Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 1Sžz/2/2013 9013010087 18. 02. 2014 JUDr., Ing. Miroslav Gavalec ECLI:SK:NSSR:2014:9013010087.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca PhD. a členov senátu JUDr. Petra Paludu a JUDr. Eleny Berthotyovej PhD. v právnej veci navrhovateľa: ALFA Power a.s., so sídlom Vysoká č. 2/B, Bratislava, IČO: 35 965 746, zast. : Ružička Csekes s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom Vysoká č. 2/B, 811 06 Bratislava, IČO: 36 863 360, proti orgánu verejnej správy: Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., so sídlom Mlynské nivy č. 59/A, 824 84 Bratislava, IČO: 35 829 141, zast.: SOUKENÍK - ŠTRPKA, s.r.o., advokátska spoločnosť so sídlom Šoltésovej č. 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36 862 711, o návrhu pred nezákonným zásahom vykonaným orgánom verejnej správy, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky návrh navrhovateľa zo dňa 08. júla 2013 z a m i e t a. Navrhovateľ je povinný do 30 dní od doručenia rozsudku zaplatiť Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústave, a.s. na účet jej právneho zástupcu náhradu trov konania z titulu právneho zastúpenia vo výške 1.003,20 €. odôvodnenie: I. Skutkový stav predchádzajúci zásahu 1. Návrhom z 08. júla 2013 označeným ako „Žaloba na ochranu pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy v zmysle § 250v Občianskeho súdneho poriadku“ a podaným na Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej v odôvodnení rozsudku len „Najvyšší súd“) dňa 09.07.2013 sa navrhovateľ domáhal vydania rozsudku, ktorým by Najvyšší súd vyslovil, že orgán verejnej správy je povinný do 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zrušiť svoje nesúhlasné stanovisko č. PS/2013/008692 zo dňa 3.6.2013 k žiadosti navrhovateľa z 20.02.2013 vo veci vydania osvedčenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na výstavbu energetického zariadenia - kogeneračného zdroja Cogen - Žilina - Považský Chlmec ( ďalej na účely tohto rozhodnutia len „kogeneračný zdroj“) a potvrdiť platnosť ním už v minulosti vydaného stanoviska PS/2007/002125 z 26.1.2007, v ktorom súhlasil s realizáciou kogeneračného zdroja. Súčasne požadoval, aby orgán verejnej správy zaplatil navrhovateľovi náhradu trov konania. 2. K návrhu doložil navrhovateľ prostredníctvom právneho zástupcu viaceré listiny označené ako dôkazy. 3. Podľa navrhovateľa Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej na účely tohto rozhodnutia tiež „ministerstvo“) vydalo v zmysle § 11 zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike (ďalej na účely tohto rozhodnutia len „zák. č. 657/2004 Z.z.“) v prospech navrhovateľa dňa 31.01.2007 Osvedčenie č. 2267/2006-3400 o súlade investičného zámeru na vybudovanie zdroja na kombinovanú výrobu
elektrickej energie a tepla v lokalite Považský Chlmec s dlhodobou koncepciou energetickej politiky Slovenskej republiky (č.l. 15). Podľa § 11 ods. 1 veta prvá zák. č. 657/2004 Z.z. v znení účinnom v čase vydania osvedčenia stavať energetické zariadenie možno iba na základe osvedčenia o súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou energetickej politiky. Podľa § 11 ods. 2 zák. č. 657/2004 Z.z. v citovanom znení dlhodobú koncepciu energetickej politiky schvaľuje vláda Slovenskej republiky na návrh ministerstva. Podľa § 11 ods. 3 predvetie zák. č. 657/2004 Z.z. v citovanom znení osvedčenie o súlade investičného zámeru s dlhodobou koncepciou energetickej politiky vydáva ministerstvo na základe písomnej žiadosti žiadateľa, ktorá obsahuje ...... 4. Platnosť predmetného osvedčenia bola stanovená do 31.01.2010, avšak v stanovenom časovom období konanie o integrovanom povoľovaní kogeneračného zdroja nebolo ukončené z dôvodu dlhotrvajúcich súdnych sporov (najmä č.l. 16 až 31), a preto platnosť osvedčenia tak márne uplynula. 5. Preto navrhovateľ podaním z 29.10.2009 (č.l. 32) v zmysle § 12 ods. 3 zák. č. 657/2004 Z.z. požiadal ministerstvo o predĺženie platnosti hore uvedeného osvedčenia, na ktoré do dnešného dňa mu nebolo oficiálne odpovedané. Vzhľadom na uvedené nekonanie ministerstva bol nútený za účelom pokračovania konania o integrovanom povoľovaní požiadať ministerstvo o vydanie nového osvedčenia. Podľa § 12 ods. 3 zák. č. 657/2004 Z.z. účinného v čase podania žiadosti podmienkou na vydanie súhlasu na výstavbu priameho vedenia je preukázanie a) súladu so všeobecným hospodárskym záujmom a s dlhodobou koncepciou energetickej politiky, b) že výrobcovi elektriny alebo oprávnenému odberateľovi bol odmietnutý prístupu do prenosovej alebo distribučnej sústavy, c) že bolo pred úradom začaté konanie o urovnaní sporu o prístupe do prenosovej alebo distribučnej sústavy a konanie o urovnaní sporu nebolo zastavené na podnet niektorého z účastníkov konania, d) že výstavba priameho vedenia nezvýhodňuje niektorého účastníka trhu. 6. Súčasne žiadosťou zo dňa 20.02.2013 (č.l. 34) požiadal orgán verejnej správy o opätovné vydanie stanoviska, ktoré však bolo k zámeru navrhovateľa negatívne (list č. PS/2013/008692 na č.l. 42), t.j. išlo o nesúhlasné stanovisko v zmysle § 12 ods. 5 písm. b) zák. č. 251/2012 Z.z.
II. Tvrdený zásah a argumenty o splnení podmienok 7. Samotnú nezákonnosť zásahu orgánu verejnej správy, t.j. Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., navrhovateľ vidí predovšetkým v tom, že zásadným spôsobom zasahuje do právnej istoty navrhovateľa v tom duchu, či bude môcť dokončiť už realizovaný projekt za zákonom garantovaných podmienok. 8. Konkrétnu nezákonnosť zásahu, t.j. vydanie zamietavého stanoviska vidí navrhovateľ v nasledovných bodoch: je nedostatočne a nesprávne zdôvodnené, v dôsledku čoho sú závery žalovaného arbitrárne a nepreskúmateľné, odníma žalobcovi právo na zákonnú podporu, ktorú zákon č. 309/2009 Z.z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej kombinovanej výroby (ďalej na účely rozsudku len „zák. č. 309/2009 Z.z.“) vysokoúčinnej kogenerácii výslovne priznáva, bráni navrhovateľovi dokončiť takmer ukončený povoľovací proces kogeneračného zdroja a porušuje právnu istotu, že jej už vynaložená investícia na realizáciu kogeneračného zdroja nebude zmarená, je v rozpore s dlhodobými strategickými energetickými dokumentmi Slovenskej republiky vo vzťahu k podpore vysokoúčinnej kogenerácie a je v rozpore s už vydaným pôvodným stanoviskom SEPS, pričom zdroj bol v tomto stanovisku označený za zanedbateľný z hľadiska vplyvu na prenosovú sústavu.
9. Navrhovateľ tiež v návrhu preukazoval splnenie podmienok, podľa ktorých je v zmysle § 250v O.s.p. jeho návrh prípustný, tzn. že i. išlo o zásah orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím - toto preukazoval najmä oprávnením Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, a.s. v zmysle § 28 ods. 2 zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike (ďalej na účely tohto rozhodnutia iba „zák. č. 251/2012 Z.z.“), ako aj § s 12 ods. 5 zák. č. 251/2012 Z.z., pričom napadnutý právne-aplikačný akt orgánu verejnej správy je formálne označovaný ako stanovisko k investičnému zámeru na výstavbu nového energetického zdroja; toto je nevyhnutným podkladom pre vydanie osvedčenia o súlade pripravovanej výstavby sústavy tepelných zariadení alebo jej časti s dlhodobou koncepciou Energetickej politiky Slovenskej republiky, ktoré vydáva v zmysle § 12 ods. 1 zák. č. 657/2004 Z.z. ministerstvo ako podklad pre územné konanie a stavebné konanie a doklad k žiadosti o pripojenie zariadenia na výrobu elektriny ii. zásah bol zameraný proti právam navrhovateľa alebo v jeho dôsledku priamo proti nemu vykonaný - toto navrhovateľ preukazoval svojim dlhodobým záujmom realizovať projekt výstavby kogeneračného zdroja, iii. zásah trvá alebo hrozí jeho opakovanie, iv. žalobca vyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, a v. návrh bol podaný do 30 dní odo dňa, keď sa žalobca o zásahu dozvedel a súčasne nie neskôr, než jeden rok od vykonania zásahu. Podľa § 28 ods. 2 zák. č. 251/2012 Z.z. prevádzkovateľ prenosovej sústavy je povinný a) zabezpečiť dlhodobo spoľahlivé, bezpečné a účinné prevádzkovanie sústavy za hospodárnych podmienok pri dodržaní podmienok ochrany životného prostredia, b) riadiť prenos elektriny v sústave na vymedzenom území, Podľa § 12 ods. 5 zák. č. 251/2012 Z.z. (5) Súčasťou písomnej žiadosti podľa odseku 4 je stanovisko prevádzkovateľa a) distribučnej sústavy, ku ktorej bude elektroenergetické zariadenie pripojené, k údajom podľa odseku 4 písm. b) bodov 3.1 a 10.1. III. Vyjadrenie orgánu verejnej správy/ stanovisko A) 10. Vo svojom vyjadrení zo dňa 02.08.2013 (č.l. 54) orgán verejnej správy prostredníctvom právneho zástupcu vyslovil názor, že navrhovateľ - nie je pasívne legitimovaný, nakoľko nepatrí medzi orgány štátnej správy v energetike (viď ich zoznam obsiahnutý v § 88 ods. 1 zák. č. 251/2012 Z.z.); - na konanie o podanej žalobe nie je vecne príslušný Najvyšší súd Slovenskej republiky, lebo Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. nie je orgánom s celoslovenskou pôsobnosťou, - nesúhlasné stanovisko orgánu verejnej správy nepredstavuje nezákonný zásah a ani ním v zmysle judikatúry (citujúc z rozsudku Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 9 Aps 4/2009-226 z 16.09.2009 vo veci stanoviska colného úradu) nedošlo k zásahu do práv a právom chránených záujmov navrhovateľa, nakoľko stanovisko je pre ministerstvo nezáväzné, - predĺženie územného konania, na ktoré sa odvoláva navrhovateľ, je právne irelevantné pre toto konanie a - navrhovateľ sa podaným návrhom nedomáha, aby došlo k zákazu údajného nezákonného zákazu, ale aby súd uložil orgánu verejnej správy povinnosť zrušiť nesúhlasné stanovisko a potvrdiť platnosť pôvodne vydaného súhlasného stanoviska, čo je nielen v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom (§ 250v ods. 4), ako aj so zák. č. 251/2012 Z.z. 11. Ďalej orgán verejnej správy uviedol, že zo zák. č. 251/2012 Z.z. vyplývajú skutočnosti, ku ktorým orgán verejnej správy vydáva stanovisko, pričom z uvedených skutočností vyplýva, že predmetom tohto stanoviska je predovšetkým posúdenie vplyvu nového energetického zariadenia na bezpečnosť a spoľahlivosť prenosovej sústavy. Stanovisko orgánu verejnej správy má pritom vychádzať zo skutkového stavu v čase vydania stanoviska. V prípade, ak by rešpektoval požiadavku navrhovateľa a vydal by súhlasné stanovisko napriek tomu, že neboli splnené podmienky na jeho vydanie v čase posudzovania žiadosti, potom by jeho stanovisko odporovalo skutočnému stavu z hľadiska bezpečnosti prenosovej sústavy a navrhovateľa by zvýhodňovalo oproti iným subjektom uchádzajúcim sa o výstavbu nových energetických zariadení, nakoľko orgán verejnej správy pri vydávaní nového stanoviska pre navrhovateľa by mal podľa
argumentácie navrhovateľa vychádzať zo stavu v čase k 26.01.2007, avšak pri vydávaní stanoviska pre ostatné subjekty by mal vychádzať zo stavu v čase vydania takéhoto stanoviska, t.j. novšieho. Takýmto postupom by došlo k diskriminácii ostatných uchádzačov oproti navrhovateľovi a vydaniu stanoviska orgánom verejnej správy, ktoré by nezodpovedalo reálnemu stavu. 12. Na podporu svojho tvrdenia citoval českú judikatúru (Najvyšší správny súd ČR, č. k. 8 Aps 2/2006-95 zo dňa 31.07.2006), podľa ktorej: „Eufemisticky řečeno, prostřednictvím žaloby na ochranu před nezákonným zásahem nelze podrobovat testu zákonnosti jednotlivé procesní úkony správního orgánu, které zpravidla směřují k vydání rozhodnutí a samy o sobě nepředstavují zásah do práv účastníka řízení". 13. Na základe uvedených tvrdení orgán verejnej správy požiadal, aby konajúci súd žalobu v celom rozsahu zamietol. K vyjadreniu nebol predložený žiadny spis. B) 14. Následne účastníci intenzívne využili svoje oprávnenie informovať konajúci súd o svojich postojoch k stanoviskám protistrany, t.j. a) navrhovateľ sa písomne podaním z 15.10.2013 (č.l 76) vyjadril k stanovisku orgánu verejnej správy zo dňa 02.08.2013 a súčasne priložil množstvo dokumentov (č.l. 83 až 103), a ďalej b) navrhovateľ podaním zo 04. novembra 2013 zmenil petit žaloby v tom duchu, že požadoval vydanie nasledujúceho rozsudku: „I. Žalovaný je povinný zdržať sa nezákonného zásahu do práv žalobcu spočívajúcom v zotrvávaní na svojom nesúhlasnom stanovisku č. PS/2013/008692 zo dňa 03.06.2013 v žalobcovej žiadosti z 20.02.2013 vo veci vydania osvedčenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na výstavbu energetického zariadenia - kogeneračného zdroja Cogen - Žilina - Považský Chlmec. II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania tak, ako budú v konaní vyčíslené.“ C) 15. Na pojednávaní vykonanom Najvyšším súdom Slovenskej republiky dňa 12. novembra 2013 po preverení územnej pôsobnosti subjektu Slovenská elektrizačná prenosová sústava (č.l. 114) bolo zisťované, aké kroky boli vykonané k získaniu nového súhlasu po uplynutí stanovené lehoty, ďalej bolo rozhodnuté o nepripustení navrhovaného výsluchu svedka pána Ing. W. W., ako aj o pribratí Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, a následne došlo k odročeniu pojednávania za účelom vyjadrenia sa k navrhnutej zmene petitu. 16. Vo svojom vyjadrení zo dňa 27.11.2013 (č.l. 122) Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. ako označený orgán verejnej správy vychádzajúc z ustanovenia § 95 ods. 1 O.s.p. navrhla nevyhovieť novému zneniu petitu. Opätovne zopakovala svoje argumenty, t.j. - s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 5 písm. b), ods. 4 písm. b) bod 2, 3.1, 8.1, 10.1 a odsek 8 zák. č. 251/2012 Z.z. odmietla tvrdenia navrhovateľa, že Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. je orgánom verejnej správy, - deklarovala, že jej nesúhlasné stanovisko v zmysle komentárovej literatúry, ktorú aj v poznámke citovala, nenapĺňa pojmové znaky zásahu a - vydaním rozhodnutia v zmysle navrhovaného nového znenia petitu by došlo zo strany súdu k rozšíreniu jeho právomocí. 17. Navrhovateľ prostredníctvom doplňujúceho vyjadrenia z 18.12.2013 (č.l. 141) zaujal stanovisko k skutočnostiam uvedeným na pojednávaní dňa 12.11.2013, k vyjadreniu Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, a.s. z 27.11.2013 a prezentoval podstatné argumenty celého sporu. Taktiež Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. prostredníctvom podania z 13.02.2013 využila svoje oprávnenie zaslať repliku na argumentáciu navrhovateľa. Najmä poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.10. 2013, sp. zn. 5Sžz/2/2013. IV. Právne názory konajúceho súdu
18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) ako vecne príslušný súd (§ 10 ods. 2 v spoj. s § 246 ods. 2 písm. b/ O.s.p.) sa oboznámil tak s návrhom a ďalšími podaniami účastníkov, následne preskúmal pripojené listinné dôkazy v rozsahu a z dôvodov uvedených v návrhu postupom podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (v texte rozsudku tiež „O.s.p.“). Po zistení, že návrh bol podaný oprávnenou osobou po vyčerpaní opravných prostriedkov v 30-dňovej zákonnej lehote (§ 250v ods. 3 O.s.p.), nariadil vo veci pojednávanie (§ 250g ods. 1 v spoj. s ust. § 250v ods. 8 O.s.p.). Po zistení, že procesná situácia, v ktorej sa navrhovateľ nachádza, nespĺňa zákonom predpokladané podmienky o konaní o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, návrh v zmysle § 250v ods. 4 posledná veta O.s.p. zamietol ako neprípustný. Podľa § 250v ods. 3 O.s.p. návrh nie je prípustný, ak navrhovateľ nevyčerpal prostriedky, ktorých použitie umožňuje osobitný predpis, alebo ak sa navrhovateľ domáha len určenia, že zásah bol alebo je nezákonný. Návrh musí byť podaný do 30 dní odo dňa, keď sa osoba dotknutá zásahom o ňom dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď k nemu došlo. 19. Z vyššie uvedeného skutkového stavu vyplýva, že navrhovateľ je súčasne žiadateľom o získanie povolenia na výstavbu nového energetického zdroja, pričom jedným z povinných podkladov pre jeho vydanie je osvedčenie ministerstva na výstavbu nového energetického zdroja, ktorého vydanie je zasa podmienené okrem iného priložením stanoviska k investičnému zámeru na výstavbu nového energetického zdroja vydaného subjektom Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. 1) K splneniu podmienok: 20. Najvyšší súd už viackrát vo svojej judikatúre (napríklad rozsudok sp. zn. 5 Sžz/1/2009) zdôraznil, že základnou úlohou správneho súdu aplikujúceho ust. § 250v ods. 1 O.s.p. za účelom rozhodnúť o návrhu smerujúcom proti tvrdenému zásahu orgánu verejnej správy je preveriť, či sa navrhovateľ skutočne prostredníctvom svojho návrhu domáha súdnej ochrany proti nezákonnej aktivite verejnej správy (materiálna stránka verejnej správy) a či navrhovateľom označená verejná správa skutočne ako orgán verejnej správy takúto aktivitu vykonala (formálna stránka verejnej správy). Uvedené je mimoriadne dôležité, nakoľko Občiansky súdny poriadok vzhľadom na mnohopočetnosť foriem verejnej správy vo svojej 5. časti obsahuje v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky viacero rôznych prostriedkov (mechanizmov) súdnej nápravy pochybení alebo nedostatkov verejnej správy, pričom výber konkrétneho mechanizmu je ponechaný celkom na dispozičnej vôli účastníka. 21. Na základe uvedeného súd konajúci v správnom súdnictve nesmie vo vzťahu k zvolenému prostriedku súdnej nápravy účastníkom zaujať žiadne iné stanovisko ako iba to, či tento prostriedok bol účastníkom zvolený správne vzhľadom na ním sledovaný cieľ. Navyše ho ani nesmie v konaní upozorňovať na nevhodnosť ním zvoleného prostriedku súdnej nápravy. Podľa § 250v ods. 1 prvá veta O.s.p. fyzická alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný, môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky trvajú alebo hrozí jeho opakovanie. Podľa § 250v ods. 2 O.s.p. orgán, proti ktorému návrh smeruje, je orgán, ktorý podľa tvrdenia uvedeného v návrhu vykonal zásah; v prípade zásahu ozbrojených síl, ozbrojeného zboru alebo iného verejného zboru je to orgán, ktorý tento zbor riadi, alebo ktorému je taký zbor podriadený. 22. Z vyššie citovaného ustanovenia pre Najvyšší súd vyplýva (a to aj bez ohľadu na komentárovú literatúru citovanú Slovenskou elektrizačnou prenosovou sústavou vo vyjadrení z 27.11.2013 /č.l. 127/), že spoločným znakom pre priznanie súdnej ochrany v prípade tvrdeného nezákonného zásahu orgánom verejnej správy je nežiaduci stav majúci svoj základ v mimozákonnom aktivizmu (postupu, útoku) vo verejnej správe, a hoci sa nemal uskutočniť, tak sa v rozpore s požiadavkami zákonnosti konania zakotvenými v článku 2 ods. 2 ústavy realizuje, a po vyčerpaní osobe dostupných opravných prostriedkov bez odozvy vo forme nápravy dôsledkov nezákonného zásahu návrh včas predložený súdu jednoznačne a urgentne vyžaduje súdnu pomoc vo forme nápravy tohto, pre navrhovateľa spoločensky neúnosného stavu. 2) K otázke pasívnej legitimácie:
23. Zákonodarca predpisuje pre úspešné podanie návrhu proti zásahu orgánu verejnej správy viacero podmienok, a to vyčerpanie opravných prostriedkov, dodržanie zákonnej lehoty na podanie návrhu, existenciu subjektu ako orgánu verejnej správy ako aj činnosť tohto subjektu, ktorá vykazuje znaky nezákonného zásahu. Nakoľko Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. označená navrhovateľom ako orgán verejnej správy popierala najmä s poukazom na ust. § 88 ods. 1 zák. č. 251/2012 Z.z., že spĺňa kritériá orgánu verejnej správy, je primárnou úlohou konajúceho súdu na toto dať odpoveď. 24. Navrhovateľ svoju mienku, že Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. je orgánom verejnej správy, a to s celoštátnou pôsobnosťou, vyvodzuje z toho, že Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. je 100% štátnou akciovou spoločnosťou (práva akcionára vykonáva Ministerstvo financií Slovenskej republiky) a že pôsobí ako jediný prevádzkovateľ elektrickej prenosovej sústavy v Slovenskej republike. Tiež podľa navrhovateľa Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., ako prirodzený monopol, vykonáva najmä prenos elektrickej energie na celom území Slovenskej republiky a zabezpečuje poskytovanie systémových a podporných služieb. 25. Najvyšší súd má preukázané z výpisu obchodného registra mu dostupného na internete (viď internetová adresa <http://www.orsr.sk/vypis.asp>? ID=34130&SID=2&P=1), že uvedené údaje sú relevantné. 26. Prostredníctvom svojej rozhodovacej činnosti Najvyšší súd už viackrát riešil problematiku kritérií pre vymedzenie pojmu orgán verejnej správy, t.j. vymedzenie pojmu verejná správa z pohľadu formálneho (viď napríklad uznesenie Najvyššieho súdu z 10. augusta 2008 sp. zn. 8 Sžo/296/2008 alebo orgánom verejnej správy citovaný rozsudok sp. zn. 8 Sžz/3/2011 z 01.07.2011). V súvislosti s uvedeným je nutné zdôrazniť tú časť ustanovenia § 250v ods. 1 O.s.p., podľa ktorého žalovaným adresátom návrhu je ten orgán verejnej správy, ktorý podľa navrhovateľovho tvrdenia vykonal zásah. V súvislosti s uvedeným najvyšší súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 250v O.s.p. nie je možné vykladať osamotene bez prihliadnutia na obsah ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. obsahujúci pojem orgán verejnej správy. Zákonodarca do skupiny orgánov verejnej správy zaradil v zmysle citovaného ustanovenia orgány štátnej správy, územnej samosprávy, ako aj záujmovej samosprávy vrátane ďalších právnických a fyzických osôb, avšak pod tou materiálnou podmienkou, že im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. 27. Nakoľko vymedzenie pojmu verejná správa je čo do svojho rozsahu širšie ako u pojmu štátna správa, Najvyšší súd nesúhlasí s argumentom Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, a.s., že iba nezahrnutie tejto právnickej osoby do ustanovenia § 88 ods. 1 zák. č. 251/2012 Z.z. (týka sa menoslovu subjektov vykonávajúcich štátnu správu v energetike) je postačujúce pre záver, že nie je orgánom verejnej správy. Na druhej strane pre záver, že ide o orgán verejnej správy v zmysle prieskumnej právomoci správnych súdov sa nutne vyžaduje kumulatívne splnenie tak podmienok kladených na verejnú správu z formálneho hľadiska ako aj súčasne kritérií z hľadiska materiálneho. 28. Naznačené vymedzenie orgánu verejnej správy (t.j. orgánu, ktorého rozhodovanie alebo postup mu predchádzajúci spadá pod prieskumný dohľad správneho súdu) sa vzťahuje na uplatnenie celej jurisdikcie správneho súdnictva vrátane ochrany pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy. Z uvedeného potom vyplýva, že obrana proti nezákonnému zásahu nie je z hľadiska pasívnej procesnej legitimácie prípustná u iných orgánov štátnej moci, ktoré rozhodujú, resp. konajú mimo oblasť verejnej správy (viď najmä komerčne vykonávané úkony v zmysle § 261 Obchodného zákonníka). 29. V prejednávanej veci je za orgán verejnej správy označená Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s., t.j. právnická osoba zapísaná do obchodného registra (viď bod č. 24). Voči tejto právnickej osobe navrhovateľ požadoval vyslovenie výroku nasledujúceho znenia: „Žalovaný je povinný do 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zrušiť svoje nesúhlasné stanovisko č. PS/2013/008692 zo dňa 3.6.2013 k žalobcovej žiadosti z 20.02.2013 vo veci vydania osvedčenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky na výstavbu energetického zariadenia - kogeneračného zdroja Cogen - Žilina - Považský Chlmec a potvrdiť platnosť ním už v minulosti vydaného stanoviska PS/2007/002125 z 26.1.2007, v ktorom súhlasil s realizáciou kogeneračného zdroja.“
Uvedená formulácia by mala vychádzať z právomoci zverenej dotknutému subjektu (osobe) zákonom v oblasti výkonu verejnej správy. 30. Z materiálneho, ako aj z formálneho hľadiska je postavenie Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, a.s. nepriamo vymedzené prostredníctvom zák. č. 251/2012 Z.z., ktorý na viacerých miestach sa zmieňuje o prevádzkovateľovi prenosovej sústavy, t.j. nepriamo o činnosti, ktorá je obsiahnutá vo výpise z obchodného registra tejto obchodnej spoločnosti (viď bod č. 24). Takto označenému prevádzkovateľovi prenosovej sústavy ukladá povinnosti konať na základe a v medziach zákona, t.j. vymedzuje formou zákona jeho štátom delegovanú pôsobnosť v oblasti energetiky a s tým súvisiace oprávnenia (viď čl. 2 ods. 2 ústavy). Navyše Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. nespochybňovala tvrdenie navrhovateľa o jej výhradnom (monopolnom) postavení v oblasti prenosu elektrickej energie (viď aj informácie dostupné na webovom sídle tohto orgánu), preto Najvyšší súd nemohol prihliadnuť na námietku, že nejde o orgán s celoštátnou pôsobnosťou, na posudzovanie zákonnosti zásahu ktorého by nemal mať právomoc. Podľa § 3 písm. b) bod. 2 zák. č. 251/2012 Z.z. sa na účely tohto zákona rozumie b) v elektroenergetike 2. prevádzkovateľom prenosovej sústavy osoba, ktorá má povolenie na prenos elektriny na vymedzenom území. 31. Jednou zo zákonných právomocí Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, a.s. (implicitne zakotvenej) je vyhotovenie stanoviska. Je nepochybné, že zákonodarca medzi výsledky činnosti verejnej správy zaradil aj vydávanie rôznych osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných foriem opatrení, ktoré nemajú charakter rozhodnutia správneho orgánu (napríklad ust. § 3 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní). Pre uvedené opatrenia orgánov verejnej správy je typické, že sprostredkujú názor správneho orgánu na otázku patriacu do jeho pôsobnosti a svojim obsahom sa blížia odpovedi na predbežnú otázku, t.j. otázku bytostne zviazanou s meritom konania. Takisto je pre charakteristické, že nemajú záväzný charakter, a napĺňajú účel podkladov pre samotné rozhodnutie vo veci, pokiaľ osobitný zákon neustanoví inak. Podľa § 12 ods. 2 veta prvá zák. č. 251/2012 Z.z. stavať energetické zariadenie možno iba na základe osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia. Podľa § 12 ods. 4 písm. b) zák. č. 251/2012 Z.z. osvedčenie na výstavbu energetického zariadenia vydáva ministerstvo rozhodnutím na základe písomnej žiadosti žiadateľa, ktorá obsahuje b) investičný zámer, ktorý obsahuje 2. údaje o umiestnení energetického zariadenia, 3. predpokladaný vplyv 3.1. elektroenergetického zariadenia na prenosovú sústavu a distribučnú sústavu na vymedzenom území z hľadiska bezpečnosti a spoľahlivosti, 8. vplyv 8.1. elektroenergetického zariadenia na bezpečnosť dodávok elektriny na vymedzenom území, 10. spôsob pripojenia 10.1. elektroenergetického zariadenia do sústavy, Podľa § 12 ods. 5 písm. b) zák. č. 251/2012 Z.z. súčasťou písomnej žiadosti podľa odseku 4 je stanovisko prevádzkovateľa prenosovej sústavy k údajom podľa odseku 4 písm. b) bodov 2, 3.1, 8.1 a 10.1. 32. Z vyššie citovaných ustanovení nepochybne vyplýva, že iba Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. je oprávnená vydať stanovisko, bez ktorého podkladu je žiadosť o vydanie osvedčenia na výstavbu energetického zariadenia neúplná. Ďalej nepochybne vyplýva, že k vydaniu uvedeného stanoviska Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. pristupuje z úradnej moci, t.j. že sa od nej po podaní žiadosti legitímne očakáva postup, ktorým zaujme požadované stanovisko, t.j. rozhodne o kladnom alebo zápornom vybavení žiadosti, a ktorý sa nevymyká v zmysle § 3 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) zo základných pravidiel konania. Takto napĺňa Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. svoje vrchnostenské postavenie k žiadateľovi, a to s celoštátnou pôsobnosťou. Podľa § 3 ods. 7 Správneho poriadku ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 6 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení.
33. Na uvedenom právnom základe dospel Najvyšší súd k záveru, že Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. bezo zvyšku spĺňa z formálneho hľadiska podmienky pre orgán verejnej správy. 3) K pojmu nezákonný zásah: 34. V zmysle svojej ustálenej judikatúry (najmä sp. zn. 8 Sžz/3/2011 z 01.07.2011, poprípade sp. zn. 3 Sžz/2/2011 z 03.05.2011, obidva citované Slovenskou elektrizačnou prenosovou sústavou, a.s.) konajúci senát Najvyššieho súdu zotrváva na názore, že Občiansky súdny poriadok prostredníctvom ustanovenia § 250v pojem zásah právne nevymedzuje. Jeho definíciu neobsahuje ani iný zákon. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že úmyslom zákonodarcu je poskytnúť súdnu ochranu (čl. 46 a nasl. ústavy) pred negatívnymi účinkami faktických úkonov, t.j. zásahmi orgánov verejnej moci, ktoré nie sú rozhodnutím alebo iným individuálnym aktom a ktorých vykonanie súčasne nie je súladné so zákonom. 35. Je nepochybné, že štát prostredníctvom svojich orgánov, resp. iných subjektov, na ktoré deleguje svoju štátnu moc (viď čl. 2 ods. 1 ústavy), zasahuje (t.j. obmedzuje) do výkonu práv a slobodu konania jednotlivca v ľudskej spoločnosti za účelom zabezpečenia existencie jednotlivca a spoločnosti ako celku. Avšak toto konanie orgánov verejnej správy, aby bolo stále označované ako zákonné, nesmie vybočiť z ústavného rámca vymedzeného najmä prostredníctvom čl. 2 ods. 2 ústavy (secundum legem et intra constitutionis), t.j. musí najmä prihliadať na limitné ústavné články 12 a 13 s tým, že obmedzujúci zásah do slobôd a práv jednotlivca musí byť dostatočne odôvodnený verejným záujmom. 36. V uvedenom zmysle súdna judikatúra označuje iba ten zásah za nezákonný, ktorý vykazuje znaky (v širšom zmysle) protiprávneho útoku (viď aj poznámka o aktivizme v bode č. 22) orgánov verejnej moci proti subjektívnym právam osoby a ktorý spočíva v postupe orgánu verejnej správy prejavujúcom sa jeho činnosťou (úkonmi, pokynmi) tam, kde zákon predpokladá nečinnosť orgánu verejnej správy, resp. situáciu opačnú. Musí ísť o priamy zásah do subjektívnych práv (napríklad porušenie práva na život, resp. telesnú integritu či súkromie, práva na osobnú slobodu alebo na ochrancu vlastníctva, práva na priaznivé životné prostredie a pod.). Takýto zásah orgánu verejnej správy správny súd nemôže zrušiť (najmä prekážka plynutia času), môže však správnemu orgánu zakázať, aby v porušovaní dotknutého práva pokračoval, resp. aby ho v prípade hrozby nezopakoval, a ak je to možné, tak správnemu orgánu prikázať, aby obnovil stav pred zásahom. Potom súdna ochrana vykonávaná podľa § 250v O.s.p. smeruje k ukončeniu nezákonného zásahu orgánu verejnej správy, proti ktorému sa jednotlivec nemôže brániť inými prostriedkami. 4) Ku konkrétnej nezákonnosti konania orgánu verejnej správy v prejednávanej veci: 37. Ako už Najvyšší súd vyššie uviedol, obsah a rozsah nezákonného zásahu je navrhovateľom vymedzený a contrario prostredníctvom jeho petitu, t.j. mal spočívať vo vydaní nesúhlasného stanoviska č. PS/2013/008692 zo dňa 03.06.2013, a odstránenie následkov nezákonného zásahu videl navrhovateľ v tom, že bude potvrdená platnosť stanoviska č. PS/2007/002125 z 26.1.2007, prostredníctvom ktorého Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. v minulosti súhlasila s realizáciou kogeneračného zdroja. 38. Predovšetkým musí Najvyšší súd zdôrazniť, že samotnú nezákonnosť navrhovateľ vidí v existencii druhého stanoviska z 03.06.2013 (č.l. 42), t.j. svojim charakterom nesúhlasného, a v tom, že sa odlišuje od prvého stanoviska z 26.01.2007 (č.l. 45), ktoré je možno vymedziť ako súhlasné so zámerom navrhovateľa, t.j. zásah do jeho práva podnikať v oblasti energetiky. Na tomto základe dospel navrhovateľ k svojmu záveru, že táto odlišnosť je v rozpore so zákonom a ohrozuje jeho zámer dokončiť ním realizovanú investíciu, t.j. marí ju. O tom, či je možné druhé, t.j. negatívne stanovisko Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, a.s. označiť za nesúladné so základným pravidlom správneho konania (viď § 3 ods. 6 Správneho poriadku a zásada precedenčnej kontinuity), nie je konajúci súd oprávnený rozhodnúť, lebo o tomto je možné rozhodovať iba v žalobnom súdnom prieskume pri aplikácii ustanovenia § 245 ods. 1 O.s.p. Podľa § 245 ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu posúdi súd i zákonnosť prv urobeného správneho rozhodnutia, o ktoré sa preskúmavané rozhodnutie opiera, ak bolo preň prv urobené rozhodnutie záväzné a ak nie je na jeho preskúmanie určený osobitný postup.
39. Samotnú skutočnosť, že navrhovateľovi dňa 31.01.2010 márne doba platnosti pôvodného osvedčenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky z 31.01.2007 č.: 2267/2006-3400 obmedzeného na 3 roky, nie je možné vykladať na ťarchu Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, a.s., nakoľko ide o vnútornú vec podnikateľskej stratégie navrhovateľa, ako s uvedeným osvedčením ďalej naloží. Inou otázkou je námietka, či navrhovateľ týmto úkonom, t.j. vydaním osvedčenia získal legitímnu nárok do budúcnosti vzhľadom na časovú limitáciu uvedeného osvedčenia, že jeho podnikateľský zámer realizovať investičného zámer na vybudovanie zdroja na kombinovanú výrobu elektrickej energie a tepla v lokalite Považský Chlmec bude naďalej v súlade s dlhodobou koncepciou Energetickej politiky Slovenskej republiky bez ohľadu na jej vývoj v časovom období, kedy podá opakovanú žiadosť, ako sa stalo v prejednávanej veci. 40. Najvyšší súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na to, že základným tvorcom energetickej politiky štátu ako politiky s mimoriadne závažným vplyvom na riadne fungovanie jednotlivých zložiek hospodárstva Slovenskej republiky ako aj na možný výskyt rizík u týchto osobitných stavieb s vysoko koncentrovaným energetickým potenciálom je v zmysle § 12 ods. 4 zák. č. 251/2012 Z.z. vláda Slovenskej republiky. Je preto pre Najvyšší súd nepochybné, že energetická politika štátu je základným dokumentom s rámcovými právnymi účinkami, ktoré musí prevádzkovateľ konkrétnej prenosovej, distribučnej či prepravnej sústavy alebo siete (napríklad na prenos elektriny, ropy či plynu a iné) pri výkone svojich oprávnení rešpektovať, vrátane jej zmien. To, či bude koncepcia energetickej politiky Slovenskej republiky nemenná alebo sa bude meniť v krátkom časovom úseku, toto bude vyplývať vždy z konkrétnych podmienok a zvláštností energetického sektoru v danom časovom období a z jednotlivých legitímnych zámerov vlády. Z uvedeného vyplýva, že nie je možné potvrdiť argumentáciu navrhovateľa, že po obdŕžaní osvedčenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky z 31.01.2007 sa navrhovateľ vzhľadom na princíp precedenčnej kontinuity mohol oprávnene domnievať, že nadobudol legitímny nárok do budúcnosti. 41. Z vyššie uvedeného dôvodu zodpovednosť Slovenskej elektrizačnej prenosovej sústavy, a.s., ako osobitného orgánu verejnej správy na odborné posúdenie v zmysle § 12 ods. 4 č. 251/2012 Z.z., za vydanie stanoviska, či pri vyvedení elektrického výkonu do distribučnej sústavy, najmä vzhľadom na použitú technológiu výroby, ako aj vzhľadom na výšku inštalovaného výkonu, je možné očakávať z pohľadu budúceho vplyvu predmetného zdroja elektriny na prenosovú a elektrizačnú sústavu Slovenskej republiky z hľadiska bezpečnosti a spoľahlivosti zásadné riziká, resp. negatívne vplyvy alebo nie, sa odvíja od rešpektovania uvedenej energetickej politiky. Uvedené stanovisko musí zakaždým vychádzať z aktuálnych skutočností a údajov, t.j. musí prihliadnuť aj na stávajúce pomery, parametre a okolnosti týkajúce sa prenosovej sústavy vrátane prijatej energetickej politiky v čase vydávania predmetného stanoviska prevádzkovateľa prenosovej sústavy, a nie ako sa navrhovateľ nesprávne domnieval, že má vychádzať zo skutočností, ktoré boli relevantné v čase podania prvej žiadosti. 42. Ak by Slovenská elektrizačná prenosová sústava, a.s. zohľadnila skutkové pomery platné v čase podania prvej žiadosti (t.j. január 2007), potom by nastala právne neprípustná situácia, že by sa takto vytvorili v rámci jednej skupiny žiadateľov o vydanie stanoviska dve podskupiny s nerovnakým zaobchádzaním, - prvá podskupina žiadateľov, pri posudzovaní žiadosti ktorých by sa postupovalo podľa existujúceho stavu v oblasti elektroenergetiky a - druhá podskupina, kde pri posudzovaní ich opakovanej žiadosti by sa postupovalo bez ohľadu na objektívne zmeny v energetickej politike podľa stavu, ktorý v oblasti elektroenergetiky existoval v čase podania ich pôvodnej žiadosti. Uvedené nerovnaké zaobchádzanie v rovnakej skupine subjektov, t.j. zvýhodňovanie podskupín, ktoré navrhovateľ v svojej veci od konajúceho súdu požadoval prostredníctvom petitu návrhu, nemá oporu v ústave Slovenskej republiky (najmä čl. 12 ods. 2 ústavy). 43. Navyše Najvyšší súd musí zdôrazniť tú skutočnosť, že účelu obsiahnutému v ustanoveniach § 250v O.s.p. nezodpovedá návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha uloženia povinnosti odporcovi „do 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zrušiť svoje nesúhlasné stanovisko č. PS/2013/008692 zo dňa 03.06.2013“ a potvrdiť „platnosť ním už v minulosti vydaného stanoviska PS/2007/002125 z 26.1.2007, v ktorom súhlasil s realizáciou kogeneračného zdroja.“
Takýto návrh nemá oporu v právnom poriadku, nakoľko ani z ustanovenia § 250v ani z iného ustanovenia O.s.p., či ani iného zákona nevyplýva oprávnenie správneho súdu uložiť orgánu verejnej správy povinnosť zrušiť si svoje rozhodnutie. Takýto postup správneho súdu je umožnený iba v žalobnom konaní (poprípade v konaní o opravnom prostriedku), kedy konajúci súd z moci súdnej zruší účinky právoplatného alebo len účinného rozhodnutia správneho orgánu (obdobne viď aj rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžz/2/2013 zo dňa 31. októbra 2013). 5) K nedostatku mechanizmov súdnej ochrany: 44. Ďalej navrhovateľ v súvislosti s podaným návrhom zotrvával na argumente, že už v tomto štádiu konania zhromažďovania podkladov pre vydanie osvedčenia Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky mu vzniklo právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 a nasl. ústavy. 45. Najvyšší súd je v zmysle zásady právnej istoty (čl. 1 ods. 1 ústavy) v svojej rozhodovacej činnosti ovládaný povinnosťou zachovávať doterajšiu judikatúru. Od nej sa môže odkloniť iba v odôvodnených prípadoch. V obdobnej veci sp. zn. 5Sžz/2/2013 z 31. októbra 2013 iný senát Najvyššieho súdu vyslovil nasledujúce závery [v zmysle § 250ja ods. 7 O.s.p. sa cituje časť dotknutého rozhodnutia relevantná pre prijatie rozhodnutia v prejednávanej veci]: „Z citovaných ustanovení nesporne vyplýva, že stanovisko odporcu je tzv. podkladovým rozhodnutím pre vydanie osvedčenia Ministerstvom hospodárstva Slovenskej republiky, ktoré osvedčenie je potrebné pre výstavbu energetického zariadenia. Zákonnosť podkladového rozhodnutia posudzuje súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu v zmysle § 245 ods. 1 OSP, pričom v zmysle dnes už ustálenej judikatúry a súdnej praxe rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb a za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj osvedčenia, opatrenia či listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy ako právnoaplikačné akty správnych orgánov uvedené v § 3 ods. 6 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“). Aj keď by sa na proces vydávania týchto aktov všeobecný predpis o správnom konaní výslovne nevzťahoval, v zmysle § 3 ods. 6 zákona správneho poriadku, ktorý spadá do časti upravujúcej základné pravidlá (obsahujúce všeobecné právne princípy správneho konania bez ohľadu na limitujúce zákonné ustanovenia v zmysle mnohých odporúčaní prijatých Výborom ministrov na pôde Rady Európy), platí, že ustanovenia o základných pravidlách konania uvedených v odsekoch 1 až 5 sa primerane použijú aj pri vydávaní osvedčení, posudkov, vyjadrení, odporúčaní a iných podobných opatrení. Na konanie a rozhodovanie o vydaní osvedčenia ani stanoviska podľa § 12 ods. 4 a ods. 6 nie je pritom použitie správneho poriadku vylúčené (§ 92 zákona o energetike). Vychádzajúc z uvedeného, zo skutkového stavu veci, ako je opísaný v návrhu zhodne s obsahom pripojeného spisového materiálu, ako aj z citovaných zákonných ustanovení, posúdiac návrh navrhovateľky v intenciách definičných znakov, ktorými je nezákonný zásah vymedzený v ustanovení § 250v OSP, dospel najvyšší súd k záveru, že návrh nie je dôvodný, nakoľko stanovisko odporcu nie je nezákonným zásahom , ale je podkladovým rozhodnutím, ktoré je možné posúdiť pri preskúmavaní zákonnosti konečného rozhodnutia vo veci, nie však v rámci konania o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy podľa § 250v OSP. Procesná situácia, v ktorej sa navrhovateľka nachádza, nespĺňa zákonom predpokladané podmienky na konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, pričom vydaním stanoviska odporca ani nevstúpil do už nadobudnutých práv navrhovateľky ani jej oprávnených záujmov, ale iba do jej podnikateľských zámerov. Akokoľvek by aj správne konanie vybočovalo zo zákonných medzí bolo spôsobilé porušiť množstvo zaručených práv účastníkov konania, treba prieskum takéhoto prípadného vybočenia uplatňovať až v rámci garantovaných opravných prostriedkov, ktorými sa možno brániť proti rozhodnutiu vo veci, ktorým je dané správne konanie ukončené. Ustanovenie § 250v OSP tak nemožno aplikovať v prípade jednotlivých úkonov v rámci správneho konania zakončeného rozhodnutím, pričom nie je rozhodujúce, či je tento úkon formalizovaný v podobe rozhodnutia.“. 46. Ako už Najvyšší súd vyššie (viď najmä bod č. 20) naznačil, že pri určovaní, a to aj pri zohľadnení práva navrhovateľa na právnu ochranu poskytovanú členmi Slovenskej advokátskej komory, má dominantné postavenie navrhovateľ a Najvyšší súd musí jeho návrh posúdiť iba po obsahovej stránke, nie však z hľadiska efektívnosti zvolenia prostriedkov súdnej ochrany.
6) K zisťovaniu skutkového stavu: 47. Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom je osobitné konanie pred správnym súdom, ktorého základné princípy sa odvodzujú (viď subsidiárne pôsobiace ustanovenie § 250v ods. 8 O.s.p.) z žalobného súdneho prieskumu. Preto aj v tomto konaní sa dôsledne vychádza zo stability a relatívnej nemennosti skutkových zistení (§ 250i ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p.), ktoré sa medzi orgánom verejnej správy a navrhovateľom ustaľujú v procese riešenia dostupných opravných prostriedkov v spisovej dokumentácii orgánu verejnej správy. Je pravdou, že zákonodarca umožňuje vykonať dokazovanie aj v tomto konaní, ale táto situácia je výnimočná, lebo týmto dokazovaním sa musí odstraňovať spor medzi účastníkmi o skutkovej podstate zásahu. Podľa § 250i ods. 1 v spojení s § 250v ods. 8 O.s.p. pri preskúmavaní nezákonnosti zásahu orgánu verejnej správy je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vykonania tvrdeného zásahu. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého zásahu. Podľa § 250v ods. 8 O.s.p. na konanie podľa tejto hlavy sa použijú ustanovenia prvej a druhej hlavy tejto časti primerane, ak v tejto hlave nie je ustanovené inak. 48. Nakoľko však spor medzi účastníkmi o skutkovom popise a priebehu zásahu neexistoval, a Najvyšší súd mal toto dostatočne zistené z písomných prejavov účastníkov na obidvoch stranách, potom vypočutie svedka navrhovaného navrhovateľom musel Najvyšší súd vyhodnotiť ako neefektívne. Rovnako Najvyšší súd judikoval nasledujúcu myšlienku prostredníctvom rozsudku sp. zn. 5 Sžz/1/2009: „Súd konajúci o návrhu proti nezákonnému zásahu nesmie pripustiť rozšírenie podaného návrhu o ďalšie tvrdené nezákonné zásahy, hoci spolu napr. miestne súvisia. Každý nezákonný zásah sa musí posudzovať oddelene od iných nezákonných zásahov tvrdených navrhovateľom. V týchto prípadoch je nutné podať osobitný návrh (poprípade viacero návrhov). Nový návrh potom musí spínať náležitosti uvedené v § 42 ods. 1 a 3 O.s.p.“ Obdobne Najvyšší súd musel vyhodnotiť procesný návrh navrhovateľa na pribratie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka, lebo ustanovenie § 250 O.s.p. nie je uplatniteľné v tomto konaní. 6) K prípustnosti zmeny pôvodného návrhu: 49. V zmysle vyššie citovanej judikatúry (sp. zn. 5Sžz/1/2009) musí Najvyšší súd v súvislosti s procesným návrhom navrhovateľa na zmenu petitu návrhu zo 04.11.2013 (č.l. 110) o ochrane pred nezákonným zásahom (viď požadované znenie bod č. 14) konštatovať, že hoci dispozičná zásada ovládajúca občianske súdne konanie je natoľko silná, že oprávňuje jednotlivca súdu predložiť v rámci práva na súdnu ochranu akýkoľvek právny problém, pokiaľ spadá do súdnej právomoci, je na druhej strane výrazne limitovaná určovacím charakterom petitu návrhu (najmä vymedzenie nezákonnosti zásahu a jeho pôvodcu), ktorý musí jednoznačne súdu naznačiť, vyriešenie akej veci navrhovateľ podaním návrhu v medziach § 7 O.s.p. od súdu požaduje. Preto je správny súd po uplynutí 30 dňovej zákonnej lehoty viazaný podaným návrhom o nezákonnom zásahu v celosti a nemôže v danom okamihu rozhodnúť o inom nároku, resp. pripustiť aplikáciu ustanovenia § 95 ods. 1 O.s.p., ako o tom, ktorý navrhovateľ vymedzil vo svojom návrhu. Za tohto stavu sa tiež navrhovateľ ani nemôže dovolávať odstránenia vád podania prostredníctvom § 41 ods. 2 O.s.p. Podľa § 95 ods. 1 O.s.p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene. V. 50. Najvyšší súd preto na tomto mieste musí zdôrazniť, že na základe uvedeného navrhovateľ nepreukázal splnenie jednej zo základných podmienok požadovaných zákonom pre existenciu nezákonného stavu, proti ktorému právny poriadok prostredníctvom 5. hlavy 5. časti Občianskeho súdneho poriadku poskytuje ochranu, a to že charakter zásahu je nezákonný. 51. Vzhľadom na hore uvedené skutkové zistenia a právne závery, ako aj na už spomenutú judikatúru Najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžz/1/2009, sp. zn. 8 Sžo/296/2008, sp. zn. 8 Sžz/3/2011 z 01.07.2011, či
sp. zn. 5Sžz/2/2013, pri vyhodnotení aktuálnosti ktorej Najvyšší súd nezistil žiaden relevantný dôvod, aby sa od nej odchýlil (napríklad zásadná zmena právneho prostredia, zistenie odlišného skutkového stavu alebo prijatie protichodného zjednocovacieho stanoviska), rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Podľa § 250v ods. 4 O.s.p. súd o takom návrhu rozhodne rozsudkom. Ak súd návrhu vyhovie, vo výroku rozsudku uvedie označenie orgánu, ktorému sa povinnosť ukladá, predmet a číslo správneho konania a lehotu, v ktorej má orgán verejnej správy túto povinnosť vykonať. Povinnosť spočíva v zákaze pokračovať v porušovaní práva navrhovateľa a v príkaze, ak je to možné, obnoviť stav pred zásahom. Ustanovenie § 250u platí rovnako. Súd návrh zamietne, ak nie je dôvodný alebo návrh nie je prípustný. 52. O práve na náhradu trov súdneho konania v prejednávanej veci rozhodol Najvyšší súd v súlade s § 250v ods. 5 O.s.p. a s prihliadnutím na subsidiárne pôsobiacu (§ 246c ods. 1 O.s.p. a čl. 2 ods. 2 ústavy) zásadu úspešnosti zakotvenú v § 146 O.s.p. Nakoľko navrhovateľ nebol úspešný a naopak orgán verejnej správy vo svojej procesnej obrane preukázal bez nutnosti zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa, že jeho nesúhlasná argumentácia s využitím právneho zastúpenia bola oprávnená, preto Najvyšší súd orgánu verejnej správy priznal právo na náhradu trov konania v nižšie uvedenej sume. 53. O práve na náhradu trov súdneho konania v prejednávanej veci rozhodol Najvyšší súd v súlade s § 250v ods. 5 O.s.p. a s prihliadnutím na subsidiárne pôsobiacu (§ 246c ods. 1 O.s.p. a čl. 2 ods. 2 ústavy) zásadu úspešnosti zakotvenú v § 146 O.s.p. Nakoľko navrhovateľ nebol úspešný a naopak orgán verejnej správy vo svojej procesnej obrane preukázal bez nutnosti zohľadniť dôvody hodné osobitného zreteľa, že jeho nesúhlasná argumentácia s využitím právneho zastúpenia bola oprávnená, preto Najvyšší súd orgánu verejnej správy priznal právo na náhradu trov konania v nižšie uvedenej sume. Podľa § 250v ods. 5 O.s.p. navrhovateľ má právo na náhradu trov konania, ak súd návrhu vyhovel. 54. Výška priznaných náhrad trov konania sa skladá : 1. Z náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré právny zástupca navrhovateľa listom z 18.02.2014 v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov vyčíslil a konajúci súd uznal : 1.1. Trovy právneho zastúpenia na konajúcom súde 1.1.1. prevzatie a príprava zastúpenia (13) ..... 1 úkon práv. pomoci 130,17 € 1.1.1.1. náhrada režijného paušálu 7,81 € 1.1.2. podanie návrhu (13) ...... 1 úkon práv. pomoci 130,17 € 1.1.2.1. náhrada režijného paušálu 7,81 € 1.1.3. pojednávanie (13) ...... 1 úkon práv. pomoci 130,17 € 1.1.3.1. náhrada režijného paušálu 7,81 € 1.1.4. vyjadrenie (13) ...... 1 úkon práv. pomoci 130,17 € 1.1.4.1. náhrada režijného paušálu 7,81 € 1.1.5. vyjadrenie (14) ...... 1 úkon práv. pomoci 134 € 1.1.5.1. náhrada režijného paušálu 8,04 € 1.1.6. pojednávanie (14) ...... 1 úkon práv. pomoci 134 € 1.1.6.1. náhrada režijného paušálu 8,04 € 2. daň z pridanej hodnoty (20%) .................. v sume
167,20 €
tzn. v celkovej sume 1.003,20 € 55. Nakoľko úspešný navrhovateľ bol zastúpený advokátom, je nutné podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť mu priznanú náhradu trov. Bližšie podrobnosti o spôsobe platenia a príslušné identifikačnú údaje oznámil právny zástupca listom zo dňa 18.02.2014, ktorý sa nachádza v súdnom spise. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok (§ 250v ods. 7 O.s.p.).