Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-1S/16/2019 1019200171 29. 10. 2024 JUDr. Ivana Rudinská ECLI:SK:SpSBA:2024:1019200171.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Rudinskej a členov senátu JUDr. Róberta Jakubáča, PhD. a JUDr. Lucie Kúdelčíkovej v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX, XXX XX A. E. B., právne zastúpený: Mgr. Martin Paškala, advokát, so sídlom Záhradnícka 27, 811 07 Bratislava, IČO: 30 792 215, proti žalovanej: Komora veterinárnych lekárov Slovenskej republiky, so sídlom Botanická 17, 841 04 Bratislava, právne zastúpená: Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35 724 111, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018, takto rozhodol: I. Správny súd zrušuje rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018 a vec vracia žalovanej na ďalšie konanie. II. Správny súd priznáva žalobcovi voči žalovanej právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Predseda Dozornej komisie Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej len „Dozorná komisia“) podaním č. 25/2012 DK zo dňa 07.12.2012 podal návrh na začatie disciplinárneho konania proti žalobcovi z dôvodu, že vykonal súkromné veterinárne činnosti odborne (správne zrejme „neodborne“ – poznámka správneho súdu), keďže dňa 17.08.2012 pri psovi F. G. H. spôsobil pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka a neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti. Žalobca tým ako člen Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky, t. j. žalovanej (ďalej len „člen žalovanej“), porušil svoju povinnosť podľa § 9 ods. 2 písm. a) a c) zákona č. 442/2004 Z. z. o súkromných veterinárnych lekároch, o Komore veterinárnych lekárov Slovenskej republiky a o zmene a doplnení zákona č. 488/2002 Z. z. o veterinárnej starostlivosti a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súkromných veterinárnych lekároch“), čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch. 2. Žalovaná rozhodnutím č. 25/2012 DS zo dňa 01.07.2013 uznala podľa § 3 písm. d) siedmej časti Disciplinárneho poriadku Stanov Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej len „Disciplinárny poriadok“) žalobcu za vinného pre porušenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona o súkromných veterinárnych lekároch preto, že ako člen žalovanej dňa 17.08.2012 pri psovi F. G. H. neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch. Za to mu žalovaná uložila disciplinárne opatrenie podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona o súkromných veterinárnych lekároch a § 3 písm. a) prvej časti
Disciplinárneho poriadku, a to písomné napomenutie. Vo zvyšnej časti žalovaná žalobcu spod návrhu oslobodila. 3. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 25/2012/Pr zo dňa 06.09.2013 zrušila svoje rozhodnutie č. 25/2012 DS zo dňa 01.07.2013. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaná konštatovala, že vo veci bolo vykonané pojednávanie v neprítomnosti žalobcu, hoci na to neboli splnené podmienky, a že preto bolo potrebné odvolaním napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť na nové konanie a rozhodnutie. 4. Žalovaná rozhodnutím č. 25/2012 DS zo dňa 14.05.2014 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uznala podľa § 3 písm. d) siedmej časti Disciplinárneho poriadku žalobcu za vinného pre porušenie § 9 ods. 2 písm. a) a c) zákona o súkromných veterinárnych lekároch v spojení s § 3 písm. a) prvej časti Etického a profesného poriadku Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej len „Etický a profesný poriadok“) preto, že ako člen žalovanej dňa 17.08.2012 pri psovi F. G. H. neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti a poprel vykonanie týchto súkromných veterinárnych činností, čím pri výkone svojho povolania nekonal čestne, t.j. v rozpore so zásadami etiky, ktoré vydala žalovaná, čím sa dopustil disciplinárneho previnenia podľa § 21 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch. Za to mu žalovaná uložila disciplinárne opatrenie podľa § 21 ods. 2 písm. a) zákona o súkromných veterinárnych lekároch a § 3 písm. a) prvej časti Disciplinárneho poriadku, a to písomné napomenutie. Vo zvyšnej časti žalovaná žalobcu spod návrhu oslobodila. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaná konštatovala, že z vykonaných dôkazov mala za preukázané, že žalobca neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti, keďže je nepochybné, že dňa 17.08.2012 vykonal toaletu análnych žliaz u psa F. G. H. a evidenciu o výkone týchto súkromných veterinárnych činností na výzvu člena Dozornej komisie a ani v disciplinárnom konaní nepredložil. Žalovaná žalobcu spod časti návrhu týkajúcej sa spôsobenia tržnej rany na ľavej strane konečníka psa F. G. H. oslobodila z dôvodu, že v konaní síce bola preukázaná rana pri konečníku zvieraťa, ale nebola ustálená príčina jej vzniku. 5. Na odvolanie žalobcu žalovaná rozhodnutím č. 25/2012/Pr zo dňa 11.09.2014 podľa § 22 ods. 4 zákona o súkromných veterinárnych lekároch a podľa § 8 a § 9 deviatej časti Disciplinárneho poriadku prvostupňové rozhodnutie ako vecne správe potvrdila. V odôvodnení tohto rozhodnutia žalovaná konštatovala, že v čase jej rozhodovania malo Prezídium Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej len „Prezídium“) zákonom požadovaný počet členov, a že Prezídium rozhodovalo v zmysle § 7 druhej časti Rokovacieho poriadku E. I. veterinárnych lekárov Slovenskej republiky (ďalej len „Rokovací poriadok“). Námietku žalobcu, že mu bola odňatá možnosť konať pred žalovanou, keďže pojednávanie sa uskutočnilo bez jeho prítomnosti, žalovaná nepovažovala za dôvodnú. Žalobca sa totiž na pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia z vážnych dôvodov aj napriek riadnemu upovedomeniu. Žalovaná sa nestotožnila ani s námietkou žalobcu, že skutok sa nestal. 6. V nadväznosti na správnu žalobu žalobcu Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 zrušil rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 11.09.2014 a vec jej vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto rozsudku Krajský súd v Trnave konštatoval, že Prezídium nerozhodovalo v zákonnom zložení, teda v potrebnom počte členov, a že preto bolo potrebné žalobou napadnuté rozhodnutie zrušiť. 7. Po vrátení veci na ďalšie konanie žalovaná rozhodnutím č. 25/2012/Pr zo dňa 22.11.2018 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 22 ods. 4 zákona o súkromných veterinárnych lekároch a podľa § 8 a § 9 deviatej časti Disciplinárneho poriadku prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne potvrdila. Námietku žalobcu, že mu bola odňatá možnosť konať pred žalovanou, keďže pojednávanie sa uskutočnilo bez jeho prítomnosti, žalovaná nepovažovala za dôvodnú. Žalobca sa totiž na pojednávanie nedostavil bez ospravedlnenia z vážnych dôvodov aj napriek riadnemu upovedomeniu. V otázke kolízie dvoch súdnych pojednávaní a dopadu tejto kolízie na procesné práva účastníka konania žalovaná poukázala na právny názor Ústavného súdu Slovenskej republiky prezentovaný v náleze sp. zn. I. ÚS 68/1998 zo dňa 13.01.1999 a v uznesení sp. zn. III. ÚS 94/2005 zo dňa 30.03.2005. Žalovaná sa nestotožnila ani s námietkou žalobcu, že skutok sa nestal. Žalovaná považovala opakované vyhýbanie sa žalobcu účasti na pojednávaní v rámci disciplinárneho konania ako aj konfrontácii s F. G. H. za jeden z hlavných dôkazov toho, že skutok sa stal tak, ako bol ustálený v prvostupňovom konaní.
II. Žaloba 8. Žalobou zo dňa 04.02.2019 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pričom navrhol, aby správny súd toto rozhodnutie ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a aby mu priznal právo na náhradu trov konania. 9. Po zhrnutí priebehu disciplinárneho konania, v rámci ktorého bolo vydané prvostupňové rozhodnutie ako aj napadnuté rozhodnutie, žalobca namietol, že prvostupňové rozhodnutie vykazuje vadu v zmysle § 191 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“), t. j. vadu nedostatočne zisteného skutkového stavu. Pokiaľ žalovaná žalobcu uznala za vinného za to, že neviedol evidenciu o veterinárnych úkonoch, ale spod obvinenia o neodbornom zásahu ho oslobodila, a to z dôvodu, že nebola preukázaná príčina vzniku rany na konečníku psa F. G. H., jej rozhodnutie vykazovalo znaky zjavného logického rozporu. Ako vyplývalo z podnetu F. G. H. z 20.11.2012, perforáciu análnej žliazky mal spôsobiť žalobca pri rutinnom zákroku vyprázdnenia análnych žliazok, t.j. podľa tvrdenia F. G. H. mala byť perforácia análnej žliazky v príčinnej súvislosti s veterinárnym úkonom žalobcu. Namieste bola otázka, že ak teda nebola preukázaná príčina vzniku rany na konečníku, ako mohlo byť bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca predmetný veterinárny úkon vôbec uskutočnil, keď F. G. H. predmetný veterinárny úkon spájal s poranením svojho psa. Potom bol jediným logickým vyústením dokazovania záver, že nebolo preukázané, že žalobca urobil veterinárny úkon, ku ktorému sa vzťahovala evidenčná povinnosť. 10. Ak žalovaná tvrdila, že žalobca sa nechcel konfrontovať s F. G. H., tak toto tvrdenie bolo účelové. Na nariadené ústne pojednávanie totiž žalobca chcel prísť, ale v sprievode svojho právneho zástupcu, pričom ten požiadal z dôležitých dôvodov o odročenie ústneho pojednávania. Tejto žiadosti o odročenie ústneho pojednávania však vyhovené nebolo, keďže kolízia pojednávaní sama osebe nie je dôvodom na odročenie. V predmetnej veci ale išlo o kolíziu pojednávaní pred správnym orgánom prvého stupňa a reštančnej súdnej veci na Okresnom súde Senica. Právny zástupca žalobcu oznámil žalovanej, že toho času nezamestnával žiadneho koncipienta a ani nebolo možné získať substitúta z radov advokátov, pričom v obidvoch konaniach klienti trvali na jeho osobnej účasti. Teda sa nejednalo bez všetkého iba o kolíziu pojednávaní. Ústne pojednávanie v rámci prvostupňového konania sa napokon uskutočnilo bez prítomnosti žalobcu, aj keď celý skutkový stav spočíval iba na tvrdení F. G. H.. V takomto prípade jednoznačne išlo o nedostatočne zistený skutkový stav zo strany žalovanej. 11. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia sa uvádzalo, že žalobca sa nedostavil na pojednávanie bez ospravedlnenia z vážnych dôvodov, pričom ďalej sa v tom istom odseku uvádzalo, že kolízia dvoch pojednávaní nebola akceptovateľným predpokladom uznania dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania. Z uvedeného nebolo zrejmé, či žalobca svoju účasť neospravedlnil alebo ju ospravedlnil, ale jeho ospravedlnenie nebolo akceptované. V zmysle § 1 písm. g) piatej časti Disciplinárneho poriadku disciplinárne obvinený má právo dať sa zastupovať v disciplinárnom konaní advokátom, o čom musí byť disciplinárny senát žalovanej upovedomený. Z administratívneho spisu by malo byť zrejmé, že za žalobcu konal jeho právny zástupca, ktorý však ohľadom svojej účasti na pojednávaní viedol so žalovanou korešpondenciu, kde jej vysvetľoval dôležité dôvody, prečo sa nemôže zúčastniť na pojednávaní vytýčenom na deň 14.05.2014 o 14,00 hod. Tvrdenie žalovanej, že žalobca svoju neúčasť neospravedlnil, bolo vyslovene zmätočné. Čo sa týka výroku napadnutého rozhodnutia, nebolo zrejmé, prečo boli uvedené dve odvolania, keď by sa malo konať len o jednom odvolaní. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nebolo zrejmé, ktoré odvolanie žalovaná považovala za relevantné a ako sa vysporiadala s argumentami uvedenými v podaní, ktoré považovala za odvolanie. Vzhľadom na uvedené bolo napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP. 12. Po zrušení rozhodnutia žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 11.09.2014 rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 a vrátení veci na ďalšie konanie žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k dôležitému podkladu, ktorým bol práve tento rozsudok Krajského súdu v Trnave. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí interpretovala predmetný rozsudok s tým, že okrem nezákonného obsadenia Prezídia jej nebolo nič vytknuté. S týmto názorom sa žalobca nemohol stotožniť, keďže Krajský súd v Trnave sa výslovne sústredil iba na riešenie otázky nezákonného obsadenia Prezídia, ktoré rozhodovalo o odvolaní žalobcu. K iným otázkam sa v odôvodnení svojho rozsudku Krajský súd
v Trnave vôbec nevyjadroval. Žalobcovi tým bolo opätovne odňaté jeho procesné právo vyjadriť sa k všetkým podkladom, na základe ktorých rozhodla žalovaná. V konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, teda došlo k podstatnému porušeniu ustanovení upravujúcich toto konanie v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP. III. Vyjadrenie žalovanej 13. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila podaním zo dňa 06.03.2019 konštatujúc, že žaloba a argumenty v nej obsiahnuté boli tendenčné a nedôvodné. V žalobe nebol uvedený jediný hmotnoprávny argument a konkrétny dôvod podložený zodpovedajúcimi listinnými dôkazmi, ktorý by preukazoval žalobcom uvádzané tvrdenia a odôvodňoval rozhodnutie súdu ním navrhovaným spôsobom. 14. Súd v rámci správneho súdneho konania nie je súdom skutkovým. To znamená, že má skúmať súlad správneho rozhodnutia s hmotnoprávnymi a procesnými predpismi. 15. Pokiaľ žalobca namieta, že nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca predmetný veterinárny úkon vôbec uskutočnil, je potrebné uviesť, že tento argument žalobca v prvej správnej žalobe vôbec neuviedol a Krajský súd v Trnave v prvom správnom súdnom konaní o tejto jeho námietke vôbec nerozhodoval. Hoci zákon v tomto prípade nevylučuje preskúmanie celého administratívneho konania, účelnosť tohto argumentu je zrejmá. Okrem toho je tento argument úplne absurdný, najmä ak táto skutočnosť bola dostatočne podrobne zistená a preukázaná ako prvostupňovým rozhodnutím, tak aj prvým rozhodnutím o opravnom prostriedku proti nemu. Táto skutočnosť neunikla ani Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v zrušujúcom uznesení sp. zn. 7Sžo/43/2016 zo dňa 14.12.2017. 16. Dôvodom, pre ktorý žalovaná neumožnila odročenie pojednávania, bolo, že na pojednávanie boli predvolaní viacerí svedkovia, bola zabezpečená a potvrdená účasť všetkých členov disciplinárneho senátu, člena Dozornej komisie a odročenie pojednávania by predstavovalo záťaž a zásah do ich programu. Okrem toho, ako bolo uvedené v samotnom vyrozumení právneho zástupcu žalobcu, v zmysle nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 68/1998 zo dňa 13.01.1999 sama kolízia dvoch pojednávaní toho istého účastníka, resp. jeho zástupcu v tom istom termíne na rozdielnych súdoch nie je bez ďalšieho dôležitým dôvodom na odročenie pojednávania. Aj napriek tomu, že v tomto prípade išlo o správne konanie, analogicky možno použiť judikáty zo súdneho konania. Právny zástupca žalobcu ako advokát, sa mal v zmysle § 16 ods. 1 a 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov dať zastúpiť iným advokátom alebo advokátskym koncipientom. Nič mu nebránilo ustanoviť za seba substitúta na jedno alebo druhé pojednávanie. 17. Disciplinárny senát prihliadol aj na to, že predvolanie na disciplinárne pojednávanie právny zástupca žalobcu prevzal podstatne skôr, než mu bolo doručené predvolanie na kolidujúce pojednávanie pred Okresným súdom Senica. Preto už aj pri použití princípu poradia bolo na mieste, aby sa ospravedlnil z pojednávania pred Okresným súdom Senica. 18. Na disciplinárne konanie sa aplikovali prioritne ustanovenia Disciplinárneho poriadku a až následne, ak v nich nejaká úprava chýbala, sa použili ustanovenia zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov. Podľa Disciplinárneho poriadku pojednávanie sa môže konať aj bez prítomnosti disciplinárne obvineného, ak s tým súhlasí, alebo ak sa na pojednávanie nedostaví bez ospravedlnenia z vážnych dôvodov napriek riadnemu upovedomeniu. Z uvedeného bolo možné vyvodiť, že vážne dôvody museli existovať na strane disciplinárne obvineného, nie na strane jeho právneho zástupcu. Ak právny zástupca žalobcu mal kolíziu termínov, mal požiadať niektorého z kolegov, prípadne Slovenskú advokátsku komoru o pridelenie zástupcu ad hoc. V neposlednom rade sa pojednávania pred žalovanou nezúčastnil ani žalobca, hoci mal možnosť a mohol svoje práva dostatočným spôsobom hájiť. Bez uvedenia dôvodu sa však pojednávania nezúčastnil. 19. Žalobca účelovo vytrhával z kontextu ustanovenia príslušného predpisu a rovnako účelovo zamieňal pojmy „žalobca“ a „právny zástupca žalobcu“ a ich oprávnenia. Opomenul si však uvedomiť, že bolo jeho právom (nie povinnosťou) dať sa zastúpiť, a že kolíziu termínov pojednávaní mal právny zástupca žalobcu a nie sám žalobca. Žalobcovi preto nič nebránilo, aby sa pojednávania pred žalovanou zúčastnil.
Pokiaľ sa žalobca pojednávania pred žalovanou nezúčastnil, sám sa obral o možnosť hájiť svoje záujmy a preukázať opak obvinenia. 20. V neposlednom rade bolo potrebné uviesť, že to bol práve žalobca, ktorý ako disciplinárne obvinený v disciplinárnom konaní listové zásielky nepreberal, preberal po lehote alebo na posledný deň lehoty, resp. ktorý spôsoboval neprimerané prieťahy v konaní, a kvôli ktorému boli pojednávania v tejto veci opakovane odkladané a presúvané. 21. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018, bolo potrebné uviesť, že z § 191 ods. 1 písm. g) SSP ani z iného ustanovenia SSP nevyplývala povinnosť žalobcu vyjadriť sa k zrušujúcemu rozsudku. Okrem toho žalobca bol v prvom správnom súdnom konaní zastúpený advokátom a ten mal povinnosť svojho klienta o písomnostiach informovať, čo si aj nepochybne splnil. Rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 bol žalobcovi nepochybne známy, pričom tento rozsudok žiadnej zo strán nedával akýkoľvek priestor na diskusiu. Vzhľadom na jeho právoplatnosť a vykonateľnosť bola žalovaná povinná tento rozsudok rešpektovať, čo aj urobila. 22. Prvé rozhodnutie o opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu bolo zrušené. Konanie pred žalovanou sa tak obnovilo a žalovaná mala povinnosť konanie zákonným spôsobom ukončiť. Krajský súd v Trnave rozsudkom sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 nezrušil prvostupňové rozhodnutie, ale iba rozhodnutie o opravnom prostriedku proti nemu. V nadväznosti na rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 bola žalovaná povinná opätovne rozhodnúť o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu. Keďže skutkový a právny stav sa od vydania prvostupňového rozhodnutia nezmenil, a keďže jediná vada vytýkaná žalovanej v rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 spočívala v nesprávnom obsadení Prezídia, žalovaná už v správnom zložení Prezídia prvostupňové rozhodnutie potvrdila. 23. Všetky argumenty žalobcu svedčili o jeho snahe za každú cenu nájsť dôvod na žalobu a vtiahnuť žalovanú do ďalšieho zo súdnych sporov. Žalovaná neupierala žalobcovi jeho procesné práva a ani hmotnoprávne práva, avšak bolo zrejmé, že žalobca iba hľadal možnosti a dôvody na podanie žaloby. V tomto kontexte žalovaná ponechala na zváženie súdu postup podľa § 28 SSP a odmietnutie žaloby z dôvodu jej šikanózneho charakteru. IV. Replika 24. Žalobca v replike zo dňa 26.03.2019 konštatoval, že ak by aj skutočne neuviedol argument o nedostatočnom zistení skutkového stavu v prvej správnej žalobe, tak to nemalo žiadny význam pre toto konanie. Odvolacie konanie v správnom konaní tvorí jeden celok s prvostupňovým konaním, a teda účastníci konania môžu až do vydania rozhodnutia o odvolaní uvádzať nové skutočnosti a navrhovať dôkazy. Ako vyplývalo z administratívneho spisu, žalobca od začiatku tvrdil, že veterinárny úkon na psovi F. G. H. nevykonal a toto tvrdil aj v podanom odvolaní. 25. Žalobca zotrval na tom, že pri ospravedlnení sa právneho zástupcu z termínu pojednávania pred Disciplinárnym senátom Disciplinárnej komisie Komory veterinárnych lekárov Slovenskej republiky nešlo iba o kolíziu pojednávaní, ale právny zástupca žalobcu vyčerpávajúco vysvetlil, že v tom čase nezamestnával žiadneho koncipienta a pri pojednávaní na Okresnom súde Senica sa jednalo o spor so závažnými hospodárskymi následkami pre klienta, ktorý bol reštančnou vecou, pričom nebolo možné zabezpečiť ani substitúta z radov advokátov. Ďalšou závažnou skutočnosťou bolo to, že v prípade žalobcu sa nejednalo o kolíziu pojednávaní na rozdielnych súdoch, ale o kolíziu disciplinárneho pojednávania orgánu záujmovej samosprávy a kolíziu súdneho pojednávania, čo však nebolo absolútne zohľadnené a došlo k rozhodnutiu v jeho neprítomnosti. Ak žalovaná argumentovala, že s uvedenou námietkou sa zaoberal Krajský súd v Trnave v odôvodnení rozsudku sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018, tak to bolo absolútne irelevantné, keďže v novom rozhodnutí, ktoré sa stalo právoplatným, sa Krajský súd v Trnave zaoberal len nezákonnosťou obsadenia Prezídia. 26. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí opakovane poukazovala na odôvodnenie právoplatného rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018, pričom z jej argumentácie
vyplývalo, že z tohto rozsudku nadobudla presvedčenie, že okrem nezákonného obsadenia Prezídia bolo všetko v poriadku. K tomuto mal dostať možnosť vyjadriť sa aj žalobca. Keďže ale žalobca túto možnosť nedostal, došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred žalovanou v zmysle § 191 ods. 1 písm. g) SSP. 27. Žalovaná opätovne rozhodla po viac ako piatich rokoch po vydaní prvostupňového rozhodnutia, pričom žalobcovi nedala možnosť navrhnúť nové dokazovanie, vyjadriť sa k podkladom, resp. vzniesť námietku zaujatosti. Reagovať na túto argumentáciu by sa dalo ad absurdum aj tým, že ak teda nedošlo k žiadnym zmenám od pôvodného rozhodnutia, prečo nerozhodla v lehote 3 mesiacov od podania odvolania, ako to bolo uvedené v jej stanovách. V. Duplika 28. Žalovaná v duplike zo dňa 24.10.2023 konštatovala, že rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 bolo zrušené iba prvé rozhodnutie o opravnom prostriedku proti prvostupňovému rozhodnutiu. Prvostupňové rozhodnutie však zostalo nedotknuté. Vec sa teda vrátila do štádia odvolacieho konania, teda do štádia rozhodovania Prezídia. V tomto štádiu už žalobca nemal možnosť odvolanie akokoľvek dopĺňať, meniť alebo upravovať. Prezídium sa mohlo zaoberať jedine jeho odvolaním v podobe, v akej bolo podané. 29. Pred rozhodnutím Prezídia sa na veci nič nezmenilo skutkovo ani právne. Nebolo preto možné prijať argumentáciu žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu pred žalovanou. Žalovaná sa v disciplinárnom konaní ako aj v odvolacom konaní dostatočným spôsobom vysporiadala so všetkými námietkami žalobcu. Skutkový stav bol dostatočne zistený a správny orgán sa s ním dostatočne vysporiadal. 30. Žalobca neuviedol, že prečo jeho právny zástupca neuplatnil pri kolízii termínov pojednávaní princíp poradia, a prečo sa neospravedlnil z pojednávania pred Okresným súdom Senica. Žalobca a jeho právny zástupca si sami zobrali možnosť konať, nemôžu preto teraz vinu hľadať u žalovanej. 31. Vzhľadom na rozhodnutie súdu, ktoré bolo právoplatné, nebolo napadnuté kasačnou sťažnosťou a s prihliadnutím k povinnosti všetkých dotknutých osôb rešpektovať súdne rozhodnutia, nebolo zrejmé, z akého dôvodu by mal mať žalobca možnosť vyjadriť sa v odvolacom konaní k rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018. Akákoľvek diskusia, polemika alebo (hoc aj odlišné) názory na tento rozsudok by na rozhodnutí Prezídia nič nezmenili, najmä ak išlo o rozhodnutie iného orgánu a Prezídium bolo názorom Krajského súdu v Trnave viazané. 32. Ani keby žalovaná chcela, nemala by ako žalobcovi vyhovieť a pripustiť mu opravu/doplnenie odvolania alebo argumentácie v odvolaní. Prezídium v rámci odvolacieho konania totiž preskúmava zákonnosť a odôvodnenosť všetkých napadnutých výrokov napadnutého rozhodnutia, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Prezídium preto prejednávalo iba odvolanie v jeho podobe, v akom ho podal žalobca. 33. K argumentu žalobcu o rozhodnutí po viac ako piatich rokoch žalovaná odkázala na administratívny spis a z neho vyplývajúci spôsob (ne)komunikácie žalobcu v predmetnom konaní, resp. spôsob (ne)preberania zásielok žalobcom. Uvedené veľa napovedalo o tom, prečo predmetné konanie trvalo tak dlho. Žalovaná musela po procesnej stránke konanie ukončiť a vo veci rozhodnúť. Vydanie rozhodnutia po zákonnej lehote ešte nespôsobovalo jeho nezákonnosť. VI. Konanie na správnom súde 34. Podľa § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zriadení správnych súdov“), začal s účinnosťou od 01.06.2023 vykonávať svoju činnosť Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“), na ktorý prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva v správnej agende z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Trnave a Krajského súdu v Nitre. V súlade s platným a účinným rozvrhom práce správneho súdu bola vec
vedená na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/16/2019 v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená do senátu 6S správneho súdu a je na tomto súde vedená pod sp. zn. BA-1S/16/2019. 35. Správny súd ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10 a § 13 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v spojení s § 3 ods. 3 písm. b) zákona o zriadení správnych súdov preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, z dôvodov uplatnených v žalobe a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná. Správny súd rozhodol na pojednávaní dňa 29.10.2024. VII. Relevantné právne predpisy 36. Podľa § 9 ods. 2 písm. a) a c) zákona o súkromných veterinárnych lekároch, súkromný veterinárny lekár súkromný veterinárny lekár okrem povinností uvedených v osobitnom predpise je povinný vykonávať súkromnú veterinárnu činnosť odborne, v súlade so zásadami etiky, ktoré vydá komora, a viesť evidenciu o vykonávaní súkromných veterinárnych činností. 37. Podľa § 21 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, disciplinárnym previnením člena komory je porušenie povinností, ktoré ustanovil tento zákon, alebo porušenie zásad etiky súkromného veterinárneho lekára, ak nejde o trestný čin. 38. Podľa § 21 ods. 2 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, za porušenie povinností uvedených v § 9 ods. 2 a 3 a zásad etiky súkromného veterinárneho lekára možno členovi komory uložiť niektoré z týchto disciplinárnych opatrení: a) písomné napomenutie, b) pokutu až do výšky 30 000 Sk, c) vyčiarknutie z registra až na dobu päť rokov. 39. Podľa § 21 ods. 3 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, pri ukladaní disciplinárneho opatrenia sa prihliada na povahu porušenej povinnosti, spôsob konania alebo opomenutia, mieru zavinenia a opakované disciplinárne previnenie alebo inú priťažujúcu okolnosť. 40. Podľa § 22 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, o uložení disciplinárneho opatrenia rozhoduje trojčlenný disciplinárny senát v konaní, ktoré sa začína na návrh predsedu dozornej komisie. Návrh možno podať do dvoch mesiacov odo dňa, keď sa predseda dozornej komisie dozvedel o porušení povinnosti alebo zásad etiky (§ 21 ods. 1), najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nim došlo. 41. Podľa § 22 ods. 3 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu môže podať člen komory alebo predseda dozornej komisie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia odvolanie prezídiu; odvolanie má odkladný účinok. 42. Podľa § 22 ods. 4 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, o odvolaní rozhoduje prezídium, ktoré napadnuté rozhodnutie potvrdí, alebo zruší. Ak napadnuté rozhodnutie zruší, vráti vec disciplinárnemu senátu na nové konanie. Disciplinárny senát je rozhodnutím prezídia viazaný. 43. Podľa § 23 ods. 1 zákona o súkromných veterinárnych lekároch, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. VIII. Právne posúdenie veci správnym súdom 44. Predmetom správneho súdneho prieskumu v tomto konaní boli rozhodnutia žalovanej vo veci disciplinárneho konania. Úlohou správneho súdu v nadväznosti na žalobcom podanú žalobu bolo v medziach žalobných námietok posúdiť, či žalovaná pri vydaní napadnutého rozhodnutia
a prvostupňového rozhodnutia a v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu týchto rozhodnutí, postupovala v súlade s príslušnými právnymi predpismi a ustálenou súdnou praxou. 45. Z prvostupňového rozhodnutia v spojení s napadnutým rozhodnutím (ďalej spolu len „rozhodnutia žalovanej“) je zrejmé, že z hľadiska ustálenia skutkového stavu žalovaná považovala za podstatné výpovede, resp. vyjadrenia F. G. H.. Žalovaná tiež prihliadla na čestné prehlásenie F. J. H. a lekárske správy A. A. E.. Z rozhodnutí žalovanej a z predloženého administratívneho spisu je pritom tiež zrejmé, že podstatným a v zásade jediným priamym dôkazom boli výpovede, resp. vyjadrenia F. G. H., t. j. majiteľa psa, u ktorého mal žalobca spôsobiť pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka, keďže žalobca spáchanie skutku, ktorý sa mu v návrhu na začatie disciplinárneho konania kladie za vinu, poprel (i), keďže čestné prehlásenie F. J. H. je „iba“ nepriamym dôkazom, pretože z neho vyplýva, že F. J. H. nebola prítomná v ambulancii žalobcu v čase, keď malo dôjsť k predmetnej toalete paraanálnych žliaz ich psa, resp. psa F. G. H. (ii), a keďže aj lekárske správy a vyjadrenia iných veterinárnych lekárov potvrdzujú „iba“ existenciu poranenia u psa F. G. H. (iii). Inými slovami, v preskúmavanej právnej veci išlo o dôkaznú situáciu, pri ktorej v disciplinárnom konaní existoval jediný priamo usvedčujúci dôkaz. 46. Dôkazná situácia, pri ktorej v disciplinárnom konaní existuje iba jediný priamo usvedčujúci dôkaz, predstavuje typický prípad situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“. Takáto dôkazná situácia je z poznávacieho hľadiska neľahká a obsahuje v sebe riziko možných chýb a omylov. 47. V prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“ je orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti povinný dôkladne posudzovať vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacích výpovedí, resp. vyjadrení a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri ich hodnotení a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie neviny. V takejto situácii orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti nemôže opomenúť prihliadnuť na to, či u svedka, ktorého výpoveď stojí proti výpovedi disciplinárne obvineného, objektívne existuje pochybnosť o jeho nezainteresovanosti na výsledku disciplinárneho konania. 48. V prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“ je oproti ostatným situáciám potrebné klásť na odôvodnenie rozhodnutia orgánu príslušného na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti zvýšené nároky, a to v súvislosti s vyvodením záverov o tom, ktoré skutočnosti tento orgán vzal za preukázané, o ktoré dôkazy svoje skutkové zistenia oprel a akými úvahami sa riadil pri hodnotení vykonaných dôkazov. Orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti tak musí dostatočným a rozumným odôvodnením vysvetliť, prečo prisvedčil jednému tvrdeniu a druhému nie. V praxi nemožno vylúčiť prípady, kedy by aj v situácii „tvrdenia proti tvrdeniu“ orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti prisvedčil jednému z protichodne tvrdiacich subjektov bez konštatovania, že sa vec nachádza v stave dôkaznej núdze. Malo by však potom ísť len o celkom výnimočné situácie, napríklad pokiaľ by tvrdenie jednej strany dávala logický zmysel, kým protichodné tvrdenie druhej stany sa zjavne reálne nemohlo stať. Aj v týchto prípadoch ale musí orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti starostlivo zvážiť všetky okolnosti prípadu, pohnútky vypovedajúcich subjektov a svoje rozhodnutie odôvodniť so zvýšenou mierou vysvetľovania svojich myšlienkových pochodov, ktoré ho viedli k tomu, že prisvedčil tvrdeniu jednej strany. 49. Vinu disciplinárne obvineného teda možno konštatovať aj v prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“. Ak má ale slúžiť výpoveď svedka ako jediný priamy dôkaz preukazujúci vinu disciplinárne obvineného, bez ďalších podporných dôkazov, musí byť tento dôkazný prostriedok jasný, logický, zrozumiteľný, presvedčivý, vierohodný a zároveň nesmie byť inými dôkazmi spochybniteľný či dokonca vyvrátený. Popritom nemožno opomenúť, že orgán príslušný na vyvodenie disciplinárnej zodpovednosti musí venovať zvýšenú pozornosť dôslednému zisteniu skutkového stavu a svoje úvahy pri hodnotení dôkazov a ustálení skutkového stavu dôkladne odôvodniť. 50. Z hľadiska uvedených zásad bolo potrebné vychádzať v rámci dokazovania a hodnotenia dôkazov aj v preskúmavanej právnej veci. 51. Ako to už bolo uvedené, podstatným a v zásade jediným priamym dôkazom boli výpovede, resp. vyjadrenia F. G. H., t. j. majiteľa psa, u ktorého mal žalobca spôsobiť pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka. Napriek tomu, že tieto výpovede, resp. vyjadrenia predstavovali v situácii „tvrdenia proti tvrdeniu“ podstatný a v zásade jediný priamy dôkaz, žalovaná nijako neodôvodnila,
či a ak áno, ako sa vysporiadala s otázkou, či u F. G. H. ako svedka, ktorého výpoveď stála proti vyjadreniu žalobcu, objektívne existuje pochybnosť o jeho nezainteresovanosti na výsledku disciplinárneho konania. Obsah administratívneho spisu pritom nasvedčuje tomu, že a priori nemožno vylúčiť záujem F. G. H. na výsledku disciplinárneho konania, keď práve F. G. H. inicioval začatie disciplinárneho konania v preskúmavanej právnej veci, a to svojím podnetom zo dňa 20.11.2012. Správny súd tak nemohol preskúmať úvahy žalovanej o tom, či u F. G. H. ako svedka, ktorého výpoveď stála proti vyjadreniu žalobcu, objektívne existuje pochybnosť o jeho nezainteresovanosti na výsledku disciplinárneho konania. Správny súd si uvedomuje, že v tomto smere žalobca explicitne nenamietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia ani prvostupňového rozhodnutia. Napriek tomu bolo potrebné poukázať na absenciu úvah žalovanej v naznačenom smere v súvislosti s námietkou žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, keď v tomto smere mala nepochybne relevanciu otázka hodnovernosti výpovedí, resp. vyjadrení F. G. H.. Miera hodnovernosti výpovedí, resp. vyjadrení F. G. H. sa totiž nevyhnutne musela premietnuť do rozsahu dokazovania, a teda aj do zisťovania skutkového stavu. 52. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že dôveryhodnosť tvrdení F. G. H. žalovaná ustálila v zhodnosti jeho opakovaných tvrdení o toalete análnych žliaz jeho psa u žalobcu. Pokiaľ ale ide o písomnosti F. G. H., a to podnet na zahájenie disciplinárneho konania zo dňa 20.11.2012 a výzvu na zaplatenie vzniknutej škody – posledný pokus o zmier zo dňa 29.10.2012, nemožno nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť vylúčiť, že zhodnosť tvrdení uvádzaných v týchto písomnostiach je výsledkom použitia skoršej písomnosti pri písaní následnej písomnosti. Pokiaľ ide o zhodnosť tvrdenia F. G. H. na pojednávaniach dňa 01.07.2013, 21.01.2014 (správne však dňa 23.01.2014 – poznámka správneho súdu) a 14.05.2014, správny súd uvádza, že podstatná časť výpovede F. G. H. zo dňa 14.05.2014 predstavuje citáciu jeho výpovede zo dňa 01.07.2013 a zo dňa 23.01.2014. Nie je zrejmé, či F. G. H. na pojednávaní dňa 14.05.2014 zopakoval vlastnými slovami skutočnosti ním uvádzané na pojednávaní dňa 01.07.2013 a dňa 23.01.2014 alebo či sa vyjadril tak, že sa pridržiava svojich predchádzajúcich vyjadrení, pričom ich obsah bol „vložený“ zo zápisníc z pojednávaní dňa 01.07.2013 a dňa 23.01.2014. Napokon zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 23.01.2014 vyplýva, že F. G. H. sa vyjadril tak, že sa pridržiava svojej výpovede zo dňa 01.07.2013, pričom zároveň predložil čestné prehlásenie svojej manželky F. J. H. a uviedol v stručnosti niektoré informácie týkajúce sa ošetrenia v Martine a Bratislave. Ustálenie dôveryhodnosti tvrdení F. G. H. z dôvodov uvádzaných žalovanou tak nemá oporu v administratívnom spise. 53. Výpovede F. G. H. podľa žalovanej potvrdili čestné prehlásenie F. J. H. a anamnézy lekárskych správ zo dňa 28.08.2012 a 01.09.2012. V nadväznosti na tento záver žalovanej je však potrebné uviesť, že tak čestné prehlásenie F. J. H. ako aj anamnézy lekárskych správ zo dňa 28.08.2012 a 01.09.2012 predstavujú „iba“ nepriame dôkazy. Z čestného prehlásenia F. J. H. je totiž zrejmé, že F. J. H. nebola prítomná v ambulancii žalobcu v čase, keď malo dôjsť k predmetnej toalete paraanálnych žliaz ich psa, resp. psa F. G. H.. Pokiaľ ide o anamnézy lekárskych správ zo dňa 28.08.2012 a 01.09.2012, tieto možno považovať len za dôkaz o zdravotnom stave psa F. G. H. v určitom čase. Anamnézy predmetných lekárskych správ nepreukazujú nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť, že žalobca vykonal súkromnú veterinárnu činnosť ako ani to, že žalobca vykonal súkromnú veterinárnu činnosť neodborne, a že tým spôsobil pri toalete paraanálnych žliaz tržnú ranu na ľavej strane konečníka psa F. G. H.. 54. Pokiaľ ide o konštatovanie žalovanej o nedôveryhodnosti tvrdení žalobcu v prvostupňovom rozhodnutí, toto je založené na vyjadrení žalobcu zo dňa 05.12.2012 adresovanom členovi Dozornej komisie, podľa ktorého žalobca nepoznal F. G. H., pričom ten ani určite nemal patriť medzi jeho klientov. Toto vyjadrenie žalobcu bolo podľa žalovanej nepravdivé, a to vzhľadom na list F. G. H., ktorým ten vyzýval žalobcu na náhradu škody, z čoho malo byť zrejmé, že žalobca poznal F. G. H.. Je nesporné, že žalobca v predmetnom vyjadrení zo dňa 05.12.2012 skutočne uviedol, že F. G. H. nepoznal, a že ten ani určite nemal patriť medzi jeho klientov. Takisto je však nesporné, že vo vyjadrení zo dňa 06.12.2012 bližšie vysvetlil predmetný výrok. Napokon, ak žalovaná v súvislosti so svojím záverom o nedôveryhodnosti žalobcu poukázala aj na list F. G. H., ktorým ten žalobcu vyzval na náhradu škody, z čoho malo byť zrejmé, že ho žalobca poznal, správny súd pripomína, že samotný žalobca už vo vyjadrení zo dňa 06.12.2012 adresovanom členovi Dozornej komisie uviedol, že F. G. H. od neho požadoval ako mimosúdne vyrovnanie približne 500,00 eur. Vzhľadom na uvedené nemožno strohé konštatovanie žalobcu zo dňa 05.12.2012 adresované členovi Dozornej komisie, v ktorom
uviedol, že F. G. H. nepozná, a že ten ani určite nemal patriť medzi jeho klientov, považovať za dôkaz o nedôveryhodnosti jeho tvrdení. 55. V súvislosti s ustálením skutkového stavu pozornosti správneho súdu neuniklo, že žalobca vo vyjadrení k návrhu na začatie disciplinárneho konania namietal, že v tomto návrhu sa uvádza tržná rana na ľavej strane konečníka psa F. G. H., kým v lekárskej správe z Martina je uvedené vulnus sectum, t. j. rana sečná podobná reznej. Touto námietkou sa žalovaná nijako nezaoberala z hľadiska ustálenia skutkového stavu. Inými slovami, žalovaná sa vôbec nezaoberala otázkou, či u psa F. G. H. išlo o ranu tržnú alebo o ranu sečnú podobnú rane reznej a prípadnými dôsledkami eventuálneho zistenia, že išlo o ranu sečnú podobnú rane reznej. V tomto smere ani neviedla dokazovanie. 56. V súvislosti s ustálením skutkového stavu pozornosti správneho súdu taktiež neuniklo, že žalovaná vyzvala F. G. H. (zrejme za účelom overenia hodnovernosti jeho výpovede, resp. vyjadrenia) na nakreslenie pôdorysu veterinárnej ambulancie žalobcu. F. G. H. síce nakreslil „plán – nákres ambulancie p. C.“, avšak žalovaná nijako ďalej neskúmala, či tento „plán – nákres“ skutočne zodpovedá pôdorysu ambulancie žalobcu. 57. Žalovaná nezisťovala ani to, či žalobca podal trestné oznámenie na F. G. H., hoci z obsahu administratívneho spisu (napr. z vyjadrenia žalobcu k návrhu na začatie disciplinárneho konania) vyplýva, že žalobca zvažoval podanie trestného oznámenia na F. G. H. za ohováranie. Správny súd si samozrejme uvedomuje, že podanie trestného oznámenia nemožno považovať za jednoznačný dôkaz neviny žalobcu, resp. že nepodanie trestného oznámenia nemožno považovať za jednoznačný dôkaz viny žalobcu. Na druhej strane (ne)podanie trestného oznámenia môže v okolnostiach preskúmavanej právnej veci predstavovať určitú indíciu pri posudzovaní disciplinárnej zodpovednosti žalobcu. 58. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody správny súd dospel k záveru, že žalovaná nedostatočne zistila skutkový stav veci, keď na základe ňou vykonaného dokazovania nie je možné mať spáchanie skutku uvedeného v návrhu na začatie disciplinárneho konania kladeného za vinu žalobcovi za preukázané nad akúkoľvek rozumnú pochybnosť. V prípade situácie „tvrdenia proti tvrdeniu“, akou je aj preskúmavaná právna vec, pritom mala žalovaná venovať osobitnú pozornosť práve zisťovaniu skutkového stavu. 59. Z administratívneho spisu je zrejmé, že upovedomenie o pojednávaní vytýčenom v rámci disciplinárneho konania na 14.05.2014 o 14:00 s miestom konania v Bratislave bolo žalobcovi doručené dňa 29.04.2014 a právnemu zástupcovi žalobcu dňa 11.04.2014. Z administratívneho spisu je ďalej tiež zrejmé, že právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 25.04.2014 požiadal o odročenie predmetného pojednávania z dôvodu kolízie termínu tohto pojednávania s pojednávaním na Okresnom súde Senica vo veci vedenej pod sp. zn. 8Cb 126/2012, v ktorej právny zástupca žalobcu zastupoval stranu sporu. K žiadosti o odročenie pojednávania právny zástupca žalobcu pripojil predvolanie na pojednávanie na Okresnom súde Senica vo veci vedenej pod sp. zn. 8Cb 126/2012. V nadväznosti na oznámenie žalovanej, že žiadosti o odročenie pojednávania nevyhovuje, právny zástupca žalobcu podaním zo dňa 06.05.2014 oznámil žalovanej, že na jeho účasti na súdnom pojednávaní na Okresnom súde Senica trvá jeho klient, a to spoločnosť SLOVAKIA TOP ESTATES, s.r.o., a na jeho účasti na pojednávaní v rámci disciplinárneho konania trvá aj žalobca. Právny zástupca žalobcu zároveň oznámil žalovanej, že nezamestnáva žiadneho koncipienta, a teda vzniknutú kolíziu nemôže riešiť pomocou koncipienta. Napokon právny zástupca žalobcu uviedol, že nebolo v jeho silách zabezpečiť substitúta z radov advokátov, ktorý by bol za tak krátky čas schopný naštudovať náročnú obchodnoprávnu problematiku a kvalifikovane zastupovať jeho klienta na pojednávaní. Z rovnakého dôvodu nebolo možné podľa právneho zástupcu žalobcu zabezpečiť zastúpenie advokátskym koncipientom alebo substitútom z radov advokátov v disciplinárnej veci žalobcu. 60. Žalobca teda (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) nepochybne požiadal o odročenie pojednávania vytýčeného v rámci disciplinárneho konania na 14.05.2014 o 14:00 s miestom konania v Bratislave. Táto skutočnosť ostatne medzi žalobcom a žalovanou ani nebola sporná. Sporným bolo to, či nevyhovením žiadosti žalobcu (urobeného prostredníctvom jeho právneho zástupcu) o odročenie predmetného pojednávania (ďalej len „žiadosť o odročenie disciplinárneho pojednávania“) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej.
61. V nadväznosti na vyššie nastolenú otázku dôsledkov nevyhovenia žiadosti o odročenia disciplinárneho pojednávania správny súd prvotne pripomína, že samotná kolízia pojednávaní zástupcu viacerých zastúpených subjektov (ďalej len „zástupca“) v rámci rôznych konaní, či už súdnych alebo administratívnych, nie je bez ďalšieho automaticky dôvodom na odročenie pojednávania. Súd, resp. orgán verejnej správy nemôže vzhľadom na požiadavku hospodárnosti a efektívnosti (súdneho, resp. administratívneho) konania akceptovať žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní zástupcu, v ktorej ten uvedie iba informáciu o kolízii pojednávaní. Žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie pojednávaní zástupcu by mohla viesť k odročeniu pojednávania iba vo výnimočných prípadoch, ktorých existenciu musí preukázať zástupca, a to v žiadosti o odročenie pojednávania, prípadne v nadväzujúcom podaní doručenom súdu, resp. orgánu verejnej správy skôr, ako sa predmetné pojednávanie uskutočnilo. Zástupca by preto v žiadosti o odročenie pojednávania mal uviesť, kedy sa dozvedel o kolízii (i), čo bránilo alternatívnemu riešeniu (ii), aké efektívne opatrenia prijal na zabezpečenie prejednania veci na tomto pojednávaní (iii) ako aj to, prečo žiada o odročenie práve konkrétneho pojednávania a nie kolidujúceho pojednávania (iv). Pokiaľ na účasti zástupcu na pojednávaní, ktoré žiada odročiť, trvá zastúpený, je potrebné súdu, resp. orgánu verejnej správy tiež preukázať, že zastúpený na jeho účasti na tomto pojednávaní trvá odôvodnene. Odôvodnenosť môže spočívať najmä v dĺžke prejednávanej veci a vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným, citlivosti prejednávanej veci, vzťahu medzi zástupcom a zastúpeným, či osobitnej špecializácii advokáta. 62. Pri rozhodovaní o žiadosti o odročenie pojednávania nemožno opomenúť, že hoci aj účastník (súdneho, resp. administratívneho) konania v tejto žiadosti uvedie dôvod inak spôsobilý viesť k záveru, že žiadosť je dôvodná, súd, resp. orgán verejnej správy nie je povinný takýto dôvod akceptovať, ak je vzhľadom na priebeh (súdneho, resp. administratívneho) konania zrejmé, že táto žiadosť bola uplatnená predovšetkým na procesnú obštrukciu s cieľom bezdôvodne predlžovať predmetné (súdne, resp. administratívne) konanie. 63. Vychádzajúc z vyššie uvedených zásad a obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že nevyhovením žiadosti o odročenie disciplinárneho pojednávania nedošlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej. Žalobca síce (prostredníctvom svojho právneho zástupcu) uviedol dôvod, pre ktorý žiadal o odročenie pojednávania, avšak nepredložil plnomocenstvo preukazujúce, že jeho zástupca zastupuje aj spoločnosť SLOVAKIA TOP ESTATES, s.r.o. Predovšetkým ale v žiadosti o odročenie pojednávania a ani v podaní žalobcu (urobenom prostredníctvom jeho právneho zástupcu) označenom ako „VEC: Nevyhovenie žiadosti – odpoveď“ zo dňa 06.05.2014 (ďalej len „podanie zo dňa 06.05.2014“) neboli uvedené skutočnosti, resp. okolnosti, na základe ktorých by si žalovaná mohla utvoriť úsudok o tom, či žalobca trval na účasti svojho zástupcu na predmetnom disciplinárnom pojednávaní odôvodnene. V podaní zo dňa 06.05.2014 je síce uvedené, že zástupca žalobcu nezamestnával žiadneho koncipienta, avšak nie sú v ňom uvedené okolnosti, prečo sa zástupca žalobcu nemohol dať zastúpiť substitútom z radov advokátov v disciplinárnej veci žalobcu. Pokiaľ sa v podaní zo dňa 06.05.2014 uvádza, že „z rovnakého dôvodu nie je možné zabezpečiť zastúpenie advokátskym koncipientom alebo advokátom v disciplinárnej veci A. B. C.“, správny súd poznamenáva, že toto vyjadrenie vysvetľuje iba nemožnosť zastúpenia zástupcu advokátskym koncipientom. Nemožnosť zastúpenia zástupcu substitútom z radov advokátov v právnej veci spoločnosti SLOVAKIA TOP ESTATES, s.r.o. bola v podaní zo dňa 06.05.2014 odôvodnená tým, že ide o náročnú obchodnoprávnu problematiku. Takéto odôvodnenie nemožnosti zastúpenia právneho zástupcu žalobcu substitútom z radov advokátov v disciplinárnej veci žalobcu samozrejme neprichádzalo do úvahy. Pokiaľ ide o disciplinárnu vec žalobcu, administratívny spis nebol nijako obsiahly a v podaní zo dňa 06.05.2014 ani nebolo ozrejmené, v čom mala spočívať náročnosť tejto právnej veci po právnej stránke. 64. Vzhľadom na uvedené, námietky žalobcu smerujúce proti nevyhoveniu žiadosti o odročenie disciplinárneho pojednávania neboli dôvodné. 65. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa logického rozporu v rozhodnutiach žalovanej spočívajúceho v tom, že žalovaná na jednej strane žalobcu uznala za vinného preto, že neviedol evidenciu o vykonávaní súkromnej veterinárnej činnosti a poprel vykonanie týchto súkromných veterinárnych činností, no na druhej strane ho oslobodil spod návrhu na začatie disciplinárneho konania v časti, ktorou sa mu vytýkalo, že nevykonal súkromné veterinárne činnosti odborne, túto správny
súd nepovažoval za dôvodnú. Žalovaná totiž v prvostupňovom rozhodnutí vysvetlila, že v prípade rany pri konečníku psa F. G. H. pravdepodobne išlo o fistuláciu už zapálenej paraanálnej žľazy, za ktorú nie je zodpovedný veterinárny lekár. Žalovaná teda oslobodením žalobcu spod návrhu na začatie disciplinárneho konania v uvedenej časti nijako netvrdila a ani nevyjadrila pochybnosť nad tým, že žalobca predmetnú súkromnú veterinárnu činnosť vykonal. Pre úplnosť správny súd dodáva, že vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu bola táto námietka v zásade vznesená predčasne. 66. Pokiaľ ide o námietku žalobcu týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia v nadväznosti na uvedenie dvoch odvolaní vo výroku tohto rozhodnutia, správny súd uvádza, že táto skutočnosť nebola spôsobilá sama bez ďalšieho založiť dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je totiž zrejmé, že žalovaná sa zaoberala námietkami uvedenými v oboch odvolaniach a žalobca tak nebol namietanou vadou napadnutého rozhodnutia ukrátený na svojich právach. 67. Pokiaľ ide o námietku žalobcu, že po vrátení veci na ďalšie konanie rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 nemal možnosť vyjadriť sa k dôležitému podkladu pre rozhodovanie žalovanej, správny súd uvádza, že ani táto námietka nebola spôsobilá sama bez ďalšieho založiť dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť orgánu verejnej správy, aby po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia súdom v rámci správneho súdnictva a vrátení veci na ďalšie konanie vyzýval účastníka administratívneho konania, aby sa k predmetnému rozsudku vyjadril, ak to považuje za potrebné. Účastníkovi administratívneho konania samozrejme nič nebráni, aby v nadväznosti na zrušujúce rozhodnutie súdu v rámci správneho súdnictva požiadal príslušný orgán verejnej správy, aby mu poskytol primeranú lehotu na predloženie vyjadrenia k záverom súdu alebo prípadne aby predložil príslušnému orgánu verejnej správy priamo svoje vyjadrenie k záverom súdu. V konečnom dôsledku je ale účastník administratívneho konania rovnako ako orgán verejnej správy povinný rozhodnutie súdu rešpektovať. Rozhodnutie súdu vydané v rámci správneho súdnictva totiž predstavuje autoritatívne vyriešenie otázky zákonnosti konkrétneho rozhodnutia alebo rozhodnutí orgánov verejnej správy, a to spravidla v nadväznosti na uplatnené žalobné námietky. Pre úplnosť v tejto súvislosti správny súd dodáva, že z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca požiadal žalovanú, aby mu poskytla primeranú lehotu na predloženie vyjadrenia k záverom Krajského súdu v Trnave prezentovaným v rozsudku sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018. 68. Pokiaľ ide o zmienku žalobcu v replike, že žalovaná nerozhodla o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu v lehote 3 mesiacov od podania odvolania, ako je to ustanovené v Disciplinárnom poriadku, správny súd prvotne pripomína, že k dôsledkom nerozhodnutia žalovanej o disciplinárnom návrhu v lehote ustanovenej v Disciplinárnom poriadku, resp. v zákone o súkromných veterinárnych lekároch sa už vyjadril Krajský súd v Bratislave, keď konštatoval, že lehota na vydanie rozhodnutia žalovanej o disciplinárnom návrhu je lehotou poriadkovou, s ktorej nedodržaním nie je viazaný zánik zodpovednosti za disciplinárny delikt, pretože v Disciplinárnom poriadku ako aj v zákone o súkromných veterinárnych lekároch vo vzťahu k príslušnej relevantnej norme absentuje dovetok, že „uplynutím lehoty zaniká zodpovednosť za disciplinárny deliktu“, prípadne že „disciplinárne previnenie sa považuje za premlčané po márnom uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia“ (porovnaj rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/255/2020 zo dňa 21.09.2022, ods. 51). Uvedené platí aj vo vzťahu k lehote na rozhodnutie žalovanej o odvolaní proti rozhodnutiu vo veci disciplinárneho konania. Aj táto lehota je lehotou poriadkovou, s ktorej nedodržaním nie je viazaný zánik zodpovednosti za disciplinárny delikt. 69. Pokiaľ ide o vyjadrenia žalovanej týkajúce sa súdneho konania vedeného na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/209/2014, správny súd pripomína, že rozsudok Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 08.02.2016 bol zrušený uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/43/2016 zo dňa 14.12.2017. Závery prezentované v rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 08.02.2016 preto neboli relevantné. Čo sa týka rozsudku Krajského súdu v Trnave sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018, Krajský súd v Trnave týmto rozsudkom zrušil rozhodnutie žalovanej č. 25/2012/Pr zo dňa 11.09.2014, a to z dôvodu, že Prezídium nerozhodovalo v zákonnom zložení, teda v potrebnom počte členov. K iným otázkam sa Krajský súd v Trnave v rozsudku sp. zn. 14S/209/2014 zo dňa 13.09.2018 nevyjadroval.
70. V nadväznosti na vyjadrenia žalovanej týkajúce sa súdneho konania vedeného na Krajskom súde v Trnave pod sp. zn. 14S/209/2014 správny súd tiež pripomína, že žalobca pri podávaní správnej žaloby proti napadnutému rozhodnutiu nebol nijako limitovaný skôr podanou žalobou smerujúcou proti skoršiemu rozhodnutiu žalovanej vydanému v tej istej disciplinárnej veci žalobcu. Inými slovami, žalobcovi nič nebránilo, aby v žalobe proti napadnutému rozhodnutiu uplatnil aj také námietky, aké neuplatnil vo svojej skôr podanej žalobe smerujúcej proti skoršiemu rozhodnutiu žalovanej vydanému v tej istej disciplinárnej veci žalobcu. 71. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovanej, že ponecháva na zváženie súdu postup podľa § 28 SSP, správny súd uvádza, že žaloba v preskúmavanej právnej veci nemala (zjavne) šikanózny charakter. Šikanózne konanie, resp. šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu, prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného. Podstata šikanózneho konania, resp. šikanózneho výkonu práva spočíva v tom, že osoba vykonáva svoje verejné subjektívne právo nad rámec jeho obsahu. Najčastejšie sa s touto formou zneužívania práva možno stretnúť pri podávaní návrhov na začatie správneho konania, prípadne správnych žalôb bez akéhokoľvek vecného rámca a relevancie ku konkrétne prejednávanej veci. Cieľom takéhoto konania je dosiahnuť maliciózny výsledok v podobe ujmy spočívajúcej v poškodení, sťažení postupu správneho orgánu/súdu, resp. v jeho zahltení veľkým počtom podaní. Obsah súdneho ani administratívneho spisu neobsahuje také skutočnosti, ktoré by umožňovali urobiť záver, že žaloba má v preskúmavanej právnej veci (zjavne) šikanózny charakter. 72. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, po preskúmaní konkrétnych relevantných žalobných námietok, správny súd dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu zo strany žalovanej bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, a preto ho podľa § 191 ods. 1 písm. e) SSP zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Pre úplnosť správny súd uvádza, že aj prvostupňové rozhodnutie vychádzalo zo zistenia skutkového stavu, ktoré bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, avšak správny súd považoval za postačujúce zrušiť iba napadnuté rozhodnutie, keďže žalovaná sa pri rozhodovaní o opravnom prostriedku žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu môže s touto vadou prvostupňového rozhodnutia vysporiadať. 73. V ďalšom konaní bude žalovaná viazaná právnym názorom vysloveným v tomto rozsudku a s poukazom na jeho odôvodnenie bude jej úlohou doplniť dokazovanie za účelom riadneho zistenia skutkového stavu. Po doplnení dokazovania bude úlohu žalovanej dôkladne posúdiť vierohodnosť jednotlivých proti sebe stojacích výpovedí, resp. vyjadrení a postupovať obzvlášť starostlivo a obozretne pri ich hodnotení a vyvodzovaní skutkových záverov, a to za prísneho rešpektovania princípu prezumpcie neviny. Takisto bude úlohou žalovanej svoje závery, a to aj vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov, riadne odôvodniť. 74. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania, o výške ktorej rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 75. Toto rozhodnutie senát správneho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku možno podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní od jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 v spojení s § 493e SSP a § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté rozhodnutie doručené sťažovateľovi, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle § 449 ods. 1 SSP zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.