Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Najvyšší súd 2Sž/5/2015 9015010029 22. 03. 2017 JUDr. Elena Kováčová ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1
Rozhodnutie Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci navrhovateľa: MAC TV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre vysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, Bratislava, v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015, takto rozhodol: Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . Navrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na bankový účet podľa priloženého platobného predpisu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. odôvodnenie: Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015 ako orgán príslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“) uložila navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z. pokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a) uvedeného zákona vo výške 6 000 € za porušenie povinností ustanovených v § 20 ods. 3 a § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. navrhovateľ podľa odporkyne porušil tým, že na programovej službe JOJ odvysielal dňa 19. septembra 2014 - o cca 20:54:23 hod., 21:30:56 hod., 21:52:55 hod., 22:44:16 hod., 22:50:40 hod., 23:33:18 hod. a 23:54:23 hod. upútavky na program Útek zo Sibíri, ktoré neoznačil totožným grafickým symbolom ako samotný program vysielaný dňa 20. septembra 2014 o cca 20:31 hod. na programovej službe JOJ, - o cca 21:30:26 hod. a 22:57:51 hod. upútavku na program Výkupné, ktorú neoznačil totožným grafickým symbolom ako samotný program vysielaný dňa 21. septembra 2014 o cca 22:42 hod. na programovej službe JOJ, čím nesprávne uplatnil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej republiky č. 589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania audiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo iných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení neskorších predpisov (ďalej len „Jednotný systém označovania“). Povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. podľa odporkyne navrhovateľ porušil tým, že program Bournovo ultimátum odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 19. septembra
2014 o cca 20:35 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát. Rada v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísala skutkový priebeh každého čiastkového skutku a procesné úkony vykonané v priebehu správneho konania. V odôvodnení rozhodnutia Rada poukázala na kolíziu ústavného práva na slobodu prejavu a iných právom chránených záujmov. Sloboda prejavu nie je absolútna a je možné je obmedziť na základe kumulatívneho splnenia troch podmienok. Obmedzenie musí vyplývať zo zákona (požiadavka legality), musí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (požiadavka proporcionality) a musí sledovať legitímny cieľ (požiadavka legitimity), ktorý vyplýva z ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ústava SR zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia slobody prejavu taxatívne, ako ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu verejného zdravia, mravnosti. Požiadavka zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený osobitným predpisom, zakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z.z., vychádza z potreby ochrany maloletého diváka pred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, a teda vychádza z potreby ochrany mravnosti - záujmu chráneného Ústavou SR. Táto požiadavka je jednoznačne zakotvená v právnom poriadku SR. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou nedospelých osôb, a to na základe zákona, konkrétne ustanoveniami § 20 zákona č. 308/2000 Z. z. Podmienka legality a legitimity obmedzenia slobody prejavu je teda nepochybne naplnená. Proporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie slobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom, v tomto prípade zakotvením ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Keďže zákonodarca využil ústavné splnomocnenie (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) na zakotvenie tohto obmedzenia formou zákona, je potrebné považovať tento princíp za zachovaný. Rade neprináleží zachovanie proporcionality v tejto rovine skúmať. Druhou rovinou proporcionality je obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných ustanovení v konkrétnom prípade. Aplikácia ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. obmedzujúceho slobodu prejavu je teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci skutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať. V tomto konkrétnom prípade by mala byť sloboda prejavu obmedzená v dôsledku vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinnosti vysielateľa (zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania) zakotvenej v ustanovení § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. sledujúc legitímny cieľ ochranu mravnosti. S poukazom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a ustanovenia § 6 ods. 5 a § 1 ods. 6 Jednotného systému označovania rada uviedla, že je povinnosťou vysielateľa označiť upútavku rovnakým grafickým symbolom akým je označený samotný program, na ktorého vysielanie upútavka divákov upozorňuje. Z definície upútavky podľa § l ods. 6 Jednotného systému označovania vyplýva, že je formou vlastnej propagácie, ale je definovaná užšie. Pre označovanie upútaviek grafickými symbolmi podľa Jednotného systému označovania platia prísnejšie pravidlá ako pre označovanie zložiek programovej služby, ktoré napĺňajú iba definíciu vlastnej propagácie alebo ktoré predstavujú oznámenie o vlastnom programe, nakoľko upútavky sa označujú rovnakým grafickým symbolom ako programy, na ktorých vysielanie upozorňujú, bez ohľadu na to, či obsahujú klasifikačné kritéria opodstatňujúce označenie upútavky daným grafickým symbolom. Opodstatnenosť prísnejších kritérií je možné dôvodiť primárnym cieľom upútavky, a tým je upútať diváka, strhnúť a udržať jeho pozornosť na konkrétny program (napr. odvysielaním zaujímavých sekvencií filmu) tak, aby si divák naplánoval jeho sledovanie. V rámci upútavky sú preto divákovi sprostredkované informácie o názve programu, presnom čase a dni jeho odvysielania, na základe ktorých je potom divák schopný identifikovať, resp. rozpoznať vybraný program, príp. inú časť vysielania a naplánovať si jeho sledovanie. S tým úzko súvisí aj povinnosť vysielateľa označiť upútavku totožným grafickým symbolom ako samotný program, v dôsledku čoho sa divák (rodič resp. iná osoba zodpovedná za maloletých) vie rozhodnúť, či nechá pri sledovaní vybraného programu maloleté dieťa pred televíznou obrazovkou.
Podľa odporkyne je vo verejnom záujme chrániť maloletého diváka, ktorý patrí vzhľadom k jeho vyššej senzitivite, menšej schopnosti vytvárania si kritického odstupu od obsahu programu, ako aj nedostatočnej životnej skúsenosti v porovnaní s dospelým divákom k viac ohrozenej skupine prijímateľov. Upútavky na program Útek zo Sibíri boli dňa 19. septembra 2014 o cca 20:54:23 hod., 21:52:55 hod., 22:50:40 hod. a 23:54:23 hod. odvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného systému označovania. Upútavky na program Útek zo Sibíri odvysielané dňa 19. septembra 2014 o cca 21:30:56 hod., 22:44:16 hod. a 23:33:18 hod. boli označené grafickým symbolom Jednotného systému označovania ako program nevhodný pre maloletých do 15 rokov. Program, ktorého vysielanie bolo predmetnými upútavkami propagované (Útek zo Sibíri) bol počas jeho vysielania označený grafickým symbolom Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov. Upútavky na program Výkupné boli dňa 19. septembra 2014 o cca 21:30:26 hod. a 22:57:51 hod. odvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného systému označovania. Program, ktorého vysielanie bolo predmetnými upútavkami propagované (Výkupné) bol počas jeho vysielania označený grafickým symbolom Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov. Navrhovateľ mal upútavky na programy Útek zo Sibíri a Výkupné označiť rovnakým grafickým symbolom Jednotného systému označovania ako samotné programy, čiže ako nevhodné pre maloletých do 12 rokov v prípade upútaviek na program Útek zo Sibíri a ako nevhodné pre maloletých do 15 rokov v prípade upútavky na program Výkupné. Pokiaľ išlo o porušenie ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., odporkyňa k tomu v odôvodnení rozhodnutia uviedla, že uvedené ustanovenie určuje, koľko reklamných prerušení možno zaradiť počas vysielania audiovizuálneho diela, pričom z neho jednoznačne nevyplýva, či sa má za trvanie audiovizuálneho diela považovať čistý čas diela (t.j. len trvanie audiovizuálneho diela bez reklamných prerušení) alebo jeho hrubý čas (t.j. vrátane reklamných prerušení). Európsky súdny dvor sa k tejto otázke vyjadril v rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-6/98, kde vyslovil názor, že ustanovenie, ktoré ukladá obmedzenia pri výkone slobôd, ako je napr. sloboda poskytovania služieb televízneho vysielania, musí tieto obmedzenia vyjadrovať jednoznačne. Vzhľadom na nejednoznačnosť tohto ustanovenia (pôvodne článok 11 smernice č. 89/552/EHS, v súčasnosti článok 20 smernice o AVMS, ktorého obdobou je § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.) dospel Európsky súdny dvor k záveru, že toto ustanovenie je potrebné vykladať spôsobom, ktorý je pre vysielateľa menej obmedzujúci, trvaním audiovizuálneho diela je preto potrebné rozumieť jeho hrubý čas (teda čas programu + čas reklamných prerušení). Zo znenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek. Program Bournovo ultimátum odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 19. septembra 2014 o cca 20:35 hod obsahoval štyri kompletné 30-minútové časové úseky a piaty časový úsek, ktorý trval cca 26 minút a 28 sekúnd. Zo záznamu vysielania vyplýva, že účastník konania toto audiovizuálne dielo prerušil zaradením reklamy päťkrát, každý 30-minútový časový úsek raz a tiež prerušil raz aj piaty časový úsek, ktorý netrval 30 minút. V predmetnom audiovizuálnom diele teda počet reklamných prerušení prevýšil počet kompletných 30-minútových časových úsekov, čo je v rozpore s § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Proti uvedenému rozhodnutiu podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne žiadal náhradu trov konania. V dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo správne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Navrhovateľ uviedol, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznamy z vysielania programu a prepis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s § 34 ods. 2 a 4 a § 22 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) vytýkal Rade, že ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov, resp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami správneho poriadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, akým spôsobom sa Rada s podkladmi rozhodnutia oboznámila. Podľa navrhovateľa sa členovia Rady so záznamami vysielania nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto dôkazy nevykonali. Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu z vysielania je možné považovať za špecifickú formu ohliadky podľa § 38 správneho poriadku. Zápisnica z vykonania dôkazu je objektívnym popisom priameho pozorovania, formalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje najmä súhrn formálnych údajov miesta, času a označenia úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis priebehu predmetného úkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa ustanovení Správneho poriadku. Vykonávanie dôkazov, v prípade, ak nejde o ich vykonanie na ústnom pojednávaní s účastníkom konania, nemôže prebiehať „kabinetným“ spôsobom a už vôbec nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu zamieňať/stotožňovať/ nahrádzať napr. s prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady, či prerozprávanou/prepísanou analýzou obsahu záznamov z vysielania jedného člena Rady alebo zamestnanca kancelárie Rady. V danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu Najvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. 4. 2012. Uviedol, že ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať počas celého konania absolútne pasívna, nevyjadrovať, sa ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko správny orgán zaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie povinnosti vysielateľa preukáže bez dôvodných pochybností. Napriek tomu však nečinný nezostal a Rade zaslal vyjadrenie, v ktorom naznačil, že priložený prepis/popis skutkového stavu neopovažuje za autentický. Tento popis/prepis nebol získaný zákonným spôsobom, ale je len „popísaným papierom“, u ktorého absentuje vyhotovenie vo forme zápisnice. Prepis/popis skutkového stavu nie je datovaný, podpísaný, opečiatkovaný a nie je z neho zrejmé kto a akým spôsobom ho vyhotovil a čo má tento dokument predstavovať, a akú výpovednú hodnotu v konaní má predstavovať. Navrhovateľ Radu vyslovene upozornil na skutočnosť, že záznamy z vysielania je povinná vykonať zákonným spôsobom a o ich vykonaní vyhotoviť zápisnicu v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku. Rada v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uvedenú požiadavku navrhovateľa zhadzuje, ako „nepodložené tvrdenie, ktoré je navyše zavádzajúce“. Mal za to, že ak by súd pripustil správnosť záveru Rady, že nie je povinná o vykonaných dôkazoch vyhotovovať zápisnicu hoci jej to exaktne a bez výnimky ukladá § 21 ods. 1 správneho poriadku, vytvoril by tým veľmi nebezpečný a udržateľný precedens v neprospech účastníkov správnych konaní vedených Radou. Poukazom na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v zmysle ktorej súčasťou administratívneho spisu musí byť aj zápisnica o hlasovaní jednotlivých členov Rady v správnom konaní, uviedol že vyhotovovanie zápisnice po vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady a jej absencia sa nemôže aj s ohľadom na § 21 ods. 1 správneho poriadku považovať za zákonný postup Rady. Ďalej navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci - nenaplnenie kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do práva na slobodu prejavu. Hlavným a jediným účelom ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., na ktorý sa Rada mnohokrát sama odvoláva, je výlučne ochrana maloletých divákov pred nežiaducim obsahom televízneho vysielania. Túto skutočnosť Rada potvrdzuje aj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Rada si však nepochopiteľne protirečí, kedy v odôvodnení tvrdí, že účelom tohto ustanovenia nie je ochrana maloletých divákov, ale informovanie rodičov o vekovej vhodnosti konkrétnej zložky programovej služby. Podľa navrhovateľa sa jedná o účelovú argumentáciu Rady, ktorá má za cieľ nad rámec svojej právomoci rozširovať legitímny cieľ zákonodarcu sledovaný predmetným ustanovením. Rada je povinná preukázať splnenie kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu vysielateľa. Podľa navrhovateľa kritérium legality Rada nijako neodôvodnila, ani neskúmala. Kritérium legitimity Rada presne nešpecifikovala, pričom na základe vyššie uvedených protirečivých vyjadrení
nevie presne vymedziť legitímny cieľ sledovaný zákonodarcom. Navrhovateľ zastáva názor, že ani s kritériom legitimity a proporcionality sa Rada nevysporiadala. Podľa názoru navrhovateľa podmienka proporcionality, t.j. naliehavej spoločenskej potreby na obmedzení slobody prejavu, nebola splnená pri žiadnom z Radou tvrdených porušení ustanovení Jednotného systému označovania, a to § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania. Požiadavka označovania všetkých zložiek programovej služby rovnakým grafickým symbolom vhodnosti, ako samotný vysielaný program nie je proporcionálna, pretože neexistuje naliehavá spoločenská potreba, aby došlo k takému obmedzovaniu slobody prejavu a majetkových práv vysielateľa. Poukázal na skutočnosť, že prostredie internetu nie je absolútne zo strany štátu regulované a populácia často krát mladšia ako 15 rokov veku má možnosť a oboznamuje sa s obsahom ďaleko neprístupnejším, ako bol údajne navrhovateľom odvysielaný obsah programovej služby. Navrhovateľ preto nevidí naliehavú spoločenskú potrebu na zasahovaní do jeho slobody prejavu. Poukázal tiež na ďalšie zdroje, z ktorých je maloletým prístupný nevhodný audiovizuálny obsah (televízne vysielanie zahraničných vysielateľov, filmová produkcia na DVD, filmová produkcia v kinách, audiovizuálne mediálne služby na požiadanie), ktoré nie sú regulované. Podľa navrhovateľa odporkyňa v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že povinnosti voči prevádzkovateľom retransmisie rovnako uplatňuje ako voči vysielateľom. Navrhovateľ preto vyzval radu na predloženie aspoň troch rozhodnutí, ktorými sankcionovala prevádzkovateľa retransmisie za porušovanie povinnosti označovania programov príslušnými piktogramami vhodnosti. Povinnosť označovať vysielané programy grafickým symbolom Jednotného systému označovania Rada uplatňuje len voči slovenským prevádzkovateľom televíznych staníc, čo navrhovateľ považuje za diskrimináciu, nakoľko diváci na území Slovenskej republiky sa oboznamujú aj s obsahom ostatných zahraničných televíznych staníc. Navrhovateľ považuje za neproporcionálne ustanovenie o povinnosti označovať upútavky totožným symbolom, akým je označený samotný program. Primárnym legitímnym cieľom je ochrana maloletého diváka pred sprístupňovaním nevhodného obsahu. Ak textové informácie o vlastnom programe neobsahujú žiaden nevhodný obsah, je neproporcionálne vyžadovať, aby boli označené akýmkoľvek symbolom, nakoľko vzhľadom na skutočnosť, že maloletému divákovi nie je sprístupnený nevhodný obsah, ani len nehrozí, že by mohlo dôjsť k narušeniu vývinu maloletého diváka, preto je predmetná povinnosť disproporčná k sledovanému legitímnemu cieľu. Navrhovateľ zdôraznil, že televízne vysielanie je počas denného cyklu prijímané rôznymi vekovými skupinami, avšak neexistuje naliehavá spoločenská potreba na tom, aby vysielanie oznámení o vlastnom programe vo forme upútaviek na program, ktorý má byť vysielaný v inom čase bolo obmedzené tzv. časovou oponou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Jednotného systému označovania. Podľa názoru navrhovateľa označovanie programov Jednotným systémom označovania má mať vo svojej podstate len odporúčací charakter, pričom zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin maloletých majú predovšetkým rodičia alebo zákonní zástupcovi. Nie je v demokratickej spoločnosti nevyhnutnou spoločenskou potrebou, aby zodpovednosť za správnu výchovu maloletých štát prenášal z rodičov a zákonných zástupcov na yysielateľa ako podnikateľský subjekt súkromného práva. Odporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Uviedla, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že Rade zaslal vyjadrenie k predmetu správneho konania. Navrhovateľ bol odporkyňou vyzvaný v oznámení o začatí správneho konania, aby sa vyjadril k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní a navrhol dôkazy, čo však neurobil. Súčasťou oznámenia o začatí správneho konania bolo aj poučenie, podľa ktorého, pokiaľ účastník konania svoje procesné práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť, ak zhromaždené doklady a dôkazy sú dostačujúce, aj bez jeho stanoviska. K namietanej nezákonnosti vykonania dôkazu uviedla, že spochybnenie sledovania záznamov vysielania členmi Rady nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len
nepodloženými zavádzajúcimi tvrdeniami. Z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania - je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím. Súhlasila s tvrdením navrhovateľa, že písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou o vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom zásady písomnosti správneho konania, keď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu skutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej podobe je zachytený len v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho konania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť do písomnej podoby. Odporkyňa poukázala na to, že navrhovateľ nenamieta rozpor medzi skutkovým stavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania. Pokiaľ išlo o rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010, na ktoré poukazoval navrhovateľ, odporkyňa k tomu uviedla, že Rada pro rozhlasové a televizní vysílaní vo svojom vyjadrení v uvedenom konaní uviedla, že úkon výkonného orgánu Rady pro rozhlasové a televizní vysílaní je potrebné považovať za úkon samotnej Rady pro rozhlasové a televizní vysílaní. Odporkyňa však striktne rozlišuje medzi Kanceláriou Rady a Radou samotnou, pričom ich činnosť nie je možné zamieňať. Kancelária Rady podľa § 13 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vykonáva administratívne a technické činnosti Rady. Medzi ne patrí napr. vyhotovovanie prepisov vysielania (s ktorými sú všetci členovia Rady oboznámení ešte pred prípadným začatím správneho konania, a teda k nim môžu vzniesť akékoľvek námietky), zabezpečenie podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, právna analýza a podobne. Názor zamestnancov Kancelárie Rady však nie je pre členov Rady absolútne záväzný a v každom konkrétnom prípade môžu meritórne rozhodnúť vždy jedine členovia Rady, a to po preskúmaní všetkých získaných podkladov. Odporkyňa je toho názoru, že záznam vysielania je obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú, príp. iba zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči. Podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v prípade záznamu vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, následne sa oboznámi s jeho obsahom, čiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané. Rovnako ako v prípade listiny, ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho obsahom je možné sa oboznámiť len jeho zhliadnutím. Poukázala na to, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu byť len veci hmotnej povahy, pričom v prípade záznamu vysielania má hmotnú povahu len dátový nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané. To, že Rada zhliadne záznam vysielania, ešte neznamená, že Rada týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú povahu. Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah. Nebol teda dôvod, aby Rada o zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu. Odporkyňa ďalej vo vyjadrení poukázala na to, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že podľa napadnutého rozhodnutia Rady porušil ustanovenie § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že nesprávne uplatnil § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania. Rada navrhovateľa sankcionovala za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že nesprávne uplatnil § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania. Odporkyňa zdôraznila, že v napadnutom rozhodnutí neuvádza, že ochrana maloletých divákov pred nežiaducim obsahom televízneho vysielania je jediným účelom ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. V napadnutom rozhodnutí Rada poukazuje aj na to, že na základe označenia upútavky totožným grafickým symbolom ako samotný program sa divák (rodič resp. iná osoba zodpovedná za maloletých) vie rozhodnúť, či nechá maloleté dieťa sledovať vybraný program. Práve tým dochádza k ochrane maloletých divákov, nakoľko bez správneho označenia zložiek programovej služby by rodičia nevedeli posúdiť, či sú vhodné pre ich maloleté deti. Čo sa týka kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu, Rada sa so všetkými tromi kritériami vyrovnala v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ navrhovateľ spochybňuje naliehavú spoločenskú potrebu, a teda opodstatnenie modelu označovania programov v televíznom vysielaní podľa vekovej vhodnosti, túto rovinu proporcionality predmetnej zákonnej povinnosti (obmedzenia slobody prejavu) skúmal už zákonodarca pri jej zavedení. Odporkyňa tiež poukázala na to, že obdobné
modely označovania televíznych programov sú zavedené vo väčšine štátov Európskej Únie, z čoho je zrejmé, že viacero európskych zákonodarcov je naopak presvedčených, že aj v súčasnosti pretrváva naliehavá spoločenská potreba pre označovanie programov v televíznom vysielaní podľa vekovej vhodnosti. Pokiaľ ide o námietku ohľadom chýbajúcej regulácie internetu zo strany štátu, odporkyňa uviedla, že v súčasnosti je oblasť internetu regulovaná len čiastočne, a to len oblasť AVMS tých prevádzkovateľov, ktorí spadajú pod reguláciu Rady. Táto skutočnosť je však vo vzťahu k predmetu správneho konania, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, irelevantná. Navrhovateľ ako vysielateľ je povinný riadiť sa zákonom č. 308/2000 Z.z. a plniť povinnosti v ňom stanovené. Zvyšovanie vplyvu internetu napr. na maloletých môže v budúcnosti priniesť zvýšenie jeho regulácie, príp. aj zníženie regulácie televízneho vysielania. Uvedené je však v kompetencii Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj Európskeho parlamentu. Skutočnosť, že iný členský štát Európskej Únie (napr. Česká republika) nepovažuje za potrebné uplatňovať v rámci svojej jurisdikcie systém označovania programov podľa vekovej vhodnosti, môže súvisieť napr. aj so spôsobom, akým vysielatelia v danej krajine svoje podnikanie prevádzkujú. V prípade vysokej prirodzenej spoločenskej zodpovednosti vysielateľov nemusí byť potrebné zavedenie a uplatňovanie dodatočných systémov pre informovanie rodičov. Bez ohľadu na konkrétnu motiváciu danej krajiny, samotný fakt, že sú v rámci Slovenskej republiky dostupné programy vysielateľov spadajúcich pod jurisdikciu Českej republiky alebo inej krajiny členského štátu EÚ, ktorí nie sú povinní označovať svoje vysielanie piktogramami vekovej vhodnosti, v žiadnom prípade nezakladá ústavnoprávnu prekážku voči uplatňovaniu takéhoto systému na vysielanie vysielateľov spadajúcich pod jurisdikciu Slovenskej republiky. Navrhovateľ tiež uvádza, že Rada v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že povinnosti voči prevádzkovateľom retransmisie uplatňuje rovnako ako voči vysielateľom. Rada nikde v napadnutom rozhodnutí uvedené netvrdí a nevidí ani relevanciu tohto argumentu vo vzťahu k predmetnej veci. Povinnosť označiť upútavku k programu totožným grafickým symbolom ako samotný program (§ 6 ods. 5 Jednotného systému označovania) vyplýva z potreby relevantného informovania rodičov o vekovej vhodnosti jednotlivých programov. Rodič musí dostať informáciu o vekovej vhodnosti programu bez ohľadu na vhodnosť obsahu samotnej upútavky. Táto povinnosť je úplne jednoznačná a pri jej plnení nemôže mať navrhovateľ pochybnosti o tom, akým spôsobom má upútavku označiť. Z tohto dôvodu nie je v tomto prípade skúmanie proporcionality opodstatnené. Podstatná je skutočnosť, že navrhovateľ je povinný označiť upútavku na program rovnakým označením, aké si sám zvolil aj pre daný program. V prípade, ak sú povinnosti vysielateľa stanovené zákonom jednoznačne, tak ako tomu je v prípade ustanovenia § 6 ods. 5 druhá veta Jednotného systému označovania, nie je Rade ponechaný priestor pre hľadanie spôsobu, akým je možné dosiahnuť legitímny cieľ spôsobom, ktorý je pre povinný subjekt menej zasahujúci do jeho práv. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v zmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom súdnictve a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom súdnictve. Podľa § 492 ods. 1 Správneho súdneho poriadku konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Rady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a mu predchádzajúce správne konania postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 250l a nasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí zástupcov účastníkov konania na pojednávaní, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa nie je dôvodný.
Právny zástupca navrhovateľa na pojednávaní súdu uviedol, že trvá na dôvodoch uvedených v podanom opravnom prostriedku. Žiadal opravnému prostriedku vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Zároveň ako nový dôvod pre zrušenie rozhodnutia Rady vyslovil návrh na spojenie konaní vo veciach vedených na Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, a to z dôvodu, že sa jedná o súbeh skutkov z hľadiska časovej súvislosti a totožnosti subjektu, objektu, následkov a spôsobu. Namietal, že odporkyňa v konaní nepostupovala v súlade s princípmi správneho trestania a neaplikovala absorpčnú zásadu, ale uložila samostatné sankcie za delikty, ktoré mala posudzovať v súbehu a uložiť jednu sankciu. Odporkyňa na pojednávaní súdu zotrvala na písomných dôvodoch uvedených vo svojom vyjadrení k opravnému prostriedku a navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Najvyšší súd Slovenskej republiky návrhu navrhovateľa na spojenie vecí vedených na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015 nevyhovel, nakoľko v takom postupe, s poukazom na ustanovenie § 112 O.s.p., nevidel naplnenie zásady hospodárnosti konania, keďže vo všetkých uvedených konaniach bolo nariadené a aj sa konalo pojednávanie v ten istý deň, 22. marca 2017 (keď navrhovateľ vyslovil návrh na spojenie vecí). Najvyšší súd tiež zohľadnil, že navrhovaným spojením veci na spoločné konania by došlo k zásahu do práva účastníkov na prejednanie veci zákonným sudcom (§ 3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) poukázal na odlišné zloženie senátov najvyššieho súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 2 Sž 5/2015 a 2 Sž 7/2015 na jednej strane a vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Sž 5/2015 na strane druhej. Úlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne, ktorým rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. tým, že odvysielal upútavky na program Útek zo Sibíri a upútavku na program Výkupné, ktoré neoznačil totožným grafickým symbolom ako samotné programy, čím nesprávne uplatnil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému označovania. Napadnutým rozhodnutím tiež odporkyňa rozhodla, že navrhovateľ porušil aj povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., nakoľko program Bournovo ultimátum odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 19. septembra 2014 o cca 20:35 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát. Nakoľko navrhovateľ vo svojom opravnom prostriedku voči uloženiu sankcie za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. nenamietal, v tejto časti preskúmal najvyšší súd napadnuté rozhodnutie len z dôvodov, na ktoré prihliada bez ohľadu na žalobné námietky (§ 250j ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.), pričom žiaden dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia nenašiel. Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Podľa § 5 ods.1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona podľa § 14a. Podľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú vysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie
povinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa osobitného predpisu (ďalej len "jednotný systém označovania"). Podľa § 1 ods. 6 Jednotného systému označovania obsah každého audiovizuálneho diela, multimediálneho diela, programu poskytovaného prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, programu alebo inej zložky televíznej programovej služby sa klasifikuje samostatne; to neplatí pre zložku televíznej programovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie pozornosti verejnosti na vlastné vysielanie a programy (ďalej len "upútavka"). Obsah každej časti seriálu, série alebo cyklu sa klasifikuje osobitne. Podľa § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, do 12 rokov, do 15 rokov alebo nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov a programy alebo iné zložky televíznej programovej služby klasifikované ako vhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, od 7 rokov, do 12 rokov, od 12 rokov alebo od 15 rokov sa označujú grafickým symbolom jednotného systému označovania po celý čas vysielania týchto programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby v pravom alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky. Upútavka k programu sa označí totožným grafickým symbolom ako samotný program. Podľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. Podľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. Podľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej služby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej programovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo iných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo iných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20 ods. 5). Podľa § 71 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní. Podľa § 3 ods.1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 22 ods.1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o vykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny orgán spíše zápisnicu. Podľa § 32 ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.
Najvyšší súd nemohol prihliadnuť na námietku navrhovateľa, že rada nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania, resp. nevyhotovila zápisnicu o vykonaní tohto dôkazu. V rámci ohliadky správny orgán získava poznatky, ktoré dokazujú alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť, pričom ohliadku možno vykonať iba na vec majúcu hmotný charakter. Z charakteru záznamu vysielania, kde hmotnú povahu má len technický nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané, vyplýva, že tento dôkaz sa nevykonáva formou ohliadky. Pokiaľ ide o namietanú absenciu zápisnice o vzhliadnutí vysielania, najvyšší súd uvádza, že z gramatického výkladu § 22 správneho poriadku je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré úkony v konaní bude považovať za dôležité, a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom stanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp. konaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice spočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných dôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a správny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5. Vzhľadom k tomu, že s obrazovo-zvukovým záznamom vysielania sa nedá oboznámiť inak ako jeho vzhliadnutím, a že obsah posudzovaných záznamov vysielania je okrem iného aj súčasťou odôvodnenia rozhodnutia rady, nemožno len na základe ničím nepodloženého tvrdenia navrhovateľa dospieť k záveru, že rada sa neoboznámila s posudzovaným vysielaním jeho bezprostredným vzhliadnutím. Neexistencia zápisnice o vykonaní úkonu správnym orgánom (vzhliadnutí posudzovaného záznamu vysielania) nepredstavuje takú vadu v procesnom postupe rady, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K tomuto záveru dospel najvyšší súd aj s ohľadom na to, že obsah posudzovaných záznamov navrhovateľ v správnom konaní, ani v súdnom preskúmavacom konaní vôbec nenamietal (pričom záznam vysielania ako aj jeho písomný prepis/popis mu bol zaslaný spolu s oznámením o začatí správneho konania) a najvyšší súd po oboznámení sa so záznamom vysielania tiež nenašiel rozpor s jeho opisom v napadnutom rozhodnutí. Najvyšší súd nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že vyhotovovanie zápisnice o vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady. Vychádzajúc z účelu a charakteru zápisníc zápisnica o vykonanom dôkaze svedčí o skutočnosti relevantnej pre vydanie rozhodnutia vo veci, pričom zápisnica o hlasovaní členov Rady svedčí o tom, ako rozhodovali jednotliví členovia Rady, a preto pre preukázanie prijatia rozhodnutia Radou plní funkciu zásadného významu, pričom jej absencia v administratívnom spise by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. K tvrdeniu navrhovateľa, že v správnom konaní zaslal Rade vyjadrenie, v ktorom naznačil, že priložený prepis/popis skutkového stavu neopovažuje za autentický, najvyšší súd uvádza, že z administratívneho spisu vyplýva presný opak, teda, že navrhovateľ sa aj napriek výzve správneho orgánu na podanie stanoviska a navrhnutie dôkazov v priebehu správneho konania k predmetu konania nevyjadril. Navrhovateľ svoje tvrdenie, že odporkyni zaslal svoje vyjadrenie, v konaní pred najvyšším súdom žiadnym spôsobom nepreukázal. Následne sú tiež zavádzajúce a nepravdivé tvrdenia navrhovateľa o reakcii odporkyne na údajne zaslané vyjadrenie navrhovateľa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V napadnutom rozhodnutí sa navrhovateľom tvrdené reakcie odporkyne nenachádzajú. Najvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci správnym orgánom. Navrhovateľ bol sankcionovaný za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., teda za nesprávne uplatňovanie Jednotného systému označovania. Jednotný systém označovania obsahuje viaceré povinnosti, ktoré je vysielateľ povinný splniť pri vysielaní jednotlivých zložiek programovej služby z hľadiska informovania rodičov o vekovej vhodnosti týchto zložiek programovej služby pre maloletých. Povinnosť, ktorú v prejednávanej veci navrhovateľ porušil, je ustanovená v § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému označovania a jedná sa o povinnosť označiť upútavku k programu totožným grafickým symbolom ako samotný program. Skutkový priebeh posudzovaného vysielania navrhovateľ nenamietal, a pokiaľ ide o jeho právne posúdenie, najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom vysielania zhodne so závermi odporkyne dospel k záveru, že navrhovateľ jednoznačne porušil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému označovania.
Upútavky na program Útek zo Sibíri boli odvysielané buď bez označenia grafickým symbolom Jednotného systému označovania (v čase o cca 20:54:23 hod., 21:52:55 hod., 22:50:40 hod. a 23:54:23 hod.) alebo boli označené ako program nevhodný pre maloletých do 15 rokov (v čase o cca 21:30:56 hod., 22:44:16 hod. a 23:33:18 hod.). Samotný program Útek zo Sibíri bol označený grafickým symbolom Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov. Upútavky na program Výkupné boli odvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného systému označovania. Samotný program Výkupné bol označený grafickým symbolom Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov. Z uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ porušil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému označovania. V zmysle uvedeného ustanovenia mal totiž upútavky na program Útek zo Sibíri označiť ako nevhodné pre maloletých do 12 rokov a upútavky na program Výkupné mal označiť ako nevhodné pre maloletých do 15 rokov. Navrhovateľ namietal, že Rada si protirečí, keď na jednom mieste za účel ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. označuje ochranu maloletých divákov pred nežiaducim obsahom televízneho vysielania a na inom mieste tvrdí, že účelom tohto ustanovenia je informovanie rodičov o vekovej vhodnosti konkrétnej zložky programovej služby. Podľa navrhovateľa cieľom Rady je nad rámec svojej právomoci rozširovať legitímny cieľ zákonodarcu sledovaný predmetným ustanovením. Najvyšší súd k uvedenej námietke navrhovateľa uvádza, že sa v žiadnom smere nejedná o protirečivé tvrdenie odporkyne. Vyjadrenia odporkyne, ktorými definovala účel ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., považuje najvyšší súd za logické, súladné so znením uvedeného ustanovenia. Ochrana maloletých je priamo vyjadrená v texte ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako dôvod zavedenia povinnosti uplatňovať jednotný systém označovania. Informovanie zákonných zástupcov maloletých divákov o vekovej vhodnosti konkrétnej zložky programovej služby je prostriedkom, ako požadovanú ochranu maloletých divákov dosiahnuť, nakoľko títo zákonní zástupcovi nesú zodpovednosť za psychický a mravný vývoj maloletých osôb, preto musia mať relevantné informácie, ktoré im umožnia správne sa rozhodnúť pri realizácii svojej zodpovednosti. Uvedené vyjadrila aj odporkyňa v poslednom odseku na strane 10 napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že Rada v napadnutom rozhodnutí vyslovila záver o nesprávnom uplatňovaní ustanovení § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania, najvyšší súd k tomu uvádza, že z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že odporkyňa v prejednávanej veci navrhovateľovi vytýkala len nesprávne uplatňovanie § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému označovania. Najvyšší súd sa preto námietkami smerujúcimi proti nesprávnemu právnemu posúdeniu ohľadne aplikácie § 4 ods. 1 a 2 a § 5 ods. 1 Jednotného systému označovania nebude zaoberať, nakoľko otázka dodržiavania uvedených ustanovení nebola predmetom konania a rozhodnutia odporkyne v prejednávanej veci. Najvyšší súd tiež nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že Rada v napadnutom rozhodnutí neodôvodnila a neskúmala kritérium legality zásahu do slobody prejavu vysielateľa. Posudzovanie kritérií legality, legitimity a proporcionality Rada špecifikovala na stranách 8 a 9 napadnutého rozhodnutia. Pokiaľ ide o námietky navrhovateľa týkajúce sa nenaplnenia kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do jeho práva na slobodu prejavu, tieto vyhodnotil senát najvyššieho súdu ako zavádzajúce, účelové a nemajúce oporu v právnej úprave. Postavenie, úlohy kompetencie a právomoci odporcu vo vzťahu k navrhovateľovi, ako aj práva a povinnosti navrhovateľa v súvislosti s obsahom odvysielaných programov presne a jasne definuje zákon č. 308/2000 Z.z. Zásah do práva na slobodu prejavu, resp. jeho obmedzenie je teda vykonané na legálnom základe. Cieľ, ktorý sa týmto obmedzením sleduje, je legitímny, plne v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, nakoľko ide o ochranu práv maloletých osôb a ich mravný vývoj, pričom uvedené obmedzenie práva na slobodu prejavu je nevyhnutné pri napĺňaní cieľa, ktorým je ochrana mravného vývoja maloletých. Najvyšší súd tiež poukazuje na to, že tvrdenie navrhovateľa, že odporkyňa sa v napadnutom rozhodnutí vyslovila, že povinnosti voči prevádzkovateľom retransmisie uplatňuje rovnako ako voči vysielateľom, nemá podklad v texte napadnutého rozhodnutia.
Pokiaľ ide o námietku diskriminácie, senát najvyššieho súdu k tejto poznamenáva, že z judikatúry ESĽP, ale aj Ústavného a Najvyššieho súdu SR vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie s osobami v analogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné odôvodnenie, t.j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi použitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť. V prejednávanom prípade zákonodarca v § 2 zákona č. 308/2000 Z.z. vymedzil jeho pôsobnosť, t.j. vymenoval subjekty, na ktoré sa zákon vzťahuje. O diskriminačné zaobchádzanie s navrhovateľom by mohlo ísť vtedy, ak by odporca bez náležitého odôvodnenia zaobchádzal s navrhovateľom odlišne ako s iným subjektom, na ktorý sa zákon o vysielaní a retransmisii vzťahuje rovnako ako na navrhovateľa. Takýto dôkaz však navrhovateľ nepredložil. Pokiaľ navrhovateľ na pojednávaní pred najvyšším súdom namietal, že odporkyňa v troch samostatných konaniach, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, neaplikovala absorpčnú zásadu a neuložila jednu sankciu, čím porušila zásady správneho trestania, najvyšší súd k tomu uvádza, že vzhľadom na to, že v našom právnom poriadku neexistuje kodifikovaná normotvorba správneho trestania, analogicky sa v týchto prípadoch primerane aplikujú niektoré princípy a zásady trestného práva. Najvyšší súd však v tejto súvislosti zdôrazňuje, že pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne v zmysle trestnoprávnych normatívnych ustanovení. K námietke navrhovateľa, že odporkyňa neaplikovala absorpčnú zásadu, je treba poukázať na to, že v zmysle absorpčnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 1 Trestného zákona súd pri odsúdení páchateľa za dva alebo viac trestných činov uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Následne analogicky posudzujúc aplikáciu tejto zásady v správnych konaniach, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, nemožno námietke navrhovateľa priznať úspech. Rozhodnutím č. RP/21/2015 z 28. apríla 2015 (ktoré je predmetom preskúmania v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 6 Sž 5/2015) rada vyslovila porušenie povinností ustanovených v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom za tieto porušenia uložila jednu (úhrnnú) sankciu - pokutu vo výške 5 000 eur, z čoho vyplýva, že absorpčná zásada bola v tomto konaní aplikovaná. Rozhodnutím č. RP/13/2015 z 24. marca 2015 (ktoré je predmetom preskúmania v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sž 5/2015) rada vyslovila porušenie povinností ustanovených v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom za tieto porušenia uložila jednu (úhrnnú) sankciu - pokutu vo výške 6 000 eur, z čoho vyplýva, že absorpčná zásada bola v tomto konaní aplikovaná. Rozhodnutím č. RP/24/2015 z 26. mája 2015 (ktoré je predmetom preskúmania v konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sž 7/2015) rada vyslovila porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., za čo uložila navrhovateľovi pokutu vo výške 1 500 eur, pričom je zrejmé, že absorpčná zásada sa v tomto konaní nemohla aplikovať, nakoľko sa jednalo o uloženie sankcie za jeden správny delikt. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že rada mala namiesto troch samostatných konaní rozhodnúť len v jednom spoločnom konaní a uložiť jednu sankciu, k tomu najvyšší súd uvádza, že takáto povinnosť rade zo zákona nevyplýva aj keď ju zákon výslovne nevylučuje. Najvyšší súd však zároveň považuje za dostatočne preukázané, že v každom jednom správnom konaní, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, rada dbajúc na zachovávanie procesných práv navrhovateľa, ho oboznámila so začatím správneho konania, s jeho predmetom a vyzvala ho (a to opakovane) na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie. Nakoľko oznámenia o začatí správnych konaní boli navrhovateľovi doručené v dňoch 3. decembra 2014 (správne konanie č. 820/SKO/2014) a 17. februára 2015 (správne konanie č. 98/SKO/2015 a č. 95/SKO/2015), navrhovateľ mal vedomosť o vedení týchto konaní proti nemu a mohol v tom čase žiadať radu o spoločné konanie a rozhodnutie v uvedených veciach. Navrhovateľ však vo všetkých troch správnych konaniach zostával nečinný a k predmetu konania sa nevyjadril, odporkyňa preto nemala možnosť vysporiadať sa v napadnutých rozhodnutiach s námietkami navrhovateľa (vznesenými až na pojednávaní pred najvyšším súdom). V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd v zásade rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) a tiež poukazuje na povinnosť navrhovateľa (zastúpeného právnym zástupcom) uviesť všetky dôvody nezákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v lehote na podanie opravného prostriedku.
K otázke povinnosti vedenia spoločného správneho konania v namietaných veciach (ako aj v rozhodovacej činnosti rady všeobecne) je v neposlednom rade potrebné poukázať na plynutie zákonnej lehoty pre rozhodnutie o uložení sankcie (ustanovenie § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.). Okrem toho nemožno prehliadnuť, že v jednotlivých konaniach bola absorpčná zásada aplikovaná, nakoľko v dvoch správnych konaniach, z ktorých v každom sa rozhodovalo o dvoch rôznych správnych deliktoch, rada uložila úhrnnú sankciu. Ako vyplýva z uvedeného, najvyšší súd nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom prostriedku proti rozhodnutiu Rady v spojení s jej námietkami vznesenými na pojednávaní pred najvyšším súdom za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu. Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v súlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods.3 veta prvá O.s.p. O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods.1 v spojení s § 250l ods.2 O.s.p. Navrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný. O uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a § 5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g) Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k uvedenému zákonu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.