Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave NR-15S/105/2019 4017200392 15. 11. 2023 JUDr. Lucia Tóth ECLI:SK:SpSBA:2023:4017200392.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lucie Tóth a členov senátu Mgr. Milady Artnerovej a JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., v právnej veci žalobcu: Happy Pets s.r.o., Prievidzská 1998, Handlová, IČO 36 806 927, právne zastúpený: JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom so sídlom Tyršovo nábrežie 1679/7, Košice, proti žalovanej: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Bajkalská 21/A, Bratislava 827 99, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. SK/0672/99/2016 zo dňa 21.04.2017, takto rozhodol: I. Správny súd žalobu z a m i e t a. II. Správny súd žalovanej právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. III. Správny súd p r i z n á v a žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: I. Priebeh administratívneho konania a stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia 1. Na základe kontroly vykonanej v dňoch 05.08.2016 a 26.08.2016 pracovníkmi Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj v prevádzkarni žalobcu - Chovateľské potreby Happy Pets, M. Benku 1 /A, HM Tesco Topoľčany, bolo voči žalobcovi začaté správne konanie, v ktorom bolo po vyjadrení žalobcu ku kontrolným zisteniam vydané Inšpektorátom Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj (ďalej aj „prvostupňový orgán“) rozhodnutie č. P/0244/04/16 zo dňa 25.10.2016 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správny orgán prvého stupňa uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, v znení účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) pokutu vo výške 600,- eur pre porušenie povinnosti: a) podľa § 10a ods. 1 písm. k/ zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže v čase kontroly dňa 26.08.2016 bol vo vyššie uvedenej prevádzke žalobcu pri došetrení podnetu č. 474/2016 vykonaný kontrolný nákup 1ks strojčeka na strihanie psov VK MOSER 1400 v hodnote 60 eur, pričom predávajúci pred uzavretím zmluvy (pred uskutočnením kontrolného nákupu) žiadnym spôsobom neposkytol inšpektorom Slovenskej obchodnej inšpekcie vystupujúcim v pozícii spotrebiteľov informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov v prípadoch ustanovených osobitným predpisom (zákon č. 391/2015 Z. z. o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov a o zmene a doplnení niektorých zákonov);
b) podľa § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, keďže v čase kontroly dňa 26.08.2016 bolo v prevádzke žalobcu zistené, že predávajúca prichádzajúca do styku so spotrebiteľom nemala označenie alebo odev, ktorý by ju odlíšil od spotrebiteľa; c) podľa § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď v čase kontroly dňa 05.08.2016 bolo v prevádzke žalobcu zistené, že ako predávajúci zamietol reklamáciu spotrebiteľky uplatnenú na strojček na strihanie psov MOSER, ktorú si spotrebiteľka uplatnila osobne dňa 04.07.2016, pričom reklamáciu zamietol bez odborného posúdenia v zmysle § 2 písm. n/ zákona o ochrane spotrebiteľa, hoci reklamácia bola uplatnená počas prvých 12 mesiacov od kúpy, keďže výrobok bol zakúpený dňa 20.03.2016. 2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaná rozhodnutím č. SK/0672/99/2016 zo dňa 21.04.2017 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) zamietla a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdila, pričom sa stotožnila s jeho skutkovými i právnymi závermi a odvolacie námietky sťažovateľa vyhodnotila ako nedôvodné. 3. Žalovaná zdôraznila, že inšpektormi bolo pri kontrole vykonanej dňa 05. 08. 2016 a 26. 08. 2016 zistené, že predávajúci v kontrolovanej prevádzke žiadnym spôsobom nezabezpečil informáciu pre spotrebiteľa o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov, porušil povinnosť predávajúceho zabezpečiť, aby jeho zamestnanci v prevádzkarni boli označením alebo odevom odlíšení od spotrebiteľov, čím bolo porušené ustanovenie § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa a nakoniec bolo zistené, že žalobca zamietol reklamáciu výrobku uplatnenú v prvých 12 mesiacoch od kúpy, a to bez odborného posúdenia. 4. Žalovaná poukázala, že prvostupňový orgán vykonal dostatočné dokazovanie a spoľahlivo zistil skutkový stav, prvostupňové rozhodnutie netrpí žiadnymi vadami. Prvostupňový správny orgán neodoprel žalobcovi vyjadriť sa k zisteným nedostatkom a skutočnostiam. Z inšpekčného záznamu jednoznačne vyplýva, ktoré ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa boli porušené a pokiaľ žalobca chcel spochybniť zistený skutkový stav veci, mal tak urobiť, pretože dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia, ktoré by bolo odlišné od zistenia skutkového stavu inšpektormi, bolo len na žalobcovi. 5. K námietke žalobcu o nenariadení ústneho pojednávania žalovaná uviedla, že zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) neukladá správnemu orgánu povinnosť nariaďovať pojednávanie, ale ukladá sa mu posúdenie vhodnosti nariadiť pojednávanie, pokiaľ by malo svoje opodstatnenie. Podkladom pre vydanie rozhodnutia správneho orgánu bol inšpekčný záznam, ktorý predstavuje základný dokument informujúci o výsledku kontroly, v ktorom bol presne popísaný skutkový stav, všetky kontrolou zistené nedostatky a ktorý nesporne preukazuje protiprávne konanie zo strany žalobcu. V danom prípade zistené porušenia povinnosti predávajúceho sú v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa správnymi deliktami, kde nemožno hovoriť o zavinení. Ide o objektívnu zodpovednosť, teda žalobca zodpovedá za protiprávne konania tak seba, ako aj svojich zamestnancov, bez ohľadu na zavinenie, resp. iné okolnosti, v dôsledku ktorých k porušeniu zákona došlo. 6. K námietke žalobcu o neurčitosti, nepreskúmateľnosti pojmu „predávajúca“ žalovaná zdôraznila, že žalobca ako predávajúci objektívne zodpovedá aj za konanie svojich zamestnancov, bez ohľadu na všetky ostatné okolnosti. 7. Žalovaná k porušeniu ustanovenia § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa uviedla, že servisný záznam zo dňa 11. 07. 2016, nie je možné považovať za odborné posúdenie v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, pretože nespĺňa náležitosti podľa § 18a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého odborné posúdenie musí obsahovať a/ identifikáciu osoby, ktorá vykonáva odborné posúdenie, b/ presnú identifikáciu posudzovaného výrobku, c/ popis stavu výrobku, d/ výsledok posúdenia, e/ dátum vyhotovenia odborného posúdenia. 8. K výške pokuty uviedla, že v prípade zisteného porušenia zákona je správny orgán povinný pristúpiť k uloženiu postihu, s tým, že výška pokuty, ktorá plní preventívnu funkciu, bola primeraná zisteným skutočnostiam. Prvostupňový orgán pri určení výšky pokuty prihliadol na všetky okolnosti daného prípadu a žalobcovi uložil pokutu v dolnej hranici zákonnej sadzby v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa.
II. Žaloba 9. Žalobou zo dňa 10.06.2017, doručenou Krajskému súdu v Nitre dňa 14.06.2017 sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia, vrátenia veci žalovanej na ďalšie konanie a náhrady trov konania. 10. Žalobca namietal neurčitosť a nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia prvostupňového orgánu, ktorý neobsahuje presný popis skutku, prípadne uvedenie iných skutočností potrebných k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným správnym deliktom. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí neodstránila vady prvostupňového rozhodnutia, keď ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva, ktorá osoba nemala mať označenie odlišné od spotrebiteľov a prečo aparát žalovanej nekontroloval aj písomné informácie uvedené v reklamačnom poriadku, kde mohli byť uvedené informácie o alternatívnom riešení sporov. Skutkové vymedzenie predmetu administratívneho konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte spočíva v špecifikácii správneho deliktu, aby sankcionované konanie nemohlo byť zameniteľné s iným konaním. Prvostupňové rozhodnutie bolo bez špecifikácie osoby, ktorá nemala mať oblečenie odlišné od spotrebiteľov, pričom k dokázaniu odlišného oblečenia bolo nevyhnutné uviesť aj špecifikáciu oblečenia, v ktorom bola nemenovaná osoba v čase kontroly oblečená, ako základný predpoklad na porovnávanie dvoch oblečení a vyvodenie výsledku o odlišnom oblečení zamestnanca žalobcu a spotrebiteľov. 11. Z napadnutého rozhodnutia tiež nie je zrejmé, čoho a akým nespochybniteľným spôsobom sa žalobca dopustil. Hoci žalobca v priebehu administratívneho konania uviedol, že predavačka si zabudla obliecť firemné tričko, táto skutočnosť nezbavovala žalovanú povinnosti tvrdenia inšpektorov aj riadne dokázať, keďže aj iné oblečenie, ktoré mohla mať predavačka v čase kontroly na sebe, mohlo byť odlišné od oblečenia spotrebiteľov. Žalovaná tak s rozumnou mierou istoty nevyvrátila iné varianty skutkového stavu; inšpektori mali predložiť dôkaz o skutočnom oblečení osoby, ktorej oblečenie hodnotili ako dôkaz, je neprípustné vychádzať len z tvrdení inšpektorov na základe ich subjektívnych vnemov. 12. Žalobca ďalej namietal nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozhodnutia, keď nebolo uvedené, ktoré podklady žalovaná použila pre rozhodnutie a ktoré nie, pričom zoznam použitých podkladov mala uviesť v odôvodnení rozhodnutia; neboli uvedené ani dôvody, pre ktoré iné podklady nepoužila respektíve ich nepotrebovala, čo je v rozpore s § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Žalobca rovnako nemal vedomosť, či prvostupňový orgán vychádzal aj z odborného stanoviska k reklamovanému výrobku. 13. Žalobca tiež namietal, že bolo porušené jeho právo byť v administratívnom konaní vypočutý a bola porušená zásada ústnosti, keďže ústne pojednávanie a výsluchy inšpektorov by prispeli k dostatočnému a objektívnemu objasneniu veci, o vykonaných dôkazoch nebola prvostupňovým orgánom spísaná zápisnica za účasti žalobcu, vo veci sa nemohol ústne vyjadriť, ani byť prítomný pri výsluchu svedkov a klásť im otázky. Žalobcovi ani nebolo oznámené, že sa bude viesť konanie bez ústneho pojednávania. 14. Žalovaná sa nevysporiadala s povahou veci, ktorá bola výsledkom konania a vnímania určitých osôb, ktorých objektívnosť má žalobca právo spochybniť, hlavne pokiaľ sa z rozhodnutia nedozvie skutočnosti, ktoré by ho presvedčili o objektívnosti a nespochybniteľnosti konania inšpektorov. V každom správnom konaní o správnom delikte, ktoré má spĺňať požiadavky Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), je potrebné vykonať ústne pojednávanie pred prvostupňovým orgánom, najmä keď žalobca vyvíjal dostatočnú a opakovanú súčinnosť za účelom dostatočného a objektívneho objasnenia veci. Žalobca na ústne pojednávanie predvolaný nebol, ktorým postupom mu bolo odňaté právo na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy. V prípade, ak sa určitá skutočnosť môže preukázať výsluchom účastníka konania, prípadne ďalších osôb, nemôže správny orgán bez ďalšieho tento dôkaz neuskutočniť, a to tým viac, ak niet inej možnosti ako danú skutočnosť preukázať. Prvostupňový orgán v takejto situácii nemal vydať rozhodnutie len z dôvodu, že porušenie právneho predpisu tvrdili inšpektori, keď sa ponúkalo vykonanie iných vhodných dôkazov na preukázanie tvrdení inšpektorov. 15. Žalobca tiež namietal, že neboli vykonané dostatočné dôkazy preukazujúce spáchanie správneho deliktu. Pokiaľ prvostupňový orgán vychádzal z inšpekčného záznamu, tento nebol ako dôkaz vykonaný, keďže nebolo nariadené ústne pojednávanie a žalobcovi nebolo oznámené, že dokazovanie sa bude vykonávať mimo ústneho pojednávania. Prvostupňový orgán mal vo veci nariadiť ústne pojednávanie,
dôsledne objasniť žalobcom namietané skutočnosti a konfrontovať stav aj s inšpektormi. Samotný inšpekčný záznam nepostačuje na preukázanie relevantných skutočností. Žalovaná bez pochybností nevyriešila otázku oblečenia a označenia osoby, ktorá mala prichádzať do styku so zákazníkmi a poskytnutie informácie o alternatívnom riešení sporov v reklamačnom poriadku, ktorý bol vyvesený na viditeľnom mieste pre spotrebiteľa. Žalobca síce v správnom konaní uviedol, že predavačka si zabudla obliecť firemné oblečenie, čo ale neznamená, že nemohla byť odetá odlišne od spotrebiteľov; informáciu o alternatívnom riešení sporov mohol žalobca poskytnúť v reklamačnom poriadku, pričom nebol opísaný stav reklamačného poriadku. Žalovaná sa môže opierať len o dôkazy o skutočnom oblečení predavačky a o obsahu reklamačného poriadku dokumentačným spôsobom, nepostačuje vychádzať z inšpekčného záznamu, keďže tento je len nosičom informácie o možnom dôkaznom prostriedku. III. Vyjadrenie k žalobe 16. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 17.07.2017 navrhla žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, keďže napadnuté rozhodnutie považovala za zákonné, vydané na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu. 17. Žalovaná zdôraznila, že skutková veta v napadnutom ako aj prvostupňovom rozhodnutí bola presne a dostatočne určito formulovaná, vo výroku boli presne a nezameniteľne identifikované skutky, ktoré boli porušením § 10a ods. 1 písm. k), § 15 ods. 3 a § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa, bol konkretizovaný účastník konania /žalobca/, kontrolný orgán, dátum a miesto výkonu kontrol v prevádzkarni žalobcu (t. j. čas a miesto spáchania správneho deliktu), stručné popísanie skutkového stavu, ako aj ustanovenia právneho predpisu, čím bola daná nezameniteľnosť skutku. Odôvodnenie rozhodnutia obsahuje logickú a právnu argumentáciu, ktorá umožňuje aj priemernému adresátovi pochopiť, na základe akých právnych skutočností bol zistený skutkový stav, správnosť aplikovaných právnych noriem a právne závery nevybočujúce z logiky aplikácie práva a vedúce k myšlienke obsiahnutej vo výrokovej časti rozhodnutia. Žalobca od počiatku správneho konania nemal pochybnosť o akom skutku bolo vedené konanie, čoho dôkazom je aj písomné vyjadrenie žalobcu k začiatku správneho konania. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/286/2015 zo dňa 25.01.2017, podľa ktorého je výrok za správny delikt, o aký ide vo veci samej, dostatočný a dostatočne špecifikovaný a nemohol byť zamenený s iným. 18. Zistenia inšpektorov počas kontroly, boli počas konania potvrdené písomným vyjadrením žalobcu k dôvodom kontroly, ktorý k porušeniu § 10 ods. 1 písm. k) zákona o ochrane spotrebiteľa uviedol, že tento nedostatok mu neúmyselne unikol z pozornosti; k porušeniu § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa malo dôjsť individuálnym zlyhaním zamestnanca, ktorý si ráno neobliekol firemné oblečenie, ktoré by ho odlíšilo od spotrebiteľa. 19. Žalovaná k povinnosti podľa § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľov zdôraznila, že na prvý pohľad musí byť spotrebiteľovi zrejmé, kto je predávajúci. Zo zaznamenaného skutkového stavu jednoznačne vyplýva, že zamestnankyňa žalobcu nesplnila zákonnú povinnosť byť odlíšená od spotrebiteľa, pričom uvedenie mena a priezviska nie je pre vec podstatné, keďže žalobca ako predávajúci objektívne zodpovedá za konanie svojich zamestnancov, bez ohľadu na ostatné skutočnosti. 20. K porušeniu povinností podľa § 10a ods. 1 písm. k) zákona o ochrane spotrebiteľov žalovaná poukázala, že kontrolóri v postavení spotrebiteľa vykonali u žalobcu kontrolný nákup, avšak žalobca si pred uzavretím kúpnej zmluvy nesplnil informačnú povinnosť a neinformoval o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov. Pri následnej kontrole bolo zistené, že žalobca spotrebiteľov o tejto možnosti žiadnym spôsobom neinformuje, pričom bola vykonaná aj kontrola reklamačného poriadku; žalobca vo vysvetlení k inšpekčnému záznamu ani vo vyjadrení k oznámeniu o začatí správneho konania uvedenú skutočnosť nenamietal. Uvedené náležitosti neboli vo sfére vnímania inšpektorov, ktorí sú na zisťovanie uvedených údajov pripravovaní a školení, a teda je ťažko očakávať od priemerného spotrebiteľa, že si tieto údaje zistí sám. 21. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia žalovaná s poukazom na § 47 ods. 3 Správneho poriadku uviedla, že správny orgán nemá povinnosť uviesť v odôvodnení podklady rozhodnutia vo forme ich zoznamu (podľa názvu), podstatné je uviesť skutočnosti, ktoré boli pre rozhodnutie podkladom. Správny poriadok upravuje materiálnu stránku veci, keď samotné podklady, z ktorých dané skutočnosti
vychádzajú, sú obsiahnuté v spisovom materiáli, do ktorého mal žalobca možnosť nazrieť v priebehu správneho konania. Naviac v prvostupňovom rozhodnutí bol popísaný postup správneho orgánu vychádzajúci z jednotlivých podkladov z chronologického hľadiska. 22. K porušeniu práva byť vypočutý žalovaná poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/286/2015 zo dňa 25.01.2017, z ktorého vyplýva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou. Prvostupňový orgán disponoval dostatočnými podkladmi preukazujúcimi porušenie zákona, vyhodnotil, že ústne pojednávanie nebolo potrebné nariaďovať, a to so zreteľom na písomné vyjadrenie konateľa žalobcu k dôvodom konania zisteným pri kontrole, v ktorom žalobca žiadnym spôsobom nespochybnil zistené porušenia zákona o ochrane spotrebiteľov, ale pochybenie priznal. Vzhľadom na zistenia inšpektorov, písomné vyjadrenie žalobcu k začatiu správneho konania, a teda na dostatočne zistený skutkový stav, nariadenie ústneho pojednávania by nezmenilo skutkový stav zistený v čase kontroly. 23. Zo strany správneho orgánu nedošlo k porušeniu procesných práv, keď v súlade so zásadou jednotnosti konania mohol žalobca podávať vyjadrenia, návrhy, námietky a navrhovať a predkladať dôkazy na podporu svojich tvrdení počas celého správneho konania. Žalobcovi bola daná možnosť vyjadriť sa k dôvodom konania popísaným v oznámení o začatí správneho konania v súlade s § 32 ods. 2 Správneho poriadku, pričom žalobca zaslal správnemu orgánu vyjadrenie, v ktorom písomne priznal porušenie § 10a ods. 1 písm. k/ ako aj § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa. V podanom odvolaní žalobca nepredložil žiaden dôkaz, resp. neuviedol také skutočnosti, ktoré by mali vplyv na prehodnotenie porušenia zákona; žalobca taktiež počas konania nepožiadal správny orgán napr. o zaslanie kópie inšpekčného záznamu, rovnako nevyužil právo na nazretie do spisu. 24. Žalovaná zdôraznila, že vykonávanie dôkazov patrí správneho orgánu, ktorý v prejednávanej veci na základe zistených skutočností zaznamenaných v inšpekčných záznamoch zo dňa 05.08.2016 a 26.08.2016 potvrdených písomným vyjadrením žalobcu k začatiu správneho konania, dospel k záveru, že skutkový stav bol dostatočne zistený a ďalšie dokazovanie nebolo potrebné vykonať. Kontrola bola vykonaná v súlade s právnymi predpismi a skutkový stav bol správne posúdený a popísaný v inšpekčnom zázname, ktorý patrí medzi relevantné podklady pre rozhodnutie. Záznam z kontroly predstavuje základný dokument informujúci o výsledku kontroly, v ktorom konajúci inšpektori opíšu zistený stav na mieste samom, k čomu sa vyjadrí zodpovedná osoba a správnosť záznamu potvrdí svojim podpisom resp. uvedie, s čím nesúhlasí. IV. Replika 25. Žalobca v replike zo dňa 28.08.2014 zdôraznil, že z výroku rozhodnutia ani z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, ktorý zamestnanec nemal mať odlišný odev od spotrebiteľov ani nemal mať označenie, resp. ak žalovaná nedokázala aký odev mal mať určený zamestnanec v čase kontroly odetý, nie je zrejmé, na základe čoho posúdila, že jeho odev nebol odlišný od spotrebiteľov. Pri zásahu do práv žalobcu nie je možné vychádzať len zo všeobecných tvrdení a neoveriť toto tvrdenie dokázaním a určením konkrétnych osôb, ktoré sa mali spáchania správneho deliktu zúčastniť. Žalovaná rovnako žiadnym spôsobom neurčila vo výroku rozhodnutia, že žalobca nemal podať informácie spotrebiteľovi o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov, keďže žalovaná toto svoje konštatovanie žiadnym spôsobom nedokázala. Pokiaľ by bol žalobca postihovaný len za tvrdenie pracovníkov žalovanej bez riadneho a relevantného preukázania a dokázania, potom by takého postihovanie bolo výsledkom formálneho fungovania právneho štátu, keď je postačujúce na uloženie postihu len tvrdenie určitej osoby v postavení inšpektora. 26. Žalobca zdôraznil, že ani určité priznanie pred správnym orgánom nie je dôvodom na nevykonanie dôkazov a preukázanie skutočností, keďže dostatočne a preukázateľne rozporoval spôsob zisťovania stavu. V prípade žalobcu nešlo len o právne posúdenie veci, ale išlo o priame ovplyvňovanie spáchania správneho deliktu osobným správaním sa a osobným konaním aparátu žalovanej, ktoré bolo ovplyvnené ich pocitmi, vnemami. Žalovaná pri správnych deliktoch, ktoré zisťuje len z vyjadrení zúčastnených pracovníkov, nezabezpečuje k tvrdeniu svojich pracovníkov aj materiálny dôkaz, pričom zákon č. 128/2002 Z. z. o štátnej kontrole vnútorného trhu vo veciach ochrany spotrebiteľa a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. o štátnej kontrole vnútorného trhu“) v § 4 ods. 3 písm. f/ jej to umožňuje. Len reprodukcia vyjadrení pracovníkov žalovanej o porušení právnych ustanovení nie je dôkazom v správnom konaní. 27. Žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/123/2015 zo dňa 26. 04. 2017, ktorým bolo zrušené rozhodnutie totožnej žalovanej z dôvodu, že účastník správneho konania taktiež nebol vypočutý a nebolo nariadené ústne pojednávanie, čím bol porušený čl. 6 Dohovoru, ako aj odporúčanie č. 91 Výboru ministrov. Právo účastníka konania aktívne sa zúčastňovať na konaní je premietnuté do zásady aktívnej súčinnosti účastníkov konania, bližšie je táto zásada konkretizovaná v ustanoveniach § 23 a § 33 Správneho poriadku. Inšpekčný záznam nepovažoval žalobca za podklad pre rozhodnutie, pričom žalovaná nedisponuje žiadnym dôkazom, len poznámkami inšpektorov a vyjadrením konateľa žalobcu. V. Priebeh správneho súdneho konania 28. Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne príslušný podľa § 195 písm. a), c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.06.2023 (ďalej len „SSP) podanú žalobu prejednal, pričom dospel k záveru, že žalobcom podaná žaloba nie je dôvodná, a preto ju postupom podľa § 190 SSP rozsudkom č. k. 23Sa/62/2017 – 56 zo dňa 11.12.2017 zamietol. 29. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe žalobcom podanej kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 23Sa/62/2017 – 56 zo dňa 11.12. 2017, napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že vo veci rozhodoval nesprávny obsadený súd. Správnu žalobu proti rozhodnutiu žalovaného o správnom delikte žalobcu totiž prejednala a vo veci rozhodla sudkyňa krajského súdu a nie senát tohto súdu, pričom ide o taký procesný nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť a ktorý spôsobuje zmätočnosť rozhodnutia krajského súdu. Úlohou krajského súdu v ďalšom konaní bolo vec znovu prejednať a rozhodnúť pred príslušným senátom určeným platným rozvrhom práce krajského súdu. VI. Právne závery správneho súdu 30. Zákonom č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o správnych súdoch“) bol okrem iného zriadený aj Správny súd v Bratislave, ktorý začal svoju činnosť 1. júna 2023. V zmysle § 3 písm. b) Zákona o správnych súdoch: „ak § 4 ods. 1 neustanovuje inak, výkon súdnictva prechádza od 1. júna 2023 z krajských súdov na správne súdy vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. júna daná právomoc správnych súdov, a to z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave.“ Vec bola na základe uvedenej zmeny právnej úpravy, v súlade s Rozvrhom práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2023 v znení Dodatku č. 1 náhodným výberom pridelená senátu 4S Správneho súdu v Bratislave a je vedená pod sp. zn. NR-15S/105/2019. 31. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 10, § 13 ods. 1 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej vrátane konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a to aj z hľadísk uvedených v § 195 SSP, keďže prejednávaná žaloba je správnou žalobou vo veciach správneho trestania (§ 194 a nasl. SSP) a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. O žalobe rozhodol bez nariadenia pojednávania, keďže boli splnené podmienky podľa § 107 ods. 2 SSP, keď ani jeden z účastníkov konania nežiadal nariadenie pojednávania. Deň vyhlásenia rozsudku bol zverejnený najmenej päť dní vopred na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 15.11.2023 (§ 137 ods. 4 SSP). 32. Podľa § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté. 33. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
34. Podľa § 194 ods. 1, 2 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 35. Podľa § 195 SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak a) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci alebo skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, b) ide o skúmanie otázky zániku zodpovednosti za priestupok, uplynutia prekluzívnej lehoty alebo premlčacej lehoty, v ktorej bolo možné vyvodiť zodpovednosť za iný správny delikt alebo za iné podobné protiprávne konanie, c) ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie, d) ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania, e) ide o skúmanie, či uložený druh sankcie a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy. 36. Podľa § 10a ods. 1 písm. k) zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný pred uzavretím zmluvy alebo ak sa zmluva uzatvára na základe objednávky spotrebiteľa pred tým, ako spotrebiteľ odošle objednávku, ak nie sú tieto informácie zjavné vzhľadom na povahu výrobku alebo služby, spotrebiteľovi jasným a zrozumiteľným spôsobom oznámiť informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov v prípadoch ustanovených osobitným predpisom. 37. Podľa § 15 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci a jeho zamestnanci v prevádzkarni, ktorí prichádzajú do styku so spotrebiteľom, musia mať označenie alebo odev, ktoré ich odlíši od spotrebiteľa; táto povinnosť sa nevzťahuje na predaj na trhových miestach. 38. Podľa § 18 ods. 6 zákona o ochrane spotrebiteľa, ak spotrebiteľ reklamáciu výrobku uplatnil počas prvých 12 mesiacov od kúpy, môže predávajúci vybaviť reklamáciu zamietnutím len na základe odborného posúdenia; bez ohľadu na výsledok odborného posúdenia nemožno od spotrebiteľa vyžadovať úhradu nákladov na odborné posúdenie ani iné náklady súvisiace s odborným posúdením. Predávajúci je povinný poskytnúť spotrebiteľovi kópiu odborného posúdenia odôvodňujúceho zamietnutie reklamácie najneskôr do 14 dní odo dňa vybavenia reklamácie. Tým nie je dotknutá povinnosť predávajúceho podľa odseku 9. 39. Podľa § 18a ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, odborné posúdenie musí obsahovať a) identifikáciu osoby, ktorá vykonáva odborné posúdenie, b) presnú identifikáciu posudzovaného výrobku, c) popis stavu výrobku, d) výsledok posúdenia, e) dátum vyhotovenia odborného posúdenia. 40. Podľa § 18a ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, na odborné posúdenie, ktoré neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, sa neprihliada. 41. Podľa § 20 ods. 1 zákona ochrane spotrebiteľa, dozor nad dodržiavaním povinností ustanovených týmto zákonom vykonávajú orgány dozoru. Ak nemožno pôsobnosť orgánu dozoru určiť, je na výkon dozoru a kontroly príslušná Slovenská obchodná inšpekcia. 42. Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, za porušenie povinností ustanovených týmto zákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru výrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66 400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur.
43. Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h) a § 21 a § 26a, ak osobitný zákon neustanovuje inak. 44. Podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán nariadi ústne pojednávanie, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu, alebo ak to ustanovuje osobitný zákon. Ak sa má pri ústnom pojednávaní uskutočniť ohliadka, uskutočňuje sa ústne pojednávanie spravidla na mieste ohliadky. 45. Podľa § 34 ods. 3 Správneho poriadku, účastník konania je povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. 46. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 47. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 48. Podľa § 3 ods. 1 zák. o štátnej kontrole vnútorného trhu, orgánom kontroly vnútorného trhu je Slovenská obchodná inšpekcia; vo svojej kontrolnej a rozhodovacej činnosti je nezávislá. 49. Podľa § 4 ods. 1 zák. o štátnej kontrole vnútorného trhu, Slovenská obchodná inšpekcia kontroluje vnútorný trh podľa § 2 a podľa osobitných predpisov. 50. Podľa § 5 ods. 1 zák. o štátnej kontrole vnútorného trhu, kontrolu vnútorného trhu vykonáva Slovenská obchodná inšpekcia prostredníctvom inšpektorov, ktorí sú zamestnancami Slovenskej obchodnej inšpekcie. 51. Predmetom súdneho správneho prieskumu bola zákonnosť rozhodnutia žalovanej o uložení pokuty vo výške XXX,- eur žalobcovi za spáchanie správneho deliktu na skutkovom základe uvedenom v bode 1 tohto rozsudku. Žalobca považoval napadnuté rozhodnutie za neurčité a nezrozumiteľné (i), nedostatočne odôvodnené (ii), vydané bez nariadenia ústneho pojednávania (iii) a bez dostatočne zisteného skutkového stavu (iv). 52. Správny súd k namietanej neurčitosti a nezrozumiteľnosti napadnutého a prvostupňového rozhodnutia uvádza, že argumenty žalobcu v tejto súvislosti považoval za účelové, nemajúce vplyv na zákonnosť prvostupňového rozhodnutia. Vo vzťahu k oblečeniu zamestnankyne žalobcu z vyjadrenia žalobcu k dôvodom konania zisteným pri kontrole dňa 26.08.2016 a 05.08.2016, ktoré bolo doručené inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre dňa 06.10.2026 (č. l. 27 administratívneho spisu) vyplýva, že vo vzťahu k porušeniu povinnosti zamestnankyne mať označenie alebo odev, ktoré ju odlíšilo od spotrebiteľa, sa jednalo o individuálne zlyhanie zamestnankyne, ktorá si neobliekla firemné oblečenie. Z tohto vyjadrenia žalobcu je jednak nepochybné, že disponuje vlastným firemným oblečením, ktoré sú zamestnanci povinní pri styku so spotrebiteľmi nosiť a zároveň aj to, že firemné oblečenie v čase výkonu kontroly nemala zamestnankyňa žalobcu oblečené. 53. Pokiaľ žalobca namietal, že vo výroku napadnutého a prvostupňového rozhodnutia chýba opis oblečenia zamestnankyne a uvedenie jej mena a priezviska, čo spôsobuje ich neurčitosť a nepreskúmateľnosť, správny súd dospel k záveru, že vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia je presne a nezameniteľne identifikovateľný skutok, ktorý bol porušením troch ustanovení zákona o ochrane spotrebiteľa, pričom vo výroku je konkretizovaný účastník konania, čas, miesto výkonu kontroly, dostatočne jasné stručné popísanie skutkového stavu ako aj porušenia príslušných ustanovení právneho predpisu, čím je daná nezameniteľnosť tohto rozhodnutia s iným rozhodnutím.
54. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v špecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver je vyvoditeľný priamo z § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne aj rozhodnutia o správnych deliktoch je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To možno zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Taká miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia prekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej, pre určenie rozsahu dokazovania, a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom treba odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak sú tieto náležitosti uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého možno zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok možno vynútiť exekúciou (z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 59/2016 zo dňa 28.06.2018). 55. Aj v súlade s vyššie citovanými závermi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky správny súd považoval výrok prvostupňového rozhodnutia za súladný s § 47 ods. 2 Správneho poriadku, keď nepochybne vyplýva akým konaním, v akom čase a mieste sa žalobca dopustil správneho deliktu a ktoré ustanovenia zákona o ochrane spotrebiteľa porušil, pričom na uvedené nemá vplyv ani neuvedenie mena a priezviska zamestnankyne žalobcu a opis jej oblečenia vo výroku prvostupňového rozhodnutia, keďže tieto skutočnosti nepovažoval správny súd za potrebné na to, aby správny delikt nemohol byť zamenený s iným deliktom. 56. Žalobca tiež namietal, že uvedenie oblečenia zamestnankyne žalobcu vo výroku prvostupňového rozhodnutia bolo základným predpokladom na porovnávanie dvoch oblečení a vyvodenie výsledku o odlišnom oblečení zamestnanca žalobcu a spotrebiteľov a v tejto súvislosti tak nebol skutkový stav dostatočne zistený. Správny súd zdôrazňuje, že samotný žalobca neuviedol, ani bližšie nešpecifikoval aké konkrétne oblečenie mala mať zamestnankyňa oblečené, ani dôvody, pre ktoré by toto konkrétne oblečenie súčasne umožňovalo jej identifikáciu ako zamestnankyne žalobcu. Nie je vecou správneho súdu (a napokon ani správneho orgánu), aby domýšľal všetky alternatívy skutkového priebehu deja, ktorý samotný žalobca v priebehu administratívneho konania ani nespochybnil a zároveň ani v správnej žalobe nepredostrel vlastnú verziu skutkového deja. Pokiaľ žalobca namietal, že žalovaná nevyvrátila iné varianty skutkového stavu, bolo práve vecou žalobcu označiť a identifikovať odev vlastnej zamestnankyne a predostrieť argumenty, z ktorých by bolo nepochybné, že aj takýto odev / mimo firemného oblečenia/ spĺňa podmienky jednoznačného odlíšenia od bežného spotrebiteľa, pričom toto odlíšenie musí byť zrejmé bez potreby jeho ďalšieho skúmania, t. j. pri bežnom vnímaní zmyslami priemerný spotrebiteľ má vedomosť o tom, kto je v danej prevádzke predávajúcim. S takto špecifikovanou námietkou by správny súd (rovnako aj žalovaná) bol povinný sa vysporiadať, keď nie je cieľom súdneho prieskumu hypoteticky sa vyjadrovať k nijako nekonkretizovaným možným alternatívnym dejom. 57. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil súd námietku žalobcu, že vo výroku ani v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia nebol uvedený dôvod prečo aparát žalovaného nekontroloval aj písomné informácie uvedené v reklamačnom poriadku, kde mohli byť uvedené informácie o alternatívnom riešení sporov. Z vyjadrenia žalobcu k dôvodom konania zisteným pri kontrole dňa 26.08.2016 a 05.08.2016, ktoré bolo doručené inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre dňa 06.10.2026 (č. l. 27 administratívneho spisu) vyplýva, že vo vzťahu k porušeniu povinnosti pred uzavretím zmluvy spotrebiteľovi jasným a zrozumiteľným spôsobom oznámiť informáciu o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia, tento nedostatok informovanosti unikol pozornosti žalobcu. Z uvedeného je zrejmé, že žalobca informáciu o alternatívnom riešení sporu neposkytol žiadnym spôsobom, a to ani odkazom na reklamačný poriadok, čo napokon vyplýva aj z výroku prvostupňového rozhodnutia.
58. Z inšpekčného záznamu vyhotoveného pri kontrole v prevádzkarni žalobcu dňa 26.08.2016 (č. l. 19 administratívneho spisu) je zrejmé, že v prevádzkarni sa na viditeľnom mieste dostupnom spotrebiteľovi nachádzal reklamačný poriadok a súčasne, pred uzavretím kúpnej zmluvy nebola inšpektorom (konajúcim v pozícii spotrebiteľa) žiadnym možným spôsobom oznámená jasne a zrozumiteľne informácia o možnosti obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov, a to ani ústne. 59. Správny súd zdôrazňuje, že aj v prípade, že predmetná informácia bola súčasťou reklamačného poriadku, bol žalobca povinný oznámiť spotrebiteľom jasným a zrozumiteľným spôsobom, že možnosť obrátiť sa na subjekt alternatívneho riešenia sporov je riešená v reklamačnom poriadku a túto informáciu mal sprístupniť spotrebiteľom na viditeľnom mieste tak, ako mu to ukladá § 10a ods. 1 písm. k) zákona o ochrane spotrebiteľa. To, že sa takáto možnosť mohla nachádzať v reklamačnom poriadku, nie je pre spotrebiteľa jasné a zrozumiteľné oznámenie tak, ako to vyžaduje zákon o ochrane spotrebiteľa. Bežný spotrebiteľ pred každým nákupom neskúma obsah reklamačného poriadku, pre prípad, že by sa tam mohli nachádzať informácie, ktoré majú pre neho význam. Naviac samotný žalobca v podanej žalobe ani netvrdil, že informácie o alternatívnom riešení sporov boli v rozhodnom čase uvedené priamo v reklamačnom poriadku, ale len to, že tam uvedené mohli byť, ktorý argument je tak len úvahou žalobcu bez skutkovej relevancie. 60. Rovnako námietku žalobcu o neuvedení zoznamu podkladov rozhodnutia v odôvodnení nepadnutého rozhodnutia vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú. Zákonná povinnosť vyplývajúca z § 47 ods. 3 Správneho poriadku sa vzťahuje na skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, správny orgán nie je povinný uviesť v odôvodnení menovitý zoznam použitých podkladov. Z napadnutého ako aj prvostupňového rozhodnutia je nepochybné, aké skutočnosti brali správne orgány do úvahy pri vydávaní predmetných rozhodnutí. Taktiež bolo v prvostupňovom a napadnutom rozhodnutí uvedené, že servisný záznam zo dňa 11.07.2016 nespĺňa náležitosti odborného stanoviska podľa § 18 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, z ktorého dôvodu naň nebolo prihliadané, a preto námietka žalobcu, že nemal vedomosť o tom, či prvostupňový orgán vychádzal aj z odborného stanoviska, nezodpovedá skutkovému stavu. 61. Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva žalobcu byť vypočutý správny súd poukazuje na § 21 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa, keď patrí do oblasti správneho uváženia správneho orgánu, či na prejednanie správneho deliktu nariadi ústne pojednávanie, pričom v tejto oblasti správneho trestania správny orgán nemá obligatórne uloženú povinnosť nariadiť ústne pojednávanie. Uvedený záver vyplýva napríklad z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Asan/2/2016 zo dňa z 13.12.2017, ako aj z novšej judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, kedy v rozsudku sp. zn. 4Asan/21/2020 zo dňa 26. 04 2022, bod 28, najvyšší správny súd uviedol: „K námietke spočívajúcej v tom, že nebolo vo veci nariadené ústne pojednávanie kasačný súd uvádza, že túto považuje za neopodstatnenú. Kasačný súd poukazuje na § 21 ods. 1 správneho poriadku, ktorý ukladá správnemu orgánu povinnosť nariadiť ústne pojednávanie, ak to ustanoví osobitný zákon alebo to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým prispeje k jej objasneniu. Ustanovenie § 21 ods. 1 správneho poriadku teda dáva správnemu orgánu možnosť zvážiť (ak osobitný zákon neustanovuje povinnosť nariadiť ústne pojednávanie), či k prejednaniu veci s ohľadom na jej povahu je potrebné nariadiť ústne pojednávanie. Ústne pojednávanie sa vo všeobecnosti v správnom konaní na rozdiel od súdneho konania nevyžaduje. Ústne pojednávanie správny orgán nariaďuje len v prípadoch, ak to vzhľadom na povahu prejednávaného prípadu považuje za potrebné za účelom zistenia a objasnenia skutkového stavu veci. Na ústnom konaní možno vykonať aj niektoré dôkazy. Ústne pojednávanie vo veci môže nariadiť prvostupňový aj druhostupňový správny orgán, čo však v danom prípade správne orgány v rámci svojho správneho uváženia s ohľadom na povahu zistení nepovažovali za potrebné. Cieľom ústneho pojednávania v správnom konaní je predovšetkým zistiť skutočný stav veci, odstrániť rozpory medzi tvrdeniami viacerých účastníkov správneho konania, prípadne vykonať ohliadku resp. výsluch svedkov.“ Kasačný súd tiež poukázal na judikatúru ESĽP, podľa ktorej neuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu vo vzťahu k požiadavkám čl. 6 ods. 1 Dohovoru vo vzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne otázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie z 25. apríla 2002, č. sťažnosti 64336/01). Rovnaké závery vyplývajú aj z rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Asan/15/2021 zo dňa 28.02.2023.
62. Z citovanej judikatúry je zrejmé, že k nariadeniu ústneho pojednávania v prípade konania o správnom delikte a uložení sankcie, je potrebné pristupovať individuálne, pričom je povinnosťou orgánu verejnej správy vždy posúdiť okolnosti konkrétnej veci, a v prípade ak účastník konania žiada nariadiť ústne pojednávanie, ak sú tvrdené skutočností rozporné a predpokladá sa, že sa tým prispeje k objasneniu veci, je nevyhnutné, aby orgán verejnej správy pristúpil k nariadeniu ústneho pojednávania. 63. V prejednávanej veci mal žalobca v konaní možnosť sa k veci vyjadriť, ktorú využil v písomnom podaní zo dňa 30.09.2016, ako aj v podanom odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu zo dňa 11.11.2016, pričom v podanom odvolaní rovnako žalobca namietal nevykonanie ústneho pojednávania a s tým spojené nedostatočné zistenie skutkového stavu. Správny súd zdôrazňuje, že ani v podanom odvolaní, ani v žalobe žalobca neoznačil ani nepredložil dôkazné prostriedky, vykonanie ktorých pre preukázanie svojich tvrdení navrhoval, neboli označení svedkovia, ktorých by navrhoval pre objasnenie veci vyslúchnuť, a preto sa nemožno stotožniť s tvrdením žalobcu, že bolo porušené jeho právo klásť svedkom otázky. Rovnako nebolo zrejmé, aké skutočnosti, ktoré nebolo možné zistiť z iných dôkazných prostriedkov, mali byť zistené výsluchom žalobcu, v tomto smere žalobca nepredostrel relevantné skutkové tvrdenia, ktoré by správny súd mohol overiť. 64. Pokiaľ žalobca namietal, že správne orgány nezabezpečili dôkazy o skutočnom oblečení predavačky a obsahu reklamačného poriadku, správny súd poukazuje na § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný na podporu svojich navrhnúť dôkazy, ktoré sú mu známe, pričom žalobca túto povinnosť nesplnil. 65. Žalobca v podanej žalobe (ani v podanom odvolaní) neuviedol skutkovo významné tvrdenia svedčiace tomu, že správny delikt nespáchal, prípadne, že skutočnosti uvedené v inšpekčnom zázname zo dňa 26.08.2016 nezodpovedajú priebehu vykonanej kontroly, uvádzal len to, že zamestnankyňa mohla mať na sebe oblečenie, ktoré ju odlišovalo od spotrebiteľa a že v reklamačnom poriadku mohli byť uvedené informácie o alternatívnom riešení sporov. Z predloženého administratívneho spisu tak podľa správneho súdu nevyplýva, že by skutkové zistenia orgánu verejnej správy boli v rozpore s vyjadreniami žalobcu, na odstránenie ktorých rozporov by bolo potrebné nariadiť ústne pojednávanie, okolnosti svedčiace potrebe nariadenia ústneho pojednávania nevyplývajú ani z obsahu žaloby. Taktiež z obsahu žaloby nevyplývajú žiadne dôvody, pre ktoré by inšpektori žalovanej mali vo veci postupovať neobjektívne a zaujato. Žalovaná naviac v napadnutom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedla dôvody, pre ktoré nepovažovala za potrebné vykonať ústne pojednávanie. Na základe uvedeného túto námietku správny súd považoval za nedôvodnú. 66. Vo vzťahu k obsahu inšpekčného záznamu a jeho povahe správny súd zdôrazňuje, že obsahom tohto záznamu je priebeh výkonu kontroly ako jedného zo základných oprávnení žalovanej pri kontrole vnútorného trhu, pričom v inšpekčnom zázname podpísanom zamestnancami žalovanej – inšpektormi, je zachytený zistený skutkový stav na mieste samom, k čomu sa vyjadrila zodpovedná osoba a správnosť záznamu potvrdila svojim podpisom. Inšpekčný záznam zo dňa 05.08.2016 bez vznesenia pripomienok podpísala p. A. B. (zamestnankyňa žalobcu), s tým, že o zisteniach kontroly oboznámi majiteľov; inšpekčný záznam zo dňa 26.08.2016 podpísala bez vznesenia pripomienok p. A. B. (zamestnankyňa žalobcu), s tým, že o zisteniach kontroly oboznámi nadriadených. Vo vyjadrení zo dňa 30.09.2016 žalobca zistenia inšpektorov ani obsah inšpekčných záznamov žiadnym spôsobom nespochybnil, doplnenie dokazovania nenavrhol. Na základe uvedeného správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti námietky vo vzťahu k nedostatočne zistenému skutkovému stavu. 67. Majúc na zreteli § 194 ods. 2 písm. e) SSP správny súd preskúmal, či uložená sankcia a jej výška nevybočili z rozsahu správnej úvahy orgánu verejnej správy, pričom vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu dospel k záveru, že uložená pokuta vo výške XXX eur je primeraná, pričom v tomto smere prvostupňové ako aj napadnuté rozhodnutie nevykazovali znaky arbitrárnosti a boli dostatočne odôvodnené. 68. S odkazom na vyššie uvedené dôvody, správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju postupom podľa § 190 SSP zamietol. 69. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že úspešnej žalovanej ich náhradu nepriznal, keďže nezistil dôvody, pre ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, aby ich žalovanej nahradil.
70. O trovách kasačného konania rozhodol správny súd podľa § 467 SSP v spojení s § 167 SSP a žalobcovi, ktorý bol v kasačnom konaní úspešný, priznal voči žalovanému nárok na náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania v celom rozsahu. O výške trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku podľa § 175 ods. 2 SSP. 71. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 2 písm. a/ a § 145 ods. 2 písm. c/ SSP). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP). Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP; je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).