Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-6S/49/2019 1019200340 14. 11. 2024 JUDr. Dana Jelinková Dudzíková, LL.M. ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200340.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY 22 BA-6S/49/2019 Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Jelinkovej Dudzíkovej, LLM., a z členky a člena senátu JUDr. Ingridy Hudecovej a JUDr. Lukáša Galla (sudca spravodajca), vo veci žalobcu: 1) FaxCopy a. s., so sídlom Domkárska 15, 821 05 Bratislava, IČO: 35 729 040, 2) FaxCopy Pro s. r. o., so sídlom Domkárska 15, 821 05 Bratislava, IČO: 47 076 178, 3) Copygraf, s. r. o., so sídlom Domkárska 15, 821 05 Bratislava, IČO: 46 140 565, 4) CBC Slovakia s.r.o., so sídlom Galvaniho 7/B, 821 04 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 44 773 293, zastúpení: hbr advokáti s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Kalinčiakova 33, 831 04 Bratislava - mestská časť Nové Mesto, IČO: 47239310 (ďalej aj ako „žalobca“), proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 100065290/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100066839/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100068768/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100069904/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100070912/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100073623/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100074134/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100074676/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100075273/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100076053/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100076924/2019 zo dňa 08.01.2019, č. 100077679/2019 zo dňa 08.01.2019, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100065290/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. II. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100066839/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. III. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100068768/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. IV. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100069904/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. V. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100070912/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. VI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100073623/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. VII. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100074134/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
VIII. Správny súd v Bratislave rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100074676/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. IX. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100075273/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. X. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100076053/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. XI. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100076924/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. XII. Správny súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100077679/2019 zo dňa 08.01.2019 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. XIII. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Daňový úrad Bratislava (ďalej len „prvostupňový orgán“) začal u žalobcu ako zdaniteľných osôb, ktoré sú vzájomne finančne, ekonomicky a organizačne prepojené a tvoria skupinu podľa § 4a zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „skupina“) (ďalej len „zákon o DPH“), dňa 27. 10. 2016 daňovú kontrolu bez jej predošlého oznámenia za zdaňovacie obdobia január 2014 až december 2014. O tomto úkone prvostupňový orgán spísal v rovnaký deň zápisnicu č. 104185703/2016 (ďalej len „zápisnica“). 2. Prvostupňový orgán vyhotovil z daňovej kontroly dňa 03. 10. 2017 protokol č. 102086711/2017 (ďalej len „protokol“), ktorý bol žalobcovi doručený dňa 05. 10. 2017, čím došlo v súlade s § 46 ods. 9 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“) k ukončeniu daňovej kontroly. Výsledkom daňovej kontroly bol zistený celkový rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 22 027,67 Eur pozostávajúci z jednotlivých zdaňovacích období, konkrétne za zdaňovacie obdobie január 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie február 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie marec 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie apríl 2014 vo výške 6 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie máj 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie jún 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie júl 2014 vo výške 5000,- Eur, za zdaňovacie obdobie august 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie september 2014 vo výške 200,- Eur, za zdaňovacie obdobie október 2014 vo výške 3027,67 Eur, za zdaňovacie obdobie november 2014 vo výške 6200,- Eur a za zdaňovacie obdobie december 2014 vo výške 200,- Eur. 3. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 1018122298 zo dňa 14.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie p01“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100065290/2019 zo dňa 08.01.2019 (ďalej len „rozhodnutie od01“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia p01. Žalovaný poukázal na zistenia a závery prvostupňového orgánu uvedené v protokole, že skupina DPH získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur zo spornej faktúry č. 14/01/01 vystavenej dodávateľom FENICIA LLC., organizačná zložka, so sídlom Ružová dolina 6, 821 08 Bratislava, IČO: 46227130 (ďalej len „dodávateľ“), kedy skupina vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie a jediným cieľom celej transakcie bolo získať daňové zvýhodnenie. V odôvodnení žalovaný uviedol, že zo skutočností zistených prvostupňovým orgánom vyplýva, že nedošlo k preukázaniu zdaniteľného plnenia, t. j. reálneho dodania prenájmu reklamnej plochy za obdobie 01. 01. 2014 – 31. 01. 2014 v Laugarício Combat Clube Trenčín zo strany dodávateľa. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca a dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH.
Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa Petrom Ferenčíkom (ďalej len „konateľ“), ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. 4. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101813590/2018 zo dňa 14.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie p02“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100066839/2019 zo dňa 08.01.2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od02“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia p02. Žalovaný poukázal na zistenia a závery prvostupňového orgánu uvedené v protokole, že došlo k neoprávnenému odpočtu dane z tovarov a služieb nakúpených v tuzemsku z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/02/07, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01.02.2014 – 28.02.2014 v Laugarício Combat Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina preto podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca, pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. 5. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 10181519712018 zo dňa 14. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie p03“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 10006876812019 zo dňa 08.01.2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od03“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutiap03. Žalovaný poukázal na zistenia a závery prvostupňového orgánu uvedené v protokole, že došlo k neoprávnenému odpočtu dane z tovarov a služieb nakúpených v tuzemsku z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/03/04, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01.03.2014 – 31.03.2014 v Laugarício Combat Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na ďalšie zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina preto podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. 6. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 10183183412018 zo dňa 18. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie p04“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 6 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100069904/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od04“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutiap04. V odôvodnení žalovaný poukázal na závery prvostupňového orgánu, ktorý ohľadne spornej faktúry č. 14/04/29 od dodávateľa uviedol, že v preverovanom prípade ide o sponzoring a nie o reklamu a súčasne, že sponzorský príspevok nebol v čase realizácie reklamných služieb daňovo uznateľný výdavok (náklad) a tiež nebol predmetom dane z pridanej hodnoty. Týmto podľa citovaných záverov daňové subjekty predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom išlo o sponzoring a skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane v predmetnej sume. Skupina tak podľa
žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Žalovaný okrem faktúry týkajúcej sa sponzoringu odkázal na zistenia uvedené v protokole, kedy konštatoval neoprávnený odpočet dane z tovarov a služieb v sume 200,- Eur z faktúry č. 14/04/04 týkajúcej sa prenájmu reklamnej plochy za obdobie od 01.04.2014 – 30.04.2014. Žalovaný tiež uviedol, že prvostupňový orgán dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. 7. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101822005/2018 zo dňa 17. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie p05“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100070912/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od05“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutiap05. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/05/07, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 05. 2014 – 31.05.2014 v Laugaricio Combat Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina preto podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. 8. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101825030/2018 zo dňa 17.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie p06“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100073623/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od06“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia p06. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/06/07, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 06. 2014 – 31.06.2014 v Laugaricio Combat Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. 9. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101841336/2018 zo dňa 19.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie p07“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 5000,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100074134/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od07“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu
rozhodnutia p07. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/07/07, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 07. 2014 – 31.07.2014 v Laugaricio Combat Clube Trenčín ako aj neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb nakúpených v tuzemsku podľa zmluvy a jej dodatku o prenájme reklamnej plochy č. 35729040 uzatvorenej medzi žalobcom a dodávateľom, pri ktorej DPH predstavovala sumu 4800,- Eur. Žalovaný ďalej uviedol, že prvostupňový orgán umožnil skupine predloženie relevantných dôkazov reálnosti uskutočnených služieb. Z fotografií predložených skupinou podľa žalovaného nie je jednoznačne zrejmé, že predmetné služby boli uskutočnené v príslušných zdaňovacích obdobiach. Za najdôležitejšie považoval žalovaný skutočnosť, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ. Sporné faktúry preto podľa žalovaného nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. Zároveň žalovaný vo svojom rozhodnutí poukázal na závery prvostupňového orgánu uvedené v protokole, že skupina získala z odpočítania dane v predmetnej výške neoprávnenú daňovú výhodu, kedy vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. 10. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101833941/2018 zo dňa 18. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie p08“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100074676/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od08“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia p08. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/08/07, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 08. 2014 – 31.08.2014 v Laugaricio Combat Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. 11. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101835616/2018 zo dňa 18. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie p09“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100075273/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od09“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia p09. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/09/07, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 09. 2014 – 30.09.2014 v Laugaricio Combat Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom
dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. 12. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101856092/2018 zo dňa 20.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie p10“) došlo voči žalobcovi k vyrubeniu rozdielu dane v sume 3 027,67 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100076053/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od10“) došlo na základe podaného odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia p10. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/10/05, ktorej predmetom bola zálohová platba v súvislosti so zmluvou o dielo uzatvorenou s dodávateľom, pri ktorej DPH predstavovala sumu vo výške 1 979,37 Eur a z faktúry č. 14/10/63, ktorej predmetom bola zmluva o dielo uzatvorená s dodávateľom , ktorej DPH predstavovala sumu vo výške 848,30 Eur. Žalovaný poukázal na závery prvostupňového orgánu, ktorý konštatoval vedomosť skupiny o jej zapojení do daňového podvodu s účelom získania daňového zvýhodnenia. Žalovaný ďalej konštatoval, že z fotografií predložených skupinou podľa žalovaného nie je jednoznačne zrejmé, že predmetné služby boli uskutočnené v príslušných zdaňovacích obdobiach. Za najdôležitejšie považoval žalovaný skutočnosť, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. 13. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101848562/2018 zo dňa 19.09.2018 (ďalej len „rozhodnutie p11“) došlo voči skupine k vyrubeniu rozdielu dane v sume 6200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie november 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100076924/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od11“) došlo na základe odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia p11. V odôvodnení žalovaný poukázal na závery prvostupňového orgánu, ktorý ohľadne spornej faktúry č. 14/11/04 od dodávateľa uviedol, že v preverovanom prípade ide o sponzoring a nie o reklamu a súčasne, že sponzorský príspevok nebol v čase realizácie reklamných služieb daňovo uznateľný výdavok (náklad) a tiež nebol predmetom dane z pridanej hodnoty. Týmto podľa citovaných záverov daňové subjekty predstierali poskytnutie reklamných služieb, pričom išlo o sponzoring a skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane v predmetnej sume. Žalovaný okrem faktúry týkajúcej sa sponzoringu odkázal na zistenia uvedené v protokole, kedy konštatoval neoprávnený odpočet dane z tovarov a služieb v sume 200,- Eur z faktúry č. 14/11/58 týkajúcej sa prenájmu reklamnej plochy za obdobie od 01. 11. 2014 – 30.11.2014 z dôvodu, že nebolo preukázané dodanie prenájmu reklamnej plochy dodal skupine deklarovaný dodávateľ. Žalovaný ďalej uviedol, že prvostupňový orgán dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. Žalovaný súčasne uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Zároveň žalovaný poukázal na závery prvostupňového orgánu o vedomej účasti skupiny do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. 14. Rozhodnutím prvostupňového orgánu č. 101843637/2018 zo dňa 19. 09. 2018 (ďalej len „rozhodnutie p12“) došlo voči skupine k vyrubeniu rozdielu dane v sume 200,- Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014. Rozhodnutím žalovaného č. 100077679/2019 zo dňa 08. 01. 2019 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného od12“) došlo na základe odvolania žalobcu k potvrdeniu rozhodnutia p12. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené v protokole ohľadne skupinou neoprávneného odpočtu dane z tovarov a služieb z faktúry vystavenej dodávateľom č. 14/12/13, ktorej predmetom bol prenájom reklamnej plochy za obdobie 01. 12. 2014 – 31. 12. 2014 v Laugaricio Combat
Clube Trenčín. Žalovaný poukázal na zistenia v protokole, z ktorých podľa neho vyplýva, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane vo výške 200,- Eur z predmetnej faktúry vystavenej dodávateľom. Skupina podľa žalovaného vedela, resp. mohla vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. Dôkazné bremeno o reálnosti uskutočnenia zdaniteľného obchodu podľa žalovaného znáša žalobca pričom dodal, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný ďalej uviedol, že s poukazom na obsah faktúr by skupina nemala mať núdzu predložiť dostatok relevantných dôkazov, ako napr. e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa, ktorá je veľmi častým prostriedkom u podnikateľských subjektov k zasielaniu návrhu zmlúv, reklamy, ponúk, objednávok, či faktúr a ktorá môže poslúžiť ako hodnoverný dôkaz a ktorý je bežne dostupný pre kontrolovaný daňový subjekt a nezaťažujúci ho doložiť správcovi dane. Prvostupňový orgán podľa žalovaného dostatočne spochybnil, že deklarované prijaté zdaniteľné plnenia od dodávateľa sa uskutočnili tak, ako je uvedené na faktúrach. II. Žaloba 15. Rozhodnutia žalovaného od01 až od12 napadol žalobca v celom rozsahu správnou žalobou doručenou pôvodne Krajskému súdu v Bratislave dňa 11. 03. 2019 (ďalej len „žaloba“ alebo „správna žaloba“). 16. Žalobca namietal, že výsluch konateľa dodávateľa bol vykonaný bez včasného vyrozumenia žalobcu, pričom konateľ sa vyjadroval ku skutočnostiam a otázkam prvostupňového orgánu, ktoré súviseli s daňovou kontrolou u žalobcu a ktoré sa stali podkladom pre vydanie rozhodnutí prvostupňového orgánu. V dôsledku takéhoto nezákonného postupu došlo podľa žalobcu k ukráteniu na jeho procesných právach, k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu a k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci. Žalobca prezentoval stanovisko, že o tomto úkone mal byť upovedomený, mala mu byť daná možnosť zúčastniť sa výsluchu svedka a klásť mu otázky. Na výpoveď konateľa dodávateľa podľa žalobcu nie je možné prihliadať, pretože ide podľa neho o dôkaz získaný v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. 17. So zreteľom na skutočnosť, že prvostupňový orgán nebol viazaný len návrhmi žalobcu, tento podľa žalobcu neviedol dokazovanie za účelom najúplnejšieho zistenia skutočného stavu veci. Za ďalšie pochybenie žalobca považoval nevykonanie dokazovania prvostupňového orgánu, ktoré by bolo zamerané na celý reťazec obchodných vzťahov medzi dodávateľom a jeho subdodávateľmi, na čo poukázal vo svojej výpovedi aj konateľ dodávateľa. V kontexte žalobcom predložených zmlúv o prenájme reklamnej plochy spolu s príslušnou fotodokumentáciou a uvedeného tvrdenia konateľa dodávateľa mal prvostupňový orgán podľa žalobcu vykonať miestne zisťovanie v športovisku Laugaricio Combat Club. Dodávateľ podľa žalobcu nebol organizátorom podujatí. Jeho záväzok spočíval v zabezpečení štatútu generálneho sponzora pre žalobcu a k tomu prislúchajúcu formu prezentácie loga a názvu spoločnosti. Dodávateľ vystupoval podľa žalobcu v predmetnom obchodnom reťazci ako medzičlánok, teda nie ako konečný príjemca peňažného plnenia od žalobcu a nie ako priamy dodávateľ predmetu zmlúv. Žalobca považoval nevykonanie dokazovania ohľadne jednotlivých článkov reťazca medzi žalobcom a dodávateľom za závažné procesné pochybenie, ktoré má za následok nezákonnosť následne vydaných rozhodnutí. Vyhodnotenie všetkých dôkazov, teda aj tých, ktoré predložil žalobca, bolo podľa jeho názoru uskutočnené neobjektívne, čím došlo k podstatnému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie. 18. Závery prvostupňového orgánu spolu so závermi žalovaného vychádzajú podľa názoru žalobcu z nedostatočne zisteného skutkového stavu veci, keďže za kľúčový je nutné považovať právny vzťah medzi dodávateľom a občianskym združením LAUGARICIO COMBAT CLUB (ďalej len „LAUGARICIO o. z.“). LAUGARICIO o. z. vystupoval podľa žalobcu ako sprostredkovateľ a zaviazal sa poskytnúť záujemcovi províziu vo výške 80 % z ceny prenájmu bez DPH najneskôr do 30 dní od vystavenia faktúry pre každú tretiu stranu (objednávateľa) a to vo forme sponzorského daru. K poskytnutiu plnenia medzi dodávateľom a LAUGARICIO o. z. došlo podľa žalobcu v kontrolovanom období na základe ústne uzatvorenej zmluvy, ktorá bola právnym základom záväzku dodávateľa voči žalobcovi na plnenie uzatvorené podľa zmluvy o prenájme reklamných plôch.
19. Závery prvostupňového orgánu a žalovaného o nepreukázaní reálneho dodania služieb sú podľa žalobcu dôsledkom absencie miestneho zisťovania, nesprávneho a jednostranného hodnotenia žalobcom predložených dôkazov, čo sa premietlo do neúplnosti zisteného skutkového stavu veci. Žalobca namietal, že prvostupňový orgán nezisťoval reálne dodanie služieb v posudzovanom období u vlastníka reklamných plôch v športovom klube. Žalobca konštatoval, že vzhľadom na charakter poskytovaných služieb predložil prvostupňovému orgánu v rámci daňovej kontroly všetky dôkazy ktoré mal a mohol mať k dispozícií. Prvostupňový orgán podľa názoru žalobcu ho neprimerane zaťažoval požiadavkami na ďalšie doplnenie dôkazov za účelom preukázania reálnosti dodania reklamných služieb. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí podľa žalobcu nevyplýva jasný dôvod pre neakceptovanie fotografií ako dôkazu o tom, že k reálnemu dodaniu reklamných služieb došlo. Závery žalovaného sú preto podľa žalobcu nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, ak uvádzajú, že predložená fotodokumentácia je neadresná, pretože nie je štandardné, aby reklamný nosič oslovoval konkrétneho adresáta. Žalobca tiež namietal, že nie je jasné, prečo žalovaný ním predloženú demonštratívnu fotodokumentáciu neakceptoval. 20. Žalobca upozornil na skutočnosť, že zo žiadneho zmluvného záväzku nevyplýva pre dodávateľa zabezpečovanie fotodokumentácie, príp. iné dôkazy preukazujúce splnenie predmetu zmlúv. Prvostupňový orgán sa podľa žalobcu tiež nezaoberal skutkovou otázkou týkajúcou sa samotného vlastníctva reklamnej plochy a v tejto veci nebolo podľa žalobcu vykonané žiadne dokazovanie. Žalobca súčasne nesúhlasil so skutkovými závermi prvostupňového orgánu vyplývajúcimi z výpovede konateľa dodávateľa o neuskutočnených zdaniteľných obchodoch pre žalobcu, keď podľa žalobcu z tejto výpovede vyplýva, že služby boli dodané žalobcovi subdodávateľsky. Žalobca sa zároveň nestotožnil so závermi prvostupňového orgánu a žalovaného o účasti žalobcu v reťazci, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. 21. Podľa žalobcu prvostupňový orgán nesprávne právne posúdil povahu plnenia, keď konštatoval, že nejde o reklamu ale o sponzoring. Právny vzťah dodávateľa a LAUGARICIA nie je podľa žalobcu možné vyhodnotiť ako vzťah sponzorovaného a sponzora, keďže dodávateľ vystupoval v reťazci obchodov len ako medzičlánok a nie ako konečný príjemca plnenia zo strany žalobcu a nie ako priamy dodávateľ predmetu zmlúv. Navyše žalobca vyslovil polemiku, či v danom prípade peňažné plnenie poskytnuté žalobcom na základe zmluvy o prenájme reklamných plôch zo dňa 03.11.2014 a zo dňa 15.03.2014 dodávateľovi je reklamou alebo darom, pričom žalobca vyslovil záver, že ide jednoznačne o reklamu. O sponzorský dar išlo podľa žalobcu až po uzatvorení dodatkov k uvedeným zmluvám, ktoré výslovne upravili plnenie ako sponzorský dar. Za poskytnutie príspevku na podujatie dostal žalobca ako protihodnotu reklamné služby, za ktoré podľa jeho tvrdení aj riadne zaplatil. Tieto služby sú podľa žalobcu jedným z marketingových nástrojov, ktoré použil na dosiahnutie a udržanie svojich príjmov. V rámci marketingových nástrojov sa podľa žalobcu používajú aj rôzne slovné „presmyčky“, a preto použitie slovného spojenia „generálny sponzor“ je irelevantné, keďže išlo o zaplatenú propagáciu žalobcu. 22. Žalobca poukázal na nesprávne právne posúdenie dôkazného bremena, kedy uviedol, že skutočnosti týkajúce sa vzťahu medzi dodávateľom a jeho subdodávateľmi nemôžu tvoriť dôkazné bremeno, pričom svoju argumentáciu oprel o rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011, ako aj na rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie (spojené prípady C-354/03/ Optigen, C-355/03/Fulcrum Elektronics/ a C-484/03/Bonthaus ). 23. V rámci záverečného návrhu žalobca uviedol, že z dôvodu nezákonnosti napadnutých rozhodnutí, procesného pochybenia žalovaného, z dôvodu, že došlo k podstatným porušeniam ustanovení o konaní pred správcom dane ako aj pred žalovaným, ďalej z dôvodu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce na riadne právne posúdenie veci a z dôvodu, že rozhodnutia žalovaného sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov navrhuje, aby správny súd zrušil rozhodnutia žalovaného od01 až od 12 spolu s rozhodnutiami prvostupňového orgánu p01 až p12, vrátil vec na ďalšie konanie a priznal mu voči žalovanému náhradu trov konania v celom rozsahu. III. Vyjadrenie k žalobe 24. Podaním doručeným súdu dňa 06. 09. 2019 sa k žalobe vyjadril žalovaný. Poukázal na skutočnosť, že žalobca k sporným faktúram predložil prvostupňovému orgánu rôzny druh dokladov, pričom
ale nedošlo zo strany žalobcu k predloženiu žiadneho relevantného dôkazu o tom, že by služby v subdodávke zabezpečil dodávateľ spolu s konateľom. Prvostupňový orgán podľa žalovaného získal informácie z vyjadrení konateľa dodávateľa ako svedka, ktorý podal vysvetlenia okrem dodávateľa aj za spoločnosti DREVOSTYL, s. r. o., MODIFIN STAVBY, s. r. o. Žalovaný uviedol, že o zisteniach vyplývajúcich z výpovede konateľa dodávateľa informoval žalobcu v procese daňovej kontroly v rámci oboznámenia žalobcu a následne v protokole a v rozhodnutiach. Žalovaný v tejto súvislosti uviedol, že žalobca mohol k týmto skutočnostiam uviesť vlastné tvrdenia, pričom toto svoje právo nevyužil. 25. Žalovaný uviedol, že prvostupňový orgán vykonávajúci daňovú kontrolu u žalobcu nevykonal vypočutie konateľa dodávateľa ako svedka, ale iba využil inštitút nahliadnutia do spisu iného správcu dane. Osobu konateľa dodávateľa žalovaný označil za nedôveryhodnú, neuskutočňujúcu žiadne zdaniteľné plnenia a nevykonávajúcu žiadnu podnikateľskú činnosť ani prostredníctvom subdodávok, čo vyplýva podľa žalovaného z viacerých zápisníc o ústnom pojednávaní ale aj z rozhodnutí vo veciach iných daňových subjektov, ktoré deklarovali zdaniteľné plnenia so spoločnosťami, ktoré zastupuje/ zastupoval konateľ dodávateľa. V súvislosti s touto osobou žalovaný poukázal na viaceré súvisiace rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Sžfk/38/2017 zo dňa 12.06.2018, sp. zn. 6Sžfk/12/2017 zo dňa 18.05.2018), príp. Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 11S/76/2016 zo dňa 22.11.2016, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/353/2013 zo dňa 19.02.2014, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/361/2013 zo dňa 19.02.2014, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/360/2013 zo dňa 19.02.2014, v ktorých bolo konštatované nepreukázanie reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení tak, ako o tom pojednávajú faktúry. Z tohto dôvodu preto podľa žalovaného bolo možné oprávnene predpokladať, že miestne zisťovanie u dodávateľa nebude možné riadne vykonať a preveriť na základe fyzicky predložených dokladov a listín. 26. Z predložených dôkazov žalobcu nebolo podľa žalovaného zrejmé a preukázané, že by zabezpečenie reklamných služieb v subdodávkach vykonal dodávateľ. Žalovaný odkázal na svoje závery v napadnutých rozhodnutiach, ktoré sa týkali možnosti žalobcu predložiť e-mailovú komunikáciu s konateľom dodávateľa z predmetného obdobia, z ktorej by bolo zrejmé, že dodávateľ subdodávateľsky zabezpečoval reklamné služby, pričom vzhľadom na objem deklarovaných poskytnutých služieb by to nemal byť pre žalobcu problém a nepredstavovalo by to pre žalobcu ani nadmernú záťaž. Podľa názoru žalovaného dôkazné bremeno o uskutočnení zdaniteľného obchodu znáša platiteľ dane a je len v jeho záujme, aby si zaobstaral potrebné dôkazy. 27. K námietkam žalobcu ohľadne odopretiu účasti na vypočutí svedka žalovaný uviedol, že žalobca počas celého daňového konania netrval na opätovnom výsluchu tohto svedka a ani nevzniesol námietku, že by chcel svedkovi klásť otázky. Opakovaným výsluchom by sa podľa žalovaného iba formálne potvrdilo „svedkom uskutočnenie zdaniteľných plnení pre žalobcu“. Žalovaný poukázal na rozpor v argumentácii žalobcu, kedy v administratívnom konaní považoval výsluch svedka za dôkaz rovnakej právnej sily, pričom v žalobe už výpoveď svedka vyhodnocuje ako hrubé procesné porušenie majúce za následok nezákonnosť rozhodnutí prvostupňového orgánu. Podľa žalovaného by žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani vtedy, keby výpoveď konateľa dodávateľa bola súdom vyhodnotená ako dôkaz získaný v rozpore so zákonom. 28. Voči žalobným námietkam týkajúcim sa nevykonania dokazovania na celý reťazec obchodných vzťahov žalovaný poukazoval na výpoveď samotného žalobcu zo dňa 30.05.2019 v rámci daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január až december roku 2015. Podľa žalovaného žalobca takéto vedomosti o obchodnom reťazci mal, ale neuviedol ich v procese daňovej kontroly. Dodávateľ bol podľa žalovaného iba vsunutým, resp. umelým článkom medzi žalobcom a LAUGARICIO o. z. , o čom žalobca vedel a ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/38/2017 žalovaný upriamil pozornosť na citáciu z rozsudku o tom, že nárok na odpočet DPH nemôže byť dotknutý skutočnosťou, ak v rámci reťazca je istá transakcia zaťažená daňovým podvodom, pričom zdôraznil časť vety - o ktorom platca dane nevie alebo nemohol vedieť. 29. Podľa žalovaného nie správca dane, ale žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty musí vedieť predložiť dôkazy na preukázanie svojich zdaniteľných obchodov. Správca dane podľa žalovaného takéto dôkazy len vykonáva, uplatňuje zásadu voľného hodnotenia dôkazov spolu so zásadou objektívnej pravdy, pričom uvedené neznamená, že dokazovanie má byť vedené dovtedy, dokým sa bez pochýb
nepreukážu tvrdenia daňového subjektu. Žalovaný v závere žiadal žalobu zamietnuť a zároveň žiadal nepriznať žalobcovi trovy konania. IV. Replika žalobcu 30. Voči vyjadreniu žalovaného sa žalobca vyjadril podaním doručeným na súd dňa 26.09.2019. Žalobca zotrval na žalobnej argumentácii týkajúcej sa neupovedomenia žalobcu o výsluchu konateľa dodávateľa, o porušení práva byť prítomný na tomto výsluchu a klásť svedkovi otázky, nedostatočne zisteného skutkového stavu v súvislosti s novými skutočnosťami ohľadne osoby konateľa dodávateľa, preukázania reálnosti fakturovaných plnení a závažného procesného pochybenia prvostupňového orgánu v súvislosti s nevykonaním dokazovania v rámci celého obchodného reťazca. Zároveň žalobca skonštatoval, že žalovaný úspešne nespochybnil existenciu predmetu zdaniteľného obchodu a nevyvrátil dôvody nezákonnosti rozhodnutí. Žalobca v závere vyjadrenia opätovne uviedol záverečný návrh na rozhodnutie o žalobe, kedy žiadal zrušiť všetky žalobou napadnuté rozhodnutia žalovaného spolu s nadväzujúcimi rozhodnutiami prvostupňového orgánu, vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v celom rozsahu. V. Relevantná právna úprava 31. Podľa § 19 ods. 1 č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. 32. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 34. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 35. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. 36. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 37. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 38. Podľa § 24 ods. 3 prvá veta Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. 39. Podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. 40. Podľa § 63 ods. 1 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu2) možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. 41. Podľa § 63 ods. 2 Daňového poriadku rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. 42. Podľa § 63 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. 43. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. VI. Rozhodnutie o správnej žalobe 44. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, začal s účinnosťou od 1. júna 2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave, na ktorý prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva v správnej agende vo všetkých veciach z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. Pred Správnym súdom v Bratislave (ďalej len „správny súd“) je prejednávaná vec vedená pod sp. zn. BA-6S/49/2019, ktorá bola pôvodne vedená pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 6S/49/2019. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 5S správneho súdu. 45. Správny súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP a podľa § 3 ods. 3 písm. b) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov preskúmal v rámci žalobných bodov napadnuté rozhodnutie žalovaného, vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. 46. Správny súd rozhodol o žalobe na pojednávaní dňa 14. novembra 2024. 47. Podstata žalobných námietok smerovala voči nevykonaniu relevantného dokazovania ohľadne celého reťazca obchodných vzťahov medzi dodávateľom a jeho subdodávateľmi, jednostrannému hodnoteniu dôkazov, neprimeranému zaťažovaniu žalobcu dôkazným bremenom, nezrozumiteľnosti a nepreskúmateľnosti záverov žalovaného ohľadne neakceptovania fotodokumentácie preukazujúcej reálnosť deklarovaného zdaniteľného plnenia, nesprávnosti záverov žalovaného o účasti žalobcu v
reťazci, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie a nesprávneho právneho posúdenia reklamy ako sponzoringu. 48. Správny súd prvotne pristúpil k vyhodnoteniu žalobných námietok vo vzťahu k nepreskúmateľnosti záverov žalovaného týkajúcich sa preukázania zdaniteľného plnenia ako aj námietok proti záverom žalovaného o získaní daňového zvýhodnenia, ktoré sú spôsobilé mať vplyv na ďalší súdny prieskum rozhodnutí žalovaného. 49. Správny súd poukazuje na fakt, že vo všetkých žalobcom napadnutých rozhodnutiach došlo zo strany žalovaného ku konštatovaniu neoprávneného odpočtu DPH z faktúr vystavených dodávateľom, ktoré sa týkali zmluvy o prenájme reklamnej plochy č. 3/2013 uzatvorenej dodávateľom a žalobcom 4) ako nájomcom dňa 01. 11. 2013. Predmetom tejto zmluvy bol prenájom reklamnej plochy o veľkosti 70 x 90 cm v termíne od 01. 11. 2013 – 01. 11. 2014. Všetky faktúry súvisiace s predmetnou zmluvou za zdaniteľné obdobia január 2014 až december 2014 boli dodávateľom vystavené v sume základu dane 1000,- Eur a 20 % DPH vo výške sumy 200,- Eur. Táto suma predstavovala nepriznaný nárok na odpočet DPH a bola predmetom vyrubenia rozdielu dane v každom napadnutom rozhodnutí. 50. Žalovaný v súvislosti s uvedeným vyrubením rozdielu DPH v sume 200,- Eur, ktorý súvisel so zmluvou o prenájme reklamnej plochy č. 3/2013, rovnako vo všetkých napadnutých rozhodnutiach na jednej strane uviedol, že v konaní absolútne absentoval dôkaz o tom, že by deklarované služby dodal dodávateľ a preto sporné faktúry nepredstavujú zákonný podklad na odpočet DPH. Žalovaný zároveň v týchto rozhodnutiach poukazoval na závery prvostupňového orgánu, ktoré uvádzali, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu z odpočítania dane, pričom skupina vedela, príp. musela vedieť, že je zapojená do reťazca, ktorého účelom bolo získať daňové zvýhodnenie. 51. Správny súd okrem sporných faktúr, ktoré súviseli so zmluvou o prenájme reklamnej plochy č. 3/2013, vykonal súčasne prieskum dôvodov nepriznania nároku na odpočet DPH, ktoré mali základ v dodatku tejto zmluvy č. 35729040, so základom dane 24 000,- Eur a DPH v sume 4 800,00 Eur (rozhodnutie žalovaného od 07, bod 9. rozsudku), a ďalej v sporných faktúrach č. 14/10/05 (zálohová platba v zmysle zmluvy o dielo so základom dane 9896,83 Eur, 20 % DPH v sume 1979,37 Eur) a č. 14/10/63 (platba podľa zmluvy o dielo so základom dane 4251,50 Eur, 20 % DPH 848,30 Eur), ktoré boli predmetom rozhodnutia žalovaného od10 (bod 12. rozsudku). Žalovaný v týchto rozhodnutiach obdobne konštatoval závery o nepreukázaní reálnosti zdaniteľného plnenia (absencia dôkazov o dodaní služieb zo strany dodávateľa) ako aj uvádzal závery prvostupňového orgánu o tom, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu. 52. Správny súd uvádza, že v rámci daňového konania je potrebné rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenie od dane z dôvodu daňového podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia práva. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočítanie dane v zmysle čl. 168 písm. a) Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) sú (1) že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Odpočítanie dane môže byť aj v zmysle uvedených judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva. V súvislosti s preukázaním daňového podvodu je potrebné poukázať na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie, vo veci Axel Kittel (C-439/04) zo dňa 6. júla 2006 a v ňom obsiahnutý tzv. Axel Kittel test, predstavujúci kritériá pre posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode. Pre odopretie nároku na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z titulu účasti na daňovom podvode, musia byť kladne zodpovedané nasledujúce otázky: a) vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?, b) ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?, c) ak áno, boli posudzované zdaniteľné obchody s týmto konaním
spojené?, d) ak áno, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Dôkazné bremeno pritom zaťažuje správcu dane (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 4Sfk/81/2022, zo dňa 20. 9. 2023). 53. Obdobné závery je možné vyvodiť aj z judikatúry Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorá uvádza, že aby bolo možné uvažovať o odopretí nároku na odpočet DPH musí tento nárok najskôr vzniknúť (musí dôjsť ku zdaniteľnému plneniu), ktoré si môže daňový subjekt od ním odvádzanej DPH odpočítať. Otázkou zneužívajúceho, príp. podvodného správania je preto možné sa zaoberať až potom, pokiaľ sa spoľahlivo preukáže, že ku zdaniteľnému plneniu, z ktorého si daňový subjekt nárokuje odpočet DPH, skutočne došlo spôsobom uvedeným daňovým subjektom. Pokiaľ daňový subjekt nepreukázal nárok na odpočet ako taký, nie je možné posudzovať, či predmetné plnenie predstavuje zneužitie práva alebo podvod. Prípadná neúčasť na daňovom podvode je sekundárnou podmienkou nároku na odpočet dane. Pokiaľ je plnenie zasiahnuté daňovým podvodom a povinná osoba k dani je účastníkom takéhoto podvodu (ak vedela, alebo vedieť o tom mohla) neprináleží jej nárok na odpočet dane. 54. Nejedná sa pri tom o formalitu, pretože takéto rozlišovanie sa premieta aj do rozloženia dôkazného bremena v daňovom konaní. Zatiaľ čo dôkazné bremeno na preukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet ťaží primárne daňový subjekt, resp. zdaniteľnú osobu uplatňujúcu si toto právo (vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 34), v prípade preukazovania daňového podvodu/zneužitia práva je dôkazné bremeno prenesené najmä na daňový orgán, ktorý existenciu takéhoto konania musí dostatočne preukázať inak než len na základe domnienok (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 54; vo veci Crewprint Kft, C-611/19 zo dňa 3. septembra 2020, body 37, 43) (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/27/2021 zo dňa 30. 11. 2022, body 33 a 39.) Vo fáze daňového konania, v ktorom sa má dokázať zneužívajúce uplatnenie nároku na odpočet DPH môže daňový subjekt zostať v pasívnej pozícii, nakoľko jeho dôkazná povinnosť o prijatí zdaniteľného plnenia bola splnená (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Afs 47/2018, zo dňa 19.07.2018, bod 16). 55. Daňové orgány nemajú povinnosť preukázať, akým spôsobom a ktorým konkrétnym dodávateľom v reťazci bol spáchaný daňový podvod, ale musia vysvetliť v čom tkvela podstata daňového podvodu. Z rozhodnutia daňových orgánov musí byť zrejmé, že došlo k narušeniu daňovej neutrality, t. j. že nebola odvedená daň jedným zo subjektu v reťazci, zatiaľ čo iný subjekt si daň odpočítal za účelom daňového zvýhodnenia (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 4 Afs 247/2021, zo dňa 22. 02. 2022, bod 28). 56. V kontexte citovaných rozhodnutí bolo preto nutné zo strany správneho súdu konštatovať protirečivosť citovaných záverov žalovaného spolu s prvostupňovým orgánom, ktoré boli dôvodom na odopretie priznania nároku na odpočet DPH (body 49 až 51 rozsudku), pričom je potrebné dodať, že tieto dôvody nemôžu popri sebe obstáť. Ak na jednej strane žalovaný uvádza závery o nedostatku dôkazov o reálnom dodaní služieb zo strany dodávateľa, t. j. konštatuje nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH, tak zároveň nemôže uviesť, že skupina získala neoprávnenú daňovú výhodu, resp. že bola vedome účastná v reťazci, ktorého účelom bolo získať neoprávnenú daňovú výhodu. Uvedenie dvoch vzájomne vylučujúcich dôvodov na nepriznanie nároku na odpočet DPH je nezrozumiteľné čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí, keďže žalovaný neuviedol a nerozvinul konkrétne dôvody týkajúce sa unesenia dôkazného bremena ohľadne preukázania účasti žalobcu na daňovom podvode. Tým podľa správneho súdu nebola zodpovedaná základná otázka, ktorú procesnú stranu zaťažovalo dôkazné bremeno a či daný subjekt toto dôkazné bremeno aj uniesol. 57. Žalobné námietky týkajúce sa nepreskúmateľnosti záverov rozhodnutí žalovaného ohľadne preukázania zdaniteľného plnenia a námietky žalobcu voči záverom o získaní daňového zvýhodnenia preto správny súd považoval za dôvodné. Dôvodnosť žalobných námietok sa týmto dotýka všetkých napadnutých rozhodnutí žalovaného, keďže stoja na rovnakých skutkových a právnych záveroch. 58. Správny súd nad rámec vyššie uvedeného upriamuje pozornosť na judikatúru týkajúcu sa sponzoringu vo vzťahu k rozhodnutia žalovaného od04 a od11, ktoré už okrem súdom spomínaných dôvodov (bod 49 a bod 50 rozsudku) nepriznali právo na odpočet dane v sume 6000,- Eur (bod 6 a bod
13 rozsudku) z dôvodu, že v daných prípadoch ide o sponzoring, ktorý v čase realizácie reklamných služieb nebol daňovo uznateľný výdavok a nebol predmetom dane z pridanej hodnoty. Týmto postupom mala skupina podľa žalovaného získať neoprávnenú daňovú výhodu. 59. Z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžfk 31/2019 z 31. januára 2022, uverejnený v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky č. 2/2022 vyplýva, že odplatné zabezpečenie mediálneho priestoru platiteľom dane pre žalobcu ako reklamného partnera podujatia a prezentácie jeho loga a predmetu jeho činnosti na propagačných materiáloch a podujatiach je na účely zákona o DPH bezpochyby ekonomickou činnosťou (podnikaním), z ktorej bol dosiahnutý príjem. Bez ohľadu na to, či je toto plnenie s ohľadom na svoje špecifiká reklamou, sponzoringom, alebo ním zmluvné strany sledovali iný účel, pri uplatnení režimu DPH mohlo ísť len o dodanie služby, pri ktorej vznikla daňová povinnosť, pretože služba bola poskytnutá sťažovateľovi za protihodnotu v tuzemsku zdaniteľnou osobou, ktorá konala v postavení zdaniteľnej osoby. Sponzoring je taktiež spojený s mediálnou prezentáciou sponzora napĺňajúcou znaky reklamy, hoci primárnym cieľom sponzorovania je podpora sponzorovanej aktivity, zatiaľ čo ekonomickým cieľom reklamy je umiestňovanie produktov na trhu. 60. Z ďalších rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rovnako vyplýva, že rozlišovanie medzi pomenovaním plnenia ako sponzoring alebo ako reklamné služby nie je pre odpočet DPH relevantné. Pre odpočet DPH je podstatné splnenie a preukázanie materiálnych a formálnych podmienok pre odpočet DPH. To, či v danom prípade ide o reklamu alebo sponzoring nie je samé o sebe kritériom, ktoré by žalobcu automaticky diskvalifikovalo v použití tohto daňového výdavku v rámci dane na vstupe pri dani z pridanej hodnoty. Primárnym cieľom je preto posúdenie, či predmetný daňový výdavok v podobe reklamných služieb je oprávneným daňovým výdavkom v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti žalobcu (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sfk/48/2022 zo dňa 26. 10. 2023, body 39 a 45, príp. sp. zn. 3Sfk/103/2022, zo dňa 31.01.2024, bod 26.) Zákon o DPH na účely odpočítania dane z prijatých služieb nerobí rozdiel medzi reklamou a sponzoringom v tom zmysle, že by boli služby spojené zo zabezpečením sponzorského odkazu zákonom explicitne vylúčené zo všeobecného režimu DPH. Podľa zákona o reklame sa reklamou rozumie predvedenie, prezentácia alebo iné oznámenie v každej podobe súvisiace s obchodnou, podnikateľskou alebo inou zárobkovou činnosťou s cieľom uplatniť produkty na trhu, pričom za produkt sa považuje aj obchodné meno podnikateľa. Pojem sponzoring definuje zákon o vysielaní a retransmisii ako plnenie určené na priame alebo nepriame financovanie programu, programovej služby alebo audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie s cieľom propagovať názov alebo obchodné meno, ochrannú známku, dobrú povesť, tovary alebo aktivity právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá také plnenie poskytla. Pre záver o zákonnosti odpočítania dane z prijatej služby dodávateľa nie je rozhodujúce, či išlo o reklamu alebo sponzoring, pretože aj sponzorský odkaz je formou reklamy, hoci protihodnota zaň plní aj iné funkcie. Rozhodujúcim prvkom je kladné zodpovedanie otázky, či ide o službu, ktorú sťažovateľovi poskytol platiteľ dane a či ju sťažovateľ použil alebo použije na svoje zdaniteľné plnenia, na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ tak, ako to predpokladá ustanovenie § 49 zákona o DPH (obdobne aj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sfk/20/2021 zo dňa 27. 07. 2023 body24 až 26). 61. Pre úplnosť argumentácie považoval správny súd za potrebné sa vysporiadať aj so žalobnou námietkou týkajúcou sa prípustnosti dôkazu – výsluchu konateľa dodávateľa. 62. Judikatúra najvyšších súdov uvádza, že listiny, obsahom ktorých je výpoveď z iných konaní môžu byť po splnení určitých podmienok taktiež podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane. V prvom rade musí ísť o dôkazy získané nezávisle na príslušnom daňovom konaní, t. j. nesmú byť účelovo získané preto, aby sa správca dane vyhol povinnosti umožniť daňovému subjektu byť prítomný na výsluchu svedka a klásť mu otázky. Ďalej je potrebné, aby boli dôkazy získané v súlade so zákonom. Taktiež je nutné, aby boli daňovému subjektu tieto dôkazy sprístupnené, aby sa mohol oboznámiť s ich obsahom a prípadne navrhnúť ďalšie dôkazy, ktoré by zistenia vyplývajúce z týchto listín upresnili, korigovali, či vyvrátili. V prípade, že výpoveď svedka zaznamenaná v listinách je v rozpore s ďalšími dôkazmi vykonanými v daňovom konaní, je potrebné tieto rozpory odstrániť, pričom najvhodnejším spôsobom bude jeho výsluch, pri ktorom mu budú kladené otázky za účelom odstránenia nejasností. Svedka je však potrebné vypočuť vždy, ak to požaduje daňový subjekt, okrem prípadu ak ide o požiadavku vedenú snahou mariť či účelovo predlžovať daňové konanie. (rozsudky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 1Sžfk/101/2020 zo dňa 26. 4. 2022, bod 57 a sp. zn. 2Sžfk/47/2018 zo dňa 27. 10. 2021, bod 37, obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/29/2019 zo dňa 16. 12. 2020, body 19-25). 63. Z administratívneho spisu vyplýva, že výpoveď konateľa dodávateľa bola ako dôkaz získaná z daňovej kontroly subjektu DREVOSTYL, s. r. o., vo forme zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 28. 03. 2017, č. 100536051/2017/9104406/Hruz, s poučením o možnosti odopretia výpovede, o povinnosti zachovávať daňové tajomstvo a o možnosti podávať k obsahu zápisnice návrhy na jej doplnenie a námietky proti jej obsahu. Zápisnica obsahovala podpisy k menu a priezvisku konateľa dodávateľa a zamestnancov správcu dane. Táto zápisnica bola ako skutkové zistenie obsiahnutá v zápisnici o ústnom pojednávaní zo dňa 20.09.2017, č. 101997634/2017, ktorej predmetom bolo poskytnutie práva skupine vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly za zdaňovacie obdobia január 2014 – december 2014. Skupina vo svojom stanovisku uviedla, že k predmetným skutočnostiam sa vyjadrí po doručení protokolu. Skupina vo vyjadrení k protokolu zo dňa 24. 10. 2017 voči obsahu predmetnému výsluchu, príp. jeho prípustnosti ako dôkazu neuviedla žiadne námietky obsah výsluchu konateľa dodávateľa v predmetnej zápisnici nenamietala. Správny súd preto prisvedčil vyjadreniu žalovaného o tom, že v danom prípade nešlo o vypočutie konateľa dodávateľa ako svedka prvostupňovým orgánom, ale o prevzatie jeho výpovede z iného daňového konania. Súčasne správny súd prisvedčil vyjadreniu žalovaného aj v tom, že žalobca sám nevyužil svoje právo vyjadriť sa k samotnému obsahu výpovede tohto svedka a ani navrhnúť jeho prepočutie. Listina obsahujúca výpoveď konateľa dodávateľa ako svedka je preto aj v kontexte citovanej rozhodovacej činnosti prípustným dôkazom v rámci vedeného administratívneho konania a mohla tvoriť podklad pre vydanie rozhodnutí prvostupňového orgánu ako aj rozhodnutí žalovaného. 64. Nakoľko správny súd prijal závery o nezrozumiteľnosti dôvodov rozhodnutí žalovaného na nepriznanie nároku žalobcu na odpočet DPH, súd sa okrem judikatúry týkajúcej sa sponzoringu (bod 59 a 60 odôvodnenia rozsudku ) a prípustnosti dôkazu výpovede konateľa dodávateľa (bod 61 až 63 odôvodnenia rozsudku) následne nezaoberal ďalšími žalobnými námietkami, keďže tieto nie je možné posúdiť, kým nebude daňovými orgánmi ustálené, či žalobca splnil alebo nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočet DPH alebo či došlo zo strany daňových orgánov k preukázaniu účasti žalobcu na daňovom podvode, príp. k zneužitiu práva. 65. Správny súd s poukazom na uvedené skutočnosti a konštatovanú dôvodnosť žalobných námietok prijal záver, že rozhodnutia žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP a vrátiť žalovanému vec na ďalšie konanie. 66. V ďalšom konaní bude potrebné zo strany žalovaného vydať rozhodnutie, ktoré nebude len odkazovať na zistenia a závery prvostupňového orgánu, bude obsahovať vlastnú argumentáciu žalovaného, sled úvah, záverov a hodnotení a na základe aplikácie v tomto rozsudku uvádzaných stanovísk opätovne rozhodne o odvolaniach žalobcu a vysporiada sa s podstatou jeho odvolacích námietok, pričom jednoznačne ustáli, či dôvodom pre vydanie rozhodnutí bolo nesplnenie hmotnoprávnych podmienok alebo daňový podvod, príp. zneužitie práva a vo vzťahu k tomuto záveru sa riadne vysporiada aj s otázkou dôkazného bremena. Súčasne žalovaný opätovne posúdi aj nároky žalobcu na odpočet DPH týkajúce sa ním konštatovaného sponzoringu a aplikuje právne závery správneho súdu na daný skutkový stav. 67. Podľa § 191 ods. 6 SSP, právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu. 68. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a priznal úspešnému žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, o ktorej výške rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením podľa § 175 ods. 2 SSP. 69. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).
Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú môže podať oprávnený subjekt (§ 442 SSP), a to v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, alebo ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 3 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.