Advokáti.Digital
RozsudokNajvyšší súd SR15. 2. 2012plný text

Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/35/2011 z 15. 2. 2012

CitáciaRozsudok Najvyššieho súdu SR z 15. februára 2012, sp. zn. 2Sž/35/2011, ECLI:SK:NSSR:2012:9011010220.1

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Najvyšší súd 2Sž/35/2011 9011010220 15. 02. 2012 JUDr. Elena Kováčová ECLI:SK:NSSR:2012:9011010220.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Aleny Poláčkovej, PhD. v právnej veci navrhovateľa: MAC TV, s.r.o., Bratislava, Brečtanová 1 zastúpeného advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Drotárska cesta 102 proti odporcovi: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Bratislava, Dobrovičova 8, P.O.Box 155 o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia odporcu č. RP/93/2011 zo dňa 13.9.2011, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporcu č. RP/93/2011 zo dňa 13.9.2011 p o t v r d z u j e . Účastníci nemajú právo na náhradu trov konania. Navrhovateľ je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 66 € (šesťdesiatšesť eur) na účet Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vedený v Š., č. účtu X., variabilný symbol X. v lehote 10 (desať) dní od právoplatnosti tohto rozsudku. odôvodnenie: Odporca napadnutým rozhodnutím č. RP/93/2011 zo dňa 13.9.2011 (vydaným v správnom konaní č. 346-PLO/O-3237/2011) konštatoval porušenie povinnosti zo strany navrhovateľa ustanovenej v § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z. z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) tým, že v rámci programovej služby JOJ odvysielal dňa 5.3.2011 o cca 20:45 hod. a o cca 21:49 hod. upútavky na program Áno, šéfe!, a o cca 20:07, o cca 20:20, o cca 20:39, o cca 20:46, o cca 20:47, o cca 21:14, o cca 21:22, o cca 21:23, o cca 21:43, o cca 21:49, o cca 21:50, o cca 22:36 a o cca 22:49 hod., upútavky na program Šéfka a dňa 11.3.2011 o cca 00:16 upútavku na program Šéfka, ktoré neboli označené grafickým symbolom Jednotného systému označovania, čím došlo k nesprávnemu uplatneniu Jednotného systému označovania, za čo bola navrhovateľovi uložená sankcia - pokuta vo výške 700 € podľa § 64 ods. 1 písm. d/, § 67 ods. 3 písm. c/ zákona č. 308/2000 Z. z.. Podľa § 64 ods. 5 uvedeného zákona uložením sankcie nezaniká povinnosť, za ktorej porušenie sa sankcia uložila. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že účastník konania je podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. povinný zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania, ktorý je bližšie upravený vo vyhláške Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania (ďalej len „vyhláška č. 589/2007 Z. z.“). Upútavka je podľa § 1 ods. 6 vyhlášky č. 589/2007 Z. z. zložkou televíznej programovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie a programy. Upútavka ako iná zložka programovej služby musí byť označená príslušným grafickým symbolom

jednotného systému označovania po celý čas svojho vysielania. Upútavka sa označí totožným grafickým symbolom ako samotný program. Pre označovanie upútaviek grafickými symbolmi platia prísnejšie pravidlá ako pre označovanie zložiek programovej služby. Odporca v súvislosti s posudzovanými upútavkami posudzoval rozdiel medzi oznámením o vlastnom programe a upútavkou. Z definície upútavky je zrejmé, že je spracovaná tak, aby upútala pozornosť divákov na vysielanie konkrétneho programu. Naproti tomu oznámenie o vlastnom programe je zložkou programovej služby, ktorá obsahuje strohé informácie o čase a dni vysielania programu v rámci programovej služby vysielateľa a o jeho názve. Odvysielané komunikáty (špecifikované vyššie) vzhľadom na ich spracovanie posúdil odporca ako upútavky. Navrhovateľ upútavky neoznačil po celý čas ich vysielania grafickým symbolom. Tým porušil svoju povinnosť označiť upútavky príslušným grafickým symbolom jednotného systému označovania po celý čas ich vysielania, čo viedlo k porušeniu povinnosti podľa § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z.. Pri rozhodovaní o výške sankcie vychádzal zo závažnosti správneho deliktu (ktorú vyhodnotil ako minimálnu), z miery zavinenia (objektívna zodpovednosť navrhovateľa za správny delikt), z rozsahu a dosahu vysielania (navrhovateľ je multiregionálnym vysielateľom), z trvaní a následkov porušenia povinností (neoznačenie trvalo krátko - niekoľko sekúnd) a zo spôsobu porušenia povinnosti účastníkom konania. Odporca zároveň konštatoval, že pri naplnení skutkovej podstaty správneho deliktu nedošlo k získaniu bezdôvodného obohatenia. Na základe uvedeného odporca uložil navrhovateľovi sankciu vo výške 700 €, ktorá sa približuje k dolnej hranici zákonom stanoveného rozsahu (najnižšia sadzba je 663 €). Proti tomuto rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok, v ktorom navrhol rozhodnutie odporcu zrušiť, vec mu vrátiť na ďalšie konanie a uložiť žalovanému správnemu orgánu povinnosť nahradiť vysielateľovi (navrhovateľovi) trovy odvolacieho (zrejme mal na mysli súdneho preskúmavacieho) konania. Podľa jeho názoru je rozhodnutie odporcu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, nakoľko absentuje zákonné kritérium, pre ktoré odporca zaradil odvysielané komunikáty medzi upútavky. Uviedol, že odporca vyhodnotil komunikáty ako upútavky napriek skutočnosti, že v uvedených komunikátoch neboli odvysielané časti programov, na ktorých vysielanie upozorňovali. Ďalej uviedol, že odporca vec nesprávne právne posúdil, nakoľko nesprávne určil, že sa v prípade odvysielaných komunikátov jedná o upútavky, pričom tento svoj záver odôvodnil prítomnosťou záberov s vyobrazením hercov prípadne informácie o menách účinkujúcich osôb. Navrhovateľ považoval za neodôvodnený a nemajúci oporu v zákone výklad odporcu ustanovení zákona o vysielaní a retransmisii, ktorým dospel k záveru, že predpokladom posúdenia komunikátu ako oznámenia podľa § 37a ods. 2 uvedeného zákona je „strohosť“ informácie. Navrhovateľ v opravnom prostriedku poukázal aj na rozdielnu rozhodovaciu činnosť odporcu v totožných veciach - v týchto iných veciach odporca uložil sankciu za porušenie § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., následne došlo k zastaveniu konania v časti zo zákonného dôvodu podľa § 30 ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku, nakoľko odpadol dôvod konania (rozhodnutie RKZ/58/2011). Keďže v spomínaných rozhodnutiach, ktorými odporca konal s rovnakým skutkovým stavom aký predchádzal napadnutému rozhodnutiu v tejto veci v časti zastavil, absentuje odôvodnenie (pričom podľa navrhovateľa mal odporca v prvom rade meritórne rozhodnúť a určiť, že zákon porušený nebol), nie je navrhovateľovi zrejmé, podľa akého kľúča odporca pri rozhodovaní v jednotlivých prípadoch postupoval a postupuje. Navrhovateľovi nie je zrejmé, pre aký dôvod odporca postupuje v rovnakej veci rôzne a režim sankcionovania vysielateľa je preto nemožné považovať za zákonný, nakoľko je v priamom rozpore s garanciou právneho štátu, najmä s princípom právnej istoty (II. ÚS 34/95), a teda nespĺňa ani podmienku ústavnosti. Odporca v písomnom vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa navrhol napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že komunikáty špecifikované vo výroku jeho rozhodnutia zjavne naplnili definíciu upútavky, nakoľko propagovali vysielanie konkrétnych programov (určených ich názvom, časom a dňom vysielania) odvysielaním informácií súvisiacich so samotným programom vo forme spôsobilej propagovať tento program. Záver o spracovaní komunikátov do podoby spôsobilej propagovať konkrétny program bol odôvodnený verbálnou aj vizuálnou zložkou týchto komunikátov (napr. odvysielaním informácií o získaní prestížneho ocenenia hlavným protagonistom programu, záberov na hlavného protagonistu pri predvádzaní rôznych kúskov, replík protagonistov, vyjadrujúcich ich odhodlanie uspieť v súťaži...) a nielen poukazom na odvysielanie záberov na protagonistov alebo informácií o menách osôb (str. 7 až 9 odôvodnenia napadnutého rozhodnutia). Ďalej uviedol, že v napadnutom rozhodnutí (str. 6 a 7) sa vyporiadal aj s rozdielom medzi oznámením o vlastnom programe a upútavkou. Oznámenie o vlastnom programe obsahuje strohé informácie o názve programu, dni

a čase jeho vysielania. Komunikát, ktorý okrem toho obsahuje aj informácie spôsobilé propagovať konkrétny program je upútavkou. Posudzované komunikáty zjavne obsahovali aj informácie, ktoré boli spôsobilé propagačne pôsobiť na diváka a teda upútavali diváka na daný program. Preto bolo zákonnou povinnosťou navrhovateľa označiť posudzované upútavky rovnakým grafickým symbolom ako samotný program. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný (§ 246 ods. 2 písm. a/ Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z. z.) preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu ako aj postup, ktorý mu predchádzal a dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný. Vo veci rozhodol na pojednávaní rozsudkom, ktorý dňa 15. februára 2012 verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1 prvá veta Občianskeho súdneho poriadku). Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu súdneho spisu, ktorého súčasťou bol aj administratívny spis odporcu č. 346-PLO/O-3237/2011 vrátane zvukovo-obrazových záznamov (TV JOJ 5.3.2011 19.50 - 23.00, TV JOJ 10.3.2011 Črepiny 23.30) zistil, že odporca dňa 24.5.2011 začal správne konanie voči navrhovateľovi vo veci možného porušenia § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. v súvislosti s tým, že dňa 5.3.2011 odvysielal v rámci programovej služby JOJ upútavku na program Áno, šéfe! o cca 20:45 hod. a 21:49 hod. a upútavku na program Šéfka o cca 20:07, o cca 20:20, o cca 20:39, o cca 20:46, o cca 20:47, o cca 21:14, o cca 21:22, o cca 21:23, o cca 21:43, o cca 21:49, o cca 21:50, o cca 22:36 a o cca 22:49 hod. a dňa 11.3.2011 o cca 00:16 hod., ktoré neboli označené grafickým symbolom jednotného systému označovania, čím mohlo dôjsť k nesprávnemu uplatneniu jednotného systému označovania. Zároveň navrhovateľa vyzval na vyjadrenie sa k veci; právny zástupca navrhovateľa oznámenie o začatí správneho konania prevzal dňa 8.6.2011. V stanovisku z 26.8.2011 k správnemu konaniu uviedol, že identifikácia obsahu programu odporcu (zasadnutie dňa 30.8.2011) je nedostatočná a zmätočná, vysielateľ (navrhovateľ) konal v súlade so zákonom o vysielaní a žiadne jeho ustanovenie neporušil. Vec prejednal odporca na ústnom pojednávaní 13.9.2011. Skutkový stav v predmetnej právnej veci bol zistený na základe zvukovo-obrazových záznamov, keď upútavky, uvedené vyššie, boli odvysielané bez označenia grafickým symbolom jednotného systému označovania. V záujme ochrany maloletých a ich fyzického, psychického a morálneho vývinu bol zavedený jednotný systém označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby. Vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, tak ako to vyplýva z § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., sú povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený zákonom č. 343/2007 Z. z. o podmienkach evidencie, verejného šírenia a uchovávania audiovizuálnych diel, multimediálnych diel a zvukových záznamov umeleckých výkonov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (audiovizuálny zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 343/2007 Z. z.“). Jednotným systémom označovania je systém klasifikácie audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov poskytovaných prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a programov alebo iných zložiek programovej služby vekovou vhodnosťou z hľadiska ich neprístupnosti, nevhodnosti alebo vhodnosti pre vekovú skupinu maloletých do 7, 12, 15 alebo 18 rokov veku (§ 12 ods. 1 zákona č. 343/2007 Z. z.). Podrobnosti o jednotnom systéme označovania uvedených diel upravuje vyhláška č. 589/2007 Z. z.. Podľa § 6 ods. 5 citovanej vyhlášky programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, do 12 rokov, do 15 rokov alebo nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako vhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, od 7 rokov, do 12 rokov, od 12 rokov alebo od 15 rokov sa označujú grafickým symbolom jednotného systému označovania po celý čas vysielania týchto programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby v pravom alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky. Upútavka k programu sa označí totožným grafickým symbolom ako samotný program. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že pre programy a upútavky k programu platí rovnaký režim jednotného systému označovania. Preto ak sa program po

celý čas jeho vysielania označuje v pravom alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky grafickým symbolom (piktogramom) jednotného systému označovania, tak aj upútavka k programu po celý čas jej vysielania musí byť označená v pravom alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky grafickým symbolom (piktogramom) jednotného systému označovania. Pod celým časom vysielania treba rozumieť obsahovú jednotu programu, rovnako tak aj upútavky. V predmetnej právnej veci boli odvysielané upútavky na programy „Áno, šéfe!“ a „Šéfka“ v podobe, ktorá odporuje § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., § 12 zákona č. 343/2007 Z. z. a § 6 ods. 5 vyhlášky č. 589/2007 Z. z.. Uvedené upútavky neboli označené piktogramom jednotného systému označovania. Tým sa navrhovateľ dopustil správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená sankcia. Skutková podstata správneho deliktu bola riadne vymedzená vo výroku rozhodnutia odporcu spolu s uvedením hmotnoprávneho predpisu. Ukladanie pokút za správne delikty sa uskutočňuje v rámci úvahy správneho orgánu (diskrečná právomoc), zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu, v ktorom správny orgán v zákonom stanovených hraniciach uplatňuje svoju právomoc a určí výšku sankcie. Pri preskúmavaní správnych rozhodnutí o uložení peňažnej sankcie, správny súd nepreskúmava len zákonnosť použitia správnej úvahy (§ 245 ods. 2 OSP), ale aj jej správnosť. Voľná správna úvaha neznamená ľubovôľu správneho orgánu, pretože je obmedzená určitými hranicami a môže sa pohybovať v určitom, zákonom vymedzenom rozsahu. V predmetnej právnej veci odporca sa zaoberal všetkými okolnosťami ovplyvňujúcimi uloženie sankcie a jej výšky (závažnosti správneho deliktu, z miery zavinenia, z rozsahu a dosahu vysielania, z trvaní a následkov porušenia povinností a zo spôsobu porušenia povinnosti účastníkom konania), ktoré podrobne odôvodnil. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto konštatuje, že použitie správnej úvahy pri ukladaní sankcie nevybočilo zo zákonných hraníc a uložená sankcia plní individuálnu, generálnu, výchovnú, preventívnu a represívnu funkciu. Najvyšší súd Slovenskej republiky k námietke navrhovateľa ohľadom rozhodovacej činnosti odporcu v skutkovo podobných veciach uvádza, že jeho úlohou nie je in abstracto posudzovať rozhodovaciu činnosť odporcu. Navrhovateľ v opravnom prostriedku nešpecifikoval, o aké iné rozhodnutia odporcu ide, nešpecifikoval skutkový stav v týchto iných veciach (o aké porušenie právnych predpisov malo ísť, prípadne skutkovú vetu správneho deliktu), rozhodnutia odporcu ani nepriložil. Túto námietku Najvyšší súd Slovenskej republiky vyhodnotil ako abstraktnú bez možnosti k nej sa vyjadriť pre nedostatok dôkazov predložených navrhovateľom. Vychádzajúc z uvedených skutočností Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 250q ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku rozhodnutie odporcu č. RP/93/2011 zo dňa 13.9.2011 potvrdil, pretože v postupe a rozhodnutí odporcu nezistil porušenie zákona. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 250k ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, keď neúspešnému navrhovateľovi ich náhradu nepriznal a odporcovi náhrada trov konania neprináleží. Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za konanie o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. c/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí prílohu k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a o poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov, a to v lehote 10 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Navrhovateľovi vznikla poplatková povinnosť podľa § 2 ods. 4 druhá veta citovaného zákona, pretože podal opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebol úspešný. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

Rozhodnutia k rovnakým ustanoveniam