Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Správny súd v Bratislave 14Saz/1/2023 0723100260 23. 06. 2023 JUDr. Ivana Hauerlandová, PhD. ECLI:SK:SpSBA:2023:0723100260.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Správny súd v Bratislave sudkyňou JUDr. Ivanou Hauerlandovou, PhD. v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Pakistanská islamská republika, bez dokladu totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, Medveďov 244, 930 07 Medveďov, Slovenská republika, zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Kancelária Bratislava, so sídlom Námestie slobody 12, 810 05, Bratislava, IČO: 307 988 41, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Mobilná jednotka Policajného zboru Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-1125-027/2023-AV zo dňa 13.05.2023 o predĺžení zaistenia žalobcu a o prepustenie zo zaistenia, takto rozhodol: I. Súd žalobu
z a m i e t a.
II. Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Správnou žalobou doručenou súdu dňa 16.06.2023 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA5-1125-027/2023-AV zo dňa 13.05.2023 (napadnuté rozhodnutie) o predĺžení zaistenia, svojho bezodkladného prepustenia zo zaistenia a trov konania. 2. Žalobu odôvodnil tým, že žalovaný v konaní o zaistení cudzinca – o predĺžení zaistenia podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) rozhodnutím č.: PPZ-HCP-BA5-1125-027/2023-AV zo dňa 13.05.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 88 ods. 4 tohto zákona rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu zaisteného na základe rozhodnutia žalovaného podľa § 88 ods. 1 písm. b) tohto zákona pod č. PPZHCP-BA5-1125-013/2023-AV zo dňa 13.04.2023 na účel výkonu administratívneho vyhostenia, a to na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.07.2023. Žalovaný Žalobcu napadnutým rozhodnutím zároveň ponechal v zariadení pre cudzincov v Medveďove. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, a to že Žalobca bol 13.04.2023 na území Slovenska zadržaný, pričom bolo zistené, že nemá oprávnenie na pobyt. Z tohto dôvodu Žalovaný začal voči Žalobcovi konanie o jeho administratívnom vyhostení a následne konanie vo veci zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu administratívneho vyhostenia na územie Pakistanu na podklade rozhodnutia o vyhostení vydaného žalovaným pod č. PPZ-HCPBA5-1125-010/2023-AV zo dňa 13.04.2023 s uložením zákazu vstupu na územie Slovenskej republiky a všetkých členských štátov po dobu 3 rokov. Žalovaný má za to, že vo veci Žalobcu prebieha konanie o jeho vyhostení, a preto je zaistenie resp. predĺženie zaistenia Žalobcu v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru. S napadnutým rozhodnutím Žalovaného Žalobca nesúhlasí v celom jeho rozsahu z dôvodu, že Žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa v konaní a následne odôvodnení napadnutého rozhodnutia absolútne nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciu
na území Pakistanu z pohľadu povinnosti dodržiavania čl. 3 Európskeho dohovoru ako aj v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov ako aj účelu zaistenia v zmysle § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. Vo vzťahu k povinnosti správneho orgánu zaoberať sa prekážkami vyhostenia je napadnuté rozhodnutie nepreskúmateľné a vo vzťahu k účelu zaistenia neúčelné, nakoľko po rozhodnutí o predĺženom zaistení Žalobca požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky. Na základe nedostatočne zisteného stavu veci a neskúmaním prekážok vyhostenia vec následne nesprávne právne posúdil. Napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s čl. 3 Európskeho dohovoru. Žalobu právne odôvodnil ustanovením § 32 ods. 1 správneho poriadku, § 47 ods. 3 správneho poriadku, čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, bodom 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, čl. 15 ods. 1 druhá veta a 4 tzv. návratovej smernice, § 81 zákona o pobyte cudzincov. Ustanovenie § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, na základe ktorého došlo k zaisteniu aj k predĺženiu zaistenia žalobcu, síce oprávňuje zaistiť cudzinca s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie zo Slovenskej republiky na základe rozhodnutia o administratívnom vyhostení alebo na základe súdneho rozhodnutia v trestnoprávnom konaní, v ktorom mu bol uložený trest vyhostenia, no limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejednávanom prípade výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení. Žalovaný za zákonný účel zaistenia žalobcu stanovil § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, t. j. zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, no v odôvodnení napadnutého rozhodnutia Žalovaný nezaujal žiadne stanovisko k prípustnosti či reálnej schopnosti zariadenia pre cudzincov zrealizovať výkon rozhodnutia o jeho vyhostení vzhľadom na bezpečnostnú situáciu v Pakistane. Pokiaľ nie je výkon rozhodnutia o administratívnom vyhostení ani potenciálne možný či prípustný, nie je prípustné ani zaistenie a držanie cudzinca v zaistení za danej situácie znamená porušenie čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. V krajine pôvodu Žalobcu v Pakistane je zlá bezpečnostná situácia. Z informácií uverejňovaných na internetovom portály Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky aktualizovaných ku dňu 11.05.2023 vyplýva, že „Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR odporúča občanom Slovenskej republiky necestovať do Pakistanu vzhľadom na zhoršenie bezpečnostnej situácie kvôli mimoriadne turbulentnej a napätej vnútropolitickej situácii v krajine, v ktorej prebiehajú násilné strety medzi ozbrojenými zložkami a protestujúcimi.“ (zdroj: C., dostupné online dňa 15.06.2023). Vzhľadom na uvedené Žalobca dáva do pozornosti aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, nakoľko správny orgán má povinnosť skúmať pri vydaní rozhodnutia aj podmienky v krajine do ktorej má byť cudzinec vrátený z pohľadu dodržiavania základných ľudských práv. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11. novembra 2016, sp. zn. 10 Sza 25/2015). Na základe uvedeného za súčasnej bezpečnostnej situácie v Pakistane by vyhostenie Žalobcu do Pakistanu znamenalo jednoznačné porušenie čl. 3 Európskeho Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný však v konaní nijakým spôsobom nezisťoval, aké podmienky prevládajú v domovskej krajine Žalobcu a aké zaobchádzanie by mu hrozilo v prípade jeho návratu do tejto krajiny. Článok 3 Dohovoru má absolútny charakter a prednosť aj pred zákonom o pobyte cudzincov. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o bezpečnostnej situácii v Pakistane ani nijako neskúmal prekážky vyhostenia v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov a čl. 3 Dohovoru. Z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že Žalovaný si nezabezpečil žiadne informácie či správy o bezpečnostnej situácii v Pakistane, prípadne iné dôkazy, aby bolo možné dospieť k záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. V tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený Najvyšším súdom SR v jeho rozsudku sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, kedy uviedol, že „odvolací súd považuje za dôležité zdôrazniť, že správny orgán už v čase zaistenia navrhovateľa, tobôž v konaní o administratívnom vyhostení, mal mať k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený.“ V súlade so zásadou materiálnej pravdy správneho konania je správny orgán povinný dôsledne zistiť všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie, a tak doplniť podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Tejto povinnosti nie je správny orgán zbavený ani ustanovením § 34 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého je účastník konania povinný navrhnúť na podporu svojich tvrdení dôkazy, ktoré sú mu známe. Keďže napadnuté rozhodnutie závažným spôsobom zasahuje do právnych pomerov účastníka konania, najmä do základných práv a slobôd chránených nielen vnútroštátnymi právnymi predpismi, ale aj medzinárodnými dohovormi, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu veci. Žalovaný bol povinný vykonať zisťovania z úradnej povinnosti a nemôže byť preto viazaný len na podklady resp. vyjadrenia, ktoré mu poskytnú účastníci konania. Správny orgán má byť pri zhromažďovaní dôkazov aktívny, a to v každom správnom konaní.(cit. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/34/2010). Samotný Žalovaný
pritom v odôvodnení napadnutého rozhodnutia sám uviedol, že žalobca sa do Pakistanu nechce vrátiť, pričom od žalovaného ako orgánu, ktorý sa pri svojej činnosti zaoberá skúmaním bezpečnostnej situácie v tretích krajinách (aspoň by to robiť mal v zmysle §81 zákona o pobyte cudzincov), je dôvodné očakávať, že si je vedomý situácie v Pakistane. Žalobca poukázal na ustálenú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR z ktorej vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania. Podľa názoru Najvyššieho súdu je teda možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení. (Rozhodnutie NSSR sp. zn. 1Sza/8/2015). Žalovaný vo svojom rozhodnutí taktiež nepreukázal nemožnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení, ktoré patria medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné alebo miernejšie opatrenia. Žalobca je taktiež toho názoru, že rozhodnutie Žalovaného je neúčelné nakoľko Žalobca požiadal po vydanom rozhodnutí o predĺženom zaistení o azyl a Žalovaný mal postupovať v zmysle § 77 ods. 5 Zákona o pobyte cudzincov. Vo veci Žalobcu existujú prekážky vyhostenia do Pakistanu a neexistuje žiadna tretia krajina, ktorá by ho bola ochotná prijať, keďže žalobca nemal v inej krajine oprávnenie na pobyt a ani sa takýto odsun nezačal. Vyhostenie na územie Pakistanu nie je prípustné pre jeho rozpor s čl. 3 Európskeho Dohovoru. Vzhľadom na vyššie uvedené možno považovať zaistenie žalobcu za nezákonné a v rozpore s Čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude prípustné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia Žalobcu vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia – bezpečnostná situácia v Pakistane. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre absentujúcu správnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v predmetnej veci, ako to bolo uvedené vyššie. Zistené prekážky vyhostenia môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca pre jeho neúčelnosť, ktorá je vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. 3. Žalovaný sa k správnej žalobe vyjadril dňa 22.06.2023 tak, že dňa 13.04.2023 bolo vydané rozhodnutie o zaistení podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov a súčasne v zmysle § 88 ods. 4 stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 13.05.2023 za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Následne dňa 13.05.2023 bolo žalobcovi vydané rozhodnutie o predlžení zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, kde žalovaný stanovil dĺžku zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 13.07.2023. Žalobca bol dňa 13.04.2023 o 16:45 hod kontrolovaný na základe oznámenia príslušníkov Polície Českej republiky v úseku asi 500 metrov za obcou Brodské hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Brodské. Hliadka pri kontrole žalobcu vyžadovala na základe oprávnenia podľa § l8/1 Zák. Č. 171/1993 o policajnom zbore predloženie dokladu totožnosti, pričom im žalobca v anglickom jazyku uviedol, že takýmto dokladom nedisponuje a pochádza z Pakistanu. Na základ toho vzniklo podozrenie, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene. Z uvedeného dôvodu bol žalobca predvedený dňa 13.04.2023 v čase o 19:55 hod na MJ PZ Bratislava podľa § 79 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu konania vo veci administratívneho vyhostenia. Vykonanými lustráciami v informačných systémoch Policajného zboru bolo zistené, že žalobca nedisponuje oprávnením k zdržiavaniu sa na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru. Z uvedeného dôvodu bolo dňa 13.04.2023 začaté konanie vo veci administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Nakoľko sa žalobca zdržiava na území Slovenskej republiky, resp. schengenského priestoru bez oprávnenia, žalovaný dňa 13.04.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vedené pod Č. PPZ-HCP-BA5-1125-010/2023-AV a následne vydal rozhodnutie o zaistení. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 13.05.2023. Dňa 11.05.2023 bola na Mobilnú jednotku policajného zboru Bratislava doručená žiadosť (PPZHCPBA5-1125-024/2023-AV) od Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC
Medveďov“) vo veci predĺženia zaistenia u žalobcu. V predmetnej žiadosti sa uvádza, že žalobca bol zaevidovaný v systéme RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Z doterajších skúsenosti je zrejmé, že tento proces môže trvať dva až tri mesiace. Na základe vyššie uvedených skutočností správny orgán vydal rozhodnutie o predlžení zaistenia vedené pod spisovým číslom PPZ-HCP-BA5-1125-027/2023-AV a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.07.2023. Právny zástupca žalobcu nesúhlasí v celom rozsahu s napadnutým rozhodnutím žalovaného č. p.: PPZ-HCP-BA5-1125-027/2023-AV o zaistení žalobcu, najmä preto, že sa žalovaný „absolútne nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciou na území Pakistanu z pohľadu povinnosti dodržiavania čl. 3 Európskeho dohovoru ako aj v zmysle § 81 zákona o pobyte cudzincov, ako aj účelu zaistenia v zmysle § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov“. Žalobcovi bola daná možnosť v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, č. PPZ-HCP-BA5-1125-012/2023-AV pred vydaním rozhodnutia o zaistení, ako aj v zápisnici o podaní vyjadrenia podľa § 22 ods. 1 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní č. PPZ-HCP-BA5-1125-026/2023-AV pred vydaním rozhodnutia o predlžení zaistenia, aby sa vyjadril k prekážkam vyhostenia do Pakistanskej islamskej republiky. V uvedených zápisniciach žalobca uviedol, že v domovskej krajine je ťažká situácia a nechce sa tam vrátiť. Ďalej uviedol, že mu tam nehrozí trest smrti, resp. neľudské zaobchádzanie. Bola mu daná možnosť, či chce požiadať o azyl na území Slovenskej republiky, čo v zápisnici odmietol. Žalobca nenavrhol v konaní o zaistení žiadne dôkazy ktoré by preukázali tvrdenia zástupcu žalobcu. Zástupca žalobcu taktiež uvádza, že v krajine pôvodu žalobcu v Pakistane je zlá bezpečnostná situácia, pričom odkazuje na internetový portál Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky aktualizovaný ku dňu 11.05.2023 z ktorého vyplýva, že „Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR odporúča občanom Slovenskej republiky necestovať do Pakistanu vzhľadom na zhoršenie bezpečnostnej situácie kvôli mimoriadne turbulentnej a napätej vnútropolitickej situácii v krajine v ktorej prebiehajú násilné strety medzi ozbrojenými zložkami a protestujúcimi.“ Žalovaný má za to, že odporúčanie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, necestovať do Pakistanskej islamskej republiky, je tak, ako je v ňom uvedené, určené pre občanov Slovenskej republiky. Mieru rizika pri cestovaní do Pakistanskej islamskej republiky nemožno chápať všeobecne a uplatňovať ju na občanov Slovenskej republiky a občanov Pakistanskej islamskej republiky rovnako. Treba brať do úvahy, že žalobca ako občan Pakistanskej islamskej republiky disponuje osobnou a miestnou znalosťou v danej krajine, na základe čoho sa môže vyvarovať akýmkoľvek stretom medzi protestujúcimi a ozbrojenými zložkami. Je potrebné spomenúť, že pokiaľ žalobca má skutočnú obavu o svoj život v Pakistanskej islamskej republike, mohol požiadať o jednu z foriem medzinárodnej ochrany už v prvej bezpečnej krajine, v tomto prípade v Bulharsku. V minulosti Slovenská republika stotožnila štátnych príslušníkov Pakistanu, následne im boli prostredníctvom zastupiteľského úradu vystavené náhradné cestovné doklady a boli letecky vyhostení. V roku 2022 išlo o 3 štátnych príslušníkov Pakistanu, v roku 2021 išlo o 39 štátnych príslušníkov Pakistanu, viď. Štatistický prehlaď legálnej a nelegálnej migrácie cudzincov na Slovensku v roku 2022, dostupný na: C.. Z ÚPZC Medveďov boli žalovanému poskytnuté informácie, že prostredníctvom systému RCMS (readmission case management system - ktorý slúži na komunikáciu orgánov Slovenskej republiky s autoritami Pakistanu), bol žalobca stotožnený, na základe čoho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad potrebný k vyhosteniu. Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) podporuje humánnu a riadenú migráciu, ktorá prináša prospech všetkým. Poskytuje služby, poradenstvo a pomoc vládam aj migrantom. Túto svoju iniciatívu premietla aj do projektu RCSM. V danom projekte IOM poskytuje podporu pre systém RCMS a koncových užívateľov. Účelom systému RCMS je stotožnenie cudzích štátnych príslušníkov Pakistanskej islamskej republiky a koncových užívateľov. Žalovaný má za to, že organizácia IOM by sa nepodieľala na projektoch, ktorými by boli porušované základné ľudské práva a slobody a v prípade, ak by bola zlá bezpečnostná situácia v Pakistanskej islamskej republike nepodieľala by sa vôbec na činnosti projektu RCSM. Informácie dostupné na: https://pakistan.iom.int/news/ readmision-case-mangement-system-rcms . Zástupca žalobcu v predmetnej žalobe cituje rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, a to že správny orgán má povinnosť skúmať pri vydaní rozhodnutia aj podmienky v krajine do ktorej má byť cudzinec vrátený z pohľadu dodržania základných ľudských práv. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu nemožno brať do úvahy v prípade žalobcu nakoľko sa jedná o konanie o zaistení podľa §88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov a v prípade žalobcu sa konanie o zaistení týka §88 ods. 1 písm. b) Zák. č. 404/2011 o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov. Právny zástupca žalobcu taktiež tvrdí, že žalovaný vo svojom rozhodnutí nepreukázal možnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení, ktoré patria medzi obligatórne náležitosti rozhodnutia, pretože k zaisteniu možno prikročiť až vtedy, pokiaľ nemôžu byť v konkrétnom prípade uplatnené iné dostatočne účinné alebo miernejšie
opatrenia. Vzhľadom k uvedenému musí žalovaný vyjadriť nesúhlas, nakoľko žalovaný skúmal možnosť uloženia miernejších opatrení a v tomto prípade je zrejmé, že účastník konania nemá zabezpečené žiadne ubytovanie na území Slovenskej republiky a ani nemá dostatočné finančné prostriedky, ani si ich nevie zabezpečiť. Z uvedeného je nespochybniteľne preukázané, že účastník konania by tieto stanovené podmienky nevedel splniť a preto účastník konania nemohol takúto povinnosť uložiť ako alternatívu voči jeho zaisteniu na výkon administratívneho vyhostenia. Žalobca v zápisnici PPZ-HCPBA5-l125-009/2023-AV, PPZHCP-BA5-l125-0l2/2023-AV a PPZ-HCP-BA5-1125-026/2023-AV uviedol, že na území Slovenskej republiky nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, taktiež neuviedol žiadnu osobu, ktorá by mu poskytla ubytovanie. Na základe uvedeného žalovaný nemohol rozhodnúť podľa § 89 ods. v písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda nemohol žalobcovi uložiť hlásenie pobytu. Žalobca taktiež nedisponoval potrebnými finančnými prostriedkami, ktoré by pokryli jeho zotrvanie na území Slovenskej republiky, až do realizácie administratívneho vyhostenia. K uvedenej problematike uloženia iných, teda miernejších donucovacích opatrení, nepristúpil žalovaný aj preto, že v čase vydania rozhodnutia o zaistení vedenom pod č. PPZ-HCP-BA5-1125-013/2023-AV ako aj rozhodnutia o predložení zaistenia č. PPZ-HCP-BA5-1125-027/2023-AV sa domnieval, že žalobca by nezotrval na určenom mieste a zneužil by inštitút alternatívy zaistenia, teda existencia rizika úteku je dôvodná. Dôvodná aj z dôvodu, že v zápisniciach PPZ-HCP-BA5-1125-009/ 023-AV a PPZ-HCP-BA5-1125-012/2023-AV uviedol cieľovú krajinu Taliansko. Právny zástupca žalobcu v správnej žalobe uvádza, že rozhodnutie žalovaného je neúčelné nakoľko žalobca požiadal po vydanom rozhodnutí o predlžení zaistenia o azyl a žalovaný mal postupovať v zmysle § 77 ods. 5 zákona o pobyte cudzincov. Žalobcovi bola v zápisniciach PPZ-HCPBA5-1125-009/2023-AV, PPZ-HCP-BA5-1125-012/2023-AV a PPZ-HCP-BA5-1125-026/2023-A V daná možnosť požiadať o medzinárodnú ochranu na útvare Mobilnej jednotky Policajného zboru Bratislava, ktorú žalobca nevyužil a nepožiadal o túto ochranu, taktiež túto možnosť nevyužil ani po umiestnení v ÚPZC Medveďov. Z informácií poskytnutých od pracovníkov ÚPZC Medveďov, ako aj z informačného systému Migra (ďalej len „IS Migra“) je zrejmé, že žalobca nepožiadal po vydanom rozhodnutí o predlžení zaistenia o azyl, nakoľko absentuje v IS Migra začaté konanie o udelenie azylu, ako aj vyhlásenie o udelenie azylu. Žalovaný má za to, že právny zástupca žalobcu v predmetnej žalobe zavádza a ide z jeho strany o klamlivú informáciu. Súčasne žalovaný má za to, že v prípade ak by žalobca žiadal o azyl po vydanom rozhodnutí o predlžení zaistenia, účelovo by sa snažil o zmarenie, prípadne predĺženie návratu do krajiny pôvodu. Žalovaný v prípade určenia dĺžky doby zaistenia podľa § 88 ods. 4 zák. č. 404/2011 o pobyte cudzincov v znení neskorších predpisov nevyužil maximálnu lehotu zaistenia žalobcu, čím dodržal zásadu primeranosti. Zákonný zástupca žalobcu pri predmetnej veci uvádza, že limitom zaistenia je okrem formálnej zákonnosti aj jeho účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia, ktorým je v prejedávanom prípade výkon rozhodnutia administratívnom vyhostení. Žalovaný má za to, že účelnosť a efektívnosť, a teda reálna možnosť naplnenia účelu zaistenia stále trvá. Žalovaný má za to, že zaistenie žalobcu vychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a teda z podkladov, ktoré si žalovaný zabezpečil k vydaniu napadnutého rozhodnutia. Žalovaný skúmal podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, či účel zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny naďalej trvá. Žalovaný považuje zaistenie žalobcu na výkon administratívneho vyhostenia za účelné a efektívne, vecne správne a v každej časti aj dostatočne odôvodnené. Žalovaný so zaistením súhlasí a považuje ďalšie zaistenie žalobcu za účelné. Žalovaný žiadal, aby súd správnu žalobu Rozsudkom zamietol ako nedôvodnú. 4. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 13.04.2023 hliadka OO PZ Brodské zadržala žalobcu, ktorý bol následne predvedený pred žalovaného. Bola vykonaná lustrácia žalobcu v informačných systémoch polície s negatívnym výsledkom. Po podaní zákonných poučení za prítomnosti tlmočníka bola so žalobcom spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia, v rámci spísania ktorej bolo žalobcovi oznámené začatie konania vo veci jeho zaistenia. V tejto zápisnici žalobca o. i. uviedol trasu jeho postupu z domovského štátu do Schengenského priestoru, to že nedisponuje žiadnym dokladom totožnosti, že nechce v SR požiadať o azyl, nemá rodinných príslušníkov na území SR, nehrozí mu riziko prenasledovania v domovskej krajine; žalobca nemal pri sebe žiadne finančné prostriedky. 5. Žalovaný dňa 13.04.2023 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov vydal rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobcu vedené pod Č. PPZ-HCP-BA5-1125-010/2023-AV a následne vydal rozhodnutie o zaistení. Žalobca bol zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na výkon administratívneho vyhostenia, dĺžka doby zaistenia bola stanovená do 13.05.2023. Následne žalovaný správny orgán vydal rozhodnutie o predlžení zaistenia č. PPZ-HCP-BA5-1125-027/2023-AV
zo dňa 13.05.2023 a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 13.07.2023. 6. Listom č. PPZ-HCP-BA5-1125-018/2023-AV, zo dňa 09.05.2023 Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov sa obrátil na žalovaného a požiadal o predĺženie zaistenia žalobcu, ktorý bol zaevidovaný do systému RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Z doterajších skúseností tento proces môže trvať 2 – 3 mesiace. 7. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu na nevyhnutne potrebný čas, najviac do 13.07.2023, podľa § 88 ods. 1 písm. b) a § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Rozhodnutie bolo odôvodnené tým, že žalovanému bola dňa 11.05.2023 doručená žiadosť ÚPZC Medveďov o predĺženie zaistenia, z ktorej vyplýva, že predĺženie zaistenia je potrebné z dôvodu, že bol zaevidovaný do systému RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Z doterajších skúseností tento proces môže trvať 2 – 3 mesiace. Žalovaný zároveň dospel k záveru, že v prípade žalobcu nie je možné realizovať alternatívny spôsob zaistenia podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) o pobyte cudzincov, pretože žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohli byť uložené povinnosti podľa označeného zákonného ustanovenia. Skutkové a právne závery správneho súdu 8. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 9. Podľa § 88 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny a) v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods. 1, ak 1. existuje riziko jeho úteku, alebo 2. štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy výkonu jeho administratívneho vyhostenia, b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia, c) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje značné riziko jeho úteku, alebo d) na účel jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy, 78) ak neoprávnene prekročil vonkajšiu hranicu alebo má na území Slovenskej republiky neoprávnený pobyt. 10. Podľa § 88 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky. 11. Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení.
12. Podľa § 221 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. 13. Podľa § 229 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 14. Podľa § 230 ods. 1 SSP, ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby podľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci a) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia, b) uloží žalobcovi po vykonanom dokazovaní miernejšie donucovacie opatrenie podľa osobitného predpisu, ktorým sa v plnom rozsahu nahrádza napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, a nariadi žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia (plná jurisdikcia), c) zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady, a vec vráti na ďalšie konanie žalovanému, d) určí, že napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia bolo nezákonné. 15. Správny súd podľa § 119 SSP vychádzal zo skutkového stavu zisteného žalovaným, ktorý je zosumarizovaný vyššie. 16. Žalobca namietal, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa v konaní a následne odôvodnení napadnutého rozhodnutia absolútne nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciu na území Pakistanu a základe nedostatočne zisteného stavu veci a neskúmaním prekážok vyhostenia vec následne nesprávne právne posúdil. Mal zohľadniť prekážky vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení (Rozhodnutie NSSR sp. zn. 1Sza/8/2015). Žalovaný vo svojom rozhodnutí taktiež nepreukázal nemožnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení, rozhodnutie Žalovaného je neúčelné nakoľko Žalobca požiadal po vydanom rozhodnutí o predĺženom zaistení o azyl, nie je predpoklad, že bude prípustné zrealizovať jeho administratívne vyhostenie a naplniť tak účel zaistenia, absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia Žalobcu vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia – bezpečnostná situácia v Pakistane. Napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre absentujúcu správnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových okolností. 17. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov predĺžil o dobu dvoch mesiacov na účel zabezpečenia náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, potrebného na realizáciu výkonu rozhodnutia o administratívnom vyhostení. 18. Z napadnutého rozhodnutia nepochybne vyplýva, že dôvodom vydania rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca bol zaevidovaný do systému RCMS za účelom jeho identifikácie a následného vystavenia náhradného cestovného dokladu. Tento dôvod rozhodnutia plne korešponduje s dôvodom, umožňujúcim žalovanému rozhodnúť o predĺžení zaistenia, vymedzenými v ustanovení § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Doba zaistenia podľa predchádzajúceho rozhodnutia o zaistení bola 1 mesiac a podľa rozhodnutia o predĺžení zaistenia 2 mesiace, čo znamená, že celková doba zaistenia podľa týchto rozhodnutí je určená na 3 mesiace, čo neprekračuje ani základnú maximálnu dobu zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a doba predĺženia zaistenia reflektuje predpokladanú dĺžku realizácie administratívneho vyhostenia, nepochybne známu žalovanému z jeho úradnej činnosti. 19. Pokiaľ ide o námietku, že žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci, keď sa v konaní a následne odôvodnení napadnutého rozhodnutia absolútne nijakým spôsobom nezaoberal súčasnou bezpečnostnou situáciu na území Pakistanu. V krajine pôvodu žalobcu v Pakistane je zlá bezpečnostná situácia, napadnuté rozhodnutie nie je v súlade s čl. 3 Európskeho dohovoru. 20. Žalobca tvrdil, že z internetového Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky aktualizovaný ku dňu 11.05.2023 vyplýva, že „Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR odporúča občanom Slovenskej republiky necestovať do Pakistanu vzhľadom na zhoršenie
bezpečnostnej situácie kvôli mimoriadne turbulentnej a napätej vnútropolitickej situácii v krajine, v ktorej prebiehajú násilné strety medzi ozbrojenými zložkami a protestujúcimi.“, no už neuviedol, že cestovné odporúčanie ďalej pokračuje tým, že: „Osobitne upozorňuje slovenských občanov na pretrvávajúce zvýšené bezpečnostné riziko teroristických útokov a únosov pre cudzincov vo veľkých mestách, predovšetkým v Karáči (aj vysoká kriminalita), provinciách FATA, Khyber - Pakhtunkhwa, Balučistan a Gilgit-Baltistan. V uvedených oblastiach sa uskutočňujú protiteroristické operácie a strety pakistanskej armády s bojovníkmi D., ktorý neustále hrozí cudzincom, že pokiaľ neopustia Pakistan, stanú sa terčom odvetných útokov. Provincie Sindh, Pandžáb a Balúčistan čelia v letných mesiacoch pravidelným monzúnom, ktoré spôsobujú záplavy. Rekordné zrážky v lete 2022 spôsobili záplavy, ktoré v uvedených provinciách zničili prakticky všetku infraštruktúru vrátane zdravotníckych zariadení. Pri pobyte v krajine hrozí aj riziko nákazy spojené s rôznymi druhmi epidémií menovite maláriou, hepatitídou, svrabom a respiračnými ochoreniami. V prípade ocitnutia sa v núdzi môžu občania Slovenskej republiky kontaktovať pohotovostné číslo mobilného telefónu Veľvyslanectva Slovenskej republiky v Teheráne.“ (§ 122 SSP). 21. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že odporúčanie Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky necestovať do Pakistanskej islamskej republiky je určené pre občanov Slovenskej republiky a že ak žalobca má skutočnú obavu o svoj život v Pakistanskej islamskej republike, mohol požiadať o jednu z foriem medzinárodnej ochrany. Ak žalobca tvrdil, že požiadal o azyl, toto tvrdenie bol povinný správnemu súdu preukázať (§ 5 ods. 9 druhá veta SSP, § 121 ods. 1 SSP). Žalovaný žalobcom tvrdenú skutočnosť poprel a uviedol vlastné tvrdenia o absencii žiadosti v systéme IS Migra a súd je názoru, že ak by žalobca skutočne o azyl požiadal, uvedené by preukázal. Na základe uvedeného posúdil argumentáciu žalobcu o neúčelnosti zaistenia z dôvodu žiadosti o azyl za bezdôvodnú. Súd dodáva, že žalobca nie je povinný zúčastniť sa demonštrácie a tak sa môže vyhnúť prípadnému stretu s ozbrojenými zložkami. 22. Čl. 3 dohovoru upravuje zákaz mučenia, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestania. Žalobca nešpecifikuje, ktorú zo skutkových podstát namieta. Cieľom mučenia je zlomiť fyzický a duševný odpor a získať informácie alebo priznanie alebo uloženie trestu. Neľudské zaobchádzanie zahŕňa premyslené konanie, použité dlhodobo, ktoré spôsobuje ľudskej bytosti kruté utrpenie alebo uloženie trestu smrti po nespravodlivom procese súdom, ktorého nezávislosť a nestrannosť boli spochybnené. Pre určenie, či ide o ponižujúci trest je potrebné rozlišovať medzi trestom vo všeobecnom význame a ponižujúcim trestaním v zmysle čl. 3, ponižujúce trestanie dosahuje určitý stupeň tvrdosti. Mučenie nezahŕňa bolesť alebo utrpenie vzniknuté len na základe alebo v súvislosti so zákonnými sankciami (čl. 1 ods. 1 Dohovoru OSN proti mučeniu). Žalobca vo svojom výsluchu pred správnym orgánom uviedol, že sa nedopustil žiadneho trestného činu, nie je členom politickej strany, politického hnutia, nehrozí mu prenasledovanie, nebol mu uložený trest smrti, žalovaný teda zisťoval podstatné okolnosti z hľadiska dodržiavania čl. 3 Európskeho dohovoru. 23. Pokiaľ ide o námietku efektivity, žalovaný poukázal na v minulosti uskutočnené stotožnenie štátnych príslušníkov Pakistanu, vystavenie cestovných dokladov a letecké vyhostenie v roku 2022 a 2021, na základe čoho súd konštatuje, že tento postup (stotožnenie, vystavenie cestovných dokladov a za tým účelom zaistenie práve na tento účel, následne administratívne vyhostenie) je teda možný a aj efektívny. Tento proces podľa tvrdenia žalobcu trvá 2-3 mesiace, v danom prípade zaistenie na nevyhnutne potrebný čas zodpovedá tomuto časovému úseku (1 + 2 mesiace) a nepresahuje maximálnu zákonnú lehotu zaistenia. Zaisteniu jedného mesiaca zodpovedá informácia z ÚPZC Medveďov, že žalovanému boli poskytnuté informácie, že prostredníctvom systému RCMS (readmission case management system - ktorý slúži na komunikáciu orgánov Slovenskej republiky s autoritami Pakistanu), bol žalobca stotožnený, na základe čoho mu bude vystavený náhradný cestovný doklad potrebný k vyhosteniu. 24. Súd sa rovnako stotožnil s argumentáciou žalovaného o tom, že rozhodnutie najvyššieho súdu, na ktoré poukazoval žalobca sa týka iného zákonného ustanovenia. 25. Žalobca namietal, že žalovaný vo svojom rozhodnutí taktiež nepreukázal nemožnosť uloženia iných (miernejších) donucovacích opatrení. 26. Podľa § 89 ods. ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť
a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku. 27. Podľa § 89 ods. ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, o druhu a spôsobe uloženia povinnosti podľa odseku 1 rozhoduje policajný útvar, pričom prihliada na osobu štátneho príslušníka tretej krajiny, jeho pomery a mieru ohrozenia účelu zaistenia. Povinnosť podľa odseku 1 však nemožno uložiť, ak ide o konanie vo veci administratívneho vyhostenia z dôvodu podľa § 82 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). 28. Podľa § 89 ods. ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, policajný útvar môže uložiť povinnosť podľa odseku 1 len vtedy, ak štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6; to neplatí, ak ide o žiadateľa o azyl. O uložení povinnosti podľa odseku 1 môže policajný útvar rozhodnúť aj počas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny. Proti rozhodnutiu o uložení povinnosti podľa odseku 1 sa nemožno odvolať. 29. Podľa § 6 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny pri vstupe cez vonkajšiu hranicu na hraničnom priechode je povinný preukázať finančné prostriedky potrebné na pokrytie nákladov spojených s jeho pobytom na území Slovenskej republiky. 30. Podľa § 6 ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, Ministerstvo vnútra podľa osobitného predpisu vydá všeobecne záväzný právny predpis, v ktorom určí sumu finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky. 31. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. o určení sumy finančných prostriedkov potrebných na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky, suma finančných prostriedkov potrebná na pokrytie nákladov spojených s pobytom štátneho príslušníka tretej krajiny na území Slovenskej republiky sa určuje vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu. 32. Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z., ak má štátny príslušník tretej krajiny pobyt na území Slovenskej republiky čiastočne uhradený, pri vykonávaní hraničnej kontroly sa na túto skutočnosť prihliada. 33. Čo sa týka námietky žalobcu, že žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí nedostatočne zaoberal možnosťou využitia miernejších opatrení podľa § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, súd poukazuje na to, že aplikácia miernejších opatrení k zaisteniu je podmienená podľa § 89 ods. ods. 3 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov tým, že žalobca ako štátny príslušník tretej krajiny preukáže zabezpečenie ubytovania počas trvania tejto povinnosti a finančné zabezpečenie pobytu vo výške podľa § 6, ktorá je podľa § 1 ods. 3 vyhlášky MV SR č. 499/2011 Z.z. (vykonávací predpis k § 6 zákona o pobyte cudzincov) vo výške 56 eur na osobu a deň pobytu. Zo zápisnice o podaní vyjadrenia zo dňa 13.04.2023 vyplýva, že žalobca nemá žiaden majetok, všetko predal, mal so sebou len nejakú hotovosť a mobilný telefón, teda v tom čase nedisponoval finančnou hotovosťou na realizovanie úkonov administratívneho vyhostenia potrebný čas v trvaní minimálne dvoch mesiacov a teda žalobca by na účely aplikácie alternatívnych miernejších opatrení k zaisteniu musel sám preukázať, že disponuje finančnou hotovosťou minimálne vo výške 60 dní x 56,- €, čo je najmenej 3.360,- €. Žalobca nepreukázal ani to, že má zabezpečené ubytovanie počas predpokladanej doby zaistenia ani to, že disponuje akýmkoľvek finančným zabezpečením pobytu vo výške ustanovenej všeobecne záväzným právnym predpisom. V nadväznosti na uvedené žalovaný v napadnutom rozhodnutí dôvodne dospel k záveru, že žalobca nespĺňa podmienky, za ktorých by mu mohla byť uložená povinnosť podľa § 89 ods. 1 písm. a) alebo b) zákona č. 404/2011 Z.z. Rozhodnutie žalovaného je preto v namietanej časti nedostatočného odôvodnenia dĺžky doby zaistenia dostatočné, zrozumiteľné a obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti. 34. Zaistenie cudzinca predstavuje citeľný zásah do najvýznamnejších práv jednotlivca, a to do práva na slobodu pohybu a pobytu. Takýto zásah môže byť prípustný len za prísne vymedzených podmienok definovaných najmä zákonom o pobyte cudzincov. Úspešnosť námietok voči rozhodnutiu o zaistení môže obstáť jedine v prípade, ak žalobca svojimi námietkami spochybní zákonnosť rozhodnutia o jeho
zaistení, inými slovami ak preukáže, že neboli splnené podmienky jeho zaistenia, resp. podmienky predĺženia zaistenia (podobne aj rozhodnutie NS SR sp. zn. 10SZa/16/2016), čo sa však v danom prípade žalobcovi nepodarilo. 35. Na základe všetkých vyššie uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, ako aj so Správnym poriadkom. Žalovaný pred vydaním napadnutého rozhodnutia riadne zistil skutkový stav podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti (§ 47 Správneho poriadku), a je z neho zrejmé akými úvahami bol vedený žalovaný pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s vyjadreniami žalobcu. Správny súd preto nemal inú možnosť ako správnu žalobu v celom rozsahu podľa § 229 SSP zamietnuť. 36. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP, a žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu právo na náhradu trov konania nepriznal, pretože žalovanému voči žalobcovi nevznikli také dôvodne vynaložené trovy konania, ktoré by bolo možné od neho spravodlivo požadovať. Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018 sp. zn. 7 Cdo14/2018). Na konanie pred správnym súdom sa okrem zásady hospodárnosti podľa § 5 ods. 7 SSP primerane použijú aj princípy, na ktorých spočíva Civilný sporový poriadok (§ 5 ods. 1 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť. Rozsudok správneho súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 3 SSP). Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je sedem dní od doručenia rozhodnutia správnemu súdu v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia (§ 443 ods. 2 písm. b) SSP). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP). Kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, ak sa opiera o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439 ods. 2 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), ak je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 SSP).