Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 6Cdo/158/2020 5813209334 26. 10. 2022 JUDr. Gabriela Klenková ECLI:SK:NSSR:2022:5813209334.1
Uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu E. D., živnostníka, s miestom podnikania v Nižnej, Závodná 459, IČO: 37 089 641, zastúpeného splnomocnenkyňou ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s. r. o., so sídlom v Žiline, Závodská cesta 3911/24, IČO: 36 864 455, proti žalovanému D. C., bytom v Q., A. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Michaelou Pagáčikovou, advokátkou v Dolnom Kubíne, Radlinského 47, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde Námestovo pod sp. zn. 10Cpr/2/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25. februára 2020 sp. zn. 11CoPr/7/2019, takto rozhodol: Rozsudok Krajského súdu v Žiline v potvrdzujúcom výroku o trovách konania a vo výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu v r a c i a na ďalšie konanie. odôvodnenie: 1. Okresný súd Námestovo (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10Cpr/2/2013-616 z 26. júna 2018 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo 16. októbra 2013 je neplatné. Žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal. 2. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 34, § 70 a § 118 Zákonníka práce (zákona č. 311/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov), v spojení s opatreniami Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 472/2011 Z. z. a č. 401/2012 Z. z. a vecne tým, že v spore nebolo sporným, že medzi stranami sporu bola uzavretá 8. novembra 2007 pracovná zmluva na dobu neurčitú, v ktorej bol dohodnutý druh práce žalovaného - pomocný montážny robotník s miestom výkonu práce mesto Trstená a podľa potrieb žalobcu ako zamestnávateľa. Z obsahu pracovnej zmluvy ďalej vyplynulo, že medzi stranami bola dohodnutá minimálna mzda s výplatným termínom do 31. dňa nasledujúceho mesiaca (t. j. v súlade s § 129 ods. 1 Zákonníka práce k poslednému dňu v mesiaci). Žalovaný listom z 25. septembra 2013 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru k 30. novembru 2013, pričom, podľa nepopretých tvrdení žalobcu výpoveď bola doručená 30. septembra 2013. Následne listom zo 16. októbra 2013 žalovaný, ako zamestnanec okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu nevyplatenia mzdy za mesiac august 2013 a to do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, pričom mzda bola splatná k 30. septembru 2013 a nebola vyplatená ani do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Práve uvedená okolnosť a to nevyplatenie mzdy za mesiac august 2013, ako aj nevyplatenie ostatných mzdových nárokov bola najspornejšou časťou konania a podstatnou okolnosťou pre posúdenie danej veci. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania s poukazom na listinné dôkazy týkajúce sa vyúčtovania nákladov spojených s realizáciou služobných ciest, miesta výkonu práce dohodnutého v zahraničí, súd prvej inštancie vychádzajúc z predmetu sporu a dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre nevyplatenie mzdy za mesiac august 2013, ktorej splatnosť bola do 30. septembra 2013, posudzoval len uvedené relevantné obdobie. Konštatoval, že medzi stranami sporu neexistoval štandardný pracovnoprávny vzťah (pokiaľ ide o úhrady na mzdu a iné nároky súvisiace so zahraničnou pracovnou cestou), čo v podstate sťažovalo objektívne posúdenie veci. Súd mohol rozhodnúť len na základe podkladov mu predložených a vzájomne porovnaných, a nemohol vychádzať z tabuliek ponúknutých stranami, keďže
každá z nich vychádzala z iného obdobia a zahŕňala výdavky/náklady za rozdielne obdobie. Strany sporu predkladali v priebehu konania doklady nie ucelene, ale za rôzne niekedy na seba nenadväzujúce obdobia, nehovoriac o tom, že žalobca ani na výzvu súdu žiadané doklady nepredložil, a z dokladov vyplývajúce sumy rôzne započítavali. V tomto smere súdu chýbali podstatné skutkové tvrdenia, teda v akých časových intervaloch, v akom štáte a v dôsledku toho, aké nároky žalovanému prislúchajú. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania následne dospel, že žalovanému za obdobie od októbra 2012 do augusta 2013 patrila mzda s odkazom na ustanovenie §118 Zákonníka práce a náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č. 283/2002 Z. z.) spolu v sume 46.961,98 eura. Žalobca vykonal za uvedené obdobie úhrady (vklady) v celkovej výške 51.750,- eur. Z uvedeného teda vyplynulo, že uhradil všetky súdu deklarované a preukázané nároky žalovaného z pracovného pomeru, teda aj za mesiac august 2013. V danom prípade preto dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnanca nebol daný, preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 3. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1. júla 2016 v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“). Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadnil výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa nielen spočívajúce v charaktere sporu, ale aj v tom, že žalovaný sa skutočne dostával do dôkaznej núdze, pokiaľ sa jednalo o preukazovanie časového obdobia, počas ktorého prekračoval územie Slovenskej republiky, aby podľa pokynov žalobcu ako zamestnávateľa nastúpil na pracovnú cestu mimo miesta dohodnutého výkonu práce (na zahraničnú pracovnú cestu) a aké náklady tam hradil. Tieto skutočnosti spred niekoľkých rokov si totiž mohol len veľmi ťažko pamätať a navyše doklady (ako vyplynulo z vykonaného dokazovania) bol povinný odovzdávať a odovzdával žalobcovi ako zamestnávateľovi pre výpočet mzdy a s tým súvisiacich nárokov. Žalobca zostával naopak v tomto smere pasívny, majúc vedomosť o tom, že dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného. Relevantné doklady (cestovné príkazy a výpisy z GPS) mohol predložiť oveľa skôr, keďže bolo zrejmé, že od začiatku ide o sporné nároky. Tieto predložil až po niekoľkonásobnom pojednávaní a po zrušení prvoinštančného rozhodnutia, pričom zistenie minimálne mzdy podľa mzdových listov a pracovnej zmluvy, vykonané pracovné cesty a poskytnuté zálohy na ne boli relevantnými skutočnosťami. Uvedené malo vplyv na zaťaženie tohto konania jeho neprimeranou dĺžkou, preto žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný, nárok na náhradu trov konania podľa súdu prvej inštancie priznať nešlo. 4. Krajský súd v Žiline (ďalej tiež len „odvolací súd“) na odvolanie strán rozsudkom z 25. februára 2020 sp. Zn. 11CoPr/7/2019 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s ustanoveniami § 387 ods. 1 a 2 CSP. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 5. Odvolací súd konštatoval správnosť zistenia skutkových záverov, ako aj správnosť právneho posúdenia veci. K uplatneným odvolacím námietkam žalovaného uviedol, že námietku týkajúcu sa neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu nepovažoval za opodstatnenú. V konaní pred súdom prvej inštancie bola jednoznačne ustálená maximálna výška mzdových nárokov žalovaného, vrátane stravného, výdavkov na ubytovanie, úhrady mýta, ktoré žalovaný hradil, ako aj výška poskytnutých finančných prostriedkov žalovanému, ktorých vzájomným odpočítaním bol určený na strane žalovaného kladný rozdiel. To znamená, že bolo preukázané, že v čase skončenia pracovného pomeru bola žalovanému zo strany žalobcu mzda za mesiac august 2013 skutočne vyplatená, ako aj riadne zúčtovaná tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nesprávneho určenia cestovných náhrad odvolací súd uviedol, že ju nepovažoval za opodstatnenú z dôvodu, že všetky odpracované dni považoval súd prvej inštancie za dni strávené pracovnými cestami v zahraničí, čím určil maximálne možné nároky žalovaného na cestovné náhrady a vyslovene v prospech slabšej strany sporu, t. j. žalovaného ako zamestnanca ustálil, že poskytnuté finančné prostriedky zo strany žalobcu postačovali na pokrytie všetkých nárokov a výdavkov žalovaného. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že záznamy z GPS sa netýkali vozidla, ktoré mal viesť žalovaný v rozhodnom čase, správne preto postupoval v prípade vzniknutých pochybností ohľadom záznamov z GPS výsostne v záujme a v prospech žalovaného, keď mu v podstate priznal nároky súvisiace s pracovnými cestami do Belgicka a do Švajčiarska tak, ako keby pracoval výlučne v zahraničí. Odvolací súd teda konštatoval, že súd prvej inštancie v zhode s pokynom odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení ustálil maximálne mzdové nároky žalovaného, a bez akýchkoľvek pochybností mohol určiť, či poskytnuté finančné prostriedky zo strany žalobcu pokryli za rozhodné obdobie (po úhrade nákladov za ubytovanie a nákladov na úhradu mýta) nároky žalovaného. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že v danom prípade nemožno vzhliadnuť nesprávnosť tak ako ju vymedzil žalovaný, keďže v dôsledku spôsobu poskytnutia finančných prostriedkov jednak na úhradu nákladov spojených s ubytovaním a jednak na úhradu mzdových nárokov žalovaného, bez ich bližšej špecifikácie bolo možné jedine výpočtom, aký
súd vykonal, dospieť k záveru, či žalovanému bola uhradená mzda za mesiac august 2013. Zároveň nepovažoval za opodstatnenú námietku žalovaného týkajúcu sa účelovej viazanosti poskytnutých finančných prostriedkov, nakoľko žalovaný z nich bežne realizoval buď úhrady za ubytovanie, alebo si ich ponechával na úhradu mzdových nárokov. Podstatnou skutočnosťou pre posúdenie predmetu sporu bola otázka, či existoval dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j., či mzda za mesiac august 2013 bola vyplatená. Obranu žalovaného týkajúcu sa toho, či náklady, ktoré vynaložil za ubytovanie prevyšovali úhrady realizované z jeho účtu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže dokladmi o všetkých výdavkoch, ktoré súviseli s pracovnými cestami dokazovanie nebolo vykonané. Napokon sám žalovaný potvrdil, že získal a súdu predložil potvrdenie od ubytovateľa v Belgicku o tom, v akej výške realizoval úhrady za ubytovanie, pričom tieto úhrady v plnej výške súd prvej inštancie zohľadnil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že nebolo zrejmé, aké ďalšie výdavky mal žalovaný na mysli, keďže žalovaný neurčito tvrdil, že existujú ďalšie výdavky. Zdôraznil, že v súdnom konaní zaťažuje žalovaného bremeno tvrdenia, t. j. povinnosť tvrdiť konkrétne výdavky a ich výšku, ktorú musel zaplatiť nad rámec toho, čo realizoval zo svojho účtu, čo však v tomto prípade splnené nebolo. Napokon odvolací súd zdôraznil, že nedošlo k porušeniu pravidiel týkajúcich sa rozhodovania v individuálnych pracovných sporoch so slabšou stranou. Za nedôvodnú považoval aj námietku týkajúcu sa arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Zdôraznil, že súd prvej inštancie dôsledne ustálil rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania, správne právne vec posúdil, a pri výklade aplikácie právnych predpisov sa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení, nepoprel ich účel, ani podstatu. 6. K odvolaniu žalobcu proti výroku o nepriznaní mu nároku na náhradu trov konania odvolací súd uviedol, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o aplikácii ustanovenia § 257 CSP. Zdôraznil, že vzhľadom na povahu a okolnosti sporu ako dôvody hodné osobitného zreteľa možno zohľadniť aj skutkové okolnosti týkajúce sa neštandardného pracovno-právneho vzťahu, pokiaľ ide o úhradu nárokov na mzdu a iných nárokov súvisiacich najmä so zahraničnou pracovnou cestou. Zároveň odvolací súd považoval za dôvody hodné osobitného zreteľa aj podiel oboch strán na vzniku a priebehu samotného sporu, keďže spôsob poskytovania finančných prostriedkov (na úhradu nákladov na ubytovanie, úhradu nákladov na mýto a na úhradu mzdových nárokov žalovaného) prebiehal bez ich bližšej špecifikácie, a takýto spôsob pretrvával medzi sporovými stranami počas celého zmluvného vzťahu. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania potom odôvodnené bolo právne ustanovením § 396 ods. 1 v spojení s § 257 CSP a vecne tým, že žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal z rovnakých dôvodov, ako uviedol súd prvej inštancie. 7. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu len v časti potvrdzujúcej výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania a výroku nepriznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania podal žalobca (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ CSP. Namietal, že odvolací súd sa s odvolacími námietkami uplatnenými proti výroku o nároku na náhradu trov konania vôbec nevysporiadal, navyše rozhodnutie založil na nelogických a arbitrárnych dôvodoch, ktoré v spravodlivom súdnom systéme nemôžu mať miesto, preto napádané rozhodnutie je vo výsledku nepreskúmateľné. Následne poukázal na skutkové okolnosti danej veci s tým, že nesúhlasil s aplikáciou ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania. Dôvody, na ktorých bolo založené rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania, ako aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, žiadnym spôsobom neopodstatňujú oslobodenie žalovaného sod jeho povinnosti znášať náhradu trov konania vzniknutých žalobcovi z dôvodu jeho úspechu v spore. Následne argumentoval tým, že napadané rozhodnutie považuje za nespravodlivé, lebo odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie vo veci samej, ktoré však sú v rozpore s dôvodmi uvedenými pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej strane. Napokon rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania považoval za prekvapivé, lebo odvolací súd neuviedol žiadne bližšie dôvody. Poukázal na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 168/2012, judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 5Cdo 67/2010, týkajúcu sa posudzovania existencie okolností hodných osobitného zreteľa pri aplikácií ustanovenia § 257 CSP. Zdôraznil, že nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. Podotkol, že žalovanému dôveroval a zveroval mu finančné prostriedky, z ktorých žalovaný bol oprávnený uspokojovať nielen svoje nároky, ale bol z nich povinný pokrývať náklady, ktoré mu v súvislosti s výkonom práce vznikli. Žalovaný však zneužil túto dôveru a dokonca si ponechal finančné prostriedky vo výške 4.788,02 eur, ktoré
nevyúčtoval. Na základe uvedeného je podľa dovolateľa nevyhnutné dospieť k záveru, že nepriznaním náhrady trov konania nebola dosiahnutá spravodlivosť pre strany sporu, ale extrémny rozpor s princípom spravodlivosti vo vzťahu k žalobcovi. Napádané rozhodnutie považuje za arbitrárne, zasahujúce do základného práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 ústavného zákona SNR č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej len „ústava“), a tým aj práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor“). Navrhol rozsudok v potvrdzujúcom výroku o trovách konania a vo výroku o nepriznaní mu náhrady trov odvolacieho konania zrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobcovi priznať nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 8. Žalovaný dovolací návrh nepodal. 9. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje zákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci dovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné. 10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo domôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho stupňa (dnes inštancie), sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu. Otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III. ÚS 550/2012). 11. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP. 12. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. 13. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada. 14. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (tak, ako sú obsahovo vymedzené v podanom dovolaní). 15. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu do práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci procesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v dôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94). 16. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava priznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý proces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019). 17. Pojem ,,procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa ním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci
možnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 6/2014, 3Cdo 38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Tento pojem zásadne nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. ,,Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. 18. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých prípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na spravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti). 19. Predmetom dovolacieho prieskumu je napádané rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také spadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu ochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany sporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v procesnom predpise, ktorú treba vykladať v súlade s vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu ochranu. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí, možno považovať rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania s konečnou platnosťou, preto je preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I. ÚS 387/2019, I. ÚS 275/2018). 20. Podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít ; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo. 21. Rozhodovanie o trovách konania je v sporovom konaní založené na zásade úspechu v spore vyplývajúcej z § 255 CSP, ktorá sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane neprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa neho nemusí uložiť neúspešnej strane sporu povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté úspešnej strane, resp. nemusí strane, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením uložiť, aby tieto trovy nahradila protistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa rovnako ako výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani exemplifikatívne (vo forme príkladného výpočtu) a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej praxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej judikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, či 3MCd /46/2012) ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. 22. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej strane pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva, že súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Napriek doslovnému zneniu ustanovenia § 257 CSP nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti. Na účely moderácie nie je rozhodujúce, na základe akej zásady nárok na náhradu trov vzniká a ktorá strana ich má platiť; moderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo
ak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru aj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať ustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela až z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“ umožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Strana má teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP vyjadrila svoje stanovisko (rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10). Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd v rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť v súlade s náležitosťami vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP. 23. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd v intenciách vyššie uvedeného nepostupoval, ak dovolateľovi neumožnil sa vyjadriť k možnej aplikácii ustanovenia o ktorom je reč, aj v odvolacom konaní, podobne ako sa s týmto nesprávnym procesným postupom nevysporiadal ani vo vzťahu k prvoinštančnému konaniu (k nepriznaniu nároku na náhradu trov úspešnému žalobcovi na základe aplikácie ustanovenia § 257 CSP). Navyše odôvodnenie uvedené v bode 48 napádaného rozsudku, týkajúce sa výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania nemožno považovať za preskúmateľné, pokiaľ odvolací súd pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP len odkázal na rovnaké dôvody, ktoré uviedol súd prvej inštancie (bez ich bližšej špecifikácie). Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 243/07). 24. V zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Vecná spojitosť odôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi konania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. 25. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, t. j. na dosiahnutie spravodlivosti pre účastníkov súdneho konania. Pokiaľ je však aplikované bez toho, že by relevantné dôvody na taký postup boli posudzované, ide o postup zasahujúci do základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 168/2018 z 10. októbra 2018). Dovolateľ preto opodstatnene namietal vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, lebo legitímne očakával rozhodnutie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou pri aplikácii tohto ustanovenia. 26. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie súdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 44/2015, 2Cdo 111/2014, 3Cdo 4/2012, 4Cdo 263/2013, 5Cdo 241/2013, 6Cdo 591/2015, 7Cdo 212/2014, 8Cdo 137/2015). 27. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v potvrdzujúcom výroku o trovách konania a vo výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania a vec v rozsahu zrušeniu mu vrátil na ďalšie konanie v súlade s ustanoveniami § 449 ods. 1 a § 450 CSP. 28. O nároku na náhradu trov pôvodného konania a trov dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v novom rozhodnutí v súlade s ustanoveniami § 453 ods. 3 CSP v spojení s § 396 a § 262 CSP. 29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.