{"guid": "29cbf621-03ec-42bd-85f6-e2af2863c3e9:ac533665-157c-42fb-a433-cec3cd0e65e1", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100629.3", "spisova_znacka": "3S/50/2024", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. 3S/50/2024 z 19. 11. 2025", "citacia": "rozsudok Správneho súdu v Bratislave z 19. novembra 2025, sp. zn. 3S/50/2024, ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100629.3", "identifikacne_cislo": "0724100629", "sud": {"guid": "sud_176", "nazov": "Správny súd v Bratislave", "typ": "spravny", "slug": "spravny-sud-v-bratislave"}, "sudca": "JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M.", "datum_vydania": "2025-11-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-46", "nazov": "§ 46 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-46", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-46.odsek-2", "nazov": "§ 46 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-46.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-46.odsek-3", "nazov": "§ 46 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-46.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-46"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c,e", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. c) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c,e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-2", "nazov": "§ 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/365/#paragraf-11.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/365-2004/paragraf-11"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-46", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2004/365#paragraf-11"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/ac533665-157c-42fb-a433-cec3cd0e65e1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100629.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100629.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:SpSBA:2025:0724100629.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nSprávny súd v Bratislave\n3S/50/2024\n0724100629\n19. 11. 2025\nJUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M.\nECLI:SK:SpSBA:2025:0724100629.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nSprávny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M.\n(sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v\nprávnej veci žalobcu: A. B. A. C., bytom D. XX, XXX XX E., dátum narodenia: XX.XX.XXXX, zastúpený:\nDentons Europe CS LLP, organizačná zložka, so sídlom Bottova 2A, 811 09 Bratislava - mestská časť\nStaré Mesto, IČO: 36 861 391, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom\nPribinova 2, 812 72 Bratislava, IČO: 00 151 866, za účasti: Úrad na ochranu oznamovateľov, so sídlom\nNámestie slobody 29, 811 06 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\nSPSČ-PO3-2024/001162-007 zo dňa 19.02.2024, takto\nrozhodol:\nI. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania zo dňa 24.01.2025 z a m i e t a .\nII. Súd z r u š u j e rozhodnutie ministra vnútra Slovenskej republiky č. SPSČ-PO3-2024/001162-007 zo\ndňa 19.02.2024 a personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky číslo: 436 zo dňa 27.10.2023\na vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.\nIII. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.\nIV. Ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh administratívneho konania\nStručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia\n1. Personálnym rozkazom ministra vnútra Slovenskej republiky č. 436 zo dňa 27.10.2023 (ďalej len\n„prvostupňové rozhodnutie“ alebo „personálny rozkaz“) bol žalobca podľa § 46 ods. 1 písm. b) a ods.\n2 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej\nslužby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“) dňom 03.11.2023 dočasne pozbavený výkonu štátnej\nslužby do právoplatného skončenia trestného stíhania. S odkazom na § 46 ods. 3 zákona o štátnej\nslužbe sa dňom 03.11.2023 žalobcovi poskytol služobný plat vo výške minimálnej mzdy, pričom sa tento\nslužobný plat zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však\ndo výšky 70 % priznaného služobného platu. V personálnom rozkaze bolo konštatované, že žalobca\nbol zaradený do stálej štátnej služby, na funkcii – starší vyšetrovateľ oddelenia Západ odboru ochrany\na prevencie útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby, t. j. poverený výkonom\ndočasne neobsadenej riadiacej funkcie zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany,\nprevencie a boja proti korupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby.\n\n2. Žalobca bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby s odkazom na uznesenie vyšetrovateľa PZ\nČVS: F./OISZ-2021 zo dňa 13.09.2021, ktorým bolo voči žalobcovi vznesené obvinenie na podklade\nv uznesení špecifikovaných trestných činov. Na podklade uvedeného bolo konštatované, že ďalšie\nponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh\nobjasňovania jeho konania, a preto bol žalobca dočasne pozbavený do právoplatného skončenia\ntrestného stíhania.\n3. Voči personálnemu rozkazu podal žalobca rozklad zo dňa 03.11.2023 (ďalej len „rozklad“), pričom\nnamietol: (i) vydaniu personálneho rozkazu nepredchádzalo žiadne konanie predpokladané v dvanástej\nčasti zákona o štátnej službe, (ii) nerešpektovanie a ignorovanie právoplatného rozhodnutia súdu\no podstatnej otázke – vo vzťahu k dôvodnosti trestného stíhania žalobcu, (iii) na vydanie personálneho\nrozkazu nebol udelený predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, a preto je personálny\nrozkaz ex lege neplatný, (iv) výrok personálneho rozkazu nerešpektuje zákonné časové obmedzenie\ndočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, (v) personálny rozkaz nespĺňa zákonné náležitosti a je\nnepreskúmateľný a arbitrárny a (vi) personálny rozkaz porušuje zásadu rovnakého zaobchádzania.\n4. Na podklade podaného rozkladu vydal žalovaný rozhodnutie č. SPSČ-PO3-2024/001162-007 zo\ndňa 19.02.2024 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým rozhodol tak, že zmenil výrokovú časť\npersonálneho rozkazu tak, že žalobca bol od 03.11.2023 dočasne pozbavený výkonu štátnej služby do\nprávoplatného skončenia trestného stíhania, pričom sa mu od 03.11.2023 poskytne služobný plat vo\nvýške minimálnej mzdy, a tento sa zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú\nosobu, najviac však do výšky 70 % priznaného služobného platu. Súčasne bola zmenená funkcia\nžalobcu, a to na: zástupca riaditeľa útvaru a súčasne riaditeľ odboru ochrany, prevencie a boja proti\nkorupcii útvaru ochrannej služby a prevencie Úradu inšpekčnej služby.\n5. Žalovaný ako dôvodnú námietku žalobcu vyhodnotil to, že (i) personálny rozkaz nezohľadňoval\nskutočný stav veci tým, že nebolo zohľadnené aktuálne funkčné zaradenie žalobcu a (ii) personálny\nrozkaz vychádzal z obvinenia, ktoré bolo voči žalobcovi vznesené, avšak bolo v celom rozsahu\nzrušené uznesením generálneho prokurátora Slovenskej republiky č. IV/3 GPt 117/21/1000-27 zo\ndňa 04.02.2022. Na podklade uvedeného žalovaný konštatoval, že síce sa jednalo o nedostatok\npersonálneho rozkazu, avšak tento nebol odôvodnený výlučne s odkazom na zrušené obvinenia, ale\naj inými skutočnosťami. Žalovaný tak pristúpil k zmene odôvodnenia personálneho rozkazu tak, že\nslová, ktoré sa týkali zrušeného obvinenia, sa vypustili. Ďalej došlo k zmene aj vo vzťahu k zmene\nprávnej kvalifikácie trestného činu, z ktorého bol žalobca obvinený – k zmene došlo dňa 14.07.2023\ntak, že konanie je kvalifikované ako zločin zneužívania právomoci verejného činiteľa spáchaný formou\nspolupáchateľstva.\n6. Ďalej sa žalovaný zameral na to, či naďalej obstojí ako zákonná a vecne správna výroková časť\npersonálneho rozkazu, ktorej obsahom je samotné rozhodnutie vo veci a ktorá ako taká tvorí jadro\nsamotného rozhodnutia. Uviedol, že keďže aplikovaný § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe\nvyžaduje na to, aby bolo možné policajta dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby, existenciu hoci aj\nsingulárneho podozrenia zo spáchania trestného činu, žalovaný mal za to, že keďže žalobcovi bolo stále\nvznesené obvinenie (pričom došlo k zmene kvalifikácie skutku), predpoklady na dočasné pozbavenie\nžalobcu zakotvené v § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe boli dané už v čase vydania\npersonálneho rozkazu a pretrvali aj do času vydania napadnutého rozhodnutia. Žalovaný mal za to, že\nako ku dňu vydania personálneho rozkazu, tak aj ku dňu vydania napadnutého rozhodnutia bol žalobca\ndôvodne podozrivý zo spáchania zločinu zneužívania právomoci verejného činiteľa, spáchaného formou\nspolupáchateľstva.\n7. Žalovaný uviedol, že ako prvostupňový orgán, tak aj žalovaný vidí dôležitý záujem štátnej služby\nv tom, že v dôležitom záujme štátnej služby je, aby všetci príslušníci policajného zboru, ktorý je\nozbrojeným bezpečnostným zborom a ktorý plní úlohy vo veciach vnútorného poriadku, bezpečnosti,\nboja proti zločinnosti, vrátane jej organizovaných foriem a medzinárodných foriem a úlohy, ktoré\npre policajný zbor vyplývajú z medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, dodržiavali služobnú\ndisciplínu, ktorá spočíva v dôslednom plnení povinností daných Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými\nzákonmi, zákonmi, ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, služobnou prísahou, rozkazmi,\nnariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených (§ 47 zákona o štátnej službe), v rozpore s čím páchanie\n\númyselnej trestnej činnosti, hoci len v rovine podozrenia, nesporne je. Bolo by v príkrom rozpore so\nzáujmami štátnej služby, ak by uvedené činnosti boli naďalej zverené žalobcovi, ktorý je dôvodne\npodozrivý z páchania úmyselnej trestnej činnosti. Dôležitý záujem štátnej služby bolo možné podľa\nžalovaného ďalej identifikovať v tom, že žalobca sa nielenže spreneveril riadnemu plneniu spomenutých\núloh služobného úradu, čím nepochybne porušil minimálne v rovine pravdepodobnosti dostatočnej\nna vznesenie obvinenia služobnú disciplínu, nechránil občanov a spoločnosť pred páchaním trestnej\nčinnosti, ale práve naopak, svoje postavenie policajta zneužil na účely vykonania na vymyslenom\nzáklade realizovaných zásahov do práv iných osôb s cieľom zabrániť im vo vyšetrovaní trestnej činnosti.\nPreto došlo k vydaniu rozhodnutia, ktorým bol žalobca v zmysle § 46 ods. 1 písm. b) a ods. 2 zákona\no štátnej službe od 03.11.2023 do právoplatného skončenia trestného stíhania dočasne pozbavený\nvýkonu štátnej služby.\n8. Ďalej sa žalovaný vysporiadal s námietkou žalobcu o tom, že vydaniu personálneho rozkazu\nnepredchádzalo žiadne konanie predpokladané v 12. časti zákona o štátnej službe, čím došlo\nk porušeniu § 233 až § 247a zákona o štátnej službe, a teda k porušeniu práva žalobcu na inú právnu\nochranu. Tu žalovaný poukázal na to, že personálny rozkaz má povahu predbežného opatrenia s tým,\nže ak dôjde k ustáleniu toho, že sú splnené podmienky uvedené v § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe,\npríslušný orgán vydá dané rozhodnutie, a preto ak prvostupňový orgán vydal personálny rozkaz bez\ntoho, aby umožnil žalobcovi sa vyjadriť pred jeho vydaním, nešlo o takú vadu, ktorá má vplyv na\nzákonnosť rozhodnutia.\n9. Žalovaný uviedol, že povinnosť poskytnúť účastníkovi konania možnosť pred vydaním rozhodnutia\nvyjadriť sa k veci, navrhovať dôkazy a iniciovať ich doplnenie pre oprávnené orgány vyplýva iba pri\nniektorých druhoch konaní vo veciach služobného pomeru, ktoré sú taxatívne ustanovené – žalovaný\npoukázal na § 56 ods. 1 alebo § 193 zákona o štátnej službe. Keďže však zákon o štátnej službe takúto\nvýnimku v prípade dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej\nslužbe, na rozdiel od konania o uložení disciplinárneho opatrenia alebo konania o prepustení policajta\npodľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona o štátnej službe výslovne nezakotvuje, konštatoval, že postup\nprvostupňového orgánu pred vydaním personálneho rozkazu plne zodpovedal procesným pravidlám\nv 12. časti zákona o štátnej službe. Žalovaný pripomenul, že personálny rozkaz má dočasný charakter\na ako taký konečným spôsobom služobný pomer žalobcu neupravoval, pretože ak by sa preukázalo, že\ntrestné stíhanie voči žalobcovi bolo neopodstatnené, dočasné pozbavenie sa nielen skončí, ale by došlo\naj k doplateniu rozdielu, o ktorý bol žalobcovi služobný plat krátený. Ak by zároveň došlo k právoplatnému\nuznaniu viny žalobcu, zabezpečovacia povaha daného opatrenia by zaistila žalobcovi neprítomnosť vo\nvýkone štátnej služby od zistenia vzniku dôvodného podozrenia z trestnej činnosti až do vykonateľnosti\nrozhodnutia podľa § 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe.\n10. Žalovaný uviedol (strana 19. napadnutého rozhodnutia), že jedinými podkladmi pre vydanie\npersonálneho rozkazu bola informácia vyšetrovateľa Policajného zboru (ďalej aj „PZ“) odboru inšpekčnej\nslužby Západ útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2021 zo dňa 16.09.2021, ktorá pre žalobcu ako\nobvineného z tam uvedených trestných činov nemohla predstavovať novú skutočnosť, pretože si musel\nbyť prirodzene vedomý, že sa voči nemu trestné stíhanie vedie. Žalovaný ustálil, že k namietanému\npochybeniu prvostupňového orgánu nedošlo, keďže mu právna úprava danú povinnosť neukladá\na jednak, ak by k takémuto hypotetickému pochybeniu došlo, nemalo by vplyv na vecnú správnosť\nprvostupňového rozhodnutia – vo vzťahu k tomu, že došlo k riadnemu zisteniu skutkového stavu v konaní\na vyhodnoteniu jediného právnou úpravou predpokladaného dôkazu – informácia o vznesení obvinenia.\n11. Ďalej sa žalovaný vyjadril k námietke žalobcu o tom, že sa orgán verejnej správy nevysporiadal\ns existenciou právoplatného uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2Tpo/65/2021 zo dňa\n01.10.2021 (ďalej len „uznesenie KS BA“), v ktorom sa konštatovalo, že trestné stíhanie žalobcu nie\nje dôvodné. Tu žalovaný uviedol, že si nemôže vytvárať autonómny názor na to, či je dostatočne\npravdepodobné, že zo strany policajta došlo alebo nedošlo k spáchaniu trestného činu, pričom jediným\nrelevantným podkladom, bez ohľadu na uznesenie KS BA zostáva výlučne trestnoprávny úkon, ktorým\nsa podozrenie zo spáchania trestného činu deklaruje. S odkazom na judikatúru žalovaný uviedol, že\nsprávnym orgánom neprináleží hodnotiť opodstatnenosť vznesenia obvinenia zo strany orgánu činného\nv trestnom konaní (ďalej aj „OČTK“). Žalovaný uviedol, že neskúmal trestnoprávnu zodpovednosť\nžalobcu, ale len naplnenie pojmových znakov inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.\nŽalovaný mal za to, že zo znenia § 46 zákona o štátnej službe vyplýva, že dočasné pozbavenie\n\nvýkonu štátnej služby je predbežným personálnym opatrením dočasného charakteru, ktoré musí\nnadriadený prijať vtedy, ak sú naplnené v ňom uvedené dôvody. Žalovaný považoval za dostatočne\npreukázanú existenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu, a to na základe uznesenia\nvyšetrovateľa PZ odboru inšpekčnej služby Západ útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2021 zo dňa\n14.09.2021 v nadväznosti na informáciu útvaru inšpekcie ÚIS č. F./OISZ-2023 zo dňa 22.01.2024.\nUznesenie KS BA zároveň nesmerovalo k predmetu konania správneho orgánu a nejednalo sa\no rozhodnutie, ktoré by sa dotýkalo podkladu personálneho rozkazu založeného na existencii a trvaní\ndôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu zo strany žalobcu.\n12. Žalovaný vyjadril nesúhlas s námietkami žalobcu o tom, že sa na vydanie personálneho rozkazu\nvyžadoval v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 54/2019 Z. z. o ochrane oznamovateľov protispoločenskej\nčinnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\no ochrane oznamovateľov“) súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalovaný sa nestotožnil\ns tvrdením žalobcu o generálnej prednosti zákona o ochrane oznamovateľov. Uviedol, že od prípadov\nšpeciality právnych noriem a následnej možnosti uplatnenia parémie lex specialis derogat legi generali\nje potrebné odlišovať prípady, keď jedno ustanovenie len modifikuje iné ustanovenie bez toho, aby\nvzťah osobitnosti (špeciality) medzi týmito dvoma právnymi normami vôbec vznikol. Žalovaný na základe\nsvojho výkladu dospel k tomu, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nie je v pomere\nšpeciality k zákonu o štátnej službe a nejedná sa ani o osobitné ustanovenie voči akejkoľvek jednotlivej\nhmotnoprávnej úprave tohto právneho predpisu. Podľa žalovaného je § 7 ods. 1 zákona o ochrane\noznamovateľov procesnou úpravou a takto formulované pravidlo správania nemôže už z povahy veci\nmodifikovať aplikovaný § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe. Žalovaný uviedol, že § 7 ods. 1 zákona\no ochrane oznamovateľov uvedené ustanovenie zákona o štátnej službe len modifikuje tým spôsobom,\nže k procesným postupom založeným na nevyhnutnosti presného a úplného zistenia skutočného stavu\nveci a povinnosti zabezpečenia potrebných podkladov dopĺňa určité procesné povinnosti v tejto právnej\nnorme. Nejedná sa tak o pomer špeciality, ale o modifikáciu procesnej normy zákona, pri ktorej bez\nďalšieho, hlavne bez náležitého zhodnotenia účelu domnelo si konkurujúcich právnych úprav, nemožno\ntvrdiť, uplatňovanie ktorého pravidla správania sa má mať prednosť.\n13. Žalovaný zastal názor, že zákon o ochrane oznamovateľov je zameraný na ochranu osôb\nv pracovnoprávnom vzťahu alebo inom obdobnom vzťahu v súvislosti s oznamovaním kriminality alebo\ninej spoločenskej činnosti, na čo má slúžiť aj § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, naproti tomu\núčelom § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je primárne zabezpečenie riadneho fungovania\norgánu štátu na úseku vnútornej bezpečnosti po personálnej stránke, a to aj v prípade, že ten-ktorý\npolicajt sa dostane do podozrenia, že spáchal trestný čin. V primárnom ponímaní tieto právne normy\nchránia záujem štátnej služby pred tým, aby v jej výkone zostávali príslušníci PZ, pri ktorých samotná\nprítomnosť pri plnení úloh štátu neposkytuje z dôvodu podozrenia zo spáchania trestného činu záruku\nriadneho a nespochybniteľného výkonu štátnej služby. Pri hodnotení toho, aplikácia ktorej právnej normy\nmá mať prednosť, nemožno opomenúť ani charakter trestnej činnosti, z ktorej bol žalobca dôvodne\npodozrivý a následne vyhodnotiť jej presah nielen v rámci posúdenia vplyvu na dôležitý záujem štátnej\nslužby, ale predovšetkým v širšej súvislosti na fungovanie a obraz PZ.\n14. Žalovaný poukázal na to, že u žalobcu existuje nie nevýznamná pravdepodobnosť, že sa dopustil\nnie hocijakého trestného činu, ale úmyselného trestného činu, ktorý navyše priamo súvisí s plnením\nzverených úloh štátu na objasňovaní trestnej činnosti, zisťovaní okolností jej spáchania a spravodlivého\npotrestania jej páchateľa. Uvedené je spôsobilé mať negatívny dopad na vyšetrovanie trestnej činnosti,\njeho objektívnosť a nestrannosť a v neposlednom rade aj na obraz policajnej činnosti v očiach verejnosti.\nV danom kontexte tak predstavuje oprávnený záujem služobného úradu, aby štátnu službu nevykonávali\npolicajti dôvodne podozriví z trestnej činnosti svojím cieľom zameranej proti samotnej podstate úloh štátu\nv oblasti trestnej politiky, a ide o absolútne minimum opatrení vo vzťahu k zachovaniu reputácie v očiach\nverejnosti. Pokiaľ ide o konfrontáciu takto ohrozeného záujmu štátnej služby s individuálnymi právami\nžalobcu zakotvenými v zákone o ochrane oznamovateľov je nespochybniteľné, že v posudzovanom\nprípade záujem na riadnom chode vyšetrovacích orgánov a na zachovaní, ba dokonca vo svetle\nširokej medializácie prípadu žalobcu až na obnovení dôvery občanov v zákonnosť v podmienkach\nSlovenskej republiky uplatňovaných vyšetrovacích metód, a teda riadnom chode orgánov štátu, zaiste\nprevažuje nad individuálnym záujmom žalobcu vykonávať štátnu službu aj napriek podozreniu zo\nspreneverenia sa záväzkom príslušníka PZ na úseku zverených činností a na ochrane pred personálny\nrozkazom založeným dočasným zásahom do služobného pomeru žalobcu tvoriacej predmet úpravy\n\nzákona o ochrane oznamovateľov. Každým ďalším dňom výkonu štátnej služby žalobcu by sa zvyšovalo\nriziko realizácie a následného verejného vnímania vyšetrovania v podmienkach Slovenskej republiky\ncez prizmu akceptácie v uznesení o vznesení obvinenia popísaných prostriedkov, metód a zamerania\nvyšetrovania, čo nespochybniteľne presahuje žalobcov prípad dočasného personálneho riešenia, ale\npriamo sa dotýka aj záujmu služobného úradu na riadnom stíhaní trestných činov a postihovaní ich\npáchateľov. Žalovaný mal za to, že je logicky vylúčené, aby akékoľvek ustanovenie zákona o ochrane\noznamovateľov malo za účel na úkor záujmu štátu na zákonnom využívaní trestných prostriedkov\npre chráneného oznamovateľa vytvoriť ochranu pred predbežným zamedzením takto podozrivému\npolicajtovi vo výkone štátnej služby, a to aj iba do času, kým sa dôvodné podozrenie z účelovej\nmanipulácie procesu vyšetrovania v trestnom konaní potvrdí alebo vyvráti.\n15. Žalovaný zastal názor, že ak sa z teleologického hľadiska podrobí komparácii verejný záujem na\nriadnom chode a obsadení orgánov verejnej správy s individuálnym záujmom žalobcu na zotrvaní v\nzastávanej funkcii, nemôže obstáť výklad, ktorý by bol nadriadený záujmu na subjektívnej preferencii\nžalobcu zotrvať vo výkone štátnej služby napriek jeho trestnému obvineniu iba preto, že v skutkovo a\nprávne nesúvisiacej veci učinil oznámenie protispoločenskej činnosti, ktoré navyše časovo a ani vecne\nnenadväzuje na skutok, za ktorý mu bolo v trestnom konaní vznesené obvinenie. Žalovaný zdôraznil,\nže personálny rozkaz nepredstavuje definitívnu, ale dočasnú a v prípade právoplatného oslobodenia\nplne konvalidovateľnú úpravu personálnych pomerov žalobcu, pretože ak sa podozrenie zo spáchania\ntrestného činu nepotvrdí, žalobcovi sa doplatí rozdiel na plate. Inak povedané, potreba neodkladného\npersonálneho opatrenia predstavuje z hľadiska chráneného záujmu omnoho marginálnejšiu ujmu, ako by\nbola tá, ktorá by bola spôsobená na vážnosti a povesti služobného úradu v prípade ponechania žalobcu\nvo výkone štátnej služby. Tu žalovaný odkázal na doposiaľ nerozvinujú judikatúru správnych súdov\n(napr. rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8CoPr/10/2020 zo dňa 22.12.2020 alebo sp. zn.\n8CoPr/15/2023 zo dňa 25.01.2024), že ochrana oznamovateľov podľa zákona o ochrane oznamovateľov\nnemá vždy absolútne prednosť pred ustanoveniami upravujúcimi služobný pomer.\n16. Žalovaný znova zopakoval, že pri dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby ide o inštitút, kedy\nslužobný pomer trvá a v prípade vyvrátenia pochybností o spáchaní úmyselného trestného činu sa\ndoplatí rozdiel na plate. Ochrana oznamovateľa pred odvetným opatrením tak nemôže mať v situácii,\nkeď existuje objektívna okolnosť v podobe vzneseného obvinenia, prednosť pred záujmom služobného\núradu a štátu na riadnom fungovaní jeho inštitúcií. Podľa žalovaného zaiste nie je účelom zákona\no ochrane oznamovateľov docielenie stavu znemožňujúceho uplatnenie zákonných a neodkladných\nprostriedkov na zamedzenie prítomnosti vo výkone štátnej služby a vykonávaniu služobnej činnosti o.\ni. aj tým policajtom, ktorí sú dôvodne podozriví z trestného činu. Žalovaný uzavrel, že právna úprava\nochrany oznamovateľov tak nie je nadradená a ani v pomere špeciality k inštitútu dočasného pozbavenia\nvýkonu štátnej služby a pokiaľ by aj podľa nej oprávnený orgán nepostupoval, nešlo by o nedovolené\na neodôvodnené porušenia zákona.\n17. Ďalej žalovaný zaujal stanovisko k námietke žalobcu, že personálny rozkaz je už z formálneho\nhľadiska neplatný, pretože túto neplatnosť ex lege zakladá § 7 ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov.\nŽalovaný s odkazom na § 7 ods. 1 a ods. 8 zákona o ochrane oznamovateľov uviedol, že zákonodarca\nstriktne rozlišuje medzi pojmom právny úkon a pojmom rozhodnutie, pričom následne sankciou\nneplatnosti postihuje výlučne právne úkony a rozhodnutia ponecháva bez tejto sankcie. Ak je teda\nneplatnosťou postihnutý len právny úkon, neplatnosť rozhodnutí v služobnom pomere tak nemožno\ndeklarovať či vysloviť. Zákon o ochrane oznamovateľov tak síce za určitých okolností tiež počíta s\ntým, že si orgán verejnej správy pred vydaním svojho rozhodnutia zabezpečí predchádzajúci súhlas\núčastníka konania alebo Úradu na ochranu oznamovateľov, avšak s nedodržaním tohto procesného\npostupu zákonná úprava nespája žiadne právne následky. Žalovaný konštatoval, že zákonná úprava\nobsiahnutá v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej\nsprávy nadbytočná, pretože síce za určitých okolností stanovuje správnym orgánom povinnosti, avšak\nich nedodržanie ďalej okrem inštitútov uvedených v § 18 a § 19 zákona o ochrane oznamovateľov\nnespája so žiadnymi následkami pre orgán verejnej správy. Tieto orgány preto súc viazané početnými\ninými povinnosťami v zmysle mnohých právnych predpisov následne stoja pred dilemou, či vyhovieť tejto\nobsolentnej právnej úprave § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a vystaviť sa tak potenciálnemu\nriziku omeškania s plnením svojich povinností tak voči individuálnym osobám, ale aj voči rôznorodým\nverejným záujmom, alebo striktne rešpektovať príslušné ustanovenia zákona a vystaviť sa tak možnému\npostihu zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalovaný uviedol, že pokiaľ nie je pri personálnom\n\nrozhodnutí prítomný verejný záujem alebo ak tento záujem nie je spôsobilý zmariť plynutie času, možno\nza určitých okolností vyhovieť tak požiadavke zákonnosti, ako aj procesnej povinnosti zabezpečenia\nsi súhlasu, čo však v prípade personálneho rozkazu neprichádzalo do úvahy, keďže v danom prípade\nbolo prvoradým čo najrýchlejšie zabezpečenie, aby štátnu službu príslušníkov PZ nevykonávali osoby\npodozrivé z páchania úmyselnej trestnej činnosti.\n18. Žalovaný mal za to, že vo vzťahu k žalobcovi bola aplikovaná hneď prvá výnimka z aplikácie §\n7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a síce, že na rozhodnutie sa nevyžaduje predchádzajúci\nsúhlas Úradu na ochranu oznamovateľov, ak takéto rozhodnutie priznáva nárok. Žalovaný uviedol, že pri\ndočasnom pozbavení výkonu štátnej služby prirodzene k žiadnemu výkonu štátnej služby nedochádza,\na preto mu neprináleží ani služobný plat, ale vzniká a priznáva sa mu nový nárok vo výške stanovenej §\n46 ods. 3 zákona o štátnej službe. Ide o nastavené pravidlo odmeňovania, pri ktorom napriek tomu, že\npolicajt nevyvíja pre služobný úrad žiadnu činnosť, priznáva sa mu nárok na majetkové plnenie. Žalovaný\ntak nemal povinnosť postupovať podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov.\n19. Ďalej žalovaný poukázal na výklad výnimky: „súhlas úradu sa nevyžaduje, ak ... ide o pracovnoprávny\núkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá\nnezávisí od posúdenia zamestnávateľa.“ Mal za to, že zákonodarca použitím termínu „súvisiaceho so\nskončením“ namiesto napr. „spočívajúceho v skončení“ určil, aby sa jej znenie vykladalo čo možno\nnajextenzívnejšie a v širších súvislostiach. Poukázal na poznámku pod čiarou k danému ustanoveniu,\nktorá odkazuje na § 66 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 55/2017“), ktorý upravuje zaradenie štátneho\nzamestnanca mimo činnej služby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu a jeho\nďalšie vykonávanie štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby, čo je analogicky\nmožné aplikovať aj na § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe. Ak teda zákon o ochrane oznamovateľov\nodkazuje na § 66 zákona č. 55/2017, tak musí logicky odkazovať aj na § 46 ods. 1 zákona o štátnej\nslužbe, a preto sa naň vzťahuje výnimka § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Žalovaný\nuviedol, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je možné chápať aj ako predbežné opatrenie vo\nvzťahu k definitívnemu vyriešeniu otázky zotrvania žalobcu v služobnom pomere, pretože zákonitými\na neodvratnými dôsledkami právoplatného potvrdenia dôvodného podozrenia podľa § 46 ods. 1 písm.\na) zákona o štátnej službe je prepustenie zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zákona\no štátnej službe, zatiaľ čo v prípade budúceho preukázania spáchania trestného činu, z ktorého je\npolicajt pri dočasnom pozbavený zatiaľ iba dôvodne podozrivý, je neodvratným dôsledkom aplikácia\n§ 192 ods. 1 písm. f) zákona o štátnej službe, ktorého vykonateľnosťou sa služobný pomer policajta\ntaktiež ukončuje. Žalovaný tak nesúhlasil so žalobcom v tom, že personálny rozkaz nespĺňa predpoklady\nna uplatnenie výnimky z postupu spočívajúceho v nutnosti požadovať predchádzajúci súhlas Úradu\nna ochranu oznamovateľov, pretože nesúvisí so skončením pracovnoprávneho úkonu a pretože bolo\nvydané na základe právnej skutočnosti, ktorá závisí od posúdenia oprávneného orgánu.\n20. Ako nedôvodnú vyhodnotil žalovaný aj námietku ohľadom stanovenia dĺžky dočasného pozbavenia\nvýkonu štátnej služby. Tu žalovaný uviedol, že určenie doby v zmysle § 46 ods. 2 zákona o štátnej\nslužbe je potrebné vykladať v úzkej nadväznosti na dôvody dočasného pozbavenia policajta ustanovené\nv § 46 ods.1 zákona o štátnej službe a podporne aj v § 46 ods. 7 zákona o štátnej službe. Doba\npozbavenia výkonu štátnej služby je v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe vymedzená potrebou\nobjasnenia policajtovho konania z časového hľadiska. V prípade dôvodného podozrenia zo spáchania\ntrestného činu podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je dĺžka obdobia potrebného na\nobjasňovanie potenciálneho protiprávneho konania mimo sféru vplyvu služobného orgánu, keďže toto\nje plne v kompetencii OČTK. Stanovený časový úsek je tak ekvivalentný s trvaním trestného stíhania\na vzhľadom na nemožnosť odhadnúť konkrétnu dĺžku trestného stíhania sa jednalo aj o pragmatický\nkrok. Výnimočnosť predĺženia doby dočasného pozbavenia bola teda definovaná samotným dôvodom\ndočasného pozbavenia.\n21. K námietke ohľadom nepreskúmateľnosti personálneho rozkazu žalovaný uviedol, že z obsahu\nspisového materiálu vyplýva, že existuje dôvodné podozrenie, že sa žalobca dopustil trestného činu.\nTu žalovaný poukázal na uznesenie o vznesení obvinenia, následne konštatoval, že inštitút dočasného\npozbavenia má prechodný charakter a orgánu verejnej správy neprislúcha hodnotiť dôvodnosť\npodozrenia zo spáchania trestného činu. Pre účely dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby sa na\nsplnenie podmienky dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu vyžaduje konštatovanie orgánu\n\nna to príslušného. Aj skutková veta ohľadom vzneseného obvinenia bola do personálneho rozkazu\npremietnutá na podklade uznesenia o vznesení obvinenia. Žalovaný mal za nepochybné, že vzhľadom\nna dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré viedlo k vydaniu uznesenia o vznesení\nobvinenia žalobcovi, toto je dostatočným podkladom a dôvodom k vydaniu personálneho rozkazu, a to\nv kontexte s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem\nštátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania. Súčasne žalovaný poukázal na charakter trestnej\nčinnosti – úmyselný trestný čin.\n22. Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorý spochybnil ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby v prípade\njeho ďalšieho ponechania, tu žalovaný odkázal na účel zákona o štátnej službe, na § 17 ods. 1 zákona\no štátnej službe, na povinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 písm. a), b), f), g) a h) zákona o štátnej\nslužbe, pričom dôležitý záujem služby vyžaduje, aby policajt, ktorý sa dopustí protiprávneho konania\nnarušujúceho dôveru v PZ, bol dočasne pozbavený výkonu štátnej služby. Za dôležitý záujem štátnej\nslužby možno považovať najmä záujem na svedomitom a zodpovednom plnení služobných úloh a na\ndodržiavaní základných povinností a služobnej disciplíny každým policajtom. Žalovaný vyjadril nesúhlas\ns tým, že personálny rozkaz nedostatočne konkretizoval, v čom malo spočívať ohrozenie dôležitého\nzáujmu štátnej služby. Žalobca ako príslušník PZ mal chrániť práva a bezpečnosť občanov, mal sa riadiť\nzákonmi a nie si neplniť služobné povinnosti predpísaným spôsobom a zneužívať svoju príslušnosť k\nPZ na účelové iniciovanie a ovplyvňovanie vyšetrovania, z čoho je dôvodne podozrivý.\n23. S ohľadom na služobné zaradenie žalobcu žalovaný uviedol, že samotné zameranie jeho funkcie\nje spojené s prístupom k informáciám, ktoré by mohli priebeh objasňovania jeho konania sťažiť alebo\ndokonca zmariť, pričom netreba zabúdať na objektívnu stránku trestného činu, z ktorého je podozrivý\na na vyšetrovateľom PZ vymedzené zacielenie tohto žalobcovho pravdepodobného správania. Ak by\nbolo totiž pravdou konanie žalobcu, že sa žalobca už dňa 16.07.2021 podieľal na vypracovaní fiktívnej\nvyšetrovacej dokumentácie s úmyslom tendenčne založiť príslušnosť Úradu špeciálnej prokuratúry\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky, už toto nedáva záruku, že by v prípade ponechania žalobcu\nvo výkone v tejto činnosti ďalej nepokračoval. Dôvod dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, a\nteda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone\nby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania bol preukázaný na\nzáklade podkladov nachádzajúcich sa v spise.\n24. Žalovaný konštatoval, že zákonné predpoklady dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby musia\nbyť dané ku dňu rozhodovania správneho orgánu o tomto personálnom opatrení, a to bez ohľadu na to,\nkedy sa o okolnostiach podmieňujúcich dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby tento orgán dozvedel,\nprípadne s akým časovým odstupom pristúpil k jeho realizácii. S námietkou žalobcu, že dočasné\npozbavenie výkonu štátnej služby nie je v prípade trestného stíhania policajta povinné sa žalovaný\nčiastočne stotožnil, avšak nemohol súhlasiť, že personálny rozkaz vychádza z takéhoto generálneho\npredpokladu.\n25. K námietke žalobcu ohľadom diskriminácie žalovaný uviedol, že na to, aby bolo možné vôbec hovoriť\no diskriminácii, je potrebné skúmať v komparácii s posudzovaným prípadom určitú referenčnú vzorku,\nvecne, skutkovo a statusovo obdobných prípadov a až na základe zistenia, že s údajne diskriminovaným\nsubjektom v porovnateľnej situácii bolo zaobchádzané inak ako so subjektami v danej pozícii, možno\ndospieť k záverom o eventuálnom porušení zákazu diskriminácie a princípu rovnakého zaobchádzania.\nŽalovaný nesúhlasil s namietanou diskrimináciou na údajnom nedodržaní postupu, podľa ktorého mal\norgán verejnej správy požiadať o predchádzajúci súhlas Úrad na ochranu oznamovateľov, pretože\ntáto okolnosť bez ohľadu na jej pravdivosť a dôvodnosť nemôže sama o sebe preukazovať podstatné\nznaky nerovnakého zaobchádzania a prítomnosti diskriminácie v rozhodovaní. Súčasne uviedol, že\nprax orgánu verejnej správy je taká, že voči policajtom, ktorí boli obvinení zo spáchania trestného činu,\nbol aplikovaný inštitút dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby. Následne sa žalovaný vyjadril k\nnámietke, že nebola dodržaná lehota na vydanie napadnutého rozhodnutia.\nII.\nPodstatné zhrnutie argumentov žalobcu\n\n26. Žalobca podal na Správny súd v Bratislave všeobecnú správnu žalobu zo dňa 19.04.2024 (ďalej\nlen „žaloba“), ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a personálneho\nrozkazu, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.\n27. Žalobca v prvom rade poukázal na to, že opatrením prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry\nGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 63/22/1000-65 zo dňa 05.10.2023 (ďalej\nlen „opatrenie prokurátora“) bola žalobcovi poskytnutá ochrana oznamovateľa, ktorý podal kvalifikované\noznámenie o závažnej protispoločenskej činnosti v rozsahu uvedenom v § 7 zákona o ochrane\noznamovateľov. Opatrenie prokurátora bolo doručené ako Úradu na ochranu oznamovateľov, tak aj\nžalovanému – uvedenou skutočnosťou sa žalobca stal chráneným oznamovateľom podľa zákona o\nochrane oznamovateľov.\n28. Žalobca namietol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci a je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôkazov. V prvom rade žalobca\nuviedol, že žalovaný nesprávne a arbitrárne v rozpore so zákonom o ochrane oznamovateľov posúdil\npovinnosť získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalobca namietol\nzáver žalovaného o tom, že nebol podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov povinný získať\npredchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s pozbavením žalobcu výkonu štátnej služby.\n29. Žalobca považuje za nesprávny záver žalovaného v tom, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane\noznamovateľov nie je vo vzťahu špeciality k zákonu o štátnej službe ako takému, a zároveň sa ani\nnejedná o osobitné ustanovenie voči akejkoľvek jednotlivej hmotnoprávnej úprave tohto právneho\npredpisu. Žalovaný zastal názor, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov predstavuje iba\nmodifikáciu § 233 ods. 1 zákona o štátnej službe, pričom nemožno bez náležitého odôvodnenia\ntvrdiť, ktorá norma má prednosť. Žalobca mal za to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov\npredstavuje špeciálny inštitút, ktorým sa poskytuje osobitná právna ochrana oznamovateľov závažnej\nprotispoločenskej činnosti v podobe predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov,\nktorého udelenie je podmienené preukázaním, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu\npríčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením oznamovateľa. Podľa názoru žalobcu sa jedná\no dodatočnú, osobitnú zákonnú podmienku pre vydanie pracovnoprávneho úkonu, ktorej nesplnenie\nspôsobuje v prípade právneho úkonu absolútnu neplatnosť a v prípade rozhodnutia v pracovnoprávnom\nvzťahu nezákonnosť takéhoto rozhodnutia. Uvedené sa aplikuje aj na zákon o štátnej službe, a preto\nv prípade žalobcu ako chráneného oznamovateľa bol žalovaný povinný posúdiť a vyhodnotiť splnenie\nvšeobecných podmienok pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b)\nzákona o štátnej službe a splniť tiež osobitnú podmienku získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na\nochranu oznamovateľov s pracovnoprávnym úkonom. Žalobca mal za to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane\noznamovateľov si nekonkuruje s § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe, ale tieto ustanovenia sa\nnavzájom dopĺňajú.\n30. Žalobca namietol, že žalovaný zavádzajúco stavia proti sebe ponechanie žalobcu vo výkone štátnej\nslužby na jednej strane a verejný záujem na zamedzení vykonávania štátnej služby obvinenému\npolicajtovi na strane druhej. Uvedené žalovaný odôvodnil tým, že potreba neodkladného preventívneho,\npredbežného a dočasného personálneho opatrenia obvineného žalobcu, ktoré bolo realizované hoc\naj bez vyžiadania či vyčkania na súhlas od Úradu na ochranu oznamovateľov, predstavuje z hľadiska\nchráneného záujmu omnoho marginálnejšiu ujmu ako by bola tá, ktorá by bola spôsobená na vážnosti\na povesti služobného úradu v prípade ponechania žalobcu vo výkone štátnej služby napriek vznesenému\nobvineniu.\n31. Žalobca poukázal na to, že z § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nevyplýva, že by\nžalobca mal byť ponechaný v štátnej službe, ale účelom tohto ustanovenia je splnenie zákonnej\npodmienky získania predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov s pozbavením\nžalobcu výkonu štátnej služby, pričom súhlas sa udelí, ak žalovaný preukáže, že navrhovaný\npracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným oznámením. Žalobca uviedol, že\nskúmanie materiálnej stránky, t. j. či personálne opatrenie má príčinnú súvislosť v oznámení policajta\nako oznamovateľa závažnej protispoločenskej činnosti malo byť predmetom konania pred Úradom na\nochranu oznamovateľov v konaní o vydanie predchádzajúceho súhlasu, ktoré žalovaný nezákonne\nignoroval, čo má za následok nezákonnosť rozhodnutí. Až následne malo byť rozhodnutie Úradu na\n\nochranu oznamovateľov napadnuté na súde, ak by Úrad na ochranu oznamovateľov pozastavil účinnosť\npracovnoprávneho úkonu.\n32. Žalobca namietol, že postupom žalovaného, kedy tento nepožiadal Úrad na ochranu oznamovateľov\no predchádzajúci súhlas, došlo k porušeniu práva žalobcu na inú právnu ochranu, pričom\nnerešpektovanie zákonného ustanovenia spojené s porušením subjektívnych práv žalobcu s odvolaním\nsa na verejný záujem, štát, povesť, či dôveru orgánu a označenie zákonných subjektívnych práv za\nmarginálne je v podmienkach demokratického a právneho štátu nepredstaviteľné. Žalobca mal za to,\nže získanie predchádzajúceho súhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov nie je v rozpore s verejným\nzáujmom a ani v rozpore so záujmom služobného úradu a narušením dôvery občanov v zákonnosť. Vo\nverejnom záujme je aj ochrana osôb, ktoré podali kvalifikované oznámenie o závažnej protispoločenskej\nčinnosti. Získanie predchádzajúceho súhlasu znamená, že je vo verejnom záujme, aby minister vylúčil,\nže sa jedná o odvetné opatrenie, ktorým sa chce pomstiť žalobcovi za to, že nahlásil podozrenie z trestnej\nčinnosti aj v rámci PZ. Žalobca zopakoval, že predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov\ns pracovnoprávnym úkonom je osobitnou zákonnou podmienkou popri všeobecných podmienkach pre\npozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby.\n33. Žalobca namietol tvrdenie žalovaného o tom, že zákonná úprava § 7 ods. 1 zákona o ochrane\noznamovateľov je vo vzťahu k rozhodnutiam orgánov verejnej správy svojou podstatou zbytočná,\npretože síce za určitých okolností stanovuje správnym orgánom povinnosti, avšak ich nedodržanie\nnespája so žiadnymi následkami pre orgán verejnej správy. Žalobca mal za to, že rozhodnutie orgánov\nverejnej správy, ktoré porušuje akýkoľvek zákon, je nezákonné. V prípade žalobcu § 7 ods. 1 zákona\no ochrane oznamovateľov jednoznačne stanovoval povinnosť získať predchádzajúci súhlas Úradu\nna ochranu oznamovateľov s pozbavením výkonu štátnej služby, a preto je napadnuté rozhodnutie\nnezákonné. Podľa žalobcu neobstojí záver žalovaného o tom, že orgán verejnej správy, ktorý je viazaný\npočetnými povinnosťami, stojí pred dilemou, či vyhovieť obsolentnej úprave § 7 ods. 1 zákona o ochrane\noznamovateľov a vystaviť sa tak potenciálnemu riziku omeškania s plnením svojich povinností tak voči\nindividuálnym osobám, ale aj voči rôznorodým verejným záujmom alebo striktne rešpektovať príslušné\nzákony a vystaviť sa tak možnému postihu zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov.\n34. Žalobca poukázal na to, že právna úprava, ktorú žalovaný nazval obsolentnou, je z roku 2019 a má\nsvoj podklad v smernici Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2019/1937 z 23.10.2019 o ochrane osôb,\nktoré nahlasujú porušenia práva Únie v platnom znení (ďalej len „smernica“). Ďalej žalobca uviedol,\nže orgány verejnej správy nikdy nestoja pred „dilemou“, či majú striktne rešpektovať zákon, pretože\nmajú povinnosť tak konať. Súčasne vo vzťahu k žalobcovi riziko omeškania s postupom podľa § 46\nods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe nejestvovalo, pretože od vznesenia obvinenia žalobcu do času\nvydania personálneho rozkazu uplynuli viac ako dva roky, počas ktorých žalobca neohrozil dôležitý\nzáujem štátnej služby.\n35. Žalobca ďalej namietol absurdnosť, zmätočnosť a nesprávnosť tvrdenia žalovaného, že pozbavením\nžalobcu výkonu štátnej služby sa žalobcovi vlastne priznal nárok, a preto sa uplatní hneď prvá výnimka\nz povinnosti získať predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Žalobca konštatuje, že\ndané tvrdenie je v rozpore so zákonnou definíciou odvetného opatrenia podľa § 2 písm. l) bod 5\nzákona o ochrane oznamovateľov, ktoré do demonštratívneho výpočtu odvetných opatrení radí zníženie\nmzdy, nepriznanie odmeny alebo osobného príplatku, čo je presne prípad žalobcu. Po ďalšie, žalobca\nzastal názor, že personálnym rozkazom sa nepriznal žiaden nárok – došlo ním k pozbaveniu výkonu\nštátnej služby, a teda nepochybne smeruje k postihu žalobcu, čo potvrdil aj žalovaný na strane 28\nnapadnutého rozhodnutia. Personálnym rozkazom sa nepriznal žiaden nárok, pretože zníženie platu\npolicajta pozbaveného štátnej služby podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe priamo vyplýva zo\nzákona - § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe. Ďalej žalobca uviedol, že zo samotnej dôvodovej správy\nk zákonu o ochrane oznamovateľov vyplýva, že súhlas nebude potrebný pri priznaní nároku, akým je\nnapr. povýšenie. Posledne žalobca uviedol, že personálny rozkaz nepriznal nárok, pretože časť výroku\npersonálneho rozkazu o plate je priznaná priamo zákonom.\n36. Ďalej žalobca namietol záver žalovaného, že personálny rozkaz súvisí so skončením\npracovnoprávneho vzťahu a je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia\nzamestnávateľa. Žalobca mal za to, že žalovaný by si mal najprv ustáliť, či personálny rozkaz je\npracovnoprávnym úkonom, ktorým sa priznáva nárok alebo ide o predbežné, preventívne a dočasné\n\nopatrenie alebo ide o úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu. Je neprípustné, aby\nžalovaný skúšal všetky možné interpretácie, aj vzájomne vylučujúce, ale má správne aplikovať zákon.\n37. Žalobca nesúhlasí s výkladom žalovaného, ktorý uvádza, že predbežný a dočasný pracovnoprávny\núkon je potrebné považovať za úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, pretože\nzákonodarca nepoužil slová „spočívajúci v skončení“, ale „súvisiace so skončením“, a preto je potrebné\nuvedené vykladať čo najextenzívnejšie. Žalobca uviedol, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov\nustanovuje dve výnimky, kedy nie je potrebný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov,\na preto z účelu a znenia tohto ustanovenia je zrejmé, že výnimka z ochrany oznamovateľov sa\nnemôže vykladať čo najextenzívnejšie, resp. až za hranice znenia tejto výnimky. Žalobca mal za to, že\npersonálny rozkaz nie je úkonom súvisiacim so skončením pracovnoprávneho vzťahu – ku skončeniu\npracovnoprávneho vzťahu môže dôjsť až po naplnení predpokladov podľa § 192 ods. 1 písm. f)\nzákona o štátnej službe. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby tak nemá súvis so skončením\npracovnoprávneho vzťahu, pretože týmto personálnym rozkazom sa služobný pomer žalobcu v žiadnom\nprípade nekončí. Súčasne žalobca uviedol, že dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby je závislé od\nposúdenia žalovaného ako zamestnávateľa.\n38. Žalobca tak ustálil, že žalovaný bol povinný popri § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe\naplikovať aj osobitný § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a získať pred dočasným pozbavením\nžalobcu výkonu štátnej služby súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s týmto pracovnoprávnym\núkonom.\n39. Žalobca ďalej namietol, že žalovaný zaobchádzal so žalobcom v rozpore so zákazom diskriminácie.\nMal za to, že diskriminácia z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti spočíva\nv príčinnej súvislosti medzi oznámením protispoločenskej činnosti a pracovnoprávnych úkonom, ktorý\nspôsobil alebo môže spôsobiť neopodstatnenú ujmu zamestnancovi ako chránenému oznamovateľovi.\nAk totiž zamestnávateľ vykoná voči zamestnancovi so statusom chráneného oznamovateľa negatívny\npostihujúci pracovnoprávny úkon v príčinnej súvislosti medzi oznámením protispoločenskej činnosti,\nt. j. ide o odvetné opatrenie, takéto zaobchádzanie so zamestnancom je diskriminačné, pretože ak\nby tento zamestnanec neoznámil protispoločenskú činnosť, t. j. neexistoval by tu dôvod oznámenia\nkriminality alebo protispoločenskej činnosti, zamestnávateľ by voči nemu nevykonal postihujúci\npracovnoprávny úkon. Ak zamestnávateľ nepreukáže, že negatívny pracovnoprávny úkon voči\nzamestnancovi nemá príčinnú súvislosť s oznámením kriminality alebo inej spoločenskej činnosti,\npredpokladá sa, že pracovnoprávny úkon je odvetným opatrením urobeným v súvislosti s oznámením,\nktorým zamestnávateľ nepriaznivo zaobchádza so zamestnancom z dôvodu podania oznámenia –\nuvedené malo byť predmetom konania pred Úradom na ochranu oznamovateľov. Žalobca mal za to,\nže žalovaný konal diskriminačne, keďže s ním zaobchádzal menej priaznivo ako s inými policajtami\ns obdobným služobným zaradením ako žalobca, ktorí nemajú tento diskriminačný dôvod – oznámenie\nkriminality alebo protispoločenskej činnosti.\n40. Žalobca namietol, že výrok personálneho rozkazu nerešpektuje časové obmedzenie dočasného\npozbavenia výkonu štátnej služby. Vo vzťahu k žalobcovi bolo časové obmedzenie dočasného\npozbavenia výkonu štátnej služby v rozpore s § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, a to preto, že (i)\nnapriek tomu, že nešlo o predĺženie doby dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, žalovaný ihneď\npozbavil žalobcu výkonu štátnej služby až do právoplatného skončenia trestného stíhania, (ii) žalovaný\nneuviedol žiadne výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby\naž do právoplatného skončenia štátnej služby a (iii) žalovaný vôbec nezohľadnil a arbitrárne odmietol\nskutočnosti, ktoré vyvracajú potrebu takého určenia doby pozbavenia výkonu štátnej služby v prípade\nžalobcu.\n41. Žalobca uviedol, že odkaz žalovaného na § 46 ods. 1 a 7 zákona o štátnej službe žiadnym spôsobom\nnemení § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, ktorý v prvom kroku predpokladá určenie časového\nobmedzenia pozbavenia výkonu štátnej služby na nevyhnutný čas, najviac však na 6 mesiacov,\na následne zákon počíta s predĺžením tejto doby v prípadoch trestného stíhania policajta, a aj to len za\nexistencie výnimočných okolností, a to až do právoplatného skončenia trestného stíhania.\n42. Žalobca mal za to, že žalovaný koná v rozpore so znením § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, ak\ntvrdí, že v prípade, ak je policajt trestne stíhaný, automaticky je doba pozbavenia vymedzená potrebou\n\nobjasnenia policajtovho konania. Žalobca uviedol, že na pozbavenie štátnej služby do právoplatného\nskončenia trestného stíhania nestačí len trestné stíhanie, ale musia byť dané výnimočné okolnosti. Vo\nvzťahu k žalobcovi však podľa názoru žalobcu neboli uvedené žiadne výnimočné okolnosti. Mal za to,\nže v prípade žalobcu, kedy od vydania uznesenia o vznesení obvinenia do vydania uplynuli viac než dva\nroky, žalobca riadne vykonával štátnu službu a žiadnym spôsobom nezasiahol a ani neohrozil priebeh\nobjasňovania jeho konania.\n43. Žalobca ďalej namietol, že z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu veci došlo\nk nesprávnemu právnemu posúdeniu splnenia predpokladov pre pozbavenie žalobcu výkonu štátnej\nslužby. Žalobca poukázal na to, že jediným podkladom pre vydanie personálneho rozkazu bolo\nuznesenie o vznesení obvinenia, pričom však žalobca uviedol, že vznesenie obvinenia nie je jediným\nzákonným predpokladom pre dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. b)\nzákona o štátnej službe, ale len jedným z dvoch zákonných predpokladov, ktoré musia byť splnené\nkumulatívne. Ďalšou podmienkou je preukázanie skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej\nslužby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania, pričom\nsplnenie tejto podmienky závisí od úvahy nadriadeného, ktorá musí vychádzať z posúdenia všetkých\nokolností konkrétneho prípadu a následného vyhodnotenia, ktoré skutočnosti bude považovať za\ndôležité záujmy štátnej služby.\n44. Žalobca mal za to, že žalovaný postupoval nesprávne, ak v napadnutom rozhodnutí uviedol,\nže na pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby mu stačil jediný podklad pre rozhodnutie, a to\nuznesenie o vznesení obvinenia. Žalobca mal za to, že ohrozenie dôležitého záujmu štátnej služby a tiež\nohrozenie priebehu objasňovania vyvracajú alebo spochybňujú: (i) právoplatné rozhodnutie KS BA sp.\nzn. 2Tpo/65/2021 zo dňa 01.10.2021, ktorým bolo konštatované, že podozrenie voči žalobcovi nie je\ndôvodné a trestné stíhanie je neopodstatnené, (ii) od vydania uznesenia o vznesení obvinenia počas\nviac ako dvoch rokov žalovaný nemal za to, že došlo k naplneniu predpokladov pre dočasné pozbavenie\nžalobcu výkonu štátnej služby, (iii) časový odstup, ktorý uplynul od vznesenia obvinenia, počas ktorého\nžalobca riadne vykonával štátnu službu a nedopustil sa ničoho, čo by odôvodňovalo postup podľa\n§ 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, preukazuje neexistenciu ohrozenia dôležitého záujmu štátnej\nslužby a ani ohrozenie priebehu objasňovania trestného stíhania a (iv) nebola slnená ani podmienka\npodľa § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, keďže doba nevyhnutná na objasnenie žalobcovho konania\nnemala v čase vydania personálneho rozkazu opodstatnenie, a to vzhľadom na dĺžku trvania trestného\nstíhania, oslabenie dôvodov na dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby spojené s plynutím času,\nabsenciu akýchkoľvek výnimočných okolností a tiež absenciu okolností, ktorými by žalobca ohrozil\npriebeh objasňovania jeho konania v spojení s riadnym výkonom štátnej služby počas celej doby.\nUvedené skutočnosti neboli podľa žalobcu posúdené a vyhodnotené.\n45. Ďalej žalobca namietol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového\nstavu pre riadne posúdenie veci, a že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.\nTu žalobca poukázal na to, že (i) nebol získaný predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov\na (ii) personálny rozkaz a napadnuté rozhodnutie sú založené na jednej skutočnosti – uznesení\no vznesení obvinenia, bez toho, aby boli zohľadnené ďalšie podstatné skutočnosti a okolnosti.\n46. Žalobca namietol, že v konaní došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom\nverejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonné rozhodnutia alebo opatrenia vo veci\nsamej. Žalobca uviedol, že na vydanie personálneho rozkazu sa vyžaduje, aby mu predchádzalo konanie\nvedené podľa pravidiel ustanovených v dvanástej časti zákona o štátnej službe (§ 231 až § 247a),\npričom v prípade personálneho rozkazu bol prvým úkonom voči žalobcovi priamo až samotný personálny\nrozkaz, ktorým sa konanie v prvom stupni skončilo. Žalobca sa tak nemohol pred vydaním personálneho\nrozkazu vyjadriť a uplatňovať svoje práva.\n47. Žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného o tom, že z dôvodu, že personálny rozkaz má\npovahu predbežného opatrenia, tak v momente, ak sa zistí splnenie podmienok podľa § 46 ods. 1\nzákona o štátnej službe, je povinný personálny rozkaz vydať, a preto absencia konania pred jeho\nvydaním v zmysle dvanástej časti zákona o štátnej službe netvorí prekážku vydania personálneho\nrozkazu. Žalobca mal za to, že dočasnosť pozbavenia výkonu štátnej služby nezbavuje prvostupňový\norgán povinnosti vykonať riadne personálne konanie, pričom začatie personálneho konania vydaním\nkonečného rozhodnutia personálneho rozkazu, ktorým bol žalobca bez ďalšieho pozbavený výkonu\n\nštátnej služby nezodpovedá § 233 ods. 1 a 2 zákona o štátnej službe a porušuje procesné práva žalobcu\nako účastníka konania. Žalobca mal za to, že zákon o štátnej službe neupravuje žiadnu výnimku ani\nžiadne všeobecné pravidlo, ktoré by žalovaného oprávňovalo obísť a nevykonať žiadne konanie vo veci\nslužobného pomeru – dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného\n48. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 28.10.2024, pričom uviedol, že účelom inštitútu\ndočasného pozbavenia výkonu štátnej služby je zabezpečiť, aby policajt, ktorý je dôvodne podozrivý\nzo spáchania protiprávneho konania nezlučiteľného s výkonom jeho funkcie, bol do konečného\nvyriešenia prípadu postavený mimo výkonu štátnej služby. Inštitút dočasného pozbavenia štátnej\nslužby je obligatórnym opatrením, ku ktorému je žalovaný povinný pristúpiť vždy, keď sú splnené\nzákonom stanovené podmienky. Nakoľko sa jedná o obligatórne ustanovenie, žalovaný musí podľa neho\npostupovať, ak sa jedná o policajta, ktorý je obvinený zo spáchania trestného činu a ktorého ponechanie\nvo výkone štátnej služby by ohrozovalo záujem štátnej služby, čo v prípade žalobcu splnené bolo.\n49. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tým, že vydaniu personálneho rozkazu mal predchádzať súhlas Úradu\nna ochranu oznamovateľov, pretože je nutné odlišovať pracovnoprávne úkony, ktoré zamestnávateľ\nurobiť môže, ale aj nemusí a ktoré urobiť musí, pretože mu to prikazuje zákon. Pri fakultatívnych\npracovnoprávnych úkonoch sa vyžaduje predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov,\navšak takýto postup sa nevzťahuje na pracovnoprávny úkon, ktorého vykonanie prikazuje priamo zákon\nbez výnimiek stanovených v jeho normatívnom texte a takým prípadom je dočasné pozbavenie výkonu\nštátnej služby. Žalovaný zastal názor, že § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je v pomere\nšpeciality k § 7 zákona o ochrane oznamovateľov, pretože toto obsahuje vo svojom texte zákonný príkaz\npre žalovaného, bez akýchkoľvek zákonom stanovených výnimiek, dočasne pozbaviť výkonu štátnej\nslužby osobu za podmienok tam ustanovených. Mal za to, že § 46 zákona o štátnej službe neobsahuje\nžiadnu výnimku, podľa ktorej by žalovaný takto postupovať nemusel, či nemohol, resp. podľa ktorej by\nsi mal na postup pýtať najskôr súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov.\n50. Žalovaný uviedol, že ním prezentovaný výklad je logický, pretože podľa § 2 písm. l) zákona\no ochrane oznamovateľov nemožno považovať vznesenia obvinenia za spáchanie trestného činu\nza odvetné opatrenie, pričom dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa viaže práve a len na\nprávoplatne vznesené obvinenie a nie na oznámenie protispoločenskej činnosti – odvetným úkonom\nmôže byť iba pracovnoprávny úkon vyvolaný oznámením a nie, ktorý bol vyvolaný právoplatným\nvznesením obvinenia. Teda, ak boli splnené podmienky na postup podľa § 46 zákona o štátnej\nslužbe, tak žalovaný postupovať musí, preto sa nejedná o taký „pracovnoprávny úkon“, ktorý by\nvyžadoval predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov. Tu žalovaný odkázal na to, že\n§ 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov nevyžaduje súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov,\nak ide o skončenie pracovnoprávneho vzťahu v dôsledku skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia\nzamestnávateľa. Súčasne poukázal aj na poznámku pod čiarou k danému ustanoveniu, ktorá ako príklad\nuvádza odkaz na § 66 zákona č. 55/2017 Z. z., ktorým sa štátny zamestnanec zaradí mimo činnej\nslužby, ak bol obvinený zo spáchania úmyselného trestného činu, pričom sa jedná o významovo totožné\nustanovenie ako § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe. Na podporu svojej argumentácie odkázal\nna uznesenie Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 15CoPr/15/2023 zo dňa 29.02.2024. Mal za to, že\nzákonná povinnosť uložená žalovanému v § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe je nadriadená\nsúhlasu Úradu na ochranu oznamovateľov.\n51. Žalovaný uviedol, že ak zákon o ochrane oznamovateľov vylučuje aplikáciu § 7 ods. 1 pre prípady\npodľa § 192 ods. 1 písm. f) a g) zákona o štátnej službe, kedy je žalovaný zo zákona obligatórne\npovinný prepustiť príslušníka PZ zo služobného pomeru, je viac ako zrejmé, že vzhľadom na účel zákona\na obligatórnu povinnosť žalovaného podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe je aj v uvedenom prípade\nvylúčená aplikácia § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov.\n52. Žalovaný mal za to, že pri vydaní personálneho rozkazu podľa § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej\nslužbe stojí proti sebe obligatórne povinnosť žalovaného podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe\na verejný záujem na riadnom výkone štátnej služby a na druhej strane súkromný záujem žalobcu ako\npríslušníka PZ, pričom je toho názoru, že verejný záujem je pri príslušníkoch ozbrojených zboroch\n\nnadradený súkromnému záujmu žalobcu, a teda jeho súkromný záujem ide do úzadia – žalobca bol\npovinný sa podriadiť verejnému záujmu na riadnom výkone štátnej služby.\n53. Žalovaný uviedol, že zákon o ochrane oznamovateľov má chrániť len osoby pred tým, aby neboli\nprepustení zo zamestnania za trest, že oznámili niečo, čo sa týka ich zamestnávateľa – žalobca\nvšak oznamoval údajnú trestnú činnosť viacerých osôb, avšak nie svojho zamestnávateľa, pričom\nzákon o ochrane oznamovateľov má chrániť oznamovateľa pred svojim zamestnávateľom a nie pred\nkýmkoľvek. Žalovaný uviedol, že zákonnosť udelenej ochrany spochybnil aj civilný súd.\n54. Ďalej žalovaný uviedol, že priznanie ochrany oznamovateľa má zamedziť nepriaznivým úkonom\nzamestnávateľa voči zamestnancovi – napr. znížením platu, zrážkou z platu, preradením na nižšiu prácu\na pod., čo však nebol prípad žalobcu, keďže žalobcovi nebol v priamej príčinnej súvislosti s podaným\noznámením znížený plat ani nebol preradený na inú nižšiu funkciu. Postup podľa § 46 ods. 1 písm. b)\nzákona o štátnej službe tak nebol v príčinnej súvislosti s oznámením protispoločenskej činnosti, pretože\nvyplýval zo vzneseného obvinenia a nie z jeho oznámenia.\n55. K tvrdeniu ohľadom časového obmedzenia dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby žalovaný\nuviedol, že § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe je potrebné vykladať v kontexte s § 46 ods. 1 zákona\no štátnej službe, a teda na prípad, kedy je potrebné objasniť konanie policajta v prípade dôvodného\npodozrenia z porušenia jeho služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom sa vzťahuje maximálna\nšesťmesačná lehota. Jedná sa o prípady, kedy šetrenie vykonáva napríklad priamy nadriadený, teda\nsubjekt odlišný od OČTK. Predĺženie tejto doby prichádza do úvahy len v prípade vedenia trestného\nstíhania voči policajtovi a za podmienok tam uvedených. Znamená to, že minister vnútra Slovenskej\nrepubliky je v prípade vedenia trestného stíhania voči policajtovi oprávnený tohto dočasne pozbaviť\nvýkonu štátnej služby až do jeho právoplatného skončenia, čo je aj tento prípad.\n56. K tvrdeniam žalobcu ohľadom údajnej nedôvodnosti jeho trestného stíhania žalovaný uviedol, že o\ntom, či je v prípravnom konaní konkrétne obvinenie dôvodné alebo nie rozhoduje prokurátor a nie súd v\nkonaní o väzbe. Pokiaľ je teda naďalej voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, nemožno argumentovať\no tom, že súd rozhodujúci o väzbe skonštatoval nedôvodnosť trestného stíhania. Žalovaný zopakoval,\nže služobný pomer nezaniká vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby, ale je\njeho výkon len dočasne obmedzený, ide o preventívny a dočasný charakter.\n57. K priznaniu nároku žalovaný uviedol, že podľa § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe sa poskytne\nslužobný plat vo výške ako je uvedené v danom ustanovení. Uvedeným sa tak služobný plat nepriznáva,\nale upravuje sa formou rozhodnutia.\n58. K námietke ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že personálny\nrozkaz obsahuje tak po formálnej, ako aj obsahovej stránke všetky podstatné náležitosti. Žalovaný\nsa zároveň dostatočne vysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v rozklade, pričom napadnuté\nrozhodnutie má 50 strán a v závere konštatoval, že tvrdenia žalobcu uvedené v rozklade neboli na mieste\na personálny rozkaz korešpondoval s presne a úplne zisteným skutkovým stavom. Žalovaný zastal\nnázor, že svoju správnu úvahu dostatočne odôvodnil a táto nevybočila z prípustných medzí. Uviedol,\nže na to, aby bolo možné vysloviť naplnenie zákonných podmienok § 46 zákona o štátnej službe je\npotrebná existencia dôvodného podozrenia z ohrozenia dôležitého záujmu štátnej služby, čo v prípade\nžalobcu splnené bolo. Žalovaný zopakoval, že žalobca zostal príslušníkom PZ.\n59. Vo vzťahu k námietke ohľadom pozbavenia žalobcu jeho práva na inú právnu ochranu žalovaný\nuviedol, že povinnosť poskytnúť účastníkovi konania možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa\nk veci, navrhovať dôkazy a iniciovať ich doplnenie pre oprávnené orgány sa dotýka len niektorých druhov\nkonaní vo veciach služobného pomeru, nie však konania o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby.\n60. K námietke ohľadom údajného diskriminačného konania namietol žalovaný nedostatok právomoci\nsprávneho súdu, pretože s odkazom na zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení\nneskorších predpisov mal za to, že antidiskriminačné spory prejednáva a rozhoduje civilný súd. Súčasne\nuviedol, že použitie inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby v prípade, kedy bolo policajtovi\nvznesené obvinenie a tento policajt bol zároveň oznamovateľom protispoločenskej činnosti nebolo\n\naplikované len voči žalobcovi, pretože zhodný postup bol zo strany žalovaného uplatnený voči každému\npolicajtovi v skutkovo zhodnej situácii. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť.\nIV.\nĎalšie podania účastníkov konania\n61. Žalobca k vyjadreniu žalovaného zaslal repliku zo dňa 16.12.2024, pričom zotrval na svojej žalobnej\nargumentácii.\n62. Ďalší účastník konania sa v konaní vyjadril podaním zo dňa 13.01.2025, pričom sa vo svojom\npísomnom vyjadrení zameral výlučne k bodom týkajúcim sa jeho kompetencií. Ďalší účastník konania\nuviedol, že momentom poskytnutia ochrany správnym orgánom podľa § 6 ods. 1 alebo prokurátorom\npodľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov vzniká žalovanému povinnosť konať vo vzťahu k\nchránenému oznamovateľovi v režime definovanom v § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a\nteda, žalovaný môže vydať rozhodnutie v služobnom pomere voči chránenému oznamovateľovi len so\nsúhlasom Úradu na ochranu oznamovateľov, pričom existujú 3 výnimky, a to: (i) poskytnutie súhlasu\nchráneného oznamovateľa s rozhodnutím zamestnávateľa, (ii) jedná sa o rozhodnutie, ktorým sa\npriznáva nárok alebo (iii) ak ide o rozhodnutie v služobnom pomere súvisiace so skončením služobného\npomeru, ktoré je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Ďalší\núčastník konania uviedol, že žalovaný prijal personálny rozkaz bez udelenia súhlasu Úradu na ochranu\noznamovateľov na predmetné rozhodnutie v rozpore s § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, za\nčo bola žalovanému udelená aj pokuta.\n63. Úrad na ochranu oznamovateľov uviedol, že z § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov\nvyplývajú 3 podmienky, ktoré je v tomto konaní nevyhnutné posúdiť v kontexte rozhodnutia žalovaného\n– (i) či sa jedná o pracovnoprávny úkon podľa zákona o ochrane oznamovateľov, (ii) či rozhodnutie\no dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby spadá do rámca povinnosti podľa § 7 ods. 1 zákona\no ochrane oznamovateľov a (iii) či rozhodnutie bolo vykonané v čase, kedy poskytnutá ochrana\nžalobcovi ako chránenému oznamovateľovi nadobudla účinky. Na podklade uvedeného uviedol, že (i)\npersonálny rozkaz podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe je pracovnoprávnym úkonom podľa § 7\nods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, (ii) uvedené rozhodnutie spadá do rámca povinnosti podľa\n§ 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov a (iii) personálny rozkaz bol vydaný dňa 27.10.2023,\nžalobca s ním bol oboznámený dňa 27.10.2023 a opatrenie prokurátora bolo žalovanému doručené dňa\n11.10.2023, a preto bol personálny rozkaz prijatý v čase účinnosti ochrany podľa § 7 zákona o ochrane\noznamovateľov.\n64. Ďalší účastník konania ďalej uviedol, že neboli splnené výnimky, na ktoré sa jeho predchádzajúci\nsúhlas nevyžaduje, pretože (i) žalobca nesúhlasil s personálnym rozkazom, (ii) nebol mu priznaný nárok\na (iii) personálny rozkaz nemal súvis so skončením služobného pomeru, ktorý by bol dôsledkom právnej\nskutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Úrad na ochranu oznamovateľov mal za to, že\nžalovaný porušil povinnosť vyžiadať si jeho súhlas v zmysle § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov,\na preto je možné rozhodnutia považovať za nezákonné. K samotnému inštitútu dočasného pozbavenia\nvýkonu štátnej služby ďalší účastník konania uviedol, že žalovaný bol povinný posúdiť mieru ohrozenia\ndôležitého záujmu štátnej služby, čo však absentovalo. Úrad na ochranu oznamovateľov navrhol žalobe\nvyhovieť.\n65. Žalovaný zaslal dupliku zo dňa 15.01.2025, pričom taktiež zotrval na svojej predchádzajúcej\nargumentácii.\n66. Žalovaný podaním zo dňa 24.01.2025 podal návrh na prerušenie konania.\n67. Ďalšie písomné podania vo vzťahu k veci samej zo strany účastníkov konania neboli súdu doručené.\nV.\nPojednávanie\nRelevantné právne predpisy\n\n68. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou\nnapadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu\nžalobných bodov tak, ako vyplývali z obsahu žaloby a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a s odkazom\nna § 191 ods. 1 písm. c) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších\npredpisov (ďalej „SSP“) napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz zrušil a vec vrátil orgánu verejnej\nsprávny prvého stupňa na ďalšie konanie.\n69. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl.\nSSP na deň 19.11.2025, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za\nsplnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP.\n70. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n71. Podľa § 46 ods. 1 zákona o štátnej službe, policajt sa musí dočasne pozbaviť výkonu štátnej služby,\nak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo\npriebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil služobnú povinnosť zvlášť\nhrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin.\n72. Podľa § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, výkonu štátnej služby možno policajta dočasne pozbaviť\nlen na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov; túto\ndobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to\naž do jeho právoplatného skončenia. Dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas\nvýkonu väzby policajta.\n73. Podľa § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe, policajtovi, ktorý bol dočasne pozbavený výkonu štátnej\nslužby, sa poskytne služobný plat vo výške minimálnej mzdy ustanovenej osobitným predpisom. Tento\nslužobný plat sa zvyšuje o 10 % priznaného služobného platu na každú vyživovanú osobu, najviac však\ndo výšky 70 % priznaného služobného platu.\n74. Podľa § 2 písm. b) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie oznámením\nuvedenie skutočností, o ktorých sa fyzická osoba dozvedela v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom\nalebo iným obdobným vzťahom a ktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti.\n75. Podľa § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie\npracovnoprávnym vzťahom pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného\npomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer.\n76. Podľa § 2 písm. g) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie\norgánom príslušným na prijatie oznámenia úrad, prokuratúra alebo správny orgán príslušný na konanie\no správnom delikte, ktorý je závažnou protispoločenskou činnosťou podľa § 2 písm. d) bodu 3 a 4 alebo\npríslušná inštitúcia, orgán, úrad alebo agentúra Európskej Únie.\n77. Podľa § 2 písm. l) zákona o ochrane oznamovateľov, na účely tohto zákona sa rozumie odvetné\nopatrenie je konanie alebo opomenutie konania v súvislosti s pracovnoprávnym alebo iným obdobným\nvzťahom oznamovateľa vyvolané oznámením alebo zverejnením informácií o protispoločenskej činnosti\na ktoré oznamovateľovi alebo osobe podľa § 1 ods. 4 písm. a) až e) spôsobilo alebo môže\nspôsobiť neopodstatnenú ujmu; odvetným opatrením podľa predchádzajúcej vety je najmä 1. výpoveď\nalebo okamžité skončenie pracovného pomeru, 2. skončenie v skúšobnej dobe alebo nepredĺženie\npracovného pomeru na dobu neurčitú, 3. odvolanie, preradenie na nižšiu pozíciu alebo odmietnutie\npovýšenia, 4. zmena pracovných povinností, miesta výkonu práce alebo zmena pracovného času, 5.\nzníženie mzdy, nepriznanie odmeny alebo osobného príplatku, 6. neposkytnutie odbornej prípravy, 7.\ndisciplinárne opatrenie, 8. nátlak, zastrašovanie alebo obťažovanie, 9. poškodzovanie dobrej povesti,10.\nodstúpenie od zmluvy o dodávke tovarov a služieb, 11. zrušenie licencie alebo povolenia.\n78. Podľa § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, ak prokurátor zistí, že oznamovateľ, ktorý\npodal žiadosť o poskytnutie ochrany podľa § 3 ods. 1, urobil kvalifikované oznámenie, bezodkladne\nmu poskytne ochranu podľa § 7 a túto skutočnosť písomne oznámi oznamovateľovi, zamestnávateľovi\n\na úradu; oznamovateľovi sa spolu s týmto oznámením doručí aj poučenie o právach a povinnostiach,\nktoré mu vyplývajú z postavenia chráneného oznamovateľa. Doručením oznámenia o poskytnutí\nochrany zamestnávateľovi sa oznamovateľ stáva chráneným oznamovateľom.\n79. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo\nvydať rozhodnutie v pracovnoprávnom vzťahu (ďalej len „pracovnoprávny úkon“) voči chránenému\noznamovateľovi, na ktorý nedal súhlas, len so súhlasom úradu; voči chránenému oznamovateľovi,\nktorým je profesionálny vojak, sa súhlas úradu vyžaduje, len ak tak ustanovuje osobitný predpis. Súhlas\núradu sa nevyžaduje, ak sa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo ak ide o pracovnoprávny\núkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá\nnezávisí od posúdenia zamestnávateľa.\n80. Podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane oznamovateľov, zamestnávateľ podáva žiadosť o udelenie\nsúhlasu úradu. Žiadosť o udelenie súhlasu obsahuje a) označenie zamestnávateľa, b) meno, priezvisko,\ndátum narodenia a pobyt chráneného oznamovateľa, c) označenie pracovnoprávneho úkonu, na ktorý\nsa žiada súhlas úradu, d) odôvodnenie potreby vykonania pracovnoprávneho úkonu.\n81. Podľa § 7 ods. 3 zákona o ochrane oznamovateľov, úrad pred vydaním rozhodnutia o žiadosti\no udelenie súhlasu umožní chránenému oznamovateľovi vyjadriť sa v primeranej lehote k navrhovanému\npracovnoprávnemu úkonu.\n82. Podľa § 7 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov, v jednoduchých veciach, najmä ak možno\nrozhodnúť len na základe žiadosti zamestnávateľa a vyjadrenia chráneného oznamovateľa, úrad\nrozhodne o žiadosti o udelenie súhlasu bezodkladne. V ostatných veciach rozhodne úrad do 30 dní odo\ndňa doručenia žiadosti o udelenie súhlasu.\n83. Podľa § 7 ods. 5 zákona o ochrane oznamovateľov, úrad udelí súhlas s navrhovaným\npracovnoprávnym úkonom zamestnávateľa voči chránenému oznamovateľovi, len ak zamestnávateľ\npreukáže, že navrhovaný pracovnoprávny úkon nemá žiadnu príčinnú súvislosť s kvalifikovaným\noznámením, inak žiadosť o udelenie súhlasu zamietne.\n84. Podľa čl. 1 smernice, účelom tejto smernice je posilniť presadzovanie práva a politík Únie v určitých\noblastiach stanovením spoločných minimálnych noriem, ktorými sa zabezpečí vysoká úroveň ochrany\nosôb nahlasujúcich porušenia práva Únie.\n85. Podľa čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice, táto smernica sa vzťahuje na nahlasujúce osoby pracujúce\nv súkromnom alebo vo verejnom sektore, ktoré získali informácie o porušeniach v rámci pracovného\nkontextu a ku ktorým patria prinajmenšom: osoby, ktoré majú postavenie pracovníka v zmysle článku\n45 ods. 1 ZFEÚ vrátane štátnych zamestnancov.\n86. Podľa čl. 5 ods. 2 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:\n„informácie o porušeniach“ sú informácie vrátane odôvodnených podozrení o skutočných alebo\nmožných porušeniach a o pokusoch zatajiť takéto porušenia, ku ktorým došlo alebo ku ktorým veľmi\npravdepodobne dôjde v organizácii, v ktorej nahlasujúca osoba pracuje alebo pracovala, alebo v inej\norganizácii, s ktorou nahlasujúca osoba je alebo bola v kontakte prostredníctvom svojej práce.\n87. Podľa čl. 5 ods. 7 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:\n„nahlasujúca osoba“ je fyzická osoba, ktorá nahlási alebo zverejní informácie o porušeniach získané v\npracovnom kontexte.\n88. Podľa čl. 5 ods. 9 smernice, na účely tejto smernice sa uplatňuje toto vymedzenie pojmov:\n„pracovný kontext“ je súčasná alebo minulá pracovná činnosť vo verejnom alebo súkromnom sektore,\nprostredníctvom ktorej osoby bez ohľadu na povahu tejto činnosti získajú informácie o porušeniach a v\nrámci ktorej by mohli byť tieto osoby postihnuté odvetnými opatreniami, ak takéto informácie nahlásia.\n89. Podľa čl. 19 smernice, členské štáty prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zakázali akúkoľvek formu\nodvetných opatrení voči osobám uvedeným v článku 4, vrátane hrozby odvetných opatrení a pokusov\no odvetu, a to najmä vo forme: a) pozastavenia výkonu činnosti, výpovede, odvolania, prepustenia\nalebo rovnocenného opatrenia; b) preradenia na nižšiu pozíciu alebo odmietnutia povýšenia; c) presunu\n\npovinností, zmeny miesta výkonu práce, zníženia mzdy, zmeny pracovného času; d) neposkytnutia\nodbornej prípravy; e) negatívneho hodnotenia výkonu alebo negatívnych pracovných referencií; f)\nuloženia alebo vykonania akéhokoľvek disciplinárneho opatrenia, pokarhania alebo inej sankcie\nvrátane finančnej pokuty; g) nátlaku, zastrašovania, obťažovania alebo ostrakizácie; h) diskriminácie,\nznevýhodnenia alebo nespravodlivého zaobchádzania; i) j) nezmenenia pracovnej zmluvy na dobu určitú\nna pracovnú zmluvu na dobu neurčitú, ak mohol pracovník oprávnene očakávať, že sa mu ponúkne\ntrvalý pracovný pomer; neobnovenia alebo predčasného ukončenia pracovnej zmluvy na dobu určitú; k)\nspôsobenia ujmy vrátane poškodenia dobrej povesti osoby, najmä v sociálnych médiách, alebo finančnej\nstraty vrátane straty obchodných príležitostí a straty príjmu; l) zaradenia na čiernu listinu na základe\nneformálnej alebo formálnej dohody v rámci odvetvia či priemyslu, čo môže znamenať, že táto osoba si\nuž budúcnosti v tomto odvetví alebo priemysle nenájde zamestnanie; m) predčasného ukončenia alebo\nzrušenia zmluvy o dodávke tovarov alebo poskytovaní služieb; n) zrušenia licencie alebo povolenia; o)\nvyžadovania psychiatrického alebo lekárskeho vyšetrenia.\n90. Podľa čl. 25 ods. 1 smernice, členské štáty môžu zaviesť alebo zachovať ustanovenia, ktoré sú pre\npráva nahlasujúcich osôb priaznivejšie ako ustanovenia, ktoré sú stanovené v tejto smernici, a to bez\ntoho, aby tým bol dotknutý článok 22 a článok 23 ods. 2.\nVI.\nPosúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov\n91. Úlohou správneho súdu bolo preskúmať napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz, pričom\nsprávny súd zameral správny súdny prieskum na to, či orgány verejnej správy dostatočne zistili skutkový\nstav veci, tento správne podriadili pod príslušnú právnu normu, vec správne právne posúdili a či\nz napadnutých rozhodnutí možno vyvodiť dostatočný záver k tomu, že boli naplnené predpoklady na\ndočasné pozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby. Správny súd sa tak zameral na to, či zo strany\nžalovaného došlo k správnemu výkladu aplikovaných právnych predpisov.\nK návrhu žalovaného na prerušenie konania\n92. Predtým, ako sa správny súd vyjadrí k sporným otázkam, je potrebné posúdiť, či sú dané dôvody\nna vyhovenie návrhu žalovaného na prerušenie konania, a to z dôvodov, ktoré špecifikoval vo svojom\npodaní zo dňa 24.01.2025 – žalovaný podal návrh na prerušenie konania s odkazom na § 100 ods. 2\npísm. a) SSP. Po preskúmaní návrhu žalovaného na prerušenie konania správny súd vyhodnotil tento\nnávrh ako nedôvodný, a preto ho zamietol.\n93. Ako vyplýva z návrhu žalovaného, žalovaný poukázal na tú skutočnosť, že Správny súd v Bratislave\nuznesením č. k. 5S/51/2024-319 zo dňa 15.11.2024 prerušil súdne konanie a obrátil sa na Súdny dvor\nEurópskej únie s návrhom na začatie prejudiciálneho konania – predmetné prejudiciálne konanie sa\nvo svojej podstate zameralo na „výklad práva Európskej únie vo vzťahu k ustáleniu okruhu účastníkov\nsprávneho súdneho konania“, a to v prípade, či je Úrad na ochranu oznamovateľom účastníkom\nsprávneho súdneho konania alebo nie.\n94. Senát správneho súdu vo vzťahu k danému poukazuje na to, že v predmetnom súdnom konaní\nuznesením č. k. 3S/50/2024-468 zo dňa 11.11.2024 rozhodol o tom, že Úrad na ochranu oznamovateľov\nbol pribraný do konania, a preto bola otázka jeho účastníctva v tomto konaní vyriešená skôr ako iný senát\ntunajšieho súdu prerušil súdne konanie a podal prejudiciálnu otázku. Otázka účastníctva v predmetnom\nsúdnom konaní tak nebola sporná a bol ustálený okruh účastníkov správneho súdneho konania. Vo\nvzťahu k dôvodom, pre ktoré bol Úrad na ochranu oznamovateľov pribraný do konania odkazuje správny\nsúd na spomenuté uznesenie, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 22.11.2024.\n95. Správny súd súčasne uvádza, že žalovaný podal návrh s odkazom na § 100 ods. 2 písm. a)\nSSP, ktorý deklaruje, že správny súd môže uznesením konanie prerušiť, ak prebieha súdne konanie\nalebo administratívne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam na rozhodnutie\nsprávneho súdu. Jedná sa tak o fakultatívnu možnosť prerušenia konania, pričom podstatné je, aby sa\nv prebiehajúcich súdnych konaniach alebo administratívnych konaniach riešila otázka, ktorá môže mať\nvýznam na rozhodnutie správneho súdu (teda na rozhodnutie správneho súdu vo veci samej). Správny\nsúd má za to, že otázka okruhu účastníctva konania nie je otázkou, ktorá môže mať, aj čo len hypotetický\n\nvýznam na rozhodnutie správneho súdu vo veci samej – jedná sa o otázku procesného charakteru.\nK danému správny súd podporne odkazuje na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 7Sžrk/1/2020 zo dňa 30.09.2021, publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí\nNajvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pod č. 13/2022, ktorý ustálil, že v prípade uznesenia,\nktorým sa podľa § 33 SSP do konania pribrali ďalší účastníci konania, ide o uznesenie, ktorým sa\nupravuje vedenie konania (nejedná sa tak o rozhodnutie vo veci samej).\n96. S odkazom na uvedené správny súd podčiarkuje, že predmetom súdneho konania je preskúmanie\nzákonnosti napadnutých rozhodnutí a nie otázok, ktoré súvisia s účastníctvom Úrad na ochranu\noznamovateľov (teda otázok procesného charakteru). Inak povedané, aj v prípade, ak by Úrad na\nochranu oznamovateľov nebol účastníkom predmetného súdneho konania, jeho prípadná neúčasť nemá\nvplyv na rozhodnutie správneho súdu (na merito veci) – tu správny súd uvádza, že ďalší účastník konania\nsa môže svojho účastníctva v správnom súdnom konaní aj vzdať, pričom v takomto prípade správne\nsúdne konanie vo veci samej pokračuje naďalej.\nA) K námietke žalobcu, že orgán verejnej správy nepožiadal o predchádzajúci súhlas Úrad na ochranu\noznamovateľov\nK charakteru ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti – vo vzťahu k smernici\n97. Správny súd prvotne poukazuje na to, že zákon o ochrane oznamovateľov je výsledkom\nimplementácie smernice. To zodpovedá najmä logike zákona o ochrane oznamovateľov. Je dôležité\nsi uvedomiť, že zákon o ochrane oznamovateľov je implementáciou smernice, a preto je potrebné\nho vykladať eurokonformne, hoci z rozhodnutia vnútroštátneho zákonodarcu dopadá táto ochrana aj\nna čisto vnútroštátne informácie. Smernica má podľa bodu 5 svojej preambuly zaistiť účinnú ochranu\noznamovateľov, a to z dôvodov vymedzených v bode 1 preambuly - „[o]soby, ktoré pracujú pre\nverejnú alebo súkromnú organizáciu alebo sú v styku s takouto organizáciou v pracovnom kontexte,\nsú často prvé, ktoré vedia o hrozbách alebo poškodení verejného záujmu, ktoré v danej súvislosti\nvzniká. Nahlásením porušení práva Únie, ktoré poškodzujú verejný záujem, takéto osoby konajú ako\n„oznamovatelia“ a tým zohrávajú kľúčovú úlohu pri odhaľovaní takýchto porušení a pri predchádzaní\ntakýmto porušeniam a pri zaručovaní blaha spoločnosti. Strach z odvetných opatrení však možných\noznamovateľov často odrádza od nahlasovania svojich obáv alebo podozrení. V tejto súvislosti sa na\núrovni Únie aj medzi národnej úrovni čoraz viac uznáva, že je dôležité zabezpečiť vyváženú a účinnú\nochranu oznamovateľov.“\n98. K danému správny súd ďalej odkazuje najmä na bod 37 recitálu smernice, podľa ktorého: „[n]a\núčinné presadzovanie práva Únie by sa ochrana mala priznať čo najširšiemu okruhu kategórií osôb,\nktoré, bez ohľadu na to, či ide o občanov Únie alebo štátnych príslušníkov tretích krajín, majú vzhľadom\nna ich pracovné činnosti, bez ohľadu na povahu uvedenej činnosti a na to, či je platená alebo nie,\nprivilegovaný prístup k informáciám o porušeniach, ktorých nahlásenie by bolo vo verejnom záujme,\na ktoré môžu byť v prípade ich nahlásenia postihnuté odvetnými opatreniami. Členské štáty by mali\nzabezpečiť, aby sa potreba ochrany určovala s prihliadnutím na všetky relevantné okolnosti, a nielen\nna základe povahy vzťahu, a to tak, aby bola zahrnutá celá škála osôb prepojených v širšom zmysle s\norganizáciou, v ktorej došlo k porušeniu.“ Správny súd súčasne poukazuje aj na bod 38 recitálu smernice,\nktorý uvádza: „[o]chrana by sa mala v prvom rade vzťahovať na osoby, uplatňovať na osoby, ktoré sú v\npozícii „pracovníkov“ v zmysle článku 45 ods. 1 ZFEÚ v súlade s výkladom Súdneho dvora konkrétne\nosoby, ktoré vykonávajú počas určitého obdobia v prospech inej osoby a pod jej vedením činnosti, za\nktoré dostávajú odmenu (…) pojem „pracovník“ zahŕňa tiež úradníkov, zamestnancov verejnej správy,\nako aj ďalšie osoby, ktoré pracujú vo verejnom sektore.“\n99. Vyššie uvedený úmysel sa premieta aj do znenia čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice, ktorý výslovne\npočíta s ochranou štátnych zamestnancov, pričom smernica na žiadnom svojom mieste nevylučuje, aby\nsa ochrana poskytla aj príslušníkom policajného zboru.\n100. Smernica tak uložila členským štátom Európskej únie (vrátane Slovenskej republiky) povinnosť\nzaviesť vo vnútroštátnom právnom poriadku ochranu oznamovateľov aspoň na takej minimálnej úrovni,\nktorú sama upravuje (uvedené vyplýva aj z čl. 25 ods. 1 smernice). Smernica teda predstavuje minimálnu\nharmonizáciu s cieľom zaistiť spoločný minimálny štandard ochrany oznamovateľov naprieč členskými\n\nštátmi, pričom jednotlivé členské štátny môžu prijať úpravu, ktoré oznamovateľom poskytne vyššiu mieru\nochrany (k tomu pozri aj na právnu teóriu – Nulíček, M. – Cervanová, A. – Nonnemann, F. – Kráľová,\nM. Zákon o ochraně oznamovatelů, Praha : Wolters Kluwer, 2023, s. 1). Na doplnenie správny súd\nudáva, že použitie smernice ako legislatívneho nástroja je praktickou aplikáciou princípu subsidiarity\nnormotvorcom Európskej únie, pričom jej účelom je zbližovanie práva a možno tak povedať, že smernice\nsú hlavným nástrojom harmonizácie národného práva s právom Európskej únie. Základom harmonizácie\nsú preto, že umožňujú veľmi pružné zavádzanie určitých európskych právnych inštitútov, resp. noriem\ndo národného práva členských štátov. Pri interpretácii cieľov smernice nie je zároveň možné podceňovať\npreambulu smernice, pretože táto slúži na interpretáciu normatívneho textu smernice, a to tak pri jej\ntranspozícii do národného právneho poriedku, ako aj pri jej interpretácia za účelom jej aplikácie v prípade\npoužitia priameho účinku smernice (k tomu pozri aj Hodás, M. Dopady normotvorby Európskej únie\nna normotvorbu členského štátu Európskej únie z hľadiska legislatívneho techniky a normotvorných\nprocesov, Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta, 2018, s. 50-51, s. 62).\n101. Čo sa týka osobnej pôsobnosti smernice, tak ako vyplýva z vyššie uvedeného (citované relevantné\nčasti preambuly smernice a čl. 4 ods. 1 písm. a) smernice), smernica odôvodňuje priznanie ochrany\noznamovateľom tým, že zamestnanci a ďalšie osoby vykonávajúce prácu pre subjekty verejného\na súkromného práva sú často prvými, kto sa dozvie o ohrození alebo poškodení verejného záujmu.\nOznamovateľmi tak môžu byť nielen zamestnanci, ale aj osoby v služobnom pomere. Z hľadiska\nvymedzenia osobnej pôsobnosti smernice je tak významné, že táto sa vzťahuje ako na osoby pracujúce\nv súkromnom sektore, tak aj na osoby pracujúce vo verejnom sektore, ktoré získali informácie\no protispoločenskej činnosti.\n102. Účelom smernice je o. i. aj poskytnúť právnu ochranu osobám, ktoré sa z rôznych dôvodov\nrozhodnú oznámiť protispoločenské správanie, o ktorom sa dozvedeli. Smernica tak predpokladá, že\npo vykonaní oznámenia (ako dôsledok oznámenia) nebude žiadnym spôsobom dotknuté postavenie\noznamovateľa, a preto smernica v čl. 19 upravuje, že členské štátny prijmú všetky opatrenia, aby zakázali\nakúkoľvek formu odvetných opatrení, pričom smernica demonštratívne („a to najmä vo forme“) upravuje\nniektoré formy odvetných opatrení. Smernica v čl. 19 písm. a) upravuje ako jednu z foriem odvetného\nopatrenia aj pozastavenie výkonu činnosti, z čoho možno jednoznačne vyvodiť, že smernica vyslovene\npamätá aj na odvetné opatrenia, ktoré sa môžu špecificky vyskytovať v oblasti štátnej služby.\n103. Smernica k informáciám o porušeniach v čl. 5 ods. 2 uvádza, že informácie o porušeniach sú\ninformácie, vrátane odôvodnených podozrení o skutočných alebo možných porušeniach a o pokusoch\nzatajiť takéto porušenia, ku ktorým došlo alebo ku ktorým veľmi pravdepodobne dôjde v organizácii,\nv ktorej nahlasujúca osoba pracuje alebo pracovala, alebo v inej organizácii, s ktorou nahlasujúca\nosoba je alebo bola v kontakte prostredníctvom svojej práce. Oznámenie o protispoločenskej činnosti\ntak nie je naviazané výlučne len na informácie, týkajúce sa organizácie, v ktorej oznamovateľ pracuje,\nale je naviazané aj na informácie, ktoré sa týkajú organizácii, s ktorou bol v kontakte a nebol priamo\nv pracovnom alebo inom obdobnom vzťahu. Uvedené je práve výsledkom verejného záujmu, a to, aby\ndošlo k vyšetrovaniu protispoločenského konania, ktoré nemusí byť vždy naviazané len na „pracovisko“\noznamovateľa.\n104. Súhrnom tak možno konštatovať, že smernica (i) predpokladá a nevylučuje, že oznamovateľom\nmôže byť aj príslušník policajného zboru (teda osoba v služobnom pomere), (ii) informáciou o\nporušeniach nie je len informácia naviazaná na zamestnávateľa oznamovateľa, ale aj informácia\no porušeniach mimo tohto zamestnávateľa a (iii) ochrana tak nie je naviazaná len na informácie týkajúce\nsa zamestnávateľa oznamovateľa.\nK charakteru ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti – vo vzťahu k zákonu o ochrane\noznamovateľov\n105. Ako to už správny súd viackrát uviedol, zákon o ochrane oznamovateľov je transpozíciou smernice,\npričom z nej vychádza a musí poskytovať minimálne štandardy tak, ako ich upravuje smernice.\n106. Na účely vymedzenia, kto je oznamovateľom protispoločenskej činnosti je potrebné poukázať na\n§ 1 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý uvádza, že zákon upravuje podmienky\nposkytovania ochrany osobám v pracovnoprávnom vzťahu alebo v inom obdobnom vzťahu v súvislosti\n\ns oznamovaním kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti. Následne je potrebné vyložiť, o aký\nokruh osôb sa jedná – je potrebné vyložiť pojem „osoba v pracovnoprávnom vzťahu.“ Vo vzťahu\nk výkladu daného je nutné aplikovať § 2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov, ktorý uvádza,\nže pracovnoprávnym vzťahom je pracovný pomer, dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného\npomeru, štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer.\n107. Samotný zákon o ochrane oznamovateľov tak určuje, že oznamovateľom môže byť aj príslušník\npolicajného zboru, ktorý je v štátnej službe na podklade zákona o štátnej službe (uvedené je plne v súlade\naj so znením smernice). Tu správny súd len na doplnenie relevantných informácií odkazuje na § 2 ods.\n1 zákona o štátnej službe, ktorý definuje, že policajtom sa rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom\npomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu službu v služobnom úrade. Služobný pomer pritom\ns odkazom na § 16 ods. 1 zákona o štátnej službe vzniká dňom určeným v rozhodnutí nadriadeného\no prijatí občana do služobného pomeru, ak nastúpi štátnu službu v tento deň a zloží služobnú prísahu.\n108. Na podklade uvedeného tak správny súd zastáva názor, že ako smernica, tak aj zákon o ochrane\noznamovateľov jednoznačne predpokladajú, že oznamovateľom môže byť aj príslušník policajného\nzboru v služobnom pomere, a teda mu môže byť poskytnutá ochrana na základe zákona o ochrane\noznamovateľov.\n109. Vo vzťahu k oznamovanej informácii správny súd poukazuje na § 2 písm. b) zákona\no ochrane oznamovateľov, pričom oznámením je uvedenie skutočností, o ktorých sa fyzická osoba\ndozvedela v súvislosti s pracovnoprávnym vzťahom alebo iným obdobným vzťahom a ktoré sa týkajú\nprotispoločenskej činnosti. Vychádzajúc z dôvodnej správy k zákonu o ochrane oznamovateľov možno\nkonštatovať, že samotný zákonodarca definoval oznámenie ako „uvedenie akýchkoľvek skutočností,\nktoré sa týkajú protispoločenskej činnosti a kvalifikované oznámenie je uvedenie skutočností, ktoré\nmôžu prispieť k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti. Rozlišovanie medzi týmito pojmami má\nvýznam vo vzťahu k poskytovanej ochrane. Oproti platnej úprave sa však pri definícii kvalifikovaného\noznámenia nevyžaduje „vyššia kvalita informácií“. Nemusí ísť teda o informácie, ktoré môžu\nvýznamnou mierou prispieť alebo prispeli k objasneniu závažnej protispoločenskej činnosti.“ Je preto\nnesprávny výklad, ak sa skutočnosti týkajúce protispoločenskej činnosti formalisticky napájajú výlučne\nk zamestnávateľovi oznamovateľa.\nK vzniku ochrany podľa zákona o ochrane oznamovateľov\n110. Správny súd uvádza, že ochrana zákona o ochrane oznamovateľov v zmysle čl. 6 ods. 1\nsmernice a jeho implementujúceho § 7 zákona o ochrane oznamovateľov sa aktivuje v čase, kedy je\noznámenie vykonané, a to spôsobom, ktorý právne predpisy upravujú. Zákon o ochrane oznamovateľov\na ním poskytnutá ochrana teda funguje ako pomyselná nepriestrelná vesta proti odvetným opatreniam,\nsamozrejme od okamihu, kedy si ju potenciálny oznamovateľ „nasadí“, teda vykoná oznámenie podľa\nzákona o ochrane oznamovateľov. Týmto okamihom sa mu aktivuje ochrana proti možných odvetným\nopatreniam (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8Ads/100/2025\nzo dňa 22.10.2025). Smernica a v jej stopách aj zákon o ochrane oznamovateľov, ktorý ju implementuje,\nsa tak snaží zabrániť tomu, aby potenciálni oznamovatelia boli od podávania oznámení odradení\nobavami z možných odvetných opatrení, ktoré by im mohli hroziť v dôsledku učinenia oznámenia. Cieľom\nsmernice a aj zákona o ochrane oznamovateľov je teda motivovať oznamovateľov k tomu, aby neotáľali\ns oznámením v dôsledku obavy z odvetných opatrení, ale naopak, aby ho vykonali čo najskôr. Preto\nsmernica a aj zákon vytvárajú mechanizmy, ktoré už od okamihu podania oznámenia chránia proti\nodvetným opatreniam.\n111. S prihliadnutím na predmetný prípad správny súd odkazuje na už spomenutý § 7 zákona o ochrane\noznamovateľov, ktorý upravuje základné východiská ochrany oznamovateľa. Uvedené ustanovenie\npredpokladá, že zamestnávateľ môže urobiť právny úkon alebo vydať rozhodnutie v pracovnoprávnom\nvzťahu voči chránenému oznamovateľovi, na ktorý chránený oznamovateľ nedal súhlas, len so\nsúhlasom Úradu na ochranu oznamovateľov. Podmienka predchádzajúceho súhlasu nie je potrebná\n(okrem prípadu, že oznamovateľ vyjadrí súhlas s pracovnoprávnym úkonom), ak sa (i) chránenému\noznamovateľovi pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok alebo (ii) sa jedná o pracovnoprávny úkon\nsúvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej skutočnosti, ktorá\nnezávisí od posúdenia zamestnávateľa.\n\n112. Jednou z výnimiek podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je priznanie nároku\nchránenému oznamovateľovi. Na podklade dôvodovej správy k zákonu o ochrane oznamovateľov je\npotrebné uviesť, že samotný zákonodarca uviedol, že súhlas sa nebude vyžadovať iba v prípade, ak\nsa pracovnoprávnym úkonom priznáva nárok (napr. povýšenie v prípade osôb v služobnom pomere).\nVýnimka sa teda vzťahuje na situáciu, v rámci ktorej sa postavenie chráneného oznamovateľa zlepšuje/\nnesťažuje (nezhoršuje) – to znamená, že sa priznáva nárok – napr. priznanie odmeny, benefitov v práci,\nzvýšenie mzdového ohodnotenia, povýšenie a pod.\n113. Ďalšou výnimkou podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je situácia, kedy sa jedná\no pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej\nskutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa. Zákonodarca v dôvodovej správe k danému\nuviedol, že sa jedná o situácie, ak ide o skončenie pracovnoprávneho vzťahu z dôvodu, ktorý nemôže\novplyvniť zamestnávateľ (napr. strata vyžadovanej bezúhonnosti). Výnimka sa teda vzťahuje na situácie,\nkedy nie je skončenie pracovnoprávneho vzťahu v dispozícii zamestnávateľa, ale v okolnostiach,\nstojacich mimo jeho dispozície – napr. právoplatné odsúdenie za trestný čin, strata bezúhonnosti, zmena\nzdravotného stavu, ktorý je vyžadovaný na tú-ktorú prácu a pod.\n114. Okrem vyššie uvedených výnimiek je však vo vzťahu k osobe chráneného oznamovateľa\npotrebné postupovať podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov. Samotný zákonodarca\nk zákonu o ochrane oznamovateľov dôvodil, že vznik ochrany a nadobudnutie právneho postavenia\nchráneného oznamovateľa je významnou zmenou v statuse oznamovateľa ako zamestnanca (tak ako\nje zamestnanec definovaný v zákone o ochrane oznamovateľov). Priznanie tohto právneho postavenia\nmá na jednej strane zamedziť postihu zamestnanca, motivovaného oznámením zamestnanca o\nprotispoločenskej činnosti, čiže ho chrániť a na druhej strane súčasne povzbudiť iných zamestnancov na\noznamovanie skutočností o protispoločenskej činnosti, keďže tieto oznámenia sú podávané vo verejnom\nzáujme. Chránený oznamovateľ má právo na to, aby akýkoľvek zásah zo strany zamestnávateľa\ndo jeho práv a povinností zamestnanca, vykonaný bez jeho súhlasu, podliehal predchádzajúcemu\nschváleniu. Zákonodarca v dôvodnej správe potvrdil, že Úrad na ochranu oznamovateľov je tou\nautoritou, ktorá v rámci konkrétneho pracovnoprávneho vzťahu poskytuje ochranu chránenému\noznamovateľovi vo vzťahu ku konkrétnemu pracovnoprávnemu úkonu tak, aby vzhľadom na svoju\nnezávislosť garantoval, že zamestnávateľ nebude oznamovateľa za oznámenie protispoločenskej\nčinnosti postihovať. Predchádzajúci súhlas úradu sa tak stáva imanentnou súčasťou ochrany\nchráneného oznamovateľa, podmieňujúcou platnosť právneho úkonu zamestnávateľa alebo zákonnosť\njeho rozhodnutia. Ak zamestnávateľ bude chcieť urobiť právny úkon, resp. vydať rozhodnutie v\npracovnoprávnom vzťahu, ktoré sa vzťahuje na chráneného oznamovateľa, bude musieť podať žiadosť\no predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s ustanovenými obsahovými náležitosťami,\nktorými sú označenie zamestnávateľa a chráneného oznamovateľa, označenie právneho úkonu a jeho\nodôvodnenie.\nK prejednávanému prípadu\n115. Po preskúmaní žaloby a administratívneho spisu, s prihliadnutím na vyššie uvedené východiská\nsprávny súd konštatuje, že povinnosťou orgánu verejnej správy (žalovaného) bolo v súlade s § 7 ods. 1\nzákona o ochrane oznamovateľov požiadať Úrad na ochranu oznamovateľov o súhlas s postupom voči\nžalobcovi. Podľa názoru správneho súdu sa rozhodovanie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby\nsubsumuje pod pracovnoprávny úkon podľa zákona o ochrane oznamovateľov, na ktorý je potrebný\nsúhlas úradu. Ako to už správny súd uviedol, pracovnoprávnym vzťahom je podľa § 2 písm. e) zákona\no ochrane oznamovateľov aj štátnozamestnanecký pomer alebo služobný pomer, pričom je nepochybné,\nže žalobca je príslušníkom PZ, jeho služobný pomer trvá, a je teda v pracovnoprávnom vzťahu podľa §\n2 písm. e) zákona o ochrane oznamovateľov so žalovaným. Je tak splnený predpoklad na to, aby sa vo\nvzťahu k žalobcovi, za splnenia všetkých podmienok, aplikoval zákon o ochrane oznamovateľov.\n116. Súčasne úmyslom zákonodarcu jednoznačne bolo (ako to uviedol správny súd vyššie), aby\nakýkoľvek zásah zo strany zamestnávateľa do práv a povinností zamestnanca ako chráneného\noznamovateľa (zamestnanca tak ako ho vymedzuje zákon o ochrane oznamovateľov), vykonaný bez\njeho súhlasu, podliehal predchádzajúcemu schváleniu. Vzhľadom na uvedené je tak nepochybné, že pod\nakýkoľvek zásah možno subsumovať aj dočasné pozbavenie výkonu štátnej služby – jedná sa o zásah\n\nslužobného úradu voči príslušníkovi PZ, v súvislosti s výkonom štátnej služby. Tým, že zákon o ochrane\noznamovateľov v § 7 ods. 1 žiadnym spôsobom nediferencuje tieto úkony/zásahy zamestnávateľa\n(odhliadnuc od výnimky, ktorú priamo uvádza), správny súd zastáva názor, že rozhodnutie o dočasnom\npozbavení výkonu štátnej služby je pracovnoprávnym úkonom, na ktorý je potrebný predchádzajúci\nsúhlas Úradu na ochranu oznamovateľov (v prípade chráneného oznamovateľa). V danom prípade\ntak neobstojí argumentácia žalovaného, ktorou poukazoval na verejný záujem pri potrebe vydania\nrozhodnutia o dočasnom pozbavení žalobcu výkonu štátnej služby a na potrebu jeho uprednostnenia\n– účelom ochrany oznamovateľov protispoločenskej činnosti je ochrana pred akýmkoľvek zásahom zo\nstrany zamestnávateľa, ktorý v konaní pred Úradom na ochranu oznamovateľov bude dokazovať, že\nsa nejedná o odvetné opatrenie, pričom nie je vylúčený súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov na\ntakýto pracovnoprávny úkon.\n117. Je nepochybné, že žalobcovi bola opatrením úradu špeciálnej prokuratúry zo dňa 05.10.2023\nposkytnutá ochrana podľa zákona o ochrane oznamovateľov, a teda stal sa chráneným oznamovateľom\n– existenciu poskytnutej ochrany koniec koncov nespochybnil ani žalovaný. Dané opatrenie prokurátora\nbolo žalovanému riadne oznámené (opak nikdy netvrdil), a preto bolo jeho povinnosťou prihliadnuť\naj na zákon o ochrane oznamovateľov. Na doplnenie správny súd udáva, že poskytnutie ochrany\nžalobcovi prokurátorom bolo vykonané s odkazom na § 4 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov,\na teda, žalobcovi bola poskytnutá ochrana Úradom špeciálnej prokuratúry, nie Úradom na ochranu\noznamovateľov, pričom doručením oznámenia o poskytnutí ochrany zamestnávateľovi sa oznamovateľ\nstáva chráneným oznamovateľom – podľa informácií zo strany Úradu na ochranu oznamovateľov\nbolo toto oznámenie žalovanému doručené dňa 11.10.2023 – od tohto momentu sa tak žalobcovi\nposkytla ochrana, a preto od tohto momentu bol žalovaný povinný v prípade akéhokoľvek vykonania\npracovnoprávneho úkonu voči žalobcovi aplikovať zákon o ochrane oznamovateľov.\n118. Správny súd sa nestotožňuje s názorom žalovaného o tom, že tento právny predpis nie\nje potrebné aplikovať, naopak, zákon o ochrane oznamovateľov dopĺňa zákon o štátnej službe,\npričom tieto dva právne predpisy stoja nezávisle vedľa seba. Ako už uviedol správny súd vyššie,\npredchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov sa stáva imanentnou súčasťou ochrany\nchráneného oznamovateľa. Ak zamestnávateľ bude chcieť urobiť právny úkon, resp. vydať rozhodnutie v\npracovnoprávnom vzťahu, ktoré sa vzťahuje na chráneného oznamovateľa, bude musieť podať žiadosť\no predchádzajúci súhlas Úradu na ochranu oznamovateľov s ustanovenými obsahovými náležitosťami,\nktorými sú označenie zamestnávateľa a chráneného oznamovateľa, označenie právneho úkonu a jeho\nodôvodnenie. Neobstojí tak zjavne nesprávna argumentácia žalovaného v tej časti, kedy poukazoval na\nvýklad týchto dvoch noriem – ich konkurenciu, resp. výklad týkajúci sa špeciality právnej normy. Je tak\nnesprávny aj výklad žalovaného, ktorý poukázal na to, že § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov\nje obsolentnou právnou úpravou – uvedené ustanovenie je súčasťou platného právneho poriadku,\nje výsledkom smernice, pričom žalovaný neuviedol žiadnu právne relevantnú skutočnosť k tomu, na\npodklade čoho dospel k záveru o obsolentnosti právnej normy. Obsolentná právna norma je totiž právnou\nnormou, ktorá síce spĺňa podmienky platnosti, ale vymizla z právneho užívania, pričom nikdy nebola\nderogovaná. V praxi ide najčastejšie o predpisy alebo časti predpisov, ktoré v dôsledku uplynutia\ndlhšieho časového obdobia zastarali, ich ustanovenia nemožno reálne aplikovať na spoločenské vzťahy\npráve v dôsledku ich zmeny, vzniku alebo zániku, sú však naďalej platné, no len vďaka tomu, že nedošlo\nk ich formálnemu zrušeniu predpísaným spôsobom, alebo ide o „jednorazové“ predpisy, ktorých dôvod\nprijatia pominul krátko potom ako vznikli (tu pozri napr. Prusák, J. Obsolentná/absolentná právna norma,\nverejnoprávna korporácia a verejnoprávna inštitúcia. In Justičná revue, 58, 2006, č. 11, s. 1 a nasl.).\nŽalovaný však v napadnutom rozhodnutí žiadne takého dôvody neuviedol, pričom ako to správny súd\nuviedol vyššie, § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov je platnou a účinnou právnou normou, ktorá\nsa aplikuje na spoločenské vzťahy. Zároveň, aj vo vzťahu k odkazu žalovaného na doposiaľ nerozvinutú\njudikatúru správnych súdov, správny súd uvádza, že ním uvádzaná judikatúra (uznesenie KS BA sp. zn.\n8CoPr/10/2020 zo dňa 22.12.2020 alebo sp. zn. 8CoPr/15/2023 zo dňa 25.01.2024) nie je judikatúra\nsprávneho súdu – uvedené rozhodnutia sú rozhodnutia civilné, pričom vo svojom merite neriešili otázky,\ntýkajúce sa správneho súdnictva – jednalo o konania vo veciach nariadenia neodkladného opatrenia,\nktorý je inštitútom výlučne civilného práva.\n119. Neobstojí ďalej ani argument žalovaného o tom, že stál „pred dilemou“, či vyhovieť „obsolentnej“\nprávne úprave (za obsolentnú právnu úpravu teda žalovaný považoval § 7 ods. 1 zákona o ochrane\noznamovateľov). Povinnosťou orgánu verejnej správy je prihliadnuť na platné a účinné právne predpisy\n\na konať v ich súlade. Tu správny súd poukazuje napr. na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. IV. ÚS 499/2011 zo dňa 22.11.2011, podľa ktorého: „neoddeliteľnou súčasťou princípov\nprávneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy je aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem iného\nv tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať\na rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. II.\nÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09) ... Rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v\nkaždom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie\npráva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických\nosôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09).“ Súčasne je potrebné pripomenúť,\nže výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s Ústavou\nSlovenskej republiky. Jej vplyvom dochádza k vsunutiu ústavných obsahovo-hodnotových vlastností\ndo všeobecných pojmov zákona tak, aby bol zabezpečený ústavne konformný výklad. Požiadavka na\nústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je súčasťou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho\nsprávneho aktu. Dikcia zákona nemôže byť interpretovaná izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona,\ncieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri\nvýkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s prihliadnutím\nna to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými\nje Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie postupovať tiež\nv súlade s právne záväznými predpismi Európskej únie (k tomu pozri aj uznesenie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 6Sžk/1/2019 zo dňa 18.02.2020).\n120. Prejednávaná vec je podľa názoru správneho súdu príkladom zlyhania výkladu právnych noriem\nzo strany orgánu verejnej správy. Jednoznačná právna úprava nebola vyložená s odkazom na jej účel,\nale nesprávne formalisticky. Žalovaný totiž svoj výklad založil na skutočnostiach, ktoré neodzrkadľovali\núčel právnej normy, ktorý zákonodarca zamýšľal. Súčasne je potrebné uviesť, že je úlohou žalovaného\nako orgánu verejnej správy konať a vykladať právne normy tak, aby neboli vykladané izolované,\nformalisticky a zjavne v rozpore s ich účelom. Neobstojí ani argument žalovaného, že ako orgán verejnej\nsprávy, viazaný početnými povinnosťami v zmysle mnohých právnych predpisov, stojí pred dilemou\naplikácie zákona o ochrane oznamovateľov a vystavenia sa potenciálnemu riziku omeškania s plnením\nsvojich povinností voči individuálnym osobám, ako aj voči verejnému záujmu, na jednej strane, alebo\nna druhej strane striktného rešpektovania príslušných zákonov a vystavenia sa možnému postihu zo\nstrany Úradu na ochranu oznamovateľov (strana 29 napadnutého rozhodnutia). Uvedená myšlienková\nkonštrukcia žalovaného je už však zo svojej podstaty nesprávna – orgán verejnej správy, ktorým\nnepochybne žalovaný je, je povinný striktne rešpektovať príslušné zákony a tieto aplikovať v súlade s ich\núčelom. Správny súd opakovane podčiarkuje, že povinnosťou žalovaného je aplikovať a vykladať všetky\npríslušné právne predpisy v ich vzájomných súvislostiach. Orgán verejnej správy, osobitne ústredný\norgán štátnej správy akým je žalovaný, by mal byť garantom zákonnosti, profesionálom, ktorý pozná\nprávo.\n121. Ďalej neobstojí ani argument žalovaného v tom, že v prípade, ak by požiadal o predchádzajúci\nsúhlas Úrad na ochranu oznamovateľov, došlo by k porušeniu efektívneho a včas vydaného rozhodnutia\nvo vzťahu k policajtom, ktorí sú podozriví z úmyselnej trestnej činnosti. Vo vzťahu k žalobcovi boli\nrozhodnutia založené na uznesení o vznesení obvinenia zo septembra 2021, pričom personálny\nrozkaz bol vydaný v novembri 2023, teda po viac ako dvoch rokoch. Tento samotný časový odstup\nz podstaty veci spochybňuje potrebu včasného vydania rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu\nštátnej služby. V tomto smere dáva správny súd do pozornosti, že v jednoduchých prípadoch\nÚrad na ochranu oznamovateľov rozhodne bezodkladne a v ostatných veciach do 30 dní odo dňa\ndoručenia žiadosti o udelenie súhlasu (§ 7 ods. 4 zákona o ochrane oznamovateľov). Zákon tak\nstanovuje krátke lehoty na vydanie rozhodnutia o udelenie súhlasu, pričom aj ochrana oznamovateľov\nprotispoločenskej činnosti v sebe obsahuje prvky verejného záujmu – jedná sa o ochranu osôb, ktoré\nnahlásili protispoločenskú činnosť, pričom práve ochrana im poskytnutá je výsledkom verejného záujmu\nna odhaľovaní protispoločenskej činnosti. Daná argumentácia žalovaného tak neobstojí. Správny súd\npripomína, že Úrad na ochranu oznamovateľov v konaní o udelenie súhlasu preskúmava všetky\nrelevantné skutočnosti, pričom nie je vylúčené, že by Úrad na ochranu oznamovateľov udelil súhlas na\nvykonanie pracovnoprávneho úkonu.\n122. Ak žalovaný v napadnutom rozhodnutí argumentoval tým, že vo vzťahu k žalobcovi sa aplikuje\njedna z výnimiek podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, a teda, že mu bol priznaný nárok,\n\ntáto argumentácia je zjavne nesprávna. Ako uviedol správny súd vyššie, za priznanie nároku sa na\núčely zákona o ochrane oznamovateľov sa považuje situácia, kedy sa oznamovateľovi zlepšuje jeho\npostavenie v pracovnoprávnom vzťahu. V prípade žalobcu to tak však nie je. Žalobca bol dočasne\npozbavený výkonu štátnej služby, pričom to, že sa žalobcovi priznal služobný plat vo výške minimálne\nmzdy s odkazom na § 46 ods. 3 zákona o štátnej službe nie je možné považovať za priznanie nároku.\nSamotná dôvodová správa k zákonu o štátnej službe uvádza, že „vzhľadom na to, že policajt v tomto\nobdobí nevykonáva štátnu službu, patrí mu iba náhrada služobného platu.“ Jedná sa tak o náhradu\nslužobného platu a nie o priznanie akékoľvek nároku, pričom personálnym rozkazom sa len aplikovala\nzákonná podmienka kráteného služobného platu.\n123. Ako nesprávnu argumentáciu ďalej správny súd vyhodnotil aj to, že žalovaný mal za preukázané\nsplnenie aj ďalšej výnimky podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane oznamovateľov, kedy poukázal na to, že\nspojenie „súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu“ je potrebné vykladať čo najextenzívnejšie\na odkázal aj na poznámku pod čiarou a na § 66 zákona č. 55/2017. V prvom rade správny súd vyhodnotil\nako zjavne zmätočné tvrdenia žalovaného, ktorý na jednej strane poukazuje na dočasný charakter\ndočasného pozbavenia výkonu štátnej služby a na to, že bolo jeho úlohou vyhodnotiť podmienky na\njeho uplatnenie a na strane druhej poukazuje na to, že sa jedná o úkon súvisiaci so skončením vzťahu.\nJedná sa tak o zjavne nevyváženú argumentáciu, ktorá sa u žalovaného prispôsobuje okolnostiam.\nSprávny súd však podčiarkuje, že rozhodnutie o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta\nje rozhodnutím predbežnej povahy, účelom ktorého je zabezpečiť výkon štátnej služby, pričom sa však\ndaným rozhodnutím nekončí služobný pomer a policajt dočasne pozbavený výkonu štátnej služby je\nneustále príslušníkom PZ, a teda mu služobný pomer trvá. Argumentácia žalovaného, ktorou prezentoval\nsvoje úvahy vo vzťahu k naplneniu druhej výnimky, je tak zjavne nesprávna a v rozpore s inštitútom\ndočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.\n124. Zároveň neobstojí argument žalovaného o tom, že predmetnú výnimku je potrebné vykladať\nčo možno najextenzívnejšie. Zákon o ochrane oznamovateľov jednoznačne uvádza, že „ak ide\no pracovnoprávny úkon súvisiaci so skončením pracovnoprávneho vzťahu, ktorý je dôsledkom právnej\nskutočnosti, ktorá nezávisí od posúdenia zamestnávateľa.“ Súčasne ako to už správny súd uviedol\nvyššie, ide o výnimku, ktorá sa viaže výlučne na skončenie pracovnoprávneho vzťahu v prípadoch,\nktoré sú nezávislé od zamestnávateľa – v predmetnom prípade však dané dôvody neboli tvrdené a ani\npreukázané (zároveň boli popreté aj žalovaným v tých častiach napadnutého rozhodnutia, v ktorých\nsprávne poukazoval na to, že dočasným pozbavením výkonu štátnej služby sa služobný pomer nekončí).\n125. Ak žalovaný na podporu argumentácie odkazuje na poznámku pod čiarou k § 7 ods. 1 zákona\no ochrane oznamovateľov, ani dané nemôže podľa správneho súdu obstáť. Je síce pravdou, že\npoznámka pod čiarkou k danému ustanoveniu odkazuje na § 66 zákona č. 55/2017, avšak poznámka\npod čiarou nemá normatívnu povahu, čo znamená, že neobsahuje pravidlo správania vzťahujúce sa\nna skupinu prípadov rovnakého druhu a neurčitého počtu adresátov, ale naopak, taxatívnym alebo\ndemonštratívnym spôsobom odkazujú na iné právne predpisy, ktoré sa aplikujú spolu s právnym\npredpisom, v ktorom sa poznámka pod čiarou nachádza. Poznámky pod čiarou tak nemajú normatívny\ncharakter, a nie sú teda záväznou súčasťou pravidla správania sa, ale len legislatívnou pomôckou (k\ntomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/5/2021 zo\ndňa 31.05.2022). Teda v prípade, ak žalovaný odkazoval na § 66 zákon č. 55/2017, a to bez toho, aby\nprihliadol na to, že táto poznámka pod čiarou nemá normatívnu povahu, pochybil. Súčasne ako to uviedol\nsprávny súd vyššie, smernica predpokladá, že odvetným opatrením môže byť aj pozastavenie výkonu\nčinnosti, čo možno analogicky priradiť aj k dočasnému pozbaveniu výkonu štátnej služby.\nB) K námietke žalobcu, týkajúcej sa časového obmedzenia dočasného pozbavenia žalobcu výkonu\nštátnej služby\n126. Žalobca namietol, že žalovaný postupoval v rozpore so zákonom o štátnej službe, keď bol\nžalobca dočasne pozbavený výkonu štátnej služby do času právoplatného skončenia trestného stíhania.\nUvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako dôvodnú.\n127. V prvom rade je potrebné uviesť, že časové hľadisko dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby\nje jednoznačne a jasne upravené v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe, na podklade ktorého možno\npolicajta dočasne pozbaviť len na dobu nevyhnutne potrebnú na objasnenie jeho konania, najdlhšie však\n\nna šesť mesiacov; túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister v prípade, ak je proti policajtovi vedené\ntrestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia.\n128. Časové hľadisko upravené v § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe tak reflektuje samotný inštitút\ndočasného pozbavenia výkonu štátnej služby – jedná sa o rozhodnutie predbežnej povahy, a preto je\npotrebné, aj vo vzťahu k minimalizácii zásahov do práv policajta, ktorý má byť dočasne pozbavený\nvýkonu štátnej služby, ako aj s prihliadnutím na ďalšie relevantné skutočnosti (napr. prezumpcia neviny),\naby bola maximálna lehota dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby striktne dodržaná a predĺžená\nlen vo výnimočných prípadoch, ktoré však musia byť konkrétnym spôsobom odôvodnené.\n129. Zákon o štátnej službe tak jednoznačne predpokladá, že v prvom kroku môže byť výkon štátnej\nslužby dočasne pozbavený len na dobu nevyhnutne potrebnú, a to najdlhšie na šesť mesiacov - §\n46 ods. 2 zákona o štátnej službe pritom vo vzťahu k tomuto časovému hľadisku žiadnym spôsobom\nnerozlišuje, či ide o dôvod podľa § 46 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) zákona o štátnej službe. Až vo\nvzťahu k predĺženiu tejto doby zákon stanovuje, že táto doba (teda nevyhnutne potrebná, najdlhšie\nvšak na šesť mesiacov) môže byť výnimočne predĺžená v prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné\nstíhanie, a to až do času jeho právoplatného skončenia. Toto predĺženie nevyhnutne potrebnej doby,\nnajdlhšie však na šesť mesiacov, nie je bezbrehé, ale musia byť kumulatívne naplnené zákonom\nstanovené podmienky – (i) v prvom kroku dočasne pozbavený výkon na nevyhnutne potrebnú dobu,\nnajdlhšie na šesť mesiacov a (ii) v druhom kroku existencia výnimočných okolností, ktoré musia byť\nkonkrétnym spôsobom špecifikované a odôvodnené, a to len v prípade vedeného trestného stíhania.\nK danému správny súd poukazuje aj na súdnu prax kasačného súdu, ktorý uviedol, že „rozhodnutie\no dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby policajta je rozhodnutím predbežnej povahy, účelom\nktorého je zabezpečiť výkon štátnej služby v súlade so zákonom po dobu nevyhnutne potrebnú na\nobjasnenie jeho konania, najdlhšie však na šesť mesiacov (Túto dobu môže výnimočne predĺžiť minister\nv prípade, ak je proti policajtovi vedené trestné stíhanie, a to až do jeho právoplatného skončenia.\nDočasné pozbavenie výkonu štátnej služby sa prerušuje na čas výkonu väzby policajta.)“ (rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/33/2019 zo dňa 30.04.2020).\n130. Po oboznámení sa s administratívnom spisom však správny súd konštatuje, že žalobca bol ihneď\nvýkonu štátnej služby pozbavený do právoplatného skončenia trestného stíhania, a to bez toho, aby\nbol splnený prvý krok (doba nevyhnutne potrebná, najdlhšie na šesť mesiacov) a následne neboli\nv napadnutom rozhodnutí identifikované ani žiadne konkrétne výnimočné okolnosti na možné predĺženie\ntejto doby. V administratívnom spise sa nenachádza ani zmienka o tom (napr. kópia predchádzajúceho\nrozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby na maximálne 6 mesiacov), že by bol žalobca\nnajprv výkonu štátnej služby pozbavený len na nevyhnutne potrebnú dobu a toto ani žalovaný netvrdil.\nSamotný personálny rozkaz sa vo svojom odôvodnení obmedzil výlučne len na konštatovanie toho, že\n„menovaný sa dočasne pozbavuje podľa § 46 ods. 2 zákona do právoplatného skončenia trestného\nstíhania.“ Zo strany orgánu verejnej správy tak došlo k porušeniu § 46 ods. 2 zákona o štátnej službe,\nkeď nerešpektoval časové hľadisko dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby u žalobcu, a tým tak\ndošlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci.\n131. Vo vzťahu k danému neobstojí argumentácia žalovaného, ktorý sa dočasné pozbavenie výkonu\nštátnej služby snažil odôvodniť tým, že v prípadoch trestného stíhania, kedy toto trestné stíhanie vedie\nOČTK, nemožno odhadnúť dobu, a preto je právomocou ministra dočasne pozbaviť výkonu štátnej\nslužby až do právoplatného skončenia trestného stíhania. Uvedené tvrdenie nemá relevantný podklad\nv zákone o štátnej službe.\nC) K námietke žalobcu týkajúcej sa nedostatočného preukázania splnenia podmienok na to, aby mohlo\ndôjsť k dočasnému pozbaveniu výkonu žalobcu štátnej služby\n132. Žalobca namietol, že žalovaný nezohľadnil viaceré podstatné skutočnosti a okolnosti, nedostatočne\nzistil skutkový stav veci a dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu naplnenia predpokladov pre\npozbavenie žalobcu výkonu štátnej služby podľa § 46 ods. 1 písm. a) zákona o štátnej službe. Žalobca\nmal za to, že nesprávne právne posúdenie naplnenia predpokladov pre pozbavenie žalobcu výkonu\nštátnej služby bolo spôsobené tým, že jediným podkladom žalovaného pre vydanie personálneho\nrozkazu a napadnutého rozhodnutia bolo uznesenie o vznesení obvinenia, čo podľa žalobcu potvrdil\naj žalovaný, avšak žalobca mal za to, že vznesenie obvinenia je len jedným z dvoch zákonných\n\npredpokladov, ktoré musia byť splnené kumulatívne – tým druhým je preukázanie skutočnosti, že\nponechanie policajta vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo\npriebeh objasňovania konania, čo však podľa žalobcu absentuje. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil\nsprávny súd ako dôvodnú.\n133. Vychádzajúc z § 46 ods. 1 písm. b) zákona o štátnej službe, policajt sa musí dočasne pozbaviť\nvýkonu štátnej služby, ak by jeho ďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý\nzáujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania a je dôvodne podozrivý, že a) porušil\nslužobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom, alebo b) spáchal trestný čin. Citované ustanovenie tak\nna aplikáciu inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby predpokladá kumulatívne naplnenie\ndvoch podmienok, a to (i) existencia skutočností, ktoré odôvodňujú, že ďalšie ponechanie policajta vo\nvýkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho\nkonania a (ii) existencia dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu.\n134. Nutnosť kumulatívneho splnenia vyššie uvedených podmienok potvrdzuje aj ustálená súdna\nprax, ktorá uvádza, že ďalšou podmienkou na vydanie rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu\nštátnej služby je preukázanie skutočnosti, že ponechanie policajta vo výkone štátnej služby by\nohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho konania. Rozhodovanie\nnadriadeného je len realizáciou jeho právomoci dočasne pozbaviť policajta výkonu štátnej služby zo\nzákonom predpokladaných dôvodov a zároveň právom nadriadeného rozhodovať v oblasti právne\ndeterminovaných subjektívnych práv policajtov vo veciach služobného pomeru so záväznými právnymi\ndôsledkami. Použitie inštitútu dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby nie je inštitútom, ktorým sa\nneguje garancia prezumpcie neviny alebo ktorým sa prejudikuje rozhodnutie súdu vo veci samej, ale je\nlen nástrojom na ochranu záujmov spoločnosti, ktorý je oprávnený nadriadený aplikovať v prípadoch, keď\nsú splnené zákonom stanovené podmienky. Tento zákon a ani obdobné právne predpisy nevymedzujú\nobsah, a teda ani hranice pojmu „dôležitý záujem štátnej služby“ a tento pojem neupravuje ani\nžiaden vykonávací predpis. Je teda na uvážení nadriadeného, aby v medziach racionálnej úvahy bez\nakýchkoľvek subjektívnych vplyvov a po posúdení všetkých okolností konkrétneho prípadu vyhodnotil,\nktoré skutočnosti bude považovať za dôležité záujmy štátnej služby (tu pozri rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžk/24/2017 zo dňa 30.04.2020 alebo rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 8Sžk/20/2018 zo dňa 30.04.2019).\n135. Správny súd súčasne analogicky poukazuje aj na závery Ústavného súdu Slovenskej republiky\nobsiahnuté v náleze sp. zn. I. ÚS 540/2012 zo dňa 24.04.2013 (obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 4Sžo/36/2015 zo dňa 02.02.2016), ktorý uviedol:\n„Ústavný súd je však toho názoru, že za ústavne konformný výklad ... je potrebné považovať výklad,\nktorý prezentuje sťažovateľ v sťažnosti, keď uvádza: «Ak zákon ustanovuje v hypotéze právnej normy\nurčité predpoklady, v danom prípade existenciu „dôležitého záujmu služby“, je potrebné tento predpoklad\nnáležité objasniť, pretože protichodné konanie zakladá nepreskúmateľnosť rozhodnutia a možnosť\nsvojvoľného rozhodovania príslušných orgánov.\nV situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý\nústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto\npovinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže\npodľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu\ns ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich\nrozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol,\nže v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže\nto mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.\n...\nRozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie zástupcu riaditeľa odboru Železničnej\npolície Bratislava predstavuje autoritatívne rozhodnutie, ktoré vydáva ako orgán s mocenskou autoritou\nv oblasti verejnej správy, pričom takéto rozhodnutie nemôže byť odôvodnené len všeobecným poukazom\nna „dôležitý záujem štátu“ bez toho, aby bol dôležitý záujem štátu konkretizovaný, ako to bolo v prípade\nsťažovateľa. V opačnom prípade možno rozhodnutie ministra dopravy o odvolaní sťažovateľa z funkcie\nzástupcu riaditeľa odboru Železničnej polície Bratislava považovať za prejav jeho svojvôle, ktorá je\nv podmienkach materiálneho právneho štátu z ústavného hľadiska neakceptovateľná a neudržateľná.\n\nNa tom nič nemení ani skutočnosť, že zákon o štátnej službe pojem „dôležitý záujem služby“ nedefinuje.\nNaopak, práve pri absencii vymedzenia uvedeného pojmu je nevyhnutné, aby bol dôležitý záujem služby\npri odvolávaní nadriadených pomenovaný tak, aby mohol správny súd pri preskúmavaní rozhodnutia\nministra dopravy posúdiť, či bol dôležitý záujem služby ako podmienka na odvolanie nadriadeného\nnaplnený, teda či minister dopravy ako správny orgán neprekročil medze správnej úvahy, ku ktorej je\noprávnený. Nemožno preto súhlasiť s názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozsudku,\nže skúmanie dostatočného zistenia skutkového stavu k obsahovým náležitostiam rozhodnutia ministra\ndopravy nie je právne významné.“\n136. S prihliadnutím na uvedené správny súd súhlasí s tým, že jedna z podmienok, a to podmienka\ntoho, že policajt je dôvodne podozrivý z trestného činu sa preukazuje napr. uznesením o vznesení\nobvinenia - uznesenie o vznesení obvinenia je relevantným podkladom na splnenie podmienky –\n„dôvodne podozrivý zo spáchania trestného činu“ – to však samo o sebe nepostačuje.\n137. Ako vyplýva aj z ustálenej súdnej praxe (ktorú uviedol správny súd vyššie), je na uvážení\nnadriadeného, aby v medziach racionálnej úvahy bez akýchkoľvek subjektívnych vplyvov a po posúdení\nvšetkých okolností konkrétneho prípadu vyhodnotil, ktoré skutočnosti bude považovať za také okolnosti,\nktoré ohrozujú dôležitý záujem štátnej služby (alebo priebeh objasňovania jeho konania). Uvedené je\npotrebné nutné naplniť konkrétnymi okolnosťami, čo však v predmetnom prípade absentovalo. Žalovaný\nsa v majorite zaoberal najmä (i) vzneseným obvinením ako jediným relevantným podkladom pre vydanie\nrozhodnutí a (ii) všeobecnými konštatovaniami o dôležitom záujme štátnej služby, pričom však nemožno\nnájsť v napadnutých rozhodnutiach konkrétne okolnosti vo vzťahu k žalobcovi, ktoré by dostatočným\nspôsobom naplnili uvedený pojem.\n138. Personálny rozkaz sa vo svojom odôvodnení obmedzil výlučne na konštatovanie toho, že\n„ďalšie ponechanie menovaného vo výkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej\nslužby a priebeh objasňovania jeho konania.“ Bližšie a konkrétnejšie dôvody neboli v personálnom\nrozkaze žiadnym spôsobom špecifikované. Žalovaný následne v napadnutom rozhodnutí konštatoval,\nže práve vydané uznesenie o vznesení obvinenia je dostatočným podkladom a dôvodom k vydaniu\nnapadnutého rozhodnutia, a to v kontexte s tým, že by ďalšie ponechanie žalobcu vo výkone štátnej\nslužby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh objasňovania jeho konania (strana 37\nnapadnutého rozhodnutia). Následne sa žalovaný zameral na všeobecné konštatovania, s odkazom\nna služobnú prísahu (§ 17 zákona o štátnej službe), úpravu tohto zákona a na odkaz na všeobecné\npovinnosti policajta podľa § 48 ods. 3 zákona o štátnej službe. Jediná skutočnosť, ktorú by bolo\nmožné konkrétne priradiť k žalobcovi je informácia, uvedená na strane 39 napadnutého rozhodnutia,\nkedy žalovaný konštatoval, že ak by bolo pravdou to, za čo bolo žalobcovi vznesené obvinenie,\nnejestvovala záruka toho, že by žalobca nepokračoval v takejto nezákonnej činnosti, s cieľom\nsťažiť alebo zmariť objasňovanie svojho vlastného protiprávneho konania. Okrem uvedeného však\nsprávny súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nenašiel žiadnu odôvodnenú racionálnu úvahu\na ani konkrétne okolnosti, ktoré by po posúdení odôvodňovali dostatočný záver, že bola naplnená\ntáto kumulatívna podmienka. Žalovaným tvrdené skutočnosti sú generické, všeobecné, pričom ako\nv napadnutom rozhodnutí, tak ani v administratívnom spise sa nenachádzajú žiadne relevantné dôkazy,\nktoré by konkrétnym a racionálnym spôsobom odôvodňovali spomenutú podmienku - ako by jeho\nďalšie ponechanie vo výkone štátnej služby ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh\nobjasňovania jeho konania. Z administratívneho spisu nevyplývajú žiadne skutočnosti, ktoré by opisovali\nžalobcu, resp. jeho úkony v rámci výkonu štátnej služby, ktoré by ohrozovali dôležitý záujem štátnej\nslužby.\n139. Žalovaný síce na strane 39 napadnutého rozhodnutia konštatoval, že v napadnutom rozhodnutí\nuvedený skutočný stav veci a z neho vyplývajúci dôvod dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby\nžalobcu, teda dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu s tým, že ďalšie ponechanie žalobcu vo\nvýkone štátnej služby by ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby a priebeh ohrozovania jeho konania,\nbol preukázaný v súlade s právnymi predpismi na základe podkladov nachádzajúcich sa v súvisiacom\nmateriáli, avšak uvedené tvrdenie nemá podklad v zistenom skutkovom stave. V administratívnom\nspise sa nenachádza žiaden dôkaz, ktorý by tak, ako to tvrdil žalovaný, odôvodňoval splnenie\ndanej podmienky. Administratívny spis sa totiž obmedzil len na informáciu o vznesenom obvinení,\nna personálny rozkaz, rozklad a napadnuté rozhodnutie. Iné dôkazy, ktoré by preukazovali tvrdenia\nžalovaného v administratívnom spise nie sú, a preto správny súd vyhodnotil, že napadnuté rozhodnutie\n\nvychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci potrebného pre riadne právne posúdenie\nveci.\n140. Zároveň podľa názoru správneho súdu, aj s prihliadnutím na charakter dočasného pozbavenia\nvýkonu štátnej služby, nemôžu zostať bez povšimnutia okolnosti, na ktoré žalobca poukazoval – (i)\ndôvodnosť trestného stíhania a uznesenie KS BA, (ii) časové hľadisko vznesenia obvinenia vo vzťahu\nk vydaniu napadnutých rozhodnutí a (iii) to, že žalobca bol od vznesenia obvinenia v štátnej službe,\npričom z rozhodnutí nie je zrejmé, aké okolnosti sa zmenili, ak sa pristúpilo k dočasnému pozbaveniu\nvýkonu štátnej služby. Aj uvedené okolnosti je podľa správneho súdu nutné vyhodnotiť vo vzťahu\nk splneniu tejto podmienky – a teda, či ponechanie žalobcu vo výkone štátnej služby, s prihliadnutím\nna uvedené skutočnosti, ohrozovalo dôležitý záujem štátnej služby alebo priebeh objasňovania jeho\nkonania.\n141. Nutnosť naplnenia tejto zákonnej podmienky konkrétnymi okolnosťami (s prihliadnutím na osobu\na konanie žalobcu) je daná. Správny súd po preskúmaní administratívneho spisu a napadnutého\nrozhodnutia nevzhliadol žiadne konkrétne okolnosti a dôkazy, ktorými by žalovaný danú podmienku\nobsahovo naplnil. Súčasne je potrebné súhlasiť so žalobcom, že ním tvrdené okolnosti (uvádzané\nv predchádzajúcom bode tohto rozsudku) majú vplyv na vyhodnotenie, či je daná podmienka splnená.\nAk totiž počas dvoch rokov od vznesenia obvinenia žalobca vykonával štátnu službu, neboli voči nemu\nvykonané žiadne pracovné alebo iné organizačné úkony zo strany nadriadeného v jeho neprospech (čo\npotvrdil žalovaný aj na pojednávaní), je podľa názoru správneho súdu povinnosťou žalovaného, aby to,\nže po viac ako dvoch rokoch od vznesenia obvinenia pristúpi k aplikácii § 46 ods. 1 zákona o štátnej\nslužbe, dostatočne a presvedčivo odôvodnil a podporil relevantnými dôkazmi. Vo vzťahu k žalobcovi\nto však absentuje, pričom správny súd nevzhliadol žiadnu dôvodnú okolnosť, ktorú by žalovaný tvrdil\na ktorá by odôvodňovala nutnosť, po viac ako dvoch rokoch od vznesenia obvinenia, aplikáciu inštitútu\ndočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.\nD) K námietke žalobcu o tom, že žalovaný s ním zaobchádzal v rozpore so zákazom diskriminácie\n142. Žalobca namietol, že žalovaný zaobchádzal so žalobcom v rozpore so zákazom diskriminácie,\npretože ak zamestnávateľ urobí voči zamestnancovi, ktorý má status chráneného oznamovateľa\nnegatívny postihujúci pracovnoprávny úkon v príčinnej súvislosti s jeho oznámením o protispoločenskej\nčinnosti, t. j. ide o odvetné opatrenie, takéto zaobchádzanie so zamestnancom je diskriminačné, pretože\nak by zamestnanec neoznámil protispoločenskú činnosť, t. j. neexistoval by tu dôvod oznámenia\nkriminality alebo protispoločenskej činnosti, zamestnávateľ by voči nemu nevykonal postihujúci\npracovnoprávny úkon. Žalobca mal za to, že žalovaný konal diskriminačne, keďže s ním zaobchádzal\nmenej priaznivo ako s inými policajtami s obdobným služobným zaradením ako žalobca, na ktorých\nsa nedopadá rovnaký diskriminačný dôvod – oznámenie kriminality alebo protispoločenskej činnosti.\nUvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.\n143. Čo sa týka zásady zákazu diskriminácie, táto sa odvodzuje z článku 12 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky. Nikoho nemožno z dôvodov uvedených v tomto článku Ústavy Slovenskej\nrepubliky poškodzovať alebo zvýhodňovať, alebo znevýhodňovať. Nie je možné tento ústavný imperatív\nvykladať takým spôsobom, že akákoľvek osoba má nárok na čokoľvek, na čo má nárok akákoľvek iná\nosoba. Podstatou diskriminácie je rozdielne zaobchádzanie s osobami v rovnakej situácii.\n144. Zásada rovnakého zaobchádzania v oblasti pracovno-právnych vzťahov sa uplatňuje aj v spojení\ns právami osôb v oblastiach výkonu zamestnania, povolania, inej zárobkovej činnosti alebo funkcii.\nRealizácia práv vyplývajúcich zo zákona o štátnej službe v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania\nsa tak prostredníctvom § 2a ods. 1 zákona o štátnej službe zaručuje rovnako všetkým policajtom pri\nvykonávaní štátnej služby.\n145. V prípade diskriminácie (resp. nerovnakého zaobchádzania) sa musí preukázať existencia\nneodôvodneného rozdielneho zaobchádzania na základe zakázaných diskriminačných dôvodov.\nPožiadavka, aby žalujúca strana musela preukázať, že bola diskriminovaná práve a výlučne z určitého\ndôvodu, a nie z iného dôvodu, je však celkom zjavne nesplniteľná, lebo preukázať motiváciu (pohnútku)\nžalovanej strany je z povahy veci vylúčené (nález Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. PL. ÚS\n37/04 zo dňa 26.04.2006). Práve preto podľa § 11 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom\n\nzaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „antidiskriminačný zákon“) postačuje oznámiť konajúcemu súdu skutočnosti, z ktorých\nmožno dôvodne usudzovať, že k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo. Podľa tohto\nustanovenia antidiskriminačného zákona je žalovaný povinný preukázať, že neporušil zásadu rovnakého\nzaobchádzania, ak žalobca oznámi súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať, že k\nporušeniu zásady rovnakého zaobchádzania z niektorých zo zákonom aprobovaných diskriminačných\ndôvodov došlo. Špecifikum rozloženia dôkazného bremena sa zakladá práve na povinnosti žalobcu\noznámiť súdu skutočnosti, z ktorých možno dôvodne usudzovať (teda nie bez pochybností ustáliť), že\nk porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania došlo (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.\nIII. ÚS 90/2015-40 zo dňa 01.12.2015).\n146. Správny súd v tomto smere konštatuje, že žalobca nepredložil žiadne dostatočne konkrétne\ntvrdenia, na základe ktorých by bolo možné tvrdiť existenciu neodôvodneného rozdielneho\nzaobchádzania. Ak žalobca podstatu diskriminácie videl v tom, že bol voči nemu vykonaný\npracovnoprávny úkon z dôvodu, že podal oznámenie o protispoločenskej činnosti, uvedené\nna založenie obráteného dôkazného bremena, resp. na konštatovanie diskriminačného konania,\nnepostačuje. Zároveň správny súd nevzhliadol žalobcom tvrdenú príčinnú súvislosť. Žalobcom\nuvádzané odlišné zaobchádzanie (časové hľadisko vydania personálneho rozkazu, nedostatočné\nodôvodnenie personálneho rozkazu, vytýkané procesné pochybenia a pod.) sami o sebe nedosahujú\npodľa názoru správneho súdu takú úroveň, aby ich bolo možné charakterizovať ako neodôvodnené\nrozdielne zaobchádzanie. Žalobcom uvádzané dôvody môžu mať vplyv na zákonnosť napadnutých\nrozhodnutí, avšak to, že správny súd vysloví nezákonnosť napadnutých rozhodnutí a tieto zruší,\nneznamená automaticky diskrimináciu účastníka konania. Nad rámec povinnosti oznámiť skutočnosti,\nz ktorých by bolo možné dôvodne usudzovať, že k diskriminácii došlo, žalobca ani nenavrhol vykonať\nžiadny dôkaz o svojom tvrdení o nerovnakom zaobchádzaní. V tejto časti preto žalobca neuniesol ani\nbremeno tvrdenia a správny súd považuje túto námietku za nedôvodnú.\nE) K námietke žalobcu ohľadom porušenia pravidiel ustanovených v 12. časti zákona o štátnej službe\n147. Žalobca namietol, že nebol dodržaný procesný postup tak, ako to upravuje § 231 a nasl. zákona\no štátnej službe, keď prvým úkonom orgánu verejnej správy bolo doručenie personálneho rozkazu bez\ntoho, aby mohol žalobca využiť svoje procesné práva, najmä vyjadriť sa k predmetu konania a navrhovať\ndôkazy. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.\n148. Možno súhlasiť so žalobcom v tom, že konanie vo veci dočasného pozbavenia výkonu štátnej\nslužby je konaním vo veciach služobného pomeru, pričom s odkazom na § 235 ods. 1 zákona o štátnej\nslužbe sa konanie začína na návrh účastníka konania alebo služobného úradu a ak sa konanie začína\nz podnetu ministra alebo nadriadeného, konanie je začaté dňom, keď urobil voči účastníkovi konania\nprvý úkon (§ 235 ods. 3 zákona o štátnej službe). Zákon o štátnej službe bližšie nedefinuje, čo sa rozumie\npod prvým úkonom – teda nepredpisuje formu a náležitosti prvého úkonu orgánu verejnej správy voči\núčastníkovi konania, pričom vo vzťahu ku konaniu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby zákon\no štátnej službe nevyžaduje, aby bol pred vydaním rozhodnutia o dočasnom pozbavení výkonu štátnej\nslužby vypracovaný návrh na začatie konania a tento návrh bol doručený dotknutému príslušníkovi.\nPrvým úkonom tak vo vzťahu ku konaniu o dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby môže byť aj\npersonálny rozkaz (zákon o štátnej službe to nevylučuje), voči ktorému je prípustný opravný prostriedok,\nv rámci ktorého môže dotknutý príslušník využiť svoje procesné práva a hájiť sa. Uvedené bolo splnené\naj voči žalobcovi – žalobca mal možnosť podať voči personálnemu rozkazu rozklad, tento podal, pričom\nv ňom navrhoval dôkazy na podporu svojich tvrdení.\n149. Len na okraj správny súd uvádza, že s odkazom na § 247a zákona o štátnej službe sa na konanie\nnevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, okrem výkonu rozhodnutia, a preto zákon o štátnej\nslužbe má vlastné procesné pravidlá konania, medzi ktoré o. i. patrí aj to, že prvým úkonom môže byť\npersonálny rozkaz týkajúci sa dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby.\n150. Samozrejme, oprávnený orgán je s odkazom na § 233 zákona o štátnej službe povinný postupovať\ntak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci, avšak uvedené nemá priamu súvislosť s tým, aby\nbolo potrebné formálne vydanie oznámenia o začatí konania alebo návrhu, pretože táto povinnosť, teda\npovinnosť zistiť presne a úplne skutočný stav veci vyplýva orgánu verejnej správy priamo zo zákona.\n\nAk by zo strany orgánu verejnej správy došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu veci, jedná\nsa o nedostatok v dokazovaní a nie o nedostatok v tom, že prvým úkonom nebolo napr. oznámenie\no začatí konania.\n151. Súčasne je možné súhlasiť so žalovaným v tom, že zákon o štátnej službe priamo pri niektorých\ndruhoch konania vyžaduje, aby bola daná možnosť vyjadriť sa k veci (napr. § 56 ods. 1 zákona o štátnej\nslužbe) alebo musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie (§ 193 ods. 2 zákona o štátnej\nslužbe – a aj to nie pri všetkých dôvodoch na prepustenie zo služobného pomeru). V prípade konania\no dočasnom pozbavení výkonu štátnej služby však zákon takúto požiadavku nestanovuje.\nZáverom\n152. Na podklade vyššie uvedených skutočnosti dospel správny súd k záveru o dôvodnosti podanej\nžaloby, a preto s odkazom na § 191 ods. 1 písm. c) a e) SSP napadnuté rozhodnutie a personálny rozkaz\nzrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Orgán verejnej správy bude v\nďalšom konaní povinný postupovať v súlade so záverom tunajšieho súdu, pri rozhodovaní rešpektovať\nzákon o štátnej službe, ako aj príslušné ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov. Správny súd\npripomína, že žalobca má status chráneného oznamovateľa, a preto bude povinnosťou orgánu verejnej\nsprávy aplikovať príslušné ustanovenia zákona o ochrane oznamovateľov a ak dospeje k záveru o tom,\nže voči žalobcovi vykoná pracovnoprávny úkon, obráti sa so žiadosťou podľa § 7 ods. 2 zákona o ochrane\noznamovateľov na príslušný orgán. Ak bude orgán verejnej správy disponovať všetkými relevantnými\nprocesnými súhlasmi a zotrvá na potrebe aplikácie dočasného pozbavenia výkonu štátnej služby, riadne\nodôvodní podmienky, ktoré na aplikáciu tohto inštitútu kladie zákon o štátnej službe a ustálená súdna\nprax, pričom tieto podmienky musia mať podklad v dostatočne zistenom skutkovom stave veci.\n153. Správny súd uvádza, že zrušením napadnutého rozhodnutia a personálneho rozkaz sa vec\nvracia do okamihu (právneho a časového) pred rozhodnutím prvostupňového orgánu. Tu správny súd\nodkazuje aj na právnu teóriu (Baricová, J. a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C.\nH. Beck, 2017, s. 948), ktorá uvádza, že zrušujúci rozsudok správneho súdu okamihom právoplatnosti\nnielen odstráni napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie, ale spravidla aj vec vráti do okamihu pred\nrozhodnutím žalovaného alebo prvostupňového orgánu (v závislosti od toho, či došlo aj k zrušeniu\nprvostupňového rozhodnutia). V posudzovanom prípade sa tak konanie vracia do štádia pred\nrozhodnutím prvostupňového orgánu, ktorý bude v ďalšom konaní povinný aplikovať relevantné právne\npredpisy a skutkový stav, vzniknutý k momentu, ku ktorému sa vec vrátila na ďalšie konanie.\n154. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého úspešnému\nžalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o\nktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré\nvydá súdny úradník podľa § 175 ods. 2 SSP. Ďalšiemu účastníkovi konania správny súd právo na\nnáhradu trov konania nepriznal, pretože nevzhliadol dôvody, pre ktoré by bolo potrebné, aby mu bolo\ntoto právo priznané – ďalší účastník konania je zároveň v postavení nezávislého orgánu štátnej správy\ns celoštátnou pôsobnosťou, ktorému analogicky s odkazom na § 168 SSP možno náhradu trov konania\npriznať len výnimočne, avšak tieto výnimočné dôvody neboli zo strany správneho súdu vzhliadnuté.\n155. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho\nsúdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote jedného mesiaca od doručenia\ntohto rozhodnutia (§ 443 ods. 1 SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno\nodpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).\nV kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie\nnapadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)\nopísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440\n\nsa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.\n1 SSP).\nSťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP).\nKasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil\nzákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,\nkto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal\nspôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný\nzástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej\nveci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny\nsúd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,\ni) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo\nj) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).\nDôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne\nposúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho\nposúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania\npred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).\nSťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné\npodania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho\nzamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské\nprávnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je\nžalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}