnenia predpokladov pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby bolo spôsobené tým, že jediným podkladom žalovaného pre vydanie personálneho rozkazu a napadnutého rozhodnutia bolo uznesenie o vznesení obvinenia, čo podľa žalobcu potvrdil aj žalovaný, avšak žalobca mal za to, že vznesenie obvinenia je len jedným z dvoch zákonných

predpokladov, ktoré musia byť splnené kumulatívne – tým druhým je preukázanie skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania konania, čo však podľa žalobcu absentuje. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako dôvodnú. 133. Vychádzajúc z § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe, policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin. Citované ustanovenie tak na aplikáciu inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby predpokladá kumulatívne naplnenie dvoch podmienok, a to (i) existencia skutočností, ktoré odôvodňujú, že ďalšie ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a (ii) existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu. 134. Nutnosť kumulatívneho splnenia vyššie uvedených podmienok potvrdzuje aj ustálená súdna prax, ktorá uvádza, že ďalšou podmienkou na vydanie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby je preukázanie skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Rozhodovanie nadriadeného je len realizáciou jeho právomoci dočasne pozbaviť policajta výkonu štátnej služby zo zákonom predpokladaných dôvodov a zároveň právom nadriadeného rozhodovať v oblasti právne determinovaných subjektívnych práv policajtov vo veciach služobného pomeru so záväznými právnymi dôsledkami. Použitie inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby nie je inštitútom, ktorým sa neguje garancia prezumpcie neviny alebo ktorým sa prejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej, ale je len nástrojom na ochranu záujmov spoločnosti, ktorý je oprávnený nadriadený aplikovať v prípadoch, keď sú splnené zákonom stanovené podmienky. Tento zákon a ani obdobné právne predpisy nevymedzujú obsah, a teda ani hranice pojmu „dôležitý záujem štátnej služby“ a tento pojem neupravuje ani žiaden vykonávací predpis. Je teda na uvážení nadriadeného, aby v medziach racionálnej úvahy bez akýchkoľvek subjektívnych vplyvov a po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu vyhodnotil, ktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy štátnej služby (tu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžk/24/2017 zo dňa 30.04.2020 alebo rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/20/2018 zo dňa 30.04.2019). 135. Správny súd súčasne analogicky poukazuje aj na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky obsiahnuté v náleze sp. zn. I. ÚS 540/2012 zo dňa 24.04.2013 (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/36/2015 zo dňa 02.02.2016), ktorý uviedol: „Ústavný súd je však toho názoru, že za ústavne konformný výklad ... je potrebné považovať výklad, ktorý prezentuje sťažovateľ v sťažnosti, keď uvádza: «Ak zákon ustanovuje v hypotéze právnej normy určité predpoklady, v danom prípade existenciu „dôležitého záujmu služby“, je potrebné tento predpoklad náležité objasniť, pretože protichodné konanie zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia a možnosť svojvoľného rozhodovania príslušných orgánov. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“. ... Rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán s mocenskou autoritou v oblasti verejnej správy, pričom takéto rozhodnutie nemôže byť odôvodnené len všeobecným poukazom na „dôležitý záujem štátu“ bez toho, aby bol dôležitý záujem štátu konkretizovaný, ako to bolo v prípade sťažovateľa. V opačnom prípade možno rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava považovať za prejav jeho svojvôle, ktorá je v podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná.

Na tom nič nemení ani skutočnosť, že zákon o štátnej službe pojem „dôležitý záujem služby“ nedefinuje. Naopak, práve pri absencii vymedzenia uvedeného pojmu je nevyhnutné, aby bol dôležitý záujem služby pri odvolávaní nadriadených pomenovaný tak, aby mohol správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia ministra dopravy posúdiť, či bol dôležitý záujem služby ako podmienka na odvolanie nadriadeného naplnený, teda či minister dopravy ako správny orgán neprekročil medze správnej úvahy, ku ktorej je oprávnený. Nemožno preto súhlasiť s názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku, že skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu k obsahovým náležitostiam rozhodnutia ministra dopravy nie je právne významné.“ 136. S prihliadnutím na uvedené správny súd súhlasí s tým, že jedna z podmienok, a to podmienka toho, že policajt je dôvodne podozrivý z trestného činu sa preukazuje napr. uznesením o vznesení obvinenia - uznesenie o vznesení obvinenia je relevantným podkladom na splnenie podmienky – „dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu“ – to však samo o sebe nepostačuje. 137. Ako vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe (ktorú uviedol správny súd vyššie), je na uvážení nadriadeného, aby v medziach racionálnej úvahy bez akýchkoľvek subjektívnych vplyvov a po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu vyhodnotil, ktoré skutočnosti bude považovať za také okolnosti, ktoré ohrozujú dôležitý záujem štátnej služby (alebo priebeh objasňovania jeho konania). Uvedené je potrebné nutné naplniť konkrétnymi okolnosťami, čo však v predmetnom prípade absentovalo. Žalovaný sa v majorite zaoberal najmä (i) vzneseným obvinením ako jediným relevantným podkladom pre vydanie rozhodnutí a (ii) všeobecnými konštatovaniami o dôležitom záujme štátnej služby, pričom však nemožno nájsť v napadnutých rozhodnutiach konkrétne okolnosti vo vzťahu k žalobcovi, ktoré by dostatočným spôsobom naplnili uvedený pojem. 138. Personálny rozkaz sa vo svojom odôvodnení obmedzil výlučne na konštatovanie toho, že „ďalšie ponechanie menovaného vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania.“ Bližšie a konkrétnejšie dôvody neboli v personálnom rozkaze žiadnym spôsobom špecifikované. Žalovaný následne v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že práve vydané uznesenie o vznesení obvinenia je dostatočným podkladom a dôvodom k vydaniu napadnutého rozhodnutia, a to v kontexte s tým, že by ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania (strana 37 napadnutého rozhodnutia). Následne sa žalovaný zameral na všeobecné konštatovania, s odkazom na služobnú prísahu (§ 17 zákona o štátnej službe), úpravu tohto zákona a na odkaz na všeobecné povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Jediná skutočnosť, ktorú by bolo možné konkrétne priradiť k žalobcovi je informácia, uvedená na strane 39 napadnutého rozhodnutia, kedy žalovaný konštatoval, že ak by bolo pravdou to, za čo bolo žalobcovi vznesené obvinenie, nejestvovala záruka toho, že by žalobca nepokračoval v takejto nezákonnej činnosti, s cieľom sťažiť alebo zmariť objasňovanie svojho vlastného protiprávneho konania. Okrem uvedeného však správny súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenašiel žiadnu odôvodnenú racionálnu úvahu a ani konkrétne okolnosti, ktoré by po posúdení odôvodňovali dostatočný záver, že bola naplnená táto kumulatívna podmienka. Žalovaným tvrdené skutočnosti sú generické, všeobecné, pričom ako v napadnutom rozhodnutí, tak ani v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne relevantné dôkazy, ktoré by konkrétnym a racionálnym spôsobom odôvodňovali spomenutú podmienku - ako by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by opisovali žalobcu, resp. jeho úkony v rámci výkonu štátnej služby, ktoré by ohrozovali dôležitý záujem štátnej služby. 139. Žalovaný síce na strane 39 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí uvedený skutočný stav veci a z neho vyplývajúci dôvod dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby žalobcu, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh ohrozovania jeho konania, bol preukázaný v súlade s právnymi predpismi na základe podkladov nachádzajúcich sa v súvisiacom materiáli, avšak uvedené tvrdenie nemá podklad v zistenom skutkovom stave. V administratívnom spise sa nenachádza žiaden dôkaz, ktorý by tak, ako to tvrdil žalovaný, odôvodňoval splnenie danej podmienky. Administratívny spis sa totiž obmedzil len na informáciu o vznesenom obvinení, na personálny rozkaz, rozklad a napadnuté rozhodnutie. Iné dôkazy, ktoré by preukazovali tvrdenia žalovaného v administratívnom spise nie sú, a preto správny súd vyhodnotil, že napadnuté rozhodnutie

vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci potrebného pre riadne právne posúdenie veci. 140. Zároveň podľa názoru správneho súdu, aj s prihliadnutím na charakter dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, nemôžu zostať bez povšimnutia okolnosti, na ktoré žalobca poukazoval – (i) dôvodnosť trestného stíhania a uznesenie KS BA, (ii) časové hľadisko vznesenia obvinenia vo vzťahu k vydaniu napadnutých rozhodnutí a (iii) to, že žalobca bol od vznesenia obvinenia v štátnej službe, pričom z rozhodnutí nie je zrejmé, aké okolnosti sa zmenili, ak sa pristúpilo k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby. Aj uvedené okolnosti je podľa správneho súdu nutné vyhodnotiť vo vzťahu k splneniu tejto podmienky – a teda, či ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby, s prihliadnutím na uvedené skutočnosti, ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. 141. Nutnosť naplnenia tejto zákonnej podmienky konkrétnymi okolnosťami (s prihliadnutím na osobu a konanie žalobcu) je daná. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu a napadnutého rozhodnutia nevzhliadol žiadne konkrétne okolnosti a dôkazy, ktorými by žalovaný danú podmienku obsahovo naplnil. Súčasne je potrebné súhlasiť so žalobcom, že ním tvrdené okolnosti (uvádzané v predchádzajúcom bode tohto rozsudku) majú vplyv na vyhodnotenie, či je daná podmienka splnená. Ak totiž počas dvoch rokov od vznesenia obvinenia žalobca vykonával štátnu službu, neboli voči nemu vykonané žiadne pracovné alebo iné organizačné úkony zo strany nadriadeného v jeho neprospech (čo potvrdil žalovaný aj na pojednávaní), je podľa názoru správneho súdu povinnosťou žalovaného, aby to, že po viac ako dvoch rokoch od vznesenia obvinenia pristúpi k aplikácii § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, dostatočne a presvedčivo odôvodnil a podporil relevantnými dôkazmi. Vo vzťahu k žalobcovi to však absentuje, pričom správny súd nevzhliadol žiadnu dôvodnú okolnosť, ktorú by žalovaný tvrdil a ktorá by odôvodňovala nutnosť, po viac ako dvoch rokoch od vznesenia obvinenia, aplikáciu inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. D) K námietke žalobcu o tom, že žalovaný s ním zaobchádzal v rozpore so zákazom diskriminácie 142. Žalobca namietol, že žalovaný zaobchádzal so žalobcom v rozpore so zákazom diskriminácie, pretože ak zamestnávateľ urobí voči zamestnancovi, ktorý má status chráneného oznamovateľa negatívny postihujúci pracovnoprávny úkon v príčinnej súvislosti s jeho oznámením o protispoločenskej činnosti, t. j. ide o odvetné opatrenie, takéto zaobchádzanie so zamestnancom je diskriminačné, pretože ak by zamestnanec neoznámil protispoločenskú činnosť, t. j. neexistoval by tu dôvod oznámenia kriminality alebo protispoločenskej činnosti, zamestnávateľ by voči nemu nevykonal postihujúci pracovnoprávny úkon. Žalobca mal za to, že žalovaný konal diskriminačne, keďže s ním zaobchádzal menej priaznivo ako s inými policajtami s obdobným služobným zaradením ako žalobca, na ktorých sa nedopadá rovnaký diskriminačný dôvod – oznámenie kriminality alebo protispoločenskej činnosti. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 143. Čo sa týka zásady zákazu diskriminácie, táto sa odvodzuje z článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nikoho nemožno z dôvodov uvedených v tomto článku Ústavy Slovenskej republiky poškodzovať alebo zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať. Nie je možné tento ústavný imperatív vykladať takým spôsobom, že akákoľvek osoba má nárok na čokoľvek, na čo má nárok akákoľvek iná osoba. Podstatou diskriminácie je rozdielne zaobchádzanie s osobami v rovnakej situácii. 144. Zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovno-právnych vzťahov sa uplatňuje aj v spojení s právami osôb v oblastiach výkonu zamestnania, povolania, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii. Realizácia práv vyplývajúcich zo zákona o štátnej službe v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania sa tak prostredníctvom § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe zaručuje rovnako všetkým policajtom pri vykonávaní štátnej služby. 145. V prípade diskriminácie (resp. nerovnakého zaobchádzania) sa musí preukázať existencia neodôvodneného rozdielneho zaobchádzania na základe zakázaných diskriminačných dôvodov. Požiadavka, aby žalujúca strana musela preukázať, že bola diskriminovaná práve a výlučne z určitého dôvodu, a nie z iného dôvodu, je však celkom zjavne nesplniteľná, lebo preukázať motiváciu (pohnútku) žalovanej strany je z povahy veci vylúčené (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. PL. ÚS 37/04 zo dňa 26.04.2006). Práve preto podľa § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom

zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov (ďalej len „antidiskriminačný zákon“) postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Podľa tohto ustanovenia antidiskriminačného zákona je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého zaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z niektorých zo zákonom aprobovaných diskriminačných dôvodov došlo. Špecifikum rozloženia dôkazného bremena sa zakladá práve na povinnosti žalobcu oznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť), že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 90/2015-40 zo dňa 01.12.2015). 146. Správny súd v tomto smere konštatuje, že žalobca nepredložil žiadne dostatočne konkrétne tvrdenia, na základe ktorých by bolo možné tvrdiť existenciu neodôvodneného rozdielneho zaobchádzania. Ak žalobca podstatu diskriminácie videl v tom, že bol voči nemu vykonaný pracovnoprávny úkon z dôvodu, že podal oznámenie o protispoločenskej činnosti, uvedené na založenie obráteného dôkazného bremena, resp. na konštatovanie diskriminačného konania, nepostačuje. Zároveň správny súd nevzhliadol žalobcom tvrdenú príčinnú súvislosť. Žalobcom uvádzané odlišné zaobchádzanie (časové hľadisko vydania personálneho rozkazu, nedostatočné odôvodnenie personálneho rozkazu, vytýkané procesné pochybenia a pod.) sami o sebe nedosahujú podľa názoru správneho súdu takú úroveň, aby ich bolo možné charakterizovať ako neodôvodnené rozdielne zaobchádzanie. Žalobcom uvádzané dôvody môžu mať vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, avšak to, že správny súd vysloví nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a tieto zruší, neznamená automaticky diskrimináciu účastníka konania. Nad rámec povinnosti oznámiť skutočnosti, z ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii došlo, žalobca ani nenavrhol vykonať žiadny dôkaz o svojom tvrdení o nerovnakom zaobchádzaní. V tejto časti preto žalobca neuniesol ani bremeno tvrdenia a správny súd považuje túto námietku za nedôvodnú. E) K námietke žalobcu ohľadom porušenia pravidiel ustanovených v 12. časti zákona o štátnej službe 147. Žalobca namietol, že nebol dodržaný procesný postup tak, ako to upravuje § 231 a nasl. zákona o štátnej službe, keď prvým úkonom orgánu verejnej správy bolo doručenie personálneho rozkazu bez toho, aby mohol žalobca využiť svoje procesné práva, najmä vyjadriť sa k predmetu konania a navrhovať dôkazy. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. 148. Možno súhlasiť so žalobcom v tom, že konanie vo veci dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby je konaním vo veciach služobného pomeru, pričom s odkazom na § 235 ods. 1 zákona o štátnej službe sa konanie začína na návrh účastníka konania alebo služobného úradu a ak sa konanie začína z podnetu ministra alebo nadriadeného, konanie je začaté dňom, keď urobil voči účastníkovi konania prvý úkon (§ 235 ods. 3 zákona o štátnej službe). Zákon o štátnej službe bližšie nedefinuje, čo sa rozumie pod prvým úkonom – teda nepredpisuje formu a náležitosti prvého úkonu orgánu verejnej správy voči účastníkovi konania, pričom vo vzťahu ku konaniu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby zákon o štátnej službe nevyžaduje, aby bol pred vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby vypracovaný návrh na začatie konania a tento návrh bol doručený dotknutému príslušníkovi. Prvým úkonom tak vo vzťahu ku konaniu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby môže byť aj personálny rozkaz (zákon o štátnej službe to nevylučuje), voči ktorému je prípustný opravný prostriedok, v rámci ktorého môže dotknutý príslušník využiť svoje procesné práva a hájiť sa. Uvedené bolo splnené aj voči žalobcovi – žalobca mal možnosť podať voči personálnemu rozkazu rozklad, tento podal, pričom v ňom navrhoval dôkazy na podporu svojich tvrdení. 149. Len na okraj správny súd uvádza, že s odkazom na § 247a zákona o štátnej službe sa na konanie nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia, a preto zákon o štátnej službe má vlastné procesné pravidlá konania, medzi ktoré o. i. patrí aj to, že prvým úkonom môže byť personálny rozkaz týkajúci sa dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. 150. Samozrejme, oprávnený orgán je s odkazom na § 233 zákona o štátnej službe povinný postupovať tak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci, avšak uvedené nemá priamu súvislosť s tým, aby bolo potrebné formálne vydanie oznámenia o začatí konania alebo návrhu, pretože táto povinnosť, teda povinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci vyplýva orgánu verejnej správy priamo zo zákona.

Ak by zo strany orgánu verejnej správy došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci, jedná sa o nedostatok v dokazovaní a nie o nedostatok v tom, že prvým úkonom nebolo napr. oznámenie o začatí konania. 151. Súčasne je možné súhlasiť so žalovaným v tom, že zákon o štátnej službe priamo pri niektorých druhoch konania vyžaduje, aby bola daná možnosť vyjadriť sa k veci (napr. § 56 ods. 1 zákona o štátnej službe) alebo musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie (§ 193 ods. 2 zákona o štátnej službe – a aj to nie pri všetkých dôvodoch na prepustenie zo služobného pomeru). V prípade konania o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby však zákon takúto požiadavku nestanovuje. Záverom 152. Na podklade vyššie uvedených skutočnosti dospel správny súd k záveru o dôvodnosti podanej žaloby, a preto s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Orgán verejnej správy bude v ďalšom konaní povinný postupovať v súlade so záverom tunajšieho súdu, pri rozhodovaní rešpektovať zákon o štátnej službe, ako aj príslušné ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov. Správny súd pripomína, že žalobca má status chráneného oznamovateľa, a preto bude povinnosťou orgánu verejnej správy aplikovať príslušné ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov a ak dospeje k záveru o tom, že voči žalobcovi vykoná pracovnoprávny úkon, obráti sa so žiadosťou podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov na príslušný orgán. Ak bude orgán verejnej správy disponovať všetkými relevantnými procesnými súhlasmi a zotrvá na potrebe aplikácie dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, riadne odôvodní podmienky, ktoré na aplikáciu tohto inštitútu kladie zákon o štátnej službe a ustálená súdna prax, pričom tieto podmienky musia mať podklad v dostatočne zistenom skutkovom stave veci. 153. Správny súd uvádza, že zrušením napadnutého rozhodnutia a personálneho rozkaz sa vec vracia do okamihu (právneho a časového) pred rozhodnutím prvostupňového orgánu. Tu správny súd odkazuje aj na právnu teóriu (Baricová, J. a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 948), ktorá uvádza, že zrušujúci rozsudok správneho súdu okamihom právoplatnosti nielen odstráni napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie, ale spravidla aj vec vráti do okamihu pred rozhodnutím žalovaného alebo prvostupňového orgánu (v závislosti od toho, či došlo aj k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia). V posudzovanom prípade sa tak konanie vracia do štádia pred rozhodnutím prvostupňového orgánu, ktorý bude v ďalšom konaní povinný aplikovať relevantné právne predpisy a skutkový stav, vzniknutý k momentu, ku ktorému sa vec vrátila na ďalšie konanie. 154. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP. Ďalšiemu účastníkovi konania správny súd právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné, aby mu bolo toto právo priznané – ďalší účastník konania je zároveň v postavení nezávislého orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou, ktorému analogicky s odkazom na § 168 SSP možno náhradu trov konania priznať len výnimočne, avšak tieto výnimočné dôvody neboli zo strany správneho súdu vzhliadnuté. 155. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od doručenia tohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).