Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave BA-7Sa/15/2017 1017200298 19. 01. 2024 JUDr. Katarína Šmahovská ECLI:SK:SpSBA:2024:1017200298.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Katarínou Šmahovskou, v právnej veci žalobcu: A. B., narodeného XX. XXXX XXXX, štátny príslušník C., trvale bytom C., XXXX B. D. E. XXX F., G., bez cestovného dokladu, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, so sídlom Krížna 44, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Č.p.: H./XXXXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania 1. Rozhodnutím Prezídia policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) číslo Č.p.: H./XXXX-XX zo X. XXXXXXX XXXX (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) bol žalobca ako štátny príslušník Kanady podľa § 82 ods. 1 písm. b) a § 82 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 404/2011 Z. z.) administratívne vyhostený, pretože má neoprávnený pobyt a bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Žalobcovi bol tiež uvedeným rozhodnutím podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z. uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu päť rokov. Žalobcovi sa neurčila lehota na vycestovanie. Prvostupňový správny orgán tiež vylúčil odkladný účinok odvolania proti tomuto rozhodnutiu. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu okrem iného vyplýva, že dňa X. XXXXXXX XXXX o 14.30 hod bol žalobca predvedený na správny orgán, po podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody na základe uznesenia Okresného súdu Trnava zo X. XXXXXXX XXXX, sp. zn. XXXX/XXX/XXXX. Z rozsudku Okresného súdu Žilina z XX. XXXXXX XXXX, sp.zn. XXXX/X/XXXX prvostupňový správny orgán zistil, že žalobca spáchal v spolupáchateľstve zločin únosu podľa § 20, § 186 ods. l Trestného zákona a bol odsúdený na trest odňatia slobody v trvaní päť rokov. Uvedený rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa XX. F. XXXX a nebol žalobcovi uložený trest vyhostenia. Žalobca ako účastník konania nebol držiteľ cestovného dokladu a na území Slovenskej republiky sa nachádzal neoprávnene. Na základe uvedeného bolo voči žalobcovi začaté správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia, s ktorým bol riadne oboznámený za prítomnosti tlmočníka. Prvostupňový správny orgán dokazovaním a na základe získaných podkladov (zápisnice o podaní vyjadrenia účastníka konania zo X. XXXXXXX XXXX, podkladových materiálov, ktoré sú
súčasťou spisu, lustrácie v informačných systémoch Policajného zboru, rozsudku, vlastných zistení, zabezpečených podkladov k osobe účastníka konania) mal preukázané, že žalobca sa na území Slovenskej republiky a únie zdržiava neoprávnene a bol právoplatne odsúdený za úmyselné trestné činy a nebol mu uložený trest vyhostenia a preto boli naplnené podmienky na postup podľa § 82 ods. 1 písm. b) a § 82 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 3. Žalovaný rozhodnutím Č.p.: H./XXXXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX vo potvrdil prvostupňové rozhodnutie a odvolanie žalobcu zamietol. Vo vzťahu k žalobcovým námietkam žalovaný v odôvodnení uviedol, že sám žalobca v zápisnici o podaní vyjadrenia evidovanej pod číslom písomnosti H./XXXX-XX na tretej strane uviedol, že sa narodil ako občan I.. V roku XXXX keď mal X B. s rodičmi emigrovali do C.. V roku XXXX požiadal o C. občianstvo. Na otázku aké má štátne občianstvo odpovedal, že je občanom C.. Žalovaný bol preto toho názoru, že žalobca nemá dvojité štátne občianstvo, ale iba občianstvo C.. Taktiež preverovaním správneho ako aj odvolacieho orgánu bolo zistené, že žalobca nikdy nepožiadal o udelenie I. občianstva. Žalovaný poukázal, že pod číslom písomnosti H./XXXX-XX je evidovaná odpoveď prvého tajomníka J. I. B. J. E., v ktorej sa uvádza, že na základe zistení vykonaných na iných talianskych úradoch K. L. J. H. neeviduje žiadneho I. občana s menom A. B.. S veľkou pravdepodobnosťou by v prípade osoby, o ktorej policajný úrad žiadal poskytnúť informáciu, mohlo ísť o osobu A. M., nar. XX. XXXX XXXX, ktorý stratil I. občianstvo v roku XXXX, a ktorý je C. občanom. Táto informácia bola na základe žiadosti odvolacieho orgánu opätovne potvrdená listom J. I. B. z XX. XXXXXXXX XXXX, že žalobca stratil I. občianstvo, keď nadobudol občianstvo C. v roku XXXX. Taktiež v náhradnom cestovnom doklade vystavený Veľvyslanectvom C. v Rakúskej republike dňa XX. XXXXXXX XXXX, je potvrdená totožnosť ako aj štátna príslušnosť žalobcu pod menom M. B. A., N. XX. XXXX XXXX, štátny občan C.. Na základe uvedených skutočností mal žalovaný dostatočne preukázané, že ide o účastníka konania, ktorý má štátne občianstvo C.. Vo vzťahu k dĺžke doby administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu na päť rokov žalovaný uviedol, že žalobca bol osobou odsúdenou za úmyselný trestný čin, ktorý smeroval proti zdraviu a životu inej osoby, príslušný súd ho odsúdil na relatívne vysoký trest odňatia slobody, účastník mal neoprávnený pobyt a nebol držiteľom žiadneho dokladu totožnosti. Ďalej žalovaný uviedol, že správny orgán v rozhodnutí o administratívnom vyhostení môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Podmienku uvedenú v § 82 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z. z. správny orgán aplikuje v prípade jej naplnenia. Trestný čin, ktorého sa žalobca dopustil je nebezpečný pre spoločnosť na celom území schengenského priestoru, preto je nežiadúce, aby sa pohyboval po území ostatných členských štátov a ohrozoval svojím konaním ostatných členov. Taktiež jeho neoprávnený pobyt bez cestovného dokladu nebol len na území Slovenskej republiky, ale aj na celom území únie. O evidencii žalobcu do systému nežiadúcich osôb ako aj o dôsledkoch takého opatrenia, bol poučený a oboznámený, poučenie podpísal vlastnoručným podpisom. Žalovaný ďalej v odôvodnení uviedol, že žalobca je štátnym príslušníkom tretej krajiny C., preto je u neho predpoklad bezproblémového výkonu administratívneho vyhostenia do ktorejkoľvek krajiny okrem členských štátov. Zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov neprikazuje, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia. II. Žaloba a jej dôvody 4. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa X. XXXXX XXXX sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného Č.p.: H./XXXXXX-XXX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX. Podľa jeho názoru rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov ako aj zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Namietal, že mu správny orgán uložil v zmysle § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu 5 rokov, čím rozhodol najprísnejším možným spôsobom, aký pripúšťa právna úprava. V tomto ohľade mal žalovaný zisťovať riadne skutkový stav, situáciu riadne posúdiť a svoje rozhodnutie logickým a zákonným spôsobom v rozhodnutí odôvodniť. S poukazom na § 82 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. mal žalovaný podľa názoru žalobcu zohľadniť skutočnosť, či sa na neho už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo či vstúpil na územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu. Uložiť „trest“ v najvyššej prípustnej dĺžke a rozsahu v prípade, ak nie sú splnené osobitné podmienky, nie je zákonný a odôvodniteľný. Ďalej žalobca namietal, že sa naňho malo hľadieť ako na štátneho občana I.. Bol toho názoru, že žalovaný sa dôsledne nevysporiadal s touto skutočnosťou. Poukázal, že sa narodil v I. a bol držiteľom I. cestovného dokladu, ktorého
kópiu priložil k žalobe. Ďalej poukázal na písomnosť zaprotokolovanú pod číslom H./XXXX-XX, ktorú získal žalovaný omnoho neskôr, ako správny orgán vydal rozhodnutie o samotnom administratívnom rozhodnutí. Teda rozhodnutie o administratívnom vyhostení bolo vydané bez toho, aby sa správny orgán vôbec nejako zaujímal o tvrdenia produkované žalobcom počas správneho konania ohľadom svojho I. štátneho občianstva, pričom žalovaný takýto jeho postup dokonca odobril ako správny. Namietal, že nie je zrejmé, či uvedený dokument, na ktorom postavil žalovaný svoje odôvodnenie, je dôsledok jeho zisťovacej činnosti, alebo išlo o reakciu na podaný opravný prostriedok. Pokiaľ k uvedeným záverom došiel svojou činnosťou, malo to v napadnutom rozhodnutí byť uvedené. Ďalej poukázal na zákon I. B. č. 91 z 5. februára 1992, ktorý výslovne umožňuje dvojité štátne občianstvo, ako aj získať späť štátne občianstvo, pokiaľ bývalý štátny občan o občianstvo prijatím iného štátneho občianstva prišiel. Pokiaľ by žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán posudzoval prípad žalobcu ako prípad štátneho občana EÚ, bolo by potrebné aplikovať iné ustanovenia zákona o pobyte cudzincov tak, ako to bolo vyčítané správnemu orgánu v predchádzajúcom konaní. III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu 5. Žalovaný v písomnom vyjadrení navrhol žalobu zamietnuť. Zopakoval priebeh administratívneho postupu správnych orgánov oboch stupňov, skutkové zistenia vyplývajúce z obsahu administratívneho spisu a právne závery správnych orgánov oboch stupňov. Skonštatoval, že boli splnené podmienky podľa § 82 ods. 1 písm. b) a § 82 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z., pretože žalobca sa na území Slovenskej republiky nachádzal neoprávnene, nedisponoval fyzicky žiadnym cestovným dokladom a bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Podrobne sa tiež vo svojom vyjadrení venoval jednotlivým žalobným námietkam žalobcu. Zopakoval, že počas celého konania na správnom orgáne dňa X. XXXXXXX XXXX, zo spísaných zápisníc o podaní vyjadrenia ako aj z dostupných podkladov nebolo preukázané, že by malo v prípade žalobcu ísť o cudzinca, ktorý by mal aktuálne štátne občianstvo C., ako aj I.. Obdobne sa nevyjadroval ani samotný žalobca a nijakým spôsobom, vyjadrením, dôkazom nepoukázal na to, že má aj I. štátne občianstvo a nepoukazoval, aby sa tak k nemu pristupovalo ako k občanovi únie. Podľa názoru žalovaného nadobudnutím iného štátneho občianstva žalobca stratil I. štátne občianstvo. K namietanej dobe uloženia zákazu vstupu na najdlhšiu prípustnú dobu žalovaný uviedol, že dĺžku doby administratívneho vyhostenia a zákazu vstupu na päť rokov po správnej úvahe prvostupňový správny orgán dostatočne odôvodnil. Žalobca bol na území Slovenskej republiky preukázateľne odsúdený za úmyselný trestný čin (obzvlášť závažný dôvod) a nebol mu uložený trest vyhostenia, nachádzal sa na tomto území bez cestovného dokladu, dostatočných vlastných finančných prostriedkov, ako aj možnosti si zaobstarať ubytovanie a starostlivosť o svoju osobu. Pri neoprávnenom pobyte nie je daná možnosť administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ale je to obligatórna povinnosť v zmysle zákona č. 404/2011 Z.z. K namietanému uloženiu zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov uviedol, že správny orgán mal preukázané, že žalobca nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu, nemá oprávnený pobyt v inom štáte schengenského priestoru, jeho neoprávnený pobyt je na území Slovenskej republiky ako aj v ostatných štátoch schengenského priestoru. U žalobcu, ako štátneho príslušníka C., bol vysoký predpoklad bezproblémového výkonu administratívneho vyhostenia do ktorejkoľvek krajiny okrem členských štátov, prioritne do domovského štátu (čo bolo aj vykonané dňa XX.XX.XXXX). Zákon č. 404/2011 Z. z. neprikazuje, ale dáva možnosť určiť krajinu vyhostenia, hlavne ak táto krajina sa nedá jednoznačne určiť, ale zo spisového materiálu a hlavne z konania a vykonaných ďalších úkonov so žalobcom vie útvar zodpovedný za výkon vyhostenia (Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov) reagovať a začať výkon administratívneho vyhostenia aj do tretej krajiny, ktorú je možné vyhodnotiť ako bezpečnú z pohľadu výkonu vyhostenia, kde by nehrozilo žalobcovi nebezpečenstvo. 6. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného zotrval na podanej správnej žalobe v celom rozsahu. Podľa jeho názoru, napadnuté rozhodnutie o odvolaní nebolo dostatočne odôvodnené, a to najmä vo vzťahu k určeniu doby zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov a vo vzťahu k neurčeniu krajiny, do ktorej mal byť žalobca administratívne vyhostený. 7. Žalovaný v duplike odkázal na svoje vyjadrenie k žalobe, ktoré považoval za dostatočné a vyčerpávajúce. IV. Relevantná právna úprava 8. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným
záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 9. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 10. Podľa § 178 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 11. Podľa § 206 ods. 1 SSP vecami azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy podľa predpisov upravujúcich azyl a pobyt cudzincov. 12. Podľa § 206 ods. 3 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. 13. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. 14. Podľa § 231 SSP žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia týkajúceho sa administratívneho vyhostenia vydaného podľa osobitného predpisu. 15. Podľa § 233 SSP žalobcom je fyzická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím alebo opatrením podľa § 231 ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. 16. Podľa § 27 ods. 2 SSP pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). 17. Podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu,78) ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky alebo územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie. 18. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky 19. Podľa § 82 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar môže administratívne vyhostiť štátneho príslušníka tretej krajiny, ak bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. 20. Podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť zákaz vstupu podľa odseku 1 a odseku 2 písm. b) až i) na jeden rok až päť rokov.
21. Podľa § 82 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z. z. policajný útvar pri administratívnom vyhostení a zákaze vstupu osobitne zohľadňuje skutočnosť, že sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu. 22. Podľa § 82 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z. z. ak je viacero dôvodov na administratívne vyhostenie podľa odsekov 1 a 2 a policajný útvar v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uloží aj zákaz vstupu, uloží čas zákazu vstupu podľa najprísnejšieho ustanovenia. V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom 23. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) predovšetkým konštatuje, že s odkazom na zákon č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o správnych súdoch“) sa okrem iného zriadil aj Správny súd v Bratislave. Podľa § 3 ods. 1 zákona o správnych súdov správne súdy začnú svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 ods. 3 písm. b) zákona o správnych súdov prešla právomoc z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave. Predmetná právna vec tak prešla na Správny súd v Bratislave a bola pridelená náhodným výberom do samosudcovského oddelenia 15Sa a následne v dôsledku personálnej zmeny obsadenia súdu sudcami bola náhodným výberom pridelená do samosudcovského oddelenia 17Sa. 24. Správny súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný [§ 10 a § 13 ods. 3, § 17 písm. a) SSP] preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal jeho vydaniu, postupom podľa tretieho dielu štvrtej hlavy SSP, súc neviazaný rozsahom a dôvodmi podanej žaloby [§ 134 ods. 2 písm. e), § 206 ods. 3] vychádzajúc zo stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu [§ 135 ods. 2 písm. a), § 206 ods. 4 SSP], za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP a § 137 ods. 4 SSP vec prejednal bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne, nie je dôvodná. 25. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného, ktorým v spojení s prvostupňovým rozhodnutím bolo rozhodnuté o administratívnom vyhostení žalobcu podľa § 82 ods. 1 písm. b) a § 82 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. z dôvodu neoprávneného pobytu, ako aj z dôvodu, že bol právoplatne odsúdený za úmyselný trestný čin a nebol mu uložený trest vyhostenia. Žalobcovi bol tiež uložený zákaz vstupu na územie všetkých členských štátov na dobu päť rokov. 26. Vo vzťahu ku skutkovému stavu nebolo sporným, a vyplýva to aj z administratívneho spisu, že žalobca bol na území Slovenskej republiky odsúdený rozsudkom Okresného súdu Žilina z XX. XXXXXX XXXX sp. zn. XXXX/X/XXXX za zločin vydieračského únosu v spolupáchateľstve na trest odňatia slobody vo výmere päť rokov, pričom mu nebol uložený trest vyhostenia. Z administratívneho spisu ďalej vyplýva, že uznesením Okresného súdu Trnava zo X. XXXXXXX XXXX sp. zn. XXXX/XXX/XXXX bol žalobca podmienečne prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, so skúšobnou dobou v trvaní 3 roky. Nebolo tiež spochybnené, že žalobca sa na území Slovenskej republiky neoprávnene zdržiaval, nakoľko nebol držiteľom cestovného dokladu, nebol mu na území Slovenskej republiky udelený prechodný alebo trvalý pobyt. Tolerovaný pobyt mal udelený z úradnej moci, pre výkon trestu odňatia slobody. Ďalej nebolo sporným, že žalobca je občanom C.. 27. Žalobca v správnej žalobe namietal, že žalovaný sa nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou, že je súčasne štátnym príslušníkom Talianska a teda dôvod, pre ktorý sa vyhosťuje [§ 82 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z.z.], nebolo možné použiť, ale malo sa postupovať podľa § 87 zákona č. 404/2011 Z.z. 28. K tomu je potrebné uviesť, že žalovaný sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s touto námietkou, ktorú žalobca uplatnil už v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu, v odôvodnení svojho rozhodnutia, ako je aj opísané v bode 3 tohto rozsudku. Osobitne správny súd zdôrazňuje, že správne orgány vykonali dokazovanie v tomto smere, keď listom z XX. XXXXXXX XXXX pod č.p.: H./XXXX-XX bol požiadaný Interpol Bratislava o preverenie osoby žalobcu, či je občanom I. B., pričom z odpovede z Veľvyslanectva I. B. v Bratislave zo XX. XXXXXXXX XXXX vyplýva, že „na základe zistení vykonaných na iných talianskych úradoch Mestský úrad v H. neeviduje žiadneho talianskeho občana s menom A. B.. S
veľkou pravdepodobnosťou by v prípade osoby, o ktorej Váš policajný úrad žiadal poskytnúť informácie, mohlo ísť o osobu A. M., nar. XX.XX.XXXX, ktorý stratil I. občianstvo v roku XXXX, a ktorý je C. občanom“. Ako ďalšie potvrdenie o jedinej štátnej príslušnosti žalobcu (C.) je v spise založený list z Veľvyslanectva I. B. z XX. XXXXXXXX XXXX, z ktorého vyplýva, že „pán A. M. (a nie M. B.), nar. XX. XX. XXXX v H., stratil I. občianstvo keď nadobudol občianstvo C. v roku XXXX. Generálny konzulát v K. potvrdil, že menovaný (M. a NIE M. B.) je len C. občanom (listina z r. XXXX)“. Z uvedených skutočností vyplýva, že žalovaný preveroval štátnu príslušnosť žalobcu, pričom bolo bez pochybností zistené, že žalobca je len občanom C.. Žalobca žiadnymi dôkazmi nespochybnil uvedenú skutočnosť. Pokiaľ k žalobe priložil fotokópiu I. pasu, tak treba uviesť, že ten je z roku XXXX (teda ešte z obdobia predtým ako mal žalobca nadobudnúť v roku XXXX C. občianstvo a stratiť I.) a na predmetnej fotokópii pasu je osoba s menom „M. A.“. Uvedená skutočnosť len preukazuje správnosť informácií poskytnutých I. úradmi, a teda, že žalobca ako B. A. a M. A. je tá istá osoba, a je občanom len C.. 29. Žalobca k uvedeným dôkazom produkovaných žalovaným síce namietal, že ich žalovaný získal neskôr ako prvostupňový správny orgán vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení, avšak správny súd poukazuje, že ich získal pred samotným druhostupňovým rozhodnutím o odvolaní žalobcu, a keďže prvostupňové a druhostupňové rozhodnutie správnych orgánov tvorí jeden celok, je nesprávny právny názor žalobcu, že žalovaný nesmie validovať nesprávne rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu. Práve naopak, z § 59 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) je zrejmé, že odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni. Z uvedeného vyplýva, že odvolanie podľa správneho poriadku je vybudované na apelačnom princípe, odvolací orgán je oprávnený rozhodnúť vo veci, samostatne hodnotí vec zo skutkovej a právnej stránky, pričom nie je viazaný závermi prvostupňového orgánu. 30. Žalobca ďalej namietal, že došlo k uloženiu zákazu vstupu na najdlhšiu prípustnú dobu a na územie všetkých členských štátov, pričom však mal žalovaný zohľadniť aj § 82 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. a považoval v tomto ohľade rozhodnutie za neodôvodnené. Vo vzťahu k dĺžke zákazu vstupu určenej správnymi orgánmi správny súd uvádza, že šlo o využitie správneho uváženia, a z § 27 ods. 2 SSP vyplýva, že správny súd v takom prípade preskúmava iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Správny súd tiež neposudzuje účelnosť, hospodárnosť a vhodnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy (pozri § 27 ods. 3 SSP). Z § 82 ods. 3 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z. jasne vyplýva, že policajný útvar môže v rozhodnutí o administratívnom vyhostení uložiť v danom prípade zákaz vstupu na jeden rok až päť rokov. Pokiaľ teda správne orgány rozhodli o zákaze vstupu na päť rokov, nevybočili z medzí zákona, pričom svoje rozhodnutie aj čo do tejto dĺžky riadne odôvodnili. 31. Ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia žalovaného, ten považoval nebezpečnosť trestného činu za vysokú. Žalobca bol osobou odsúdenou za úmyselný trestný čin, ktorý smeroval proti zdraviu a životu inej osoby, bol odsúdený na relatívne vysoký trest odňatia slobody, mal neoprávnený pobyt a nebol držiteľom žiadneho dokladu totožnosti. Žalovaný tiež uviedol, že trestný čin, ktorého sa žalobca dopustil je nebezpečný pre spoločnosť na celom území schengenského priestoru, preto je nežiadúce, aby sa pohyboval po území ostatných členských štátov a ohrozoval svojím konaním ostatných členov. Taktiež jeho neoprávnený pobyt bez cestovného dokladu nebol len na území Slovenskej republiky, ale aj na celom území Únie. 32. Pre úplnosť správny súd navyše dodáva, že podľa názoru súdu mali správne orgány dokonca zákonnú povinnosť podľa § 82 ods. 8 zákona č. 404/2011 Z.z. uložiť čas zákazu vstupu podľa najprísnejšieho ustanovenia, vzhľadom na skutočnosť, že u žalobcu boli dané viaceré dôvody na administratívne vyhostenie [§ 82 ods. 1 písm. b) a § 82 ods. 2 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.]. 33. Pokiaľ sa žalobca dovolával aplikácie § 82 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., tak aj s touto skutočnosťou sa žalovaný vo svojom rozhodnutí vysporiadal. Správny súd zastáva názor, že ide o osobitné kvalifikačné kritérium a aplikuje sa na tie prípady, kedy sa na štátnych príslušníkov tretej krajiny už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu. Ak by zákonodarca mal v úmysle, aby sa v každom prípade posudzovala a zohľadňovala táto okolnosť, tak by uvedená právna norma znela: Policajný útvar pri administratívnom vyhostení a zákaze vstupu osobitne zohľadňuje skutočnosť, či (namiesto „že“) sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie
o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu. Z gramatického výkladu teda vyplýva, že táto okolnosť sa osobitne posudzuje v prípade, ak sa na štátneho príslušníka tretej krajiny už vzťahovalo viac ako jedno rozhodnutie o administratívnom vyhostení alebo štátny príslušník tretej krajiny vstúpil na územie Slovenskej republiky počas trvania jeho zákazu vstupu, a vedie (resp. viedla za vtedajšej účinnosti § 82 ods. 5 zákona č. 404/2011 Z.z.) obligatórne k uloženiu zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov. To však nie je prípad žalobcu, u ktorého bolo (vo vzťahu k uloženiu zákazu vstupu na územie všetkých členských štátov) využité správne uváženie, vyplývajúce z § 77 ods. 1 poslednej vety zákona č. 404/2011 Z. z. a ktoré bolo správnymi orgánmi dostatočne odôvodnené (pozri bod 31 tohto rozsudku). 34. K namietanému neuvedeniu krajiny do ktorej mal byť žalobca vyhostený, je potrebné uviesť, že je pravdou, že v rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí prvostupňový správny orgán túto krajinu neurčil s odôvodnením, že u žalobcu je predpoklad výkonu administratívneho vyhostenia do ktorejkoľvek tretej krajiny za podmienok ustanovených v zákone č. 404/2011 Z.z. ako aj v zmysle medzinárodných dohovorov. Následne žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že účastník konania prejavil záujem vrátiť sa do svojej domovskej krajiny, do Kanady, Útvar policajného zaistenia Medveďov zabezpečil náhradný cestovný doklad C. a už vykonal vyhostenie účastníka konania do C.. K fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia prišlo dňa XX. XXXXXXX XXXX cez letisko Schwechat vo Viedni, čo je zrejmé zo zápisnice o vyhostení. Z uvedeného vyplýva, že v čase rozhodovania žalovaného už žalobca bol vyhostený do C., a preto žalovaný mohol na uvedenú skutočnosť reagovať a zmeniť rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a uviesť C. ako krajinu do ktorej mal byť žalobca vyhostený. Ide však v tomto prípade o formálnu vadu, ktorá nemohla nijakým spôsobom ukrátiť žalobcu na jeho subjektívnych právach, lebo v čase rozhodovania žalovaného sa už žalobca fakticky nachádzal v C., a teda v štáte, do ktorého sám prejavil záujem sa vrátiť. 35. Správny súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02, podľa ktorého „...rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka.“ Obdobne správny súd odkazuje aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k účelu správneho súdnictva: „Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná“ (pozri Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 6. októbra 2015 sp. zn. III. ÚS 502/2015). 36. Správny súd po vykonaní súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ako aj postupu predchádzajúceho jeho vydaniu, nezistil závažné porušenie zákona, ani porušenie práv a právom chránených záujmov žalobcu, na základe ktorých by bolo potrebné preskúmavané rozhodnutie zrušiť, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 240 SSP). 37. O trovách konania správny súd rozhodol postupom podľa § 175 ods. 1 SSP tak, že žalobcovi podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) ich náhradu nepriznal z dôvodu neúspechu v konaní a žalovanému podľa § 168 SSP nárok na náhradu trov konania zo zákona nevyplýva a o náhradu trov konania ani nežiadal. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté
rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).