Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 7Ssk/61/2026 0924100817 25. 06. 2026 Mgr. Michal Novotný ECLI:SK:NSSSR:2026:0924100817.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Jana Martinčeková a JUDr. Eva Vékonyová ako členky senátu vo veci žalobcu: V.. V. V., nar. X. Q. XXXX, W. XXXX/XX, K., zastúpeného: JUDr. Peter Harakály, advokát, Mlynská 28, Košice, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia z 30. septembra 2024, č. 41748-2/2024-BA, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 9 Sas 9/2024-32 zo 17. decembra 2025 takto rozhodol: I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť žalobcu sa zamieta. III. Účastníkom sa nepriznáva nárok na náhradu trov kasačného konania. odôvodnenie: I. Administratívne konanie a konanie pred správnym súdom 1. Z administratívnych spisov žalovanej vyplýva, že potom, čo žalobca ochorel chorobou z povolania, mu rozhodnutím zo 14. februára 2022 spätne od 1. augusta 2017 priznala úrazovú rentu, ktorú priebežne valorizovala. Rozhodnutím z 25. júla 2024 ústredie žalovanej vyslovilo, že žalobcov nárok na túto rentu zanikne 1. augusta 2024 na základe § 89a zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení, pretože dosiahne dôchodkový vek. Preskúmavaným rozhodnutím z 30. septembra 2024 generálny riaditeľ žalovanej zamietol žalobcovo odvolanie a zdôraznil, že žalovaná musí postupovať podľa citovaného ustanovenia zákona. 2. Rovnako bol žalobca neúspešný so správnou žalobou, ktorú správny súd zamietol tu napadnutým rozsudkom č. k. 9 Sas 9/2024-32; nevyhovel ani jeho návrhu, aby podal Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu citovaného paragrafu s Ústavou Slovenskej republiky. Správny súd toto ustanovenie nepovažoval za diskriminačné, pretože žalobca je v odlišnej situácii než osoby, ktoré môžu pracovať. Navyše s odkazom na judikatúru ústavného súdu nepovažoval za splnenú podmienku prejudiciality tohto ustanovenia, ktorá je predpokladom návrhovej legitimácie súdu podľa čl. 144 ods. 2 ústavy. II. Kasačná sťažnosť a vyjadrenie k nej 3. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáha zrušenia tohto rozsudku, ešte predtým však žiada prerušiť kasačné konanie a podať ústavnému súdu už uvedený návrh na vyslovenie nesúladu § 89a zákona o sociálnom poistení. Zotrval na svojom presvedčení, že toto ustanovenie je diskriminačné, lebo nahrádza stratu na zárobku kvôli chorobe z povolania len do dôchodkového veku. Zákonník práce však neobmedzuje možnosť vstúpiť do pracovného pomeru dôchodkovým vekom. Aj ustanovenie § 63 ods. 1 písm. f) Zák. práce, ktoré dovoľovalo dať výpoveď zamestnancovi kvôli dosiahnutiu veku 65 rokov, je predmetom prieskumu ústavného súdu, ktorý uznesením sp. zn. PL. ÚS 1/2021 pozastavil
jeho účinnosť. Pritom údaje žalobcovho bývalého zamestnávateľa svedčia o tom, že uňho mnoho lekárov pracuje aj v dôchodkovom veku, pretože sa cenia ich skúsenosti. Obmedzenie úrazovej renty dôchodkovým vekom tak nesleduje legitímny cieľ. 4. Žalovaná navrhla zamietnuť kasačnú sťažnosť, pretože preskúmavané rozhodnutie zodpovedá zákonu. Zotrvala na stanovisku, že dôchodkovým vekom sa mení forma hmotného zabezpečenia z úrazovej dávky na starobný dôchodok. Pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka práce nie je možné porovnávať s verejnoprávnym poistným vzťahom. III. Posúdenie veci kasačným súdom 5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) bez ohľadu na uplatnené sťažnostné body (§ 453 ods. 2 v spojení s § 203 ods. 2 SSP). 6. Predmetom prieskumu v prerokúvanej veci sú rozhodnutia žalovanej, ktorými podľa § 89a zákona o sociálnom poistení vyslovila, že žalobcovi zanikol nárok na úrazovú rentu, pretože dosiahol dôchodkový vek. Citovaný paragraf skutočne pomerne jasne ustanovuje, že nárok na úrazovú rentu zaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku alebo dňom priznania predčasného starobného dôchodku. Pretože žalobca je muž narodený pred rokom 1967, na základe prechodného ustanovenia § 293fw a prílohy č. 3a cit. zák. je jeho dôchodkový vek 63 rokov a 2 mesiace, takže ho dosiahol 1. augusta 2024. Pretože týmto dňom zanikol jeho nárok na dávku úrazového poistenia, žalovaná postupovala v súlade s § 112 ods. 2 zákona o sociálnom poistení a priznanú úrazovú rentu mu odňala. Ako naznačil aj správny súd, ustanovenie § 89a je pomerne jasné a vyložiť ho inak (teda tak, že napriek dôchodkovému veku tento nárok nezaniká) by znamenalo vykladať ho v rozpore s jasným jazykovým znením. To by však vo výsledku znamenalo faktickú novelizáciu tohto ustanovenia, na ktorú súdy nie sú oprávnené (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 796/2016). 7. Žalobca však vo svojej kasačnej sťažnosti nežiada ani tak o jeho výklad, ale priamo namieta jeho rozpor s ústavou a žiada, aby sa kasačný súd podľa čl. 144 ods. 2 ústavy obrátil na ústavný súd. Kasačný súd sa v tomto smere nestotožňuje s názorom správneho súdu, že mu chýba legitimácia na podanie takého návrhu, pretože napadnuté ustanovenie nespĺňa podmienku prejudiciality, ako ju vykladá ústavný súd. Ten vo svojej judikatúre síce zdôrazňuje, že všeobecný súd je aktívne legitimovaný len na taký návrh derogačného nálezu, ktorý má potenciál ovplyvniť jeho meritórne rozhodnutie v konkrétnom ním prerušenom konaní. Ak derogačný nález nemôže na postavení účastníkov nič zmeniť, pretože k ním vyvolanej normatívnej zmene nedochádza spätne, ale len do budúcnosti, je návrh všeobecného súdu neprípustný (porov. napr. nedávne uznesenie sp. zn. PL. ÚS 5/2025). Uvedené zásady sa však prevažne týkajú horizontálnych právnych vzťahov. Naopak, vo vertikálnych sporoch medzi jednotlivcom a verejnou mocou, o aké ide aj v rámci správneho súdnictva, je postoj ústavného súdu k aktívnej legitimácii správnych súdov veľkorysejší (porov. napr. uznesenia o prijatí návrhov správnych súdov sp. zn. PL. ÚS 1/2025, PL. ÚS 1/2023, PL. ÚS 17/2022). Nebolo teda možné tak jednoznačne uzavrieť, že návrh správneho súdu na vyslovenie nesúladu § 89a zákona o sociálnom poistení by bol neprípustný. 8. Podstata žalobcových námietok voči tomuto ustanoveniu spočíva v tom, že je diskriminačné, pretože nárok na úrazovú rentu, ktorá slúži ako náhrada zárobku strateného kvôli chorobe z povolania, obmedzuje dôchodkovým vekom, hoci samotnú zárobkovú činnosť týmto vekom neobmedzuje. Žalobca je teda v nevýhodnejšom postavení voči iným osobám, ktoré pracujú aj po dosiahnutí dôchodkového veku, čím môžu dosahovať zárobok, hoci on jeho na jeho náhradu už nemá nárok. Pred samotnou analýzou otázky, či tu ide o diskrimináciu, je treba uviesť, že nárok na náhradu škody na zdraví v podobe straty na zárobku (a dôchodku) je podľa judikatúry ústavného súdu (porov. obsiahly rozbor v náleze sp. zn. PL. ÚS 10/2016) vo všeobecnosti nárokom, ktorý spadá pod ústavnú ochranu vlastníctva (majetku) v zmysle čl. 20 ods. 1 ústavy. Poškodením zdravia sa totiž poškodený oberá o možnosť získavať svojou zárobkovou činnosťou majetok, a preto zo zásady plnej náhrady vyplýva, že škodca, ktorý konal protiprávne, je povinný mu tento výpadok na majetku nahradiť zásadne v celom rozsahu (teda tak, aby po náhrade majetok poškodeného zodpovedal tomu, aký by ho bol dosiahol nebyť poškodenia zdravia). Pracovný úraz a choroba z povolania však (spravidla) nie sú dôsledkom protiprávneho konania škodcu, ale neželaným právnym stavom, ktorý zákonodarca od 1. januára 2004 poníma ako sociálnu udalosť, ktorej slúži úrazové poistenie. V tomto prípade tak nejde primárne o majetkové odškodnenie, ale o spôsob hmotného zabezpečenia pri nespôsobilosti na prácu v zmysle čl. 39 ods. 1 ústavy. 9. Právo žalobcu ako poškodeného (§ 82 zákona o sociálnom poistení) pracovným úrazom alebo chorobou z povolania na dávky úrazového poistenia je tak chránené nie ustanovením čl. 20 ods. 1 ústavy, ale len ako sociálne právo na primerané hmotné zabezpečenie v zmysle čl. 39 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy sa tohto práva možno domáhať zásadne len v medziach zákonov, ktoré ho vykonáva. Ako ústavný súd zdôrazňuje, sociálne práva sú práva druhej generácie, ktorých podoba a obsah závisí od ekonomických a hospodárskych možností štátu (napr. nález sp. zn. PL. ÚS 1/2023 a tam citovaná prejudikatúra). Zákonodarca, ktorý má značný priestor na ich úpravu, je síce povinný zohľadniť základné prvky zásady rovnakého zaobchádzania a relevantných ústavných práv, vo vzťahu k legitimite cieľa, ako aj vo vzťahu k primeranosti prostriedkov jeho realizácie však derogačný zásah ústavného súdu prichádza do úvahy iba v prípade normotvornej svojvôle (napr. nález sp. zn. PL. ÚS 21/2023 a tam citovaná prejudikatúra). Rozlišovanie v nárokoch na primerané hmotné zabezpečenie v závislosti od právneho režimu, v ktorom sa dotknuté osoby nachádzajú, je síce prípustné, musí však ísť o také právne riešenie, ktoré korešponduje predovšetkým s čl. 1 ods. 1, čl. 12 a čl. 13 ústavy (napr. nález sp. zn. PL. ÚS 11/08). 10. Zo znenia čl. 39 ods. 1 ústavy je zrejmé, že zaručuje právo na primerané hmotné zabezpečenie v zásade v troch situáciách - v starobe, pri nespôsobilosti na prácu a pri strate živiteľa. Aj ústavodarca teda počíta s tým, že môže ísť o odlišné situácie, pričom práve staroba je jednou zo sociálnych udalostí, s ktorým toto ustanovenie vyslovene počíta. Ústava teda vychádza z toho, že staroba (dosiahnutie určitého veku) môže byť sociálnou situáciou sama osebe, a to odlišnou od sociálnej situácie nespôsobilosti na prácu. Uvedené ustanovenie teda na prvý pohľad dáva zákonodarcovi ústavný základ pre rozlišovanie medzi hmotným zabezpečením pri nespôsobilosti na prácu a hmotným zabezpečením v starobe, čo okrem iného zahŕňa aj jeho voľbu, aký vek bude rozhodný pre rozlišovanie medzi týmito situáciami. Zákonodarca sa rozhodol v zákone o sociálnom poistení riešiť túto situáciu tak, že po dosiahnutí dôchodkového veku (§ 65 ods. 2 a nasl. cit. zák.) bude zásadne poskytovať hmotné zabezpečenie len z dôvodu veku, a na tento účel podľa § 2 písm. b) prvého bodu cit. zákona slúži starobné poistenie ako poistenie na zabezpečenie príjmu (aj) v starobe. Naopak, osoby mladšie (teda u ktorých neprichádza do úvahy primerané hmotné zabezpečenie v starobe) zákonodarca primerane zabezpečuje, len ak sú nespôsobilé na prácu (resp. pri strate živiteľa). 11. Takéto rozlišovanie podľa kasačného súdu nie je svojvoľné, ale naopak, vychádza z konštrukcie samotného čl. 39 ods. 1 ústavy. Zároveň zohľadňuje aj to, že osoby, ktoré dosiahnu dôchodkový vek a budú hmotne zabezpečené v starobe, už nie sú nútené získavať prostriedky na živobytie prácou. Preto nie je nutné, aby boli primerane hmotne zabezpečené ešte aj z dôvodu nespôsobilosti na prácu. Nespôsobilosť na prácu sa v systéme sociálneho poistenia prejavuje zabezpečením z dvoch jeho vetiev - jednak invalidným poistením ako poistením pre prípad poklesu zárobkovej schopnosti kvôli nepriaznivému zdravotnému stavu [§ 2 písm. b) druhý bod zákona o sociálnom poistení], jednak úrazovým poistením ako poistením poškodenia zdravia kvôli pracovnému úrazu a chorobe z povolania [§ 2 písm. c) cit. zák.]. Rozdiel v oboch vetvách najlepšie vysvetľujú ustanovenia, ktoré vymedzujú spôsob určenia miery „nespôsobilosti na prácu“, ktorú majú zabezpečiť. Podľa § 70 ods. 1 cit. zák. je nárok na invalidný dôchodok viazaný na invaliditu, teda pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť (§ 71 ods. 1 cit. zák.). Tento pokles sa podľa § 71 ods. 3 cit. zák. posudzuje porovnaním telesnej, duševnej a zmyslovej schopnosti posudzovaného poistenca s obdobných schopností zdravej fyzickej osoby. Naopak, nárok na úrazovú rentu je podľa § 88 ods. 1 zákona o sociálnom poistení určený poklesom schopnosti vykonávať doterajšiu činnosť zamestnanca a posudzuje sa v súvislosti s plnením jeho doterajších pracovných úloh podľa § 8 ods. 4 (§ 88 ods. 3 cit. zák.). 12. Zjednodušene povedané, kým invalidné poistenie má za cieľ hmotne zabezpečiť osoby, ktorú kvôli svojmu zdravotnému stavu majú zníženú zárobkovú schopnosť ako takú, teda všeobecne oproti iným osobám, účelom úrazového poistenia je hmotne zabezpečiť osoby, ktoré kvôli pracovnému úrazu alebo chorobe z povolania majú zníženú schopnosť vykonávať svoje doterajšie pracovné úlohy (porov. podobne už rozsudok tun. súdu sp. zn. 7 Ssk 86/2023). To vysvetľuje aj rozdiel vo výpočte oboch dávok, ako aj ich súm. Dávky úrazového poistenia sú spravidla vyššie, lebo podľa § 89 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sa určujú z denného vymeriavacieho základu dosiahnutého u konkrétneho zamestnanca, nie prostredníctvom výpočtu cez priemerný osobný mzdový bod a obdobie poistenia ako pri invalidnom dôchodku (porov. § 73 cit. zák.). Je voľbou zákonodarcu, že nespôsobilosť na doterajšiu prácu v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania odškodňuje osobitne v rámci systému úrazového poistenia, a to výhodnejšie než nespôsobilosť na prácu všeobecne. Nič to však nemení na tom, že v oboch prípadoch ide o hmotné zabezpečenie osôb nespôsobilých na prácu. Rovnako je potom jeho voľbou určenie veku, odkedy túto formu zabezpečenia nahradí zabezpečením pre prípad staroby. 13. Možno tak zhrnúť, že ustanovenie § 89a zákona o sociálnom poistení je prejavom voľby zákonodarcu, od ktorého veku už nebude občanov postihnutých pracovným úrazom alebo chorobou z povolania zvýhodnene zabezpečovať z dôvodu nespôsobilosti na výkon dovtedajšieho zamestnania, ale len z dôvodu staroby (prípadne z dôvodu všeobecnej nespôsobilosti na prácu). Takáto voľba nie je
svojvoľná, pretože zohľadňuje, že ak osoba má nárok na zabezpečenie v starobe, nemusí sa už živiť prácou, a preto ju netreba hmotne zabezpečovať z tohto dôvodu. Argumentácia žalobcu, že prostriedky na živobytie prácou možno získavať aj po dosiahnutí dôchodkového veku, vychádza z nesprávne zvoleného komparátora (kritéria porovnateľnosti). Osoby, ktoré môžu vykonávať prácu, a osoby, ktoré sú na ňu nespôsobilé, nie sú navzájom porovnateľné. Výkon práce sa totiž realizuje (prevažne) v pracovnoprávnom vzťahu a vstup doň je prejavom súkromnej autonómie zamestnanca (porov. aj nález sp. zn. PL. ÚS 1/2012). Mzda či plat sú potom odmenou (protihodnotou) za takto ponúknutú a vykonanú prácu [porov. aj čl. 36 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy]. Osoba, ktorá je nespôsobilá na prácu, však neponúka svoj pracovný výkon, a preto zaň nemá odmenu. Z čl. 39 ods. 1 ústavy nemožno dovodiť, že by hmotné zabezpečenie v starobe alebo pri nespôsobilosti na prácu muselo plne zodpovedať odmene za prácu, ktorú by bolo možné dosiahnuť. Preto nemôže zabezpečovaná osoba vyvodzovať svoju diskrimináciu len z toho, že podmienky tohto hmotného zabezpečenia sú iné než mzdové (platové) podmienky, ktoré môžu dosiahnuť pracujúce osoby. Už len na dôvažok sa dodáva, že ustanovenie § 89a zákona o sociálnom poistení je účinné od 1. januára 2008, a teda bolo účinné aj v čase, kedy vznikol žalobcov nárok na úrazovú rentu. Nemohol mať teda v danom čase žiadne legitímne očakávanie, že jeho nárok bude trvať aj po dosiahnutí dôchodkového veku. IV. Záver 14. Na základe uvedených úvah kasačný súd dospel k záveru, že nie je daný žiaden zo zákonných dôvodov kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, a tak ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. Ešte predtým však zamietol jeho návrh na prerušenie kasačného konania [§ 100 ods. 1 písm. c) SSP]. 15. O trovách bolo rozhodnuté podľa § 167 a § 168 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, keď žalobca vo veci úspech nemal a žalovaná ho síce mala, kasačný súd však nezistil výnimočné dôvody, aby sa jej nárok na náhradu trov priznal. 16. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.