{"guid": "301df4fe-3649-49d6-b625-84cb720ae9c7:6f75c37a-8ab9-4631-906a-2ad5aab75a14", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1", "spisova_znacka": "2Sž/5/2015", "nazov": "Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sž/5/2015 z 22. 3. 2017", "citacia": "rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 22. marca 2017, sp. zn. 2Sž/5/2015, ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1", "identifikacne_cislo": "9015010029", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Singerová", "sudca_id": 248, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-zuzana-singerova-248", "datum_vydania": "2017-03-22", "forma": "Rozhodnutie", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/589/#paragraf-6.odsek-5", "nazov": "§ 6 ods. 5 zákona č. 589/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/589/#paragraf-6.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/589-2007/paragraf-6"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-3", "nazov": "§ 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308/#paragraf-20.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/308", "nazov": "zákon č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/308", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/308-2000"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2007/589#paragraf-6", "/SK/ZZ/2000/308#paragraf-20"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6f75c37a-8ab9-4631-906a-2ad5aab75a14", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sž/5/2015\n9015010029\n22. 03. 2017\nJUDr. Elena Kováčová\nECLI:SK:NSSR:2017:9015010029.1\n\nRozhodnutie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kováčovej\na členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Jozefa Hargaša, v právnej veci navrhovateľa: MAC\nTV, s.r.o., so sídlom Brečtanová 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 618 322, zastúpeného Advokátskou\nkanceláriou Bugala - Ďurček, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, Bratislava, proti odporkyni: Rada pre\nvysielanie a retransmisiu, so sídlom Dobrovičova 8, P.O.BOX 155, Bratislava, v konaní o opravnom\nprostriedku navrhovateľa proti rozhodnutiu odporkyne č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odporkyne č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015 p o\nt v r d z u j e.\nNavrhovateľovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a .\nNavrhovateľ j e p o v i n n ý zaplatiť súdny poplatok vo výške 500 € na bankový účet podľa priloženého\nplatobného predpisu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nRada pre vysielanie a retransmisiu rozhodnutím č. RP/13/2015 zo dňa 24. marca 2015 ako orgán\npríslušný podľa § 4 ods. 1 až 3 a § 5 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a\nretransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon č. 308/2000 Z. z.“) uložila navrhovateľovi podľa § 64 ods. 1 písm. d) zákona č. 308/2000 Z.z.\npokutu určenú podľa § 67 ods. 5 písm. a) uvedeného zákona vo výške 6 000 € za porušenie povinností\nustanovených v § 20 ods. 3 a § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.\nPovinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. navrhovateľ podľa odporkyne porušil tým,\nže na programovej službe JOJ odvysielal dňa 19. septembra 2014\n- o cca 20:54:23 hod., 21:30:56 hod., 21:52:55 hod., 22:44:16 hod., 22:50:40 hod., 23:33:18 hod. a\n23:54:23 hod. upútavky na program Útek zo Sibíri, ktoré neoznačil totožným grafickým symbolom ako\nsamotný program vysielaný dňa 20. septembra 2014 o cca 20:31 hod. na programovej službe JOJ,\n- o cca 21:30:26 hod. a 22:57:51 hod. upútavku na program Výkupné, ktorú neoznačil totožným grafickým\nsymbolom ako samotný program vysielaný dňa 21. septembra 2014 o cca 22:42 hod. na programovej\nslužbe JOJ,\nčím nesprávne uplatnil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej vyhlášky Ministerstva kultúry Slovenskej\nrepubliky č. 589/2007 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o jednotnom systéme označovania\naudiovizuálnych diel, zvukových záznamov umeleckých výkonov, multimediálnych diel, programov alebo\niných zložiek programovej služby a spôsobe jeho uplatňovania v znení neskorších predpisov (ďalej len\n„Jednotný systém označovania“).\nPovinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. podľa odporkyne navrhovateľ porušil tým,\nže program Bournovo ultimátum odvysielaný na televíznej programovej službe JOJ dňa 19. septembra\n\n2014 o cca 20:35 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd (vrátane reklamných prerušení) prerušil\nzaradením reklamy päťkrát.\nRada v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne opísala skutkový priebeh každého čiastkového skutku\na procesné úkony vykonané v priebehu správneho konania.\nV odôvodnení rozhodnutia Rada poukázala na kolíziu ústavného práva na slobodu prejavu a iných\nprávom chránených záujmov. Sloboda prejavu nie je absolútna a je možné je obmedziť na základe\nkumulatívneho splnenia troch podmienok. Obmedzenie musí vyplývať zo zákona (požiadavka legality),\nmusí byť nevyhnutné v demokratickej spoločnosti (požiadavka proporcionality) a musí sledovať legitímny\ncieľ (požiadavka legitimity), ktorý vyplýva z ustanovenia čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Ústava\nSR zakotvuje legitímny cieľ obmedzenia slobody prejavu taxatívne, ako ochranu práv a slobôd iných,\nbezpečnosť štátu, verejného poriadku a ochranu verejného zdravia, mravnosti.\nPožiadavka zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený osobitným predpisom,\nzakotvená v ustanoveniach zákona č. 308/2000 Z.z., vychádza z potreby ochrany maloletého diváka\npred obsahom, ktorý by mohol mať negatívny vplyv na jeho osobnostný vývin, a teda vychádza z potreby\nochrany mravnosti - záujmu chráneného Ústavou SR. Táto požiadavka je jednoznačne zakotvená v\nprávnom poriadku SR. Právo na slobodu prejavu je teda celkom zrejme obmedzené osobitnou ochranou\nnedospelých osôb, a to na základe zákona, konkrétne ustanoveniami § 20 zákona č. 308/2000 Z. z.\nPodmienka legality a legitimity obmedzenia slobody prejavu je teda nepochybne naplnená.\nProporcionalitu obmedzenia slobody prejavu je možné vnímať v dvoch rovinách. Prvou je obmedzenie\nslobody prejavu zakotvením určitých konkrétnych povinností všeobecne záväzným právnym predpisom,\nv tomto prípade zakotvením ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Keďže zákonodarca využil\nústavné splnomocnenie (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR) na zakotvenie tohto obmedzenia formou zákona, je\npotrebné považovať tento princíp za zachovaný. Rade neprináleží zachovanie proporcionality v tejto\nrovine skúmať.\nDruhou rovinou proporcionality je obmedzenie slobody prejavu uplatnením konkrétnych zákonných\nustanovení v konkrétnom prípade. Aplikácia ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.\nobmedzujúceho slobodu prejavu je teda v každom konkrétnom prípade otázkou posúdenia, či existujúci\nskutkový stav možno pod toto ustanovenie subsumovať.\nV tomto konkrétnom prípade by mala byť sloboda prejavu obmedzená v dôsledku vyvodenia\nadministratívnoprávnej zodpovednosti za porušenie povinnosti vysielateľa (zaviesť a uplatňovať\njednotný systém označovania) zakotvenej v ustanovení § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. sledujúc\nlegitímny cieľ ochranu mravnosti.\nS poukazom na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a ustanovenia § 6 ods. 5 a § 1\nods. 6 Jednotného systému označovania rada uviedla, že je povinnosťou vysielateľa označiť upútavku\nrovnakým grafickým symbolom akým je označený samotný program, na ktorého vysielanie upútavka\ndivákov upozorňuje. Z definície upútavky podľa § l ods. 6 Jednotného systému označovania vyplýva,\nže je formou vlastnej propagácie, ale je definovaná užšie. Pre označovanie upútaviek grafickými\nsymbolmi podľa Jednotného systému označovania platia prísnejšie pravidlá ako pre označovanie zložiek\nprogramovej služby, ktoré napĺňajú iba definíciu vlastnej propagácie alebo ktoré predstavujú oznámenie\no vlastnom programe, nakoľko upútavky sa označujú rovnakým grafickým symbolom ako programy,\nna ktorých vysielanie upozorňujú, bez ohľadu na to, či obsahujú klasifikačné kritéria opodstatňujúce\noznačenie upútavky daným grafickým symbolom.\nOpodstatnenosť prísnejších kritérií je možné dôvodiť primárnym cieľom upútavky, a tým je upútať diváka,\nstrhnúť a udržať jeho pozornosť na konkrétny program (napr. odvysielaním zaujímavých sekvencií filmu)\ntak, aby si divák naplánoval jeho sledovanie. V rámci upútavky sú preto divákovi sprostredkované\ninformácie o názve programu, presnom čase a dni jeho odvysielania, na základe ktorých je potom divák\nschopný identifikovať, resp. rozpoznať vybraný program, príp. inú časť vysielania a naplánovať si jeho\nsledovanie. S tým úzko súvisí aj povinnosť vysielateľa označiť upútavku totožným grafickým symbolom\nako samotný program, v dôsledku čoho sa divák (rodič resp. iná osoba zodpovedná za maloletých) vie\nrozhodnúť, či nechá pri sledovaní vybraného programu maloleté dieťa pred televíznou obrazovkou.\n\nPodľa odporkyne je vo verejnom záujme chrániť maloletého diváka, ktorý patrí vzhľadom k jeho\nvyššej senzitivite, menšej schopnosti vytvárania si kritického odstupu od obsahu programu, ako\naj nedostatočnej životnej skúsenosti v porovnaní s dospelým divákom k viac ohrozenej skupine\nprijímateľov.\nUpútavky na program Útek zo Sibíri boli dňa 19. septembra 2014 o cca 20:54:23 hod., 21:52:55\nhod., 22:50:40 hod. a 23:54:23 hod. odvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného\nsystému označovania. Upútavky na program Útek zo Sibíri odvysielané dňa 19. septembra 2014 o cca\n21:30:56 hod., 22:44:16 hod. a 23:33:18 hod. boli označené grafickým symbolom Jednotného systému\noznačovania ako program nevhodný pre maloletých do 15 rokov. Program, ktorého vysielanie bolo\npredmetnými upútavkami propagované (Útek zo Sibíri) bol počas jeho vysielania označený grafickým\nsymbolom Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov.\nUpútavky na program Výkupné boli dňa 19. septembra 2014 o cca 21:30:26 hod. a 22:57:51 hod.\nodvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného systému označovania. Program, ktorého\nvysielanie bolo predmetnými upútavkami propagované (Výkupné) bol počas jeho vysielania označený\ngrafickým symbolom Jednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých\ndo 15 rokov.\nNavrhovateľ mal upútavky na programy Útek zo Sibíri a Výkupné označiť rovnakým grafickým symbolom\nJednotného systému označovania ako samotné programy, čiže ako nevhodné pre maloletých do 12\nrokov v prípade upútaviek na program Útek zo Sibíri a ako nevhodné pre maloletých do 15 rokov v\nprípade upútavky na program Výkupné.\nPokiaľ išlo o porušenie ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., odporkyňa k tomu v\nodôvodnení rozhodnutia uviedla, že uvedené ustanovenie určuje, koľko reklamných prerušení možno\nzaradiť počas vysielania audiovizuálneho diela, pričom z neho jednoznačne nevyplýva, či sa má za\ntrvanie audiovizuálneho diela považovať čistý čas diela (t.j. len trvanie audiovizuálneho diela bez\nreklamných prerušení) alebo jeho hrubý čas (t.j. vrátane reklamných prerušení). Európsky súdny dvor\nsa k tejto otázke vyjadril v rozhodnutí vo veci ARD v. PRO Sieben Media AG, sp. zn. C-6/98, kde\nvyslovil názor, že ustanovenie, ktoré ukladá obmedzenia pri výkone slobôd, ako je napr. sloboda\nposkytovania služieb televízneho vysielania, musí tieto obmedzenia vyjadrovať jednoznačne. Vzhľadom\nna nejednoznačnosť tohto ustanovenia (pôvodne článok 11 smernice č. 89/552/EHS, v súčasnosti článok\n20 smernice o AVMS, ktorého obdobou je § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.) dospel Európsky\nsúdny dvor k záveru, že toto ustanovenie je potrebné vykladať spôsobom, ktorý je pre vysielateľa\nmenej obmedzujúci, trvaním audiovizuálneho diela je preto potrebné rozumieť jeho hrubý čas (teda čas\nprogramu + čas reklamných prerušení).\nZo znenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. vyplýva, že pri vysielaní audiovizuálneho diela sa\npovoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30-minútový časový úsek.\nProgram Bournovo ultimátum odvysielaný na programovej službe JOJ dňa 19. septembra 2014 o cca\n20:35 hod obsahoval štyri kompletné 30-minútové časové úseky a piaty časový úsek, ktorý trval cca 26\nminút a 28 sekúnd. Zo záznamu vysielania vyplýva, že účastník konania toto audiovizuálne dielo prerušil\nzaradením reklamy päťkrát, každý 30-minútový časový úsek raz a tiež prerušil raz aj piaty časový úsek,\nktorý netrval 30 minút. V predmetnom audiovizuálnom diele teda počet reklamných prerušení prevýšil\npočet kompletných 30-minútových časových úsekov, čo je v rozpore s § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000\nZ.z.\nProti uvedenému rozhodnutiu podal opravný prostriedok navrhovateľ. Žiadal, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky napadnuté rozhodnutie odporcu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne\nžiadal náhradu trov konania. V dôvodoch opravného prostriedku tvrdil, že napadnutým rozhodnutím\nbol ukrátený na svojich právach. Namietal, že napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu\nvychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzalo\nsprávne rozhodnutie je v rozpore s obsahom spisov, zistenie skutkového stavu je nedostatočné na\nposúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť\nnapadnutého rozhodnutia.\n\nNavrhovateľ uviedol, že podkladmi pre vydanie napadnutého rozhodnutia sú záznamy z vysielania\nprogramu a prepis/popis skutkového stavu. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 71 ods. 1\nzákona č. 308/2000 Z.z. v spojení s § 34 ods. 2 a 4 a § 22 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom\nkonaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) vytýkal Rade,\nže ako správny orgán nevykonala dôkaz - ohliadku záznamov z vysielania predmetných programov,\nresp. pri vykonaní tohto dôkazu postupovala v rozpore s uvedenými ustanoveniami správneho\nporiadku, nakoľko o vykonaní tohto dôkazu nevyhotovila zápisnicu. Z napadnutého rozhodnutia\nnie je zrejmé, akým spôsobom sa Rada s podkladmi rozhodnutia oboznámila. Podľa navrhovateľa\nsa členovia Rady so záznamami vysielania nijakým spôsobom priamo neoboznámili a tieto dôkazy\nnevykonali. Vzhliadnutie obrazovo-zvukového záznamu z vysielania je možné považovať za špecifickú\nformu ohliadky podľa § 38 správneho poriadku. Zápisnica z vykonania dôkazu je objektívnym\npopisom priameho pozorovania, formalizovaným súhrnom, ktorý obsahuje najmä súhrn formálnych\núdajov miesta, času a označenia úkonu, identifikáciu prítomných osôb, popis priebehu predmetného\núkonu a ďalšie zákonné požiadavky podľa ustanovení Správneho poriadku. Vykonávanie dôkazov, v\nprípade, ak nejde o ich vykonanie na ústnom pojednávaní s účastníkom konania, nemôže prebiehať\n„kabinetným“ spôsobom a už vôbec nie je možné zápisnicu o vykonaní dôkazu zamieňať/stotožňovať/\nnahrádzať napr. s prepisom/popisom skutkového stavu vyhotovenom zamestnancom kancelárie Rady,\nči prerozprávanou/prepísanou analýzou obsahu záznamov z vysielania jedného člena Rady alebo\nzamestnanca kancelárie Rady. V danej súvislosti dal do pozornosti Uznesenie rozšíreného senátu\nNajvyššího správního soudu ČR sp. zn. 7As/57/2010 - 82 z 3. 4. 2012.\nUviedol, že ako osoba obvinená zo spáchania správneho deliktu má plné právo zostať počas celého\nkonania absolútne pasívna, nevyjadrovať, sa ani nenavrhovať žiadne dôkazy, nakoľko správny orgán\nzaťažuje dôkazné bremeno, ktoré správny orgán unesie len v prípade, ak porušenie povinnosti\nvysielateľa preukáže bez dôvodných pochybností. Napriek tomu však nečinný nezostal a Rade zaslal\nvyjadrenie, v ktorom naznačil, že priložený prepis/popis skutkového stavu neopovažuje za autentický.\nTento popis/prepis nebol získaný zákonným spôsobom, ale je len „popísaným papierom“, u ktorého\nabsentuje vyhotovenie vo forme zápisnice. Prepis/popis skutkového stavu nie je datovaný, podpísaný,\nopečiatkovaný a nie je z neho zrejmé kto a akým spôsobom ho vyhotovil a čo má tento dokument\npredstavovať, a akú výpovednú hodnotu v konaní má predstavovať. Navrhovateľ Radu vyslovene\nupozornil na skutočnosť, že záznamy z vysielania je povinná vykonať zákonným spôsobom a o ich\nvykonaní vyhotoviť zápisnicu v zmysle § 22 ods. 1 správneho poriadku. Rada v odôvodnení napadnutého\nrozhodnutia uvedenú požiadavku navrhovateľa zhadzuje, ako „nepodložené tvrdenie, ktoré je navyše\nzavádzajúce“.\nMal za to, že ak by súd pripustil správnosť záveru Rady, že nie je povinná o vykonaných dôkazoch\nvyhotovovať zápisnicu hoci jej to exaktne a bez výnimky ukladá § 21 ods. 1 správneho poriadku, vytvoril\nby tým veľmi nebezpečný a udržateľný precedens v neprospech účastníkov správnych konaní vedených\nRadou. Poukazom na rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, v zmysle ktorej súčasťou administratívneho\nspisu musí byť aj zápisnica o hlasovaní jednotlivých členov Rady v správnom konaní, uviedol že\nvyhotovovanie zápisnice po vykonanom dokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o\nhlasovaní členov Rady a jej absencia sa nemôže aj s ohľadom na § 21 ods. 1 správneho poriadku\npovažovať za zákonný postup Rady.\nĎalej navrhovateľ namietal nesprávne právne posúdenie veci - nenaplnenie kritérií legality, legitimity\na proporcionality zásahu do práva na slobodu prejavu. Hlavným a jediným účelom ustanovenia § 20\nods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., na ktorý sa Rada mnohokrát sama odvoláva, je výlučne ochrana\nmaloletých divákov pred nežiaducim obsahom televízneho vysielania. Túto skutočnosť Rada potvrdzuje\naj v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Rada si však nepochopiteľne protirečí, kedy v odôvodnení\ntvrdí, že účelom tohto ustanovenia nie je ochrana maloletých divákov, ale informovanie rodičov o vekovej\nvhodnosti konkrétnej zložky programovej služby. Podľa navrhovateľa sa jedná o účelovú argumentáciu\nRady, ktorá má za cieľ nad rámec svojej právomoci rozširovať legitímny cieľ zákonodarcu sledovaný\npredmetným ustanovením.\nRada je povinná preukázať splnenie kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu\nvysielateľa. Podľa navrhovateľa kritérium legality Rada nijako neodôvodnila, ani neskúmala. Kritérium\nlegitimity Rada presne nešpecifikovala, pričom na základe vyššie uvedených protirečivých vyjadrení\n\nnevie presne vymedziť legitímny cieľ sledovaný zákonodarcom. Navrhovateľ zastáva názor, že ani s\nkritériom legitimity a proporcionality sa Rada nevysporiadala.\nPodľa názoru navrhovateľa podmienka proporcionality, t.j. naliehavej spoločenskej potreby na\nobmedzení slobody prejavu, nebola splnená pri žiadnom z Radou tvrdených porušení ustanovení\nJednotného systému označovania, a to § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému\noznačovania.\nPožiadavka označovania všetkých zložiek programovej služby rovnakým grafickým symbolom\nvhodnosti, ako samotný vysielaný program nie je proporcionálna, pretože neexistuje naliehavá\nspoločenská potreba, aby došlo k takému obmedzovaniu slobody prejavu a majetkových práv\nvysielateľa. Poukázal na skutočnosť, že prostredie internetu nie je absolútne zo strany štátu regulované\na populácia často krát mladšia ako 15 rokov veku má možnosť a oboznamuje sa s obsahom ďaleko\nneprístupnejším, ako bol údajne navrhovateľom odvysielaný obsah programovej služby. Navrhovateľ\npreto nevidí naliehavú spoločenskú potrebu na zasahovaní do jeho slobody prejavu. Poukázal tiež na\nďalšie zdroje, z ktorých je maloletým prístupný nevhodný audiovizuálny obsah (televízne vysielanie\nzahraničných vysielateľov, filmová produkcia na DVD, filmová produkcia v kinách, audiovizuálne\nmediálne služby na požiadanie), ktoré nie sú regulované.\nPodľa navrhovateľa odporkyňa v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že povinnosti voči prevádzkovateľom\nretransmisie rovnako uplatňuje ako voči vysielateľom. Navrhovateľ preto vyzval radu na predloženie\naspoň troch rozhodnutí, ktorými sankcionovala prevádzkovateľa retransmisie za porušovanie povinnosti\noznačovania programov príslušnými piktogramami vhodnosti.\nPovinnosť označovať vysielané programy grafickým symbolom Jednotného systému označovania Rada\nuplatňuje len voči slovenským prevádzkovateľom televíznych staníc, čo navrhovateľ považuje za\ndiskrimináciu, nakoľko diváci na území Slovenskej republiky sa oboznamujú aj s obsahom ostatných\nzahraničných televíznych staníc.\nNavrhovateľ považuje za neproporcionálne ustanovenie o povinnosti označovať upútavky totožným\nsymbolom, akým je označený samotný program. Primárnym legitímnym cieľom je ochrana maloletého\ndiváka pred sprístupňovaním nevhodného obsahu. Ak textové informácie o vlastnom programe\nneobsahujú žiaden nevhodný obsah, je neproporcionálne vyžadovať, aby boli označené akýmkoľvek\nsymbolom, nakoľko vzhľadom na skutočnosť, že maloletému divákovi nie je sprístupnený nevhodný\nobsah, ani len nehrozí, že by mohlo dôjsť k narušeniu vývinu maloletého diváka, preto je predmetná\npovinnosť disproporčná k sledovanému legitímnemu cieľu.\nNavrhovateľ zdôraznil, že televízne vysielanie je počas denného cyklu prijímané rôznymi vekovými\nskupinami, avšak neexistuje naliehavá spoločenská potreba na tom, aby vysielanie oznámení o vlastnom\nprograme vo forme upútaviek na program, ktorý má byť vysielaný v inom čase bolo obmedzené tzv.\nčasovou oponou podľa ustanovenia § 4 ods. 1 Jednotného systému označovania.\nPodľa názoru navrhovateľa označovanie programov Jednotným systémom označovania má mať vo\nsvojej podstate len odporúčací charakter, pričom zodpovednosť za riadny morálny a psychický vývin\nmaloletých majú predovšetkým rodičia alebo zákonní zástupcovi. Nie je v demokratickej spoločnosti\nnevyhnutnou spoločenskou potrebou, aby zodpovednosť za správnu výchovu maloletých štát prenášal\nz rodičov a zákonných zástupcov na yysielateľa ako podnikateľský subjekt súkromného práva.\nOdporkyňa vo vyjadrení k opravnému prostriedku navrhovateľa navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť.\nUviedla, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní, že Rade zaslal vyjadrenie k predmetu\nsprávneho konania. Navrhovateľ bol odporkyňou vyzvaný v oznámení o začatí správneho konania,\naby sa vyjadril k podkladom pre rozhodnutie v správnom konaní a navrhol dôkazy, čo však neurobil.\nSúčasťou oznámenia o začatí správneho konania bolo aj poučenie, podľa ktorého, pokiaľ účastník\nkonania svoje procesné práva v stanovenej lehote nevyužije, Rada môže rozhodnúť, ak zhromaždené\ndoklady a dôkazy sú dostačujúce, aj bez jeho stanoviska.\nK namietanej nezákonnosti vykonania dôkazu uviedla, že spochybnenie sledovania záznamov\nvysielania členmi Rady nemá racionálny základ a uvedené námietky zo strany navrhovateľa sú len\n\nnepodloženými zavádzajúcimi tvrdeniami. Z povahy podkladu pre rozhodnutie - záznamu z vysielania\n- je zrejmé, že je možné sa s ním oboznámiť len jeho zhliadnutím. Súhlasila s tvrdením navrhovateľa,\nže písomný prepis/popis skutkového stavu nie je možné zamieňať ani stotožňovať so zápisnicou\no vykonaní dôkazov, nakoľko písomný prepis/popis skutkového stavu je iba nevyhnutným prejavom\nzásady písomnosti správneho konania, keď písomný popis skutkového stavu slúži na zachytenie obsahu\nskutkového stavu zaznamenaného na technickom nosiči, pričom skutkový stav v tej najhodnovernejšej\npodobe je zachytený len v podobe záznamu vysielania, avšak vzhľadom na písomnú formu správneho\nkonania, ako aj jeho konečného výstupu vo forme písomného rozhodnutia, je nutné tento obsah preniesť\ndo písomnej podoby. Odporkyňa poukázala na to, že navrhovateľ nenamieta rozpor medzi skutkovým\nstavom popísaným v napadnutom rozhodnutí a predmetným záznamom vysielania.\nPokiaľ išlo o rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7As/57/2010, na ktoré\npoukazoval navrhovateľ, odporkyňa k tomu uviedla, že Rada pro rozhlasové a televizní vysílaní vo\nsvojom vyjadrení v uvedenom konaní uviedla, že úkon výkonného orgánu Rady pro rozhlasové a\ntelevizní vysílaní je potrebné považovať za úkon samotnej Rady pro rozhlasové a televizní vysílaní.\nOdporkyňa však striktne rozlišuje medzi Kanceláriou Rady a Radou samotnou, pričom ich činnosť nie je\nmožné zamieňať. Kancelária Rady podľa § 13 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. vykonáva administratívne\na technické činnosti Rady. Medzi ne patrí napr. vyhotovovanie prepisov vysielania (s ktorými sú všetci\nčlenovia Rady oboznámení ešte pred prípadným začatím správneho konania, a teda k nim môžu vzniesť\nakékoľvek námietky), zabezpečenie podkladov pre rozhodnutie v správnom konaní, právna analýza a\npodobne. Názor zamestnancov Kancelárie Rady však nie je pre členov Rady absolútne záväzný a v\nkaždom konkrétnom prípade môžu meritórne rozhodnúť vždy jedine členovia Rady, a to po preskúmaní\nvšetkých získaných podkladov.\nOdporkyňa je toho názoru, že záznam vysielania je obdobný ako listina. Ide o zvukovo-obrazovú, príp.\niba zvukovú informáciu zachytenú na dátovom nosiči. Podobne ako pri vykonaní dôkazu listinou, aj v\nprípade záznamu vysielania sa správny orgán najprv presvedčí o jeho pravosti, následne sa oboznámi\ns jeho obsahom, čiže zhliadne vysielanie, ktoré je na dátovom nosiči zaznamenané. Rovnako ako v\nprípade listiny, ani o zhliadnutí záznamu vysielania sa nespisuje zápisnica, nakoľko je zrejmé, že s jeho\nobsahom je možné sa oboznámiť len jeho zhliadnutím.\nPoukázala na to, že v prípade ohliadky ide naopak o odlišný dôkaz, nakoľko predmetom ohliadky môžu\nbyť len veci hmotnej povahy, pričom v prípade záznamu vysielania má hmotnú povahu len dátový nosič,\nna ktorom je vysielanie zaznamenané. To, že Rada zhliadne záznam vysielania, ešte neznamená, že\nRada týmto postupom vykonáva ohliadku, nakoľko nie je možné ohliadnuť niečo, čo nemá hmotnú\npovahu. Rada môže ohliadnuť len dátový nosič ako taký, ale nie jeho obsah. Nebol teda dôvod, aby\nRada o zhliadnutí záznamu vysielania spísala zápisnicu.\nOdporkyňa ďalej vo vyjadrení poukázala na to, že nie je pravdivé tvrdenie navrhovateľa v odvolaní,\nže podľa napadnutého rozhodnutia Rady porušil ustanovenie § 20 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z. v\nsúvislosti s tým, že nesprávne uplatnil § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému\noznačovania. Rada navrhovateľa sankcionovala za porušenie povinnosti ustanovenej v § 20 ods. 3\nzákona č. 308/2000 Z.z. v súvislosti s tým, že nesprávne uplatnil § 6 ods. 5 Jednotného systému\noznačovania.\nOdporkyňa zdôraznila, že v napadnutom rozhodnutí neuvádza, že ochrana maloletých divákov pred\nnežiaducim obsahom televízneho vysielania je jediným účelom ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č.\n308/2000 Z.z. V napadnutom rozhodnutí Rada poukazuje aj na to, že na základe označenia upútavky\ntotožným grafickým symbolom ako samotný program sa divák (rodič resp. iná osoba zodpovedná za\nmaloletých) vie rozhodnúť, či nechá maloleté dieťa sledovať vybraný program. Práve tým dochádza k\nochrane maloletých divákov, nakoľko bez správneho označenia zložiek programovej služby by rodičia\nnevedeli posúdiť, či sú vhodné pre ich maloleté deti.\nČo sa týka kritérií legality, legitimity a proporcionality zásahu do slobody prejavu, Rada sa so\nvšetkými tromi kritériami vyrovnala v napadnutom rozhodnutí. Pokiaľ navrhovateľ spochybňuje naliehavú\nspoločenskú potrebu, a teda opodstatnenie modelu označovania programov v televíznom vysielaní\npodľa vekovej vhodnosti, túto rovinu proporcionality predmetnej zákonnej povinnosti (obmedzenia\nslobody prejavu) skúmal už zákonodarca pri jej zavedení. Odporkyňa tiež poukázala na to, že obdobné\n\nmodely označovania televíznych programov sú zavedené vo väčšine štátov Európskej Únie, z čoho je\nzrejmé, že viacero európskych zákonodarcov je naopak presvedčených, že aj v súčasnosti pretrváva\nnaliehavá spoločenská potreba pre označovanie programov v televíznom vysielaní podľa vekovej\nvhodnosti.\nPokiaľ ide o námietku ohľadom chýbajúcej regulácie internetu zo strany štátu, odporkyňa uviedla, že v\nsúčasnosti je oblasť internetu regulovaná len čiastočne, a to len oblasť AVMS tých prevádzkovateľov,\nktorí spadajú pod reguláciu Rady. Táto skutočnosť je však vo vzťahu k predmetu správneho konania,\nv ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie, irelevantná. Navrhovateľ ako vysielateľ je povinný riadiť\nsa zákonom č. 308/2000 Z.z. a plniť povinnosti v ňom stanovené. Zvyšovanie vplyvu internetu napr. na\nmaloletých môže v budúcnosti priniesť zvýšenie jeho regulácie, príp. aj zníženie regulácie televízneho\nvysielania. Uvedené je však v kompetencii Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj Európskeho\nparlamentu.\nSkutočnosť, že iný členský štát Európskej Únie (napr. Česká republika) nepovažuje za potrebné\nuplatňovať v rámci svojej jurisdikcie systém označovania programov podľa vekovej vhodnosti, môže\nsúvisieť napr. aj so spôsobom, akým vysielatelia v danej krajine svoje podnikanie prevádzkujú. V\nprípade vysokej prirodzenej spoločenskej zodpovednosti vysielateľov nemusí byť potrebné zavedenie\na uplatňovanie dodatočných systémov pre informovanie rodičov. Bez ohľadu na konkrétnu motiváciu\ndanej krajiny, samotný fakt, že sú v rámci Slovenskej republiky dostupné programy vysielateľov\nspadajúcich pod jurisdikciu Českej republiky alebo inej krajiny členského štátu EÚ, ktorí nie sú\npovinní označovať svoje vysielanie piktogramami vekovej vhodnosti, v žiadnom prípade nezakladá\nústavnoprávnu prekážku voči uplatňovaniu takéhoto systému na vysielanie vysielateľov spadajúcich pod\njurisdikciu Slovenskej republiky.\nNavrhovateľ tiež uvádza, že Rada v napadnutom rozhodnutí tvrdí, že povinnosti voči prevádzkovateľom\nretransmisie uplatňuje rovnako ako voči vysielateľom. Rada nikde v napadnutom rozhodnutí uvedené\nnetvrdí a nevidí ani relevanciu tohto argumentu vo vzťahu k predmetnej veci.\nPovinnosť označiť upútavku k programu totožným grafickým symbolom ako samotný program (§ 6 ods.\n5 Jednotného systému označovania) vyplýva z potreby relevantného informovania rodičov o vekovej\nvhodnosti jednotlivých programov. Rodič musí dostať informáciu o vekovej vhodnosti programu bez\nohľadu na vhodnosť obsahu samotnej upútavky. Táto povinnosť je úplne jednoznačná a pri jej plnení\nnemôže mať navrhovateľ pochybnosti o tom, akým spôsobom má upútavku označiť. Z tohto dôvodu\nnie je v tomto prípade skúmanie proporcionality opodstatnené. Podstatná je skutočnosť, že navrhovateľ\nje povinný označiť upútavku na program rovnakým označením, aké si sám zvolil aj pre daný program.\nV prípade, ak sú povinnosti vysielateľa stanovené zákonom jednoznačne, tak ako tomu je v prípade\nustanovenia § 6 ods. 5 druhá veta Jednotného systému označovania, nie je Rade ponechaný priestor\npre hľadanie spôsobu, akým je možné dosiahnuť legitímny cieľ spôsobom, ktorý je pre povinný subjekt\nmenej zasahujúci do jeho práv.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v\nzmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb\nv správnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods. 1 Správneho súdneho poriadku konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd vecne príslušný na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nRady na základe podaného opravného prostriedku, preskúmal napadnuté rozhodnutie a mu\npredchádzajúce správne konania postupom podľa § 246 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 250l a\nnasl. O.s.p. v rozsahu dôvodov uvedených v opravnom prostriedku a po oboznámení sa s obsahom\nadministratívneho spisu, ako aj s obsahom písomných podaní účastníkov konania a po vypočutí\nzástupcov účastníkov konania na pojednávaní, dospel k záveru, že opravný prostriedok navrhovateľa\nnie je dôvodný.\n\nPrávny zástupca navrhovateľa na pojednávaní súdu uviedol, že trvá na dôvodoch uvedených v podanom\nopravnom prostriedku. Žiadal opravnému prostriedku vyhovieť a priznať náhradu trov konania. Zároveň\nako nový dôvod pre zrušenie rozhodnutia Rady vyslovil návrh na spojenie konaní vo veciach vedených\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, a to\nz dôvodu, že sa jedná o súbeh skutkov z hľadiska časovej súvislosti a totožnosti subjektu, objektu,\nnásledkov a spôsobu. Namietal, že odporkyňa v konaní nepostupovala v súlade s princípmi správneho\ntrestania a neaplikovala absorpčnú zásadu, ale uložila samostatné sankcie za delikty, ktoré mala\nposudzovať v súbehu a uložiť jednu sankciu.\nOdporkyňa na pojednávaní súdu zotrvala na písomných dôvodoch uvedených vo svojom vyjadrení k\nopravnému prostriedku a navrhla napadnuté rozhodnutie potvrdiť.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky návrhu navrhovateľa na spojenie vecí vedených na najvyššom súde\npod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015 nevyhovel, nakoľko v takom postupe, s poukazom\nna ustanovenie § 112 O.s.p., nevidel naplnenie zásady hospodárnosti konania, keďže vo všetkých\nuvedených konaniach bolo nariadené a aj sa konalo pojednávanie v ten istý deň, 22. marca 2017 (keď\nnavrhovateľ vyslovil návrh na spojenie vecí). Najvyšší súd tiež zohľadnil, že navrhovaným spojením veci\nna spoločné konania by došlo k zásahu do práva účastníkov na prejednanie veci zákonným sudcom (§\n3 ods. 3 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov) poukázal na odlišné zloženie senátov najvyššieho súdu vo veciach vedených pod sp. zn. 2\nSž 5/2015 a 2 Sž 7/2015 na jednej strane a vo veci vedenej pod sp. zn. 6 Sž 5/2015 na strane druhej.\nÚlohou najvyššieho súdu v posudzovanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia odporkyne,\nktorým rozhodla, že navrhovateľ porušil povinnosť ustanovenú v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z.\ntým, že odvysielal upútavky na program Útek zo Sibíri a upútavku na program Výkupné, ktoré neoznačil\ntotožným grafickým symbolom ako samotné programy, čím nesprávne uplatnil ustanovenie § 6 ods. 5\nvety druhej Jednotného systému označovania.\nNapadnutým rozhodnutím tiež odporkyňa rozhodla, že navrhovateľ porušil aj povinnosť ustanovenú v\n§ 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., nakoľko program Bournovo ultimátum odvysielaný na televíznej\nprogramovej službe JOJ dňa 19. septembra 2014 o cca 20:35 hod. v trvaní cca 146 minút a 28 sekúnd\n(vrátane reklamných prerušení) prerušil zaradením reklamy päťkrát. Nakoľko navrhovateľ vo svojom\nopravnom prostriedku voči uloženiu sankcie za porušenie povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona\nč. 308/2000 Z.z. nenamietal, v tejto časti preskúmal najvyšší súd napadnuté rozhodnutie len z dôvodov,\nna ktoré prihliada bez ohľadu na žalobné námietky (§ 250j ods. 3 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.), pričom\nžiaden dôvod na zrušenie napadnutého rozhodnutia nenašiel.\nPodľa § 4 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. poslaním rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní\npráva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať\nštátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb\nna požiadanie.\nPodľa § 4 ods. 2 zákona č. 308/2000 Z.z. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských\nreláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona.\nDohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie\naudiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania,\nretransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom\ntýmto zákonom.\nPodľa § 5 ods.1, písm. g/, h/, m/, n/ zákona o vysielaní a retransmisii do pôsobnosti rady v\noblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa\nosobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom\naudiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu\nbez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na\nporušenie tohto zákona podľa § 14a.\nPodľa § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. na základe klasifikácie programov podľa vekovej vhodnosti sú\nvysielateľ televíznej programovej služby a poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie\n\npovinní na ochranu maloletých zaviesť a uplatňovať jednotný systém označovania ustanovený podľa\nosobitného predpisu (ďalej len \"jednotný systém označovania\").\nPodľa § 1 ods. 6 Jednotného systému označovania obsah každého audiovizuálneho diela,\nmultimediálneho diela, programu poskytovaného prostredníctvom audiovizuálnej mediálnej služby na\npožiadanie, programu alebo inej zložky televíznej programovej služby sa klasifikuje samostatne; to\nneplatí pre zložku televíznej programovej služby, ktorá je určená na získanie a udržanie pozornosti\nverejnosti na vlastné vysielanie a programy (ďalej len \"upútavka\"). Obsah každej časti seriálu, série\nalebo cyklu sa klasifikuje osobitne.\nPodľa § 6 ods. 5 Jednotného systému označovania programy alebo iné zložky televíznej programovej\nslužby klasifikované ako nevhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, do 12 rokov, do 15 rokov\nalebo nevhodné a neprístupné pre vekovú skupinu maloletých do 18 rokov a programy alebo iné zložky\ntelevíznej programovej služby klasifikované ako vhodné pre vekovú skupinu maloletých do 7 rokov, od 7\nrokov, do 12 rokov, od 12 rokov alebo od 15 rokov sa označujú grafickým symbolom jednotného systému\noznačovania po celý čas vysielania týchto programov alebo iných zložiek televíznej programovej služby\nv pravom alebo ľavom hornom rohu televíznej obrazovky. Upútavka k programu sa označí totožným\ngrafickým symbolom ako samotný program.\nPodľa § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo\nosobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie\noznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti,\nd) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.\nPodľa § 64 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania\na následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania,\nposkytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné\nobohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom\nv rámci vlastného samoregulačného systému.\nPodľa § 67 ods. 3 písm. c) zákona č. 308/2000 Z. z. rada uloží pokutu vysielateľovi televíznej programovej\nslužby okrem vysielateľa prostredníctvom internetu od 663 eur do 66 387 eur a vysielateľovi rozhlasovej\nprogramovej služby od 99 eur do 19 916 eur, ak nezabezpečil klasifikáciu a označenie programov alebo\niných zložiek programovej služby (§ 20 ods. 4) alebo nezabezpečil časové zaradenie programov alebo\niných zložiek programovej služby v súlade s podmienkami ustanovenými osobitným predpisom (§ 20\nods. 5).\nPodľa § 71 ods.1 zákona o vysielaní a retransmisii na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49,\n53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.\nPodľa § 3 ods.1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\nPodľa § 22 ods.1 správneho poriadku o ústnych podaniach a o dôležitých úkonoch v konaní, najmä o\nvykonaných dôkazoch, o vyjadreniach účastníkov konania, o ústnom pojednávaní a o hlasovaní správny\norgán spíše zápisnicu.\nPodľa § 32 ods.1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v\npredmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok\nskutkových okolností relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval\nv súčinnosti s navrhovateľom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá by\nmala za následok nezákonnosť rozhodnutia.\n\nNajvyšší súd nemohol prihliadnuť na námietku navrhovateľa, že rada nevykonala dôkaz - ohliadku\nzáznamov z vysielania, resp. nevyhotovila zápisnicu o vykonaní tohto dôkazu. V rámci ohliadky správny\norgán získava poznatky, ktoré dokazujú alebo vyvracajú dokazovanú skutočnosť, pričom ohliadku možno\nvykonať iba na vec majúcu hmotný charakter. Z charakteru záznamu vysielania, kde hmotnú povahu\nmá len technický nosič, na ktorom je vysielanie zaznamenané, vyplýva, že tento dôkaz sa nevykonáva\nformou ohliadky.\nPokiaľ ide o namietanú absenciu zápisnice o vzhliadnutí vysielania, najvyšší súd uvádza, že z\ngramatického výkladu § 22 správneho poriadku je zrejmé, že je na zvážení správneho orgánu, ktoré\núkony v konaní bude považovať za dôležité, a to podľa okolností danej veci, čo vyplýva z dikcie zákonom\nstanoveného „najmä“. Zápisnica predstavuje písomný záznam o vykonanom procesnom úkone, resp.\nkonaní, o jeho výsledkoch, ktorý vyhotovuje zamestnanec správneho orgánu. Dôležitosť zápisnice\nspočíva v tom, že má dôkaznú moc verejnej listiny (§ 37), pričom zápisnica je len jeden z možných\ndôkazov v správnom konaní (34 ods. 2), a preto nemá vyššiu dôkaznú hodnotu než iné dôkazy a\nsprávny orgán je povinný ju hodnotiť v súlade s § 34 ods. 5. Vzhľadom k tomu, že s obrazovo-zvukovým\nzáznamom vysielania sa nedá oboznámiť inak ako jeho vzhliadnutím, a že obsah posudzovaných\nzáznamov vysielania je okrem iného aj súčasťou odôvodnenia rozhodnutia rady, nemožno len na\nzáklade ničím nepodloženého tvrdenia navrhovateľa dospieť k záveru, že rada sa neoboznámila\ns posudzovaným vysielaním jeho bezprostredným vzhliadnutím. Neexistencia zápisnice o vykonaní\núkonu správnym orgánom (vzhliadnutí posudzovaného záznamu vysielania) nepredstavuje takú vadu v\nprocesnom postupe rady, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. K tomuto\nzáveru dospel najvyšší súd aj s ohľadom na to, že obsah posudzovaných záznamov navrhovateľ v\nsprávnom konaní, ani v súdnom preskúmavacom konaní vôbec nenamietal (pričom záznam vysielania\nako aj jeho písomný prepis/popis mu bol zaslaný spolu s oznámením o začatí správneho konania)\na najvyšší súd po oboznámení sa so záznamom vysielania tiež nenašiel rozpor s jeho opisom v\nnapadnutom rozhodnutí.\nNajvyšší súd nesúhlasil ani s tvrdením navrhovateľa, že vyhotovovanie zápisnice o vykonanom\ndokazovaní nie je ničím odlišné od vyhotovenia zápisnice o hlasovaní členov Rady. Vychádzajúc z účelu\na charakteru zápisníc zápisnica o vykonanom dôkaze svedčí o skutočnosti relevantnej pre vydanie\nrozhodnutia vo veci, pričom zápisnica o hlasovaní členov Rady svedčí o tom, ako rozhodovali jednotliví\nčlenovia Rady, a preto pre preukázanie prijatia rozhodnutia Radou plní funkciu zásadného významu,\npričom jej absencia v administratívnom spise by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia.\nK tvrdeniu navrhovateľa, že v správnom konaní zaslal Rade vyjadrenie, v ktorom naznačil, že priložený\nprepis/popis skutkového stavu neopovažuje za autentický, najvyšší súd uvádza, že z administratívneho\nspisu vyplýva presný opak, teda, že navrhovateľ sa aj napriek výzve správneho orgánu na podanie\nstanoviska a navrhnutie dôkazov v priebehu správneho konania k predmetu konania nevyjadril.\nNavrhovateľ svoje tvrdenie, že odporkyni zaslal svoje vyjadrenie, v konaní pred najvyšším súdom\nžiadnym spôsobom nepreukázal. Následne sú tiež zavádzajúce a nepravdivé tvrdenia navrhovateľa o\nreakcii odporkyne na údajne zaslané vyjadrenie navrhovateľa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia.\nV napadnutom rozhodnutí sa navrhovateľom tvrdené reakcie odporkyne nenachádzajú.\nNajvyšší súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku nesprávneho právneho posúdenia veci správnym\norgánom. Navrhovateľ bol sankcionovaný za porušenie § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., teda za\nnesprávne uplatňovanie Jednotného systému označovania. Jednotný systém označovania obsahuje\nviaceré povinnosti, ktoré je vysielateľ povinný splniť pri vysielaní jednotlivých zložiek programovej služby\nz hľadiska informovania rodičov o vekovej vhodnosti týchto zložiek programovej služby pre maloletých.\nPovinnosť, ktorú v prejednávanej veci navrhovateľ porušil, je ustanovená v § 6 ods. 5 vety druhej\nJednotného systému označovania a jedná sa o povinnosť označiť upútavku k programu totožným\ngrafickým symbolom ako samotný program.\nSkutkový priebeh posudzovaného vysielania navrhovateľ nenamietal, a pokiaľ ide o jeho právne\nposúdenie, najvyšší súd po oboznámení sa s obsahom vysielania zhodne so závermi odporkyne dospel\nk záveru, že navrhovateľ jednoznačne porušil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému\noznačovania.\n\nUpútavky na program Útek zo Sibíri boli odvysielané buď bez označenia grafickým symbolom\nJednotného systému označovania (v čase o cca 20:54:23 hod., 21:52:55 hod., 22:50:40 hod. a 23:54:23\nhod.) alebo boli označené ako program nevhodný pre maloletých do 15 rokov (v čase o cca 21:30:56\nhod., 22:44:16 hod. a 23:33:18 hod.). Samotný program Útek zo Sibíri bol označený grafickým symbolom\nJednotného systému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 12 rokov.\nUpútavky na program Výkupné boli odvysielané bez označenia grafickým symbolom Jednotného\nsystému označovania. Samotný program Výkupné bol označený grafickým symbolom Jednotného\nsystému označovania ako nevhodný pre vekovú skupinu maloletých do 15 rokov.\nZ uvedeného je zrejmé, že navrhovateľ porušil ustanovenie § 6 ods. 5 vety druhej Jednotného systému\noznačovania. V zmysle uvedeného ustanovenia mal totiž upútavky na program Útek zo Sibíri označiť\nako nevhodné pre maloletých do 12 rokov a upútavky na program Výkupné mal označiť ako nevhodné\npre maloletých do 15 rokov.\nNavrhovateľ namietal, že Rada si protirečí, keď na jednom mieste za účel ustanovenia § 20 ods. 3\nzákona č. 308/2000 Z.z. označuje ochranu maloletých divákov pred nežiaducim obsahom televízneho\nvysielania a na inom mieste tvrdí, že účelom tohto ustanovenia je informovanie rodičov o vekovej\nvhodnosti konkrétnej zložky programovej služby. Podľa navrhovateľa cieľom Rady je nad rámec svojej\nprávomoci rozširovať legitímny cieľ zákonodarcu sledovaný predmetným ustanovením.\nNajvyšší súd k uvedenej námietke navrhovateľa uvádza, že sa v žiadnom smere nejedná o protirečivé\ntvrdenie odporkyne. Vyjadrenia odporkyne, ktorými definovala účel ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č.\n308/2000 Z.z., považuje najvyšší súd za logické, súladné so znením uvedeného ustanovenia. Ochrana\nmaloletých je priamo vyjadrená v texte ustanovenia § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. ako dôvod\nzavedenia povinnosti uplatňovať jednotný systém označovania. Informovanie zákonných zástupcov\nmaloletých divákov o vekovej vhodnosti konkrétnej zložky programovej služby je prostriedkom,\nako požadovanú ochranu maloletých divákov dosiahnuť, nakoľko títo zákonní zástupcovi nesú\nzodpovednosť za psychický a mravný vývoj maloletých osôb, preto musia mať relevantné informácie,\nktoré im umožnia správne sa rozhodnúť pri realizácii svojej zodpovednosti. Uvedené vyjadrila aj\nodporkyňa v poslednom odseku na strane 10 napadnutého rozhodnutia.\nPokiaľ navrhovateľ v odvolaní poukazoval na to, že Rada v napadnutom rozhodnutí vyslovila záver\no nesprávnom uplatňovaní ustanovení § 4 ods. 1 a 2, § 5 ods. 1 a § 6 ods. 5 Jednotného systému\noznačovania, najvyšší súd k tomu uvádza, že z napadnutého rozhodnutia jednoznačne vyplýva,\nže odporkyňa v prejednávanej veci navrhovateľovi vytýkala len nesprávne uplatňovanie § 6 ods. 5\nvety druhej Jednotného systému označovania. Najvyšší súd sa preto námietkami smerujúcimi proti\nnesprávnemu právnemu posúdeniu ohľadne aplikácie § 4 ods. 1 a 2 a § 5 ods. 1 Jednotného systému\noznačovania nebude zaoberať, nakoľko otázka dodržiavania uvedených ustanovení nebola predmetom\nkonania a rozhodnutia odporkyne v prejednávanej veci.\nNajvyšší súd tiež nesúhlasí s tvrdením navrhovateľa, že Rada v napadnutom rozhodnutí neodôvodnila\na neskúmala kritérium legality zásahu do slobody prejavu vysielateľa. Posudzovanie kritérií legality,\nlegitimity a proporcionality Rada špecifikovala na stranách 8 a 9 napadnutého rozhodnutia.\nPokiaľ ide o námietky navrhovateľa týkajúce sa nenaplnenia kritérií legality, legitimity a proporcionality\nzásahu do jeho práva na slobodu prejavu, tieto vyhodnotil senát najvyššieho súdu ako zavádzajúce,\núčelové a nemajúce oporu v právnej úprave. Postavenie, úlohy kompetencie a právomoci odporcu vo\nvzťahu k navrhovateľovi, ako aj práva a povinnosti navrhovateľa v súvislosti s obsahom odvysielaných\nprogramov presne a jasne definuje zákon č. 308/2000 Z.z. Zásah do práva na slobodu prejavu, resp.\njeho obmedzenie je teda vykonané na legálnom základe. Cieľ, ktorý sa týmto obmedzením sleduje, je\nlegitímny, plne v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, nakoľko ide o ochranu práv maloletých osôb a ich\nmravný vývoj, pričom uvedené obmedzenie práva na slobodu prejavu je nevyhnutné pri napĺňaní cieľa,\nktorým je ochrana mravného vývoja maloletých.\nNajvyšší súd tiež poukazuje na to, že tvrdenie navrhovateľa, že odporkyňa sa v napadnutom rozhodnutí\nvyslovila, že povinnosti voči prevádzkovateľom retransmisie uplatňuje rovnako ako voči vysielateľom,\nnemá podklad v texte napadnutého rozhodnutia.\n\nPokiaľ ide o námietku diskriminácie, senát najvyššieho súdu k tejto poznamenáva, že z judikatúry\nESĽP, ale aj Ústavného a Najvyššieho súdu SR vyplýva, že rozdielne zaobchádzanie s osobami v\nanalogickom alebo relevantne podobnom postavení je diskriminačné, ak nemá objektívne a rozumné\nodôvodnenie, t.j. ak nesleduje legitímny cieľ alebo ak neexistuje vzťah rozumnej proporcionality medzi\npoužitými prostriedkami a zámerom, ktorý sa má uskutočniť. V prejednávanom prípade zákonodarca v §\n2 zákona č. 308/2000 Z.z. vymedzil jeho pôsobnosť, t.j. vymenoval subjekty, na ktoré sa zákon vzťahuje.\nO diskriminačné zaobchádzanie s navrhovateľom by mohlo ísť vtedy, ak by odporca bez náležitého\nodôvodnenia zaobchádzal s navrhovateľom odlišne ako s iným subjektom, na ktorý sa zákon o vysielaní\na retransmisii vzťahuje rovnako ako na navrhovateľa. Takýto dôkaz však navrhovateľ nepredložil.\nPokiaľ navrhovateľ na pojednávaní pred najvyšším súdom namietal, že odporkyňa v troch samostatných\nkonaniach, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2\nSž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, neaplikovala absorpčnú zásadu a neuložila jednu sankciu, čím\nporušila zásady správneho trestania, najvyšší súd k tomu uvádza, že vzhľadom na to, že v našom\nprávnom poriadku neexistuje kodifikovaná normotvorba správneho trestania, analogicky sa v týchto\nprípadoch primerane aplikujú niektoré princípy a zásady trestného práva. Najvyšší súd však v tejto\nsúvislosti zdôrazňuje, že pri ukladaní sankcií za správne delikty nemožno postupovať striktne v zmysle\ntrestnoprávnych normatívnych ustanovení.\nK námietke navrhovateľa, že odporkyňa neaplikovala absorpčnú zásadu, je treba poukázať na to, že v\nzmysle absorpčnej zásady zakotvenej v § 41 ods. 1 Trestného zákona súd pri odsúdení páchateľa za dva\nalebo viac trestných činov uloží mu úhrnný trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje\nna trestný čin z nich najprísnejšie trestný. Následne analogicky posudzujúc aplikáciu tejto zásady v\nsprávnych konaniach, ktoré sú predmetom preskúmania v konaniach vedených najvyšším súdom pod\nsp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, nemožno námietke navrhovateľa priznať úspech.\nRozhodnutím č. RP/21/2015 z 28. apríla 2015 (ktoré je predmetom preskúmania v konaní vedenom na\nnajvyššom súde pod sp. zn. 6 Sž 5/2015) rada vyslovila porušenie povinností ustanovených v § 20 ods. 3\nzákona č. 308/2000 Z.z. a v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom za tieto porušenia uložila jednu\n(úhrnnú) sankciu - pokutu vo výške 5 000 eur, z čoho vyplýva, že absorpčná zásada bola v tomto konaní\naplikovaná. Rozhodnutím č. RP/13/2015 z 24. marca 2015 (ktoré je predmetom preskúmania v konaní\nvedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sž 5/2015) rada vyslovila porušenie povinností ustanovených\nv § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. a v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., pričom za tieto porušenia\nuložila jednu (úhrnnú) sankciu - pokutu vo výške 6 000 eur, z čoho vyplýva, že absorpčná zásada bola v\ntomto konaní aplikovaná. Rozhodnutím č. RP/24/2015 z 26. mája 2015 (ktoré je predmetom preskúmania\nv konaní vedenom na najvyššom súde pod sp. zn. 2 Sž 7/2015) rada vyslovila porušenie povinnosti\nustanovenej v § 20 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z., za čo uložila navrhovateľovi pokutu vo výške 1 500\neur, pričom je zrejmé, že absorpčná zásada sa v tomto konaní nemohla aplikovať, nakoľko sa jednalo\no uloženie sankcie za jeden správny delikt.\nPokiaľ navrhovateľ namietal, že rada mala namiesto troch samostatných konaní rozhodnúť len v jednom\nspoločnom konaní a uložiť jednu sankciu, k tomu najvyšší súd uvádza, že takáto povinnosť rade\nzo zákona nevyplýva aj keď ju zákon výslovne nevylučuje. Najvyšší súd však zároveň považuje za\ndostatočne preukázané, že v každom jednom správnom konaní, ktoré sú predmetom preskúmania v\nkonaniach vedených najvyšším súdom pod sp. zn. 2 Sž 5/2015, 2 Sž 7/2015 a 6 Sž 5/2015, rada dbajúc\nna zachovávanie procesných práv navrhovateľa, ho oboznámila so začatím správneho konania, s jeho\npredmetom a vyzvala ho (a to opakovane) na vyjadrenie sa k podkladom pre rozhodnutie. Nakoľko\noznámenia o začatí správnych konaní boli navrhovateľovi doručené v dňoch 3. decembra 2014 (správne\nkonanie č. 820/SKO/2014) a 17. februára 2015 (správne konanie č. 98/SKO/2015 a č. 95/SKO/2015),\nnavrhovateľ mal vedomosť o vedení týchto konaní proti nemu a mohol v tom čase žiadať radu o spoločné\nkonanie a rozhodnutie v uvedených veciach. Navrhovateľ však vo všetkých troch správnych konaniach\nzostával nečinný a k predmetu konania sa nevyjadril, odporkyňa preto nemala možnosť vysporiadať sa v\nnapadnutých rozhodnutiach s námietkami navrhovateľa (vznesenými až na pojednávaní pred najvyšším\nsúdom). V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd\nv zásade rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods.\n1 v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.) a tiež poukazuje na povinnosť navrhovateľa (zastúpeného právnym\nzástupcom) uviesť všetky dôvody nezákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu v lehote na\npodanie opravného prostriedku.\n\nK otázke povinnosti vedenia spoločného správneho konania v namietaných veciach (ako aj v\nrozhodovacej činnosti rady všeobecne) je v neposlednom rade potrebné poukázať na plynutie zákonnej\nlehoty pre rozhodnutie o uložení sankcie (ustanovenie § 64 ods. 4 zákona č. 308/2000 Z.z.). Okrem toho\nnemožno prehliadnuť, že v jednotlivých konaniach bola absorpčná zásada aplikovaná, nakoľko v dvoch\nsprávnych konaniach, z ktorých v každom sa rozhodovalo o dvoch rôznych správnych deliktoch, rada\nuložila úhrnnú sankciu.\nAko vyplýva z uvedeného, najvyšší súd nepovažoval námietky navrhovateľa uvedené v jeho opravnom\nprostriedku proti rozhodnutiu Rady v spojení s jej námietkami vznesenými na pojednávaní pred\nnajvyšším súdom za relevantné na vyhovenie jeho odvolacieho návrhu. Vzhľadom na to Najvyšší súd\nSlovenskej republiky napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako vecne správne a v\nsúlade so zákonom potvrdil podľa § 250q ods.3 veta prvá O.s.p.\nO náhrade trov konania súd rozhodoval podľa § 250k ods.1 v spojení s § 250l ods.2 O.s.p.\nNavrhovateľovi nepriznal náhradu trov konania, pretože bol v konaní neúspešný.\nO uložení povinnosti zaplatiť súdny poplatok rozhodol najvyšší súd podľa § 2 ods. 4 veta druhá a §\n5 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov\nv znení neskorších predpisov a položky č. 10 písm. g) Sadzobníka súdnych poplatkov ako prílohy k\nuvedenému zákonu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}