Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 8Sfk/24/2025 6022200344 30. 06. 2026 JUDr. Anita Filová ECLI:SK:NSSSR:2026:6022200344.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a zo sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): J. D., nar. X. O. XXXX, bytom K.. A. XXX/X, XXX XX X., občianka Q. X., zastúpená: JUDr. Pavol Halaj, advokát, so sídlom Námestie slobody 2, 050 01 Revúca, proti žalovanému: Ministerstvo financií Slovenskej republiky, so sídlom Štefanovičova 5, 817 82 Bratislava, IČO: 00151742, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MF/004866/2022-243 z 23. februára 2022, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB-72S/39/2022-78 z 19. septembra 2024, takto rozhodol: I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. odôvodnenie: I. Konanie pred orgánmi verenej správy 1. Úrad vládneho auditu, pracovisko Zvolen (ďalej ako „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. 16/10950/21/041 zo 16. novembra 2021 (ďalej ako „prvostupňové správne rozhodnutie“) konštatoval, že žalobkyňa sa dopustila použitia verejných prostriedkov nad rámec oprávnenia, čím porušila finančnú disciplínu podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o rozpočtových pravidlách verejnej správy“) v sume 3 510,00 eur a uložil jej povinnosť odviesť finančné prostriedky vo výške porušenia finančnej disciplíny (t. j. 3 510,00 eur) do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia na účet Ústredia práce, sociálnych vecí a rodiny, Bratislava. 2. Žalobkyňa podala proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. MF/004866/2022-243/1143 z 23. februára 2022 (ďalej ako „rozhodnutie žalovaného“) tak, že odvolanie zamietol a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil. 3. Žalovaný sa stotožnil s názorom prvostupňového orgánu, že žalobkyňa nespĺňala podmienky na poskytnutie finančného príspevku, ktoré boli podrobne uvedené v Oznámení o možnosti predkladania žiadostí o poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“, zverejnenom Ústredím práce, sociálnych vecí a rodiny (ďalej ako „Oznámenie“) a tieto boli následne prenesené aj do Žiadosti o poskytnutie finančného príspevku z 5. mája 2020 (ďalej ako „Žiadosť“) a aj do Dohody č. 20/30/54E/471 z 12. mája 2020 o poskytnutí finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“ - opatrenie č. 2 (ďalej ako „Dohoda“) uzatvorenej medzi žalobkyňou a Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny ÚPSVaR Revúca (ďalej ako „ÚPSVaR Revúca“) podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o službách zamestnanosti“), a preto je povinná neoprávnene poskytnutý finančný príspevok vrátiť. II. Konanie pred správnym súdom
4. Žalobkyňa podanou správnou žalobou žiadala, aby Krajský súd v Banskej Bystrici zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým správnym rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c) až g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žalobkyňa tiež navrhla správnemu súdu, aby podanej správnej žalobe priznal odkladný účinok. 5. V správnej žalobe namietala, že zákonné podmienky podľa § 70 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti spĺňala a nesúhlasila s názorom, že tieto možno ľubovoľne rozširovať. Poukázala tiež na dohody uzatvorené s troma inými žiadateľmi o poskytnutie toho istého príspevku, v ktorých boli výlučne uvedené podmienky podľa § 70 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti. 6. Žalobkyňa uviedla, že v rozhodnom období nebola povinne poistená z dôvodu jej nízkych príjmov z podnikania - t. j. nespĺňala zákonnú podmienku povinného nemocenského a dôchodkového poistenia a dobrovoľne sa nepoistila z dôvodu nedostatočného príjmu. Podľa žalobkyne by bolo absurdné, aby poskytovanie štátnej podpory podnikateľom bolo podmieňované vynaložením výdavkov na dobrovoľné poistenie. 7. Žalobkyňa tvrdila, že bola zamestnancami ÚPSVaR Revúca uvedená do omylu v otázke splnenia podmienok na poskytovanie finančného príspevku. Uviedla, že pokiaľ by vedela, že sa poskytnutie príspevku na ňu nevzťahuje, mohla ukončiť svoje podnikanie a požiadať o sociálne dávky. 8. Žalobkyňa ďalej namietala, že žalovaný a ani prvostupňový orgán nevyhodnotili alternatívnu požiadavku odvodových prázdnin takým spôsobom, aby sa tieto vzťahovali aj na ňu s odôvodnením, že podnikala aj v minulosti. Podľa žalobkyne pojem „odvodové prázdniny“, ako podmienka čerpania finančného príspevku podľa § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti, uvedený v Dohode, mal byť žalovaným vykladaný rozširujúco tak, že sa vzťahuje aj na žalobkyňu, ktorá nebola nemocensky a dôchodkovo poistená z dôvodu svojich nízkych príjmov z podnikania. 9. Podľa žalobkyne je rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým správnym rozhodnutím v príkrom rozpore s princípmi dobrej správy, najmä s princípom proporcionality a princípom právnej istoty. 10. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 72S/39/2022-63 z 3. augusta 2022 návrh žalobkyne na priznanie odkladného účinku správnej žalobe zamietol. 11. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“), na ktorý podľa § 3 ods. 1 a 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov prešiel od 1. júna 2023 výkon súdnictva vo veciach podľa Správneho súdneho poriadku z Krajského súdu v Banskej Bystrici, rozsudkom č. k. BB- 72S/39/2022-78 z 19. septembra 2024 (ďalej ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu podľa § 190 SSP zamietol. 12. Správny súd konštatoval, že právny názor žalobkyne ohľadne použitia § 70 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti nepredstavuje relevantnú žalobnú námietku, ktorá by mu umožňovala vykonať súdny prieskum napadnutých rozhodnutí, ale o prezentáciu vlastných záverov žalobkyne. Pre úplnosť však správny súd uviedol, že zákon o službách zamestnanosti stanovuje základný zákonný rámec pre aktívne opatrenia na trhu práce, medzi ktoré sa zaraďujú aj projekty na podporu udržania pracovných miest vrátane pracovných miest, na ktorých sa vykonáva alebo prevádzkuje samostatná zárobková činnosť. Z ustanovenia § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti vyplýva, že predmetné projekty, akým bol aj projekt „Prvá pomoc“ schvaľuje Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky alebo Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny po schválení podmienok vládou Slovenskej republiky. Zákon tak výslovne počíta s tým, že konkrétne podmienky pre poskytnutie finančného príspevku v rámci určitého projektu po schválení vládou Slovenskej republiky stanoví vyhlasovateľ projektu - v preskúmavanom prípade vyhlasovateľ projektu stanovil v Oznámení konkrétne podmienky, ktoré musel žiadateľ splniť, aby nadobudol postavenie oprávneného žiadateľa o finančný príspevok v rámci tohto projektu. Skutočnosť, že zákon o službách zamestnanosti stanovuje v § 70 ods. 7 všeobecné podmienky na poskytnutie akéhokoľvek príspevku podľa tohto zákona neznamená, že je vylúčené, aby vyhlasovateľ projektu podľa § 54 ods. 1 písm. e) tohto zákona stanovil osobitné podmienky pre poskytnutie príspevku podľa príslušného projektu; najmä keď § 54 ods. 1 písm. e) zákona o službách zamestnanosti so stanovením osobitných podmienok (podľa zamerania určitého projektu) počíta. Ústredie práce, sociálnych vecí a rodiny tak podľa správneho súdu oprávnene a v súlade so zákonom v Oznámení stanovilo osobitné podmienky, ktoré musel žiadateľ o finančný príspevok z projektu „Prvá pomoc“ spĺňať a žiadateľovi tak vznikol nárok na poskytnutie daného finančného príspevku len v prípade, ak spĺňal nielen všeobecné podmienky poskytnutia príspevku podľa § 70 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti, ale aj osobitné podmienky podľa Oznámenia. 13. Ani námietku o uzavretí iných zmlúv s inými žiadateľmi s výlučnými podmienkami podľa § 70 ods. 7 zákona o službách zamestnanosti neuznal správny súd ako relevantnú žalobnú námietku, keďže toto tvrdenie žalobkyne malo len konštatačný charakter a nebolo z nej zrejmé, čím orgány verejnej správy
porušili zákon a aký mala tvrdená skutočnosť vplyv na práva a právom chránené záujmy žalobkyne v tejto veci. Správny súd poukázal na stanovisko žalovaného, že ku všetkým dohodám, na ktoré žalobkyňa v správnej žalobe poukázala, boli uzatvorené dodatky, z ktorých vyplýva, že pôvodné znenie čl. VI týchto dohôd sa vypúšťa a nahrádza sa novým znením, ktoré obsahuje obdobne formulovanú podmienku nemocenského a dôchodkového poistenia (povinného aj dobrovoľného) alebo čerpania tzv. odvodových prázdnin ako obsahuje čl. VI Dohody žalobkyne; žalobkyňa na pojednávaní vecnú správnosť tohto tvrdenia žalovaného nepoprela a ani nežiadala vykonanie dokazovania predmetnými dohodami. 14. Ako nerelevantné a nespôsobilé spochybniť zákonnosť napadnutých rozhodnutí vyhodnotil správny súd aj tvrdenia žalobkyne o dôvodoch, prečo nebola povinne alebo dobrovoľne nemocensky a dôchodkovo poistená a že bola zamestnancami ÚPSVaR Revúca uvedená do omylu. Správny súd poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa svojim podpisom Dohody vyjadrila súhlas s podmienkami a ich interpretácia zo strany žalobkyne nemala žiadny vplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. 15. Správny súd ďalej konštatoval, že ani právny názor žalobkyne ohľadne pojmu „odvodové prázdniny“ nepredstavuje relevantnú žalobnú námietku. Pre úplnosť však uviedol, že v čl. VI, bod 3 Dohody bola predmetná podmienka formulovaná tak, žalobkyňa ako SZČO čestne vyhlasuje, že „bola nemocensky a dôchodkovo poistená (povinne aj dobrovoľne) v období do 31.03.2020 a poistenie jej trvá a po tomto dni alebo čerpá tzv. odvodové prázdniny; zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznáva odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať).“ Uvedená podmienka tak bola podľa správneho súdu formulovaná dostatočne zrozumiteľne a určito tak, aby boli vylúčené viaceré možné interpretácie pojmu „odvodové prázdniny,“ a to aj napriek tomu, že sa doslovne nezhoduje s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o sociálnom poistení“). Z obsahu administratívneho spisu podľa správneho súdu vyplýva, že žalobkyňa začala podnikať 1. júna 2016 pod rovnakým IČO ako v čase podania Žiadosti a podpisu Dohody. Vychádzajúc z formulácie pojmu „odvodové prázdniny“ v Oznámení, Žiadosti a v Dohode tak bolo od 1. júla 2017 už prípadné čerpanie odvodových prázdnin žalobkyňou vylúčené. Žalobkyni z dôvodu nízkych príjmov nevzniklo a v rozhodnom období ani netrvalo povinné nemocenské a dôchodkové poistenie SZČO a keďže žalobkyňa nebola ani dobrovoľne nemocensky alebo dôchodkovo poistená, nemohla byť považovaná za oprávnenú žiadateľku o predmetný finančný príspevok. 16. Správny súd na záver uviedol, že právno-teoretické závery žalobkyne ohľadom pojmu „princípy dobrej verejnej správy“ nepredstavujú žalobnú námietku spôsobilú spochybniť zákonnosť napadnutých rozhodnutí, keďže pre svoju všeobecnosť nie je zrejmé, akým konkrétnym spôsobom dopadajú na predmetnú vec. III. Kasačná sťažnosť, stanovisko účastníkov 17. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa (ďalej ako „sťažovateľka“) kasačnú sťažnosť v celom rozsahu, ktorú odôvodnila v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP tým, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil a rozhodnutie žalovaného spolu s prvostupňovým správnym rozhodnutím zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie. 18. Sťažovateľka poukázala na zmysel a účel projektu „Prvá pomoc“, ktorým bolo poskytnúť počas krízy v dôsledku epidémie COVID 19 finančný príspevok tým samostatne zárobkovo činným osobám, ktoré boli štátnymi opatreniami na zabránenie šírenia epidémie postihnuté natoľko, že by bez tohto finančného príspevku ukončili svoje podnikanie a štátu by vznikla záťaž spočívajúca v potrebe sociálne zabezpečiť tieto osoby. 19. S ohľadom na tento účel a zmysel bolo potrebné podľa sťažovateľky vykladať aj pojem „odvodové prázdniny“, ktorý nie je definovaný zákonom. 20. Sťažovateľka síce vykonávala podnikateľskú činnosť v období od 1. júna 2016 do 1. júna 2019 (kedy živnosť ukončila) ale v tomto období jej nevznikla povinnosť byť nemocensky a dôchodkovo poistená z dôvodu jej nízkeho príjmu. Tento nízky príjem dosahovaný sťažovateľkou v rámci jej samostatne zárobkovej činnosti bol zároveň dôvodom, pre ktorý sa dobrovoľne nemocensky a dôchodkovo nepoistila. Sťažovateľka opätovne začala podnikať dňa 1. októbra 2019 (oprávnenie podnikať jej zaniklo 01.01.2024). 21. Sťažovateľka poukázala na skutočnosť, že podľa výkladu žalovanej čerpala „odvodové prázdniny“ od 01.06.2016 do 01.07.2017, žalovaný a ani správny súd nespochybnili, že ani v ďalšom období od 01.07.2017 do 01.06.2019 a ani v období od 01.10.2019 žalobkyňa nebola povinná platiť odvody na sociálne a nemocenské poistenie a nebola povinne nemocensky a dôchodkovo poistená z dôvodu svojich nízkych príjmov dosahovaných z jej podnikateľskej činnosti, avšak zákonné oslobodenie od
povinnosti platiť odvody z dôvodu nízkych príjmov nestotožňujú s pojmom „odvodové prázdniny“. A takýto výklad pojmu „odvodové prázdniny“ považuje sťažovateľka za nesprávny. 22. Podľa sťažovateľky je potrebné pod „odvodovými prázdninami“ pre účely splnenia podmienok na poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“ rozumieť nielen obdobie od začiatku výkonu samostatnej zárobkovej činnosti do 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po roku, v ktorom došlo k začatiu podnikania SZČO, ale aj obdobie, po ktoré SZČO nie je povinná odvádzať odvody na nemocenské a dôchodkové poistenie z dôvodu jej nízkych príjmov z podnikania, a to až do času, kým jej táto povinnosť nevznikne. 23. Ku kasačnej sťažnosti sa písomne vyjadril žalovaný a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol. Uviedol, že podmienka podľa čl. VI., bod 3 Dohody bola formulovaná dostatočne zrozumiteľne a určito tak, aby boli vylúčené viaceré možnosti interpretácie pojmu „odvodové prázdniny“. Od 1. októbra 2019 sťažovateľka nezačala prvýkrát podnikať a nebolo ju možné považovať ani za samostatne zárobkovo činnú osobu, ktorá čerpá odvodové prázdniny. Podstatnou skutočnosťou v prípade sťažovateľky bolo, že vznik povinného nemocenského a dôchodkového poistenia podľa § 21 zákona o sociálnom poistení bolo pri samostatne zárobkovej činnosti vykonávanej od 1. októbra 2019 možné posúdiť podľa príjmov z jej predchádzajúceho podnikania v roku 2018, priznaných v daňovom priznaní za zdaňovacie obdobie 2018; na sťažovateľku sa „odvodové prázdniny“ už v čase podania Žiadosti o poskytnutie finančného príspevku nevzťahovali. Podľa interpretácie sťažovateľky by niektoré fyzické osoby - podnikatelia mohli čerpať odvodové prázdniny (z dôvodu dlhodobo nízkych príjmov) väčšinu času trvania svojho živnostenského oprávnenia, čo je podľa žalovaného absolútne nesprávna interpretácia pojmu „odvodové prázdniny.“ IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom 24. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 10. apríla 2025. Vec bola náhodným spôsobom pridelená ôsmemu senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená sudkyni spravodajkyni JUDr. Anite Filovej. 25. Najvyšší správny súd po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 26. Úvodom kasačný súd podotýka, že neušli jeho pozornosti chyby v písaní v záhlaví napadnutého rozsudku správneho súdu (chýbajúce číslo za lomkou v označení rozhodnutia žalovaného a chýbajúca nula v IČO žalovaného), ktoré však nespôsobovali jeho nezrozumiteľnosť, preto kasačný súd nepristúpil k jeho vráteniu správnemu súdu na opravu. 27. Spornou otázkou, k vyriešeniu ktorej bol kasačný súd kasačnou sťažnosťou sťažovateľky vyzvaný, bol význam pojmu „odvodové prázdniny“ v kontexte splnenia podmienok na poskytnutie finančného príspevku v rámci projektu „Prvá pomoc“. 28. Z administratívneho spisu kasačný súd zistil, že v Oznámení - Opatrenie č. 2 (str. 9) bolo uvedené, že podmienkou oprávnenosti žiadateľa je, že „ide o SZČO, ktorá 1. bola nemocensky a dôchodkovo poistená (povinne aj dobrovoľne) v období do 31.03.2020 a poistenie jej trvá aj po tomto dni, alebo 2. čerpá tzv. odvodové prázdniny; zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznáva odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať.)“ 29. Sťažovateľka podpísala čestné vyhlásenie v obdobnom znení [„...som bol nemocensky a dôchodkovo poistený (povinne alebo dobrovoľne) v období do 31.03.2020 a poistenie jej trvá aj po tomto dni alebo čerpám tzv. odvodové prázdniny; zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov priznáva odvodové prázdniny každej SZČO od začiatku podnikania až do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať)“] aj v Žiadosti o poskytnutie finančného príspevku z 5. mája 2020. A v rovnakom znení bolo uvedené čestné vyhlásenie aj v Dohode (čl. VI, bod 3.), ktorú sťažovateľka podpísala dňa 12. mája 2020. 30. Pre vyhodnotenie kasačnej sťažnosti sťažovateľky bola kľúčová interpretácia vyššie uvedenej podmienky čerpania finančného príspevku pre SZČO z projektu „Prvá pomoc“ - Opatrenie č. 2. Pre splnenie tejto podmienky sa alternatívne vyžadovalo, aby SZČO (i) bola nemocensky a dôchodkovo poistená (povinne alebo dobrovoľne) v období do 31.03.2020 a poistenie jej trvalo aj po tomto dni - prvá alternatíva, alebo (ii) čerpala tzv. odvodové prázdniny, ktoré zákon o sociálnom poistení priznáva SZČO
od začiatku podnikania do 01.07. nasledujúceho kalendárneho roka (po roku, v ktorom začala prvýkrát podnikať) - druhá alternatíva. 31. Pokiaľ ide o splnenie povinnosti nemocenského a dôchodkového poistenia (povinného či dobrovoľného) v stanovenom období (prvá alternatíva), kasačný súd konštatuje, že v administratívnom konaní bolo preukázané (z informačného systému Sociálnej poisťovne), že sťažovateľka túto podmienku nespĺňala, keďže nebola v danom období nemocensky a dôchodkovo poistená a táto skutočnosť ani nebola medzi účastníkmi sporná. 32. Pokiaľ ide o čerpanie tzv. odvodových prázdnin (druhá alternatíva), kasačný súd konštatuje, že tento pojem zákon o sociálnom poistení (ani iný zákon) nedefinuje, ani nepoužíva. Zákon o sociálnom poistení upravuje v § 21 ods. 1 len vznik a zánik odvodovej povinnosti SZČO na nemocenské a dôchodkové poistenie, nenazýva však obdobie neplatenia odvodov ako „odvodové prázdniny“, ani tento pojem nedefinuje, a ani ho nepoužíva v žiadnej inej súvislosti. Kasačnému súdu však je známe, že tento neformálny výraz sa zvykne používať práve na označenie tohto obdobia 33. Podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v znení účinnom v čase vydania prvostupňového správneho rozhodnutia, vzniká povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe od 1. júla kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem uvedený v § 3 ods. 1 písm. b) a ods. 2 a 3 nebol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 5, ak tento zákon neustanovuje inak. 34. Samotný pojem odvodové prázdniny pre účely projektu „Prvá pomoc“ bol vymedzený konajúcimi orgánmi verejnej správy v Oznámení, v Žiadosti a aj v Dohode (viď. body 27 a 28 tohto rozsudku). Je zrejmé, že obsah tohto pojmu sa pre účely daného projektu nezhoduje s vymedzením obdobia, počas ktorého nie je SZČO povinná platiť odvody na nemocenské a dôchodkové poistenie podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení. Pojem „odvodové prázdniny“ bol v Oznámení, Žiadosti, aj Dohode určený totožne, bol vymedzený jednoznačne a z jeho formulácie jasne vyplývalo, že sa odvodovými prázdninami rozumie obdobie od začiatku prvého podnikania SZČO až do 1. júla nasledujúceho kalendárneho roka po roku, v ktorom SZČO začala prvýkrát podnikať a nie obdobie, počas ktorého SZČO nie je povinná platiť odvody podľa zákona o sociálnom poistení (ako sa snažila prezentovať sťažovateľka). Zvolená formulácia zároveň podľa kasačného súdu vylučuje iné interpretácie pojmu „odvodové prázdniny“ a výklad tohto pojmu žalovaným tak nebolo možné považovať za svojvoľný, ako to namietala sťažovateľka. Preto pokiaľ sťažovateľke nevznikla povinnosť platiť odvody na nemocenské a dôchodkové poistenie pre jej nízke príjmy, neznamenalo to, že čerpala odvodové prázdniny v zmysle ustanovenia čl. VI., bod 3 Dohody. 35. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že sťažovateľka nezačala od 1. októbra 2019 podnikať prvýkrát, nakoľko vykonávala samostatne zárobkovú činnosť už v období od 01.06.2016 do 01.06.2019. Nespĺňala preto ani podmienku čerpania odvodových prázdnin podľa pravidiel projektu „Prvá pomoc“ - druhá alternatíva. 36. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára, že žalovaný správne vyhodnotil, že sťažovateľka vzhľadom na predchádzajúce podnikania nemohla čerpať odvodové prázdniny v čase uzavretia Dohody v roku 2020. Keďže sťažovateľka nečerpala odvodové prázdniny a nebola ani nemocensky a dôchodkovo poistená, či už povinne alebo dobrovoľne, nespĺňala podmienku (prvú, ani druhú alternatívu) podľa čl. VI., bod 3 Dohody. Uvedenie nepravdivých údajov v čl. VI. Dohody má v zmysle čl. VII., bod 2 Dohody za následok povinnosť SZČO vrátiť celý poskytnutý príspevok, pričom v zmysle čl. VII., bod 3 Dohody sa na vymáhanie prostriedkov vzťahuje režim upravený v zákone o rozpočtových pravidlách verejnej správy. Preto žalovaný správne ustálil, že žalobkyňa sa dopustila porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. b) zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy a je povinná poskytnutý finančný príspevok v sume 3 510,00 eur vrátiť. 37. Záverom kasačný súd poznamenáva, že na vyššie uvedenom závere nič nemení ani skutočnosť, ktorá vyplýva z administratívneho spisu, a to že v rámci následného projektu „Prvá pomoc+“ došlo k rozšíreniu okruhu oprávnených osôb aj na niektoré SZČO, ktoré začali podnikať opakovane. Toto rozšírenie však bolo viazané na splnenie ďalších podmienok - napr. na absenciu príjmu v rozhodnom období. Sťažovateľka síce nedosahovala vysoký príjem, avšak príjem dosahovala, a preto by nespĺňala ani podmienky oprávnenosti podľa projektu „Prvá pomoc+“. V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov 38. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.
39. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.