Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší správny súd SR 1Sfk/19/2021 2018200225 27. 10. 2021 JUDr. Jana Hatalová ECLI:SK:NSSSR:2021:2018200225.1
Uznesenie Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: ADA WASTE, s.r.o., so sídlom Bratislavská 1611/74, 924 01 Galanta, IČO: 36 242 560, zast.: Advokátska kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., so sídlom Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, IČO: 47 551 372, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101232839/2018 z 27.6.2018, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/96/2019 z 29.4.2021, takto rozhodol: Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konanie z a s t a v u j e . Účastníkom nárok na náhradu trov konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) rozsudkom sp. zn. 3Sžfk/96/2019 z 29.4.2021 (ďalej len „rozsudok“) podľa § 461 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/92/2018-125 z 3.7.2019, ktorým krajský súd podľa § 190 SSP zamietol správnu žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101232839/2018 z 27.6.2018 (ďalej aj len „preskúmavané rozhodnutie“). 2. Žalovaný preskúmavaným rozhodnutím podľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č. 102628824/2017 z 20.12.2017, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 29.788,56 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2013. Daňový úrad Trnava znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie október 2013 zo sumy 56.470,49 eur na sumu 26.681,93 eur. 3. Proti rozsudku Najvyššieho súdu podal žalobca 3.8.2021 dovolanie a žiadal, aby zrušil dovolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil kasačnému súdu na ďalšie konanie. 4. Predmetným rozsudkom Najvyššieho súdu bolo právoplatne skončené kasačné konanie o preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa Správneho súdneho poriadku. 5. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky začal vykonávať svoju činnosť odo dňa 1.8.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Výkon súdnictva prešiel z Najvyššieho súdu na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky odo dňa 1.8.2021 vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.8.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).
6. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prejednal dovolanie žalobcu podľa ustanovení Správneho súdneho poriadku, keďže dovolanie bolo podané už za jeho účinnosti a dospel k záveru, že konanie o ňom treba zastaviť. Podľa § 10 SSP na konanie a rozhodovanie v správnom súdnictve sú vecne príslušné krajské súdy, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 9 ods. 1 SSP konanie sa uskutočňuje na tom správnom súde, ktorý je vecne, miestne a kauzálne príslušný. Príslušnosť sa určuje podľa okolností existujúcich v čase začatia konania a trvá až do jeho skončenia. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Podľa § 99 písm. b) SSP správny súd konanie zastaví, ak zistí taký nedostatok, procesnej podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, a nebol dôvod na odmietnutie žaloby podľa § 98 ods. 1 SSP. Podľa § 25 SSP ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva. Podľa § 35 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) o dovolaní rozhoduje najvyšší súd. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. 7. Dovolanie je mimoriadnym opravným prostriedkom podľa štvrtej časti tretej hlavy Civilného sporového poriadku. Súčasne zo žiadneho ustanovenia Správneho súdneho poriadku nevyplýva prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu kasačného súdu. Z uvedeného plynie záver, že Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v správnom súdnictve nie je dovolacím súdom a teda ako súd dovolací nemá právomoc konať. 8. Prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je koncipovaná tak, že dovolanie je možné podať len v prípadoch, keď to zákon vyslovene pripúšťa. Procesná právna úprava, ktorá upravuje správne súdne konanie sa v žiadnom zo svojich ustanovení nezmieňuje o dovolaní ako o mimoriadnom opravnom prostriedku a taktiež neupravuje možnosť podať dovolanie proti rozhodnutiu správneho, resp. kasačného súdu. 9. V zmysle prvej a druhej hlavy piatej časti Správneho súdneho poriadku sú mimoriadnymi opravnými prostriedkami v správnom súdnictve kasačná sťažnosť a žaloba na obnovu konania. Žiadny iný mimoriadny opravný prostriedok právna úprava neupravuje. 10. V zmysle § 25 SSP je síce daný vzťah subsidiarity medzi Správnym súdnym poriadkom a Civilným sporovým poriadkom, avšak predmetná subsidiarita sa obmedzuje len na prvú a druhú časť Civilného sporového poriadku, zatiaľ čo dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok je upravený v jeho štvrtej časti. 11. Na základe uvedeného je podľa názoru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky absolútne a nesporne vylúčená prípustnosť dovolania v správnom súdnictve. 12. Neprípustnosť dovolania v rámci správneho súdnictva má povahu neodstrániteľného nedostatku procesnej podmienky konania znemožňujúcej Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky vo veci meritórne konať a rozhodnúť. Inak povedané neprípustnosť dovolania je prekážkou ďalšieho konania v danej veci pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky. 13. Vzhľadom k uvedenému Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v zmysle § 99 písm. b) SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP konanie zastavil, keďže nemal právomoc konať vo veci. 14. Pre úplnosť Najvyšší správny súd Slovenskej republiky poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 65/2010 z 16.2.2010 k prípustnosti dovolania v správnom súdnictve. V odôvodnení uznesenia sa ústavný súd zaoberal aj svojim nálezom sp.zn. IV. ÚS 283/07 z 17.4.2008, ktorým bol na určitý čas vyjadrený opačný právny názor na prípustnosť dovolania.
15. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp.zn. IV. ÚS 283/07 z 17.4.2008 zrušil uznesenie Najvyššieho súdu o odmietnutí dovolania dôvodiac, že tzv. zmätočné dovolacie dôvody sa vzťahujú aj na súdne rozhodnutia vydané podľa V. časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len "OSP"). Argumentácia bola založená na texte záhlavia ustanovenia § 237 OSP, podľa ktorého je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sú naplnené zmätočné dôvody. Týmto nálezom ústavný súd nepochybne autoritatívne dal na vedomie nielen konkrétnemu sťažovateľovi vo veci sp.zn. IV. ÚS 283/07, že jeho sťažnosť bola úspešná, ale zároveň tým oznamoval aj eventuálnym sťažovateľom, že do budúcna môžu podať dovolanie zo zmätočných dôvodov proti rozhodnutiu správneho súdu v prípade, ak sa tieto budú kryť s dôvodmi ústavnoprávnymi. Zároveň tým aj Najvyššiemu súdu naznačil, aby zmenil koncepciu prípustnosti dovolania v správnych veciach. 16. V uznesení sp.zn. II. ÚS 65/2010 z 16.2.2010 ale Ústavný súd Slovenskej republiky uviedol, že otázka prípustnosti dovolania v správnom súdnictve mala byť pôvodne predmetom konania o zjednotení právnych názorov. Z rozpravy pléna ústavného súdu však vyplynulo, že citovaný nález bol ojedinelým, v inak konštantnej judikatúre ústavného súdu akceptujúcej neprípustnosť dovolania v správnom súdnictve, a preto nie je nevyhnutné využiť procedúru zjednocovania právnych názorov. Napokon aj štvrtý senát Ústavného súdu Slovenskej republiky akceptoval uvedený právny názor v náleze sp.zn. IV. ÚS 208/08 z 1.10.2009 a v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09 z 7.8.2009. 17. Práve v uznesení sp. zn. IV. ÚS 274/09 z 7.8.2009 Ústavný súd Slovenskej republiky jednak skonštatoval, že „niet žiadnych právnych pochýb o skutočnosti, že dovolanie je v správnom súdnictve neprípustné“ a súčasne aj vylúčil možnosť, že by zastavením dovolacieho konania z dôvodu neprípustnosti dovolania mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti, keď uviedol, že „v civilnom dovolacom konaní dohliada najvyšší súd prostredníctvom inštitútu dovolania na procesnú čistotu a jednotnosť rozhodovania v súdnych konaniach, ktorých podstatou je v zásade spor o súkromné právo prerokúvaný od začiatku na všeobecnom súde, oproti tomu je správne súdnictvo preskúmavaním zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda orgánov inej ako súdnej sústavy. Už správne súdnictvo je kontrolou inej sústavy, a tak zákonodarca nepovažoval za rozumné a účelné, aby kontrola verejnej správy bola ešte kontrolovaná prostredníctvom inštitútu dovolania. Okrem toho správne súdnictvo nemusí byť zjednocované prostredníctvom dovolania, pretože druhostupňové rozhodovanie najvyššieho súdu v správnom súdnictve už túto funkciu plní. V danej súvislosti nesmie byť mätúce, že správne a civilné súdnictvo sú zhodou historických okolností obsiahnuté v jednom procesnom kódexe.“ 18. Citovaný ústavnoprávny pohľad sa nakoniec premietol aj do znenia novej procesnej úpravy správneho súdnictva, keď Správny súdny poriadok v § 25 explicitne vylúčil subsidiárne použitie dovolania na správne súdne konanie. 19. O náhrade trov konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol v zmysle § 170 písm. b) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, pretože konanie bolo zastavené a u žiadneho z účastníkov nezistil zákonný nárok na ich náhradu. 20. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 prvá veta SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu n i e j e prípustný riadny opravný prostriedok.