Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 6Ssk/31/2026 7022200715 26. 08. 2026 JUDr. Michal Matulník ECLI:SK:NSSSR:2026:7022200715.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Michala Matulníka, PhD. (sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD., LL.M. a JUDr. Martina Tisa, v právnej veci žalobcu: B. M., narodený XX. K. XXXX, bytom D. X, L. - Š., právne zastúpený: JUDr. Danica Holováčová, advokát so sídlom Čajakova 5, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 390954/2022 zo dňa 12. septembra 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č. k. KE-6S/134/2022-204 zo dňa 17. decembra 2025, takto rozhodol: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti zamieta. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach, č. k. KE-6S/134/2022-204 zo dňa 17. decembra 2025 zrušuje a vec vracia Správnemu súdu v Košiciach na ďalšie konanie. odôvodnenie: I. Rozhodnutie správneho súdu a priebeh administratívneho konania 1. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) kasačnou sťažnosťou napadnutým rozsudkom zo 17. decembra 2025, č. k. KE-6S/134/2022-204 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 390954/2022 zo dňa 12. septembra 2022 (ďalej aj „preskúmavané rozhodnutie“), ako aj rozhodnutie Colného úradu Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) č. 311669/2022 zo dňa 13. júla 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. 2. Prvostupňovým rozhodnutím prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobca sa podľa § 84 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 35/2019 Z. z.“) nepovažuje za spoľahlivého. Prvostupňový správny orgán prvostupňové rozhodnutie odôvodnil tým, že uviedol, že (i) v súlade s ustanovením § 121 zákona č. 35/2019 Z. z. a IRA č. 156/2019 - Smernica o vykonaní previerky spoľahlivosti (ďalej len „smernica“) bola dňa 10. novembra 2021 vykonaná previerka spoľahlivosti žalobcu; (ii) predmetom previerky spoľahlivosti bolo preverenie skutočností týkajúcich sa používania a držania iných ako služobných zbraní a iného ako služobného streliva počas výkonu služby žalobcom a tiež zisťovanie skutočností týkajúcich sa obchodovania žalobcu so zbraňami, resp. strelivom; (iii) pre účely vykonania previerky spoľahlivosti vyplnil žalobca dotazník č. 521858/2021 HSP 699/2021 (ďalej len „dotazník“), ktorého vyplnenie prebiehalo za prítomnosti poverených príslušníkov finančnej správy a tento bol zo strany žalobcu vyplnený a podpísaný a odovzdaný povereným osobám dňa 10. novembra 2021; (iv) nakoľko pretrvávali pochybnosti o spoľahlivosti žalobcu, bol s ním 10. novembra 2021 vykonaný pohovor a o daných skutočnostiach bola spísaná zápisnica o vykonaní pohovoru č. 522083/2021 HSP 699/2021 (ďalej
len „zápisnica“); (v) uviedol, že zo zápisnice vyplýva, že žalobca u poverených príslušníkov ani v priebehu pohovoru neodstránil ich pochybnosti o svojej pravdovravnosti; (vi) z tohto dôvodu bolo dňa 31. januára 2022 u žalobcu vykonané psychofyziologické overenie pravdovravnosti, ktoré sa uskutočnilo na odbornom akreditovanom pracovisku Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Prezídium Policajného zboru, Kriminalistický a expertízny ústav PZ, oddelenie aplikovanej psychofyziológie, závery ktorého overenia boli zhrnuté vo výsledku odborného skúmania zn. PPZ - KEU - AP - EXP - 2022/37 - 1 z 1. februára 2022 (ďalej len „výsledok odborného skúmania“); (vii) prvostupňový správny orgán následne konštatoval, že z výsledku odborného skúmania vyplynul záver, že žalobca bol nepravdovravný; (ix) uzavrel preto, že v zmysle záverov z vykonanej previerky spoľahlivosti žalobca nespĺňa podmienku spoľahlivosti a nepovažuje sa preto za spoľahlivého podľa § 84 ods. 4 písm. d) zákona číslo 35/2019 Z. z. 3. Prvostupňové rozhodnutie napadol žalobca odvolaním, o ktorom rozhodol žalovaný preskúmavaným rozhodnutím tak, že s odkazom na ustanovenie § 294 ods. 4 zákona č. 35/2019 Z. z. odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia vyjadril k námietkam žalobcu, konkrétne uviedol, že (i) žiadna zo žalobcom uvedených námietok nie je spôsobilá ovplyvniť hodnotenie zákonnosti prvostupňového rozhodnutia o záveroch z previerky spoľahlivosti; (ii) uviedol, že obsah otázok uvedených v dotazníku a zápisnici je individuálny, pričom ich znenie musí smerovať ku konkrétnym podozreniam, ktoré vyplývajú z preverovaných informácií; zdôraznil, že rozpor medzi preverovanými informáciami a vyjadreniami žalobcu je evidentný, nakoľko medzi jednotlivými zisteniami existuje logická súvislosť; (iii) v súvislosti s námietkou žalobcu týkajúcou sa vykonania psychofyziologického overenia pravdovravnosti v rozpore so zákonom žalovaný uviedol, že kontraindikáciou na vykonanie tohto druhu testovania je akútna bolesť, ktorú však žalobca v čase realizácie testu nedeklaroval; (iv) k námietkam žalobcu, ktorými poukazoval na judikatúru súdov žalovaný uviedol, že uvedené rozhodnutia sú vo vzťahu k posudzovanej veci úplne irelevantné; (v) vychádzajúc z uvedeného konštatoval, že previerka spoľahlivosti, vrátane vykonania psychofyziologického overenia pravdovravnosti bola u žalobcu realizovaná v súlade so zákonom a vnútornými predpismi, s ohľadom na všetky zásadné skutočnosti, ktoré vyplynuli z preverených informácií. 4. Žalobca napadol preskúmavané rozhodnutie správnou žalobou, o ktorej rozhodol správny súd napadnutým rozsudkom tak, ako je uvedené v bode 1 vyššie. V úvode svojho právneho posúdenia veci správny súd vymedzil nasledovné štyri okruhy námietok žalobcu: (i) námietka neúplnosti, resp. nezrozumiteľnosti rozhodnutí orgánov štátnej správy pre neuvedenie dôvodov, kvôli ktorým bola u žalobcu vykonaná previerka spoľahlivosti; (ii) námietka o nedostatočne zistenom skutkovom stave pre záver o jeho nespoľahlivosti, keďže podľa žalobcu nebolo v konaní preukázaným, že by žalobca klamal o skutočnostiach, na ktoré bol dopytovaný; (iii) námietka o nezdôvodnení zákonnosti previerky spoľahlivosti vykonanej u žalobcu, ktorú podľa ods. 5 Smernice možno vykonať iba v prípade podozrenia z trestnej činnosti alebo v prípade podozrenia z iného protiprávneho konania preverovanej osoby a napokon (iv) námietka neprípustného vykonania psychofyziologického overovania pravdovravnosti u žalobcu z dôvodu danosti jeho kontraindikácie v podobe jeho ochorenia (artritída), ktorým v rozhodnom čase vykonania previerky žalobca trpel. 5. V súvislosti s prvou námietkou správny súd uviedol, že (i) z preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že k preverovaniu žalobcu došlo na podklade skutočností zistených operatívno-pátracou činnosťou pri preverovaní anonymného podnetu na osobu žalobcu, ktoré vzbudili dôvodné podozrenie o protiprávnej činnosti žalobcu a s ktorými zistenými skutočnosťami boli v rozpore vyjadrenia žalobcu počas previerky spoľahlivosti; (ii) poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. PL ÚS 17/2022 z 13. decembra 2023, ktorého relevantnú časť citoval; (iii) uviedol, že v okolnostiach danej konkrétnej veci správne orgány vo svojich rozhodnutiach iba vo všeobecnej rovine zmieňujú, že vyjadrenia žalobcu počas previerky spoľahlivosti boli v rozpore s informáciami získanými operatívno-pátracou činnosťou bez náznaku charakteru či podstaty týchto informácií a v tomto smere žalovaný iba poukazuje, že v intenciách týchto zistení boli formulované otázky v dotazníku, ktorý žalobca vypĺňal počas previerky spoľahlivosti, ako aj otázky počas pohovoru s tým, že žalovaný uviedol, že odpovede žalobcu boli rozporné s týmito operatívno-pátracou činnosťou zistenými informáciami v otázke 5 a 6 dotazníka a v otázke č. 16 a č. 17 pri pohovore; (iv) následne správny súd dôvodil, že „Keďže predmetné otázky dotazníka boli naformulované s ohľadom na neurčitý čas a to či žalobca „niekedy“ mal v zásobníkoch k jemu pridelenej služobnej zbrani iné ako služobné strelivo alebo či „niekedy“ vložil do zásobníka iné strelivo, a súčasne keďže z rozhodnutia žalovaného vyplýva, že podkladom pre vykonanie previerky spoľahlivosti u žalobcu boli nie len zistenia z inšpekčnej činnosti vykonanej 09.12.2020, ale aj iné zistenia z operatívno-pátracej činnosti, tak z tejto formulácie dotazníkových otázok by bolo možné usúdiť, že operatívno-pátracou činnosťou mohlo byť zistené, že sa tak malo stať (t.j. že
žalobca mal počas služby v zásobníku k služobnej zbrani aj iné strelivo, kde ho aj vložil), aj v inom čase než len dňa 09.12.2020, kedy pri inšpekčnej činnosti bolo nájdených v zásobníku nachádzajúcom sa v sklade k žalobcovi pridelenej služobnej zbrani 13 ks iného ako služobného streliva. Inými slovami, na základe takto všeobecne formulovaných dotazníkových otázok by bolo uveriteľným tvrdenie žalovaného o tom, že predmetom preverovania žalobcu neboli len skutočnosti zistené počas inšpekčnej činnosti 09.12.2020, ale aj iné skutočnosti zistené operatívno-pátracou činnosťou, ktoré boli taktiež premietnuté do týchto dotazníkových otázok, pri zodpovedaní ktorých žalobca v pravdovravnosti, podľa inšpekčnej služby, neobstál.“; (v) vychádzajúc z uvedeného správny súd uzavrel, že „Vzhľadom k uvedenému, aj keď žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že svoje rozhodnutie založil na tom, že jednako žalobca nevedel vysvetliť skutočnosti zistené počas inšpekčnej činnosti 09.12.2020, ako aj na tom, že odpovede žalobcu boli v rozpore s informáciami zistenými operatívno-pátracou činnosťou, má správny súd za to, že žalobca bol pri previerke spoľahlivosti konfrontovaný (preverovaný) a teda vyhodnotený ako nespoľahlivý, iba vo vzťahu k informáciám zisteným počas inšpekčnej činnosti 09.12.2020 (otázky č. 5 a 6 dotazníka a otázky č. 16 a 17 pohovoru), nie však aj s inými informáciami zistenými operatívnopátracou činnosťou, ktoré informácie nie je možné, ani len v opisnej rovine vyčítať či už z rozhodnutia colného úradu alebo žalovaného a nie je ich možné dedukovať ani zo žalobcovi či už v dotazníku alebo pri pohovore kladených otázok (otázky č. 5 a 6 dotazníka a otázky č. 16 a 17 pohovoru), ohľadne odpovedí na ktoré bol žalobca vyhodnotený ako nespoľahlivý z dôvodu že na nich nemal odpovedať pravdivo tak, ako to vo svojom rozhodnutí tvrdí žalovaný.“; (vi) dôvodil teda, že z rozhodnutí správnych orgánov nie je zrejmým, či podkladom na preverovanie žalobcu boli iba zistenia inšpekčnej činnosti zo dňa 9. decembra 2020, ktoré sú v rozhodnutiach opísané a žalobcovi boli známe, alebo či tým podkladom boli skutočne aj iné skutočnosti zistené operatívno-pátracou činnosťou, ktoré nie je možné identifikovať ani z otázok, ohľadne odpovedí, na ktoré bol žalobca pri dotazníku a pri pohovore vyhodnotený ako nepravdovravný; (vii) uvedené viedlo správny súd k záveru, že preskúmavané rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie je rozhodnutím nezrozumiteľným pre nedostatočné odôvodnenie, a teda v tom dôsledku je aj nepreskúmateľným. 6. Nad rámec skutočností uvedených v predchádzajúcom bode správny súd k posúdeniu prvej námietky žalobcu uviedol, že „Okrem toho, aj v prípade, ak by správny súd teoreticky uveril tvrdeniam žalovaného, že v dotazníku a pri pohovore žalobcovi kladené otázky boli dostatočne personalizované s ohľadom na, o osobe žalobcu, operatívno-pátracou činnosťou zisteným informáciám, odpovede žalobcu na ktoré boli vyhodnotené ako rozporné s týmito operatívno-pátracou činnosťou zistenými informáciami (otázky č. 5 a 6 dotazníka a otázky č. 16 a 17 pohovoru), tak v tom prípade by správny súd očakával, že tento rozpor, resp. nepravdivosť odpovedí žalobcu na tieto označené otázky v dotazníku a pri pohovore bude predmetom verifikácie tretej fázy previerky spoľahlivosti a to odpoveďami na tieto otázky žalobcom na detektore lži (psychofyziologické overenie pravdovravnosti). Avšak ako to vyplýva zo záznamu o výsledku tohto psychofyziologického overenia pravdovravnosti bola v odpovediach žalobcu indikovaná lož pri odpovediach na dve otázky a to otázka č. 1 - „Nosili ste počas služby súkromnú strelnú zbraň?“ a otázka č. 2 - „Vložili ste do svojej služobnej zbrane súkromné náboje?“ Uvedené otázky teda svojim obsahom nekorešpondujú s overením pravdivosti odpovedí žalobcu na otázky z dotazníka či z pohovoru, na ktoré mal žalobca podľa príslušníkov inšpekčnej služby odpovedať v rozpore so skutočnosťou, keďže otázky z dotazníka ani z pohovoru sa netýkali nosenia súkromnej či inej zbrane počas služby a netýkali sa ani nabíjania služobnej zbrane súkromnými nábojmi, pretože sporné otázky z dotazníka a z pohovoru sa týkali držby a manipulácie so súkromným strelivom a nabíjania zásobníka prideleného k zbrani a nie priamo zbrane -v súvislosti s uvedeným je treba poznamenať, že žalovaný na jednej strane upozorňuje žalobcu na jeho nesprávnu interpretáciu otázky č. 17 z pohovoru, ktorou žalobca nebol dopytovaný na to, ako došlo k nabitiu jeho služobnej zbrane inými ako služobnými nábojmi, ale bol dopytovaný na to, ako došlo k nabitiu zásobníka k žalobcovi pridelenej služobnej zbrani inými ako služobnými nábojmi, no ohľadne formulácie otázok počas previerky spoľahlivosti žalovaný už tento formulačný rozdiel nevníma a nevyhodnocuje.“. 7. V súvislosti s druhou námietkou (nedostatočne zistený skutkový stav pre záver o nespoľahlivosti žalobcu) správny súd uviedol, že (i) pokiaľ boli podkladom pre preverovanie spoľahlivosti žalobcu aj zistenia z operatívno-pátracej činnosti, tieto bolo potrebné v rozhodnutí uviesť aspoň opisne; (ii) pokiaľ však boli podkladom pre previerku spoľahlivosti iba zistenia z inšpekčnej činnosti vykonanej 9. decembra 2020, bolo potom nevyhnutným, aby správne orgány závery z polygrafu interpretovali v logických súvislostiach aj v interakcii s týmito zisteniami a za tým účelom mali vykonať prípadne aj ďalšie zisťovanie; (iii) ďalej dôvodil, že žalovaný si uľahčil situáciu tým, že v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že žalobca nevysvetlil, resp. že nevedel vysvetliť, ako sa v zásobníku v sklade k jemu pridelenej služobnej zbrani ocitlo 13 ks iných ako služobných nábojov a ako sa v jeho skrinke ocitlo 14 ks
nábojov 9 mm, pričom žalovaný si súčasne ohľadne týchto zistených skutočností vytvoril bez ďalšieho dokazovania, podľa neho, logickú konštrukciu, a to, že žalobca pred kontrolou musel vybrať zo zásobníka k jemu pridelenej služobnej zbrani 14 ks nábojov a palebným priemerom 9 mm, ktoré boli nábojmi finančnej správy, tieto umiestnil vo svojej osobnej skrinke a súčasne na ich miesto vložiť do zásobníka 13 ks iných (súkromných) nábojov; (iv) vychádzajúc z uvedeného uzavrel, že za danej situácie bolo na mieste, aby príslušníci inšpekčnej správy preverením ďalších skutočností tvrdenia žalobcu vyvrátili alebo potvrdili, a nie aby bez ďalšieho vyvodili uvedenú konštrukciu o žalobcom o týchto skutočnostiach uvádzanej nepravde, konštatujúc, že „Z uvedeného je zrejmým, že žalobou napadnuté rozhodnutia sú založené iba na nekritickom prevzatí všetkých záverov previerky spoľahlivosti (z dotazníka, z pohovoru i z polygrafu), bez ich, v logickej súvislosti podanej interpretácie v interakcii s inými už 09.12.2020 zistenými skutočnosťami, ako aj so skutočnosťami na ktoré v odvolacom konaní upriamil pozornosť žalobca a ktorých overenie bolo opomenuté, a ktoré dôkazné zistenia by tieto závery previerky podporili alebo vyvrátili.“. 8. K tretej námietke žalobcu (v zmysle ktorej žalovaný nezdôvodnil zákonnosť previerky spoľahlivosti vykonanej u žalobcu, ktorú podľa ods. 5 Smernice možno vykonať iba v prípade podozrenia z trestnej činnosti alebo v prípade podozrenia z iného protiprávneho konania preverovanej osoby, ktorého sa dopustila alebo mala dopustiť pri výkone či v súvislosti s výkonom jej povolania, postavenia alebo funkcie) správny súd uviedol, že „ ... v prípade konania, ktoré nemá znaky korupčného správania, pre absenciu jedného z dvoch vyššie uvedených kumulatívnych znakov, ako je to aj v prípade žalobcu, u ktorého nebolo zistené, žeby svojim konaním získal titulom svojej funkcie neoprávnený prospech, avšak ktoré konanie by súčasne malo znaky protiprávneho konania z iného dôvodu, nie je podľa správneho súdu síce možné aplikovať cit. § 84 ods. 5 v spojení s cit. § 121 ods. 1 zákona o finančnej správe, ale v tom prípade je nevyhnutné túto protiprávnosť zadefinovať poukazom na zákonné ustanovenie alebo ustanovenie iného všeobecne záväzného právneho predpisu alebo interného predpisu a ako také ho posúdiť vyhodnotením dôkazov a nie len bez všetkého na podklade abstraktných záverov psychofyziologického overenia pravdovravnosti...“. 9. Nakoniec správny súd vyhodnotil aj námietku žalobcu spočívajúcu v neprípustnosti psychofyziologického overovania pravdovravnosti z dôvodu existencie kontraindikácie v podobe ochorenia žalobcu (artritída). Správny súd túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú dôvodiac, že kontraindikáciou tohto vyšetrenia je iba indikovaná „akútna bolesť“, tj. neodkladná bolesť s vonkajšími prejavmi, a nie už samotná danosť ochorenia ako takého. 10. O trovách rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal voči v konaní neúspešnému žalovanému úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 11. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť zo dňa 27. januára 2026 (ďalej len „kasačná sťažnosť“), pričom ako dôvod kasačnej sťažnosti označil (i) ustanovenie § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci); (ii) ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f) SSP (správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces) a (iii) ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP (správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu). 12. Po tom, ako žalovaný zhrnul priebeh administratívneho a súdneho konania, kasačnú sťažnosť odôvodnil tým, že (i) uviedol, že správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne vyhodnotil zistený skutkový stav a napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť a zmätočnosť; (ii) namietal, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je založené najmä na argumentoch, ktoré žalobca v správnej žalobe vôbec neuplatnil, čím sa správny súd v rámci preskúmania zákonnosti preskúmavaného rozhodnutia odklonil od rozsahu a dôvodov uvedených v správnej žalobe; (iii) v súvislosti s posúdením veci správnym súdom uviedol, že predmetom previerky spoľahlivosti žalobcu bolo zisťovanie skutočností týkajúcich sa údajného používania, resp. držania iných ako služobných zbraní a iného ako služobného streliva počas výkonu služby vrátane skutočností týkajúcich sa údajného obchodovania so zbraňami a strelivom; dôvodil, že otázky, ktoré boli žalobcovi položené v rámci dotazníka, boli koncipované s ohľadom na predmet vykonanej previerky spoľahlivosti; (iv) v tejto súvislosti uviedol, že aj otázky, ktoré boli kladené žalobcovi v rámci psychofyziologického overovania pravdovravnosti, boli koncipované na základe podkladov týkajúcich sa preverovanej oblasti, a teda všetky otázky, ktoré boli žalobcovi položené v rámci previerky spoľahlivosti (dotazník, zápisnica, polygraf) úzko súviseli s predmetom previerky spoľahlivosti; (v) akcentoval skutočnosť, že žalobca si do výkonu služby „nedopatrením priniesol súkromné náboje“, pričom sám uviedol, že tieto ponúkal na predaj aj svojim kolegom, ktorí však o ne neprejavili záujem; (vi) namietal nesprávnosť záveru správneho súdu v otázke hodnotenia podkladov na vykonanie previerky spoľahlivosti žalobcu a aj nesprávne právne posúdenie veci súdom,
ktoré spočíva v tom, že správny súd zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery, ktoré nemajú žiadnu potrebnú oporu v zákonnej norme; následne citoval ustanovenie § 84 ods. 1 písm. b) a § 121 zákona č. 35/2019 Z. z.; (vii) opätovne akcentoval skutočnosť, že z výsledkov odborného skúmania žalobcu ako preverovaného príslušníka na polygrafe vyplynul jednoznačný záver o tom, že tento je nepravdovravný; v tejto súvislosti citoval ustanovenie odseku 34 smernice; (viii) uviedol, že záver správneho súdu o tom, že v rámci previerky spoľahlivosti nebolo konanie žalobcu dostatočne preukázané, je záverom vyhodnoteným v rovine bez celkového kontextu; (ix) ďalej dôvodil, že poukaz správneho súdu na nález ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 17/2022 z 13. decembra 2023 sa týkal úplne odlišnej veci a úplne odlišnej aplikovanej právnej normy; v tejto súvislosti uviedol, že v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) osoby v služobnom pomere k štátu musia byť posudzované oveľa prísnejšie, ako bežní civilní ľudia, keďže ide o špecifický charakter činnosti v orgánoch štátu; (x) ďalej namietal, že záver správneho súdu, že podozrenia na strane žalobcu stoja na neoveriteľnom závere polygrafu, ktorý nie je možné podporiť zisteniami z operatívno-pátracej činnosti je názorom nesprávnym; poukázal na rozsudok správneho súdu sp. zn. KE-8S/20/2023 z 3. júla 2025, ktorého relevantnú časť citoval; (xi) následne poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) sp. zn. 6Ssk/87/2025 z 20. novembra 2025, ktorého relevantnú časť rovnako citoval; (xii) v závere kasačnej sťažnosti žalovaný žiadal priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti a vychádzajúc z vyššie uvedeného spolu s odkazom na ustanovenie § 462 ods. 1 SSP navrhol napadnutý rozsudok správneho súdu zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 13. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním doručeným správnemu súdu dňa 18. marca 2026, v ktorom uviedol, že (i) kasačná sťažnosť nepredstavuje uplatnenie zákonných kasačných dôvodov podľa § 440 SSP, ale iba polemiku s vecnými závermi správneho súdu; (ii) uviedol, že napadnutý rozsudok je výsledkom dôslednej aplikácie základných princípov správneho súdnictva, predovšetkým požiadavky preskúmateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, povinnosti riadneho zisťovania skutkového stavu a zákazu svojvôle; (iii) podstatu sporu vymedzil tak, že táto spočíva v tom, či možno príslušníka finančnej správy označiť za nespoľahlivého na základe neurčitých, neuveriteľných a nepreskúmateľných informácií a na základe dôkazu použitého bez rešpektovania jeho odborných limitov a bez jeho logického prepojenia na rozhodné skutkové otázky; (iv) zdôraznil, že správne orgány rozhodli bez riadne preukázaného skutkového stavu a bez preskúmateľného odôvodnenia; (v) kasačnej sťažnosti žalovaného vytkol, že táto smeruje k oslabeniu súdnej kontroly zákonnosti tým, že sa snaží presadiť formalistický prístup, podľa ktorého by správnym orgánom postačovalo odvolať sa na neurčité informácie a jeden problematický dôkaz bez toho, aby museli preukázať konkrétne skutkové okolnosti; (vi) následne žalobca predniesol vlastnú interpretáciu princípu koncentrácie konania rozporujúc tak tvrdenia žalovaného v kasačnej sťažnosti spočívajúce v dôvode podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP (viď vyššie); (vii) zdôraznil, že správny súd korektne dospel k záveru, že žalovaný založil svoje preskúmavané rozhodnutie na neurčitých tvrdeniach o operatívnych informáciách, ktorých obsah nebol žalobcovi sprístupnený ani len v opisnej rovine; (viii) v súvislosti s kasačným dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP žalobca uviedol, že správny súd oprávnene vytkol správnym orgánom nesprávne použitie inštitútu polygrafu ako rozhodujúceho a v podstate jediného nosného dôkazu bez jeho kritického hodnotenia v kontexte ostatných zistení; (ix) akcentoval skutočnosť, že kasačná sťažnosť vychádza z akceptácie právneho automatizmu, teda z premisy, že ak polygraf indikuje lož, musí nasledovať záver o nespoľahlivosti; takýto prístup žalobca označil za rozporný so zákonom a rozporný s princípmi právneho štátu; (x) žalobca následne venoval priestor opisu charakteru psychofyziologického overenia pravdovravnosti, ktoré nepovažuje za dôkaz skutku, ale iba nepriamy nástroj sledujúci logické reakcie organizmu na položené otázky; (xi) uviedol, že psychofyziologické metódy sú extrémne citlivé na stres, bolesť, zdravotný stav, únavu a psychickú záťaž a reakcie môžu byť vyvolané celým radom okolností nesúvisiacich s klamaním; v tejto súvislosti poukázal na existenciu akútneho zápalového reumatického ochorenia žalobcu, ktoré malo byť sprevádzané výraznou bolesťou; (xii) v súvislosti s polygrafom uviedol, že tento bol použitý bez vecného prepojenia na rozhodné skutkové otázky, bez rešpektovania odborných a zdravotných kontraindikácií a zároveň ako automaticky dôkaz nespoľahlivosti; (xiii) v súvislosti s kasačným dôvodom podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP uviedol, že tento nebol žalovaným nijako preukázaný a v kasačnej sťažnosti žalovaný neidentifikuje žiadnu ustálenú judikatúrnu líniu, od ktorej by sa správny súd odklonil, ale tento dôvod predstavuje iba nesúhlas so závermi napadnutého rozsudku; uviedol, že žalovaný si zamieňa pojem „odklon od judikatúry“ s pojmom „neúspech v spore“; (xiv) v závere svojho vyjadrenia žiadal, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol rovnako ako jeho návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti.
14. Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti bolo žalovanému doručené dňa 19. marca 2026 na vedomie. III. Právne posúdenie veci kasačným súdom III.A Procesný postup najvyššieho správneho súdu 15. Senát najvyššieho správneho súdu konajúci ako kasačný?súd (§?438?ods. 2 SSP) predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 SSP preskúmal prípustnosť kasačnej sťažnosti žalovaného a z toho vyplývajúce možné dôvody jej?odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal sťažovateľ (žalovaný) včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP] preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 16. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na?úradnej?tabuli najvyššieho správneho súdu a na internetovej stránke najvyššieho správneho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 26. augusta 2026 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). 17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
III.B Aplikované právne predpisy 18. Podľa § 84 ods. 1 písm. b) zákona č. 35/2019 Z. z., príslušníkom finančnej správy môže byť občan starší ako 18 rokov, ktorý je spoľahlivý. 19. Podľa § 84 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z., za spoľahlivého sa na účely tohto zákona nepovažuje občan, ktorý podľa iných skutočností nedáva záruku riadneho výkonu štátnej služby. 20. Podľa § 84 ods. 5 zákona č. 35/2019 Z. z., za iné skutočnosti nedávajúce záruku riadneho výkonu služby podľa odseku 4 písm. d) sa považuje najmä prijímanie neoprávnených platieb, darov alebo iných výhod alebo zneužívanie postavenia a funkcie na získavanie neoprávnených požitkov. 21. Podľa § 84 ods. 7 prvá veta zákona č. 35/2019 Z. z., podmienky uvedené v odseku 1 musí príslušník finančnej správy spĺňať po celú dobu trvania služobného pomeru. 22. Podľa § 121 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z., previerkou spoľahlivosti sa zisťuje spoľahlivosť príslušníka finančnej správy podľa § 84 ods. 4 písm. d). 23. Podľa § 121 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z., podkladom na vykonanie previerky spoľahlivosti sú najmä informácie získané z operatívno-pátracej činnosti a inej činnosti vykonávanej poverenými príslušníkmi finančnej správy a informácie získané z iných zdrojov. 24. Podľa § 121 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z., previerka spoľahlivosti pozostáva z vyplnenia dotazníka preverovaným príslušníkom finančnej správy a pohovoru s týmto príslušníkom finančnej správy. 25. Podľa § 121 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z. z., pohovor s preverovaným príslušníkom finančnej správy sa vykoná, ak na základe vyhodnoteného dotazníka pretrvávajú pochybnosti o jeho spoľahlivosti. V priebehu pohovoru má preverovaný príslušník finančnej správy právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam. Z pohovoru sa vyhotoví zápisnica, ktorú podpíše preverovaný príslušník finančnej správy a poverený príslušník finančnej správy podľa odseku 4. Odopretie podpisu, dôvody tohto odopretia a námietky preverovaného príslušníka finančnej správy proti obsahu zápisnice sa uvedú v zápisnici. 26. Podľa § 121 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z., psychofyziologické overenie pravdovravnosti sa ako súčasť pohovoru uskutoční vždy, ak sú vyjadrenia preverovaného príslušníka finančnej správy v priebehu pohovoru v rozpore so zistenými skutočnosťami, ktoré by mohli byť prekážkou na splnenie podmienky spoľahlivosti podľa § 84 ods. 4 písm. d). 27. Podľa § 139 ods. 2 SSP, v odôvodnení rozsudku uvedie správny súd stručný priebeh administratívneho konania, stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia, podstatné zhrnutie argumentov žalobcu a vyjadrenia žalovaného, prípadne ďalších účastníkov, osôb zúčastnených na konaní a zainteresovanej verejnosti, posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
III.C Vymedzenie predmetu právneho posúdenia 28. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok správneho súdu, ktorým súd postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) SSP zrušil preskúmavané rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie, nakoľko dospel k záveru, že tieto (i) vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci; (ii) sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov a (iii) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci. Závery odôvodňujúce takýto postup správneho súdu sú vyjadrené v bode 1 až 10 vyššie. 29. Správny súd vyhodnotil ako opodstatnené námietky žalobcu spočívajúce v tvrdení, že: (i) v rozhodnutiach správnych orgánov absentuje uvedenie dôvodov, kvôli ktorým bola u žalobcu vykonaná previerka spoľahlivosti; (ii) skutkový stav nebol dostatočne zistený, nakoľko nebolo v konaní preukázané, že by žalobca klamal o skutočnostiach, na ktoré bol dopytovaný; a (iii) nemožnosti vykonať previerku spoľahlivosti, nakoľko túto (podľa žalobcu) možno vykonať iba v prípade podozrenia z trestnej činnosti alebo v prípade podozrenia z iného protiprávneho konania preverovanej osoby. Naopak, správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že vykonanie psychofyziologického overovania pravdovravnosti (ďalej taktiež „polygraf“) bolo v jeho prípade neprípustné, nakoľko tento v rozhodnom čase vykonania previerky mal trpieť ochorením predstavujúcim kontraindikáciu. 30. Správny súd si za východiskový základ pre závery uvedené v predchádzajúcom bode [sub (i) až (iii)] zvolil vlastnú interpretáciu a následnú aplikáciu (na prejednávanú vec) nálezu ústavného súdu sp. zn. PL ÚS 17/2022 z 13. decembra 2023 (ďalej taktiež „nález sp. zn. PL ÚS 17/2022“). Na úvod kasačný súd konštatuje, že vyššie uvedené závery správneho súdu považoval za nesprávne a mylné a ako také, zakladajúce kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP - teda napadnutý rozsudok považoval rozhodnutie vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci. 31. V súvislosti s nálezom sp. zn. PL ÚS 17/2022 je v prvom rade nutné uviesť, že išlo o rozhodovanie ústavného súdu podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o nesúlade ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej taktiež „zákon č. 404/2011 Z. z.“) s ústavou. Zo samotnej tejto skutočnosti je zrejmá „obsahová“ vzdialenosť prejednávanej veci s vecou referenčnou. Tento „nesúvis“ má svoju prvoradú reflexiu v odlišných okruhoch chránených záujmov v porovnávaných veciach. Ústavný súd na jednej strane vážil záujem na ochrane práv jednotlivca, ktorý nemá špecifický status (rozumej akýkoľvek cudzinec) so záujmom na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti štátu. V prípade prejednávanej veci však dotknutý individuálny subjekt (rozumej príslušník finančnej správy) má status špecifický, vyplývajúci z ustanovení zákona č. 35/2019 Z. z. Posudzovanie (vyvažovanie) možnej kolízie záujmov (so záujmom na ochrane verejného poriadku a bezpečnosti štátu) preto musí nutne zohľadňovať jeho osobitný status ako status osoby v služobnom pomere plniacej úlohy finančnej správy ergo zabezpečujúcej bezpečnosť štátu v širšom slova zmysle. 32. Okrem zásadnej odlišnosti (viď predchádzajúci bod) kasačný súd poukazuje na ďalšiu, ktorá robí nález sp. zn. PL ÚS 17/2022 na prejednávanú vec neaplikovateľným. Ide pritom o odlišnosť nemenej významnú. Ústavný súd nálezom sp. zn. PL ÚS 17/2022 konštatoval nesúlad ustanovenia § 33 ods. 6 písm. o) a § 48 ods. 2 písm. h) zákona č. 404/2011 Z. z. s čl. 46 ods. 1 a 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 ústavy. Podľa § 33 ods. 6 písm. o) v rozhodnom čase účinného zákona č. 404/2011 Z. z. „Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením prechodného pobytu.“. Podľa § 48 ods. 2 písm. h) v rozhodnom čase účinného zákona č. 404/2011 Z. z. „Policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie trvalého pobytu, ak stanovisko podľa § 125 ods. 6 obsahuje nesúhlas s udelením trvalého pobytu.“. Abstrahujúc podstatu citovaných noriem možno povedať, že tieto obsahovali imperatív pre správny orgán (policajný útvar) zamietnuť žiadosť o udelenie pobytu vždy, keď tento dostal nesúhlasné stanovisko Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva. A to bez ohľadu na to, či a ako bolo toto odôvodnené. Naviac, správny orgán podľa citovaných noriem svoje rozhodnutie zamietajúce žiadosť o udelenie pobytu odôvodňoval odkazom na stanovisko a referenciou na citovanú normu. Obrazne povedané, štát žiadateľovi o pobyt oznámil, že mu žiadosť zamieta (rozumej nesúhlasí) z dôvodu, že iný orgán štátu (SIS/VOS) nesúhlasí, to všetko bez toho, že by mal žiadateľovi (všeobecnému subjektu - viď predchádzajúci bod) čo i len naznačiť, „čo by mohol byť asi problém“. Ústavný súd vyhodnotil citované normy ako nesúladné s ústavou, pričom v náleze sp. zn. PL ÚS 17/2022 dôvodil (a „problém“ pomenoval) nasledovne: (i) „Pre zachovanie ústavnej súladnosti by sa relevantné skutočnosti mali v nevyhnutnom rozsahu sprístupniť aj žiadateľovi prostredníctvom predmetného stanoviska Slovenskej informačnej služby, resp.
Vojenského spravodajstva, t. j. aspoň s podstatou dôvodov týkajúcej sa verejnej bezpečnosti, ktoré tvoria základ rozhodnutí podľa napadnutej právnej úpravy, a to spôsobom, pri ktorom sa zohľadní nevyhnutný dôverný charakter spravodajských a operatívnych informácií (porovnaj s PL. ÚS 8/2016, bod 112). Tým by sa zabezpečila možnosť žiadateľa vyjadriť sa k vykonávaným dôkazom, ktoré viedli k negatívnemu stanovisku spravodajských služieb týkajúceho sa ohrozenia záujmov Slovenskej republiky. Takéto opatrenie by zabezpečilo ochranu časti utajovaných skutočností a súčasne by sa tým splnil nevyhnutný rámec uplatňovania ústavou garantovaných práv. To by umožnilo dotknutým osobám brániť svoje záujmy za podstatne lepších podmienok, ako to umožňuje napadnutá právna úprava.“ (pozri 70 bod v nálezu sp. zn. PL ÚS 17/2022), resp. (ii) „Takéto skryté odňatie právomoci správnemu orgánu napriek jeho deklarovaniu zákonom o pobyte cudzincov je v podmienkach právneho štátu ústavne neprijateľné, pretože robí iluzórnou právnu ochranu, ktorej poskytovanie je formálne zverené správnemu orgánu bezvýhradne viazanému stanoviskom iného orgánu verejnej moci (spravodajská služba), ktorý zákonodarca na účel poskytovania právnej ochrany vo vymedzenom okruhu právnych vzťahov neurčil. Je preto ústavne neprijateľné a v rozpore s princípmi materiálneho právneho štátu, aby rozhodovanie o udelení trvalého pobytu (jeho zrušení) alebo prechodného pobytu, teda rozhodovanie o verejných subjektívnych právach účastníka konania, zákonom zverené správnemu orgánu (policajnému útvaru), bolo založené výhradne na stanovisku spravodajskej služby, ktoré musí správny orgán rešpektovať, a to dokonca bez znalosti jeho dôvodov.“ (pozri bod 81 nálezu sp. zn. PL ÚS 17/2022). 33. Z opisu uvedeného v predchádzajúcom bode vyplýva zásadná materiálna/obsahová odlišnosť veci referenčnej (tej, ktorú rozhodoval ústavný súd) s prejednávanou vecou. V prejednávanej veci nebol žalovaný viazaný žiadnym stanoviskom alebo iným výstupom iného orgánu, ktoré by malo charakter „neodôvodňovaného oznámenia“ o nespoľahlivosti. Naopak, žalovaný (resp. prvostupňový správny orgán) sám vyhodnotil previerku spoľahlivosti žalobcu, pričom dospel k záveru o aplikácii § 84 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z. ergo konštatoval, že žalobca sa nepovažuje za spoľahlivého. Rovnako tak ani o žalobcovi nemožno konštatovať, že by nebol znalý dôvodu, prečo ho správny orgán považuje za nespoľahlivého. Tento dôvod bol uvedený ako v prvostupňovom, tak v preskúmavanom rozhodnutí a nebol zastretý alebo „schovaný“ za konštatovanie iného orgánu. Predmetným dôvodom boli práve závery vykonanej previerky spoľahlivosti, ktoré správne orgány vo svojich rozhodnutiach opísali. Závery vykonanej previerky spoľahlivosti žalobcu boli správnymi orgánmi opísané v ich rozhodnutiach jasne a zrozumiteľne a (okrem iného) obsahovali citáciu časti záverov polygrafu s uvedením otázok kladených žalobcovi, jeho odpovedí na ne a následný záver, že tento bol vyhodnotený ako nepravdovravný. Záver o nepravdovravnosti žalobcu logicky rezultoval do jeho kvalifikácie ako osoby, ktorá sa podľa § 84 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z. nepovažuje za spoľahlivú. 34. Najvyšší správny súd ďalej konštatuje, že správny súd pochybil aj pri interpretácii ustanovenia § 121 zákona č. 35/2019 Z. z., v rámci ktorej interpretácie (v rozpore s metódami výkladu právnych noriem) akcentoval obsahovú podmienenosť jednotlivých fáz previerky spoľahlivosti (dotazník/pohovor/ polygraf). Uvedené nesprávne právne posúdenie správny súd zhmotnil napríklad slovami „Keďže žalovaný s poukazom na cit. ods. 34 Smernice založil svoje napadnuté rozhodnutie výlučne na závere o výsledku psychofyziologického overenia pravdovravnosti u žalobcu (t.j. na výsledku z detektora lží), bolo by, aj vzhľadom na citované rozhodnutie ústavného súdu, o to žiaducejšie, aby žalovaný tento záver z detektora lží neprevzal iba mechanicky, ale aby tento záver podrobil aj svojmu vyhodnoteniu v okolnostiach danej veci, t.j. aj v okolnostiach priebehu a záverov celej previerky spoľahlivosti, keďže aj podľa cit. ods. 36 Smernice je podkladom pre rozhodnutie žalovaného a aj colného úradu nie len výsledok psychofyziologického overenia pravdovravnosti, ale ním je aj dotazník a zápisnica z pohovoru.“ (pozri bod 49 napadnutého rozsudku). Podľa § 121 ods. 3 zákona č. 35/2019 Z. z. pozostáva previerka spoľahlivosti z vyplnenia dotazníka a pohovoru, pričom podkladom na jej vykonanie sú najmä informácie získané z operatívno-pátracej činnosti a inej činnosti. Zo znenia aplikovanej právnej normy nevyplýva rigidný záver, v zmysle ktorého by musel správny orgán v dotazníku presne vymedziť informácie získané z operatívno-pátracej činnosti a tieto následne verifikovať odpoveďami preverovaného subjektu uvedenými v dotazníku a len v prípade, ak by sa ich správnosť bez ďalšieho nepotvrdila, mohol by pristúpiť k pohovoru s preverovaným príslušníkom finančnej správy. Informácie získané z operatívno-pátracej činnosti, resp. z inej činnosti slúžia ako informačná báza správneho orgánu, ktorý (z nich vychádzajúc) koncipuje dotazník (prvá fáza previerky). Aplikovaná norma však nepodmieňuje obsah dotazníka (formuláciu jednotlivých otázok) ani kvalitou, ani správnosťou informácií získaných z operatívno-pátracej činnosti, pričom vychádzajúc z dikcie § 121 ods. 2 zákona č. 35/2019 Z. z. (termín „najmä“) sa otázky v dotazníku nemusia nevyhnutne obmedzovať len na informácie získané z operatívno-pátracej činnosti. Následne ustanovenie § 121 ods. 6 zákona č. 35/2019 Z. z. zakladá možnosť pokračovania v preverovaní subjektu (v druhej fáze vo forme pohovoru) v prípade,
ak na základe vyhodnoteného dotazníka pretrvávajú u správneho orgánu pochybnosti o spoľahlivosti preverovanej osoby. Existencia (a nakoniec aj intenzita a charakter) týchto pochybností je vecou posúdenia správnym orgánom. Pochybnosti týkajúce sa spoľahlivosti preverovanej osoby zákonodarca bližšie nekvalifikuje, nevyžaduje stupeň kvality, okruhu alebo príčin týchto pochybností. Preverovaná osoba má však právo vyjadriť sa k zisteným skutočnostiam (§ 121 ods. 6 druhá veta zákona č. 35/2019 Z. z.). Následne môže správny orgán pristúpiť aj k tretej fáze preverovania spoľahlivosti (ako súčasť pohovoru) - psychofyziologickému overeniu pravdovravnosti. Zákon (ustanovenie § 121 ods. 8 zákona č. 35/2019 Z. z.) vymedzuje jednu situáciu, kedy polygraf musí byť vykonaný vždy. Koncepcia tejto normy však nevylučuje vykonanie polygrafu aj v iných situáciách, naopak použitie spojenia „vždy“ indikuje aj možnú existenciu iných situácií. V každom prípade však kasačný súd zdôrazňuje, že všetky vyššie opísané zložky (dotazník/pohovor/polygraf) tvoria jednu previerku spoľahlivosti, ktorej účelom je zistenie spoľahlivosť príslušníka finančnej správy podľa § 84 ods. 4 písm. d) zákona č. 35/2019 Z. z. Účelom a zmyslom ustanovenia § 121 zákona č. 35/2019 Z. z. je zabezpečiť, aby príslušníkom finančnej správy bola osoba spoľahlivá, ktorému účelu musí zodpovedať aj interpretácia právnej úpravy regulujúcej jednotlivé časti výkonu previerky spoľahlivosti. 35. Vo svetle vyššie uvedených východísk potom kasačný súd považoval za nesprávne vyhodnotenie námietok žalobcu zo strany správneho súdu (viď bod 29 vyššie). Kasačný súd v tejto súvislosti osobitne poukazuje na odpoveď žalobcu na štvrtú otázku osobitnej časti dotazníka [kde žalobca odpovedal „Nie“ na otázku „Mali ste pri sebe niekedy počas výkonu služby okrem Vám pridelenej služobnej zbrane (resp. zbrane pridelenej na pracovisku stálej služby) aj nejakú inú (súkromnú) zbraň?“] v kontexte so záverom polygrafu, kde bol žalobca vyhodnotený ako nepravdovravný odpovedajúc „Nie“ na otázku „Nosili ste počas služby súkromnú strelnú zbraň?“. Nutné je poukázať na skutočnosť, že obe otázky sú koncipované jasne a zrozumiteľne, nemajú charakter otázky ani kapcióznej ani sugestívnej a je z nich zrejmé, na čo (akú skutočnosť) sa dotazujúca osoba pýta, pričom odpoveď na danú otázku je možná len v rovine „áno/nie“. Z výsledku odborného skúmania (psychofyziologického overovania pravdovravnosti žalobcu) bez ďalšieho vyplýva, že tento v oboch prípadoch (aj v dotazníku aj na polygrafe) na uvedenú otázku odpovedal nepravdivo. 36. Nad rámec uvedeného kasačný súd uvádza, že za nesprávnu je potrebné považovať aj súvisiacu úvahu správneho súdu vyjadrenú slovami „ .... ak by správny súd teoreticky uveril tvrdeniam žalovaného, že v dotazníku a pri pohovore žalobcovi kladené otázky boli dostatočne personalizované s ohľadom na, o osobe žalobcu, operatívno-pátracou činnosťou zisteným informáciám, odpovede žalobcu na ktoré boli vyhodnotené ako rozporné s týmito operatívno-pátracou činnosťou zistenými informáciami (otázky č. 5 a 6 dotazníka a otázky č. 16 a 17 pohovoru), tak v tom prípade by správny súd očakával, že tento rozpor, resp. nepravdivosť odpovedí žalobcu na tieto označené otázky v dotazníku a pri pohovore bude predmetom verifikácie tretej fázy previerky spoľahlivosti a to odpoveďami na tieto otázky žalobcom na detektore lži (psychofyziologické overenie pravdovravnosti).“. Táto úvaha, dovedená ad absurdum, by napríklad mohla viesť k záveru, že osoba (vyhodnotená ako nepravdovravná), ktorá by odpovedala „Nie“ napríklad na otázku „Použili ste služobnú zbraň na spáchanie trestného činu lúpeže?“ by nebola považovaná za nespoľahlivú v prípade, ak by jej takto formulovaná otázka bola položená až na polygrafe. 37. Naopak, ako správne vyhodnotil najvyšší správny súd, posúdenie poslednej námietky žalobcu spočívajúcej v neprípustnosti vykonania psychofyziologického overovania pravdovravnosti u žalobcu z dôvodu danosti jeho kontraindikácie v podobe jeho ochorenia (artritída), ktorým v rozhodnom čase vykonania previerky žalobca trpel. Správny súd správne poukázal na skutočnosť, že samotné diagnostikovanie artritídy nie je kontraindikáciou pre vykonanie polygrafu. Kontraindikáciu predstavuje len akútna bolesť vyvolaná napríklad reumatickými ťažkosťami, prítomnosť ktorej bolesti v relevantnom čase však z obsahu ako súdneho, tak administratívneho spisu nevyplynula (N.B. žalobca s vyšetrením na polygrafe súhlasil, prítomnosť bolesti neindikoval, rovnako ako ju neindikovala osoba vykonávajúca skúšku, ani pozorovateľ prítomný psychofyziologického overovania pravdovravnosti žalobcu). 38. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná, a teda je potrebné zrušiť napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa § 462 ods. 1 SSP. 39. Úlohou správneho súdu potom bude vec opätovne posúdiť a rozhodnúť v intenciách vyššie opísanej interpretácie ustanovenia § 84 ods. 4 písm. d) v spojení s ustanovením § 121 zákona č. 35/2019 Z. z. 40. Návrhu na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd nevyhovel, keďže rozhodol meritórne tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia. 41. Keďže najvyšší správny súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, o náhrade trov kasačného konania rozhodne správny súd podľa § 467 ods. 3 SSP.
42. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.