Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 18Saz/9/2024 0723101186 27. 08. 2024 JUDr. Marek Michaláč ECLI:SK:SpSBA:2024:0723101186.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Marekom Michaláčom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX v C., D. E., Ruská federácia, štátnej príslušnosti RF, cestovný pas č. XX XXXXXXX, toho času Pobytový tábor Rohovce, v zast.: Slovenská humanitná rada, so sídlom: Budyšínska 1, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. ČAS: MUPO-161-32/2023-Ž zo dňa 27. septembra 2023, takto rozhodol: I. Správny súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. III. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania pred Správnym súdom v Bratislave n e p r i z n á v a. odôvodnenie: I. Administratívne konanie 1. Žalovaný rozhodnutím č. ČAS:MU-PO-161-32/2023-Ž zo dňa 27. septembra 2023 podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o azyle“) žalobcovi neudelil azyl, podľa § 13a ods. a § 20 ods. 4 zákona o azyle poskytol žalobcovi doplnkovú ochranu na dobu jedného roka odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. 2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky pre udelenie azylu na území SR. V prípade žalobcu nebola preukázaná opodstatnenosť jeho obáv z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, resp. za uplatňovanie politických prax a slobôd tak, ako to vyplýva z Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 (ďalej len „Dohovor“) a zákona o azyle. Migračný úrad teda dospel k záveru, že v jeho prípade nedošlo k perzekúcií z niektorého z vyššie uvedených dôvodov, resp. že by mu táto v prípade jeho návratu do krajiny pôvodu z niektorého z uvedených dôvodov hrozila. Je zrejmé, že v krajine pôvodu nikdy necelil žiadnym takým problémom zo strany štátu či neštátnych pôvodcov, ktoré by bolo možné považovať za azylovo relevantné z hľadiska ich posúdenia v zmysle § 8 zákona o azyle. 3. Pri posudzovaní druhého dôvodu jeho žiadosti o azyl, t. j. obavy pred sankciou z titulu toho, že po vypuknutí rusko-ukrajinského konfliktu sa počas svojho pobytu na Ukrajine stal členom ruského dobrovoľníckeho zboru, resp. že sa zapojil do bojov proti Ruskej federácii (ďalej aj ako „RF“), ako krajine svojho štátneho občianstva na znepriatelenej strane konfliktu, žalovaný upozorňuje, že k týmto skutočnostiam došlo až po opustení krajiny jeho pôvodu, a preto do úvahy prichádza jedine posúdenie osoby žiadateľa ako utečenca „sur place“.
4. Žalovaný konštatuje, že po opustení krajiny svojho pôvodu síce došlo k objektívnej zmene situácie z hľadiska vojenského útoku RF na F., ale túto skutočnosť samú osebe, t. j. existenciu vojenského konfliktu, nemožno považovať za azylovo relevantnú. Napokon ani svojím vlastným konaním (vstup do dobrovoľníckeho zboru, zapojenie sa do konfliktu na strane nepriateľa z pohľadu RF), sa nepričinil o to, aby bolo možné považovať jeho žiadosť o azyl za opodstatnenú z hľadiska „utečenca „sur place“. 5. Ďalej žalovaný uviedol, že z pohľadu RF môže byť osoba žalobcu na základe jeho konania považovaná predovšetkým za vlastizradcu, pričom nemožno bez akýchkoľvek pochybností vylúčiť, že by sa o tom príslušné krajiny jeho pôvodu nedozvedeli. Podľa čl. 275 Trestného zákonníka RF sa vlastizrada potrestá odňatím slobody na 12 až 20 rokov s peňažným trestom vo výške do 500 000 RUB (pozn. cca 5000 € pri súčasnom kurze) alebo vo výške mzdy alebo platu alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie až 3 rokov a obmedzením slobody na obdobie až 2 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že vlastizrada a trest za vlastizradu bol súčasťou trestného zákonníka RF aj pred opustením krajiny svojho pôvodu menovaným, resp. aj pred vypuknutím rusko-ukrajinského konfliktu. Navyše v zmysle Slovenskej právnej úpravy sa podľa § 311 Trestného zákona vlastizrady dopustí občan SR, ktorý v spojení s cudzou mocou alebo s cudzím činiteľom spácha trestný čin úkladov proti SR, teroru, záškodníctva alebo sabotáže, za čo sa potrestá odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Možno teda skonštatovať, že samotnú výšku trestu za vlastizradu v zmysle ruských zákonov nemožno považovať za neprimeranú alebo za takú, ktorá by svojou mierou postihu napĺňala definíciu pojmu prenasledovania. Je nevyhnutné skonštatovať, že ustanovenia o trestoch za vlastizradu sú štandardnou právnou úpravou azda každého štátu. Objektívne a pragmaticky možno tiež skonštatovať, že je faktom, že ak sa v prípade akéhokoľvek konfliktu občan svojho štátu pridá na stranu protivníka, bude považovaný orgánmi svojej krajiny za vlastizradcu. Táto skutočnosť platí všeobecne, bez ohľadu na to, kto má aký názor na konkrétny konflikt, či daný vojenský konflikt možno považovať za „oprávnený a spravodlivý“ alebo naopak „za akt agresie“, či sa jedná o „dobrú“ vojnu alebo „zlú“. Vojenský konflikt ostáva vždy len vojenským konfliktom, bez ohľadu na to, kto je agresor a kto je napadnutý. Možno povedať, že sa jedná o najkrajnejšie, resp. najhoršie riešenie sporov medzi dvoma stranami (štátmi), pričom je nemysliteľné, aby existoval vojenský konflikt, pri ktorom by nedochádzalo k porušovaniu medzinárodného humanitárneho práva a k vojnovým zločinom páchaným zúčastnenými stranami, čo platí aj v prípade tohto konfliktu. Hoci dostupné informácie preukazujú najmä páchanie početných vojnových zločinov zo strany vojsk RF, podľa verejne dostupných informácií porušovanie medzinárodného humanitárneho práva nemožno vylúčiť ani na strane ukrajinských ozbrojených zložiek. 6. Aktivity zboru po útoku na východoruské oblasti Briansk a Belgorod Rusko začalo vyšetrovať ako terorizmus. Podľa verejne dostupných zdrojoch neboli nájdené informácie o konkrétnych trestoch za členstvo v zbore. Článok 205 Trestného zákonníka RF pojednáva o teroristických činoch. Tresty sú odstupňované podľa konkrétneho trestného činu spájaného s terorizmom. Napríklad za založenie teroristického spoločenstva v zmysle čl. 205.4 ods. 1 Trestného zákonníka RF hrozí trest odňatia slobody na 15 až 20 rokov s peňažným trestom vo výške do jedného milióna rubľov (pozn. cca 9800 € pri súčasnom kurze) alebo vo výške mzdy alebo platu alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do piatich rokov a obmedzením slobody na jeden až dva roky alebo odňatím slobody na doživotie. Za účasť v teroristickom spoločenstve v zmysle čl. 205.4 ods. 2 Trestného zákonníka RF hrozí trest odňatia slobody na 10 až 15 rokov s peňažným trestom do výšky päťstotisíc rubľov alebo vo výške mzdy alebo platu alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do troch rokov alebo bez neho. Za organizovanie činnosti organizácie uznanej za teroristickú, hrozí podľa čl. 205.5 ods. 1 Trestného zákonníka RF trest odňatia slobody na 15 až 20 rokov s peňažným trestom vo výške do jedného milióna rubľov alebo vo výške mzdy alebo platu alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do piatich rokov a obmedzením slobody na jeden až dva roky alebo doživotným odňatím slobody. Za účasť na činnosti teroristickej organizácie hrozí podľa čl. 205.5 ods. 2 Trestného zákonníka RF trest odňatia slobody na 10 až 20 rokov s peňažným trestom vo výške do päťstotisíc rubľov alebo vo výške mzdy alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do troch rokov alebo bez neho. V zmysle našej právnej úpravy sa podľa § 297 Trestného zákona ten, kto založí alebo zosnuje teroristickú skupinu, je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje, potrestá odňatím slobody na 10 rokov až 15 rokov. Teroristický útok v zmysle § 419 Trestného zákona sa potrestá odňatím slobody na 20 až 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Aj v tomto prípadne, obdobne ako pri trestoch za vlastizradu možno skonštatovať, že v prípade trestov v RF za činy spájané s terorizmom alebo s účasťou v teroristickej organizácii, nejde samo o sebe o tresty, ktoré by len zo svojej
podstaty napĺňali znaky prenasledovania. Jedná sa samozrejme o prísne tresty, tak ako aj v prípade vlastizrady, ale to vyplýva zo samotnej povahy trestných činov a ich nebezpečnosti. Tresty za uvedené činy v RF sú však porovnateľné s trestami na Slovensku. 7. Ohľadom Ruského dobrovoľníckeho zboru (ďalej aj ako „RDZ“) žalovaný poukazuje na to, že podľa dostupných informácií zbor pozostáva najmä z extrémne pravicových nacionalistov. Niektorí z nich bojovali na ukrajinskej strane od roku 2014 ako súčasť práporu Azov. Zbor založil krajne pravicový ruský štátny príslušník G. H. v auguste minulého roka a tvoria ho Rusi, ktorí bojujú na Ukrajine proti svojej vlastnej krajine. Migračný úrad zastáva názor, že menovaný musel vedieť o povahe tohto zboru, nakoľko s ľuďmi, ktorí sú v súčasnosti jeho predstavitelia, bol v kontakte od svojho príchodu na Ukrajinu v roku 2020. Doslova s nimi žil, ako uviedol a v podstate mu pomohli vycestovať z RF. Osoby ako Kapustin a Ogurtsov majú dlhoročné extrémistické pozadie, čo jednoznačne preukazujú informácie, ktoré si migračný úrad do konania zabezpečil. Od roku 2001 žil Kapustin v Nemecku, kde pôsobil v skinheadskom gangu. 8. Ohľadom poskytnutia žalobcovi doplnkovú ochranu žalovaný mal za to, že v prípade návratu žalobcu do krajiny jeho pôvodu, berúc pri tom do úvahy princíp individuálneho posudzovania potreby poskytnutia medzinárodnej ochrany, nemožno s dostatočnou istotou vylúčiť, že by nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia z dôvodu mučenia alebo neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu tak, ako je to uvedené v § 2 písm. f) bod 2 zákona o azyle. Preto správny orgán rozhodol, že je potrebné menovanému poskytnúť doplnkovú ochranu na území SR.
II. Správna žaloba 9. Správnou žalobou doručenou tunajšiemu súdu v zákonnej lehote, sa žalobca s odkazom na § 2 písm. d/, § 8, § 13 ods. 1, § 13c ods. 1 písm. a/ a d/ , § 19a ods. 2 a 10 a § 20 ods. 4 zákona o azyle žiada súd aby v časti neudelenia azylu zrušil rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-PO-161-32/2023-Ž zo dňa 27.09.2023 a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 10. Svoju žalobcu odôvodnil tým, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnym spisom. Ďalej tým, že o azyl požiadal z dôvodu obavy o svoj život keďže ako občan Ruskej federácie sa nemôže vrátiť na Ukrajinu a ani do Ruskej federácie, nakoľko je členom Ruského dobrovoľníckeho zboru na Ukrajine a tiež je aktivista proti Putinovmu režimu. 11. Za nesprávne právne posúdenie veci žalovaným považuje žalobca tú skutočnosť, keď žalovaný nesubsumoval konanie žalobcu v podobe pripojenia sa k RDZ ako konanie založené na politickom presvedčení žalobcu, ktorým žalobca jednoznačne prejavil svoje protirežimové opozičné politické názory, zmýšľanie, či opozičnú politickú orientáciu vo vzťahu k súčasnej politike RF. Vstupom do RDZ a jeho aktívnou účasťou v tomto dobrovoľníckom zbore, jednak jeho pôsobením v tzv. štábe, kde bolo jeho úlohou v online sektore vyhľadávať ruské vojenské základne na území RF a následne spracovať tieto informácie a odovzdať ich pre vojenské potreby RDZ, čím pomáhal koordinovať partizánske hnutie, ale taktiež aj vo forme finančnej a materiálnej podpory tohto zboru a to nakupovaním oblečenia a výzbroje pre vojakov, lekárničiek a potrebných satelitov, a teda aktívnou účasťou žalobcu vo vojenskom konflikte na strane Ukrajiny, dal žalobca jednoznačne najavo svoju opozičnú politickú orientáciu vo vzťahu k vládnej politike RF. 12. Žalobca ohľadom jemu hroziacich trestov v RF má za to, že v tomto prípade nebolo podstatné hodnotenie žalovaného, či trestné sadzby za vlastizradu a za trestné činy spájané s terorizmom sú primerané, alebo nie. Jediné podstatné v tomto prípade bolo správne posúdenie a vyhodnotenie faktu, že osoba vlastizradcu, ktorá sa spojí s cudzou mocou proti vlastnej krajine, prejavuje takýmto svojím konaním nesúhlas s režimom, politickým smerovaním svojej krajiny pôvodu, čo je aj prípad žalobcu. Žalobca nepopiera, že jeho konaním mohla byť naplnená skutková podstata trestného činu vlastizrady, avšak uvedeného sa dopustil zo svojho politického presvedčenia, z dôvodu jeho nesúhlasu s ruskou okupáciou a agresiou na území Ukrajiny a v snahe podieľať sa takýmto spôsobom na zvrhnutí vlády
súčasného prezidenta Ruskej federácie. Navyše žalobca tvrdí, že aktívnu účasť žalobcu v RDZ možno vnímať ako najvyššiu možnú úroveň opozičných prejavov, v porovnaní napr. s účasťou na protirežimných protestoch, alebo so zdieľaním opozičných politických názorov na sociálnych sieťach. 13. Za nesprávne právne posúdenie veci žalovaným teda žalobca chápe tú skutočnosť, že žalovaný nevyhodnotil konanie žalobcu ako prejav jeho politického odporu voči zahraničnej vládnej politike Ruskej federácie a jej súčasného prezidenta. Má za to, že je úplne zrejmé, že keď sa určitá osoba pripojí vo vojne na stranu protistrany, dáva tým najavo kategorický nesúhlas s vedením zahraničnej politiky vlastnej krajiny. Skutočnosť, že všetky aktivity RDZ sú politicky motivované, jednoznačne vyplýva aj z informácií z medzinárodných zdrojov, ktoré si do konania zabezpečil samotný žalovaný. Migračný úrad MV SR, odbor dokumentaristiky a zahraničnej spolupráce, v správe Č.p.: MU-ODZS-2023/000261-022 zo dňa 18.08.2023 v časti: Charakteristika RDZ, je uvedené, že Ruský dobrovoľnícky zbor je voiensko-politická organizácia dobrovoľníkov, predovšetkým občanov Ruskej federácie s bydliskom na Ukrajine, ktorí sú od roku 2014 zapojení do konfliktu na strane Ukrajiny a od 24. februára 2022 sa postavili na jej obranu. Ako hlavné ciele Ruského dobrovoľníckeho zboru sú na ich oficiálnej webovej stránke stanovené: obnovenie územnej celistvosti Ukrajiny v rámci jej hraníc ako v roku 1991 a zvrhnutie súčasnei diktatúry v Ruskej federácii. Vo vyššie uvedenej správe žalovaného sa uvádza: ,, Ako informovala stanica France 24, na uniforme légie je na jednej strane bielo-modro-biela vlajka symbolizujúca sily vzdorujúce I. J. v Rusku a na druhej strane emblém vo farbách Ukrajiny. Členovia skupiny si tiež z rozlišovacieho znaku urobili písmeno „L", ktoré je v opozícii k známemu „Z" ruských síl. 14. Žalobca uvádza, že Ruský dobrovoľnícky zbor sa podľa svojho manifestu snaží zvrhnúť Putina a vytvoriť etnický ruský štát, vzdať sa všetkých imperiálnych ambícií a zamerať sa na blaho etnických Rusov. Žalobca má za to, že ak by žalovaný správne právne posúdil vec v zmysle vyššie uvedeného konceptu a informácií, dospel by k záveru, že žalobcovi by hrozilo v krajine pôvodu prenasledovanie z politických dôvodov za trestné činy, ktoré by mohli byť podriadené pod trestné činy vlastizrady, či terorizmu. Považuje za dôležité zdôrazniť aj tú skutočnosť, že Ruský dobrovoľnícky zbor je považovaný za teroristickú organizáciu len v Ruskej federácii, avšak nie medzinárodným spoločenstvom. Nestotožňuje sa teda s názorom žalovaného, že je irelevantná pohnútka, ktorá žalobcu viedla k pripojeniu sa k RDZ a že v prípade návratu do RF mu bude uložený trest za spáchanie trestných činov vlastizrady alebo podpory teroristickej organizácie, nie za pohnútky, ktoré ho k ich spáchaniu viedli. Vzhľadom na to, že trestné zákony krajín zvyčajne neobsahujú trestné činy, ktorých skutkovú podstatu by bolo možné stotožniť s politicky motivovanými činmi, a trestné stíhanie politických oponentov je medzinárodne neprípustné, žalobca tvrdí, že štátne režimy, ktoré prenasledujú svojich občanov z politických dôvodov zvyčajne podriadia ich politicky motivované konanie pod analogický trestný čin uvedený v trestnom zákone danej krajiny. 15. Za nesprávne právne posúdenie veci žalovaným považuje žalobca tú skutočnosť, že žalovaný nevyhodnotil žalobcu ako utečenca sur place. V zmysle príručky „Kritéria a postupy pri udeľovaní statusu utečenca podľa Konvencie z roku 1951 a podľa Protokolu z roku 1967 o postavení utečencov" vydanou UNHCR v januári 1992, podľa ktorej osoba sa stáva utečencom „na mieste" následkom udalostí, ku ktorým došlo v rodnej krajine počas jej neprítomnosti, osoba sa môže stať utečencom „na mieste" svojím vlastným počínaním. V tomto smere žalobca poukazuje na čl. 5 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2011/5/EÚ z 13. decembra 2011, rozsudok Vrchného súdu v Prahe zo dňa 29.01.2022, sp. zn. 5 A 746/2000. Vzhľadom na čo má žalobca za to, že svojim konaním na Ukrajine splnil podmienky, aby mohol byt' kvalifikovaný ako utečenec "sur place". III. Vyjadrenie žalovaného 16. K námietke nesprávneho právneho posúdenia žalovaný uvádza, že v prípade trestných činov ako vojnová zrada, služba v cudzom vojsku, vlastizrada vyplýva motív priamo z povahy (skutkovej podstaty) daného trestného činu, nakoľko páchateľ takýchto trestných činov je už známy. Na základe uvedeného preto nesúhlasí s tvrdením žalobcu, že v prípade návratu do Ruskej federácie mu nebude uložený trest za spáchanie trestných činov vlastizrady alebo podpory teroristickej organizácie, ale za pohnútky, ktoré ho k spáchaniu trestného činu (činov) viedli. V prípade žalobcu je evidentné, že naplnil skutkovú podstatu aspoň jedného z uvedených trestných činov, a teda motív, ktorý vyplýva už zo skutkovej podstaty trestného činu, ako je uvedené vyššie, a ktorý podľa žalobcu má byť dôvodom jeho prenasledovania
z politických dôvodov, nie je v takomto prípade z pohľadu trestného práva pre odsúdenie osoby až tak podstatný. Žalovaný je toho názoru, že imputované politické presvedčenie žalobcu nemôže vyplývať len zo skutočnosti, že by žalobca naplnil skutkovú podstatu aspoň niektorého z uvedených trestných činov. 17. Žalovaný uvádza, že Ruská federácia sa nemusí „uchyľovať“ k praktikám, že štátny režimy, ktorý prenasleduje svojich občanov z politických dôvodov podriadi ich politicky motivované konanie pod analogický trestný čin uvedený v trestnom zákone danej krajiny nakoľko je evidentné, že žalobca naplnil skutkovú podstatu minimálne trestného činu vlastizrady podľa práva Ruskej federácie, čo žalobca aj sám pripustil, keď v správnej žalobe uviedol, že: „nepopiera, že jeho konaním mohla byť naplnená skutková podstata trestného činu vlastizrady..“ Na základe uvedeného má žalovaný za to, že voči všetkým prípadom páchateľov vlastizrady by Ruská federácia postupovala rovnakým spôsobom. Žalobca by v prípade návratu do Ruskej federácie nebol súdený kvôli jeho pohnútkam, ale z dôvodu, že naplnil skutkovú podstatu trestného činu vlastizrady, a teda v jeho prípade by podľa názoru žalovaného nedošlo k „odlišnému zaobchádzaniu“ v porovnaní s inými páchateľmi trestného činu vlastizrady. 18. Žalovaný sa domnieva, že spáchaním závažného úmyselného trestného činu, z politického presvedčenia, nakoľko politický motív vyplýva priamo zo skutkovej podstaty trestného činu vlastizrady, nemôže osobu, bez pristúpenia ďalších okolností, automaticky oprávňovať na udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Pristúpením k takejto logike by bol žalovaný nútený konštatovať, že každý kto spácha trestný čin vlastizrady v Ruskej federácii by automaticky splnil podmienky na udelenie azylu. V prípade žalobcu neexistujú žiadne takéto ďalšie okolnosti, nakoľko žalobca sa pred vstupom do RDZ politicky neangažoval, nebol členom žiadnej strany, organizácie alebo politického hnutia a do RDZ vstúpil dobrovoľne, pričom poznal pozadie členov aj samotnej organizácie. Žalobca si pred vstupom do RDZ nechal vytetovať nacistické svastiky, aby do organizácie „zapadol“. Podľa jeho vyjadrenia to bolo „z bezpečnostných dôvodov, aby mi hlavu Ukrajinci neodrezali.“. Žalovaný odotýka, že spôsob, akým žalobca vyjadril svoje politické názory, resp. presvedčenie by mal také isté „dôsledky“ v akejkoľvek inej, aj európskej krajine, nakoľko skutková podstata vlastizrady podľa ruského práva je trestným činom aj v iných krajinách a tresty sú porovnateľné s tými, ktoré stanovuje trestný zákonník Ruskej federácie. Žalovaný zastáva názor, že uplatňovanie politických práv by sa nemalo diať prostredníctvom páchania závažných trestných činov, tak ako tomu nasvedčuje správanie žalobcu. 19. Žalovaný pristúpil aj k posúdeniu osoby žalobcu ako utečenca sur place. Žalovaný vyhodnotil, že po opustení krajiny pôvodu síce došlo k objektívnej zmene situácie z hľadiska vojenského útoku Ruskej federácie na F., ale túto skutočnosť samu osebe, t. j. existenciu vojenského konfliktu, nemožno považovať za azylovo relevantnú. Taktiež vlastizrada a trest za vlastizradu bol súčasťou trestného zákonníka Ruskej federácie aj predtým ako žalobca opustil krajinu pôvodu, resp. aj pred vypuknutím rusko - ukrajinského konfliktu. Teda ani vlastným počínaním žalobcu nenastala taká situácia, na základe ktorej by ho bolo možné považovať za utečenca sur place. 20. Žalovaný podotýka, že ani samotné tresty za vlastizradu a podieľanie sa na činnostiach teroristických organizácií v Ruskej federácii nemožno považovať ich mierou a intenzitou za formu prenasledovania, čo žalovaný dôkladne odôvodnil v napadnutom rozhodnutí. IV. Rozhodnutie Správneho súdu v Bratislave zo dňa 09.01.2024 21. Správny súd v Bratislave svojím rozsudkom sp. zn. 13Saz/11/2023 zo dňa 09.01.2024 zrušil žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší Správny súd Slovenskej republiky v dôsledku podanej kasačnej sťažnosti, tento rozsudok Správneho súdu v Bratislave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 22. V odôvodnení svojho rozsudku Najvyšší Správny súd Slovenskej republiky poukázal na to, že správny súd mal prihliadať na to, že žalobca si pred vstupom do RDZ nechal vytetovať nacistické svastiky, aby do organizácie „zapadol“, hoci podľa jeho vyjadrenia to bolo „z bezpečnostných dôvodov, aby mu hlavu ukrajinci neodrezali“, pričom v inej časti výpovede žalobca zasa (nemožno vylúčiť, že účelovo) tvrdil, že tieto svastiky majú preňho iba náboženský význam a od nacistickej ideológie RDZ sa už dištancuje. Správny súd sa však obmedzil len na strohé vyjadrenie samotného člena RDZ – istého I.,
ktorý ultrapravicovú povahu tejto organizácie poprel. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, existuje dôvodný predpoklad, že žalobca mal vedomosť o povahe RDZ, do ktorého dobrovoľne vstúpil. Najvyšší správny súd dáva za pravdu žalovanému a zároveň dodáva, že v posúdení charakteru tejto organizácie správnym súdom možno badať určitú rozpornosť. Na jednej strane správny súd tvrdí, že sa skupina zradikalizovala až postupne, teda vylučuje, že by tomu tak bolo od začiatku jej existencie, na strane druhej nijako nespochybnil napojenie žalobcu na osoby s neonacistickým pozadím, s ktorými podľa vlastných slov žalobcu RDZ vytvoril. 23. V tomto smere kasačný súd zdôrazňuje, že členstvo žiadateľa v ozbrojenej extrémistickej skupine, na ktorom svoju žiadosť o azyl zakladá a odôvodňuje svojím vlastným politickým presvedčením, je potrebné vyhodnocovať v kontexte samotného zmyslu a účelu azylového inštitútu. Z ustálenej judikatúry NS SR vyplýva, že „azyl je výnimočný inštitút konštruovaný za účelom poskytnutia ochrany tomu, kto z dôvodov v zákone stanovených pociťuje oprávnenú obavu z prenasledovania v krajine, ktorej je občanom. Azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajú celú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj vo vnútroštátnom kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené.“ Vychádzajúc z tohto poňatia, nemožno ani rozširujúcim výkladom prijať záver o dôvodnosti poskytovania azylovej ochrany z politických dôvodov žiadateľovi, ktorý sa podieľa na vojenskej agresii alebo otvorene presadzuje ideológiu odporujúcu základným hodnotám demokratickej spoločnosti. V prejednávanej veci je potrebné tieto skutočnosti dávať do súvislostí, pretože odhliadnuc od dôvodného predpokladu extrémistického pozadia RDZ, neušlo pozornosti kasačného súdu, že táto organizácia podnikla ozbrojené útoky na pohraničné ruské územia. Podľa názoru kasačného súdu ozbrojené útoky a atentáty nemožno považovať za prostriedky politického odboja požívajúce najvyššiu formu medzinárodnej ochrany (porov. rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/18/2010 zo dňa 30.03.2010). 24. Napokon, k vyššie nastolenej otázke postavenia žalobcu ako utečenca na mieste je tiež žiaduce dať do pozornosti rozsudok tunajšieho súdu sp. zn. 2Sak/1/2023 zo dňa 30.03.2023, v ktorom sa uvádza, že „hoci pod pojmom „utečenec sur place“ býva obvykle rozumená taká osoba, ktorá sa stala utečencom v dôsledku okolností novo vzniknutých v jej vlasti v čase jej neprítomnosti, bude cudzinec v esenciálne totožnej situácii, pokiaľ sa práve uplatňovaním svojich základných ľudských práv a slobôd mimo svoju vlasť vystaví riziku postihu štátnou mocou svojej vlasti pre prípad svojho návratu.“ Vo svetle vyššie uvedených okolností posudzovanej veci má kasačný súd dôvodné pochybnosti o tom, že konanie žalobcu v rámci RDZ možno subsumovať pod pojem „uplatňovanie základných ľudských práv a slobôd.“ Sporným sa zároveň javí aj to, že aktivity žalobcu v tomto zbore je možné považovať za určitú formu výkonu politických práv. V. Relevantné právne predpisy 25. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle, prenasledovaním sa rozumie závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1. použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, zákonných, správnych, policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným spôsobom, odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému potrestaniu neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, trestnom stíhaní alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, konaní namierenom proti osobám určitého pohlavia alebo proti deťom. 26. Podľa § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl žiadateľovi, ktorý má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu, alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.
27. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky podľa § 8 alebo nespĺňa podmienky podľa § 10. 28. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak. 29. Podľa § 19a ods. 1 písm. a), b) a c) zákona o azyle, ministerstvo posúdi každú žiadosť o udelenie azylu jednotlivo a zohľadní pritom všetky dôležité skutočnosti týkajúce sa krajiny pôvodu žiadateľa v čase rozhodovania o žiadosti o udelenie azylu vrátane právnych predpisov krajiny pôvodu a spôsobu, akým sa uplatňujú, vyhlásenia a dokumentáciu predloženú žiadateľom vrátane informácií o tom, či bol alebo môže byť subjektom prenasledovania alebo vážneho bezprávia, postavenie a osobné pomery žiadateľa vrátane jeho pôvodu, pohlavia a veku. 30. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal. 31. Podľa § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle, ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania vychádza z toho, že skupina tvorí určitú sociálnu skupinu najmä vtedy, ak príslušníci skupiny zdieľajú vrodené charakteristické črty alebo spoločný pôvod, ktoré nemožno zmeniť, alebo zdieľajú charakteristiku alebo presvedčenie, ktoré sú tak závažné pre ich identitu alebo svedomie, že daná osoba by nemala byť nútená, aby sa ich zriekla a okolitou spoločnosťou je vnímaná ako odlišná; v závislosti od okolností v krajine pôvodu, určitá sociálna skupina môže predstavovať skupinu založenú na spoločnej charakteristickej črte sexuálnej orientácie, pričom túto orientáciu nemožno chápať tak, že zahŕňa činy považované za trestné podľa osobitného predpisu. 7a) Poznámka súdu : Odkaz pod 7a – Trestný zákon. 32. Podľa § 19a ods. 6 zákona o azyle, pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu sa neprihliada na to, či žiadateľ skutočne má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujú jeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované pôvodcom prenasledovania. VI. Posúdenie veci správnym súdom 33. Správny súd v Bratislave ako vecne, miestne a kauzálne príslušný podľa § 10, § 13 ods. 3, § 17 písm. a/ SSP v konaní o žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie podľa § 206 až § 220 SSP, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho spisu žalovaného, preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného a priebeh administratívneho konania, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, posúdil správnu žalobu neformálne neviazaný pri svojom rozhodovaní žalobnými bodmi podľa § 206 ods. 3 SSP, podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia správneho súdu podľa § 206 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 137 ods. 4 SSP. 34. Predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie žalovaného č. ČAS: MU-PO-161-32/2023-Ž zo dňa 27.09.2023, ktoré žalobca napadol správnou žalobou v časti bodu 1., v ktorom žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle. 35. Správny súd v prvom rade poukazuje na základné východiská, ktoré sú štandardne v azylových konaniach uplatňované a bolo potrebné ich zohľadniť aj v posudzovanej veci žalobcu: Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania čo najviac zodpovedali
skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má však v konaní o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenie žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04. 2013 - R 110/2013). 36. Konanie o medzinárodnej ochrane je špecifické tým, že je v ňom často nutné rozhodovať za situácie dôkaznej núdze (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/17/2014 zo dňa 29.07.2014) a že ide o prospektívne rozhodovanie (t. j. posudzuje sa opodstatnenosť strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti) a že nesprávne rozhodnutie má pre sťažovateľa obzvlášť závažné dôsledky (rozsudok Najvyššieho súdu 1Sža/10/2015 zo dňa 21.04.2015). Týmto špecifikám konania o medzinárodnej ochrane zodpovedá aj štandard a rozloženie dôkazného bremena, ktoré sú vychýlené v prospech žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno tvrdenia v konaní vo veci medzinárodnej ochrany, to zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Pokiaľ ide o bremeno dôkazné, to je už výraznejšie rozložené medzi žiadateľov o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je primárne povinný žiadateľ, avšak správny orgán je povinný zabezpečiť k danej žiadosti o medzinárodnú ochranu maximálne možné množstvo dôkazov a informácii a to ako tých, ktoré vyvracajú tvrdenie žiadateľa, ako aj tých, ktoré ich podporujú (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015). V mnohých prípadoch musí správny orgán rozhodovať za dôkaznej núdze, t. j. vtedy, keď nie je ani žiadateľ, ani správny orgán schopný doložiť či vyvrátiť určitú skutočnosť, či tvrdenie žiadnym presvedčivým dôkazom. V takých prípadoch zostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa a kľúčovým faktorom sa stáva posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a pravdepodobnosti, že k udalosti tak, ako žiadateľ vypovedal, naozaj došlo. 37. V konaniach o medzinárodnej ochrane zohráva preto dôležitú úlohu dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl a v tomto kontexte i jeho vlastná celková dôveryhodnosť (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 10Sža/14/2016 zo dňa 27.07.2016). Nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). Je naopak povinnosťou správneho orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré dôveryhodnosť výpovede žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013). 38. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 8SaZ/1/2017 zo dňa 16.06.2017). 39. Žalobca splnenie zákonných podmienok pre udelenie azylu v Slovenskej republike v prvom rade zdôvodnil opodstatnenými obavami z prenasledovania v krajine pôvodu z politických dôvodov – je členom Ruského dobrovoľníckeho zboru na Ukrajine a tiež je aktivistom proti Putinovmu režimu, v dôsledku čoho má obavy o svoj život. Žalovaný bol naproti tomu toho názoru, že žalobca nepreukázal dôvody relevantné na poskytnutie azylu podľa § 8 zákona o azyle. Žalobca na podporu svojej žiadosti predostrel v administratívnom azylovom konaní tvrdenie o jeho členstve v Ruskom dobrovoľníckom zbore na Ukrajine, ako konanie založené na jeho politickom protirežimnom presvedčení, ktorým jednoznačne prejavil svoju opozičnú politickú orientáciu vo vzťahu k politike a vládnucemu režimu Ruskej federácie. Poukázal na to, že pôsobil v tzv. štábe RDZ, aktívne sa podieľal na jej činnosti kde bolo jeho úlohou v online sektore vyhľadávať ruské vojenské základne na území RF a následne spracovať tieto informácie a odovzdať ich pre vojenské potreby RDZ, čím pomáhal koordinovať partizánske hnutie, ale taktiež aj vo forme finančnej a materiálnej podpory tohto zboru a to nakupovaním oblečenia a výzbroje pre vojakov, lekárničiek a potrebných satelitov, a teda aktívnou účasťou žalobcu vo vojenskom konflikte na strane Ukrajiny. Žalobcova účasť v RDZ nebola žalovaným spochybnená. 40. Z obsahu priloženého administratívneho spisu ako aj zo skutočností zistených v súdnom konaní nevzhliadol tunajší súd dôvody zakladajúce právo na azyl (§ 8 zákona o azyle) žalobcu z dôvodov ktoré nastali počas jeho života v krajine pôvodu (čo konštatoval aj kasačný súd vo svojom zrušujúcom rozsudku). Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že žalobca nebol v krajine pôvodu politicky aktívny, nebol členom žiadnej politickej strany alebo hnutia, krajinu pôvodu opustil ešte v roku 2020,
a to po incidente v rámci pouličného konfliktu, následkom ktorého čelil trestnému obvineniu z použitia neprimeranej obrany. Prípadnému trestnému postihu sa v krajine pôvodu vyhol, keďže na „súd nečakal“ a z Ruskej federácie odišiel. Žalobcovým dôvodom na opustenie krajiny pôvodu bola snaha vyhnúť sa prebiehajúcemu súdnemu konaniu, a nie obava z prenasledovania z politických dôvodov. Napokon aj samotný žalobca dôvody poskytnutia medzinárodnej ochrany odvodzuje výlučne od okolností, ktoré nastali až po jeho odchode z krajiny pôvodu. 41. Teda bolo potrebné skúmať, či žalobcovi neprináleží postavenie utečenca „sur place“. Z dôvodov obáv žalobcu z politického prenasledovania (prenasledovania „z dôvodu zastávania určitých politických názorov“ v zmysle § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle) v prípade jeho núteného návratu na územie RF. 42. Žalobca v tomto ohľade uviedol, že po tom čo v júni 2020 opustil územie RF, nelegálne prekročil Ukrajinské hranice pri pohraničnom meste Belgorod, uplatením ukrajinskej pohraničnej stráže. Následne pracoval v Kyjeve pre svojich kamarátov, pre ktorých predával elektronické cigarety, aby splatil dlh za pomoc s prekročením rusko-ukrajinskej hranice. Ďalej uviedol, že počas svojho pobytu na Ukrajine sa od augusta 2022 aktivizoval v RDZ, pôsobil v ňom prakticky od začiatku jeho vzniku a existencie. Boli v ňom ľudia, s ktorými sa poznal od svojho príchodu na Ukrajinu a s ktorými spolu na Ukrajine žil. Spoločne vytvorili tento zbor. Dňa 20.01.2023 mu bol vydaný preukaz člena zboru s platnosťou do 1.4.2023. Vydal mu ho veliteľ zboru v Kyjeve - G. H.. Zbor pôsobí pod ukrajinskou armádou. Sám pôsobil v rámci tohto zboru na štábe v Kyjeve, kde bolo asi 5 až 7 ľudí. Priamo na fronte nebol. Pracoval za počítačom, vedel cez sieť identifikovať všetky ruské základne na území RF. Pomáhal koordinovať hnutie dobrovoľníckeho zboru. Pracoval s informáciami, ku ktorým sa dostal cez sieť, selektoval ich a posielal tam, kde mu nakázali. Pracoval v online priestore. Taktiež investoval na začiatku konfliktu tisíce svojich dolárov na výstroj, výzbroj, lekárničky a satelity pre svojich kamarátov v RDZ. 43. Svoju účasť v RDZ a z toho preňho vyplývajúce konzekvencie v prípade návratu do vlasti žalobca považuje za dôvod na udelenie azylu podľa § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o azyle. 44. Napriek tomu, že opozičné politické názory žalobcu či už na prebiehajúcu vojnu medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou, ako aj na samotný režim Ruskej federácie sú zrejmé a súd ich nesporuje, aj tieto názory žalobcu a jeho pôsobenie v RDZ je potrebné posúdiť v kontexte ostatných skutočností týkajúcich sa osoby žalobcu ako aj prostredia v ktorom sa nachádzal a podstaty RDZ, pre potreby konania o udelení azylu podľa zákona o azyle. 45. Správny súd pôsobenie a činnosť žalobcu v rámci RDZ preskúmal v súlade s usmernením a právnym názorom Najvyššieho Správneho súdu Slovenskej republiky, vyjadrenom v jeho zrušujúcom rozsudku zo dňa 30.04.2024, podľa ktorého: Dostatočne objektívne informácie o skupine osôb, ktoré majú vyhranený ideologický kontext a zreteľné prvky národnostnej alebo inej neznášanlivosti, zohrávajú významnú rolu pri posúdení dôvodnosti poskytnutia azylovej ochrany žiadateľa, ktorý je súčasťou takejto skupiny. O to viac, ak táto skupina pácha ozbrojené útoky a svojou činnosťou tak mieri proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, či základným ľudským právam. Vychádzajúc z tohto poňatia nemožno ani rozširujúcim výkladom prijať záver o dôvodnosti poskytovania azylovej ochrany z politických dôvodov žiadateľovi, ktorý sa podieľa na vojenskej agresii alebo otvorene presadzuje ideológiu odporujúcu základným hodnotám demokratickej spoločnosti. V prejednávanej veci je potrebné tieto skutočnosti dávať do súvislostí, pretože odhliadnuc od dôvodného predpokladu extrémistického pozadia RDZ, neušlo pozornosti kasačného súdu, že táto organizácia podnikla ozbrojené útoky na pohraničné ruské územia. Podľa názoru kasačného súdu ozbrojené útoky a atentáty nemožno považovať za prostriedky odboja požívajúce najvyššiu formu medzinárodnej ochrany (porov. Rozsudok NS SR sp. zn. 1Sža/18/2010 zo dňa 30.03.2010) ... dostatočne objektívne informácie o skupine osôb, ktoré majú vyhranený ideologický kontext a zreteľné prvky národnostnej alebo inej neznášanlivosti, zohrávajú významnú rolu pri posúdení dôvodnosti poskytnutia azylovej ochrany žiadateľa, ktorý je súčasťou takejto skupiny. O to viac, ak táto skupina pácha ozbrojené útoky a svojou činnosťou tak mieri proti demokratickým princípom, spoločenskému usporiadaniu, či základným ľudským právam.“. 46. Dôkazy zhromaždené či už v administratívnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, považuje súd za dostatočný podklad pre posúdenie či už RDZ ako aj osobu žalobcu v súvislosti so splnením hmotnoprávnych podmienok pre udelenie azylu podľa § 8 zákona o azyle.
47. Z charakteristiky RDZ súdu vyplýva, že ruský dobrovoľnícky zbor je od začiatku zložený z osôb ktoré zastávajú krajne pravicové názory, o čom svedčí aj napr. článok portálu Novaya Gazeta Europe z 24. apríla 2023, ktorý informuje, že RDZ vytvorený v júli 2022 pozostával najmä z extrémne pravicových nacionalistov. O personálnom zložení RDZ vypovedá aj článok portálu The intercept z 8. júla 2023, ktorý informuje, že RDZ je väčšinou zložená z ruských ultranacionalistov a je nepopierateľne spojená s krajnou pravicou, pričom jej členovia často nosia nášivky s neonacistickými symbolmi. 48. Jedným zo zakladateľov RDZ, ktorý momentálne stojí na jej čele je G. C. H., vystupujúci pod pseudonymom G. K.. Ten podľa článku internetového magazínu politico z apríla 2024 prevádzkuje krajne pravicovú kolekciu oblečenia pod značkou „White Rex“ v podobe tričiek a čiapok označených bielymi nacionalistickými a xenofóbnymi symbolmi, ako aj nacistickým symbolom 88. Za snahu podkopávať liberálno-demokratickú ústavu mu bol podľa informácii webstránky Schengen news nemeckými úradmi v roku 2019 uložený 10 ročný zákaz vstupu do Schengenského priestoru. To isté médium cituje taktiež slová výkumníka pravicového extrémizmu E. L., podľa ktorého H. bol v posledných rokoch kľúčovou postavou extrémne pravicovej chuligánskej scény v Európe a jeho aktivity v oblasti bojových umení a jeho značka oblečenia „M. E.“ výrazne posunuli profesionalizáciu extrémne pravicového násilia. 49. V tomto kontexte potom súd hodnotil aj osobu žalobcu v otázke jeho účasti v RDZ. Teda že žalobca vedel o pozadí RDZ, a jej vodcu H. ako krajne pravicovej skupiny spojenou s neonacistikou scénou v Európe, najmä ak žalobca sám uviedol, že so súčasnými predstaviteľmi RDZ bol v kontakte už od svojho príchodu na F. v roku 2020 a žil s nimi. Súd sa taktiež nestotožnil s námietkou žalobcu, že sa RDZ zradikalizovala až postupne, keďže z informácii zhromaždených žalovaným, bol RDZ už od svojho založenia zložený z ruských nacionalistov a osôb spojených s krajnou pravicou. S tým súd spája aj tetovania žalobcu svastikou (hákovým krížom), ktorými sa podľa názoru súdu prihlásil k neonacistickému odkazu, ideológii odporujúcej základným hodnotám demokratickej spoločnosti. Obranu žalobcu v konaní, či už v administratívnom ako aj súdnom, najprv o tom, že sa nejedná o hákový kríž, ale o budhistický symbol a neskôr tvrdenie prezentované s tou obhajobou, že sa síce jedná o hákový kríž, avšak vytetovaný preto, „aby mu Ukrajinci hlavu neodrezali“ vyhodnotil súd ako zjavne účelovú. 50. Súd teda konštatuje, že nemožno poskytnúť azylovú ochranu z politických dôvodov osobe, ktorá sa hlási k ideológii, odporujúcej základným hodnotám demokratickej spoločnosti. 51. Ohľadom povahy RDZ a jej činnosti súd poukazuje na článok portálu Reuters zo dňa 05. júna 2023 ktorý informuje, že RDK založil krajne pravicový ruský štátny príslušník v auguste minulého roka (2022 pozn. súdu) a tvoria ju Rusi, pričom práve RDZ stála aj za útokom v Regióne Belgorod, pri ktorom bolo zajatých niekoľko vojakov RF. Podľa tohto článku RDZ podnikla ďalšie vpády na Ruské územie aj v marci a apríli toho roku. Vpád RDZ na ruské územie Belgorod v roku 2023 nebol v konaní sporný. Avšak je nejasný štatút RDZ ako ozbrojeného zboru, podľa článku Open democracy z 30. mája 2023, Generálny štáb ozbrojených síl Ukrajiny informoval, že RDZ nie je súčasťou oficiálnych ukrajinských ozbrojených síl. Podľa článku portálu Ukrajinská Pravda z 24. mája 2023, N. L. zástupca spravodajstva Ministerstva obrany Ukrajiny uviedol, že ukrajinská armáda nebola priamo zapojená do útoku, čo naznačuje, že išlo o vlastnú iniciatívu RDZ, poprel tiež, že by Ukrajina dodávala odbojovým silám akékoľvek vybavenie. Rovnako tak článok portálu Telewizija Polska z 22. mája 2023 informuje, že vysoký poradca ukrajinského prezidenta povedal, že Kyjev nemá nič spoločné s pondelkovou ozbrojenou operáciou v ruskom regióne Belgorod. Teda nemôžeme hovoriť o tom, že pri vpáde tohto zboru na ruské územie v roku 2023 tento zbor bol súčasťou armády Ukrajiny, alebo plnil oficiálne rozkazy Ukrajinskej armády, a nejednalo sa teda o akt terorizmu alebo obyčajného plienenia obyvateľstva ozbrojenou skupinou osôb. V tomto smere tunajší súd poukazuje aj na časť odôvodnenia zrušujúceho rozsudku Najvyššieho Správneho súdu Slovenskej republiky zo dňa 30.04.2024, „ neušlo pozornosti kasačného súdu, že táto organizácia podnikla ozbrojené útoky na pohraničné ruské územia. Podľa názoru kasačného súdu ozbrojené útoky a atentáty nemožno považovať za prostriedky politického odboja požívajúce najvyššiu formu medzinárodnej ochrany“. Pokiaľ teda nie je možné potvrdiť štatút RDZ ako súčasti oficiálnych ozbrojených síl Ukrajiny v prebiehajúcej vojne, je podľa názoru súdu potrebné hodnotiť tieto vpády RDZ na územie Ruskej federácie ako ozbrojený útok (atentát), ktorý nie je možné považovať za prostriedok politického odboja požívajúci najvyššiu formu medzinárodnej ochrany, teda dôvod na udelenie azylu podľa § 8 ods. 1 pís. b/ zákona o azyle. RDZ ako oficiálna súčasť ozbrojených síl Ukrajiny nebola preukázaná ani v doplňujúcom dokazovaní, ktoré nariadil tunajší súd po zrušujúcom rozsudku Najvyššieho Správneho súdu SR.
52. Z pohľadu RF môže byť žalobca z dôvodu vstupu do RDZ považovaný za vlastizradcu, za čo žalobcovi podľa čl. 275 Trestného zákona RF hrozí trest odňatia slobody na 12 až 20 rokov s peňažným trestom vo výške 500.000 RUB alebo vo výške mzdy alebo platu alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do troch rokov alebo bez neho. Uvedená výška trestu nie je neprimeraná, pričom aj v zmysle Slovenskej právnej úpravy podľa § 311 Trestného zákona vlastizrady sa dopustí občan SR, ktorý v spojení s cudzou mocou alebo s cudzím činiteľom spácha trestný čin úkladov proti SR, teroru, záškodníctva alebo sabotáže, za čo sa potrestá odňatím slobody na pätnásť rokov až dvadsaťpäť rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Teda samotnú výšku trestu za vlastizradu podľa ruských zákonov nemožno považovať za neprimeranú alebo za takú, ktorá by svojou mierou postihu napĺňala definíciu pojmu prenasledovania. 53. Pokiaľ sa jedná o možný trest žalobcu za konanie RDZ, ak by ho RF vyhodnotila ako formu terorizmu, o trestných činoch terorizmu pojednáva čl. 205 Trestného zákona RF. V ňom uvedené tresty sú odstupňované podľa konkrétneho trestného činu spájaného s terorizmom. Ich prehľad zhrnul žalovaný vo svojom rozhodnutí nasledovne: Za založenie teroristického spoločenstva v zmysle čl. 205.4 ods. 1 Trestného zákonníka RF hrozí trest odňatia slobody na 15 až 20 rokov s peňažným trestom vo výške do jedného milióna rubľov (cca 9.800 € pri súčasnom kurze) alebo vo výške mzdy alebo platu alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do piatich rokov a obmedzením slobody na jeden až dva roky alebo odňatím slobody na doživotie. Za účasť v teroristickom spoločenstve v zmysle čl. 205.4 ods. 2 Trestného zákonníka RF hrozí trest odňatia slobody na 10 až 15 rokov s peňažným trestom do výšky päťstotisíc rubľov alebo vo výške mzdy alebo platu alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do troch rokov alebo bez neho. Za organizovanie činnosti organizácie uznanej za teroristickú, hrozí podľa čl. 205.5 ods. 1 Trestného zákonníka RF trest odňatia slobody na 15 až 20 rokov s peňažným trestom vo výške do jedného milióna rubľov alebo vo výške mzdy alebo platu alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do piatich rokov a obmedzením slobody na jeden až dva roky alebo doživotným odňatím slobody. Za účasť na činnosti teroristickej organizácie hrozí podľa čl. 205.5 ods. 2 Trestného zákonníka RF trest odňatia slobody na 10 až 20 rokov s peňažným trestom vo výške do päťstotisíc rubľov alebo vo výške mzdy alebo iného príjmu odsúdeného na obdobie do troch rokov alebo bez neho. V zmysle našej právnej úpravy sa podľa § 297 Trestného zákona ten, kto založí alebo zosnuje teroristickú skupinu, je jej členom, je pre ňu činný alebo ju podporuje, potrestá odňatím slobody na 10 rokov až 15 rokov. Teroristický útok v zmysle § 419 Trestného zákona sa potrestá odňatím slobody na 20 až 25 rokov alebo trestom odňatia slobody na doživotie. Aj v tomto prípadne, obdobne ako pri trestoch za vlastizradu možno skonštatovať, že v prípade trestov v RF za činy spájané s terorizmom alebo s účasťou v teroristickej organizácii, nejde samo o sebe o tresty, ktoré by len zo svojej podstaty napĺňali znaky prenasledovania. Jedná sa samozrejme o prísne tresty, tak ako aj v prípade vlastizrady, ale to vyplýva zo samotnej povahy trestných činov a ich nebezpečnosti. Tresty za uvedené činy v RF sú však porovnateľné s trestami na Slovensku. 54. Na záver súd dodáva, že nakoľko žalobcovi v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozí vystavenie reálnej hrozbe vážneho bezprávia poskytol mu žalovaný podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle doplnkovú ochranu. 55. S poukazom na uvedené považuje súd napadnuté rozhodnutie žalovaného za vecne správne, a preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol. 56. O trovách kasačného konania správny súd rozhodoval podľa § 467 ods. 3 SSP v spojení s § 168 SSP. Správny súd žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech v kasačnom konaní, keďže žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. Preto žalovanému správny súd náhradu trov kasačného konania podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 3 SSP nepriznal. 57. O náhrade trov konania pred Správnym súdom v Bratislave rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 SSP tak, že žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania napriek tomu, že mal úspech vo veci. Keďže žalovanému voči žalobcovi nevznikli dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Prípadná kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia a podáva sa na Správnom súde v Bratislave v počte vyhotovení, zodpovedajúcom počtu účastníkov konania. (§ 443 SSP) Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu. (§ 439 ods. 3 SSP) V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).