Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 7Ssk/19/2026 1020200736 28. 04. 2026 Mgr. Michal Novotný ECLI:SK:NSSSR:2026:1020200736.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobcu: Z.. N. N., nar. X. A. XXXX, H. X. XX, C., proti žalovanému: Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Žellova 2, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia zo 16. marca 2020, č. DK 91/000001/2009/R, č. k. 13024/2020/912, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-4Sa/40/2020-45 z 28. októbra 2025 takto rozhodol: I. Rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-4Sa/40/2020-45 z 28. októbra 2025 sa čiastočne mení tak, že rozhodnutie Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zo 16. marca 2020, č. DK 91/000001/2009/R, č. k. 13024/2020/912 sa zrušuje vo výroku, ktorým bol predpísaný poplatok z omeškania 27,67 €, a v tomto rozsahu sa mu vec vracia na ďalšie konanie. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa vo zvyšnej časti zamieta. III. Účastníkom konania sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania, ani konania pred správnym súdom. odôvodnenie: I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že žalobca bol v roku 2001 študentom vysokej školy a nezaopatreným dieťaťom a bol zdravotne poistený vo vtedajšej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, a.s. V mesiacoch marec až jún 2001 pracoval pre viacerých zamestnávateľov na základe dohôd o pracovnej činnosti, z ktorých dosiahol príjem za marec 2001 v sume 5.000 býv. Sk (vyplatený až v apríli 2001), za apríl 2001 takisto 5.000 býv. Sk (vyplatený až v máji 2001), za máj 2001 v sume 3.500 býv. Sk (vyplatený až v júni 2001) a za jún 2001 v sume 3.500 býv. Sk (vyplatený v júli 2001). Za mesiac marec 2001 však neodviedol poistné na zdravotné poistenie, za mesiace apríl 2001 tak urobil až 18. mája 2001, za mesiac máj 2001 tak spravil 7. júna 2001 a za jún 2001 ho odviedol 10. júla 2001. 2. Dňa 15. decembra 2003 zdravotná poisťovňa vykonala kontrolu platenia poistného a na jej základe vydala platobný výmer z 9. januára 2004, č. 2504-1/2003. Ním (pokiaľ je to podstatné pre tu prerokúvanú vec) uložila žalobcovi, aby doplatil poistné v sume 1.149 Sk a poplatok z omeškania 2.325 Sk. Na odôvodnenie okrem iného uviedla, že žalobca mal platiť poistné už od 1. marca 2001 a jeho vymeriavacím základom mal byť celý dosiahnutý príjem. Pretože za marec 2001 nezaplatil nič a za apríl až jún 2001 len poistné z vymeriavacieho základu 3.000 Sk, bol mu zvyšok vyrubený. Žalobca v odvolaní proti tomuto platobnému výmeru namietol okrem iného to, že povinnosť platiť poistné vznikla až aprílom 2001. Až v tomto mesiaci dosiahol príjem aspoň 3.000 Sk, a preto zaňho prestal platiť poistné štát podľa § 10 ods. 6 písm. a) zákona NR SR č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o Všeobecnej zdravotnej poisťovni a o zriaďovaní (iných) zdravotných poisťovní. Nesúhlasil ani s názorom, že by vymeriavacím základom mal byť celý dosiahnutý príjem.
3. Všeobecná zdravotná poisťovňa najskôr rozhodnutím z 18. augusta 2004 potvrdila uvedený platobný výmer. Toto jej rozhodnutie však zrušil Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1 S 351/04-24 z dôvodov, ktoré nesúvisia s tu spornými nárokmi. Pretože medzičasom nadobudol účinnosť zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, podľa jeho § 84 prevzal žalovaný nedokončené správne konanie voči žalobcovi. Rozhodnutím zo 14. augusta 2009 žalovaný naďalej zotrval na tom, že žalobca má doplatiť poistné 38,13 € a zaplatiť poplatok z omeškania 77,19 €. Toto rozhodnutie zrušil Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím rozsudkom sp. zn. 1 Sžso 12/2012 z 12. marca 2013, v ktorom vyjadril okrem iného právny názor, že žalobca si mohol sám určiť vymeriavací základ v zmysle § 12 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení z roku 1994. Aj napriek tomu žalovaný rozhodnutím z 24. mája 2013 znova ustálil nedoplatok poistného na 37,17 € a poplatok z omeškania na 71,69 €, a tak krajský súd rozsudkom sp. zn. 5 S 189/2013 zrušil aj toto rozhodnutie. 4. V ďalšom (treťom) rozhodnutí zo 7. októbra 2015 žalovaný zmenil platobný výmer z 9. januára 2004 tak, že predpísal poistné už len 13,94 € a poplatok z omeškania 27,67 €. Vyšiel z názoru súdu, že žalobca si mohol sám zvoliť vymeriavací základ, zotrval však na svojom názore, že príjem 3.000 Sk žalobca dosiahol svoj príjem za marec 2001, a preto už od 1. marca 2001 nebol poistencom štátu. Pretože poistné za tento mesiac neodviedol vôbec a poistné za ďalšie mesiace len oneskorene, predpísal žalobcovi poistné v sadzbe 0,2 % za každý deň omeškania. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 S 117/2019-57 zrušil aj toto rozhodnutie. V odôvodnení nesúhlasil so žalobcovou námietkou, že príjem 3.000 Sk dosiahol až v apríli 2001, lebo vtedy mu bol vyplatený. Stotožnil sa aj s výpočtom poplatku z omeškania sadzbou 0,2 % denne, žalovanému však vytkol, že výpočet v odôvodnení nesúhlasí s výrokom rozhodnutia. 5. Tu preskúmavaným rozhodnutím zo 16. marca 2020 žalovaný opätovne zmenil pôvodný platobný výmer z 9. januára 2004 tak, že (okrem iného) dlžné poistné za marec 2001 určil sumou 13,94 €, poplatok z omeškania určil sumou 27,67 € a obe tieto sumy uložil žalobcovi zaplatiť do ôsmich dní od doručenia. V odôvodnení po opise priebehu konania konštatoval, že z pôvodných nárokov zostali spornými len tietodva. Ustálil postavenie a príjmy žalobcu tak, ako sú zhrnuté v odseku 1 tohto rozsudku, a s odkazom na § 14 zákona o zdravotnom poistení z roku 1994 zdôraznil, že pre žalobcu ako platiteľa v zmysle § 10 ods. 2 cit. zák. nebolo určené rozhodujúce obdobie. Pretože však odmenu z dohody o pracovnej činnosti dosiahol za marec 2001, poistné mal platiť už za tento mesiac, hoci bola vyplatená až v apríli 2001. Naopak, v zhode s názorom najvyššieho súdu žalovaný uznal, že žalobca si za toto obdobie oprávnene určil vymeriavací základ 3.000 Sk (§ 12 ods. 7 cit. zák.), z ktorého poistné predstavovalo (14 %) 420 Sk, t. j. po premene 13,94 €. Ďalej žalovaný ustálil, že žalobca toto poistné, splatné 8. apríla 2001, nezaplatil ani do dňa kontroly (15. decembra 2003), čím sa omeškal o 981 dní, poistné za apríl 2001 v sume 420 Sk zaplatil namiesto 8. až 18. mája 2001, teda s omeškaním 10 dní, a poistné za jún 2001 zaplatil namiesto 8. až 10. júla 2001, teda s omeškaním 2 dni. Preto mu podľa § 23 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení z r. 1994 predpísal poplatok 0,2 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania v sume (981 x 0,2 % x 13,94 + 10 x 0,2 % x 13,94 € + 2 x 0,2 % x 13,94 € =) 27,67 €. 6. Správnu žalobu, ktorú žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu, zamietol správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. BA-4Sa/40/2020-45. Po zopakovaní priebehu konania a zhrnutí skutkového stavu (zhodne s predošlými odsekmi tohto rozsudku) zdôraznil, že posledné rozhodnutie žalovaného zo 7. októbra 2015 nebolo zrušené preto, že by sa bol súd stotožnil s námietkami žalobcu. Zhodne so žalovaným potom súd vyhodnotil, že príjem žalobcu za výkon pracovnej činnosti za marec 2001 sa považuje za dosiahnutý v tomto mesiaci, a preto podľa § 15 ods. 1 písm. e) a § 17 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení z r. 1994 bol povinný platiť poistné už od 1. marca 2001. Argumentáciu žalobcu ustanoveniami Zákonníka práce nepovažoval správny za súd za podstatnú, pretože rozhodujúce obdobie a vymeriavací základ určujú § 14 ods. 1 a § 12 ods. 7 zákona o zdravotnom poistení. Nesúhlasil ani s námietkou, že sadzba poplatku z omeškania je neurčitá, pretože z odkazu na § 23 ods. 2 cit. zák. a tabuľky vo výroku je zrejmé, že ide o dennú sadzbu. Rovnako použitú sadzbu 0,2 % považoval správny súd za správnu, lebo poplatok sa predpísal platobným výmerom. Konečne, nestotožnil sa ani s výčitkou, že 8. júla 2001 bola nedeľa, a tak poistné pripísané 10. júla 2001 muselo byť zaplatené včas, pretože § 18 ods. 4 cit. zák. zavádza pre oneskorene pripísané poistné fikciu jeho včasného zaplatenia, len ak bol prevodný príkaz zadaný pred splatnosťou. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 7. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zmeny tohto rozsudku tak, že sa vyhovie správnej žalobe. (II.) Zopakoval, že podľa neho jeho príjem prekročil sumu 3.000 Sk až v apríli 2001, kedy mu bol vyplatený, a preto až 31. marcom 2001 zanikla povinnosť štátu platiť zaňho poistné. Opätovne odkázal na § 239a a § 119 ods. 1 Zákonníka práce (č. 65/1965 Zb.) a § 41 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov a zdôraznil, že samo uzavretie dohody o pracovnej činnosti
ešte neviedlo k zániku tejto povinnosti, pretože napriek dohode nemusel dosiahnuť určený príjem. (III.) Žalobca vytkol správnemu súdu, že nepochopil jeho námietku proti použitiu sadzby 0,2 % denne. Naďalej zastával názor, že sa naňho mala vzťahovať sadzba 0,1 % podľa § 23 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení z r. 1994, pretože platby poistného mu neboli uložené rozhodnutím. (IV.) Žalobca trval aj na nezrozumiteľnosti výroku o poplatku z omeškania, lebo nie je uvedené, či sadzba 0,2 % je denná. (V.) Ďalej upozornil, že v konaní sa vôbec nezisťovalo, kedy zadal prevodný príkaz pre platbu poistného za jún 2001, a ani on sám to netvrdil. Tvrdil len, že ak bola pripísaná na účet zdravotnej poisťovne 10. júla 2001, musel ju zadať 9. júla 2001, teda v pondelok, na ktorý sa podľa § 66 ods. 3 cit. zák. posunul koniec lehoty na jej zaplatenie. 8. Žalovaný navrhol zamietnuť kasačnú sťažnosť. Žalobca podľa neho opakuje svoju argumentáciu, s ktorou sa už žalovaný vyrovnal, a aj rozsudok súdu je správny. III. Posúdenie veci kasačným súdom 9. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 10. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci je rozhodnutie žalovaného o odvolaní proti platobnému výmeru Všeobecnej zdravotnej poisťovne zriadenej podľa zákona o zdravotnom poistení z roku 1994. Podľa § 58 ods. 4 cit. zák. mala o tomto odvolaní rozhodnúť zdravotná poisťovňa, pretože však (po zrušení skoršieho rozhodnutia súdom) zostalo o odvolaní nerozhodnuté, prešla právomoc rozhodnúť o ňom na žalovaného na základe § 84 zákona č. 581/2004 Z. z. Podľa § 58 ods. 1 zákona o zdravotnom poistení z r. 1994 sa na konanie poisťovne vzťahoval zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) a žalovaný mal dokončiť takto začaté a právoplatne neskončené správne konania. Preto sa na jeho postup vzťahovalo ustanovenie § 59 ods. 1 a 2 Spr. por., podľa ktorých mal ako odvolací orgán preskúmať napadnutý platobný výmer, zistené vady odstrániť, doterajšie konanie doplniť, a ak na to boli dôvody, zmeniť výmer alebo zrušiť ho. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zmenil pôvodný výmer z 9. januára 2004 v podstate tak, že dve položky z neho celkom vypustil (tie tak ani nie sú predmetom tohto prieskumu) a znížil zvyšné dve: dlžné poistné len na sumu 13,94 €, čo predstavuje poistné z vymeriavacieho základu 3.000 Sk za marec 2001, a poplatok z omeškania za oneskorené zaplatenie poistného za marec, máj a jún 2001. 11. Podľa § 18 ods. 8 zákona o zdravotnom poistení z r. 1994 mala príslušná zdravotná poisťovňa predpísať poistné, ak ho platiteľ neodviedol v lehote splatnosti. Pri vymedzení pojmu platiteľa toto ustanovenie odkazuje (aj) na § 16 ods. 3 cit. zák., podľa ktorého osoby uvedené v § 10 ods. 2 odvádzajú poistné samy. Ustanovenie § 10 ods. 2 vymedzuje ako osoby povinné platiť poistné aj tie osoby, ktoré neboli ani v pracovnom pomere k zamestnávateľovi, ani samostatne zárobkovo činné, ani za ne neplatil poistné štát. Žalobca v spornom období marca až júna 2001 nebol ani v pracovnom pomere (pracoval na základe dohody o pracovnej činnosti, teda mimo pracovného pomeru), ani samostatne zárobkovo činnou osobu. Bol študentom vysokej školy, teda nezaopatreným dieťaťom v zmysle § 4 zákona NR SR č. 193/1994 Z. z. o prídavkoch na deti a príplatku k prídavkom na deti, a preto bol osobou, za ktorú podľa § 10 ods. 6 písm. a) zákona o zdravotnom poistení zásadne platil poistné štát. Toto platenie však bolo podmienené tým, že táto osoba nemala vlastný príjem podliehajúci dani z príjmov, ktorý presahuje 3.000 Sk. Podľa § 15 ods. 1 písm. e) cit. zák. potom povinnosť takejto osoby platiť poistné vznikala dňom nasledujúcim po dni, v ktorom sa skončila povinnosť štátu platiť poistné za ňu. Podľa zisteného skutkového stavu žalobca za pracovnú činnosť v mesiaci marec 2001 dosiahol príjem v sume 5.000 Sk, teda viac než 3.000 Sk, ten mu však bol vyplatený až v apríli 2001. Sporným teda zostalo, či žalobca mal vlastný príjem, ktorý presahuje 3.000 Sk, v zmysle § 10 ods. 6 písm. a) cit. zák. už v marci alebo až v apríli 2001. 12. Podľa kasačného súdu riešenie tejto otázky neplynie z ustanovenia § 14 zákona o zdravotnom poistení, pretože to sa nevzťahuje na osoby uvedené v § 10 ods. 2. Zmyslom rozhodujúceho obdobia je totiž len určiť obdobia na vyčíslenie vymeriavacieho základu, ten si však osoby uvedené v § 10 ods. 2 mohli určiť samy na základe § 12 ods. 7 cit. zák., ako to už skôr vyslovil najvyšší súd. Preto nemalo zmysel hovoriť u nich o rozhodujúcom období. Samo znenie § 10 ods. 6 písm. a) tohto zákona však odkazuje na to, či príjem podliehal dani z príjmov. V spornom období marca až júna 2001 bol účinný už citovaný zákon o daniach z príjmov z roku 1999. Pretože dohoda o pracovnej činnosti podľa § 237 a nasl. Zákonníka práce z r. 1965 bola pracovnoprávnych vzťahom, hoci aj nie pracovným pomerom (§ 1 ods. 2 cit. Zák. práce), príjem dosahovaný na jej základe bol príjmom zo závislej činnosti v zmysle § 6 ods. 1 písm. a) zákona o daniach z príjmov. Podľa § 6 ods. 2 tohto zákona sa ich daňovník označuje
ako „zamestnanec", ich platiteľ ako „zamestnávateľ". Pre tieto príjmy bolo typické, že sa zahŕňali do základe dane v zdaňovacom období, za ktorý sa dosiahli, aj keď boli vyplatené až po jeho skončení do 31. januára (porov. § 5 ods. 4). Žalobca v tomto smere správne poukazoval aj na ustanovenie § 41 ods. 1 tohto zákona, ktorý upravuje zrážanie preddavkov z týchto príjmov, vyplatených (okrem iného) za kalendárny mesiac, pričom tieto príjmy označuje ako zdaniteľnú mzdu. Podobne § 41 ods. 3 cit. zák. potom rozlišuje medzi okamihom výplaty a obdobím, za ktoré sa zdaniteľná mzda vypláca. 13. Podľa kasačného súdu však z týchto ustanovení plynul opak toho, čo z nich vyvodzuje žalobca: zákon počítal s tým, že príjem zo závislej činnosti sa dosahuje za určité zdaňovacie obdobie (a jeho časť, označovaná ako zdaniteľná mzda, sa dosahuje vždy za určitý kalendárny mesiac) aj vtedy, ak sa vyplácal až následne. Jediným ohraničením bolo v tomto smere cit. ust. § 5 ods. 4 zákona o daniach z príjmov, v zmysle ktorého sa príjem dosiahnutý za určité zdaňovacie obdobie zahrnie do tohto obdobia, len ak bol vyplatený do 31. januára nasledujúceho zdaňovacieho obdobia. V priebehu samotného zdaňovacieho obdobia však § 41 ods. 1 a 3 cit. zák. neobmedzovali okamih, dokedy musel byť príjem vyplatený, aby sa mohol považovať za dosiahnutý v určitom mesiaci. Uvedený výklad podporovalo aj ustanovenie § 45 ods. 2 písm. e) tohto zákona, podľa ktorého zamestnávateľ viedol mzdový list, v ktorom sa uvádzal okrem iného úhrn zúčtovaných zdaniteľných miezd za každý kalendárny mesiac (teda nie miezd vyplatených v danom mesiaci), ako aj § 45 ods. 4, podľa ktorého povinnosť platiteľa dane vystaviť doklad o údajoch na mzdovom liste, sa týka vždy obdobia, za ktoré vyplácal mzdu, a nie obdobia, v ktorom vyplácal mzdu. Podľa kasačného súdu tak aj pri výklade § 10 ods. 6 písm. a) zákona o zdravotnom poistení z r. 1994 treba vychádzať z toho, že ak nezaopatrené dieťa dosahuje príjem zo závislej činnosti podľa § 6 zákona o daniach z príjmov, tento príjem presiahne sumu 3.000 Sk v tom mesiaci, za ktorý mu patrí zdaniteľná mzda vo výške prevyšujúcej túto sumu, a nie až v tom mesiaci, v ktorom sa mu táto zdaniteľná mzda vyplatí. 14. V prerokúvanej veci to teda znamená, že ak žalobca dosiahol prácou na základe dohody o pracovnej činnosti (závislou činnosťou) počas mesiaca marec 2001 zdaniteľnú mzdu 5.000 Sk, teda viac než 3.000 Sk, dosiahol príjem presahujúci 3.000 Sk už za tento mesiac (teda v marci 2001), a nie až v apríli 2001. Povinnosť štátu platiť poistné tak podľa cit. § 10 ods. 6 písm. a) zákona o zdravotnom poistení zanikla už 28. februára 2001 a naopak, povinnosť žalobcu platiť ho vznikla už 1. marca 2001. Kasačný súd sa potom stotožňuje s jeho názorom, že vznik tento povinnosti nie je podstatné samo uzavretie dohody o pracovnej činnosti s dohodnutou odmenou prevyšujúcou 3.000 Sk, pretože z rôznych dôvodov (práceneschopnosť, prekážky v práci) sa dohodnutá odmena nemusí dosiahnuť. V prerokúvanej veci však nie je sporné, že žalobca v marci 2001 riadne pracoval a skutočne mu za tento mesiac vznikol nárok na odmenu z týchto právnych vzťahov vo výške, ktorá presiahla sumu 3.000 Sk. Preto sú jeho úvahy o tom, čo by sa bolo stalo, keby dohodnutú odmenu nedosiahol, rýdzo teoretické a pre riešenie prerokúvanej veci nepodstatné. Na uvedených záveroch nič nemenia ani odkazy žalobcu na § 11 ods. 4 (správne malo ísť o ods. 5) zákona o zdravotnom poistení, podľa ktorého musí poistenec oznámiť príslušnej poisťovni do ôsmich dní skutočnosti rozhodujúce pre vznik alebo zánik povinnosti štátu platiť poistné. Podstatné totiž je, kedy nastala príslušná skutočnosť (napríklad dosiahnutie príjmu), čo však nič nevypovedá o tom, odkedy má táto skutočnosti účinky na trvanie povinnosti štátu platiť poistné (teda či ich nemá napríklad spätne). 15. Na základe uvedeného sa tak správny súd stotožňuje s názorom žalovaného, ale aj správneho súdu, že žalobca bol osobou povinnou platiť poistné podľa § 10 ods. 2 a § 16 ods. 3 zákona o zdravotnom poistení už od 1. marca 2001. Ustanovenie § 18 ods. 2 cit. zák. potom jasne normovalo, že aj tieto osoby platia poistné vždy za „príslušný kalendárny mesiac", a to do ôsmeho dňa po uplynutí tohto kalendárneho mesiaca. Z citovaného ustanovenia tak plynulo, že ak si táto osoba podľa § 12 ods. 7 cit. zák. určila vymeriavací základ, musela z neho platiť 14 %-né poistné za každý kalendárny mesiac, kedy trvala táto jej povinnosť. Pokiaľ teda žalobcovi vznikla povinnosť platiť poistné už 1. marcom 2001, ako bolo vysvetlené vyššie, a určil si vymeriavací základ 3.000 Sk, bol povinný zaplatiť poistné 420 Sk za kalendárny mesiac marec 2001 najneskôr do 8. apríla 2001. Žalobca tak neurobil a uvedenú skutočnosť odhalila až kontrola zdravotnej poisťovne vykonaná 15. decembra 2003. Na základe toho tak zdravotná poisťovňa, ale aj žalovaný postupovali v súlade s cit. § 18 ods. 8 zákona o zdravotnom poistení, keď mu takto nezaplatené poistné predpísali. Správny súd tak v tejto časti opodstatnene zamietol správnu žalobu žalobcu. 16. Druhý nárok, ktorý žalovaný predpísal preskúmavaným rozhodnutím, je nárok na poplatok z omeškania. Rovnako ako správny súd ani kasačný súd sa nestotožňuje s námietkou, že výrok o ňom je neurčitý, pretože žalovaný celkom jasne predpísal poplatok 27,67 € a žalobcovi uložil, aby práve túto sumu zaplatil. Z § 46 a 47 Spr. poriadku nemožno vyvodiť, aby náležitosťou výroku bol aj výpočet sumy. Postačuje teda, že je jasne uvedené, akú sumu má žalobca zaplatiť, a jej výpočet je ozrejmený v
odôvodnení; z neho potom jasne vyplýva, že žalobca použil § 23 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení z r. 1994, podľa ktorého je sadzba poplatku z omeškania 0,2 % denne. Podstatou sporu medzi žalobcom a žalovaným však bolo práve to, či sa má použiť táto sadzba alebo sadzba podľa odseku 1. Podľa § 23 ods. 1 cit. zák. totiž platí, že ak platiteľ poistného zistil, že poistné nebolo uhradené včas a v správnej výške, je povinný zaplatiť poplatok z omeškania vo výške 0,1% z dlžnej sumy za každý kalendárny deň omeškania odo dňa pôvodnej splatnosti poistného za príslušný kalendárny mesiac alebo odo dňa skrátenia poistného za príslušný kalendárny mesiac do dňa, keď bola dlžná suma poukázaná na účet príslušnej poisťovne. Naopak, ak poisťovňa zistí nedostatky uvedené v odseku 1, podľa § 23 ods. 2 cit. zák. predpíše platiteľovi poistného poplatok z omeškania vo výške 0,2% z dlžnej sumy poistného za každý kalendárny deň. 17. Z porovnania znení oboch ustanovení plynie, že rozdiel medzi nimi spočíva v tom, kto zistil, že poistné nebolo uhradené včas a v správnej výške: ak to zistil platiteľ poistného, je povinný zaplatiť poplatok 0,1 % denne. Ak to zistila zdravotná poisťovňa, predpíše platiteľovi poistného poplatok 0,2 %. Zákon bližšie nevymedzuje, čo sa rozumie pod pojmom „zistiť, že poistné nebolo uhradené včas a v správnej výške". Podľa kasačného súdu však pod týmto pojmom treba rozumieť to, že platiteľ poistného sám prišiel na uvedené okolnosti, a sám ich z vlastného podnetu napravil. Naopak, ak nápravu vykonal až potom, čo ho na tieto nezrovnalosti upozornila zdravotná poisťovňa, nemožno hovoriť o tom, že to zistil sám. Zo znenia § 23 ods. 2 cit. zák. potom nemožno vyvodiť, že by predpokladom použitia tam uvedenej sadzby bolo, že platiteľ poistného ihneď dobrovoľne nezaplatil poplatok uvedený v odseku 1. Práve naopak, jediným rozdielom medzi odsekmi 1 a 2 v § 23 je práve len to, kto zistil, že poistné nebolo uhradené včas a v správnej výške. Na základe toho sa tak kasačný súd v zásade stotožňuje s názorom, že ak platiteľ poistného sám zistí túto skutočnosť (čo prejaví tým, že sám z vlastného podnetu doplatí poistné do správnej výšky, prípadne doplatí ešte nezaplatené poistné), potom na takto oneskorené platby možno aplikovať len poplatok 0,1 % podľa § 23 ods. 1 cit. zák. 18. Naopak, nemožno súhlasiť s tým, že rozhodujúcou skutočnosťou pre to, ktorú z týchto sadzieb použiť, malo byť len to, či sa poplatok predpisuje platobným výmerom alebo nie. Žalobca tu správne upozornil na ustanovenie § 23 ods. 4 zákona o zdravotnom poistení, ktorý oprávňoval zdravotnú poisťovňu predpísať platiteľovi poplatok z omeškania platobným výmerom. Toto ustanovenie sa neobmedzuje len na poplatok uvedený v odseku 2, ale jasne hovorí o poplatku vo všeobecnosti. Napokon, podľa § 23 ods. 3 sa splatnosť poplatku použijú ustanovenia o splatnosti poistného, teda aj skôr citovaný § 18 ods. 8, ktorý všeobecne oprávňoval poisťovňu predpísať každé poistné (teda aj poplatok), ktoré nebolo zaplatené dobrovoľne. Rovnako žalobca opodstatnene poukazuje na to, že poplatok z omeškania sa vždy platí za dni omeškania od pôvodnej splatnosti poistného. Jeho splatnosť síce podľa už cit. § 18 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení nastávala do ôsmeho dňa (teda v lehote osem dní), ale ak koniec tejto lehoty pripadol (okrem iného) na nedeľu, je posledným dňom lehoty najbližší nasledujúci pracovný deň (porov. § 66 ods. 3 cit. zák.). V takom prípade je však posledným dňom splatnosti poistného práve až tento deň, a preto sa platiteľ dostáva do omeškania až prvým dňom po tomto dni (a nie 9. dňom mesiaca ako obvykle). Preto v takomto prípade nie je možné predpísať poplatok z omeškania už od 9. dňa mesiaca, ale až od prvého skutočného dňa omeškania. 19. V tu prerokúvanej veci žalovaný ustálil, že poistné za marec 2001 žalobca neodviedol až do dňa kontroly, ktorú zdravotná poisťovňa vykonala 15. decembra 2003. Preto sa možno stotožniť s tým, že v tomto prípade neodvedenie poistného zistila až zdravotná poisťovňa, a preto bol dôvod predpísať poplatok z omeškania 0,2 % denne podľa § 23 ods. 2 zákona o zdravotnom poistení. Rovnako však zistil, že poistné za apríl a jún 2001 bolo síce odvedené neskoro, ale žalobca toto oneskorenie zistil a aj napravil sám. Preto v týchto prípadoch nebola naplnená podmienka, že to zistila až zdravotná poisťovňa, a tak poplatok z omeškania nemal byť predpísaný podľa § 23 ods. 2 cit. zák. Okrem toho poplatok za poistné uhradené 10. júla 2001 žalovaný vypočítal za dva dni omeškania, teda (zjavne) za 9. a 10. júla 2001. Pretože však 8. júla 2001 skutočne bola nedeľa, posledný deň lehoty splatnosti podľa § 66 ods. 3 cit. zák. pripadol na 9. júla 2001, a tak mohlo omeškania trvať nanajvýš jeden deň. Konečne, takto „posunutý" deň splatnosti je potom potrebné považovať za posledný deň splatnosti aj na účely § 18 ods. 4 písm. a) a b) cit. zák., čo znamená, že poistné by sa považovalo za zaplatené včas, ak by bol prevodný príkaz v banke zadaný pred 9. júlom 2001 a tento deň by bol určený ako deň splatnosti, alebo ak by bolo najneskôr v tento deň poukázané poštovou poukážkou. 20. Konečne, pri výpočte poplatku z omeškania za obdobie pred 1. januárom 2009 musí aj žalovaný rešpektovať, že zákonnou menou bola slovenská koruna (porov. § 15 zákona NR SR č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska, ako aj zákon č. 26/1993 Z. z.) a všetky sumy sa vyjadrovali v nej. Ak teda žalovaný vypočítava sumu poplatku z omeškania za obdobie pred týmto dátumom, nemôže za základ tohto výpočtu vziať sumu poistného v eurách, pretože až do tohto dátumu žalobca nebol povinný platiť
poistné v eurách, ale v slovenských korunách. Ak sa teda omeškal s týmto zaplatením, aj poplatok z omeškania mu musel byť vypočítaný z dlžnej sumy v slovenských korunách. Až od 1. januára 2009 sa takto vypočítaná suma poplatku v slovenských korunách mohla prepočítať konverzným kurzom na eurá. Žalovaný tak nepostupoval správne, ak v preskúmavanom rozhodnutí vzal za základ výpočtu poplatku z omeškania sumu 13,94 € a z nej vypočítal poplatok z omeškania v eurách. Naopak, správne mal za základ poplatku z omeškania vziať pohľadávku existujúcu v čase omeškania (teda 420 Sk), z nej vypočítať príslušný poplatok z omeškania v slovenských korunách a až takto vypočítaný výsledný poplatok následne prepočítať konverzným kurzom na eurá. IV. Záver 21. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že pokiaľ správny súd nevyhovel žalobe v rozsahu, v akom smerovala proti časti preskúmavaného rozhodnutia o dlžnom poistnom za marec 2001 v sume 13,94 €, nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP. Preto ju v tomto rozsahu podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. Na strane druhej však preskúmavané rozhodnutie v časti úroku z omeškania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v otázke použiteľnej sadzby poplatku z omeškania, takže ho mal správny súd zrušiť podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP. Ak teda správnu žalobu v tejto časti zamietol ako nedôvodnú, vychádza napadnutý rozsudok z nesprávneho právneho posúdenia veci, čo napĺňa kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Preto ho kasačný súd podľa § 462 ods. 2 v spojení s § 191 ods. 1 a 2 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v uvedenom rozsahu zrušil a vec mu podľa § 191 ods. 4 SSP vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný je v ďalšom konaní, ktorého predmetom zostáva už len poplatok z omeškania za neuhradené poistné za marec až jún 2001, viazaný právnym názorom zrozumiteľne vyloženým v predošlom texte (§ 469 SSP). 22. Pri zmene rozhodnutia musel kasačný súd podľa § 467 ods. 2 SSP rozhodnúť o trovách konania na správnom súde a kasačnom súde. Pretože žalobca uspel so svojou správnou žalobou (a kasačnou sťažnosťou) len vo vzťahu k jednej časti preskúmavaného rozhodnutia, vo zvyšných častiach však úspech nemal, kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP nepriznal náhradu trov ani jednému z účastníkov. 23. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.