{"guid": "9aab2af7-3e0b-4345-b77b-c5e271fe9ef4:db67c0fa-7c5a-4c27-96d5-edcbcf9f94b2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2022:5813209334.1", "spisova_znacka": "6Cdo/158/2020", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/158/2020 z 26. 10. 2022", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. októbra 2022, sp. zn. 6Cdo/158/2020, ECLI:SK:NSSR:2022:5813209334.1", "identifikacne_cislo": "5813209334", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Gabriela Klenková", "sudca_id": 217, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-gabriela-klenkova-217", "datum_vydania": "2022-10-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-129", "nazov": "§ 129 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-129", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-129"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-34", "nazov": "§ 34 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-34", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-34"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-70", "nazov": "§ 70 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-70", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-70"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-118", "nazov": "§ 118 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-118", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-118"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "nazov": "§ 396 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-396.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-396"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "nazov": "§ 387 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "nazov": "§ 387 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-387.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-387"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "nazov": "§ 255 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-255", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-255"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256.odsek-1", "nazov": "§ 256 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-256.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-256"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "nazov": "§ 257 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-257", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-257"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-129", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-34", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-70", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-118", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-396", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-257", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-387", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-255", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-256"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/db67c0fa-7c5a-4c27-96d5-edcbcf9f94b2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2022:5813209334.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5813209334.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2022:5813209334.1/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Cdo/158/2020\n5813209334\n26. 10. 2022\nJUDr. Gabriela Klenková\nECLI:SK:NSSR:2022:5813209334.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu E. D., živnostníka, s miestom podnikania v Nižnej,\nZávodná 459, IČO: 37 089 641, zastúpeného splnomocnenkyňou ADVOKÁTI Müller § Dikoš, s. r. o.,\nso sídlom v Žiline, Závodská cesta 3911/24, IČO: 36 864 455, proti žalovanému D. C., bytom v Q.,\nA. XXXX/XX, zastúpenému JUDr. Michaelou Pagáčikovou, advokátkou v Dolnom Kubíne, Radlinského\n47, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, vedenom na Okresnom súde\nNámestovo pod sp. zn. 10Cpr/2/2013, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 25.\nfebruára 2020 sp. zn. 11CoPr/7/2019, takto\nrozhodol:\nRozsudok Krajského súdu v Žiline v potvrdzujúcom výroku o trovách konania a vo výroku o nepriznaní\nnároku na náhradu trov odvolacieho konania z r u š u j e a vec v rozsahu zrušenia mu v r a c i a na\nďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Námestovo (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. 10Cpr/2/2013-616 z\n26. júna 2018 určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru listom zo 16. októbra 2013 je neplatné.\nŽalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.\n2. Právne vec posúdil v súlade s ustanoveniami § 34, § 70 a § 118 Zákonníka práce (zákona č. 311/2001\nZ. z. v znení neskorších predpisov), v spojení s opatreniami Ministerstva financií Slovenskej republiky\nč. 472/2011 Z. z. a č. 401/2012 Z. z. a vecne tým, že v spore nebolo sporným, že medzi stranami\nsporu bola uzavretá 8. novembra 2007 pracovná zmluva na dobu neurčitú, v ktorej bol dohodnutý\ndruh práce žalovaného - pomocný montážny robotník s miestom výkonu práce mesto Trstená a podľa\npotrieb žalobcu ako zamestnávateľa. Z obsahu pracovnej zmluvy ďalej vyplynulo, že medzi stranami\nbola dohodnutá minimálna mzda s výplatným termínom do 31. dňa nasledujúceho mesiaca (t. j. v súlade\ns § 129 ods. 1 Zákonníka práce k poslednému dňu v mesiaci). Žalovaný listom z 25. septembra\n2013 dal žalobcovi výpoveď z pracovného pomeru k 30. novembru 2013, pričom, podľa nepopretých\ntvrdení žalobcu výpoveď bola doručená 30. septembra 2013. Následne listom zo 16. októbra 2013\nžalovaný, ako zamestnanec okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom z dôvodu nevyplatenia\nmzdy za mesiac august 2013 a to do 15 dní po uplynutí jej splatnosti, pričom mzda bola splatná\nk 30. septembru 2013 a nebola vyplatená ani do 15 dní po uplynutí jej splatnosti. Práve uvedená\nokolnosť a to nevyplatenie mzdy za mesiac august 2013, ako aj nevyplatenie ostatných mzdových\nnárokov bola najspornejšou časťou konania a podstatnou okolnosťou pre posúdenie danej veci. Na\nzáklade výsledkov vykonaného dokazovania s poukazom na listinné dôkazy týkajúce sa vyúčtovania\nnákladov spojených s realizáciou služobných ciest, miesta výkonu práce dohodnutého v zahraničí, súd\nprvej inštancie vychádzajúc z predmetu sporu a dôvodu okamžitého skončenia pracovného pomeru pre\nnevyplatenie mzdy za mesiac august 2013, ktorej splatnosť bola do 30. septembra 2013, posudzoval len\nuvedené relevantné obdobie. Konštatoval, že medzi stranami sporu neexistoval štandardný pracovnoprávny vzťah (pokiaľ ide o úhrady na mzdu a iné nároky súvisiace so zahraničnou pracovnou cestou),\nčo v podstate sťažovalo objektívne posúdenie veci. Súd mohol rozhodnúť len na základe podkladov mu\npredložených a vzájomne porovnaných, a nemohol vychádzať z tabuliek ponúknutých stranami, keďže\n\nkaždá z nich vychádzala z iného obdobia a zahŕňala výdavky/náklady za rozdielne obdobie. Strany\nsporu predkladali v priebehu konania doklady nie ucelene, ale za rôzne niekedy na seba nenadväzujúce\nobdobia, nehovoriac o tom, že žalobca ani na výzvu súdu žiadané doklady nepredložil, a z dokladov\nvyplývajúce sumy rôzne započítavali. V tomto smere súdu chýbali podstatné skutkové tvrdenia, teda v\nakých časových intervaloch, v akom štáte a v dôsledku toho, aké nároky žalovanému prislúchajú. Na\nzáklade výsledkov vykonaného dokazovania následne dospel, že žalovanému za obdobie od októbra\n2012 do augusta 2013 patrila mzda s odkazom na ustanovenie §118 Zákonníka práce a náhrady podľa\nzákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len zákona č.\n283/2002 Z. z.) spolu v sume 46.961,98 eura. Žalobca vykonal za uvedené obdobie úhrady (vklady)\nv celkovej výške 51.750,- eur. Z uvedeného teda vyplynulo, že uhradil všetky súdu deklarované a\npreukázané nároky žalovaného z pracovného pomeru, teda aj za mesiac august 2013. V danom prípade\npreto dôvod pre okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného ako zamestnanca nebol\ndaný, preto súd prvej inštancie žalobe vyhovel.\n3. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 257 zákona\nč. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok účinného od 1. júla 2016 v znení neskorších predpisov\n(ďalej len „CSP“). Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania zohľadnil výnimočné dôvody\nhodné osobitného zreteľa nielen spočívajúce v charaktere sporu, ale aj v tom, že žalovaný sa skutočne\ndostával do dôkaznej núdze, pokiaľ sa jednalo o preukazovanie časového obdobia, počas ktorého\nprekračoval územie Slovenskej republiky, aby podľa pokynov žalobcu ako zamestnávateľa nastúpil na\npracovnú cestu mimo miesta dohodnutého výkonu práce (na zahraničnú pracovnú cestu) a aké náklady\ntam hradil. Tieto skutočnosti spred niekoľkých rokov si totiž mohol len veľmi ťažko pamätať a navyše\ndoklady (ako vyplynulo z vykonaného dokazovania) bol povinný odovzdávať a odovzdával žalobcovi ako\nzamestnávateľovi pre výpočet mzdy a s tým súvisiacich nárokov. Žalobca zostával naopak v tomto smere\npasívny, majúc vedomosť o tom, že dôkazné bremeno zaťažovalo žalovaného. Relevantné doklady\n(cestovné príkazy a výpisy z GPS) mohol predložiť oveľa skôr, keďže bolo zrejmé, že od začiatku ide\no sporné nároky. Tieto predložil až po niekoľkonásobnom pojednávaní a po zrušení prvoinštančného\nrozhodnutia, pričom zistenie minimálne mzdy podľa mzdových listov a pracovnej zmluvy, vykonané\npracovné cesty a poskytnuté zálohy na ne boli relevantnými skutočnosťami. Uvedené malo vplyv na\nzaťaženie tohto konania jeho neprimeranou dĺžkou, preto žalobcovi, ktorý bol v spore úspešný, nárok\nna náhradu trov konania podľa súdu prvej inštancie priznať nešlo.\n4. Krajský súd v Žiline (ďalej tiež len „odvolací súd“) na odvolanie strán rozsudkom z 25. februára 2020\nsp. Zn. 11CoPr/7/2019 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v súlade s ustanoveniami § 387 ods. 1 a\n2 CSP. Žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\n5. Odvolací súd konštatoval správnosť zistenia skutkových záverov, ako aj správnosť právneho\nposúdenia veci. K uplatneným odvolacím námietkam žalovaného uviedol, že námietku týkajúcu sa\nneúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu nepovažoval za opodstatnenú. V konaní pred súdom\nprvej inštancie bola jednoznačne ustálená maximálna výška mzdových nárokov žalovaného, vrátane\nstravného, výdavkov na ubytovanie, úhrady mýta, ktoré žalovaný hradil, ako aj výška poskytnutých\nfinančných prostriedkov žalovanému, ktorých vzájomným odpočítaním bol určený na strane žalovaného\nkladný rozdiel. To znamená, že bolo preukázané, že v čase skončenia pracovného pomeru bola\nžalovanému zo strany žalobcu mzda za mesiac august 2013 skutočne vyplatená, ako aj riadne\nzúčtovaná tak, ako to správne konštatoval súd prvej inštancie. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa\nnesprávneho určenia cestovných náhrad odvolací súd uviedol, že ju nepovažoval za opodstatnenú\nz dôvodu, že všetky odpracované dni považoval súd prvej inštancie za dni strávené pracovnými\ncestami v zahraničí, čím určil maximálne možné nároky žalovaného na cestovné náhrady a vyslovene\nv prospech slabšej strany sporu, t. j. žalovaného ako zamestnanca ustálil, že poskytnuté finančné\nprostriedky zo strany žalobcu postačovali na pokrytie všetkých nárokov a výdavkov žalovaného. Súd\nprvej inštancie správne uzavrel, že záznamy z GPS sa netýkali vozidla, ktoré mal viesť žalovaný v\nrozhodnom čase, správne preto postupoval v prípade vzniknutých pochybností ohľadom záznamov\nz GPS výsostne v záujme a v prospech žalovaného, keď mu v podstate priznal nároky súvisiace s\npracovnými cestami do Belgicka a do Švajčiarska tak, ako keby pracoval výlučne v zahraničí. Odvolací\nsúd teda konštatoval, že súd prvej inštancie v zhode s pokynom odvolacieho súdu v zrušujúcom\nuznesení ustálil maximálne mzdové nároky žalovaného, a bez akýchkoľvek pochybností mohol určiť, či\nposkytnuté finančné prostriedky zo strany žalobcu pokryli za rozhodné obdobie (po úhrade nákladov za\nubytovanie a nákladov na úhradu mýta) nároky žalovaného. Stotožnil sa s názorom žalobcu, že v danom\nprípade nemožno vzhliadnuť nesprávnosť tak ako ju vymedzil žalovaný, keďže v dôsledku spôsobu\nposkytnutia finančných prostriedkov jednak na úhradu nákladov spojených s ubytovaním a jednak na\núhradu mzdových nárokov žalovaného, bez ich bližšej špecifikácie bolo možné jedine výpočtom, aký\n\nsúd vykonal, dospieť k záveru, či žalovanému bola uhradená mzda za mesiac august 2013. Zároveň\nnepovažoval za opodstatnenú námietku žalovaného týkajúcu sa účelovej viazanosti poskytnutých\nfinančných prostriedkov, nakoľko žalovaný z nich bežne realizoval buď úhrady za ubytovanie, alebo\nsi ich ponechával na úhradu mzdových nárokov. Podstatnou skutočnosťou pre posúdenie predmetu\nsporu bola otázka, či existoval dôvod okamžitého skončenia pracovného pomeru, t. j., či mzda za\nmesiac august 2013 bola vyplatená. Obranu žalovaného týkajúcu sa toho, či náklady, ktoré vynaložil za\nubytovanie prevyšovali úhrady realizované z jeho účtu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže\ndokladmi o všetkých výdavkoch, ktoré súviseli s pracovnými cestami dokazovanie nebolo vykonané.\nNapokon sám žalovaný potvrdil, že získal a súdu predložil potvrdenie od ubytovateľa v Belgicku o tom,\nv akej výške realizoval úhrady za ubytovanie, pričom tieto úhrady v plnej výške súd prvej inštancie\nzohľadnil. Odvolací súd sa stotožnil s názorom žalobcu, že nebolo zrejmé, aké ďalšie výdavky mal\nžalovaný na mysli, keďže žalovaný neurčito tvrdil, že existujú ďalšie výdavky. Zdôraznil, že v súdnom\nkonaní zaťažuje žalovaného bremeno tvrdenia, t. j. povinnosť tvrdiť konkrétne výdavky a ich výšku,\nktorú musel zaplatiť nad rámec toho, čo realizoval zo svojho účtu, čo však v tomto prípade splnené\nnebolo. Napokon odvolací súd zdôraznil, že nedošlo k porušeniu pravidiel týkajúcich sa rozhodovania v\nindividuálnych pracovných sporoch so slabšou stranou. Za nedôvodnú považoval aj námietku týkajúcu\nsa arbitrárnosti a nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Zdôraznil, že súd prvej inštancie dôsledne\nustálil rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal výsledky vykonaného dokazovania,\nsprávne právne vec posúdil, a pri výklade aplikácie právnych predpisov sa neodchýlil od znenia\npríslušných ustanovení, nepoprel ich účel, ani podstatu.\n6. K odvolaniu žalobcu proti výroku o nepriznaní mu nároku na náhradu trov konania odvolací súd\nuviedol, že sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie o aplikácii ustanovenia § 257 CSP. Zdôraznil,\nže vzhľadom na povahu a okolnosti sporu ako dôvody hodné osobitného zreteľa možno zohľadniť aj\nskutkové okolnosti týkajúce sa neštandardného pracovno-právneho vzťahu, pokiaľ ide o úhradu nárokov\nna mzdu a iných nárokov súvisiacich najmä so zahraničnou pracovnou cestou. Zároveň odvolací súd\npovažoval za dôvody hodné osobitného zreteľa aj podiel oboch strán na vzniku a priebehu samotného\nsporu, keďže spôsob poskytovania finančných prostriedkov (na úhradu nákladov na ubytovanie, úhradu\nnákladov na mýto a na úhradu mzdových nárokov žalovaného) prebiehal bez ich bližšej špecifikácie, a\ntakýto spôsob pretrvával medzi sporovými stranami počas celého zmluvného vzťahu.\nRozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania potom odôvodnené bolo právne\nustanovením § 396 ods. 1 v spojení s § 257 CSP a vecne tým, že žalobcovi nárok na náhradu trov\nodvolacieho konania nepriznal z rovnakých dôvodov, ako uviedol súd prvej inštancie.\n7. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu len v časti potvrdzujúcej výrok rozsudku súdu prvej\ninštancie o trovách konania a výroku nepriznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania podal\nžalobca (ďalej len „dovolateľ“) dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm.\nf/ CSP. Namietal, že odvolací súd sa s odvolacími námietkami uplatnenými proti výroku o nároku na\nnáhradu trov konania vôbec nevysporiadal, navyše rozhodnutie založil na nelogických a arbitrárnych\ndôvodoch, ktoré v spravodlivom súdnom systéme nemôžu mať miesto, preto napádané rozhodnutie je\nvo výsledku nepreskúmateľné. Následne poukázal na skutkové okolnosti danej veci s tým, že nesúhlasil\ns aplikáciou ustanovenia § 257 CSP na rozhodnutie o trovách konania. Dôvody, na ktorých bolo\nzaložené rozhodnutie odvolacieho súdu vo vzťahu k potvrdzujúcemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie\nvo výroku o trovách konania, ako aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania, žiadnym spôsobom\nneopodstatňujú oslobodenie žalovaného sod jeho povinnosti znášať náhradu trov konania vzniknutých\nžalobcovi z dôvodu jeho úspechu v spore. Následne argumentoval tým, že napadané rozhodnutie\npovažuje za nespravodlivé, lebo odvolací súd sa stotožnil s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie\nvo veci samej, ktoré však sú v rozpore s dôvodmi uvedenými pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady\ntrov konania úspešnej strane. Napokon rozhodnutie o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho\nkonania považoval za prekvapivé, lebo odvolací súd neuviedol žiadne bližšie dôvody. Poukázal na\njudikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sp. zn. I. ÚS 168/2012,\njudikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ,,ESĽP“), ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) sp. zn. 5Cdo 67/2010, týkajúcu sa\nposudzovania existencie okolností hodných osobitného zreteľa pri aplikácií ustanovenia § 257 CSP.\nZdôraznil, že nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho\nprípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná\ntvrdosť voči účastníkovi a aby neodporovalo dobrým mravom. Podotkol, že žalovanému dôveroval a\nzveroval mu finančné prostriedky, z ktorých žalovaný bol oprávnený uspokojovať nielen svoje nároky,\nale bol z nich povinný pokrývať náklady, ktoré mu v súvislosti s výkonom práce vznikli. Žalovaný\nvšak zneužil túto dôveru a dokonca si ponechal finančné prostriedky vo výške 4.788,02 eur, ktoré\n\nnevyúčtoval. Na základe uvedeného je podľa dovolateľa nevyhnutné dospieť k záveru, že nepriznaním\nnáhrady trov konania nebola dosiahnutá spravodlivosť pre strany sporu, ale extrémny rozpor s princípom\nspravodlivosti vo vzťahu k žalobcovi. Napádané rozhodnutie považuje za arbitrárne, zasahujúce do\nzákladného práva na súdnu ochranu zaručeného článkom 46 ods. 1 ústavného zákona SNR č. 460/1992\nZb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších ústavných zákonov (ďalej len „ústava“), a tým aj\npráva na spravodlivé súdne konanie zaručeného článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\nzákladných slobôd (oznámenie FMZV ČSFR č. 209/1992 Zb., ďalej len „Dohovor“). Navrhol rozsudok v\npotvrdzujúcom výroku o trovách konania a vo výroku o nepriznaní mu náhrady trov odvolacieho konania\nzrušiť a vec vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie alebo zmeniť a žalobcovi priznať nárok na\nnáhradu trov konania v celom rozsahu.\n8. Žalovaný dovolací návrh nepodal.\n9. Najvyšší súd príslušný na rozhodnutie o dovolaní (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v\nstanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu, v ktorej neprospech bolo napádané rozhodnutie\nvydané (§ 424 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) po preskúmaní, či dovolanie obsahuje\nzákonom predpísané náležitosti (§ 428 CSP) a či sú splnené podmienky podľa § 429 CSP v rámci\ndovolacieho prieskumu dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.\n10. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu\nspravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je bezpochyby tiež právo\ndomôcť sa na opravnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšieho\nstupňa (dnes inštancie), sa v civilnoprávnom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné\npodmienky, za splnenia ktorých civilný súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky\nštádia konania, vrátane dovolacieho konania (I. ÚS 4/2011). Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a\ndovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia\ninštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu.\nOtázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie\nkonanie, patrí do výlučnej právomoci najvyššieho súdu (m. m. napr. IV. ÚS 35/02, II. ÚS 324/2010, III.\nÚS 550/2012).\n11. Podľa § 419 CSP proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.\nRozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v § 420 a § 421 CSP.\n12. Podľa § 420 CSP dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,\nb) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť\nsamostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný\nopatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,\ne) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces.\n13. Podľa § 431 CSP dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k\nvade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva\ntáto vada.\n14. Podľa § 440 CSP dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (tak, ako sú obsahovo vymedzené\nv podanom dovolaní).\n15. Hlavnými znakmi charakterizujúcimi procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP sú zásah súdu\ndo práva strany sporu a nesprávny procesný postup súdu reprezentujúci takýto zásah znemožňujúci\nprocesnej strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia v takej miere (intenzite), v\ndôsledku ktorej došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstata práva na spravodlivý súdny\nproces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v\nkonaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou\nsúčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov\nSlovenskej republiky a ich spravodlivé rozhodnutie (I. ÚS 26/94).\n16. Pod porušením práva na spravodlivý proces (vo všeobecnosti) treba rozumieť taký postup súdu,\nktorým sa účastníkom konania znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré im právna úprava\npriznáva za účelom zabezpečenia spravodlivej ochrany ich práv a právom chránených záujmov v tom\n- ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia znamená porušenie práva na spravodlivý\nproces; jeho súčasťou je aj náležité odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 559/2018, III. ÚS 47/2019).\n17. Pojem ,,procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že sa\nním rozumie faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,\nteda proces prejednania sporu znemožňujúci strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaci\n\nmožnosti jej aktívnej účasti na konaní (R 129/1999, rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 6/2014,\n3Cdo 38/2015, 5Cdo 201/2011, 6Cdo 90/2012). Tento pojem zásadne nemožno vykladať extenzívne\njeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. ,,Postupom súdu“ možno teda\nrozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť\nžalobou uplatneného nároku.\n18. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP zakladá prípustnosť a zároveň dôvodnosť dovolania v tých\nprípadoch, v ktorých miera porušenia procesných práv strany nadobudla intenzitu porušenia jej práva na\nspravodlivý proces. V zmysle uvedeného ustanovenia treba za nesprávny procesný postup považovať\npostup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré\nsa vymyká nielen zákonnému, ale aj ústavnoprávnemu rámcu, a tak zároveň znamená aj porušenie\nústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou práva. Ide napr. o právo na verejné\nprejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa ku všetkým vykonaným dôkazom, právo\nna zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán\nv konaní, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom\nsvojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).\n19. Predmetom dovolacieho prieskumu je napádané rozhodnutie odvolacieho súdu o nároku na\nnáhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania. Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva,\nže rozhodovanie o trovách konania je integrálnou súčasťou civilného sporového konania, a ako také\nspadá pod čl. 46 ods. 1 ústavy, prostredníctvom ktorého sa zaručuje každému základné právo na súdnu\nochranu. Všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom,\nktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo strany\nsporu na súdnu ochranu. Či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46\nods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy), určuje zákonná úprava náhrady trov konania obsiahnutá v\nprocesnom predpise, ktorú treba vykladať v súlade s vymedzeným obsahom a účelom základného práva\nna súdnu ochranu. Za rozhodnutie, ktorým sa konanie pred odvolacím súdom o danej otázke končí,\nmožno považovať rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania s\nkonečnou platnosťou, preto je preskúmateľné v dovolacom konaní v zmysle § 420 CSP (I. ÚS 387/2019,\nI. ÚS 275/2018).\n20. Podľa čl. 2 ods. 2 Základných princípov CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych\nautorít ; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať,\nže jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.\n21. Rozhodovanie o trovách konania je v sporovom konaní založené na zásade úspechu v spore\nvyplývajúcej z § 255 CSP, ktorá sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v\nspore úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Každé rozhodnutie súdu, ktorým sporovej strane\nneprizná náhradu trov konania, musí byť zo svojej podstaty výnimočným rozhodnutím, prijatým na\nzáklade riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a na základe prísne\nreštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP a v ňom obsiahnutej formulácie „existencie dôvodov\nhodných osobitného zreteľa“. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti\nza výsledok (§ 255 CSP) aj zo zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Súd podľa\nneho nemusí uložiť neúspešnej strane sporu povinnosť nahradiť trovy konania vzniknuté úspešnej\nstrane, resp. nemusí strane, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením uložiť, aby tieto trovy nahradila\nprotistrane. Dôvody hodné osobitného zreteľa rovnako ako výnimočné okolnosti zákon neuvádza ani\nexemplifikatívne (vo forme príkladného výpočtu) a výklad týchto podmienok ponecháva na súdnej\npraxi. To však neznamená, že tým vytvára priestor na celkom voľnú úvahu súdu. V zmysle ustálenej\njudikatúry (napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, či 3MCd /46/2012)\nustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť\naplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú\nzvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť\ntrovy konania výnimočne prihliadnuť. Ustanovenie § 257 CSP preto nie je možné vykladať tak, že je naň\nmožné prihliadnuť kedykoľvek bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.\n22. Hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie\núspešnej strane pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za\nvýsledok sporového konania (§ 255 ods. 1 CSP). Priamo z textu zákonného ustanovenia vyplýva,\nže súd by mal podľa neho rozhodovať iba vo výnimočných prípadoch. Napriek doslovnému zneniu\nustanovenia § 257 CSP nepriznanie sa môže týkať všetkých trov alebo len ich časti. Na účely moderácie\nnie je rozhodujúce, na základe akej zásady nárok na náhradu trov vzniká a ktorá strana ich má platiť;\nmoderovať možno aj trovy zastaveného konania. Ak súd má v úmysle použiť moderačné právo alebo\n\nak ho niektorá zo strán navrhne, musí súd umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (k zámeru\naj k dôkazom). Nie je možné, aby súd dospel k vnútornému presvedčeniu, že je potrebné aplikovať\nustanovenie § 257 CSP a strane, ktorá by inak trovy získala, to neoznámil a táto by sa to dozvedela\naž z rozhodnutia. Súd v prípade použitia ustanovenia § 257 CSP je povinný „vytvoriť procesný priestor“\numožňujúci stranám sporu vyjadriť svoje stanovisko k prípadnému použitiu tohto ustanovenia. Strana\nmá teda právo byť explicitne vyzvaná, aby včas k možnej aplikácii ustanovenia § 257 CSP vyjadrila\nsvoje stanovisko (rozsudok ESĽP Čepek proti Českej republike, sťažnosť č. 9815/10). Existenciu\ndôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd v rozhodnutí riadne a presvedčivo odôvodniť v súlade s\nnáležitosťami vyplývajúcimi z ustanovenia § 220 ods. 2 v spojení s § 393 ods. 2 CSP.\n23. Z okolností preskúmavanej veci vyplýva, že odvolací súd v intenciách vyššie uvedeného\nnepostupoval, ak dovolateľovi neumožnil sa vyjadriť k možnej aplikácii ustanovenia o ktorom je reč,\naj v odvolacom konaní, podobne ako sa s týmto nesprávnym procesným postupom nevysporiadal ani\nvo vzťahu k prvoinštančnému konaniu (k nepriznaniu nároku na náhradu trov úspešnému žalobcovi\nna základe aplikácie ustanovenia § 257 CSP). Navyše odôvodnenie uvedené v bode 48 napádaného\nrozsudku, týkajúce sa výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho konania nemožno\npovažovať za preskúmateľné, pokiaľ odvolací súd pri aplikácii ustanovenia § 257 CSP len odkázal na\nrovnaké dôvody, ktoré uviedol súd prvej inštancie (bez ich bližšej špecifikácie). Z odôvodnenia súdneho\nrozhodnutia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na\njednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii\nobsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby\npremisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na ich základe dospel, boli pre širšiu\nprávnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a\npresvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola\nzabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania (IV. ÚS 1/2002,\nII. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 501/11). Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť\nv rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť\na relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III.\nÚS 107/07). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných skutkových zistení v žiadnej možnej\ninterpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba takéto rozhodnutie považovať za\nrozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 243/07).\n24. V zmysle judikatúry ústavného súdu riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne\nkorektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami,\nktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (IV. ÚS 14/07). Vecná spojitosť\nodôvodnenia rozhodnutia s princípom práva na spravodlivý proces garantuje každému účastníkovi\nkonania, že vydaný rozsudok musí spĺňať limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného\nrozsudku.\n25. Ustanovenie § 257 CSP má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, t. j. na dosiahnutie\nspravodlivosti pre účastníkov súdneho konania. Pokiaľ je však aplikované bez toho, že by relevantné\ndôvody na taký postup boli posudzované, ide o postup zasahujúci do základného práva na spravodlivé\nkonanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru (I. ÚS 168/2018 z 10. októbra 2018).\nDovolateľ preto opodstatnene namietal vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, lebo legitímne\nočakával rozhodnutie v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou pri aplikácii tohto ustanovenia.\n26. Rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade\nuvedenej v ustanovení § 420 CSP, dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby\nsa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, na ktorých spočíva zrušované rozhodnutie\nsúdu (napr. rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo 44/2015, 2Cdo 111/2014, 3Cdo 4/2012, 4Cdo\n263/2013, 5Cdo 241/2013, 6Cdo 591/2015, 7Cdo 212/2014, 8Cdo 137/2015).\n27. Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu v\npotvrdzujúcom výroku o trovách konania a vo výroku o nepriznaní nároku na náhradu trov odvolacieho\nkonania a vec v rozsahu zrušeniu mu vrátil na ďalšie konanie v súlade s ustanoveniami § 449 ods. 1\na § 450 CSP.\n28. O nároku na náhradu trov pôvodného konania a trov dovolacieho konania rozhodne odvolací súd v\nnovom rozhodnutí v súlade s ustanoveniami § 453 ods. 3 CSP v spojení s § 396 a § 262 CSP.\n29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom najvyššieho súdu v pomere hlasov 3:0.\n\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11CoPr/7/2019", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4d625653-20f8-4033-b2c3-f85a5a229a9e", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:1.US.387.2019.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 387/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 387/2019 z 2. 4. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-04-02", "citacie_n": 185, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:1.US.387.2019.1"}, {"guid": "ussr:2820e246-eca0-4bc3-8f8d-cabcbc380ca7", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 559/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 559/2018 z 13. 3. 2020", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2020-03-13", "citacie_n": 313, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:2.US.559.2018.1"}, {"guid": "ussr:099b978a-3586-4c3c-a949-c7bbe169643a", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2", "spisova_znacka": "III. ÚS 47/2019", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 47/2019 z 15. 10. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-10-15", "citacie_n": 399, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:3.US.47.2019.2"}, {"guid": "ussr:bf76085d-a660-4bfa-820b-9fc319733092", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.168.2018.2", "spisova_znacka": "I. ÚS 168/2018", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 168/2018 z 10. 10. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-10-10", "citacie_n": 187, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.168.2018.2"}, {"guid": "ussr:8910db70-4c3b-4e31-bb35-b6ecafc66d45", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2018:1.US.275.2018.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 275/2018", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 275/2018 z 15. 8. 2018", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2018-08-15", "citacie_n": 235, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2018:1.US.275.2018.1"}, {"guid": "ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 550/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 550/2012 z 13. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-13", "citacie_n": 274, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:04ad02cb-b157-4060-a030-19dfbc61b4c0"}, {"guid": "ussr:bbd2ca1f-3021-48b3-937e-e37becae6f7d", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 168/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 168/2012 z 18. 4. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-04-18", "citacie_n": 1, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:bbd2ca1f-3021-48b3-937e-e37becae6f7d"}, {"guid": "ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 4/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 4/2011 z 27. 1. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-01-27", "citacie_n": 728, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:d4803749-1cc9-44ce-a009-c48aca612e31"}, {"guid": "ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 324/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 324/2010 z 8. 7. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-07-08", "citacie_n": 741, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:e2432065-546d-402f-a96a-435d811ab52c"}, {"guid": "ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 332/09", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 332/09 z 26. 1. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-01-26", "citacie_n": 1370, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5732e699-64e5-4940-a62a-abd90e8335db"}, {"guid": "ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 243/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-06-19", "citacie_n": 2317, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:51cdde3d-6670-4d53-b73d-aa8f713a22a9"}, {"guid": "ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 107/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-10-30", "citacie_n": 1060, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:25215f5e-97a7-4add-be9f-f527cdfbb11b"}, {"guid": "ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 117/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 117/07 z 24. 9. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-09-24", "citacie_n": 1196, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:95b0e55e-2998-490f-b070-a1479d1a183c"}, {"guid": "ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 14/07", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 14/07 z 17. 5. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-05-17", "citacie_n": 1075, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3a2e66f0-3870-4cc0-8f91-2e1dc29a932f"}, {"guid": "ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 174/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 174/04 z 27. 10. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-10-27", "citacie_n": 1612, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ac733b49-083b-413f-9efa-40a7139fd0e3"}, {"guid": "ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 35/02", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 35/02 z 10. 10. 2002", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2002-10-10", "citacie_n": 1066, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:2c2c7dfb-145b-4dfd-ba62-a3b465e6b49d"}, {"guid": "ussr:ee98ae3f-dc93-4f8e-8766-3f372395cb3d", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 26/94", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 26/94 z 10. 5. 1994", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1994-05-10", "citacie_n": 1929, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.26.1994.1"}, {"guid": "fc43e8cf-fddf-432d-b636-8f85ffc0f412:628afa49-8a39-44a6-b67f-e298b41ff44f", "ecli": "ECLI:SK:KSTT:2020:2394899875.1", "spisova_znacka": "11CoPr/7/2019", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Trnava sp. zn. 11CoPr/7/2019 z 29. 6. 2020", "sud": "Krajský súd Trnava", "datum_vydania": "2020-06-29", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSTT:2020:2394899875.1"}], "citovane_v": [{"guid": "b347705e-6a84-4ffe-a5bb-c7a057ca6554:ff68664f-6844-4a25-a00e-9f2d70cf8fc1", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:8521200234.2", "spisova_znacka": "2Cob/32/2024", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Košice sp. zn. 2Cob/32/2024 z 24. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-10-24", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:8521200234.2"}, {"guid": "36972e42-f45c-4621-9cbf-5aca2e2479a4:dfe8bc79-789f-4992-8635-02e8bda16d34", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2024:8123204116.1", "spisova_znacka": "2CoKR/1/2024", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 2CoKR/1/2024 z 22. 10. 2024", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2024-10-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2024:8123204116.1"}]}